Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 540/2018
PDF · 208.76 KB
No categories available
II. ÚS 540/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. novembra
2018 predbežne prerokoval sťažnosť , t. č. Ústav na výkon trestu odňatia
slobody , zastúpeného advokátom JUDr. Jurajom Gavalcom, advokátska
kancelária, Teodora Tekela 23, Trnava, vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.
1 TdoV 4/2018 a jeho rozsudkom z 22. augusta 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
18. októbra 2018 doručená sťažnosť , t. č. Ústav na výkon trestu odňatia
slobody (ďalej aj „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
1 TdoV 4/2018 a jeho rozsudkom z 22. augusta 2018. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú
prepravu 17. októbra 2018.
2. Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Špecializovaného trestného súdu, pracoviska
Banská Bystrica (ďalej len „špecializovaný súd“) č. k. BB-3T 12/2012-3701 z 29. júna 2012
bol uznaný vinným pre obzvlášť závažný zločin úkladnej vraždy podľa § 144
ods. 1 a 2 písm. a) a c) v spojení s § 138 písm. e) a i), § 140 písm. a) a § 21 ods. 1 písm. a)
Trestného zákona formou účastníctva ako organizátor na skutkovom základe uvedenom
v označenom rozsudku, pričom mu bol uložený trest odňatia slobody na doživotie (správne
má byť: ... bol uznaný vinným pre obzvlášť závažný zločin úkladnej vraždy
podľa § 144 ods. 1 a 2 písm. c) v spojení s § 138 písm. e) a i) a § 140 písm. a) Trestného
zákona, ako aj pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných
a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa
§ 172 ods. 1 písm. a) a b), ods. 3 písm. c) Trestného zákona, za čo mu bol uložený trest
odňatia slobody v trvaní 25 rokov., pozn.).
Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 To 7/2012 z 30. januára 2013 bolo odvolanie
sťažovateľa proti rozsudku špecializovaného súdu zamietnuté.
Dovolanie podané ďalším odsúdeným (ďalej len
„spoluodsúdený“) proti odvolaciemu uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 1 To 7/2012
z 30. januára 2013 bolo dovolacím uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 TdoV 13/2015
z 2. februára 2016 odmietnuté.
Nálezom ústavného súdu č. k. II. ÚS 54/2018-46 z 26. apríla 2018 bolo na základe
sťažnosti spoluodsúdeného dovolacie uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 TdoV 13/2015
z 2. februára 2016 zrušené a vec bola vrátená najvyššiemu súdu na ďalšie dovolacie
konanie.
Následne dovolacím rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 TdoV 4/2018
z 22. augusta 2018 boli odvolacie uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 To 7/2012
z 30. januára 2013, ako aj rozsudok špecializovaného súdu sp. zn. BB-3T 12/2012 z 29. júna
2012 zrušené v časti týkajúcej sa spoluodsúdeného s tým, že špecializovanému súdu sa
prikázalo, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.
3. Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd pri rozhodovaní vo veci sp. zn.
1 TdoV 4/2018 porušil čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, teda základné právo
sťažovateľa na súdnu ochranu, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie.
Sťažovateľ sa domnieva, že najvyšší súd mal zrušiť rozsudok špecializovaného súdu
č. k. BB-3T 12/2012-3701 z 29. júna 2012 aj vo vzťahu k sťažovateľovi a ďalším
obvineným, pretože dôvod, pre ktorý rozhodol v prospech spoluodsúdeného, je aj v jeho
prospech. Najvyšší súd mal takto rozhodnúť s poukazom na § 324 Trestného poriadku,
keďže aj o sťažovateľovi, ale aj o ďalších obvinených sa rozhodlo v tom istom konaní tým
istým rozsudkom.
