Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 241/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. septembra

2009 predbežne prerokoval sťažnosť T. V., H., toho času vo väzbe, zastúpeného advokátom

JUDr. J. G., T., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na osobnú slobodu

podľa a 5 a základného práva na obhajobu podľa

konaním a rozhodnutím Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. zo 16. marca 2009, a takto

rozhodol:

Sťažnosť T. V. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. apríla

2009 doručená sťažnosť T. V. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho

základného práva na osobnú slobodu podľa a 5

(ďalej len „ústava“) a základného práva na obhajobu podľa konaním

a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo 16. marca 2009 (ďalej

len „krajský súd“ a „uznesenie krajského súdu“).

2. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: „Sťažovateľ je vo väzbe, do ktorej bol vzatý

uznesením Okresného súdu Bratislava II. zo dňa 2. 2. 2009 č. k. 1612/09 z dôvodu

uvedeného v ustanovení

Uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. dňa 16. 3. 2009 bola

sťažovateľovi zamietnutá sťažnosť proti vyššie uvedenému rozhodnutiu o vzatí do väzby...

Pri rozhodovaní o väzbe bolo zásadným spôsobom porušené sťažovateľovo právo

na obhajobu tým, že jeho obhajca nebol žiadnym spôsobom vyrozumený o termíne výsluchu

sťažovateľa pred sudcom pre prípravné konanie, ktorý rozhodoval o väzbe.

Krajský súd v Bratislave sa s námietkou v tomto smere vysporiadal tvrdením,

že z obsahu spisu je zrejmé, že napriek snahe súdu sa nepodarilo skontaktovať pred

výsluchom s obhajcom sťažovateľa.

Toto tvrdenie nie je ničím podložené a sťažovateľ ho považuje za nepravdivé.

Napríklad aj vyšetrovateľovi sa podarilo skontaktovať s obhajcom sťažovateľa vždy,

dokonca aj mimo pracovných dní a súdu sa to údajne nepodarilo v pracovnom dni.

Z prvostupňového súdu obhajca sťažovateľa nebol kontaktovaný ani telefonicky a ani

faxom.

Z formálnej správy prvostupňového súdu nevyplýva z akého čísla sa súd pokúsil

nakontaktovať na obhajcu a na aké jeho telefónne číslo. Z čoho odvolací súd usúdil,

že správa prvostupňového súdu je pravdivá, nie je možné zistiť...

Sudca pre prípravné konanie neskúmal zákonnosť dôkazov, na základe ktorých bolo

sťažovateľovi vznesené obvinenie, čo je z pohľadu proporcionality väzby vo vzťahu k právu

na osobnú slobodu dôležité.

Obvinenie v danej veci bolo sťažovateľovi vznesené na základe nezákonne

zaobstaraných dôkazov z čoho následne logicky vyplýva aj nezákonnosť samotného

vzneseného obvinenia a z toho vyplývajúceho nezákonného trestného stíhania a väzby...

Z napadnutého uznesenia vyplýva, že sťažovateľ bol so súhlasom prokurátora

podrobený osobnej prehliadke (zrejme podľa s poukazom

na ustanovenie ).

Podľa ustanovenia možno osobnú prehliadku vykonať,

ak je dôvodné podozrenie, že niekto má pri sebe vec dôležitú pre trestné konanie.

Takéto podozrenie zo strany policajtov tu nebolo, išlo o bežnú kontrolu vozidla, ktorá

nevyvoláva automaticky vznik dôvodného podozrenia, že kontrolovaný má u seba vec

dôležitú pre trestné konanie, naviac, keď policajti nevedeli ani o akú vec ide a čo majú

hľadať a nemohli ma preto ani na dobrovoľné vydanie takejto veci podľa § 104 ods. 1

vyzvať.

V danej veci sa v uznesení o vznesení obvinenia uvádza, že policajti mali na výkon

osobnej prehliadky súhlas prokurátora.

Podľa osobnú prehliadku je oprávnený nariadiť pred začatím

trestného stíhania a v prípravnom konaní prokurátor alebo s jeho súhlasom policajt.

Vo veci sťažovateľa nikto nariadenie na vykonanie osobnej prehliadky sťažovateľovi

neukázal, čo je v rozpore so všeobecným princípom, že štátne orgány vykonávajú svoju vôľu

zásadne písomne a v priamom rozpore s ustanovením

Taktiež počas zásahu proti sťažovateľovi nikto nežiadal o súhlas prokurátora.

