Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 48 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (53)III. ÚS 383/09
PDF · 307.67 KB
No categories available
III. ÚS 383/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. decembra 2009
predbežne prerokoval sťažnosť M. Š., nar..., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom
JUDr. Ľ. Š., Š., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2
a 5 a čl. 48 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 2
ods. 2 a čl. 4 ods. 4 a základných práv podľa čl. 7 ods. 1, čl. 8 ods. 1, 2 a 5, čl. 36 ods. 1
a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením
Špeciálneho súdu v Pezinku sp. zn. PK 2 T 16/2008 zo 16. júla 2009 a postupom
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tost 13/2009 z 19. augusta
2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. Š. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. októbra 2009
doručená sťažnosť M. Š., nar..., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného
advokátom JUDr. Ľ. Š., Š., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa
čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 48 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), čl. 2 ods. 2 a čl. 4 ods. 4 a základných práv podľa čl. 7
ods. 1, čl. 8 ods. 1, 2 a 5, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej
len „listina“) a práv podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Špeciálneho súdu
v Pezinku (ďalej len „špeciálny súd“) sp. zn. PK 2 T 16/2008 zo 16. júla 2009 a postupom
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
3 Tost 13/2009 z 19. augusta 2009.
Podstatou námietok sťažovateľa boli tvrdenia o porušení označených práv uvedeným
postupom a rozhodnutiami špeciálneho súdu a najvyššieho súdu, a to z dôvodu, že podľa
jeho názoru rozhodoval v jeho trestnej veci o zákonnosti väzby súd, ktorý nespĺňal
podmienku nezávislosti, ako aj z dôvodu, že rozhodnutia o preskúmaní zákonnosti väzby
neboli dostatočne odôvodnené.
V rámci tvrdení o tom, že v jeho veci nerozhodoval nezávislý súd, sťažovateľ
argumentoval takto: «Ústavný súd SR sám v náleze sp. zn. PL. ÚS 17/08 okrem iného
uviedol, že „Takto kreovaný „hybridný“ charakter Špeciálneho súdu a jeho nejednoznačné
zaradenie do systému súdov Slovenskej republiky nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 Ústavy,
pretože:
- porušuje princíp právnej istoty implikovaný v koncepcii materiálneho právneho
štátu, keď právne postavenie sudcov na Špeciálnom súde spochybňuje možnosťou
Národného bezpečnostného úradu kedykoľvek zrušiť sudcovi osvedčenie o bezpečnostnej
previerke a tým spôsobiť zánik jeho pôsobenia na Špeciálnom súde v konaní
bez jednoznačných a vopred predvídaných pravidiel,
- kreuje Špeciálny súd spôsobom, ktorý narúša deľbu moci medzi súdnou mocou
a výkonnou mocou v prospech moci výkonnej, čím porušuje aj zásady demokratického štátu,
osobitne garancie sudcovskej nezávislosti...
K predlžovaniu mojej väzby v každom prípade dochádzalo súdom, ktorý nespĺňal
požiadavku nezávislosti od výkonnej moci. Vzhľadom na uvedené bolo povinnosťou
tak Špeciálneho súdu, ako aj NS SR v súvislosti s rozhodovaním o žiadosti o prepustenie
z väzby preskúmať procesné a hmotnoprávne podmienky, ktoré boli podstatné
pre „zákonnosť“ mojej väzby v zmysle Dohovoru vrátane preskúmania „zákonnosti“
jej predĺženia a nariadiť moje prepustenie, ak bolo pozbavenie slobody nezákonné.
Vzhľadom na absentujúci atribút nezávislosti Špeciálneho súdu pri každom predĺžení mojej
väzby je moje ponechanie vo väzbe po uplynutí šesťmesačnej lehoty od môjho vzatia
do väzby nezákonné v rozpore s čl. 17 ods. 1, čl. 17 ods. 2, čl. 17 ods. 5 Ústavy, čl. 5 ods. 4
Dohovoru, čl. 6 ods. 1 Dohovoru a Špeciálny súd ani NS SR pri rozhodovaní o viacerých
žiadostiach o prepustenie z väzby si svoje povinnosti ako primárne orgány ochrany
ústavnosti nesplnili, z väzby ma neprepustili, v dôsledku čoho porušili moje práva Ústavou
SR, Listinou a Dohovorom...
... dôvody, ktoré viedli Ústavný súd k záveru o narušení garancie sudcovskej
nezávislosti sudcov Špeciálneho súdu sa vzťahujú aj na sudcov NS SR, ktorí rozhodujú
o opravnom prostriedku proti rozhodnutiam Špeciálneho súdu. I ohľadne týchto sudcov
existuje špecifický právny režim pre ich výber a výkon ich funkcie podmienený dokladom
bezpečnostného orgánu výkonnej moci a s tým spojené nedostatočné právne garancie
pred zasahovaním do výkonu ich právomoci. Právne postavenie týchto sudcov
je spochybnené možnosťou Národného bezpečnostného úradu kedykoľvek zrušiť sudcovi
osvedčenie o bezpečnostnej previerke, a tým spôsobiť zánik jeho pôsobenia ako sudcu, ktorý
rozhoduje o opravnom prostriedku proti rozhodnutiam Špeciálneho súdu bez jednoznačných
a vopred predvídaných pravidiel. Zároveň dochádza ku kreovaniu sudcov rozhodujúcich
o opravnom prostriedku proti rozhodnutiam Špeciálneho súdu spôsobom, ktorý narúša
deľbu moci medzi súdnou mocou a výkonnou mocou v prospech moci výkonnej, čím
porušuje aj zásady demokratického štátu, osobitne garancie sudcovskej nezávislosti.»
