Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 540/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. novembra

2018 predbežne prerokoval sťažnosť , t. č. Ústav na výkon trestu odňatia

slobody , zastúpeného advokátom JUDr. Jurajom Gavalcom, advokátska

kancelária, Teodora Tekela 23, Trnava, vo veci namietaného porušenia

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 22. augusta 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

18. októbra 2018 doručená sťažnosť , t. č. Ústav na výkon trestu odňatia

slobody (ďalej aj „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 22. augusta 2018. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú

prepravu 17. októbra 2018.

2. Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Špecializovaného trestného súdu, pracoviska

Banská Bystrica (ďalej len „špecializovaný súd“) č. k. -3701 z 29. júna 2012

bol uznaný vinným pre obzvlášť závažný zločin úkladnej vraždy podľa § 144

ods. 1 a 2 písm. a) a c) v spojení s § 138 písm. e) a i), § 140 písm. a) a § 21 ods. 1 písm. a)

formou účastníctva ako organizátor na skutkovom základe uvedenom

v označenom rozsudku, pričom mu bol uložený trest odňatia slobody na doživotie (správne

má byť: ... bol uznaný vinným pre obzvlášť závažný zločin úkladnej vraždy

podľa § 144 ods. 1 a 2 písm. c) v spojení s § 138 písm. e) a i) a § 140 písm. a) Trestného

zákona, ako aj pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných

a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa

a , , za čo mu bol uložený trest

odňatia slobody v trvaní 25 rokov., pozn.).

Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 30. januára 2013 bolo odvolanie

sťažovateľa proti rozsudku špecializovaného súdu zamietnuté.

Dovolanie podané ďalším odsúdeným (ďalej len

„spoluodsúdený“) proti odvolaciemu uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn.

z 30. januára 2013 bolo dovolacím uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 2. februára 2016 odmietnuté.

Nálezom ústavného súdu č. k. -46 z 26. apríla 2018 bolo na základe

sťažnosti spoluodsúdeného dovolacie uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 2. februára 2016 zrušené a vec bola vrátená najvyššiemu súdu na ďalšie dovolacie

konanie.

Následne dovolacím rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 22. augusta 2018 boli odvolacie uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 30. januára 2013, ako aj rozsudok špecializovaného súdu sp. zn. z 29. júna

2012 zrušené v časti týkajúcej sa spoluodsúdeného s tým, že špecializovanému súdu sa

prikázalo, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.

3. Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd pri rozhodovaní vo veci sp. zn.

porušil a dohovoru, teda základné právo

sťažovateľa na súdnu ochranu, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie.

Sťažovateľ sa domnieva, že najvyšší súd mal zrušiť rozsudok špecializovaného súdu

č. k. -3701 z 29. júna 2012 aj vo vzťahu k sťažovateľovi a ďalším

obvineným, pretože dôvod, pre ktorý rozhodol v prospech spoluodsúdeného, je aj v jeho

prospech. Najvyšší súd mal takto rozhodnúť s poukazom na ,

keďže aj o sťažovateľovi, ale aj o ďalších obvinených sa rozhodlo v tom istom konaní tým

istým rozsudkom.

Vzhľadom na princípy spravodlivého súdneho konania pri zohľadnení rozhodovacej

praxe ústavného súdu za situácie, keď je konanie všetkých obvinených tak prepojené, ako to

vyplýva zo skutkovej vety rozsudku špecializovaného súdu, nie je podľa názoru sťažovateľa

možné nepriznať dôvod, ktorý je na prospech spoluodsúdeného, aj ostatným obvineným

vrátane sťažovateľa. V súčasnosti nie je možné dopredu predvídať, ako by nevypočutý

svedok vypovedal, resp. prečo nevypovedal, keďže tieto okolnosti zostali nejasné

a nevysvetlené, a preto musí byť daný priestor na vypočutie svedka aj sťažovateľovi v tom

istom konaní.

O existencii utajeného svedka č. 2 sa sťažovateľ dozvedel až z rozsudku najvyššieho

súdu sp. zn. z 22. augusta 2018 (ktorý si musel sám zabezpečiť), pričom

o skutočnosti, že bolo takto rozhodnuté, sa dozvedel iba z médií.

Za podstatný záver považuje sťažovateľ to, že ak priestor na kladenie otázok

svedkovi dostane spoluodsúdený, musí ho dostať aj sťažovateľ, a to súčasne v tom istom

konaní.

Podľa názoru sťažovateľa sleduje cieľ spravodlivého

súdneho konania a ak by aj takáto úprava chýbala, bolo by potrebné postupovať podľa čl. 7

ods. 5 , podľa ktorého majú medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných

slobodách prednosť pred zákonmi.

