Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 3/2010
PDF · 167.93 KB
No categories available
IV. ÚS 3/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. januára 2010
predbežne prerokoval sťažnosť I. M., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. P. P.,
B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom
pod sp. zn. 1 T 79/2009 a jeho uznesením z 28. augusta 2009 v spojení s postupom
Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 262/09 a jeho
uznesením z 1. októbra 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť I. M. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. novembra
2009 doručená sťažnosť I. M., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta
porušenie základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) v
konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 79/2009 a jeho uznesením z 28. augusta 2009, ktorým
zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby, neprijal jeho písomný sľub, neuložil
dohľad probačného a mediačného úradníka a súčasne rozhodol o ďalšom trvaní väzby po
podaní obžaloby v spojení s postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len
„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 262/09 a jeho uznesením z 1. októbra
2009, ktorým zamietol sťažnosť sťažovateľa proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že 26. augusta 2009 bola okresnému súdu podaná
obžaloba na sťažovateľa za pokračovací prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360
ods. 1 a 2 písm. a) a b) Trestného zákona a prečin porušovania domovej slobody podľa
§ 194 ods. 1 a 2 písm. b) Trestného zákona. Sťažovateľ bol v tejto trestnej veci vzatý do
väzby rozhodnutím okresného súdu z 1. júla 2009 s tým, že lehota väzby začala plynúť od
30. júna 2009 o 1.15 h.
Podstatou sťažnosti je námietka, že „okresný súd rozhodoval o ďalšom trvaní väzby
po podaní obžaloby a o žiadosti o prepustenie z väzby obvineného bez prítomnosti obhajcu
z dôvodu, že obhajca bol na dovolenke od 28. 8. 2009 do 6. 9. 2009 a z uvedeného dôvodu
konštatoval, že obhajca je nedostupný a teda bol daný dôvod rozhodovať bez jeho
prítomnosti“.
Okresný súd vyrozumel obhajcu sťažovateľa telefonicky 28. augusta 2009 o 10.00 h,
že termín rozhodovania o väzbe je o 13.00 h tohto istého dňa, čo je podľa názoru
sťažovateľa v rozpore s právom na obhajobu aj v prípade, ak by obhajca bol v práci, pretože
tak krátky časový interval mu nedovoľuje zorganizovať svoje pracovné povinnosti tak, aby
mohol navštíviť klienta vo väznici a pripraviť sa na obhajobu.
Sťažovateľ s poukazom na základnú lehotu väzby v prípravnom konaní, ktorá je
sedem mesiacov (§ 76 ods. 2 Trestného poriadku), uviedol, že žiadna prekážka nebránila
tomu, aby okresný súd určil termín výsluchu tak, aby mal sťažovateľ „možnosť na prípravu
obhajoby aby sa mohol obhajovať sám, keďže obhajca bol na dovolenke a nemohol tak
fyzicky splnomocniť iného obhajcu na základe substitučnej plnej moci k jeho obhajobe.
Okresný súd na základe telefonického rozhovoru súdu s obhajcom vedel od obhajcu, že
dovolenka obhajcu potrvá do 6. 9. 2009 a od 7. 9. 2009 bude v práci a bude tak môcť
pripraviť svojho klienta na obhajobu alebo vykonať jeho obhajobu osobne.“.
Sťažovateľ tvrdí, že „Ak by súd určil termín rozhodovania o väzbe v termíne od 7. 9.
2009, kedy bol obhajca obvineného už na pracovisku v sídle svojej kancelárie, v danom
prípade by termín rozhodovania o väzbe nebol v rozpore s ust. § 238 ods. 3 Tr. por.
Takýmto bezdôvodne urýchleným konaním súdu, keďže nedostupnosť obhajcu nebola
dlhodobá, dĺžka jeho nedostupnosti bola súdu známa a súd mal dostatok času rozhodovať
o ďalšom trvaní väzby po návrate obhajcu z dovolenky, bolo porušené ústavné právo
obvineného na obhajobu a to právo poskytnúť mu dostatočný čas a možnosť na prípravu
obhajoby aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom svojho obhajcu, navyše ak
išlo o nutnú obhajobu.“.
