Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 144/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. júna 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky Jany Laššákovej a zo sudcov Petra Molnára a Ľuboša Szigetiho

(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, t. č. , zastúpeného

advokátom JUDr. Jurajom Gavalcom, advokátska kancelária, Teodora Tekela 23, Trnava,

vo veci namietaného porušenia a

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 22. augusta 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)

bola 17. októbra 2018 doručená ústavná sťažnosť , ,

t. č. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného

advokátom JUDr. Jurajom Gavalcom, advokátska kancelária, Teodora Tekela 23, Trnava,

vo veci namietaného porušenia (ďalej

len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 22. augusta 2018.

Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 16. októbra 2018.

2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Špecializovaného trestného súdu,

pracovisko Banská Bystrica (ďalej len „špecializovaný súd“) č. k. -3701

z 29. júna 2012 bol sťažovateľ uznaný vinným pre obzvlášť závažný zločin úkladnej vraždy

podľa § 144 ods. 1 a 2 písm. a) a c) v spojení s § 138 písm. e) a i), § 140 písm. a) a § 21

ods. 1 písm. a) formou účastníctva ako organizátor na skutkovom základe

uvedenom v označenom rozsudku, pričom mu bol uložený trest odňatia slobody

na doživotie.

3. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 30. januára 2013 bolo

odvolanie sťažovateľa proti rozsudku špecializovaného súdu zamietnuté.

4. Dovolanie podané ďalším odsúdeným (ďalej

len „spoluodsúdený“) proti odvolaciemu uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn.

z 30. januára 2013 bolo dovolacím uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 2. februára 2016 odmietnuté.

5. Nálezom ústavného súdu č. k. -46 z 26. apríla 2018 bolo na základe

sťažnosti spoluodsúdeného dovolacie uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 2. februára 2016 zrušené a vec bola vrátená najvyššiemu súdu na ďalšie dovolacie

konanie.

6. Následne dovolacím rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 22. augusta 2018 boli odvolacie uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 30. januára 2013, ako aj rozsudok špecializovaného súdu sp. zn.

z 29. júna 2012 zrušené v časti týkajúcej sa spoluodsúdeného s tým, že špecializovanému

súdu sa prikázalo, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.

7. Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd pri rozhodovaní vo veci

sp. zn. porušil a dohovoru, teda základné

právo sťažovateľa na súdnu ochranu, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie.

8. Sťažovateľ sa domnieva, že najvyšší súd mal zrušiť rozsudok špecializovaného

súdu č. k. -3701 z 29. júna 2012 aj vo vzťahu k nemu a ďalším obvineným,

pretože dôvod, pre ktorý rozhodol v prospech spoluodsúdeného, je aj v jeho prospech.

Najvyšší súd mal takto rozhodnúť s poukazom na ,

keďže aj o sťažovateľovi, ale aj o ďalších obvinených sa rozhodlo v tom istom konaní tým

istým rozsudkom.

9. Vzhľadom na princípy spravodlivého súdneho konania pri zohľadnení

rozhodovacej praxe ústavného súdu za situácie, keď je konanie všetkých obvinených

tak prepojené, ako to vyplýva zo skutkovej vety rozsudku špecializovaného súdu,

nie je podľa názoru sťažovateľa možné nepriznať dôvod, ktorý je na prospech

spoluodsúdeného, aj ostatným obvineným vrátane sťažovateľa. V súčasnosti nie je možné

dopredu predvídať, ako by nevypočutý svedok vypovedal, resp. prečo nevypovedal,

keďže tieto okolnosti zostali nejasné a nevysvetlené, a preto musí byť daný priestor

na vypočutie svedka aj sťažovateľovi v tom istom konaní.

10. O existencii utajeného svedka č. 2 sa sťažovateľ dozvedel až z rozsudku

najvyššieho súdu sp. zn. z 22. augusta 2018 (ktorý si musel sám

zabezpečiť), pričom o skutočnosti, že bolo takto rozhodnuté, sa dozvedel iba z médií.

