Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 243/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. júna 2010

predbežne prerokoval sťažnosť L. R..., t. č. vo výkone väzby, zastúpeného advokátom

JUDr. P. O., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5

, Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. z 24. augusta 2009 a uznesením

Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 24. septembra 2009, práva podľa čl. 6

ods. 3 písm. b) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. , ako aj práva podľa

čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť L. R. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. októbra

2009 doručená sťažnosť L. R. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a 5 (ďalej len „“),

čl. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva

podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. z 24. augusta 2009 (ďalej „napadnuté uznesenie

okresného súdu“ alebo „uznesenie okresného súdu z 24. augusta 2009“) a uznesením

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 24. septembra

2009 (ďalej „napadnuté uznesenie krajského súdu“ alebo „uznesenie krajského súdu

z 24. septembra 2009“), práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru postupom okresného

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. , ako aj práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. c)

dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. .

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že uznesením Krajského riaditeľstva

Policajného zboru, Úradu justičnej a kriminálnej polície Bratislava sp. zn.

ČVS: KRP-50/OVK-BA-2008 Ča zo 4. septembra 2008 bolo sťažovateľovi vznesené

obvinenie zo spáchania obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 145 ods. 1 a 2

písm. c) . Neskôr došlo ku zmene právnej kvalifikácie tak, že skutok

bude posudzovaný ako obzvlášť závažný zločin vraždy podľa § 145 ods. 1 a 2 písm. c)

a e) . Proti uzneseniu o vznesení obvinenia podal sťažovateľ sťažnosť,

ktorú Krajská prokuratúra v Bratislave (ďalej len „krajská prokuratúra“) uznesením

sp. zn. z 13. septembra 2008 zamietla ako nedôvodnú.

Okresný súd uznesením sp. zn. zo 14. septembra 2008 rozhodol

o vzatí sťažovateľa do väzby podľa a s tým, že

väzba začala plynúť 11. septembra 2008 o 19.45 h. Ustanovený obhajca sťažovateľa však

pri výsluchu sťažovateľa pred sudcom pre prípravné konanie nebol prítomný z dôvodu, že

nebol o tomto úkone vyrozumený. Aj proti uzneseniu okresného súdu o vzatí do väzby

podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú krajský súd uznesením sp. zn.

z 30. septembra 2008 zamietol ako nedôvodnú.

Ďalej okresný súd na verejnom zasadnutí uskutočnenom 12. februára 2009

uznesením sp. zn. zamietol sťažovateľovu žiadosť o prepustenie z väzby

na slobodu a zároveň rozhodol o predĺžení lehoty trvania jeho väzby o šesť mesiacov,

t. j. do 11. septembra 2009.

Následne 6. augusta 2009 bola okresnému súdu podaná obžaloba pre obzvlášť

závažný zločin vraždy podľa a a , ktorej

rovnopis spolu s určením termínu verejného zasadnutia k predbežnému prerokovaniu

obžaloby na 21. október 2009 bol sťažovateľovi doručený až 8. októbra 2009 a jeho

ustanovenému obhajcovi 9. októbra 2009. Okresný súd po podaní obžaloby uznesením

sp. zn. z 24. augusta 2009 rozhodol, že sťažovateľovu žiadosť o prepustenie

z väzby zamieta a neprijíma písomný sľub. Zároveň rozhodol, že sťažovateľ sa

i po podaní obžaloby ponecháva vo väzbe podľa § 71 ods. 3 a § 80 ods. 1 písm. b)

. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol

krajský súd na verejnom zasadnutí uskutočnenom 24. septembra 2009 uznesením sp. zn.

tak, že jeho sťažnosť zamietol.

Sťažovateľ namieta, že k porušeniu jeho označených práv došlo jednak tým, že jeho

ustanovený obhajca nebol o jeho výsluchu pred sudcom pre prípravné konanie „žiadnym

spôsobom vyrozumený“, a preto ani nebol na jeho výsluchu prítomný. Taktiež aj doručenie

rovnopisu obžaloby jemu a jeho obhajcovi až po písomnej výzve obhajcu (takmer dva

mesiace od jej podania na okresnom súde) považuje sťažovateľ za porušenie svojho práva

podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru. Sťažovateľ argumentuje tým, že podľa § 240 ods. 1

písm. a) má súd bez meškania nariadiť doručenie rovnopisu obžaloby

obvinenému a jeho obhajcovi, aby mal primeraný čas a možnosti na prípravu svojej

obhajoby.

