Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 435/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. decembra

2009 predbežne prerokoval sťažnosť E. V., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. P.

J., B., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa

Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 8. októbra 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť E. V. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. novembra

2009 doručená sťažnosť E. V., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného

advokátom JUDr. P. J., B., ktorou namietal porušenie základného práva podľa čl. 17 ods. 2

(ďalej len „“) uznesením Krajského súdu v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. z 8. októbra 2009.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol vzatý do väzby uznesením

Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. zo 4. januára

2008 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. z 22. januára 2008

z dôvodov podľa . Väzba sťažovateľa začala plynúť

31. decembra 2007. Uznesením okresného súdu sp. zn. z 18. júna 2009

v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. z 25. júna 2009 bola lehota

trvania väzby naposledy predĺžená do 28. augusta 2009. Dňa 11. augusta 2009 podal krajský

prokurátor na sťažovateľa a ďalších obvinených obžalobu pre trestný čin vraždy

v spolupáchateľstve podľa a a

v znení Uznesením okresného súdu sp. zn.

z 20. augusta 2009 bolo okrem iného rozhodnuté podľa

o tom, že sťažovateľ, ako aj ďalší obžalovaní sa naďalej ponechávajú vo väzbe, keďže

dôvody väzby u všetkých obžalovaných naďalej trvajú. Okresný súd predmetným

uznesením tiež zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu a súčasne

vzal na vedomie späťvzatie návrhu krajského prokurátora na predĺženie lehoty väzby.

Sťažovateľ podal proti predmetnému uzneseniu okresného súdu sťažnosť. Uznesením

krajského súdu sp. zn. z 8. októbra 2009 bola sťažnosť sťažovateľa

zamietnutá.

Sťažovateľ je toho názoru, že „Predĺžená lehota väzby v prípravnom konaní, v rámci

ktorej bolo potrebné právoplatne rozhodnúť o ďalšom trvaní väzby (§§ 76 – 79 a § 192

a 193 odsek 2 ), uplynula 28. 08. 2009. Od tohto dátumu sa obvinený nachádza vo

väzbe nezákonne. Následne bola sťažnosť obžalovaného Krajským súdom Bratislava ako

druhostupňovým súdom zamietnutá ako nedôvodná na neverejnom zasadnutí dňa 08. 10.

2009 v konaní (rozhodnutie doručené 15. 10. 2009) s tým, že súd konštatoval

zákonnosť väzby a nepovažoval za potrebné, aby o ponechaní vo väzbe bolo rozhodnuté

právoplatne pred uplynutím lehoty väzby pre prípravné konanie. Argumentoval

prechodnými ustanoveniami (), podľa ktorého ak väzba

začala plynúť pred 01. 02. 2009 použije sa znenie § 76 a 78 platné do 31. 01. 2009.“.

Sťažovateľ s rozhodnutím krajského súdu nesúhlasí a uvádza, že „Pôsobnosť § 76 a § 78

podľa je nesporná. Uvedené ustanovenia skutočne nemôžu byť

použité v prípade rozhodovania o väzbe obv. E. V. Ustanovenie § 192 odsek 4 Trestného

poriadku, ktoré výslovne ukladá nadriadenému orgánu rozhodnúť o sťažnosti, tj.

právoplatne, pred uplynutím lehoty väzby, ktorá by bola lehotou väzby v prípravnom

konaní, sa však na rozhodovanie o väzbe obv. E. V. vzťahuje a žiadne ustanovenie

nevylučuje jeho pôsobnosť na veci, v ktorých začala lehota väzby

plynúť pred 01. 02. 2009. Z uvedeného dôvodu považujem rozhodnutie o sťažnosti

obvineného za nezákonné a rovnako ako aj jeho ďalšie zotrvávanie vo väzbe.“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vyslovil, že „... rozhodnutím Krajského súdu

Bratislava, sp. zn. z 08. 10. 2009 bolo porušené právo sťažovateľa podľa

a zrušil rozhodnutie Krajského súdu Bratislava,

sp. zn. z 08. 10. 2009 a vrátil vec na nové konanie a rozhodnutie a zakázal

pokračovanie v porušovaní práva podľa “.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za

zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , ).

