Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 243/2010
PDF · 392.1 KB
No categories available
IV. ÚS 243/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. júna 2010
predbežne prerokoval sťažnosť L. R..., t. č. vo výkone väzby, zastúpeného advokátom
JUDr. P. O., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5
Ústavy Slovenskej republiky, čl. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 1 T 105/09 z 24. augusta 2009 a uznesením
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 Tos 53/2009 z 24. septembra 2009, práva podľa čl. 6
ods. 3 písm. b) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 105/09, ako aj práva podľa
čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 458/08 a takto
rozhodol:
Sťažnosť L. R. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. októbra
2009 doručená sťažnosť L. R. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
čl. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva
podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len
„okresný súd“) sp. zn. 1 T 105/09 z 24. augusta 2009 (ďalej „napadnuté uznesenie
okresného súdu“ alebo „uznesenie okresného súdu z 24. augusta 2009“) a uznesením
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Tos 53/2009 z 24. septembra
2009 (ďalej „napadnuté uznesenie krajského súdu“ alebo „uznesenie krajského súdu
z 24. septembra 2009“), práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru postupom okresného
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 105/09, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. c)
dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 458/08.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že uznesením Krajského riaditeľstva
Policajného zboru, Úradu justičnej a kriminálnej polície Bratislava sp. zn.
ČVS: KRP-50/OVK-BA-2008 Ča zo 4. septembra 2008 bolo sťažovateľovi vznesené
obvinenie zo spáchania obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 145 ods. 1 a 2
písm. c) Trestného zákona. Neskôr došlo ku zmene právnej kvalifikácie tak, že skutok
bude posudzovaný ako obzvlášť závažný zločin vraždy podľa § 145 ods. 1 a 2 písm. c)
a e) Trestného zákona. Proti uzneseniu o vznesení obvinenia podal sťažovateľ sťažnosť,
ktorú Krajská prokuratúra v Bratislave (ďalej len „krajská prokuratúra“) uznesením
sp. zn. 1 Kv 42/08 z 13. septembra 2008 zamietla ako nedôvodnú.
Okresný súd uznesením sp. zn. 0 Tp 458/08 zo 14. septembra 2008 rozhodol
o vzatí sťažovateľa do väzby podľa § 72 ods. 1 písm. a) a b) Trestného poriadku s tým, že
väzba začala plynúť 11. septembra 2008 o 19.45 h. Ustanovený obhajca sťažovateľa však
pri výsluchu sťažovateľa pred sudcom pre prípravné konanie nebol prítomný z dôvodu, že
nebol o tomto úkone vyrozumený. Aj proti uzneseniu okresného súdu o vzatí do väzby
podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú krajský súd uznesením sp. zn. 3 Tpo 75/2008
z 30. septembra 2008 zamietol ako nedôvodnú.
Ďalej okresný súd na verejnom zasadnutí uskutočnenom 12. februára 2009
uznesením sp. zn. 0 Tp 55/09 zamietol sťažovateľovu žiadosť o prepustenie z väzby
na slobodu a zároveň rozhodol o predĺžení lehoty trvania jeho väzby o šesť mesiacov,
t. j. do 11. septembra 2009.
Následne 6. augusta 2009 bola okresnému súdu podaná obžaloba pre obzvlášť
závažný zločin vraždy podľa § 145 ods. 1 a 2 písm. c) a e) Trestného zákona, ktorej
rovnopis spolu s určením termínu verejného zasadnutia k predbežnému prerokovaniu
obžaloby na 21. október 2009 bol sťažovateľovi doručený až 8. októbra 2009 a jeho
ustanovenému obhajcovi 9. októbra 2009. Okresný súd po podaní obžaloby uznesením
sp. zn. 1 T 105/09 z 24. augusta 2009 rozhodol, že sťažovateľovu žiadosť o prepustenie
z väzby zamieta a neprijíma písomný sľub. Zároveň rozhodol, že sťažovateľ sa
i po podaní obžaloby ponecháva vo väzbe podľa § 71 ods. 3 a § 80 ods. 1 písm. b)
Trestného poriadku. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol
krajský súd na verejnom zasadnutí uskutočnenom 24. septembra 2009 uznesením sp. zn.
2 Tos 53/2009 tak, že jeho sťažnosť zamietol.
Sťažovateľ namieta, že k porušeniu jeho označených práv došlo jednak tým, že jeho
ustanovený obhajca nebol o jeho výsluchu pred sudcom pre prípravné konanie „žiadnym
spôsobom vyrozumený“, a preto ani nebol na jeho výsluchu prítomný. Taktiež aj doručenie
rovnopisu obžaloby jemu a jeho obhajcovi až po písomnej výzve obhajcu (takmer dva
mesiace od jej podania na okresnom súde) považuje sťažovateľ za porušenie svojho práva
podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru. Sťažovateľ argumentuje tým, že podľa § 240 ods. 1
písm. a) Trestného poriadku má súd bez meškania nariadiť doručenie rovnopisu obžaloby
obvinenému a jeho obhajcovi, aby mal primeraný čas a možnosti na prípravu svojej
obhajoby.
