Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 48 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (58)251/384997.72d789.pdf
PDF · 306.72 KB
No categories available
1TdoV/16/2011
Legal thesis Official
N a j v y š š í s ú d 1 Tdo V 16/2011
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu
JUDr. Štefana Harabina a sudcov JUDr. Igora Burgera, JUDr. Daniela Hudáka,
JUDr. Emila Bdţocha a JUDr. Viliama Dohňanského na neverejnom zasadnutí 19. júna 2012
v Bratislave, v trestnej veci obvineného Mgr. D. M. a spol., vedenej na bývalom Špeciálnom
súde v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica pod sp. zn. BB-3 Tš 25/2006, prerokoval
dovolania, ktoré podali obvinení Mgr. D. M., zastúpený advokátom JUDr. Ľ. Š. a H. B. a D.
B., zastúpení advokátkou JUDr. K. M. P., proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 13. decembra 2010, sp. zn. 2 Toš 1/2009, podľa § § 382a, 386 ods. 1, 2 a 388 ods.
1 Tr. por. z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. c/ a i/ Tr. por. účinného do 31. augusta
2011, a takto
rozhodol:
Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. decembra 2010, sp. zn.
2 Toš 1/2009 a konaním, ktoré mu predchádzalo
b o l p o r u š e n ý z á k o n
v ustanovení §§ 319, 213 ods. 3 Tr. por., § 89 ods. 19 Tr. zák. a čl. 6 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd v neprospech obvinených Mgr. D. M.,
H. B., D. B. a R. S.
Napadnuté uznesenie sa zrušuje.
Zrušuje sa aj rozsudok bývalého Špeciálneho súdu v Pezinku, pracovisko Banská
Bystrica z 22. októbra 2008, sp. zn. BB-3 Tš 25/2006.
Zrušujú sa aj ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutia obsahovo nadväzujúce,
ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.
Špecializovanému trestnému súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica
sa prikazuje, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.
O d ô v o d n e n i e
Rozsudkom bývalého Špeciálneho súdu v Pezinku (ďalej len „špeciálny súd“)
z 22. októbra 2008, sp. zn. BB-3 Tš 25/2006, boli uznaní za vinných obvinení Mgr. D. M.
v bode I. a II. rozsudku z trestného činu prijímania úplatku a inej nenáleţitej výhody podľa
§ 160a ods. 1 Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „Tr. zák.“) a pre pomoc
k tomu istému trestnému činu podľa §§ 10 ods. 1 písm. c/, 160a ods. 1, 2 Tr. zák., R. S.
v bode III. rozsudku z trestného činu podplácania podľa § 161a ods. 1, 2 Tr. zák. a H. a D. B.
v bode IV. rozsudku zo spolupáchateľstva trestného činu podplácania podľa §§ 9 ods. 2, 161a
ods. 1, 2 Tr. zák., na tom skutkovom základe, ţe
Obvinený Mgr. D. M.
I.
obţalovaný Mgr. D. M., ako obhajca obvinených, S. S., nar. X., bytom B., ul. M. B. X.
a P. S., nar. X., bytom B., ul. S. X., stíhaných vyšetrovateľom Odboru boja proti
organizovanej kriminalite Stred pod ČVS: PPZ-26/BOK-S-I-2004, za trestný čin výtrţníctva
a trestný čin vydierania po tom, čo boli obaja obvinení vzatí do väzby uznesením Okresného
súdu Brezno č. Tp 58/04, z 2. októbra 2004, dohodol so sudcom Krajského súdu
v Banskej Bystrici, JUDr. M. M., nar. X. v P., naposledy bytom B. B., M. cesta X. (zomrel 3.
3 1 Tdo V 16/2011
novembra 2005), ţe za úplatok, s ktorým sa rozdelia, sudca prepustí obvinených z väzby na
slobodu, na základe čoho
1/ v presne nezistenej dobe od 2. do 10. októbra 2004 obţalovaný Mgr. D. M. pri
návšteve P. S. v priestoroch ÚVV B. B. poţiadal tohto o úplatok vo výške 200.000,- Sk za to,
ţe vybaví na Krajskom súde v Banskej Bystrici, aby pri rozhodovaní o sťaţnosti obvineného
proti uzneseniu Okresného súdu Brezno, ktorým bol obvinený vzatý do väzby, sudca
krajského súdu vyhovel jeho sťaţnosti a prepustil ho z väzby na slobodu. Po prísľube P. S., ţe
poţadovaný úplatok bude vyplatený, sudca JUDr. M. M., 2. novembra 2004 vo svojej
kancelárii v budove Krajského súdu v Banskej Bystrici, poţiadal ďalšieho nestotoţneného
sudcu príslušného senátu Krajského súdu v Banskej Bystrici, aby tento prepustil P. S. na
slobodu a po vyplatení úplatku obţalovaným R. S., 7. novembra 2004, bol P. S. uznesením
Krajského súdu v Banskej Bystrici č. 3 Tpo 108/04, z 10. novembra 2004, prepustený z väzby
na slobodu,
2/ 10. novembra 2004 v priestoroch ÚVV Banská Bystrica pri návšteve S. S. vyţiadal
od neho obţalovaný Mgr. D. M. úplatok vo výške 300.000,- Sk, za čo mu prisľúbil, ţe keď si
podá ţiadosť o prepustenie z väzby, vybaví mu na Krajskom súde v Banskej Bystrici jeho
prepustenie na slobodu, s čím S. S. súhlasil; po prísľube zo strany S. S., ţe úplatok vyplatí,
obţalovaný Mgr. D. M. sa stretol so sudcom JUDr. M. M., ktorému potvrdil prisľúbený
úplatok zo strany S. S. a následne po vyplatení poţadovanej sumy rodinnými príslušníkmi
S. S., 27. decembra 2004 obţalovanému Mgr. D. M., ktorý časť z úplatku následne
28. decembra 2004 odovzdal JUDr. M. M., ktorý po tom, čo ţiadosť o prepustenie na slobodu
bola S. S. uznesením Okresného súdu Brezno č. Tp 58/04, z 5. januára 2005, zamietnutá,
vybavil, ţe Krajský súd v Banskej Bystrici 2. februára 2005 uznesením č. 3 Tpo 7/05, vyhovel
sťaţnosti S. S. proti uzneseniu okresného súdu a prepustil ho z väzby na slobodu,
II.
