Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 54/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-46

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. apríla 2018 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Jany Laššákovej

a sudcu Sergeja Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť , t. č. Ústav na výkon

trestu odňatia slobody , zastúpeného advokátom JUDr. Júliusom Šefčíkom,

advokátska kancelária, 9. mája 15, Trnava, vo veci namietaného porušenia základných práv

podľa , , a a 3 Slovenskej

republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 30. januára 2013, ako aj v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 2. februára 2016 a takto

rozhodol:

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

uznesením z 2. februára 2016 p o r u š i l základné právo na súdnu

ochranu podľa , ako aj jeho právo na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 2. februára 2016 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

na ďalšie konanie.

3. p r i z n á v a úhradu trov právneho zastúpenia v sume

303,16 € (slovom tristotri eur a šestnásť centov), ktorú j e Najvyšší súd Slovenskej

republiky p o v i n n ý vyplatiť na účet advokáta JUDr. Júliusa Šefčíka, advokátska

kancelária, 9. mája 15, Trnava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti v časti namietaného porušenia práva vyjadriť sa

k všetkým vykonávaným dôkazom podľa a podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom

Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. n e v y h o v u j e .

5. Konanie o sťažnosti v časti smerujúcej proti postupu

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uzneseniu z 30. januára 2013 pre namietané porušenie čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48

ods. 2 a a 3 , ako aj Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd z a s t a v u j e pre nedostatok právomoci

Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.

-28 z 25. januára 2018 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“) pre namietané porušenie základných práv podľa čl. 46

ods. 1, , a a 3 (ďalej len

„ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 30. januára

2013, ako aj v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 2. februára

2016.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) prerokoval

ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ v sťažnosti zo 7. apríla

2016 a najvyšší súd vo vyjadrení z 20. februára 2018 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od

ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení

nachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo sťažnosti a z jej doplnenia z 29. apríla 2016 vyplýva, že rozsudkom

Špecializovaného trestného súdu Pezinok, pracovisko Banská Bystrica (ďalej len

„špecializovaný súd“) sp. zn. z 29. júna 2012 bol sťažovateľ uznaný

za vinného z obzvlášť závažného zločinu úkladnej vraždy formou účastníctva ako

organizátor podľa § 21 ods. 1 písm. a), § 144 ods. 1 a 2 písm. c), § 138 písm. i) a § 140

písm. a) a bol mu uložený trest odňatia slobody v trvaní 25 rokov

so zaradením do ústavu s maximálnym stupňom stráženia.

Uznesením najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu sp. zn. z 30. januára

2013 bolo odvolanie sťažovateľa proti rozsudku špecializovaného súdu zamietnuté ako

nedôvodné.

Uznesením najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu sp. zn.

z 2. februára 2016 bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti odvolaciemu uzneseniu

najvyššieho súdu. Uznesenie mu bolo doručené 17. februára 2016.

K porušeniu označených práv sťažovateľa došlo podľa jeho názoru vyjadreného

v sťažnosti z viacerých dôvodov.

Predovšetkým podľa sťažovateľa ide o selekciu dôkazov a nepreskúmanie jeho

obhajoby. Dňa 7. júna 2012 predseda senátu predložil sťažovateľovi kópie častí zápisnice

o hlavnom pojednávaní, ktoré obsahovali výpovede spoluobžalovaných, pri výsluchu

ktorých nebol sťažovateľ prítomný. Toto uskutočnenie oddelených výsluchov síce umožnilo

obhajcovi klásť otázky spoluobžalovaným, ale priamo sťažovateľovi bola táto možnosť

