Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 440/2026

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára (sudca spravodajca) a sudcov Petra Straku a Ľuboša Szigetiho v konaní podľa o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , zastúpeného PARA advokáti, s.r.o., Gagarinova 10/A, Bratislava, proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 14. augusta 2023 a konaniu, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, takto

r o z h o d o l :

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci

1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 24. novembra 2025 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 47 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) uznesením najvyššieho súdu sp. zn. zo 14. augusta 2023 a konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu.

2. Z ústavnej sťažnosti sťažovateľa vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Bratislava III sp. zn. z 28. januára 2021 uznaný vinným z obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa a a na skutkovom základe uvedenom v predmetnom rozhodnutí, za čo mu bol uložený súhrnný trest odňatia slobody vo výmere trinástich rokov so zaradením na jeho výkon do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia a zároveň ochranný dohľad vo výmere piatich rokov (ďalej len „“).

3. Proti tomuto rozsudku sťažovateľ podal odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. z 22. septembra 2021 (ďalej aj „rozhodnutie odvolacieho súdu“), ktorým zrušil vo výroku o treste, spôsobe jeho výkonu a vo výroku

o uložení ochranného opatrenia a uložil sťažovateľovi súhrnný trest odňatia slobody vo výmere trinástich rokov so zaradením na jeho výkon do ústavu s maximálnym stupňom stráženia a zároveň ochranný dohľad vo výmere troch rokov. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu sťažovateľ podal z dôvodu podľa , a dovolanie, ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn. zo 14. augusta 2023 podľa odmietol (ďalej aj „“).

II. Argumentácia sťažovateľa

4. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ vzhliada porušenie svojich základných práv v napadnutom rozhodnutí a v konaní, ktoré predchádzalo jeho vydaniu. Namieta, že je nedostatočne a neadekvátne odôvodnené, vychádza z nezákonne vykonaných dôkazov a arbitrárneho posúdenia okolností prípadu a súčasne uvádza, že konanie, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, vykazuje atribúty nespravodlivého procesu. In concreto, vzhliada porušenie dohovoru ako aj charty v tom, že v jeho veci konala predsedníčka senátu, ktorá bola zjavne zaujatá pokiaľ ide o osobu sťažovateľa. Dôvodí, že predsedníčka senátu bola presvedčená o jeho vine, čo sa podľa argumentácie sťažovateľa odzrkadlilo v jej vyjadrení, dotýkajúcom sa viny sťažovateľa, vyslovenom na hlavnom pojednávaní konanom 24. mája 2018. Uvádza, že vo vzťahu ku konajúcej sudkyni podal riadne a včas námietku zaujatosti prostredníctvom svojho (novozvoleného) obhajcu, o ktorej však sudkyňa rozhodla uznesením tak, že vylúčená z konania nie je. Proti tomuto uzneseniu podal sťažnosť, o ktorej rozhodol Krajský súd v Bratislave zrušujúcim uznesením sp. zn. z 3. septembra 2018, v ktorom vyslovil, že námietka zaujatosti bola vznesená v omeškaní, a preto sa o nej konať nemalo. Omeškanie malo byť vyvolané podaním námietky zaujatosti až viac ako mesiac po tom, keď k predmetnému vyjadreniu sudkyne prišlo. Sťažovateľ v tomto ohľade dôvodil zmenou v osobe zvoleného obhajcu, ku ktorej dochádzalo v predmetnom období. Preto svoju argumentáciu o zásahu do práva na nestranného sudcu vzniesol aj v odvolaní podanom proti rozsudku súdu prvého stupňa a rovnako aj v rámci následne podaného dovolania. Závery odvolacieho súdu a dovolacieho súdu dotýkajúce sa sťažovateľom tvrdeného zásahu do práva na zákonného a nestranného sudcu sťažovateľ považuje za arbitrárne, pričom zdôrazňuje, že dovolací súd mu na túto námietku, ktorá mala zakladať dôvod dovolania podľa , neposkytol prakticky žiadnu odpoveď, a teda nevysporiadal sa s ňou adekvátnym a dostatočným spôsobom. Zdôrazňuje pritom, že aj omeškané námietky zaujatosti musia byť riadne prerokované a rozhodnuté.

5. Sťažovateľ tiež namietal, že postupom krajského súdu, ktorý uznesenie okresného súdu o nevylúčení predsedníčky senátu z vykonávania úkonov trestného konania v trestnej veci sťažovateľa zrušil a vyslovil, že námietka zaujatosti bola vznesená oneskorene, prišlo k zhoršeniu jeho postavenia, keďže postupom krajského súdu bol ukrátený na faktickom vysporiadaní sa s obsahom jeho námietky zaujatosti.