po tom, čo sa obţalovaný Mgr. D. M. dohodol so sudcom Krajského súdu v Banskej
Bystrici, JUDr. M. M., nar. X. v P., naposledy bytom B. B., M. cesta X. (zomrel 3. novembra
2005), ţe za úplatok, o ktorý sa rozdelia, sudca prepustí v jemu pridelenej trestnej veci
vedenej na Krajskom súde v Banskej Bystrici proti obţalovaným M. K. a spol. (vyšetrovací
spis KR PZ ÚJaKP Ţilina č. ČVS: KUJP-108/OVVK-2002) obvinených I. B., nar. X., bytom
L. J. č., N. B., nar. X., bytom L. H., ul. Š. X. a M. K., nar. X., bytom B. č. X., okr. L. M.,
z väzby na slobodu, na základe čoho
4 1 Tdo V 16/2011
1/ v presne nezistenej dobe najneskôr pri osobnom stretnutí 8. júla 2005 na nezistenom
mieste poţiadal obţalovaný Mgr. D. M. obţalovaného H. B. o úplatok v presne nezistenej
výške, za čo mu prisľúbil, ţe vybaví na Krajskom súde v Banskej Bystrici prepustenie
z väzby jeho syna N. B., s čím obţalovaný H. B. súhlasil. Následne 1. októbra 2005
v B. v hoteli Ď. obţalovaná D. B., manţelka obţalovaného H. B., pri osobnom stretnutí
odovzdala poţadovaný úplatok v bielej obálke obţalovanému Mgr. D. M.,
2/ v presne nezistenej dobe v lete 2005 najneskôr do 8. júla 2005, obţalovaný
Mgr. D. M. pri osobnom stretnutí na nezistenom mieste poţiadal M. M., nar. X., bytom L. M.,
ul. P. X., aby kontaktoval rodinných príslušníkov obţalovaného I. B. a ponúkol im moţnosť,
ţe za úplatok vo výške 200.000,- Sk vybaví na Krajskom súde v Banskej Bystrici prepustenie
obţalovaného z väzby, čo M. M. aj urobil a pri viacerých osobných aj telefonických
kontaktoch ţiadal pre obţalovaného Mgr. D. M. vyplatenie tejto sumy, avšak k vyplateniu
úplatku zo strany rodinných príslušníkov I. B. pre obţalovaného Mgr. D. M. nedošlo,
3/ v presne nezistenej dobe v mesiaci júl 2005 pri osobnom stretnutí pri motoreste T.
v obci L. poţiadal obţalovaný Mgr. D. M., Ľ. K., nar. X., bytom B. X., o finančnú hotovosť
vo výške 400.000,- Sk, za čo prisľúbil, ţe vybaví na Krajskom súde v Banskej Bystrici
prepustenie z väzby jej manţela M. K., s čím Ľ. K. súhlasila. Následne 16. júla 2005 v obci L.
na parkovisku pri motoreste T., Ľ. K. pri osobnom stretnutí odovzdala poţadovaný úplatok
obţalovanému Mgr. D. M.,
Obvinený R. S.
III.
po tom, čo sa obţalovaný Mgr. D. M., ako obhajca obvineného P. S., nar. X., bytom
B., ul. S.., stíhaného vyšetrovateľom Odboru boja proti organizovanej kriminalite Stred pod
ČVS: PPZ-26/BOK-S-I-2004 za trestný čin výtrţníctva a trestný čin vydierania po tom, čo bol
obvinený P. S. vzatý do väzby uznesením Okresného súdu v Brezne č. Tp 58/04, z 2. októbra
2004, dohodol so sudcom Krajského súdu Banská Bystrica, JUDr. M. M., nar. X. v P.,
naposledy bytom B. B., M. cesta X. (zomrel 3. novembra 2005), ţe za úplatok, s ktorým sa
rozdelia, sudca prepustí obvinených z väzby na slobodu, na základe čoho v presne nezistenej
dobe od 2. do 10. októbra 2004 obţalovaný Mgr. D. M. na presne nezistenom mieste
kontaktoval obţalovaného R. S., ktorého poţiadal o úplatok vo výške 200.000,- Sk za to, ţe
vybaví na Krajskom súde v Banskej Bystrici, aby pri rozhodovaní o sťaţnosti obvineného
proti uzneseniu Okresného súdu Brezno, ktorým bol obvinený vzatý do väzby, sudca
5 1 Tdo V 16/2011
krajského súdu vyhovel jeho sťaţnosti a prepustil ho z väzby na slobodu. Po prísľube
obţalovaného R. S., ţe poţadovaný úplatok bude vyplatený, sudca JUDr. M. M., 2. novembra
2004 vo svojej kancelárii v budove Krajského súdu v Banskej Bystrici poţiadal ďalšieho
nestotoţneného sudcu príslušného senátu Krajského súdu v Banskej Bystrici,
aby tento prepustil P. S. na slobodu a 7. novembra 2004 obţalovaný R. S. odovzdal
vyţadovaný úplatok obţalovanému Mgr. D. M., po čom bol P. S. uznesením Krajského súdu
v Banskej Bystrici č. 3 Tpo 108/04, z 10. novembra 2004, prepustený z väzby na slobodu,
Obvinení H. B. a D. B.
IV.
po tom, čo sa obţalovaný Mgr. D. M., ako obhajca obţalovaného N. B., dohodol so
sudcom Krajského súdu v Banskej Bystrici, JUDr. M. M., nar. X. v P., naposledy bytom
B.B., M. cesta X. (zomrel 3. novembra 2005), ţe za úplatok, o ktorý sa rozdelia, sudca
prepustí v jemu pridelenej trestnej veci vedenej na Krajskom súde v Banskej Bystrici proti
obţalovaným M. K. a spol. (vyšetrovací spis KR PZ ÚJaKP Ţilina č. ČVS: KUJP-
108/OVVK-2002) obţalovaného N. B., N.X., bytom L. H., ul. Š. X., z väzby na slobodu, na
základe čoho v presne nezistenej dobe, najneskôr pri osobnom stretnutí 8. júla 2005, na
nezistenom mieste, poţiadal obţalovaný Mgr. D. M. obţalovaného H. B. a obţalovanú D. B.
o úplatok v presne nezistenej výške, za čo im prisľúbil, ţe vybaví na Krajskom súde
v Banskej Bystrici prepustenie z väzby N. B., s čím menovaní súhlasili a pri stretnutí
1. októbra 2005 v B. v hoteli Ď., obţalovaná D. B. odovzdala poţadovaný úplatok v bielej
obálke obţalovanému Mgr. D. M.
Za tieto trestné činy špeciálny súd uloţil obvinenému Mgr. D. M. podľa §§ 35 ods. 2,
160a ods. 2, 39a ods. 2 písm. a/ Tr. zák. úhrnný trest odňatia slobody vo výmere osem rokov,
na výkon ktorého ho zaradil do prvej nápravnovýchovnej skupiny. Podľa §§ 53 ods. 1, 54 ods.
3 Tr. zák. i peňaţný trest vo výmere 500 000 Sk (16 596,96 eur) a pre prípad úmyselného
zmarenia výkonu tohto trestu náhradný trest odňatia slobody vo výmere jeden rok. Tresty
odňatia slobody obvinenému R. S. podľa §§ 161a ods. 2, 39a ods. 2 písm. a/ Tr. zák. vo
výmere dva roky, na výkon ktorého bol zaradený do prvej nápravnovýchovnej skupiny a
obvineným H. a D. B. podľa § §161a ods. 2, 39a ods. 2 písm. a/ Tr. zák. vo výmere dva roky,
na výkon ktorých boli zaradení do prvej nápravnovýchovnej skupiny.
Rozsudok špeciálneho súdu nadobudol právoplatnosť 13. decembra 2010, kedy
odvolací súd podľa § 319 Tr. por. odvolania obvinených Mgr. D. M., R. S., H. a D. B.
zamietol.
Špecializovaný trestný súd predloţil 18. júla 2011 najvyššiemu súdu dovolania, ktoré
podali obvinení Mgr. D. M. 19. apríla 2011 a H. a D. B. 4. marca 2011. Domáhali sa nimi,
aby dovolací súd vyslovil porušenie zákona v ich neprospech z dôvodov uvedených
v ustanovení § 371 ods. 1 písm. c/ a i/ Tr. por. účinného do 31. augusta 2011. Mgr. D. M.
uplatnil i dovolacie dôvody podľa písm. g/, h/, a j/.