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Z ústavného postavenia ústavného súdu vyplýva, že vo veciach patriacich do

právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou

(mutatis mutandis , ). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo

skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných

súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo

zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva

alebo slobody (m. m. , , atď.). O arbitrárnosti

(svojvôli) pri výklade alebo aplikácii zákona všeobecným súdom možno uvažovať len

vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne

poprel ich účel a význam (napr. , ).

Podľa názoru sťažovateľa krajský súd pochybil, keď v jeho prípade pri rozhodovaní

o ďalšom trvaní väzby neaplikoval režim v znení účinnom

od 1. februára 2009. Sťažovateľ tvrdí, že bolo povinnosťou krajského súdu právoplatne

rozhodnúť o ďalšom trvaní väzby sťažovateľa po podaní obžaloby do dátumu posledného

predĺženia väzby v prípravnom konaní, teda do 28. augusta 2009. Z argumentácie

sťažovateľa možno vyvodiť, že podstatou jeho sťažnosti je tvrdenie, že krajský súd ústavne

nesúladným spôsobom interpretoval pri rozhodovaní

o ďalšom trvaní jeho väzby, čo malo spôsobiť porušenie jeho základného práva podľa čl. 17

ods. 2 .

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že krajský súd sa

s námietkou sťažovateľa uplatnenou aj v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu zaoberal,

pričom sa s ňou vysporiadal takto:

„Pokiaľ ide o námietku obhajcu obvineného uvádzanú v sťažnosti v tom smere, že

väzba obvineného je nezákonná, pretože predĺžená lehota trvania väzby bola do 28. 8. 2009

a do tejto lehoty nebolo právoplatne rozhodnuté o ďalšom trvaní väzby, je potrebné uviesť

nasledovné.

Obvinený E. V. bol vzatý do väzby, ktorá začala plynúť dňa 31. 12. 2007. Následne

po uplynutí zákonom stanovenej lehoty trvania väzby došlo viackrát k predĺženiu lehoty

trvania väzby – ostatný raz uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. z 18.

6. 2009 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 25. 6.

2009, ktorými rozhodnutia bola lehota trvania väzby predĺžená do 28. 8. 2009. Dňa 11. 8.

2009 bola podaná pod sp. zn. -338 obžaloba na Okresný súd Bratislava I, ktorý

nariadil v tejto veci verejné zasadnutie, predmetom ktorého bolo rozhodnutie o žiadosti

obvineného o prepustenie z väzby na slobodu ako aj rozhodnutie o ďalšom trvaní väzby po

podaní obžaloby.

V zmysle ustanovenia ak lehota väzby začala plynúť pred 1. 2.

2009, použijú sa ustanovenia § 76, § 78, § 80 ods. 3 a § 81 ods. 4 v znení účinnom do

31. januára 2009, teda súd I. stupňa rozhodoval v zmysle zákonných ustanovení platných do

tohto dňa. Ustanovenie vtedy platné uvádza len toľko, že súd po podaní

obžaloby alebo po návrhu na dohodu o vine a treste rozhodne o všetkých otázkach

súvisiacich o ďalšom konaní a urobí všetky rozhodnutia a opatrenia upravené týmto

zákonom, ktoré sú potrebné na skončenie veci. Teda v tomto zákonnom ustanovení nie je

uložená povinnosť tak, ako je následne v znení ustanovenia účinnom po 1. 2. 2009 tj., že

musí byť o väzbe rozhodnuté najneskôr tak, aby postupom podľa § 76 ods. 3 alebo 4 Tr.

por. došlo k právoplatnému rozhodnutiu o väzbe do uplynutia lehoty, ktorá je lehotou

základnou alebo predĺženou. Teda, keďže súd rozhodol o ďalšom trvaní väzby obvineného

E. V. dňa 20. 8. 2009, teda pred uplynutím predĺženej lehoty trvania väzby (28. 8. 2009)

rozhodol správne, pretože ak má byť väzba zákonná musí sa vždy opierať o rozhodnutie

súdu.“

V nadväznosti na argumentáciu sťažovateľa ústavný súd preskúmal príslušné

ustanovenia v znení účinnom do 31. januára 2009, ako aj v znení

účinnom od 1. februára 2009.

