Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 139/08

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. septembra 2008

v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Jána Lubyho o sťažnosti T. L., B., zastúpeného advokátom JUDr. B. J., B., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 5

a práva na slobodu a bezpečnosť podľa a 4

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Poprad

vo veci vedenej pod sp. zn. takto

rozhodol:

1. Základné právo T. L. na osobnú slobodu podľa a 5 Slovenskej

republiky a právo na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Poprad vo veci vedenej pod sp. zn.

tým, že urýchlene nerozhodol o jeho žiadosti o prepustenie z väzby zo

14. marca 2008 p o r u š e n é b o l o .

2. Okresný súd Poprad j e p o v i n n ý uhradiť T. L. trovy právneho zastúpenia

v sume 10 098 Sk (slovom desaťtisícdeväťdesiatosem slovenských korún) na účet jeho

právneho zástupcu JUDr. B. J., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I .

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. apríla 2008

doručená sťažnosť T. L., (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. B. J., B.,

v ktorej namieta porušenie svojho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1

a 5 (ďalej len „“) a práva na slobodu a bezpečnosť

podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. tým, že ho po uplynutí lehoty väzby dňom 14. marca 2008 o 8.50 h.

neprepustil z väzby na slobodu, napriek tomu, že neexistovalo súdne rozhodnutie o ďalšom

trvaní väzby, ani urýchlene nerozhodol o jeho žiadosti o prepustenie z väzby, ktorú podal

14. marca 2008.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný za zločin podvodu podľa

a v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) v štádiu pokusu podľa

a za prečin falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate, úradnej uzávery,

úradného znaku a úradnej značky podľa .

Uznesením okresného súdu sp. zn. 140/07 zo 17. júna 2007 bol sťažovateľ vzatý

do väzby z dôvodov podľa a Trestný

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) s tým, že lehota

väzby začala plynúť 14. júna 2007 o 8.50 h. Okresný súd uznesením č. k.

z 26. novembra 2007 predĺžil lehotu trvania väzby sťažovateľa do

14. marca 2008. Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sťažnosť sťažovateľa proti

uzneseniu zamietol.

Uznesením č. k. -207 z 8. februára 2008 okresný súd zamietol žiadosť

sťažovateľa o prepustenie z väzby, ako aj návrh Okresnej prokuratúry Poprad (ďalej len

„okresná prokuratúra“) na predĺženie lehoty trvania väzby sťažovateľa do 14. septembra

2008. Krajský súd uznesením č. k. -260 z 5. marca 2008 zamietol sťažnosť

prokurátora, ako aj sťažnosť sťažovateľa proti rozhodnutiu okresného súdu a písomný sľub

sťažovateľa neprijal. Sťažovateľ je toho názoru, že lehota trvania jeho väzby uplynula

14. marca 2008 o 8.50 h.

Prokurátorka okresnej prokuratúry podala 13. marca 2008 okresnému súdu obžalobu

na sťažovateľa.

Pretože okresný súd 14. marca 2008 neprepustil sťažovateľa z väzby na slobodu

napriek tomu, že neexistovalo súdne rozhodnutie o ďalšom trvaní jeho väzby, sťažovateľ

podal žiadosť o urýchlené prepustenie z väzby. Na jeho žiadosť odpovedal predseda senátu

okresného súdu listom sp. zn. (sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol nesprávne

sp. zn. , pozn.) zo 17. marca 2008, v ktorom ho informoval, že o ďalšom trvaní

väzby stačí rozhodnúť na predbežnom prerokovaní obžaloby. O žiadosti sťažovateľa však

nerozhodol formou uznesenia tak, ako to predpisuje .

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd o jeho sťažnosti takto

rozhodol:

„Okresný súd v Poprade postupom, že neprepustil sťažovateľa T. L. uplynutím lehoty

trvania väzby dňom 14. 03. 2008 o 08.50 hod., porušil základné právo sťažovateľa T. L.

zaručené v a 5 a právo zaručené v a 4

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Okresný súd v Poprade postupom, že urýchlene nerozhodol o žiadosti sťažovateľa T. L.

o urýchlené prepustenie z väzby zo dňa 14. 03. 2008 a vydal len informatívny „paakt“ zo

dňa 17. 03. 2008, v ktorom informuje sťažovateľa o nepotrebnosti urýchleného

rozhodovania o ďalšom trvaní väzby, porušil základné právo sťažovateľa T. .L. zaručené

v a 5 a právo zaručené v a 4 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Okresnému súdu v Poprade sa prikazuje, aby T. L. prepustil bez zbytočného odkladu

z väzby na slobodu.

Okresný súd v Poprade je povinný sťažovateľovi zaplatiť finančné zadosťučinenie vo

výške 500.000,- Sk a trovy konania.“.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. -16

zo 17. apríla 2008 ju prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný

súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľa a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či

trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu okresného súdu ústavný

súd zároveň vyzval, aby sa vyjadril k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľa a predseda

okresného súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie,

a preto ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože od neho nebolo možné očakávať ďalšie

objasnenie veci.

