Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 581/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. novembra

2015 predbežne prerokoval sťažnosť , toho času vo výkone väzby v Ústave

na výkon väzby Nitra, zastúpeného advokátom JUDr. Martinom Gancznerom, advokátska

kancelária, Forgáchova bašta 7, Nové Zámky, vo veci namietaného porušenia jeho

základných práv podľa , 2 a 5, a Slovenskej

republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1 a 3 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Okresného súdu Nitra sp. zn. z 26. júna

2015 a uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. zo 7. júla 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. septembra

2015 doručená sťažnosť , toho času vo výkone väzby v Ústave na výkon

väzby Nitra (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich základných práv

podľa , 2 a 5, a (ďalej

len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 a 3 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. z 26. júna 2015 a uznesením Krajského súdu v Nitre

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 7. júla 2015.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že proti sťažovateľovi je vedené trestné

stíhanie pre pokračovací zločin podvodu podľa § 221 ods. 1 a 3 písm. a) a c) zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“),

v rámci ktorého bol uznesením okresného súdu z 18. februára 2015 v spojení s uznesením

krajského súdu z 9. marca 2015 sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1

písm. c) v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“).

Sťažovateľ podal Krajskej prokuratúre v Nitre (ďalej len „krajská prokuratúra“)

18. mája 2015 žiadosť o prepustenie z väzby spojenú s návrhom na nahradenie väzby

dohľadom probačného a mediačného úradníka poskytnutou peňažnou zárukou a zárukou

dôveryhodných osôb, ktorej krajská prokuratúra nevyhovela a o ktorej rozhodol okresný súd

uznesením sp. zn. z 26. júna 2015, ktorým podľa Trestného

poriadku jeho žiadosť zamietol, podľa ) a neprijal

návrh sťažovateľa na nahradenie väzby zárukou dôveryhodných osôb a dohľadom

probačného a mediačného úradníka a podľa ani

jeho návrh na nahradenie väzby peňažnou zárukou.

O sťažnosti sťažovateľa podanej proti predmetnému rozhodnutiu rozhodol krajský

súdu uznesením sp. zn. zo 7. júla 2015 tak, že túto podľa § 193 ods. 1

písm. c) zamietol.

V sťažnosti adresovanej ústavnému súdu sťažovateľ argumentuje, že sa oba konajúce

súdy nevysporiadali s najdôležitejšími dôvodmi jeho žiadosti o prepustenie z väzby, a síce

že podľa názoru sťažovateľa orgány činné v trestnom konaní nekonali v jeho väzobnej veci

prednostne a urýchlene, že nie je v jeho prípade naplnený dôvod preventívnej väzby, keďže

posledný skutok, ktorý mal sťažovateľ podľa uznesenia o vznesení obvinenia spáchať, je

z obdobia roka 2013, teda približne dva roky pred jeho zadržaním, preto nemohla väzba

prerušiť jeho protiprávne konanie, a že napokon konajúce súdy opomenuli rozhodnúť podľa

o návrhu manželky sťažovateľa, ktorá poskytla

v písomnej forme záruku za jeho ďalšie správanie.

Sťažovateľ je toho názoru, že v jeho prípade neboli splnené materiálne podmienky

väzby, keďže neexistuje kvalifikované podozrenie zo spáchania skutkov, neexistuje

väzobný dôvod a orgány činné v trestnom konaní nekonali vo väzobnej veci s osobitnou

starostlivosťou a urýchlením , pričom rozhodnutia oboch konajúcich súdov neboli náležite

odôvodnené.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd v jeho veci

rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2

a 5 , a a práv podľa a 3 a

dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. z 26. júna 2015 a uznesením

krajského súdu sp. zn. zo 7. júla 2015, označené uznesenia okresného súdu

a krajského súdu zrušil, prikázal okresnému súdu prepustiť sťažovateľa z väzby na slobodu a

priznal mu tiež náhradu trov právneho zastúpenia a finančné zadosťučinenie, „a to

minimálne vo výške 10 000 €“ .

II.

Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov

konania.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti predostrel námietku porušenia svojich základných práv

zaručených , 2 a 5 , a a práv zaručených

a 3 a dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. z

26. júna 2015 a uznesením krajského súdu sp. zn. zo 7. júla 2015, ktorými

konajúce súdy rozhodli o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby spojenej s návrhom

na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka poskytnutou peňažnou

zárukou a zárukou dôveryhodnej osoby.

Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho

nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s

konaním ustanoveným zákonom:

a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom;

b) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby preto, že sa nepodrobila

rozhodnutiu vydanému súdom podľa zákona, alebo preto, aby sa zaručilo splnenie

povinnosti ustanovenej zákonom;

c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia

pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú

oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo

v úteku po jeho spáchaní;

d) iné pozbavenie slobody maloletého na základe zákonného rozhodnutia na účely

výchovného dohľadu alebo jeho zákonné pozbavenie slobody na účely jeho predvedenia

pred príslušný orgán;

e) zákonné držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševne

chorých osôb, alkoholikov, narkomanov alebo tulákov;

f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej

nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie

alebo vydanie.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody

v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený

pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci

a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa

môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

1. K námietke porušenia základných práv podľa , 2 a 5 ,

ods. 1 a a práv podľa a 3 a dohovoru

uznesením okresného súdu sp. zn. z 26. júna 2015

Systém ochrany základných práv a slobôd zaručených a ľudských práv

a základných slobôd vyplývajúcich zo záväznej medzinárodnej zmluvy je založený

na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní

ochrany základným právam a slobodám, resp. ľudským právam a základným slobodám

vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( a ), a to tak,

že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj

za dodržiavanie základných práv a slobôd, resp. ľudských práv a základných slobôd (čl. 144

ods. 1 a 2 a ). Všeobecné súdy sú tak povolané chrániť nielen

zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až

vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov ().

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd vo vzťahu k námietkam týkajúcim sa

označeného uznesenia okresného súdu konštatuje existenciu procesnej prekážky brániacej

prerokovaniu tejto časti sťažnosti, ktorou je nedostatok právomoci ústavného súdu.

zakotvujúci inštitút sťažnosti poskytuje priestor aj na uplatnenie

námietok týkajúcich sa pochybení konajúceho súdu potenciálne predstavujúcich zásahy

do základných práv a slobôd väzobne stíhanej osoby. Rozhodovanie o tomto opravnom

prostriedku patrí vždy druhostupňovému súdu.

Sťažovateľ disponoval možnosťou uplatniť svoje námietky o prípadnom pochybení

prvostupňového súdu prostredníctvom podanej sťažnosti, ktorú aj využil. Ochranu jeho

základným právam a slobodám zaručeným a právam zaručeným dohovorom bol

oprávnený a zároveň povinný poskytnúť krajský súd. Táto skutočnosť vylučuje právomoc

ústavného súdu preskúmať námietky sťažovateľa uplatnené voči prvostupňovému

rozhodnutiu okresného súdu . Ústavný súd preto rozhodol o odmietnutí tejto časti sťažnosti

podľa ustanovenia pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie.

2. K námietke porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

a práv podľa a dohovoru uznesením krajského súdu

sp. zn. zo 7. júla 2015

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal aj porušenie základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu podľa a základného práva vyjadriť sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom podľa , práva „na spravodlivé súdne konanie“

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na osobnú slobodu podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru

uznesením krajského súdu sp. zn. zo 7. júla 2015.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu právo na osobnú slobodu je

garantované , 2 a 5 a je v ňom obsiahnuté aj právo obvineného iniciovať

konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho väzby a nariadil prepustenie

obvineného, ak je väzba nezákonná, ako aj jeho právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu

nevyhnutnú alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie sa môže v zákonom

určených prípadoch podmieniť zárukou. Obsah označeného ustanovenia

korešponduje právam vyplývajúcim z čl. 5 dohovoru (napr. , ,

, ).

Rozhodovacia činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva jednoznačne vymedzila

záver, že záruky čl. 6 dohovoru sa v „trestných“ veciach týkajú len konaní, v ktorých sa

rozhoduje o „oprávnenosti“ obvinenia („bien fondé“), a nevzťahujú sa na mnohé konania

súvisiace s trestným stíhaním, ktorých predmetom nie je rozhodovanie o oprávnenosti

obvinenia, t. j. rozhodovanie o vine a treste. Vychádzajúc z uvedeného režimu čl. 6

dohovoru nepodlieha (okrem iného) rozhodovanie o väzbe (Neumeister c. Rakúsko

z 26. júna 1968 a Matznetter c. Rakúsko z 10. novembra 1969).