Okresný súd uznesením sp. zn. 1 T 79/2009 z 28. augusta 2009 žiadosť sťažovateľa
o jeho prepustenie z väzby na slobodu zamietol, taktiež neprijal písomný sľub sťažovateľa
a neuložil nad obvineným ani dohľad probačného a mediačného úradníka. Sťažovateľ podal
proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 1 T 79/2009 z 28. augusta 2009 sťažnosť, o ktorej
rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 2 To 262/09 z 1. októbra 2009 tak, že ju zamietol.
Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vyslovil, že postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 79/2009 v spojení s postupom krajského
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 262/09 bolo porušené jeho základné právo podľa
čl. 50 ods. 3 ústavy. Žiada tiež o priznanie náhrady trov právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide podľa ustálenej praxe ústavného súdu vtedy,
ak by namietaným postupom orgánu štátu, v posudzovanom prípade okresného súdu
a krajského súdu, nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré
označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno
považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (I. ÚS 56/03, II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02).
Sťažovateľ namieta porušenie základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3
ústavy tým, že samosudca okresného súdu vyrozumel jeho obhajcu o termíne výsluchu
v súvislosti s rozhodovaním o väzbe po podaní obžaloby v deň konania výsluchu, keď bol
jeho obhajca na dovolenke, tento úkon nepreložil na čas po návrate obhajcu z dovolenky
a výsluch vykonal bez prítomnosti obhajcu, pričom krajský súd potvrdil postup okresného
súdu ako zákonný a správny.
1. Ústavný súd pri posudzovaní časti sťažnosti namietajúcej postup okresného súdu
vychádzal z princípu subsidiarity svojej právomoci pri ochrane ústavnosti, ktorý je
vyjadrený v ustanovení čl. 127 ods. 1 ústavy. Z uvedeného princípu vyplýva, že ak ústavný
súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv
alebo slobôd mohol domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy
pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej
prerokovanie (IV. ÚS 115/07).
V danom prípade bola proti uzneseniu okresného súdu prípustná sťažnosť, v ktorej
mohol sťažovateľ namietať aj porušenie ustanovení o konaní, ktoré uzneseniu predchádzalo
[§ 189 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku], a o ktorej rozhodoval krajský súd, čo v danom
prípade vylučuje právomoc ústavného súdu rozhodovať o porušení základného práva
a slobôd sťažovateľa uznesením okresného súdu sp. zn. 1 T 79/2009 z 28. augusta 2009,
a preto v tejto časti pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
2. Vo zvyšnej časti sa ústavný súd zameral na posúdenie opodstatnenosti sťažnosti
vzhľadom na obsah a rozsah základného práva na obhajobu s prihliadnutím na predmet
konania, v ktorom sa jeho porušenie namieta.
Pri posudzovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd prihliadol na konanie pred
všeobecnými súdmi ako na celok, teda aj na procesný postup okresného súdu
predchádzajúci vydaniu jeho rozhodnutia z 28. augusta 2009, pretože tento bol tiež
predmetom preskúmania krajského súdu v konaní o sťažnosti vedenom pod sp. zn.
Ústavný súd si v súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti vyžiadal od
okresného súdu úradný záznam o vyrozumení obhajcu z 28. augusta 2009 a zápisnicu
o výsluchu sťažovateľa z 28. augusta 2009. Z uvedených dokladov vyplýva, že obhajca po
vyrozumení o termíne a mieste výsluchu sťažovateľa oznámil, že sa výsluchu nezúčastní,
pretože čerpá plánovanú dovolenku, ktorá bude trvať do 6. septembra 2009. Sťažovateľ pri
výsluchu uviedol, že trvá na svojej písomnej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu
z 21. augusta 2009 a podľa jeho názoru nie sú u neho dané dôvody útekovej ani
preventívnej väzby. Neprítomnosť obhajcu nenamietal.
Z obsahu sťažnosťou napadnutých rozhodnutí ústavný súd zistil, že okresnému súdu
bola podaná obžaloba na sťažovateľa 26. augusta 2009. Okresný súd uznesením sp. zn.