V uvedenej súvislosti je potrebné tiež zdôrazniť, že pokiaľ by najvyšší súd

v dovolacom konaní vrátil vec odvolaciemu súdu, ten by musel

aplikovať, a teda rozhodnúť aj v prospech sťažovateľa. V dovolacom konaní bol preto

zákon týmto spôsobom obídený.

Moderné princípy právneho štátu chápaného v zmysle materiálneho právneho štátu

vychádzajú prísne z materiálneho (nie formálneho) poňatia právneho štátu a pripúšťajú

dokonca možnosť, že súd nie je absolútne viazaný doslovným znením nejakého zákonného

ustanovenia, pretože sa od neho môže a musí odchýliť v prípade, keď to vyžaduje

zo závažných dôvodov účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť či niektorý

z princípov majúcich základ v ústavne konformnom právnom poriadku ako významovom

celku. Každá právna úprava a výklad zákonov musí vyjadrovať rešpekt k všeobecným

právnym princípom, akými sú dôvera v právo, právna istota a predvídateľnosť práva.

K základným znakom právneho štátu patrí aj záujem na spravodlivom potrestaní páchateľov

trestných činov vyjadrený v práve na spravodlivé súdne konanie. Formálny prístup k právu

nemôže mať prednosť pred materiálnym prístupom k právu.

4. Sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Konaním Najvyššieho súdu SR v trestnej veci vedenej na Najvyššom súde SR

pod č.k. , v súvislosti s rozsudkom Najvyššieho súdu SR č.k.

zo dňa 22.8.2018, došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu

ochranu podľa článku 46 ods. 1 a k porušeniu ústavného práva

sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

Vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie aj o sťažovateľovi.“

II.

5. Z nálezu ústavného súdu č. k. -46 z 26. apríla 2018 vyplýva,

že na základe sťažnosti spoluodsúdeného bolo vyslovené, že najvyšší súd v konaní vedenom

pod sp. zn. uznesením z 2. februára 2016 porušil základné právo

spoluodsúdeného na súdnu ochranu podľa , ako aj jeho právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. z 2. februára 2016 bolo zrušené a vec bola vrátená najvyššiemu

súdu na ďalšie konanie.

Podľa názoru ústavného súdu námietka spoluodsúdeného, podľa ktorej mu nebola

sprístupnená zápisnica o výsluchu utajeného svedka č. 2 a nebolo mu umožnené

ani vykonanie kontradiktórneho výsluchu tohto svedka, je dôvodná a znamená porušenie

jeho označených práv podľa a dohovoru. Zo skutkového stavu tvrdeného

spoluodsúdeným (s ktorým všeobecné súdy nijako nepolemizovali) možno konštatovať,

že príslušný prokurátor v prípravnom konaní pri odôvodňovaní opodstatnenosti väzby

spoluodsúdeného poukazoval okrem iného aj na potrebu vypočuť utajeného svedka č. 2

s tým, že proces utajenia v tom čase práve prebiehal. Podľa ďalšieho (nikým

nespochybňovaného) tvrdenia spoluodsúdeného v skutočnosti sa v trestnom spise zápisnica

o výsluchu utajeného svedka č. 2 nenachádza, v dôsledku čoho nie je jasné, či sa napokon

výsluch uskutočnil (avšak zápisnica o výsluchu z nejakých dôvodov nebola do spisu

založená), alebo k výsluchu vôbec nedošlo (pri absencii akéhokoľvek vysvetlenia tejto

skutočnosti v konfrontácii s tvrdením prokurátora o plánovanom uskutočnení výsluchu).

Inými slovami, je nejasné a nevysvetlené, či bol utajený svedok č. 2 vypočutý (v kladnom

prípade, aký bol obsah jeho výpovede, a v zápornom prípade, prečo sa napokon výsluch

nerealizoval) vrátane otázky, potvrdenie alebo vyvrátenie akých skutočností očakával

prokurátor od zamýšľaného výsluchu utajeného svedka č. 2. Vychádzajúc z celkom

špecifických okolností prípadu, treba dôjsť k záveru, že odmietnutie vypočuť utajeného

svedka č. 2, resp. zisťovať, či bol v prípravnom konaní vôbec vypočutý a v kladnom

prípade, aký bol obsah jeho výpovede, je takou výnimočnou okolnosťou, ktorá zakladá

porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom v zmysle § 371 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku a je porušením označených práv spoluodsúdeného. K tomu treba dodať, že za

daných osobitých okolností nie je objektívne možné zistiť, či bol výsluch svedka

nevyhnutný, resp. potrebný pre rozhodnutie vo veci, a to pre úplnú absenciu základných

údajov potrebných k takejto sudcovskej úvahe.

6. Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 22. augusta 2018 vyplýva,

že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 30. januára 2013 a v konaní, ktoré mu

predchádzalo, bol z dôvodu uvedeného v porušený

zákon v ustanoveniach , a a

dohovoru, a to v neprospech spoluodsúdeného s tým, že sa uznesenie zrušuje v časti

týkajúcej sa spoluodsúdeného. Zároveň sa zrušuje aj rozsudok špecializovaného súdu

sp. zn. z 29. júna 2012 v časti týkajúcej sa spoluodsúdeného, ako aj ďalšie

rozhodnutia obsahovo nadväzujúce na zrušené rozhodnutia, ak vzhľadom na zmenu,

ku ktorej došlo ich zrušením, stratili podklad. Napokon sa špecializovanému súdu prikazuje,

aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.

Podľa konštatovania najvyššieho súdu vzhľadom na § 362b ods. 1 Trestného

poriadku po doručení nálezu ústavného súdu, ktorým bolo zrušené rozhodnutie orgánu

činného v trestnom konaní alebo súdu alebo jeho časť, pokračuje orgán činný v trestnom

konaní alebo súd v tom štádiu trestného konania, ktoré bezprostredne predchádzalo vydaniu

zrušeného rozhodnutia, ak zákon alebo nález ústavného súdu neustanoví inak. Orgán činný

v trestnom konaní alebo súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, je viazaný právnym

názorom, ktorý vyslovil vo veci ústavný súd.

Podľa názoru najvyššieho súdu treba považovať dovolanie spoluodsúdeného

za dôvodné v rozsahu a z dôvodov, ktoré vyplývajú z nálezu ústavného súdu.

Najvyšší súd považuje tiež za žiaduce uviesť, že sa rozhodol vec vrátiť až do štádia

prvostupňového konania z dôvodu širšieho zaistenia práva spoluodsúdeného na obhajobu

(ale aj práv obžalobnej protistrany), teda aj pre možnosť opätovného odvolacieho konania

dostupného pre obe strany na preskúmanie záverov špecializovaného súdu pri posudzovaní

riešenej dôkaznej otázky. Je pritom možné predpokladať, že také riešenie by zvolil

aj odvolací súd, ak by bolo zrušené len jeho rozhodnutie, čím by sa konanie predĺžilo

o takto vyvolanú „medzifázu“.

III.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

9. Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

10. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho

rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri

predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (m. m. , , ).

11. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

12. Sťažovateľ vychádza z , podľa ktorého ak je dôvod,

na ktorého základe rozhodol odvolací súd v prospech niektorého obžalovaného, na prospech

aj ďalšiemu spoluobžalovanému alebo zúčastnenej osobe, ktorá nepodala odvolanie,

rozhodne odvolací súd vždy aj v ich prospech. Rovnako rozhodne v prospech obžalovaného,

ktorému je na prospech dôvod, na ktorého základe rozhodol v prospech zúčastnenej osoby.

Hoci toto ustanovenie sa vzťahuje na odvolacie konanie, podľa názoru sťažovateľa

prichádza do úvahy aplikovať ho aj v dovolacom konaní.

13. Ústavný súd konštatuje, že citované ustanovenie zakotvuje princíp beneficium

cohaesionis (dobrodenie spojenia) spočívajúci v tom, že aj keď odvolanie podal iba niektorý

z obžalovaných vystupujúcich v konaní a odvolací súd rozhodol v jeho prospech, potom je

povinnosťou odvolacieho súdu rozhodnúť aj v prospech ďalších spoluobžalovaných, ktorí

odvolanie nepodali, ak dôvod rozhodnutia je aj v ich prospech.

Zo systematického zaradenia citovaného ustanovenia, ako aj z jeho výslovného

znenia je nepochybné, že sa vzťahuje na odvolacie konanie a je aplikovateľné odvolacím

súdom.

V danom prípade je predmetom sťažnosti konanie a rozhodovanie najvyššieho súdu

ako dovolacieho súdu, pričom zo skutkového stavu je nepochybné, že dovolanie podal iba

spoluodsúdený, nie teda aj sťažovateľ alebo ktorákoľvek ďalšia právoplatne odsúdená

osoba. Nepochybné je aj to, že inštitút beneficium cohaesionis nie je v ôsmej hlave druhom

diele (dovolanie) zakotvený.

Z judikatúry najvyššieho súdu vyplýva, že zásadu beneficium cohaesionis

vyjadrenú v možno uplatňovať len v odvolacom konaní

(napr. ).

