Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 383/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. decembra 2009

predbežne prerokoval sťažnosť M. Š., nar..., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom

JUDr. Ľ. Š., Š., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2

a 5 a v spojení s a ,

ods. 2 a čl. 4 ods. 4 a základných práv podľa čl. 7 ods. 1, čl. 8 ods. 1, 2 a 5, čl. 36 ods. 1

a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením

Špeciálneho súdu v Pezinku sp. zn. PK zo 16. júla 2009 a postupom

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 19. augusta

2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. Š. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. októbra 2009

doručená sťažnosť M. Š., nar..., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného

advokátom JUDr. Ľ. Š., Š., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa

, 2 a 5 a v spojení s a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), čl. 2 ods. 2 a čl. 4 ods. 4 a základných práv podľa čl. 7

ods. 1, čl. 8 ods. 1, 2 a 5, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej

len „listina“) a práv podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Špeciálneho súdu

v Pezinku (ďalej len „špeciálny súd“) sp. zn. PK zo 16. júla 2009 a postupom

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 19. augusta 2009.

Podstatou námietok sťažovateľa boli tvrdenia o porušení označených práv uvedeným

postupom a rozhodnutiami špeciálneho súdu a najvyššieho súdu, a to z dôvodu, že podľa

jeho názoru rozhodoval v jeho trestnej veci o zákonnosti väzby súd, ktorý nespĺňal

podmienku nezávislosti, ako aj z dôvodu, že rozhodnutia o preskúmaní zákonnosti väzby

neboli dostatočne odôvodnené.

V rámci tvrdení o tom, že v jeho veci nerozhodoval nezávislý súd, sťažovateľ

argumentoval takto: «Ústavný súd SR sám v náleze sp. zn. okrem iného

uviedol, že „Takto kreovaný „hybridný“ charakter Špeciálneho súdu a jeho nejednoznačné

zaradenie do systému súdov Slovenskej republiky nie je v súlade s ,

pretože:

- porušuje princíp právnej istoty implikovaný v koncepcii materiálneho právneho

štátu, keď právne postavenie sudcov na Špeciálnom súde spochybňuje možnosťou

Národného bezpečnostného úradu kedykoľvek zrušiť sudcovi osvedčenie o bezpečnostnej

previerke a tým spôsobiť zánik jeho pôsobenia na Špeciálnom súde v konaní

bez jednoznačných a vopred predvídaných pravidiel,

- kreuje Špeciálny súd spôsobom, ktorý narúša deľbu moci medzi súdnou mocou

a výkonnou mocou v prospech moci výkonnej, čím porušuje aj zásady demokratického štátu,

osobitne garancie sudcovskej nezávislosti...

K predlžovaniu mojej väzby v každom prípade dochádzalo súdom, ktorý nespĺňal

požiadavku nezávislosti od výkonnej moci. Vzhľadom na uvedené bolo povinnosťou

tak Špeciálneho súdu, ako aj NS SR v súvislosti s rozhodovaním o žiadosti o prepustenie

z väzby preskúmať procesné a hmotnoprávne podmienky, ktoré boli podstatné

pre „zákonnosť“ mojej väzby v zmysle Dohovoru vrátane preskúmania „zákonnosti“

jej predĺženia a nariadiť moje prepustenie, ak bolo pozbavenie slobody nezákonné.

Vzhľadom na absentujúci atribút nezávislosti Špeciálneho súdu pri každom predĺžení mojej

väzby je moje ponechanie vo väzbe po uplynutí šesťmesačnej lehoty od môjho vzatia

do väzby nezákonné v rozpore s , , ,

Dohovoru, čl. 6 ods. 1 Dohovoru a Špeciálny súd ani NS SR pri rozhodovaní o viacerých

žiadostiach o prepustenie z väzby si svoje povinnosti ako primárne orgány ochrany

ústavnosti nesplnili, z väzby ma neprepustili, v dôsledku čoho porušili moje práva

SR, Listinou a Dohovorom...

... dôvody, ktoré viedli Ústavný súd k záveru o narušení garancie sudcovskej

nezávislosti sudcov Špeciálneho súdu sa vzťahujú aj na sudcov NS SR, ktorí rozhodujú

o opravnom prostriedku proti rozhodnutiam Špeciálneho súdu. I ohľadne týchto sudcov

existuje špecifický právny režim pre ich výber a výkon ich funkcie podmienený dokladom

bezpečnostného orgánu výkonnej moci a s tým spojené nedostatočné právne garancie

pred zasahovaním do výkonu ich právomoci. Právne postavenie týchto sudcov

je spochybnené možnosťou Národného bezpečnostného úradu kedykoľvek zrušiť sudcovi

osvedčenie o bezpečnostnej previerke, a tým spôsobiť zánik jeho pôsobenia ako sudcu, ktorý

rozhoduje o opravnom prostriedku proti rozhodnutiam Špeciálneho súdu bez jednoznačných

a vopred predvídaných pravidiel. Zároveň dochádza ku kreovaniu sudcov rozhodujúcich

o opravnom prostriedku proti rozhodnutiam Špeciálneho súdu spôsobom, ktorý narúša

deľbu moci medzi súdnou mocou a výkonnou mocou v prospech moci výkonnej, čím

porušuje aj zásady demokratického štátu, osobitne garancie sudcovskej nezávislosti.»