(toto jeho právo) upretá. Sťažovateľ vypovedal medzi poslednými a ani on, ale ani jeho

obhajca nedostali možnosť klásť otázky ostatným obžalovaným. Obhajca síce mal takúto

možnosť, avšak ešte pred výsluchom sťažovateľa. Podstatné je podľa sťažovateľa aj to, že

právo obhajcu klásť otázky nenahrádza takéto právo obžalovaného. Podľa názoru

sťažovateľa ešte markantnejší sa javil tento nedostatok v prípade tých spoluobžalovaných,

ktorí v prípravnom konaní odmietli vypovedať a vypovedali až pred súdom. Je pravdou, že

danú otázku explicitne nerieši, lebo upravuje výsluch obžalovaného

(§ 258) a výsluch svedka (§ 261). Otázku a následky oddelených výsluchov by mal

komplexne upravovať , avšak nie je to tak. Logicky by sa mal teda

použiť § 261 ods. 3 a § 262 (výsluch svedka v neprítomnosti obžalovaného) Trestného

poriadku a po oboznámení s výsluchmi ostatných spoluobžalovaných mal mať sťažovateľ

možnosť vykonať výsluch spoluobžalovaných. Sťažovateľ tvrdí, že ide o pochybenie

predsedu senátu, ktoré nemožno klásť za vinu sťažovateľovi. Stanovisko najvyššieho súdu

ako dovolacieho súdu, podľa ktorého bola táto námietka uplatnená až v dovolaní, je veľmi

formalistické.

Ďalej sťažovateľ namieta arbitrárnosť rozhodnutí špecializovaného súdu

a najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu. Rozhodovanie o vine sa opieralo o výpovede

troch svedkov K , P a D , pričom zistený skutkový stav podľa

sťažovateľa nebol logicky vyhodnotený a opieral sa najmä o výpovede svedkov, nie o vecné

dôkazy. V ďalšom sťažovateľ podrobne rozvádza chyby, ku ktorým podľa jeho názoru pri

hodnotení vykonaného dokazovania došlo.

Za nedostatočné považuje sťažovateľ aj objasnenie skutku a za nesprávnu považuje

aj právnu kvalifikáciu. Zdôrazňuje, že skutku sa nedopustil. Vykonaným dokazovaním

nebol prezentovaný žiadny priamy dôkaz toho, že ide o organizovanie vraždy. Aj v tomto

prípade podrobne rozoberá dôkaznú situáciu.

Za zásadnú chybu považuje sťažovateľ akceptovanie výpovede svedka D .

Tento totiž bol spolu s ostatnými stíhanými osobami spoločným uznesením obvinený

zo spáchania toho istého trestného činu. Následne bez zákonného dôvodu bol zo spoločného

trestného konania vylúčený na samostatné konanie, a to vzhľadom na prax orgánov činných

v trestnom konaní snažiacich sa takýmto spôsobom zvyšovať kredibilitu týchto osôb, keďže

následne sú vypočúvaní v postavení svedka. Takáto zmena procesného postavenia D

mala za cieľ budiť dojem o jeho bezúhonnosti. V ďalšom sťažovateľ rozoberá niektoré

konkrétne procesnoprávne následky takéhoto postupu a navrhuje zistiť, ako postupovali

orgány činné v trestnom konaní proti D po právoplatnom odsúdení sťažovateľa

a spoluobžalovaných, konkrétne či nedošlo v jeho prípade napríklad k podmienečnému

zastaveniu trestného stíhania, prípadne či mu nebol uložený neadekvátne mierny trest.

Sťažovateľ zdôrazňuje v tejto súvislosti, že bol uznaný vinným iba na základe výpovede

tohto svedka (a súčasne obvineného), ktorý každú svoju výpoveď čítal a vopred sa na ňu

pripravoval podľa predchádzajúcej výpovede. Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd ako

dovolací súd len všeobecne uviedol, že spolupracujúceho obvineného je možné vypočuť ako

svedka. K podstate námietky sa nevyjadril, teda nezaujal stanovisko k tomu, či takáto

prečítaná výpoveď vôbec môže byť braná do úvahy a akceptovaná ako pravdivá.

Za porušenie označených práv zo strany najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu

považuje sťažovateľ aj nedoručenie stanoviska prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry

Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „prokurátor“) k jeho dovolaniu.

V dovolacom uznesení je totiž uvedené, že k dovolaniu sťažovateľa sa vyjadril len

prokurátor, ale toto jeho vyjadrenie nebolo sťažovateľovi v rámci dovolacieho konania

doručené. Ide o porušenie požiadavky kontradiktórnosti konania. Obsah vyjadrenia

prokurátora pritom nadobúda na dôležitosti, a to vzhľadom na námietku sťažovateľa, podľa

ktorej prokurátor „hrá“ s utajeným svedkom č. 2 (podrobnosti pozri ďalej, pozn.).