Vzhľadom na princípy spravodlivého súdneho konania pri zohľadnení rozhodovacej
praxe ústavného súdu za situácie, keď je konanie všetkých obvinených tak prepojené, ako to
vyplýva zo skutkovej vety rozsudku špecializovaného súdu, nie je podľa názoru sťažovateľa
možné nepriznať dôvod, ktorý je na prospech spoluodsúdeného, aj ostatným obvineným
vrátane sťažovateľa. V súčasnosti nie je možné dopredu predvídať, ako by nevypočutý
svedok vypovedal, resp. prečo nevypovedal, keďže tieto okolnosti zostali nejasné
a nevysvetlené, a preto musí byť daný priestor na vypočutie svedka aj sťažovateľovi v tom
istom konaní.
O existencii utajeného svedka č. 2 sa sťažovateľ dozvedel až z rozsudku najvyššieho
súdu sp. zn. 1 TdoV 4/2018 z 22. augusta 2018 (ktorý si musel sám zabezpečiť), pričom
o skutočnosti, že bolo takto rozhodnuté, sa dozvedel iba z médií.
Za podstatný záver považuje sťažovateľ to, že ak priestor na kladenie otázok
svedkovi dostane spoluodsúdený, musí ho dostať aj sťažovateľ, a to súčasne v tom istom
konaní.
Podľa názoru sťažovateľa § 324 Trestného poriadku sleduje cieľ spravodlivého
súdneho konania a ak by aj takáto úprava chýbala, bolo by potrebné postupovať podľa čl. 7
ods. 5 ústavy, podľa ktorého majú medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných
slobodách prednosť pred zákonmi.
V uvedenej súvislosti je potrebné tiež zdôrazniť, že pokiaľ by najvyšší súd
v dovolacom konaní vrátil vec odvolaciemu súdu, ten by musel § 324 Trestného poriadku
aplikovať, a teda rozhodnúť aj v prospech sťažovateľa. V dovolacom konaní bol preto
zákon týmto spôsobom obídený.
Moderné princípy právneho štátu chápaného v zmysle materiálneho právneho štátu
vychádzajú prísne z materiálneho (nie formálneho) poňatia právneho štátu a pripúšťajú
dokonca možnosť, že súd nie je absolútne viazaný doslovným znením nejakého zákonného
ustanovenia, pretože sa od neho môže a musí odchýliť v prípade, keď to vyžaduje
zo závažných dôvodov účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť či niektorý
z princípov majúcich základ v ústavne konformnom právnom poriadku ako významovom
celku. Každá právna úprava a výklad zákonov musí vyjadrovať rešpekt k všeobecným
právnym princípom, akými sú dôvera v právo, právna istota a predvídateľnosť práva.
K základným znakom právneho štátu patrí aj záujem na spravodlivom potrestaní páchateľov
trestných činov vyjadrený v práve na spravodlivé súdne konanie. Formálny prístup k právu
nemôže mať prednosť pred materiálnym prístupom k právu.
4. Sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„Konaním Najvyššieho súdu SR v trestnej veci vedenej na Najvyššom súde SR
pod č.k. 1 TdoV 4/2018, v súvislosti s rozsudkom Najvyššieho súdu SR č.k. 1 TdoV 4/2018
zo dňa 22.8.2018, došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu
ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a k porušeniu ústavného práva
sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.
Vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie aj o sťažovateľovi.“
II.
5. Z nálezu ústavného súdu č. k. II. ÚS 54/2018-46 z 26. apríla 2018 vyplýva,
že na základe sťažnosti spoluodsúdeného bolo vyslovené, že najvyšší súd v konaní vedenom
pod sp. zn. 1 TdoV 13/2015 uznesením z 2. februára 2016 porušil základné právo
spoluodsúdeného na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Uznesenie najvyššieho súdu
sp. zn. 1 TdoV 13/2015 z 2. februára 2016 bolo zrušené a vec bola vrátená najvyššiemu
súdu na ďalšie konanie.