Obvinený Mgr. D. M. v dovolaní poukázal na to, ţe záver o neopodstatnenosti
odvolania je založený na extrémnom nesúlade so skutkovými a právnymi zisteniami, na
nevysporiadaní sa s námietkami, na nerešpektovaní základných ústavných princípov
platiacich pre trestné právo, na ich deformácii, na svojvoľnej interpretácii a aplikácii noriem
trestného práva a na absolútnej nespravodlivosti. Odvolací súd svojvoľne vykladal
a aplikoval predpisy, v dôsledku čoho naplnil dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr.
Zásadným spôsobom porušil právo na obhajobu pri výsluchu svedkov K., rovnako aj vo
vzťahu k svedkovi S., M., utajenému svedkovi, tým, že porušil zásadu zákazu tzv. deformácie
dôkazu, keď vyvodil skutkové zistenia, ktoré nevyplynuli z vykonaného dokazovania, pri
hodnotení dôkazov neprihliadol na zásady in dubio pro reo a prezumpcie neviny. Zo skutku
pod bodom I. a II. nie je jasné, či sa naplnila skutková podstata kvalifikovaného trestného
činu, opomína objektívnu a subjektívnu stránku a súd sa na preukazovaní viny neprípustne
podieľal v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy. Došlo tým k naplneniu aj dovolacieho dôvodu podľa
§ 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. Prítomný je aj dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr.
por., lebo rozhodnutie je založené na nezákonne vykonaných, dôkazoch (výsluch svedkov K.,
utajeného svedka, peňažného denníka). Súdy mali aplikovať ustanovenia o pokračujúcom
trestnom čine a nie o opakovaní trestného činu, čím došlo k nesprávnemu použitiu asperačnej
zásady, uloženiu trestu mimo zákonnej trestnej sadzby a rozhodnutie odvolacieho súdu
nie je opreté o zákonné dôvody, čím sú dané tiež dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. h/
a j/ Tr. por. Navrhol, aby najvyšší súd po vyslovení porušenia zákona z uvedených dôvodov
zrušil napadnuté rozhodnutia a prikázal špecializovanému trestnému súdu, aby vec
v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.
7 1 Tdo V 16/2011
Obvinení H. a D. B. poukázali na to, že odôvodnenia napadnutých rozhodnutí nemajú
zákonné náležitosti a sú nepreskúmateľné. Mali odňatú možnosť konať pred súdom
a porušené ústavné právo na spravodlivý proces. Odvolanie „vybavil“ argumentačne
odvolací súd tromi vetami. Dovolanie opierajú o ustanovenie § 371 ods. 1 písm. c/, i/ Tr. por.
Obidva súdy rozhodnutia o vine založili na jednom dôkaze, a to obsahu výpovedi utajeného
svedka č. 2, i napriek tomu, že tento svedok ich neusvedčuje. Spôsob, akým bol utajený svedok
č. 2 vypočúvaný súdom prvého stupňa, a to, že odsúdenie dovolateľov je založené len na jeho
výpovedi, je porušením práva na obhajobu. Utajený svedok nebol vypočutý v prítomnosti
sudcu a obhajcov a nebol dôvod na jeho utajenie. Odvolací súd neuviedol, ako overoval
a overil vierohodnosť utajeného svedka č. 2. Skutočnosť, že ten sa nachádzal v kritickom čase
vo väzbe, je dôvodom na pochybnosti o jeho vierohodnosti. Nie je v súlade so zákonom a
požiadavkou spravodlivosti, aby výpoveď svedka v utajení s kriminálnou prítomnosťou bola
jediným usvedčujúcim dôkazom pre odsúdenie bezúhonných osôb. Upozorňujú aj na
judikatúru súdov a rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“). Peniaze
odovzdali obhajcovi ich syna s úmyslom a vedomím, že platia trovy za úkony právnej služby.
Označený dovolací dôvod spočíva v nesprávnom právnom posúdení skutku ustáleného súdmi.
Mgr. D. M. nebol osobou, ktorá obstarávala vec všeobecného záujmu. Právna veta rozsudku,
podľa ktorej dovolatelia „priamo poskytli úplatok v súvislosti s obstarávaním veci
všeobecného záujmu“ nemá oporu v skutkovej vete. Podľa nej sa na rozdelení úplatku mal
dohodnúť obvinený Mgr. M. so sudcom JUDr. M. Zo skutkovej vety nevyplýva, že o rozdelení
úplatku mali vedomosť. Naopak, zo skutku vyplýva, že „...na nezistenom mieste požiadal
obvinený Mgr. M. obvinených H. a D. B. o úplatok v presne nezistenej výške, za čo im
prisľúbil, že im vybaví na krajskom súde prepustenie z väzby N. B....“ Pokiaľ odovzdala
dovolateľka Mgr. M. úplatok v nezistenej výške nebolo to s úmyslom, aby ho dal sudcovi, ale
preto, aby svojim vplyvom pôsobil (...vybavil..) na výkon právomoci sudcu. Tento záver plynie
zo skutkovej vety rozsudku. Zo žiadneho dôkazu a ani z rozsudku nevyplýva, že to bol práve
sudca JUDr. M., ktorý mal konať a konal v trestnej veci syna dovolateľov, a ktorý aj
rozhodoval o jeho prepustení z väzby. V skutku nie je označená ani spisová značka, pod
ktorou bol v administratívnych pomôckach súdu vedený zberný spis súvisiaci s trestnou vecou
syna dovolateľov. Naopak, z dôkazov možno dôvodne predpokladať, že sudca JUDr. M. mal
byť len ďalším sprostredkovateľom a ani on nebol v danej veci osobou obstarávajúcou vec
všeobecného záujmu. Ak dovolateľka odovzdala úplatok Mgr. M., aby svojim vplyvom pôsobil
na výkon právomoci sudcu nemohla sa dopustiť trestného činu podplácania, ale len nepriamej
korupcie. Zo skutku nie je možné identifikovať ich protiprávne konanie. S poukazom, na
8 1 Tdo V 16/2011
ustanovenie § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. sa nedomáhajú prieskumu správnosti a úplnosti
zisteného skutku, ale namietajú, že rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení
súdom zisteného skutku. Pri správnom posúdení skutku nie je možné konanie dovolateľov
podriadiť pod žiadnu skutkovú podstatu trestného činu, resp. môže byť kvalifikované ako
trestný čin nepriamej korupcie. Navrhli, aby najvyšší súd vyslovil porušenie zákona v
ich neprospech v ustanoveniach § 371 ods. 1 písm. c/, i/ Tr. por., zrušil napadnuté rozhodnutia
a prikázal špecializovanému trestnému súdu, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval
a rozhodol.
V zmysle § 376 Tr. por. sa ţiadna z procesných strán k dovolaniu v určených lehotách,
nevyjadrila.