6. Sťažovateľ ďalej namieta, že súd prvého stupňa nevykonal na hlavnom pojednávaní listiny z utajovanej prílohy tvoriacej súčasť vyšetrovacieho spisu. V konkrétnostiach dôvodí, že bez vykonania utajovanej prílohy, ktorej súčasťou boli aj príkaz na vyhotovovanie zvukových, obrazových alebo obrazovo-zvukových záznamov, štyri príkazy na použitie agenta a štyri príkazy

na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky, nie je možné uskutočniť vyhodnotenie zákonnosti vydania príkazov a rovnako ani vyhodnotenie zákonnosti dôkazov získaných na ich základe. Sťažovateľ namieta, že druhý príkaz na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky neobsahuje zákonom predpísanú náležitosť v podobe vysvetlenia dôvodov, pre ktoré nebolo možné sledovaný účel dosiahnuť inak. Ďalej namieta, že tretí príkaz na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky nebol vydaný bezprostredne nadväzujúc na čas ukončenia druhého príkazu, pričom nemal formu predĺženia druhého príkazu, ale formu nového príkazu vydaného na obdobie šiestich mesiacov. V týchto skutočnostiach vzhliada nezákonnosť predmetného príkazu, ktorá sa preniesla na následne vydaný štvrtý predlžujúci príkaz. Dôvodí, že nezákonnosť príkazov nevyhnutne poznačila aj dôkazy vo forme záznamov, ktoré boli vyhotovené na ich základe. V tomto ohľade konštatuje svojvôľu rozhodovania odvolacieho súdu vzhľadom na to, že touto skutočnosťou sa v odôvodnení svojho rozhodnutia vôbec nezaoberal. Predmetná námietka bola vznesená v rámci dovolacej argumentácie sťažovateľa.

7. Sťažovateľ ďalej namieta rozsah činnosti agentky konajúcej na základe príkazu v jeho trestnej veci. V konkrétnostiach dôvodí, že agentka pokračovala vo vykonávaní predstieraných prevodov aj po tom, ako prišlo k potvrdeniu podozrenia zo spáchania trestného činu v rozsahu formulovanom v uznesení o začatí trestného stíhania [rozsah podľa a do 2 660 eur], a to bez akéhokoľvek zdôvodnenia, v dôsledku čoho prišlo k nedovolenému rozširovaniu rozsahu trestnej činnosti. Svoju argumentáciu podporuje výsluchom agentky vykonanom na hlavnom pojednávaní, v rámci ktorého podľa tvrdenia sťažovateľa agentka neuviedla žiadne relevantné dôvody na opakované stretnutia so sťažovateľom a opakované vykonávanie predstieraných prevodov po tom, ako bol dosiahnutý rozsah trestnej činnosti sťažovateľa predvídaný v uznesení o začatí trestného stíhania. Sťažovateľ vzhliada zásadné porušenie svojich základných práv v arbitrárnom postupe vo svojej veci konajúcich súdov, ktoré absolútne rezignovali na posúdenie naplnenia požiadaviek stanovených pre vykonávanie opakovaných predstieraných prevodov.

8. Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vyslovil porušenie jeho označených práv napadnutým rozhodnutím, toto rozhodnutie zrušil a vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a priznal mu náhradu trov konania pred ústavným súdom.

III. Posúdenie veci ústavným súdom a jeho závery

9. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv a slobôd bližšie vymedzených v bode 1 odôvodnenia tohto rozhodnutia, ku ktorému malo podľa jeho tvrdení dôjsť postupom najvyššieho súdu a jeho napadnutým rozhodnutím.

10. Podľa judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno považovať takú sťažnosť, pri ktorej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mal preskúmať po jej prijatí na ďalšie konanie (, , ).

11. Ústavná ochrana základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy je rozdelená medzi všeobecné súdy a ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity vyplývajúcim z , podľa ktorého sú všeobecné

súdy primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a ). Ústavný súd preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

12. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu tak môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (, , , , ).

13. Ústavný súd teda zdôrazňuje, že pri posúdení namietaného rozhodnutia jeho úlohou nebolo preskúmať správnosť skutkových a právnych záverov, o ktoré najvyšší súd oprel svoje rozhodnutie. Úloha ústavného súdu sa v danom prípade obmedzila na posúdenie otázky, či sa najvyšší súd s právne relevantnou argumentáciou sťažovateľa (prezentovanou v uplatnenom dovolaní) vysporiadal adekvátne a preskúmateľne, a taktiež či je odôvodnenie jeho rozhodnutia ústavnoprávne akceptovateľné.

