Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PL. ÚS 17/08

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-238

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 20. mája 2009 v pléne

zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jána Auxta, Petra Brňáka,

Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Juraja Horvátha, Sergeja Kohuta, Jána Lubyho,

Milana Ľalíka, Lajosa Mészárosa, Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa

Tkáčika o návrhu skupiny 46 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na začatie

konania vo veci namietaného nesúladu o zriadení Špeciálneho

súdu a Úradu špeciálnej prokuratúry a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov, nesúladu slovného spojenia „predsedu Špeciálneho súdu“

a „a podpredsedu Špeciálneho súdu“ v o Súdnej

rade Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov, nesúladu § 5 ods. 2, slovného spojenia „Špeciálneho súdu“ v § 8 ods. 1 písm. a)

a b), § 9, celej piatej hlavy druhej časti, ako aj slovného spojenia „Špeciálnom súde“ v § 45

ods. 1 a § 51 ods. 5, slovného spojenia „a Špeciálneho súdu“ v § 59, slovného spojenia

„predsedom Špeciálneho súdu“ v § 67 ods. 1 písm. c), slovného spojenia „a Špeciálneho

súdu“ v § 71 ods. 1 písm. c) prvom bode, slovného spojenia „Špeciálny súd“ v § 73 ods. 4,

nesúladu § 74 ods. 6, slovného spojenia „riaditeľ správy Špeciálneho súdu vykonáva správu

Špeciálneho súdu“ v § 78 ods. 2, nesúladu § 84 ods. 5, slovného spojenia „predsedovi

Špeciálneho súdu a“ v § 85, § 91, slovného spojenia „Špeciálny súd“ v § 92 ods. 1 zákona

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov, nesúladu slovného spojenia „Špeciálny súd“ v § 10 ods. 4, slovného spojenia

„a Špeciálny súd“ v § 10 ods. 5, nesúladu § 14, § 16 ods. 2, § 18 ods. 4, § 19 ods. 1 druhej

vety, § 21 ods. 2 písm. b), § 22 ods. 2, § 23 ods. 2, § 24 ods. 3, nesúladu slovného spojenia

„a Špeciálny súd, ak ide o veci patriace do jeho pôsobnosti“ v § 24 ods. 4, slovného spojenia

„Špeciálny súd“ za slovami „Najvyšší súd,“ a slovného spojenia „a Špeciálny súd“ v časti

vety za bodkočiarkou v § 56 ods. 2, nesúladu § 196 ods. 1 druhej vety, § 315 druhej vety,

slov za bodkočiarkou v znení

neskorších predpisov, nesúladu § 4 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov, nesúladu ,

§ 12 ods. 4 poslednej vety, slovného spojenia „a Špeciálny súd“ v § 14 ods. 2, § 24 ods. 2

poslednej vety, § 34 ods. 8, slovných spojení „a sudcu Špeciálneho súdu“ a „alebo

Špeciálny súd“ v § 66 ods. 1, slovných spojení „a predsedovi Špeciálneho súdu“ v § 68

ods. 1 písm. c), „a podpredsedovi Špeciálneho súdu“ v § 68 ods. 1 písm. d), „a predsedovi

senátu Špeciálneho súdu“ v § 69 ods. 1 písm. a), „a sudcovi Špeciálneho súdu“ v § 69 ods. 1

písm. b), nesúladu § 69 ods. 2, § 72 ods. 1 poslednej vety a ods. 2 poslednej vety, slovných

spojení „a Špeciálneho súdu“ v § 83 ods. 1, „a predsedu Špeciálneho súdu“ v § 114 ods. 2,

„predseda Špeciálneho súdu“ v § 114 ods. 5, nesúladu § 150 ods. 3, § 150a, § 151c zákona

č. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov, nesúladu § 46 ods. 2, slovného spojenia „a to vo veciach, ktoré patria

do právomoci Špeciálneho súdu“ v o prokuratúre

v znení neskorších predpisov, nesúladu slovného spojenia „a Špeciálneho súdu“ v § 2

písm. a) o správe a vymáhaní súdnych pohľadávok v znení

neskorších predpisov, nesúladu o štátnej službe a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, nesúladu slovného spojenia

„to neplatí, ak ide o vec patriacu do právomoci Špeciálneho súdu“ v § 4a ods. 1 písm. a)

o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím informačno-

technických prostriedkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o ochrane pred

odpočúvaním) v znení neskorších predpisov, nesúladu slovného spojenia „okrem sudcu

Špeciálneho súdu“ v o ochrane utajovaných

skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,

nesúladu o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky

a o zmene v znení neskorších predpisov

(v znení a č. ) v platnom a účinnom znení s

ods. 1 samostatne, ako aj v spojení s ,

ods. 1 a 2, a ods. 4 písm. b), , a a 2

Slovenskej republiky, v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a v spojení s čl. 11 ods. 1 Dohovoru Organizácie Spojených národov

proti korupcii,

s a 2 v spojení s , ,

a 2, a a 2 ,

a taktiež samostatne s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, ako aj s čl. 11 ods. 1 Dohovoru Organizácie Spojených národov proti korupcii takto

rozhodol:

1. Ustanovenie čl. I o zriadení Špeciálneho súdu

a Úradu špeciálnej prokuratúry a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov, slovné spojenie „predsedu Špeciálneho súdu“ a „a podpredsedu Špeciálneho

súdu“ v o Súdnej rade Slovenskej republiky

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, § 5 ods. 2, slovné

spojenie „a Špeciálneho súdu“ v § 8 ods. 1 písm. a), slovné spojenie „Špeciálneho súdu“

v § 8 ods. 1 písm. b), § 9, celá piata hlava druhej časti, ako aj slovné spojenie „a Špeciálnom

súde“ v § 45 ods. 1, slovné spojenie „Špeciálnom súde,“ v § 51 ods. 5, druhá veta v § 59,

slovné spojenie „a predsedom Špeciálneho súdu“ v § 67 ods. 1 písm. b), slovné spojenie

„a Špeciálneho súdu“ v § 71 písm. c) prvom bode, slovné spojenie „Špeciálny súd a“ v § 73

ods. 4, § 74 ods. 5, slovné spojenie „riaditeľ správy Špeciálneho súdu vykonáva správu

Špeciálneho súdu“ v § 78 ods. 2, § 84 ods. 5, slovné spojenie „predsedovi Špeciálneho súdu

a“ v , , slovné spojenie „a Špeciálny súd“ v

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, slovné

spojenie „Špeciálny súd“ v § 10 ods. 4, časť vety pred bodkočiarkou v § 10 ods. 5, § 14,

§ 16 ods. 5, § 18 ods. 4, § 19 ods. 1 druhá veta, § 21 ods. 2 písm. b), § 22 ods. 2, § 23 ods. 2,

§ 24 ods. 3, slovné spojenie „a Špeciálny súd, ak ide o veci patriace do jeho pôsobnosti“

v § 24 ods. 4, slovné spojenie „Špeciálny súd“ za slovami „Najvyšší súd,“ a slovné spojenie

„a Špeciálny súd“ v časti vety za bodkočiarkou v § 56 ods. 2, § 196 ods. 1 druhá veta, § 315

druhá veta, slová za bodkočiarkou

v znení neskorších predpisov, slovné spojenie „vo veciach, ktoré patria do právomoci

Špeciálneho súdu podľa osobitného zákona“ v § 4 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov,

a posledná veta v ods. 4, slovné spojenie „a spĺňa podmienku podľa § 12 ods. 2“ v § 14

ods. 2, posledná veta v § 24 ods. 2, § 34 ods. 8, slovné spojenia „a sudcu Špeciálneho súdu“

a „alebo Špeciálny súd“ v § 66 ods. 1, slovné spojenia „a predsedovi Špeciálneho súdu“

v § 68 ods. 1 písm. c), „a podpredsedovi Špeciálneho súdu“ v § 68 ods. 1 písm. d),

„a predsedovi senátu Špeciálneho súdu“ v § 69 ods. 1 písm. a), „a sudcovi Špeciálneho

súdu“ v § 69 ods. 1 písm. b), § 69 ods. 2, § 72 ods. 1 posledná veta a ods. 2 posledná veta,

slovné spojenia „a predsedu Špeciálneho súdu“ v § 114 ods. 2, „predseda Špeciálneho súdu“

v , , a o sudcoch

a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, § 46

ods. 2, slovné spojenie „a to vo veciach, ktoré patria do právomoci Špeciálneho súdu“

v o prokuratúre v znení neskorších predpisov, slovné

spojenie „vrátane Špeciálneho súdu“ v

o správe a vymáhaní súdnych pohľadávok v znení neskorších predpisov, § 150a zákona

č. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov, slovné spojenie „to neplatí, ak ide o vec patriacu do právomoci

Špeciálneho súdu“ v o ochrane súkromia pred

neoprávneným použitím informačno-technických prostriedkov a o zmene a doplnení

niektorých zákonov (zákon o ochrane pred odpočúvaním) v znení neskorších predpisov,

slovné spojenie „okrem sudcu Špeciálneho súdu“ v § 34 ods. 1 písm. f) zákona

č. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov, o sídlach a obvodoch

súdov Slovenskej republiky a o zmene

v znení neskorších predpisov (v znení a č. )

v platnom a účinnom znení n i e s ú v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 141 ods. 1, čl. 141a ods. 4

písm. b), v spojení s ,

a 2 a s Dohovoru Organizácie Spojených národov

proti korupcii.

2. Konanie o návrhu skupiny 46 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky

v časti týkajúcej sa vyslovenia nesúladu slovného spojenia „predsedom Špeciálneho súdu“

v , nesúladu o súdoch a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, nesúladu § 16 ods. 2 zákona

č. v znení neskorších predpisov, nesúladu

a slovného spojenia „a Špeciálneho súdu“ v , o sudcoch

a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1

ods. 1 samostatne, ako aj v spojení s ,

ods. 1 a 2, a ods. 4 písm. b), , a a 2

Slovenskej republiky, v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a v spojení s čl. 11 ods. 1 Dohovoru Organizácie Spojených národov

proti korupcii, s a 2 v spojení s ,

ods. 1, a 2, a a 2 ,

a taktiež samostatne s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, ako aj s čl. 11 ods. 1 Dohovoru Organizácie Spojených národov proti korupcii

z a s t a v u j e .

3. Právoplatné, ale nevykonané rozsudky Špeciálneho súdu vydané v trestnom konaní

do dňa straty účinnosti o zriadení Špeciálneho súdu a Úradu

špeciálnej prokuratúry a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov n i e s ú na základe tohto rozhodnutia dotknuté dôvodom na obnovu konania

podľa ustanovení v zmysle zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov.

4. Vo zvyšnej časti návrhu skupiny 46 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky

n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 11. februára

2008 doručený návrh skupiny 46 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len

„navrhovateľ“) z 5. februára 2008 na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa

(ďalej aj „“), resp.

a nasl. o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“). Na základe výzvy ústavného súdu

z 21. februára 2008 doplnil právny zástupca navrhovateľa návrh z 5. februára 2008

písomnými podaniami z 3. marca 2008 a 11. marca 2008 doručenými ústavnému súdu

6. marca 2008 a 17. marca 2008.

Navrhovateľ žiada, aby ústavný súd nálezom vyslovil nesúlad označených

ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov s označenými ustanoveniami

, Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „dohovor“) a

Dohovoru Organizácie Spojených národov proti korupcii (vyhláseného v Zbierke zákonov

oznámením Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. ; ďalej aj

„Dohovor OSN proti korupcii“).

Ústavný súd dospel pri predbežnom prerokovaní návrhu na začatie konania k záveru

o splnení predpokladov ustanovených v ústave a v na meritórne

prerokovanie veci a preto uznesením č. k. -78 z 21. mája 2008 prijal uvedený

návrh na ďalšie konanie.

Navrhovateľ svoj návrh odôvodnil takto: «... Zriadenie Špeciálneho súdu je v

rozpore s princípmi právneho štátu... v zmysle .

Právny štát, či už v pôvodných koncepciách angloamerickej „rule of law“ alebo

kontinentálnej, vychádzajúcej z nemeckej teórie „Rechtstaatu“, obsahuje základné princípy,

ktoré sú všeobecne akceptované... Právna doktrína medzi ne tradične a stabilne zaraďuje

„princíp vlády práva, obmedzenej vlády a obmedzenej (limitovanej) väčšiny, ústavnosti a

zákonnosti, ľudských práv, deľby moci a suverenity ľudu, nezávislosti súdnictva a niektoré

ďalšie“ (PRUSÁK, J.: Teória práva. Vydavateľské oddelenie Právnickej fakulty Univerzity

Komenského, Bratislava, 1997, s. 166). Podobne tiež učebnice Ústavného práva - napríklad

SVÁK, J. a kol.: Ústavné právo Slovenskej republiky, APZ, Bratislava, 4. vydanie, 2006,

alebo odborné monografie - napríklad BRÖSTL, A.: Právny štát. Pojmy, teórie, princípy.

Košice - Medes, s. r. o., 1995. Väčšina z týchto princípov sa dostala aj priamo do textu

(napríklad nezávislosť súdnictva - ), alebo

vyplýva zo systematiky a členenia (deľba moci) a tie, ktoré sa

expressis verbis v nenachádzajú, rešpektuje Ústavný súd

Slovenskej republiky v rámci teórie materiálneho právneho štátu, ktorú v podobe

konštantnej judikatúry permanentne aplikuje od samého začiatku svojej existencie v roku

1993...

Materiálny právny štát sa zásadne odlišuje od formálneho právneho štátu, ktorý

favorizuje princíp legality v úzkom význame „bezhodnotového“ pozitívneho práva.

Podstatou materiálneho štátu je vnášať do systému pozitívneho práva a formálnej legality

aj základné princípy a hodnoty, na ktorých je založená demokratická spoločnosť...

Pregnantne a permanentne to zdôrazňuje napríklad aj Ústavný súd Českej republiky tiež od

samého začiatku svojej rozhodovacej činnosti. Už v rozhodnutí č. uviedol, že

Českej republiky nie je založená na hodnotovej neutralite, nie je len „vymedzením

inštitúcií a procesov, ale včleňuje do svojho textu i určité regulatívne myšlienky vyjadrujúce

základné nedotknuteľné hodnoty demokratickej spoločnosti. akceptuje a rešpektuje

princíp legality ako súčasť celkovej koncepcie právneho štátu, neviaže však pozitívne právo

len na formálnu legalitu, ale výklad a použitie právnych noriem podriaďuje ich obsahovo

materiálnemu zmyslu, podmieňuje právo rešpektovaním základných konštitutívnych hodnôt

demokratickej spoločnosti a týmito hodnotami tiež použitie právnych noriem meria... Toto

chápanie ústavného štátu odmieta formálne racionálnu legitimitu režimu a formálny právny

štát.“

Koncepcia materiálneho právneho štátu teda vnáša do právneho poriadku základné

princípy a hodnoty, ktoré sú spájané s demokratickým štátom. Zákonodarca potom nemá

právo voľnej úvahy ani v tých prípadoch, keď SR výslovne nezakazuje kreovanie

určitého inštitútu, pretože jej text nemôže pamätať na všetky situácie, ale naopak svojim

textom má SR umožniť taký výklad, ktorý je v zhode s hodnotami demokratického

štátu. To zaväzuje predovšetkým zákonodarcu, aby tieto princípy a hodnoty rešpektoval,

pretože v zmysle článku 2 ods. 2 SR je aj Národná rada Slovenskej republiky štátny

orgán, ktorý môže konať len na základe a v jej medziach. ... Ústavný súd Slovenskej

republiky k tomu v rozhodnutí č. uviedol, že „ak Národná rada SR chce

upraviť určité spoločenské vzťahy ako vzťahy právne, môže tak urobiť len v rozsahu

a spôsobom, ktorý je v súlade s .“ V premietnutí na možnosť zriadenia akéhokoľvek

typu súdu s argumentom, že SR umožňuje kreovať „ostatné súdy“,

to znamená, že Národná rada SR nemôže zákonom zriadiť akýkoľvek súd. V duchu

materiálneho právneho štátu môže zriadiť len taký druh súdu, ktorý je v zhode

so základnými hodnotami a princípmi demokratického štátu. Je v zhode s týmito hodnotami

a princípmi Špeciálny súd zriadený ?

V odpovedi na položenú otázku o súlade Špeciálneho súdu s demokratickými

hodnotami treba začať charakteristikou Špeciálneho súdu a to najmä z pohľadu, či ide

o špecializovaný súd alebo mimoriadny súd. V tejto časti je možné rozobrať význam slova

mimoriadny a špeciálny. Toto rozlíšenie má kľúčový význam pre jeho kompatibilitu

s princípom právneho štátu. Špecializované súdy sú v demokratických štátoch skôr

pravidlom ako výnimkou, kým v prípade mimoriadnych súdov je to naopak.

O bežnosti postupu zriaďovania špecializovaných súdov v demokratických štátoch

svedčí aj vytváranie všeobecných súdov so špecializovanou agendou, ktorými sú v zmysle

o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky a o zmene zákona

č. v znení neskorších predpisov konkurzné

a vyrovnacie súdy (§ 9), zmenkové a šekové súdy (§ 10), súdy s agendou

priemyselnoprávnej ochrany (§ 11), súd s agendou ochrany práv z hospodárskej súťaže (§

12), súd s agendou burzových obchodov (§ 13), súdy s azylovou agendou (§ 14).

Mimoriadny súd je na druhej strane kompatibilný s princípom právneho štátu

v demokratických štátnych režimoch len výnimočne na dosiahnutie mimoriadne závažného

cieľa, ktorý nie je možné dosiahnuť iným spôsobom.

Medzi základné charakteristické znaky mimoriadneho súdu patrí najmä:

- trestnoprávny charakter (mimoriadne súdy sa nezriaďujú na rozhodovanie

v občianskoprávnych sporoch, ale len na rozhodovanie o vine a treste v trestnom konaní),

- spoločenská potreba demokratického štátu riešiť vzniknutú mimoriadnu situáciu vyvolanú

vojnovým stavom, prírodnými katastrofami v podobe napr. záplav alebo iných živelných

pohrôm, kde je osobitným spôsobom potrebné zabezpečiť život, zdravie a majetok občanov

a pritom na túto situáciu nemôžu adekvátne odpovedať riadne (všeobecné) súdne orgány

štátu,

- osobitný a účelový spôsob kreovania sudcov a ich postavenia, ktorý má slúžiť na to, aby

bol splnený cieľ, ktorý sa jeho zriadením sledoval.

Z právnej doktríny charakterizujúcej mimoriadne súdnictvo možno v našom prostredí

uviesť špecializovanú monografiu F. Zoubka: Soudy a soudnictví (C. H. BECK/SEVT,

Praha, 1995). V kapitole označenej ako „Soudy mimořádné“ na str. 212 uvádza: „Tieto

súdy sú vytvárané výlučne na úseku trestného súdnictva, a to za okolností natoľko

mimoriadnych, že sa riadny výkon súdnictva dostáva do konfliktu s inými štátnymi

záujmami, ktorým je prisudzovaná priorita... Charakteristickou zvláštnosťou mimoriadnych

súdov je predovšetkým osobitný výber sudcov, ktorí na nich majú pôsobiť, a to so zreteľnou

tendenciou, aby išlo o osoby, ktoré budú preferovať osobitné záujmy, ktoré vedú

k ustanoveniu mimoriadnych súdov.“ Ako príklad takýchto súdov na našom území uvádza

mimoriadne ľudové súdy zriadené prezidentskými dekrétmi z r. 1946 a štátny súd, ktorý bol

zriadený už v roku 1923, ako súd zvláštny; ale ako súd určený na prejednávanie politických

procesov začal fakticky fungovať až po februári 1948.

Medzi základné a charakteristické znaky Špeciálneho súdu patrí:

- pôsobnosť v trestnom súdnictve, ktorá je zúžená v porovnaní so všeobecnými súdmi len

na rozhodovanie vo veciach, na ktorých štátu mimoriadne záleží tak, aby bol dosiahnutý

vopred určený cieľ vyjadrený v dôvodovej správe k (lepšia

špecializácia a ochrana súdu a prelomenie niektorých miestnych väzieb, ktoré môžu

ovplyvniť odhaľovanie, vyšetrovanie a prípadne aj samotné súdne konanie v prípadoch

stíhania korupcie) a,

- osobitný výber sudcov Špeciálneho súdu, s osobitnými previerkami realizovanými

výkonnou mocou a vytvorenie osobitných podmienok, vrátane osobitného ohodnotenia pre

týchto sudcov, aby mohli fakticky vykonávať súdnictvo vo vyššie uvedenom záujme.

Vzhľadom na to, že v obidvoch základných a charakteristických znakoch dochádza

nielen k formálnemu, ale aj reálnemu prekrytiu možno konštatovať, že Špeciálny súd má

znaky nie špecializovaného súdnictva, ale mimoriadneho súdnictva. Vzhľadom na úzku

prepojenosť medzi politickými záujmami výkonnej moci a inštitúciou mimoriadneho

súdnictva sú demokratické štáty veľmi zdržanlivé pri ich kreovaní. V snahe zabrániť

zneužitiu tohto inštitútu mnohé demokratických štátov výslovne v zakazujú

zriadenie mimoriadnych - špecifických súdov, čo osobitne platí pre štáty strednej

a východnej Európy, ktoré majú s takýmito súdmi veľmi negatívne skúsenosti z čias

totalitného režimu...

Je pravdou, že SR výslovne nezakázala Národnej rade zriadiť Špeciálny súd,

avšak princíp materiálneho právneho štátu kreovanie takéhoto „osobitného súdu“ viaže

v demokratických štátoch na absolútne nevyhnutné prípady, keď ich riešenie nie je možné

dosiahnuť prostredníctvom všeobecného súdnictva. Existoval takýto naliehavý spoločenský

záujem pri zriaďovaní Špeciálneho súdu?

Použitím historicko-právnej metódy možno naliehavý spoločenský záujem

pri zriaďovaní Špeciálneho súdu hľadať v dôvodovej správe k V

nej sa uvádza, že hlavným dôvodom pre zriadenie Špeciálneho súdu bola ochrana pred

korupciou a organizovaným zločinom. „Korupcia a organizovaný zločin predstavujú jedno

z najväčších nebezpečenstiev, ktorým musia štáty čeliť v záujme zachovania bezpečnosti,

stability a ekonomického rozvoja. Korupcia ohrozuje právny štát, demokraciu a ľudské

práva, narúša hospodársku súťaž, bráni hospodárskemu rozvoju, ohrozuje stabilitu

demokratických inštitúcií a morálne základy spoločnosti. Organizovaný zločin ohrozuje

bezpečnosť a ekonomiku jednotlivých štátov, fungovanie spoločnosti, demokraciu,

nezávislosť štátnych orgánov a integritu finančných inštitúcií. Pred niekoľkými rokmi bol

problém korupcie a organizovaného zločinu vnímaný len ako problém lokálny alebo

vnútroštátny. Dnes má korupcia a organizovaný zločin nadnárodný charakter a stáva sa

významným globálnym problémom ľudstva, na riešenie ktorého je nevyhnutné prijímať

účinné opatrenia... Proti narastajúcej trestnej činnosti v oblasti korupcie a organizovaného

zločinu treba prijímať ďalšie účinné opatrenia. Jedným z týchto opatrení by malo byť

prijatie navrhovanej právnej úpravy, ktorá umožní špecializáciu a koordinovaný postup

orgánov činných v trestnom konaní proti korupcii a organizovanému zločinu. Obdobný

prístup k riešeniu tejto problematiky bol prijatý aj v iných krajinách.“

V ďalšej časti dôvodovej správy sa potom uvádzajú príklady z „iných krajín“, pričom

sú však uvádzané inštitúcie, ktorých úlohou nie je rozhodovanie o vine a treste, ale

vyšetrovanie trestných činov. Tieto komparatívne argumenty majú teda zmysel pri

odôvodňovaní špecializovaných inštitúcií na úrovni orgánov činných v trestnom konaní

(polícia, prokuratúra), ale pri odôvodňovaní zriadenia Špeciálneho súdu pôsobia opačným

efektom. Je možné k nim pristupovať aj tak, že aj v iných krajinách je korupcia

a organizovaný zločin vážnym spoločenským problémom, ale nie takým mimoriadnym, aby

bolo nevyhnutné zriadiť osobitný súd s charakterom mimoriadneho súdnictva, azda

s výnimkou Turecka, kde podľa dôvodovej správy je zriadený súd štátnej bezpečnosti:

„Turecko je podľa zákona o zriadení súdov pre štátnu bezpečnosť rozdelené na osem

regiónov. Tieto súdy sa zaoberajú trestnými činmi proti nedeliteľnej celistvosti štátu,

demokracii alebo proti republike, ktoré sú definované v ústave a trestnými činmi proti

vnútornej a vonkajšej bezpečnosti štátu, teroristickými trestnými činmi a organizovaným

zločinom. Sudcovia a prokurátori sú na tieto súdy starostlivo vyberaní spomedzi skúsených

členov Najvyššej rady sudcov a prokurátorov na obdobie štyroch rakov. Niektorých sudcov

vyberá Ministerstvo obrany z radov vojenských sudcov. Uvedené trestné činy v prípravnom

konaní vyšetrujú prokurátori. Vyšetrovanie nesmú viesť bezpečnostné sily. Podľa zákona

o zriadení súdov pre štátnu bezpečnosť robí všetky vyšetrovacie úkony (napr. výsluchy,

konfrontáciu, svedecké výpovede, domovú prehliadku, zhabanie veci) prokuratúra

prostredníctvom polície. Existuje i vojenská prokuratúra. Na úrovni každej brigády sa

stíhajú vojenské trestné činy spáchané vo vojenskej zóne.“

Teda jediným vzorom pre zriadenie súdu osobitného druhu v dôvodovej správe

k o zriadení Špeciálneho súdu a Úradu špeciálnej prokuratúry

bolo Turecko, ktoré je ale v permanentnom vnútornom ozbrojenom konflikte s kurdskou

národnostnou menšinou. Je potrebné v tejto súvislosti poukázať najmä na trestné kauzy

riešené Európskym súdom pre ľudské práva proti Turecku vo veciach mučenia alebo

dokonca zmiznutia kurdov.

V osobitnej časti dôvodová správa k § 2, k nutnosti zriadiť Špeciálny súd uvádza:

„Zefektívnenie boja proti korupcii a organizovanému zločinu vyžaduje špecializáciu

a koordináciu práce všetkých orgánov činných v trestnom konaní. Z toho dôvodu sa

navrhuje zriadiť Špeciálny súd so sídlom v Bratislave s pôsobnosťou pre celé územie

Slovenskej republiky, ktorý bude príslušný na konanie a rozhodovanie o trestných veciach

patriacich do pôsobnosti Úradu špeciálnej prokuratúry.“ Žiadny iný vecný argument sa na

zriadenie Špeciálneho súdu neuvádza, pričom vyššie uvedený argument vychádza

zo „socialistickej“ koncepcie, kde súd bol spolu s políciou a prokuratúrou orgánom činným

v trestnom konaní. Táto koncepcia vlastná totalitnému štátu ignorovala ďalší z princípov

právneho štátu, a to nezávislosť súdnictva. Práve princíp nezávislosti súdnictva je spolu

s princípom deľby moci popri absencii mimoriadneho spoločenského záujmu ďalším

argumentom pri posudzovaní ústavnosti zriadenia Špeciálneho súdu.

Vytvorením Špeciálneho súdu došlo aj k porušeniu v spojení

s a 2 , pretože možnosť zákonom zriadiť „ostatné“ súdy neznamená

pre zákonodarcu ľubovoľnú možnosť zriadenia akéhokoľvek súdu. V právnom štáte

založenom nielen na formálnom princípe legality, ale aj na materiálnom princípe legitimity

je možné zriadiť mimoriadny súd len v naliehavom spoločenskom záujme. Dotvorenie

systému orgánov činných v trestnom konaní na boj proti korupcii a organizovanému zločinu

o Špeciálny súd nie je v právnom štáte dostatočným naliehavým spoločenským (verejným)

záujmom, a to nielen z pohľadu obsahového, ale ani z pohľadu historického (negatívne

skúsenosti s mimoriadnym súdnictvom na našom území) a ani z pohľadu komparatívneho

(Slovenská republika nepredstavuje štát, ktorý by bol v porovnaní s ostatnými európskymi

krajinami mimoriadne ohrozený korupciou a organizovaným zločinom).

Kedy by mal Špeciálny súd legitimitu? Len ak by zvrchované a životne dôležité

záujmy štátu a štandard ľudských práv boli natoľko ohrozené, že bez existencie

mimoriadneho súdnictva by nebolo možné zabrániť ústavnému rozvratu, ohrozeniu životne

dôležitých záujmov štátu, masívnemu porušovaniu ľudských práv. Mimoriadne súdnictvo

totiž samo o sebe je vždy neprimeraným a protiústavným zásahom do deľby moci. Preto

je akceptovateľné, len ak je v hre vyšší záujem ako samotná rovnováha medzi jednotlivými

zložkami moci, a to je ohrozenie vyššie naznačených hodnôt. To je prípad Španielska, kde

sa vedie ozbrojený boj separatistických skupín za odtrhnutie časti územia od Španielska.

Dôvodom na zriadenie Špeciálneho súdu (ratio legis) je spochybnenie nezávislosti

a nestrannosti ostatných súdov od iných štátnych orgánov a od občanov. Aby toto

spochybnenie sa nevzťahovalo aj na samotný Špeciálny súd, vyňali sa sudcovia tohto súdu

z okruhu ústavných činiteľov vyňatých z režimu bezpečnostných previerok, ktorí inak

odvodzujú svoju právomoc oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami z demokratického

rodokmeňa svojej funkcie, priameho alebo odvodeného (). Ratio legis spočíva v

nedôvere zákonodarcu k nezávislosti a nestrannosti súdov. Údajná legitimita Špeciálneho

súdu sa tak zakladá na popretí, prinajmenšom na spochybnení nezávislosti a nestrannosti

iných súdov.

Princíp nezávislosti súdnictva v prepojenosti na princíp deľby moci považuje ústavný

súd za určujúcu črtu súdnej moci, ktorou sa táto moc odlišuje od moci vykonávanej

políciou, či prokuratúrou. V rozhodnutí č. ústavný súd uviedol,

že „... základom nezávislosti súdnej moci je rozdelenie moci na zákonodarnú, výkonnú

a súdnu. Nezávislosť súdov na iných zložkách štátnej moci predstavuje súčasne určujúcu

črtu súdnej moci, ktorou sa podmieňuje riadny výkon jej funkcií. Predpokladá však

existenciu ústavných a iných záruk, ktoré chránia súdy a sudcov pred tlakmi

a ovplyvňovaním inými zložkami štátnej moci, ale aj pred ovplyvňovaním „zvnútra“ samej

súdnej sústavy.“

Charakteristickou črtou Špeciálneho súdu ako mimoriadneho súdu je osobitný vznik

funkcie sudcu Špeciálneho súdu. Osobitosť vzniku tejto funkcie je okrem iného v tom,

že sudca Špeciálneho súdu musí splniť základnú zákonnú podmienku, a to platnosť

osvedčenia o bezpečnostnej previerke stupňa „Prísne tajné“. Túto podmienku v zmysle § 34

o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nemusia spĺňať ostatní sudcovia, pričom

podľa názorov ústavného súdu vyjadrených v rozhodnutí č. je práve výkon

sudcovskej funkcie, ale aj funkcie poslanca v rámci oddelenosti moci okolnosťou

vylučujúcou podmienenie výkonu týchto funkcií rozhodnutiu orgánov výkonnej moci:

„Paragraf 34 zákona obsahuje osobitnú skupinu osôb - prezidenta ako hlavu Slovenskej

republiky, poslancov národnej rady ako členov jediného ústavodarného a zákonodarného

orgánu Slovenskej republiky, členov vlády ako vrcholného orgánu výkonnej moci, sudcov

ústavného súdu a všeobecných súdov (okrem špeciálneho súdu) ako členov súdnej moci

a predsedu a podpredsedu Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky ako

vrcholových predstaviteľov orgánu kontroly hospodárenia - ktorú sa zákonodarca rozhodol

v zásade vyňať spod povinnosti podrobiť sa bezpečnostnej previerke.

Homogénnosť označenej skupiny osôb spočíva v tom, že ide o vrcholových alebo

jediných predstaviteľov moci zákonodarnej, výkonnej a súdnej, resp. najvyššieho

kontrolného orgánu. Častý prístup k utajovaným skutočnostiam súvisí s výkonom ich

funkcie a jeho podmieňovanie bezpečnostnou previerkou by bolo v rozpore ako s výkonom

funkcie, tak aj s jej demokratickým rodokmeňom (priamym resp. odvodeným). Vyňatie z

tejto skupiny osôb hoci len časti, by bolo preto neopodstatnené.“...

Osvedčenie pre utajované skutočnosti „Prísne tajné“ vydáva Národný bezpečnostný

úrad, ktorý je orgánom výkonnej moci. Jeho politická podriadenosť je zvýraznená tým,

že riaditeľ Národného bezpečnostného úradu je kedykoľvek a bez akéhokoľvek dôvodu

odvolateľný Národnou radou Slovenskej republiky... osvedčenie pre utajované skutočnosti

„Prísne tajné“ vydáva Národný bezpečnostný úrad Slovenskej republiky po vykonaní

bezpečnostnej previerky, ktorej obsahom je rozsiahle zisťovanie údajov a informácií

o preverovanej osobe. Tým tento orgán výkonnej moci získava a zhromažďuje o sudcovi

Špeciálneho súdu aj také informácie, ktoré nemajú vplyv na legitimitu sudcu, avšak po ich

zverejnení môžu ovplyvniť postavenie sudcu v spoločnosti (napr. sexuálna orientácia,

zdravotná dokumentácia).

V prípade Špeciálneho súdu ide o sudcov, ktorí sú dosadení do funkcie sudcu

ústavným spôsobom, avšak, pridelenie alebo preloženie na Špeciálny súd je už podmienené

takou podmienkou, ktorá sa už u ostatných sudcov nevyžaduje, dokonca ani pri sudcoch

pridelených alebo preložených na krajský súd, pričom práve Špeciálny súd má postavenie

krajského súdu. V zmysle a ods. 4 písm. b) ide tiež o zásah do kompetencie

Súdnej rady Slovenskej republiky ako najvyššieho orgánu súdnej moci, pretože tento orgán

musí prihliadať pri rozhodovaní o pridelení alebo preložení sudcu na Špeciálny súd

na rozhodnutie orgánu výkonnej moci, pričom rozhodnutie orgánu výkonnej moci

predstavuje buď splnenie predpokladu alebo nesplnenie predpokladu na pridelenie alebo

preloženie sudcu na Špeciálny súd. Aj keď a ods. 4 písm. b) výslovne

nezakazuje podmieniť rozhodovanie Súdnej rady Slovenskej republiky ako najvyššieho

orgánu súdnej moci podmienkou, ktorej splnenie závisí od rozhodnutia orgánu výkonnej

moci, nepochybne ide o narušenie deľby moci a nezávislosti súdnej moci.

Problémom je ingerencia výkonnej moci do legitimity sudcov Špeciálneho súdu

v podobe možnosti Národného bezpečnostného úradu

- zrušiť platnosť osvedčenia o bezpečnostnej previerke,

- neudeliť nové osvedčenie o bezpečnostnej previerke, keďže dĺžka platnosti

udeleného osvedčenia je limitovaná časovým obdobím piatich rokov.

Namiesto vyváženého pôsobenia jednotlivých zložiek štátnej moci prostredníctvom

ich vzájomných bŕzd a pák v rámci princípu jej trojdelenia v danom prípade sa situácia

nakláňa v prospech výkonnej moci, ktorá prostredníctvom bezpečnostnej previerky výrazne

narušuje integritu moci súdnej, a tým je spôsobilá sústavne kontrolovať sudcov

a prokurátorov (špeciálneho súdu a prokuratúry) a tak kontrolovať aj súdnu moc ako to už

konštatoval ústavný súd vo veci sp. zn. .

Možnosť Národného bezpečnostného úradu zrušiť platnosť osvedčenia alebo

udelenia nového osvedčenia o bezpečnostnej previerke je neprimeraným zásahom výkonnej

moci do moci súdnej.

Neudelenie nového osvedčenia o bezpečnostnej previerke po piatich rokoch

je zároveň zásadným zásahom do zásady časovo neobmedzenej dĺžky funkčného obdobia

sudcu. Časovo neobmedzené funkčné obdobie sudcu sa mení na funkčné obdobie sudcu

v dĺžke piatich rokov a podmienkou vzniku nového funkčného obdobia je nová právna

skutočnosť. Časovo neobmedzené funkčné obdobie sudcu ako európsky štandard

zabezpečenia sudcovskej nezávislosti sa mení na päťročné a teda dočasné funkčné obdobie

sudcu.

Rozhodnutie o zrušení platnosti osvedčenia alebo neudelenie nového osvedčenia

o bezpečnostnej previerke predstavuje porušenie princípu právneho štátu neprimeraným

zásahom výkonnej moci do súdnej moci aj z pohľadu ústavnej záruky nepreložiteľnosti

sudcu v zmysle . Podľa citovaného článku sudcu

možno preložiť na iný súd len s jeho súhlasom alebo na základe rozhodnutia

disciplinárneho senátu.

Zásada nepreložiteľnosti sudcov na iný súd bez ich súhlasu je v prípade zrušenia

platnosti osvedčenia alebo neudelenia nového osvedčenia o bezpečnostnej previerke riešená

tak, že v prípade, ak sudca nedá súhlas na svoje preloženie na súd odlišný od Špeciálneho

súdu, prerušuje sa mu v zmysle o sudoch a prísediacich

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov výkon funkcie.