Ako vyplýva z obsahu sťažnosti, sťažovateľ namietal aj porušenie svojich práv
v súvislosti s nedostatočným odôvodnením súdnych rozhodnutí týkajúcich sa jeho ďalšieho
zotrvania vo väzbe. V tejto súvislosti sťažovateľ argumentoval: „I keď uznesenie
Špeciálneho súdu sp. zn. PK 2 T 16/2008 zo dňa 16. 7. 2009 v spojení s 3 Tost 13/2009
z 19. 8. 2009 obsahuje relatívne dobrý opis skutkov, z ktorých som spolu s ďalšími osobami
obvinený, vlastné odôvodnenie väzobných dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b), c) Tr. por.
je však nedostatočné, podopreté iba abstraktnými úvahami súdu. Taktiež sú odôvodnené
všeobecne veľmi stručne a s poukazom na predchádzajúce rozhodnutia. Odôvodňovanie
mojej väzby je v zásade rovnaké v návrhoch prokuratúry i súdnych rozhodnutiach od môjho
vzatia do väzby. V žiadnom z uvedených dokumentov nie je individualizované skutkové
a následne právne odôvodnenie mojej väzby. Mám za to, že samotná dôvodnosť
prebiehajúceho súdneho konania sama o sebe nemôže byť dôvodom väzby, pretože
argumenty uvádzané súdmi môžu byť aj napriek môjmu nesúhlasu chápané len
ako skutočnosti, podľa súdu potvrdzujúce dôvodné podozrenie, no v žiadnom prípade takáto
dôvodnosť stíhania nemôže byť dôvodom väzby ako takej. Odvolávajúc sa na judikatúru
ESĽP a Ústavu SR je povinnosťou všeobecného súdu riadne odôvodniť rozhodnutie o väzbe,
pretože dôvody pre väzbu musia byť významné a dostatočné.
Pokiaľ ide o riziko medzi spoluobžalovanými a odstraňovanie dôkazov, tak toto bolo
reálne vytýkať na počiatku vyšetrovania, nemôže však hrať rozhodujúcu úlohu v okamihu,
ako boli všetci svedkovia mnohokrát vypočutí... Taktiež ďalšou abstraktnou úvahou súdov
je, že ďalšie ovplyvňovanie svedka L. môže byť dôvodom mojej väzby. Toto považujem
za účelové odôvodnenie, nakoľko sa nachádzam vo väzbe, a to počas posledných 3 rokov,
čím nemôžem byť z tohto konania ani podozrivý z objektívnych dôvodov obmedzenia
osobnej slobody v čase skutku... Naviac je potrebné dodať, že s mojimi námietkami proti
trvaniu väzby sa predmetné rozhodnutia žiadnym spôsobom nevysporiadali, z dôvodu
ktorého ich považujem i za nepreskúmateľné a tým v rozpore najmä s čl. 46 ods. 1 Ústavy,
čl. 36 ods. 1 Listiny a čl. 5 ods. 4 Dohovoru...
Nakoľko uznesenie Špeciálneho súdu SR, sp. zn. PK 2 T 16/2008 zo dňa 16. 7. 2009
v spojení s uznesením, sp. zn. 3 Tost 13/2009 z 19. 8. 2009 neobsahujú vo vzťahu k mojej
osobne žiadne okolnosti spôsobilé potvrdiť existenciu skutočného verejného záujmu
odôvodňujúceho vzhľadom na prezumpciu neviny výnimku z pravidla rešpektovania mojej
osobnej slobody, ako aj vzhľadom na skutočnosť, že tak Špeciálny súd SR, ako aj NS SR
pri svojom rozhodovaní nepostupovali s osobitnou starostlivosťou, neuviedli vo vzťahu
k mojej osobe žiadne konkrétne, relevantné a dostatočné dôvody pre ďalšie obmedzenie
mojej osobnej slobody, rovnako ako nespochybnili a nevyvrátili mnou uvádzané dôvody
o neexistencii dôvodov väzby, mám za to, že boli porušené i moje práva...»
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho
sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:
„1. Základné práva a slobody sťažovateľa M. Š., najmä čl. 17 ods. 1, čl. 17 ods. 2,
čl. 17 ods. 5 a čl. 48 ods. 1, v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy, čl. 2 ods. 2, čl. 4
ods. 4, čl. 7 ods. 1, čl. 8 ods. 1, ods. 2, ods. 5, ods. 1, čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd a čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane
ľudských práva základných slobôd, boli postupom a rozhodnutím Špeciálneho súdu SR
sp. zn. PK 2 T 16/2008 zo dňa 16. 7. 2009, a postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 3 Tost 13/2009 zo dňa 19. 8. 2009 porušené.