Sťažovateľ poukazuje vo svojej sťažnosti aj na to, že podľa jeho názoru okresný súd

nesprávne aplikoval účinného od 1. februára 2009, a to

z dôvodu, že s poukazom na je toto ustanovenie pre daný

prípad nepoužiteľné, pretože väzba u sťažovateľa začala plynúť pred 1. februárom 2009,

a preto sa majú použiť § 76, § 78, § 80 ods. 3 a § 81 ods. 4 v znení účinnom do 31. januára

2009. Podľa sťažovateľa použitím nesprávneho zákonného ustanovenia v tak dôležitej veci,

ako je rozhodnutie o ponechaní sťažovateľa vo väzbe, sa prvostupňový súd dopustil

vážneho pochybenia, ktoré robí toto uznesenie okresného súdu trvale chybným

a nezákonným, ktoré nebolo konvalidované následným rozhodnutím odvolacieho súdu.

Aplikáciou ustanovení v znení účinnom do 31. januára 2009 by okresný

súd musel podľa názoru sťažovateľa rozhodnúť po podaní obžaloby o ďalšom trvaní väzby

najneskôr do uplynutia posledného predĺženia väzby z prípravného konania a podľa § 76

ods. 3 rozhodnúť o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby tak,

aby v prípade podania sťažnosti proti rozhodnutiu mohol byť spis predložený nadriadenému

súdu najneskôr päť dní pred uplynutím lehoty, ktorá sa má predĺžiť, pričom nadriadený súd

rozhodne do uplynutia lehoty, ktorá sa má predĺžiť, a preto možno podľa sťažovateľa

vyvodiť „logický záver“, že táto povinnosť platí pre súd aj v prípade, že už došlo k podaniu

obžaloby. Krajský súd ako súd odvolací mal preto rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľa

najneskôr do 11. septembra 2009, keď uplynula predĺžená lehota z prípravného konania,

a nie až 24. septembra 2009, t. j. „13 dní po termíne, do ktorého bola sťažovateľovi

predĺžená väzba“. Táto lehota má podľa názoru sťažovateľa „sankčný charakter“, čo

znamená, že následným rozhodnutím súdu nemožno konvalidovať nesprávny postup súdu

a ďalší pobyt sťažovateľa vo väzbe „počínajúc dňom 12. 9. 2009 je nezákonný“.

Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ žiada, aby ústavný súd prijal jeho

sťažnosť na ďalšie konanie a nálezom takto rozhodol:

„1. Postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní pod sp. zn.

spočívajúcom v nevyrozumení obhajcu o mieste a termíne výsluchu obvineného pred

sudcom pre prípravné konanie vo veci návrhu krajského prokurátora na vzatie obvineného

do väzby došlo k porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6

ods. 3 písm. c/ dohovoru.

2. Nedoručením obžaloby v lehote podľa ustan. § 240 ods. 1 pís. a/ Trestného

poriadku porušil Okresný súd Bratislava I v konaní pod sp. zn. právo

sťažovateľa zakotvené v čl. 6 ods. 3 písm. b/ dohovoru.

3. Uznesením Okresného súdu Bratislava I pod sp. zn. zo dňa 24. 8. 2009

došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17

ods. 2 a ods. 5 a práva na osobnú slobodu zaručeného v a dohovoru.

4. Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. uznesením

zo dňa 24. septembra 2009 porušil základné právo L. R. zaručené v čl. 17 ods. 2 a ods. 5

a jeho právo zaručené v a dohovoru v súvislosti s trvaním jeho

väzby v čase po 11. septembri 2009.

5. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo dňa 24. septembra

2009 sa zrušuje a Krajskému súdu v Bratislave sa prikazuje, aby sťažovateľa L. R. prepustil

neodkladne z väzby na slobodu.

6. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 320,00 €

(slovom: tritisíctristodvadsať euro), ktoré je Krajský súd Bratislava povinný zaplatiť

do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

7. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 245,70 €...“

Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa

vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Sťažovateľ

v petite sťažnosti okrem iného namieta aj porušenie práva podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru ako

celku bez konkretizácie písmena [a) až f)] tohto článku. Ústavný súd však bez vyzvania

sťažovateľa na upresnenie návrhu konania vychádzajúc z argumentácie obsiahnutej

v sťažnosti dospel k názoru, že sťažovateľ má na mysli čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh prerokuje

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu

ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v nebránia jeho

prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , ).