V takom prípade nedostane žiaden plat a takto je vlastne prinútený dať súhlas na svoje

preloženie, aby vôbec dostal plat, ktorý mu za výkon jeho funkcie patrí a to aspoň vo výške,

ktorý dostane na súde, na ktorý bude preložený, a tento plat bude podstatne nižší.

Nedobrovoľné prerušenie výkonu sudcovskej funkcie a následne vynútenie súhlasu

na preloženie na iný súd v dôsledku zrušenia platnosti osvedčenia alebo neudelenia nového

osvedčenia o bezpečnostnej previerke je faktickým popretím princípu nepreložiteľnosti

sudcu ako záruky sudcovskej nezávislosti v zmysle článku 148 ods. 1 , čím sa takýto

zásah výkonnej moci do legitimity sudcu Špeciálneho súdu dostáva aj do rozporu s článkom

1 ods. 1 . Zákonodarca medzi dôvody prerušenia zaradil okrem štandardných

dôvodov prerušenia výkonu funkcie sudcu ako je napr. vykonávanie inej funkcie

(inkompatibilita) alebo zdravotné dôvody, aj absenciu súhlasu s jeho preložením na súd,

kde má byť preložený po strate platností osvedčenia o bezpečnostnej previerke.

Absencia osvedčenia o bezpečnostnej previerke však nemôže byť prekážkou výkonu

funkcie sudcu na žiadnom súde. Nejde o rozhodnutie orgánu stojaceho v rámci súdnej moci.

V skutočností ide o vynucovanie súhlasu na preloženie sudcu na iný súd prostredníctvom

hrozby straty ohodnotenia sudcu ako takého.

Ide o model popierajúci ochranu nadobudnutých práv, pretože sudca nemá

garantované miesto na Špeciálnom súde trvalo a dokonca ani limitovane, lebo platnosť

osvedčenia môže byť zrušená kedykoľvek a to aj v priebehu trvania rozhodovania

konkrétneho súdneho sporu (trestného), kde hrozí priamo zásah do jeho zloženia,

čo ovplyvní objektívnu nezávislosť súdu, ale aj právo obvineného na spravodlivý proces

podľa ...

Sudcovia na Špeciálnom súde sú tak v permanentnom ohrození zo strany výkonnej

moci, sú neustále v postavení zamestnancov v skúšobnej dobe. Na druhej strane zákon

č. o sudcoch a prísediacich v prikazuje sudcom prideleným

alebo preloženým na Špeciálny súd dokončiť konanie na Špeciálnom súde podľa zásady

bezprostrednosti, ak už konal hlavné pojednávanie a následne stratilo osvedčenie

o bezpečnostnej previerke na jeho osobu platnosť, a zároveň vec neobsahuje utajovanú

skutočnosť, s ktorou tento sudca nieje oprávnený sa oboznamovať. Z toho vyplýva, že pri

strate platnosti osvedčenia o bezpečnostnej previerke zákon zaobchádza nerovnako aj

so sudcom Špeciálneho súdu, ktorý rieši vec obsahujúcu utajovanú skutočnosť, s ktorou

sudca nie je oprávnený sa oboznamovať v porovnaní so sudcom, ktorý rieši vec, ktorá

neobsahuje utajovanú skutočnosť, s ktorou sudca nie je oprávnený sa oboznamovať.

Ako môže vnímať verejnosť takého sudcu prideleného na Špeciálny súd, ktorého osvedčenie

o platnosti bezpečnostnej previerky stratilo platnosť a on naďalej koná vo veci? Alebo

ako môže byť garantované právo na zákonného sudcu a právo na spravodlivý súdny proces

v prípade odchodu sudcu z rozhodovania o veci z dôvodu, že osvedčenie o jeho

bezpečnostnej previerke stratilo platnosť a predmetom konania je utajovaná skutočnosť,

s ktorou on nie je oprávnený sa zaoberať?

Stačí, že Národný bezpečnostný úrad neudelil novú bezpečnostnú previerku alebo

zrušil platnosť pôvodnej bezpečnostnej previerky sudcovi, a sudca sa nemôže zúčastniť veci,

kde je riadne zákonne ustanovený, hoci nebol vylúčený zákonným postupom a nie je ani

náznak pochybností o jeho nezaujatosti. Takýto sudca sa už vopred objektívne nemôže javiť

ako nezávislý a nestranný, pretože za predpokladu rozhodovania o veci, ktorej predmetom

je utajovaná skutočnosť, môže byť odvolaný uprostred hlavného pojednávania.

U sudcu, ktorý pôsobí na Špeciálnom súde, je významne spochybnená jeho

nestrannosť k veci, nakoľko môže dochádzať prostredníctvom budúcej previerky

k vynucovaniu si rozhodnutí v súlade so záujmami výkonnej moci. Rozhodnutie o neudelení

osvedčenia o bezpečnostnej previerke nie je viazané na zásadu presného a úplného zistenia

skutočného stavu, nakoľko pri rozhodovaní o osvedčení o bezpečnostnej previerke

je aplikácia (Správny poriadok) vylúčená. Dochádza teda

aj k porušeniu práva na nezávislý a nestranný súd podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd práve absenciou formálnej záruky pred vonkajšími

vplyvmi pri objektívnej nemožnosti faktickej záruky neovplyvniteľnosti sudcu na Špeciálnom

súde (previerka po 5 rokoch stratí platnosť a tak či tak sa musí sudca znovu preveriť).

Nezávislosť a nestrannosť sudcov Špeciálneho súdu je ohrozená priamo

kompetenciou Špeciálneho súdu vymedzenou v , ktorá

ustanovuje výlučnú právomoc tohto súdu rozhodovať okrem iného o trestných činoch

poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, riaditeľa Národného bezpečnostného úradu,

riaditeľa Slovenskej informačnej služby. V týchto prípadoch ide o osoby, ktoré priamo

rozhodujú o legitimite sudcu Špeciálneho súdu udelením alebo zrušením bezpečnostnej

previerky a od vôle ktorých závisí jeho ďalšie zotrvanie vo funkcii. Dochádza tu k porušeniu

nielen objektívnej nezávislosti sudcov, ale aj subjektívnej nezávislosti sudcov v zmysle

judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 Dohovoru na ochranu ľudských práv

a základných slobôd. Rozhodovanie sudcu vo veci, ktorá sa týka bezprostredne konkrétneho

subjektu rozhodujúceho o trvaní jeho sudcovskej funkcie nielenže nemôže byť nezávislé

a nestranné, ale sa aj bude javiť ako rozhodnutie sudcu nie nezávislého a nie nestranného.

Skutočným zámerom podriadenia sudcov Špeciálneho súdu pod režim

bezpečnostných previerok nie je len urobiť z nich quasi „štátnych úradníkov na úseku

bezpečnosti“, ale vytvoriť nový štandard súdnictva založený na popretí doterajšieho

štandardu prísne oddeleného nezávislého súdnictva od iných zložiek moci a zároveň

založený na vrchnostenskej filozofii absolutistického štátu a kariéristicko-úradnickom

štatúte sudcu prideleného alebo preloženého na Špeciálny súd (v prípade nespokojnosti

so sudcom tento bude zosadený prerušením výkonu funkcie zo zákona).

Osvedčenie o bezpečnostnej previerke umožňuje použiť v správnom konaní proti

sudcovi ako dôvod pre neudelenie bezpečnostnej previerky skutočnosti, ktoré nemusia byť

preukázané. Totiž na rozhodovanie o osvedčení sa nevzťahuje správny poriadok; platí

tu osobitná úprava v zákone o ochrane utajovaných skutočností. V prípade získania

osvedčenia sa rozhodnutie vôbec neodôvodňuje. V prípade ak sa bezpečnostnou previerkou

Národného bezpečnostného úradu zistí, že ide o nesplnenie predpokladov, vydá o tom

rozhodnutie.

Podľa v rozhodnutí podľa odseku 2 musí byť

uvedené ustanovenie, podľa ktorého úrad rozhodol o tom, že sa osoba nemôže oboznamovať

s utajovanými skutočnosťami, skutočnosti, ktoré boli podkladom na rozhodnutie, akými

úvahami bol vedený úrad pri hodnotení dôkazov a poučenie o možnosti podať odvolanie.

Ustanovenie (Správny poriadok), uvádza čo musí

obsahovať rozhodnutie:

V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom

na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu

úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal

s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

Teda... rozhodovanie Národného bezpečnostného úradu sa nevysporiadava s náležitosťami,

ktoré po uskutočnení správneho konania musí každé rozhodnutie mať. Nehovoriac o tom,

že pri rozhodovaní sa Národný bezpečnostný úrad neriadi ani všeobecnými zásadami

správneho konania t. j. zásadou presného a úplného zistenia skutočného stavu veci podľa

a (Správny poriadok)...

Legitímnym dôvodom na bezpečnostné previerky sudcov na Špeciálnom súde by

mohlo byť jedine to, že na Špeciálnom súde je vyššie riziko úniku utajovaných skutočností

ako na iných súdoch. Dôvodová správa však uvádzala opak...

Existencia Špeciálneho súdu je v základe, nielen personálne, ale aj inštitucionálne

zviazaná s existenciou bezpečnostných previerok. A s existenciou bezpečnostných previerok

je zviazané aj osobitné ohodnotenie týchto sudcov. Funkčný príplatok za funkciu je závislý

od jeho postavenia na súde, ktoré je zase viazané na platnosť bezpečnostnej previerky.

Historické skúsenosti ukazujú, že také súdy, ktorých sudcovia rozhodujú podľa želania

predstaviteľov výkonnej moci, sa nezriaďujú tak, aby bolo viditeľné, že sudca tohto súdu

je priamo riadený výkonnou mocou. Obvykle sa vplyv výkonnej moci realizuje

prostredníctvom mimozákonných vplyvov a prostredníctvom inštitútov, ktorých pôvodné

určenie je iné.

Osobný príplatok sudcom Špeciálneho súdu je síce priznaný zákonom v § 69 ods. 2

v podobe tzv. funkčného príplatku za funkciu, avšak na rozdiel

od sudcu na krajskom súde, ktorý ho má vo výške 1 000 Sk, sudca na Špeciálnom súde

a sudca na Najvyššom súde Slovenskej republiky, ktorý rozhoduje o opravnom prostriedku

vo veciach, kde v prvom stupni rozhodoval Špeciálny súd ho majú vo výške 6-násobku

priemernej nominálnej mesačnej mzdy. Tento funkčný príplatok za funkciu však nie je

trvalý, nakoľko sa sudcovi odníme v prípade, ak nedostane nové osvedčenie o bezpečnostnej

previerke od Národného bezpečnostného úradu po 5 rokoch platnosti pôvodného

osvedčenia, prípadne aj skôr, ak Národný bezpečnostný úrad zruší platnosť pôvodného

osvedčenia.

Nezávislosť súdnictva je základná zásada právneho poriadku (fundamental

principles of the legal system) Slovenskej republiky ako právneho štátu. Základné zásady

právneho poriadku zmluvných štátov uznávajú všetky medzinárodné dohovory o boji proti

organizovanému zločinu a korupcii. Napr. Trestnoprávny dohovor Rady Európy o korupcii

z 27. januára 1999 účinný pre Slovenskú republiku od 1. júla 2002 v čl. 20

o špecializovaných orgánoch na boj s korupciou uvádza, že osoby alebo orgány

špecializujúce sa na boj s korupciou musia mať potrebnú nezávislosť v súlade

so základnými zásadami právneho poriadku zmluvnej strany za účelom účinného

a od akéhokoľvek nenáležitého nátlaku oslobodeného výkonu funkcií. Podľa tohto dohovoru

je teda zakázaný akýkoľvek nenáležitý nátlak na orgány zamerané na boj s korupciou. Ešte

starší Dohovor OECD o boji s podplácaním zahraničných verejných činiteľov

v medzinárodných obchodných transakciách prijatý negociačnou konferenciou

21. novembra 1997 a účinný pre Slovenskú republiku odo dňa 23. novembra 1999 v čl. 5

uvádza pravidlá (rules) a zásady (principles) zmluvnej strany, ktorým má podliehať

vyšetrovanie a trestné stíhanie zahraničného verejného činiteľa. O potrebe

špecializovaných orgánov tu niet zmienky. Najnovší dohovor o korupcii je Dohovor OSN

proti korupcii z 31. októbra 2003 účinný pre Slovenskú republiku od 1. júla 2006, ktorý síce

rovnako ako Trestnoprávny dohovor rady Európy o korupcii z 27. januára 1999, v čl. 36

uvádza špecializované orgány alebo osoby s potrebnou nezávislosťou, ale určuje ich

povahu ako orgánov, ktoré presadzujú, uplatňujú (enforcement) boj proti korupcii, čo

jednoznačne nemôže byť súdnictvo, ktoré len rozhoduje o uplatnených nárokoch štátu na

potrestanie páchateľa orgánmi presadzovania a uplatňovania práva, ktorými je

prokuratúra a polícia. Uvedený záver je potvrdený aj v čl. 11 ods. 1 Dohovoru OSN proti

korupcii z 31. októbra 2003, kde sa uvádza, že zabránenie korupcie u sudcov sa musí udiať

v súlade so základnými zásadami právneho poriadku zmluvnej strany a bez toho, aby sa to

týkalo (without prejudice to) sudcovskej nezávislosti.

Zriadením Špeciálneho súdu došlo tiež k vytvoreniu výraznej nerovnosti medzi

sudcami všeobecných súdov a sudcami Špeciálneho súdu, a to:

v prístupe k výkonu sudcovskej funkcie, keď legitimita sudcu Špeciálneho súdu

je odvodená priamo od rozhodnutia Národného bezpečnostného úradu ako orgánu výkonnej

moci, kým sudcovia všeobecných súdov pri vzniku svojej funkcie túto podmienku nemajú,

zákonným priznaním funkčného príplatku pre sudcov Špeciálneho súdu vo výške šesť

násobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej

republiky za predchádzajúci kalendárny rok, na ktorý nemajú právny nárok sudcovia

všeobecných súdov,

obligatórnym zaisťovaním bezpečností obydlia a osoby sudcu Špeciálneho súdu,

ktorá je v prípade sudcov všeobecných súdov len fakultatívna.

Článok 12 ods. 2 zaručuje rovnaké práva a slobody bez

ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné

zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine,

majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať,

zvýhodňovať alebo znevýhodňovať. Ústavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutí č. III. ÚS

64/00 napríklad uviedol: „Podľa je zakázaným diskriminačným

dôvodom aj iné postavenie. Skutočnosť, či niekto je alebo nie je duchovným v ktorejkoľvek

cirkvi, je jeho iným postavením.“ Analogicky možno uviesť, že to či niekto je sudcom

Špeciálneho súdu alebo sudcom všeobecného súdu je jeho iným postavením.

Obsahom zákazu diskriminácie je v zmysle druhej vety článku 12 ods. 2

Slovenskej republiky to, že nikoho nemožno z vyššie uvedených dôvodov a teda aj z dôvodu

iného postavenie poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať. Sudcovia Špeciálneho

súdu sú z dôvodu svojho iného postavenia v porovnaní so sudcami všeobecného súdu tak

znevýhodňovaní ako aj zvýhodňovaní, pričom obsahom súdnictva, ktoré vykonávajú

je rozhodovanie o vine a treste v trestnom konaní rovnako platnom pre činnosť sudcov

špeciálneho súdu ako aj pre sudcov všeobecných súdov. Podľa Ústavného súdu Slovenskej

republiky v názore vyjadrenom v rozhodnutí č. „vo všeobecnosti a v teoretickej

rovine je princíp rovnosti vymedzený ako právo na to, aby sa v rovnakých prípadoch

zaobchádzalo s osobami rovnako (formálny prístup) a v rozdielnych veciach sa toto

zaobchádzanie odlišovalo (materiálny prístup).“

Základný zákon Slovenskej republiky nedelí súdnu moc na moc špeciálnu

a všeobecnú, ale na súd ústavný ( ) a všeobecné súdy

( ).

v ustanovuje základné podmienky vzniku

sudcovskej funkcie (voliteľnosť do Národnej rady Slovenskej republiky, vek 30 rokov

a vysokoškolské právnické vzdelanie). V citovanom ustanovení zároveň splnomocňuje

zákonodarcu na ustanovenie ďalších predpokladov na vymenovanie za sudcu.

Slovenskej republiky ani v tomto článku, ani v žiadnom inom nepredpokladá vytvorenie

dvoch alebo viacerých kategórií sudcov, na ktorých by sa mali vzťahovať zásadne odlišné

kritériá vzniku sudcovskej funkcie. Napriek tomu zákonodarca ustanovil odlišné kritérium

vzniku funkcie sudcu Špeciálneho súdu, na viac ktorého naplnenie závisí od rozhodnutia

orgánu výkonnej moci. Tým došlo k nerovnakému právnemu postaveniu medzi sudcami

všeobecných súdov a sudcami Špeciálneho súdu. Samozrejme, že zákonodarca má možnosť

upraviť určité odchylné podmienky vzniku sudcovskej funkcie s ohľadom na špecializáciu

výkonu sudcovskej funkcie, či stupeň súdu v súdnej sústave. Tieto odchylné úpravy však

musí odôvodniť legitímnym cieľom a tesným putom medzi dosiahnutím tohto cieľa

a odchylnou úpravou. Konštatoval to aj Ústavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutí

č. : „Za diskriminačnú úpravu však možno považovať takú úpravu,... ktorá

rovnaké alebo analogické situácie rieši odchylným spôsobom, pričom takýto postup

zákonodarca nemôže alebo ani nevie rozumne odôvodniť legitímnym cieľom a tým, že tento

cieľ sa musí dosahovať práve zvoleným legislatívnym riešením.“

Aký legitímny cieľ sledoval zákonodarca, keď ustanovil ako podmienku vzniku

funkcie sudcu Špeciálneho súdu osvedčenie o bezpečnostnej previerke? Cieľom bola

selekcia na základe predstáv výkonnej moci o sudcoch spôsobilých uskutočňovať politiku

vlády v boji proti korupcii a organizovanému zločinu, to znamená sudcoch, ktorí by boli

z hľadiska svojej minulosti nevydierateľní. Spôsob akým sa tento cieľ snažil dosiahnuť bol

však postavený na možnosti výkonnej moci využiť jednak zhromaždené údaje o sudcovi

na plnenie cieľov politiky výkonnej moci a jednak možnosti zrušiť osvedčenie, resp.

po piatich rokoch ho nevydať a zabezpečiť si tak u sudcu plnenie politickej vôle výkonnej

moci.

Inštitút bezpečnostnej previerky vytvoril taký zásah výkonnej moci do vzniku

sudcovskej funkcie, ktorý je v rozpore so samotným garantujúcej

sudcovskú nezávislosť ako základný princíp právneho štátu. Vytvorením nerovnakého

postavenia medzi sudcami Špeciálneho súdu, ktorých oprávnenie vykonávať funkciu sudcu

je spojené s rozhodnutím orgánu výkonnej moci a sudcami všeobecných súdov, ktorí môžu

vykonávať funkciu sudcu bez likvidačných zásahov výkonnej moci došlo k porušeniu čl. 12

ods. 2 v spojení s .

Strata výkonu funkcie sudcu Špeciálneho súdu na základe rozhodnutia orgánu

výkonnej moci s následným vynútením jeho súhlasu je navyše aj porušením čl. 148 ods. 1

a ods. 2 a vytvára tak diskrimináciu týchto sudcov voči sudcom

všeobecných súdov, ktorí môžu byť bez súhlasu preložení na iný súd len na základe

rozhodnutia disciplinárneho súdu. V prípade neudelenia súhlasu by ako sankcia čakala

sudcu strata sudcovskej funkcie vôbec (aj keď zákon uvádza, že „po prerušení“ sa ujme

výkonu funkcie sudcu na súde, kde bude preložený), čo by zasa bolo v rozpore s článkom

147 , ktorý ustanovuje taxatívne dôvody nedobrovoľného zániku

funkcie sudcu.

Zavedením osobitnej podmienky výkonu funkcie sudcu menovaného prezidentom

Slovenskej republiky na Špeciálnom súde, ktorou je bezpečnostná previerka, je vyňatím

tej časti sudcov, ktorá tu je pridelená alebo preložená Súdnou radou Slovenskej republiky,

z demokratického rodokmeňa mandátu sudcu. Pri sudcoch Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky dokonca dochádza k situácii, keď v určitých prípadoch, ktoré rozhodujú, zákon

ukladá túto osobitnú podmienku a v ostatných prípadoch zákon neukladá túto osobitnú

podmienku...

Výška funkčného príplatku za výkon funkcie sudcu Špeciálneho súdu ako aj sudcu

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorí rozhodujú o opravných prostriedkoch

vo veciach, kde v prvom stupni rozhodol Špeciálny súd je odôvodnená v dôvodovej správe

k o zriadení Špeciálneho súdu „so zreteľom na predpokladané

vysoké riziko spojené s výkonom funkcie“... Avšak riziko pre výkon funkcie rovnako znášajú

aj sudcovia na ostatných súdoch. Zákonodarca pojmom „vysoké“ riziko bez náležitého

zdôvodnenia rozdelil sudcov na kategóriu sudcov nesúcich vysoké riziko a kategóriu sudcov

nenesúcich riziko. To sa javí ako ľubovoľné...

Výška funkčného príplatku za výkon funkcie bola pôvodne len vo výške 2-násobku

priemernej nominálnej mesačnej mzdy. Až sa výška s účinnosťou

od 15. apríla 2005 upravila na 6-násobok priemernej nominálnej mesačnej mzdy.

Odôvodnenie 3-násobného náhleho nárastu už priznaného funkčného príplatku za výkon

funkcie pri rozhodovaní na Špeciálnom súde a pri rozhodovaní sudcov na Najvyššom súde

Slovenskej republiky o opravných prostriedkoch vo veciach v príslušnosti Špeciálneho súdu

nie je k dispozícii. Národná rada v priebehu jeden a pol roka (od 21. októbra 2003

do 17. marca 2005) zmenila názor na výšku funkčných príplatkov spomenutých sudcov,

čo sa skutočne javí ako ľubovôľa zákonodarcu.

Akékoľvek rozdiely medzi sudcami závislé od iných ako všeobecných kritérií, môžu

byť diskriminačné. Pokiaľ ide o platy, tak práve naznačená hrozba prerušenia výkonu

funkcie v prípade absencie platnosti osvedčenia o bezpečnostnej previerke, naznačuje,

že osobitné príplatky sú závislé práve od platnosti osvedčenia o bezpečnostnej previerke,

teda je tu priamy súvis medzi nadštandardným príjmom a rozhodnutím ústredného orgánu

štátnej správy, ktorým Národný bezpečnostný úrad podľa je.

Teda na jednej strane je tu rozdiel v platovom ohodnotení, na druhej strane samotná

možnosť straty vysokého platu poukazuje na možnosť nerovnakého zaobchádzania aj medzi

jednotlivými sudcami na špeciálnom súde...

Účelom osobitného príplatku je motivovať sudcov pridelených na Špeciálny súd

rozhodovať v súlade so zásadami a sudcovskej etiky. Ale tento postup

mal byť rovnako aplikovaný aj na sudcov iných súdov. Nestalo sa. Len niektoré osoby

a niektoré trestné činy ako vymedzenie druhovej príslušnosti Špeciálneho súdu

sú legitímnym dôvodom odlišného zaobchádzania so sudcami na Špeciálnom súde? Určite

nie. To by mohlo byť legitímne iba v prípade, ak by bolo skutočne preukázané, že sudcovia

ostatných súdov sú previazaní väzbami s inými štátnymi orgánmi a občanmi. To sa však

nestalo. Musel by zlyhať systém súdov ako celku a súdy ako také by neplnili princíp súdnej

nezávislosti vrátane záruk stým spojených. Avšak aj tu by musel zlyhať v prvom rade

ústavný systém, resp. nebyť funkčný, aby bolo možné demontovať princíp sudcovskej

nezávislosti.

Z tohto pohľadu sa javí viac ako pravdepodobné, že funkčný príplatok za funkciu

sudcu prideleného alebo preloženého na Špeciálny súd sa neodvodzuje od druhu veci,

závažnosti veci, subjektu obžaloby, prípadne iných štandardných súdnych kritérií

v trestných veciach, prípadne od objemu vecnej príslušnosti (tá je dokonca podstatne nižšia

ako na okresných súdoch), ale od existencie platnosti osvedčenia o bezpečnostnej previerky,

ktorá je samo o sebe zásahom do nezávislosti súdnej moci, pretože priamo popiera

formálne záruky proti zosadeniu sudcu z funkcie na súde, kde pôsobí.

Závažným sa javí aj skúmanie pomeru platov medzi jednotlivými zložkami moci,

ktorý je v prípade sudcov pridelených a preložených na Špeciálny súd a sudcov Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky konajúcich o opravných prostriedkoch proti jeho rozhodnutiam,

významne narušený. Títo sudcovia sú s hľadiska výšky platu porovnateľní s vrcholným

predstaviteľom štátu - prezidentom, ktorý okrem toho, že je na čele výkonnej moci, je aj

hlavou štátu. Spomenutí sudcovia však nezastávajú porovnateľnú pozíciu, nemajú vo vzťahu

k štátu zastupiteľskú právomoc napr. na uzatváranie medzinárodných zmlúv atď.

Vykonávajú agendu rovnakú ako sudcovia iných súdov, ktorí poberajú plat porovnateľný

s platom poslanca alebo člena vlády. Ľubovôľa v otázke povýšenia spomenutej skupiny

sudcov do stupňa porovnateľného s prezidentom Slovenskej republiky nie je racionálne

zdôvodniteľná.

Materiálne záruky (t.j. aj platy a príplatky sudcov) sú imanentnou súčasťou

sudcovskej nezávislosti, pretože predstavujú súčasť hmotného zabezpečenia sudcov.

Akékoľvek neodôvodnené rozdiely v odmeňovaní niektorej skupiny sudcov môžu byť

v príčinnej súvislosti s narušením objektívnej nezávislosti sudcu a tým aj priamo v nesúlade

s a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

Zásadne nerovnaké postavenie sudcov Špeciálneho súdu a sudcov všeobecných

súdov je v principiálnom rozpore aj so základným právom občana na prejednanie veci pred

nestranným súdom garantovaným v článku 46 ods. 1 .

Vychádzajúc z bohatej a konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva treba

pri posudzovaní nestrannosti súdu vychádzať zo subjektívneho a objektívneho hľadiska.

Rekapituláciu obidvoch hľadísk podal Ústavný súd Slovenskej republiky napríklad

v rozhodnutí takto: „Nestrannosť je potrebné skúmať z dvoch hľadísk,

a to zo subjektívneho hľadiska nestrannosti, v danom prípade je potrebné zistiť osobné

presvedčenie sudcu prejednávajúceho prípad, a z objektívneho hľadiska nestrannosti,

t. j. v danom prípade je potrebné zistiť, či sú poskytnuté dostatočné záruky pre vylúčenie

akejkoľvek pochybnosti v danom smere. V prípade subjektívneho hľadiska nestrannosti

sa nestrannosť sudcu predpokladá až do predloženia dôkazu opaku (Piersach c. Belgicko -

rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 1. októbra 1982).

Nie je možné uspokojiť sa len so subjektívnym hľadiskom nestrannosti,

ale je potrebné skúmať, či sudca poskytuje záruky nestrannosti aj z objektívneho hľadiska.

Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho hľadiska sudcu, ale podľa

vonkajších objektívnych skutočností. V danom prípade platí tzv. teória zdania, podľa ktorej

nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký objektívne javiť v očiach

strán. Spravodlivosť nielenže má byť vykonávaná, ale sa musí aj javiť, že má byť

vykonávaná (Delcourt c. Belgicko - rozsudok ESĽP zo 17. januára 1970). Sudca sa má

objektívne javiť v očiach strán, že je nestranný, a zároveň musí byť vylúčená akákoľvek

vonkajšia oprávnená pochybnosť o jeho nestrannosti.“

Nerovnaké postavenie sudcov Špeciálneho súdu a sudcov všeobecných súdov

porušuje právo na nestranného sudcu z objektívneho hľadiska nestrannosti, a to v obidvoch

smeroch, teda tak k sudcom Špeciálneho súdu ako aj k sudcom všeobecných súdov.

Vo vzťahu k sudcom Špeciálneho súdu je objektívne hľadisko ich nestrannosti

porušené tým, že verejnosť ich vníma ako sudcov, ktorí sú existenčne naviazaní na vôľu

výkonnej moci, a to po prvé vznikom, ale aj zánikom svojej funkcie a po druhé osobitným

nadštandardným odmeňovaním a inými výhodami, ktoré sú v neprimeranom protiklade

s odmeňovaním sudcov všeobecných súdov, čím vo verejnosti môže vzniknúť predstava o

tzv. štátnej alebo systémovej korupcii.

Vo vzťahu k sudcom všeobecných súdov je objektívne hľadisko nestrannosti porušené

tým, že dôvodom vzniku (a zdá sa, že aj jediným argumentom na jeho zachovanie)

Špeciálneho súdu bolo popretŕhanie korupčných a iných spojív medzi sudcami

a korupčnými aktivitami, či organizovaným zločinom na miestnej úrovni alebo slovami

dôvodovej správy k „prelomenie niektorých miestnych väzieb,

ktoré môžu ovplyvniť odhaľovanie, vyšetrovanie a prípadne aj samotné súdne konanie

v týchto prípadoch.“ Tým sa verejnosť navádza, aby sa dívala najmä na sudcov okresných

súdov ako na ovplyvniteľných úplatkami, resp. napomáhajúcich organizovanému zločinu.

Takéto videnie sudcov všeobecných súdov je v zjavnom rozpore s objektívnym hľadiskom

sudcovskej nestrannosti a porušuje tým

v spojení s článkom 12 ods. 2 .

Vytvorenie Špeciálneho súdu bolo realizované osobitným zákonom ako aj novelami

viacerých ďalších zákonov, ktoré vo svojom súhrne znamenajú porušenie princípov rovnosti

a zákazu diskriminácie v spojitosti s inými článkami ,

čo znamená, že nie sú v súlade s nie jednotlivé, ustanovenia

príslušných zákonov, ale všetky zákonné ustanovenia spojené so zriadením Špeciálneho

súdu.»

Ústavný súd v súlade s ustanovením požiadal

o vyjadrenie vedľajšieho účastníka - vládu Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“). Vláda

predložila svoje vyjadrenie prostredníctvom písomného podania z 27. júna 2008, v ktorom

sa stotožnila s návrhom a okrem iného uviedla:

«... Navrhovateľ namietal protiústavnosť zavedenia inštitútu Špeciálneho súdu

z dvoch zásadných dôvodov.

Prvým dôvodom je, že zriadenie Špeciálneho súdu spôsobom ohrozujúcim

nestrannosť jeho rozhodovania z viacerých príčin (napr. bezpečnostná previerka)

je porušením princípu materiálneho právneho štátu, pretože neexistuje na Slovensku

mimoriadna situácia vyžadujúca si v demokratickom a právnom štáte krajné prostriedky

na riešenie.

Druhým dôvodom je vytvorenie dvoch kategórií sudcov na Slovensku, ktoré porušuje

princíp rovnosti z pohľadu „iného postavenia“ v zmysle článku 12 Slovenskej

republiky.

Obidva dôvody sú podložené viacerými argumentmi, ktoré sú obšírne vyložené

a je možné sa s nimi stotožniť bez pridania ďalších.

Napriek uvedenému je potrebné poukázať aj na faktické následky... ktoré majú

dopad na postavenie účastníkov súdneho konania pred Špeciálnym súdom, najmä

z pohľadu žalovaných osôb. Aj u nich totiž dochádza k vytvoreniu dvoch kategórií osôb,

a to tých, ktorí sú súdení všeobecnými súdmi a tých, ktorí sú súdení Špeciálnym súdom.

Vytvorením takýchto dvoch kategórií osôb dochádza k zásahu do práv chránených článkom

12 ods. 1 v spojitosti s právom na rozhodovanie o vine a treste

za trestné činy ( ) nezávislým a nestranným

súdom ( a Dohovoru

na ochranu ľudských práv a základných slobôd) v duchu článku 1 ods. 1 Slovenskej

republiky, ktorý garantuje v právnom štáte rovnosť pred zákonom ako aj rovnosť pred

súdom.

Z článku 12 ods. 1 vyplýva, že základné práva

a slobody sú zaručené na Slovensku okrem iného aj bez ohľadu na iné postavenie osôb.

Pod iným postavením osôb je potrebné rozumieť aj postavenie osôb pred súdom. Z

dôvodov podrobne opísaných v návrhu je zrejmé, že postavenie žalovaných osôb pred

Špeciálnym súdom a osôb žalovaných pred všeobecným súdom je nerovnaké. Osoby

žalované pred Špeciálnym súdom sú v postavení, keď tak v subjektívnom zmysle ako aj v

objektívnom zmysle rozhoduje o nich súd, ktorý nie je nezávislý a preto aj nestrannosť

jeho rozhodovania nie je garantovaná.

V právnom štáte je neprípustné, aby sa jedna skupina žalovaných osôb dostala

do nevýhodného postavenia oproti inej skupine žalovaných osôb len z dôvodu, že o ich

vine a treste má rozhodovať Špeciálny súd, ktorý neposkytuje dostatok záruk nezávislého

súdneho rozhodovania. Ak o jednej skupine žalovaných osôb rozhoduje súd s právnymi

zárukami nestranného rozhodovania a o inej skupine žalovaných osôb rozhoduje súd

s nedostatočnými právnymi zárukami nestranného rozhodovania dochádza tu k zásahu

do práv chránených v článku 12 v spojení s článkami 50

ods. 1, 46 ods. 1 a 1 ods. 1 ako aj s článkom 6 ods. 1

Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd.

Zásah do princípu rovnosti osôb pred súdom nie je automaticky porušením článku

12 ods. 1 , pretože rovnosť ani v tejto súvislosti nie je

absolútna. Protiústavným ho robí absencia adekvátneho legitímneho cieľa, ktorý by

odôvodňoval takúto závažnú nerovnosť, ktorá ohrozuje základné právo na súdnu

ochranu v právnom štáte.

V návrhu je dostatočne popísaný legitímny cieľ, ktorý odôvodňoval zriadenie

Špeciálneho súdu. Tento legitímny cieľ nie je však proporcionálny so zásahom

do ľudských práv, ktoré majú byť v demokratickej spoločnosti chránené. Ak uvedené platí

pre vytvorenie nerovnosti medzi sudcami o to viac sa vzťahuje aj na vytvorenú nerovnosť

medzi osobami žalovanými pred súdom za spáchanie trestného činu. Vzhľadom

na uvedené možno zásah do princípu rovnosti osôb pred súdom považovať za tak vážny

a nedostatočne odôvodnený legitímnym cieľom, že vytvorením Špeciálneho súdu došlo

aj k porušeniu článku 12 ods. 1 v spojení s článkami 50

ods. 1, 46 ods. 1 a 1 ods. 1 ako aj s článkom 6 ods. 1

Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd.»

Ústavný súd požiadal o vyjadrenie k návrhu Národnú radu Slovenskej republiky

(ďalej aj „národná rada“). Vo vyjadrení jej zástupcu z 28. októbra 2008 sa uvádza:

«... I. Súlad ..

1.1.1 Princípy právneho štátu

Navrhovateľ vo svojom návrhu namieta údajný nesúlad § 1 napadnutého zákona

s viacerými ustanoveniami a medzinárodných zmlúv. Námietky navrhovateľa vo vzťahu

k súladu § 1 napadnutého zákona s princípmi právneho štátu je pre účely tohto konania možné

sumarizovať nasledovne: „zriadenie Špeciálneho súdu je v rozpore s princípmi právneho

štátu“ (s. 8), a to najmä s princípom deľby moci a princípom nezávislosti súdnictva,

pretože síce „Ústava výslovne nezakázala Národnej rade zriadiť Špeciálny súd“, ale pre

jeho zriadenie chýba naliehavý spoločenský záujem, takže koncepcia materiálneho právneho

štátu jeho zriadenie vylučuje (s. 12).

Navrhovateľ v tomto vyjadrení vystihol dve kľúčové otázky: (i) otázku, na ktorú smie

dať autoritatívnu a finálnu odpoveď výlučne ústavný súd, a (ii) otázku, odpoveď na ktorú

je primárne v dispozícii národnej rady ako najvyššieho zákonodarného orgánu v SR. Prvou

je otázka, či znemožňuje zriadenie takého súdu, akým je Špeciálny súd, druhou

otázka, či sa zriadenie takéhoto súdu opiera o reálnu spoločenskú potrebu. Je nepochybné,

že zatiaľ čo odpoveď na prvú otázku je celkom jednoznačne vecou posúdenia zo strany

ústavného súdu, hľadanie a identifikácia spoločenských potrieb a nástrojov ich uspokojovania

je z povahy veci doménou orgánu, ktorý práve na takéto hľadanie získal mandát od zdroja

všetkej moci v SR a tento mandát aj uplatňuje. Inými slovami, v konaní pred ústavným

súdom môže a má byť predmetom posúdenia práve to, či ustanovenie zákona, ktorým

národná rada rozhodla o zriadení Špeciálneho súdu, je alebo nie je v rozpore s niektorým

z ustanovení . Pokiaľ navrhovateľ žiada ústavný súd, aby posudzoval aj existenciu

spoločenskej potreby na zriadení takéhoto súdu, žiada od neho, aby suploval činnosť

volených zástupcov ľudu a uplatňoval pôsobnosť úplne iného typu, než akú mu

ústavodarca zveril. V skratke, predmetom tohto konania nie je otázka, či bolo vhodné,

rozumné, správne alebo účelné zriadiť Špeciálny súd, ale otázka, či zriadenie

Špeciálneho súdu vylučuje alebo nie.