Ako vyplýva z obsahu sťažnosti, sťažovateľ namietal aj porušenie svojich práv

v súvislosti s nedostatočným odôvodnením súdnych rozhodnutí týkajúcich sa jeho ďalšieho

zotrvania vo väzbe. V tejto súvislosti sťažovateľ argumentoval: „I keď uznesenie

Špeciálneho súdu sp. zn. PK zo dňa 16. 7. 2009 v spojení s

z 19. 8. 2009 obsahuje relatívne dobrý opis skutkov, z ktorých som spolu s ďalšími osobami

obvinený, vlastné odôvodnenie väzobných dôvodov podľa ,

je však nedostatočné, podopreté iba abstraktnými úvahami súdu. Taktiež sú odôvodnené

všeobecne veľmi stručne a s poukazom na predchádzajúce rozhodnutia. Odôvodňovanie

mojej väzby je v zásade rovnaké v návrhoch prokuratúry i súdnych rozhodnutiach od môjho

vzatia do väzby. V žiadnom z uvedených dokumentov nie je individualizované skutkové

a následne právne odôvodnenie mojej väzby. Mám za to, že samotná dôvodnosť

prebiehajúceho súdneho konania sama o sebe nemôže byť dôvodom väzby, pretože

argumenty uvádzané súdmi môžu byť aj napriek môjmu nesúhlasu chápané len

ako skutočnosti, podľa súdu potvrdzujúce dôvodné podozrenie, no v žiadnom prípade takáto

dôvodnosť stíhania nemôže byť dôvodom väzby ako takej. Odvolávajúc sa na judikatúru

ESĽP a Ústavu SR je povinnosťou všeobecného súdu riadne odôvodniť rozhodnutie o väzbe,

pretože dôvody pre väzbu musia byť významné a dostatočné.

Pokiaľ ide o riziko medzi spoluobžalovanými a odstraňovanie dôkazov, tak toto bolo

reálne vytýkať na počiatku vyšetrovania, nemôže však hrať rozhodujúcu úlohu v okamihu,

ako boli všetci svedkovia mnohokrát vypočutí... Taktiež ďalšou abstraktnou úvahou súdov

je, že ďalšie ovplyvňovanie svedka L. môže byť dôvodom mojej väzby. Toto považujem

za účelové odôvodnenie, nakoľko sa nachádzam vo väzbe, a to počas posledných 3 rokov,

čím nemôžem byť z tohto konania ani podozrivý z objektívnych dôvodov obmedzenia

osobnej slobody v čase skutku... Naviac je potrebné dodať, že s mojimi námietkami proti

trvaniu väzby sa predmetné rozhodnutia žiadnym spôsobom nevysporiadali, z dôvodu

ktorého ich považujem i za nepreskúmateľné a tým v rozpore najmä s ,

čl. 36 ods. 1 Listiny a čl. 5 ods. 4 Dohovoru...

Nakoľko uznesenie Špeciálneho súdu SR, sp. zn. PK zo dňa 16. 7. 2009

v spojení s uznesením, sp. zn. z 19. 8. 2009 neobsahujú vo vzťahu k mojej

osobne žiadne okolnosti spôsobilé potvrdiť existenciu skutočného verejného záujmu

odôvodňujúceho vzhľadom na prezumpciu neviny výnimku z pravidla rešpektovania mojej

osobnej slobody, ako aj vzhľadom na skutočnosť, že tak Špeciálny súd SR, ako aj NS SR

pri svojom rozhodovaní nepostupovali s osobitnou starostlivosťou, neuviedli vo vzťahu

k mojej osobe žiadne konkrétne, relevantné a dostatočné dôvody pre ďalšie obmedzenie

mojej osobnej slobody, rovnako ako nespochybnili a nevyvrátili mnou uvádzané dôvody

o neexistencii dôvodov väzby, mám za to, že boli porušené i moje práva...»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho

sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„1. Základné práva a slobody sťažovateľa M. Š., najmä čl. 17 ods. 1, čl. 17 ods. 2,

a , v spojení s a , ,

ods. 4, čl. 7 ods. 1, čl. 8 ods. 1, ods. 2, ods. 5, ods. 1, čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 1 Listiny

základných práv a slobôd a čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane

ľudských práva základných slobôd, boli postupom a rozhodnutím Špeciálneho súdu SR

sp. zn. PK zo dňa 16. 7. 2009, a postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu SR

sp. zn. zo dňa 19. 8. 2009 porušené.