Dovolací súd (§ 377 Tr. por.) zistil, ţe dovolania proti napadnutému uzneseniu
sú prípustné (§ 368 ods. 1, 2 písm. h/ Tr. por.), boli podané oprávnenými osobami
(§ 369 ods. 2 písm. b/ Tr. por. účinného do 31. augusta 2011), v zákonnej lehote a na mieste,
kde moţno tento mimoriadny opravný prostriedok podať (§ 370 ods. 1, 2 Tr. por. účinného
do 31. augusta 2011). Spĺňajú podmienky uvedené v § 373 Tr. por., ako aj obsahové
Po prerokovaní veci na neverejnom zasadnutí a preskúmaní spisového materiálu
dovolací súd dospel k záveru, ţe dovolania sú dôvodné, lebo uplatnené dovolacie dôvody
uvedené v § 371 ods. 1 písm. c/ a i/ Tr. por. účinného do 31. augusta 2011 v danej veci
naplnené boli, keď uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. decembra 2010,
sp. zn. 2 Toš 1/2009, u obvinených Mgr. D. M., H. a D. B. a R. S. a konaním, ktoré mu
predchádzalo, bol porušený zákon v ustanoveniach § § 319, 213 ods. 3 Tr. por., § 89 ods. 19
Tr. zák. a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„Dohovor“) v ich neprospech.
Podľa § 382a Tr. por. účinného od 1. septembra 2011 dovolací súd môţe rozhodnúť
aj na neverejnom zasadnutí o dovolaní, ak zistí, ţe dôvody dovolania, ktoré bolo podané
v prospech obvineného, sú zjavne preukázané a je zrejmé, ţe vytýkané nedostatky povedú
k postupu podľa §§ 386 a 388 ods. 1 Tr. por.
9 1 Tdo V 16/2011
V zmysle § 386 ods. 1 Tr. por. ak bol dovolacím súdom zistený dôvod dovolania
podľa § 371 Tr. por., vysloví rozsudkom porušenie zákona v príslušných ustanoveniach,
o ktoré sa tento dôvod opiera.
Podľa § 386 ods. 2 Tr. por. súčasne s výrokom uvedeným v odseku 1 dovolací súd
zruší napadnuté rozhodnutie alebo jeho časť, alebo aj chybné konanie, ktoré napadnutému
rozhodnutiu predchádzalo. Po zrušení rozhodnutia odvolacieho súdu dovolací súd podľa
okolností prípadu zruší aj predchádzajúce rozhodnutie súdu prvého stupňa. Ak je nezákonný
len niektorý výrok napadnutého rozhodnutia alebo rozhodnutia súdu prvého stupňa
a ak ho moţno oddeliť od ostatných, zruší dovolací súd len tento výrok. Ak však zruší, hoci
len sčasti výrok o vine, zruší vţdy súčasne celý výrok o treste, ako aj ďalšie výroky, ktoré
majú vo výroku o vine svoj podklad a ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutie obsahovo
nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.
Právo na obhajobu je jedným zo základných atribútov spravodlivého procesu
zabezpečujúcim „rovnosť zbraní“ medzi obvineným na jednej strane a prokurátorom
ako ţalobcom v trestnom konaní na strane druhej. Táto základná zásada trestného konania
je v Trestnom poriadku upravená v ustanovení § 2 ods. 9 Tr. por. a vyplýva z čl. 50 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavy“). Garantovaná je v takých významných
právnych dokumentoch, akými sú Listina základných práv a slobôd a Dohovor. Podľa čl. 50
ods. 3 Ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a moţnosť na prípravu
obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.
Porušenie práva na obhajobu je závaţnou, resp. podstatnou chybou konania.
Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. účinného do 31. augusta 2011 je však
koncipovaný oveľa uţšie, nie je ním akékoľvek (resp. kaţdé) porušenie práva na obhajobu,
ale len porušenie tohto práva „zásadným spôsobom“.
Pri posudzovaní, či bolo zásadným spôsobom porušené právo obvinených
na obhajobu, sú dôleţité konkrétne podmienky prípadu, ktoré je potrebné vyhodnotiť
individuálne, ako aj vo vzájomných súvislostiach. Podstatou práva na obhajobu je zabezpečiť
obhajovanie práv obvinených tak, aby boli okrem iného objasnené aj všetky skutočnosti
svedčiace v ich prospech a aby sa na ne v konaní a pri rozhodovaní prihliadalo.
10 1 Tdo V 16/2011
Vychádzajúc z toho, obvinený, resp. jeho obhajca, musí mať vţdy reálnu moţnosť
realizovať právo na obhajobu a je len na ňom, či ho vyuţije. Obvinený tak môţe urobiť
aţ potom, ako bol riadne upovedomený o čase a mieste vykonania výsluchu konkrétneho
svedka. Iba všeobecné poučenie obvineného a jeho obhajcu o moţnosti zúčastniť
sa vyšetrovacích úkonov podľa § 213 ods. 1, 3 Tr. por. nemoţno povaţovať za dostatočné,
pretoţe takéto poučenie nezohľadňuje povinnosť policajta vyplývajúcu mu z ustanovenia
§ 213 ods. 3 Tr. por. a ani podmienky čítania zápisnice o výpovedi svedka/spoluobvineného,
vyplývajúce z ustanovenia § 263 ods. 3, 4 Tr. por. Tieto ustanovenia úzko súvisia a musia
byť aplikované v jednote a nie izolovane. Iba tak moţno docieliť, aby výsluch svedka
bol v súlade s Trestným poriadkom, ale aj s Dohovorom.
Obvinený, resp. jeho obhajca sa môţe vzdať práva účasti na úkone, podmienkou však
je, ţe o tomto úkone musí byť riadne a včas upovedomený, čo znamená, ţe v prípade
výsluchov svedkov im vyšetrovateľ musí oznámiť deň a konkrétny čas výsluchu, miesto
a meno osoby, ktorú bude vypočúvať. Ak tak policajt nepostupuje, koná v rozpore
s čl. 6 ods. 3 Dohovoru i § 213 ods. 3 Tr. por.
Podľa čl. 6 ods. 3 Dohovoru, kto je obvinený z trestného činu, má tieto minimálne
práva:
písm. b/ mať primeraný čas a moţnosti na prípravu svojej obhajoby, písm. c/
obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu alebo pokiaľ nemá
prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujem spravodlivosti
vyţaduje, písm. d/ vypočuť alebo dať vypočuť svedkov proti sebe a dosiahnuť
predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok ako svedkov
proti sebe.
Z judikatúry ESĽP vyplýva bezpodmienečná povinnosť orgánov činných v trestnom
konaní a súdu rešpektovať právo obvineného na obhajobu tým, ţe mu musí dať moţnosť
zúčastniť sa výsluchu svedka tak, aby tento úkon zodpovedal požiadavkám
kontradiktórnosti konania. Obvinený musí mať moţnosť spochybniť argumenty
a vypočúvať svedkov (Unterpertinger proti Rakúsku, rozsudok ESĽP z 24. novembra 1986,
sťaţnosť č. 9120/80).
Čas, miesto a druh úkonu môţe vyšetrovateľ oznámiť obhajcovi osobne, telefonicky
11 1 Tdo V 16/2011
alebo písomne tak, aby obhajca mohol zabezpečiť svoju účasť na úkone alebo zabezpečiť
za seba zastúpenie. V prípade, ak vykonanie vyšetrovacieho úkonu nemoţno odloţiť
na neskoršiu dobu alebo o ňom vyrozumieť obhajcu, je vyšetrovateľ povinný o tom urobiť
písomný záznam a zaloţiť ho do spisu.
Obhajca obvineného Mgr. D. M., JUDr. Ľ. Š., si v zmysle § 213 ods. 2 Tr. por.
vyhradil právo zúčastniť sa na všetkých vyšetrovacích úkonoch a o ich termínoch ţiadal byť
písomne a včas vyrozumený (č. l. 49, zv. 1). V súvislosti s námietkou obvineného vypovedali
na hlavnom pojednávaní 6. júna 2008 Ing. P. K. a Ing. J. A., ktorí tvrdili, ţe obhajcovia boli
o všetkých úkonoch upovedomení.