Na túto otázku sám navrhovateľ odpovedá, že „Ústava výslovne nezakázala

Národnej rade zriadiť Špeciálny súd“. Podľa názoru národnej rady je táto sentencia

pravdivou polovicou úplnej právnej vety: zriadenie Špeciálneho súdu výslovne

nezakazuje, ale ho výslovne pripúšťa. Uvedené vyplýva z , v zmysle ktorého

„Sústavu súdov tvoria Najvyšší súd Slovenskej republiky a ostatné súdy. (ods. 1) Podrobnejšiu

úpravu sústavy súdov, ich pôsobnosť, organizáciu a konanie pred nimi ustanoví zákon, (ods.

2)“

Predmetné ustanovenie predstavuje výslovnú ústavnú delegáciu pre zákonodarcu,

aby zákonom upravil sústavu súdov, ich pôsobnosť, organizáciu a konanie pred nimi.

Je nepochybné, že iný súd ako Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“)

patrí medzi ostatné súdy, ktoré tvoria sústavu súdov a že podrobnejšia úprava tejto sústavy

znamená aj úpravu otázky, ktoré súdy do tejto sústavy majú vôbec patriť. Zároveň je však

tiež nepochybné, že toto ústavné zmocnenie je zákonodarca spôsobilý vykonať ústavne

konformným, ale aj ústavne nekonformným spôsobom. Inými slovami, fakt, že v zmysle

je zriaďovanie súdov vo výlučnej pôsobnosti zákonodarcu, sám osebe neznamená,

že zákonodarca túto pôsobnosť v konkrétnom prípade vykonal ústavným spôsobom.

Národná rada sa tak stotožňuje s navrhovateľom, že spôsob výkonu predmetnej ústavnej

delegácie zákonodarcom (zriadiť súd a upraviť jeho právomoci) je potrebné pomeriavať

aj ateriálne konotovanými náležitosťami právneho štátu. Národná rada súhlasí s tézou,

že zákonodarca musí svoju ústavnú právomoc zriaďovať súdy uplatniť spôsobom, ktorý

zodpovedá princípom právneho štátu. Národná rada je presvedčená, že tejto svojej

povinnosti učinila zadosť.

Navrhovateľ v tejto súvislosti rozlišuje medzi špecializovanými a mimoriadnymi

súdmi a namieta, že pre zriadenie mimoriadneho súdu chýbajú naliehavé dôvody

spoločenského záujmu.

V argumentácii, že špeciálny súd nie je súdom špecializovaným,

ale mimoriadnym, sa navrhovateľ dopúšťa viacerých účelových zjednodušení, keď tento

pripodobňuje súdom, pôsobiacim v období, ktoré sám zákonodarca definoval ako obdobie

protiprávneho režimu. Pokiaľ ide o špecifiká Špeciálneho súdu vo vzťahu k iným

všeobecným súdom, sú štyri: (i) osobitná vecná kompetencia v kombinácii so všeobecnou

osobnou kompetenciou, (ii) osobitná osobná kompetencia v kombinácii so všeobecnou vecnou

kompetenciou, (iii) osobitná podmienka pre výkon funkcie sudcu Špeciálneho súdu, a (iv)

funkčný príplatok za výkon tejto funkcie. Takéto špecifiká však v rôznych kombináciách

vykazujú aj iné súdy, ktoré zákonodarca zriadil a ktorých súlad s sa javí ako

nepochybný.

Osobitná vecná kompetencia v kombinácii so všeobecnou osobnou kompetenciou

znamená, že pôsobnosť daného súdu sa vzťahuje na všetky osoby, avšak iba v druhovo

vymedzenej vecnej oblasti. Presne takouto kompetenciou disponuje Špeciálny súd na základe

, ktorý zakladá jeho všeobecnú osobnú pôsobnosť v taxatívne

vymedzených veciach. Takáto kombinácia nie je v sústave súdov SR ničím nezvyčajným.

V zmysle a , napríklad, ňou disponuje aj každý krajský súd, v zmysle

zase Najvyšší súd. Podobných príkladov pozná právny

poriadok SR veľké množstvo. Medzi osobitnou vecnou pôsobnosťou podľa § 14 Trestného

poriadku a osobitnou vecnou pôsobnosťou podľa či zákona

č. pritom nie je žiadny relevantný koncepčný rozdiel, vo všetkých prípadoch ide

o určenie, ktorý súd je príslušný na rozhodovanie o druhovo vymedzenej veci.

Osobitná osobná kompetencia znamená, že vecná pôsobnosť orgánu sa v danej oblasti

vzťahuje iba na niektoré, druhovo vymedzené subjekty. Takouto kompetenciou disponuje

Špeciálny súd na základe , úplne rovnako, ako napríklad

krajský súd podľa alebo vojenské súdy podľa ,

ktorých pôsobnosť sa vo vymedzenej vecnej oblasti tiež vzťahuje na druhovo definované osoby.

Špecifikum pôsobnosti Špeciálneho súdu je v tomto smere ešte oslabené skutočnosťou,

že vo všetkých veciach je odvolacím orgánom voči jeho rozhodnutiam Najvyšší súd, založený

priamo .

V skratke, osobitná vecná a osobitná osobná kompetencia Špeciálneho súdu

nie je ničím, čo by tento súd činilo tak mimoriadnym a odlišným od iných všeobecných

súdov, ako sa to snaží sugerovať navrhovateľ. Naopak, ide o znaky, ktoré sa v totožnej

podobe, len s iným obsahom, týkajú aj iných súdov v sústave súdov, ustanovenej

zákonodarcom.

Neprípustné „mimoriadne“ nie sú ani zvyšné dva rozlišujúce znaky, ktoré sa naprieč

právnym poriadkom vyskytujú pri množstve iných orgánov verejnej moci a z ktorých niektoré

sú od „všeobecnej“ úpravy odlišné iba nominálne (napríklad podmienka 35 rokov pre

pridelenie na Špeciálny súd v porovnaní s 30 rokmi vo vzťahu k okresnému súdu). Národná

rada sa však k týmto otázkam - osobitným podmienkam pre výkon funkcie a funkčnému

príplatku - vyjadrí osobitne v druhej časti svojho stanoviska.

Z uvedeného prehľadu sa národnej rade javí ako nepochybné, že oné

„mimoriadne“ znaky, ktorými navrhovateľ odôvodňuje nesúlad existencie Špeciálneho

súdu s princípmi materiálneho právneho štátu, v skutočnosti nijak mimoriadne nie sú:

osobitnou vecnou kompetenciou a osobitnou osobnou kompetenciou disponujú aj tzv.

všeobecné súdy, a funkčné príplatky či rozšírený katalóg kompetenčných predpokladov

pre výkon funkcie sú znaky, ktoré sa vzťahujú na mnohé ďalšie orgány verejnej moci.

Špeciálny súd je navyše pri svojom rozhodovaní viazaný tými istými hmotnoprávnymi

aj procesnoprávnymi predpismi, ako iné súdy rozhodujúce v trestných veciach. Jediná výlučná

vlastnosť Špeciálneho súdu tak spočíva v jeho pomenovaní.

Pokiaľ ide o námietku, že, zjednodušene povedané, Slovenská republika nie je

v situácii, v ktorej by Špeciálny súd potrebovala, ide o presne ten typ výhrady, posúdenie

ktorého spadá do pôsobnosti zákonodarného zboru. Presúvať zodpovednosť za politicko-

regulačné rozhodnutia z platformy zboru volených zástupcov ľudu na orgán súdnej ochrany

ústavnosti znamená využívať priestor ústavnej adjudikácie pre riešenie politicko-regulačných

sporov. Národná rada samozrejme nespochybňuje právomoc ústavného súdu posúdiť,

či jej rozhodnutie chrániť konkrétny verejný záujem konkrétnym spôsobom nevykazuje

známky zjavnej svojvôle a teda neprekračuje mantinely, ktoré ústavodarca národnej rade

vytýčil pri výkone jej zákonodarnej pôsobnosti. Podľa názoru národnej rady je však

nepochybné, že rozhodnutie zriadiť Špeciálny súd za účelom zefektívnenia boja proti

organizovanej trestnej činnosti, korupcii a iným obzvlášť závažným trestným činom,

nevykazuje známky zjavnej svojvôle a nijako nevybočuje z medzí regulačnej autonómie,

ktorou národná rada ako najvyšší zákonodarný orgán krajiny disponuje...

Na základe uvedených dôvodov má národná rada za to, že § 1 napadnutého zákona

nie je v nesúlade s označenými článkami .

1.1.2 Zákaz diskriminácie

Navrhovateľ namieta, že „zriadením Špeciálnemu súdu došlo tiež k vytvoreniu výraznej

nerovnosti medzi sudcami všeobecných súdov a sudcami Špeciálneho súdu...

Národná rada predovšetkým nesúhlasí s tvrdením navrhovateľa, že ním namietané

skutočnosti vznikli „zriadením Špeciálneho súdu“ a teda v dôsledku prijatia § 1

napadnutého zákona... uvedené skutočnosti vyplývajú buď z iných ustanovení napadnutého

zákona, než z § 1..., alebo dokonca z iných zákonov...

Navrhovateľ na podporu svojich výhrad cituje rozhodnutie ústavného súdu, ktoré

podľa názoru národnej rady dáva presnú (negatívnu) odpoveď na otázku, či napadnuté

ustanovenia sú v nesúlade s princípom rovnosti. Podľa ústavného súdu možno

za diskriminačnú považovať takú úpravu, „ktorá rovnaké alebo analogické situácie rieši

odchylným spôsobom, pričom takýto postup zákonodarcu nemôže alebo nevie rozumne

odôvodniť legitímnym cieľom a tým, že tento cieľ sa musí dosahovať práve zvoleným

legislatívnym riešením.“ Diskriminačnou je teda taká úprava, ktorá spĺňa dve

kumulatívne podmienky: (i) rieši analogické situácie odchylne, a (ii) rieši ich tak bez toho,

aby pre to existovali rozumné dôvody.

Pokiaľ ide o prístup k výkonu sudcovskej funkcie, navrhovateľ namieta zvýhodnenie

sudcov všeobecných súdov oproti sudcom Špeciálneho súdu v dôsledku absencie ich

povinnosti získať bezpečnostnú previerku. Ide konkrétne o § 34 ods. 1 písm. f) v spojení s § 34

ods. 3 : „Oprávnenou osobou s osobitným postavením podľa tohto

zákona je v rozsahu svojej funkcie sudca okrem sudcu špeciálneho súdu“ (ods. 1), pričom

„na osoby uvedené v odseku 1 sa nevykonáva bezpečnostná previerka, ak tento zákon,

osobitný zákon alebo medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská republika viazaná,

neustanovuje inak.“ (ods. 2).

Ako konštatoval aj ústavný súd v rozhodnutí sp. zn. , zákonodarca v § 34

, ustanovil osobitnú skupinu osôb, ktorú sa rozhodol vyňať spod

povinnosti podrobiť sa bezpečnostnej previerke. V predmetnom konaní ústavný súd usúdil,

že toto ustanovenie ako celok a jeho jednotlivé písmená nie sú v nesúlade s označenými

ustanoveniami , vrátane a .

Navrhovateľ sa domáha zmeny tejto judikatúry, a to bez toho, aby vysvetlil, v ktorej

časti právneho poriadku nastali po vydaní predmetného nálezu tak zásadné zmeny, aby

odôvodnili zmenu rozhodnutia ústavného súdu v totožnej právnej otázke. Bez ohľadu

na uvedené, podstatou tejto otázky je to, či (i) zákonodarca smie viazať výkon nejakej verejnej

funkcie na osobitné podmienky, ak výkon podobnej, ale nie rovnakej funkcie na takéto

osobitné podmienky neviaže a či (ii) predpisuje pre takéto podmienky nejaké

materiálne parametre. Na obe otázky je podľa názoru národnej rady v zmysle konštantnej

judikatúry ústavných súdov a ESĽP potrebné odpovedať tak, že (i) rozlišovanie v prístupe

k podobným funkciám a (ii) obsah podmienok prístupu sa musí opierať o rozumné dôvody.

Zákonodarca v tejto súvislosti disponuje širokou mierou voľnej úvahy a diskriminačnou je jeho

úprava v prípade, ak pre predmetné rozlišovanie a obsah podmienok chýba akýkoľvek

racionálny základ a vecná súvislosť so sledovaným cieľom. Navrhovateľ sa s touto otázkou

vysporiadal tak, že iba konštatoval, ale nevysvetlil tézu, že ak zákonodarca vylúčil

z povinnosti podrobiť sa bezpečnostnej previerke sudcov, z princípu rovnosti vyplýva, že z tejto

povinnosti musel zároveň vylúčiť aj sudcov Špeciálneho súdu. Navrhovateľ uvádza,

že jednoducho musel, pretože „výnimočnosť postavenia sudcu na Špeciálnom súde

je odôvodnená kritériami, ktoré sú nezlučiteľné s princípmi deľby moci a nezávislosti súdov

a sudcov“, pritom však neuvádza ani to, o ktoré kritériá by malo ísť, ani to, v čom spočíva

ich nezlučiteľnosť. Aj v tomto prípade tak ťažisko argumentácie navrhovateľa predstavuje

jeho vecný nesúhlas s riešením, ktoré národná rada vyjadrila v podobe zákonnej úpravy.

Takýto vecný nesúhlas môže byť opodstatnený, nepochybne však nie je dôvodom

pre prelomenie rozhodnutia zákonodarcu.

Národná rada naopak zastáva názor, že dôvody, pre ktoré zákonodarca podrobil

prístup k funkcii sudcu Špeciálneho súdu podmienke bezpečnostnej previerky, nie sú nijako

svojvoľné a neprekračujú rámec legitímnej úvahy. Týmto dôvodom je predovšetkým úzka

väzba niektorých prvkov vecnej pôsobnosti Špeciálneho súdu na obsah bezpečnostných rizík

- táto väzba je dostatočne úzka na to, aby odôvodnila rozhodnutie zákonodarcu, že sudcov

Špeciálneho súdu nezaradí do skupiny, ktorú sa z povinnosti bezpečnostnej previerky

rozhodol vyňať, t. j, že im z dôvodu niektorých špecifík ich funkcie neprizná rovnaké

privilégium, aké priznal iným verejným funkcionárom. V tejto súvislosti je podľa názoru

národnej rady podstatné to, či tento dôvod je dôvodom arbitrárnym a nepravým,

a v skutočnosti, ako to naznačuje navrhovateľ, je tým pravým dôvodom úsilie zákonodarcu

„podrobiť“ sudcov Špeciálneho súdu výkonnej moci. Národná rada sa domnieva, že dôvod,

o ktorý sa jej rozhodnutie nerozšíriť výnimku zo všeobecnej povinnosti aj na sudcov

Špeciálneho súdu opiera, je dôvodom, ktorý má úplne racionálne parametre a v žiadnom

prípade ho nemožno chápať ako výraz normotvornej svojvôle zákonodarcu.

Pokiaľ ide o priznanie funkčného príplatku podľa ,

navrhovateľ opakovane namieta jeho ľubovoľnosť (s. 43-46), pričom z jeho argumentácie

nieje zrejmé, či v nesúlade s má byť samotná existencia funkčného príplatku alebo

jeho výška.

Za prvé, pokiaľ by ústavne problematickou mala byť výška funkčného príplatku, a nie

jeho existencia, nie je zrejmé, vyslovenia nesúladu ktorého ustanovenia sa navrhovateľ

domáha - čl. II bod 2 (ktorým sa príplatok zvýšil z dvojnásobku

na šesťnásobok referenčnej sumy) totiž nedisponuje autonómnou normatívnou existenciou

a ako taký nie je spôsobilý byť predmetom nálezu ústavného súdu. Pokiaľ by sa navrhovateľ

domáhal zrušenia ako takého, domáhal by sa zrušenia

akéhokoľvek funkčného príplatku, čiže čohosi, čo napríklad už len vo svetle prvého odseku

§ 69 nemá žiadne ústavné opodstatnenie. V oboch prípadoch navyše navrhuje zásah

do legitímne a legálne založených očakávaní nositeľov súdnej moci, čiže to, čo striktne

vylučuje ustálená judikatúra ústavného súdu. Národná rada považuje v tejto súvislosti

za dostatočné poukázať na skutočnosť, že vyslovenie nesúladu § 69 ods. 2 zákona

č. s by bolo v bezprostrednom a neprekonateľnom rozpore

prinajmenšom s nedávnym rozhodnutím ústavného súdu vo veci sp. zn. a v ňom

citovanou judikatúrou. Pokiaľ totiž odporuje princípom právneho štátu opakované

pozastavenie nárastu odmeny sudcov (a národná rada je presvedčená, že skutočne

odporuje), a minori ad maius im nepochybne odporuje aj odňatie takmer 60 percent tejto

odmeny.

Za druhé, navrhovateľ svoj vlastný nesúhlas s dôvodmi, ktoré zákonodarcu viedli

k priznaniu funkčného príplatku, vydáva za dôkaz ľubovoľnosti. Národná rada

je presvedčená, že dôvody, ktoré ju k priznaniu funkčného príplatku viedli, nevykazujú

známky zjavnej svojvôle. Navrhovateľ napríklad spochybňuje relevanciu dôvodu,

spočívajúcu vo zvýšenom riziku pre sudcov Špeciálneho súdu, ktoré súvisí práve s ich

osobitnou vecnou pôsobnosťou a osobitnou osobnou kompetenciou. Rovnako podľa neho ako

dôvod neobstojí ani zvýšená náročnosť prístupu k funkcii, ani zvýšená záťaž pre osobné

a rodinné pomery, ktoré jej výkon prináša. Podľa názoru národnej rady je argumentácia

navrhovateľa v tejto časti rovnaká, ako argumentácia sťažovateľov v konkrétnej kontrole

ústavnosti, ktorí porušenie práva na súdnu ochranu odôvodňujú svojim nesúhlasom

s právnym názorom všeobecného súdu. Tak ako týmto sťažovateľom, ani navrhovateľovi

sa samozrejme rozhodnutie vecne príslušného orgánu nemusí pozdávať a môže s jeho

obsahom nesúhlasiť. Avšak fakt, že navrhovateľovi sa dané dôvody nejavia ako dostatočné,

neznamená, že ide o dôvody natoľko arbitrárne, že ich ako dostatočné nesmel vyhodnotiť ani

zákonodarca. Uvedené dôvody takými ani nie sú, keďže ide celkom jednoznačne o premenné,

ktorým nechýba racionálny základ a relevantná vecná súvislosť s obsahom rozhodnutia

zákonodarcu. Navrhovateľ od ústavného súdu žiada, aby komplexné posúdenie

faktorov, ktoré národnú radu viedli k rozhodnutiu, vyjadrenému v § 69 ods. 2 zákona

č. , nahradil vlastným posúdením a úplne tým poprel celú svoju doterajšiu

judikatúru, týkajúcu sa okrem iného aj väzby medzi nezávislosťou súdnej moci a priznaným

finančným ohodnotením jej členov. („Plat sudcu by mal byť stabilnou

a nemanipulovateľnou veličinou, a nemal by byť pohyblivým faktorom, s ktorým môže

kalkulovať aktuálne vládne zoskupenie. Zásahy zákonodarcu do oblasti materiálneho

zabezpečenia sudcov, za ktoré možno považovať aj platové reštrikcie, resp. zmrazenie

platov, či odopierame zákonom ustanovenej zložky platu narúšajú právnu istotu sudcov...

Zásah do materiálneho zabezpečenia sudcov garantovaného zákonom nesmie byť výrazom

svojvôle zákonodarcu, ale musí byť, vychádzajúc zo zásady proporcionality, odôvodnený

výnimočnými okolnosťami.“ - ) Je zrejmé, že svojvoľnou a nevykonateľnou

je práve takáto požiadavka navrhovateľa.

1.2 Súlad s medzinárodnými zmluvami

Podľa názoru národnej rady neobstojí ani námietka nesúladu § 1 napadnutého zákona

s právom na súdnu ochranu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to už len z toho dôvodu,

že Špeciálny súd je vo svojom konaní viazaný presne tými istými procesno-právnymi

a hmotno-právnymi predpismi, ako súdy, rozhodujúce v iných trestných veciach. Inými

slovami, činnosť Špeciálneho súdu v rámci poskytovania súdnej ochrany (rozhodovania

o vine a treste) sa z hľadiska procesných a hmotnoprávnych záruk v ničom nelíši od činnosti

ostatných súdov, o súlade ktorých s niet rozumných pochybností.

Napokon, Európsky súd pre ľudské práva v obdobnej právnej veci už vyslovil, že súd,

zriadený zákonom, viazaný zákonom a zložený zo sudcov, ktorí sú kreovaní tým istým

orgánom ako sudcovia iných súdov, zodpovedá kritériám čl. 6 ods. 1 dohovoru, aj keď

disponuje osobitnou vecnou príslušnosťou (§ 53 rozsudku vo veci Barberá, Messegué

a Jabardo proti Španielsku, s odkazom na § 94 správy Komisie pre ľudské práva). V danej

veci išlo navyše o súd, voči rozhodnutiam ktorého nebol prípustný opravný prostriedok

v iných ako právnych otázkach. Ak neodporuje požiadavkám čl. 6 ods. 1 dohovoru súd

so špeciálnou vecnou kompetenciou, ktorého posúdenie skutkových okolností nemožno

napadnúť opravným prostriedkom, a maiori ad minus im neodporuje súd, ktorý, uplatňujúc

tie isté kódexy ako iné súdy, v plnom rozsahu podlieha úplnej prieskumnej pôsobnosti

Najvyššieho súdu.

Navrhovateľ v tejto súvislosti namieta absenciu nezávislosti Špeciálneho súdu najmä

z dôvodu osobitných podmienok pre výkon funkcie sudcu ŠS, čo je námietka, ku ktorej

sa národná rada vyjadruje aj v bode 2.1 tohto stanoviska.

II. Súlad iných ustanovení zákona/iných zákonov...

2.1 Bezpečnostné previerky

Navrhovateľ uvádza, že podľa názoru ústavného súdu, vyjadrenom v náleze sp. zn.

, je „práve výkon sudcovskej funkcie... okolnosťou vylučujúcou podmienenie

výkonu týchto funkcií rozhodnutiu orgánov výkonnej moci. V skutočnosti však ústavný súd

nič také netvrdí, naopak: predmetom posúdenia ústavným súdom v danom konaní bola

otázka, či zákonodarca smel alebo nesmel (ako to tvrdil generálny prokurátor) udeliť týmto

osobám výnimku z povinnosti podrobiť sa bezpečnostnej previerke. V skratke, v danej veci

nešlo o to, či osoby, vyňaté podľa , nesmeli byť podrobené

bezpečnostnej previerke, ale či jej podrobené byť nemuseli, ak sa tak zákonodarca rozhodol.

Ústavný súd v tejto veci vyslovil, že rozhodnutie zákonodarcu, vyjadrené v § 34 zákona

č. , nie je z hľadiska princípu rovnosti v nesúlade s , k čomu sa národná

rada vyjadrila už v bode 1.1.2 vyššie.

Pokiaľ ide o namietaný nesúlad bezpečnostnej previerky ako podmienky pre výkon

funkcie na Špeciálnom súde s nezávislosťou súdnej moci, navrhovateľ konkrétne namieta

rozpor s čl. 141a ods. 4 písm. b), čl. 143 ods. 1 a 2, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1, čl. 145 ods. 2

a .

2.1.1 Súdna rada, vznik a zánik funkcie

Podľa a ods. 4 písm. b) , do pôsobnosti Súdnej rady patrí rozhodovať

o pridelení a preložení sudcov. Navrhovateľ neoznačuje žiadne ustanovenie napadnutého

zákona alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré by Súdnej rade

odnímalo pôsobnosť rozhodovať o pridelení a preložení sudcov. Takéto ustanovenie ani

neexistuje a rozhodovacia pôsobnosť Súdnej rady je v plnom rozsahu zachovaná aj vo vzťahu

k sudcom Špeciálneho súdu a Najvyššieho súdu.

Podľa , sústavu súdov tvoria Najvyšší súd Slovenskej republiky

a ostatné súdy (ods. 1), pričom podrobnejšiu úpravu sústavy súdov, ich pôsobnosť,

organizáciu a konanie pred nimi ustanoví zákon (ods. 2). Medzi zriadením súdu zákonom

a ustanovením , ktoré upravuje zriaďovaciu pôsobnosť zákonodarcu, samozrejme

je vecná súvislosť a národná rada s k tejto námietke vyjadrila v bode 1.1 svojho

stanoviska. Medzi ústavným zakotvením Najvyššieho súdu, resp. normotvorným zmocnením

na podrobnejšiu úpravu sústavy ostatných súdov na jednej strane a podmienkou

pre výkon funkcie sudcu Špeciálneho súdu na strane druhej však národná rada žiadnu

relevantnú vecnú súvislosť nenachádza.

Podľa , „za sudcu môže byť vymenovaný občan Slovenskej

republiky, ktorý je voliteľný do Národnej rady Slovenskej republiky, dosiahol vek 30 rokov

a má vysokoškolské právnické vzdelanie. Ďalšie predpoklady na vymenovanie za sudcu a jeho

funkčný postup, ako aj rozsah imunity sudcov ustanoví zákon.“

Podľa názoru navrhovateľa je ustanovenie, podmieňujúce pridelenie, dočasné

pridelenie a preloženie sudcu na Špeciálny súd dosiahnutím veku 35 rokov, v rozpore

s citovaným ustanovením . Podľa názoru národnej rady je naopak zrejmé,

že uvedené ustanovenia sú vo vzájomnom súlade, nakoľko podmieňuje vekom

30 rokov práve a len vymenovanie do funkcie sudcu, pričom táto podmienka sa rovnako

vzťahuje na všetkých sudcov bez rozdielu, aj na tých, ktorí po dosiahnutí veku 35 rokov

požiadajú o pridelenie na Špeciálny súd, aj na tých, ktorí voči jeho rozhodnutiam pôsobia

ako odvolací orgán na najvyššom súde. Navrhovateľ teda označuje ako nesúladné

s ústavným vekovým cenzusom 30 rokov ustanovenie, ktoré sa týka iného inštitútu ako tento

cenzus. Neoznačuje však žiadne ustanovenie, ktoré by vymenovanie do funkcie sudcu

podmieňovalo iným vekovým cenzusom ako .

2.1.2 Nezávislosť a oddelenosť súdnej moci

Podľa , v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé

a nestranné súdy. Podľa , sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí

a pri rozhodovaní sú viazaní , ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa

a 5 a zákonom. Podľa , sudcu možno preložiť na iný súd len

s jeho súhlasom alebo na základe rozhodnutia disciplinárneho senátu.

V tejto súvislosti je rozhodujúcou otázka, či je ohrozením sudcovskej nezávislosti,

ak zákonodarca podmieni prístup k výkonu funkcie sudcu Špeciálneho súdu

bezpečnostnou previerkou, ktorú vykonáva Národný bezpečnostný úrad (NBÚ). Všetky

ostatné otázky (obmedzená časová platnosť previerky, nepreložiteľnosť sudcu a tak podobne)

sa odvíjajú práve od toho, či predmetná podmienka prístupu k funkcii je alebo nie je

nezlučiteľná s nezávislosťou súdnej moci a jej oddelenosťou od moci výkonnej. Národná rada

je presvedčená, že uvedenú podmienku je možné vykladať a aplikovať ústavne konformným

spôsobom a preto nie sú dané dôvody na vyslovenie jej nesúladu s .

Za prvé, niet pochýb o tom, že zákonodarca smie podmieniť prístup k výkonu

verejnej funkcie ustanovením podmienok, ktoré majú racionálne opodstatnenie a nie sú

vo vzťahu k sledovanému cieľu neprimeranými. S prihliadnutím na vecnú pôsobnosť

Špeciálneho súdu sa rozhodnutie zákonodarcu vyžadovať od jeho sudcov bezpečnostnú

previerku nijako nejaví ako svojvoľné. Väzba medzi niektorými bezpečnostnými rizikami

podľa a niektorými oblasťami vecnej pôsobnosti Špeciálneho súdu

podľa je podľa názoru národnej rady dostatočne racionálnym

základom na to, aby opodstatnila jej rozhodnutie podmieniť prístup k funkcii sudcu

Špeciálneho súdu absolvovaním bezpečnostnej previerky.

Za druhé, časové obmedzenie platnosti bezpečnostnej previerky je inštitút, ktorý

vyplýva z povahy takejto previerky a plne zodpovedá účelu, ktorému slúži. Podľa názoru

národnej rady je v danej veci pomer prostriedkov k cieľu (vytýčenie päťročného obdobia na

platnosť previerky) opodstatnený racionálnymi a preto legitímnymi dôvodmi a nevykazuje

žiadne známky normotvornej svojvôle.

Za tretie, o tom, či sudca má alebo nemá nárok získať bezpečnostnú previerku,

v konečnej inštancii rozhoduje taký orgán, akému v právnom štáte konečné rozhodnutie

v takejto veci musí patriť, a to je súd, konkrétne Najvyšší súd. Všetky rozhodnutia orgánov

výkonnej moci (NBÚ), resp. zákonodarnej moci (výbor národnej rady), ktoré by mohli mať

dopad na prístup sudcu k funkcii sudcu Špeciálneho súdu, podliehajú kontrolnej pôsobnosti

orgánov súdnej moci. Táto pôsobnosť sa pritom vzťahuje na všetky prvky preskúmavanej veci,

t.j. tak na skutkové, ako aj na právne otázky. V kombinácii s povinnosťou odôvodnenia

rozhodnutia, ktorým sa bezpečnostná previerka nepriznáva, je plná jurisdikcia Najvyššieho

súdu v týchto veciach plnohodnotnou zárukou ochrany pred prípadnou snahou výkonnej

moci odoprieť sudcovi prístup k funkcii sudcu Špeciálneho súdu bez legitímnych dôvodov,

ktoré by boli primerané sledovanému účelu. Výkonná moc, disponujúca právomocou vydávať

bezpečnostné previerky, teda nemá v dôsledku tejto svojej právomoci možnosť zasiahnuť

do vnútorných pomerov v súdnej moci spôsobom, ktorý by predstavoval reálnu hrozbu

pre inštitucionálnu, statusovú, funkčnú alebo rozhodovaciu nezávislosť Špeciálneho súdu.

Odhliadnuc od uvedeného, navrhovateľ svoju argumentáciu opiera o predpoklad,

že NBÚ bude svoju pôsobnosť vykonávať, resp. vykonáva tak, že pre výkonnú moc vytvára

priestor pre ovplyňovanie súdnej moci, čím navrhovateľ priamo spochybňuje schopnosť

NBÚ pôsobiť v súlade so svojím ústavným a zákonným poslaním. Podľa názoru národnej

rady obavy navrhovateľa, že nejaký orgán verejnej moci by hypoteticky mohol svoju pôsobnosť

uplatňovať v rozpore so zákonom a , nepostačujú ako základ pre záver, že sama táto

pôsobnosť je hrozbou, t.j. že predstavuje zásah do sudcovskej nezávislosti aj v prípade,

ak ju NBÚ a následne parlamentný výbor uplatnia v súlade s príslušnými právnymi predpismi.

V takom prípade je totiž v nesúlade s takmer každá právomoc ktoréhokoľvek orgánu

verejnej moci.

Okrem toho je v tejto súvislosti potrebné reflektovať aj skutočnosť, že

nevyhnutným predpokladom pre to, aby Špeciálny súd mohol svoju pôsobnosť uplatniť voči

konkrétnej osobe, je postup a rozhodnutie príslušných orgánov činných v trestnom konaní,

ktoré postupujú a rozhodujú v podmienkach funkčnej a rozhodovacej nezávislosti nielen od

NBÚ, ale aj od ostatných orgánov verejnej moci. Ak teda navrhovateľ opakovane

naznačuje, že práve v dôsledku účasti NBÚ na vydávaní bezpečnostných previerok, ktoré sú

podmienkou prístupu k funkcii sudcu Špeciálneho súdu, je tento súd súdom závislým od

výkonnej moci a tejto vo svojom rozhodovaní podlieha, opomína fakt, že ani NBÚ ani iný

orgán výkonnej alebo zákonodarnej moci nemôže a nesmie dávať akékoľvek pokyny ani

orgánom činným v trestnom konaní a už tobôž nie Špeciálnemu súdu. Tvrdenie o akejsi

systémovej závislosti Špeciálneho súdu v situácii, keď tento je viazaný rovnakými

hmotnoprávnymi a procesnoprávnymi predpismi ako ostatné súdy, a ako súd prvého stupňa

podlieha úplnej prieskumnej pôsobnosti iných orgánov ochrany práva (Najvyšší súd,

prípadne ústavný súd, resp. ESĽP), je tvrdenie účelové a bez opory v relevantných právnych

okolnostiach.

Pri skúmaní súladu rozhodnutia zákonodarcu ustanoviť špecifické podmienky

pre prístup k špecifickej funkcii podľa názoru národnej rady nie sú bez významu ani

empirické okolnosti. V tejto súvislosti národná rada k námietke navrhovateľa,

že vydávanie bezpečnostných previerok orgánom výkonnej moci sui generis predstavuje

reálnu hrozbu pre nezávislé rozhodovanie Špeciálneho súdu, uvádza, že prax takéto, vo svojej

podstate hypotetické až špekulatívne, tvrdenie celkom jednoznačne vyvracia. Počas

doterajšej činnosti bol pomer vecí, v ktorých Špeciálny súd rozhodol v rozpore s návrhom

prokurátora a obžalovaného oslobodil, vyšší, ako je daný pomer v rozhodovaní trestných

súdov so všeobecnou vecnou kompetenciou. Vydávanie bezpečnostných previerok NBÚ teda

v žiadnom prípade neviedlo k situácii, ktorú načrtáva navrhovateľ, keď tvrdí, že účelom

previerky je spraviť zo Špeciálneho súdu súd zaujatý v prospech aktuálnej výkonnej moci.

Aj tieto výpovedné skutkové okolnosti nasvedčujú, že príslušná zákonná úprava

bezpečnostných previerok nepredstavuje také obmedzenie sudcovskej nezávislosti, aké by

bolo za hranicou ústavne konformného výkladu a aplikácie.

2.2 Funkčný príplatok

V súvislosti s námietkou navrhovateľa, že

je zásahom do práva na nestranného sudcu, je národná rada nútená konštatovať, že medzi

napadnutým ustanovením zákona a označeným právom nenachádza žiadnu vecnú

súvislosť. Tvrdenia navrhovateľa, že sudcov Špeciálneho súdu a príslušných sudcov

najvyššieho súdu z dôvodu poberania funkčného príplatku „verejnosť vníma ako sudcov,

ktorí sú existenčne naviazaní na vôľu výkonnej moci... čím vo verejnosti môže vzniknúť

predstava o tzv. štátnej alebo systémovej korupcii“, a že „tým sa verejnosť navádza,

aby sa dívala najmä na sudcov okresných súdov ako na ovplyvniteľných úplatkami,

resp. napomáhajúcich organizovanému zločinu“ nemajú vôbec žiadnu ústavno-právnu

relevanciu a neposkytujú priestor pre zmysluplný spor.

III. Zhrnutie

Národná rada v plnom rozsahu rešpektuje právomoc ústavného súdu preskúmať,

či svoju pôsobnosť, zverenú jej , vykonala spôsobom, ktorý neprekračuje

prípustné mantinely a nie je prejavom regulačnej svojvôle. Podľa názoru národnej rady

v žiadnom z prvkov zákonnej úpravy, ktoré navrhovateľ napadá či už v petite alebo

v odôvodnení svojho návrhu, tieto ústavné limity neprekročila.

Konkrétne, národná rada je presvedčená, že jej rozhodnutie (i) zriadiť Špeciálny súd,

(ii) nevylúčiť sudcov Špeciálneho súdu z povinnosti získať bezpečnostnú previerku, a (iii)

priznať sudcom Špeciálneho súdu funkčný príplatok v žiadnom prípade nemožno chápať

ako arbitrárne a popierajúce princípy materiálneho štátu. Naopak, podľa názoru národnej

rady ide o rozhodnutie, ktoré sa v dostatočnej miere opiera o racionálne dôvody a má

relevantnú vecnú súvislosť s legitímnymi cieľmi verejného záujmu, ktorých identifikácia

a presadzovanie je dominantnou súčasťou kompetenčnej výbavy národnej rady.

Na základe uvedených dôvodov národná rada navrhuje, aby ústavný súd návrhu

navrhovateľa nevyhovel a vyslovil, že napadnuté ustanovenia nie sú v nesúlade

s označenými článkami a medzinárodných zmlúv...»

Ústavný súd požiadal o vyjadrenie k návrhu aj Súdnu radu Slovenskej republiky

(ďalej aj „súdna rada“) vzhľadom na jej ústavné postavenie a predmet prerokúvaného

návrhu. V stanovisku súdnej rady z 10. novembra 2008 (schváleného jej uznesením z

11. novembra 2008) sa uvádza:

«... S argumentáciou 46 poslancov uvedenou v predmetnom návrhu a jeho doplnku

treba súhlasiť najmä preto, že zriadenie Špeciálneho súdu je v rozpore s princípmi

právneho štátu. Totiž, Národná rada SR ako štátny orgán konala nad rámec a jej

medzí, keď neupravuje možnosť zriadenia takéhoto súdu a v podmienkach

Slovenskej republiky nebol daný spoločenský záujem na jeho vytvorení. Kreovanie

Špeciálneho súdu by bolo dôvodné vtedy, ak by všeobecné súdy neboli spôsobilé riadne

zabezpečiť súdnu ochranu subjektom, ktorí ju potrebujú, prípadne že by sa výkon súdnictva

dostal do konfliktu so štátnymi záujmami. V Slovenskej republike o takúto situáciu nešlo

a rovnako európskych štátov zriadenie takýchto súdov zakazujú. Pokiaľ zákonodarca

mienil upraviť určité spoločenské vzťahy, mohol tak urobiť len v rozsahu a spôsobom, ktorý

je v súlade s SR, čo sa (pre chýbajúce podmienky možnosti vzniku takéhoto súdu)

nestalo. Porovnanie s tureckým vzorom je nenáležité.