Sťažovateľ poukazuje vo svojej sťažnosti aj na to, že podľa jeho názoru okresný súd
nesprávne aplikoval § 238 ods. 3 Trestného poriadku účinného od 1. februára 2009, a to
z dôvodu, že s poukazom na § 567c ods. 2 Trestného poriadku je toto ustanovenie pre daný
prípad nepoužiteľné, pretože väzba u sťažovateľa začala plynúť pred 1. februárom 2009,
a preto sa majú použiť § 76, § 78, § 80 ods. 3 a § 81 ods. 4 v znení účinnom do 31. januára
2009. Podľa sťažovateľa použitím nesprávneho zákonného ustanovenia v tak dôležitej veci,
ako je rozhodnutie o ponechaní sťažovateľa vo väzbe, sa prvostupňový súd dopustil
vážneho pochybenia, ktoré robí toto uznesenie okresného súdu trvale chybným
a nezákonným, ktoré nebolo konvalidované následným rozhodnutím odvolacieho súdu.
Aplikáciou ustanovení Trestného poriadku v znení účinnom do 31. januára 2009 by okresný
súd musel podľa názoru sťažovateľa rozhodnúť po podaní obžaloby o ďalšom trvaní väzby
najneskôr do uplynutia posledného predĺženia väzby z prípravného konania a podľa § 76
ods. 3 Trestného poriadku rozhodnúť o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby tak,
aby v prípade podania sťažnosti proti rozhodnutiu mohol byť spis predložený nadriadenému
súdu najneskôr päť dní pred uplynutím lehoty, ktorá sa má predĺžiť, pričom nadriadený súd
rozhodne do uplynutia lehoty, ktorá sa má predĺžiť, a preto možno podľa sťažovateľa
vyvodiť „logický záver“, že táto povinnosť platí pre súd aj v prípade, že už došlo k podaniu
obžaloby. Krajský súd ako súd odvolací mal preto rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľa
najneskôr do 11. septembra 2009, keď uplynula predĺžená lehota z prípravného konania,
a nie až 24. septembra 2009, t. j. „13 dní po termíne, do ktorého bola sťažovateľovi
predĺžená väzba“. Táto lehota má podľa názoru sťažovateľa „sankčný charakter“, čo
znamená, že následným rozhodnutím súdu nemožno konvalidovať nesprávny postup súdu
a ďalší pobyt sťažovateľa vo väzbe „počínajúc dňom 12. 9. 2009 je nezákonný“.
Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ žiada, aby ústavný súd prijal jeho
sťažnosť na ďalšie konanie a nálezom takto rozhodol:
„1. Postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní pod sp. zn. 0 Tp 458/08
spočívajúcom v nevyrozumení obhajcu o mieste a termíne výsluchu obvineného pred
sudcom pre prípravné konanie vo veci návrhu krajského prokurátora na vzatie obvineného
do väzby došlo k porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6
ods. 3 písm. c/ dohovoru.
2. Nedoručením obžaloby v lehote podľa ustan. § 240 ods. 1 pís. a/ Trestného
poriadku porušil Okresný súd Bratislava I v konaní pod sp. zn. 1 T 105/09 právo
sťažovateľa zakotvené v čl. 6 ods. 3 písm. b/ dohovoru.
3. Uznesením Okresného súdu Bratislava I pod sp. zn. 1 T 105/09 zo dňa 24. 8. 2009
došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17
ods. 2 a ods. 5 ústavy a práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 1 a čl. 5 ods. 1 dohovoru.
4. Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tos 53/2009 uznesením
zo dňa 24. septembra 2009 porušil základné právo L. R. zaručené v čl. 17 ods. 2 a ods. 5
ústavy a jeho právo zaručené v čl. 1 a čl. 5 ods. 1 dohovoru v súvislosti s trvaním jeho
väzby v čase po 11. septembri 2009.
5. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 Tos 53/2009 zo dňa 24. septembra
2009 sa zrušuje a Krajskému súdu v Bratislave sa prikazuje, aby sťažovateľa L. R. prepustil
neodkladne z väzby na slobodu.
6. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 320,00 €
(slovom: tritisíctristodvadsať euro), ktoré je Krajský súd Bratislava povinný zaplatiť
do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.
7. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 245,70 €...“
Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa
vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Sťažovateľ
v petite sťažnosti okrem iného namieta aj porušenie práva podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru ako
celku bez konkretizácie písmena [a) až f)] tohto článku. Ústavný súd však bez vyzvania
sťažovateľa na upresnenie návrhu konania vychádzajúc z argumentácie obsiahnutej
v sťažnosti dospel k názoru, že sťažovateľ má na mysli čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh prerokuje
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu
ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho
prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti
sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 435/09).
Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Z ústavného postavenia ústavného súdu vyplýva, že vo veciach patriacich
do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou
inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom
bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry
pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie
alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade alebo aplikácii zákona všeobecným súdom možno
uvažovať len vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,
že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 1 dohovoru vysoké zmluvné strany priznávajú každému, kto podlieha ich
jurisdikcii, práva a slobody uvedené v hlave I tohto dohovoru.
Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu... Nikoho nemožno pozbaviť
slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným
zákonom: ... c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody... pre dôvodné podozrenie
zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné
zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jej spáchaní.
Podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má
tieto minimálne práva: mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;
obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo pokiaľ nemá
prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy
spravodlivosti vyžadujú.
1. K námietke sťažovateľa o porušení jeho práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru
tým, že sudca pre prípravné konanie pred výsluchom sťažovateľa v súvislosti
s rozhodovaním o jeho vzatí do väzby nekontaktoval jeho obhajcu ani ho žiadnym
spôsobom nevyrozumel o termíne výsluchu, ústavný súd uvádza:
Ako už bolo uvedené, podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru každý, kto je obvinený
z trestného činu, má tieto minimálne práva: obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu
podľa vlastného výberu, alebo pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu
poskytol bezplatne, ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú.
Opatrením okresného súdu sp. zn. 0 Tp 458/08 z 12. septembra 2008 bol
sťažovateľovi ustanovený obhajca JUDr. P. O.
Podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku pred rozhodnutím o väzbe musí byť obvinený
vypočutý, pričom o čase a mieste výsluchu sa vhodným spôsobom upovedomí prokurátor,
obvinený a jeho obhajca, ak je dosiahnuteľný.
Zákon teda ukladá sudcovi pre prípravné konanie povinnosť upovedomiť o čase
a mieste výsluchu obvineného pred rozhodnutím o jeho väzbe aj jeho obhajcu. Túto
povinnosť však zákon zároveň viaže na skutočnosť, že obhajca je reálne dosiahnuteľný.
Ak však obhajca nie je dosiahnuteľný, a teda nemohol byť a ani nebol upovedomený o čase
a mieste výsluchu obvineného, nie je to zákonnou prekážkou, aby sudca pre prípravné
konanie obvineného vypočul a rozhodol o väzbe. Bezvýnimočnosť upovedomenia obhajcu
o výsluchu obvineného pred rozhodnutím o jeho vzatí do väzby nemožno objektívne
požadovať už aj vzhľadom na krátke lehoty, ktoré v súvislosti s rozhodovaním o vzatí
zadržaného do väzby ustanovuje ústava (čl. 17 ods. 3) a Trestný poriadok (§ 87 ods. 2).
Obvyklým spôsobom upovedomovania obhajcu o výsluchu pred rozhodnutím o väzbe je
telefonický kontakt, ktorý najlepšie umožňuje zachovať ústavné a zákonné lehoty
na rozhodnutie. Písomný kontakt s poštovým doručovaním je pre krátkosť času v podstate
nerealizovateľný. Problém, ktorý v tejto súvislosti môže nastať, je preukázanie, či sudca pre
prípravné konanie vykonal úkon smerujúci k upovedomeniu obhajcu o termíne výsluchu.
Krajský súd v uznesení z 24. septembra 2009 k tejto námietke sťažovateľa uviedol,
že nie je dôvodná, pretože z obsahu spisového materiálu je zrejmé, že napriek snahe súdu sa
nepodarilo pred výsluchom skontaktovať s jeho obhajcom. Sťažovateľ však do zápisnice
vyhlásil, že súhlasí s tým, aby vypovedal bez obhajcu.