Sťažovateľ mal v pláne na vyjadrenie prokurátora najmä v tomto smere zareagovať.

Napokon sťažovateľ poukazuje na nesprístupnenie zápisnice o výsluchu utajeného

svedka č. 2 a na neumožnenie vykonania kontradiktórneho výsluchu. V uznesení

špecializovaného súdu sp. zn. 85/2010 zo 14. decembra 2011 (v rámci rozhodovania

o väzbe sťažovateľa) sa konštatuje, že prokurátor podaním z 12. decembra 2011 oznámil, že

bude vypočutý aj utajený svedok č. 2, ktorého proces utajenia v súčasnosti (v čase vydania

uznesenia) prebieha (č. l. 272 spisu). Sťažovateľ k tomu uvádza, že ide o jedinú zmienku

vo vyšetrovacom (aj celom súdnom) spise o existencii tohto svedka. Zápisnica o výsluchu

svedka sa v súdnom spise nenachádza a nie je ani zrejmé, či vypovedal pod svojím menom.

Aj napriek opakovaným návrhom sťažovateľa utajený svedok č. 2 nebol v celom konaní

vypočutý. Existenciu tohto svedka pritom zverejnilo oznámenie prokurátora, ktoré má mať

určitú vážnosť. Ak sám prokurátor konštatuje, že proces utajenia prebieha, potom súhlas na

utajenie dal. V uvedených súvislostiach sťažovateľ navrhol špecializovanému súdu vyžiadať

dozorový spis prokurátora a ďalšie podklady na utajenie svedka č. 2 (zápisnicu s jeho

údajmi, žiadosť a súhlas na utajenie, výpoveď svedka). V ďalšom konaní sťažovateľ

navrhoval výsluch svedka zákonným kontradiktórnym spôsobom. Utajený svedok č. 2 sa

teda vyskytol ako tromf prokurátora pri rozhodovaní o prepustení sťažovateľa, ale následne

ho polícia, prokuratúra, ale aj súd ticho ignorovali. Podľa názoru sťažovateľa z toho

vyplýva, že dôkazy proti nemu nemali takú silu ako proti ostatným a na jeho udržanie

v nezákonnej väzbe bolo potrebné zariskovať. Možné je však aj to, že svedok naozaj chcel

uviesť závažné skutočnosti, ktoré však do obvinenia, resp. do obžaloby nezapadli

a v konečnom dôsledku by dôkaznú situáciu spochybnili ešte viac. Navyše zatajenie

výpovede svedka zo strany orgánu činného v trestnom konaní je jedným z najzávažnejších

porušení práv sťažovateľa. K otázke utajeného svedka č. 2 sa všeobecné súdy nevyjadrili,

hoci sťažovateľ na to poukazoval v každom štádiu konania. Navyše takéto porušenie zákona

podľa sťažovateľa nemožno považovať za jednoduchý návrh na vykonanie dokazovania,

ako to urobil najvyšší súd v dovolacom uznesení. Táto skutočnosť má totiž úplne iný

charakter. Je tu dôkaz, ktorého existenciu orgány činné v trestnom konaní najprv oznámia,

ale potom už o ňom mlčia. Nejde pritom o svedka, výsluch ktorého prvotne navrhol

sťažovateľ, ale o svedka, ktorého orgány činné v trestnom konaní našli, vypočuli,

sťažovateľa o jeho existencii informovali a následne odmietajú jeho výpoveď sprístupniť.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Základné práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2, čl. 50

ods. 2, a právo podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli porušené uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 30.01.2013 a konaním, ktoré vydaniu

uznesenia predchádzalo.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

30.01.2013 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Základné práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2, čl. 50

ods. 2, a právo podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli porušené uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 02.02.2016 a konaním, ktoré vydaniu

uznesenia predchádzalo.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

02.02.2016 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“

Z prípisu predsedníčky najvyššieho súdu č. k. -6 z 20. februára 2018,

doručeného ústavnému súdu 27. februára 2018, vyplýva, že poukazuje na pripojené

vyjadrenie predsedu senátu najvyššieho súdu z 19. februára 2018. Podľa predsedu senátu

sťažnostné námietky kopírujú obsah dovolacích námietok, ktoré boli v dovolacom uznesení

osobitne rozobraté a odôvodnené. Výnimkou je námietka, podľa ktorej sťažovateľovi ako

dovolateľovi nebolo doručené vyjadrenie prokurátora k jeho dovolaniu. Podľa údajov

zistených na špecializovanom súde (najvyšší súd aktuálne disponuje len svojím zberným

spisom) vyjadrenie prokurátora k dovolaniu sťažovateľa bolo sťažovateľovi doručené