Vychádzajúc z charakteristiky Špeciálneho súdu, ktorého pôsobnosť je v porovnaní

so všeobecnými súdmi neprimerane zredukovaná a s prihliadnutím na okolnosť, že výber

jeho sudcov je viazaný na osobitnú previerku, ktorej výkon realizuje výkonná moc, treba

vyvodiť, že bol vážne narušení princíp nezávislosti súdnej moci.

V súvislosti s osobitne výhodnými podmienkami pre výkon funkcie sudcov

Špeciálneho súdu, treba upozorniť na výsledky zasadnutia Pléna Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, ktoré sa konalo 25. mája 2007. Prerokovalo správu o aplikácii

a účinnosti ustanovení a nasl. o sudcoch a prísediacich v znení

neskorších predpisov. V zmysle ustanovenia § 69 ods. 2 zákona o sudcoch v znení zákona

č. , funkčný príplatok za výkon funkcie patri sudcovi Špeciálneho súdu

a sudcovi najvyššieho súdu, ktorý rozhoduje o opravných prostriedkoch vo veciach, na

ktoré je v prvom stupni príslušný Špeciálny súd, mesačne v sume rovnajúcej sa šesť násobku

priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky

za predchádzajúci kalendárny rok.

V roku 2006 sa pri stanovení príplatku v zmysle citovaného zákonného ustanovenia

vychádzalo zo sumy 17 300 Sk, takže výška samotného príplatku predstavovala sumu

103 800 Sk (17 300 x 6), na ktorý majú nárok iba tí sudcovia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, ktorí rozhodujú o opravných prostriedkoch vo veciach, na ktoré je v prvom stupni

príslušný Špeciálny súd a nie aj „ostatní“ sudcovia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky;

ich základným platom je plat rovnajúci sa 1,3 násobku platu poslanca národnej rady (§ 66

ods. 1 zákona o sudcoch), čo vo finančnom vyjadrení predstavuje sumu 67 470 Sk (17 300 x

3 x 1, 3), ku ktorej treba pripočítať funkčné príplatky za vyššiu sudcovskú funkciu v zmysle

ustanovenia § 69 ods. 1 zákona o sudcoch pohybujúce sa v sumách 4000 (u predsedov

senátov) a 5000 Sk (u predsedov kolégií).

V roku 2007 činí tento rozdiel 112 600 Sk. Sudcovia najvyššieho súdu, ktorí

nerozhodujú ako sudcovia rozhodujúci o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam

Špeciálneho súdu tento príplatok nemajú a poberajú so sudcami, ktorí rozhodujú

o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam Špeciálneho súdu, len rovnaký základný

plat, ktorý v roku 2007 dosahoval výšku 73 190 Sk. Z uvedeného vyplýva, že len funkčný

príplatok sudcu najvyššieho súdu rozhodujúceho o opravných prostriedkoch proti

rozhodnutiam Špeciálneho súdu tvorí 153,8 % základného platu sudcu najvyššieho súdu .

Spolu so základným platom bol plat sudcu najvyššieho súdu rozhodujúceho o opravných

prostriedkoch proti rozhodnutiam Špeciálneho súdu v roku 2007 celkom 185 790 Sk.

Rovnako to platilo aj o sudcoch Špeciálneho súdu. V roku 2008 je rozdiel v odmeňovaní

sudcov ešte markantnejší.

V odmeňovaní sudcov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky teda vzniká podstatný

rozdiel, ktorý nemožno považovať za odôvodnený, lebo :

1) požiadavky na výkon funkcie sudcu na najvyššom súde (až na príslušnú previerku

NBU) sú pre všetkých sudcov rovnaké,

2) zodpovednosť za rozhodovaciu činnosť nesie sudca v každej veci bez ohľadu

na špecializáciu,

3) skutočnosť, že sudca rozhodujúci o odvolaniach proti rozhodnutiam Špeciálneho

súdu sa podrobí príslušnej previerke nemôže zakladať takto podstatný rozdiel v platoch

sudcov Najvyššieho súdu, aký v súčasnej dobe existuje. Takýto, rozdiel nezakladá ani

skladba a povaha vecí prejednávaných v týchto špeciálnych senátoch.

Podľa článku 12 ( v znení

neskorších predpisov) ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva

a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné. Rovnako to platí

aj podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a tiež aj podľa

Všeobecnej deklarácie ľudských práv. Všetci sú si pred zákonom rovní a majú právo

na rovnakú zákonnú ochranu bez akejkoľvek diskriminácie, ktorá porušuje Všeobecnú

deklaráciu ľudských práv, aj proti akémukoľvek podnecovaniu takejto diskriminácie (článok

7 Všeobecnej deklarácie ľudských práv a Článok 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd). Tieto zásady bez pochýb platia aj pri odmeňovaní sudcov, čo vyplýva

aj z Európskej charty o zákone pre sudcov. Podľa čl. 6 bod 6.1 Európskej charty o štatúte

sudcu prijatej na podnet Rady Európy v júli 1998 v Štrasburgu v spojení s Princípom III.

Odporúčania Rady Európy č. R (94) 12 platí, že „sudcovia vykonávajúci sudcovské funkcie

majú nárok na plat, ktorého výška musí byť adekvátna dôstojnosti ich právnickej profesie

v spoločnosti a zodpovednosti, ktorú na seba berú a má byť stanovená tak, aby ich chránila

pred tlakmi na ovplyvňovanie ich rozhodovania a vôbec ich konania v rámci im zverených

právomocí, ktoré by poškodili ich nezávislosť a nestrannosť.“

Všeobecné zmocnenie na prijímanie antidiskriminačných opatrení obsahuje aj čl. 13

Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, na základe ktorej bola (okrem iného) prijatá

aj smernica Rady EU č. 78/2000 z 27. 11. 2000, ktorá ustanovuje všeobecný rámec

rovnakého zaobchádzania v zamestnaní a zárobkovej činnosti.

Keďže Slovenská republika je demokratický a právny štát, ktorý nie je viazaný

na nijakú ideológiu, a ktorý dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva,

medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná ( zákona

č. ), treba sa zamerať na odstránenie diskriminácie na Najvyššom súde

Slovenskej republiky, ktorá zakladá nežiadúcu disproporciu v odmeňovaní sudcov; v tejto

súvislosti treba poukázať na

Je zrejmé, že na odstránenie diskriminácie vyvolanej spôsobom odmeňovania sudcov

Špeciálneho súdu čakajú tak sudcovia krajských, ako aj okresných súdov...»

Ústavný súd požiadal o vyjadrenie k návrhu aj Najvyšší súd Slovenskej republiky

(ďalej aj „najvyšší súd“). Stanovisko najvyššieho súdu z 10. novembra 2008 je z hľadiska

obsahu totožné so stanoviskom súdnej rady.

Ústavný súd napokon požiadal o vyjadrenie k návrhu aj generálneho prokurátora

Slovenskej republiky (ďalej aj „generálny prokurátor“), ktorý sa vyjadril podaním

z 22. decembra 2008, v ktorom sa uvádza: «... Podstatný význam pre posúdenie návrhu

na začatie konania a namietanej zákonnej úpravy má rozhodnutie, či Špeciálny súd

zriadený o zriadení Špeciálneho súdu a Úradu špeciálnej

prokuratúry je súdom špecializovaným alebo súdom mimoriadnym a či postavenie a

pôsobnosť Špeciálneho súdu a jeho sudcov rešpektuje a

medzinárodné zmluvy, ktorými je Slovenská republika viazaná.

Mimoriadne súdy majú svoje charakteristické znaky - vymykajú sa z ustáleného

poriadku, z bežných pravidiel, sú zriadené účelovo len v záujme dosiahnutia vopred

určeného cieľa a po jeho dosiahnutí zanikajú. Toto tvrdenie podporuje aj spôsob a účel

zriadenia, postavenie a pôsobnosť mimoriadnych súdov, ktoré v minulosti pôsobili

na našom území.

Za mimoriadny súd zriadený v minulosti na našom území možno označiť viaceré

súdy. V dávnej minulosti takým súdom bol napríklad zvláštny vyšetrovací a súdny tribunál

zriadený v roku 1687 hlavným veliteľom cisárskych jednotiek v Hornom Uhorsku

v súvislosti s politickými a náboženskými represáliami, ktoré vošli do dejín pod názvom

„Prešovské jatky“. V minulom storočí mimoriadnymi súdmi boli nepochybne Národný súd

so sídlom v Bratislave, okresné ľudové súdy so sídlom v sídle okresu a miestne ľudové súdy

v každej politickej obci, ktoré boli zriadené na území Slovenska za účelom potrestania

trestných činov uvedených v nariadení Slovenskej národnej rady č. 33/1945 Sb. n. SNR

o potrestaní fašistických zločincov, okupantov, zradcov a kolaborantov a o zriadení

ľudového súdnictva. Toto nariadenie ustanovovalo zloženie týchto ľudových súdov, ich

personálnu pôsobnosť, osobitné skutkové podstaty trestných činov, tresty (vrátane trestu

smrti) a osobitné právne následky odsúdenia (strata občianskych práv), osobitné pravidlá

na konanie a rozhodovanie ľudových súdov (konanie aj v neprítomnosti obžalovaného,

hlavné pojednávanie muselo byť zahájené do 14 dní od podania obžalobného spisu

predsedovi súdu, rozsudok bolo treba vyniesť a vyhlásiť hneď po skončení hlavného

pojednávania, proti rozhodnutiu súdu nebol prípustný riadny opravný prostriedok,

obžalovaný pred miestnym ľudovým súdom si mohol zvoliť obhajcu, ten však nesmel byť

z radov advokátov a sudcov) a tiež osobitné pravidlá na výkon trestov. Priamo v tomto

nariadení bolo ustanovené, že nadobúda účinnosť hneď a platí na čas jedného roku. Okrem

ďalších mimoriadnych súdov zriadených po druhej svetovej vojne na našom území

(mimoriadne ľudové súdy zriadené dekrétmi prezidenta) bol zriadený za účelom ochrany

nových spoločensko-politických pomerov Štátny súd. Tento súd bol zriadený zákonom

č. 232/1948 Sb. o Štátnom súde a do jeho právomoci patrilo konanie a rozhodovanie

o trestných činoch ustanovených v zákone č. 231/1948 Sb. na ochranu ľudovodemokratickej

republiky, ktorý obsahoval osobitné skutkové podstaty trestných činov, vrátane trestov

za ich spáchanie. Zákon č. 231/1948 Sb. na ochranu ľudovodemokratickej republiky bol

zrušený zákonom č. 86/1950 Sb. . Zákon č. 232/1948 Sb. o Štátnom súde bol

zrušený zákonom č. 66/1952 Sb. o organizácii súdov.

Špeciálny súd je zriadený zákonom - o zriadení

Špeciálneho súdu a Úradu špeciálnej prokuratúry. Tento súd je zaradený do systému

ostatných súdov Slovenskej republiky ako súd nezávislý s právomocou vykonávať súdnictvo

oddelene od iných štátnych orgánov. Špeciálny súd koná a rozhoduje podľa tých istých

hmotno-právnych a procesno-právnych predpisov ako ostatné súdy v trestných veciach.

Zákon časovo neobmedzil jeho pôsobnosť, je zriadený ako súd trvalý. Ide o samostatný súd

so špecializovanou agendou v oblasti trestného práva zameraný na ochranu pred korupciou

a organizovaným zločinom. Korupcia a organizovaný zločin sa stávajú významným

globálnym problémom ľudstva, ktorému musia štáty čeliť v záujme zachovania bezpečnosti,

stability a ekonomického rozvoja. Korupcia ohrozuje právny štát, demokraciu a ľudské

práva, narúša hospodársku súťaž, bráni hospodárskemu rozvoju, ohrozuje stabilitu

demokratických inštitúcií a morálne základy spoločnosti. Organizovaný zločin ohrozuje

bezpečnosť a ekonomiku jednotlivých Štátov, fungovanie spoločnosti, demokraciu,

nezávislosť štátnych orgánov a integritu finančných inštitúcií. Nepochybne ide o závažné

dôvody a týmito dôvodmi zákonodarca aj odôvodnil zriadenie Špeciálneho súdu.

Rozhodnutie o otázke, či existoval naliehavý spoločenský záujem na zriadení Špeciálneho

súdu, nepatrí do kompetencie Ústavného súdu Slovenskej republiky; posúdenie

a rozhodnutie o tom, či určitý právny nástroj je alebo nie je spoločensky potrebný, patrí

do kompetencie Národnej rady Slovenskej republiky. Ústavný súd Slovenskej republiky

je však oprávnený rozhodnúť o tom, či zriadenie Špeciálneho súdu zákonom Národnej rady

Slovenskej republiky, jeho postavenie, pôsobnosť a postavenie jeho sudcov je v súlade

s a medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská

republika viazaná.

Podľa sústavu súdov tvoria Najvyšší súd Slovenskej

republiky a ostatné súdy (čl. 143 ods. 1). Podrobnejšiu úpravu sústavy súdov, ich

pôsobnosť, organizáciu a konanie pred nimi ustanoví zákon (čl. 143 ods. 2).

Z uvedeného je zrejmé, že ústavodarca zveril do právomoci zákonodarcu ustanoviť,

ktoré súdy budú spolu s Najvyšším súdom Slovenskej republiky tvoriť sústavu súdov...

... V dôvodovej správe k je výslovne uvedené,

citujem: „... Sústava súdov je jednotná. Všeobecné súdy rozhodujú vo veciach

občianskoprávnych, obchodnoprávnych a trestnoprávnych a preskúmavajú aj zákonnosť

rozhodnutí správnych orgánov. Postavenie vojenských súdov upraví osobitný zákon“.

To znamená, že ústavodarca už pri schvaľovaní počítal

s existenciou vojenských súdov a ponechal na zákonodarcu, aby upravil ich postavenie,

t. j. ich sústavu i právomoc...

... spôsob určenia pôsobnosti Špeciálneho súdu sa nevymyká z rámca spôsobu

určenia pôsobnosti vojenských súdov v zákonnej úprave účinnej v čase schválenia

Slovenskej republiky... To však neplatí vo vzťahu k jeho zaradeniu do systému súdov

Slovenskej republiky, jeho postaveniu a postaveniu jeho sudcov.

Špeciálny súd má celoštátnu pôsobnosť ( o sídlach

a obvodoch súdov Slovenskej republiky); nevzťahujú sa naňho ustanovenia o miestnej

príslušnosti ( ). Špeciálny súd má výlučnú pôsobnosť; je to jediný

súd v sústave súdov Slovenskej republiky, ktorý je výlučne oprávnený konať a rozhodovať

ako súd prvého stupňa v trestných veciach ustanovených zákonom (§ 14 Trestného

poriadku). O riadnych opravných prostriedkoch proti jeho rozhodnutiam rozhoduje

Najvyšší súd Slovenskej republiky ( ), ktorý je inak súdom tretieho

stupňa ( ). Vo vzťahu k rozhodnutiam Špeciálneho súdu je Najvyšší

súd Slovenskej republiky súčasne súdom druhého i tretieho stupňa (porovnaj § 315 a § 377

).

Senáty Špeciálneho súdu (súd prvého stupňa) majú rovnaké zloženie ako senáty

krajských súdov a Vyššieho vojenského súdu (súdy druhého stupňa); skladajú sa z troch

sudcov, z ktorých jeden je predsedom senátu (, a zákona č,

osudoch); senáty okresných súdov a vojenských obvodových súdov (súdy prvého stupňa)

sa skladajú z predsedu senátu a dvoch prísediacich ( a

o súdoch).

Špeciálny súd je síce súdom prvého stupňa, na účely sa však

považuje za krajský súd ( ). Krajský súd podľa Trestného

poriadku nekoná ako súd prvého stupňa, je odvolacím súdom (§ 10 ods. 5 a §315).

Na sudcov Špeciálneho súdu a tých sudcov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

ktorí rozhodujú o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu Špeciálneho súdu, sa vzťahujú

osobitné pravidlá.

Na Špeciálny súd možno prideliť len sudcu, ktorý dovŕšil vek 35 rokov a podľa

vyjadrenia Národného bezpečnostného úradu podľa osobitného zákona je oprávnený

oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami stupňa utajenia Prísne tajné. Tieto

podmienky platia rovnako na sudcu dočasne prideleného alebo sudcu preloženého

na Špeciálny súd, ako aj na sudcu, ktorý rozhoduje o opravnom prostriedku proti

rozhodnutiu Špeciálneho súdu ( o sudcoch

a prísediacich).

Ak sudca pridelený alebo preložený na Špeciálny súd prestane spĺňať podmienku

oprávnenosti oboznamovania sa s utajovanými skutočnosťami stupňa utajenia Prísne tajné,

musí byť preložený na iný súd ( o sudcoch

a prísediacich). Ak nedá súhlas na preloženie, výkon funkcie sudcu sa prerušuje (§ 150a

ods. 3 o sudcoch a prísediacich).

Oprávnenie na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami pre stupeň utajenia

Prísne tajné možno nadobudnúť len na základe bezpečnostnej previerky IV. stupňa [§ 15

ods. 1 a ods. 2 písm. d) o ochrane utajovaných skutočností

a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ o ochrane

utajovaných skutočností“)]. Bezpečnostnú previerku IV. stupňa vykonáva Národný

bezpečnostný úrad [ o ochrane utajovaných

skutočností], ktorý je ústredným orgánom štátnej správy [§ 21 písm. j) zákona

č. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy], teda

orgánom riadeným na princípe nadriadenosti a podriadenosti.

Platnosť osvedčenia pre utajované skutočnosti stupňa utajenia Prísne tajné je

5 rokov ( o ochrane utajovaných skutočností), pričom

Národný bezpečnostný úrad má právo sudcu preverovať aj počas doby platnosti takého

osvedčenia a na základe zistenia nových skutočností platnosť osvedčenia zrušiť (§ 29

o ochrane utajovaných skutočností).

Za problematické považujem to, že jednou z podmienok na pridelenie, dočasné

pridelenie alebo preloženie sudcu na Špeciálny súd alebo na Najvyšší súd Slovenskej

republiky do senátu, ktorý rozhoduje o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam

Špeciálneho súdu, je bezpečnostná previerka sudcu. Nemala by to byť v žiadnom prípade

bezpečnostná previerka na získanie oprávnenia na oboznamovanie sa s utajovanými

skutočnosťami v zmysle právnej úpravy ustanovenej v

o ochrane utajovaných skutočností, ak predmetom konania pred súdom nie je informácia

alebo vec, ktorá je utajovanou skutočnosťou, teda informáciou alebo vecou určenou

pôvodcom utajovanej skutočnosti, ktorú vzhľadom na záujem Slovenskej republiky treba

chrániť pred vyzradením, zneužitím, poškodením, neoprávneným rozmnožením, zničením,

stratou alebo odcudzením a ktorá môže vznikať len v oblastiach, ktoré ustanoví vláda

Slovenskej republiky svojím nariadením [ o ochrane

utajovaných skutočností]. Podmienenie oprávnenia vykonávať funkciu sudcu na Špeciálnom

súde a na Najvyššom súde Slovenskej republiky v senáte, ktorý rozhoduje o opravných

prostriedkoch proti rozhodnutiam Špeciálneho súdu, podmienkou ich oprávnenosti

oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami, ktoré nie sú predmetom konania na súde,

je účelové - smeruje len k oprávneniu Národného bezpečnostného úradu vykonávať

bezpečnostnú previerku sudcov. A tak v podstate Národný bezpečnostný úrad rozhoduje

o tom, či sudca spĺňa podmienku na výkon funkcie na špeciálnom súde a či sudca

Špeciálneho súdu a sudca Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zaradený do senátu, ktorý

rozhoduje o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam Špeciálneho súdu, smie vo svojej

funkcii zotrvať ( , o sudcoch a prísediacich).

Takáto právna úprava nevytvára predpoklady pre nezávislosť sudcov, dokonca,

vážne spochybňuje ich nezávislosť. Spochybňuje nezávislosť aj samotného Špeciálneho súdu

a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, pretože nevylučuje účelové zásahy do zloženia ich

senátov. Umožňuje neprimeranú ingerenciu do sudcovskej legitimity, a to nielen pri vzniku

funkcie sudcu Špeciálneho súdu, jej trvaní či zániku, ale aj pri oprávnení vykonávať naďalej

funkciu sudcu na inom súde po strate oprávnenia vykonávať funkciu sudcu na Špeciálnom

súde. To isté sa vzťahuje aj na sudcov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky oprávnených

rozhodovať o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam Špeciálneho súdu vo veciach,

na ktoré je v prvom stupni príslušný Špeciálny súd.

Závislosť sudcov Špeciálneho súdu a tých sudcov Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, ktorí rozhodujú o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam Špeciálneho

súdu, od bezpečnostnej previerky vykonávanej Národným bezpečnostným úradom neneguje

ani možnosť inštančného postupu pred výborom Národnej rady Slovenskej republiky,

či možnosť následného súdneho prieskumu. Aj eventuálna závislosť sudcov od rozhodovacej

činnosti orgánu výkonnej moci je v rozpore s imanentným princípom právneho štátu -

nezávislosťou súdnictva. Ak je teda nevyhnutným predpokladom pre spravodlivé

rozhodovanie súdov ich nezávislosť, a contrario súd, ktorého nezávislosť možno spochybniť,

nemôže byť zárukou spravodlivého rozhodovania Európsky súd pre ľudské práva vo veci

Delcourt proti Belgicku zo 17. januára 1970, ale aj v ďalších už potvrdil, že spravodlivosť

nielenže má byť vykonávaná; musí sa aj javiť, že má byť vykonávaná (Justice must not only

be done; it must also be seen to be done).

Z týchto dôvodov podporujem predložený návrh vo vzťahu k ustanoveniam § 11

ods. 3 a a o sudcoch a prísediacich. Na účely

eliminácie bezpečnostných rizík predsa nič nebráni zákonodarcovi prijať takú zákonnú

úpravu, ktorá vytvorí predpoklady pre bezpečnostnú spoľahlivosť sudcov - tá však musí byť

v súlade s princípmi demokratického a právneho štátu.

Špeciálny súd je súdom prvého stupňa, napriek tomu:

- sudcovia Špeciálneho súdu majú základný plat rovnaký ako sudcovia súdu tretieho stupňa

- Najvyššieho súdu Slovenskej republiky [ o sudcoch

a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „

o sudcoch a prísediacich“)],

- sudcovia Špeciálneho súdu majú rovnaký základný plat bez ohľadu na dĺžku praxe tak,

ako sudcovia súdu tretieho stupňa - Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, teda nie sú

zaradení do platovej skupiny podľa dĺžky praxe tak, ako ostatní sudcovia súdov prvého

stupňa i druhého stupňa ( až 4 o sudcoch

a prísediacich),

- predseda a podpredseda Špeciálneho súdu majú rovnaký funkčný príplatok za riadiacu

činnosť ako predsedovia a podpredsedovia súdov druhého stupňa (§ 68 ods. 1 zákona

č. o sudcoch a prísediacich),

- predseda senátu Špeciálneho súdu a sudca Špeciálneho súdu, ktorý rozhoduje ako

samosudca, majú rovnaký funkčný príplatok za vyššiu sudcovskú funkciu ako predsedovia

senátov a sudcovia rozhodujúci ako samosudcovia na súde druhého stupňa (§ 69 ods. 1

o sudcoch a prísediacich),

- len sudcovia Špeciálneho súdu a len tí sudcovia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

ktorí rozhodujú o opravných prostriedkoch vo veciach, na ktoré je v prvom stupni príslušný

špeciálny súd, majú nárok na mesačný funkčný príplatok za výkon funkcie v sume

rovnajúcej sa šesťnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca

v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok (§ 69 ods. 2 zákona

č. o sudcoch a prísediacich) - tento funkčný príplatok je jednou zo zložiek

funkčného platu sudcu ( o sudcoch a prísediacich).

V roku 2008 mesačný funkčný príplatok priznaný ustanovením § 69 ods. 2 zákona

č. o sudcoch a prísediacich len sudcom Špeciálneho súdu a tým sudcom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorí rozhodujú o opravných prostriedkoch

vo veciach, na ktoré je v prvom stupni príslušný Špeciálny súd, činí 120 876 Sk. Základný

plat v roku 2008 im prislúcha v sume určenej podľa

o sudcoch a prísediacich, t.j. vsunie 78 650 Sk. Ich funkčný plat v roku 2008 tak činí

najmenej 199 526 Sk (tento funkčný plat sa zvyšuje o funkčný príplatok za riadiacu činnosť

a funkčný príplatok za vyššiu sudcovskú funkciu, ak im patrí podľa § 68, § 69 ods. 1 a § 70

o sudcoch a prísediacich).

Základný plat sudcov okresných súdov a vojenských obvodových súdov, ktoré sú

súdmi prvého stupňa, vo veku od 35 rokov činí od 95 % do 120 % z priemerného platu

sudcu v závislosti od dĺžky ich praxe rozhodujúcej na zaradenie do príslušného platového

stupňa ( a v spojení s o sudcoch a prísediacich).

Priemerný plat sudcu v roku 2008 je 60 500 Sk (§ 23 ods. 1 v spojení s § 2 ods. 1 zákona

č. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej

republiky). To znamená, že v roku 2008 im patrí základný plat v sume od 57 475 Sk

do 72 600 Sk (základný plat v sume 72 600 Sk patrí až od začiatku 24. roku praxe). Tento

základný plat je súčasne ich funkčným platom, ak nemajú nárok na niektorý z funkčných

príplatkov ( o sudcoch a prísediacich).

Základný plat sudcov krajských súdov a sudcov Vyššieho vojenského súdu, ktoré sú

súdmi druhého stupňa, vo veku nad 35 rokov činí od 100 % do 125 % z priemerného platu

sudcu v závislosti od dĺžky ich praxe rozhodujúcej na zaradenie do príslušného platového

stupňa ( a v spojení s o sudcoch a prísediacich).

To znamená, že v roku 2008 im patrí základný plat v sume od 60 500 Sk do 75 625 Sk

(základný plat v sume 75 625 Sk patrí až od začiatku 24. roku praxe). Tento základný plat

je súčasne ich funkčným platom, ak nemajú nárok na niektorý z funkčných príplatkov (§ 71

ods. 1 o sudcoch a prísediacich).

Základný plat sudcov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorí nerozhodujú

o opravných prostriedkoch vo veciach, na ktoré je v prvom stupni príslušný Špeciálny súd,

je plat rovnajúci sa 1,3 násobku platu poslanca Národnej rady Slovenskej republiky (§ 66

ods. 1 o sudcoch a prísediacich), t.j. 130% z priemerného platu

sudcu. To znamená, že v roku 2008 im patrí základný plat v sume 78 650 Sk. Tento základný

plat je súčasne ich funkčným platom, ak nemajú nárok na niektorý z funkčných príplatkov

( o sudcoch a prísediacich).

Z uvedeného je zrejmé, že ak neberiem do úvahy funkčné príplatky za riadiacu

činnosť a funkčné príplatky za vyššiu sudcovskú funkciu, ktoré patria sudcom za podmienok

ustanovených v , a o sudcoch a prísediacich

(poznamenávam, že sudcom Špeciálneho súdu v rovnakej výške ako sudcom súdov druhého

stupňa), v roku 2008 predstavuje funkčný plat sudcov:

1. suma od 57 475 Sk do 72 600 Sk, ak ide o sudcov okresných súdov alebo sudcov

vojenských obvodových súdov,

2. suma od 60 500 Sk do 75 625 Sk, ak ide o sudcov krajských súdov a Vyššieho

vojenského súdu,

3. suma 78 650 Sk, ak ide o sudcov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorí

nerozhodujú o opravných prostriedkoch vo veciach, na ktoré je v prvom stupni príslušný

špeciálny súd,

4. suma 199 526 Sk, ak ide o sudcov Špeciálneho súdu a tých sudcov Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky, ktorí rozhodujú o opravných prostriedkoch vo veciach, na ktoré

je v prvom stupni príslušný Špeciálny súd.

To znamená, že funkčný plat sudcov Špeciálneho súdu a tých sudcov Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky, ktorí rozhodujú o opravných prostriedkoch vo veciach, na ktoré

je v prvom stupni príslušný Špeciálny súd, v roku 2008 je takmer:

1. 3,5 až 2,75-krát vyšší ako funkčný plat sudcov okresného súdu a sudcov

vojenských obvodových súdov,

2. 3,3 až 2,64-krát vyšší ako funkčný plat sudcov krajského súdu a Vyššieho

vojenského súdu,

3. 2,54-krát vyšší ako funkčný plat sudcov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

ktorí nerozhodujú o opravných prostriedkoch vo veciach, na ktoré je v prvom stupni

príslušný Špeciálny súd.

Takýmto systémom odmeňovania sudcovia Špeciálneho súdu a tí sudcovia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorí rozhodujú o opravných prostriedkoch

vo veciach, na ktoré je v prvom stupni príslušný Špeciálny súd, sú výrazným spôsobom

neprimerane zvýhodnení oproti ostatným sudcom, a to pri porovnateľnom pracovnom

zaťažení.

Z uvedeného je zrejmé, že zákonné vymedzenie postavenia a pôsobnosti Špeciálneho

súdu, ako aj postavenia a pôsobnosti jeho sudcov je nesystémové - je súdom prvého stupňa,

na účely sa považuje za krajský súd, ktorý je súdom druhého stupňa,

o opravných prostriedkoch proti jeho rozhodnutiam rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej

republiky, ktorý je inak súdom tretieho stupňa, jeho sudcovia majú ochranu, výhody

a príjem za výkon sudcovskej funkcie podstatne vyšší ako väčšina sudcov Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, teda súdu najvyššieho - tretieho stupňa. Jeho „špeciálnosť“ v

podstate spočíva v tom, že

- má výlučnú pôsobnosť na konanie a rozhodovanie v prvom stupni o niektorých

trestných činoch taxatívne vymedzených osôb a o taxatívne vymedzených trestných činoch

ostatných osôb,

- jeho sudcovia majú osobitný status, ktorý sa výrazným spôsobom a nesystematický

vymyká z rámca statusu sudcov ostatných súdov - už samotná skutočnosť, že sú sudcami

Špeciálneho súdu im dáva právo na osobitnú ochranu, fakticky aj na zabezpečenie

osobitného druhu bývania, osobitné materiálno-technické vybavenie súdu vysoko

prevyšujúce štandard materiálno-technického vybavenia ostatných súdov a najmä, ich

príjem za výkon funkcie sudcu značne prevyšuje príjem ostatných sudcov, dokonca aj tých

sudcov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorí často rozhodujú o zložitejších trestných

veciach (ale aj iných ako trestných veciach) a nebezpečnejších páchateľoch ako sudcovia

Špeciálneho súdu. V článku 143 ods. 1 vyplýva, že sústavu

súdov tvoria Najvyšší súd Slovenskej republiky a ostatné súdy. Výkladom tohto ustanovenia

možno dôjsť k záveru, že na čele sústavy všeobecných súdov môže byť iba jeden najvyšší

súdny orgán a že musí ísť o jednotný súd. Z tohto pohľadu je potrebné považovať

za neprípustné, aby sudcovia tohto súdu vykonávajúci rovnakú agendu tvorili dve rozdielne

skupiny sudcov, t. j. na jednej strane všeobecne trestní sudcovia a na druhej strane sudcovia

poverení rozhodovaním v odvolacej agende proti rozhodnutiam špeciálneho súdu. De facto

tu pod názvom „Najvyšší súd SR“ pôsobia dva súdy a vlastne takto existuje zakrytý Najvyšší

špeciálny súd,

- výkon sudcovskej funkcie na Špeciálnom súde má dočasný charakter vzhľadom

na dočasnú platnosť osvedčenia Národného bezpečnostného úradu na oboznamovanie sa

s utajovanými skutočnosťami stupňa utajenia Prísne tajné a na oprávnenie Národného

bezpečnostného úradu zrušiť platnosť takého osvedčenia alebo po uplynutí zákonom

ustanovenej 5-ročnej lehoty takéto osvedčenie neudeliť.

výslovne nezakazuje zriaďovanie súdov so špeciálnou

agendou. Ústavodarca schválením ustanovenia vytvoril

priestor pre zákonodarcu, aby zákonom ustanovil takú sústavu súdov, ich pôsobnosť,

organizáciu a konanie pred nimi, ktoré budú zodpovedať požiadavkám aplikačnej praxe.

To však neznamená, že zákonodarca nemusí rešpektovať ústavné princípy vzťahujúce

sa na súdy, sudcov a súdnictvo, že postavenie a pôsobnosť určitého konkrétneho súdu a jeho

sudcov sa môže vymykať zo zákonného rámca ostatných súdov patriacich do tej istej sústavy

súdov a zo zákonného postavenia a podmienok na výkon sudcovskej funkcie ostatných

sudcov, že „rovnaké môže byť upravované ľubovoľne nerovnako“, ale ani to, že niektoré

osoby s osobitným postavením v štáte možno vyňať z pôsobnosti všeobecných súdov (§ 14

ods. 1 ) a ustanoviť pre nich jeden prvostupňový súd s výlučnou

právomocou. Nemožno vylúčiť, že výlučná pôsobnosť Špeciálneho súdu ustanovená v § 14

ods. 1 v konečnom dôsledku môže priniesť pre niektoré osoby uvedené

v tomto ustanovení negatívny a pre niektoré pozitívny výsledok, a to len v závislosti od ich

vplyvu či vzťahov so sudcami Špeciálneho súdu. Naviac, takouto právnou úpravou

zákonodarca výslovne spochybňuje odbornú i morálnu schopnosť sudcov ostatných súdov

Slovenskej republiky rozhodovať nestranne a nezávisle v súlade so zákonom o všetkých

trestných činoch, teda aj o tých, ktoré spáchajú ústavní činitelia či iné osoby s osobitným

postavením. Vo všeobecnosti sudcov, ktorým zákonodarca na návrh vlády prizná špecifické

významné osobné výhody oproti ostatným sudcom, môže verejnosť vnímať ako sudov

kooperujúcich s politickými činiteľmi (či už súčasnými alebo bývalými), ako sudcov

rozhodujúcich neobjektívne, podľa objednávky, čím sa spochybňuje dôvera verejnosti

v súdnictvo ako také. Podľa môjho názoru takáto právna úprava je v rozpore so základnými

princípmi právneho štátu, princípom rovnosti (ľudia sú rovní v dôstojnosti i v právach –

to platí pre sudcov, ako aj pre osoby stojace pred súdom) a princípom nestrannosti

a nezávislosti súdnictva, ktorý zaručuje jednak sudcom právo rozhodovať nestranne

a nezávisle a jednak každému, aby o jeho veci rozhodoval nestranný a nezávislý súd.

Právna úprava postavenia sudcov Špeciálneho súdu takéto záruky nedáva. Zvádza k

názoru, že zákonodarca vytvoril dve kategórie sudcov - jednu kategóriu predstavujú tí

sudcovia, ktorým možno dôverovať, avšak, ktorých možno z funkcie sudcu na Špeciálnom

súde odvolať, ak dôveru výkonnej moci reprezentovanej Národným bezpečnostným úradom

stratia - tú druhú kategóriu predstavujú tí ostatní.

V zmysle uvedeného nemám zásadné námietky voči zaradeniu Špeciálneho súdu

do sústavy súdov Slovenskej republiky ako súdu špecializovaného na konanie

a rozhodovanie o trestných činoch korupcie a organizovaného zločinu. Zastávam názor,

že súd zriadený zákonom, viazaný zákonom a zložený zo sudcov, ktorí sú kreovaní tým istým

orgánom ako sudcovia iných súdov, zodpovedá kritériám čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, aj keď disponuje osobitnou vecnou príslušnosťou.

Z hľadiska a ústavných princípov však namietam právnu

úpravu:

1. a , ktorá ustanovuje výlučnú pôsobnosť

špeciálneho súdu ako jediného súdu v sústave súdov Slovenskej republiky na konanie

a rozhodovanie v prvom stupni o trestných činoch v zákone taxatívne vymedzených osôb,

2. o sudcoch a prísediacich, ktorá vyjadrenie

Národného bezpečnostného úradu, že sudca je oprávnený oboznamovať sa s utajovanými

skutočnosťami stupňa utajenia Prísne tajné, ustanovuje za podmienku na výkon funkcie

sudcu na Špeciálnom súde a na Najvyššom súde Slovenskej republiky v senáte, ktorý

rozhoduje o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu Špeciálneho súdu,

3. a o sudcoch a prísediacich, ktorá

zabraňuje sudcovi Špeciálneho súdu vykonávať funkciu na špeciálnom súde, ak prestane

spĺňať podmienku oprávnenosti oboznamovania sa s utajovanými skutočnosťami stupňa

utajenia Prísne tajné,

4. o sudcoch a prísediacich, ktorá neprimerane

zvýhodňuje platové pomery sudcov Špeciálneho súdu oproti sudcom ostatných súdov.

V uvedenom rozsahu podporujem predložený návrh na začatie konania pred

Ústavným súdom Slovenskej republiky. Ďalšie nedostatky namietanej právnej úpravy,

na ktoré som poukázal, je možné vyriešiť zmenou zákonnej úpravy v Národnej rade

Slovenskej republiky, a to najmä so zreteľom na právne následky vo vzťahu

k prebiehajúcim, ale aj skončeným konaniam...»

