Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 259 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (281)PL. ÚS 17/08
PDF · 1.67 MB
No categories available
PL. ÚS 17/08
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
PL. ÚS 17/08-238
Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 20. mája 2009 v pléne
zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jána Auxta, Petra Brňáka,
Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Juraja Horvátha, Sergeja Kohuta, Jána Lubyho,
Milana Ľalíka, Lajosa Mészárosa, Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa
Tkáčika o návrhu skupiny 46 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na začatie
konania vo veci namietaného nesúladu zákona č. 458/2003 Z. z. o zriadení Špeciálneho
súdu a Úradu špeciálnej prokuratúry a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov, nesúladu slovného spojenia „predsedu Špeciálneho súdu“
a „a podpredsedu Špeciálneho súdu“ v § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 185/2002 Z. z. o Súdnej
rade Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov, nesúladu § 5 ods. 2, slovného spojenia „Špeciálneho súdu“ v § 8 ods. 1 písm. a)
a b), § 9, celej piatej hlavy druhej časti, ako aj slovného spojenia „Špeciálnom súde“ v § 45
ods. 1 a § 51 ods. 5, slovného spojenia „a Špeciálneho súdu“ v § 59, slovného spojenia
„predsedom Špeciálneho súdu“ v § 67 ods. 1 písm. c), slovného spojenia „a Špeciálneho
súdu“ v § 71 ods. 1 písm. c) prvom bode, slovného spojenia „Špeciálny súd“ v § 73 ods. 4,
nesúladu § 74 ods. 6, slovného spojenia „riaditeľ správy Špeciálneho súdu vykonáva správu
Špeciálneho súdu“ v § 78 ods. 2, nesúladu § 84 ods. 5, slovného spojenia „predsedovi
Špeciálneho súdu a“ v § 85, § 91, slovného spojenia „Špeciálny súd“ v § 92 ods. 1 zákona
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov, nesúladu slovného spojenia „Špeciálny súd“ v § 10 ods. 4, slovného spojenia
„a Špeciálny súd“ v § 10 ods. 5, nesúladu § 14, § 16 ods. 2, § 18 ods. 4, § 19 ods. 1 druhej
vety, § 21 ods. 2 písm. b), § 22 ods. 2, § 23 ods. 2, § 24 ods. 3, nesúladu slovného spojenia
„a Špeciálny súd, ak ide o veci patriace do jeho pôsobnosti“ v § 24 ods. 4, slovného spojenia
„Špeciálny súd“ za slovami „Najvyšší súd,“ a slovného spojenia „a Špeciálny súd“ v časti
vety za bodkočiarkou v § 56 ods. 2, nesúladu § 196 ods. 1 druhej vety, § 315 druhej vety,
§ 477 písm. d) slov za bodkočiarkou zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení
neskorších predpisov, nesúladu § 4 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov, nesúladu § 11 ods. 3,
§ 12 ods. 4 poslednej vety, slovného spojenia „a Špeciálny súd“ v § 14 ods. 2, § 24 ods. 2
poslednej vety, § 34 ods. 8, slovných spojení „a sudcu Špeciálneho súdu“ a „alebo
Špeciálny súd“ v § 66 ods. 1, slovných spojení „a predsedovi Špeciálneho súdu“ v § 68
ods. 1 písm. c), „a podpredsedovi Špeciálneho súdu“ v § 68 ods. 1 písm. d), „a predsedovi
senátu Špeciálneho súdu“ v § 69 ods. 1 písm. a), „a sudcovi Špeciálneho súdu“ v § 69 ods. 1
písm. b), nesúladu § 69 ods. 2, § 72 ods. 1 poslednej vety a ods. 2 poslednej vety, slovných
spojení „a Špeciálneho súdu“ v § 83 ods. 1, „a predsedu Špeciálneho súdu“ v § 114 ods. 2,
„predseda Špeciálneho súdu“ v § 114 ods. 5, nesúladu § 150 ods. 3, § 150a, § 151c zákona
č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov, nesúladu § 46 ods. 2, slovného spojenia „a to vo veciach, ktoré patria
do právomoci Špeciálneho súdu“ v § 55b ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre
v znení neskorších predpisov, nesúladu slovného spojenia „a Špeciálneho súdu“ v § 2
písm. a) zákona č. 65/2001 Z. z. o správe a vymáhaní súdnych pohľadávok v znení
neskorších predpisov, nesúladu § 150a zákona č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, nesúladu slovného spojenia
„to neplatí, ak ide o vec patriacu do právomoci Špeciálneho súdu“ v § 4a ods. 1 písm. a)
zákona č. 166/2003 Z. z. o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím informačno-
technických prostriedkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o ochrane pred
odpočúvaním) v znení neskorších predpisov, nesúladu slovného spojenia „okrem sudcu
Špeciálneho súdu“ v § 34 ods. 1 písm. f) zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných
skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,
nesúladu § 5 zákona č. 371/2004 Z. z. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky
a o zmene zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov
(v znení zákonov č. 428/2004 Z. z. a č. 757/2004 Z. z.) v platnom a účinnom znení s čl. 1
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky samostatne, ako aj v spojení s čl. 46 ods. 1, čl. 141
ods. 1 a 2, čl. 141a ods. 4 písm. b), čl. 144 ods. 1, čl. 145 ods. 2 a čl. 148 ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky, v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a v spojení s čl. 11 ods. 1 Dohovoru Organizácie Spojených národov
proti korupcii,
s čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 46 ods. 1,
čl. 48 ods. 1 a 2, čl. 145 ods. 2 a čl. 148 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky,
a taktiež samostatne s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, ako aj s čl. 11 ods. 1 Dohovoru Organizácie Spojených národov proti korupcii takto
rozhodol:
1. Ustanovenie čl. I § 1 zákona č. 458/2003 Z. z. o zriadení Špeciálneho súdu
a Úradu špeciálnej prokuratúry a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov, slovné spojenie „predsedu Špeciálneho súdu“ a „a podpredsedu Špeciálneho
súdu“ v § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade Slovenskej republiky
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, § 5 ods. 2, slovné
spojenie „a Špeciálneho súdu“ v § 8 ods. 1 písm. a), slovné spojenie „Špeciálneho súdu“
v § 8 ods. 1 písm. b), § 9, celá piata hlava druhej časti, ako aj slovné spojenie „a Špeciálnom
súde“ v § 45 ods. 1, slovné spojenie „Špeciálnom súde,“ v § 51 ods. 5, druhá veta v § 59,
slovné spojenie „a predsedom Špeciálneho súdu“ v § 67 ods. 1 písm. b), slovné spojenie
„a Špeciálneho súdu“ v § 71 písm. c) prvom bode, slovné spojenie „Špeciálny súd a“ v § 73
ods. 4, § 74 ods. 5, slovné spojenie „riaditeľ správy Špeciálneho súdu vykonáva správu
Špeciálneho súdu“ v § 78 ods. 2, § 84 ods. 5, slovné spojenie „predsedovi Špeciálneho súdu
a“ v § 85, § 91, slovné spojenie „a Špeciálny súd“ v § 92 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z.
o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, slovné
spojenie „Špeciálny súd“ v § 10 ods. 4, časť vety pred bodkočiarkou v § 10 ods. 5, § 14,
§ 16 ods. 5, § 18 ods. 4, § 19 ods. 1 druhá veta, § 21 ods. 2 písm. b), § 22 ods. 2, § 23 ods. 2,
§ 24 ods. 3, slovné spojenie „a Špeciálny súd, ak ide o veci patriace do jeho pôsobnosti“
v § 24 ods. 4, slovné spojenie „Špeciálny súd“ za slovami „Najvyšší súd,“ a slovné spojenie
„a Špeciálny súd“ v časti vety za bodkočiarkou v § 56 ods. 2, § 196 ods. 1 druhá veta, § 315
druhá veta, § 477 písm. d) slová za bodkočiarkou zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok
v znení neskorších predpisov, slovné spojenie „vo veciach, ktoré patria do právomoci
Špeciálneho súdu podľa osobitného zákona“ v § 4 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov, § 12 ods. 2
a posledná veta v ods. 4, slovné spojenie „a spĺňa podmienku podľa § 12 ods. 2“ v § 14
ods. 2, posledná veta v § 24 ods. 2, § 34 ods. 8, slovné spojenia „a sudcu Špeciálneho súdu“
a „alebo Špeciálny súd“ v § 66 ods. 1, slovné spojenia „a predsedovi Špeciálneho súdu“
v § 68 ods. 1 písm. c), „a podpredsedovi Špeciálneho súdu“ v § 68 ods. 1 písm. d),
„a predsedovi senátu Špeciálneho súdu“ v § 69 ods. 1 písm. a), „a sudcovi Špeciálneho
súdu“ v § 69 ods. 1 písm. b), § 69 ods. 2, § 72 ods. 1 posledná veta a ods. 2 posledná veta,
slovné spojenia „a predsedu Špeciálneho súdu“ v § 114 ods. 2, „predseda Špeciálneho súdu“
v § 114 ods. 5, § 150 ods. 3, § 150a a § 151c zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch
a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, § 46
ods. 2, slovné spojenie „a to vo veciach, ktoré patria do právomoci Špeciálneho súdu“
v § 55b ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov, slovné
spojenie „vrátane Špeciálneho súdu“ v § 2 písm. a) zákona č. 65/2001 Z. z.
o správe a vymáhaní súdnych pohľadávok v znení neskorších predpisov, § 150a zákona
č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov, slovné spojenie „to neplatí, ak ide o vec patriacu do právomoci
Špeciálneho súdu“ v § 4a ods. 1 písm. a) zákona č. 166/2003 Z. z. o ochrane súkromia pred
neoprávneným použitím informačno-technických prostriedkov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (zákon o ochrane pred odpočúvaním) v znení neskorších predpisov,
slovné spojenie „okrem sudcu Špeciálneho súdu“ v § 34 ods. 1 písm. f) zákona
č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov, § 5 zákona č. 371/2004 Z. z. o sídlach a obvodoch
súdov Slovenskej republiky a o zmene zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
v znení neskorších predpisov (v znení zákonov č. 428/2004 Z. z. a č. 757/2004 Z. z.)
v platnom a účinnom znení n i e s ú v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 141 ods. 1, čl. 141a ods. 4
písm. b), čl. 144 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 148 ods. 1
a 2 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 11 ods. 1 Dohovoru Organizácie Spojených národov
proti korupcii.
2. Konanie o návrhu skupiny 46 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky
v časti týkajúcej sa vyslovenia nesúladu slovného spojenia „predsedom Špeciálneho súdu“
v § 67 ods. 1 písm. c), nesúladu § 74 ods. 6 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, nesúladu § 16 ods. 2 zákona
č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov, nesúladu § 11 ods. 3
a slovného spojenia „a Špeciálneho súdu“ v § 83 ods. 1, zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch
a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky samostatne, ako aj v spojení s čl. 46 ods. 1, čl. 141
ods. 1 a 2, čl. 141a ods. 4 písm. b), čl. 144 ods. 1, čl. 145 ods. 2 a čl. 148 ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky, v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a v spojení s čl. 11 ods. 1 Dohovoru Organizácie Spojených národov
proti korupcii, s čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 46
ods. 1, čl. 48 ods. 1 a 2, čl. 145 ods. 2 a čl. 148 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky,
a taktiež samostatne s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, ako aj s čl. 11 ods. 1 Dohovoru Organizácie Spojených národov proti korupcii
z a s t a v u j e .
3. Právoplatné, ale nevykonané rozsudky Špeciálneho súdu vydané v trestnom konaní
do dňa straty účinnosti zákona č. 458/2003 Z. z. o zriadení Špeciálneho súdu a Úradu
špeciálnej prokuratúry a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov n i e s ú na základe tohto rozhodnutia dotknuté dôvodom na obnovu konania
podľa ustanovení Trestného poriadku v zmysle § 41b zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov.
4. Vo zvyšnej časti návrhu skupiny 46 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky
n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 11. februára
2008 doručený návrh skupiny 46 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len
„navrhovateľ“) z 5. februára 2008 na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa
čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“), resp. § 37
a nasl. zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Na základe výzvy ústavného súdu
z 21. februára 2008 doplnil právny zástupca navrhovateľa návrh z 5. februára 2008
písomnými podaniami z 3. marca 2008 a 11. marca 2008 doručenými ústavnému súdu
6. marca 2008 a 17. marca 2008.
Navrhovateľ žiada, aby ústavný súd nálezom vyslovil nesúlad označených
ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov s označenými ustanoveniami
ústavy, Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „dohovor“) a
Dohovoru Organizácie Spojených národov proti korupcii (vyhláseného v Zbierke zákonov
oznámením Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 434/2006 Z. z.; ďalej aj
„Dohovor OSN proti korupcii“).