1 T 79/2009 z 28. augusta 2009 rozhodol podľa § 238 ods. 3 Trestného poriadku v spojení
s § 79 ods. 3 Trestného poriadku o zamietnutí žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na
slobodu, ktorú podal 24. augusta 2009, podľa § 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku
písomný sľub sťažovateľa neprijal a podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku dohľad
probačného a mediačného úradníka neuložil. Sťažovateľ podal proti tomuto uzneseniu
sťažnosť, ktorú písomne odôvodnil prostredníctvom svojho obhajcu podaním doručeným
16. septembra 2009. V sťažnosti predniesol aj tie námietky, ktorými odôvodnil v sťažnosti
ústavnému súdu namietané porušenie základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3
ústavy. Krajský súd k týmto námietkam po citácii ustanovenia § 72 ods. 2 Trestného
poriadku uviedol: „K námietkam obvineného, že okresný súd porušil jeho právo na
obhajobu, keďže pri jeho výsluchu nebol obhajca prítomný, krajský súd vychádzajúc
z vyššie uvedeného uvádza, že postup okresného súdu bol v tomto smere zákonný a správny.
Obhajca bol totiž o konaní výsluchu riadne upovedomený, pričom pri rešpektovaní
požiadavky urýchleného vybavovania väzobných vecí nebol daný žiadny dôvod, aby okresný
súd odložil výsluch obvineného na čas, kedy sa jeho obhajca vráti z dovolenky.“
Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť
na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.
Podľa § 2 ods. 6 Trestného poriadku ak tento zákon neustanovuje inak, orgány činné
v trestnom konaní a súdy konajú z úradnej povinnosti. Väzobné veci sú povinné vybavovať
prednostne a urýchlene. Na obsah petícií zasahujúcich do plnenia týchto povinností orgány
činné v trestnom konaní ani súd neprihliadajú.
Podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku pred rozhodnutím o väzbe musí byť obvinený
vypočutý; o čase a mieste výsluchu sa vhodným spôsobom upovedomí prokurátor, obvinený
a jeho obhajca, ak je dosiahnuteľný.
Podľa § 238 ods. 3 Trestného poriadku (ktorý upravuje postup súdu po podaní
obžaloby alebo návrhu na dohodu o vine a treste), ak je obvinený vo väzbe, rozhodne súd
o väzbe prednostne a urýchlene a ak to okolnosti prípadu umožňujú, tak súčasne
s rozhodnutím podľa § 239 ods. 1, § 241, § 244 alebo § 331 ods. 1, najneskôr však tak, aby
postupom podľa § 76 ods. 3 alebo 4 došlo k právoplatnému rozhodnutiu o väzbe do
uplynutia lehoty, ktorá by bola základnou alebo predĺženou lehotou väzby v prípravnom
konaní.
Podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku obvinený má právo kedykoľvek žiadať
o prepustenie na slobodu. O takej žiadosti sa musí bez meškania rozhodnúť.
Trestný poriadok neustanovuje formu, akou má byť obhajca vyrozumený o termíne
výsluchu pred rozhodnutím o väzbe. Telefonický kontakt preto nie je vylúčený a vzhľadom
na požiadavku prednostného a urýchleného vybavovania väzobných vecí je táto forma
vyrozumenia obvyklá. V prípade sťažovateľa ani nie je spor o tom, či obhajca bol, alebo
nebol riadne vyrozumený, ústavný súd preto vychádzal z toho, že obhajca bol samosudcom
okresného súdu o termíne výsluchu sťažovateľa riadne vyrozumený, z čoho tiež vyplýva, že
v čase vyrozumenia bol obhajca dosiahnuteľný. Spornou je len otázka, či prekážka na strane
obhajcu (jeho dovolenka) bola dôvodom na preloženie výsluchu na čas po jej odpadnutí a či
vykonaním výsluchu sťažovateľa bez prítomnosti obhajcu mohlo dôjsť k porušeniu práva na
obhajobu.