Nie je ani jasné, aký súhlas prokurátor mohol udeliť, keď policajti nevedeli,

čo hľadajú, akú vec dôležitú pre trestné konanie a nemali o čom podať odôvodnenú

informáciu prokurátorovi.

Taktiež výkonom osobnej prehliadky policajti ponížili ľudskú dôstojnosť sťažovateľa,

keď ho vyzliekli prakticky donaha na ulici a v prítomnosti osoby ženského pohlavia.

Takto sa osobná prehliadka nemôže vykonať.

Policajt, ktorý prehliadku vykonal do dnešného dňa nevydal sťažovateľovi písomné

potvrdenie o výsledku úkonu alebo rovnopisu zápisnice o prehliadke, čím tiež porušil

zákon...

Podľa názoru sťažovateľa porušil Krajský súd v Bratislave pri rozhodovaní o väzbe

a a 5 .“

3. V petite sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil:

„Konaním a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave č. k. zo dňa

16. 3. 2009 o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava II. zo dňa

2. 2. 2009 č. k. 1612/09 došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľa na osobnú

slobodu podľa a 5 a k porušeniu ústavného práva

sťažovateľa na obhajobu podľa .

Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. zo dňa 16. 3. 2009 sa

zrušuje a vec sa tomuto súdu vracia, aby ju znovu prerokoval a rozhodol.“

Zároveň sťažovateľ uplatnil požiadavku na náhradu trov konania pred ústavným

súdom.

II.

4. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa

ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa

odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

5. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ústavný súd

predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa na neverejnom zasadnutí senátu, a keďže

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, že táto je zjavne neopodstatnená, rozhodol

o jej odmietnutí.

6. Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti ( ).

Pod ústavnosťou v najužšom zmysle treba rozumieť dodržiavanie všetkými orgánmi

verejnej moci, ale aj právnickými osobami a fyzickými osobami. Ústavný súd v tejto

súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci

nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, vrátane Trestného

poriadku. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako „pánom zákonov“ prislúcha chrániť

princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Ústavný súd už opakovane uviedol

(napr. ), že ochrana prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd

(resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom,

ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní , ústavným zákonom, medzinárodnou

zmluvou podľa a 5 a zákonom ( ).

7. Podstata námietok sťažovateľa, ktoré majú preukázať porušenie jeho práv, spočíva

teda v tom, že:

• sudca pre prípravné konanie pred výsluchom sťažovateľa v súvislosti

s rozhodovaním o jeho vzatí do väzby nekontaktoval jeho obhajcu ani ho žiadnym

spôsobom nevyrozumel o termíne výsluchu, v čom vidí sťažovateľ porušenie svojho práva

na obhajobu podľa a

• sudca pre prípravné konanie neskúmal zákonnosť dôkazov, na základe ktorých bolo

sťažovateľovi vznesené obvinenie, pričom poukazuje najmä na nezákonnosť vykonania jeho

osobnej prehliadky, z čoho následne vyvodzuje nezákonnosť jeho väzby.

8. Okresný súd Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) odôvodnil uznesenie o vzatí

sťažovateľa do väzby sp. zn. 1612/09 z 2. februára 2009 takto: „Citovaným uznesením

vyšetrovateľa OR PZ Bratislava II, ÚJKP pod čís.: ORP-180/OVK-B2-2009 zo dňa

31. 1. 2009 bolo začaté trestné stíhanie obvineného pre zločin nedovolenej výroby

omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania alebo

obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. d) Tr. zák., pretože dňa 31. 01. 2009 v čase

o 04.45 hod. v B. na križovatke ulíc..., po tom čo bol kontrolovaný príslušníkmi PMJ KR PZ