2. Špeciálny súd SR a Najvyšší súd SR sú povinní nahradiť sťažovateľovi trovy
právneho zastúpenia do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.
3. Podľa § 56 ods. 6 zákona č. 38/1993 Z. z. ruší právoplatné rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR s SR sp. zn. 3 Tost 13/2009 zo dňa 19. 8. 2009.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa skúmajúc, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
V súlade s ustanovením § 25 zákona o ústavnom súde bola sťažnosť sťažovateľa
predbežne prerokovaná na neverejnom zasadnutí senátu ústavného súdu. V rámci
samotného predbežného prerokovania sťažnosti prihliadal ústavný súd na vymedzenie jeho
právomoci v čl. 127 ods. 1 ústavy. Označené ustanovenie limituje právomoc ústavného súdu
vo vzťahu k ostatným orgánom verejnej moci princípom subsidiarity, podľa ktorého
rozhoduje ústavný súd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických
osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane
týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Uvedený princíp sa nepochybne týka aj prípadov, v ktorých sa sťažovatelia
ako účastníci konania pred súdom môžu domáhať ochrany svojich základných práv alebo
slobôd využitím opravných prostriedkov, ktoré im na tento účel dáva k dispozícii zákon
(príslušný procesný predpis).
V danom prípade sa sťažovateľ mohol ochrany svojich práv vo vzťahu
k napádanému uzneseniu špeciálneho súdu sp. zn. PK 2 T 16/2008 zo 16. júla 2009
domáhať využitím opravného prostriedku – sťažnosti (§ 83, § 185 až § 195 Trestného
poriadku), o ktorej rozhodoval najvyšší súd. Ten konal v danom prípade ako súd s plnou
jurisdikciou, keďže v jeho právomoci bolo skúmať a posúdiť všetky skutkové aj právne
otázky relevantné na rozhodnutie v danej veci, preskúmať správnosť a zákonnosť nielen
napádaného rozhodnutia špeciálneho súdu, ale aj procesného postupu špeciálneho súdu,
ktorý vydaniu napádaného uznesenia predchádzal. Najvyšší súd taktiež disponoval
právomocou zrušiť napádané rozhodnutie špeciálneho súdu a vrátiť mu vec na ďalšie
konanie alebo sám rozhodnúť o podanej žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby [§ 194
ods. 1 písm. a) a b) Trestného poriadku].
Sťažovateľ teda vo vzťahu k napádanému uzneseniu špeciálneho súdu
sp. zn. PK 2 T 16/2008 zo 16. júla 2009 a vo vzťahu k procesnému postupu špeciálneho
súdu, ktorý vydaniu označeného rozhodnutia predchádzal, disponoval dostupným
a účinným prostriedkom nápravy v záujme účinnej ochrany svojich základných práv priamo
v konaní pred všeobecnými súdmi podľa ustanovení Trestného poriadku.
Na základe už uvedených skutočností ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosť sťažovateľa v časti týkajúcej sa namietaného postupu špeciálneho súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. PK 2 T 16/2008 v súvislosti s rozhodovaním o jeho väzbe,
ako aj v časti týkajúcej sa uznesenia špeciálneho súdu sp. zn. PK 2 T 16/2008 zo 16. júla
2009 odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci
na jej prerokovanie.
Vzhľadom na právomoc najvyššieho súdu poskytnúť v súvislosti s postupom
a rozhodnutím špeciálneho súdu ochranu sťažovateľovým právam podľa ustanovení
Trestného poriadku vzťahuje sa právomoc ústavného súdu iba na preskúmanie ústavnej
konformity sťažnosťou napádaného uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tost 13/2009
z 19. augusta 2009 a na preskúmanie ústavnosti procesného postupu najvyššieho súdu
predchádzajúceho vydaniu označeného rozhodnutia.
Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.
Podľa čl. 17 ods. 2 prvej vety ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody
inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy,
v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 2 ods. 2 listiny štátnu moc možno uplatňovať iba v prípadoch a v medziach
ustanovených zákonom, a to spôsobom ktorý, ustanoví zákon.
Podľa čl. 4 ods. 4 listiny pri používaní ustanovení o medziach základných práv
a slobôd musí sa dbať na ich podstatu a zmysel. Také obmedzenia nemožno zneužívať
na iné účely, než na ktoré boli ustanovené.
Podľa čl. 7 ods. 1 listiny nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená.
Obmedziť ju možno iba v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 8 ods. 1 listiny osobná sloboda je zaručená.