Na verejnom zasadnutí pléna ústavného súdu 17. marca 2009 právny zástupca

navrhovateľa opätovne poukázal podľa neho na najzávažnejšie rozpory napadnutých

právnych predpisov s označenými ustanoveniami , dohovoru a Dohovoru OSN

proti korupcii v súlade s argumentáciou obsiahnutou aj v jeho písomných podaniach.

V súlade s písomným podaním z 25. januára 2009 zároveň doplnil svoju

argumentáciu uvedúc: „... prokuratúra je monokratický orgán na čele s generálnym

prokurátorom Slovenskej republiky, generálneho prokurátora Slovenskej republiky

vymenúva a odvoláva prezident Slovenskej republiky na návrh Národnej rady SR. Zákonom

č. o zriadení Špeciálneho súdu a Úradu špeciálnej prokuratúry a o zmene

a doplnení niektorých zákonov bol do usporiadanej jednotnej sústavy štátnych orgánov

tvoriacich prokuratúru inkorporovaný samostatný orgán Úradu špeciálnej prokuratúry.

S koncepcie ustanovení až 55l , ktoré boli inkorporované

, bol v zásade narušený ústavný princíp deklarovaný ustanovením

článku 150 SR. Generálnemu prokurátorovi, ktorý má postavenie ústredného

štátneho orgánu, boli odňaté právomoci. Úrad špeciálnej prokuratúry vykonáva všetky

činnosti vo vlastnej réžii bez možnosti ingerencie nadriadeného prokurátora. Uvedeným

spôsobom bol narušený základný princíp prokuratúry, princíp nadriadenosti

a podriadenosti, ktorým bol zaistený dozor nad zachovávaním zákonnosti, a to v rámci

orgánu kontroly bol kreovaný samostatný orgán

s vlastným uzavretým systémom mimo rámca monokratického systému prokuratúry

Slovenskej republiky, v ktorom absentuje systém kontroly. Je jednoznačným, že uvedeným

spôsobom bolo narušené postavenie prokuratúry, tak ako je vymedzené v Ústave Slovenskej

republiky.“

Právny zástupca národnej rady uviedol, že zotrváva na argumentácii uvedenej

v písomnom vyjadrení národnej rady k návrhu. Zdôraznil, že definičným znakom

mimoriadnych súdov býva „... zriadenie za účelom plnenia nejakého konkrétneho

historicko-politického poslania v reakcii na špecifické udalosti alebo udalosť. Na rozdiel

od takto koncipovaných mimoriadnych súdov sú špeciálne súdy orgánmi, ktoré majú stálu

povahu a predovšetkým sú viazané tými istými procesnoprávnymi aj hmotnoprávnymi

predpismi ako v úvodzovkách bežné súdy. Špeciálny súd vykazuje všetky znaky, ktoré

sa bežných súdov týkajú, pokiaľ ide o tie konštitutívne definičné znaky, to znamená

viazanosť tým istým procesným, aj hmotným právom ako bežné všeobecné súdy, a naopak

je tu absencia tých definičných znakov, ktoré vymedzujú súdy ako súdy mimoriadne...

Pokiaľ ide o tie platy, tak navrhovateľ dôvody, ktoré zákonodarcu viedli k priznaniu

takéhoto funkčného príplatku, nepovažuje za dostatočné. Podľa nášho názoru by tu nesúlad

s bol v prípade, ak by tieto dôvody boli svojvoľné a chýbal im akýkoľvek racionálny

základ. To, že sa tieto dôvody nemusia zdať a nezdajú dostatočné navrhovateľovi, samo

osebe neindikuje nesúlad takýchto dôvodov, ich svojvoľnosť a absenciu racionálneho

základu... Pokiaľ ide o bezpečnostné previerky sudcov, tak považujeme za dôležité

upozorniť na skutočnosť, že pravidlom je previerka. Je vymedzený katalóg orgánov verejnej

moci, ktoré podliehajú previerke. Zákonodarca niektorým druhovo vymedzeným subjektom,

konkrétnym orgánom verejnej moci, z tohto pravidla, z tejto povinnosti, udelil výnimku.

Národná rada sa domnieva, že nepostupuje v rozpore s , ak sa rozhodla nerozšíriť

túto výnimku aj na sudcov špeciálneho súdu... nesúhlasíme s tvrdením, že ide o priamu

ingerenciu výkonnej moci do statusovej a rozhodovacej nezávislosti sudcu špeciálneho

súdu... pokiaľ príslušné orgány výkonnej moci uplatnia svoju pôsobnosť zákonným

spôsobom... Pokiaľ by malo takýmto výkonom tejto pôsobnosti výkonnej moci a postupom

napríklad Národného bezpečnostného úradu pri udeľovaní bezpečnostných previerok dôjsť

k zasahovaniu do nezávislosti sudcu, tak ide o konanie, ktoré podlieha sankciám

aj trestnoprávnym, teda ide o konanie protiprávne a majúce znaky aj trestného činu,

a domnievame sa, že takáto hypotetická situácia postavená na predpoklade protiprávnej

činnosti na strane orgánov verejnej moci nedáva dostatočný základ pre záver o nesúlade

tohto systému s , navyše v situácii, kedy je k dispozícii opravný prostriedok proti

rozhodnutiu orgánov výkonnej moci, ktorým je parlamentná komisia zriadená ústavným

zákonom a finálnym článkom toho reťazca je súdna moc, je orgán súdnej moci, ktorý

disponuje plnou jurisdikciou na preskúmanie toho, či predchádzajúce orgány výkonnej moci

a zákonodarnej moci dodržali všetky náležitosti, ktoré sa na ich postup a na ich rozhodnutie

vzťahujú... Európsky súd pre ľudské práva už sa zaoberal analogickou otázkou a dospel

k záveru, že súd, ktorý je zriadený zákonom, viazaný zákonom a kreovaný rovnakým

orgánom, ako sudcovia iných súdov, spĺňa všetky atribúty nezávislého a nestranného súdu

tak, ako ho predpokladá článok 6 ods. 1 dohovoru, kde súd sa priklonil k záverom komisie

v konkrétnom španielskom prípade.“.

II.

Relevantné ustanovenia právnych predpisov

Podľa prvej vety Slovenská republika je zvrchovaný,

demokratický a právny štát.

Podľa v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé

a nestranné súdy.

Podľa súdnictvo sa vykonáva na všetkých stupňoch oddelene

od iných štátnych orgánov.

Podľa sústavu súdov tvoria Najvyšší súd Slovenskej republiky

a ostatné súdy.

Podľa podrobnejšiu úpravu sústavy súdov, ich pôsobnosť,

organizáciu a konanie pred nimi ustanoví zákon.

Podľa sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri

rozhodovaní sú viazaní , ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa

ods. 2 a 5 a zákonom.

Podľa sudcov vymenúva a odvoláva prezident Slovenskej

republiky na návrh Súdnej rady Slovenskej republiky; vymenúva ich bez časového

obmedzenia.

Podľa za sudcu môže byť vymenovaný občan Slovenskej

republiky, ktorý je voliteľný do Národnej rady Slovenskej republiky, dosiahol vek 30 rokov

a má vysokoškolské právnické vzdelanie. Ďalšie predpoklady na vymenovanie za sudcu

a jeho funkčný postup, ako aj rozsah imunity sudcov ustanoví zákon.

Podľa sudca skladá do rúk prezidenta Slovenskej republiky

tento sľub: „Sľubujem na svoju česť a svedomie, že sa budem spravovať ,

ústavnými zákonmi, medzinárodnými zmluvami, ktoré Slovenská republika ratifikovala

a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, a zákonmi, budem vykladať zákony

a rozhodovať podľa svojho najlepšieho presvedčenia, nezávisle a nestranne.“

Podľa zložením sľubu sa sudca ujíma svojej funkcie.

Podľa a ods. 4 do pôsobnosti Súdnej rady Slovenskej republiky patrí

a) predkladať prezidentovi Slovenskej republiky návrhy kandidátov na vymenovanie

sudcov a návrhy na odvolanie sudcov,

b) rozhodovať o pridelení a preložení sudcov...

Podľa sudcu možno preložiť na iný súd len s jeho súhlasom

alebo na základe rozhodnutia disciplinárneho senátu.

Podľa dôvody prerušenia výkonu sudcovskej funkcie

a podmienky na dočasné pozastavenie výkonu funkcie sudcu alebo na dočasné pridelenie

sudcu ustanoví zákon.

Podľa prezident Slovenskej republiky na návrh Súdnej rady

Slovenskej republiky sudcu odvolá na základe právoplatného odsudzujúceho rozsudku

za úmyselný trestný čin, alebo ak bol právoplatne odsúdený za trestný čin a súd nerozhodol

v jeho prípade o podmienečnom odložení výkonu trestu odňatia slobody, na základe

rozhodnutia disciplinárneho senátu pre čin, ktorý je nezlučiteľný s výkonom funkcie sudcu,

alebo ak zanikla jeho voliteľnosť do Národnej rady Slovenskej republiky.

Podľa prezident Slovenskej republiky na návrh Súdnej rady

Slovenskej republiky môže sudcu odvolať,

a) ak mu zdravotný stav dlhodobo nedovoľuje, najmenej počas jedného roka, riadne

vykonávať sudcovské povinnosti,

b) ak dosiahol vek 65 rokov.

Podľa čl. 11 ods. 1 Dohovoru OSN proti korupcii so zreteľom na nezávislosť

súdnictva a jeho kľúčovú úlohu v boji proti korupcii každý štát, zmluvná strana, prijme

v súlade so základnými zásadami svojho právneho poriadku a bez toho, aby sa to dotklo

sudcovskej nezávislosti, opatrenia na posilnenie integrity a na zabránenie možnostiam

korupcie u sudcov. Tieto opatrenia môžu zahŕňať aj pravidlá týkajúce sa správania sudcov.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej

republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,

politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo

etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov

poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa čl. I o zriadení Špeciálneho súdu a Úradu

špeciálnej prokuratúry a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona

č. (ďalej aj „“ alebo „zákon o Špeciálnom súde“)

zriaďuje sa Špeciálny súd.

Podľa čl. I sídlo, obvod, pôsobnosť a organizáciu

Špeciálneho súdu a konanie pred ním, ako aj postavenie sudcov Špeciálneho súdu, ich práva

a povinnosti ustanovuje osobitný zákon.

Podľa o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“) sústavu súdov

Slovenskej republiky tvoria

a) okresné súdy,

b) krajské súdy a

c) Najvyšší súd Slovenskej republiky.

Podľa do sústavy súdov Slovenskej republiky

patrí aj Špeciálny súd.

Podľa najvyšší súd koná a rozhoduje

a) o riadnych opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam krajských súdov

a Špeciálneho súdu, ak tak ustanovujú predpisy o konaní pred súdmi,

b) o mimoriadnych opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam okresných súdov,

krajských súdov, Špeciálneho súdu a najvyššieho súdu, ak tak ustanovujú predpisy o konaní

pred súdmi...

Podľa Špeciálny súd koná a rozhoduje

v trestnoprávnych veciach a v iných veciach, o ktorých to ustanovuje predpis o konaní pred

súdmi.

Podľa Špeciálny súd má postavenie krajského

súdu.

Podľa ak nie je na Špeciálnom súde ustanovený senát

alebo ak z iného dôvodu nemôže Špeciálny súd vykonávať svoju právomoc podľa tohto

zákona alebo osobitného zákona, vykonáva ju Krajský súd v Banskej Bystrici; senát

krajského súdu sa v takom prípade skladá z troch sudcov, z ktorých jeden je predsedom

senátu.

Podľa o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky

a o zmene v znení neskorších predpisov

(ďalej aj „“) sídlom Špeciálneho súdu je mesto Pezinok; jeho

obvodom je celé územie Slovenskej republiky.

Podľa v znení neskorších

predpisov (ďalej aj „“ alebo „“) pôsobnosť

Špeciálneho súdu, ak sú podozriví zo spáchania trestného činu v súvislosti s ich

právomocou a zodpovednosťou, sa vzťahuje na

a) poslancov Národnej rady Slovenskej republiky,

b) členov vlády Slovenskej republiky,

c) štátnych tajomníkov,

d) predsedov ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky,

e) predsedu a podpredsedu Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky,

f) sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky,

g) sudcov,

h) prokurátorov,

i) verejného ochrancu práv,

j) vedúceho Úradu vlády Slovenskej republiky,

k) riaditeľa Národného bezpečnostného úradu,

l) riaditeľa Slovenskej informačnej služby,

m) členov Bankovej rady Národnej banky Slovenska.

Podľa pôsobnosti Špeciálneho súdu podliehajú

aj iné osoby pre

a) trestné činy prijímania úplatku podľa § 328 ods. 3, § 329 až § 331 Trestného

zákona a podplácania podľa , až ,

b) trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a trestný čin

založenia, zosnovania a podporovania teroristickej skupiny,

c) obzvlášť závažné zločiny spáchané zločineckou skupinou alebo teroristickou

skupinou,

d) trestné činy proti majetku podľa štvrtej hlavy osobitnej časti

alebo trestné činy hospodárske podľa piatej hlavy osobitnej časti , ak

takým trestným činom bola spôsobená škoda alebo získaný prospech dosahujúci najmenej

dvadsaťpäťtisícnásobok malej škody podľa , alebo ak taký čin bol

spáchaný v rozsahu dosahujúcom výšku najmenej dvadsaťpäťtisícnásobku malej škody

podľa ,

e) trestný čin poškodzovania finančných záujmov Európskych spoločenstiev,

f) trestné činy súvisiace s trestnými činmi uvedenými v písmenách a), b), c), d) alebo

e), ak sú splnené podmienky na spoločné konanie.

Podľa pôsobnosť Špeciálneho súdu podľa

odseku 1 sa vzťahuje na trestné činy spáchané za trvania funkcie, ktorá túto pôsobnosť

zakladá, aj keď trestný čin osoby uvedenej v odseku 1 vyšiel najavo až po skončení funkcie,

ktorá zakladá pôsobnosť Špeciálneho súdu.

Podľa konanie v prvom stupni vykonáva okresný súd,

ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa okresný súd v sídle krajského súdu

vykonáva v prvom stupni konanie

a) o obzvlášť závažných zločinoch, za ktoré zákon ustanovuje trest odňatia slobody

s dolnou hranicou trestnej sadzby najmenej dvanásť rokov, alebo

b) ak bol skutok spáchaný organizovanou skupinou, zločineckou skupinou alebo

teroristickou skupinou.

Podľa okresný súd uvedený v osobitnom zákone

v prvom stupni a krajský súd uvedený v osobitnom zákone v druhom stupni vykonávajú

konanie o trestných činoch

a) vojakov podľa , a ; to neplatí, ak ide

o trestné činy uvedené v § 14,

b) vojnovej zrady, služby v cudzom vojsku a nenastúpenia služby v ozbrojených

silách.

Podľa súdy uvedené v odseku 2 vykonávajú

konanie aj o spolupáchateľovi a účastníkovi trestného činu.

Podľa odsekmi 2 a 3 nie je vylúčená príslušnosť

uvedená v § 15 a v odseku 1.

Podľa ustanovenia odsekov 1 až 4 sa nevzťahujú

na trestné činy, ktoré patria do pôsobnosti Špeciálneho súdu. Špeciálny súd vykonáva

konanie o trestných činoch patriacich do jeho pôsobnosti v prvom stupni.

Podľa vo veciach uvedených v je na

vykonávanie úkonov v prípravnom konaní príslušný Špeciálny súd.

Podľa na vydanie príkazu na sledovanie osôb

a vecí podľa § 113 ods. 4, príkazu na vyhotovovanie obrazových, zvukových alebo

obrazovo-zvukových záznamov podľa § 114, príkazu na odpočúvanie a záznam

telekomunikačnej prevádzky podľa § 115 alebo § 116 a príkazu na použitie agenta podľa

§ 117 je pred začatím trestného stíhania alebo v prípravnom konaní príslušný okresný súd

v sídle toho krajského súdu, v ktorého obvode je súd, ktorý by bol príslušný na konanie

o obžalobe, a Špeciálny súd, ak ide o veci patriace do jeho pôsobnosti; ak je takých súdov

viac, úkony vykonáva súd, v ktorého obvode je činný prokurátor, ktorý podal príslušný

návrh. Ak ide o veci podľa § 16 ods. 2, je príslušný okresný súd, ktorý by bol príslušný

na konanie o obžalobe.

Podľa o sudcoch a prísediacich

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon

č. “) sudca je predstaviteľ súdnej moci. Právomoc súdu sudca vykonáva

na nezávislom a nestrannom súde oddelene od iných štátnych orgánov.

Podľa sudca je pri výkone svojej funkcie

nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladá podľa svojho

najlepšieho vedomia a svedomia; rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez zbytočných

prieťahov a len na základe skutočností zistených v súlade so zákonom.

Podľa sudca je pri výkone svojej funkcie

nezávislý a pri rozhodovaní viazaný len , ústavným zákonom,

medzinárodnou zmluvou podľa a 5 a zákonom.

Právny názor Ústavného súdu Slovenskej republiky obsiahnutý v jeho rozhodnutí vydanom

v konaní podľa na základe návrhu súdu

je pre súd záväzný.

Podľa za podmienok ustanovených osobitnými

predpismi je sudca viazaný aj právnym názorom, ktorý vyslovil vo svojom rozhodnutí súd

vyššieho stupňa.

Podľa zákon poskytuje sudcom a prísediacim

ochranu pred neoprávnenými zásahmi do ich činnosti.

Podľa štát zabezpečuje nezávislosť sudcov aj ich

hmotným zabezpečením.

Podľa za sudcu môže byť vymenovaný občan,

ktorý

a) v deň vymenovania dosiahol vek aspoň 30 rokov,

b) získal právnické vzdelanie absolvovaním magisterského štúdia na právnickej

fakulte vysokej školy v Slovenskej republike alebo má uznaný alebo nostrifikovaný doklad

o získaní právnického vzdelania absolvovaním štúdia rovnakej úrovne na vysokej škole

v zahraničí,

c) má plnú spôsobilosť na právne úkony a je zdravotne spôsobilý na výkon funkcie

sudcu,

d) je bezúhonný a jeho morálne vlastnosti dávajú záruku, že funkciu sudcu bude

riadne vykonávať,

e) má trvalý pobyt na území Slovenskej republiky,

f) zložil odbornú justičnú skúšku,

g) úspešne absolvoval výberové konanie, ak tento zákon neustanovuje inak,

h) súhlasí s vymenovaním do funkcie sudcu a s pridelením na vopred určený súd;

súhlas musí mať písomnú formu.

Podľa predpoklady na vymenovanie sudcu

uvedené v odseku 1 písm. c) až e) a podmienku štátneho občianstva Slovenskej republiky

musí sudca súčasne spĺňať po celý čas trvania funkcie sudcu.

Podľa za bezúhonnú sa na účely tohto zákona

nepovažuje fyzická osoba, ktorá bola právoplatne odsúdená za úmyselný trestný čin,

a to aj v prípade, ak jej bolo odsúdenie za úmyselný trestný čin zahladené, alebo na ktorú sa

hľadí, akoby nebola pre takýto trestný čin odsúdená podľa osobitného predpisu.

Bezúhonnosť sa preukazuje odpisom registra trestov nie starším ako tri mesiace.

Podľa sudcu vymenúva prezident Slovenskej republiky

na návrh súdnej rady; vymenúva ho bez časového obmedzenia.

Podľa súdna rada podá prezidentovi návrh

na vymenovanie sudcu, len ak ide o osobu, ktorá spĺňa predpoklady podľa § 5 ods. 1 a 3.

Podľa sudca po svojom vymenovaní skladá

predpísaný sľub do rúk prezidenta a potvrdzuje ho svojím

podpisom.

Podľa odmietnutie zloženia sľubu alebo zloženie

sľubu s výhradou má za následok zánik funkcie.

Podľa dňom zloženia sľubu sa sudca ujíma

funkcie.

Podľa v znení účinnom do 31. decembra 2008:

Sudcu prideľuje na výkon funkcie na určitý súd s jeho predchádzajúcim súhlasom

súdna rada na návrh ministra (ods. 1).

Na Najvyšší súd Slovenskej republiky možno prideliť len sudcu, ktorý dovŕšil vek 35

rokov (ods. 2).

Na Špeciálny súd možno prideliť len sudcu, ktorý dovŕšil vek 35 rokov a podľa

vyjadrenia Národného bezpečnostného úradu podľa osobitného zákona je oprávnený

oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami stupňa utajenia Prísne tajné. Tieto

podmienky platia rovnako na sudcu dočasne prideleného alebo sudcu preloženého na

Špeciálny súd, ako aj na sudcu, ktorý rozhoduje o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu

Špeciálneho súdu (ods. 3).

Ak sudca odvolá svoj súhlas s pridelením na určitý súd, funkcia sudcu zaniká, ak

nemožno sudcu pri zohľadnení jeho oprávnených záujmov prideliť s jeho súhlasom na iný

súd (ods. 4).

Pridelenie sudcu na výkon funkcie na určitý súd sa uskutoční dňom vymenovania

(ods. 5).

Podľa v znení účinnom od 1. januára 2009:

Sudcu, s jeho predchádzajúcim súhlasom, prideľuje na výkon funkcie na určený

okresný súd súdna rada

a) na návrh ministra, ak sa miesto sudcu obsadzuje justičným čakateľom,

b) v ostatných prípadoch na základe výsledkov výberového konania, ktoré jej oznámi

minister (ods. 1).

Pridelenie sudcu je účinné dňom jeho vymenovania (ods. 2).

Podľa v znení účinnom od 1. januára 2009:

Na zabezpečenie riadneho chodu súdnictva možno sudcu s jeho súhlasom dočasne

prideliť na výkon funkcie na iný súd. Vykonávanie funkcie na dvoch súdoch je vylúčené

okrem výkonu funkcie sudcu disciplinárneho súdu (ods. 1).

Na Špeciálny súd možno dočasne prideliť len sudcu, ktorý je podľa osvedčenia

Národného bezpečnostného úradu podľa osobitného zákona oprávnený oboznamovať

sa s utajovanými skutočnosťami stupňa utajenia Prísne tajné; táto podmienka sa vzťahuje

rovnako na sudcu preloženého na Špeciálny súd, ako aj na sudcu, ktorý rozhoduje

o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu Špeciálneho súdu (ods. 2).

O dočasnom pridelení sudcu rozhoduje súdna rada na návrh predsedu súdu, na ktorý

má byť sudca dočasne pridelený, a po predchádzajúcom vyjadrení predsedu súdu, na ktorom

sudca pôsobí (ods. 3).

Dočasné pridelenie sudcu nesmie presahovať dva roky v období troch rokov, ak tento

zákon neustanovuje inak. To neplatí, ak ide o sudcu, ktorý je dočasne pridelený na špeciálny

súd; v takom prípade nesmie dočasné pridelenie presahovať obdobie piatich rokov (ods. 4).

Podľa Súdna rada môže preložiť sudcu na iný

súd len s jeho súhlasom, na jeho žiadosť alebo na základe rozhodnutia disciplinárneho

senátu. Preložiť sudcu možno iba na voľné miesto sudcu určené ministrom podľa

osobitného zákona.

Podľa na krajský súd možno preložiť len sudcu,

ktorý dovŕšil vek aspoň 35 rokov. Na Špeciálny súd možno preložiť len sudcu, ktorý dovŕšil

vek aspoň 35 rokov a spĺňa podmienku podľa § 12 ods. 2. Na Najvyšší súd Slovenskej

republiky možno preložiť len sudcu, ktorý dovŕšil vek aspoň 40 rokov.

Podľa na súd vyššieho stupňa sa sudca preloží

na základe výsledkov výberového konania a v súlade so zásadami funkčného postupu

sudcov.

Podľa na súd nižšieho stupňa súdna rada sudcu

preloží na základe rozhodnutia disciplinárneho senátu.

Podľa funkcia sudcu zaniká

a) odvolaním z funkcie (§ 18),

b) vzdaním sa funkcie (§ 19),

c) pozbavením spôsobilosti na právne úkony alebo obmedzením spôsobilosti na

právne úkony (§ 20 ods. 1),

d) stratou štátneho občianstva Slovenskej republiky (§ 20 ods. 2),

e) zmenou trvalého pobytu mimo územia Slovenskej republiky (§ 20 ods. 2),

f) neodstránením dôvodov nezlučiteľnosti výkonu funkcie sudcu (§ 23 ods. 1),

g) nezložením sľubu alebo zložením sľubu s výhradou (§ 10 ods. 2),

h) vypovedaním sľubu (§ 151 ods. 4),

i) smrťou.

Podľa prezident na návrh súdnej rady sudcu

odvolá

a) na základe právoplatného odsudzujúceho rozsudku za úmyselný trestný čin,

b) ak bol právoplatne odsúdený za trestný čin a súd v jeho prípade nerozhodol

o podmienečnom odložení výkonu trestu odňatia slobody,

c) na základe rozhodnutia disciplinárneho senátu pre čin, ktorý je nezlučiteľný

s výkonom funkcie sudcu,

d) ak zanikla jeho voliteľnosť do Národnej rady Slovenskej republiky.

Podľa prezident na návrh súdnej rady môže

sudcu odvolať, ak

a) mu zdravotný stav dlhodobo nedovoľuje, najmenej počas jedného roka, riadne

vykonávať sudcovské povinnosti,

b) dosiahol vek 65 rokov.

Podľa ak sú dôvody na odvolanie z funkcie

sudcu podľa odseku 1 alebo 2, súdna rada musí predložiť prezidentovi návrh na odvolanie

sudcu. Ak sú dôvody na odvolanie z funkcie sudcu podľa odseku 2, minister oznámi túto

skutočnosť súdnej rade.

Podľa dňom, keď bolo sudcovi doručené

rozhodnutie o odvolaní, funkcia sudcu zaniká.

Podľa tretej vety výkon funkcie sudcu sa

prerušuje aj z dôvodu uvedeného v § 150a ods. 3.

Podľa tretej vety sudca, ktorému bol prerušený

výkon funkcie sudcu podľa odsekov 1 až 3 alebo odseku 5, sa môže znovu ujať funkcie

na súde, na ktorom vykonával funkciu sudcu pred prerušením, alebo na inom súde, na ktorý

bol preložený súdnou radou; uvedenú skutočnosť oznámi sudca Ministerstvu spravodlivosti

Slovenskej republiky spravidla 60 dní pred začatím výkonu funkcie.

Podľa vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom

funkcie sudcu zaniká osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú práva a povinnosti

sudcu a štátu upravené týmto zákonom. Za štát v týchto vzťahoch koná ústredný orgán

štátnej správy súdov, ktorého pôsobnosť upravuje osobitný predpis.

Podľa výkon funkcie sudcu sa začína dňom

zloženia sľubu a skončí sa v deň zániku funkcie sudcu alebo v deň prerušenia výkonu

funkcie sudcu, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa výberové konanie na postup sudcu na súd

vyššieho stupňa vyhlasuje predseda súdu, na ktorom je voľné funkčné miesto sudcu.

Výberové konanie uskutočňuje výberová komisia zložená z jedného člena navrhnutého

sudcovskou radou súdu, na ktorom je vyhlásené výberové konanie, jedného člena

navrhnutého príslušným kolégiom predsedov sudcovských rád, jedného člena navrhnutého

súdnou radou, jedného člena navrhnutého ministerstvom a z predsedu súdu, na ktorom

je vyhlásené výberové konanie alebo ním povereného sudcu. Ak ide o výberové konanie

na postup sudcu na najvyšší súd, namiesto kolégia predsedov sudcovských rád navrhuje

člena výberovej komisie sudcovská rada najvyššieho súdu. Výberová komisia

pri rozhodovaní prihliada na vyjadrenie sudcovskej rady súdu, na ktorom vykonáva

uchádzač o postup na súd vyššieho stupňa svoju funkciu, a príslušnej sudcovskej rady súdu,

na ktorom je vyhlásené výberové konanie.

Podľa za rozhodovanie nemožno sudcu ani

prísediaceho stíhať, a to ani po zániku ich funkcií.

Podľa každý sudca má za rovnakých podmienok

rovnaké práva a povinnosti. Sudca nemôže byť zvýhodňovaný alebo znevýhodňovaný

pre jeho právne názory vyjadrené v rozhodovaní alebo pre jeho názory a postoje sudcu,

člena sudcovskej rady alebo člena súdnej rady.

Podľa sudca má v odôvodnených prípadoch

právo na zabezpečenie ochrany svojej osoby, svojich rodinných príslušníkov a svojho

obydlia, ak o to správu súdu požiada; takisto má právo na bezplatné poskytnutie

primeraných prostriedkov na zabezpečenie ochrany alebo náhrady nákladov takej ochrany.

Podľa bez súhlasu sudcu nemožno zverejňovať

jeho tvár a bydlisko; to sa vzťahuje aj na rodinných príslušníkov sudcu, ak je to potrebné

na účinnú ochranu sudcu a jeho rodiny a rodinní príslušníci s tým súhlasia. Sudca má právo

aj na primerané utajenie údajov o jeho osobe a jeho rodine.

Podľa práva uvedené v odsekoch 6 a 7

prislúchajú sudcovi Špeciálneho súdu a sudcovi najvyššieho súdu, ktorý rozhoduje

o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam Špeciálneho súdu obligatórne; v týchto

prípadoch bezpečnosť osôb a obydlia zaisťuje bezplatne Policajný zbor, ak o to požiada

predseda Špeciálneho súdu alebo predseda najvyššieho súdu ministra vnútra Slovenskej

republiky.

Podľa základným platom sudcu najvyššieho

súdu a sudcu Špeciálneho súdu je plat rovnajúci sa 1,3 násobku platu poslanca národnej

rady mesačne, ktorý mu patrí od prvého dňa mesiaca, v ktorom bol na najvyšší súd alebo

Špeciálny súd pridelený alebo preložený.

Podľa sudcovia okresných súdov a krajských

súdov sa na potreby určenia základného platu zaraďujú do dvoch platových skupín

a do siedmich platových stupňov.

Podľa sudcovia okresných súdov sa zaraďujú

do platovej skupiny I a sudcovia krajských súdov sa zaraďujú do platovej skupiny II.

Podľa do platových stupňov sa sudcovia uvedení

v odseku 2 zaraďujú podľa dĺžky praxe rozhodujúcej na zaradenie do príslušného platového

stupňa.

Podľa priemerným platom sudcu podľa

osobitného predpisu [

Z. z. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky v znení

neskorších predpisov, pozn.] sa rozumie plat v I. platovej skupine a v 3. platovom stupni.

Podľa základný plat sudcov zaradených

do jednotlivých platových stupňov a jednotlivých platových skupín sa určuje z priemerného

platu podľa osobitného predpisu takto:

I II

1. do ukončenia 3. roku praxe 90 % 95 %

2. od začiatku 4. roku praxe 95 % 100 %

3. od začiatku 8. roku praxe 100 % 105 %

4. od začiatku 12. roku praxe 105 % 110 %

5. od začiatku 16. roku praxe 110 % 115 %

6. od začiatku 20. roku praxe 115 % 120 %

7. od začiatku 24. roku praxe 120 % 125 %.

Podľa funkčný príplatok za vyššiu sudcovskú

funkciu patrí

a) predsedovi senátu krajského súdu a predsedovi senátu Špeciálneho súdu v sume

66,39 eur mesačne,

b) sudcovi krajského súdu a sudcovi Špeciálneho súdu, ktorý rozhoduje

ako samosudca, v sume 33,20 eur mesačne,

c) predsedovi kolégia najvyššieho súdu v sume 165,97 eur mesačne,

d) predsedovi senátu najvyššieho súdu v sume 132,78 eur mesačne,

e) predsedovi kolégia krajského súdu v sume 99,59 eur mesačne a predsedovi grémia

vo výške 66,39 eur mesačne.

Podľa funkčný príplatok za výkon funkcie patrí

sudcovi Špeciálneho súdu a sudcovi najvyššieho súdu, ktorý rozhoduje o opravných

prostriedkoch vo veciach, na ktoré je v prvom stupni príslušný Špeciálny súd, mesačne

v sume rovnajúcej sa šesťnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca

v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok.

Podľa ak o opravnom prostriedku proti

rozhodnutiu Špeciálneho súdu nemôže rozhodnúť príslušný senát vyčlenený na takéto

rozhodovanie (§ 11 ods. 3), rozhodne o opravnom prostriedku ktorýkoľvek senát

najvyššieho súdu určený rozvrhom práce; funkčný príplatok podľa § 69 ods. 2 týmto

sudcom nepatrí.

Podľa ak je sudca pridelený na Špeciálny súd

dňom vymenovania (§ 11 ods. 4), zároveň na návrh ministra s predchádzajúcim súhlasom

sudcu určí súdna rada súd, na ktorý bude preložený, ak nastanú okolnosti uvedené v odseku

2 alebo 4.

Podľa ak sudca pridelený alebo preložený

na Špeciálny súd prestane spĺňať podmienku oprávnenosti oboznamovania sa s utajovanými

skutočnosťami stupňa utajenia Prísne tajné, dokončí konanie vo veciach, v ktorých už konal

na hlavnom pojednávaní, ak prejednávaná vec neobsahuje utajovanú skutočnosť, s ktorou

nie je oprávnený sa oboznamovať; rovnako sa postupuje v prípade sudcu, ktorý rozhoduje

o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu Špeciálneho súdu.

Podľa sudcu Špeciálneho súdu uvedeného

v odseku 2 preloží s jeho súhlasom súdna rada na súd, na ktorom vykonával funkciu sudcu

pred jeho preložením na Špeciálny súd. Ak bol sudca pridelený na Špeciálny súd dňom

vymenovania (§ 11 ods. 4), súdna rada ho s jeho súhlasom preloží na súd určený podľa

odseku 1. Ak sudca nedá súhlas na preloženie, výkon funkcie sudcu sa prerušuje.

Po prerušení sa sudca ujme výkonu funkcie sudcu na súde, na ktorom vykonával funkciu

sudcu pred svojím preložením na Špeciálny súd; ak bol sudca pridelený na Špeciálny súd

dňom vymenovania (§ 11 ods. 4), ujme sa výkonu funkcie sudcu na súde určenom podľa

odseku 1.

Podľa rovnako ako v odseku 3 sa postupuje

v prípade sudcu Špeciálneho súdu, ktorý zo závažných osobných alebo rodinných dôvodov

požiada o preloženie na súd, na ktorom vykonával funkciu sudcu pred jeho preložením

na Špeciálny súd, a ak ide o sudcu, ktorý bol pridelený na Špeciálny súd dňom

vymenovania, na súd určený podľa odseku 1.

III.

Závery ústavného súdu

Navrhovateľ svojím návrhom spochybnil samotné zriadenie Špeciálneho súdu

a namietal, že v nesúlade s a s medzinárodnými dohovormi je celý zákon

č. o zriadení Špeciálneho súdu a Úradu špeciálnej prokuratúry a o zmene

a doplnení niektorých (rozšírenie petitu návrhu

v tomto smere obsahuje doplňujúce podanie navrhovateľa z 11. marca 2008). Navrhovateľ

taktiež napadol ústavnosť ustanovení ďalších zákonov dotýkajúcich sa právomoci,

organizácie a činnosti Špeciálneho súdu, a to:

- o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov,

- o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov,

- o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky

a o zmene v znení neskorších predpisov

(v znení a č. ) v znení neskorších predpisov,

- v znení neskorších predpisov,

- o Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,

- o Policajnom zbore

v znení neskorších predpisov,

- o prokuratúre v znení neskorších predpisov,

- o správe a vymáhaní súdnych pohľadávok v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“),

- o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov,

- o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím

informačno-technických prostriedkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon

o ochrane pred odpočúvaním) v znení neskorších predpisov (ďalej len „

Z. z.“),

- o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“).

Ústavný súd v rámci preskúmania takto rozsiahlo vymedzeného predmetu konania

zvolil postup, pri ktorom sa najskôr zaoberal súladom a ďalších

napadnutých právnych predpisov

- so zásadami materiálneho právneho štátu a demokratického štátu podliehajúcimi

ochrane podľa ,

- s ústavnými normami týkajúcimi sa organizácie a činnosti súdov, ako aj postavenia

sudcov (druhý oddiel siedmej hlavy ),

- so základnými právami a slobodami zaručenými v ustanoveniach čl. 46 ods. 1,

a v dohovoru (v spojení s ), pretože

podľa argumentácie navrhovateľa je aplikácia napadnutých právnych predpisov, resp. ich

častí spôsobilá viesť k porušovaniu označených základných práv a slobôd.

Ústavný súd taktiež skúmal súlad napadnutých právnych predpisov s Dohovorom

OSN proti korupcii.

V priebehu konania pred ústavným súdom došlo k zmenám niektorých napadnutých

ustanovení , , ,

a Zmeny boli vykonané novelizáciou

uvedených právnych predpisov prostredníctvom , ktorým sa mení

a dopĺňa o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov

a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“), a taktiež

prostredníctvom , ktorým sa mení a dopĺňa

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

Zmeny uskutočnené označenými právnymi predpismi

sa dotkli napadnutých ustanovení § 8 ods. 1 písm. a) a b), § 45 ods. 1, § 59, § 67 ods. 1,

§ 71, § 73 ods. 4, § 74, § 78 ods. 2 a § 92 ods. 1 uvedeného zákona.

Zmeny uskutočnené označenými právnymi predpismi

sa dotkli napadnutých ustanovení § 10 ods. 4 a 5, § 16, § 18 ods. 4 a § 24 ods. 3 a 4

uvedeného zákona.

Zmeny uskutočnené označenými právnymi predpismi

sa dotkli napadnutých ustanovení § 11 ods. 3, § 12 ods. 4, § 14 ods. 2, § 68 ods. 1, § 69

ods. 1 a § 83 ods. 1 uvedeného zákona.

Zmeny uskutočnené označenými právnymi predpismi

sa dotkli napadnutého ustanovenia § 2 uvedeného zákona.