B. bol so súhlasom prokurátora Okresnej prokuratúry B. podrobený osobnej prehliadke,

pri ktorej mu bol odobratý spod teplákov plastový obal - tuba od vitamínov... v ktorom

sa nachádzalo plastové vrecko s obsahom neznámeho hnedastého prášku, 1 ks zatavená

injekčná striekačka s obsahom neznámeho bieleho prášku, 1 ks skladačka s obsahom

neznámeho bieleho prášku a skladačka s neznámym hnedým práškom, pričom predbežným

výsledkom skúmania KEU PZ odvetvia kriminalistickej toxikológie zo dňa 31. 01. 2009 bolo

zistené, že v predloženom plastovom vrecku sa nachádza heroín s prímesou kofeínu

a paracetamolu s hmotnosťou 25,675 g a s priemernou koncetrácou účinnej látky 13,6 %

hmotnostných heroínu, obsahujúcej 3 492 mg absolútneho heroínu čo zodpovedá 175-349

obvykle jednorazovým dávkam drogy, v predloženej 1 ks papierovej skladačke sa nachádzal

heroín s prímesou kofeínu a paracetamolu s hmotnosťou 395 mg a s priemernou

koncetráciou účinnej látky 10,7 % hmotnostných heroínu obsahujúce 42 mg absolútneho

heroínu čo zodpovedá 2-4 obvykle jednorazovým dávkam drogy, ďalej na digitálnej váhe

a kalkulačke zaistenej u T. V. bola zistená prítomnosť stôp heroínu a metamfetamínu a ďalej

na predloženom stere z rúk T. V. bola zistená prítomnosť stôp heroínu, pričom heroín

(diacetylmorfin) je zaradený v zmysle o omamných látkach,

psychotropných látkach a prípravkoch v znení neskorších predpisov do I. skupiny

omamných látok a metanfetamín je zaradený v zmysle

o omamných látkach, psychotropných látkach a prípravkoch v znení neskorších predpisov

do II. skupiny omamných látok.

Obvinený V. bol políciou zadržaný 31. 1. 2009 o 04.45 hod. Po vypočutí obvineného

Okresný prokurátor B. dňa 1. 2. 2009 o 20,35 hod. podal sudcovi pre prípravné konanie

OS Bratislava II návrh na vzatie obvineného do väzby z dôvodov § 71 ods. 1 písm. c) Tr.

por.

Zo spisového materiálu vyplýva, že obvinený je dôvodne podozrivý zo spáchania

skutku kedy mal u seba veľké množstvo drogy a to 177 až 353 dávok drogy. Pred sudcom

obvinený uviedol, že využíva svoje právo odmietnuť vypovedať.

Zo spisu vyplýva, že obvinený V. bol v minulosti viackrát odsúdený a to i za trestnú

činnosť v súvislosti s prechovávaním drog. Bolo mu uložené aj protitoxikomanické liečenie

ústavnou formou. V roku 2003 proti jeho osobe bolo začaté trestné stíhanie u OR PZ P.

pre trestný čin podlá § 187 ods. 1 Tr. zák. Napokon zaistené veľké množstvo drogy a veci

ktoré sa u neho našli, teda digitálna váha a kalkulačka, ktoré niesli známky po drogách

odôvodňujú predpoklad, že tieto drogy nemal iba pre svoju potrebu, ale tuto chcel ďalej

predávať a pokračovať tak v páchaní trestnej činnosti. Sudca pre prípravné konanie zistil,

že doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné

stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody pre podozrenie, že tento skutok

spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná

obava, že bude pokračovať v trestnej činnosti.“

9. Proti uzneseniu okresného súdu o vzatí do väzby podal sťažovateľ sťažnosť

(odôvodnenú v podstate rovnako ako sťažnosť podanú na ústavnom súde), o ktorej rozhodol

krajský súd tak, že ju zamietol. V odôvodnení uznesenia krajský súd poukázal na dôvody

sťažnosti, uznesenie o vznesení obvinenia, priebeh konania o vzatí do väzby pred sudcom

pre prípravné konanie, citoval zákonné ustanovenia o väzbe a ďalej uviedol: „Krajský súd

z obsahu predloženého spisového materiálu zistil, že formálne podmienky (existencia

uznesenia o vznesení obvinenia) väzby, ktoré sú predpokladom rozhodnutia o vzatí

obvineného do väzby sú splnené. Rovnako sú splnené aj podmienky materiálne, keďže

v súčasnom štádiu trestného konania existujú dôvody na podozrenie, že obvinený mal

spáchať skutok, pre ktorý bolo obvinenie vznesené. Výsledky dokazovania nerozptýlili

podozrenie o spáchaní zločinu.