Podľa čl. 8 ods. 2 prvej vety listiny nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody
inak než z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 8 ods. 5 listiny do väzby možno vziať iba z dôvodov a na dobu ustanovenú
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 38 ods. 1 listiny nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu aj sudcu ustanoví zákon.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným
spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy
je osoba vo väzbe oprávnená na preskúmanie procesných a hmotných podmienok, ktoré
sú predpokladom na jej „zákonnosť“. Požiadavka preskúmania hmotných podmienok väzby
zahŕňa povinnosť preskúmať okolnosti svedčiace pre a proti väzbe a rozhodnúť s poukazom
na právne kritériá, či sú dané dôvody opodstatňujúce väzbu, alebo je potrebné prepustiť
osobu na slobodu, pokiaľ také dôvody neexistujú. Vzhľadom na závažné dôsledky
pozbavenia osobnej slobody musí konanie, ktorého predmetom je preskúmanie zákonnosti
väzby (konanie v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ale aj podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru), spĺňať
niektoré princípy spravodlivého konania ako ich garantuje čl. 6 ods. 1 dohovoru. Jedným
z nich je aj právo na náležité odôvodnenie rozhodnutia. Jeho obsahom je právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom, jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje
rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody. Na druhej strane, konania
všeobecných súdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami „o trestnom obvinení“
samotnom (konaniami vo veci samej týkajúcimi sa viny obvinenej osoby) a ani konaniami
o právach alebo záväzkoch občianskoprávneho charakteru, na ktoré sa vzťahuje čl. 6 ods. 1
dohovoru. V rámci konania o väzbe preto nemôže dôjsť k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru,
keďže túto oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru.
Aj pokiaľ ide o vzťah ustanovenia čl. 46 ods. 1 ústavy upravujúceho základné právo
na súdnu ochranu a ustanovení čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy týkajúcich sa špecificky základného
práva na osobnú slobodu, ústavný súd konštatoval, že čl. 17 ústavy zahŕňa základné hmotné
a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnu
ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa
základné procesné garancie spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na povahu
a účel konania o väzbe, a preto sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné
špeciálne ustanovenia čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy o osobnej slobode, a nie všeobecné
ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy (napr. uznesenie ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 68/08
z 18. marca 2008 a v ňom citovaná judikatúra). Obdobný záver možno uplatniť aj na účely
posúdenia vzájomného vzťahu čl. 8 ods. 2 a 5 listiny a čl. 36 ods. 1 listiny (vzhľadom
na obsahovú totožnosť s čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 46 ods. 1 ústavy).
Keďže základné právo na osobnú slobodu (v súvislosti s možným zásahom
do nej prostredníctvom väzby) je primárne chránené prostredníctvom ustanovení čl. 17
ods. 1, 2 a 5 ústavy, ako aj prostredníctvom ustanovení čl. 8 ods. 1, 2 a 5 listiny, nie je daný
ani priamy vzťah medzi rozhodnými okolnosťami, ktoré podľa sťažovateľa mali viesť
k porušeniu jeho základných práv a slobôd, a sťažovateľom označenými ustanoveniami
čl. 48 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy a čl. 2 ods. 2, čl. 4 ods. 4, čl. 7 ods. 1,
ako aj čl. 38 ods. 1 listiny.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 48 ods. 1 ústavy (a obdobne aj čl. 38 ods. 1
listiny) možno napokon poukázať aj časť odôvodnenia sťažovateľom spomínaného nálezu
ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/08 z 20. mája 2009: «Vo vzťahu k ochrane základných
práv a slobôd účastníkov konania pred Špeciálnym súdom ústavný súd nemohol vyhovieť
návrhu v rozsahu námietky o nesúlade zákona č. 458/2003 Z. z. a súvisiacich
navrhovateľom napadnutých právnych predpisov so základným právom na zákonného
sudcu, resp. základným právom na súdnu ochranu (právo na spravodlivý proces).
Zrušením platnosti osvedčenia o bezpečnostnej previerke ani nevydaním nového
osvedčenia po uplynutí zákonom určenej lehoty, ktoré navrhovateľ označil za zásah
do práva sudcu na Špeciálnom súde „byť zákonným sudcom“, nemôže dôjsť k porušeniu
základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy. Subjektom tohto základného práva nie je sudca
konajúci vo veci (II. ÚS 43/97). Nesúlad navrhovateľom napadnutých právnych predpisov
s inými normami ústavy zároveň nemá automaticky za následok aj porušenie základného
práva účastníka konania na zákonného sudcu. Výmenou sudcu zákonom ustanoveným
postupom a po splnení podmienok ustanovených zákonom nemôže dôjsť k porušeniu
základného práva na zákonného sudcu. Z tohto dôvodu ústavný súd návrhu v tejto časti
nevyhovel.»
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno
považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jeho prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02).
Na základe týchto skutočností odmietol ústavný súd sťažnosť v časti týkajúcej
sa namietaného porušenia základných práv sťažovateľa zaručených v čl. 46 ods. 1, v čl. 48
ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy, v čl. 2 ods. 2, čl. 4 ods. 4, čl. 7 ods. 1, ako aj v čl. 38
ods. 1 listiny a taktiež v časti týkajúcej sa namietaného porušenia sťažovateľovho práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ako zjavne neopodstatnenú v zmysle § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi sťažnosťou
napadnutým postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu v konaní o väzbe a uvedenými
právami zaručenými v ústave, listine a dohovore.