2. Špeciálny súd SR a Najvyšší súd SR sú povinní nahradiť sťažovateľovi trovy

právneho zastúpenia do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.

3. Podľa ruší právoplatné rozhodnutie

Najvyššieho súdu SR s SR sp. zn. zo dňa 19. 8. 2009.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa skúmajúc, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2

.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V súlade s ustanovením bola sťažnosť sťažovateľa

predbežne prerokovaná na neverejnom zasadnutí senátu ústavného súdu. V rámci

samotného predbežného prerokovania sťažnosti prihliadal ústavný súd na vymedzenie jeho

právomoci v . Označené ustanovenie limituje právomoc ústavného súdu

vo vzťahu k ostatným orgánom verejnej moci princípom subsidiarity, podľa ktorého

rozhoduje ústavný súd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických

osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane

týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Uvedený princíp sa nepochybne týka aj prípadov, v ktorých sa sťažovatelia

ako účastníci konania pred súdom môžu domáhať ochrany svojich základných práv alebo

slobôd využitím opravných prostriedkov, ktoré im na tento účel dáva k dispozícii zákon

(príslušný procesný predpis).

V danom prípade sa sťažovateľ mohol ochrany svojich práv vo vzťahu

k napádanému uzneseniu špeciálneho súdu sp. zn. PK zo 16. júla 2009

domáhať využitím opravného prostriedku – sťažnosti (§ 83, § 185 až § 195 Trestného

poriadku), o ktorej rozhodoval najvyšší súd. Ten konal v danom prípade ako súd s plnou

jurisdikciou, keďže v jeho právomoci bolo skúmať a posúdiť všetky skutkové aj právne

otázky relevantné na rozhodnutie v danej veci, preskúmať správnosť a zákonnosť nielen

napádaného rozhodnutia špeciálneho súdu, ale aj procesného postupu špeciálneho súdu,

ktorý vydaniu napádaného uznesenia predchádzal. Najvyšší súd taktiež disponoval

právomocou zrušiť napádané rozhodnutie špeciálneho súdu a vrátiť mu vec na ďalšie

konanie alebo sám rozhodnúť o podanej žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby [§ 194

ods. 1 písm. a) a b) ].

Sťažovateľ teda vo vzťahu k napádanému uzneseniu špeciálneho súdu

sp. zn. PK zo 16. júla 2009 a vo vzťahu k procesnému postupu špeciálneho

súdu, ktorý vydaniu označeného rozhodnutia predchádzal, disponoval dostupným

a účinným prostriedkom nápravy v záujme účinnej ochrany svojich základných práv priamo

v konaní pred všeobecnými súdmi podľa ustanovení .

Na základe už uvedených skutočností ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosť sťažovateľa v časti týkajúcej sa namietaného postupu špeciálneho súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. PK v súvislosti s rozhodovaním o jeho väzbe,

ako aj v časti týkajúcej sa uznesenia špeciálneho súdu sp. zn. PK zo 16. júla

2009 odmietol podľa pre nedostatok právomoci

na jej prerokovanie.

Vzhľadom na právomoc najvyššieho súdu poskytnúť v súvislosti s postupom

a rozhodnutím špeciálneho súdu ochranu sťažovateľovým právam podľa ustanovení

vzťahuje sa právomoc ústavného súdu iba na preskúmanie ústavnej

konformity sťažnosťou napádaného uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

z 19. augusta 2009 a na preskúmanie ústavnosti procesného postupu najvyššieho súdu

predchádzajúceho vydaniu označeného rozhodnutia.

Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa prvej vety nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody

inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe ,

v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 2 ods. 2 listiny štátnu moc možno uplatňovať iba v prípadoch a v medziach

ustanovených zákonom, a to spôsobom ktorý, ustanoví zákon.

Podľa čl. 4 ods. 4 listiny pri používaní ustanovení o medziach základných práv

a slobôd musí sa dbať na ich podstatu a zmysel. Také obmedzenia nemožno zneužívať

na iné účely, než na ktoré boli ustanovené.

Podľa čl. 7 ods. 1 listiny nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená.

Obmedziť ju možno iba v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 8 ods. 1 listiny osobná sloboda je zaručená.