Predseda okresného súdu vo vyjadrení sp. zn. z 15. mája 2008

rekapituloval rozhodnutia o väzbe sťažovateľa a navrhol, aby ústavný súd sťažnosti

nevyhovel z týchto dôvodov:

„Je nepochybné, že v zmysle , resp. Dohovoru,

nemôže byť titulom pre držanie obvineného vo väzbe, ktorá znamená obmedzenie osobnej

slobody takéhoto jednotlivca len skutočnosť, že bola podaná obžaloba bez toho, aby o

ďalšom jej trvaní nerozhodoval súd. Uvedená ústavná zásada má svoje odzrkadlenie v

ustanovení ) , keď súd v rámci predbežného prejednania obžaloby

je povinný vo väzobnej veci v rámci tohto konania vždy rozhodnúť o ďalšom trvaní

väzby. Podobná právna úprava bola obsiahnutá aj v predchádzajúcom procesnom

predpise ( - ). Tak ako predchádzajúci , ani

súčasný účinný procesný predpis ( - ) vo

vzťahu k tomuto a dohovorom garantovanému základnému právu na

osobnú slobodu nezohľadňuje dostatočne viaceré rozhodnutia Ústavného súdu

Slovenskej republiky vydaných k tejto otázke a preto v prípade, pokiaľ by k predbežnému

prejednaniu obžaloby nedošlo včas (pred uplynutím lehoty väzby, po ktorú bola väzba v

prípravnom konaní naposledy predĺžená), je potrebné aby súd konajúci vo veci samej

rozhodol o ďalšom trvaní väzby aj pred vykonaním samotného predbežného prejednania

obžaloby. Podľa názoru súdu v takýchto prípadoch o ďalšom trvaní väzby je možné

rozhodnúť na základe postupu podľa ) , ktorý ukladá tomuto

povinnosť skúmať v každom období trestného stíhania, či dôvody väzby trvajú, alebo či sa

zmenili, resp. postupom podľa ) , v prípade podanej žiadosti o

prepustenie obvineného z väzby na slobodu. Všetky formy rozhodovania o ďalšom

trvaním väzby po podaní obžaloby, vzhľadom na skutočnosť, že v danom prípade sa

jedná o senátnu vec, predpokladajú rozhodnutie v senáte formou uznesenia proti

ktorému je prípustná sťažnosť, ktorá v súlade s ustanovením )

nemá odkladný účinok. Obžaloba v danej trestnej veci napadla na súd dňa 13. 3.

2008, pričom lehota väzby v prípravnom konaní bola predĺžená do 14. 3. 2008.

Skutočnosť, že súd konajúci vo veci samej nerozhodol o ďalšom trvaní väzby do času kým

neuplynula lehota väzby v prípravnom konaní po ktorú bola väzba predĺžená, t.j. do

14. 3. 2008, podľa sťažovateľa zakladá porušenie jeho základného práva na osobnú

slobodu v súlade s citovanými článkami a dohovoru a je potrebné pripustiť, že

nečinnosť súdu v tomto smere by znamenala zásah do tohto garantovaného základného

práva.

Vyššie uvádzané ústavné požiadavky garantujúce základné právo obvineného na

osobnú slobodu boli súdu dostatočne známe v čase podania obžaloby a na skutočnosť, že

súd o ďalšom trvaní väzby sťažovateľa, napriek veľmi krátkemu časovému obdobiu od

podania obžaloby do uplynutia väzby nerozhodol, nemala vplyv časová otázka, ale iná

objektívna príčina, ktorá bránila súdu včas vydať potrebné uznesenie o ponechaní, či

neponechaní sťažovateľa vo väzbe po 14. marci 2008. Uvedenou objektívnou prekážkou

bola skutočnosť, že sťažovateľ ešte v prípravnom konaní namietal všetkých sudcov

Okresného súdu Poprad a domáhal sa odňatia jeho trestnej veci tomuto súdu a jej

prikázaniu inému súdu v mieste jeho trvalého bydliska. Sťažovateľ vo svojich podaniach,

ktorými namietal všetkých sudcov tunajšieho súdu konkretizoval predovšetkým tých

sudcov, ktorí rozhodovali o týkajúcich sa úkonoch v prípravnom konaní, vrátane

predsedu senátu Mgr. P. R., ktorému vec napadla po podaní obžaloby. Podľa § 31 ods.

4) , druhá veta, úkon ktorý vykonala vylúčená osoba, nemôže byť podkladom

na rozhodnutie v trestnom konaní s výnimkou neodkladného, alebo neopakovateľného

úkonu. Definícia takýchto úkonov je vymedzená v ustanovení , pričom

podľa ods. 16 neodkladný úkon je taký úkon, ktorého vykonanie vzhľadom na

nebezpečenstvo zmarenia alebo zničenia neznesie z hľadiska účelu trestného konania

odklad na čas, kým sa začne trestné stíhanie. Podľa ods. 17 neopakovateľný úkon, je taký

úkon, ktorý v ďalšom konaní už nemožno vykonať. Z hľadiska definície neodkladného,

resp. neopakovateľného úkonu, tak ako táto je vyjadrená v ,

rozhodnutie súdu o ďalšom trvaní väzby obvineného nemožno považovať ani za

neodkladný, ani za neopakovateľný úkon. Vzhľadom na vzniknutú situáciu súd v

súvislosti s ďalšími procesnými postupmi vo veci vychádzal z nálezu Ústavného súdu SR

sp. zn. , ktorý deklaruje že realizácia jedného základného práva nemôže ísť na

úkor iného základného práva, v danom prípade práva na nezaujatý a nestranný súd a

práva na osobnú slobodu. Rovnováhu medzi požiadavkami vyplývajúcimi z práva na

osobnú slobodu a z práva na nezaujatý a nestranný súd bolo možné dosiahnuť až na

základe rozhodnutia, v danom prípade Najvyššieho súdu SR, ktorý rozhodoval o tom, či

všetci sudcovia Okresného súdu Poprad sú, alebo nie sú vylúčení z prejednávania a

rozhodovania v danej trestnej veci. V danom prípade, vzhľadom na objektívnu nemožnosť

rozhodovať súdom, ktorého všetci sudcovia, vrátane predsedu senátu ktorému vec bola

pridelená, pretože títo boli namietaní, nebolo možné takúto rovnováhu zabezpečiť inými

mechanizmami, napr. v rozvrhu práce, ktoré by umožňovali okamžitú nápravu, tak ako na

to Ústavný súd SR poukázal napr. v ďalšom náleze vo veci . Až rozhodnutím

Najvyššieho súdu SR zo dňa 27. 3. 2008. ktoré bolo Okresnému súdu Poprad doručené