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Z ústavného postavenia ústavného súdu vyplýva, že vo veciach patriacich

do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade alebo aplikácii zákona všeobecným súdom možno

uvažovať len vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,

že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. , ).

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa do väzby možno vziať z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 1 dohovoru vysoké zmluvné strany priznávajú každému, kto podlieha ich

jurisdikcii, práva a slobody uvedené v hlave I tohto dohovoru.

Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu... Nikoho nemožno pozbaviť

slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným

zákonom: ... c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody... pre dôvodné podozrenie

zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné

zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jej spáchaní.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má

tieto minimálne práva: mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;

obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo pokiaľ nemá

prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy

spravodlivosti vyžadujú.

1. K námietke sťažovateľa o porušení jeho práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru

tým, že sudca pre prípravné konanie pred výsluchom sťažovateľa v súvislosti

s rozhodovaním o jeho vzatí do väzby nekontaktoval jeho obhajcu ani ho žiadnym

spôsobom nevyrozumel o termíne výsluchu, ústavný súd uvádza:

Ako už bolo uvedené, podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru každý, kto je obvinený

z trestného činu, má tieto minimálne práva: obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu

podľa vlastného výberu, alebo pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu

poskytol bezplatne, ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú.

Opatrením okresného súdu sp. zn. z 12. septembra 2008 bol

sťažovateľovi ustanovený obhajca JUDr. P. O.

Podľa pred rozhodnutím o väzbe musí byť obvinený

vypočutý, pričom o čase a mieste výsluchu sa vhodným spôsobom upovedomí prokurátor,

obvinený a jeho obhajca, ak je dosiahnuteľný.

Zákon teda ukladá sudcovi pre prípravné konanie povinnosť upovedomiť o čase

a mieste výsluchu obvineného pred rozhodnutím o jeho väzbe aj jeho obhajcu. Túto

povinnosť však zákon zároveň viaže na skutočnosť, že obhajca je reálne dosiahnuteľný.

Ak však obhajca nie je dosiahnuteľný, a teda nemohol byť a ani nebol upovedomený o čase

a mieste výsluchu obvineného, nie je to zákonnou prekážkou, aby sudca pre prípravné

konanie obvineného vypočul a rozhodol o väzbe. Bezvýnimočnosť upovedomenia obhajcu

o výsluchu obvineného pred rozhodnutím o jeho vzatí do väzby nemožno objektívne

požadovať už aj vzhľadom na krátke lehoty, ktoré v súvislosti s rozhodovaním o vzatí

zadržaného do väzby ustanovuje () a ().

Obvyklým spôsobom upovedomovania obhajcu o výsluchu pred rozhodnutím o väzbe je

telefonický kontakt, ktorý najlepšie umožňuje zachovať ústavné a zákonné lehoty

na rozhodnutie. Písomný kontakt s poštovým doručovaním je pre krátkosť času v podstate

nerealizovateľný. Problém, ktorý v tejto súvislosti môže nastať, je preukázanie, či sudca pre

prípravné konanie vykonal úkon smerujúci k upovedomeniu obhajcu o termíne výsluchu.

Krajský súd v uznesení z 24. septembra 2009 k tejto námietke sťažovateľa uviedol,

že nie je dôvodná, pretože z obsahu spisového materiálu je zrejmé, že napriek snahe súdu sa

nepodarilo pred výsluchom skontaktovať s jeho obhajcom. Sťažovateľ však do zápisnice

vyhlásil, že súhlasí s tým, aby vypovedal bez obhajcu.

Je zrejmé, že v stave, keď ide o tvrdenie krajského súdu proti tvrdeniu sťažovateľa,

tento rozpor možno odstrániť iba dokazovaním smerujúcim k zisteniu prichádzajúcich

a odchádzajúcich hovorov z príslušných telefónnych liniek. Takéto dokazovanie však

sťažovateľ nenavrhol ( ) a navyše pre rozhodnutie

ústavného súdu ani nebolo potrebné. Ani prípadný záver, že sudca pre prípravné konanie

neupovedomil obhajcu o čase a mieste výsluchu pred rozhodnutím o vzatí obvineného

do väzby (čo nepovažoval ústavný súd za preukázané), totiž nemôže viesť sám osebe

k záveru o porušení označeného práva sťažovateľa. Obsah práva na obhajobu v rámci

parciálnej časti trestného konania, a to v rámci konania o vzatí väzby v prípravnom konaní,