Podľa čl. 8 ods. 2 prvej vety listiny nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody

inak než z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 8 ods. 5 listiny do väzby možno vziať iba z dôvodov a na dobu ustanovenú

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 38 ods. 1 listiny nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu aj sudcu ustanoví zákon.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že v zmysle a 5

je osoba vo väzbe oprávnená na preskúmanie procesných a hmotných podmienok, ktoré

sú predpokladom na jej „zákonnosť“. Požiadavka preskúmania hmotných podmienok väzby

zahŕňa povinnosť preskúmať okolnosti svedčiace pre a proti väzbe a rozhodnúť s poukazom

na právne kritériá, či sú dané dôvody opodstatňujúce väzbu, alebo je potrebné prepustiť

osobu na slobodu, pokiaľ také dôvody neexistujú. Vzhľadom na závažné dôsledky

pozbavenia osobnej slobody musí konanie, ktorého predmetom je preskúmanie zákonnosti

väzby (konanie v zmysle a 5 , ale aj podľa dohovoru), spĺňať

niektoré princípy spravodlivého konania ako ich garantuje čl. 6 ods. 1 dohovoru. Jedným

z nich je aj právo na náležité odôvodnenie rozhodnutia. Jeho obsahom je právo účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom, jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje

rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody. Na druhej strane, konania

všeobecných súdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami „o trestnom obvinení“

samotnom (konaniami vo veci samej týkajúcimi sa viny obvinenej osoby) a ani konaniami

o právach alebo záväzkoch občianskoprávneho charakteru, na ktoré sa vzťahuje čl. 6 ods. 1

dohovoru. V rámci konania o väzbe preto nemôže dôjsť k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru,

keďže túto oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru.

Aj pokiaľ ide o vzťah ustanovenia upravujúceho základné právo

na súdnu ochranu a ustanovení a 5 týkajúcich sa špecificky základného

práva na osobnú slobodu, ústavný súd konštatoval, že zahŕňa základné hmotné

a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnu

ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa

základné procesné garancie spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na povahu

a účel konania o väzbe, a preto sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné

špeciálne ustanovenia a 5 o osobnej slobode, a nie všeobecné

ustanovenie (napr. uznesenie ústavného súdu sp. zn.

z 18. marca 2008 a v ňom citovaná judikatúra). Obdobný záver možno uplatniť aj na účely

posúdenia vzájomného vzťahu čl. 8 ods. 2 a 5 listiny a čl. 36 ods. 1 listiny (vzhľadom

na obsahovú totožnosť s a 5 a ).

Keďže základné právo na osobnú slobodu (v súvislosti s možným zásahom

do nej prostredníctvom väzby) je primárne chránené prostredníctvom ustanovení čl. 17

ods. 1, 2 a 5 , ako aj prostredníctvom ustanovení , 2 a 5 listiny, nie je daný

ani priamy vzťah medzi rozhodnými okolnosťami, ktoré podľa sťažovateľa mali viesť

k porušeniu jeho základných práv a slobôd, a sťažovateľom označenými ustanoveniami

v spojení s a , , ,

ako aj čl. 38 ods. 1 listiny.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu (a obdobne aj

listiny) možno napokon poukázať aj časť odôvodnenia sťažovateľom spomínaného nálezu

ústavného súdu sp. zn. z 20. mája 2009: «Vo vzťahu k ochrane základných

práv a slobôd účastníkov konania pred Špeciálnym súdom ústavný súd nemohol vyhovieť

návrhu v rozsahu námietky o nesúlade a súvisiacich

navrhovateľom napadnutých právnych predpisov so základným právom na zákonného

sudcu, resp. základným právom na súdnu ochranu (právo na spravodlivý proces).

Zrušením platnosti osvedčenia o bezpečnostnej previerke ani nevydaním nového

osvedčenia po uplynutí zákonom určenej lehoty, ktoré navrhovateľ označil za zásah

do práva sudcu na Špeciálnom súde „byť zákonným sudcom“, nemôže dôjsť k porušeniu

základného práva podľa . Subjektom tohto základného práva nie je sudca

konajúci vo veci (). Nesúlad navrhovateľom napadnutých právnych predpisov

s inými normami zároveň nemá automaticky za následok aj porušenie základného

práva účastníka konania na zákonného sudcu. Výmenou sudcu zákonom ustanoveným

postupom a po splnení podmienok ustanovených zákonom nemôže dôjsť k porušeniu

základného práva na zákonného sudcu. Z tohto dôvodu ústavný súd návrhu v tejto časti

nevyhovel.»

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno

považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jeho prijatí na ďalšie konanie (napr. , ).

Na základe týchto skutočností odmietol ústavný súd sťažnosť v časti týkajúcej

sa namietaného porušenia základných práv sťažovateľa zaručených v čl. 46 ods. 1, v čl. 48

ods. 1 v spojení s , v , , , ako aj v

ods. 1 listiny a taktiež v časti týkajúcej sa namietaného porušenia sťažovateľovho práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ako zjavne neopodstatnenú v zmysle § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi sťažnosťou

napadnutým postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu v konaní o väzbe a uvedenými

právami zaručenými v ústave, listine a dohovore.