Zmeny uskutočnené označenými právnymi predpismi

sa dotkli napadnutého ustanovenia § 4a uvedeného zákona.

Jednou z podstatných podmienok konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125

v spojení s a nasl. je platnosť napadnutého právneho

predpisu nižšieho stupňa právnej sily, jeho časti alebo jednotlivého ustanovenia v čase

rozhodnutia ústavného súdu. Podľa ak preskúmavané

právne predpisy stratia platnosť pred vyhlásením nálezu ústavného súdu, konanie sa zastaví.

Ustanovenia § 8 ods. 1 písm. a) a b), § 45 ods. 1, § 59, § 71, § 73 ods. 4, § 78 ods. 2

a , ustanovenia a , a

a 4 , ustanovenia , , ,

, ustanovenie ,

ako aj ustanovenie aj napriek zmenám

v dôsledku novelizácií vykonaných a

nestratili platnosť. Uvedené novely ich text iba modifikovali alebo doplnili spôsobom, ktorý

nezmenil zásadnejšie ich charakter a nemal podstatný vplyv na dôvod ich možného

nesúladu s ústavným poriadkom Slovenskej republiky, ktorý namietal navrhovateľ.

Ústavný súd preto v zmysle zásady materiálnej ochrany ústavnosti pokračoval

v konaní o návrhu v časti týkajúcej sa označených ustanovení, vychádzajúc z ich znenia

platného a účinného v čase rozhodovania ústavného súdu o veci samej (m. m.

).

Pokiaľ ide o návrh v časti týkajúcej sa namietaného nesúladu slovného spojenia

„predsedom Špeciálneho súdu“ v § 67 ods. 1 písm. c), nesúladu § 74 ods. 6 zákona

č. , nesúladu , nesúladu

a slovného spojenia „a Špeciálneho súdu“ v , ústavný

súd konanie v tejto časti zastavil, pretože označené ustanovenia v čase rozhodnutia

ústavného súdu vo veci samej už buď neboli súčasťou platného a účinného znenia

preskúmavaných právnych predpisov [§ 67 ods. 1 písm. c), § 74 ods. 6 zákona

č. a ], alebo v dôsledku novelizácie

ich znenia navrhovateľom namietaný dôvod ich možného nesúladu s ústavným poriadkom

Slovenskej republiky odpadol ( a zákona

č. ).

V dôsledku spomenutých legislatívnych zmien sa obsah navrhovateľom napadnutých

ustanovení a , zákona

č. a legislatívne priamo alebo nepriamo

premietol do znenia , ,

, ako aj

Podľa ak ústavný súd pri rozhodovaní podľa

zistí nesúlad preskúmavaného právneho predpisu nižšej právnej sily s právnym

predpisom vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou zmluvou, a pritom zistí nesúlad

aj ďalších právnych predpisov s predpismi vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou

zmluvou, vydá nález o zistenom nesúlade aj týchto ďalších právnych predpisov.

Z uvedených dôvodov (s prihliadnutím na už spomínanú požiadavku materiálnej

ochrany ústavnosti) preskúmal ústavný súd v konaní o predmetnom návrhu na základe § 40

aj súlad ustanovení ,

, a zákona

č. s navrhovateľom označenými ustanoveniami a kvalifikovaných

medzinárodných zmlúv.

1. K súladu napadnutých právnych predpisov s

Ústavný súd v rámci svojej doterajšej judikatúry opakovane zdôraznil, že predmetom

ochrany poskytovanej ustanovením sú ústavné princípy a demokratické

hodnoty vytvárajúce vo svojom súhrne a vzájomnej previazanosti koncept materiálneho

právneho štátu. Koncepcia materiálneho právneho štátu akcentuje vo vzťahu

k zákonodarcovi požiadavku rešpektovania základných práv a slobôd v rámci normatívnej

regulácie spoločenských vzťahov. Podľa názoru ústavného súdu je povinnosťou všetkých

štátnych orgánov zabezpečiť reálnu možnosť ich uplatnenia tými subjektmi, ktorým boli

priznané (m. m. , ). Koncepcia materiálneho právneho štátu zahŕňa

zároveň požiadavku na obsahovú a hodnotovú kvalitu právnej normy, ktorá má zaistiť

primeranosť použitého právneho prostriedku implementovaného vo zvolenej legislatívnej

regulácii, vo vzťahu k legitímnemu cieľu sledovanému zákonodarcom (zákonodarcom

deklarovanému účelu právnej regulácie) a súlad zvoleného legislatívneho opatrenia

s ústavnými princípmi a demokratickými hodnotami vytvárajúcimi koncept materiálneho

právneho štátu (obdobne napr. ).

Materiálny právny štát sa nezakladá na zdanlivom dodržiavaní práva

či na formálnom rešpektovaní jeho obsahu spôsobom, ktorý predstiera súlad právne

významných skutočností s právnym poriadkom. Podstata materiálneho právneho štátu

spočíva v uvádzaní platného práva do súladu so základnými hodnotami demokraticky

usporiadanej spoločnosti a následne v dôslednom uplatňovaní platného práva bez výnimiek

založených na účelových dôvodoch.

Koncepcia materiálneho právneho štátu má osobitný význam v okamihu zriaďovania

orgánov verejnej moci, vymedzovania ich pôsobnosti a základov organizácie ich činnosti.

Uvedené platí aj vo vzťahu ku kreovaniu súdnej moci a jej štruktúr vrátane mimoriadnych

súdov. Zriadenie mimoriadnych súdnych orgánov predstavuje riešenie, ktoré je

problematické z hľadiska demokratickej formy vlády. Takýto súd sa ľahko môže premeniť

na prostriedok narušenia deľby moci a jej koncentrácie v jednom štátnom orgáne či dokonca

v rukách niekoľkých osôb. Preto má zásadný význam určenie pôsobnosti súdu, ktorý má

znaky mimoriadneho súdneho orgánu, ako aj zavedenie jednoznačných záruk vylučujúcich

možnosť jeho zneužitia na koncentráciu moci a na presadzovanie nelegitímnych

partikulárnych záujmov.

Otázka prípustnosti zriadenia mimoriadnych súdnych orgánov je predmetom viacerých

explicitných zahraničných ústavných úprav. Spravidla ide o ústavné úpravy, ktoré výslovne

zakazujú zriadenie takéhoto typu súdu v danom štáte:

- Belgicko (vylučuje zriadenie mimoriadnych komisií alebo mimoriadnych tribunálov

pod akýmkoľvek označením),

- Bulharsko (vylučuje existenciu mimoriadnych súdov),

- Dánsko (vylučuje zriadenie mimoriadnych súdov),

- Estónsko (zakazuje zriadenie mimoriadnych súdov),

- Slovinsko (mimoriadne súdy nesmú byť zriadené),

- Rumunsko (zakazuje zriadiť mimoriadne súdy),

- Taliansko (vylučuje existenciu mimoriadnych alebo špeciálnych sudcov, môžu byť

zriadené len špecializované sekcie pre osobitné právne veci v rámci všeobecných

súdov; v Taliansku pôsobia tzv. Court of Assizes ako špecializované sekcie súdov

na konanie vo veciach najzávažnejších trestných činov, špeciálne úrady sú zriadené

v rámci prokuratúry - Národný prokurátor proti mafii a Okresný prokurátor proti

mafii, zákonom č. 8 z 20. januára 1992 bol zriadený Národný úrad proti mafii),

- Nemecko (vylučuje existenciu mimoriadnych súdov),

- Luxembursko (vylučuje zriadenie mimoriadnych komisií alebo mimoriadnych

súdov),

- Španielsko [mimoriadne súdy sú zakázané, v systéme všeobecných súdov pôsobí tzv.

Štátny súd (Audientia Nacional), ktorý koná vo veciach trestných činov proti

Španielskemu kráľovstvu, terorizmu, organizovanému zločinu, vo veciach

kompetenčných sporov, o odvolaniach proti rozhodnutiam ministrov, štátnych

zástupcov a pod., v obchodných veciach, ktoré sa týkajú viac ako jedného

autonómneho územia, tento súd je známy aj rozhodovaním v trestných veciach

členov ETA],

- Cyprus (zakázané je zriaďovanie súdnych výborov alebo mimoriadnych súdov),

- Fínsko (zriaďovanie mimoriadnych súdov je zakázané, v oblasti trestného súdnictva

pôsobí na základe osobitného zákona tzv. High court of impeachement - príslušný na

trestné konanie proti ministrom, členom Najvyššieho súdu, Najvyššieho správneho

súdu pre trestné činy vyplývajúce z výkonu ich funkcie, zriaďuje Štátny súdny

dvor ako súd príslušný na prejednanie obžaloby vznesenej proti členovi Štátnej rady,

justičnému kancelárovi, justičnému ombudsmanovi atď. pre porušenie zákona pri

výkone funkcie),

- Turecko (mimoriadne tribunály s právomocou, ktorá by vo výsledku vyňala osobu

z jurisdikcie zákonného súdu, nesmú byť zriadené; v roku 2004 bola zrušená

existencia Súdov štátnej bezpečnosti, tieto súdy, ktoré boli tvorené tak civilnými, ako

aj vojenskými sudcami, rozhodovali vo veciach proti integrite štátu a boli kritizované

pre porušovanie ľudských práv a porušovanie zásad spravodlivého procesu najmä pre

nedostatočné záruky nezávislosti a nestrannosti súdu; súdne veci, ktoré patrili do ich

jurisdikcie, boli formálne prenesené na iné súdy, na tzv. Heavy Penal Courts.

Súhrnná správa Amnesty International zo septembra 2004 konštatuje: „Ochrancovia

ľudských práv privítali proces rušenia kritizovaných Súdov štátnej bezpečnosti, ale

zdôrazňujú potrebu, aby zriadenie špeciálnych Heavy Penal Courts, ktoré budú konať

vo veciach organizovaného zločinu, terorizmu a činov proti štátnej bezpečnosti, bolo

viac, než len zmenou názvu tej istej inštitúcie.“).

Ústavný poriadok niektorých štátov pripúšťa existenciu mimoriadnych súdov

za stanovených podmienok:

- Poľsko (mimoriadne súdy alebo skrátené konania môžu byť zriadené len počas

vojnového stavu),

- Litva (v čase mieru nemôžu byť v Litovskej republike zriadené súdy s mimoriadnou

právomocou; od roku 2000 je v Litve zriadená Špeciálna vyšetrovacia služba,

je to štátny orgán zodpovedajúci prezidentovi republiky a parlamentu; odhaľuje

a vyšetruje trestné činy spojené s korupciou a zavádza opatrenia na prevenciu

korupcie štátnych zamestnancov a osôb v obdobnom postavení).

Štáty, ktorých výslovne pripúšťa existenciu „špeciálnych“ súdov:

- Grécko (ústava upravuje zriadenie osobitného súdu, ktorý je príslušný na trestné

konanie proti terajším alebo bývalým ministrom, štátnym tajomníkom a členom

vlády, špeciálny tribunál zriadený osobitným zákonom rozhoduje o obžalobách proti

sudcom za ich chybné rozhodovanie),

- Írsko (Podľa špeciálne súdy môžu byť zriadené zákonom na súdenie

trestných činov, keď všeobecné súdy sú nepostačujúce na zabezpečenie

efektívneho výkonu súdnej moci a ochranu verejného poriadku. V oblasti

trestného súdnictva pôsobí Špeciálny trestný súd - Special Criminal Court,

ktorý koná predovšetkým vo veciach terorizmu a organizovaného zločinu.

Právne predpisy upravujúce dokazovanie, ktoré sa aplikujú pred Špeciálnym

trestným súdom, sú rovnaké ako tie, ktoré sa aplikujú v konaniach pred

všeobecnými súdmi. Tento súd bol zriadený v roku 1939. Napriek tomu, že

pôvodne mal konať predovšetkým vo veciach súvisiacich s terorizmom, po roku

1990 v súvislosti s aktivitami I. čoraz viac konal vo veciach organizovaného

zločinu. Viacerí členovia S. boli odsúdení týmto súdom.

Špeciálny trestný súd je kritizovaný zo strany Amnesty International pre

nedostatočné záruky nezávislosti a nestrannosti tohto súdu a pre zvýšenia počtu

konaní vo veciach „bežného“ organizovaného zločinu oproti veciam týkajúcim

sa terorizmu, ktoré mal pôvodne prerokúvať. Kritika sa týka tiež obsolentnosti

tohto súdu, keďže Írsko nezaznamenáva vážne teroristické vyhrážky. Amnesty

International v dokumente z roku 1997 s názvom „Írsko: Podanie Komisii

na preskúmanie zákona o trestných činoch proti štátu a vecí súvisiacich“

výslovne naliehala, aby táto Komisia odporučila vláde zrušiť Špeciálny trestný

súd, pretože existencia okolností ustanovených medzinárodnými štandardmi,

ktoré by odôvodňovali činnosť takéhoto súdu v Írsku, nie je zjavná.),

- Holandsko (ústava umožňuje zriadenie súdov alebo tribunálov, ktoré nie sú súčasťou

súdnej sústavy, osobitné tribunály boli zriadené na konanie vo veciach sociálneho

zabezpečenia, vo veciach štátnej služby a pôsobí tu aj Obchodný a priemyselný

odvolací tribunál ako špeciálny správny súd),

- Maďarsko (ústava umožňuje zákonom zriadiť špeciálne súdy pre osobitné skupiny

právnych vecí).

Štáty, ktorých sa o mimoriadnych súdoch nezmieňuje:

- Česká republika,

- Francúzsko (vo Francúzsku pôsobia viaceré porotné súdy. V oblasti trestného

súdnictva pôsobí tzv. Špeciálny porotný súd. Svoju právomoc vykonáva najmä

vo veciach zločinov spojených s terorizmom. Vo francúzskom súdnom systéme má

osobitné postavenie. Bol zriadený v roku 1982 na rozhodovanie vo veciach

vojenských priestupkov, jeho kompetencie boli rozšírené v roku 1986 o teroristické

činy a v roku 1992 o organizovaný zločin a obchodovanie s omamnými látkami.

Tento súd ročne rozhoduje v približne 10 prípadoch. Každé zasadnutie trvá menej

ako 5 dní a môže sa predĺžiť maximálne na 6 týždňov v závislosti od komplexnosti

prípadu a počtu obvinených.),

- Rakúsko,

- Spojené kráľovstvo,

- Lotyšsko,

- Malta.

Ústavný poriadok Slovenskej republiky neobsahuje výslovnú právnu úpravu týkajúcu

sa zriadenia mimoriadneho súdu. neobsahuje výslovný zákaz zriadenia

mimoriadneho či „špeciálneho súdu“ ani nesplnomocňuje národnú radu, aby špeciálne

súdnictvo zriadila. V rámci úpravy súdnej moci rozlišuje súdnictvo ústavné,

reprezentované Ústavným súdom Slovenskej republiky (čl. 124 až čl. 140), a všeobecné

súdnictvo v širšom význame, reprezentované súdmi Slovenskej republiky (čl. 141 až

). Rozlíšenie je formálne zdôraznené systematickým usporiadaním (súdna

moc je upravená v spoločnej siedmej hlave , ktorá je rozdelená na dva oddiely,

v prvom oddiele siedmej hlavy je upravené postavenie Ústavného súdu Slovenskej

republiky a v druhom oddiele siedmej hlavy je upravené postavenie súdov Slovenskej

republiky).

Ustanovenie splnomocňuje národnú radu ustanoviť zákonom

podrobnejšiu úpravu sústavy súdov, ich pôsobnosť, organizáciu a konanie pred nimi.

Ústavné princípy, ktorým musí takáto zákonná právna úprava zodpovedať, sú obsiahnuté

v ďalších ustanoveniach , predovšetkým v až (pokiaľ ide o kreovanie

sústavy súdov, ich pôsobnosť, organizáciu), v čl. 17, čl. 46 až čl. 50 (pokiaľ ide o konanie

pred nimi) a v v spojení s (pokiaľ ide o rešpektovanie

základných princípov a hodnôt demokratického právneho štátu).

Národná rada je viazaná v rovnakej miere ako všetky ostatné štátne orgány

Slovenskej republiky ( ). Pri uplatnení svojej zákonodarnej pôsobnosti

môže prijať ľubovoľný zákon, pokiaľ takýmto zákonom neprekročí rámec daný

().

Článok 1 v spojení s ustanovuje základné princípy pôsobenia

všetkých štátnych orgánov Slovenskej republiky vrátane národnej rady pri tvorbe práva,

teda pri prijímaní zákonov. Ustanovenie ukladá aj zákonodarcovi

povinnosť chrániť princípy materiálneho právneho štátu. Pokiaľ zákonodarný orgán

nepostupuje v súlade s ustanoveniami , poruší tým aj princíp ústavnosti vyplývajúci

z . Týmto ustanovením je tak predurčená kvalita normotvornej činnosti

zákonodarcu. Pri aplikácii sa žiadne z jej ustanovení nemôže vyčleňovať z kontextu

a interpretovať izolovane. Pri interpretácii a aplikácii nemožno porušovať

či ignorovať vzájomnú súvislosť medzi tými ustanoveniami, ktoré na seba významovo

nadväzujú. Princíp právneho štátu sa v rámci tvorby zákona dodrží vtedy, ak je prijatý

zákon v súlade so všetkými ustanoveniami , ktoré sú vo významovej a príčinnej

súvislosti so vzťahmi, ktoré prijatý zákon upravuje (m. m. ).

V uvedenom kontexte ústavný súd konštatuje, že rozsah úvahy, ktorou disponuje

zákonodarný zbor pri identifikácii spoločenských problémov a potrieb, pri voľbe vhodných

právnoregulačných nástrojov ich riešenia a uspokojovania, ako aj v súvislosti

s implementáciou konkrétnych legislatívnych nástrojov do zvolenej spoločenskej

a hospodárskej politiky, je síce široký, avšak nie je neohraničený. Hranicou pre rozhodnutie

zákonodarcu v súvislosti s voľbou konkrétneho legislatívneho opatrenia sú práve kautely

vyplývajúce z ústavného poriadku interpretovaného a aplikovaného v zmysle koncepcie

materiálneho právneho štátu.

Ústavný súd v konaní o súlade zákona s v záujme ochrany ústavnosti

nemôže prihliadať iba na formálnu stránku veci, to znamená na skutočnosť, že národná rada

v rámci svojej kompetencie upravila zákonom určitý spoločenský vzťah. Ústavný súd

je v takomto konaní povinný vziať do úvahy nielen formálnu existenciu zákona,

ale predovšetkým jeho obsah z hľadiska súladu so všetkými tými ustanoveniami ,

ktoré majú súvislosť so spoločenskými vzťahmi, tvoriacimi predmet zákonnej úpravy.

Z existencie ústavného zmocnenia národnej rady ustanoviť zákonom podrobnejšiu

úpravu sústavy súdov, ich pôsobnosť, organizáciu a konanie pred nimi, za súčasnej absencie

výslovného ústavného zákazu zriadenia Špeciálneho súdu nemožno automaticky vyvodiť

záver o ústavnosti a legitímnosti zriadenia Špeciálneho súdu zákonom národnej rady.

Zákonodarca pri uplatnení svojej právomoci podlieha úprave vylučujúcej

vytvorenie orgánu súdnej moci, ktorého postavenie, pôsobnosť a organizácia by boli

v rozpore s ústavnými princípmi relevantnými z hľadiska kreácie a fungovania súdnej moci

obsiahnutými v a až . na taký postup národnú radu

nesplnomocnila.

Podľa názoru národnej rady je postavenie Špeciálneho súdu v systéme všeobecného

súdnictva porovnateľné s postavením iných súdov so špecializovanou vecnou pôsobnosťou.

Existencia a činnosť takýchto súdnych orgánov podľa tvrdenia národnej rady dosiaľ nebola

a ani nie je predmetom pochybnosti alebo sporu z hľadiska ich súladu s ústavným

poriadkom Slovenskej republiky.

Vytváranie všeobecných súdov so špecializovanou agendou je aj podľa ústavného

súdu prvkom zlučiteľným s organizáciou súdnej moci v demokratickom a právnom štáte.

V právnom poriadku Slovenskej republiky sú v rámci všeobecného súdnictva ako súdy

so špecializovanou agendou vytvorené napr. konkurzné a vyrovnacie súdy (§ 9 zákona

č. ), zmenkové a šekové súdy ( ), súdy s agendou

priemyselnoprávnej ochrany ( ), súd s agendou ochrany práv

z hospodárskej súťaže ( ), súd s agendou burzových obchodov

( ) či súdy s azylovou agendou ( ).

Špeciálny súd sa od všeobecných súdov so špecializovanou agendou odlišuje

už názvom, ktorý má vyjadriť mimoriadnosť účelu jeho existencie. Rozdiel v pomenovaní

však nestačí na právne relevantnú kvalifikáciu Špeciálneho súdu ako súdu mimoriadneho.

Pre záver o mimoriadnej povahe označeného súdneho orgánu je určujúci obsah právnej

úpravy, ktorá vymedzuje jeho postavenie, pôsobnosť, činnosť a organizáciu.

Orgány verejnej moci, ktoré majú mať v zmysle spoločných európskych,

resp. demokratických ústavných tradícií postavenie súdu (súdneho orgánu), musia spĺňať

viacero kritérií, napríklad právny základ ich vzniku a existencie (v súlade s právnym

poriadkom, v rámci ktorého boli kreované), stály charakter, povinnosť rozhodnúť vo veci

(ktorá im bola predložená v súlade s ich kompetenciou) – zákaz denegatio iustitiae,

uplatňovanie právnych predpisov (resp. právnych pravidiel) pri rozhodovaní, povaha

konania inter partes zahŕňajúca pravidlá spravodlivého procesu, ako aj nezávislosť

a nestrannosť (obdobné kritériá špecifikoval v rámci svojej judikatúry v súvislosti

s „definovaním“ pojmu „súdny orgán v zmysle práva Spoločenstva“ aj Európsky súdny

dvor, napr. rozsudok z 19. septembra 2006, Wilson, C-506/04, Zb. 2006 s. I-8613, body 47

až 53, rozsudok zo 6. júla 2000, Abrahamsson a Anderson, C-407/98, Zb. s. I-5539, bod 29,

rozsudok z 22. októbra 1998, Jokela a Pitkäranta, C-9/97 a C-118/97, Zb. s. I-6267, bod 18).

Charakteristickým znakom mimoriadnych súdnych orgánov je, že právna úprava ich

postavenia, pôsobnosti, činnosti a organizácie sa vo vzťahu k niektorým z uvedených

kritérií odlišuje od právnej úpravy postavenia, pôsobnosti, činnosti a organizácie

„štandardných“ súdov natoľko, že z dotknutého súdneho orgánu vytvára alternatívny prvok

jestvujúcej súdnej sústavy (súdneho systému).

Mimoriadne súdy spravidla spĺňajú požiadavku relevantného právneho základu

vzniku a existencie súdneho orgánu. Často sú však kreované so špecifickým zámerom

(cieľom), napr. potrestanie vojnových zločinov a zločinov proti ľudskosti, rozhodovanie

o činoch ohrozujúcich alebo poškodzujúcich nezávislosť, bezpečnosť a ústavný poriadok

štátu, boj proti terorizmu a pod. V súvislosti s týmto špecifickým zameraním ide často

o orgány, ktoré majú iba dočasnú povahu, alebo sa v rámci ich činnosti uplatňujú osobitné

právne pravidlá (predovšetkým procesného charakteru), ako aj osobitné pravidlá upravujúce

podmienky výberu, menovania, zániku funkcie sudcov a samotnú organizáciu takýchto

súdov.

Na rozdiel od „štandardných“ špecializovaných súdov sa v prípade mimoriadnych

súdov uvedené špecifiká právnej úpravy ich postavenia, činnosti a organizácie takmer vždy

viažu na osobitne vymedzenú pôsobnosť zahŕňajúcu významný mocensko-politický

kontext.

Špeciálny súd zriadila národná rada zákonom začleniac ho systémovo do sústavy

všeobecného súdnictva.

Podľa do sústavy súdov Slovenskej republiky

patrí aj Špeciálny súd.

Podľa Špeciálny súd koná a rozhoduje

v trestnoprávnych veciach a v iných veciach, o ktorých to ustanovuje predpis o konaní pred

súdmi.

Podľa druhej vety Špeciálny súd vykonáva

konanie o trestných činoch patriacich do jeho pôsobnosti v prvom stupni.

Podľa najvyšší súd koná a rozhoduje

a) o riadnych opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam krajských súdov

a Špeciálneho súdu, ak tak ustanovujú predpisy o konaní pred súdmi,

b) o mimoriadnych opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam okresných súdov,

krajských súdov, Špeciálneho súdu a najvyššieho súdu, ak tak ustanovujú predpisy o konaní

pred súdmi...

Článkom VII sa doplnil o trestnom

konaní súdnom () účinný do 31. decembra 2005 (ďalej len „starý Trestný

poriadok“) o úpravu § 15a, ktorá v odseku 1 vymedzila subjekty podliehajúce právomoci

Špeciálneho súdu a v odseku 2 ustanovila druhy trestných činov, s ktorými sa spája

právomoc Špeciálneho súdu, ak ju spáchajú aj iné osoby, ako sú uvedené v

starého v znení

Ustanovením starého sa založila právomoc

Špeciálneho súdu nad radom ústavných činiteľov a ďalších držiteľov verejnej moci počas

výkonu funkcie (§ 15a ods. 3). Špeciálny súd mal rozhodovať o trestnej činnosti týchto osôb

v prípadoch obžaloby zo spáchania trestného činu v súvislosti s ich právomocou

a zodpovednosťou spojenou s výkonom verejnej funkcie. Pôsobnosť priznaná Špeciálnemu

súdu vo vzťahu k osobám vymedzeným v taxatívnom výpočte § 15a ods. 1 starého

sa rozšírila ustanovením čl. VII :

„Ak je osoba podliehajúca právomoci okresného súdu, krajského súdu alebo vojenského

súdu súčasne stíhaná pre iný trestný čin, ktorý vecne súvisí s trestným činom, na ktorý

sa vzťahuje právomoc Špeciálneho súdu, Špeciálny súd vec prejedná a rozhodne, aj pokiaľ

ide o súvisiaci trestný čin. Ináč sa ustanovenie odseku 1 v pomere medzi okresným súdom,

krajským súdom alebo vojenským súdom na jednej strane a Špeciálnym súdom na druhej

strane nepoužije.“ K rozšíreniu pôsobnosti Špeciálneho súdu došlo aj úpravou čl. VII

, podľa ktorej «V sa na konci pripája táto veta:

„Ak však čo len jeden z trestných činov patrí do právomoci Špeciálneho súdu, spoločné

konanie vykonáva Špeciálny súd.“».

Starý bol s účinnosťou od 1. januára 2006 zrušený zákonom

č. v znení neskorších predpisov, ktorý s modifikáciou

zachoval koncepciu pôsobnosti Špeciálneho súdu tak, ako ju zaviedol čl. VII zákona

č.

Podľa pôsobnosť Špeciálneho súdu, ak sú podozriví

zo spáchania trestného činu v súvislosti s ich právomocou a zodpovednosťou, sa vzťahuje

na

a) poslancov Národnej rady Slovenskej republiky,

b) členov vlády Slovenskej republiky,

c) štátnych tajomníkov,

d) predsedov ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky,

e) predsedu a podpredsedu Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky,

f) sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky,

g) sudcov,

h) prokurátorov,

i) verejného ochrancu práv,

j) vedúceho Úradu vlády Slovenskej republiky,

k) riaditeľa Národného bezpečnostného úradu,

l) riaditeľa Slovenskej informačnej služby,

m) členov Bankovej rady Národnej banky Slovenska.

Podľa pôsobnosť Špeciálneho súdu podľa odseku 1

sa vzťahuje na trestné činy spáchané za trvania funkcie, ktorá túto pôsobnosť zakladá,

aj keď trestný čin osoby uvedenej v odseku 1 vyšiel najavo až po skončení funkcie, ktorá

zakladá pôsobnosť Špeciálneho súdu.

Z uvedenej právnej úpravy vyplýva, že zriadením Špeciálneho súdu sa obmedzila

pôsobnosť všeobecných súdov Slovenskej republiky. Z ich pôsobnosti sa vyňalo

rozhodovanie o trestnej činnosti vybraných držiteľov verejnej moci. Pôsobnosť Špeciálneho

súdu tak bola určená podľa princípu personality, ktorý patril k relevantným znakom určenia

právomoci súdnej moci predovšetkým za feudalizmu. Existencia súdov, na ktoré sa v danom

období vývoja spoločnosti (zahŕňajúceho aj právny systém) mohla obrátiť len privilegovaná

vrstva (sociálna skupina), viedla k právnym reformám akcentujúcim súdny systém,

v ktorom majú subjekty právnych vzťahov v typovo rovnakých veciach prístup

k rovnakému súdu, čo samozrejme nevylučuje uplatnenie konceptu špecializovaných súdov.

Ich existenciu možno rozumne a dostatočne odôvodniť spoločenskou nevyhnutnosťou

vyplývajúcou z prehlbovania diferenciácie právom regulovaných spoločenských vzťahov

v modernej spoločnosti a s tým spojenou potrebou kvalifikovanej aplikácie zložitej

špecializovanej legislatívy.

Kreácia špecializovaných súdnych orgánov má byť však vyjadrením

objektivizovaných spoločenských potrieb, a nie prostriedkom mocenských zásahov iných

zložiek štátnej moci do výkonu právomoci prináležiacej moci súdnej prostredníctvom

vytvárania prvkov „alternatívneho súdneho systému“. Predpokladom zachovania

nezávislosti justície je totiž zachovanie „jedného súdnictva“ v štáte.

V tomto kontexte sa ústavný súd stotožňuje s argumentom navrhovateľa,

že mimoriadny súd je kompatibilný s princípom právneho štátu v demokratických štátnych

režimoch len výnimočne, a to na dosiahnutie mimoriadne závažného cieľa, ktorý nie

je možné dosiahnuť iným spôsobom.

Hlavným dôvodom na zriadenie Špeciálneho súdu v Slovenskej republike bola

ochrana pred korupciou a organizovaným zločinom. Podľa dôvodovej správy k návrhu

: „Účelom navrhovanej právnej úpravy je vytvoriť špecializované

orgány na odhaľovanie, vyšetrovanie a trestné stíhanie korupcie a organizovaného

zločinu... S uvedeným súvisí zároveň aj vytvorenie Špeciálneho súdu, ktorý bude

uskutočňovať v týchto veciach súdne konanie. Tieto orgány budú mať miestnu pôsobnosť

pre celé územie Slovenskej republiky. Cieľom je... lepšia špecializácia a zároveň ochrana

a v prípade korupčných trestných činov prelomenie niektorých miestnych väzieb, ktoré

môžu ovplyvniť odhaľovanie, vyšetrovanie a prípadne aj samotné súdne konanie v týchto

prípadoch.“

Národná rada pri schvaľovaní návrhu zákona o Špeciálnom súde konkludentným

spôsobom konštatovala existenciu naliehavého spoločenského záujmu stotožniac

ho so záujmom na boji proti korupcii a organizovanému zločinu. Zákonom priznaná

pôsobnosť Špeciálneho súdu vo vzťahu k držiteľom verejnej moci pritom z hľadiska

jej celého rozsahu prekračuje zákonodarcom deklarovaný cieľ, pretože nesúvisí výlučne

s korupciou alebo s organizovaným zločinom. Siaha za ich hranice. Osoby zaradené

do taxatívneho výpočtu podliehajú rozhodovacej právomoci

Špeciálneho súdu za každý trestný čin, ktorého sa môžu dopustiť v súvislosti so svojou

právomocou, a to aj ak by ich trestný čin súvisiaci so zverenou právomocou vyšiel najavo

až po skončení funkcie (t. j. po zániku statusu, ktorý by mohol byť považovaný za indikátor

rizika korupčného vplyvu vo vzťahu k rozhodovaniu súdu).

Podľa názoru národnej rady nie je „osobitná osobná kompetencia“ Špeciálneho súdu

„... ničím, čo by ho činilo súdom mimoriadnym a odlišným od všeobecných súdov...“,

pretože sa obdobne ako „osobitná vecná kompetencia... v totožnej podobe len s iným

obsahom týkajú aj iných súdov...“.

Podľa názoru ústavného súdu je personálna pôsobnosť, ktorú zákon zveril

Špeciálnemu súdu, špecifická práve svojím obsahom, pretože na rozdiel od iných súdov

s obdobným typom zúženej pôsobnosti je personálna pôsobnosť Špeciálneho súdu

vymedzená spôsobom, ktorý z ústavnoprávneho a mocenskopolitického hľadiska nemožno

považovať za indiferentný. Špeciálnemu súdu bola zverená trestná právomoc nad ústavnými

činiteľmi a vyššími štátnymi funkcionármi. Táto „mimoriadna“ črta, pokiaľ ide o postavenie

Špeciálneho súdu, musí byť spolu s ďalšími podstatnými znakmi týkajúcimi sa jeho

organizácie a činnosti vzatá do úvahy pri posúdení povahy tohto súdneho orgánu a pri

následnom posúdení ústavnej konformnosti jeho postavenia založeného napadnutými

právnymi predpismi.

Špecifickou črtou Špeciálneho súdu je taktiež osobitný právny režim obsadzovania

miest sudcov tohto súdu. Táto osobitosť sa spája so splnením zákonom ustanovenej

podmienky, podľa ktorej sudcom na Špeciálnom súde môže byť len ten sudca, ktorý dostane

osvedčenie o bezpečnostnej previerke na stupeň utajenia „Prísne tajné“.

Podľa na Špeciálny súd možno dočasne prideliť

len sudcu, ktorý je podľa osvedčenia Národného bezpečnostného úradu podľa osobitného

zákona oprávnený oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami stupňa utajenia Prísne

tajné; táto podmienka sa vzťahuje rovnako na sudcu preloženého na Špeciálny súd,

ako aj na sudcu, ktorý rozhoduje o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu Špeciálneho

súdu.

Podľa druhej vety na Špeciálny súd možno

preložiť len sudcu, ktorý dovŕšil vek aspoň 35 rokov a spĺňa podmienku podľa § 12 ods. 2.

Podľa ak sudca pridelený alebo preložený

na Špeciálny súd prestane spĺňať podmienku oprávnenosti oboznamovania sa s utajovanými

skutočnosťami stupňa utajenia Prísne tajné, dokončí konanie vo veciach, v ktorých už konal

na hlavnom pojednávaní, ak prejednávaná vec neobsahuje utajovanú skutočnosť, s ktorou

nie je oprávnený sa oboznamovať; rovnako sa postupuje v prípade sudcu, ktorý rozhoduje

o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu Špeciálneho súdu.

Podľa sudcu Špeciálneho súdu uvedeného

v odseku 2 preloží s jeho súhlasom súdna rada na súd, na ktorom vykonával funkciu sudcu

pred jeho preložením na Špeciálny súd. Ak bol sudca pridelený na Špeciálny súd dňom

vymenovania..., súdna rada ho s jeho súhlasom preloží na súd určený podľa odseku 1.

Ak sudca nedá súhlas na preloženie, výkon funkcie sudcu sa prerušuje. Po prerušení

sa sudca ujme výkonu funkcie sudcu na súde, na ktorom vykonával funkciu sudcu pred

svojím preložením na Špeciálny súd...

V právnom štáte majú kompetencie, práva, povinnosti a zákonom upravené postupy

orgánov štátu, ako aj právnických a fyzických osôb vytvárať nevyhnutné predpoklady

naústavnú rovnováhu. Jej súčasťou je i systém deľby moci na zákonodarnú, výkonnú

a súdnu, ktoré sú v parlamentnej demokracii autonómne a vzájomne prepojené len väzbami

ústavnej kontroly a spolupráce. Z princípu ústavnej rovnováhy vyplýva, že ani zákonodarca

nemôže jednotlivými zložkami moci v štáte disponovať voľne ().

Rozdelenie štátnej moci na zákonodarnú, výkonnú a súdnu je základom nezávislosti

súdnej moci. Nezávislosť na iných zložkách štátnej moci predstavuje súčasne určujúcu črtu

súdnej moci, ktorou je podmienený riadny výkon jej funkcií. Predpokladá však existenciu

ústavných a iných záruk, ktoré chránia súdy a sudcov pred tlakmi a ovplyvňovaním inými

zložkami štátnej moci, ale aj pred ovplyvňovaním „zvnútra“ samej súdnej sústavy

().

Národný bezpečnostný úrad, ktorý rozhoduje o oprávnení sudcov Špeciálneho súdu

oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami stupňa utajenia Prísne tajné, je zriadený

o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Z pôsobnosti, ktorú mu zákon priznal

(§ 70), možno vyvodiť, že ide o orgán patriaci z pohľadu deľby moci na zákonodarnú,

výkonnú a súdnu medzi orgány výkonnej moci.

Národný bezpečnostný úrad vydáva osvedčenia, ktoré majú časovo obmedzenú

platnosť.

Podľa „platnosť osvedčenia pre utajované

skutočnosti stupňa utajenia Prísne tajné je päť rokov, pre utajované skutočnosti stupňa

utajenia Tajné je sedem rokov a pre utajované skutočnosti stupňa utajenia Dôverné je desať

rokov.

Podľa prvej vety úrad je na základe zistenia nových

skutočností povinný počas platnosti osvedčenia preveriť, či osoba spĺňa predpoklady

na vznik oprávnenia podľa § 10 ods. 1 a v prípade zistenia, že nespĺňa tieto predpoklady,

zrušiť platnosť osvedčenia.