je daný aj predmetom tohto konania a nemožno ho absolutizovať. Navyše, ako uvádza

samotný sťažovateľ, súhlasil s vykonaním výsluchu bez prítomnosti obhajcu. Sťažovateľovi

bolo poskytnuté právo na obhajobu tak, že bol pred rozhodnutím o väzbe vypočutý pred

sudcom pre prípravné konanie, a teda mal možnosť predniesť všetky argumenty, ktoré

považoval za relevantné na spochybnenie existencie dôvodov jeho väzby, pričom súhlasil

s vypočutím bez prítomnosti obhajcu. Následne mohol svoju obhajobu vo vzťahu

k rozhodovaniu o vzatí do väzby účinne predniesť v sťažnosti proti uzneseniu o vzatí

do väzby, čo aj prostredníctvom svojho obhajcu urobil. Skutočnosť, že krajský súd jeho

argumentáciu neakceptoval a jeho sťažnosť zamietol, preto nemôže viesť k záveru

o porušení jeho práva na obhajobu v procese rozhodovania o vzatí do väzby (obdobne napr.

).

Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi námietkami sťažovateľa v konaní pred

ústavným súdom a jeho právom podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru, a preto sťažnosť

v tejto časti odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť ( ).

2. Sťažovateľ taktiež namieta, že nedoručením rovnopisu obžaloby v lehote podľa

, teda bez meškania po podaní obžaloby, došlo

k porušeniu jeho práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru. Podľa jeho názoru týmto

postupom okresného súdu došlo k „obmedzeniu dostatočného priestoru pre navrhovanie

dôkazov obhajoby a porušeniu zásady rovnosti zbraní“.

Účelom je zrýchliť trestné konanie

a vytvoriť priestor na kontradiktórny charakter hlavného pojednávania. Doručením

rovnopisu obžaloby bez meškania po jej doručení prvostupňovému súdu najmä obvinenému

(a jeho obhajcovi) sa vytvára širší priestor na oboznámenie sa s dôkazmi, ktoré prokurátor

navrhuje vykonať, a tým sa vytvorí aj potrebný časový priestor pre navrhovanie vlastných

dôkazov obvineným (obhajcom). Je to významné aj z hľadiska súdu, ktorý bude môcť

reagovať na návrhy strán a vytvoriť si reálnu predstavu o priebehu hlavného pojednávania

a o jeho potrebnom rozpise. Doručenie rovnopisu obžaloby je jednoduchý procesný úkon,

vykonaniu ktorého nemá čo a nemôže nič brániť. Časový úsek v trvaní dvoch mesiacov

na doručenie rovnopisu obžaloby sťažovateľovi a jeho obhajcovi, a aj to až na žiadosť

obhajcu, nemožno považovať za úkon vykonaný bez meškania, avšak nemožno bez

všetkého tento zdĺhavý postup okresného súdu považovať ani za porušenie sťažovateľovho

práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru. V súvislosti s uvedeným záverom ústavný súd

považuje za potrebné zdôrazniť, že kritériom na jeho rozhodovanie musí byť najmä

intenzita, akou malo byť zasiahnuté do alebo kvalifikovanou medzinárodnou

zmluvou zaručených základných práv alebo slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, či

v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp.

odopretiu základných práv alebo slobôd (), pričom podľa názoru ústavného

súdu namietaný postup okresného súdu v súvislosti s doručovaním rovnopisu obžaloby

zásah takejto intenzity nepredstavuje.

Krajský súd v uznesení z 24. septembra 2009 skonštatoval, že okresný súd naozaj

nepostupoval podľa , keď bez meškania nenariadil doručiť

rovnopis obžaloby sťažovateľovi a jeho obhajcovi, ako aj ďalším stranám citovaným

v tomto zákonnom ustanovení. Predmetné pochybenie okresného súdu však podľa názoru

krajského súdu nebolo dôvodom, pre ktorý by bolo potrebné prepustiť sťažovateľa z väzby

na slobodu.