14. Ústavný súd pred samotným prieskumom napadnutého rozhodnutia považuje za potrebné vyjadriť sa k včasnosti podania ústavnej sťažnosti zo strany sťažovateľa. bolo totiž vydané 14. augusta 2023, avšak k doručeniu ústavnej sťažnosti sťažovateľa prišlo až 24. novembra 2025. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že dvojmesačná lehota na podanie ústavnej sťažnosti začína plynúť od okamihu právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. V sťažovateľovom prípade bolo oznámené formou doručenia jeho obhajcovi 29. septembra 2025, o čom vypovedá doručenka tvoriaca prílohu podanej ústavnej sťažnosti. Vzhľadom na to, že v zmysle , pokiaľ sa uznesenie oznamuje doručením rovnopisu, doručí sa len obhajcovi, sťažovateľovi začala plynúť lehota na podanie ústavnej sťažnosti rovnakým dňom ako jeho obhajcovi. Ústavnú sťažnosť je preto potrebné vyhodnotiť ako podanú včas.

15. Po oboznámení sa s obsahom dôvodov uvedených v ústavnej sťažnosti sťažovateľa a s obsahom namietaného rozhodnutia ústavný súd dospel k názoru, že najvyšší súd sa v napadnutom rozhodnutí vysporiadal so všetkými námietkami sťažovateľa, ktoré predstavovali jeho dovolaciu argumentáciu. Námietka sťažovateľa, v zmysle ktorej prišlo k porušeniu jeho práva na prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom z dôvodu zaujatosti predsedníčky senátu, bola najvyšším súdom adekvátne posúdená s následnou konštatáciou o nenaplnení dovolacieho dôvodu podľa . Najvyšší súd poukázal na to, že sporné vyjadrenie predsedníčky senátu odznelo na hlavnom pojednávaní konanom 24. mája 2018, na ktorom bol prítomný tak obvinený, ako aj jeho vtedajší obhajca. Obvinený sa preto o dôvodoch zakladajúcich možnú zaujatosť predsedníčky senátu dozvedel už 24. mája 2018, a nie až doručením zvukového záznamu z hlavného pojednávania, ktorý bol jeho novému obhajcovi doručený 26. júna 2018. Zmena obhajcu na strane obvineného nemôže mať podľa názoru najvyššieho súdu žiadny vplyv na posúdenie toho,

kedy sa obvinený dozvedel o dôvodoch zaujatosti, a vznesenie námietky preto nemožno považovať za spĺňajúce požiadavku „bez meškania“ vyplývajúcu z . Dôsledkom uvedeného je to, že o takejto námietke zaujatosti sa nekoná a nerozhoduje. Najvyšší súd pritom sťažovateľa upozornil na ustálený výklad pojmu „bez meškania“, ktorý je pre riešenie sťažovateľovej námietky rozhodujúci. Zároveň neopomenul reagovať ani na argument sťažovateľa súvisiaci s potrebou uplatniť na jeho vec smernicu Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/343 z 9. marca 2016 o posilnení určitých aspektov prezumpcie neviny a práva byť prítomný na konaní pred súdom v trestnom konaní. V tejto súvislosti vysvetľuje, že namietaná smernica otázky zaujatosti sudcov nerieši a úvaha nad jej aplikáciou v sťažovateľovom prípade je neopodstatnená.

16. Najvyšší súd dostatočne odôvodnil aj svoj právny názor, v zmysle ktorého postupom krajského súdu, ktorý uznesenie okresného súdu o nevylúčení predsedníčky senátu z vykonávania úkonov trestného konania v trestnej veci obvineného zrušil a vyslovil, že námietka zaujatosti bola vznesená oneskorene, nemohlo dôjsť k zhoršeniu postavenia obvineného. Najvyšší súd sťažovateľovi vysvetlil, že o takejto situácii by bolo možné uvažovať len za predpokladu, že by existovalo rozhodnutie, o sťažnosti proti ktorému by krajský súd mal rozhodovať. V prípade sťažovateľa však takéto rozhodnutie neexistovalo, keďže okresný súd o námietke zaujatosti obvineného nemal rozhodovať vôbec z dôvodu jej omeškaného podania.