Zo spisu však vyplýva, ţe namietané výpovede svedkov Ľ. a M. K. z 21. marca
2006 sa konali v neprítomnosti obhajcov, ktorí neboli o tomto úkone vyrozumení
písomne, pričom sa v spise nenachádza ani záznam o ich vyrozumení.
Predmetom dokazovania v trestnom konaní (§ 119 ods. 1 Tr. por.) sú okolnosti
spáchania trestného činu a nie okolnosti jeho vyšetrovania. Tieto by mohli tvoriť
samostatný skutok len v prípade, ak by pri vyšetrovaní došlo k zneuţívaniu právomoci
verejného činiteľa, ktoré by bolo ako trestný čin predmetom trestného stíhania.
V spojitosti s výsluchom vyšetrovateľov, resp. policajtov ako svedkov v tej istej veci,
či uţ k obsahu, spôsobu alebo priebehu nimi vykonaných procesných úkonov vo veci, v ktorej
pôsobili ako orgány činné v trestnom konaní, najvyšší súd zastáva názor, ţe takýto úkon
nemá povahu právne relevantného procesného úkonu, a preto sa ani nesmie nachádzať
v trestnom spise. Postavenie orgánu činného v konkrétnej trestnej veci je nezlučiteľné
s postavením svedka v nej, pretože o tom, akým spôsobom prebiehal úkon trestného
konania a aký je jeho obsah svedčí zápisnica o úkone, resp. iná listina o zákonných
náležitostiach tohto úkonu, v tomto prípade o upovedomení obhajcov o výsluchu.
Ak by výsluchané osoby potvrdili nezákonnosť svojho postupu, došlo by z ich strany
k naplneniu zákonných znakov skutkovej podstaty trestného činu zneuţívania právomoci
verejného činiteľa podľa § 326 Tr. zák.
12 1 Tdo V 16/2011
V danej veci nesplnenie zákonných povinnosti policajtov pre nich vyplývajúcich
z ustanovenia § 213 ods. 3 Tr. por. nie je moţné zhojiť ich svedeckou výpoveďou, ktorou
sa má dokázať, ţe si ich splnili.
Dovolací súd bez akýchkoľvek pochybností dospel k záveru, a to zhodne
s dovolacími námietkami obhajoby, že výpovede svedkov K. z prípravného konania
vykonané v neprítomnosti obhajcov, ktorí neboli príslušníkmi policajného zboru riadne
vyrozumení o vykonávaní týchto úkonov, sú zásadným porušením práva
na obhajobu, lebo tieto úkony viedli priamo k rozhodnutiu vo veci.
Svedkyňa K. bola z dôvodu vznesených námietok pred prvostupňovým súdom
opätovne vypočutá, súd sa však s touto jej „nepresvedčivou a nedôveryhodnou“ výpoveďou
v odôvodnení rozsudku (str. 10) náleţitým spôsobom nevysporiadal a nevysvetlil, aké
skutočnosti ňou uvádzané povaţoval za dokázané. Následne (str. 12 rozsudku) bez
zohľadnenia predchádzajúcich zistení uvádza, ţe obrana (správne obhajoba) obvinených bola
vyvrátená a vina preukázaná vykonanými dôkazmi, medzi nimi aj spochybnenou výpoveďou
K. z prípravného konania.
Ak v trestnom konaní vypovedá svedok, ktorého totoţnosť je utajená a táto výpoveď
je získaná zákonným spôsobom nezakladá to samo o sebe dovolací dôvod v zmysle § 371
ods. 1 písm. c/ Tr. por. účinného do 31. augusta 2011.
Hranicou vyuţitia dôkazov zaloţených na výpovediach anonymných svedkov
v trestnom konaní sa zaoberá ESĽP, ktorý zaujal stanoviska v podobe viacerých rozhodnutí
v rámci posudzovania súladu vyuţitia takého dôkazu s právom na spravodlivý proces
(fair trial) podľa čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru.
Právo na spravodlivé súdne konanie má popredné miesto v spoločnosti a nemoţno
ho obetovať účelovosti (Delcourt proti Belgicku, rozsudok ESĽP z 17. januára 1970, sťaţnosť
č. 2689/65). Všeobecná zásada v čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d/ Dohovoru poţaduje,
aby mal obhajca primeranú a vhodnú príleţitosť na výsluch a spochybnenie svedka proti
obvinenému počas výpovede aj v neskoršom štádiu (Lüdi proti Švajčiarsku, rozsudok ESĽP
z 15. júna 1992, sťaţnosť č.12433/86). Ak zásady spravodlivého súdneho procesu poţadujú,
aby sa záujmy obhajoby vyvaţovali záujmami svedkov alebo obetí predvolaných svedčiť
13 1 Tdo V 16/2011
(Doorson proti Holandsku, rozsudok ESĽP z 26. marca 1996, sťaţnosť č. 20524/92),
je nevyhnutné, aby sa s dôkazmi získanými prostredníctvom utajovaných svedkov,
keď nemôţu byť zabezpečené práva obhajoby v miere beţnej poţadovanej naším Trestným
poriadkom a Dohovorom, zaobchádzalo s výnimočnou opatrnosťou.
Inštitút utajovaného svedka a jeho výpoveď v trestnom konaní nie je nezlučiteľný
s čl. 6 ods. 3 písm. d/ Dohovoru, jej následné pouţitie pred súdom ako dostatočný jediný
usvedčujúci dôkaz pre odsúdenie obvinených, musí však spĺňať všetky atribúty zákonnosti
a legitimity, pričom dôvodom musí byť tak závaţná skutočnosť, akou je ohrozenie alebo
nebezpečenstvo ţivota, zdravia, telesnej integrity takého svedka alebo jemu blízkych osôb.
Zároveň nesmie ísť o abstraktnú, ničím nepodloženú obavu, ktorá odôvodňuje takýto
postup, navyše, ak sa má jednať o jediný usvedčujúci dôkaz, keď vierohodnosť
utajovaného svedka nemohla byť obhajobou spoľahlivo overená.
Obhajoba ak nepozná totoţnosť osoby a na otázky, ktoré poloţí svedkovi, nedostane
dostatočnú odpoveď, môţe byť zbavená podrobných údajov, ktoré by viedli k preukázaniu
a odhaleniu utajovaného svedka. Takéto svedectvo však môţe byť nepravdivé, chybné
a obhajoba bude sotva schopná preukázať nepriateľský vzťah, prípadnú zaujatosť voči
obvineným, ak jej chýbajúce informácie o svedkovi neumoţňujú vyvrátiť jeho dôveryhodnosť
(mutatis mutandis, Kostovski proti Holandsku, rozsudok ESĽP z 20. novembra 1989,
sťaţnosť č. 11454/85).
Utajovaný svedok neumoţňuje obvinenému verifikovať pravdivosť voči nemu
smerujúcich výpovedí, pretoţe vylučuje moţnosť vyjadriť sa k osobe svedka a k jeho
vierohodnosti, obmedzuje teda jeho právo na obhajobu. Je v rozpore s princípmi
kontradiktórnosti a rovnosti konania, pretoţe rovnaké obmedzenie nezavádza pre obţalobu.