26. augusta 2015, teda ešte pred predložením veci najvyššiemu súdu 15. septembra 2015.

Uvedené platí bez ohľadu na zákonnú úpravu, ktorá spätné doručenie vyjadrenia

dovolateľovi nepožaduje. Rozhodujúce však je, že vyjadrenie prokurátora z 19. augusta

2015 je natoľko mechanickým odmietnutím dovolania bez bližšej konkretizácie, že

neumožnením reakcie sťažovateľa na toto podanie by nemohli byť poškodené jeho práva,

resp. nemalo by z tohto hľadiska význam dovolacie konanie opakovať.

Z rukou písaného podania sťažovateľa zo 6. marca 2018, doručeného ústavnému

súdu 8. marca 2018 a označeného ako „Poukázanie na dôkaz v spisovom materiáli“,

vyplýva, že v zmysle zápisnice o hlavnom pojednávaní špecializovaného súdu zo 6. júna

2012 na strane 15 v úvodnom odseku sťažovateľ namietal umelo vyprodukovaný „dôkaz“,

a to utajeného svedka č. 2, ktorý neexistuje a je imaginárnym produktom prokuratúry. Tým

chce zdôrazniť, že túto skutočnosť namietal vo všetkých fázach trestného konania, a preto

neobstojí tvrdenie najvyššieho súdu uvedené v dovolacom uznesení, podľa ktorého na túto

skutočnosť nemožno v dovolacom konaní prihliadnuť, pretože ju sťažovateľ v pôvodnom

konaní nenamietal. V súvislosti s vyjadrením prokurátora k dovolaniu sťažovateľa, ktoré mu

nebolo doručené, z vyjadrenia predsedu senátu najvyššieho súdu podaného ústavnému súdu

je evidentné, že zo strany prokurátora išlo o mechanické odkopírovanie predchádzajúcich

tvrdení. V dvoch prípadoch pritom išlo o tvrdenia týkajúce sa inej osoby než sťažovateľa,

hoci dovolacie námietky sťažovateľa týkajúce sa jeho osoby boli unikátne (utajený svedok

č. 2).

Z ďalšieho rukou písaného podania sťažovateľa zo 7. marca 2018, doručeného

ústavnému súdu 9. marca 2018, vyplýva, že predkladá súhrnný prehľad o namietaní umelo

vyprodukovaného utajeného svedka č. 2. Tvrdí, že to namietal v prípravnom konaní v rámci

žiadosti o prepustenie z väzby (uznesenie sp. zn. 85/2010 z 15. marca 2012), na hlavnom

pojednávaní 6. júna 2012 (strana 15 začiatočný odsek zápisnice o hlavnom pojednávaní),

vo vlastnoručne písanej prílohe k zápisnici o hlavnom pojednávaní zo 6. júna 2012 (pod

označením „Vyjadrenie k obžalobe“), vo vlastnoručne písanom odvolaní proti rozsudku

špecializovaného súdu, v dovolaní podanom prostredníctvom advokáta a napokon

v sťažnosti podanej tiež prostredníctvom advokáta ústavnému súdu. Napokon dáva do

pozornosti, že žiadne stanovisko prokurátora v spise sa nevenuje utajenému svedkovi č. 2,

a už obzvlášť nie stanovisko prokurátora k dovolaniu sťažovateľa.

II.