11. Za podstatný záver považuje sťažovateľ to, že ak priestor na kladenie otázok

svedkovi dostane spoluodsúdený, musí ho dostať aj sťažovateľ, a to súčasne v tom istom

konaní.

12. Podľa názoru sťažovateľa sleduje cieľ spravodlivého

súdneho konania a ak by aj takáto úprava chýbala, bolo by potrebné postupovať podľa čl. 7

ods. 5 , podľa ktorého majú medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných

slobodách prednosť pred zákonmi.

13. V uvedenej súvislosti je potrebné tiež zdôrazniť, že pokiaľ by najvyšší súd

v dovolacom konaní vrátil vec odvolaciemu súdu, ten by musel

aplikovať, a teda rozhodnúť aj v prospech sťažovateľa. V dovolacom konaní bol preto

zákon týmto spôsobom obídený.

14. Moderné princípy právneho štátu chápaného v zmysle materiálneho právneho

štátu vychádzajú prísne z materiálneho (nie formálneho) poňatia právneho štátu a pripúšťajú

dokonca možnosť, že súd nie je absolútne viazaný doslovným znením nejakého zákonného

ustanovenia, pretože sa od neho môže a musí odchýliť v prípade, keď to vyžaduje

zo závažných dôvodov účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť či niektorý

z princípov majúcich základ v ústavne konformnom právnom poriadku ako významovom

celku. Každá právna úprava a výklad zákonov musí vyjadrovať rešpekt k všeobecným

právnym princípom, akými sú dôvera v právo, právna istota a predvídateľnosť práva.

K základným znakom právneho štátu patrí aj záujem na spravodlivom potrestaní páchateľov

trestných činov vyjadrený v práve na spravodlivé súdne konanie. Formálny prístup k právu

nemôže mať prednosť pred materiálnym prístupom k právu.

15. Sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Konaním Najvyššieho súdu SR v trestnej veci vedenej na Najvyššom súde SR

pod č.k. , v súvislosti s rozsudkom Najvyššieho súdu SR č.k.

zo dňa 22.8.2018, došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu

ochranu podľa článku 46 ods. 1 a k porušeniu ústavného práva

sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

Vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie aj o sťažovateľovi.“

II.

16. Z nálezu ústavného súdu č. k. -46 z 26. apríla 2018 vyplýva,

že na základe sťažnosti spoluodsúdeného bolo vyslovené, že najvyšší súd v konaní vedenom

pod sp. zn. uznesením z 2. februára 2016 porušil základné právo

spoluodsúdeného na súdnu ochranu podľa , ako aj jeho právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. z 2. februára 2016 bolo zrušené a vec bola vrátená najvyššiemu

súdu na ďalšie konanie. Podľa názoru ústavného súdu námietka spoluodsúdeného, podľa

ktorej mu nebola sprístupnená zápisnica o výsluchu utajeného svedka č. 2 a nebolo mu

umožnené ani vykonanie kontradiktórneho výsluchu tohto svedka, je dôvodná a znamená

porušenie jeho označených práv podľa a dohovoru. Zo skutkového stavu tvrdeného

spoluodsúdeným (s ktorým všeobecné súdy nijako nepolemizovali) možno konštatovať,

že príslušný prokurátor v prípravnom konaní pri odôvodňovaní opodstatnenosti väzby

spoluodsúdeného poukazoval okrem iného aj na potrebu vypočuť utajeného svedka

č. 2 s tým, že proces utajenia v tom čase práve prebiehal. Podľa ďalšieho (nikým

nespochybňovaného) tvrdenia spoluodsúdeného v skutočnosti sa v trestnom spise zápisnica

o výsluchu utajeného svedka č. 2 nenachádza, v dôsledku čoho nie je jasné, či sa napokon

výsluch uskutočnil (avšak zápisnica o výsluchu z nejakých dôvodov nebola do spisu

založená), alebo k výsluchu vôbec nedošlo (pri absencii akéhokoľvek vysvetlenia tejto

skutočnosti v konfrontácii s tvrdením prokurátora o plánovanom uskutočnení výsluchu).