Podľa v znení účinnom do 31. januára 2009 ak by

lehota trvania väzby v prípravnom konaní presiahla šesť mesiacov, je prokurátor povinný

podať sudcovi pre prípravné konanie návrh na predĺženie lehoty väzby, ak obvineného

z väzby neprepustí sám. Predĺžiť lehotu väzby obvineného možno len vtedy, ak bol návrh

prokurátora doručený súdu najmenej 15 pracovných dní pred uplynutím šesťmesačnej

lehoty a ak nebolo možné pre obťažnosť veci alebo z iných závažných dôvodov trestné

stíhanie v tejto lehote skončiť a prepustením obvineného na slobodu hrozí, že bude zmarené

alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania.

Podľa v znení účinnom od 1. februára 2009 základná

lehota väzby v prípravnom konaní je sedem mesiacov; prokurátor je povinný prepustiť

obvineného na slobodu najneskôr v posledný deň tejto lehoty, ak nepodá najmenej dvadsať

pracovných dní pred jej uplynutím obžalobu, návrh na schválenie dohody o vine a treste

alebo sudcovi pre prípravné konanie návrh na predĺženie tejto lehoty.

Podľa v znení účinnom do 31. januára 2009 sudca pre

prípravné konanie rozhodne o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby tak, aby

v prípade podania sťažnosti proti rozhodnutiu mohol byť spis predložený nadriadenému

súdu najneskôr päť dní pred uplynutím lehoty väzby; nadriadený súd rozhodne do uplynutia

lehoty, ktorá sa má predĺžiť. Predĺžená lehota väzby môže trvať až šesť mesiacov, nesmie

však presiahnuť lehotu uvedenú v odseku 7.

Podľa v znení účinnom od 1. februára 2009 súd alebo

sudca pre prípravné konanie rozhodne o väzbe alebo o návrhu prokurátora na predĺženie

lehoty väzby v prípravnom konaní tak, aby v prípade podania sťažnosti proti rozhodnutiu

mohol byť spis predložený nadriadenému súdu najneskôr päť pracovných dní pred

uplynutím lehoty, ktorá by bola lehotou väzby v prípravnom konaní, alebo pred uplynutím

lehoty väzby v prípravnom konaní; nadriadený súd rozhodne do uplynutia lehoty, ktorá by

bola lehotou väzby v prípravnom konaní alebo lehoty, ktorá sa má predĺžiť, inak predseda

senátu nadriadeného súdu prepustí obvineného z väzby na slobodu písomným príkazom,

ktorý musí byť primerane odôvodnený. Predĺžiť lehotu väzby možno len vtedy, ak návrh

podľa odseku 2 bol podaný včas a ak nebolo možné pre obťažnosť veci alebo z iných

závažných dôvodov trestné stíhanie skončiť a prepustením obvineného na slobodu hrozí, že

bude zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania. Predĺženie

lehoty väzby môže trvať až sedem mesiacov, lehota väzby v prípravnom konaní však

nesmie presiahnuť dĺžku podľa odseku 7. Pri späťvzatí návrhu prokurátora na predĺženie

lehoty väzby sa postupuje primerane podľa § 72 ods. 3.

Podľa v znení účinnom do 31. januára 2009

o sťažnosti proti rozhodnutiu, ktorým bolo rozhodnuté o návrhu na predĺženie lehoty väzby,

môže nadriadený súd rozhodnúť aj na neverejnom zasadnutí, najneskôr však do uplynutia

lehoty, ktorá sa má predĺžiť.

Podľa v znení účinnom od 1. februára 2009

o sťažnosti proti uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté o návrhu na predĺženie lehoty väzby,

rozhodne nadriadený súd najneskôr do uplynutia lehoty, ktorá sa má predĺžiť. O sťažnosti

proti rozhodnutiu o väzbe po podaní obžaloby alebo návrhu na schválenie dohody o vine

a treste podľa § 76 ods. 3 alebo 4 rozhodne nadriadený súd najneskôr do uplynutia lehoty,

ktorá by bola lehotou väzby v prípravnom konaní.

Podľa v znení účinnom od 1. februára 2009 ak je

obvinený vo väzbe, rozhodne súd o väzbe prednostne a urýchlene, a ak to okolnosti prípadu

umožňujú, tak súčasne s rozhodnutím podľa § 239 ods. 1, § 241, § 244 alebo § 331 ods. 1,

najneskôr však tak, aby postupom podľa § 76 ods. 3 alebo 4 došlo k právoplatnému

rozhodnutiu o väzbe do uplynutia lehoty, ktorá by bola základnou alebo predĺženou lehotou

väzby v prípravnom konaní.