Ústavný súd dospel pri predbežnom prerokovaní návrhu na začatie konania k záveru
o splnení predpokladov ustanovených v ústave a v zákone o ústavnom súde na meritórne
prerokovanie veci a preto uznesením č. k. PL. ÚS 17/08-78 z 21. mája 2008 prijal uvedený
návrh na ďalšie konanie.
Navrhovateľ svoj návrh odôvodnil takto: «... Zriadenie Špeciálneho súdu je v
rozpore s princípmi právneho štátu... v zmysle čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Právny štát, či už v pôvodných koncepciách angloamerickej „rule of law“ alebo
kontinentálnej, vychádzajúcej z nemeckej teórie „Rechtstaatu“, obsahuje základné princípy,
ktoré sú všeobecne akceptované... Právna doktrína medzi ne tradične a stabilne zaraďuje
„princíp vlády práva, obmedzenej vlády a obmedzenej (limitovanej) väčšiny, ústavnosti a
zákonnosti, ľudských práv, deľby moci a suverenity ľudu, nezávislosti súdnictva a niektoré
ďalšie“ (PRUSÁK, J.: Teória práva. Vydavateľské oddelenie Právnickej fakulty Univerzity
Komenského, Bratislava, 1997, s. 166). Podobne tiež učebnice Ústavného práva - napríklad
SVÁK, J. a kol.: Ústavné právo Slovenskej republiky, APZ, Bratislava, 4. vydanie, 2006,
alebo odborné monografie - napríklad BRÖSTL, A.: Právny štát. Pojmy, teórie, princípy.
Košice - Medes, s. r. o., 1995. Väčšina z týchto princípov sa dostala aj priamo do textu
Ústavy Slovenskej republiky (napríklad nezávislosť súdnictva - čl. 141 ods. 1), alebo
vyplýva zo systematiky a členenia Ústavy Slovenskej republiky (deľba moci) a tie, ktoré sa
expressis verbis v Ústave Slovenskej republiky nenachádzajú, rešpektuje Ústavný súd
Slovenskej republiky v rámci teórie materiálneho právneho štátu, ktorú v podobe
konštantnej judikatúry permanentne aplikuje od samého začiatku svojej existencie v roku
1993...
Materiálny právny štát sa zásadne odlišuje od formálneho právneho štátu, ktorý
favorizuje princíp legality v úzkom význame „bezhodnotového“ pozitívneho práva.
Podstatou materiálneho štátu je vnášať do systému pozitívneho práva a formálnej legality
aj základné princípy a hodnoty, na ktorých je založená demokratická spoločnosť...
Pregnantne a permanentne to zdôrazňuje napríklad aj Ústavný súd Českej republiky tiež od
samého začiatku svojej rozhodovacej činnosti. Už v rozhodnutí č. Pl. ÚS 19/93 uviedol, že
Ústava Českej republiky nie je založená na hodnotovej neutralite, nie je len „vymedzením
inštitúcií a procesov, ale včleňuje do svojho textu i určité regulatívne myšlienky vyjadrujúce
základné nedotknuteľné hodnoty demokratickej spoločnosti. Ústava akceptuje a rešpektuje
princíp legality ako súčasť celkovej koncepcie právneho štátu, neviaže však pozitívne právo
len na formálnu legalitu, ale výklad a použitie právnych noriem podriaďuje ich obsahovo
materiálnemu zmyslu, podmieňuje právo rešpektovaním základných konštitutívnych hodnôt
demokratickej spoločnosti a týmito hodnotami tiež použitie právnych noriem meria... Toto
chápanie ústavného štátu odmieta formálne racionálnu legitimitu režimu a formálny právny
štát.“
Koncepcia materiálneho právneho štátu teda vnáša do právneho poriadku základné
princípy a hodnoty, ktoré sú spájané s demokratickým štátom. Zákonodarca potom nemá
právo voľnej úvahy ani v tých prípadoch, keď Ústava SR výslovne nezakazuje kreovanie
určitého inštitútu, pretože jej text nemôže pamätať na všetky situácie, ale naopak svojim
textom má Ústava SR umožniť taký výklad, ktorý je v zhode s hodnotami demokratického
štátu. To zaväzuje predovšetkým zákonodarcu, aby tieto princípy a hodnoty rešpektoval,
pretože v zmysle článku 2 ods. 2 Ústavy SR je aj Národná rada Slovenskej republiky štátny
orgán, ktorý môže konať len na základe ústavy a v jej medziach. ... Ústavný súd Slovenskej
republiky k tomu v rozhodnutí č. Pl. ÚS 29/95 uviedol, že „ak Národná rada SR chce
upraviť určité spoločenské vzťahy ako vzťahy právne, môže tak urobiť len v rozsahu
a spôsobom, ktorý je v súlade s ústavou.“ V premietnutí na možnosť zriadenia akéhokoľvek
typu súdu s argumentom, že čl. 143 ods. 1 Ústavy SR umožňuje kreovať „ostatné súdy“,
to znamená, že Národná rada SR nemôže zákonom zriadiť akýkoľvek súd. V duchu
materiálneho právneho štátu môže zriadiť len taký druh súdu, ktorý je v zhode
so základnými hodnotami a princípmi demokratického štátu. Je v zhode s týmito hodnotami
a princípmi Špeciálny súd zriadený zákonom č. 458/2003 Z. z.?
V odpovedi na položenú otázku o súlade Špeciálneho súdu s demokratickými
hodnotami treba začať charakteristikou Špeciálneho súdu a to najmä z pohľadu, či ide
o špecializovaný súd alebo mimoriadny súd. V tejto časti je možné rozobrať význam slova
mimoriadny a špeciálny. Toto rozlíšenie má kľúčový význam pre jeho kompatibilitu
s princípom právneho štátu. Špecializované súdy sú v demokratických štátoch skôr
pravidlom ako výnimkou, kým v prípade mimoriadnych súdov je to naopak.
O bežnosti postupu zriaďovania špecializovaných súdov v demokratických štátoch
svedčí aj vytváranie všeobecných súdov so špecializovanou agendou, ktorými sú v zmysle
zákona č. 371/2004 Z. z. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky a o zmene zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov konkurzné
a vyrovnacie súdy (§ 9), zmenkové a šekové súdy (§ 10), súdy s agendou
priemyselnoprávnej ochrany (§ 11), súd s agendou ochrany práv z hospodárskej súťaže (§
12), súd s agendou burzových obchodov (§ 13), súdy s azylovou agendou (§ 14).
Mimoriadny súd je na druhej strane kompatibilný s princípom právneho štátu
v demokratických štátnych režimoch len výnimočne na dosiahnutie mimoriadne závažného
cieľa, ktorý nie je možné dosiahnuť iným spôsobom.
Medzi základné charakteristické znaky mimoriadneho súdu patrí najmä:
- trestnoprávny charakter (mimoriadne súdy sa nezriaďujú na rozhodovanie
v občianskoprávnych sporoch, ale len na rozhodovanie o vine a treste v trestnom konaní),
- spoločenská potreba demokratického štátu riešiť vzniknutú mimoriadnu situáciu vyvolanú
vojnovým stavom, prírodnými katastrofami v podobe napr. záplav alebo iných živelných
pohrôm, kde je osobitným spôsobom potrebné zabezpečiť život, zdravie a majetok občanov
a pritom na túto situáciu nemôžu adekvátne odpovedať riadne (všeobecné) súdne orgány
štátu,
- osobitný a účelový spôsob kreovania sudcov a ich postavenia, ktorý má slúžiť na to, aby
bol splnený cieľ, ktorý sa jeho zriadením sledoval.
Z právnej doktríny charakterizujúcej mimoriadne súdnictvo možno v našom prostredí
uviesť špecializovanú monografiu F. Zoubka: Soudy a soudnictví (C. H. BECK/SEVT,
Praha, 1995). V kapitole označenej ako „Soudy mimořádné“ na str. 212 uvádza: „Tieto
súdy sú vytvárané výlučne na úseku trestného súdnictva, a to za okolností natoľko
mimoriadnych, že sa riadny výkon súdnictva dostáva do konfliktu s inými štátnymi
záujmami, ktorým je prisudzovaná priorita... Charakteristickou zvláštnosťou mimoriadnych
súdov je predovšetkým osobitný výber sudcov, ktorí na nich majú pôsobiť, a to so zreteľnou
tendenciou, aby išlo o osoby, ktoré budú preferovať osobitné záujmy, ktoré vedú
k ustanoveniu mimoriadnych súdov.“ Ako príklad takýchto súdov na našom území uvádza
mimoriadne ľudové súdy zriadené prezidentskými dekrétmi z r. 1946 a štátny súd, ktorý bol
zriadený už v roku 1923, ako súd zvláštny; ale ako súd určený na prejednávanie politických
procesov začal fakticky fungovať až po februári 1948.
Medzi základné a charakteristické znaky Špeciálneho súdu patrí:
- pôsobnosť v trestnom súdnictve, ktorá je zúžená v porovnaní so všeobecnými súdmi len
na rozhodovanie vo veciach, na ktorých štátu mimoriadne záleží tak, aby bol dosiahnutý
vopred určený cieľ vyjadrený v dôvodovej správe k zákonu č. 458/2003 Z. z. (lepšia
špecializácia a ochrana súdu a prelomenie niektorých miestnych väzieb, ktoré môžu
ovplyvniť odhaľovanie, vyšetrovanie a prípadne aj samotné súdne konanie v prípadoch
stíhania korupcie) a,
- osobitný výber sudcov Špeciálneho súdu, s osobitnými previerkami realizovanými
výkonnou mocou a vytvorenie osobitných podmienok, vrátane osobitného ohodnotenia pre
týchto sudcov, aby mohli fakticky vykonávať súdnictvo vo vyššie uvedenom záujme.
Vzhľadom na to, že v obidvoch základných a charakteristických znakoch dochádza
nielen k formálnemu, ale aj reálnemu prekrytiu možno konštatovať, že Špeciálny súd má
znaky nie špecializovaného súdnictva, ale mimoriadneho súdnictva. Vzhľadom na úzku
prepojenosť medzi politickými záujmami výkonnej moci a inštitúciou mimoriadneho
súdnictva sú demokratické štáty veľmi zdržanlivé pri ich kreovaní. V snahe zabrániť
zneužitiu tohto inštitútu mnohé ústavy demokratických štátov výslovne v ústavách zakazujú
zriadenie mimoriadnych - špecifických súdov, čo osobitne platí pre štáty strednej
a východnej Európy, ktoré majú s takýmito súdmi veľmi negatívne skúsenosti z čias
totalitného režimu...
Je pravdou, že Ústava SR výslovne nezakázala Národnej rade zriadiť Špeciálny súd,
avšak princíp materiálneho právneho štátu kreovanie takéhoto „osobitného súdu“ viaže
v demokratických štátoch na absolútne nevyhnutné prípady, keď ich riešenie nie je možné
dosiahnuť prostredníctvom všeobecného súdnictva. Existoval takýto naliehavý spoločenský
záujem pri zriaďovaní Špeciálneho súdu?