Je zrejmé, že v stave, keď ide o tvrdenie krajského súdu proti tvrdeniu sťažovateľa,
tento rozpor možno odstrániť iba dokazovaním smerujúcim k zisteniu prichádzajúcich
a odchádzajúcich hovorov z príslušných telefónnych liniek. Takéto dokazovanie však
sťažovateľ nenavrhol (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde) a navyše pre rozhodnutie
ústavného súdu ani nebolo potrebné. Ani prípadný záver, že sudca pre prípravné konanie
neupovedomil obhajcu o čase a mieste výsluchu pred rozhodnutím o vzatí obvineného
do väzby (čo nepovažoval ústavný súd za preukázané), totiž nemôže viesť sám osebe
k záveru o porušení označeného práva sťažovateľa. Obsah práva na obhajobu v rámci
parciálnej časti trestného konania, a to v rámci konania o vzatí väzby v prípravnom konaní,
je daný aj predmetom tohto konania a nemožno ho absolutizovať. Navyše, ako uvádza
samotný sťažovateľ, súhlasil s vykonaním výsluchu bez prítomnosti obhajcu. Sťažovateľovi
bolo poskytnuté právo na obhajobu tak, že bol pred rozhodnutím o väzbe vypočutý pred
sudcom pre prípravné konanie, a teda mal možnosť predniesť všetky argumenty, ktoré
považoval za relevantné na spochybnenie existencie dôvodov jeho väzby, pričom súhlasil
s vypočutím bez prítomnosti obhajcu. Následne mohol svoju obhajobu vo vzťahu
k rozhodovaniu o vzatí do väzby účinne predniesť v sťažnosti proti uzneseniu o vzatí
do väzby, čo aj prostredníctvom svojho obhajcu urobil. Skutočnosť, že krajský súd jeho
argumentáciu neakceptoval a jeho sťažnosť zamietol, preto nemôže viesť k záveru
o porušení jeho práva na obhajobu v procese rozhodovania o vzatí do väzby (obdobne napr.
Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi námietkami sťažovateľa v konaní pred
ústavným súdom a jeho právom podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru, a preto sťažnosť
v tejto časti odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
2. Sťažovateľ taktiež namieta, že nedoručením rovnopisu obžaloby v lehote podľa
§ 240 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, teda bez meškania po podaní obžaloby, došlo
k porušeniu jeho práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru. Podľa jeho názoru týmto
postupom okresného súdu došlo k „obmedzeniu dostatočného priestoru pre navrhovanie
dôkazov obhajoby a porušeniu zásady rovnosti zbraní“.
Účelom § 240 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku je zrýchliť trestné konanie
a vytvoriť priestor na kontradiktórny charakter hlavného pojednávania. Doručením
rovnopisu obžaloby bez meškania po jej doručení prvostupňovému súdu najmä obvinenému
(a jeho obhajcovi) sa vytvára širší priestor na oboznámenie sa s dôkazmi, ktoré prokurátor
navrhuje vykonať, a tým sa vytvorí aj potrebný časový priestor pre navrhovanie vlastných
dôkazov obvineným (obhajcom). Je to významné aj z hľadiska súdu, ktorý bude môcť
reagovať na návrhy strán a vytvoriť si reálnu predstavu o priebehu hlavného pojednávania
a o jeho potrebnom rozpise. Doručenie rovnopisu obžaloby je jednoduchý procesný úkon,
vykonaniu ktorého nemá čo a nemôže nič brániť. Časový úsek v trvaní dvoch mesiacov
na doručenie rovnopisu obžaloby sťažovateľovi a jeho obhajcovi, a aj to až na žiadosť
obhajcu, nemožno považovať za úkon vykonaný bez meškania, avšak nemožno bez
všetkého tento zdĺhavý postup okresného súdu považovať ani za porušenie sťažovateľovho
práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru. V súvislosti s uvedeným záverom ústavný súd
považuje za potrebné zdôrazniť, že kritériom na jeho rozhodovanie musí byť najmä
intenzita, akou malo byť zasiahnuté do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou
zmluvou zaručených základných práv alebo slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, či
v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp.
odopretiu základných práv alebo slobôd (IV. ÚS 238/07), pričom podľa názoru ústavného
súdu namietaný postup okresného súdu v súvislosti s doručovaním rovnopisu obžaloby
zásah takejto intenzity nepredstavuje.
Krajský súd v uznesení z 24. septembra 2009 skonštatoval, že okresný súd naozaj
nepostupoval podľa § 240 ods. 1 Trestného poriadku, keď bez meškania nenariadil doručiť
rovnopis obžaloby sťažovateľovi a jeho obhajcovi, ako aj ďalším stranám citovaným
v tomto zákonnom ustanovení. Predmetné pochybenie okresného súdu však podľa názoru
krajského súdu nebolo dôvodom, pre ktorý by bolo potrebné prepustiť sťažovateľa z väzby
na slobodu.
Podľa názoru ústavného súdu ak je sťažovateľ, resp. jeho obhajca toho názoru, že
oneskoreným doručením rovnopisu obžaloby mu nebol poskytnutý dostatočný priestor
na prípravu obhajoby, môže žiadať okresný súd o odročenie hlavného pojednávania
a poskytnutie dostatočného časového priestoru na jej prípravu. Navyše, v čase doručenia
rovnopisu obžaloby sťažovateľovi a jeho obhajcovi bol stanovený len termín predbežného
prerokovania obžaloby, a nie termín hlavného pojednávania. A napokon krajská prokuratúra
oznámila sťažovateľovi listom z 5. augusta 2009, že podala proti nemu obžalobu, a preto nič
nebránilo obhajcovi sťažovateľa v rámci jeho základných aktivít pri chránení záujmov
klienta oboznámiť sa s ňou [§ 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene
a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení
neskorších predpisov].