Pokiaľ ide o namietané porušenie základných práv sťažovateľa zaručených v čl. 17
ods. 1, 2 a 5 ústavy, čl. 8 ods. 1, 2 a 5 listiny a čl. 5 ods. 4 dohovoru, ústavný súd z obsahu
uznesenia špeciálneho súdu sp. zn. PK 2 T 16/2008 zo 16. júla 2009 zistil, že sťažovateľova
žiadosť o prepustenie z väzby bola zamietnutá najmä z týchto dôvodov:
«Skúmaním materiálnych podmienok väzby súd zistil, že pre všetky skutky uvedené
v obžalobe boli obvineným vznesené obvinenia, tak ako je to podrobne uvedené v uznesení
Špeciálneho súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica sp. zn. BB – Pšv 24/06 zo dňa
17. 3. 2008 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Tošs 9/2008 zo dňa 26. 3.
2008. Ďalej je potrebné uviesť, že dôvodné podozrenie zo spáchania stíhaných skutkov
u obžalovaných aj po podaní obžaloby ako aj v súčasnom štádiu konania hlavného
pojednávania naďalej pretrváva, pričom je dostatočným spôsobom preukázané na základe
dôkazov, ktoré sú zabezpečené v spisovom materiály a niektoré boli vykonané
už aj na hlavnom pojednávaní. Obžalovaných z protiprávneho konania zatiaľ usvedčujú
predovšetkým zvukové záznamy k skutku č. 15) obžaloby a výpovede svedkov poškodených
P. P., S. H., P. L., svedka R. M., obžalovaného Š. aj výpoveď svedka M. Č., Ing. K. K., J. J.,
H. R., M. D., ako aj ďalších svedkov, ktorí v prípravnom konaní a väčšina už aj na hlavnom
pojednávaní boli podrobne vypočutí a v podstate detailne opísali priebeh jednotlivých
skutkov, na ktorých sa mali obžalovaní ako členovia zločineckej skupiny zúčastňovať.
V tomto smere to potvrdzujú aj listinné dôkazy, ktoré boli do spisu zadovážené a všetky
dôkazy zatiaľ potvrdzujú dôvodné podozrenie, že obžalovaní z doposiaľ ďalšími nezistenými
osobami postupne vytvárali a štrukturálne formovali zločineckú skupinu, neskôr nazývanú
„Páni Z.“, ktorá na území... a... kraja mala pôsobiť s cieľom páchania zločinov tak, aby tým
získali majetkový a finančný prospech, najmä spôsobom vydierania, hrubého nátlaku,
podvodmi, vyhrážkami a ujmou na zdraví. Rozsah činnosti a plánovanie mal určovať
obžalovaný M. Š., ktorý jednotlivými úlohami mal poverovať podriadených členov
zločineckej skupiny. Obžalovaný P. H. mal tvoriť ďalšiu úroveň v hierarchii tejto skupiny,
pričom úlohami ich mal poverovať priamo obžalovaný Š...
Súd na základe spisového materiálu a po jeho preštudovaní a v aktuálnom štádiu
konania pred súdom dospel k záveru, že u obžalovaných M. Š. a P. H. naďalej trvajú
väzobné dôvody uvedené v § 71 ods. 1 písm. b), c) Tr. por. tak, ako bolo konštatované
pri ich vzatí do väzby a v následných rozhodnutiach súdov I. a II. stupňa. Aj v súčasnej
dobe vzhľadom na trestnú činnosť, z ktorej sú obžalovaní podozriví možno predpokladať,
že v prípade ich prepustenia na slobodu by došlo medzi obžalovanými ku vzájomnému
kontaktu s cieľom kolúzie a pôsobenia na svedkov, prípadne i na spoluobžalovaných
v záujme ovplyvnenia, alebo odstránenia dôkazov svedčiacich v jeho neprospech, resp.
že by mohli pokračovať v protiprávnom konaní a to vzhľadom na rozsah protiprávneho
konania z ktorého sú podozriví.
Z dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní ako aj vzhľadom na štádium
dokazovania vo vzťahu k obžalovaným M. Š. a P. H. doposiaľ vyplynuli nasledovné
skutočnosti, na ktoré je potrebné v nevyhnutnom rozsahu vzhľadom na skúmanie
odôvodnenosti väzby u obžalovaných prihliadať.
V začiatku súd poukazuje na to, že poškodení začali v tejto trestnej veci vypovedať
až po tom, čo boli najmä obžalovaní M. Š. a P. H. vzatí do väzby. Aj na hlavnom
pojednávaní boli viacerí svedkovia zo strachu z obžalovaných vypočutí v ich neprítomnosti
(konkrétne napríklad ku skutku č. 8 obžaloby poškodená S. H. a súvisiaci svedkovia).
Konkrétne zastrašovaným a ovplyvňovaným svedkom bol už v štádiu konania
pred súdom svedok – poškodený L., ktorý neznámym osobám uviedol, že ho môžu aj zabiť,
ale že jeho výpoveď bude prečítaná na hlavnom pojednávaní zo spisu. Poškodeného
neznáme osoby viackrát kontaktovali, ovplyvňovanie začalo vyhrážkami a končilo
až prosbami, pričom tento skutok obžaloby sa týka konkrétne obžalovaného P. H. a M. Š.
ako aj činnosti celej žalovanej údajnej zločineckej skupiny a jeho ovplyvnenie mohlo byť
na prospech všetkým obžalovaným.