Použitím historicko-právnej metódy možno naliehavý spoločenský záujem
pri zriaďovaní Špeciálneho súdu hľadať v dôvodovej správe k zákonu č. 458/2003 Z. z. V
nej sa uvádza, že hlavným dôvodom pre zriadenie Špeciálneho súdu bola ochrana pred
korupciou a organizovaným zločinom. „Korupcia a organizovaný zločin predstavujú jedno
z najväčších nebezpečenstiev, ktorým musia štáty čeliť v záujme zachovania bezpečnosti,
stability a ekonomického rozvoja. Korupcia ohrozuje právny štát, demokraciu a ľudské
práva, narúša hospodársku súťaž, bráni hospodárskemu rozvoju, ohrozuje stabilitu
demokratických inštitúcií a morálne základy spoločnosti. Organizovaný zločin ohrozuje
bezpečnosť a ekonomiku jednotlivých štátov, fungovanie spoločnosti, demokraciu,
nezávislosť štátnych orgánov a integritu finančných inštitúcií. Pred niekoľkými rokmi bol
problém korupcie a organizovaného zločinu vnímaný len ako problém lokálny alebo
vnútroštátny. Dnes má korupcia a organizovaný zločin nadnárodný charakter a stáva sa
významným globálnym problémom ľudstva, na riešenie ktorého je nevyhnutné prijímať
účinné opatrenia... Proti narastajúcej trestnej činnosti v oblasti korupcie a organizovaného
zločinu treba prijímať ďalšie účinné opatrenia. Jedným z týchto opatrení by malo byť
prijatie navrhovanej právnej úpravy, ktorá umožní špecializáciu a koordinovaný postup
orgánov činných v trestnom konaní proti korupcii a organizovanému zločinu. Obdobný
prístup k riešeniu tejto problematiky bol prijatý aj v iných krajinách.“
V ďalšej časti dôvodovej správy sa potom uvádzajú príklady z „iných krajín“, pričom
sú však uvádzané inštitúcie, ktorých úlohou nie je rozhodovanie o vine a treste, ale
vyšetrovanie trestných činov. Tieto komparatívne argumenty majú teda zmysel pri
odôvodňovaní špecializovaných inštitúcií na úrovni orgánov činných v trestnom konaní
(polícia, prokuratúra), ale pri odôvodňovaní zriadenia Špeciálneho súdu pôsobia opačným
efektom. Je možné k nim pristupovať aj tak, že aj v iných krajinách je korupcia
a organizovaný zločin vážnym spoločenským problémom, ale nie takým mimoriadnym, aby
bolo nevyhnutné zriadiť osobitný súd s charakterom mimoriadneho súdnictva, azda
s výnimkou Turecka, kde podľa dôvodovej správy je zriadený súd štátnej bezpečnosti:
„Turecko je podľa zákona o zriadení súdov pre štátnu bezpečnosť rozdelené na osem
regiónov. Tieto súdy sa zaoberajú trestnými činmi proti nedeliteľnej celistvosti štátu,
demokracii alebo proti republike, ktoré sú definované v ústave a trestnými činmi proti
vnútornej a vonkajšej bezpečnosti štátu, teroristickými trestnými činmi a organizovaným
zločinom. Sudcovia a prokurátori sú na tieto súdy starostlivo vyberaní spomedzi skúsených
členov Najvyššej rady sudcov a prokurátorov na obdobie štyroch rakov. Niektorých sudcov
vyberá Ministerstvo obrany z radov vojenských sudcov. Uvedené trestné činy v prípravnom
konaní vyšetrujú prokurátori. Vyšetrovanie nesmú viesť bezpečnostné sily. Podľa zákona
o zriadení súdov pre štátnu bezpečnosť robí všetky vyšetrovacie úkony (napr. výsluchy,
konfrontáciu, svedecké výpovede, domovú prehliadku, zhabanie veci) prokuratúra
prostredníctvom polície. Existuje i vojenská prokuratúra. Na úrovni každej brigády sa
stíhajú vojenské trestné činy spáchané vo vojenskej zóne.“
Teda jediným vzorom pre zriadenie súdu osobitného druhu v dôvodovej správe
k zákonu č. 458/2003 Z. z. o zriadení Špeciálneho súdu a Úradu špeciálnej prokuratúry
bolo Turecko, ktoré je ale v permanentnom vnútornom ozbrojenom konflikte s kurdskou
národnostnou menšinou. Je potrebné v tejto súvislosti poukázať najmä na trestné kauzy
riešené Európskym súdom pre ľudské práva proti Turecku vo veciach mučenia alebo
dokonca zmiznutia kurdov.
V osobitnej časti dôvodová správa k § 2, k nutnosti zriadiť Špeciálny súd uvádza:
„Zefektívnenie boja proti korupcii a organizovanému zločinu vyžaduje špecializáciu
a koordináciu práce všetkých orgánov činných v trestnom konaní. Z toho dôvodu sa
navrhuje zriadiť Špeciálny súd so sídlom v Bratislave s pôsobnosťou pre celé územie
Slovenskej republiky, ktorý bude príslušný na konanie a rozhodovanie o trestných veciach
patriacich do pôsobnosti Úradu špeciálnej prokuratúry.“ Žiadny iný vecný argument sa na
zriadenie Špeciálneho súdu neuvádza, pričom vyššie uvedený argument vychádza
zo „socialistickej“ koncepcie, kde súd bol spolu s políciou a prokuratúrou orgánom činným
v trestnom konaní. Táto koncepcia vlastná totalitnému štátu ignorovala ďalší z princípov
právneho štátu, a to nezávislosť súdnictva. Práve princíp nezávislosti súdnictva je spolu
s princípom deľby moci popri absencii mimoriadneho spoločenského záujmu ďalším
argumentom pri posudzovaní ústavnosti zriadenia Špeciálneho súdu.
Vytvorením Špeciálneho súdu došlo aj k porušeniu čl. 1 ods. 1 ústavy v spojení
s čl. 143 ods. 1 a 2 ústavy, pretože možnosť zákonom zriadiť „ostatné“ súdy neznamená
pre zákonodarcu ľubovoľnú možnosť zriadenia akéhokoľvek súdu. V právnom štáte
založenom nielen na formálnom princípe legality, ale aj na materiálnom princípe legitimity
je možné zriadiť mimoriadny súd len v naliehavom spoločenskom záujme. Dotvorenie
systému orgánov činných v trestnom konaní na boj proti korupcii a organizovanému zločinu
o Špeciálny súd nie je v právnom štáte dostatočným naliehavým spoločenským (verejným)
záujmom, a to nielen z pohľadu obsahového, ale ani z pohľadu historického (negatívne
skúsenosti s mimoriadnym súdnictvom na našom území) a ani z pohľadu komparatívneho
(Slovenská republika nepredstavuje štát, ktorý by bol v porovnaní s ostatnými európskymi
krajinami mimoriadne ohrozený korupciou a organizovaným zločinom).
Kedy by mal Špeciálny súd legitimitu? Len ak by zvrchované a životne dôležité
záujmy štátu a štandard ľudských práv boli natoľko ohrozené, že bez existencie
mimoriadneho súdnictva by nebolo možné zabrániť ústavnému rozvratu, ohrozeniu životne
dôležitých záujmov štátu, masívnemu porušovaniu ľudských práv. Mimoriadne súdnictvo
totiž samo o sebe je vždy neprimeraným a protiústavným zásahom do deľby moci. Preto
je akceptovateľné, len ak je v hre vyšší záujem ako samotná rovnováha medzi jednotlivými
zložkami moci, a to je ohrozenie vyššie naznačených hodnôt. To je prípad Španielska, kde
sa vedie ozbrojený boj separatistických skupín za odtrhnutie časti územia od Španielska.
Dôvodom na zriadenie Špeciálneho súdu (ratio legis) je spochybnenie nezávislosti
a nestrannosti ostatných súdov od iných štátnych orgánov a od občanov. Aby toto
spochybnenie sa nevzťahovalo aj na samotný Špeciálny súd, vyňali sa sudcovia tohto súdu
z okruhu ústavných činiteľov vyňatých z režimu bezpečnostných previerok, ktorí inak
odvodzujú svoju právomoc oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami z demokratického
rodokmeňa svojej funkcie, priameho alebo odvodeného (PL. ÚS 6/04). Ratio legis spočíva v
nedôvere zákonodarcu k nezávislosti a nestrannosti súdov. Údajná legitimita Špeciálneho
súdu sa tak zakladá na popretí, prinajmenšom na spochybnení nezávislosti a nestrannosti
iných súdov.
Princíp nezávislosti súdnictva v prepojenosti na princíp deľby moci považuje ústavný
súd za určujúcu črtu súdnej moci, ktorou sa táto moc odlišuje od moci vykonávanej
políciou, či prokuratúrou. V rozhodnutí č. PL. ÚS 52/99 ústavný súd uviedol,
že „... základom nezávislosti súdnej moci je rozdelenie moci na zákonodarnú, výkonnú
a súdnu. Nezávislosť súdov na iných zložkách štátnej moci predstavuje súčasne určujúcu
črtu súdnej moci, ktorou sa podmieňuje riadny výkon jej funkcií. Predpokladá však
existenciu ústavných a iných záruk, ktoré chránia súdy a sudcov pred tlakmi
a ovplyvňovaním inými zložkami štátnej moci, ale aj pred ovplyvňovaním „zvnútra“ samej
súdnej sústavy.“
Charakteristickou črtou Špeciálneho súdu ako mimoriadneho súdu je osobitný vznik
funkcie sudcu Špeciálneho súdu. Osobitosť vzniku tejto funkcie je okrem iného v tom,
že sudca Špeciálneho súdu musí splniť základnú zákonnú podmienku, a to platnosť
osvedčenia o bezpečnostnej previerke stupňa „Prísne tajné“. Túto podmienku v zmysle § 34
zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nemusia spĺňať ostatní sudcovia, pričom
podľa názorov ústavného súdu vyjadrených v rozhodnutí č. PL. ÚS 6/04 je práve výkon
sudcovskej funkcie, ale aj funkcie poslanca v rámci oddelenosti moci okolnosťou
vylučujúcou podmienenie výkonu týchto funkcií rozhodnutiu orgánov výkonnej moci:
„Paragraf 34 zákona obsahuje osobitnú skupinu osôb - prezidenta ako hlavu Slovenskej
republiky, poslancov národnej rady ako členov jediného ústavodarného a zákonodarného
orgánu Slovenskej republiky, členov vlády ako vrcholného orgánu výkonnej moci, sudcov
ústavného súdu a všeobecných súdov (okrem špeciálneho súdu) ako členov súdnej moci
a predsedu a podpredsedu Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky ako
vrcholových predstaviteľov orgánu kontroly hospodárenia - ktorú sa zákonodarca rozhodol
v zásade vyňať spod povinnosti podrobiť sa bezpečnostnej previerke.
Homogénnosť označenej skupiny osôb spočíva v tom, že ide o vrcholových alebo
jediných predstaviteľov moci zákonodarnej, výkonnej a súdnej, resp. najvyššieho
kontrolného orgánu. Častý prístup k utajovaným skutočnostiam súvisí s výkonom ich
funkcie a jeho podmieňovanie bezpečnostnou previerkou by bolo v rozpore ako s výkonom
funkcie, tak aj s jej demokratickým rodokmeňom (priamym resp. odvodeným). Vyňatie z
tejto skupiny osôb hoci len časti, by bolo preto neopodstatnené.“...
Osvedčenie pre utajované skutočnosti „Prísne tajné“ vydáva Národný bezpečnostný
úrad, ktorý je orgánom výkonnej moci. Jeho politická podriadenosť je zvýraznená tým,
že riaditeľ Národného bezpečnostného úradu je kedykoľvek a bez akéhokoľvek dôvodu
odvolateľný Národnou radou Slovenskej republiky... osvedčenie pre utajované skutočnosti
„Prísne tajné“ vydáva Národný bezpečnostný úrad Slovenskej republiky po vykonaní
bezpečnostnej previerky, ktorej obsahom je rozsiahle zisťovanie údajov a informácií
o preverovanej osobe. Tým tento orgán výkonnej moci získava a zhromažďuje o sudcovi
Špeciálneho súdu aj také informácie, ktoré nemajú vplyv na legitimitu sudcu, avšak po ich
zverejnení môžu ovplyvniť postavenie sudcu v spoločnosti (napr. sexuálna orientácia,
zdravotná dokumentácia).
V prípade Špeciálneho súdu ide o sudcov, ktorí sú dosadení do funkcie sudcu
ústavným spôsobom, avšak, pridelenie alebo preloženie na Špeciálny súd je už podmienené
takou podmienkou, ktorá sa už u ostatných sudcov nevyžaduje, dokonca ani pri sudcoch
pridelených alebo preložených na krajský súd, pričom práve Špeciálny súd má postavenie
krajského súdu. V zmysle čl. 141a ods. 4 písm. b) ústavy ide tiež o zásah do kompetencie
Súdnej rady Slovenskej republiky ako najvyššieho orgánu súdnej moci, pretože tento orgán
musí prihliadať pri rozhodovaní o pridelení alebo preložení sudcu na Špeciálny súd
na rozhodnutie orgánu výkonnej moci, pričom rozhodnutie orgánu výkonnej moci
predstavuje buď splnenie predpokladu alebo nesplnenie predpokladu na pridelenie alebo
preloženie sudcu na Špeciálny súd. Aj keď čl. 141a ods. 4 písm. b) ústavy výslovne
nezakazuje podmieniť rozhodovanie Súdnej rady Slovenskej republiky ako najvyššieho
orgánu súdnej moci podmienkou, ktorej splnenie závisí od rozhodnutia orgánu výkonnej
moci, nepochybne ide o narušenie deľby moci a nezávislosti súdnej moci.
Problémom je ingerencia výkonnej moci do legitimity sudcov Špeciálneho súdu
v podobe možnosti Národného bezpečnostného úradu
- zrušiť platnosť osvedčenia o bezpečnostnej previerke,
- neudeliť nové osvedčenie o bezpečnostnej previerke, keďže dĺžka platnosti
udeleného osvedčenia je limitovaná časovým obdobím piatich rokov.
Namiesto vyváženého pôsobenia jednotlivých zložiek štátnej moci prostredníctvom
ich vzájomných bŕzd a pák v rámci princípu jej trojdelenia v danom prípade sa situácia
nakláňa v prospech výkonnej moci, ktorá prostredníctvom bezpečnostnej previerky výrazne
narušuje integritu moci súdnej, a tým je spôsobilá sústavne kontrolovať sudcov
a prokurátorov (špeciálneho súdu a prokuratúry) a tak kontrolovať aj súdnu moc ako to už
konštatoval ústavný súd vo veci sp. zn. PL. ÚS 6/04.