Pokiaľ ide o namietané porušenie základných práv sťažovateľa zaručených v čl. 17

ods. 1, 2 a 5 , , 2 a 5 listiny a dohovoru, ústavný súd z obsahu

uznesenia špeciálneho súdu sp. zn. PK zo 16. júla 2009 zistil, že sťažovateľova

žiadosť o prepustenie z väzby bola zamietnutá najmä z týchto dôvodov:

«Skúmaním materiálnych podmienok väzby súd zistil, že pre všetky skutky uvedené

v obžalobe boli obvineným vznesené obvinenia, tak ako je to podrobne uvedené v uznesení

Špeciálneho súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica sp. zn. zo dňa

17. 3. 2008 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 26. 3.

2008. Ďalej je potrebné uviesť, že dôvodné podozrenie zo spáchania stíhaných skutkov

u obžalovaných aj po podaní obžaloby ako aj v súčasnom štádiu konania hlavného

pojednávania naďalej pretrváva, pričom je dostatočným spôsobom preukázané na základe

dôkazov, ktoré sú zabezpečené v spisovom materiály a niektoré boli vykonané

už aj na hlavnom pojednávaní. Obžalovaných z protiprávneho konania zatiaľ usvedčujú

predovšetkým zvukové záznamy k skutku č. 15) obžaloby a výpovede svedkov poškodených

P. P., S. H., P. L., svedka R. M., obžalovaného Š. aj výpoveď svedka M. Č., Ing. K. K., J. J.,

H. R., M. D., ako aj ďalších svedkov, ktorí v prípravnom konaní a väčšina už aj na hlavnom

pojednávaní boli podrobne vypočutí a v podstate detailne opísali priebeh jednotlivých

skutkov, na ktorých sa mali obžalovaní ako členovia zločineckej skupiny zúčastňovať.

V tomto smere to potvrdzujú aj listinné dôkazy, ktoré boli do spisu zadovážené a všetky

dôkazy zatiaľ potvrdzujú dôvodné podozrenie, že obžalovaní z doposiaľ ďalšími nezistenými

osobami postupne vytvárali a štrukturálne formovali zločineckú skupinu, neskôr nazývanú

„Páni Z.“, ktorá na území... a... kraja mala pôsobiť s cieľom páchania zločinov tak, aby tým

získali majetkový a finančný prospech, najmä spôsobom vydierania, hrubého nátlaku,

podvodmi, vyhrážkami a ujmou na zdraví. Rozsah činnosti a plánovanie mal určovať

obžalovaný M. Š., ktorý jednotlivými úlohami mal poverovať podriadených členov

zločineckej skupiny. Obžalovaný P. H. mal tvoriť ďalšiu úroveň v hierarchii tejto skupiny,

pričom úlohami ich mal poverovať priamo obžalovaný Š...

Súd na základe spisového materiálu a po jeho preštudovaní a v aktuálnom štádiu

konania pred súdom dospel k záveru, že u obžalovaných M. Š. a P. H. naďalej trvajú

väzobné dôvody uvedené v , tak, ako bolo konštatované

pri ich vzatí do väzby a v následných rozhodnutiach súdov I. a II. stupňa. Aj v súčasnej

dobe vzhľadom na trestnú činnosť, z ktorej sú obžalovaní podozriví možno predpokladať,

že v prípade ich prepustenia na slobodu by došlo medzi obžalovanými ku vzájomnému

kontaktu s cieľom kolúzie a pôsobenia na svedkov, prípadne i na spoluobžalovaných

v záujme ovplyvnenia, alebo odstránenia dôkazov svedčiacich v jeho neprospech, resp.

že by mohli pokračovať v protiprávnom konaní a to vzhľadom na rozsah protiprávneho

konania z ktorého sú podozriví.

Z dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní ako aj vzhľadom na štádium

dokazovania vo vzťahu k obžalovaným M. Š. a P. H. doposiaľ vyplynuli nasledovné

skutočnosti, na ktoré je potrebné v nevyhnutnom rozsahu vzhľadom na skúmanie

odôvodnenosti väzby u obžalovaných prihliadať.

V začiatku súd poukazuje na to, že poškodení začali v tejto trestnej veci vypovedať

až po tom, čo boli najmä obžalovaní M. Š. a P. H. vzatí do väzby. Aj na hlavnom

pojednávaní boli viacerí svedkovia zo strachu z obžalovaných vypočutí v ich neprítomnosti

(konkrétne napríklad ku skutku č. 8 obžaloby poškodená S. H. a súvisiaci svedkovia).

Konkrétne zastrašovaným a ovplyvňovaným svedkom bol už v štádiu konania

pred súdom svedok – poškodený L., ktorý neznámym osobám uviedol, že ho môžu aj zabiť,

ale že jeho výpoveď bude prečítaná na hlavnom pojednávaní zo spisu. Poškodeného

neznáme osoby viackrát kontaktovali, ovplyvňovanie začalo vyhrážkami a končilo

až prosbami, pričom tento skutok obžaloby sa týka konkrétne obžalovaného P. H. a M. Š.

ako aj činnosti celej žalovanej údajnej zločineckej skupiny a jeho ovplyvnenie mohlo byť

na prospech všetkým obžalovaným.