Pokiaľ ide o námietky vznesené k postupu vyšetrovateľa pri zabezpečovaní dôkazov,

ktoré mali predchádzať vzneseniu obvinenia tak, ako sú namietané v sťažnosti, je potrebné

uviesť, že v tomto štádiu konania sa odvolací súd môže zaoberať len dôvodnosťou vznesenia

obvinenia, pričom vychádza z obsahu predloženého spisového materiálu. Námietky vedúce

k vykonávaniu vyšetrovania môže obvinený a jeho obhajca adresovať prokuratúre, ktorá

vyšetrovanie vo veci dozoruje v zmysle ...

O dôvodnosti vzneseného obvinenia svedčí výpoveď svedka R. K., ako aj listinné

dôkazy. Je teda nesporné, že z dôkazov, ktoré sa doposiaľ v spise nachádzajú vyplýva,

že obvinený je dôvodne podozrivý z trestnej činnosti. Dôvodné podozrenie predpokladá

existenciu faktov alebo informácii, ktoré by objektívnemu pozorovateľovi umožnili úsudok

o tom, že konkrétna osoba mala spáchať trestný čin, pričom jeho dôvodnosť závisí vždy

od všetkých okolností každého prípadu.

V súvislosti s trestným stíhaním bol obvinený vzatý do väzby. Podľa názoru

odvolacieho súdu, sudca pre prípravné konanie postupoval správne, keď za dôvody väzby

ustálil existenciu tzv. preventívnej väzby [ ]. U obvineného hrozí

dôvodná obava, že by po prepustení na slobodu pokračoval v trestnej činnosti. Obvinený

má sklony k páchaniu trestnej činnosti, a už v minulosti sa dostal do rozporu so zákonom

v súvislosti s prechovávaním drog.

Pokiaľ ide o námietku obvineného, že bolo porušené jeho právo na obhajobu, táto

nie je dôvodná. Z obsahu spisu je zrejmé, že napriek snahe súdu sa nepodarilo pred

výsluchom skontaktovať s jeho obhajcom.

Keďže krajský súd nezistil žiadne dôvody pre zmenu prvostupňového uznesenia,

sťažnosť obvineného ako nedôvodnú v zmysle zamietol.“

III.

10. Ústavný súd ešte pred predbežným prerokovaním sťažnosti zaslal sťažnosť

okresnému súdu a krajskému súdu a požiadal ich o vyjadrenie k podstatným sťažnostným

námietkam, ktorými sťažovateľ odôvodňuje porušenie svojich práv. Predsedníčka

okresného súdu vo svojom vyjadrení z 23. júla 2009 v relevantnej časti uviedla:

„Sťažovateľ po vzatí do väzby namietal porušenie jeho práva na obhajobu s tým, že jeho

obhajca nebol vyrozumený o termíne výsluchu a nemohol sa tohto zúčastniť, čo nie je

pravdivé tvrdenie. Zo spisového materiálu vyplýva, že si túto povinnosť sudca pre prípravné

konanie splnil, v spise je založený úradný záznam zo dňa 02. 02. 2009 o vykonaní

telefonického spojenia o 08.15. hod. s obhajcom obvineného JUDr. G. na tel. čís.:... (tel.

číslo z internetového zoznamu advokátov), pričom sa nepodarilo s obhajcom na tomto

telefónnom čísle spojiť. Odvolací súd mal k dispozícii spisový materiál a vedel tak posúdiť

postup sudcu pre prípravné konanie, čo uviedol aj vo svojom rozhodnutí.

Sťažovateľ ďalej namieta, že sudca pre prípravné konanie sa nezaoberal dôkazmi

a zákonnosťou dôkazov. Z podrobného rozhodnutia sudcu pre prípravné konanie Okresného

súdu Bratislava II sp. zn. 1612/09 ako i z rozhodnutia Krajského súdu Bratislava

č. k. je zrejmé, aké zákonné dôvody viedli súd k rozhodnutiu o vzatí obvineného

do väzby. Policajti vykonali osobnú prehliadku obvineného po súhlase prokurátora, pričom

boli u sťažovateľa zaistené drogy – heroín v množstve 175 – 349 jednotlivých dávok.