Možnosť Národného bezpečnostného úradu zrušiť platnosť osvedčenia alebo
udelenia nového osvedčenia o bezpečnostnej previerke je neprimeraným zásahom výkonnej
moci do moci súdnej.
Neudelenie nového osvedčenia o bezpečnostnej previerke po piatich rokoch
je zároveň zásadným zásahom do zásady časovo neobmedzenej dĺžky funkčného obdobia
sudcu. Časovo neobmedzené funkčné obdobie sudcu sa mení na funkčné obdobie sudcu
v dĺžke piatich rokov a podmienkou vzniku nového funkčného obdobia je nová právna
skutočnosť. Časovo neobmedzené funkčné obdobie sudcu ako európsky štandard
zabezpečenia sudcovskej nezávislosti sa mení na päťročné a teda dočasné funkčné obdobie
sudcu.
Rozhodnutie o zrušení platnosti osvedčenia alebo neudelenie nového osvedčenia
o bezpečnostnej previerke predstavuje porušenie princípu právneho štátu neprimeraným
zásahom výkonnej moci do súdnej moci aj z pohľadu ústavnej záruky nepreložiteľnosti
sudcu v zmysle čl. 148 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Podľa citovaného článku sudcu
možno preložiť na iný súd len s jeho súhlasom alebo na základe rozhodnutia
disciplinárneho senátu.
Zásada nepreložiteľnosti sudcov na iný súd bez ich súhlasu je v prípade zrušenia
platnosti osvedčenia alebo neudelenia nového osvedčenia o bezpečnostnej previerke riešená
tak, že v prípade, ak sudca nedá súhlas na svoje preloženie na súd odlišný od Špeciálneho
súdu, prerušuje sa mu v zmysle § 150a zákona č. 385/2000 Z. z. o sudoch a prísediacich
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov výkon funkcie.
V takom prípade nedostane žiaden plat a takto je vlastne prinútený dať súhlas na svoje
preloženie, aby vôbec dostal plat, ktorý mu za výkon jeho funkcie patrí a to aspoň vo výške,
ktorý dostane na súde, na ktorý bude preložený, a tento plat bude podstatne nižší.
Nedobrovoľné prerušenie výkonu sudcovskej funkcie a následne vynútenie súhlasu
na preloženie na iný súd v dôsledku zrušenia platnosti osvedčenia alebo neudelenia nového
osvedčenia o bezpečnostnej previerke je faktickým popretím princípu nepreložiteľnosti
sudcu ako záruky sudcovskej nezávislosti v zmysle článku 148 ods. 1 ústavy, čím sa takýto
zásah výkonnej moci do legitimity sudcu Špeciálneho súdu dostáva aj do rozporu s článkom
1 ods. 1 ústavy. Zákonodarca medzi dôvody prerušenia zaradil okrem štandardných
dôvodov prerušenia výkonu funkcie sudcu ako je napr. vykonávanie inej funkcie
(inkompatibilita) alebo zdravotné dôvody, aj absenciu súhlasu s jeho preložením na súd,
kde má byť preložený po strate platností osvedčenia o bezpečnostnej previerke.
Absencia osvedčenia o bezpečnostnej previerke však nemôže byť prekážkou výkonu
funkcie sudcu na žiadnom súde. Nejde o rozhodnutie orgánu stojaceho v rámci súdnej moci.
V skutočností ide o vynucovanie súhlasu na preloženie sudcu na iný súd prostredníctvom
hrozby straty ohodnotenia sudcu ako takého.
Ide o model popierajúci ochranu nadobudnutých práv, pretože sudca nemá
garantované miesto na Špeciálnom súde trvalo a dokonca ani limitovane, lebo platnosť
osvedčenia môže byť zrušená kedykoľvek a to aj v priebehu trvania rozhodovania
konkrétneho súdneho sporu (trestného), kde hrozí priamo zásah do jeho zloženia,
čo ovplyvní objektívnu nezávislosť súdu, ale aj právo obvineného na spravodlivý proces
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky...
Sudcovia na Špeciálnom súde sú tak v permanentnom ohrození zo strany výkonnej
moci, sú neustále v postavení zamestnancov v skúšobnej dobe. Na druhej strane zákon
č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich v § 150a ods. 2 prikazuje sudcom prideleným
alebo preloženým na Špeciálny súd dokončiť konanie na Špeciálnom súde podľa zásady
bezprostrednosti, ak už konal hlavné pojednávanie a následne stratilo osvedčenie
o bezpečnostnej previerke na jeho osobu platnosť, a zároveň vec neobsahuje utajovanú
skutočnosť, s ktorou tento sudca nieje oprávnený sa oboznamovať. Z toho vyplýva, že pri
strate platnosti osvedčenia o bezpečnostnej previerke zákon zaobchádza nerovnako aj
so sudcom Špeciálneho súdu, ktorý rieši vec obsahujúcu utajovanú skutočnosť, s ktorou
sudca nie je oprávnený sa oboznamovať v porovnaní so sudcom, ktorý rieši vec, ktorá
neobsahuje utajovanú skutočnosť, s ktorou sudca nie je oprávnený sa oboznamovať.
Ako môže vnímať verejnosť takého sudcu prideleného na Špeciálny súd, ktorého osvedčenie
o platnosti bezpečnostnej previerky stratilo platnosť a on naďalej koná vo veci? Alebo
ako môže byť garantované právo na zákonného sudcu a právo na spravodlivý súdny proces
v prípade odchodu sudcu z rozhodovania o veci z dôvodu, že osvedčenie o jeho
bezpečnostnej previerke stratilo platnosť a predmetom konania je utajovaná skutočnosť,
s ktorou on nie je oprávnený sa zaoberať?
Stačí, že Národný bezpečnostný úrad neudelil novú bezpečnostnú previerku alebo
zrušil platnosť pôvodnej bezpečnostnej previerky sudcovi, a sudca sa nemôže zúčastniť veci,
kde je riadne zákonne ustanovený, hoci nebol vylúčený zákonným postupom a nie je ani
náznak pochybností o jeho nezaujatosti. Takýto sudca sa už vopred objektívne nemôže javiť
ako nezávislý a nestranný, pretože za predpokladu rozhodovania o veci, ktorej predmetom
je utajovaná skutočnosť, môže byť odvolaný uprostred hlavného pojednávania.
U sudcu, ktorý pôsobí na Špeciálnom súde, je významne spochybnená jeho
nestrannosť k veci, nakoľko môže dochádzať prostredníctvom budúcej previerky
k vynucovaniu si rozhodnutí v súlade so záujmami výkonnej moci. Rozhodnutie o neudelení
osvedčenia o bezpečnostnej previerke nie je viazané na zásadu presného a úplného zistenia
skutočného stavu, nakoľko pri rozhodovaní o osvedčení o bezpečnostnej previerke
je aplikácia zákona č. 71/1967 Zb. (Správny poriadok) vylúčená. Dochádza teda
aj k porušeniu práva na nezávislý a nestranný súd podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd práve absenciou formálnej záruky pred vonkajšími
vplyvmi pri objektívnej nemožnosti faktickej záruky neovplyvniteľnosti sudcu na Špeciálnom
súde (previerka po 5 rokoch stratí platnosť a tak či tak sa musí sudca znovu preveriť).
Nezávislosť a nestrannosť sudcov Špeciálneho súdu je ohrozená priamo
kompetenciou Špeciálneho súdu vymedzenou v § 14 ods. 1 Trestného poriadku, ktorá
ustanovuje výlučnú právomoc tohto súdu rozhodovať okrem iného o trestných činoch
poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, riaditeľa Národného bezpečnostného úradu,
riaditeľa Slovenskej informačnej služby. V týchto prípadoch ide o osoby, ktoré priamo
rozhodujú o legitimite sudcu Špeciálneho súdu udelením alebo zrušením bezpečnostnej
previerky a od vôle ktorých závisí jeho ďalšie zotrvanie vo funkcii. Dochádza tu k porušeniu
nielen objektívnej nezávislosti sudcov, ale aj subjektívnej nezávislosti sudcov v zmysle
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 Dohovoru na ochranu ľudských práv
a základných slobôd. Rozhodovanie sudcu vo veci, ktorá sa týka bezprostredne konkrétneho
subjektu rozhodujúceho o trvaní jeho sudcovskej funkcie nielenže nemôže byť nezávislé
a nestranné, ale sa aj bude javiť ako rozhodnutie sudcu nie nezávislého a nie nestranného.
Skutočným zámerom podriadenia sudcov Špeciálneho súdu pod režim
bezpečnostných previerok nie je len urobiť z nich quasi „štátnych úradníkov na úseku
bezpečnosti“, ale vytvoriť nový štandard súdnictva založený na popretí doterajšieho
štandardu prísne oddeleného nezávislého súdnictva od iných zložiek moci a zároveň
založený na vrchnostenskej filozofii absolutistického štátu a kariéristicko-úradnickom
štatúte sudcu prideleného alebo preloženého na Špeciálny súd (v prípade nespokojnosti
so sudcom tento bude zosadený prerušením výkonu funkcie zo zákona).
Osvedčenie o bezpečnostnej previerke umožňuje použiť v správnom konaní proti
sudcovi ako dôvod pre neudelenie bezpečnostnej previerky skutočnosti, ktoré nemusia byť
preukázané. Totiž na rozhodovanie o osvedčení sa nevzťahuje správny poriadok; platí
tu osobitná úprava v zákone o ochrane utajovaných skutočností. V prípade získania
osvedčenia sa rozhodnutie vôbec neodôvodňuje. V prípade ak sa bezpečnostnou previerkou
Národného bezpečnostného úradu zistí, že ide o nesplnenie predpokladov, vydá o tom
rozhodnutie.
Podľa § 26 ods. 3 zákona č. 215/2004 Z. z. v rozhodnutí podľa odseku 2 musí byť
uvedené ustanovenie, podľa ktorého úrad rozhodol o tom, že sa osoba nemôže oboznamovať
s utajovanými skutočnosťami, skutočnosti, ktoré boli podkladom na rozhodnutie, akými
úvahami bol vedený úrad pri hodnotení dôkazov a poučenie o možnosti podať odvolanie.
Ustanovenie § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. (Správny poriadok), uvádza čo musí
obsahovať rozhodnutie:
V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom
na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu
úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal
s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
Teda... rozhodovanie Národného bezpečnostného úradu sa nevysporiadava s náležitosťami,
ktoré po uskutočnení správneho konania musí každé rozhodnutie mať. Nehovoriac o tom,
že pri rozhodovaní sa Národný bezpečnostný úrad neriadi ani všeobecnými zásadami
správneho konania t. j. zásadou presného a úplného zistenia skutočného stavu veci podľa
§ 3 ods. 4 a § 32 zákona č. 71/1967 Zb. (Správny poriadok)...
Legitímnym dôvodom na bezpečnostné previerky sudcov na Špeciálnom súde by
mohlo byť jedine to, že na Špeciálnom súde je vyššie riziko úniku utajovaných skutočností
ako na iných súdoch. Dôvodová správa však uvádzala opak...
Existencia Špeciálneho súdu je v základe, nielen personálne, ale aj inštitucionálne
zviazaná s existenciou bezpečnostných previerok. A s existenciou bezpečnostných previerok
je zviazané aj osobitné ohodnotenie týchto sudcov. Funkčný príplatok za funkciu je závislý
od jeho postavenia na súde, ktoré je zase viazané na platnosť bezpečnostnej previerky.
Historické skúsenosti ukazujú, že také súdy, ktorých sudcovia rozhodujú podľa želania
predstaviteľov výkonnej moci, sa nezriaďujú tak, aby bolo viditeľné, že sudca tohto súdu
je priamo riadený výkonnou mocou. Obvykle sa vplyv výkonnej moci realizuje
prostredníctvom mimozákonných vplyvov a prostredníctvom inštitútov, ktorých pôvodné
určenie je iné.
Osobný príplatok sudcom Špeciálneho súdu je síce priznaný zákonom v § 69 ods. 2
zákona č. 385/2000 Z. z. v podobe tzv. funkčného príplatku za funkciu, avšak na rozdiel
od sudcu na krajskom súde, ktorý ho má vo výške 1 000 Sk, sudca na Špeciálnom súde
a sudca na Najvyššom súde Slovenskej republiky, ktorý rozhoduje o opravnom prostriedku
vo veciach, kde v prvom stupni rozhodoval Špeciálny súd ho majú vo výške 6-násobku
priemernej nominálnej mesačnej mzdy. Tento funkčný príplatok za funkciu však nie je
trvalý, nakoľko sa sudcovi odníme v prípade, ak nedostane nové osvedčenie o bezpečnostnej
previerke od Národného bezpečnostného úradu po 5 rokoch platnosti pôvodného
osvedčenia, prípadne aj skôr, ak Národný bezpečnostný úrad zruší platnosť pôvodného
osvedčenia.