17. Nad rámec nevyhnutného ústavný súd v naznačených súvislostiach pripomína existenciu zásady „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. „práva patria len bdelým“, v zmysle ktorej má obvinený povinnosť aktívne sledovať svoje subjektívne práva a robiť také kroky, v dôsledku ktorých by nedochádzalo k ich ohrozovaniu a poškodzovaniu. Z tejto zásady vyplýva, že je v záujme trestne stíhanej osoby ako strany trestného konania aktívne uplatňovať všetky obhajobné práva, ktoré by mohli privodiť pre ňu priaznivejšie rozhodnutie (). Aktívny prístup vo vzťahu k sledovaniu obhajobných práv sa teda vyžaduje priamo od obvineného. Ústavný súd tiež pokladá za vhodné upozorniť na pomerne striktné hodnotenie rešpektovania tejto zásady vo vzťahu k posudzovaniu včasnosti podávania námietok zaujatosti (, ). Z jeho ustálenej judikatúry vyplýva, že porušenie tejto zásady vzhliadal aj v takej situácii, keď sťažovateľ nevyvinul aktivitu vo vzťahu k zisťovaniu zloženia senátov konajúcich o jeho opravných prostriedkoch a námietku zaujatosti proti konkrétnemu členovi senátu – sudcovi, aj keď vo svojej podstate dôvodnú, vzniesol preto až po vydaní rozhodnutia. Ústavný súd v tomto ohľade konštatoval existenciu všeobecnej povinnosti sťažovateľa aktívne sa zaujímať o to, ktorému sudcovi/senátu je jeho vec pridelená. Pokiaľ tak neučiní a zostane pasívny, potrebné je konštatovať, že nepreukázal dostatočnú bdelosť pri ochrane svojich práv. Uvedené ústavný súd dáva do pozornosti z toho dôvodu, že absencia bdelosti je v posudzovanom prípade ešte výraznejšia – obvinený disponuje informáciou o zaujatosti sudcu konajúceho v jeho veci a jediná aktivita, ktorá sa na ochranu jeho práv od neho vyžaduje, je bezodkladné vznesenie námietky zaujatosti. Inak povedané, v situácii, keď dochádza k vzneseniu námietky zaujatosti viac ako mesiac po zistení informácie zakladajúcej zaujatosť sudcu, nemožno konštatovať bdelosť na strane sťažovateľa.

18. K námietke sťažovateľa, podľa ktorej nevykonanie, resp. neoboznámenie príkazov na hlavnom pojednávaní spôsobuje nezákonnosť vykonania dôkazov v zmysle dovolacieho dôvodu uvedeného v , najvyšší súd na prvom mieste poukázal na ustálený právny názor, v zmysle ktorého príkazy vydané podľa , resp. podľa a súd na hlavnom pojednávaní musí vykonať v prípade, ak je toho názoru, že boli vydané

v rozpore s príslušnými ustanoveniami , resp. ak tak obvinený žiada urobiť s rovnakým odôvodnením, teda ak obvinený zastáva názor, že sú vydané v rozpore s . Sťažovateľ vzniesol predmetnú žiadosť v rámci svojho odvolania, a preto k vykonaniu príkazov a k vyhodnoteniu ich zákonnosti malo prísť na verejnom zasadnutí konanom o sťažovateľovom odvolaní. V tomto ohľade najvyšší súd konštatoval pochybenie odvolacieho súdu spočívajúce v nedostatočnom vysporiadaní sa s námietkou sťažovateľa v rámci odôvodnenia odvolacieho rozhodnutia. Najvyšší súd však predmetný nedostatok nielenže identifikoval, ale pristúpil aj k jeho adekvátnej náprave tým, že uskutočnil vyhodnotenie zákonnosti príkazov konkretizovaných sťažovateľom v ním podanom dovolaní.

19. V tejto súvislosti ústavný súd považuje za vhodné uviesť, že krajský súd síce opomenul reagovať na námietku obvineného, podľa ktorej sa okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku nevysporiadal so zákonnosťou všetkých v jeho veci vydaných príkazov [podľa , , a ], avšak sťažovateľ svoje následné dovolanie koncentroval iba na námietky týkajúce sa konkrétnych skutočností súvisiacich s nezákonnosťou vybraných príkazov. Najvyšší súd preto z dôvodu viazanosti obsahom dovolania mohol posudzovať len sťažovateľom namietané dovolacie skutočnosti. Ústavný súd preto rovnako disponuje právomocou len vo vzťahu k námietkam, s ktorými bol povinný vysporiadať sa najvyšší súd. V ostatnom z dôvodu princípu subsidiarity takouto právomocou nedisponuje. Okrem toho ústavný súd zdôrazňuje, že v danom prípade ústavná sťažnosť vôbec nesmerovala proti uzneseniu krajského súdu (ako súdu odvolacieho), ale len proti uzneseniu dovolacieho súdu.