Rozhodovanie o väzbe nie je rozhodovaním o vine a treste, pričom podmienky a dôvody

väzby sú v rozhodnutiach súdu presne uvedené a odôvodnené.

V ďalšom sťažovateľ napokon namieta, že policajti vykonali u neho osobnú

prehliadku, pričom mu neukázali žiadne rozhodnutie o povolení prehliadky a realizovali

osobnú prehliadku spôsobom, ktorý ponížil jeho ľudskú dôstojnosť. Toto neprislúcha

posudzovať súdu, pretože tieto úkony preveruje prokuratúra...

Napokon dovolanie, ktoré podal obhajca v predmetnej veci na Najvyšší súd

Slovenskej republiky bolo v konaní pod č. k. Najvyšším súdom Slovenskej

republiky 04. 06. 2009 odmietnuté.“

11. Predsedníčka krajského súdu vo vyjadrení z 24. júla 2009 v relevantnej časti

uviedla: „Predmetná výzva a sťažnosť bola predložená dňa 10. 07. 2009 na vyjadrenie

predsedníčke senátu, ktorá sa k veci vyjadrila listom, doručeným dňa 16. 07. 2009...

Vo vyjadrení predsedníčka senátu uviedla, že z dôvodov uznesenia vyplýva, pokiaľ

ide o námietku obvineného, že bolo porušené jeho právo na obhajobu, táto nie je dôvodná.

Z obsahu trestného spisu je zrejmé, že napriek snahe súdu, sa nepodarilo pred

výsluchom skontaktovať s jeho obhajcom.“ V ďalšom predsedníčka krajského súdu

v podstate prebrala dôvody uvádzané v sťažnosťou napadnutom uznesení krajského súdu.

IV.

12. K námietke sťažovateľa o porušení jeho základného práva na obhajobu podľa

tým, že sudca pre prípravné konanie pred výsluchom sťažovateľa

v súvislosti s rozhodovaním o jeho vzatí do väzby nekontaktoval jeho obhajcu ani

ho žiadnym spôsobom nevyrozumel o termíne výsluchu, ústavný súd uvádza.

Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť

na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa pred rozhodnutím o väzbe musí byť obvinený

vypočutý, pričom o čase a mieste výsluchu sa vhodným spôsobom upovedomí prokurátor,

obvinený a jeho obhajca, ak je dosiahnuteľný.

Zákon teda ukladá sudcovi pre prípravné konanie povinnosť upovedomiť o čase

a mieste výsluchu obvineného pred rozhodnutím o jeho väzbe aj jeho obhajcu.

Túto povinnosť však zákon zároveň viaže na skutočnosť, že obhajca je reálne

dosiahnuteľný. Ak však obhajca nie je zastihnuteľný, a teda nemohol byť a ani nebol

upovedomený o čase a mieste výsluchu obvineného, nie je to zákonnou prekážkou,

aby sudca pre prípravné konanie obvineného vypočul a rozhodol o väzbe. Bezvýnimočnosť

upovedomenia obhajcu o výsluchu obvineného pred rozhodnutím o jeho vzatí do väzby

nemožno objektívne požadovať už aj vzhľadom na krátke lehoty, ktoré v súvislosti

s rozhodovaním o vzatí zadržaného do väzby ustanovuje () a Trestný

poriadok (§ 87 ods. 2). Obvyklým spôsobom upovedomovania obhajcu o výsluchu

pred rozhodnutím o väzbe je telefonický kontakt, ktorý najlepšie umožňuje zachovať

ústavné a zákonné lehoty na rozhodnutie. Písomný kontakt s poštovým doručovaním

je pre krátkosť času v podstate nerealizovateľný. Problém, ktorý v tejto súvislosti môže

nastať, je preukázanie, či sudca pre prípravné konanie vykonal úkon smerujúci

k upovedomeniu obhajcu o termíne výsluchu.