dňa 15. 4. 2008 a ktorým námietky obvineného smerujúce k predpojatosti všetkých

sudcov tunajšieho súdu boli vyslovené za nedôvodné, bolo možné dosiahnuť

požadovanú rovnováhu medzi požiadavkami vyplývajúcim z práva na osobnú slobodu a

z práva na nezaujatý a nestranný súd. Po doručení rozhodnutia Najvyššieho súdu SR

zo dňa 27. 3. 2008 senát Okresného súdu Poprad, ešte v ten istý deň ako mu bol doručený

spis, t. j. 15. 4. 2008, rozhodol o trvaní ďalších dôvodov väzby obvineného po podaní

obžaloby. V prípade, pokiaľ by súd konajúci vo veci samej rozhodoval o ďalšom trvaní, či

netrvaní väzby sťažovateľa ešte v deň podania obžaloby, t. j. 13. 3. 2008, resp.

nasledujúci deň 14. 3. 2008, šlo by o rozhodnutie namietaného súdu a teda v danom

prípade by bolo porušené právo obvineného na nezaujatý a nestranný súd, pričom

platná právna úprava daná ustanovením ) jednoznačne

neumožňuje takéto rozhodnutie vo veci vydať.

Postupy a úkony, ktoré Okresný súd Poprad vykonal v trestnej veci sťažovateľa, v

žiadnom prípade nesmerovali k porušeniu niektorého z jeho základných práv, ale

smerovali k tomu, aby obidva eventuálne dotknuté jeho základné práva, t.j. právo na

osobnú slobodu a právo na nestranný a nezaujatý súd, boli vo vzájomnej rovnováhe v

súlade s doposiaľ známymi nálezmi Ústavného súdu SR týkajúcich sa otázky ďalšieho

trvania väzby po podaní obžaloby a preto navrhujeme sťažnosť sťažovateľa zamietnuť.

V súvislosti s vydaním nálezu vo vzťahu k vydaniu príkazu na okamžité prepustenie

obvineného T. L. z väzby poukazujeme na to, že tento stav v súčasnosti už netrvá, obvinený

bol prepustený na slobodu na základe rozhodnutia Krajského súdu v Prešove zo dňa

7. mája 2008.

Vo vzťahu k návrhu na vydanie nálezu v časti, v ktorej sťažovateľ požaduje zaplatiť

mu finančné zadosťučinenie Okresným súdom Poprad vo výške 500.000,- Sk a trovy

konania, poukazujeme na to, že súd vo veci nebol nečinný, naopak vykonával úkony a

postupy smerujúce k zabezpečeniu rovnováhy medzi ústavnými požiadavkami na zákonné

práva, ktoré by mohli byť u sťažovateľa dotknuté, obvinený sa v súčasnosti vo väzbe už

nenachádza, pokiaľ sťažovateľ poukazuje na to, že sťažovateľ dostal vo väzbe mozgovú

príhodu špecifikovanú v ambulantnej správe ako Dg.: I 64 (porážka), tak ako vyplýva z

obsahu spisu, táto diagnóza v konečnom dôsledku potvrdená nebola, sťažovateľ podľa

vyjadrení väzenských lekárov bol následne schopný ďalších úkonov trestného konania,

pričom k vzniknutým zdravotným problémom obvineného došlo ešte v prípravnom

konaní, bezprostredne pred úkonom oboznámenia sa s výsledkami vyšetrovania. Súdu

nie sú známe žiadne ďalšie zdravotné ťažkosti ku ktorým malo dôjsť na strane

obvineného po podaní obžaloby.“

Právny zástupca sťažovateľa sa vyjadril k stanovisku okresného súdu podaním

doručeným 3. júna 2008 a uviedol, že s názorom okresného súdu nesúhlasí z týchto

dôvodov:

„1) Je pravdou, že sťažovateľ namietal zaujatosť sudcov Okresného súdu v

Poprade a zároveň Krajského súdu v Prešove podaniami zo dňa 27. 11. 2007, 06. 11. 2007,

16. 12. 2007, 20. 01. 2008, 17. 01. 2008 a 15. 02. 2008. Táto skutočnosť sa konštatuje aj v

uznesení Najvyššieho súdu SR zo dňa 29. 02. 2008, ktorý neodňal vec z rozhodovania

Krajského súdu v Prešove. Je potrebné poukázať, že v odôvodnení tohto rozhodnutia

Najvyšší súd SR uvádza skutočnosť tykajúcu sa namietania sudcov Okresného súdu v

Poprade, avšak vo výroku uznesenia uviedol len to, že vec sa neodníma Krajskému súdu v

Prešove (avšak nevysporiadal sa s otázkou odňatia veci Okresného súdu v Poprade). Bolo to

zrejme z dôvodu, že Okresný súd v Poprade (príslušný sudca pre prípravné konanie)

nepredložil vec Najvyššiemu súdu SR na rozhodnutie o odňatí veci, resp. Najvyšší súd SR

opomenul vo výroku rozhodnúť aj o tejto otázke. Je však potrebné zdôrazniť, že o námietke

zaujatosti posledne vznesenej sťažovateľom 15. 02. 2008 sa nadriadený súd zaoberal (ako to

vyplýva z odôvodnenia uznesenia Najvyššieho súdu SR), avšak vo výroku o nej nerozhodol.

V žiadnom prípade v tomto smere pochybenie na strane Okresného súdu v Poprade (možné

nepredloženie veci sudcom pre prípravné konanie), resp. pochybenie na strane

Najvyššieho súdu SR (opomenutie rozhodnúť výrokom o odňatí veci) nemôže byť na ťarchu

sťažovateľa. Sťažovateľ totiž vzniesol poslednú námietku zaujatosti mesiac predtým než bola

na súde podaná obžaloba (t.j. nie účelovo tesne pred uplynutím lehoty väzby v prípravnom

konaní) a paradoxne sa o nej aj rozhodovalo nadriadeným súdom dňa 29. 02. 2008, ktorý

sa však vo výroku nezaoberal otázkou odňatia veci Okresnému súdu v Poprade.