Z odvolacieho uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 30. januára 2013

vyplýva, že ním bolo zamietnuté okrem iného aj odvolanie sťažovateľa proti rozsudku

špecializovaného súdu sp. zn. z 29. júna 2012. Podľa konštatovania

najvyššieho súdu sťažovateľ v osobne podanom odvolaní inter alia poukázal aj na to, že

prokurátor v odôvodnení návrhu na predĺženie väzby argumentoval existenciou utajeného

svedka č. 2, ktorý však nikdy nebol vypočutý. Podľa názoru najvyššieho súdu zásada

voľného hodnotenia dôkazov vybudovaná na vnútornom presvedčení orgánov činných

v trestnom konaní znamená myšlienkovú činnosť, ktorá vytvára pre súd možnosť

dostatočného priestoru v rámci vlastnej úvahy k tomu, aby sám určil rozsah dokazovania

a vykonal prípadnú selekciu procesnými stranami navrhovaných dôkazov v porovnaní

s množstvom, kvalitou a závažnosťou tých dôkazov, ktoré už boli vo veci vykonané.

Z uvedených dôvodov odvolacie námietky spočívajúce v tvrdení, že súd odmietol vykonať

niektorý z navrhovaných dôkazov, je treba považovať za irelevantné.

Z doručenky špecializovaného súdu vo veci sp. zn. , ktorú si ústavný

súd od špecializovaného súdu vyžiadal, vyplýva, že zásielka adresovaná sťažovateľovi

na adresu zhodnú s jeho terajšou adresou, ktorá podľa označenia obsahovala

„Vyj. k dovolaniu“, bola sťažovateľovi doručená 26. augusta 2015. Prevzatie písomnosti je

potvrdené vlastnoručným podpisom a je opatrené pečiatkou Ústavu na výkon trestu odňatia

slobody a Ústavu na výkon väzby .

Z dovolacieho uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 2. februára 2016

vyplýva, že ním bolo podľa odmietnuté dovolanie

sťažovateľa proti odvolaciemu uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. z 30. januára

2013.

Podľa konštatovania najvyššieho súdu k dovolaniu sťažovateľa sa vyjadril len

prokurátor, a to tak, že rozhodnutia špecializovaného súdu a najvyššieho súdu označil za

zákonné a dôvodné. Rovnako za zákonné považoval aj dokazovanie, ktoré sa v konaní

vykonalo. Uviedol, že k viacerým námietkam sa najvyšší súd už vyjadril vo svojich skorších

dovolacích uzneseniach týkajúcich sa spoluobvinených. Osvojac si argumenty

v predmetných uzneseniach, prokurátor navrhol dovolanie sťažovateľa odmietnuť.

Porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom videl sťažovateľ v tom, že

špecializovaný súd vykonal na hlavnom pojednávaní oddelené výsluchy všetkých

obvinených, v dôsledku čoho mu malo byť upreté právo osobne klásť otázky

spoluobvineným, ktorí boli vypočutí pred ním. Predseda senátu ho s obsahom týchto

výpovedí síce oboznámil, ale sťažovateľ namietal, že nemal možnosť osobne dopočuť

spoluobvinených. V tejto súvislosti zdôraznil, že jeho právo klásť otázky je nezastupiteľné

a nemožno ho zamieňať s právom jeho obhajcu, ktoré zostalo zachované. Navyše predseda

senátu jeho výpoveď u spoluobvinených neoveroval, ako to robil pri iných výpovediach, len

jednoducho jeho výpoveď nevzal do úvahy.

Sťažovateľ ďalej v dovolaní namietal, že špecializovaný súd nevykonal výsluch

utajeného svedka č. 2, hoci on to opakovane navrhoval. Vyvodil z toho záver, že výpoveď

tohto svedka nezapadala do predstáv obžaloby a zrejme by ešte viac spochybnila dôkaznú

situáciu proti jeho osobe.

Podľa názoru najvyššieho súdu pri posudzovaní dovolacích námietok treba mať

na zreteli aj prvú vetu , podľa ktorej dôvody podľa odseku 1

písm. a) až g) nemožno použiť, ak táto okolnosť bola tomu, kto podáva dovolanie, známa už

v pôvodnom konaní a nenamietal ju najneskôr v konaní pred odvolacím súdom. Z obsahu

spisového materiálu vyplýva, že sťažovateľ mal možnosť od začiatku konania vyjadriť sa

ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kládli za vinu, k dôkazom o nich, robiť návrhy,

podávať žiadosť a opravné prostriedky, zúčastňovať sa na procesných úkonoch, vypočúvať

svedkov a klásť im otázky. Preskúmaním obsahu spisového materiálu bolo zistené, že

sťažovateľ túto okolnosť nenamietal ani na hlavnom pojednávaní (kde, práve naopak,

uviedol, že si výpovede spoluobvinených prečítal a nemal k nim žiadne pripomienky) a ani

neskôr v odvolacom konaní.