Podľa názoru ústavného súdu ak je sťažovateľ, resp. jeho obhajca toho názoru, že

oneskoreným doručením rovnopisu obžaloby mu nebol poskytnutý dostatočný priestor

na prípravu obhajoby, môže žiadať okresný súd o odročenie hlavného pojednávania

a poskytnutie dostatočného časového priestoru na jej prípravu. Navyše, v čase doručenia

rovnopisu obžaloby sťažovateľovi a jeho obhajcovi bol stanovený len termín predbežného

prerokovania obžaloby, a nie termín hlavného pojednávania. A napokon krajská prokuratúra

oznámila sťažovateľovi listom z 5. augusta 2009, že podala proti nemu obžalobu, a preto nič

nebránilo obhajcovi sťažovateľa v rámci jeho základných aktivít pri chránení záujmov

klienta oboznámiť sa s ňou [ o advokácii a o zmene

a doplnení o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení

neskorších predpisov].

Ústavný súd preto sťažnosť aj v tejto časti odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť

( ).

3. Sťažovateľ napokon namieta, že k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 17

ods. 2 a 5 , ako aj práva podľa dohovoru došlo uznesením

okresného súdu z 24. augusta 2009, ktorým rozhodol, že sťažovateľa ponecháva po podaní

obžaloby naďalej vo väzbe s poukazom na , ktorý je

aplikovateľný na väzby začaté po 1. februári 2009, pričom jeho väzba začala pred

uvedeným dátumom. Okresný súd mal preto aplikovať na rozhodovanie o väzbe

sťažovateľa § 76, § 78, § 80 ods. 3 a § 81 ods. 4 v znení účinnom do 31. januára 2009

a po podaní obžaloby rozhodnúť o ďalšom trvaní väzby sťažovateľa najneskôr

do 11. septembra 2009, dokedy mu bola naposledy predĺžen8 lehota trvania väzby

z prípravného konania, a to „v zmysle , kde je stanovená

povinnosť sudcu pre prípravné konanie rozhodnúť o návrhu prokurátora na predlžovanie

väzby tak, aby v prípade podania sťažnosti proti rozhodnutiu mohol byť spis predložený

nadriadenému súdu najneskôr päť dní pred uplynutím lehoty, ktorá sa má predĺžiť“. Preto

podľa názoru sťažovateľa „možno vyvodiť logický záver“, že táto povinnosť „platí pre súd

aj v prípade, že už došlo k podaniu obžaloby...“. Tým, že krajský súd uznesením

z 24. septembra 2009 zamietol jeho sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu z 24. augusta

2009, malo dôjsť k porušeniu označeného práva aj napadnutým uznesením krajského súdu.

Navyše sťažovateľ namieta, že krajský súd mal rozhodnúť v zmysle § 192 ods. 4 Trestného

poriadku najneskôr do 11. septembra 2009. a nie až 24. septembra 2009, t. j. „trinásť dní

po termíne, do ktorého bola sťažovateľovi predlžená väzba“.

3.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa a 5 a práva

podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ako aj čl. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu

Z citovaného vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných

práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc

všeobecných súdov je založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ).

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.

Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť

tejto ochrany, a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten

orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu

().

Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany

základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných

prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu

nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. ).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ proti (v sťažnosti) namietanému uzneseniu

okresného súdu podal riadny opravný prostriedok – sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd.

Ústavný súd preto nemá právomoc na konanie o tej časti sťažnosti, v ktorej sa namieta

porušenie sťažovateľových označených práv týmto uznesením okresného súdu.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, že na rozhodovanie o tejto časti

sťažnosti (proti namietanému uzneseniu okresného súdu) nie je daná jeho právomoc.

Sťažnosť v uvedenej časti preto odmietol z dôvodu nedostatku právomoci na jej

prerokovanie ( ).

3.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa a 5 a práva

podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ bol vzatý do väzby

11. septembra 2008, sťažovateľova väzba bola 12. februára 2009 predĺžená do 11. septembra

2009 a krajský prokurátor podal 6. augusta 2009 na sťažovateľa obžalobu. Okresný súd

24. augusta 2009 rozhodol jednak o sťažovateľovej žiadosti o prepustenie z väzby, a to tak,

že ju zamietol a zároveň rozhodol aj o jeho ponechaní vo väzbe i naďalej (teda i po podaní

obžaloby).

Podľa názoru sťažovateľa krajský súd pochybil, keď v jeho prípade pri rozhodovaní

o ďalšom trvaní väzby neaplikoval režim v znení účinnom

od 1. februára 2009. Sťažovateľ tvrdí, že bolo povinnosťou krajského súdu právoplatne

rozhodnúť o ďalšom trvaní väzby sťažovateľa po podaní obžaloby do dátumu posledného

predĺženia väzby v prípravnom konaní, teda do 11. septembra 2009. Z argumentácie

sťažovateľa možno vyvodiť, že podstatou jeho sťažnosti je tvrdenie, že krajský súd ústavne

nesúladným spôsobom interpretoval pri rozhodovaní

o ďalšom trvaní jeho väzby, čo malo spôsobiť porušenie jeho označených práv.