Vychádzajúc z ustanovenia § 79 ods. 3 Trestného poriadku, ktorý ukladá rozhodnúť
o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby bez meškania v spojení s požiadavkou
prednostného a urýchleného rozhodovania o väzbe po podaní obžaloby vyjadrenej v § 238
ods. 3 Trestného poriadku, nie je podľa názoru ústavného súdu akceptovateľná námietka
sťažovateľa, že okresný súd mal a mohol preložiť termín jeho výsluchu pred rozhodnutím
o väzbe na čas po návrate obhajcu z dovolenky.
Podstatou a zmyslom základného práva na obhajobu je zaručiť obvinenému, resp.
obžalovanému primeranú a dostatočnú možnosť ochrany jeho práv a právom chránených
záujmov v rámci konania v jeho trestnej veci v súlade s požiadavkami spravodlivého
procesu (III. ÚS 164/09). Právo na obhajobu je súčasťou záruk spravodlivého súdneho
konania, ktoré sú aplikovateľné aj v konaniach zaručujúcich právo na osobnú slobodu.
Obsah tohto práva však nemožno chápať ako bezvýhradnú povinnosť súdu podriadiť svoj
procesný postup požiadavkám obvineného a jeho obhajcu. Spôsob uplatnenia základného
práva na obhajobu je podmienený aj správaním obvineného a jeho obhajcu a jeho rozsah
závisí aj od predmetu konania, v ktorom sa uplatňuje.
Povinnosťou okresného súdu bolo vyrozumieť obhajcu o termíne a mieste výsluchu,
ak bol zastihnuteľný, a tým mu poskytnúť možnosť sa na tomto úkone zúčastniť na účely
efektívneho výkonu obhajoby, pri súčasnom rešpektovaní ďalších ústavných a zákonných
požiadaviek upravujúcich jeho procesný postup vrátane požiadavky prednostného
a urýchleného rozhodovania o väzbe, ktorej účelom je okrem iného aj reálne garantovanie
práva obvineného na periodickú kontrolu zákonnosti väzby. V konaní o väzbe nie je
akceptovateľná požiadavka odložiť rozhodnutie na čas po návrate obhajcu z dovolenky, čo
by v posudzovanej veci znamenalo predĺženie konania o minimálne 10 dní. Podľa názoru
ústavného súdu totiž nemožno úspešne namietať porušenie určitého ústavou alebo
medzinárodnou zmluvou garantovaného práva alebo slobody takým postupom dotknutého
všeobecného súdu, ktorý by mohol mať za následok porušenie iného ústavou, resp.
medzinárodnou zmluvou garantovaného práva alebo slobody (IV. ÚS 62/08). Navyše
sťažovateľ nepreukázal, že by on alebo jeho obhajca žiadali o odklad výsluchu
a z dokladov, ktoré mal ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti k dispozícii,
vyplýva, že sťažovateľ nenamietal pri výsluchu neprítomnosť svojho obhajcu. Všeobecný
súd v takom prípade nemôže byť zodpovedný za spôsob výkonu obhajoby vyplývajúci
z organizácie činnosti advokátskej kancelárie v situácii vopred známej dlhšej neprítomnosti
advokáta.
V namietanom konaní rozhodoval okresný súd o žiadosti sťažovateľa o prepustenie
z väzby v spojení s rozhodovaním o ďalšom trvaní väzby po podaní obžaloby. Sťažovateľ
bol pred rozhodnutím o väzbe vypočutý, a teda mal možnosť predniesť všetky argumenty,
ktoré považoval v danom štádiu trestného konania za potrebné na doplnenie písomných
dôvodov žiadosti a ktoré považoval za relevantné na spochybnenie existencie dôvodov jeho
ďalšej väzby. Následne mohol svoju obhajobu účinne uplatniť v sťažnosti proti uzneseniu
okresného súdu, čo aj prostredníctvom svojho obhajcu urobil. Skutočnosť, že krajský súd
jeho argumentáciu neakceptoval a žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu nevyhovel,
nemôže viesť k záveru o porušení jeho práva na obhajobu v konaní o väzbe (obdobne napr.
Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi námietkami sťažovateľa v konaní pred
ústavným súdom a jeho základným právom podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, a preto sťažnosť
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v časti smerujúcej proti postupu
okresného súdu pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie a v časti proti postupu
krajského súdu pre zjavnú neopodstatnenosť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. januára 2010