Pre posúdenie súladu právneho režimu nastoleného

s , má relevanciu nielen citovaná úprava a ,

ale aj ustanovenie § 81 ods. 1 uvedeného zákona, v ktorom sa uvádza: Na rozhodovanie

podľa tohto zákona sa okrem § 55 ods. 6, § 65 ods. 4, § 79 až § 80 nevzťahujú všeobecne

záväzné právne predpisy o správnom konaní. V dôsledku toho konanie o udelení osvedčenia

o bezpečnostnej previerke, ale aj konanie o preverení, či osoba spĺňa predpoklady na vznik

oprávnenia, ktoré sa môže skončiť zrušením platnosti osvedčenia, a napokon aj konanie

o udelení nového osvedčenia o bezpečnostnej previerke po uplynutí lehoty určenej § 28

ods. 1 nepodlieha úprave o správnom

konaní (Správny poriadok) v znení neskorších predpisov. To má za následok, že konanie

a rozhodovanie o otázke kľúčového významu pre splnenie zákonom ustanovenej podmienky

s povahou conditio sine que non pre zaradenie a zotrvanie konkrétnej osoby (sudcu) na

mieste sudcu na Špeciálnom súde sa vykonáva podľa právnej úpravy, ktorá nie je zlučiteľná

s požiadavkou právnej istoty, hoci táto je nevyhnutným atribútom právneho štátu.

S uplatňovaním tohto princípu sa spája nielen požiadavka všeobecnej platnosti, trvácnosti,

stability, racionality, spravodlivého obsahu právnych noriem a ich dostupnosti občanom, ale

aj požiadavka predvídateľnosti konania orgánov verejnej moci ().

Podľa oprávnenie na oboznamovanie sa s utajovanými

skutočnosťami pre stupne utajenia „Prísne tajné, Tajné, Dôverné alebo Vyhradené“ môže

vzniknúť, ak tento zákon neustanovuje inak, iba navrhovanej osobe, ktorá... d) súhlasí, aby

bola oprávnená oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami a s vykonaním

bezpečnostnej previerky.

Podľa § 16 uvedeného zákona materiálom na bezpečnostnú previerku sú aj...

b) informácie o bezpečnostnej spoľahlivosti navrhovanej osoby z evidencií

Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby a Vojenského spravodajstva,

c) informácie o bezpečnostnej spoľahlivosti navrhovanej osoby vyžiadané od ďalších

štátnych orgánov a iných právnických osôb, týkajúce sa navrhovanej osoby,

d) informácie o bezpečnostnej spoľahlivosti navrhovanej osoby z previerok

vykonaných v mieste bydliska Policajným zborom, Slovenskou informačnou službou alebo

Vojenským spravodajstvom,

e) informácie vyžiadané od obce, v ktorej má navrhovaná osoba trvalý pobyt alebo

prechodný pobyt,

f) informácie z previerok vykonaných Policajným zborom, Slovenskou informačnou

službou alebo Vojenským spravodajstvom o bezpečnosti prostredia, v ktorom navrhovaná

osoba žije a pohybuje sa, a o možnosti výskytu bezpečnostných rizík.

Podľa zákona sa za bezpečnostné riziko (dôvod

na odopretie oprávnenia oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami) považuje:

a) činnosť proti záujmom Slovenskej republiky v oblasti obrany štátu, bezpečnosti

štátu, medzinárodných stykov, ekonomických záujmov štátu, činnosti štátneho orgánu alebo

proti záujmom, ktoré sa Slovenská republika zaviazala chrániť podľa medzinárodných

zmlúv,

b) úmyselné porušenie právnych predpisov, v dôsledku ktorého by mohlo nastať

ohrozenie záujmov Slovenskej republiky,

c) zistenie, že osoba

1. je alebo bola spoločníkom špiónov, teroristov, sabotérov alebo iných osôb

v minulosti odôvodnene podozrievaných z takých aktivít,

2. je alebo bola členom alebo podporovateľom akejkoľvek organizácie, ktorá

sa násilnými, podvratnými alebo inými nezákonnými prostriedkami usiluje odstrániť

demokratický spoločenský poriadok,

3. je pod preukázateľným nátlakom v dôsledku finančnej situácie,

4. je preukázateľne závislá od konzumácie alkoholických nápojov alebo od iných

návykových látok,

5. je alebo bola zainteresovaná na akejkoľvek forme sexuálneho konania, ktoré vedie

k vydieraniu alebo k nátlaku,

6. preukázala svojím konaním alebo vyjadrením nečestnosť, nedôveryhodnosť

vo vzťahu k ochrane utajovaných skutočností,

7. vážne alebo opakovane porušila bezpečnostné predpisy tým, že sa snažila

neoprávnene prenikať do zabezpečených komunikačných alebo informačných systémov,

8. trpí alebo trpela akoukoľvek chorobou alebo mentálnym alebo emočným stavom,

ktorý môže spôsobiť výrazné poruchy v jej úsudku a správaní,

9. je pod preukázateľným nátlakom príbuzných alebo blízkych priateľov, ktorí sú

zneužiteľní cudzou spravodajskou a informačnou službou, teroristickou skupinou,

nelegálnou organizáciou, rizikovou skupinou alebo obdobným jednotlivcom,

10. prijíma neoprávnené platby, dary alebo iné výhody alebo zneužíva postavenie

a funkciu na získavanie neoprávnených požitkov,

11. disponuje s majetkom, ktorého hodnota je neprimeraná priznaným príjmom

a ktorého legálnosť pôvodu nie je schopná alebo ochotná preukázať,

12. absolvovala štúdium, kurz alebo školenie bezpečnostného charakteru na Vysokej

škole Felixa Edmundoviča Dzeržinského KGB Zväzu sovietskych socialistických republík.

Právna úprava zavedená v spojení s právnou úpravou

umožňuje špecializovanému bezpečnostnému orgánu výkonnej

moci účinne zasiahnuť do právneho statusu sudcu Špeciálneho súdu a spochybniť jeho

legitimitu postupom, v rámci ktorého dochádza k zhromažďovaniu osobných údajov

o osobe sudcu vrátane osobných údajov osobitnej kategórie (zdravotný stav, sexuálna

orientácia a intímny život, finančná a majetková situácia, názory a osobné presvedčenie,

rodinné a spoločenské vzťahy), pričom k zhromažďovaniu uvedených údajov môže

dochádzať aj utajovaným spôsobom s následným vyhodnotením tzv. bezpečnostného rizika

v rámci značne širokej správnej úvahy Národného bezpečnostného úradu. Dôvodom

na konštatovanie bezpečnostného rizika môžu byť pritom aj skutočnosti týkajúce

sa ochorenia alebo „emočného stavu“ prekonaného sudcom v minulosti alebo správania

sa „tretích osôb“ v okolí sudcu (rodinných príslušníkov, známych).

Národná rada v tejto súvislosti uviedla, že právnu istotu týkajúcu sa postavenia

sudcov Špeciálneho súdu a taktiež rovnováhu vzájomného vzťahu súdnej, výkonnej

a zákonodarnej moci v danej sfére nastoľuje systém opravných prostriedkov zahŕňajúci

okrem iného plnú jurisdikciu najvyššieho súdu na preskúmanie rozhodnutí Národného

bezpečnostného úradu prostredníctvom právomoci preskúmavať rozhodnutia výboru

Národnej rady Slovenskej republiky na preskúmavanie niektorých rozhodnutí Národného

bezpečnostného úradu (ďalej len „osobitný výbor národnej rady“). Preskúmavanie

rozhodnutí o bezpečnostnej previerke sudcov Špeciálneho súdu je viacinštančné, pričom

v konečnej inštancii prináleží orgánu súdnej moci.

Podľa názoru ústavného súdu právna úprava podmieňujúca výkon funkcie sudcu

Špeciálneho súdu bezpečnostnou previerkou realizovanou v právnom režime zákona

č. vytvára stav, keď sa sudcom Špeciálneho súdu môže stať iba osoba,

o ktorej Národný bezpečnostný úrad získava informácie špecifickej osobnej povahy, a to aj

utajeným spôsobom, pričom takto získané informácie môže vyhodnocovať v rámci veľmi

širokej správnej úvahy a prakticky v ktoromkoľvek momente môže spochybniť legitimitu

a legalitu výkonu funkcie sudcu Špeciálneho súdu konkrétnou osobou bez možnosti

kontroly a účinného zásahu Súdnej rady ako ústavného orgánu súdnej moci, ktorému

zveruje pôsobnosť v oblasti zabezpečenia nezávislosti súdnictva a jeho oddelenia od iných

orgánov štátu vrátane rozhodnutí týkajúcich sa výberu, kariérneho postupu a „služobného“

pomeru sudcov. Uvedená právna úprava zároveň nezaisťuje sudcom Špeciálneho súdu

dostatočne účinné prostriedky nápravy, ako to namietala národná rada, pretože osobitný

výbor národnej rady [zriadený a pôsobiaci na základe ústavného o

zriadení a činnosti výboru Národnej rady Slovenskej republiky na preskúmavanie

rozhodnutí Národného bezpečnostného úradu (ďalej len „ústavný “)]

a ani najvyšší súd v súvislosti s preskúmavaním rozhodnutí osobitného výboru národnej

rady nemôžu svojím rozhodnutím zmeniť a nahradiť prvostupňové rozhodnutie Národného

bezpečnostného úradu. Majú iba kasačnú právomoc, v rámci ktorej môžu preskúmavané

rozhodnutie zrušiť a vec opakovane vracať na nové konanie a rozhodnutie Národného

bezpečnostného úradu. Jurisdikcia osobitného výboru národnej rady a najvyššieho súdu

je teda úplná, iba pokiaľ ide o rozsah prieskumnej právomoci (možnosti skúmať zistenie

a posúdenie skutkového stavu, ako aj posúdenie právnych otázok), nie je však úplná, pokiaľ

ide o rozsah rozhodovacej právomoci týchto orgánov. S podaním opravného prostriedku

proti rozhodnutiu Národného bezpečnostného úradu, ako aj proti rozhodnutiu osobitného

výboru národnej rady pritom nie je spojený odkladný účinok vo vzťahu k právnemu

postaveniu sudcu Špeciálneho súdu. Pokiaľ ide o postavenie osobitného výboru národnej

rady, ústavný súd navyše konštatuje, že národná rada nereagovala ústavným spôsobom

na výsledok konania ústavného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. , keď

nerešpektovala závery a právny názor ústavného súdu vyjadrený v náleze z 19. októbra

2005 v uvedenej veci (uverejnenom v Zbierke zákonov Slovenskej republiky

pod č. ), čím porušila princípy právneho štátu (m. m. ).

Za týchto okolností nemožno systém opravných prostriedkov podľa zákona

č. a ústavného považovať za dostatočne účinný

a spôsobilý zaistiť stabilitu a nezávislosť statusu sudcov Špeciálneho súdu. Právne garancie

ochrany osôb, ktorých úlohou je vykonávať súdnictvo, sú pritom inherentnou súčasťou

právnych záruk ochrany súdnych orgánov pred možnými vonkajšími zásahmi alebo

nátlakom, ktorý by bol spôsobilý ohroziť nezávislosť a nestrannosť súdneho rozhodovania

(pozri napr. už spomínaný rozsudok Európskeho súdneho dvora z 19. septembra 2006,

Wilson, C-506/04, Zb. 2006 s. I-8613, bod 51).

Právna úprava , a

podriaďujúca výkon funkcie sudcu Špeciálneho súdu bezpečnostnej previerke realizovanej

v právnom režime tak neustanovuje primerané a spoľahlivé záruky

vylučujúce možnosť ovplyvňovania výkonu právomoci tohto súdu na presadzovanie

prípadných nezákonných, nelegitímnych či politických záujmov. V tejto súvislosti ústavný

súd pripomína, že Slovensko už má zlú historickú skúsenosť so zneužitím súdnictva

na vykonštruované, politicky motivované súdne procesy z 50. rokov 20. storočia.

Zaradenie sudcu na Špeciálny súd zákonom ustanoveným spôsobom (preloženie

alebo dočasné pridelenie) je v zmysle označenej právnej úpravy podmienené rozhodnutím

orgánu výkonnej moci - Národného bezpečnostného úradu. Tento orgán je oprávnený

zasahovať do činnosti Špeciálneho súdu výkonom svojej právomoci aj tým, že môže

- zrušiť platnosť osvedčenia o bezpečnostnej previerke počas trvania platnosti

osvedčenia,

- neudeliť nové osvedčenie o bezpečnostnej previerke po uplynutí zákonom určenej

lehoty pre platnosť osvedčenia.

Ustanovením podmienky platného osvedčenia o bezpečnostnej previerke podľa

, ako conditio sine qua non vo vzťahu k ustanoveniu a výkonu

sudcovskej funkcie na mieste sudcu na Špeciálnom súde, zákonodarca narušil deľbu moci.

V rámci ústavnej koncepcie systému vzájomných bŕzd a protiváh jednotlivých zložiek

štátnej moci je síce legitímne priznať výkonnej moci určitú mieru ingerencie v rámci

kreovania a niektorých aspektov fungovania moci súdnej, právomoci priznané výkonnej

moci však nemôžu byť konštituované takým spôsobom, aby v konečnom dôsledku

umožňovali prakticky kedykoľvek a náhle „odvolať sudcu“ alebo zasiahnuť do zloženia

senátu prerokúvajúceho konkrétnu vec. Flexibilita postupu Národného bezpečnostného

úradu podľa a rozsah správnej úvahy, ktorú mu tento zákon

priznáva v súvislosti s posudzovaním a vyhodnocovaním bezpečnostného rizika,

v porovnaní s podstatne menej účinným systémom opravných prostriedkov vo vzťahu

k rozhodnutiam tohto orgánu takýto stav vytvárajú. Výkonnej moci tak zákonodarca priznal

neprimerane silné postavenie, ktoré nie je v súlade so systémom bŕzd a protiváh ako

ťažiskovým prvkom demokratickej formy vlády. Ide o narušenie ústavného princípu deľby

moci spôsobom, ktorý odporuje zásadám implikovaným v koncepcii demokratického štátu

tak, ako ju zaručuje .

Navrhovateľ namietal, že podmienenie výkonu funkcie sudcu na mieste sudcu

Špeciálneho súdu rozhodnutím Národného bezpečnostného úradu o udelení osvedčenia

podľa , a nerešpektuje deľbu moci

v demokratickom štáte aj tým, že obmedzuje právomoc súdnej rady podľa čl. 141a ods. 4

písm. b) . Podľa tohto ustanovenia do pôsobnosti Súdnej rady Slovenskej republiky

patrí rozhodovať o pridelení a preložení sudcov.

Súdna rada je ústavný orgán zriadený a v rámci druhého oddielu

jej siedmej hlavy. Týmto zaradením v systematike je bez pochybností vyjadrená

príslušnosť súdnej rady k súdnej moci. Pôsobnosť súdnej rady podľa a ods. 4

slúži na vytvorenie mechanizmu zaručujúceho nezávislosť súdnej moci od moci výkonnej.

Národná rada poprela účel tejto právnej úpravy, keď rozhodovanie súdnej rady podmienila

rozhodnutím výkonnej moci zastúpenej Národným bezpečnostným úradom. Pri rozhodovaní

o dočasnom pridelení alebo preložení sudcu na Špeciálny súd má súdna rada povinnosť

zaradiť na miesto sudcu Špeciálneho súdu iba toho sudcu, ktorého za spôsobilého pre výkon

funkcie na tomto súde uzná Národný bezpečnostný úrad. Právna úprava pritom neposkytuje

súdnej rade žiadny účinný prostriedok kontroly záverov Národného bezpečnostného úradu

vo vzťahu k jednotlivým preverovaným osobám kandidátov na miesto sudcu Špeciálneho

súdu. Schválením takéhoto právneho mechanizmu nerešpektovala národná rada zásady

materiálneho právneho štátu chránené v spojení s a ods. 4 písm. b)

.

V konaniach o súlade právnych predpisov s a s kvalifikovanými

medzinárodnými zmluvami ( ) má posudzovanie súladu napadnutého právneho

predpisu s spravidla subsidiárny (podporný, doplňujúci) význam.

V prípadoch vyslovenia nesúladu napadnutého právneho predpisu s ústavným poriadkom

máva prioritu zistenie, že zákon, prípadne iný preskúmavaný všeobecne záväzný právny

predpis nie je v súlade aj s ďalšími ústavnými normami alebo s dohodnutými

medzinárodnými zmluvami. Uvedené však nevylučuje taký stav, keď porušenie zásad

materiálneho právneho štátu je natoľko intenzívne, že samo osebe musí mať za následok

rozhodnutie o nesúlade zákona s . Vytvorenie orgánu štátu, ktorý sa svojou

podstatou vymyká z rámca štandardnej organizácie verejnej moci v štáte, bez existencie

závažného dôvodu opodstatňujúceho zriadenie takého orgánu štátu samo osebe vážne

ohrozuje podstatu materiálneho právneho štátu. Z toho dôvodu je vytvorenie takého orgánu

nezlučiteľné s ochranou, ktorú zaručuje v rozsahu princípov a zásad

právneho štátu (obdobne napr. ).

V nadväznosti na dosiaľ uvedené skutočnosti možno konštatovať, že Špeciálny súd

je súdnym orgánom, ktorý má znaky typické pre súd so špecializovanou súdnou agendou

(legálny právny základ; stály charakter; osobitná vecná pôsobnosť podľa § 14 ods. 2

, v rámci ktorej sú vymedzené osobitné kategórie trestných činov patriace

do jeho pôsobnosti; procesný postup podľa všeobecných procesných pravidiel - zákon

č. ; rozhodovanie v prvej inštancii, pričom proti jeho rozhodnutiam sú

prípustné opravné prostriedky, o ktorých rozhoduje najvyšší súd), ale aj niektoré znaky

mimoriadneho súdneho orgánu (špecifická personálna pôsobnosť vo vzťahu k ústavným

činiteľom a vyšším štátnym funkcionárom nad rámec trestných činov spojených s korupciou

a organizovaným zločinom podľa a v spojení

so špecifickým právnym režimom výberu sudcov a výkonu ich funkcie na tomto súde,

podmieneným dohľadom bezpečnostného orgánu výkonnej moci a s tým spojenými

nedostatočnými právnymi garanciami pred zasahovaním do výkonu ich právomoci). Takto

kreovaný „hybridný“ charakter Špeciálneho súdu, ktorý vznikol spojením označených dvoch

mimoriadnych znakov v jednom orgáne súdneho typu (popri ostatných znakoch typických pre

štandardné špecializované súdy), spôsobuje jeho nejednoznačné zaradenie do systému súdov

Slovenskej republiky, a nie je v súlade s , pretože:

- porušuje princíp právnej istoty implikovaný v koncepcii materiálneho právneho štátu,

keď právne postavenie sudcov na Špeciálnom súde spochybňuje možnosťou

Národného bezpečnostného úradu kedykoľvek zrušiť sudcovi osvedčenie

o bezpečnostnej previerke, a tým spôsobiť zánik jeho pôsobenia na Špeciálnom súde

v konaní bez jednoznačných a vopred predvídateľných pravidiel,

- kreuje Špeciálny súd spôsobom, ktorý narúša deľbu moci medzi súdnou mocou

a výkonnou mocou v prospech moci výkonnej, čím porušuje aj zásady

demokratického štátu, osobitne garancie sudcovskej nezávislosti, pričom takto

kreovanému súdnemu orgánu zveruje prakticky výlučnú trestnú jurisdikciu nad

ústavnými činiteľmi a niektorými vyššími štátnymi funkcionármi v súvislosti

s výkonom ich právomoci.

V danom prípade ide o tak závažné porušenie princípov demokratického právneho

štátu, že si vyžiadalo osobitné posúdenie napadnutých právnych predpisov s čl. 1 ods. 1

a viedlo ústavný súd k záveru o nesúlade čl. I ,

ods. 1 a 3 , ako aj o nesúlade , o nesúlade slovného spojenia

„a spĺňa podmienku podľa “ v a o nesúlade

s označeným ustanovením .

2. K súladu napadnutých právnych predpisov s čl. 141 ods. 1 a 2, čl. 144 ods. 1,

a a 2

Podľa sústavu súdov v Slovenskej republike tvoria najvyšší súd

a ostatné súdy. Podrobnejšiu úpravu sústavy súdov, ich pôsobnosť, organizáciu a konanie

pred nimi má ustanoviť zákon ( ).

Termín „zákon“ nemusí označovať výlučne jeden všeobecne záväzný právny predpis

so silou zákona, ale môže zahŕňať neurčitý počet všeobecne záväzných právnych predpisov

s definovaným stupňom právnej sily (obdobne napr. ). Formálnu podmienku

možno splniť úpravou sústavy súdov, ich pôsobnosti, organizácie

a konania pred nimi v jednom zákone, ako aj v sérii zákonov. Materiálne naplnenie tohto

ústavného zmocnenia však predpokladá súlad obsahu takejto právnej úpravy s ústavnou

úpravou postavenia súdnej moci. Národná rada pri uplatňovaní svojej zákonodarnej

právomoci v súvislosti s reguláciou organizácie a činnosti súdnej moci nemôže kreovať

orgány štátu, ktoré sa formálne radia do sústavy súdov, ale vybočujú z rámcov, ktoré

štruktúru, vlastnosti a funkčné pôsobenie súdnej moci ústavne vymedzujú.

Podľa v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé

a nestranné súdy. Podľa sú sudcovia sú pri výkone svojej funkcie

nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní , ústavným zákonom, medzinárodnou

zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

definuje dva podstatné atribúty súdnictva v Slovenskej republike –

nezávislosť a nestrannosť. Nezávislosť súdnej moci a sudcu znamená, že iné orgány

verejnej moci nemajú nijaké oprávnenie vydávať príkazy, ktoré by mohli ovplyvniť

výsledok rozhodovacej činnosti súdu alebo sudcu. Nezávislosť má zásadný význam pre

súdnictvo aj pre sudcov. Účelom nezávislosti súdov je zabezpečiť im také postavenie, ktoré

zodpovedá ich úlohe v právnom štáte, a to tak vo vzťahu k ďalším orgánom štátu

(v horizontálnej úrovni vzťahov), ako aj vo vzťahu k subjektom podliehajúcim ich

jurisdikcii. Všeobecne možno pojem nezávislosť súdov charakterizovať tak, že zahŕňa

rozhodovanie bez akýchkoľvek právnych a faktických vplyvov na výkon ich právomoci,

a taktiež vylúčenie ich podriadenosti pri výkone právomoci komukoľvek inému.

Nezávislosť súdnictva a nezávislosť súdov sú preto späté s plnením tých úloh, ktoré im

v právnom štáte zveruje . V tomto smere ako nezávislosť súdov, tak ani nezávislosť

sudcov nemôže byť nikdy nezávislosťou absolútnou a „samoúčelnou“, keďže sa poskytuje

funkčne pre potreby riadneho výkonu súdnictva. V dôsledku toho ju nemožno považovať

ani za akúsi „výsadu“ súdnej moci, ale (a naopak) za nevyhnutný predpoklad naplnenia jej

zodpovednosti za nestranné a spravodlivé súdne rozhodnutia. Túto skutočnosť napokon

potvrdzuje , v ktorom sa uvádza, že nezávislé a nestranné súdy

„vykonávajú súdnictvo“, a uvádza, že sudcovia sú nezávislí

„pri rozhodovaní“, resp. ustanovuje, že sudcovia ústavného súdu

sa zaväzujú „rozhodovať“ nezávisle a nestranne“ ().

Nezávislosť súdnej moci je pojem s dvojitým významom: označuje nezávislosť

súdov (inštitucionálna nezávislosť) a nezávislosť sudcov (individuálna nezávislosť).

Inštitucionálnu nezávislosť súdnej moci nemožno stotožňovať s individuálnou

nezávislosťou sudcov. Právne záruky inštitucionálnej nezávislosti, ako aj individuálnej

nezávislosti by mali byť v spravodlivej rovnováhe s verejným záujmom na tom, aby súdy

a sudcovia plnili svoje poslanie rozhodovať spory nestranne v súlade s platným právnym

poriadkom a s plným rešpektom k právam, ktoré sa priznávajú účastníkom súdnych konaní.

Ústavné zásady nezávislosti súdov a sudcov však nemožno ani oddeľovať, keďže

nezávislosť súdnej moci treba považovať za základný predpoklad nezávislosti sudcov

samých. Nezávislé súdnictvo naopak nemôže existovať bez nezávislých sudcov. V tomto

kontexte možno sudcovskú nezávislosť označiť za pojmový znak súdnej moci

().

Zákonná úprava postavenia Špeciálneho súdu nezaručuje inštitucionálnu nezávislosť

tohto orgánu ani individuálnu nezávislosť jeho sudcov. Výkonná moc prostredníctvom

Národného bezpečnostného úradu má možnosť zasahovať do obsadzovania inštitúcie

Špeciálneho súdu udelením osvedčenia o bezpečnostnej previerke stupňa „Prísne tajné“

alebo rozhodnutím o zániku platnosti tohto osvedčenia, prípadne neudelením nového

osvedčenia po uplynutí doby platnosti, čo je v rozpore s .

Časovo neobmedzené funkčné obdobie je prostriedkom garancie individuálnej

nezávislosti sudcu. Udelením osvedčenia o bezpečnostnej previerke na zákonom ustanovený

čas, po uplynutí ktorého sa začína nové udeľovanie tohto osvedčenia, sa výkon sudcovskej

funkcie na mieste sudcu na Špeciálnom súde stáva dočasným. Časovo limitované pôsobenie

sudcu na Špeciálnom súde (aj keď nie de iure, ale de facto) prostredníctvom zákonom

ustanovenej doby platnosti bezpečnostnej previerky spojenej s periodickým opakovaním

preskúmania bezpečnostnej spoľahlivosti sudcu Špeciálneho súdu sa spája so skutočnosťou,

že túto bezpečnostnú previerku vykonáva orgán výkonnej moci, pričom pri preskúmaní

bezpečnostnej spoľahlivosti sudcu nie je viazaný procesným zákonným postupom

spĺňajúcim požiadavky spravodlivého procesu (získava alebo využíva údaje získané

aj utajovaným spôsobom a z rôznych zdrojov) a pri svojom rozhodovaní vo veci nemusí

vychádzať výlučne z jednoznačne preukázaných záverov (podstatou bezpečnostnej previerky

je preventívne eliminovať potenciálnu hrozbu – bezpečnostné riziko). Záruky nezávislosti

sudcov Špeciálneho súdu podliehajúcich takejto výraznej „dohľadovej“ právomoci orgánu

výkonnej moci s reálnou možnosťou kedykoľvek spochybniť legalitu aj legitimitu výkonu

funkcie sudcu Špeciálneho súdu sú značne spochybnené. Právne postavenie sudcov na

Špeciálnom súde preto nie je spôsobilé zaručiť sudcovi individuálnu nezávislosť, tak ako to

predpokladá .

Navrhovateľ namietol taktiež porušenie , podľa ktorého

sa súdnictvo vykonáva na všetkých stupňoch oddelene od iných štátnych orgánov. Ako už

bolo uvedené, pôsobenie sudcov Špeciálneho súdu vo funkcii, ale aj ich rozhodovacia

činnosť počas pôsobenia na mieste sudcu Špeciálneho súdu nie je oslobodená od zásahov

Národného bezpečnostného úradu. Potenciálny vplyv orgánu výkonnej moci na činnosť

Špeciálneho súdu je natoľko intenzívny, že jej nemožno priznať povahu výkonu súdnictva

oddeleného od iných štátnych orgánov, čo je v rozpore s .

Pokiaľ národná rada namieta, že v posudzovanej veci nemožno vopred predpokladať

možnosť ovplyvňovania súdnej moci mocou výkonnou a je potrebné striktne vychádzať

z predpokladu ústavného a zákonného výkonu právomoci Národným bezpečnostným

úradom („... inak je totiž v nesúlade s takmer každá právomoc ktoréhokoľvek

orgánu verejnej moci...“), ústavný súd konštatuje, že výklad a praktická aplikácia práva

orgánmi verejnej moci (vrátane ústavného súdu) musí reagovať na reálne existujúce

spoločenské vzťahy vrátane objektívne možných alternatív ich vývoja. Iba takýto prístup je

v súlade so zmyslom a poslaním – sociálnou funkciou práva. Ústavnoprávne garancie

týkajúce sa inštitucionálnej nezávislosti súdnej moci, ako aj statusu individuálnych

nositeľov tejto moci – sudcov poskytuje prostredníctvom ústavných princípov

nezávislosti súdov ( ), nezávislosti sudcov ( )

a oddeleného výkonu súdnictva od iných orgánov verejnej moci ( )

aj v situácii, keď prirodzene deklaruje (predpokladá) a vyžaduje striktne legálny výkon

verejnej moci zo strany všetkých štátnych orgánov ( ).

Akceptácia argumentu národnej rady by vo svojich dôsledkoch viedla k popretiu

účelnosti a zmyslu princípov zaručených v ustanoveniach a 2 a

ods. 1 , ako aj k popretiu účelnosti a zmyslu samotného princípu deľby moci, ktorý je

fundamentálnym základom moderného konštitucionalizmu, a paradoxne (per argumentum

ad absurdum) by spochybnila samotnú legitímnosť cieľa, ktorý zákonodarca zriadením

Špeciálneho súdu a zavedením inštitútu bezpečnostnej previerky jeho sudcov sledoval. Ak

by totiž úvaha o možnosti excesu Národného bezpečnostného úradu ako bezpečnostného

orgánu výkonnej moci v súvislosti s výkonom jeho právomoci nebola legitímna, tým skôr

by nebolo možné považovať za legitímnu úvahu o možných excesoch súdov a sudcov pri

výkone ich právomoci. V dôsledku toho by nebol legitímny ani na tejto úvahe založený cieľ

spomenutých legislatívnych opatrení spočívajúci v úsilí eliminovať možnosť vydierania,

nátlaku alebo korupčného ovplyvňovania sudcov ako zdroja ich možných excesov

pri výkone sudcovskej právomoci.

Navrhovateľ namietol aj porušenie blanketového zmocnenia udeleného národnej rade

druhou vetou , podľa ktorého zákon ustanoví:

a) ďalšie predpoklady na vymenovanie za sudcu,

b) ďalšie predpoklady na funkčný postup sudcu,

c) rozsah imunity sudcov.

Hoci to navrhovateľ neuviedol výslovne, z jeho argumentácie možno vyvodiť,

že v okolnostiach prípadu vidí porušenie druhej vety v tom,

že v prípade sudcov Špeciálneho súdu národná rada ustanovila aj také podmienky výkonu

sudcovskej funkcie na mieste sudcu Špeciálneho súdu, ktoré nemožno zaradiť ani do jednej

z troch skupín podmienok prenechaných na úpravu zákonom.

Ústavný súd konštatuje, že účelom ústavného zmocnenia zákonodarcu na ďalšiu

zákonnú úpravu nie je taxatívne uzatvorené vymedzenie predmetu právnej úpravy

nadväzujúcej na ústavu. Účelom zmocnení, ktoré udeľuje zákonodarcovi na úpravu

zákonom, je určiť minimálny štandard úpravy vzťahov, ktorých právnu reguláciu

zakladá. V prípade zákonnej úpravy postavenia sudcov pri výkone súdnej moci pokladá

napríklad ústavný súd za nezlučiteľnú so zásadami materiálneho právneho štátu takú právnu

úpravu, ktorá by opomenula definovať práva a povinnosti sudcov, a to aj napriek tomu,

že druhom oddiele siedmej hlavy nepoveruje výslovne zákonodarcu, aby vymedzil

práva a určil povinnosti späté s výkonom funkcie sudcu. Nezávislosť súdov ani nezávislosť

sudcov nemožno interpretovať bezmedzne ako právne postavenie, s účelom ktorého

je nezlučiteľné ustanovenie akejkoľvek zákonnej povinnosti adresovanej sudcovi, o priznaní

práv ani nehovoriac. Z toho dôvodu ústavný súd neakceptoval navrhovateľovu

argumentáciu, že zákonná úprava prekračujúca z hľadiska rozsahu predmetu právnej úpravy

okruh otázok taxatívne uvedených v (napr. stanovenie podmienky veku

sudcu 35 rokov na preloženie na Špeciálny súd) je v rozpore s , a preto v tejto časti

návrhu navrhovateľa nevyhovel.

Pokiaľ ide o zákonnú podmienku veku 35 rokov, ale aj podmienku „kladného

výsledku bezpečnostnej previerky“, ústavný súd sa navyše stotožňuje s argumentáciou

národnej rady v tom zmysle, že ide o podmienku preloženia (dočasného pridelenia) sudcu

na Špeciálny súd (konkrétny súdny orgán), a nie o ústavne stanovenú podmienku

nadobudnutia alebo trvania sudcovskej funkcie ako takej ( ).

3. K námietke o porušení zásady rovnakého zaobchádzania a nesúladu právnej

úpravy odmeňovania sudcov Špeciálneho súdu

Navrhovateľ namietol, že sudcovia Špeciálneho súdu a sudcovia všeobecných súdov

nemajú rovnaké postavenie v zmysle . Toto tvrdenie vyvodil z právneho

názoru ústavného súdu, podľa ktorého „Skutočnosť, či niekto je, alebo nie je duchovným

v ktorejkoľvek cirkvi, je jeho iným postavením“ (). V dôsledku použitia tejto

analógie navrhovateľ namietol pozitívnu aj negatívnu diskrimináciu sudcov na Špeciálnom

súde voči sudcom všeobecných súdov, lebo „Sudcovia Špeciálneho súdu sú z dôvodu

svojho iného postavenia v porovnaní so sudcami všeobecného súdu tak znevýhodňovaní ako

aj zvýhodňovaní, pričom obsahom súdnictva, ktoré vykonávajú, je rozhodovanie o vine

a treste v trestnom konaní rovnako platnom pre činnosť sudov Špeciálneho súdu, ako aj pre

sudcov všeobecných súdov.“.

Zákaz diskriminácie ustanovený je ústavnou zásadou, ktorá vzhľadom

na svoju podstatu a účel presahuje medze základných práv a slobôd a má relevanciu aj pre

výklad a uplatnenie tých noriem , ktoré sa nevzťahujú na základné práva a slobody.

V materiálnom právnom štáte zákaz diskriminácie predstavuje príkaz, ktorý ústavodarca

adresoval štátu ako jeho pozitívny záväzok.

Právne postavenie sudcov, ich práva a povinnosti týkajúce sa výkonu sudcovskej

funkcie nemožno zaradiť do systému základných práv a slobôd. Základné práva a slobody

sa zaručujú každému, teda aj sudcom, ale v príčinnej súvislosti k výkonu funkcie sudcov

majú pasívnu podobu – sudca pri výkone funkcie má ústavnú povinnosť dodržiavať

základné práva a slobody priznané účastníkom súdnych konaní a ďalším osobám dotknutým

uplatňovaním rozhodovacej právomoci súdov. A predsa, aj právne postavenie sudcov

podlieha zásade zákazu diskriminácie, a to preto, lebo štát je povinný rešpektovať ústavnú

zásadu rovnakého zaobchádzania aj mimo vzťahov, ktorých predmetom sú základné práva

a slobody ( prvá veta ).

Národná rada uplatnila svoju všeobecnú zákonodarnú právomoc [čl. 86 písm. a)

] spôsobom konformným s , keď sudcom na Špeciálnom súde

ustanovila práva a povinnosti. Túto právomoc však bola povinná uplatniť v súlade

so všetkými normami a relevantných medzinárodných dohovorov.

Národná rada priznala sudcom na Špeciálnom súde funkčný príplatok v sume

dvojnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve

Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok [ďalej len „priemerná nominálna

mesačná mzda“ (čl. VI bodom 12 , ktorým sa doplnilo znenie

)], ktorý neskôr zvýšila na šesťnásobok priemernej

nominálnej mesačnej mzdy [, ktorým sa mení a dopĺňa zákon

č. o trestnom konaní súdnom () v znení neskorších predpisov

a o zmene a doplnení niektorých zákonov; ďalej len „“].

Európsky súd pre ľudské práva k problematike diskriminácie uviedol: „Rozdielne

zaobchádzanie s osobami v analogickom alebo relevantne podobnom postavení

je diskriminačné, ak nemá objektívne a rozumné odôvodnenie, t. j. ak nesleduje legitímny

cieľ alebo ak neexistuje vzťah rozumnej proporcionality medzi použitými prostriedkami

a zámerom, ktorý sa má uskutočniť.“ (Case of Evans v. the United Kingdom, sťažnosť

č. 6339/05, § 73)

Priznanie funkčného príplatku sudcom na Špeciálnom súde bolo odôvodnené úvahou

o inej (podstatne vyššej) miere ich ohrozenia v porovnaní so sudcami všeobecných súdov

bez ohľadu na skutočnosť, že agendu zverenú do pôsobnosti Špeciálneho súdu pôvodne

vykonávali práve sudcovia všeobecných súdov, a to bez priznania takéhoto finančného

ohodnotenia, pričom zákonodarca na eliminovanie vyššej miery ohrozenia sudcov

Špeciálneho súdu prijal aj ďalšie opatrenia v podobe obligatórneho zabezpečovania ochrany

ich osôb, ich rodinných príslušníkov, ako aj ich obydlí. Vyššiu mieru náročnosti výkonu

sudcovskej funkcie na mieste sudcu na Špeciálnom súde navyše zohľadňuje už úprava

základného platu sudcov na tomto súde ( ) v sume

zodpovedajúcej 1,3 násobku platu poslanca národnej rady bez ohľadu na dĺžku praxe,

t. j. v sume identickej so základným platom sudcu najvyššieho súdu, ako na to vo svojom

stanovisku poukázal aj generálny prokurátor. Napokon, do času rozhodovania ústavného

súdu sa predpoklad národnej rady o podstatne vyššej miere ohrozenia sudcov na Špeciálnom

súde nepotvrdil praktickou skúsenosťou. Sudcovia na Špeciálnom súde neboli vystavení

násiliu alebo hrozbe násilia zo strany subjektov podliehajúcich ich rozhodovacej právomoci

s väčšou intenzitou ani častejšie, ako sudcovia uplatňujúci súdnu moc na ostatných súdoch

Slovenskej republiky. Napriek skutočnému stavu ich ohrozenia národná rada priznala

sudcom na Špeciálnom súde funkčný príplatok v sume podstatne vyššej v porovnaní

so sumami funkčných príplatkov priznávaných v iných prípadoch a následne ho v krátkom

čase (v rozpätí 18 mesiacov) prudko zvýšila z dvojnásobku sumy zodpovedajúcej

priemernej nominálnej mesačnej mzde na šesťnásobok tejto sumy.