Ústavný súd preto sťažnosť aj v tejto časti odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť
(§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
3. Sťažovateľ napokon namieta, že k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 17
ods. 2 a 5 ústavy, ako aj práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru došlo uznesením
okresného súdu z 24. augusta 2009, ktorým rozhodol, že sťažovateľa ponecháva po podaní
obžaloby naďalej vo väzbe s poukazom na § 238 ods. 3 Trestného poriadku, ktorý je
aplikovateľný na väzby začaté po 1. februári 2009, pričom jeho väzba začala pred
uvedeným dátumom. Okresný súd mal preto aplikovať na rozhodovanie o väzbe
sťažovateľa § 76, § 78, § 80 ods. 3 a § 81 ods. 4 v znení účinnom do 31. januára 2009
a po podaní obžaloby rozhodnúť o ďalšom trvaní väzby sťažovateľa najneskôr
do 11. septembra 2009, dokedy mu bola naposledy predĺžen8 lehota trvania väzby
z prípravného konania, a to „v zmysle § 76 ods. 3 Trestného poriadku, kde je stanovená
povinnosť sudcu pre prípravné konanie rozhodnúť o návrhu prokurátora na predlžovanie
väzby tak, aby v prípade podania sťažnosti proti rozhodnutiu mohol byť spis predložený
nadriadenému súdu najneskôr päť dní pred uplynutím lehoty, ktorá sa má predĺžiť“. Preto
podľa názoru sťažovateľa „možno vyvodiť logický záver“, že táto povinnosť „platí pre súd
aj v prípade, že už došlo k podaniu obžaloby...“. Tým, že krajský súd uznesením
z 24. septembra 2009 zamietol jeho sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu z 24. augusta
2009, malo dôjsť k porušeniu označeného práva aj napadnutým uznesením krajského súdu.
Navyše sťažovateľ namieta, že krajský súd mal rozhodnúť v zmysle § 192 ods. 4 Trestného
poriadku najneskôr do 11. septembra 2009. a nie až 24. septembra 2009, t. j. „trinásť dní
po termíne, do ktorého bola sťažovateľovi predlžená väzba“.
3.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva
podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ako aj čl. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu
Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných
práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc
všeobecných súdov je ústavou založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je
právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).
Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého
princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.
Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť
tejto ochrany, a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten
orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu
Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany
základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných
prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu
nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ proti (v sťažnosti) namietanému uzneseniu
okresného súdu podal riadny opravný prostriedok – sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd.
Ústavný súd preto nemá právomoc na konanie o tej časti sťažnosti, v ktorej sa namieta
porušenie sťažovateľových označených práv týmto uznesením okresného súdu.
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, že na rozhodovanie o tejto časti
sťažnosti (proti namietanému uzneseniu okresného súdu) nie je daná jeho právomoc.
Sťažnosť v uvedenej časti preto odmietol z dôvodu nedostatku právomoci na jej
prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
3.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva
podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu
Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ bol vzatý do väzby
11. septembra 2008, sťažovateľova väzba bola 12. februára 2009 predĺžená do 11. septembra
2009 a krajský prokurátor podal 6. augusta 2009 na sťažovateľa obžalobu. Okresný súd
24. augusta 2009 rozhodol jednak o sťažovateľovej žiadosti o prepustenie z väzby, a to tak,
že ju zamietol a zároveň rozhodol aj o jeho ponechaní vo väzbe i naďalej (teda i po podaní
obžaloby).
Podľa názoru sťažovateľa krajský súd pochybil, keď v jeho prípade pri rozhodovaní
o ďalšom trvaní väzby neaplikoval režim § 192 ods. 4 Trestného poriadku v znení účinnom
od 1. februára 2009. Sťažovateľ tvrdí, že bolo povinnosťou krajského súdu právoplatne
rozhodnúť o ďalšom trvaní väzby sťažovateľa po podaní obžaloby do dátumu posledného
predĺženia väzby v prípravnom konaní, teda do 11. septembra 2009. Z argumentácie
sťažovateľa možno vyvodiť, že podstatou jeho sťažnosti je tvrdenie, že krajský súd ústavne
nesúladným spôsobom interpretoval § 567 ods. 2 Trestného poriadku pri rozhodovaní
o ďalšom trvaní jeho väzby, čo malo spôsobiť porušenie jeho označených práv.