2) Aj keby o námietke zaujatosti (resp. návrhu na odňatie veci) rozhodnuté nebolo,

nejde o takú skutočnosť, ktorá by bránila rozhodnúť súdu o ďalšom trvaní väzby. V zmysle

§ 32 ods. 3 TrP, ak vznesie námietku zaujatosti obvinený voči sudcovi, ktorý rozhoduje

v senáte, rozhodne o nej tento senát. V. zmysle § 32 ods. 4 TrP voči rozhodnutiu podľa § 32

ods. 3 TrP je prípustná sťažnosť, ktorá nebráni vykonaniu nariadeného úkonu trestného

konania. Rozhodnutie o ďalšom trvaní väzby je možné považovať za úkon, ktorý by mal v

zmysle TrP v spojení s a SR a a Dohovoru ex

lege nariadiť konajúci súd tak, aby stihol rozhodnúť o väzbe predtým než uplynie lehota

väzby, na ktorú bola naposledy sudcom pre prípravné konanie predĺžená. V tomto prípade

mal senát rozhodnúť o zaujatosti, a v prípade, že by rozhodol, že je nezaujatý mal rozhodnúť

o ďalšom trvaní väzby. V prípade, ak zaujatý by bol, rozhodol by iný senát určený rozvrhom

práce (§ 32 ods. 1 TrP). Takýmto spôsobom však porušovateľ nepostupoval.

Pokiaľ by sme sa stotožnili s názorom porušovateľa, že nemohol rozhodnúť o ďalšom

trvaní väzby z dôvodu, že sťažovateľ namietal zaujatosť všetkých sudcov Okresného

súdu v Poprade, tak potom by to znamenalo, že vo všetkých väzobných veciach pri

rozhodovaní o uvalení väzby, resp. predĺžení lehoty trvania väzby, by žiadny obvinený

nemohol byť vzatý do väzby, resp. nemohla by mu byť predĺžená lehota väzby, ak by

namietol zaujatosť všetkých sudcov konajúceho prvostupňového súdu. Takáto interpretácia

sťažovateľa vedie k záveru ad absurdum. Aj z tohto dôvodu je argumentácia sťažovateľa o

vyváženosti realizácie základného práva na nestranný súd a práva na osobnú slobodu

účelová.

Je potrebné zdôrazniť, že o žiadosti obvineného zo dňa 14. 03. 2008 o prepustenie z

väzby nerozhodol porušovateľ v súlade s vo forme uznesenia, a to

ani po 15. 04. 2008, kedy sa vec vrátila späť Okresnému súdu v Poprade po rozhodnutí

Najvyšším súdom SR o odňatí veci. Z obsahu sťažnosti bolo pritom zrejmé, že obvinený sa

domáha okamžitého prepustenia z väzby na slobodu (pričom vydal len uznesenie v zmysle § 79

ods. 2 TrP zo dňa 15. 04. 2008, v ktorom nerozhodol výrokom o žiadosti obvineného zo dňa

14. 03. 2008, a teda sa ani nevysporiadal s dôvodmi uvedenými v tejto sťažnosti). Uvedený

postup považujeme za závažné porušenie procesných práv pri rozhodovaní o väzbe.

Na základe uvedeného nie je možné súhlasiť, že porušovateľ sa snažil realizovať

základné právo na nestranný súd v rovnováhe s právom na osobnú slobodu (). K

takémuto postupu by došlo ak by postupoval v súlade so zákonnou a ústavnou úpravou, čo

však v danom prípade nebolo.

O zdravotných dôvodoch sťažovateľa mám k dispozícii správu, ktorú som poslal ÚS

SR zo dňa 04. 03. 2008, v ktorej stanovil diagnózu neurológ. Porušovateľ svoje tvrdenia o

stanovisku lekárov z väzenskej nemocnice nepodložil žiadnymi dôkazmi.“

II.

Z dokladov, ktoré ústavnému súdu predložili účastníci konania a zo spisu okresného

súdu sp. zn. možno skutkový stav zhrnúť takto:

Väzba sťažovateľa bola naposledy v prípravnom konaní predĺžená do 14. marca 2008

uznesením okresného súdu sp. zn. z 26. novembra 2007 v spojení

s uznesením krajského súdu sp. zn. zo 6. decembra 2007. Okresná prokuratúra

návrhom zo 7. februára 2007 požiadala o predĺženie lehoty väzby sťažovateľa do

14. septembra 2008. Sudca pre prípravné konanie okresného súdu uznesením

č. k. -207 z 8. februára 2008 návrh okresnej prokuratúry zamietol

s odôvodnením, že v rámci predĺženej lehoty väzby v prípravnom konaní boli vykonané

všetky procesné úkony okrem konfrontácie sťažovateľa so svedkami M. J. a D. J. ml.,

s ktorými sa podľa vyjadrenia obhajcu bude sťažovateľ konfrontovať až na hlavnom

pojednávaní, prípravné konanie sa nachádza v štádiu oboznamovania s výsledkami

vyšetrovania a samotná skutočnosť, že pri oboznamovaní môže sťažovateľ navrhovať ďalšie

dôkazy na svoju obhajobu, nezakladá dôvod na predĺženie lehoty väzby. Týmto uznesením

okresný súd zamietol aj žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby.