Inými slovami, je nejasné a nevysvetlené, či bol utajený svedok č. 2 vypočutý (v kladnom

prípade, aký bol obsah jeho výpovede, a v zápornom prípade, prečo sa napokon výsluch

nerealizoval) vrátane otázky, potvrdenie alebo vyvrátenie akých skutočností očakával

prokurátor od zamýšľaného výsluchu utajeného svedka č. 2. Vychádzajúc z celkom

špecifických okolností prípadu, treba dôjsť k záveru, že odmietnutie vypočuť utajeného

svedka č. 2, resp. zisťovať, či bol v prípravnom konaní vôbec vypočutý a v kladnom

prípade, aký bol obsah jeho výpovede, je takou výnimočnou okolnosťou, ktorá zakladá

porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom v zmysle § 371 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku a je porušením označených práv spoluodsúdeného. K tomu treba dodať,

že za daných osobitých okolností nie je objektívne možné zistiť, či bol výsluch svedka

nevyhnutný, resp. potrebný pre rozhodnutie vo veci, a to pre úplnú absenciu základných

údajov potrebných k takejto sudcovskej úvahe.

17. Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 22. augusta 2018 vyplýva,

že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 30. januára 2013 a v konaní, ktoré mu

predchádzalo, bol z dôvodu uvedeného v porušený

zákon v ustanoveniach , a a

ods. 1 dohovoru, a to v neprospech spoluodsúdeného s tým, že sa uznesenie zrušuje v časti

týkajúcej sa spoluodsúdeného. Zároveň sa zrušuje aj rozsudok špecializovaného súdu

sp. zn. z 29. júna 2012 v časti týkajúcej sa spoluodsúdeného, ako aj ďalšie

rozhodnutia obsahovo nadväzujúce na zrušené rozhodnutia, ak vzhľadom na zmenu,

ku ktorej došlo ich zrušením, stratili podklad. Napokon sa špecializovanému súdu prikazuje,

aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. Podľa konštatovania

najvyššieho súdu vzhľadom na po doručení nálezu

ústavného súdu, ktorým bolo zrušené rozhodnutie orgánu činného v trestnom konaní

alebo súdu alebo jeho časť, pokračuje orgán činný v trestnom konaní alebo súd v tom štádiu

trestného konania, ktoré bezprostredne predchádzalo vydaniu zrušeného rozhodnutia,

ak zákon alebo nález ústavného súdu neustanoví inak. Orgán činný v trestnom konaní

alebo súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, je viazaný právnym názorom, ktorý vyslovil

vo veci ústavný súd. Podľa názoru najvyššieho súdu treba považovať dovolanie

spoluodsúdeného za dôvodné v rozsahu a z dôvodov, ktoré vyplývajú z nálezu ústavného

súdu. Najvyšší súd považuje tiež za žiaduce uviesť, že sa rozhodol vec vrátiť až do štádia

prvostupňového konania z dôvodu širšieho zaistenia práva spoluodsúdeného na obhajobu

(ale aj práv obžalobnej protistrany), teda aj pre možnosť opätovného odvolacieho konania

dostupného pre obe strany na preskúmanie záverov špecializovaného súdu pri posudzovaní

riešenej dôkaznej otázky. Je pritom možné predpokladať, že také riešenie by zvolil

aj odvolací súd, ak by bolo zrušené len jeho rozhodnutie, čím by sa konanie predĺžilo

o takto vyvolanú „medzifázu“.

III.

18. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

19. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“)

ak nie je ďalej ustanovené inak, použije sa tento zákon aj na konania začaté do 28. februára

2019.

20. Podľa právne účinky úkonov,

ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.

21. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

22. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

23. Vec napadla ústavnému súdu 17. októbra 2018 a bola pôvodne pridelená sudkyni

spravodajkyni Ľudmile Gajdošíkovej, ktorej 16. februára 2019 uplynulo funkčné obdobie

sudcu ústavného súdu. V zmysle čl. X ods. 2 Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej

republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 (ďalej len „rozvrh“)

bola táto vec po 26. apríli 2019 v zmysle rozvrhu prerozdelená a náhodným výberom

pomocou technických a programových prostriedkov pridelená sudcovi spravodajcovi

Ľubošovi Szigetimu a v zmysle čl. II bodu 3 rozvrhu prejednaná a rozhodnutá v druhom

senáte ústavného súdu v zložení Jana Laššáková (predsedníčka senátu), Peter Molnár

a Ľuboš Szigeti.

24. Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

25. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu

toho základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu

alebo jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno

považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jeho prijatí na ďalšie konanie (m. m. , , ).

26. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

27. Sťažovateľ vychádza z , podľa ktorého ak je dôvod,

na ktorého základe rozhodol odvolací súd v prospech niektorého obžalovaného, na prospech

aj ďalšiemu spoluobžalovanému alebo zúčastnenej osobe, ktorá nepodala odvolanie,

rozhodne odvolací súd vždy aj v ich prospech. Rovnako rozhodne v prospech obžalovaného,

ktorému je na prospech dôvod, na ktorého základe rozhodol v prospech zúčastnenej osoby.

Hoci toto ustanovenie sa vzťahuje na odvolacie konanie, podľa názoru sťažovateľa

prichádza do úvahy aplikovať ho aj v dovolacom konaní.

28. Ústavný súd konštatuje, že citované ustanovenie zakotvuje princíp beneficium

cohaesionis (dobrodenie spojenia), spočívajúci v tom, že aj keď odvolanie podal

iba niektorý z obžalovaných vystupujúcich v konaní a odvolací súd rozhodol

v jeho prospech, potom je povinnosťou odvolacieho súdu rozhodnúť aj v prospech ďalších

spoluobžalovaných, ktorí odvolanie nepodali, ak dôvod rozhodnutia je aj v ich prospech.

29. Zo systematického zaradenia citovaného ustanovenia, ako aj z jeho výslovného

znenia je nepochybné, že sa vzťahuje na odvolacie konanie a je aplikovateľné odvolacím

súdom.

30. V danom prípade je predmetom sťažnosti konanie a rozhodovanie najvyššieho

súdu ako dovolacieho súdu, pričom zo skutkového stavu je nepochybné, že dovolanie podal

iba spoluodsúdený, nie teda aj sťažovateľ alebo ktorákoľvek ďalšia právoplatne odsúdená

osoba. Nepochybné je aj to, že inštitút beneficium cohaesionis nie je v ôsmej hlave druhom

diele (dovolanie) zakotvený.

31. Z judikatúry najvyššieho súdu vyplýva, že zásadu beneficium cohaesionis

vyjadrenú v možno uplatňovať len v odvolacom konaní

(napr. ).

32. Z pohľadu ústavného súdu (s odvolaním sa na judikatúru najvyššieho súdu)

je potrebné zdôrazniť, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Nielen z označenia

tohto opravného prostriedku ako mimoriadneho, ale predovšetkým zo samotnej úpravy

dovolania v je zrejmé, že dovolanie nie je určené na nápravu

akýchkoľvek pochybení súdov, ale len tých najzávažnejších mimoriadnych procesných

a hmotnoprávnych chýb, ktoré sú výslovne uvedené v . Dovolanie

smeruje proti rozhodnutiu, ktorým bola vec právoplatne skončená. Predstavuje

tak výnimočný prielom do inštitútu právoplatnosti tvoriaceho dôležitú záruku stability

právnych vzťahov a právnej istoty. Možnosti podania dovolania vrátane dovolacích

dôvodov sú striktne obmedzené tak, aby sa ich širokým uplatnením nezakladala ďalšia

riadna opravná inštancia a dovolanie nebolo chápané len ako „ďalšie“ odvolanie.

33. Z princípu vigilantibus iura scripta sunt vyplýva, že je v záujme trestne stíhanej

osoby ako strany trestného konania aktívne uplatňovať všetky obhajobné práva,

ktoré by mohli privodiť pre ňu priaznivejšie rozhodnutie. Bolo vecou slobodného

rozhodnutia sťažovateľa, že dovolanie proti právoplatnému odsudzujúcemu rozsudku

nepodal (na rozdiel od spoluodsúdeného).