Procesné garancie pri súdnej kontrole väzby v prípade osobitného typu väzobného

konania, predmetom ktorého je preskúmanie žiadosti o prepustenie z väzby, poskytuje čl. 5

ods. 4 dohovoru, nie však čl. 5 ods. 3 dohovoru, ktorý je aplikovateľný na prvotné štádium

rozhodovania o väzbe (primárne rozhodnutie o vzatí do väzby).

Obdobne podľa judikatúry ústavného súdu konania všeobecných súdov, ktorými sa

rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o trestnom obvinení samotnom (konaniami vo veci

samej týkajúcimi sa viny obvinenej osoby) a ani konaniami o právach alebo záväzkoch

občianskoprávneho charakteru, na ktoré sa vzťahuje čl. 6 ods. 1 dohovoru. V rámci konania

o väzbe preto nemôže dôjsť k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže túto oblasť ochrany

práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru (napr. , ).

Ustanovenie čl. 6 dohovoru pritom predstavuje z hľadiska jeho pôsobnosti, výkladu

a aplikácie jeden celok. Procesnoprávne garancie vyplývajúce z čl. 6 ods. 2 a 3 dohovoru sa

preto tiež týkajú tej časti trestného konania, ktorej predmetom je rozhodovanie o samotnom

trestnom obvinení (resp. o obžalobe) osoby, a nie sú priamo aplikovateľné na konanie

týkajúce sa väzby.

Aj pokiaľ ide o vzťah ustanovenia a a ustanovení

a 5 týkajúcich sa špecificky základného práva na osobnú slobodu,

ústavný súd konštatoval, že zahŕňa základné hmotné a tiež procesné atribúty

základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnu ochranu v prípadoch

pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa základné procesné garancie

spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na povahu a účel konania o väzbe (čo platí

aj vo vzťahu k uvedenému čl. 5 ods. 4 dohovoru), a preto sú na konanie a rozhodovanie súdu

o väzbe aplikovateľné špeciálne ustanovenia a 5 o osobnej slobode, a

nie všeobecné ustanovenie a (analogicky napr. III. ÚS

68/08, ).

Na základe uvedených skutočností ústavný súd v tejto časti sťažnosť odmietol ako

zjavne neopodstatnenú podľa pre nedostatok vzájomnej

príčinnej súvislosti medzi sťažnosťou napadnutým uznesením krajského súdu v konaní

o väzbe a obsahom , , a dohovoru.

3. K námietke porušenia základného práva podľa , 2 a 5

a práva podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn.

zo 7. júla 2015

V zmysle judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno

považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať po jej

prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že proti sťažovateľovi je vedené

väzobné trestné stíhanie pre zločin podvodu podľa § 221 ods. 1 a 3 písm. a) a c) Trestného

zákona. V rámci vedeného trestného stíhania bol sťažovateľ uznesením okresného súdu

z 18. februára 2015 v spojení s uznesením krajského súdu z 9. marca 2015 vzatý do väzby

z dôvodov podľa , podľa ktorého obvinený môže byť

vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre

ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody

na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený, a z jeho konania alebo ďalších

konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že bude pokračovať v trestnej činnosti,

dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo

ktorým hrozil.

O žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby z 18. mája 2015, ktorej krajská

prokuratúra nevyhovela, rozhodol okresný súd uznesením sp. zn. z 26. júna

2015, ktorým túto žiadosť podľa zamietol, podľa

písm. a) a c) neprijal návrh na nahradenie väzby zárukou

dôveryhodných osôb a dohľadom probačného a mediačného úradníka a podľa § 81 ods. 2

písm. b) ani návrh na nahradenie väzby peňažnou zárukou. O sťažnosti

sťažovateľa podanej proti predmetnému rozhodnutiu rozhodol krajský súdu uznesením

sp. zn. zo 7. júla 2015 tak, že túto podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku zamietol.

Vo svojom rozhodnutí krajský súd dôvodil okrem iného takto:

„Pokiaľ ide o túto materiálnu podmienku väzby u obvineného, je potrebné uviesť, že

tomuto bolo vznesené obvinenie pre pokračovací zločin podvodu podľa § 221 odsek 1, odsek

3 písmeno a/, písmeno c/ s poukazom na ustanovenie písmeno b/,

písmeno i/ na skutkovom základe, ktorý je uvedený v uznesení o vznesení

obvinenia zo dňa 16.02.2015. Pokiaľ ide o skutočnosti a dôkazy, ktoré by mali nasvedčovať

tomu, že skutok sa stal, krajský súd poukazuje na výpovede svedkov a to ,

, , , , jeho spolu

obvinených a listinných dôkazov, týkajúcich sa prevodov jednotlivých nehnuteľností.