V nadväznosti na argumentáciu sťažovateľa ústavný súd preskúmal príslušné
ustanovenia Trestného poriadku v znení účinnom do 31. januára 2009, ako aj v znení
účinnom od 1. februára 2009.
Podľa § 76 ods. 2 Trestného poriadku v znení účinnom do 31. januára 2009 ak by
lehota trvania väzby v prípravnom konaní presiahla šesť mesiacov, je prokurátor povinný
podať sudcovi pre prípravné konanie návrh na predĺženie lehoty väzby, ak obvineného
z väzby neprepustí sám. Predĺžiť lehotu väzby obvineného možno len vtedy, ak bol návrh
prokurátora doručený súdu najmenej 15 pracovných dní pred uplynutím šesťmesačnej
lehoty a ak nebolo možné pre obťažnosť veci alebo z iných závažných dôvodov trestné
stíhanie v tejto lehote skončiť a prepustením obvineného na slobodu hrozí, že bude zmarené
alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania.
Podľa § 76 ods. 2 Trestného poriadku v znení účinnom od 1. februára 2009 základná
lehota väzby v prípravnom konaní je sedem mesiacov; prokurátor je povinný prepustiť
obvineného na slobodu najneskôr v posledný deň tejto lehoty, ak nepodá najmenej dvadsať
pracovných dní pred jej uplynutím obžalobu, návrh na schválenie dohody o vine a treste
alebo sudcovi pre prípravné konanie návrh na predĺženie tejto lehoty.
Podľa § 76 ods. 3 Trestného poriadku v znení účinnom do 31. januára 2009 sudca
pre prípravné konanie rozhodne o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby tak, aby
v prípade podania sťažnosti proti rozhodnutiu mohol byť spis predložený nadriadenému
súdu najneskôr päť dní pred uplynutím lehoty väzby; nadriadený súd rozhodne do uplynutia
lehoty, ktorá sa má predĺžiť. Predĺžená lehota väzby môže trvať až šesť mesiacov, nesmie
však presiahnuť lehotu uvedenú v odseku 7.
Podľa § 76 ods. 3 Trestného poriadku v znení účinnom od 1. februára 2009 súd alebo
sudca pre prípravné konanie rozhodne o väzbe alebo o návrhu prokurátora na predĺženie
lehoty väzby v prípravnom konaní tak, aby v prípade podania sťažnosti proti rozhodnutiu
mohol byť spis predložený nadriadenému súdu najneskôr päť pracovných dní pred
uplynutím lehoty, ktorá by bola lehotou väzby v prípravnom konaní, alebo pred uplynutím
lehoty väzby v prípravnom konaní; nadriadený súd rozhodne do uplynutia lehoty, ktorá by
bola lehotou väzby v prípravnom konaní alebo lehoty, ktorá sa má predĺžiť, inak predseda
senátu nadriadeného súdu prepustí obvineného z väzby na slobodu písomným príkazom,
ktorý musí byť primerane odôvodnený. Predĺžiť lehotu väzby možno len vtedy, ak návrh
podľa odseku 2 bol podaný včas a ak nebolo možné pre obťažnosť veci alebo z iných
závažných dôvodov trestné stíhanie skončiť a prepustením obvineného na slobodu hrozí, že
bude zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania. Predĺženie
lehoty väzby môže trvať až sedem mesiacov, lehota väzby v prípravnom konaní však
nesmie presiahnuť dĺžku podľa odseku 7. Pri späťvzatí návrhu prokurátora na predĺženie
lehoty väzby sa postupuje primerane podľa § 72 ods. 3.
Podľa § 192 ods. 4 Trestného poriadku v znení účinnom do 31. januára 2009
o sťažnosti proti rozhodnutiu, ktorým bolo rozhodnuté o návrhu na predĺženie lehoty väzby,
môže nadriadený súd rozhodnúť aj na neverejnom zasadnutí, najneskôr však do uplynutia
lehoty, ktorá sa má predĺžiť.
Podľa § 192 ods. 4 Trestného poriadku v znení účinnom od 1. februára 2009
o sťažnosti proti uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté o návrhu na predĺženie lehoty väzby,
rozhodne nadriadený súd najneskôr do uplynutia lehoty, ktorá sa má predĺžiť. O sťažnosti
proti rozhodnutiu o väzbe po podaní obžaloby alebo návrhu na schválenie dohody o vine
a treste podľa § 76 ods. 3 alebo 4 rozhodne nadriadený súd najneskôr do uplynutia lehoty,
ktorá by bola lehotou väzby v prípravnom konaní.