V súvislosti s námietkou nevykonania výsluchu utajeného svedka č. 2 je podstatné,

že za porušenie práva na obhajobu nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy súdu

o voľbe použitých dôkazných prostriedkov.

Ďalšie námietky sťažovateľa mali rýdzo skutkový charakter a smerovali jednak proti

obsahu a rozsahu vlastnej úvahy súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov, ale

predovšetkým proti spôsobu, akým súdy hodnotili dôkazy. Tieto námietky sú zjavne mimo

rámca uplatneného dovolacieho dôvodu podľa .

Inými slovami, sťažovateľ len formálne odkazuje na tento odvolací dôvod, no v skutočnosti

predostiera argumenty, ktoré svojím obsahom nenapĺňajú nielen tento, ale ani žiaden iný

dôvod dovolania podľa .

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,

obnovil stav pred porušením.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa prvej vety každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku

všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o

akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Sťažovateľ namieta, že došlo k selekcii dôkazov a nepreskúmaniu jeho obhajoby.

Nedostal možnosť klásť otázky spoluobžalovaným, výsluchu ktorých sa nezúčastnil. Túto

možnosť nemal ani jeho obhajca, resp. mal ju len pred výsluchom sťažovateľa, ktorý bol

vypočutý medzi poslednými. Právo obhajcu klásť otázky pritom nenahrádza takéto právo

obžalovaného. Ďalej rozhodnutia špecializovaného súdu a najvyššieho súdu ako

odvolacieho súdu sú arbitrárne, lebo sa opierajú len o výpovede troch svedkov, avšak

zistený skutkový stav nebol logicky vyhodnotený. Skutok bol nedostatočne objasnený

a nesprávna je aj jeho právna kvalifikácia. Nebol prezentovaný žiadny priamy dôkaz o tom,

že išlo o organizovanie vraždy. Zásadnou chybou bolo akceptovanie výpovede svedka

D , ktorý bol pôvodne v postavení obvineného, a to s cieľom budiť dojem o jeho

bezúhonnosti. K porušeniu práv sťažovateľa došlo aj tým, že mu nebolo doručené

stanovisko prokurátora k jeho dovolaniu. Napokon je podstatné, že sťažovateľovi nebola

sprístupnená zápisnica o výsluchu utajeného svedka č. 2 a nebolo umožnené ani vykonanie

kontradiktórneho výsluchu tohto svedka. Hoci pri rozhodovaní o väzbe sťažovateľa

v prípravnom konaní sa prokurátor odvolával na potrebu vypočutia utajeného svedka č. 2,

napokon žiadna zápisnica z výsluchu tohto svedka sa v súdnom spise nenachádza a nie je

ani zrejmé, či vypovedal pod svojím menom. Aj napriek opakovaným návrhom sťažovateľa

utajený svedok č. 2 nebol vypočutý, z čoho vyplývajú viaceré podozrenia týkajúce sa príčin

takéhoto postupu.

Najvyšší súd trvá na argumentácii uvedenej v dovolacom uznesení, na ktorú

poukazuje. Pokiaľ sťažovateľ tvrdí, že mu nebolo doručené vyjadrenie prokurátora k jeho

dovolaniu, najvyšší súd trvá na tom, že vyjadrenie (podľa zistenia zo spisu prostredníctvom

špecializovaného súdu) v skutočnosti doručené bolo.

Ústavný súd považuje námietku sťažovateľa, podľa ktorej mu nebola sprístupnená

zápisnica o výsluchu utajeného svedka č. 2 a nebolo umožnené ani vykonanie

kontradiktórneho výsluchu tohto svedka, za dôvodnú a za takú, ktorá znamenala porušenie

, resp. dohovoru.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto

minimálne práva: vypočúvať alebo dať vypočúvať svedkov proti sebe a dosiahnuť

predvolanie na vypočúvanie svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako

v prípade svedkov proti nemu.