Podľa v znení účinnom od 1. februára 2009 ak

lehota väzby začala plynúť pred 1. februárom 2009, použijú sa ustanovenia § 76, § 78, § 80

ods. 3 a § 81 ods. 4 v znení účinnom do 31. januára 2009.

Z citovaných ustanovení vyplýva, že v znení

účinnom do 31. januára 2009 neukladal všeobecnému súdu výslovnú povinnosť rozhodnúť

o ďalšom trvaní väzby po podaní obžaloby najneskôr do uplynutia lehoty väzby (základnej

či predĺženej) v prípravnom konaní. Ústavný súd ale v tejto súvislosti vo viacerých

prípadoch vyslovil právny názor, podľa ktorého sa väzba vždy musí opierať o rozhodnutie

súdu, pričom iba podanie obžaloby nepostačuje na to, aby sa súdna väzba stala zákonnou po

podaní obžaloby bez výslovného rozhodnutia súdu o jej ďalšom trvaní (napr. ).

Rovnako v znení účinnom do 31. januára 2009 neukladal nadriadenému

všeobecnému súdu výslovnú povinnosť rozhodnúť o sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe po

podaní obžaloby alebo návrhu na schválenie dohody o vine a treste najneskôr do uplynutia

lehoty väzby (základnej či predĺženej) v prípravnom konaní. Ústavný súd v tejto súvislosti

vo svojej judikatúre akceptoval, že rozhodnutie príslušného súdu o ďalšom trvaní väzby po

podaní obžaloby nemusí byť ku dňu uplynutia lehoty väzby v prípravnom konaní

právoplatné, pretože vzhľadom na predbežnú vykonateľnosť rozhodnutí o väzbe postačuje

aj existencia neprávoplatného rozhodnutia o ďalšom trvaní väzby, ak toto bolo vydané pred

uplynutím lehoty väzby v prípravnom konaní (napr. , ,

).

Prostredníctvom novelizácie vykonanej , ktorým sa mení

a dopĺňa v znení neskorších predpisov,

zákonodarca v záujme ochrany práv obvinených okrem iného upresnil a sprísnil požiadavky

pre rozhodovanie o ďalšom trvaní väzby po podaní obžaloby, keď zaviedol rovnaký režim,

aký platí v zmysle a pre rozhodovanie o predĺžení väzby

v prípravnom konaní. Podľa novej právnej úpravy aj pri rozhodovaní o ďalšom trvaní väzby

po podaní obžaloby musí byť príslušné rozhodnutie súdu o ďalšom trvaní väzby právoplatné

v momente uplynutia skoršej lehoty väzby ešte z prípravného konania.

Krajský súd v napadnutom uznesení interpretoval a aplikoval intertemporálne

ustanovenie vzťahujúce sa na úpravy

účinné od 1. februára 2009 tak, že na vec sťažovateľa sa režim rozhodovania podľa § 192

ods. 4 v spojení s v znení účinnom od 1. februára 2009

nevzťahuje s poukazom na to, že v jeho prípade lehota väzby začala plynúť pred

1. februárom 2009. Na podporu takejto interpretácie a aplikácie označeného ustanovenia

možno poukázať aj na dôvodovú správu k príslušnej novelizácii

(), v ktorej sa vo vzťahu k Trestného

poriadku v bode 34 uvádza: „Úprava § 192 ods. 4 zodpovedá formulácii § 76 ods. 3 a 4

v navrhovanom znení.“. Z citovaného možno vyvodiť, že novým znením ustanovenia § 192

ods. 4 zákonodarca reagoval na novelizované znenie a

tak, že obe ustanovenia zosúladil, čo podľa názoru ústavného súdu tiež

podporuje záver, že podľa v spojení s v znení

účinnom od 1. februára 2009 možno postupovať len vo väzobných veciach, v ktorých lehota

väzby začala plynúť po 1. februári 2009.

Ústavný súd vychádzajúc zo skutočnosti, že výklad a aplikácia ustanovení Trestného

poriadku je v prvom rade úlohou všeobecných súdov, pričom v danom prípade nejde

o interpretáciu, ktorá by bola zjavne neodôvodnená alebo svojvoľná, dospel k záveru, že

napadnuté uznesenie krajského súdu je z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné,

a preto jeho uplatnením nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa

.

Na tomto základe ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľa podľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi

sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2009