Podľa § 238 ods. 3 Trestného poriadku v znení účinnom od 1. februára 2009
(do 31. januára 2009 Trestný poriadok neobsahoval odsek 3) ak je obvinený vo väzbe,
rozhodne súd o väzbe prednostne a urýchlene, a ak to okolnosti prípadu umožňujú, tak
súčasne s rozhodnutím podľa § 239 ods. 1, § 241, § 244 alebo § 331 ods. 1, najneskôr však
tak, aby postupom podľa § 76 ods. 3 alebo 4 došlo k právoplatnému rozhodnutiu o väzbe
do uplynutia lehoty, ktorá by bola základnou alebo predĺženou lehotou väzby v prípravnom
konaní.
Podľa § 567c ods. 2 Trestného poriadku v znení účinnom od 1. februára 2009
ak lehota väzby začala plynúť pred 1. februárom 2009, použijú sa ustanovenia § 76, § 78,
§ 80 ods. 3 a § 81 ods. 4 v znení účinnom do 31. januára 2009.
Z citovaných ustanovení Trestného poriadku vyplýva, že Trestný poriadok v znení
účinnom do 31. januára 2009 neukladal všeobecnému súdu výslovnú povinnosť rozhodnúť
o ďalšom trvaní väzby po podaní obžaloby najneskôr do uplynutia lehoty väzby (základnej
či predĺženej) v prípravnom konaní. Ústavný súd ale v tejto súvislosti vo viacerých
prípadoch vyslovil právny názor, podľa ktorého sa väzba vždy musí opierať o rozhodnutie
súdu, pričom iba podanie obžaloby nepostačuje na to, aby sa súdna väzba stala zákonnou
po podaní obžaloby bez výslovného rozhodnutia súdu o jej ďalšom trvaní (napr.
I. ÚS 187/07). Rovnako Trestný poriadok v znení účinnom do 31. januára 2009 neukladal
nadriadenému všeobecnému súdu výslovnú povinnosť rozhodnúť o sťažnosti proti
rozhodnutiu o väzbe po podaní obžaloby alebo návrhu na schválenie dohody o vine a treste
najneskôr do uplynutia lehoty väzby (základnej či predĺženej) v prípravnom konaní.
Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre akceptoval, že rozhodnutie príslušného
súdu o ďalšom trvaní väzby po podaní obžaloby nemusí byť ku dňu uplynutia lehoty väzby
v prípravnom konaní právoplatné, pretože vzhľadom na predbežnú vykonateľnosť
rozhodnutí o väzbe postačuje aj existencia neprávoplatného rozhodnutia o ďalšom trvaní
väzby, ak toto bolo vydané pred uplynutím lehoty väzby v prípravnom konaní
(napr. II. ÚS 252/08, IV. ÚS 139/08, IV. ÚS 51/09).
Prostredníctvom novelizácie vykonanej zákonom č. 5/2009 Z. z., ktorým sa mení
a dopĺňa zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len
zákon č. 5/2009 Z. z.), zákonodarca v záujme ochrany práv obvinených okrem iného
upresnil a sprísnil požiadavky pre rozhodovanie o ďalšom trvaní väzby po podaní obžaloby,
keď zaviedol rovnaký režim, aký platí v zmysle § 76 ods. 2 a 3 Trestného poriadku
pre rozhodovanie o predĺžení väzby v prípravnom konaní. Podľa novej právnej úpravy
aj pri rozhodovaní o ďalšom trvaní väzby po podaní obžaloby musí byť príslušné
rozhodnutie súdu o ďalšom trvaní väzby právoplatné v momente uplynutia skoršej lehoty
väzby ešte z prípravného konania.
Krajský súd v napadnutom uznesení interpretoval a aplikoval intertemporálne
ustanovenie § 567c ods. 2 Trestného poriadku vzťahujúce sa na úpravy Trestného poriadku
účinné od 1. februára 2009 tak, že na vec sťažovateľa sa režim rozhodovania podľa § 192
ods. 4 v spojení s § 238 ods. 3 Trestného poriadku v znení účinnom od 1. februára 2009
nevzťahuje s poukazom na to, že v jeho prípade lehota väzby začala plynúť pred
1. februárom 2009. Na podporu takejto interpretácie a aplikácie označeného ustanovenia
Trestného poriadku možno poukázať aj na dôvodovú správu k príslušnej novelizácii
Trestného poriadku (zákon č. 5/2009 Z. z.), v ktorej sa vo vzťahu k § 192 ods. 4 Trestného
poriadku v bode 34 uvádza: „Úprava § 192 ods. 4 zodpovedá formulácii § 76 ods. 3 a 4
v navrhovanom znení.“ Z citovaného možno vyvodiť, že novým znením ustanovenia § 192
ods. 4 Trestného poriadku zákonodarca reagoval na novelizované znenie § 76 ods. 3 a 4
Trestného poriadku tak, že obe ustanovenia zosúladil, čo podľa názoru ústavného súdu tiež
podporuje záver, že podľa § 192 ods. 4 v spojení s § 238 ods. 3 Trestného poriadku v znení
účinnom od 1. februára 2009 možno postupovať len vo väzobných veciach, v ktorých lehota
väzby začala plynúť po 1. februári 2009.