Nezávislosť súdnictva je základná zásada právneho poriadku (fundamental
principles of the legal system) Slovenskej republiky ako právneho štátu. Základné zásady
právneho poriadku zmluvných štátov uznávajú všetky medzinárodné dohovory o boji proti
organizovanému zločinu a korupcii. Napr. Trestnoprávny dohovor Rady Európy o korupcii
z 27. januára 1999 účinný pre Slovenskú republiku od 1. júla 2002 v čl. 20
o špecializovaných orgánoch na boj s korupciou uvádza, že osoby alebo orgány
špecializujúce sa na boj s korupciou musia mať potrebnú nezávislosť v súlade
so základnými zásadami právneho poriadku zmluvnej strany za účelom účinného
a od akéhokoľvek nenáležitého nátlaku oslobodeného výkonu funkcií. Podľa tohto dohovoru
je teda zakázaný akýkoľvek nenáležitý nátlak na orgány zamerané na boj s korupciou. Ešte
starší Dohovor OECD o boji s podplácaním zahraničných verejných činiteľov
v medzinárodných obchodných transakciách prijatý negociačnou konferenciou
21. novembra 1997 a účinný pre Slovenskú republiku odo dňa 23. novembra 1999 v čl. 5
uvádza pravidlá (rules) a zásady (principles) zmluvnej strany, ktorým má podliehať
vyšetrovanie a trestné stíhanie zahraničného verejného činiteľa. O potrebe
špecializovaných orgánov tu niet zmienky. Najnovší dohovor o korupcii je Dohovor OSN
proti korupcii z 31. októbra 2003 účinný pre Slovenskú republiku od 1. júla 2006, ktorý síce
rovnako ako Trestnoprávny dohovor rady Európy o korupcii z 27. januára 1999, v čl. 36
uvádza špecializované orgány alebo osoby s potrebnou nezávislosťou, ale určuje ich
povahu ako orgánov, ktoré presadzujú, uplatňujú (enforcement) boj proti korupcii, čo
jednoznačne nemôže byť súdnictvo, ktoré len rozhoduje o uplatnených nárokoch štátu na
potrestanie páchateľa orgánmi presadzovania a uplatňovania práva, ktorými je
prokuratúra a polícia. Uvedený záver je potvrdený aj v čl. 11 ods. 1 Dohovoru OSN proti
korupcii z 31. októbra 2003, kde sa uvádza, že zabránenie korupcie u sudcov sa musí udiať
v súlade so základnými zásadami právneho poriadku zmluvnej strany a bez toho, aby sa to
týkalo (without prejudice to) sudcovskej nezávislosti.
Zriadením Špeciálneho súdu došlo tiež k vytvoreniu výraznej nerovnosti medzi
sudcami všeobecných súdov a sudcami Špeciálneho súdu, a to:
v prístupe k výkonu sudcovskej funkcie, keď legitimita sudcu Špeciálneho súdu
je odvodená priamo od rozhodnutia Národného bezpečnostného úradu ako orgánu výkonnej
moci, kým sudcovia všeobecných súdov pri vzniku svojej funkcie túto podmienku nemajú,
zákonným priznaním funkčného príplatku pre sudcov Špeciálneho súdu vo výške šesť
násobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej
republiky za predchádzajúci kalendárny rok, na ktorý nemajú právny nárok sudcovia
všeobecných súdov,
obligatórnym zaisťovaním bezpečností obydlia a osoby sudcu Špeciálneho súdu,
ktorá je v prípade sudcov všeobecných súdov len fakultatívna.
Článok 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky zaručuje rovnaké práva a slobody bez
ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné
zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine,
majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať,
zvýhodňovať alebo znevýhodňovať. Ústavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutí č. III. ÚS
64/00 napríklad uviedol: „Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy je zakázaným diskriminačným
dôvodom aj iné postavenie. Skutočnosť, či niekto je alebo nie je duchovným v ktorejkoľvek
cirkvi, je jeho iným postavením.“ Analogicky možno uviesť, že to či niekto je sudcom
Špeciálneho súdu alebo sudcom všeobecného súdu je jeho iným postavením.
Obsahom zákazu diskriminácie je v zmysle druhej vety článku 12 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky to, že nikoho nemožno z vyššie uvedených dôvodov a teda aj z dôvodu
iného postavenie poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať. Sudcovia Špeciálneho
súdu sú z dôvodu svojho iného postavenia v porovnaní so sudcami všeobecného súdu tak
znevýhodňovaní ako aj zvýhodňovaní, pričom obsahom súdnictva, ktoré vykonávajú
je rozhodovanie o vine a treste v trestnom konaní rovnako platnom pre činnosť sudcov
špeciálneho súdu ako aj pre sudcov všeobecných súdov. Podľa Ústavného súdu Slovenskej
republiky v názore vyjadrenom v rozhodnutí č. PL. ÚS 8/04 „vo všeobecnosti a v teoretickej
rovine je princíp rovnosti vymedzený ako právo na to, aby sa v rovnakých prípadoch
zaobchádzalo s osobami rovnako (formálny prístup) a v rozdielnych veciach sa toto
zaobchádzanie odlišovalo (materiálny prístup).“
Základný zákon Slovenskej republiky nedelí súdnu moc na moc špeciálnu
a všeobecnú, ale na súd ústavný (čl. 124 Ústavy Slovenskej republiky) a všeobecné súdy
(čl. 141 Ústavy Slovenskej republiky).
Ústava Slovenskej republiky v čl. 145 ods. 2 ustanovuje základné podmienky vzniku
sudcovskej funkcie (voliteľnosť do Národnej rady Slovenskej republiky, vek 30 rokov
a vysokoškolské právnické vzdelanie). V citovanom ustanovení zároveň splnomocňuje
zákonodarcu na ustanovenie ďalších predpokladov na vymenovanie za sudcu. Ústava
Slovenskej republiky ani v tomto článku, ani v žiadnom inom nepredpokladá vytvorenie
dvoch alebo viacerých kategórií sudcov, na ktorých by sa mali vzťahovať zásadne odlišné
kritériá vzniku sudcovskej funkcie. Napriek tomu zákonodarca ustanovil odlišné kritérium
vzniku funkcie sudcu Špeciálneho súdu, na viac ktorého naplnenie závisí od rozhodnutia
orgánu výkonnej moci. Tým došlo k nerovnakému právnemu postaveniu medzi sudcami
všeobecných súdov a sudcami Špeciálneho súdu. Samozrejme, že zákonodarca má možnosť
upraviť určité odchylné podmienky vzniku sudcovskej funkcie s ohľadom na špecializáciu
výkonu sudcovskej funkcie, či stupeň súdu v súdnej sústave. Tieto odchylné úpravy však
musí odôvodniť legitímnym cieľom a tesným putom medzi dosiahnutím tohto cieľa
a odchylnou úpravou. Konštatoval to aj Ústavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutí
č. PL. ÚS 21/00: „Za diskriminačnú úpravu však možno považovať takú úpravu,... ktorá
rovnaké alebo analogické situácie rieši odchylným spôsobom, pričom takýto postup
zákonodarca nemôže alebo ani nevie rozumne odôvodniť legitímnym cieľom a tým, že tento
cieľ sa musí dosahovať práve zvoleným legislatívnym riešením.“
Aký legitímny cieľ sledoval zákonodarca, keď ustanovil ako podmienku vzniku
funkcie sudcu Špeciálneho súdu osvedčenie o bezpečnostnej previerke? Cieľom bola
selekcia na základe predstáv výkonnej moci o sudcoch spôsobilých uskutočňovať politiku
vlády v boji proti korupcii a organizovanému zločinu, to znamená sudcoch, ktorí by boli
z hľadiska svojej minulosti nevydierateľní. Spôsob akým sa tento cieľ snažil dosiahnuť bol
však postavený na možnosti výkonnej moci využiť jednak zhromaždené údaje o sudcovi
na plnenie cieľov politiky výkonnej moci a jednak možnosti zrušiť osvedčenie, resp.
po piatich rokoch ho nevydať a zabezpečiť si tak u sudcu plnenie politickej vôle výkonnej
moci.
Inštitút bezpečnostnej previerky vytvoril taký zásah výkonnej moci do vzniku
sudcovskej funkcie, ktorý je v rozpore so samotným čl. 1 ods. 1 ústavy garantujúcej
sudcovskú nezávislosť ako základný princíp právneho štátu. Vytvorením nerovnakého
postavenia medzi sudcami Špeciálneho súdu, ktorých oprávnenie vykonávať funkciu sudcu
je spojené s rozhodnutím orgánu výkonnej moci a sudcami všeobecných súdov, ktorí môžu
vykonávať funkciu sudcu bez likvidačných zásahov výkonnej moci došlo k porušeniu čl. 12
ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy.
Strata výkonu funkcie sudcu Špeciálneho súdu na základe rozhodnutia orgánu
výkonnej moci s následným vynútením jeho súhlasu je navyše aj porušením čl. 148 ods. 1
a ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a vytvára tak diskrimináciu týchto sudcov voči sudcom
všeobecných súdov, ktorí môžu byť bez súhlasu preložení na iný súd len na základe
rozhodnutia disciplinárneho súdu. V prípade neudelenia súhlasu by ako sankcia čakala
sudcu strata sudcovskej funkcie vôbec (aj keď zákon uvádza, že „po prerušení“ sa ujme
výkonu funkcie sudcu na súde, kde bude preložený), čo by zasa bolo v rozpore s článkom
147 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý ustanovuje taxatívne dôvody nedobrovoľného zániku
funkcie sudcu.
Zavedením osobitnej podmienky výkonu funkcie sudcu menovaného prezidentom
Slovenskej republiky na Špeciálnom súde, ktorou je bezpečnostná previerka, je vyňatím
tej časti sudcov, ktorá tu je pridelená alebo preložená Súdnou radou Slovenskej republiky,
z demokratického rodokmeňa mandátu sudcu. Pri sudcoch Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky dokonca dochádza k situácii, keď v určitých prípadoch, ktoré rozhodujú, zákon
ukladá túto osobitnú podmienku a v ostatných prípadoch zákon neukladá túto osobitnú
podmienku...
Výška funkčného príplatku za výkon funkcie sudcu Špeciálneho súdu ako aj sudcu
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorí rozhodujú o opravných prostriedkoch
vo veciach, kde v prvom stupni rozhodol Špeciálny súd je odôvodnená v dôvodovej správe
k zákonu č. 458/2003 Z. z. o zriadení Špeciálneho súdu „so zreteľom na predpokladané
vysoké riziko spojené s výkonom funkcie“... Avšak riziko pre výkon funkcie rovnako znášajú
aj sudcovia na ostatných súdoch. Zákonodarca pojmom „vysoké“ riziko bez náležitého
zdôvodnenia rozdelil sudcov na kategóriu sudcov nesúcich vysoké riziko a kategóriu sudcov
nenesúcich riziko. To sa javí ako ľubovoľné...
Výška funkčného príplatku za výkon funkcie bola pôvodne len vo výške 2-násobku
priemernej nominálnej mesačnej mzdy. Až zákonom č. 122/2005 Z. z. sa výška s účinnosťou
od 15. apríla 2005 upravila na 6-násobok priemernej nominálnej mesačnej mzdy.
Odôvodnenie 3-násobného náhleho nárastu už priznaného funkčného príplatku za výkon
funkcie pri rozhodovaní na Špeciálnom súde a pri rozhodovaní sudcov na Najvyššom súde
Slovenskej republiky o opravných prostriedkoch vo veciach v príslušnosti Špeciálneho súdu
nie je k dispozícii. Národná rada v priebehu jeden a pol roka (od 21. októbra 2003
do 17. marca 2005) zmenila názor na výšku funkčných príplatkov spomenutých sudcov,
čo sa skutočne javí ako ľubovôľa zákonodarcu.
Akékoľvek rozdiely medzi sudcami závislé od iných ako všeobecných kritérií, môžu
byť diskriminačné. Pokiaľ ide o platy, tak práve naznačená hrozba prerušenia výkonu
funkcie v prípade absencie platnosti osvedčenia o bezpečnostnej previerke, naznačuje,
že osobitné príplatky sú závislé práve od platnosti osvedčenia o bezpečnostnej previerke,
teda je tu priamy súvis medzi nadštandardným príjmom a rozhodnutím ústredného orgánu
štátnej správy, ktorým Národný bezpečnostný úrad podľa § 26c zákona č. 575/2001 Z. z. je.
Teda na jednej strane je tu rozdiel v platovom ohodnotení, na druhej strane samotná
možnosť straty vysokého platu poukazuje na možnosť nerovnakého zaobchádzania aj medzi
jednotlivými sudcami na špeciálnom súde...