Zároveň bral súd do úvahy, že doposiaľ neboli vypočutí všetci svedkovia, ktorí

vypovedali v prípravnom konaní ku skutku č. 1) obžaloby, teda k údajnej zločineckej

skupine, ktorú mal riadiť práve obžalovaný M. Š. a P. H. mal byť jej významným členom

a neboli vykonané ani ďalšie dôkazy na hlavnom pojednávaní... Konkrétne nevypovedal

svedok M. D., M. V. k skutku č. 1) obžaloby, ďalej boli podané početné návrhy na doplnenie

dokazovania zo strany obžalovaných i prokurátora vo vzťahu k skutku č. 1) ale i konkrétne

napríklad k skutku č. 15) (obžalovaní Š., H., poškodený P.) z ktorých podľa strán vyvstala

potreba výsluchu ďalších svedkov napríklad majiteľa vozidla, ktoré sa malo

v inkriminovaný čas nachádzať na benzínovom čerpadle, svedka I. K. a ďalších, ku skutku

č. 12) poškodený L. vypočuť zamestnancov reštaurácie D. a mnoho ďalších dôkazov

uvedených v spisovom materiály v návrhoch na doplnenie dokazovania.

Z vypočutých zvukových záznamov z odposluchov telekomunikačnej prevádzky

má senát Špeciálneho súdu dôvodné podozrenie, že obžalovaní M. Š. a P. H. sa v určitom

postavení alebo poverení určitou úlohou na skutku svedka poškodeného P. P. mal podieľať

a zároveň bol obžalovaný R. Z. poverený úlohou od obžalovaného Š. tlmočiť vyhrážku P. P.

a to aj opakovane slovami „ukáž mu, čo som ti napísal“.

Ďalej je možné uviesť, že obžalovaní sa mali trestnej činnosti dopúšťať pomerne dlhú

dobu v rámci dobre organizovanej zločineckej skupiny, ktorá mala používať metódy

vydierania, hrubého nátlaku, vyhrážania sa a fyzického a psychického násilia na svedkov –

poškodených. Aj uvedené okolnosti z obžaloby potvrdzujú vyššie uvedené dôvody väzby

u obžalovaných.

Na vyššie opísané dôvody väzby nemá vplyv ani skutočnosť podania obžaloby ani

konania hlavného pojednávania, pretože podľa konanie pred súdom

je ústne a podľa pri rozhodovaní na hlavnom pojednávaní, verejnom

zasadnutí a neverejnom zasadnutí smie súd prihliadať len na tie dôkazy, ktoré boli v tomto

konaní vykonané, ak zákon neustanovuje inak.

Preto sa súd nemôže stotožniť s argumentmi obžalovaného P. H., že výpovede

„policajných svedkov“ sú nahraté na videonahrávkach ako súčasť spisového materiálu.

Najvyšší súd SR vo svojom uznesení sp. zn. zo dňa 4. 7. 2008 uviedol,

že: „spôsob konania obvinených o ktorom vypovedajú viacerí svedkovia, ktorý má spočívať

v nátlaku, vydieraní a vyhrážaní sa fyzickým i psychickým násilím aj používaním násilia

voči poškodeným, dostatočne naznačuje na možnosť takého pôsobenia na svedkov

aj v prípade prepustenia obvinených na slobodu, aby tak marili objasňovanie závažných

skutočností pre trestné stíhanie. Nie je nevyhnutné, aby sa takéto kolúzne konanie zistilo

v čase vedenia trestného stíhania, aby sa mohlo konštatovať, že obvinený koná spôsobom

predpokladaným v takému konaniu sa má práve zabrániť,

čo je zmyslom ustanovenia

Preto, ak z pohľadu existencie dôvodov väzby podľa tohto ustanovenia Špeciálny súd

bral do úvahy dôkazy charakterizujúce činnosť organizovanej zločineckej skupiny,

neuvažoval iba vo všeobecnej rovine, ale vychádzal z dôkazov ku skutkom

zadokumentovaných v spisovom materiály.

Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení sp. zn. zo dňa

4. 12. 2008 uviedol, že u obžalovaného P. H. naďalej trvajú dôvody väzby podľa § 71 ods. 1

písm. b), c) pokiaľ ide o dôvod väzby podľa treba

uviesť, že už samotné konanie pre ktoré je obžalovaný postavený pred súd opodstatňuje

obavu, že by v prípade prepustenia na slobodu vplýval na svedkov. Rovnako z obsahu

v spise sa nachádzajúcich dôkazov vyplýva dôvodné podozrenie, že obžalovaní (vrátane

obžalovaného P. H.), mali páchať súdenú trestnú činnosť koordinovane a po dlhšiu dobu

s cieľom zabezpečiť si tak zdroj príjmov...»

Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 19. augusta 2009 sťažnosť

sťažovateľa proti prvostupňovému uzneseniu špeciálneho súdu zo 16. júla 2009 zamietol.

V odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného uviedol: „... Špeciálny súd v písomnom

odôvodnení svojho rozhodnutia jasne vyložil základy jeho zistenia, že u obidvoch

obžalovaných existujú dôvody väzby kolúznej a preventívnej. Písomné vyhotovenie

napadnutého uznesenia zodpovedá ustanoveniu , , a preto

Najvyšší súd na tam uvedené skutočnosti poukazuje a tieto si osvojuje.

Najvyšší súd na margo poznamenáva, že snahu obhajoby, aby v súčasnom štádiu

konania, pred rozhodnutím súdu prvého stupňa vo veci samej, boli vyhodnocované dôkazy

prejudikujúce meritórne rozhodnutie, nemožno označiť za relevantnú; súd rozhodujúci

o sťažnosti teda v zhode so Špeciálnym súdom dospel k záveru, že dôvody väzby

obžalovaných Š. a H. podľa písm. c) v súčasnom štádiu

konania existujú.

Najvyšší súd k námietke sťažovateľov týkajúcej sa nezákonnosti zloženia

Špecializovaného trestného súdu považuje za potrebné uviesť, že v rozhodovanej veci

táto otázka je irelevantná. Napadnuté rozhodnutie prijal Špeciálny súd 16. júla 2009,

teda ešte pred publikovaním spomínaného nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky

a V dobe vydania napadnutého rozhodnutia teda Špeciálny súd bol

súdom zákonným a zmenený stav nastal až po tomto rozhodnutí.

Najvyšší súd po zvážení uvedených okolností preto podľa § 193 ods. 1 písm. c)

sťažnosti obžalovaných M. Š. a P. H. zamietol...“

Všeobecné súdy dosiaľ uzavreli, že vo vzťahu k sťažovateľovi existuje dôvodné

podozrenie zo spáchania závažnej trestnej činnosti, z ktorej bol obvinený, spočívajúcej

vo vytváraní a štrukturálnom formovaní zločineckej skupiny, v ktorej mal mať vedúce

postavenie a ktorá sa mala počas obdobia niekoľkých rokov dopúšťať závažných trestných

činov násilnej povahy s cieľom dosiahnuť majetkový a finančný prospech. Zistené

skutočnosti podľa nich opodstatňovali podozrenie, že tieto trestné činy mali byť páchané

systematicky, plánovane a organizovane väčšou skupinou osôb, pričom sťažovateľ

mal v hierarchii zločineckej skupiny zastávať najvýznamnejšie postavenie. Podstata

vyšetrovaných trestných činov mala spočívať v používaní násilia alebo hrozby násilia či inej

ťažkej ujmy na zastrašovanie poškodených s cieľom získať od nich majetkový a finančný

prospech. Obvinení mali na dosiahnutie uvedeného cieľa vedome a systematicky využívať

voči poškodeným osobám obťažovanie, zastrašovanie (vrátane hrozieb fyzickou likvidáciou

aj s použitím strelných zbraní), priame fyzické násilie či poškodzovanie majetku

(napr. hádzaním zápalných fliaš).

Na základe uvedených skutočností zotrval senát špeciálneho súdu, ako aj najvyšší

súd na úsudku o existencii dôvodnej obavy, že v prípade prepustenia na slobodu bude

sťažovateľ pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie

skutočností závažných pre trestné stíhanie [ ].

Senát špeciálneho súdu v tomto smere svoje rozhodnutie dostatočne a podrobne

odôvodnil, analyzujúc tak stav hlavného pojednávania, rozsah vykonaného dokazovania

a potrebu jeho doplnenia, ako aj správanie svedkov – poškodených a ich obavy v súvislosti

s podaním svedeckej výpovede. Najvyšší súd sa so závermi špeciálneho súdu stotožnil.

Ústavný súd už v uznesení sp. zn. z 18. marca 2008 uviedol,

že nepovažuje za arbitrárny alebo zjavne neodôvodnený právny názor súdu skúmajúceho

existenciu zákonných väzobných dôvodov, podľa ktorého existencia zákonného dôvodu

kolúznej väzby podľa [na rozdiel od dôvodu

opätovného vzatia do väzby podľa ] nevyžaduje

preukázanie dokonaného kolúzneho konania obvineného, ale postačuje preukázanie takých

konkrétnych skutočností, ktoré sú spôsobilé založiť rozumnú obavu (dôvodná obava),

že obvinený by sa s veľkou pravdepodobnosťou mohol v prípade ponechania na slobode

konania kolúznej povahy dopustiť.

Podľa môže byť obvinený vzatý do väzby

len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté

trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento

skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva

dôvodná obava, že bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť

objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie.