13. Krajský súd v uznesení zo 16. marca 2009 k tejto námietke sťažovateľa uviedol,

že nie je dôvodná, pretože z obsahu spisového materiálu je zrejmé, že napriek snahe súdu

sa nepodarilo pred výsluchom skontaktovať s jeho obhajcom. Tento záver potvrdila

aj predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti, kde uviedla, že v spise

sa nachádza úradný záznam, z ktorého vyplýva, že sudca pre prípravné konanie

sa 2. februára 2009 o 8.15 h pokúšal telefonicky spojiť s obhajcom sťažovateľa

na telefónnom čísle, ktoré je pri jeho mene vedené na internetovej stránke..., pričom

sa nepodarilo spojenie nadviazať. Vychádzajúc z uznesenia krajského súdu a vyjadrenia

predsedníčky okresného súdu ústavný súd nemal dôvod pochybovať o pravdivosti ich

tvrdení, že sudca pre prípravné konanie sa bezúspešne pokúsil upovedomiť obhajcu

sťažovateľa o jeho výsluchu.

Je zrejmé, že v stave, keď ide o tvrdenie krajského súdu a predsedníčky okresného

súdu proti tvrdeniu sťažovateľa, tento rozpor možno odstrániť iba dokazovaním smerujúcim

k zisteniu prichádzajúcich a odchádzajúcich hovorov z príslušných telefónnych liniek.

Takéto dokazovanie však sťažovateľ nenavrhol ( ),

a navyše pre rozhodnutie ústavného súdu ani nebolo potrebné. Ani prípadný záver, že sudca

pre prípravné konanie neupovedomil obhajcu o čase a mieste výsluchu pred rozhodnutím

o vzatí obvineného do väzby (čo nepovažoval ústavný súd za preukázané), totiž nemôže

viesť sám osebe k záveru o porušení základného práva sťažovateľa na obhajobu podľa čl. 50

ods. 3 . Obsah práva na obhajobu v rámci parciálnej časti trestného konania,

a to v rámci konania o vzatí väzby v prípravnom konaní, je daný aj predmetom tohto

konania a nemožno ho absolutizovať. Sťažovateľovi bolo poskytnuté právo na obhajobu

tak, že bol vypočutý pred sudcom pre prípravné konanie, pričom využil svoje ústavné právo

( ) a vypovedať odmietol, čo tiež možno považovať za formu obhajoby.

Následne mohol svoju obhajobu vo vzťahu k rozhodovaniu o vzatí do väzby účinne

predniesť v sťažnosti proti uzneseniu o vzatí do väzby, čo aj prostredníctvom svojho

obhajcu učinil. Skutočnosť, že jeho obhajoba (v podstate len procesná) nebola konajúcimi

súdmi v tomto štádiu trestného konania akceptovaná, preto nemôže viesť k záveru

o porušení jeho práva na obhajobu v procese rozhodovania o vzatí do väzby.

14. K námietke sťažovateľa, že sudca pre prípravné konanie neskúmal zákonnosť

dôkazov, na základe ktorých bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie, pričom poukazuje

najmä na nezákonnosť vykonania jeho osobnej prehliadky, ústavný súd uvádza:

Podľa prvej vety nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody

inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Posudzovanie zákonnosti v procese získavania a zabezpečovania dôkazov

je predovšetkým úlohou všeobecného súdu v rámci konania o obžalobe, pričom nezákonne

získaný dôkaz je smerom k preukázaniu viny obvineného procesne nepoužiteľný. Pokiaľ

ide o rozhodovanie o vzatí do väzby, povinnosťou sudcu pre prípravné konanie je skúmať,

či boli splnené formálne podmienky väzby (existencia uznesenia o vznesení obvinenia

podľa ), ktoré sú predpokladom rozhodnutia o vzatí

obvineného do väzby. Rovnako skúma aj podmienky materiálne, teda či doteraz zistené

skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok bol spáchaný, má znaky trestného činu a sú dôvody

na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený. Tým vlastne skúma aj dôvodnosť

samotného obvinenia, ktoré možno vzniesť len, ak je dostatočne odôvodnený záver,

že trestný čin spáchala určitá osoba ( ). Ďalšou materiálnou

podmienkou pre vzatie do väzby je existencia konkrétneho väzobného dôvodu.

Odôvodnenie uznesenia okresného súdu o vzatí do väzby, ako aj uznesenia krajského

súdu o zamietnutí sťažnosti umožňujú ústavnému súdu urobiť záver, že všeobecné súdy

sa náležite vysporiadali s formálnymi a materiálnymi dôvodmi väzby sťažovateľa,

presvedčivým spôsobom ich preukázali a zdôvodnili, a preto spĺňajú zákonné požiadavky

na odôvodnenie uznesenia o vzatí do väzby, resp. o sťažnosti proti nemu (§ 176 ods. 1 a 2

v spojení s ). Ústavný súd z napadnutého uznesenia

krajského súdu a jeho postupu nezistil nič, čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným,

a teda vyžadujúcim korekciu zo strany ústavného súdu.