V článku 6 ods. 3 písm. d) dohovoru sú obsiahnuté dve základné práva, a to jednak

právo vypočúvať alebo dať vypočúvať svedkov proti sebe, ale tiež právo dosiahnuť

predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech. Princípy, ktorými sa výklad a aplikácia

týchto práv riadi, sú odlišné. Kým odmietnutie návrhu obhajoby na výsluch svedka väčšinou

nebýva dôvodom na konštatovanie porušenia čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru, zatiaľ

skutočnosť, že odsúdenie je založené na výpovedi svedka, ktorého obhajoba nemala

možnosť vypočuť, je väčšinou považovaná za rozpornú s dohovorom.

Za štandardných okolností je na uvážení súdu rozhodnúť, či je nevyhnutné alebo

vhodné obhajobou navrhovaného svedka predvolať. Iba za výnimočných okolností možno

dospieť k záveru, že odmietnutie vypočuť určitú osobu ako svedka by bolo nezlučiteľné

s čl. 6 dohovoru. Návrh na výsluch svedka sa má posudzovať z pohľadu užitočnosti tohto

dôkazu pre rozhodnutie a súd nie je povinný tomuto návrhu bez ďalšieho vyhovieť (Vidal

proti Belgicku). Pokiaľ sa súd rozhodne návrhu obvineného na výsluch svedka nevyhovieť,

mal by toto odmietnutie zároveň riadne odôvodniť (Sgarbi proti Taliansku).

Obvinenému nestačí len si sťažovať, že nemohol vypočuť niektorých svedkov.

Základným predpokladom je, že o výsluch týchto svedkov v priebehu konania požiadal.

Navyše je tiež potrebné, aby obvinený vysvetlil, prečo je dôležité, aby navrhnutí svedkovia

boli vypočutí s tým, že ich výsluch musí byť nevyhnutný na zistenie objektívnej pravdy

(Perna proti Taliansku).

Len za výnimočných okolností možno dospieť k záveru, že odmietnutie vypočuť

určitú osobu ako svedka bolo nezlučiteľné s čl. 6 dohovoru. Ide napríklad o prípad, keď

navrhnutý svedok môže poskytnúť dôkazy o nevine obvineného (Pello proti Estónsku).

Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že v rámci uvedených princípov bol postup

všeobecných súdov, ktoré odmietli utajeného svedka č. 2 vypočuť, správny. V skutočnosti

je však opak pravdou.

Zo skutkového stavu tvrdeného sťažovateľom (s ktorým všeobecné súdy nijako

nepolemizovali) možno konštatovať, že príslušný prokurátor v prípravnom konaní pri

odôvodňovaní opodstatnenosti väzby sťažovateľa poukazoval okrem iného aj na potrebu

vypočuť utajeného svedka č. 2 s tým, že proces utajenia svedka v tom čase práve prebiehal.

Podľa ďalšieho (nikým nespochybňovaného) tvrdenia sťažovateľa v skutočnosti sa

v trestnom spise zápisnica o výsluchu utajeného svedka č. 2 nenachádza, v dôsledku čoho

nie je jasné, či sa napokon výsluch uskutočnil (avšak zápisnica o výsluchu z nejakých

dôvodov nebola do spisu založená), alebo k výsluchu vôbec nedošlo (pri absencii

akéhokoľvek vysvetlenia tejto skutočnosti v konfrontácii s tvrdením prokurátora

o plánovanom uskutočnení výsluchu).

Inými slovami, je nejasné a nevysvetlené, či bol utajený svedok č. 2 vypočutý,

v kladnom prípade, aký bol obsah jeho výpovede, a v zápornom prípade, prečo sa napokon

výsluch nerealizoval, vrátane otázky, potvrdenie alebo vyvrátenie akých skutočností

očakával prokurátor od zamýšľaného výsluchu utajeného svedka č. 2.