Pri tak závaţnom zásahu do práva obvineného na obhajobu a aj do práva na spravodlivý
proces, je nevyhnutnou podmienkou vyuţitie všetkých moţností minimalizácie zásahu
do základných práv obvinených garantovaných Ústavou a Dohovorom. V demokratickej
spoločnosti právo na správny výkon spravodlivosti obsahuje fakt, ţe akékoľvek opatrenia
obmedzujúce práva obhajoby by mali byť striktne nutné. Ak môţe stačiť menej obmedzujúce
opatrenie, pouţije sa toto.
14 1 Tdo V 16/2011
Dovolací súd nie je presvedčený o tom, či konajúci súd vynaloţil dostatočnú snahu
na odhadnutie hrozby odvety voči utajenému svedkovi č. 2 a jeho rodine. Z rozhodnutí súdov
nie je zrejmé, či otázka postavenia obvinených bola spoľahlivo vyriešená a či by obvinení
mohli uskutočniť takéto hrozby alebo podnecovať iných, aby tak robili v ich mene.
Nebolo ani dostatočne vysvetlené, pokiaľ ide o obhajobu, za akých konkrétnych okolností
bolo nevyhnutné uchýliť sa k takým extrémnym obmedzeniam práv obvinených
na predkladanie dôkazov proti obhajobe v ich neprítomnosti a z akých dôvodov
sa neuvaţovalo o iných opatreniach. Tieto skutočnosti sú o to závaţnejšie, ţe výpoveď
utajovaného svedka č. 2 bola jediným usvedčujúcim dôkazom proti obhajobe obvinených B..
V danom prípade bol utajovaný svedok č. 2 pri výsluchu v oddelenej miestnosti
s náhradným sudcom, z ktorej boli obvinení a obhajcovia vylúčení. Komunikácia prebiehala
cez zvukové zariadenie. Nemohli sledovať jeho vystúpenie počas priameho výsluchu,
a tým si ani overiť jeho dôveryhodnosť. Tieto opatrenia nie je moţné povaţovať za vhodnú
náhradu toho, aby mala obhajoba moţnosť klásť otázky svedkovi priamo a urobiť si vlastný
úsudok o jeho vystupovaní a dôveryhodnosti.
Usvedčenie by sa nemalo zakladať výhradne alebo v rozhodujúcej miere
na anonymných výpovediach (spomínaná vec Doorson a Van Mechelen proti Holandsku,
rozsudok z ESĽP z 23. apríla 1997, sťaţnosť č. 21363/93 a i.).
Podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. účinného do 31. augusta 2011 dovolanie moţno
podať len, ak rozhodnutie je zaloţené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku,
alebo na nesprávnom pouţití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť
zisteného skutkového stavu však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.
Na podklade tohto dovolacieho dôvodu nie je moţné posudzovať a hodnotiť správnosť
a úplnosť skutkového stavu v zmysle § 2 ods. 5 Tr. por., ani preverovať úplnosť vykonaného
dokazovania a správnosť hodnotenia jednotlivých dôkazov podľa § 2 ods. 6 Tr. por., pretoţe
to sú otázky upravené normami procesného a nie hmotného práva. Dovolanie je
mimoriadnym opravným prostriedkom a rozhoduje o ňom najvyšší súd, kde nemoţno znovu
vytvárať, či zásadne meniť skutkové zistenia. Právna úprava spôsobu rozhodovania
najvyššieho súdu predpokladá, ţe v tomto konaní nebude dokazovanie vykonané vôbec alebo
len celkom výnimočne v značne obmedzenom rozsahu a zamerané výlučne na to, aby mohlo
15 1 Tdo V 16/2011
byť rozhodnuté o dovolaní (§ 379 ods. 2 Tr. por.). Tento dovolací dôvod súvisí s nesprávnou
aplikáciou zákonných znakov skutkovej podstaty trestného činu na zistený skutkový stav,
ktorým je dovolací súd viazaný a nesprávnej aplikácie iných noriem hmotného práva.
Dovolací súd hodnotí skutkový stav pri rozhodovaní o dovolaní, ktoré sa opiera o dôvod
dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. len z toho hľadiska, či skutok, z ktorého bol
obvinený uznaný za vinného, bol v skutkovej vete rozsudku vymedzený tak, aby zodpovedal
znakom skutkovej podstaty príslušného trestného činu.
Najvyšší súd zo spisu a odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa (str. 18) zistil,
ţe pri ukladaní trestu odňatia slobody obvinenému Mgr. D. M. síce uloţil úhrnný trest podľa
§ 35 ods. 2 Tr. zák., nezaoberal sa však otázkou posúdenia toho, či ide o opakovanie alebo
pokračovanie v trestnej činnosti. Ani v právnej vete rozsudku nevyjadril, či ide o pokračovací
trestný čin alebo reálny súbeh trestných činov. To, ţe súd hodnotil trestné činy ako reálny
súbeh moţno usudzovať len z pouţitia § 35 ods. 2 Tr. zák. S tým úzko súvisí posúdenie
súbehu trestných činov (prípadne aj otázka vylúčenia súbehu) a ukladanie trestu podľa zásad
v ustanoveniach §§ 35 aţ 37 Tr. zák. Pre nesprávne pouţitie iného hmotnoprávneho
ustanovenia potom môţe nastať situácia, ţe obvinenému je uloţený trest mimo zákonom
stanovenú trestnú sadzbu.
Súd prvého stupňa mal preto povinnosť skúmať, či sú v danej veci naplnené znaky
pokračovacieho trestného činu, teda či je preukázaná subjektívna súvislosť, spočívajúca
v jednotnom zámere páchateľa, ktorý jednotlivými čiastkovými útokmi napĺňa skutkovú
podstatu rovnakého trestného činu a objektívna súvislosť, spojená rovnakým alebo podobným
spôsobom vykonania, blízkou súvislosťou v čase a predmete útoku, samozrejme
len za situácie, ak by bolo preukázané, ţe došlo k spáchaniu skutku (resp. skutkov).
Znak subjektívnej súvislosti spočíva v postupnom uskutočňovaní jednotného zámeru,
ktorý musí byť daný od počiatku pokračovania v trestnom čine, t. j. pri prvom čiastkovom
útoku, pretoţe jediný trestný čin musí vyplývať z jedinej vôle páchateľa.
Rozhodujúcim znakom pokračovania v trestnom čine, ktorý ho odlišuje od opakovania
trestného činu (od rovnorodého viacčinného súbehu), spočíva v tom, ţe jednotlivé útoky,
z ktorých kaţdý napĺňa znaky toho istého trestného činu, sú po subjektívnej stránke spojené
jediným a tým istým zámerom v tom zmysle, ţe páchateľ uţ od začiatku zamýšľa aspoň
v najhrubších rysoch uskutočniť i ďalšie útoky, pričom z hľadiska objektívnej stránky sa tieto
16 1 Tdo V 16/2011
jednotlivé útoky javia ako postupné realizovanie uvedeného jediného zámeru páchateľa
(R. č. 3/1972 Zb. rozh. tr.). Jednotný zámer je nutné odvodzovať zo všetkých komplexne
zistených okolností a je moţné ho posudzovať z rovnorodého spôsobu konania páchateľa,
či z ďalších objektívnych súvislostí, akými sú čas, miesto a spôsob spáchania jednotlivých
činov páchateľom, ktoré sú rovnako dôleţité aj pre záver, či sa nejedná o opakovanie
trestného činu (R. č. 47/1967 Zb. rozh. tr.). Pre splnenie podmienky rovnorodosti prevedenia
jednotlivých útokov sa nevyţaduje úplná totoţnosť spôsobu spáchania, ale postačí podobnosť
spôsobu spáchania jednotlivých útokov, pričom túto podmienku je treba vykladať v súvislosti
s obsahom spoločného zámeru.