Zároveň bral súd do úvahy, že doposiaľ neboli vypočutí všetci svedkovia, ktorí
vypovedali v prípravnom konaní ku skutku č. 1) obžaloby, teda k údajnej zločineckej
skupine, ktorú mal riadiť práve obžalovaný M. Š. a P. H. mal byť jej významným členom
a neboli vykonané ani ďalšie dôkazy na hlavnom pojednávaní... Konkrétne nevypovedal
svedok M. D., M. V. k skutku č. 1) obžaloby, ďalej boli podané početné návrhy na doplnenie
dokazovania zo strany obžalovaných i prokurátora vo vzťahu k skutku č. 1) ale i konkrétne
napríklad k skutku č. 15) (obžalovaní Š., H., poškodený P.) z ktorých podľa strán vyvstala
potreba výsluchu ďalších svedkov napríklad majiteľa vozidla, ktoré sa malo
v inkriminovaný čas nachádzať na benzínovom čerpadle, svedka I. K. a ďalších, ku skutku
č. 12) poškodený L. vypočuť zamestnancov reštaurácie D. a mnoho ďalších dôkazov
uvedených v spisovom materiály v návrhoch na doplnenie dokazovania.
Z vypočutých zvukových záznamov z odposluchov telekomunikačnej prevádzky
má senát Špeciálneho súdu dôvodné podozrenie, že obžalovaní M. Š. a P. H. sa v určitom
postavení alebo poverení určitou úlohou na skutku svedka poškodeného P. P. mal podieľať
a zároveň bol obžalovaný R. Z. poverený úlohou od obžalovaného Š. tlmočiť vyhrážku P. P.
a to aj opakovane slovami „ukáž mu, čo som ti napísal“.
Ďalej je možné uviesť, že obžalovaní sa mali trestnej činnosti dopúšťať pomerne dlhú
dobu v rámci dobre organizovanej zločineckej skupiny, ktorá mala používať metódy
vydierania, hrubého nátlaku, vyhrážania sa a fyzického a psychického násilia na svedkov –
poškodených. Aj uvedené okolnosti z obžaloby potvrdzujú vyššie uvedené dôvody väzby
u obžalovaných.
Na vyššie opísané dôvody väzby nemá vplyv ani skutočnosť podania obžaloby ani
konania hlavného pojednávania, pretože podľa § 2 ods. 18 Tr. por. konanie pred súdom
je ústne a podľa § 2 ods. 19 Tr. por. pri rozhodovaní na hlavnom pojednávaní, verejnom
zasadnutí a neverejnom zasadnutí smie súd prihliadať len na tie dôkazy, ktoré boli v tomto
konaní vykonané, ak zákon neustanovuje inak.
Preto sa súd nemôže stotožniť s argumentmi obžalovaného P. H., že výpovede
„policajných svedkov“ sú nahraté na videonahrávkach ako súčasť spisového materiálu.
Najvyšší súd SR vo svojom uznesení sp. zn. 3 Tošs 16/2008 zo dňa 4. 7. 2008 uviedol,
že: „spôsob konania obvinených o ktorom vypovedajú viacerí svedkovia, ktorý má spočívať
v nátlaku, vydieraní a vyhrážaní sa fyzickým i psychickým násilím aj používaním násilia
voči poškodeným, dostatočne naznačuje na možnosť takého pôsobenia na svedkov
aj v prípade prepustenia obvinených na slobodu, aby tak marili objasňovanie závažných
skutočností pre trestné stíhanie. Nie je nevyhnutné, aby sa takéto kolúzne konanie zistilo
v čase vedenia trestného stíhania, aby sa mohlo konštatovať, že obvinený koná spôsobom
predpokladaným v § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por. takému konaniu sa má práve zabrániť,
čo je zmyslom ustanovenia § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por.
Preto, ak z pohľadu existencie dôvodov väzby podľa tohto ustanovenia Špeciálny súd
bral do úvahy dôkazy charakterizujúce činnosť organizovanej zločineckej skupiny,
neuvažoval iba vo všeobecnej rovine, ale vychádzal z dôkazov ku skutkom
zadokumentovaných v spisovom materiály.
Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení sp. zn. 2 Tošs 33/2008 zo dňa
4. 12. 2008 uviedol, že u obžalovaného P. H. naďalej trvajú dôvody väzby podľa § 71 ods. 1
písm. b), c) Tr. por. pokiaľ ide o dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por. treba
uviesť, že už samotné konanie pre ktoré je obžalovaný postavený pred súd opodstatňuje
obavu, že by v prípade prepustenia na slobodu vplýval na svedkov. Rovnako z obsahu
v spise sa nachádzajúcich dôkazov vyplýva dôvodné podozrenie, že obžalovaní (vrátane
obžalovaného P. H.), mali páchať súdenú trestnú činnosť koordinovane a po dlhšiu dobu
s cieľom zabezpečiť si tak zdroj príjmov...»
Najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Tost 13/2009 z 19. augusta 2009 sťažnosť
sťažovateľa proti prvostupňovému uzneseniu špeciálneho súdu zo 16. júla 2009 zamietol.
V odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného uviedol: „... Špeciálny súd v písomnom
odôvodnení svojho rozhodnutia jasne vyložil základy jeho zistenia, že u obidvoch
obžalovaných existujú dôvody väzby kolúznej a preventívnej. Písomné vyhotovenie
napadnutého uznesenia zodpovedá ustanoveniu § 168 ods. 1, § 180 Tr. por., a preto
Najvyšší súd na tam uvedené skutočnosti poukazuje a tieto si osvojuje.
Najvyšší súd na margo poznamenáva, že snahu obhajoby, aby v súčasnom štádiu
konania, pred rozhodnutím súdu prvého stupňa vo veci samej, boli vyhodnocované dôkazy
prejudikujúce meritórne rozhodnutie, nemožno označiť za relevantnú; súd rozhodujúci
o sťažnosti teda v zhode so Špeciálnym súdom dospel k záveru, že dôvody väzby
obžalovaných Š. a H. podľa § 71 ods. 1 písm. b) písm. c) Tr. por. v súčasnom štádiu
konania existujú.
Najvyšší súd k námietke sťažovateľov týkajúcej sa nezákonnosti zloženia
Špecializovaného trestného súdu považuje za potrebné uviesť, že v rozhodovanej veci
táto otázka je irelevantná. Napadnuté rozhodnutie prijal Špeciálny súd 16. júla 2009,
teda ešte pred publikovaním spomínaného nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky
a zák. č. 291/2009 Z. z. V dobe vydania napadnutého rozhodnutia teda Špeciálny súd bol
súdom zákonným a zmenený stav nastal až po tomto rozhodnutí.
Najvyšší súd po zvážení uvedených okolností preto podľa § 193 ods. 1 písm. c)
Tr. por. sťažnosti obžalovaných M. Š. a P. H. zamietol...“
Všeobecné súdy dosiaľ uzavreli, že vo vzťahu k sťažovateľovi existuje dôvodné
podozrenie zo spáchania závažnej trestnej činnosti, z ktorej bol obvinený, spočívajúcej
vo vytváraní a štrukturálnom formovaní zločineckej skupiny, v ktorej mal mať vedúce
postavenie a ktorá sa mala počas obdobia niekoľkých rokov dopúšťať závažných trestných
činov násilnej povahy s cieľom dosiahnuť majetkový a finančný prospech. Zistené
skutočnosti podľa nich opodstatňovali podozrenie, že tieto trestné činy mali byť páchané
systematicky, plánovane a organizovane väčšou skupinou osôb, pričom sťažovateľ
mal v hierarchii zločineckej skupiny zastávať najvýznamnejšie postavenie. Podstata
vyšetrovaných trestných činov mala spočívať v používaní násilia alebo hrozby násilia či inej
ťažkej ujmy na zastrašovanie poškodených s cieľom získať od nich majetkový a finančný
prospech. Obvinení mali na dosiahnutie uvedeného cieľa vedome a systematicky využívať
voči poškodeným osobám obťažovanie, zastrašovanie (vrátane hrozieb fyzickou likvidáciou
aj s použitím strelných zbraní), priame fyzické násilie či poškodzovanie majetku
(napr. hádzaním zápalných fliaš).
Na základe uvedených skutočností zotrval senát špeciálneho súdu, ako aj najvyšší
súd na úsudku o existencii dôvodnej obavy, že v prípade prepustenia na slobodu bude
sťažovateľ pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie
skutočností závažných pre trestné stíhanie [§ 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku].
Senát špeciálneho súdu v tomto smere svoje rozhodnutie dostatočne a podrobne
odôvodnil, analyzujúc tak stav hlavného pojednávania, rozsah vykonaného dokazovania
a potrebu jeho doplnenia, ako aj správanie svedkov – poškodených a ich obavy v súvislosti
s podaním svedeckej výpovede. Najvyšší súd sa so závermi špeciálneho súdu stotožnil.
Ústavný súd už v uznesení sp. zn. III. ÚS 86/08 z 18. marca 2008 uviedol,
že nepovažuje za arbitrárny alebo zjavne neodôvodnený právny názor súdu skúmajúceho
existenciu zákonných väzobných dôvodov, podľa ktorého existencia zákonného dôvodu
kolúznej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku [na rozdiel od dôvodu
opätovného vzatia do väzby podľa § 71 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku] nevyžaduje
preukázanie dokonaného kolúzneho konania obvineného, ale postačuje preukázanie takých
konkrétnych skutočností, ktoré sú spôsobilé založiť rozumnú obavu (dôvodná obava),
že obvinený by sa s veľkou pravdepodobnosťou mohol v prípade ponechania na slobode
konania kolúznej povahy dopustiť.
Podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku môže byť obvinený vzatý do väzby
len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté
trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento
skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva
dôvodná obava, že bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť
objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie.