Krajský súd sa s touto materiálnou podmienkou väzby u obvineného vysporiadal

vo svojom ostatnom uznesení, najmä keď poukázal najmä na dôkazy vykonané orgánmi

činnými v trestnom konaní dôsledne uvedené a vyhodnotené v uznesení o vznesení obvinenia

zo 16.02.2015. Tam uvedené dôkazy v danom štádiu trestného konania nasvedčujú tomu, že

skutky sa stali, a z daného vyplýva aj dôvodné podozrenie, že týchto skutkov sa dopustil aj

obvinený a to v spolupráci s inými obvinenými, a práve spolupráca s týmito

spoluobvinenými nasvedčovala predpokladu úspešného dokonania jednotlivých skutkov. Je

to práve spolupráca jednotlivých obvinených za účelom zabezpečenia osoby, ktorá sa

nachádza v tzv. finančnej tiesni a ktorá z hľadiska svojich mentálnych schopností a stavu,

v ktorom sa nachádza príjme podmienky vopred dohodnuté obvinenými. Tieto všetky

skutočnosti a v neposlednom rade aj skutočnosť, že obvinený poškodené osoby nepoznal,

nemal vopred preverené a zistené, z čoho mu v niektorých prípadoch poskytnutú finančnú

pôžičku zaplatia, tieto zabezpečil založením nehnuteľnosti hodnoty nepomerne prevyšujúcej

výšku požičanej sumy a toto nasvedčuje dôvodnosti podozrenia, že tak konal s úmyslom bez

ďalšieho uplatniť si svoje záložné právo k založenej nehnuteľnosti, resp. sumu dohodnutú

za predaj bytu poškodenej osobe po podpise potrebných dokumentov nevyplatil, napriek

teraz proklamovanej svojej solventnosti. Pokiaľ ide o dôvodnosť podozrenia a dôkazy, ktoré

nasvedčujú tomu, že tento skutok bol spáchaný, má znaky trestného činu a sú dôvody

na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený, krajský súd opätovne poukazuje

na podrobné odôvodnenie citovaného uznesenia o vznesení obvinenia zo strany orgánov

činných v trestnom konaní, v ktorom sa nachádza aj vyhodnotenia doteraz vykonaných

dôkazov.

Preto krajský súd je toho názoru, že práve z vykonaného dokazovania vyplynulo

dôvodné podozrenie, že sa skutky uvedené v uzneseniach o vznesení obvinenia stali, majú

znaky zločinu podvodu podľa , , písmeno c/

s poukazom na ustanovenie písmeno i/ a možno sa celkom dôvodne

domnievať, že skutky spáchal obvinený.

Pokiaľ ide o druhú z materiálnych podmienok dôvodov väzby u obvineného krajský

súd sa s touto taktiež vysporiadal vo svojom ostatnom uznesení z 09.03.2.0.15, pričom od

tohto obdobia nenastala žiadna významná okolnosť, na základe ktorej by bolo možné

konštatovať, že dôvody väzby podľa písmeno c/ sa zmenili.

Je potrebné uviesť, že ide o rozsiahlu majetkovú činnosť, uznesenie o vznesení obvinenia je

zo dňa 16.02.2015, od ktorého momentu sa počíta aj lehota trvania väzby u obvineného

a vzhľadom na to, že ešte neuplynula ani základná 7 mesačná lehota trvania, väzby nie je

možné konštatovať, že by orgány činné v trestnom konaní v danej trestnej veci

nepostupovali prednostne a urýchlene, resp., že by svojou nečinnosťou spôsobovali prieťahy

v konaní. Taktiež krajský súd nezistil preskúmaním spisového materiálu, že by orgány činné

v trestnom konaní úmyselným, resp. bezdôvodným spájaním viacerých nesúvisiacich

skutkov do spoločného konania vytvárali dojem závažnosti konania obvinených ako

organizovanej skupiny. Preskúmaním spisového materiálu existuje dôvodné podozrenie z

konania obvinených ako konania organizovanej skupiny, v jednotlivých skutkoch síce

nevystupujú všetci obvinení spoločne, avšak sú spojení práve v osobe jedného zo

spoluobvinených, kde sa ich osoby navzájom menia podľa situácie, na základe ktorej