Vychádzajúc z celkom špecifických okolností prípadu, treba dôjsť k záveru, že

odmietnutie vypočuť utajeného svedka č. 2, resp. zisťovať, či bol v prípravnom konaní

vôbec vypočutý a v kladnom prípade, aký bol obsah jeho výpovede, je takou výnimočnou

okolnosťou, ktorá zakladá porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom v zmysle

a je porušením základného práva na súdnu

ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa a

dohovoru. K tomu treba dodať, že za daných osobitých okolností nie je objektívne možné

zistiť, či bol výsluch svedka nevyhnutný, resp. potrebný pre rozhodnutie vo veci, a to pre

úplnú absenciu základných údajov potrebných k takejto sudcovskej úvahe.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti došlo k porušeniu základného práva

sťažovateľa na súdnu ochranu a jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1

a dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Ostatné námietky sťažovateľa týkajúce sa porušenia a

dohovoru v rámci dovolacieho konania vedeného najvyšším súdom pod sp. zn.

považuje ústavný súd za nedôvodné. Najvyšší súd správne konštatuje, že

námietka nemožnosti klásť otázky spoluobžalovaným nebola sťažovateľom uplatnená

v odvolacom konaní, čo vylučuje možnosť uplatnenia tejto námietky v dovolacom konaní.

Keďže sťažovateľ považuje tento názor za formalistický, treba poukázať na § 53 ods. 1 a 2

, ktoré vychádza z rovnakého princípu v rámci konania

o sťažnostiach podľa . Námietky sťažovateľa týkajúce sa hodnotenia

vykonaného dokazovania a nedostatočného zistenia skutkového stavu nezakladajú

prípustnosť dovolania podľa .

Vychádzajúc zo skutočnosti, že ústavný súd vyslovil porušenie

a čl. 6 ods. 1 dohovoru najvyšším súdom v dovolacom konaní, nebolo už potrebné osobitne

sa zaoberať namietaným porušením a a 3 .

Podľa prvej vety , ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vec vrátiť na ďalšie konanie.

Na základe citovaných ustanovení ústavný súd zrušil uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. z 2. februára 2016 a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku

nálezu).

V ďalšom konaní bude najvyšší súd viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Sťažnosť v časti namietaného porušenia základného práva vyjadriť sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom podľa a podľa dohovoru v konaní

vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. považuje ústavný súd za

nedôvodnú, a preto jej nevyhovel (bod 4 výroku nálezu).

Sťažovateľ tvrdil a namietal, že mu nebolo doručené vyjadrenie prokurátora k jeho

dovolaniu. Podľa zistenia ústavného súdu toto tvrdenie sťažovateľa nezodpovedá

skutočnosti, pretože sťažovateľ vyjadrenie prokurátora k dovolaniu prevzal 26. augusta

2015, čo vyplýva z doručenky, kópiu ktorej má ústavný súd k dispozícii.

Sťažovateľ požadoval náhradu trov právneho zastúpenia advokátom, ktorých výšku

nevyčíslil.

Trovy právneho zastúpenia pozostávajú z dvoch úkonov právnych služieb v roku

2016 (prevzatie a príprava zastupovania, spísanie sťažnosti) v sume po 143 €, ako aj

z dvoch režijných paušálov v sume po 8,58 €. Celkovo ide o sumu 303,16 €, ktorú je

najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (bod 3 výroku nálezu).

Keďže ústavný súd zrušil dovolacie uznesenie najvyššieho súdu a vec mu vrátil

na ďalšie konanie, v ďalšom bude v právomoci najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu

skúmať zákonnosť odvolacieho uznesenia najvyššieho súdu, čo zároveň vylučuje právomoc

ústavného súdu vo vzťahu k odvolaciemu uzneseniu. Podľa § 31a ods. 1 zákona o ústavnom

súde v spojení s bolo preto potrebné konanie

o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti postupu najvyššieho súdu vo veci sp. zn.

a jeho uzneseniu z 30. januára 2013 zastaviť pre nedostatok právomoci

ústavného súdu, ktorý je neodstrániteľným nedostatkom procesnej podmienky (bod 5

výroku nálezu).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti

tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na časť vety pred bodkočiarkou , podľa ktorého proti

rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod

právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho

doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. apríla 2018