V nadväznosti na argumentáciu sťažovateľa ústavný súd preskúmal príslušné

ustanovenia v znení účinnom do 31. januára 2009, ako aj v znení

účinnom od 1. februára 2009.

Podľa v znení účinnom do 31. januára 2009 ak by

lehota trvania väzby v prípravnom konaní presiahla šesť mesiacov, je prokurátor povinný

podať sudcovi pre prípravné konanie návrh na predĺženie lehoty väzby, ak obvineného

z väzby neprepustí sám. Predĺžiť lehotu väzby obvineného možno len vtedy, ak bol návrh

prokurátora doručený súdu najmenej 15 pracovných dní pred uplynutím šesťmesačnej

lehoty a ak nebolo možné pre obťažnosť veci alebo z iných závažných dôvodov trestné

stíhanie v tejto lehote skončiť a prepustením obvineného na slobodu hrozí, že bude zmarené

alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania.

Podľa v znení účinnom od 1. februára 2009 základná

lehota väzby v prípravnom konaní je sedem mesiacov; prokurátor je povinný prepustiť

obvineného na slobodu najneskôr v posledný deň tejto lehoty, ak nepodá najmenej dvadsať

pracovných dní pred jej uplynutím obžalobu, návrh na schválenie dohody o vine a treste

alebo sudcovi pre prípravné konanie návrh na predĺženie tejto lehoty.

Podľa v znení účinnom do 31. januára 2009 sudca

pre prípravné konanie rozhodne o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby tak, aby

v prípade podania sťažnosti proti rozhodnutiu mohol byť spis predložený nadriadenému

súdu najneskôr päť dní pred uplynutím lehoty väzby; nadriadený súd rozhodne do uplynutia

lehoty, ktorá sa má predĺžiť. Predĺžená lehota väzby môže trvať až šesť mesiacov, nesmie

však presiahnuť lehotu uvedenú v odseku 7.

Podľa v znení účinnom od 1. februára 2009 súd alebo

sudca pre prípravné konanie rozhodne o väzbe alebo o návrhu prokurátora na predĺženie

lehoty väzby v prípravnom konaní tak, aby v prípade podania sťažnosti proti rozhodnutiu

mohol byť spis predložený nadriadenému súdu najneskôr päť pracovných dní pred

uplynutím lehoty, ktorá by bola lehotou väzby v prípravnom konaní, alebo pred uplynutím

lehoty väzby v prípravnom konaní; nadriadený súd rozhodne do uplynutia lehoty, ktorá by

bola lehotou väzby v prípravnom konaní alebo lehoty, ktorá sa má predĺžiť, inak predseda

senátu nadriadeného súdu prepustí obvineného z väzby na slobodu písomným príkazom,

ktorý musí byť primerane odôvodnený. Predĺžiť lehotu väzby možno len vtedy, ak návrh

podľa odseku 2 bol podaný včas a ak nebolo možné pre obťažnosť veci alebo z iných

závažných dôvodov trestné stíhanie skončiť a prepustením obvineného na slobodu hrozí, že

bude zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania. Predĺženie

lehoty väzby môže trvať až sedem mesiacov, lehota väzby v prípravnom konaní však

nesmie presiahnuť dĺžku podľa odseku 7. Pri späťvzatí návrhu prokurátora na predĺženie

lehoty väzby sa postupuje primerane podľa § 72 ods. 3.

Podľa v znení účinnom do 31. januára 2009

o sťažnosti proti rozhodnutiu, ktorým bolo rozhodnuté o návrhu na predĺženie lehoty väzby,

môže nadriadený súd rozhodnúť aj na neverejnom zasadnutí, najneskôr však do uplynutia

lehoty, ktorá sa má predĺžiť.

Podľa v znení účinnom od 1. februára 2009

o sťažnosti proti uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté o návrhu na predĺženie lehoty väzby,

rozhodne nadriadený súd najneskôr do uplynutia lehoty, ktorá sa má predĺžiť. O sťažnosti

proti rozhodnutiu o väzbe po podaní obžaloby alebo návrhu na schválenie dohody o vine

a treste podľa § 76 ods. 3 alebo 4 rozhodne nadriadený súd najneskôr do uplynutia lehoty,

ktorá by bola lehotou väzby v prípravnom konaní.