Účelom osobitného príplatku je motivovať sudcov pridelených na Špeciálny súd
rozhodovať v súlade so zásadami Trestného poriadku a sudcovskej etiky. Ale tento postup
mal byť rovnako aplikovaný aj na sudcov iných súdov. Nestalo sa. Len niektoré osoby
a niektoré trestné činy ako vymedzenie druhovej príslušnosti Špeciálneho súdu
sú legitímnym dôvodom odlišného zaobchádzania so sudcami na Špeciálnom súde? Určite
nie. To by mohlo byť legitímne iba v prípade, ak by bolo skutočne preukázané, že sudcovia
ostatných súdov sú previazaní väzbami s inými štátnymi orgánmi a občanmi. To sa však
nestalo. Musel by zlyhať systém súdov ako celku a súdy ako také by neplnili princíp súdnej
nezávislosti vrátane záruk stým spojených. Avšak aj tu by musel zlyhať v prvom rade
ústavný systém, resp. nebyť funkčný, aby bolo možné demontovať princíp sudcovskej
nezávislosti.
Z tohto pohľadu sa javí viac ako pravdepodobné, že funkčný príplatok za funkciu
sudcu prideleného alebo preloženého na Špeciálny súd sa neodvodzuje od druhu veci,
závažnosti veci, subjektu obžaloby, prípadne iných štandardných súdnych kritérií
v trestných veciach, prípadne od objemu vecnej príslušnosti (tá je dokonca podstatne nižšia
ako na okresných súdoch), ale od existencie platnosti osvedčenia o bezpečnostnej previerky,
ktorá je samo o sebe zásahom do nezávislosti súdnej moci, pretože priamo popiera
formálne záruky proti zosadeniu sudcu z funkcie na súde, kde pôsobí.
Závažným sa javí aj skúmanie pomeru platov medzi jednotlivými zložkami moci,
ktorý je v prípade sudcov pridelených a preložených na Špeciálny súd a sudcov Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky konajúcich o opravných prostriedkoch proti jeho rozhodnutiam,
významne narušený. Títo sudcovia sú s hľadiska výšky platu porovnateľní s vrcholným
predstaviteľom štátu - prezidentom, ktorý okrem toho, že je na čele výkonnej moci, je aj
hlavou štátu. Spomenutí sudcovia však nezastávajú porovnateľnú pozíciu, nemajú vo vzťahu
k štátu zastupiteľskú právomoc napr. na uzatváranie medzinárodných zmlúv atď.
Vykonávajú agendu rovnakú ako sudcovia iných súdov, ktorí poberajú plat porovnateľný
s platom poslanca alebo člena vlády. Ľubovôľa v otázke povýšenia spomenutej skupiny
sudcov do stupňa porovnateľného s prezidentom Slovenskej republiky nie je racionálne
zdôvodniteľná.
Materiálne záruky (t.j. aj platy a príplatky sudcov) sú imanentnou súčasťou
sudcovskej nezávislosti, pretože predstavujú súčasť hmotného zabezpečenia sudcov.
Akékoľvek neodôvodnené rozdiely v odmeňovaní niektorej skupiny sudcov môžu byť
v príčinnej súvislosti s narušením objektívnej nezávislosti sudcu a tým aj priamo v nesúlade
s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
Zásadne nerovnaké postavenie sudcov Špeciálneho súdu a sudcov všeobecných
súdov je v principiálnom rozpore aj so základným právom občana na prejednanie veci pred
nestranným súdom garantovaným v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Vychádzajúc z bohatej a konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva treba
pri posudzovaní nestrannosti súdu vychádzať zo subjektívneho a objektívneho hľadiska.
Rekapituláciu obidvoch hľadísk podal Ústavný súd Slovenskej republiky napríklad
v rozhodnutí III. ÚS 47/05 takto: „Nestrannosť je potrebné skúmať z dvoch hľadísk,
a to zo subjektívneho hľadiska nestrannosti, v danom prípade je potrebné zistiť osobné
presvedčenie sudcu prejednávajúceho prípad, a z objektívneho hľadiska nestrannosti,
t. j. v danom prípade je potrebné zistiť, či sú poskytnuté dostatočné záruky pre vylúčenie
akejkoľvek pochybnosti v danom smere. V prípade subjektívneho hľadiska nestrannosti
sa nestrannosť sudcu predpokladá až do predloženia dôkazu opaku (Piersach c. Belgicko -
rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 1. októbra 1982).
Nie je možné uspokojiť sa len so subjektívnym hľadiskom nestrannosti,
ale je potrebné skúmať, či sudca poskytuje záruky nestrannosti aj z objektívneho hľadiska.
Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho hľadiska sudcu, ale podľa
vonkajších objektívnych skutočností. V danom prípade platí tzv. teória zdania, podľa ktorej
nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký objektívne javiť v očiach
strán. Spravodlivosť nielenže má byť vykonávaná, ale sa musí aj javiť, že má byť
vykonávaná (Delcourt c. Belgicko - rozsudok ESĽP zo 17. januára 1970). Sudca sa má
objektívne javiť v očiach strán, že je nestranný, a zároveň musí byť vylúčená akákoľvek
vonkajšia oprávnená pochybnosť o jeho nestrannosti.“
Nerovnaké postavenie sudcov Špeciálneho súdu a sudcov všeobecných súdov
porušuje právo na nestranného sudcu z objektívneho hľadiska nestrannosti, a to v obidvoch
smeroch, teda tak k sudcom Špeciálneho súdu ako aj k sudcom všeobecných súdov.
Vo vzťahu k sudcom Špeciálneho súdu je objektívne hľadisko ich nestrannosti
porušené tým, že verejnosť ich vníma ako sudcov, ktorí sú existenčne naviazaní na vôľu
výkonnej moci, a to po prvé vznikom, ale aj zánikom svojej funkcie a po druhé osobitným
nadštandardným odmeňovaním a inými výhodami, ktoré sú v neprimeranom protiklade
s odmeňovaním sudcov všeobecných súdov, čím vo verejnosti môže vzniknúť predstava o
tzv. štátnej alebo systémovej korupcii.
Vo vzťahu k sudcom všeobecných súdov je objektívne hľadisko nestrannosti porušené
tým, že dôvodom vzniku (a zdá sa, že aj jediným argumentom na jeho zachovanie)
Špeciálneho súdu bolo popretŕhanie korupčných a iných spojív medzi sudcami
a korupčnými aktivitami, či organizovaným zločinom na miestnej úrovni alebo slovami
dôvodovej správy k zákonu č. 458/2003 Z. z. „prelomenie niektorých miestnych väzieb,
ktoré môžu ovplyvniť odhaľovanie, vyšetrovanie a prípadne aj samotné súdne konanie
v týchto prípadoch.“ Tým sa verejnosť navádza, aby sa dívala najmä na sudcov okresných
súdov ako na ovplyvniteľných úplatkami, resp. napomáhajúcich organizovanému zločinu.
Takéto videnie sudcov všeobecných súdov je v zjavnom rozpore s objektívnym hľadiskom
sudcovskej nestrannosti a porušuje tým článok 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
v spojení s článkom 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
Vytvorenie Špeciálneho súdu bolo realizované osobitným zákonom ako aj novelami
viacerých ďalších zákonov, ktoré vo svojom súhrne znamenajú porušenie princípov rovnosti
a zákazu diskriminácie v spojitosti s inými článkami Ústavy Slovenskej republiky,
čo znamená, že nie sú v súlade s Ústavou Slovenskej republiky nie jednotlivé, ustanovenia
príslušných zákonov, ale všetky zákonné ustanovenia spojené so zriadením Špeciálneho
súdu.»
Ústavný súd v súlade s ustanovením § 37 ods. 2 zákona o ústavnom súde požiadal
o vyjadrenie vedľajšieho účastníka - vládu Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“). Vláda
predložila svoje vyjadrenie prostredníctvom písomného podania z 27. júna 2008, v ktorom
sa stotožnila s návrhom a okrem iného uviedla:
«... Navrhovateľ namietal protiústavnosť zavedenia inštitútu Špeciálneho súdu
z dvoch zásadných dôvodov.
Prvým dôvodom je, že zriadenie Špeciálneho súdu spôsobom ohrozujúcim
nestrannosť jeho rozhodovania z viacerých príčin (napr. bezpečnostná previerka)
je porušením princípu materiálneho právneho štátu, pretože neexistuje na Slovensku
mimoriadna situácia vyžadujúca si v demokratickom a právnom štáte krajné prostriedky
na riešenie.
Druhým dôvodom je vytvorenie dvoch kategórií sudcov na Slovensku, ktoré porušuje
princíp rovnosti z pohľadu „iného postavenia“ v zmysle článku 12 Ústavy Slovenskej
republiky.
Obidva dôvody sú podložené viacerými argumentmi, ktoré sú obšírne vyložené
a je možné sa s nimi stotožniť bez pridania ďalších.
Napriek uvedenému je potrebné poukázať aj na faktické následky... ktoré majú
dopad na postavenie účastníkov súdneho konania pred Špeciálnym súdom, najmä
z pohľadu žalovaných osôb. Aj u nich totiž dochádza k vytvoreniu dvoch kategórií osôb,
a to tých, ktorí sú súdení všeobecnými súdmi a tých, ktorí sú súdení Špeciálnym súdom.
Vytvorením takýchto dvoch kategórií osôb dochádza k zásahu do práv chránených článkom
12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojitosti s právom na rozhodovanie o vine a treste
za trestné činy (článok 50 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) nezávislým a nestranným
súdom (článok 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článok 6 ods. 1 Dohovoru
na ochranu ľudských práv a základných slobôd) v duchu článku 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, ktorý garantuje v právnom štáte rovnosť pred zákonom ako aj rovnosť pred
súdom.
Z článku 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, že základné práva
a slobody sú zaručené na Slovensku okrem iného aj bez ohľadu na iné postavenie osôb.
Pod iným postavením osôb je potrebné rozumieť aj postavenie osôb pred súdom. Z
dôvodov podrobne opísaných v návrhu je zrejmé, že postavenie žalovaných osôb pred
Špeciálnym súdom a osôb žalovaných pred všeobecným súdom je nerovnaké. Osoby
žalované pred Špeciálnym súdom sú v postavení, keď tak v subjektívnom zmysle ako aj v
objektívnom zmysle rozhoduje o nich súd, ktorý nie je nezávislý a preto aj nestrannosť
jeho rozhodovania nie je garantovaná.
V právnom štáte je neprípustné, aby sa jedna skupina žalovaných osôb dostala
do nevýhodného postavenia oproti inej skupine žalovaných osôb len z dôvodu, že o ich
vine a treste má rozhodovať Špeciálny súd, ktorý neposkytuje dostatok záruk nezávislého
súdneho rozhodovania. Ak o jednej skupine žalovaných osôb rozhoduje súd s právnymi
zárukami nestranného rozhodovania a o inej skupine žalovaných osôb rozhoduje súd
s nedostatočnými právnymi zárukami nestranného rozhodovania dochádza tu k zásahu
do práv chránených v článku 12 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s článkami 50
ods. 1, 46 ods. 1 a 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ako aj s článkom 6 ods. 1
Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd.
Zásah do princípu rovnosti osôb pred súdom nie je automaticky porušením článku
12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, pretože rovnosť ani v tejto súvislosti nie je
absolútna. Protiústavným ho robí absencia adekvátneho legitímneho cieľa, ktorý by
odôvodňoval takúto závažnú nerovnosť, ktorá ohrozuje základné právo na súdnu
ochranu v právnom štáte.
V návrhu je dostatočne popísaný legitímny cieľ, ktorý odôvodňoval zriadenie
Špeciálneho súdu. Tento legitímny cieľ nie je však proporcionálny so zásahom
do ľudských práv, ktoré majú byť v demokratickej spoločnosti chránené. Ak uvedené platí
pre vytvorenie nerovnosti medzi sudcami o to viac sa vzťahuje aj na vytvorenú nerovnosť
medzi osobami žalovanými pred súdom za spáchanie trestného činu. Vzhľadom
na uvedené možno zásah do princípu rovnosti osôb pred súdom považovať za tak vážny
a nedostatočne odôvodnený legitímnym cieľom, že vytvorením Špeciálneho súdu došlo
aj k porušeniu článku 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s článkami 50
ods. 1, 46 ods. 1 a 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ako aj s článkom 6 ods. 1
Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd.»
Ústavný súd požiadal o vyjadrenie k návrhu Národnú radu Slovenskej republiky
(ďalej aj „národná rada“). Vo vyjadrení jej zástupcu z 28. októbra 2008 sa uvádza:
«... I. Súlad § 1 zákona č. 458/2003 Z. z...