Z hľadiska naplnenia formálneho znaku „blízkej časovej súvislosti“ pokračovania
v trestnom čine, dovolací súd ešte dodáva, ţe je nutné vziať do úvahy všetky konkrétne
okolnosti prípadu. Ak ide najmä o majetkovú trestnú činnosť, potom za splnenia ďalších
podmienok uvedených v § 89 ods. 19 Tr. zák., je potrebné pri tomto znaku všeobecne
vychádzať z toho, ţe čím je dlhšia celková doba páchania pokračovacej trestnej činnosti,
čím je väčší počet čiastkových útokov behom nej spáchaných, čím vyššia je spôsobená škoda
na cudzom majetku a čím vyššie je obohatenie páchateľa, tým dlhšia môţe byť i doba medzi
jednotlivými čiastkovými útokmi. Na prekáţku záveru, ţe sa jedná o pokračovanie za týchto
okolností nemusí byť zistenie, ţe medzi jednotlivými útokmi uplynula doba niekoľkých
mesiacov.
Súdy oboch stupňov v posudzovanej veci sa týmito kritériami nezaoberali, preto bude
potrebné, aby sa po vrátení veci na ďalšie konanie, špecializovaný trestný súd vysporiadal
v naznačených súvislostiach s vytýkaným pochybením pri posudzovaní viny obvinených.
V tomto smere je nutné upozorniť aj na právo na spravodlivý proces podľa čl. 6
Dohovoru a z neho vyplývajúcu judikatúru ESĽP, v zmysle ktorej sa vyţaduje,
aby rozhodnutie súdu bolo odôvodnené a presvedčivé. Odôvodnenie rozhodnutia
je zárukou toho, ţe výkon spravodlivosti nie je arbitrárny. Podcenenie povinnosti súdu
vytvoriť presvedčivé rozhodnutie, ktoré spĺňa parametre zákonnosti a ústavnosti, zreteľne
vyvoláva účinky arbitrárnosti a porušenia základného práva účastníka konania na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, ako aj jeho práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu
predpokladá, ţe účastníkovi konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej
17 1 Tdo V 16/2011
kvalite, pričom výklad a pouţívanie zákonných ustanovení príslušných procesných predpisov
musí v celom rozsahu rešpektovať uvedené právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
Dohovoru (čl. 46 ods. 1 Ústavy).
Dovolací súd sa zásadne zaoberá len otázkou správnosti právneho posúdenia skutku
vo vzťahu k tomu skutkovému stavu, ktorý zistili niţšie súdy. Nesprávnym právnym
posúdením zisteného skutku sa rozumie zistenie, ţe skutok bol v napadnutom rozhodnutí
kvalifikovaný ako trestný čin, napriek tomu, ţe nešlo o ţiadny trestný čin alebo, ţe išlo o iný
trestný čin.
Treba uviesť, ţe ak úplatok prijíma alebo ţiada páchateľ v súčinnosti s verejným
činiteľom a pre neho, iba vtedy sa dopúšťa účastníctva na trestnom čine prijímania úplatku
a inej nenáleţitej výhody podľa § 10 ods. 1 Tr. zák., § 160a ods. 1, 2 Tr. zák. (prípadne
§ 160b Tr. zák., § 160c Tr. zák.).
Pokiaľ páchateľ iba predstiera, ţe bude svojim vplyvom pôsobiť na výkon právomoci
verejného činiteľa, popr. na činnosť osoby, ktorá obstaráva veci všeobecného záujmu,
ale pre vybavenie veci nič nepodnikne ani nemá v úmysle podniknúť, dopúšťa
sa trestného činu podvodu podľa § 250 Tr. zák., prípadne jeho pokusu podľa § 8 Tr. zák.,
§ 250 Tr. zák., keď o úplatok poţiadal, ale neprijal ho (R. č. 32/1987 a č. 16/1981
Zb. rozh. tr.).
Zo skutkových zistení obidvoch súdov vyplývajú zásadné nedostatky týkajúce
sa zisťovania základných náležitostí právneho posúdenia veci, t.j., či v konaní obvineného
Mgr. D. M. sú preukázané všetky znaky trestného činu prijímania úplatku a inej nenáleţitej
výhody podľa § 160a ods. 1 Tr. zák. a pomoci k tomuto trestnému činu podľa §§ 10 ods. 1
písm. c/, 160a ods. 1, 2 Tr. zák., resp., či nejde o inú trestnú činnosť. Rovnako to platí aj
u ostatných obvinených, keďţe skutková podstata trestného činu podplácania podľa § 161a
ods.1, 2 Tr. zák. je len zrkadlovým obrazom trestného činu prijímania úplatku.
Dovolací súd konštatuje, ţe v spise sa nenachádza ani jeden relevantný dôkaz
o súčinnosti sudcov Krajského súdu Banská Bystrica s obvineným obhajcom Mgr. D. M.
v tom smere, ţe peniaze, ktoré prevzal od klientov (resp. ich príbuzných) boli pouţité, alebo
mali byť pouţité na uplácanie sudcov tohto súdu, ktorí rozhodovali v trestných veciach M. K.
18 1 Tdo V 16/2011
a spol., P. S. a S. S., teda táto časť skutkového deja nebola doposiaľ hodnoverným spôsobom
preukázaná, hoci má zásadný význam pre zákonu zodpovedajúce posúdenie veci.
Sudca JUDr. M. M. v trestnej veci obvinených M. K. a spol., v ktorých mal údajne
intervenovať obvinený Mgr. D. M., nemal rozhodovať ako samosudca, ale v senáte ako
predseda s rovnakými hlasovacími právomocami ako ďalší dvaja členovia. Vo veciach
obvinených P. S., S. S., sudca M. nerozhodoval. Zatiaľ nie je zrejmé, či obvinený mal reálnu
moţnosť ovplyvniť výkon právomoci verejných činiteľov, nestotoţnených sudcov, ktorí
v daných trestných veciach rozhodovali a či konal s nimi v súčinnosti. Ak Mgr. D. M. nemal
moţnosť ovplyvniť rozhodovanie verejných činiteľov a iných osôb (R. S., S. S., H. a D. B.,
M. M., Ľ. K.) rozličnými náznakmi takúto moţnosť len predstieral, aby ich uviedol do omylu,
alebo ak nemal úmysel vyuţiť svoj vplyv, aby ovplyvnil výkon právomoci verejného
činiteľa a peniaze za to predsa prijal, mohlo by jeho konanie naplniť znaky trestného činu
podvodu podľa § 250 Tr. zák. Súdom obidvoch stupňov je potrebné vytknúť, ţe
napriek skutkovým zisteniam obsahovo nadväzujúcich na vykonané dôkazy, sa potom
podrobne nezaoberali právnym posúdením skutku aj z pohľadu, tohto trestného činu. Samotný
fakt, ţe došlo k prepusteniu z väzby niektorých obvinených (bod I, 1 a 2 rozsudku) ešte
neznamená, ţe sa tak muselo stať v dôsledku uvedenej súčinnosti, či ovplyvňovania výkonu
právomoci verejných činiteľov, ako o tom uvaţuje prvostupňový súd (str. 14 rozhodnutia).