Krajský súd pred rozhodnutím o sťažnostiach okresného prokurátora a sťažovateľa

predložil Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) na rozhodnutie

námietku predpojatosti, ktorú sťažovateľ vzniesol v podaní z 27. novembra 2007 proti

všetkým sudcom okresného súdu a krajského súdu z dôvodu „podozrenia z korupcie,

klientelizmu a neodbornosti“ a žiadal, aby bola vec delegovaná Okresnému súdu

Bratislava II, v obvode ktorého má trvalý pobyt. Predloženie návrhu najvyššiemu súdu

sťažovateľ urgoval podaniami zo 6. decembra 2007, 16. decembra 2007, 20. januára 2008,

17. januára 2008 a 15. februára 2008. Najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 29. februára 2008 rozhodol podľa , že trestná vec

sťažovateľa sa krajskému súdu neodníma, pretože z návrhu sťažovateľa ani z písomných

vyhlásení sudcov krajského súdu nevyplýva dôležitý dôvod na delegovanie veci mimo

obvod krajského súdu, a nie je ani dôvod na vylúčenie členov konajúceho senátu, resp.

niektorého z nich. Uznesenie bolo krajskému súdu doručené 4. marca 2008. Krajský súd

uznesením č. k. -260 z 5. marca 2008 zamietol sťažnosť sťažovateľa aj

sťažnosť okresného prokurátora proti uzneseniu okresného súdu a neprijal sťažovateľom

ponúknutý sľub.

Prokurátor okresnej prokuratúry podal 13. marca 2008 obžalobu na sťažovateľa pre

zločin podvodu podľa a v štádiu pokusu podľa

a prečin falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej

pečate, úradnej uzávery, úradného znaku a úradnej značky podľa § 352 ods. 1 Trestného

zákona. Obhajca sťažovateľa podal 14. marca 2008 žiadosť o urýchlené prepustenie

sťažovateľa z väzby, v ktorej namietal porušenie práva na obhajobu tým, že bola podaná

obžaloba napriek tomu, že obhajca nebol oboznámený s výsledkami vyšetrovania.

S poukazom na rozhodnutia ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len

„ESĽP“) obhajca namietal, že ďalšia väzba sťažovateľa je od 14. marca 2008 od 8.50 h.

nezákonná a neústavná.

Okresný súd prípisom zo 14. marca 2008 predložil najvyššiemu súdu na rozhodnutie

návrh sťažovateľa na odňatie a prikázanie veci z dôvodu namietanej predpojatosti všetkých

sudcov okresného súdu, ktorý vyplýva z jeho podaní z 27. novembra 2007, 6. decembra

2007, 16. decembra 2007, 20. januára 2008, 17. januára 2008 a 15. februára 2008. Návrh na

odňatie a prikázanie veci inému súdu podal aj predseda senátu okresného súdu, ktorý

navrhol vec prikázať Okresnému súdu Bratislava I, ktorému bola 25. februára 2008 podaná

obžaloba na sťažovateľa pre trestný čin vraždy v štádiu prípravy.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 27. marca 2008 rozhodol, že sudcovia

okresného súdu nie sú vylúčení z vykonávania úkonov trestného konania vo veci

sťažovateľa a jeho trestná vec sa okresnému súdu neodníma. V odôvodnení uznesenia

najvyšší súd konštatoval, že okolnosť, že sudcovia okresného súdu konali a rozhodovali

v rozpore s predstavami a subjektívnymi názormi sťažovateľa, nie je zákonným dôvodom

podľa na ich vylúčenie z vykonávania úkonov trestného

konania. K návrhu predsedu senátu okresného súdu najvyšší súd uviedol, že v danom

prípade je odňatie a prikázanie veci podľa vylúčené vzhľadom na

to, že delegácia je prípustná len medzi súdmi tohto istého druhu a stupňa a v posudzovanej

veci nejde o súdy toho istého druhu, keďže u každého z nich je daná iná vecná príslušnosť.

Okresný súd je príslušný na konanie ako okresný súd podľa

a Okresný súd Bratislava I je príslušný na konanie podľa

ako okresný súd v sídle krajského súdu.

Rozhodnutie najvyššieho súdu bolo okresnému súdu doručené 15. apríla 2008. V ten

istý deň okresný súd podľa rozhodol, že dôvody väzby

u sťažovateľa trvajú aj po 14. marci 2008. V uznesení okresný súd uviedol, že o zákonnosti

ďalšieho trvania väzby sťažovateľa nebolo možné rozhodnúť v čase od 13. marca 2008

do 14. marca 2008 z objektívnych dôvodov, a to pokiaľ sa nerozhodlo o návrhu sťažovateľa

na odňatie a prikázanie veci, ktorý podal z dôvodu namietanej zaujatosti všetkých sudcov

okresného súdu. Týmto postupom bola podľa názoru okresného súdu zabezpečená

rovnováha medzi ústavnými požiadavkami vyplývajúcimi z práva na osobnú slobodu

a z práva na nezaujatý a nestranný súd. Okresný súd sa pri rozhodovaní zaoberal aj podaním

obhajcu sťažovateľa zo 14. marca 2008, a to v súvislosti s porušením práva na obhajobu,

keď obhajca sťažovateľa namietal, že mu nebolo umožnené oboznámiť sa s výsledkami

vyšetrovania. Okresný súd konštatoval, že obhajca sťažovateľa bol o termíne úkonu riadne

upovedomený, svoju neúčasť na ňom len oznámil a nepožiadal o určenie náhradného

termínu, a preto nebol toho názoru, že obžaloba bola podaná účelovo aj za cenu porušenia

práv sťažovateľa na obhajobu a porušenia práv obhajcu len z toho dôvodu, aby ďalšie

trestné stíhanie sťažovateľa bolo vedené väzobne.