1.1.1 Princípy právneho štátu
Navrhovateľ vo svojom návrhu namieta údajný nesúlad § 1 napadnutého zákona
s viacerými ustanoveniami ústavy a medzinárodných zmlúv. Námietky navrhovateľa vo vzťahu
k súladu § 1 napadnutého zákona s princípmi právneho štátu je pre účely tohto konania možné
sumarizovať nasledovne: „zriadenie Špeciálneho súdu je v rozpore s princípmi právneho
štátu“ (s. 8), a to najmä s princípom deľby moci a princípom nezávislosti súdnictva,
pretože síce „Ústava výslovne nezakázala Národnej rade zriadiť Špeciálny súd“, ale pre
jeho zriadenie chýba naliehavý spoločenský záujem, takže koncepcia materiálneho právneho
štátu jeho zriadenie vylučuje (s. 12).
Navrhovateľ v tomto vyjadrení vystihol dve kľúčové otázky: (i) otázku, na ktorú smie
dať autoritatívnu a finálnu odpoveď výlučne ústavný súd, a (ii) otázku, odpoveď na ktorú
je primárne v dispozícii národnej rady ako najvyššieho zákonodarného orgánu v SR. Prvou
je otázka, či Ústava znemožňuje zriadenie takého súdu, akým je Špeciálny súd, druhou
otázka, či sa zriadenie takéhoto súdu opiera o reálnu spoločenskú potrebu. Je nepochybné,
že zatiaľ čo odpoveď na prvú otázku je celkom jednoznačne vecou posúdenia zo strany
ústavného súdu, hľadanie a identifikácia spoločenských potrieb a nástrojov ich uspokojovania
je z povahy veci doménou orgánu, ktorý práve na takéto hľadanie získal mandát od zdroja
všetkej moci v SR a tento mandát aj uplatňuje. Inými slovami, v konaní pred ústavným
súdom môže a má byť predmetom posúdenia práve to, či ustanovenie zákona, ktorým
národná rada rozhodla o zriadení Špeciálneho súdu, je alebo nie je v rozpore s niektorým
z ustanovení ústavy. Pokiaľ navrhovateľ žiada ústavný súd, aby posudzoval aj existenciu
spoločenskej potreby na zriadení takéhoto súdu, žiada od neho, aby suploval činnosť
volených zástupcov ľudu a uplatňoval pôsobnosť úplne iného typu, než akú mu
ústavodarca zveril. V skratke, predmetom tohto konania nie je otázka, či bolo vhodné,
rozumné, správne alebo účelné zriadiť Špeciálny súd, ale otázka, či ústava zriadenie
Špeciálneho súdu vylučuje alebo nie.
Na túto otázku sám navrhovateľ odpovedá, že „Ústava výslovne nezakázala
Národnej rade zriadiť Špeciálny súd“. Podľa názoru národnej rady je táto sentencia
pravdivou polovicou úplnej právnej vety: Ústava zriadenie Špeciálneho súdu výslovne
nezakazuje, ale ho výslovne pripúšťa. Uvedené vyplýva z čl. 143 ústavy, v zmysle ktorého
„Sústavu súdov tvoria Najvyšší súd Slovenskej republiky a ostatné súdy. (ods. 1) Podrobnejšiu
úpravu sústavy súdov, ich pôsobnosť, organizáciu a konanie pred nimi ustanoví zákon, (ods.
2)“
Predmetné ustanovenie predstavuje výslovnú ústavnú delegáciu pre zákonodarcu,
aby zákonom upravil sústavu súdov, ich pôsobnosť, organizáciu a konanie pred nimi.
Je nepochybné, že iný súd ako Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“)
patrí medzi ostatné súdy, ktoré tvoria sústavu súdov a že podrobnejšia úprava tejto sústavy
znamená aj úpravu otázky, ktoré súdy do tejto sústavy majú vôbec patriť. Zároveň je však
tiež nepochybné, že toto ústavné zmocnenie je zákonodarca spôsobilý vykonať ústavne
konformným, ale aj ústavne nekonformným spôsobom. Inými slovami, fakt, že v zmysle
ústavy je zriaďovanie súdov vo výlučnej pôsobnosti zákonodarcu, sám osebe neznamená,
že zákonodarca túto pôsobnosť v konkrétnom prípade vykonal ústavným spôsobom.
Národná rada sa tak stotožňuje s navrhovateľom, že spôsob výkonu predmetnej ústavnej
delegácie zákonodarcom (zriadiť súd a upraviť jeho právomoci) je potrebné pomeriavať
aj ateriálne konotovanými náležitosťami právneho štátu. Národná rada súhlasí s tézou,
že zákonodarca musí svoju ústavnú právomoc zriaďovať súdy uplatniť spôsobom, ktorý
zodpovedá princípom právneho štátu. Národná rada je presvedčená, že tejto svojej
povinnosti učinila zadosť.
Navrhovateľ v tejto súvislosti rozlišuje medzi špecializovanými a mimoriadnymi
súdmi a namieta, že pre zriadenie mimoriadneho súdu chýbajú naliehavé dôvody
spoločenského záujmu.
V argumentácii, že špeciálny súd nie je súdom špecializovaným,
ale mimoriadnym, sa navrhovateľ dopúšťa viacerých účelových zjednodušení, keď tento
pripodobňuje súdom, pôsobiacim v období, ktoré sám zákonodarca definoval ako obdobie
protiprávneho režimu. Pokiaľ ide o špecifiká Špeciálneho súdu vo vzťahu k iným
všeobecným súdom, sú štyri: (i) osobitná vecná kompetencia v kombinácii so všeobecnou
osobnou kompetenciou, (ii) osobitná osobná kompetencia v kombinácii so všeobecnou vecnou
kompetenciou, (iii) osobitná podmienka pre výkon funkcie sudcu Špeciálneho súdu, a (iv)
funkčný príplatok za výkon tejto funkcie. Takéto špecifiká však v rôznych kombináciách
vykazujú aj iné súdy, ktoré zákonodarca zriadil a ktorých súlad s ústavou sa javí ako
nepochybný.
Osobitná vecná kompetencia v kombinácii so všeobecnou osobnou kompetenciou
znamená, že pôsobnosť daného súdu sa vzťahuje na všetky osoby, avšak iba v druhovo
vymedzenej vecnej oblasti. Presne takouto kompetenciou disponuje Špeciálny súd na základe
§ 14 ods. 2 Trestného poriadku, ktorý zakladá jeho všeobecnú osobnú pôsobnosť v taxatívne
vymedzených veciach. Takáto kombinácia nie je v sústave súdov SR ničím nezvyčajným.
V zmysle § 9 ods. 2 písm. b) a c) OSP, napríklad, ňou disponuje aj každý krajský súd, v zmysle
§ 17 zákona č. 85/2005 Z. z. zase Najvyšší súd. Podobných príkladov pozná právny
poriadok SR veľké množstvo. Medzi osobitnou vecnou pôsobnosťou podľa § 14 Trestného
poriadku a osobitnou vecnou pôsobnosťou podľa § 9 OSP či § 7 ods. 10 zákona
č. 85/2005 Z. z. pritom nie je žiadny relevantný koncepčný rozdiel, vo všetkých prípadoch ide
o určenie, ktorý súd je príslušný na rozhodovanie o druhovo vymedzenej veci.
Osobitná osobná kompetencia znamená, že vecná pôsobnosť orgánu sa v danej oblasti
vzťahuje iba na niektoré, druhovo vymedzené subjekty. Takouto kompetenciou disponuje
Špeciálny súd na základe § 14 ods. 1 Trestného poriadku, úplne rovnako, ako napríklad
krajský súd podľa § 9 ods. 2 písm. c) OSP alebo vojenské súdy podľa § 12 Trestného poriadku,
ktorých pôsobnosť sa vo vymedzenej vecnej oblasti tiež vzťahuje na druhovo definované osoby.
Špecifikum pôsobnosti Špeciálneho súdu je v tomto smere ešte oslabené skutočnosťou,
že vo všetkých veciach je odvolacím orgánom voči jeho rozhodnutiam Najvyšší súd, založený
priamo ústavou.
V skratke, osobitná vecná a osobitná osobná kompetencia Špeciálneho súdu
nie je ničím, čo by tento súd činilo tak mimoriadnym a odlišným od iných všeobecných
súdov, ako sa to snaží sugerovať navrhovateľ. Naopak, ide o znaky, ktoré sa v totožnej
podobe, len s iným obsahom, týkajú aj iných súdov v sústave súdov, ustanovenej
zákonodarcom.
Neprípustné „mimoriadne“ nie sú ani zvyšné dva rozlišujúce znaky, ktoré sa naprieč
právnym poriadkom vyskytujú pri množstve iných orgánov verejnej moci a z ktorých niektoré
sú od „všeobecnej“ úpravy odlišné iba nominálne (napríklad podmienka 35 rokov pre
pridelenie na Špeciálny súd v porovnaní s 30 rokmi vo vzťahu k okresnému súdu). Národná
rada sa však k týmto otázkam - osobitným podmienkam pre výkon funkcie a funkčnému
príplatku - vyjadrí osobitne v druhej časti svojho stanoviska.
Z uvedeného prehľadu sa národnej rade javí ako nepochybné, že oné
„mimoriadne“ znaky, ktorými navrhovateľ odôvodňuje nesúlad existencie Špeciálneho
súdu s princípmi materiálneho právneho štátu, v skutočnosti nijak mimoriadne nie sú:
osobitnou vecnou kompetenciou a osobitnou osobnou kompetenciou disponujú aj tzv.
všeobecné súdy, a funkčné príplatky či rozšírený katalóg kompetenčných predpokladov
pre výkon funkcie sú znaky, ktoré sa vzťahujú na mnohé ďalšie orgány verejnej moci.
Špeciálny súd je navyše pri svojom rozhodovaní viazaný tými istými hmotnoprávnymi
aj procesnoprávnymi predpismi, ako iné súdy rozhodujúce v trestných veciach. Jediná výlučná
vlastnosť Špeciálneho súdu tak spočíva v jeho pomenovaní.
Pokiaľ ide o námietku, že, zjednodušene povedané, Slovenská republika nie je
v situácii, v ktorej by Špeciálny súd potrebovala, ide o presne ten typ výhrady, posúdenie
ktorého spadá do pôsobnosti zákonodarného zboru. Presúvať zodpovednosť za politicko-
regulačné rozhodnutia z platformy zboru volených zástupcov ľudu na orgán súdnej ochrany
ústavnosti znamená využívať priestor ústavnej adjudikácie pre riešenie politicko-regulačných
sporov. Národná rada samozrejme nespochybňuje právomoc ústavného súdu posúdiť,
či jej rozhodnutie chrániť konkrétny verejný záujem konkrétnym spôsobom nevykazuje
známky zjavnej svojvôle a teda neprekračuje mantinely, ktoré ústavodarca národnej rade
vytýčil pri výkone jej zákonodarnej pôsobnosti. Podľa názoru národnej rady je však
nepochybné, že rozhodnutie zriadiť Špeciálny súd za účelom zefektívnenia boja proti
organizovanej trestnej činnosti, korupcii a iným obzvlášť závažným trestným činom,
nevykazuje známky zjavnej svojvôle a nijako nevybočuje z medzí regulačnej autonómie,
ktorou národná rada ako najvyšší zákonodarný orgán krajiny disponuje...
Na základe uvedených dôvodov má národná rada za to, že § 1 napadnutého zákona
nie je v nesúlade s označenými článkami ústavy.
1.1.2 Zákaz diskriminácie
Navrhovateľ namieta, že „zriadením Špeciálnemu súdu došlo tiež k vytvoreniu výraznej
nerovnosti medzi sudcami všeobecných súdov a sudcami Špeciálneho súdu...
Národná rada predovšetkým nesúhlasí s tvrdením navrhovateľa, že ním namietané
skutočnosti vznikli „zriadením Špeciálneho súdu“ a teda v dôsledku prijatia § 1
napadnutého zákona... uvedené skutočnosti vyplývajú buď z iných ustanovení napadnutého
zákona, než z § 1..., alebo dokonca z iných zákonov...
Navrhovateľ na podporu svojich výhrad cituje rozhodnutie ústavného súdu, ktoré
podľa názoru národnej rady dáva presnú (negatívnu) odpoveď na otázku, či napadnuté
ustanovenia sú v nesúlade s princípom rovnosti. Podľa ústavného súdu možno
za diskriminačnú považovať takú úpravu, „ktorá rovnaké alebo analogické situácie rieši
odchylným spôsobom, pričom takýto postup zákonodarcu nemôže alebo nevie rozumne
odôvodniť legitímnym cieľom a tým, že tento cieľ sa musí dosahovať práve zvoleným
legislatívnym riešením.“ Diskriminačnou je teda taká úprava, ktorá spĺňa dve
kumulatívne podmienky: (i) rieši analogické situácie odchylne, a (ii) rieši ich tak bez toho,
aby pre to existovali rozumné dôvody.