Znenie ustanovenia § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku aplikovaného
všeobecnými súdmi v danej veci ani povaha a účel väzby ako procesného zaisťovacieho
inštitútu dočasnej a preventívnej povahy nevylučujú interpretáciu a výklad označeného
ustanovenia Trestného poriadku, ktoré použili špeciálny súd a najvyšší súd v sťažovateľovej
veci.
Za arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené nepovažuje ústavný súd ani ich hodnotenie
zistených skutkových okolností, ktoré je založené na úvahe, že závažnosť, rozsah a spôsob
páchania trestnej činnosti, z účasti na ktorej bol sťažovateľ dôvodne podozrivý (zahŕňajúce
úmyselné a cielené používanie násilia alebo hrozby násilím na zastrašenie a vydieranie
poškodených), odôvodňujú obavu, že v prípade prepustenia na slobodu by sa sťažovateľ
(vzhľadom na hrozbu vyplývajúcu z trestného stíhania) pokúšal pôsobiť na svedkov,
spoluobvinených alebo by sa pokúšal inak mariť objasňovanie skutočností závažných
pre trestné stíhanie.
Taktiež záver o existencii dôvodu väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. c) Trestného
poriadku na základe zistenia, podľa ktorého: „... z obsahu v spise sa nachádzajúcich
dôkazov vyplýva dôvodné podozrenie, že obžalovaní (vrátane obžalovaného P. H.) mali
páchať súdenú trestnú činnosť koordinovane a po dlhšiu dobu s cieľom zabezpečiť si tak
zdroj príjmov...“, nemožno považovať za arbitrárny alebo zjavne nepodložený.
Podľa názoru ústavného súdu sú v uznesení špeciálneho súdu, s ktorého závermi
sa najvyšší súd stotožnil, uvedené konkrétne a dostatočne individualizované skutočnosti
týkajúce sa dôvodnosti ďalšieho trvania sťažovateľovej väzby.
Súdy sa taktiež vysporiadali s námietkami sťažovateľa o „nezákonnosti“,
resp. nedostatku nezávislosti špeciálneho súdu v súvislosti s nálezom ústavného súdu sp. zn.
PL. ÚS 17/08 z 20. mája 2009. V konaní podľa čl. 125 ústavy posudzuje ústavný súd
nesúlad právnych predpisov s ústavným poriadkom Slovenskej republiky in abstracto. Záver
ústavného súdu o prípadnom nesúlade niektorých ustanovení právnych predpisov
s ústavným poriadkom nezakladá sám osebe porušenie základných práv a slobôd
v individuálnych prípadoch aplikácie právnych predpisov. Otázku, či v konkrétnom prípade
došlo k porušeniu základných práv a slobôd zo strany orgánu verejnej moci, je vždy
potrebné posudzovať podľa konkrétnych okolností prípadu.
V posudzovanom prípade by ani prípadné nedostatočné odôvodnenie v uznesení
najvyššieho súdu nemalo vplyv na zákonnosť sťažovateľovej väzby vzhľadom na závery
ústavného súdu v náleze sp. zn. PL. ÚS 17/08 z 20. mája 2009, v ktorom sa uvádza:
„Vzhľadom na okolnosti daného prípadu, keď zásadné dôvody rozhodnutia
ústavného súdu o nesúlade navrhovateľom napadnutých právnych predpisov s ústavou
a s označenými medzinárodnými zmluvami sa týkajú kolízie inštitucionálneho vymedzenia
a postavenia Špeciálneho súdu v systéme súdov Slovenskej republiky a úpravy postavenia
jeho sudcov s ústavnými princípmi, nie je daná priama príčinná súvislosť medzi povahou
ústavným súdom zisteného nesúladu napadnutých právnych predpisov v rámci abstraktnej
ochrany ústavnosti a obsahom rozhodnutí vydaných Špeciálnym súdom v individuálnych
prípadoch. Právne predpisy, ktorých nesúlad ústavný súd vyslovil v bode 1 výroku tohto
nálezu, nepredstavujú hmotnoprávny základ rozsudkov Špeciálneho súdu v jednotlivých
trestných veciach v zmysle § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde.
Rozhodnutia Špeciálneho súdu vydané v trestnom konaní nie sú týmto rozhodnutím
ústavného súdu dotknuté.“ (obdobne napr. IV. ÚS 361/09).
Z uvedených dôvodov uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tost 13/2009
z 19. augusta 2009 a jeho procesný postup v predmetnej veci nemohli porušiť,
s prihliadnutím na procesný postup špeciálneho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
PK 2 T 16/2008 v súvislosti s rozhodovaní o sťažovateľovej žiadosti o prepustenie z väzby
doručenej 9. júla 2009 vrátane uznesenia špeciálneho súdu zo 16. júla 2009, sťažovateľove
základné práva tak, ako to uvádza vo svojej sťažnosti. Pretože ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu
v uvedenej veci sú zlučiteľné so sťažovateľom označenými právami podľa čl. 17 ods. 1, 2
a 5 ústavy, podľa čl. 8 ods. 1, 2 a 5 listiny a podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, sťažnosť podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej obsiahnutými.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. decembra 2009