Znenie ustanovenia aplikovaného

všeobecnými súdmi v danej veci ani povaha a účel väzby ako procesného zaisťovacieho

inštitútu dočasnej a preventívnej povahy nevylučujú interpretáciu a výklad označeného

ustanovenia , ktoré použili špeciálny súd a najvyšší súd v sťažovateľovej

veci.

Za arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené nepovažuje ústavný súd ani ich hodnotenie

zistených skutkových okolností, ktoré je založené na úvahe, že závažnosť, rozsah a spôsob

páchania trestnej činnosti, z účasti na ktorej bol sťažovateľ dôvodne podozrivý (zahŕňajúce

úmyselné a cielené používanie násilia alebo hrozby násilím na zastrašenie a vydieranie

poškodených), odôvodňujú obavu, že v prípade prepustenia na slobodu by sa sťažovateľ

(vzhľadom na hrozbu vyplývajúcu z trestného stíhania) pokúšal pôsobiť na svedkov,

spoluobvinených alebo by sa pokúšal inak mariť objasňovanie skutočností závažných

pre trestné stíhanie.

Taktiež záver o existencii dôvodu väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku na základe zistenia, podľa ktorého: „... z obsahu v spise sa nachádzajúcich

dôkazov vyplýva dôvodné podozrenie, že obžalovaní (vrátane obžalovaného P. H.) mali

páchať súdenú trestnú činnosť koordinovane a po dlhšiu dobu s cieľom zabezpečiť si tak

zdroj príjmov...“, nemožno považovať za arbitrárny alebo zjavne nepodložený.

Podľa názoru ústavného súdu sú v uznesení špeciálneho súdu, s ktorého závermi

sa najvyšší súd stotožnil, uvedené konkrétne a dostatočne individualizované skutočnosti

týkajúce sa dôvodnosti ďalšieho trvania sťažovateľovej väzby.

Súdy sa taktiež vysporiadali s námietkami sťažovateľa o „nezákonnosti“,

resp. nedostatku nezávislosti špeciálneho súdu v súvislosti s nálezom ústavného súdu sp. zn.

z 20. mája 2009. V konaní podľa posudzuje ústavný súd

nesúlad právnych predpisov s ústavným poriadkom Slovenskej republiky in abstracto. Záver

ústavného súdu o prípadnom nesúlade niektorých ustanovení právnych predpisov

s ústavným poriadkom nezakladá sám osebe porušenie základných práv a slobôd

v individuálnych prípadoch aplikácie právnych predpisov. Otázku, či v konkrétnom prípade

došlo k porušeniu základných práv a slobôd zo strany orgánu verejnej moci, je vždy

potrebné posudzovať podľa konkrétnych okolností prípadu.

V posudzovanom prípade by ani prípadné nedostatočné odôvodnenie v uznesení

najvyššieho súdu nemalo vplyv na zákonnosť sťažovateľovej väzby vzhľadom na závery

ústavného súdu v náleze sp. zn. z 20. mája 2009, v ktorom sa uvádza:

„Vzhľadom na okolnosti daného prípadu, keď zásadné dôvody rozhodnutia

ústavného súdu o nesúlade navrhovateľom napadnutých právnych predpisov s

a s označenými medzinárodnými zmluvami sa týkajú kolízie inštitucionálneho vymedzenia

a postavenia Špeciálneho súdu v systéme súdov Slovenskej republiky a úpravy postavenia

jeho sudcov s ústavnými princípmi, nie je daná priama príčinná súvislosť medzi povahou

ústavným súdom zisteného nesúladu napadnutých právnych predpisov v rámci abstraktnej

ochrany ústavnosti a obsahom rozhodnutí vydaných Špeciálnym súdom v individuálnych

prípadoch. Právne predpisy, ktorých nesúlad ústavný súd vyslovil v bode 1 výroku tohto

nálezu, nepredstavujú hmotnoprávny základ rozsudkov Špeciálneho súdu v jednotlivých

trestných veciach v zmysle .

Rozhodnutia Špeciálneho súdu vydané v trestnom konaní nie sú týmto rozhodnutím

ústavného súdu dotknuté.“ (obdobne napr. ).

Z uvedených dôvodov uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 19. augusta 2009 a jeho procesný postup v predmetnej veci nemohli porušiť,

s prihliadnutím na procesný postup špeciálneho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

PK v súvislosti s rozhodovaní o sťažovateľovej žiadosti o prepustenie z väzby

doručenej 9. júla 2009 vrátane uznesenia špeciálneho súdu zo 16. júla 2009, sťažovateľove

základné práva tak, ako to uvádza vo svojej sťažnosti. Pretože ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu

v uvedenej veci sú zlučiteľné so sťažovateľom označenými právami podľa čl. 17 ods. 1, 2

a 5 , podľa , 2 a 5 listiny a podľa dohovoru, sťažnosť podľa

aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej obsiahnutými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. decembra 2009