Sťažovateľ podal prostredníctvom svojho obhajcu proti uzneseniu sťažnosť, v ktorej

namietal aj neexistenciu súdneho rozhodnutia o ďalšom trvaní väzby sťažovateľa po

14. marci 2008. Krajský súd s poukazom na rozhodnutia ústavného súdu a zistenie, že

do 14. marca 2008 nebolo okresným súdom rozhodnuté o ďalšom trvaní väzby sťažovateľa,

dospel k záveru, že väzba sťažovateľa od 15. marca 2008 nemala zákonný podklad, a preto

uznesením sp. zn. zo 7. mája 2008 zrušil napadnuté uznesenie okresného súdu

a rozhodol podľa o prepustení sťažovateľa z väzby na

slobodu.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 1 a 5

a práva podľa a 4 tým, že:

a) ho okresný súd od 14. marca 2008 od 8.50 h. ponechal vo väzbe napriek tomu, že

nerozhodol o ďalšom trvaní jeho väzby,

b) okresný súd nerozhodol o jeho žiadosti o urýchlené prepustenie z väzby

zo 14. marca 2008.

Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody

v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený

pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci

a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie

sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba dostaví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

Podľa tretej vety o väzbe rozhoduje súd

a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie.

Podľa súdu plynie lehota väzby ... od podania

obžaloby ....

Podľa prvej vety policajt, prokurátor, sudca pre

prípravné konanie a súd sú povinní skúmať v každom období trestného stíhania, či dôvody

väzby trvajú, alebo či sa zmenili.

Podľa obvinený má právo kedykoľvek žiadať

o prepustenie na slobodu. ... O takej žiadosti sa musí bez meškania rozhodnúť.

Podľa ak je obvinený vo väzbe, rozhodne súd pri

predbežnom prejednaní obžaloby vždy aj o ďalšom trvaní väzby.

1. K porušeniu základného práva podľa a 5 a práva podľa

čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru ponechaním vo väzbe bez rozhodnutia súdu

Z vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas

ustanovený zákonom. sama teda neustanovuje ani dôvody väzby, ani čas, na ktorý

možno vziať do väzby, ale odkazuje v tomto smere na zákonnú úpravu. Príslušná zákonná

úprava obsiahnutá predovšetkým v je tak integrálnou súčasťou

ústavnom rámci zaručenej osobnej slobody. Jej nerešpektovanie je zároveň

v nerešpektovaním , a tým i porušením ňou zaručeného práva na osobnú slobodu

().

Ústavné záruky osobnej slobody jednotlivca sa však v prípade väzby len odkazom

na zákonnú úpravu nevyčerpávajú. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že každé

pozbavenie slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním

ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený

slobody, musí byť zlučiteľné s účelom , ktorým je ochrana jednotlivca proti

svojvôli ().

V súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu vo vzťahu k čl. 17 ods. 2 a 5

, resp. dohovoru nemôže byť titulom pre držanie vo väzbe znamenajúce

obmedzenie osobnej slobody len skutočnosť, že bola podaná obžaloba, bez toho, aby sa

o ďalšom trvaní väzby výslovne konajúcim súdom rozhodlo ešte predtým, než uplynie

lehota, na ktorú bola väzba v prípravnom konaní naposledy predĺžená (,

, , ).

Ústavný súd citovaný právny názor opiera aj o judikatúru ESĽP (Stasaitis c. Litva

z 21. marca 2002, § 59 až § 61), podľa ktorej samotná skutočnosť, že vec bola postúpená

súdu, nie je postačujúca na splnenie kritéria „zákonnosti“ väzby v zmysle čl. 5 ods. 1

dohovoru a nemôže bez príslušného súdneho rozhodnutia odôvodniť ďalšie trvanie väzby.

Väzba, ak má byť zákonná, musí sa vždy opierať o právoplatné rozhodnutie súdu.

Pokiaľ súdna prax túto požiadavku nerešpektuje, nie je v súlade s a

ods. 1 dohovoru (). V súvislosti s rozhodovaním o ďalšom trvaní väzby po

podaní obžaloby ústavný súd vo veci sp. zn. vyslovil, že neprávoplatné, ale

predbežne vykonateľné uznesenie všeobecného súdu o väzbe spĺňa podmienku existencie

rozhodnutia všeobecného súdu o trvaní väzby v zmysle a 5 a

dohovoru.

Podstatou námietok sťažovateľa v tejto časti sťažnosti je tvrdenie, že „okresný súd

zadržiava sťažovateľa protiprávne vo väzbe naďalej aj po uplynutí lehoty trvania väzby,

ktorá bola naposledy predĺžená do 14. 30 hod do 08.50 hod. Väzba od 14.03.2008 od 08.50

hod. už nie je krytá žiadnym súdnym rozhodnutím.“. V čase podania sťažnosti ústavnému

súdu o ďalšom trvaní väzby sťažovateľa nebolo rozhodnuté.

O ďalšom trvaní väzby sťažovateľa rozhodol okresný súd až uznesením z 15. apríla

2008. Toto uznesenie na podklade sťažnosti podanej sťažovateľom preskúmal krajský súd,

ktorý dospel k záveru, že väzba sťažovateľa od 15. marca 2008 nemala zákonný podklad,

uznesením sp. zn. zo 7. mája 2008 zrušil uznesenie okresného súdu a rozhodol,

že sťažovateľa ihneď prepúšťa z väzby na slobodu.

Právomoc ústavného súdu na konanie o sťažnosti podľa je daná iba

vtedy, ak rozhodovanie o namietanom porušení základných práv alebo slobôd nepatrí do

právomoci iného súdu. Iný súd je každý súd, ktorý má všeobecnú právomoc podľa čl. 142

ods. 1 , a táto právomoc sa uplatňuje pri ochrane základného práva alebo slobody na

zákonnom základe vykonávajúcom ústavnú úpravu základných práv a slobôd. Iným súdom

je preto celá sústava všeobecného súdnictva ().

Nie je len povinnosťou ústavného súdu ako súdneho orgánu ochrany ústavnosti

dodržiavať vo svojej činnosti okrem iného medzinárodné zmluvy, ktorými je Slovenská

republika viazaná, ale túto povinnosť majú aj všeobecné súdy ako primárni ochrancovia

ústavnosti vrátane povinnosti rešpektovať dohovor pri preskúmavaní zákonnosti väzby

().