Je pravdou, že okresný súd vo výroku uznesenia z 24. augusta 2009 uviedol, že
sťažovateľa ponecháva z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku i naďalej
vo väzbe (teda po podaní obžaloby) podľa § 238 ods. 3 Trestného poriadku (ktorý odsek
neexistoval v Trestnom poriadku v znení do 31. januára 2009). Krajský súd v napadnutom
uznesení k námietke sťažovateľa týkajúcej sa aplikácie § 238 uviedol:
„V zmysle ustanovenia § 567c ods. 2 Tr. por. ak lehota väzba začala plynúť pred
1. februárom 2009, použijú sa ustanovenia § 76, § 78 § 80 ods. 3 a § 81 ods. 4 Tr. por.
v znení účinnom do 31. januára 2009, teda súd I. stupňa rozhodoval v zmysle zákonných
ustanovení platných do tohto dňa. Ustanovenie § 238 Tr. por. vtedy uvádza len toľko, že súd
po podaní obžaloby alebo po návrhu na dohodu o vine a treste rozhodne o všetkých
otázkach súvisiacich o ďalšom konaní a urobí všetky rozhodnutia a opatrenia upravené
týmto zákonom, ktoré sú potrebné na skončenie veci. Teda v tomto zákonnom ustanovení
nie je uložená povinnosť tak, ako je to následne v ustanovení po 1. 2. 2009, že musí byť
o väzbe rozhodnuté najneskôr tak, aby postupom podľa § 76 ods. 3 alebo 4 Tr. por. došlo
k právoplatnému rozhodnutiu o väzbe do uplynutia lehoty, ktorá je lehotou základnou alebo
predĺženou. Teda keďže súd rozhodol o ďalšom trvaní väzby dňa 24. 8. 2008 teda pred
uplynutím lehoty väzby 11. 9. 2009 rozhodol správne len toto rozhodnutie postačí k tomu,
aby bol obvinený naďalej vo väzbe zo zákonných dôvodov.“
Z uvedeného vyplýva, že hoci okresný súd poukázal na § 238 ods. 3 Trestného
poriadku, ktorý sa na väzbu sťažovateľa, ktorá začala plynúť pred 1. februárom 2009,
nevzťahoval, rozhodol o väzbe sťažovateľa podľa Trestného poriadku v znení účinnom
do 31. januára 2009, teda aplikoval § 76, § 78, § 80 ods. 3 a § 81 ods. 4 Trestného poriadku
v znení účinnom do 31. januára 2009. Odkaz na § 238 ods. 3 Trestného poriadku, ktorý
zakladá povinnosť okresnému súdu rozhodnúť o väzbe obvineného v určitej lehote,
žiadnym spôsobom nemohlo zasiahnuť do právneho postavenia sťažovateľa v otázkach,
ktoré sú z hľadiska rešpektovania práva na osobnú slobodu relevantné (povinnosť
preskúmať materiálne a formálne podmienky väzby...). Keďže povinnosť okresného súdu
rozhodnúť o väzbe sťažovateľa urýchlene po podaní obžaloby vyplývala aj v danom období
z iných ustanovení Trestného poriadku (napr. § 2 ods. 6), pričom povinnosť rozhodnúť o
ďalšom trvaní väzby do naposledy predĺženej lehoty trvania väzby, tak aby väzba
sťažovateľa mala titul, bola vydaním uznesenia okresného súdu z 24. augusta 2009 splnená,
a to v súlade s ustanoveniami Trestného poriadku vzťahujúcimi sa na väzby začaté pre 31.
januárom 2009.
Ústavný súd vychádzajúc zo skutočnosti, že výklad a aplikácia ustanovení Trestného
poriadku je v prvom rade úlohou všeobecných súdov, pričom v danom prípade nejde
o interpretáciu, ktorá by bola zjavne neodôvodnená alebo svojvoľná, dospel k záveru, že
napadnuté uznesenie krajského súdu je z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné,
a preto jeho uplatnením nemohlo dôjsť k porušeniu základných práv sťažovateľa podľa
čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru.
4. Napokon sťažovateľ namietal aj porušenie čl. 1 dohovoru napadnutým uznesením
krajského súdu, podľa ktorého vysoké zmluvné strany priznávajú každému, kto podlieha ich
jurisdikcii, práva a slobody uvedené v hlave I tohto dohovoru.
Keďže neexistuje žiadna príčinná súvislosť medzi namietaným porušením
označeného článku dohovoru a napadnutým uznesením krajského súdu, ústavný súd
sťažnosť v tejto časti odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho dôvodu zaoberať
sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v jeho sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. júna 2010