34. Sťažovateľ skutočnosť, že dovolanie nepodal, vysvetľuje tvrdením,

že o existencii utajeného svedka č. 2 sa dozvedel až z rozsudku najvyššieho súdu

sp. zn. z 22. augusta 2018 (ktorý si navyše musel sám zabezpečiť), pričom

o skutočnosti, že bolo takto rozhodnuté, sa dozvedel iba z médií. Zároveň tiež tvrdí,

že existencia utajeného svedka č. 2 zo súdneho spisu vôbec nevyplývala, teda o nej nemohol

vedieť ani konajúci súd.

35. Ústavný súd bez toho, aby hodnotil opodstatnenosť (pravdivosť) tvrdení

sťažovateľa o tom, či on sám a súd vedeli alebo nevedeli o existencii utajeného svedka č. 2,

poukazuje na to, že tieto tvrdenia sťažovateľa (ak by boli pravdivé) by zakladali možnosť

obnovy konania podľa , teda na tom základe, že vyšli

najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe

alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie

o vine.

36. Možnosť obnovy konania by mohla vyplynúť prípadne aj zo zistení, ktoré vyjdú

najavo (prípadne už vyšli najavo) v rámci ďalšieho priebehu trestného konania

proti spoluodsúdenému, ktoré prebiehalo na základe zrušujúceho dovolacieho rozsudku

najvyššieho súdu.

37. Treba tiež uviesť, že nemožno súhlasiť s úvahou sťažovateľa, podľa ktorej pokiaľ

by najvyšší súd v dovolacom konaní vrátil vec spoluodsúdeného odvolaciemu súdu

(nie teda špecializovanému súdu), ten by musel aplikovať

a rozhodnúť nielen v prospech spoluodsúdeného, ale aj v prospech sťažovateľa.

Podľa názoru sťažovateľa spôsobom rozhodnutia najvyššieho súdu došlo k obídeniu zákona

v ustanovení .

38. V skutočnosti, ak by bol najvyšší súd zrušil iba odvolacie uznesenie v časti

týkajúcej sa spoluodsúdeného, odvolací súd by v rámci nového odvolacieho konania

týkajúceho sa spoluodsúdeného nemohol aplikovať v prospech

sťažovateľa (ako sa tento mylne domnieva), pretože sťažovateľ odvolanie proti rozsudku

špecializovaného súdu podal, čo vylučuje bez ďalšieho možnosť aplikácie princípu

beneficium cohaesionis vo vzťahu k jeho osobe.

39. Napokon sťažovateľ s odvolaním sa na vyslovuje názor,

podľa ktorého aj keby nebol sledujúci cieľ spravodlivého súdneho

konania, tak by bolo potrebné postupovať podľa uvedeného článku . Má tým

podľa všetkého na mysli, že povinnosť dovolacieho súdu aplikovať princíp beneficium

cohaesionis vyplýva z medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných slobodách,

ktorá má prednosť pred zákonom.

40. Ústavný súd k tomuto argumentu predovšetkým uvádza, že hoci sťažovateľ

nekonkretizoval bližšie, ktorú medzinárodnú zmluvu o ľudských právach a základných

slobodách má na mysli, možno dedukovať, že ide o čl. 6 dohovoru, keďže v petite sťažnosti

požaduje vyslovenie porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru.

41. Treba konštatovať, že v skutočnosti čl. 6 dohovoru neobsahuje v sebe ratione

materiae princíp beneficium cohaesionis (a to dokonca v rámci dovolania

ako mimoriadneho opravného prostriedku), čo možno vyvodzovať z doterajšej judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá nikdy doteraz k takémuto záveru nedospela.

42. Ústavný súd napokon poznamenáva, že jeho uznesením č. k. -10

z 15. novembra 2018 bola odmietnutá ako zjavne neopodstatnená sťažnosť ďalšieho

spoluobvineného , ktorá tak isto a z rovnakých dôvodov smerovala

proti dovolaciemu rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 22. augusta 2018.

43. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 56

ods. 2 písm. g) tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. júna 2019