Podľa názoru ústavného súdu námietka spoluodsúdeného, podľa ktorej mu nebola
sprístupnená zápisnica o výsluchu utajeného svedka č. 2 a nebolo mu umožnené
ani vykonanie kontradiktórneho výsluchu tohto svedka, je dôvodná a znamená porušenie
jeho označených práv podľa ústavy a dohovoru. Zo skutkového stavu tvrdeného
spoluodsúdeným (s ktorým všeobecné súdy nijako nepolemizovali) možno konštatovať,
že príslušný prokurátor v prípravnom konaní pri odôvodňovaní opodstatnenosti väzby
spoluodsúdeného poukazoval okrem iného aj na potrebu vypočuť utajeného svedka č. 2
s tým, že proces utajenia v tom čase práve prebiehal. Podľa ďalšieho (nikým
nespochybňovaného) tvrdenia spoluodsúdeného v skutočnosti sa v trestnom spise zápisnica
o výsluchu utajeného svedka č. 2 nenachádza, v dôsledku čoho nie je jasné, či sa napokon
výsluch uskutočnil (avšak zápisnica o výsluchu z nejakých dôvodov nebola do spisu
založená), alebo k výsluchu vôbec nedošlo (pri absencii akéhokoľvek vysvetlenia tejto
skutočnosti v konfrontácii s tvrdením prokurátora o plánovanom uskutočnení výsluchu).
Inými slovami, je nejasné a nevysvetlené, či bol utajený svedok č. 2 vypočutý (v kladnom
prípade, aký bol obsah jeho výpovede, a v zápornom prípade, prečo sa napokon výsluch
nerealizoval) vrátane otázky, potvrdenie alebo vyvrátenie akých skutočností očakával
prokurátor od zamýšľaného výsluchu utajeného svedka č. 2. Vychádzajúc z celkom
špecifických okolností prípadu, treba dôjsť k záveru, že odmietnutie vypočuť utajeného
svedka č. 2, resp. zisťovať, či bol v prípravnom konaní vôbec vypočutý a v kladnom
prípade, aký bol obsah jeho výpovede, je takou výnimočnou okolnosťou, ktorá zakladá
porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom v zmysle § 371 ods. 1 písm. c) Trestného
poriadku a je porušením označených práv spoluodsúdeného. K tomu treba dodať, že za
daných osobitých okolností nie je objektívne možné zistiť, či bol výsluch svedka
nevyhnutný, resp. potrebný pre rozhodnutie vo veci, a to pre úplnú absenciu základných
údajov potrebných k takejto sudcovskej úvahe.
6. Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 TdoV 4/2018 z 22. augusta 2018 vyplýva,
že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 To 7/2012 z 30. januára 2013 a v konaní, ktoré mu
predchádzalo, bol z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku porušený
zákon v ustanoveniach § 2 ods. 9, § 34 ods. 1 a § 319 Trestného poriadku a čl. 6 ods. 1
dohovoru, a to v neprospech spoluodsúdeného s tým, že sa uznesenie zrušuje v časti
týkajúcej sa spoluodsúdeného. Zároveň sa zrušuje aj rozsudok špecializovaného súdu
sp. zn. BB-3T 12/2012 z 29. júna 2012 v časti týkajúcej sa spoluodsúdeného, ako aj ďalšie
rozhodnutia obsahovo nadväzujúce na zrušené rozhodnutia, ak vzhľadom na zmenu,
ku ktorej došlo ich zrušením, stratili podklad. Napokon sa špecializovanému súdu prikazuje,
aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.
Podľa konštatovania najvyššieho súdu vzhľadom na § 362b ods. 1 Trestného
poriadku po doručení nálezu ústavného súdu, ktorým bolo zrušené rozhodnutie orgánu
činného v trestnom konaní alebo súdu alebo jeho časť, pokračuje orgán činný v trestnom
konaní alebo súd v tom štádiu trestného konania, ktoré bezprostredne predchádzalo vydaniu
zrušeného rozhodnutia, ak zákon alebo nález ústavného súdu neustanoví inak. Orgán činný
v trestnom konaní alebo súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, je viazaný právnym
názorom, ktorý vyslovil vo veci ústavný súd.
Podľa názoru najvyššieho súdu treba považovať dovolanie spoluodsúdeného
za dôvodné v rozsahu a z dôvodov, ktoré vyplývajú z nálezu ústavného súdu.