Krajský súd právne uzavrel, že pokiaľ ide o námietky vznesené k postupu

vyšetrovateľa pri zabezpečovaní dôkazov, ktoré mali predchádzať vzneseniu obvinenia,

tak je potrebné uviesť, že v tomto štádiu konania sa odvolací súd (správne sťažnostný súd,

pozn.) môže zaoberať len dôvodnosťou vznesenia obvinenia, pričom vychádza z obsahu

predloženého spisového materiálu. Námietky vedúce k vykonávaniu vyšetrovania

môže obvinený a jeho obhajca adresovať prokuratúre, ktorá vyšetrovanie vo veci dozoruje

v zmysle (). O dôvodnosti vzneseného obvinenia voči

sťažovateľovi podľa krajského súdu svedčí aj výpoveď svedka R. K., ako aj listinné dôkazy.

Podľa krajského súdu je teda nesporné, že z dôkazov, ktoré sa dosiaľ v spise nachádzajú,

vyplýva, že obvinený je dôvodne podozrivý z trestnej činnosti a sú u neho dané aj dôvody

väzby podľa (preventívna väzba).

Ústavný súd k námietke sťažovateľa o nezákonnosti v procese získavania dôkazov

osobnou prehliadkou len dodáva, že posudzovanie jej zákonnosti bude posudzované

a hodnotené súdom rozhodujúcim o vine a treste (samozrejme len v prípade, ak prokurátor

podá obžalobu), ktorého právomoc na ochranu práv sťažovateľa v zásade predchádza

právomoc ústavného súdu.

15. Právo na osobnú slobodu garantované zaujíma v hierarchii základných

práv a slobôd popredné miesto. Pod osobnou slobodou sa rozumie voľný, ničím

neobmedzený pohyb človeka, ktorý sa môže podľa vlastného rozhodnutia zdržiavať

na určitom mieste alebo slobodne z tohto miesta odísť (). Každé pozbavenie

osobnej slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním

ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený

osobnej slobody, musí byť zlučiteľné s účelom , ktorým je ochrana jednotlivca

proti svojvôli (, ale aj , , , ).

Väzba je najzávažnejším zásahom do osobnej slobody a do práv obvineného. Keďže

ide o najzávažnejší zásah, vyžaduje po celý čas súdnu kontrolu jej ústavnosti a zákonnosti

(mutatis mutandis ). Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach

zdôraznil, že jeho právomoc na rozhodovanie vo väzobných veciach predpokladá výlučne

skúmanie toho, či sa v konaní pred väzobnými súdmi dodržali ústavno-procesné princípy

takého obmedzenia osobnej slobody, akým je väzba obvineného (,

, ). Rovnako ústavný súd uviedol (dokonca v inej veci toho

istého sťažovateľa – ), že pre posúdenie zákonnosti väzby v jednotlivých

štádiách trestného konania má zásadný význam aj charakter a závažnosť trestnej činnosti

[v prípade sťažovateľa ide o obvinenie zo zločinu nedovolenej výroby omamných

a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa

].

Vychádzajúc z týchto základných princípov ústavný súd posúdil sťažnosť

sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie jeho práva na osobnú slobodu. Z už uvedených

dôvodov dospel ústavný súd k záveru, že sťažovateľ bol vzatý do väzby z dôvodov

a spôsobom ustanoveným zákonom a na základe rozhodnutia súdu, a preto uzatvára,

že právo sťažovateľa na osobnú slobodu uznesením krajského súdu porušené byť nemohlo.

16. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh

preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej

by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Z už uvedených dôvodov preto ústavný súd odmietol sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú

už pri jej predbežnom prerokovaní na neverejnom zasadnutí senátu. Keďže sťažnosť bola

odmietnutá, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa, ktoré sú viazané na to,

že by sťažnosti bolo vyhovené (návrh na zrušenie uznesenia krajského súdu, náhrada trov

konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2009