Na podklade toho prichádza do úvahy otázka posúdenia údajného pôsobenia
obvineného Mgr. D. M. na všetkých sudcov, ktorí konali a rozhodovali v trestných veciach
osôb, pre ktoré mali ich blízke osoby podplácať. Rovnako je potrebné objasniť
aj otázku úmyslu Mgr. D. M. pôsobiť na verejných činiteľov, jeho moţnosti vplyvu ako aj
jeho postavenie, prípadne určiť akcesoritu a mieru účasti tohto obvineného vo vzťahu
k sudcovi JUDr. M. M., najmä podrobne posúdiť ich súčinnosť (dohody podľa skutkovej
vety).
V prípade preukázania súčinnosti obvineného Mgr. D. M. s verejnými činiteľmi
prvostupňový súd musí dôsledne zváţiť charakter konania v rámci zistených súvislostí, ktoré
uţ teraz výrazne naznačujú, ţe by mohlo ísť u tohto obvineného, pokiaľ
ide o právnu kvalifikáciu, o pokračovací trestný čin.
Podľa čl. 6 Dohovoru kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo,
19 1 Tdo V 16/2011
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti
akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Je nutné uviesť, ţe ani dovolacie konanie
nestojí mimo rámca práva na spravodlivé súdne konanie garantovaného článkom 6 Dohovoru.
Podstata práva na spravodlivý proces spočíva v oprávnení kaţdého reálne sa domáhať
ochrany svojich práv na súde a v povinnosti súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak,
aby uplatneným právam bola poskytnutá ochrana v medziach zákonov. Spravodlivý proces
spočíva nielen v práve domáhať sa súdnej ochrany, ale túto v určitej kvalite aj dostať.
Podľa § 324 Tr. por. ak je dôvod, na ktorého základe rozhodol odvolací súd
v prospech niektorého obţalovaného, na prospech aj ďalšiemu spoluobţalovanému alebo
zúčastnenej osobe, ktorá nepodala odvolanie, rozhodne odvolací súd vţdy aj v ich prospech.
Rovnako rozhodne v prospech obţalovaného, ktorému je na prospech dôvod, na ktorého
základe rozhodol v prospech zúčastnenej osoby. Predpokladom tohto postupu však je,
ţe o všetkých obţalovaných sa rozhodlo v tom istom konaní tým istým rozsudkom.
Podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných
slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon,
a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo
právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom,
majú prednosť pred zákonmi.
Zásadu beneficium coahesionis vyjadrenú v § 324 Trestný poriadok umoţňuje
uplatňovať len v odvolacom konaní. V danom prípade však vzhľadom na princípy
spravodlivého súdneho konania (čl. 6 Dohovoru) a na skutočnosť, ţe skutok označený
ako bod III v preskúmavanom rozhodnutí je de facto identický s bodom I/1 obvineného
Mgr. D. M. a rozsudok súdu prvého stupňa bol o tomto výroku zrušený, bolo nevyhnutné
pouţiť túto zásadu aj v dovolacom konaní u obvineného R. S., ktorý síce dovolanie nepodal,
ale zrušenie rozhodnutí súdov oboch stupňov je aj v jeho prospech z dôvodu, pre ktorý došlo
k ich zrušeniu v prospech obvineného Mgr. D. M.. Inak by vznikla nelogická situácia
spočívajúca v tom, ţe identický skutok u jednej osoby by bol zrušený, ale u druhej by ostal
právoplatný. Nepochybne by to vyvolalo v budúcnosti ďalšie opravné konanie u obvineného
R. S.. Najvyšší súd preto volil postup uvedený vo výroku tohto rozhodnutia, s prihliadnutím aj
20 1 Tdo V 16/2011
na to, ţe v novom konaní z tohto dôvodu tomuto obvinenému nehrozí zhoršenie jeho
postavenia.
Najvyšší súd na základe § 386 ods. 1 Tr. por. vyslovil vo výroku tohto rozsudku
uvedené porušenie zákona v neprospech obvinených Mgr. D. M., R. S., H. a D. B.. Podľa
§ 386 ods. 2 Tr. por. zrušil v celom rozsahu rozhodnutia súdov oboch stupňov, ako aj
konanie, ktoré im predchádzalo. Súčasne zrušil aj ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutia
obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.
V zmysle § 388 ods. 1 Tr. por. špecializovanému trestnému súdu prikázal, aby vec v
potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. Mohol tak urobiť, lebo rozhodoval
o dovolaniach v prospech obvinených Mgr. D. M., H. a D. B., ktoré boli podané v lehote
(v § 370 ods. 2 Tr. por.) a na základe uţ v rímskom práve uplatňovanej zásady beneficium
coahesionis v súlade s čl. 6 Dohovoru u obvineného R. S.
V rámci nového prerokovania veci musí prvostupňový súd reagovať na námietky
obsiahnuté v dovolaní, pokiaľ ide o zásadné porušenie práva na obhajobu obvinených
týkajúce sa výpovedi utajovaného svedka č. 2, posúdiť jeho vierohodnosť a bliţšie
špecifikovať dôvody utajenia tohto svedka s uvedením moţného ohrozenia alebo
nebezpečenstva, ktoré svedkovi hrozilo, a to najmä, ak ide iba o jediný usvedčujúci dôkaz
pre uznanie viny obvinených H. a D. B. a vyvodiť z judikatúry ESĽP zákonné konzekvencie.
Na základe vykonaných dôkazov bude potrebné vyhodnotiť aj všetky súvislosti týkajúce sa
moţných vzťahov medzi obvinenými B. a utajovaným svedkom č. 2.
Najvyšší súd konštatuje, ţe podané dovolanie je dôvodné aj pokiaľ ide o námietky
vzťahujúce sa na dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. účinného
do 31. augusta 2011, ţe rozhodnutie je zaloţené na nesprávnom pouţití iného
hmotnoprávneho ustanovenia (Obvinený Mgr. D. M. tento dôvod nesprávne subsumoval pod
ustanovenie § 371 ods. 1 písm. h/ Tr. por.). V zmysle toho bude nevyhnutné, aby sa
prvostupňový súd v naznačených súvislostiach, bliţšie špecifikovaných v odôvodnení
rozhodnutia, vysporiadal s vytýkaným pochybením. Rovnako sa tento súd musí podrobne
zaoberať aj právnou kvalifikáciou, najmä preukázať súčinnosť obvineného s verejnými
činiteľmi.
21 1 Tdo V 16/2011
Špecializovaný trestný súd je viazaný právnym názorom, ktorý vyslovil vo veci
dovolací súd, a je povinný vykonať úkony, ktorých vykonanie dovolací súd nariadil.
Vzhľadom na to, ţe napadnuté rozhodnutia boli zrušené len v dôsledku dovolaní podaných
v prospech obvinených, nemôţe v novom konaní dôjsť ku zmene rozhodnutia
v ich neprospech (§ 391 ods. 1, ods. 2 Tr. por.).
Dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. g/, h/, j/ Tr. por. dovolací súd
v posudzovanej veci nezistil.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 19. júna 2012
JUDr. Štefan H a r a b i n , v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Katarína Císarová