Podľa v znení účinnom od 1. februára 2009

(do 31. januára 2009 neobsahoval odsek 3) ak je obvinený vo väzbe,

rozhodne súd o väzbe prednostne a urýchlene, a ak to okolnosti prípadu umožňujú, tak

súčasne s rozhodnutím podľa § 239 ods. 1, § 241, § 244 alebo § 331 ods. 1, najneskôr však

tak, aby postupom podľa § 76 ods. 3 alebo 4 došlo k právoplatnému rozhodnutiu o väzbe

do uplynutia lehoty, ktorá by bola základnou alebo predĺženou lehotou väzby v prípravnom

konaní.

Podľa v znení účinnom od 1. februára 2009

ak lehota väzby začala plynúť pred 1. februárom 2009, použijú sa ustanovenia § 76, § 78,

§ 80 ods. 3 a § 81 ods. 4 v znení účinnom do 31. januára 2009.

Z citovaných ustanovení vyplýva, že v znení

účinnom do 31. januára 2009 neukladal všeobecnému súdu výslovnú povinnosť rozhodnúť

o ďalšom trvaní väzby po podaní obžaloby najneskôr do uplynutia lehoty väzby (základnej

či predĺženej) v prípravnom konaní. Ústavný súd ale v tejto súvislosti vo viacerých

prípadoch vyslovil právny názor, podľa ktorého sa väzba vždy musí opierať o rozhodnutie

súdu, pričom iba podanie obžaloby nepostačuje na to, aby sa súdna väzba stala zákonnou

po podaní obžaloby bez výslovného rozhodnutia súdu o jej ďalšom trvaní (napr.

). Rovnako v znení účinnom do 31. januára 2009 neukladal

nadriadenému všeobecnému súdu výslovnú povinnosť rozhodnúť o sťažnosti proti

rozhodnutiu o väzbe po podaní obžaloby alebo návrhu na schválenie dohody o vine a treste

najneskôr do uplynutia lehoty väzby (základnej či predĺženej) v prípravnom konaní.

Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre akceptoval, že rozhodnutie príslušného

súdu o ďalšom trvaní väzby po podaní obžaloby nemusí byť ku dňu uplynutia lehoty väzby

v prípravnom konaní právoplatné, pretože vzhľadom na predbežnú vykonateľnosť

rozhodnutí o väzbe postačuje aj existencia neprávoplatného rozhodnutia o ďalšom trvaní

väzby, ak toto bolo vydané pred uplynutím lehoty väzby v prípravnom konaní

(napr. , , ).

Prostredníctvom novelizácie vykonanej , ktorým sa mení

a dopĺňa v znení neskorších predpisov (ďalej len

), zákonodarca v záujme ochrany práv obvinených okrem iného

upresnil a sprísnil požiadavky pre rozhodovanie o ďalšom trvaní väzby po podaní obžaloby,

keď zaviedol rovnaký režim, aký platí v zmysle a

pre rozhodovanie o predĺžení väzby v prípravnom konaní. Podľa novej právnej úpravy

aj pri rozhodovaní o ďalšom trvaní väzby po podaní obžaloby musí byť príslušné

rozhodnutie súdu o ďalšom trvaní väzby právoplatné v momente uplynutia skoršej lehoty

väzby ešte z prípravného konania.

Krajský súd v napadnutom uznesení interpretoval a aplikoval intertemporálne

ustanovenie vzťahujúce sa na úpravy

účinné od 1. februára 2009 tak, že na vec sťažovateľa sa režim rozhodovania podľa § 192

ods. 4 v spojení s v znení účinnom od 1. februára 2009

nevzťahuje s poukazom na to, že v jeho prípade lehota väzby začala plynúť pred

1. februárom 2009. Na podporu takejto interpretácie a aplikácie označeného ustanovenia

možno poukázať aj na dôvodovú správu k príslušnej novelizácii

(), v ktorej sa vo vzťahu k Trestného

poriadku v bode 34 uvádza: „Úprava § 192 ods. 4 zodpovedá formulácii § 76 ods. 3 a 4

v navrhovanom znení.“ Z citovaného možno vyvodiť, že novým znením ustanovenia § 192

ods. 4 zákonodarca reagoval na novelizované znenie a

tak, že obe ustanovenia zosúladil, čo podľa názoru ústavného súdu tiež

podporuje záver, že podľa v spojení s v znení

účinnom od 1. februára 2009 možno postupovať len vo väzobných veciach, v ktorých lehota

väzby začala plynúť po 1. februári 2009.