Ochranu právam, ktorých porušenie sťažovateľ namieta v konaní pred ústavným

súdom, poskytol sťažovateľovi krajský súd. Ak bola náprava vo veci sťažovateľa vykonaná

v rámci všeobecného súdnictva, ústavný súd v zásade nemôže vysloviť porušenie

označených práv sťažovateľa ().

Rozhodnutie o ďalšom trvaní väzby po podaní obžaloby patrilo do právomoci

okresného súdu. Proti rozhodnutiu okresného súdu bola prípustná sťažnosť, o ktorej

rozhodoval všeobecný súd vyššieho stupňa. Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosti

sťažovateľa v tejto časti nevyhovel.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa a 5

a práva podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru nerozhodnutím o žiadosti o prepustenie

z väzby

Sťažovateľ s poukazom na rozhodnutia ústavného súdu a ESĽP v obdobných veciach

podal prostredníctvom svojho obhajcu 14. marca 2008 okresnému súdu žiadosť

o prepustenie z väzby. V čase podania sťažnosti nebolo o jeho žiadosti okresným súdom

rozhodnuté, a preto sťažovateľ namieta aj porušenie svojho práva na urýchlené rozhodnutie

o zákonnosti ďalšieho trvania väzby zaručeného a 5 a

dohovoru. Vo vyjadrení k stanovisku okresného súdu z 28. mája 2008 právny zástupca

sťažovateľa doplnil, že o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby zo 14. marca 2008

okresný súd nerozhodol ani 15. apríla 2008, pretože vydal len uznesenie podľa § 79 ods. 2

.

Účelom čl. 5 ods. 4 dohovoru je zabezpečiť zatknutým alebo inak slobody

pozbaveným osobám právo na súdnu previerku zákonnosti opatrenia, ktorým boli

pozbavené slobody (). Súd rozhodujúci na podnet dotknutej osoby

o zákonnosti jej väzby sa musí zaoberať rozhodnými námietkami, ktoré vzniesla proti

zákonnosti väzby ().

Článok 5 ods. 4 dohovoru tým, že osobám pozbaveným slobody zaručuje právo

iniciovať konanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť pozbavenia slobody, dáva týmto

osobám právo aj na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom urýchlene rozhodnuté

o zákonnosti pozbavenia slobody a nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže ako nezákonné

(R. c. Slovinsko, rozhodnutie z 28. novembra 2000, V. c. Slovenská republika, rozsudok

z 21. decembra 2000, § 33 - § 36). Príslušný súd nielenže musí preskúmať súlad

s procedurálnymi požiadavkami vnútroštátneho práva, ale tiež oprávnenosť podozrenia, na

ktorom sa zatknutie zakladá, a legitimitu cieľa sledovaného zadržaním a následnou väzbou

(napr. B. c. Litva, rozsudok ESĽP z 26. marca 2002, § 43).

Uznesením z 15. apríla 2008 okresný súd rozhodol podľa § 79 ods. 2 Trestného

poriadku, že dôvody väzby sťažovateľa trvajú aj po 14. marci 2008. V odôvodnení tohto

rozhodnutia sa vysporiadal aj s argumentáciou sťažovateľa obsiahnutou v žiadosti

o prepustenie z väzby zo 14. marca 2008, s jeho námietkami sa však nestotožnil. Proti

rozhodnutiu okresného súdu mal sťažovateľ možnosť podať sťažnosť, ktorú aj využil

a v ktorej opäť namietal nezákonnosť svojej väzby po 14. marci 2008. Krajský súd sťažnosti

vyhovel a uznesením zo 7. mája 2008 prepustil sťažovateľa z väzby na slobodu.

Ústavný súd na základe týchto zistení konštatuje, že uznesenie okresného súdu z

15. apríla 2008 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. -1373 zo 7. mája 2008

v sebe zahŕňa kontrolu zákonnosti väzby aj v rozsahu sťažovateľových námietok uvedených

v žiadosti o prepustenie z väzby zo 14. marca 2008.

Úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či v konkrétnych okolnostiach prípadu bol

postup okresného súdu zlučiteľný s požiadavkami urýchlenosti a neodkladnosti

preskúmania zákonnosti väzby, či zachovanie rovnováhy medzi základným právom na

osobnú slobodu a právom na nezaujatý a nezávislý súd, ktorým argumentoval predseda

okresného súdu vo svojom vyjadrení, nemôže mať za následok porušenie jedného z nich

(v danom prípade základného práva na osobnú slobodu).

Z vyjadrenia okresného súdu, ako aj z jeho uznesenia z 15. apríla 2008 vyplýva, že

okresný súd uznáva, že samotné podanie obžaloby bez toho, aby o jej ďalšom trvaní

rozhodol súd, nie je dostatočným dôvodom na držanie obvineného vo väzbe. V danom

prípade však dospel k záveru, že o ďalšom trvaní väzby sťažovateľa nemohol rozhodnúť

v čase od 13. marca 2008 (keď bola podaná obžaloba) do 14. marca 2008 (keď uplynula

lehota naposledy predĺženej väzby v prípravnom konaní) a nemohol rozhodnúť ani

o žiadosti o prepustenie z väzby bezprostredne po jej podaní preto, že nebolo rozhodnuté

o návrhu na odňatie veci okresnému súdu a jej prikázanie inému súdu, ktorý sťažovateľ

podal ešte v prípravnom konaní.

Podľa z dôležitých dôvodov môže byť vec

príslušnému súdu odňatá a prikázaná inému súdu toho istého druhu a stupňa; o odňatí a

prikázaní rozhoduje súd, ktorý je obom súdom najbližšie spoločne nadriadený.