Najvyšší súd považuje tiež za žiaduce uviesť, že sa rozhodol vec vrátiť až do štádia
prvostupňového konania z dôvodu širšieho zaistenia práva spoluodsúdeného na obhajobu
(ale aj práv obžalobnej protistrany), teda aj pre možnosť opätovného odvolacieho konania
dostupného pre obe strany na preskúmanie záverov špecializovaného súdu pri posudzovaní
riešenej dôkaznej otázky. Je pritom možné predpokladať, že také riešenie by zvolil
aj odvolací súd, ak by bolo zrušené len jeho rozhodnutie, čím by sa konanie predĺžilo
o takto vyvolanú „medzifázu“.
III.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
9. Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
10. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho
rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne
z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri
predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho
prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
11. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
12. Sťažovateľ vychádza z § 324 Trestného poriadku, podľa ktorého ak je dôvod,
na ktorého základe rozhodol odvolací súd v prospech niektorého obžalovaného, na prospech
aj ďalšiemu spoluobžalovanému alebo zúčastnenej osobe, ktorá nepodala odvolanie,
rozhodne odvolací súd vždy aj v ich prospech. Rovnako rozhodne v prospech obžalovaného,
ktorému je na prospech dôvod, na ktorého základe rozhodol v prospech zúčastnenej osoby.
Hoci toto ustanovenie sa vzťahuje na odvolacie konanie, podľa názoru sťažovateľa
prichádza do úvahy aplikovať ho aj v dovolacom konaní.
13. Ústavný súd konštatuje, že citované ustanovenie zakotvuje princíp beneficium
cohaesionis (dobrodenie spojenia) spočívajúci v tom, že aj keď odvolanie podal iba niektorý
z obžalovaných vystupujúcich v konaní a odvolací súd rozhodol v jeho prospech, potom je
povinnosťou odvolacieho súdu rozhodnúť aj v prospech ďalších spoluobžalovaných, ktorí
odvolanie nepodali, ak dôvod rozhodnutia je aj v ich prospech.
Zo systematického zaradenia citovaného ustanovenia, ako aj z jeho výslovného
znenia je nepochybné, že sa vzťahuje na odvolacie konanie a je aplikovateľné odvolacím
súdom.
V danom prípade je predmetom sťažnosti konanie a rozhodovanie najvyššieho súdu
ako dovolacieho súdu, pričom zo skutkového stavu je nepochybné, že dovolanie podal iba
spoluodsúdený, nie teda aj sťažovateľ alebo ktorákoľvek ďalšia právoplatne odsúdená
osoba. Nepochybné je aj to, že inštitút beneficium cohaesionis nie je v ôsmej hlave druhom
diele Trestného poriadku (dovolanie) zakotvený.
Z judikatúry najvyššieho súdu vyplýva, že zásadu beneficium cohaesionis
vyjadrenú v § 324 Trestného poriadku možno uplatňovať len v odvolacom konaní
(napr. 1 Tdo V 16/2011).
Z pohľadu ústavného súdu (s odvolaním sa na judikatúru najvyššieho súdu)
je potrebné zdôrazniť, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Nielen z označenia
tohto opravného prostriedku ako mimoriadneho, ale predovšetkým zo samotnej úpravy
dovolania v Trestnom poriadku je zrejmé, že dovolanie nie je určené k náprave
akýchkoľvek pochybení súdov, ale len tých najzávažnejších mimoriadnych procesných
a hmotnoprávnych chýb, ktoré sú výslovne uvedené v § 371 Trestného poriadku. Dovolanie
smeruje proti rozhodnutiu, ktorým bola vec právoplatne skončená. Predstavuje tak
výnimočný prielom do inštitútu právoplatnosti tvoriaceho dôležitú záruku stability právnych
vzťahov a právnej istoty. Možnosti podania dovolania vrátane dovolacích dôvodov sú
striktne obmedzené tak, aby sa ich širokým uplatnením nezakladala ďalšia riadna opravná
inštancia a dovolanie nebolo chápané len ako „ďalšie“ odvolanie.