Z pohľadu ústavného súdu (s odvolaním sa na judikatúru najvyššieho súdu)

je potrebné zdôrazniť, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Nielen z označenia

tohto opravného prostriedku ako mimoriadneho, ale predovšetkým zo samotnej úpravy

dovolania v je zrejmé, že dovolanie nie je určené k náprave

akýchkoľvek pochybení súdov, ale len tých najzávažnejších mimoriadnych procesných

a hmotnoprávnych chýb, ktoré sú výslovne uvedené v . Dovolanie

smeruje proti rozhodnutiu, ktorým bola vec právoplatne skončená. Predstavuje tak

výnimočný prielom do inštitútu právoplatnosti tvoriaceho dôležitú záruku stability právnych

vzťahov a právnej istoty. Možnosti podania dovolania vrátane dovolacích dôvodov sú

striktne obmedzené tak, aby sa ich širokým uplatnením nezakladala ďalšia riadna opravná

inštancia a dovolanie nebolo chápané len ako „ďalšie“ odvolanie.

Z princípu vigilantibus iura scripta sunt vyplýva, že je v záujme trestne stíhanej

osoby ako strany trestného konania aktívne uplatňovať všetky obhajobné práva, ktoré by

mohli privodiť pre ňu priaznivejšie rozhodnutie. Bolo vecou slobodného rozhodnutia

sťažovateľa, že dovolanie proti právoplatnému odsudzujúcemu rozsudku nepodal

(na rozdiel od spoluodsúdeného).

Sťažovateľ skutočnosť, že dovolanie nepodal, vysvetľuje tvrdením, že o existencii

utajeného svedka č. 2 sa dozvedel až z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.

z 22. augusta 2018 (ktorý si navyše musel sám zabezpečiť), pričom o skutočnosti, že bolo

takto rozhodnuté, sa dozvedel iba z médií. Zároveň tiež tvrdí, že existencia utajeného

svedka č. 2 zo súdneho spisu vôbec nevyplývala, teda o nej nemohol vedieť ani konajúci

súd.

Ústavný súd bez toho, aby hodnotil opodstatnenosť (pravdivosť) tvrdení sťažovateľa

o tom, či on sám a súd vedeli alebo nevedeli o existencii utajeného svedka č. 2, poukazuje

na to, že tieto tvrdenia sťažovateľa (ak by boli pravdivé) by zakladali možnosť obnovy

konania podľa , teda na tom základe, že vyšli najavo

skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení

so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine.

Možnosť obnovy konania by mohla vyplynúť prípadne aj zo zistení, ktoré vyjdú

najavo v rámci ďalšieho priebehu trestného konania proti spoluodsúdenému, ktoré prebieha

na základe zrušujúceho dovolacieho rozsudku najvyššieho súdu.

Treba tiež uviesť, že nemožno súhlasiť s úvahou sťažovateľa, podľa ktorej pokiaľ by

najvyšší súd v dovolacom konaní vrátil vec spoluodsúdeného odvolaciemu súdu (nie teda

špecializovanému súdu), ten by musel aplikovať a rozhodnúť

nielen v prospech spoluodsúdeného, ale aj v prospech sťažovateľa. Podľa názoru

sťažovateľa spôsobom rozhodnutia najvyššieho súdu došlo k obídeniu zákona v ustanovení

.

V skutočnosti, ak by bol najvyšší súd zrušil iba odvolacie uznesenie v časti týkajúcej

sa spoluodsúdeného, odvolací súd by v rámci nového odvolacieho konania týkajúceho sa

spoluodsúdeného nemohol aplikovať v prospech sťažovateľa (ako

sa tento mylne domnieva), pretože sťažovateľ odvolanie proti rozsudku špecializovaného

súdu podal, čo vylučuje bez ďalšieho možnosť aplikácie princípu beneficium cohaesionis

vo vzťahu k jeho osobe.

14. Napokon sťažovateľ s odvolaním sa na vyslovuje názor,

podľa ktorého aj keby nebol sledujúci cieľ spravodlivého súdneho

konania, tak by bolo potrebné postupovať podľa uvedeného článku . Má tým podľa

všetkého na mysli, že povinnosť dovolacieho súdu aplikovať princíp beneficium

cohaesionis vyplýva z medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných slobodách,

ktorá má prednosť pred zákonom.

Ústavný súd k tomuto argumentu predovšetkým uvádza, že hoci sťažovateľ

nekonkretizoval bližšie, ktorú medzinárodnú zmluvu o ľudských právach a základných

slobodách má na mysli, možno dedukovať, že ide o čl. 6 dohovoru, keďže v petite sťažnosti

požaduje vyslovenie porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Treba konštatovať, že v skutočnosti čl. 6 dohovoru neobsahuje v sebe ratione

materiae princíp beneficium cohaesionis (a to dokonca v rámci dovolania

ako mimoriadneho opravného prostriedku), čo možno vyvodzovať z doterajšej judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá nikdy doteraz k takémuto záveru nedospela.

15. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. novembra 2018