Je pravdou, že okresný súd vo výroku uznesenia z 24. augusta 2009 uviedol, že

sťažovateľa ponecháva z dôvodu podľa i naďalej

vo väzbe (teda po podaní obžaloby) podľa (ktorý odsek

neexistoval v v znení do 31. januára 2009). Krajský súd v napadnutom

uznesení k námietke sťažovateľa týkajúcej sa aplikácie § 238 uviedol:

„V zmysle ustanovenia ak lehota väzba začala plynúť pred

1. februárom 2009, použijú sa ustanovenia , a

v znení účinnom do 31. januára 2009, teda súd I. stupňa rozhodoval v zmysle zákonných

ustanovení platných do tohto dňa. Ustanovenie vtedy uvádza len toľko, že súd

po podaní obžaloby alebo po návrhu na dohodu o vine a treste rozhodne o všetkých

otázkach súvisiacich o ďalšom konaní a urobí všetky rozhodnutia a opatrenia upravené

týmto zákonom, ktoré sú potrebné na skončenie veci. Teda v tomto zákonnom ustanovení

nie je uložená povinnosť tak, ako je to následne v ustanovení po 1. 2. 2009, že musí byť

o väzbe rozhodnuté najneskôr tak, aby postupom podľa alebo 4 došlo

k právoplatnému rozhodnutiu o väzbe do uplynutia lehoty, ktorá je lehotou základnou alebo

predĺženou. Teda keďže súd rozhodol o ďalšom trvaní väzby dňa 24. 8. 2008 teda pred

uplynutím lehoty väzby 11. 9. 2009 rozhodol správne len toto rozhodnutie postačí k tomu,

aby bol obvinený naďalej vo väzbe zo zákonných dôvodov.“

Z uvedeného vyplýva, že hoci okresný súd poukázal na § 238 ods. 3 Trestného

poriadku, ktorý sa na väzbu sťažovateľa, ktorá začala plynúť pred 1. februárom 2009,

nevzťahoval, rozhodol o väzbe sťažovateľa podľa v znení účinnom

do 31. januára 2009, teda aplikoval , , a

v znení účinnom do 31. januára 2009. Odkaz na , ktorý

zakladá povinnosť okresnému súdu rozhodnúť o väzbe obvineného v určitej lehote,

žiadnym spôsobom nemohlo zasiahnuť do právneho postavenia sťažovateľa v otázkach,

ktoré sú z hľadiska rešpektovania práva na osobnú slobodu relevantné (povinnosť

preskúmať materiálne a formálne podmienky väzby...). Keďže povinnosť okresného súdu

rozhodnúť o väzbe sťažovateľa urýchlene po podaní obžaloby vyplývala aj v danom období

z iných ustanovení (napr. ), pričom povinnosť rozhodnúť o

ďalšom trvaní väzby do naposledy predĺženej lehoty trvania väzby, tak aby väzba

sťažovateľa mala titul, bola vydaním uznesenia okresného súdu z 24. augusta 2009 splnená,

a to v súlade s ustanoveniami vzťahujúcimi sa na väzby začaté pre 31.

januárom 2009.

Ústavný súd vychádzajúc zo skutočnosti, že výklad a aplikácia ustanovení Trestného

poriadku je v prvom rade úlohou všeobecných súdov, pričom v danom prípade nejde

o interpretáciu, ktorá by bola zjavne neodôvodnená alebo svojvoľná, dospel k záveru, že

napadnuté uznesenie krajského súdu je z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné,

a preto jeho uplatnením nemohlo dôjsť k porušeniu základných práv sťažovateľa podľa

a 5 , ako aj práva podľa dohovoru.

4. Napokon sťažovateľ namietal aj porušenie čl. 1 dohovoru napadnutým uznesením

krajského súdu, podľa ktorého vysoké zmluvné strany priznávajú každému, kto podlieha ich

jurisdikcii, práva a slobody uvedené v hlave I tohto dohovoru.

Keďže neexistuje žiadna príčinná súvislosť medzi namietaným porušením

označeného článku dohovoru a napadnutým uznesením krajského súdu, ústavný súd

sťažnosť v tejto časti odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho dôvodu zaoberať

sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júna 2010