Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 56/03

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. marca 2003

predbežne prerokoval sťažnosť Rímskokatolíckej cirkvi, Bratislavsko-trnavskej arcidiecézy,

so sídlom v Trnave, Hollého 10, zastúpenej advokátkou JUDr. E. Ľ., B., vo veci porušenia

a , ako aj Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 25. novembra 2002 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Rímskokatolíckej cirkvi, Bratislavsko-trnavskej arcidiecézy, o d m i e t a

pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. februára

2003 doručená sťažnosť Rímskokatolíckej cirkvi, Bratislavsko-trnavskej arcidiecézy, so

sídlom v Trnave, Hollého 10 (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpenej advokátkou JUDr. E. Ľ.,

B., vo veci porušenia a (ďalej len

„ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 25. novembra 2002.

Sťažnosť bola doplnená na základe výzvy ústavného súdu podaním zo 17. februára

2003, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 19. februára 2003. Zo sťažnosti a z jej doplnenia

vyplývajú nasledovné rozhodujúce skutočnosti.

Na základe žaloby sťažovateľa ako žalobcu v konaní pred všeobecným súdom, bola

rozsudkom Okresného súdu v Leviciach (ďalej len „okresný súd“) č. k. -487

z 29. februára 2000 jeho reštitučná žaloba zamietnutá ako neopodstatnená. Uznesením

Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 9. októbra 2001 na

základe odvolania sťažovateľa bol rozsudok okresného súdu zrušený a konanie zastavené

s odôvodnením, že žalobu podal neexistujúci subjekt – Arcibiskupský úrad Trnava,

nemajúci právnu subjektivitu. Podľa názoru krajského súdu išlo o taký nedostatok žaloby,

ktorý nemohol byť v priebehu súdneho konania odstránený a zakladal nesplnenie jednej zo

základných podmienok konania. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 25. novembra 2002 bolo dovolanie sťažovateľa odmietnuté ako neprípustné. Aj podľa

názoru najvyššieho súdu sa v priebehu súdneho konania nedala odstrániť nesprávnosť

v označení žalujúceho subjektu – Arcibiskupského úradu v Trnave poopravením na

Rímskokatolícku cirkev, Bratislavsko-trnavskú arcidiecézu, tak ako to urobil okresný súd.

Sťažovateľ sa domnieva, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu boli porušené

jeho základné práva vyplývajúce z a , ako aj z

dohovoru. Všetky tieto ustanovenia svojou povahou spadajú do právneho inštitútu práva na

spravodlivý proces a garantujú právo každého domáhať sa svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde, ako aj práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi od začiatku konania.

Tú skutočnosť, že sa sťažovateľ v žalobe označil nepresne ako Arcibiskupský úrad Trnava,

treba považovať za nedostatok podania, ktorý je odstrániteľný postupom podľa § 43

(ďalej len „OSP“). Neboli totiž pochybnosti, kto je v danej

veci žalobcom, a preto stačilo, ak sa v priebehu konania formálne pochybenie napravilo.

Súd nesplnil svoju poučovaciu povinnosť, ktorú možno kvalifikovať ako nesprávny postup

súdu podľa . Došlo tým k odňatiu možnosti konať vo veci samej pred

súdom v neprospech sťažovateľa. V konečnom dôsledku sa tým zmarila možnosť

meritórneho prejednania reštitučného nároku sťažovateľa.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 46 ods. 1

a , ako aj dohovoru, zrušil uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 25. novembra 2002 a vec vrátil na ďalšie konanie. Napokon požaduje uložiť

najvyššiemu súdu povinnosť zaplatiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia.

Podľa zistenia ústavného súdu uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 25. novembra 2002 nadobudlo právoplatnosť 28. januára 2003.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré

nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým

zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Pokiaľ návrh spĺňa zákonom ustanovené podmienky, ústavný súd podľa § 25 ods. 3

rozhodne o prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto

možné považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie ().

Podľa názoru ústavného súdu treba podanú sťažnosť považovať za zjavne

neopodstatnenú v celom rozsahu.

V relevantnej časti svojho rozhodnutia najvyšší súd uviedol, že: «Záver odvolacieho

súdu, že Arcibiskupský úrad Trnava nemá spôsobilosť byť účastníkom konania, je správny

a nespochybňovala ho ani dovolateľka. Sporné v konaní nebolo ani to, že subjektom

spôsobilým mať práva a povinnosti, teda spôsobilým byť účastníkom konania ( )

je Rímskokatolícka cirkev, Bratislavsko – Trnavská arcidiecéza. V žalobe z 12. októbra

1995 je za žalobcu označený „Arcibiskupský úrad Trnava“. Takéto označenie účastníka

nevyvolávalo pochybnosti o jeho identite a preto nebolo potrebné vyzývať žalobcu na

opravu alebo doplnenie žaloby podľa Za žalobcu označený subjekt nemá

spôsobilosť byť účastníkom konania a teda nemôže v občianskom súdnom konaní

vstupovať do procesných vzťahov. Nedostatok spôsobilosti byť účastníkom konania je

takým nedostatkom podmienky konania, ktorý sa nedá odstrániť; postup podľa § 43 ods. 2

v danej situácii preto neprichádzal do úvahy. Súd bol povinný na uvedený

nedostatok podmienky konania prihliadnuť a konanie o žalobe bez ďalšieho zastaviť (§ 103,

)».

Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie a dohovoru,

poukazuje ústavný súd na to, že už podľa doterajšej jeho judikatúry je na skúmanie

prípustnosti návrhu na začatie súdneho konania, jeho opodstatnenosti, dodržania zákonných

lehôt, oprávnenosti navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci súdu o ňom konať

a rozhodnúť či splnenia iných zákonom ustanovených náležitostí zásadne príslušný orgán,

ktorý rozhoduje o merite návrhu. To znamená, že právomoc konať o veci, ktorej sa návrh

týka, obsahuje v sebe právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré pre

konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného súdu do výkonu

tejto právomoci všeobecným súdom je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (mutatis mutandis ,

). Ďalej treba poznamenať, že ústavnému súdu neprislúcha zjednocovať in

abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré § 13 písm. b) zákona

č. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov zveruje práve

najvyššiemu súdu, keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská

k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov

(mutatis mutandis ).

Z obsahu sťažnosti pritom vyplýva, že jej podstatou v časti namietajúcej porušenie

čl. 46 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 dohovoru je nesúhlas sťažovateľa s právnym názorom najvyššieho

súdu, ktorý v danej veci dospel k záveru, že tu nešlo o nedostatok žaloby, konkrétne

o nesprávnosť v označení žalobcu ako účastníka konania (ako tvrdí sťažovateľ), ale že tu ide

o taký neodstrániteľný nedostatok podmienky konania (spôsobilosť byť účastníkom

konania), pre ktorý súd nemohol vo veci ďalej konať, čím sa najvyšší súd stotožnil so

záverom odvolacieho súdu. Podľa názoru ústavného súdu posúdenie otázok podmienok

konania prináleží súdu, ktorý rozhoduje o merite veci, čo sa stalo aj v danom prípade.

Skutočnosť, že sa sťažovateľ s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže

sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru

a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím

vlastným. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom,

v tomto prípade najvyšším súdom, by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor

natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(mutatis mutandis ). Podľa názoru ústavného súdu posúdenie predmetnej

otázky zo strany najvyššieho súdu takéto nedostatky nevykazuje a na jeho meritórne

preskúmanie preto ústavný súd nie je oprávnený.

Vzhľadom na všetky tieto skutočnosti je námietka porušenia

a čl. 6 ods. 1 dohovoru zjavne neopodstatnená.

V časti, v ktorej sa sťažovateľ domáhal vyslovenia porušenia

v konaní vedenom na najvyššom súde pod sp. zn. , treba sťažnosť považovať

taktiež za zjavne neopodstatnenú.

Podľa každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,

inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za

podmienok ustanovených zákonom.

Podľa názoru ústavného súdu ústavné právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi

za podmienok ustanovených zákonom treba chápať ako právnu pomoc, ktorú na základe

osobitných zákonov poskytujú účastníkom konania najmä advokáti a komerční právnici.

Súdy (ale aj iné štátne orgány alebo orgány verejnej správy) sú v zmysle tohto ustanovenia

povinné prijať a akceptovať zastupovanie osôb pred nimi, pokiaľ sú splnené náležitosti

splnomocnenia podpísaného účastníka konania. Pri takomto vymedzení citovaného

ústavného práva k jeho porušeniu podľa názoru ústavného súdu v danom prípade zjavne

nedošlo. Sťažovateľ ani nenamieta, že by v akejkoľvek súvislosti nebolo rešpektované jeho

právo dať sa v súdnom konaní zastupovať zvoleným právnym zástupcom.

Pokiaľ sťažovateľ vidí porušenie svojho práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi

podľa v nesplnení tzv. manudukčnej povinnosti súdu v zmysle

ustanovení a , ústavný súd poukazuje na to, že splnenie tejto povinnosti

záviselo od riešenia otázky, či v danom prípade ide o odstrániteľný alebo neodstrániteľný

nedostatok žaloby. Z vyššie uvedeného vyplýva, že najvyšší súd uzavrel túto otázku tým, že

v danom prípade ide o nedostatok spôsobilosti byť účastníkom konania, pričom tento

nedostatok podmienky konania sa nedá odstrániť postupom podľa .

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. marca 2003