spoznali jednotlivých poškodených. Navyše zo skutkových zistení v jednotlivých skutkov

existuje dôvodné podozrenie, že prevody jednotlivých nehnuteľností sa diali výlučne na

osobách s určitým zdravotným hendikepom, resp. na osobách, ktoré sa ocitli v nepriaznivej

finančnej situácii a existuje dôvodné podozrenie, že práve vzhľadom na daný stav

jednotlivých poškodených bola ich situácia ľahko zneužiteľná a využitá obvinenými. Tieto

skutočnosti vo svojom súhrne zvýrazňujú dôvodnosť obavy z pokračovania v páchaní

obdobnej trestnej činnosti zo strany obvineného, pretože je dôvodná obava, že touto

činnosťou si obvinený zvyšoval svoj príjem, resp. navyšoval svoj majetok o získané

nehnuteľnosti. Opätovne krajský súd zdôrazňuje, že obvinený sa spolu s ďalšími obvinenými

mal trestnej činnosti dopúšťať opakovane, koordinovane, dlhšie časové obdobie a aj tieto

skutočnosti sú konkrétnymi skutočnosťami odôvodňujúcimi u obvineného dôvod väzby podľa

písmeno c/ a v páchaní trestnej činnosti mu nemala brániť

ani tá skutočnosť, že sa živil podnikateľskou činnosťou.

Z týchto dôvodov preto nie je možné nahradiť väzbu obvineného ani dohľadom

probačného a mediačného úradníka a ani žiadnym iným inštitútom na to určeným Trestným

poriadkom, t. j. prijatím písomného sľubu, resp. prijatím záruky dôveryhodnej osoby

za správanie obvineného alebo prijatím peňažnej záruky a dané nemôžu odôvodniť ani

osobné a rodinné pomery udávané obvineným v jeho žiadostiach.

Aj krajský súd je toho názoru, že účel väzby u obvineného nie je možné dosiahnuť

prijatím záruky dôveryhodných osôb citovaných vo výroku napadnutého uznesenia. Je

potrebné uviesť, že v prípade osôb , a ide

o osoby, ktoré sú v príbuzenskom pomere k obvinenému a ani dlhoročný kontakt obvineného

s týmito, osobami nezabránil obvinenému v páchaní trestnej činnosti, z ktorej je toho času

dôvodne podozrivý a preto nie je zrejmé, ako by tieto osoby svojim pôsobením mali zabrániť

obvinenému v páchaní trestnej činnosti a mali váhou svojej osobnosti dosiahnuť, aby sa

správal obvinený iným spôsobom, než ako tomu bolo v čase spáchania trestnej činnosti,

z ktorej je dôvodne podozrivý.“

Ústavná ochrana základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných

slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy je rozdelená medzi všeobecné

súdy a ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity vyplývajúcim z ,

podľa ktorého sú všeobecné súdy primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako

aj za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a ).

Ústavný súd preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne

názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu

vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

tak môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (, mutatis mutandis , , ).

Ústavný súd teda zdôrazňuje, že pri posúdení namietaného rozhodnutia krajského

súdu jeho úlohou nebolo preskúmať správnosť skutkových a právnych záverov, o ktoré

krajský súd oprel svoje rozhodnutie, resp. odpovedať na otázku, či malo, resp. nemalo byť

žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby vyhovené. Úloha ústavného súdu sa v danom

prípade obmedzila na posúdenie otázky, či sa krajský súd s právne relevantnou

argumentáciou sťažovateľa (prezentovanou v uplatnenej sťažnosti) vysporiadal adekvátne

a preskúmateľne a či je tak odôvodnenie jeho rozhodnutia ústavnoprávne akceptovateľné.

Súdne preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody kladie nároky (okrem

iného) na kvalitu preskúmania. Väzobné konanie týkajúce sa rozhodovania o osobnej

slobode obvinenej osoby musí spĺňať niektoré fundamentálne požiadavky spravodlivého

konania podľa dohovoru, ako aj podľa . Jednou z nich je aj

právo na náležité odôvodnenie rozhodnutia. Jeho obsahom je právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom zaväzuje súdy, aby

pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (pozri napr. ,

).

Opierajúc sa o tieto východiská posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

Pri preskúmaní napadnutého rozhodnutia okresného súdu posudzoval krajský súd

splnenie jednak formálnych, ako aj materiálnych podmienok väzby.