Takýto prístup zákonodarcu s prihliadnutím na všetky okolnosti späté so zriadením

Špeciálneho súdu a jeho postavením - predovšetkým s ohľadom na jeho osobitné črty

týkajúce sa osobnej pôsobnosti tohto súdneho orgánu voči držiteľom verejnej moci

a bezpečnostných previerok jeho sudcov, indikuje nebezpečenstvo ohrozenia nestrannosti

sudcov na Špeciálnom súde „skrytou (systémovou) korupciou“ realizovanou štátom.

Priznanie funkčného príplatku vo výške šesťnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy

sudcom na Špeciálnom súde a nepriznanie porovnateľného funkčného príplatku ostatným

sudcom na všeobecných súdoch môže mať totiž racionálny základ a väzbu na legitímny cieľ

v podobe úsilia o zohľadnenie zvýšených nárokov na výkon funkcie (napr. v dôsledku

vyššej miery rizika spojeného s rozhodovaním trestných vecí týkajúcich sa závažnej

organizovanej trestnej činnosti), no zjavne mu chýba vzťah rozumnej proporcionality medzi

použitými prostriedkami a sledovaným zámerom.

Taká zásadná disbalancia v odmeňovaní sudcov Špeciálneho súdu, ako aj sudcov

najvyššieho súdu rozhodujúcich o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam Špeciálneho

súdu v porovnaní s odmeňovaním sudcov „ostatných súdov“ porušuje princíp

proporcionality limitujúci zásahy zákonodarcu do materiálneho zabezpečenia sudcov,

a to tak z hľadiska rešpektovania zásady rovnakého zaobchádzania aplikovateľnej na sudcov

v súvislosti s výkonom ich funkcie ( ), na čo zhodne poukázali stanoviská

generálneho prokurátora, súdnej rady a najvyššieho súdu, ako aj z hľadiska rešpektovania

požiadavky zachovania jednotnej sústavy všeobecného súdnictva v štáte v zmysle čl. 143

ods. 1 , ktorý umožňuje zriaďovanie špecializovaných súdov, no vylučuje kreovanie

alternatívnych prvkov súdnej sústavy, ktoré svojím postavením a väzbami na iné zložky

štátnej moci vybočujú z rámcov ústavne vymedzujúcich postavenie, štruktúru, vlastnosti

a funkčné pôsobenie súdnej moci (predovšetkým prostredníctvom princípov nezávislosti

súdov, nezávislosti sudcov a oddeleného výkonu súdnictva od iných orgánov verejnej

moci).

Legislatívna úprava obsiahnutá v narúša

systémové a koncepčné riešenie statusových otázok sudcov. Mzdová či platová

diferenciácia v rámci výkonu určitého povolania je síce prirodzenou súčasťou života

spoločnosti, preto nemožno rozumne a napokon ani legitímne očakávať jej elimináciu práve

pri výkone sudcovského povolania. Rozdiely v odmeňovaní sudcov však musia, rovnako

ako aj v iných oblastiach výkonu verejných funkcií a zabezpečovania štátnych záležitostí,

vychádzať z kritérií, ktoré majú objektivizovaný základ a vo vzťahu k celkovému systému

odmeňovania platnému pre danú sféru rešpektujú kritériá racionálnosti a primeranosti.

Ústavný princíp nezávislosti sudcov zaručený prostredníctvom totiž

limituje zásahy zákonodarcu do ich materiálneho zabezpečenia princípom proporcionality,

ktorého zmyslom je garantovať úpravu materiálnych (najmä platových) pomerov sudcov

spôsobom eliminujúcim potenciálne tlaky smerujúce k ovplyvneniu ich rozhodnutí

a všeobecne k ovplyvňovaniu ich chovania pri hľadaní práva (m. m. ).

Zákonodarcom zvolený rozsah platového zvýhodnenia sudcov Špeciálneho súdu, ako

aj sudcov najvyššieho súdu rozhodujúcich o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam

Špeciálneho súdu v porovnaní s odmeňovaním sudcov „ostatných súdov“ by bolo možné

považovať za zlučiteľný s uvedeným princípom proporcionality iba v prípade, ak by ho bolo

možné odôvodniť okolnosťami mimoriadnej povahy. Žiadne konkrétne dôvody

mimoriadneho charakteru však ústavnému súdu v priebehu konania zo strany národnej rady

v tomto smere uvedené neboli a nevyplývajú ani z relevantných dokumentov týkajúcich sa

legislatívneho procesu (dôvodová správa a záznam z rozpravy národnej rady v súvislosti

s prerokúvaním a schválením ). Zo záznamu z rozpravy národnej

rady zo 17. marca 2005 v súvislosti s prerokúvaním a schválením

(parlamentná tlač č. 999) vyplýva, že súčasná suma funkčného príplatku napokon priznaná

sudcom Špeciálneho súdu bola odôvodnená takto: „Navrhuje sa v § 69 ods. 2 zvýšiť funkčný

príplatok sudcom pôsobiacim na Špeciálnom súde a sudcom Najvyššieho súdu, ktorí

rozhodujú o opravných prostriedkoch voči rozhodnutiam Špeciálneho súdu, a to

z dvojnásobku na šesťnásobok priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca

v hospodárstve SR. Uvedené je odôvodnené veľkým rizikom vykonávania úkonov

a rozhodovania vo veciach v právomoci Špeciálneho súdu. Ide o najťažšie a najväčšie

trestné kauzy. V súčasnosti upravené platové zvýhodnenie oproti iným sudcom (dvojnásobok

priemernej nominálnej mesačnej mzdy...) sa ukázalo ako nedostatočným a o pôsobenie

na Špeciálnom súde je minimálny záujem.“ Citovaný výrok spolu s absenciou konkretizácie

dôvodov týkajúcich sa vyššieho ohrozenia sudcov Špeciálneho súdu naznačujú, že zvýšenie

príplatku malo skôr charakter „hmotného stimulu“ v súvislosti s ťažkosťami týkajúcimi

sa personálneho obsadenia tohto súdu, ako charakter skutočnej kompenzácie zvýšeného

rizika jeho sudcov.

Naopak, ani pri zriadení Špeciálneho súdu, ani neskôr pri následných novelizáciách

právnej úpravy, ktorá sa ho týka (spravidla z dôvodu odďaľovania začatia jeho činnosti

z dôvodu problémov s jeho organizačno-technickým zabezpečením a personálnym

obsadením) nebolo nikdy preukázané alebo konštatované „nezvládnutie“ súdnej agendy

zverenej do pôsobnosti Špeciálneho súdu všeobecnými súdmi, ktoré ju do zriadenia

Špeciálneho súdu zabezpečovali a aj v súčasnom období rozhodujú niektoré najzávažnejšie

kauzy.

S prihliadnutím na všetky dosiaľ uvedené okolnosti dospel ústavný súd k záveru

o nesúlade s v spojení s

ods. 1 . Z hľadiska dodržiavania kautel vyplývajúcich z ústavného princípu rovnosti

zahŕňajúceho požiadavku vylúčenia svojvôle pri odlišovaní právneho statusu subjektov práv

je posudzovaná právna úprava vo vzťahu k ostatným sudcom diskriminačná.

Ústavný súd sa nestotožnil s argumentáciou národnej rady, podľa ktorej

„... vyslovenie nesúladu s by bolo

v bezprostrednom a neprekonateľnom rozpore prinajmenšom s nedávnym rozhodnutím

ústavného súdu vo veci sp. zn. a v ňom citovanou judikatúrou. Pokiaľ totiž

odporuje princípom právneho štátu opakované pozastavenie nárastu odmeny sudcov

(a národná rada je presvedčená, že skutočne odporuje), a minori ad maius im nepochybne

odporuje aj odňatie takmer 60 percent tejto odmeny.“.

Právny názor vyslovený ústavným súdom v rozhodnutí sp. zn.

nevylučuje posúdenie ústavnosti právnej úpravy obsiahnutej v ustanovení § 69 ods. 2

Z hľadiska porovnania podstatných okolností týkajúcich sa veci

prerokovanej ústavným súdom pod sp. zn. a relevantných okolností tohto

prípadu nejde o analogickú situáciu.

Vo veci sp. zn. posudzoval ústavný súd súlad právnej úpravy týkajúcej

sa odmeňovania sudcov v situácii, keď národná rada založila ustanovením § 77 zákona

č. legitímnu nádej sudcov týkajúcu sa vzniku určitých platových nárokov

a následne do nej opakovane zasahovala legislatívnymi opatreniami ad hoc povahy, pričom

nikdy nedošlo k spochybneniu ústavnosti právneho základu takto zmarených legitímnych

očakávaní dotknutej skupiny osôb (žiadnym spôsobom nebol spochybnený súlad

ustanovenia s ústavným poriadkom Slovenskej republiky).

V prípade vyslovenia nesúladu ustanovenia napadnutého právneho predpisu

s alebo s medzinárodnou zmluvou ústavným súdom v konaní podľa

nemôže protiústavné ustanovenie (v danom prípade )

od momentu vyvrátenia prezumpcie jeho ústavnosti pro futuro zakladať legitimitu nároku,

ktorý v ňom bol inkorporovaný.

Na rozdiel od rešpektovania nárokov, ktoré vznikli na základe takého ustanovenia

právneho predpisu do okamihu vyslovenia jeho nesúladu s , uplatnením zásady

ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere, pripustenie vzniku legitímneho očakávania

alebo legitímnej nádeje adresáta právnej normy po kvalifikovanom vyslovení jej rozporu

s ústavným poriadkom by bolo v priamom rozpore s podstatou princípu právneho štátu,

pretože by vo svojich dôsledkoch umožňovalo obchádzanie práva a znemožňovalo

by účinnú ochranu ústavnosti. Rešpektovanie zásady proporcionality pri uplatňovaní

ústavných princípov v rámci aplikácie práva vyžaduje, aby bol princíp právnej istoty

(zahŕňajúci koncept ochrany legitímnej nádeje) uplatňovaný spôsobom zodpovedajúcim

jeho účelu a obsahu, teda tak, aby nespochybňoval, ale posilňoval stabilitu a rešpektovanie

právneho poriadku.

4. K súladu napadnutých právnych predpisov s a 2

Navrhovateľ napokon namietol aj nesúlad a označených

súvisiacich právnych predpisov s a 2 , podľa ktorého:

(1) Sudcu možno preložiť na iný súd len s jeho súhlasom alebo na základe

rozhodnutia disciplinárneho senátu.

(2) Dôvody prerušenia výkonu sudcovskej funkcie a podmienky na dočasné

pozastavenie výkonu funkcie sudcu alebo na dočasné pridelenie sudcu ustanoví zákon.

V ustanovila podmienky, ktoré predstavujú ústavne dovolený

dôvod preloženia sudcu na iný súd. Dôvody prerušenia výkonu sudcovskej funkcie

a podmienky na dočasné pozastavenie výkonu funkcie sudcu upravené

predstavujú osobitný, od oddelený, spôsob zásahu do právneho

postavenia sudcu. tieto navzájom nezávislé formy zásahu

do právneho postavenia sudcov zmiešal, ustanovil ďalšie podmienky a ďalší spôsob

preloženia sudcu Špeciálneho súdu na iný súd.

Ak Národný bezpečnostný úrad sudcovi na Špeciálnom súde zruší platnosť

osvedčenia o bezpečnostnej previerke alebo ak Národný bezpečnostný úrad sudcovi

na Špeciálnom súde po uplynutí doby platnosti osvedčenia nevydá nové osvedčenie a sudca

neudelí súhlas na svoje preloženie na súd rozdielny od Špeciálneho súdu, ex lege sa mu

prerušuje výkon funkcie sudcu bez nároku na plat (čl. VI bod 18 ,

ktorým sa doplnil o ustanovenie ). Zákon tak vytvára

na sudcu neprípustný nátlak, aby udelil súhlas so svojím preložením na iný súd. Účel úpravy

týkajúcej sa preloženia sudcu na iný súd výlučne s jeho súhlasom

sa však spája s dobrovoľnosťou správania sudcu. Táto dobrovoľnosť v už naznačenom

kontexte predstavuje významnú súčasť ústavných záruk individuálnej nezávislosti sudcu.

Napadnutá právna úprava však ustanovuje právny režim, ktorého účinkom je zbavenie

sudcu výsady dobrovoľnosti udelenia súhlasu s preložením na iný súd, čo má za následok,

že nie je v súlade s a 2 .

5. K súladu napadnutých právnych predpisov s čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1, čl. 12

ods. 1 a s dohovoru

Navrhovateľ namietol, že právna úprava upravujúca postavenie Špeciálneho súdu

a jeho sudcov nie je v súlade s označenými základnými právami a že nie je ani v súlade

s ľudskými právami podliehajúcimi ochrane dohovorom.

Námietky navrhovateľa v tejto časti smerujú k porušeniu základných, resp. ľudských

práv zaručených účastníkom konania pred Špeciálnym súdom, ako aj základných,

resp. ľudských práv priznaných sudcom na Špeciálnom súde.

Pokiaľ ide o právne postavenie sudcov na Špeciálnom súde, ústavný súd odkazuje

na svoj už uvedený výklad o vzťahu základných práv a slobôd k obsahu a účelu výkonu

funkcie sudcu. Na základe tohto názoru ústavný súd konštatuje, že námietky nesúladu

a súvisiacich navrhovateľom napadnutých právnych predpisov

so základnými právami a slobodami sudcov na Špeciálnom súde sú neopodstatnené pre

absenciu vzájomnej príčinnej súvislosti. Keďže k porušeniu základných práv a slobôd

namietnutou právnou úpravou nemohlo dôjsť, ústavný súd návrhu v tejto časti nevyhovel.

Vo vzťahu k ochrane základných práv a slobôd účastníkov konania pred Špeciálnym

súdom ústavný súd nemohol vyhovieť návrhu v rozsahu námietky o nesúlade zákona

č. a súvisiacich navrhovateľom napadnutých právnych predpisov

so základným právom na zákonného sudcu, resp. základným právom na súdnu ochranu

(právo na spravodlivý proces).

Zrušením platnosti osvedčenia o bezpečnostnej previerke ani nevydaním nového

osvedčenia po uplynutí zákonom určenej lehoty, ktoré navrhovateľ označil za zásah

do práva sudcu na Špeciálnom súde „byť zákonným sudcom“, nemôže dôjsť k porušeniu

základného práva podľa . Subjektom tohto základného práva nie je sudca

konajúci vo veci (). Nesúlad navrhovateľom napadnutých právnych predpisov

s inými normami zároveň nemá automaticky za následok aj porušenie základného

práva účastníka konania na zákonného sudcu. Výmenou sudcu zákonom ustanoveným

postupom a po splnení podmienok ustanovených zákonom nemôže dôjsť k porušeniu

základného práva na zákonného sudcu. Z tohto dôvodu ústavný súd návrhu v tejto časti

nevyhovel.

6. K súladu napadnutých právnych predpisov s čl. 11 ods. 1 Dohovoru OSN

proti korupcii

Podľa čl. 11 ods. 1 Dohovoru OSN proti korupcii uverejneného oznámením

Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. so zreteľom

na nezávislosť súdnictva a jeho kľúčovú úlohu v boji proti korupcii každý štát, zmluvná

strana, prijme v súlade so základnými zásadami svojho právneho poriadku a bez toho,

aby sa to dotklo sudcovskej nezávislosti, opatrenia na posilnenie integrity a na zabránenie

možnostiam korupcie u sudcov. Tieto opatrenia môžu zahŕňať aj pravidlá týkajúce

sa správania sudcov.

Slovenská republika namiesto splnenia záväzku voči OSN, ktorý prijala pristúpením

k Dohovoru OSN proti korupcii, túto medzinárodnú zmluvu porušila, lebo opatrenia

zavedené v Slovenskej republike prostredníctvom a súvisiacich

navrhovateľom napadnutých právnych predpisov neboli prijaté v súlade so základnými

zásadami právneho poriadku Slovenskej republiky. Slovenská republika porušila

podmienku Dohovoru OSN proti korupcii, keď

zaviedla opatrenia, ktoré sa negatívne dotkli sudcovskej nezávislosti.

7. K námietke nesúladu a súvisiacich navrhovateľom

napadnutých právnych predpisov upravujúcich zriadenie a postavenie Úradu

špeciálnej prokuratúry

Navrhovateľ podaním z 25. januára 2009 doručeným ústavnému súdu 24. februára

2009 a následne na verejnom zasadnutí pléna rozšíril argumentáciu obsiahnutú v návrhu

o námietku nesúladu a súvisiacich ním napadnutých právnych

predpisov upravujúcich zriadenie a postavenie Úradu špeciálnej prokuratúry (predovšetkým

ustanovení až o prokuratúre v znení neskorších

predpisov; ďalej len „“) s ústavným poriadkom Slovenskej

republiky.

Podľa jeho názoru bol ustanoveniami až

inkorporovanými porušený „... ústavný princíp deklarovaný v...

ustanovení SR...“, pretože generálnemu prokurátorovi obmedzili právomoc

ukladať tzv. „negatívne“ záväzné pokyny týkajúce sa postupu v trestných veciach patriacich

do pôsobnosti Úradu špeciálnej prokuratúry, vykonať jednotlivé úkony v takýchto veciach

za špeciálneho prokurátora alebo prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry, prípadne

rozhodnúť, že tieto úkony vykoná iný podriadený prokurátor. Podľa navrhovateľa tak Úrad

špeciálnej prokuratúry vykonáva svoju činnosť samostatne a autonómne bez možnosti

ingerencie generálneho prokurátora, čím bol narušený základný princíp prokuratúry, princíp

nadriadenosti a podriadenosti, ktorým bol zaistený dozor nad zachovávaním zákonnosti

samotným orgánom ochrany zákonnosti.

Podľa prokuratúra Slovenskej republiky chráni práva a zákonom

chránené záujmy fyzických a právnických osôb a štátu.

Podľa na čele prokuratúry je generálny prokurátor, ktorého vymenúva

a odvoláva prezident Slovenskej republiky na návrh Národnej rady Slovenskej republiky.

Podľa podrobnosti o vymenúvaní a odvolávaní, právach

a povinnostiach prokurátorov a organizácii prokuratúry ustanoví zákon.

Podľa prokuratúra je samostatná hierarchicky

usporiadaná jednotná sústava štátnych orgánov na čele s generálnym prokurátorom, v ktorej

pôsobia prokurátori vo vzťahoch podriadenosti a nadriadenosti.

Podľa pôsobnosť prokuratúry vykonávajú

prokurátori

a) trestným stíhaním osôb podozrivých zo spáchania trestných činov a dozorom nad

zachovávaním zákonnosti pred začatím trestného stíhania v rozsahu podľa osobitného

zákona a v prípravnom konaní,

b) dozorom nad zachovávaním zákonnosti v miestach, kde sú držané osoby

pozbavené osobnej slobody alebo osoby, ktorých osobná sloboda je obmedzená na základe

rozhodnutia súdu alebo iného oprávneného štátneho orgánu,

c) uplatňovaním svojich oprávnení v konaní pred súdmi,

d) zastupovaním štátu v konaní pred súdmi, ak tak ustanovuje osobitný zákon,

e) dozorom nad zachovávaním zákonnosti orgánmi verejnej správy v rozsahu

ustanovenom týmto zákonom,

f) podieľaním sa na príprave a realizácii preventívnych opatrení zameraných

na predchádzanie porušovaniu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych

predpisov,

g) podieľaním sa na odstraňovaní príčin a podmienok trestnej činnosti, na prevencii a

na potláčaní kriminality,

h) podieľaním sa na tvorbe právnych predpisov,

i) plnením ďalších úloh, ak tak ustanovuje osobitný zákon alebo medzinárodná

zmluva vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom.

Podľa generálny prokurátor riadi a kontroluje

činnosť všetkých prokuratúr vrátane vojenských prokuratúr. Na plnenie úloh vydáva

služobné predpisy, príkazy a pokyny, ktoré sú záväzné pre všetkých prokurátorov, právnych

čakateľov prokuratúry a ostatných zamestnancov.

Podľa v záujme jednotného uplatňovania

zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov vydáva generálny prokurátor

stanoviská, ktoré sú záväzné pre všetkých prokurátorov.

Podľa generálny prokurátor vydáva tiež právne

a organizačné akty.

Podľa prokuratúru tvoria tieto štátne orgány:

a) Generálna prokuratúra Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“),

ktorej osobitnou súčasťou s pôsobnosťou pre celé územie Slovenskej republiky je Úrad

špeciálnej prokuratúry (§ 55b až § 55l),

b) krajské prokuratúry,

c) vyššia vojenská prokuratúra,

d) okresné prokuratúry,

e) vojenské obvodné prokuratúry.

Podľa bezprostredne nadriadeným

prokurátorom je

a) generálny prokurátor, ak ide o námestníka generálneho prokurátora, špeciálneho

prokurátora, krajského prokurátora alebo vyššieho vojenského prokurátora...

Podľa úrad špeciálnej prokuratúry vykonáva

dozor nad zachovávaním zákonnosti pred začatím trestného stíhania a v prípravnom konaní,

trestne stíha osoby podozrivé zo spáchania trestných činov a uplatňuje oprávnenia

prokurátora v konaní pred súdom, a to vo veciach, ktoré patria do právomoci Špeciálneho

súdu.

Podľa na čele Úradu špeciálnej prokuratúry

je špeciálny prokurátor, prostredníctvom ktorého generálny prokurátor riadi činnosť Úradu

špeciálnej prokuratúry.

Podľa špeciálny prokurátor zodpovedá

za výkon svojej funkcie generálnemu prokurátorovi. Vo veciach patriacich do právomoci

Úradu špeciálnej prokuratúry (§ 55b) generálny prokurátor nie je oprávnený

a) uložiť špeciálnemu prokurátorovi ani prokurátorovi Úradu špeciálnej prokuratúry

pokyn, aby sa nezačalo trestné stíhanie, nevznieslo obvinenie, nepodal návrh na vzatie

obvineného do väzby, vec postúpila na prejednanie inému orgánu, zastavilo trestné stíhanie,

nepodala obžaloba alebo riadny alebo mimoriadny opravný prostriedok v neprospech

obvineného,

b) vykonať úkony za špeciálneho prokurátora alebo prokurátora Úradu špeciálnej

prokuratúry alebo rozhodnúť, že ich vykoná iný podriadený prokurátor.

Podľa počet osôb určených na plnenie úloh

Úradu špeciálnej prokuratúry v členení podľa funkcií určuje vláda Slovenskej republiky

na návrh generálneho prokurátora.

Podľa prokurátorom Úradu špeciálnej

prokuratúry môže byť iba prokurátor generálnej prokuratúry, ktorého vymenúva do tejto

funkcie generálny prokurátor podľa osobitného zákona.

Podľa špeciálneho prokurátora volí do funkcie

Národná rada Slovenskej republiky na návrh generálneho prokurátora na základe

výberového konania. Funkčné obdobie špeciálneho prokurátora je päť rokov.

Za špeciálneho prokurátora môže byť zvolený iba prokurátor generálnej prokuratúry.

Z citovaných ustanovení relevantnej právnej úpravy vyplýva, že definuje

prokuratúru Slovenskej republiky (ďalej len „prokuratúra“) ako orgán ochrany práv

a zákonom chránených záujmov fyzických a právnických osôb a štátu ( ),

neupravuje však jej organizáciu, štruktúru a činnosť. Na úpravu týchto otázok zmocňuje

zákonodarcu.

Princípy determinujúce organizačnú štruktúru prokuratúry a funkčné vzťahy

pri výkone jej pôsobnosti sú princípmi zákonnými, nie princípmi ústavnými. Z tejto

skutočnosti vyplýva oveľa širšia miera regulatívnej voľnosti zákonodarcu pri úprave

postavenia, činnosti a organizácie prokuratúry, než je to v prípadoch týkajúcich sa

postavenia, činnosti a organizácie súdov. Zákonodarca, ktorý princípy organizácie

a funkčných vzťahov pri výkone pôsobnosti prokuratúry konštituuje, môže taktiež tieto

princípy modifikovať a meniť, prirodzene s ohľadom na rešpektovanie iných ustanovení

vrátane jej a .

Podľa názoru ústavného súdu sa zriadenie Úradu špeciálnej prokuratúry

a vymedzenie jeho postavenia a pôsobnosti nedostáva do rozporu s ústavne definovaným

poslaním prokuratúry ako orgánu ochrany práv a zákonom chránených záujmov fyzických

a právnických osôb a štátu ani do rozporu s ústavne definovaným postavením generálneho

prokurátora, ktorý je v zmysle „na čele prokuratúry“.

Úradu špeciálnej prokuratúry je zverená pôsobnosť v súvislosti s trestným stíhaním

(okrem iného páchateľov trestných činov uvedených v , t. j.

trestných činov spojených s korupciou a organizovaným zločinom), ktoré sa realizuje podľa

osobitných procesných predpisov. Právomoc generálneho prokurátora je vo vzťahu

k činnosti Úradu špeciálnej prokuratúry obmedzená len čiastočne, pokiaľ ide o oprávnenie

ukladať tzv. „negatívne“ záväzné pokyny týkajúce sa postupu v trestných veciach patriacich

do pôsobnosti Úradu špeciálnej prokuratúry alebo oprávnenie „odňať vec“ prokurátorovi

Úradu špeciálnej prokuratúry alebo tomuto úradu ako takému (§ 55d ods. 1 a 2 zákona

č. ). Ochrana práv účastníkov trestného konania je pritom zabezpečovaná

predovšetkým súhrnom procesných práv priznaných im osobitným právnym predpisom

() vrátane systému opravných prostriedkov poskytujúcich im možnosť

obrátiť sa v súvislosti s ochranou svojich práv v konečnom dôsledku na nezávislý súdny

orgán, či už na sudcu pre prípravné konanie (v zákonom vymedzených prípadoch), alebo na

súd konajúci o podanej obžalobe (prípadne o podanom opravnom prostriedku v štádiu

súdneho konania), ktorý je oprávnený (a povinný zároveň) prihliadať aj na prípadnú

nezákonnosť postupu prípravného konania z hľadiska rešpektovania práva na obhajobu.

Zriadenie a postavenie Úradu špeciálnej prokuratúry v systéme orgánov prokuratúry,

ako aj vymedzenie postavenia špeciálneho prokurátora vo vzťahu k postaveniu

a oprávneniam generálneho prokurátora má racionálny základ v úsilí zabezpečiť účinné

právne prostriedky pre odhaľovanie a trestnoprávny postih najzávažnejších foriem trestnej

činnosti a nedostáva sa do konfliktu s princípom ochrany základných práv a slobôd ani

inými princípmi materiálneho právneho štátu či zásadami právneho poriadku Slovenskej

republiky. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že sám navrhovateľ vo svojom návrhu

poukázal na medzinárodnoprávne záväzky Slovenskej republiky poskytnúť osobám

a orgánom špecializujúcim sa na boj s korupciou potrebnú mieru nezávislosti na náležitý

a účinný výkon kompetencií, vylučujúcu akúkoľvek formu potenciálneho ovplyvňovania.

Postavenie Úradu špeciálnej prokuratúry a osobitne špeciálneho prokurátora

v zmysle navrhovateľom napadnutej právnej úpravy nie je natoľko autonómne,

aby predstavovalo popretie riadiacej a kontrolnej právomoci generálneho prokurátora

v zmysle Generálny prokurátor je nadriadeným prokurátorom

špeciálnemu prokurátorovi a riadi prostredníctvom neho činnosť Úradu špeciálnej

prokuratúry [, ]. Špeciálny

prokurátor zodpovedá za výkon funkcie generálnemu prokurátorovi (§ 55d ods. 2 zákona

č. ), pričom generálny prokurátor má zásadný vplyv pri stanovení počtu

a vymenovaní prokurátorov Úradu špeciálnej prokuratúry a pri voľbe špeciálneho

prokurátora národnou radou (, a

ods. 1 o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry v znení

neskorších predpisov).

Z uvedených dôvodov považoval ústavný súd návrh v tejto časti za neopodstatnený

a nevyhovel mu s výnimkou vyslovenia nesúladu ustanovenia § 46 ods. 2, ako aj slovného

spojenia „a to vo veciach, ktoré patria do právomoci Špeciálneho súdu“ v ustanovení § 55b

ods. 1 , ktorý však ústavný súd vyslovil z dôvodov uvedených ďalej

(v bode 8 ods. 3 tejto časti nálezu).

8. Zistenia o nesúlade navrhovateľom napadnutých právnych predpisov s ústavným

poriadkom Slovenskej republiky sa dotýkajú predovšetkým ustanovenia čl. I § 1 zákona

č. Prostredníctvom nasledujúcich ustanovení

sa zriadenie Špeciálneho súdu premietlo do úpravy ďalších navrhovateľom napadnutých

zákonov.

Niektoré ustanovenia týchto predpisov, konkrétne § 14 ods. 1 a 3 zákona

č. ; , slovné spojenie „a spĺňa podmienku podľa “

v , a sa z dôvodov uvedených v odôvodnení

tohto rozhodnutia taktiež dostávajú do rozporu s a s kvalifikovanými

medzinárodnými zmluvami v rozsahu vymedzenom vo výrokovej časti tohto nálezu.

Ďalšie navrhovateľom napadnuté ustanovenia právnych predpisov nadväzujúcich

na právnu úpravu čl. I , ktoré predstavujú premietnutie

existencie Špeciálneho súdu do právneho poriadku Slovenskej republiky, prestanú byť

dňom právoplatnosti tohto rozhodnutia samy osebe uplatniteľné. Zachovanie účinnosti

takých ustanovení zákona, ktoré po rozhodnutí ústavného súdu o nesúlade iných ustanovení

zákona nie sú samy osebe uplatniteľné, nie je v súlade s požiadavkou prehľadnosti právneho

poriadku, ktorá je nevyhnutnou vlastnosťou právneho poriadku v materiálnom právnom

štáte. Ústavný súd preto vo vzťahu k týmto ustanoveniam rozhodol tak, ako to je uvedené

v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

Zvyšné ustanovenia (neuvedené v bode 1 výrokovej časti

tohto nálezu) buď nevyvolávajú priamy právny účinok (keďže predstavujú novelizáciu

právnych predpisov súvisiacich s právnom úpravou čl. I ), alebo

ich ústavnosť nie je spochybniteľná (napr. ustanovenia upravujúce postavenie špeciálnej

prokuratúry či ustanovenie ustanovujúce deň nadobudnutia účinnosti zákona

č. ). Vo vzťahu k týmto ustanoveniam preto ústavný

súd návrhu navrhovateľa nevyhovel.

9. Dňom vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky strácajú

účinnosť ustanovenia právnych predpisov uvedené v bode 1 jeho výrokovej časti

vyslovujúcej ich nesúlad s a s označenými medzinárodnými zmluvami (

ods. 3 , ).

Rozhodnutie ústavného súdu má vo vzťahu k preskúmavaným právnym predpisom

účinky ex nunc.

Nadväzujúce právne konzekvencie rozhodnutia ústavného súdu podľa čl. 125 ods. 3

vo vzťahu k existujúcim individuálnym právnym aktom upravuje ustanovenie

.

Podľa ak súd v trestnom konaní vydal

na základe právneho predpisu, ktorý neskôr stratil účinnosť v zmysle ,

rozsudok, ktorý nadobudol právoplatnosť, ale nebol vykonaný, strata účinnosti takého

právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia je dôvodom obnovy konania

podľa ustanovení .

Za výnimku zo zásady, podľa ktorej výklad zákonov prislúcha predovšetkým

všeobecným súdom, treba považovať výklad ustanovení . V danom

prípade ide najmä o výklad tých ustanovení , z ktorých možno

vyvodiť právne účinky jeho nálezov vydaných v konaní o súlade právnych predpisov na

konania pred súdmi a inými orgánmi verejnej moci v individuálnych veciach. Konkrétne ide

najmä o ustanovenia a v spojení s .

Pre označené ustanovenia je charakteristické vzájomné

pôsobenie princípu ochrany a zachovania ústavnosti na jednej strane a princípu právnej

istoty na strane druhej. Oba princípy sú neoddeliteľnou súčasťou princípu právneho štátu

vyjadreného v prvej vete . Princíp ochrany a zachovania ústavnosti sa

realizuje v danom prípade samotným rozhodovaním ústavného súdu v konaní o súlade

právnych predpisov podľa a jeho následnými právnymi účinkami

na rozhodnutia, resp. rozhodovanie súdov a iných orgánov verejnej moci v individuálnych

veciach. Princíp právnej istoty sa prejavuje v dvoch smeroch: jednak je založený

na prezumpcii ústavnosti právnych predpisov (až do opačného rozhodnutia ústavného súdu)

a jednak na zachovaní právoplatnosti rozhodnutí súdov a iných orgánov verejnej moci

vychádzajúcich z prezumpcie ústavnosti. Podľa názoru ústavného súdu pri kolízii

spomínaných princípov treba dať prednosť jednoznačne princípu zachovania a ochrany

ústavnosti, a to za súčasného spolupôsobenia bŕzd vyplývajúcich z uplatnenia princípu

právnej istoty (, , mutatis mutandis ).

Opierajúc sa aj o uvedené východiská zákonodarca pri prijímaní zákona o ústavnom

súde rozlíšil vplyv účinkov nálezov ústavného súdu vydaných v konaní o súlade právnych

predpisov na konania pred súdmi a inými orgánmi verejnej moci v individuálnych veciach

na tie, ktoré boli v čase uverejnenia nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov Slovenskej

republiky už právoplatne skončené ( ), a tie, ktoré ešte v čase

uverejnenia nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky neboli

právoplatne skončené ( ). V oboch prípadoch ale zákonodarca

umožnil v záujme uplatnenia princípu ochrany a zachovania ústavnosti do miery zlučiteľnej

s princípom právnej istoty konvalidovať nepriaznivé účinky rozhodnutí súdov alebo iných

orgánov verejnej moci v individuálnych veciach, ktoré vyplývajú, resp. by vyplývali

z aplikácie ustanovení právnych predpisov, ktoré v konaní o súlade právnych predpisov

označil ústavný súd za nesúladné s (, ).

Z dôvodu prevencie prípadných sporov týkajúcich sa výkladu § 41b zákona

o ústavnom súde považuje ústavný súd za dôležité vysloviť, že v rámci aplikácie

označeného ustanovenia vyžaduje ústavný poriadok Slovenskej

republiky rešpektovanie princípu proporcionality nastoľujúcej spravodlivú rovnováhu medzi

priznaním práva na obnovu konania v zmysle na

jednej strane a ochranou princípu právnej istoty zahŕňajúceho požiadavku stability

demokratického ústavného systému, jeho inštitúcií a ich rozhodnutí, ako aj ochranu práv

a oprávnených záujmov tretích osôb na strane druhej.

Ustanovenie je aplikovateľné iba na prípady,

keď bol právoplatný, ale ešte nevykonaný rozsudok v trestnom konaní, vydaný na základe

bezprostrednej aplikácie právneho predpisu, ktorý stratil účinnosť podľa čl. 125 ods. 3

. Ide o taký právny predpis, ktorý vytvára priamy hmotnoprávny základ súdneho

rozhodnutia (trestného rozsudku). V niektorých prípadoch nemožno vylúčiť ani dopad

neústavnosti procesných ustanovení právnych predpisov na aplikovateľnosť § 41b ods. 1

vo vzťahu k takýmto rozsudkom. V takýchto prípadoch je však

nevyhnutnou podmienkou existencia priamej príčinnej súvislosti medzi neústavnosťou

aplikovanej procesnej normy a zásahom do základných práv účastníka konania spôsobilého

premietnuť sa do konečného súdneho rozhodnutia (trestného rozsudku).

Vzhľadom na okolnosti daného prípadu, keď zásadné dôvody rozhodnutia ústavného

súdu o nesúlade navrhovateľom napadnutých právnych predpisov s a s označenými

medzinárodnými zmluvami sa týkajú kolízie inštitucionálneho vymedzenia a postavenia

Špeciálneho súdu v systéme súdov Slovenskej republiky a úpravy postavenia jeho sudcov

s ústavnými princípmi, nie je daná priama príčinná súvislosť medzi povahou ústavným

súdom zisteného nesúladu napadnutých právnych predpisov v rámci abstraktnej ochrany

ústavnosti a obsahom rozhodnutí vydaných Špeciálnym súdom v individuálnych prípadoch.

Právne predpisy, ktorých nesúlad ústavný súd vyslovil v bode 1 výroku tohto nálezu,

nepredstavujú hmotnoprávny základ rozsudkov Špeciálneho súdu v jednotlivých trestných

veciach v zmysle .

Rozhodnutia Špeciálneho súdu vydané v trestnom konaní nie sú týmto rozhodnutím

ústavného súdu dotknuté.

Rovnako nie sú dotknuté platové nároky sudcov Špeciálneho súdu, ktoré vznikli na

základe ustanovenia , do dňa uverejnenia tohto nálezu

v Zbierke zákonov Slovenskej republiky.

Podľa sa k rozhodnutiu pripájajú odlišné

stanoviská sudcov Ľudmily Gajdošíkovej, Juraja Horvátha, Jána Lubyho, Lajosa Mészárosa,

Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. mája 2009