20. Pokiaľ ide o príkazy na použitie agenta, najvyšší súd v rámci hodnotenia ich zákonnosti na prvom mieste sťažovateľa upozorňuje, že rozhodnutie o jeho vine nie je založené na žiadnom výsledku činnosti agentov, ktorí boli do trestného konania nasadení na základe sťažovateľom namietaných príkazov (prvé tri vydané príkazy). Predmetné konštatovanie potvrdzuje na základe komplexného preštudovania odôvodnení súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu () aj ústavný súd. Najvyšší súd však aj napriek tomu vykonal hodnotenie zákonnosti aj vo vzťahu k týmto príkazom, čo je len dôkazom precízneho a objektívneho vyhodnotenia sťažovateľovej námietky zo strany najvyššieho súdu. V tejto súvislosti dal sťažovateľovi za pravdu v otázke nezákonnosti vydania nového šesťmesačného príkazu na použitie rovnakého agenta v rovnakej trestnej veci. Ako však už bolo uvedené, táto skutočnosť žiadnym spôsobom neovplyvnila rozhodnutie o vine sťažovateľa. Príkazy podľa a , ktoré už predstavovali podklad na vyslovenie viny sťažovateľa, najvyšší súd vyhodnotil ako vydané v súlade s príslušnými ustanoveniami .

21. Pokiaľ ide o hodnotenie zákonnosti príkazov vydaných podľa , najvyšší súd dal za pravdu námietkam sťažovateľa, pričom poukázal na to, že výrok o vine sťažovateľa bol založený okrem iného aj na prepise záznamu telekomunikačnej prevádzky, ktorá nebola zaznamenaná v súlade so zákonom. Najvyšší súd však sťažovateľovi vysvetlil, že uvedené môže zakladať dôvod dovolania podľa len za predpokladu, že by tento nesprávny procesný postup súdu mal negatívny dopad na práva obvineného. Právnu úvahu precízne zdôvodňuje aj poukazom na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva.

22. Vychádzajúc z už uvedeného, ústavný súd sumarizuje, že spôsob, akým sa najvyšší súd vysporiadal s námietkami sťažovateľa dotýkajúcimi sa nezákonnosti v jeho veci vydaných príkazov, nevykazuje žiadne známky arbitrárnosti či svojvôle.

23. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa o účelovom navyšovaní rozsahu trestnej činnosti konaním nasadeného agenta, najvyšší súd sťažovateľovi veľmi detailne vysvetlil nedôvodnosť jeho argumentácie, pričom svoje právne úvahy podoprel konkrétnymi dôkazmi. Najvyšší súd vysvetľuje, že rozsah činnosti agenta nemožno limitovať vo veci vydaným uznesením o začatí trestného stíhania. Uznesenie o začatí trestného stíhania totiž nemôže pokrývať budúcu trestnú činnosť podozrivého, ale iba trestnú činnosť spáchanú do dátumu vydania predmetného uznesenia. Táto právna úvaha najvyššieho súdu je pritom plne súladná so znením aj významom , z ktorého vyplýva predpoklad, že v čase vydania uznesenia o začatí trestného stíhania skutok už bol spáchaný. Najvyšší súd sa súčasne vysporiadal aj s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva prezentovanou v dovolaní sťažovateľa, pričom ho upozornil na zásadné rozdiely existujúce medzi skutkovým stavom, z ktorého vychádzajú predmetné rozhodnutia, a skutkovým stavom sťažovateľovho prípadu, ktoré bránia v aplikácii záverov vzišlých z týchto rozhodnutí na prípad sťažovateľa.

24. Sumarizujúc už uvedené skutočnosti, ústavný súd uzatvára, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nepopiera podstatu a účel v posudzovanej veci aplikovaných právnych noriem, pričom namietané rozhodnutie nepovažuje ani za formalistické či nepreskúmateľné. Považuje spôsob, akým sa najvyšší súd vysporiadal s námietkami sťažovateľa, za mimoriadne precízny.

25. Vychádzajúc zo zistení uvedených v predchádzajúcich bodoch odôvodnenia tohto uznesenia, ústavný súd dospel k záveru, že účinky uplatnenej právomoci najvyššieho súdu sú zlučiteľné s obsahom sťažovateľom označených článkov , a preto ústavnú sťažnosť odmietol podľa o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov ako zjavne neopodstatnenú.

26. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. augusta 2026

Peter Molnár

predseda senátu