V intenciách námietok sťažovateľa obsiahnutých v sťažnosti podanej proti

prvostupňovému uzneseniu okresného súdu, krajský súd k splneniu hmotnoprávnych

predpokladov väzby, a síce že zistené skutočnosti nasvedčujúce tomu, že skutky, pre ktoré

je trestné stíhanie vedené, boli spáchané, majú znaky trestného činu a existuje dôvodné

podozrenie, že ich spáchal sťažovateľ, poukázal na vykonané dokazovanie (výpovede

špecifikovaných svedkov, výpovede spoluobvinených sťažovateľa a listinné dôkazy) a tiež

na svoje predchádzajúce rozhodnutie z 9. marca 2015, v ktorom vyslovil, že dôkazy

vykonané orgánmi činnými v trestnom konaní dôsledne uvedené a vyhodnotené v uznesení

o vznesení obvinenia podľa jeho názoru jasne prezentujú dôkaznú situáciu v rozsahu

podporujúcom splnenie tohto aspektu materiálnych podmienok väzby.

V rámci posúdenia splnenia ďalšieho z aspektov hmotnoprávnych podmienok väzby

poukázal na skutočnosti, ktoré podľa jeho názoru u sťažovateľa opodstatňujú dôvodnú obavu

z pokračovania v trestnej činnosti. Krajský súd tu poukázal na osobitné okolnosti

vyšetrovanej trestnej činnosti, a to na osoby poškodených obetí, ktorých osobnostný

hendikep značne uľahčoval obvineným páchanie trestnej činnosti, organizovaný charakter

trestnej činnosti, jej opakovanosť a koordinovanosť, ako aj dlhší časový rámec jej páchania.

Vo vzťahu k námietkam sťažovateľa poukazujúcim na prieťahy trestného konania

krajský súd posúdením relevantných faktorov, akými sú v danom prípade rozsiahlosť

vyšetrovanej trestnej činnosti, doterajšia dĺžka trvania väzby u sťažovateľa a vykonané

vyšetrovacie úkony vyplývajúce z obsahu spisu, vylúčil možnosť nečinnosti zo strany

orgánov činných v trestnom konaní.

K námietkam sťažovateľa o absencii špecifického výroku reagujúceho na ponúknutú

záruku manželky sťažovateľa ako náhrady za jeho väzbu ústavný súd konštatuje, že

materiálne odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu sťažovateľovi odpoveď v uvedenom

smere poskytlo. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd vo vzťahu k ponúknutým

zárukám tzv. dôveryhodných osôb ako alternatíve väzby okrem iného uviedol, že

jednotlivým tu špecifikovaným osobám v príbuzenskom pomere ani dlhoročný kontakt

s obvineným neumožnil, aby svojím pôsobením, pozitívne váhou svojej osoby

na sťažovateľa pôsobili, a eliminovali tak jeho trestnú činnosť. Ústavný súd je toho názoru,

že sa táto charakteristika nanajvýš priliehavo vzťahuje aj na manželku sťažovateľa ako

blízku príbuznú osobu s intenzívnym kontaktom. Absenciu výslovného výroku rozhodnutia

o odmietnutí záruky tejto osoby kvalifikuje ústavný súd ako formálne pochybenie

konajúcich súdov nedosahujúce z hľadiska materiálnej ochrany ústavnosti takú intenzitu, že

by bolo spôsobilé zasiahnuť do sťažovateľom označených práv, ktorých porušenie namieta.

Ústavný súd konštatuje, že právne závery krajského súdu opierajúce sa o aplikáciu

relevantnej právnej úpravy korešpondujú so skutkovými zisteniami, a tieto zistenia nie sú

výsledkom svojvôle, ale komplexného zhodnotenia všetkých skutkových okolností

významných pre rozhodovanie o väzobnej otázke. Ústavný súd je toho názoru, že krajský

súd v odôvodnení svojho rozhodnutia relevantným otázkam formulovaným sťažovateľom

v uplatnenej sťažnosti poskytol zrozumiteľnú a náležitú odpoveď.

Ústavný súd dospel k záveru, že účinky uplatnenej právomoci vo veci rozhodujúceho

krajského súdu v danom prípade sú zlučiteľné s obsahom sťažovateľom označených článkov

a dohovoru, preto sťažnosť v danej časti odmietol podľa zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

S ohľadom na všetky uvedené závery bolo o sťažnosti sťažovateľa potrebné rozhodnúť

tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. novembra 2015