Podľa návrh strany na odňatie a prikázanie veci

nebráni vykonaniu nariadeného úkonu trestného konania, ak podľa súdu návrh neobsahuje

dôležitý dôvod podľa odseku 1.

Okresný súd posúdil návrh sťažovateľa z 27. novembra 2007 spolu s ďalšími

podaniami sťažovateľa ako návrh na odňatie a prikázanie veci inému súdu, pretože

sťažovateľ namietal zaujatosť všetkých sudcov okresného súdu a medzi dôležité dôvody na

odňatie a prikázanie veci v zmysle patrí aj vylúčenie všetkých

sudcov príslušného súdu z rozhodovania.

Nie je úlohou ústavného súdu interpretovať jednotlivé ustanovenia Trestného

poriadku, pretože výklad zákonov v zásade prináleží všeobecným súdom, a nie je úlohou

ústavného súdu ani vyjadrovať sa k tomu, ako mohol, resp. mal postupovať okresný súd pri

rozhodovaní o ďalšom trvaní väzby sťažovateľa. Úlohou ústavného súdu ako nezávislého

súdneho orgánu ochrany ústavnosti ( ) je preskúmať zlučiteľnosť postupu

okresného súdu s alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách.

Sťažovateľ vzniesol námietku zaujatosti všetkých sudcov okresného súdu v podaní

z 27. novembra 2007 doručenom okresnému súdu 3. decembra 2007. Ďalšími podaniami,

naposledy podaním doručeným okresnému súdu 18. februára 2006, urgoval predloženie

spisu najvyššiemu súdu na rozhodnutie o jeho procesnom návrhu. Okresný súd mal preto

nielen dostatok času, ale aj povinnosť zaoberať sa návrhom sťažovateľa po jeho podaní, súc

si vedomý toho, že rozhodovanie o väzbe treba považovať za neodkladný úkon, pretože sa

týka základného práva na osobnú slobodu, a takýto procesný úkon musí mať prednosť pred

inými procesnými úkonmi. Ústavný súd vzhľadom na okolnosti daného prípadu nemohol

akceptovať obranu okresného súdu, pretože vzniknutá procesná situácia bola síce vyvolaná

podaním návrhu sťažovateľom, pretrvávala však po podaní obžaloby v dôsledku postupu

okresného súdu, ktorý sa jeho námietkou zaujatosti všetkých sudcov okresného súdu

nezaoberal v čase jej podania, teda už pri rozhodovaní o väzbe v prípravnom konaní.

Na základe uvedených zistení ústavný súd dospel k záveru, že postupom okresného

súdu pri rozhodovaní o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby zo 14. marca 2008 došlo

k porušeniu jeho základného práva na osobnú slobodu podľa a 5 a práva

podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru v súvislosti s nerešpektovaním požiadavky rýchlosti

a neodkladnosti rozhodovania o väzbe (bod 1 nálezu). Vo zvyšnej časti (namietané

porušenie čl. 5 ods. 3 dohovoru) ústavný súd návrhu nevyhovel, pretože požiadavka konať

vo väzobných veciach prednostne a urýchlene je obsiahnutá v čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Sťažovateľ v sťažnosti žiadal, aby ústavný súd prikázal prepustiť ho bez zbytočného

odkladu z väzby na slobodu. Keďže v čase rozhodovania ústavného súdu bol už sťažovateľ

prepustený z výkonu väzby na slobodu, ústavný súd považoval rozhodovanie o tejto žiadosti

za bezpredmetné, a preto v tejto časti sťažnosti nevyhovel.

Ústavný súd sa tiež zaoberal žiadosťou sťažovateľa o priznanie primeraného

finančného zadosťučinenia v sume 500 000 Sk.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného

základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý

vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz

na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (). Podľa názoru

ústavného súdu bol účel sťažovateľovej sťažnosti zavŕšený, pretože po podaní sťažnosti bol

prepustený z väzby na slobodu. Ústavný súd preto nepovažoval v danom prípade za súladné

s princípom spravodlivosti priznať sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie a za

postačujúcu satisfakciu v posudzovanom prípade považoval vyslovenie porušenia

označených práv uvedené vo výrokovej časti nálezu v bode 1 (obdobne ).

Ústavný súd napokon rozhodol podľa aj

o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym

zastupovaním advokátom JUDr. B. J., v konaní pred ústavným súdom. Právny zástupca

sťažovateľa vyčíslil trovy právneho zastúpenia sumou 16 830 Sk za päť úkonov právnej

služby (prevzatie a príprava zastúpenia, porada s klientom vo väzbe 28. marca 2008 pri

udelení splnomocnenia, vypracovanie sťažnosti, vyjadrenie k vhodnosti ústneho

pojednávania a vyjadrenie k stanovisku okresného súdu).

Ústavný súd priznal náhradu trov právneho zastúpenia za tri úkony právnej služby

(prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, vypracovanie sťažnosti

a vyjadrenie k stanovisku okresného súdu) podľa § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len

„vyhláška“). Ústavný súd nepriznal náhradu trov právneho zastúpenia osobitne aj za úkon

porady s klientom pri udelení splnomocnenia z 28. marca 2008, pretože to považoval za

duplicitné uplatnenie náhrady za úkon prvej porady s klientom, a tiež nepriznal náhradu trov

právneho zastúpenia za vyjadrenie k vhodnosti ústneho pojednávania, pretože vzhľadom na

obsah podania ho nepovažuje za úkon právnej služby, za ktorý patrí odmena v zmysle § 14

ods. 1 vyhlášky. Za tri úkony právnej služby patrí náhrada po 3 176 Sk a 3-krát po 190 Sk

režijný paušál. Ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia v sume

10 098 Sk.

Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu

sťažovateľa ( v spojení s Občianskeho súdneho

poriadku).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, je treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo

výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. septembra 2008