Z princípu vigilantibus iura scripta sunt vyplýva, že je v záujme trestne stíhanej
osoby ako strany trestného konania aktívne uplatňovať všetky obhajobné práva, ktoré by
mohli privodiť pre ňu priaznivejšie rozhodnutie. Bolo vecou slobodného rozhodnutia
sťažovateľa, že dovolanie proti právoplatnému odsudzujúcemu rozsudku nepodal
(na rozdiel od spoluodsúdeného).
Sťažovateľ skutočnosť, že dovolanie nepodal, vysvetľuje tvrdením, že o existencii
utajeného svedka č. 2 sa dozvedel až z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 TdoV 4/2018
z 22. augusta 2018 (ktorý si navyše musel sám zabezpečiť), pričom o skutočnosti, že bolo
takto rozhodnuté, sa dozvedel iba z médií. Zároveň tiež tvrdí, že existencia utajeného
svedka č. 2 zo súdneho spisu vôbec nevyplývala, teda o nej nemohol vedieť ani konajúci
súd.
Ústavný súd bez toho, aby hodnotil opodstatnenosť (pravdivosť) tvrdení sťažovateľa
o tom, či on sám a súd vedeli alebo nevedeli o existencii utajeného svedka č. 2, poukazuje
na to, že tieto tvrdenia sťažovateľa (ak by boli pravdivé) by zakladali možnosť obnovy
konania podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku, teda na tom základe, že vyšli najavo
skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení
so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine.
Možnosť obnovy konania by mohla vyplynúť prípadne aj zo zistení, ktoré vyjdú
najavo v rámci ďalšieho priebehu trestného konania proti spoluodsúdenému, ktoré prebieha
na základe zrušujúceho dovolacieho rozsudku najvyššieho súdu.
Treba tiež uviesť, že nemožno súhlasiť s úvahou sťažovateľa, podľa ktorej pokiaľ by
najvyšší súd v dovolacom konaní vrátil vec spoluodsúdeného odvolaciemu súdu (nie teda
špecializovanému súdu), ten by musel § 324 Trestného poriadku aplikovať a rozhodnúť
nielen v prospech spoluodsúdeného, ale aj v prospech sťažovateľa. Podľa názoru
sťažovateľa spôsobom rozhodnutia najvyššieho súdu došlo k obídeniu zákona v ustanovení
V skutočnosti, ak by bol najvyšší súd zrušil iba odvolacie uznesenie v časti týkajúcej
sa spoluodsúdeného, odvolací súd by v rámci nového odvolacieho konania týkajúceho sa
spoluodsúdeného nemohol aplikovať § 324 Trestného poriadku v prospech sťažovateľa (ako
sa tento mylne domnieva), pretože sťažovateľ odvolanie proti rozsudku špecializovaného
súdu podal, čo vylučuje bez ďalšieho možnosť aplikácie princípu beneficium cohaesionis
vo vzťahu k jeho osobe.
14. Napokon sťažovateľ s odvolaním sa na čl. 7 ods. 5 ústavy vyslovuje názor,
podľa ktorého aj keby nebol § 324 Trestného poriadku sledujúci cieľ spravodlivého súdneho
konania, tak by bolo potrebné postupovať podľa uvedeného článku ústavy. Má tým podľa
všetkého na mysli, že povinnosť dovolacieho súdu aplikovať princíp beneficium
cohaesionis vyplýva z medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných slobodách,
ktorá má prednosť pred zákonom.
Ústavný súd k tomuto argumentu predovšetkým uvádza, že hoci sťažovateľ
nekonkretizoval bližšie, ktorú medzinárodnú zmluvu o ľudských právach a základných
slobodách má na mysli, možno dedukovať, že ide o čl. 6 dohovoru, keďže v petite sťažnosti
požaduje vyslovenie porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Treba konštatovať, že v skutočnosti čl. 6 dohovoru neobsahuje v sebe ratione
materiae princíp beneficium cohaesionis (a to dokonca v rámci dovolania
ako mimoriadneho opravného prostriedku), čo možno vyvodzovať z doterajšej judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá nikdy doteraz k takémuto záveru nedospela.
15. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. novembra 2018