Pokiaľ ide o prístup k výkonu sudcovskej funkcie, navrhovateľ namieta zvýhodnenie
sudcov všeobecných súdov oproti sudcom Špeciálneho súdu v dôsledku absencie ich
povinnosti získať bezpečnostnú previerku. Ide konkrétne o § 34 ods. 1 písm. f) v spojení s § 34
ods. 3 zákona č. 215/2004 Z. z.: „Oprávnenou osobou s osobitným postavením podľa tohto
zákona je v rozsahu svojej funkcie sudca okrem sudcu špeciálneho súdu“ (ods. 1), pričom
„na osoby uvedené v odseku 1 sa nevykonáva bezpečnostná previerka, ak tento zákon,
osobitný zákon alebo medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská republika viazaná,
neustanovuje inak.“ (ods. 2).
Ako konštatoval aj ústavný súd v rozhodnutí sp. zn. PL. ÚS 6/04, zákonodarca v § 34
zákona č. 215/2004 Z. z., ustanovil osobitnú skupinu osôb, ktorú sa rozhodol vyňať spod
povinnosti podrobiť sa bezpečnostnej previerke. V predmetnom konaní ústavný súd usúdil,
že toto ustanovenie ako celok a jeho jednotlivé písmená nie sú v nesúlade s označenými
ustanoveniami ústavy, vrátane čl. 12 a čl. 1 ústavy.
Navrhovateľ sa domáha zmeny tejto judikatúry, a to bez toho, aby vysvetlil, v ktorej
časti právneho poriadku nastali po vydaní predmetného nálezu tak zásadné zmeny, aby
odôvodnili zmenu rozhodnutia ústavného súdu v totožnej právnej otázke. Bez ohľadu
na uvedené, podstatou tejto otázky je to, či (i) zákonodarca smie viazať výkon nejakej verejnej
funkcie na osobitné podmienky, ak výkon podobnej, ale nie rovnakej funkcie na takéto
osobitné podmienky neviaže a či (ii) ústava predpisuje pre takéto podmienky nejaké
materiálne parametre. Na obe otázky je podľa názoru národnej rady v zmysle konštantnej
judikatúry ústavných súdov a ESĽP potrebné odpovedať tak, že (i) rozlišovanie v prístupe
k podobným funkciám a (ii) obsah podmienok prístupu sa musí opierať o rozumné dôvody.
Zákonodarca v tejto súvislosti disponuje širokou mierou voľnej úvahy a diskriminačnou je jeho
úprava v prípade, ak pre predmetné rozlišovanie a obsah podmienok chýba akýkoľvek
racionálny základ a vecná súvislosť so sledovaným cieľom. Navrhovateľ sa s touto otázkou
vysporiadal tak, že iba konštatoval, ale nevysvetlil tézu, že ak zákonodarca vylúčil
z povinnosti podrobiť sa bezpečnostnej previerke sudcov, z princípu rovnosti vyplýva, že z tejto
povinnosti musel zároveň vylúčiť aj sudcov Špeciálneho súdu. Navrhovateľ uvádza,
že jednoducho musel, pretože „výnimočnosť postavenia sudcu na Špeciálnom súde
je odôvodnená kritériami, ktoré sú nezlučiteľné s princípmi deľby moci a nezávislosti súdov
a sudcov“, pritom však neuvádza ani to, o ktoré kritériá by malo ísť, ani to, v čom spočíva
ich nezlučiteľnosť. Aj v tomto prípade tak ťažisko argumentácie navrhovateľa predstavuje
jeho vecný nesúhlas s riešením, ktoré národná rada vyjadrila v podobe zákonnej úpravy.
Takýto vecný nesúhlas môže byť opodstatnený, nepochybne však nie je dôvodom
pre prelomenie rozhodnutia zákonodarcu.
Národná rada naopak zastáva názor, že dôvody, pre ktoré zákonodarca podrobil
prístup k funkcii sudcu Špeciálneho súdu podmienke bezpečnostnej previerky, nie sú nijako
svojvoľné a neprekračujú rámec legitímnej úvahy. Týmto dôvodom je predovšetkým úzka
väzba niektorých prvkov vecnej pôsobnosti Špeciálneho súdu na obsah bezpečnostných rizík
- táto väzba je dostatočne úzka na to, aby odôvodnila rozhodnutie zákonodarcu, že sudcov
Špeciálneho súdu nezaradí do skupiny, ktorú sa z povinnosti bezpečnostnej previerky
rozhodol vyňať, t. j, že im z dôvodu niektorých špecifík ich funkcie neprizná rovnaké
privilégium, aké priznal iným verejným funkcionárom. V tejto súvislosti je podľa názoru
národnej rady podstatné to, či tento dôvod je dôvodom arbitrárnym a nepravým,
a v skutočnosti, ako to naznačuje navrhovateľ, je tým pravým dôvodom úsilie zákonodarcu
„podrobiť“ sudcov Špeciálneho súdu výkonnej moci. Národná rada sa domnieva, že dôvod,
o ktorý sa jej rozhodnutie nerozšíriť výnimku zo všeobecnej povinnosti aj na sudcov
Špeciálneho súdu opiera, je dôvodom, ktorý má úplne racionálne parametre a v žiadnom
prípade ho nemožno chápať ako výraz normotvornej svojvôle zákonodarcu.
Pokiaľ ide o priznanie funkčného príplatku podľa § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z.,
navrhovateľ opakovane namieta jeho ľubovoľnosť (s. 43-46), pričom z jeho argumentácie
nieje zrejmé, či v nesúlade s ústavou má byť samotná existencia funkčného príplatku alebo
jeho výška.
Za prvé, pokiaľ by ústavne problematickou mala byť výška funkčného príplatku, a nie
jeho existencia, nie je zrejmé, vyslovenia nesúladu ktorého ustanovenia sa navrhovateľ
domáha - čl. II bod 2 zákona č. 122/2005 Z. z. (ktorým sa príplatok zvýšil z dvojnásobku
na šesťnásobok referenčnej sumy) totiž nedisponuje autonómnou normatívnou existenciou
a ako taký nie je spôsobilý byť predmetom nálezu ústavného súdu. Pokiaľ by sa navrhovateľ
domáhal zrušenia § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. ako takého, domáhal by sa zrušenia
akéhokoľvek funkčného príplatku, čiže čohosi, čo napríklad už len vo svetle prvého odseku
§ 69 nemá žiadne ústavné opodstatnenie. V oboch prípadoch navyše navrhuje zásah
do legitímne a legálne založených očakávaní nositeľov súdnej moci, čiže to, čo striktne
vylučuje ustálená judikatúra ústavného súdu. Národná rada považuje v tejto súvislosti
za dostatočné poukázať na skutočnosť, že vyslovenie nesúladu § 69 ods. 2 zákona
č. 385/2000 Z. z. s ústavou by bolo v bezprostrednom a neprekonateľnom rozpore
prinajmenšom s nedávnym rozhodnutím ústavného súdu vo veci sp. zn. PL. ÚS 12/05 a v ňom
citovanou judikatúrou. Pokiaľ totiž odporuje princípom právneho štátu opakované
pozastavenie nárastu odmeny sudcov (a národná rada je presvedčená, že skutočne
odporuje), a minori ad maius im nepochybne odporuje aj odňatie takmer 60 percent tejto
odmeny.
Za druhé, navrhovateľ svoj vlastný nesúhlas s dôvodmi, ktoré zákonodarcu viedli
k priznaniu funkčného príplatku, vydáva za dôkaz ľubovoľnosti. Národná rada
je presvedčená, že dôvody, ktoré ju k priznaniu funkčného príplatku viedli, nevykazujú
známky zjavnej svojvôle. Navrhovateľ napríklad spochybňuje relevanciu dôvodu,
spočívajúcu vo zvýšenom riziku pre sudcov Špeciálneho súdu, ktoré súvisí práve s ich
osobitnou vecnou pôsobnosťou a osobitnou osobnou kompetenciou. Rovnako podľa neho ako
dôvod neobstojí ani zvýšená náročnosť prístupu k funkcii, ani zvýšená záťaž pre osobné
a rodinné pomery, ktoré jej výkon prináša. Podľa názoru národnej rady je argumentácia
navrhovateľa v tejto časti rovnaká, ako argumentácia sťažovateľov v konkrétnej kontrole
ústavnosti, ktorí porušenie práva na súdnu ochranu odôvodňujú svojim nesúhlasom
s právnym názorom všeobecného súdu. Tak ako týmto sťažovateľom, ani navrhovateľovi
sa samozrejme rozhodnutie vecne príslušného orgánu nemusí pozdávať a môže s jeho
obsahom nesúhlasiť. Avšak fakt, že navrhovateľovi sa dané dôvody nejavia ako dostatočné,
neznamená, že ide o dôvody natoľko arbitrárne, že ich ako dostatočné nesmel vyhodnotiť ani
zákonodarca. Uvedené dôvody takými ani nie sú, keďže ide celkom jednoznačne o premenné,
ktorým nechýba racionálny základ a relevantná vecná súvislosť s obsahom rozhodnutia
zákonodarcu. Navrhovateľ od ústavného súdu žiada, aby komplexné posúdenie
faktorov, ktoré národnú radu viedli k rozhodnutiu, vyjadrenému v § 69 ods. 2 zákona
č. 385/2000 Z. z., nahradil vlastným posúdením a úplne tým poprel celú svoju doterajšiu
judikatúru, týkajúcu sa okrem iného aj väzby medzi nezávislosťou súdnej moci a priznaným
finančným ohodnotením jej členov. („Plat sudcu by mal byť stabilnou
a nemanipulovateľnou veličinou, a nemal by byť pohyblivým faktorom, s ktorým môže
kalkulovať aktuálne vládne zoskupenie. Zásahy zákonodarcu do oblasti materiálneho
zabezpečenia sudcov, za ktoré možno považovať aj platové reštrikcie, resp. zmrazenie
platov, či odopierame zákonom ustanovenej zložky platu narúšajú právnu istotu sudcov...
Zásah do materiálneho zabezpečenia sudcov garantovaného zákonom nesmie byť výrazom
svojvôle zákonodarcu, ale musí byť, vychádzajúc zo zásady proporcionality, odôvodnený
výnimočnými okolnosťami.“ - PL. ÚS 12/05) Je zrejmé, že svojvoľnou a nevykonateľnou
je práve takáto požiadavka navrhovateľa.
1.2 Súlad § 1 zákona č. 458/2003 Z. z. s medzinárodnými zmluvami
Podľa názoru národnej rady neobstojí ani námietka nesúladu § 1 napadnutého zákona
s právom na súdnu ochranu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to už len z toho dôvodu,
že Špeciálny súd je vo svojom konaní viazaný presne tými istými procesno-právnymi
a hmotno-právnymi predpismi, ako súdy, rozhodujúce v iných trestných veciach. Inými
slovami, činnosť Špeciálneho súdu v rámci poskytovania súdnej ochrany (rozhodovania
o vine a treste) sa z hľadiska procesných a hmotnoprávnych záruk v ničom nelíši od činnosti
ostatných súdov, o súlade ktorých s ústavou niet rozumných pochybností.
Napokon, Európsky súd pre ľudské práva v obdobnej právnej veci už vyslovil, že súd,
zriadený zákonom, viazaný zákonom a zložený zo sudcov, ktorí sú kreovaní tým istým
orgánom ako sudcovia iných súdov, zodpovedá kritériám čl. 6 ods. 1 dohovoru, aj keď
disponuje osobitnou vecnou príslušnosťou (§ 53 rozsudku vo veci Barberá, Messegué
a Jabardo proti Španielsku, s odkazom na § 94 správy Komisie pre ľudské práva). V danej
veci išlo navyše o súd, voči rozhodnutiam ktorého nebol prípustný opravný prostriedok
v iných ako právnych otázkach. Ak neodporuje požiadavkám čl. 6 ods. 1 dohovoru súd
so špeciálnou vecnou kompetenciou, ktorého posúdenie skutkových okolností nemožno
napadnúť opravným prostriedkom, a maiori ad minus im neodporuje súd, ktorý, uplatňujúc
tie isté kódexy ako iné súdy, v plnom rozsahu podlieha úplnej prieskumnej pôsobnosti
Najvyššieho súdu.
Navrhovateľ v tejto súvislosti namieta absenciu nezávislosti Špeciálneho súdu najmä
z dôvodu osobitných podmienok pre výkon funkcie sudcu ŠS, čo je námietka, ku ktorej
sa národná rada vyjadruje aj v bode 2.1 tohto stanoviska.
II. Súlad iných ustanovení zákona/iných zákonov...
2.1 Bezpečnostné previerky
Navrhovateľ uvádza, že podľa názoru ústavného súdu, vyjadrenom v náleze sp. zn.
PL. US 6/04, je „práve výkon sudcovskej funkcie... okolnosťou vylučujúcou podmienenie
výkonu týchto funkcií rozhodnutiu orgánov výkonnej moci. V skutočnosti však ústavný súd
nič také netvrdí, naopak: predmetom posúdenia ústavným súdom v danom konaní bola
otázka, či zákonodarca smel alebo nesmel (ako to tvrdil generálny prokurátor) udeliť týmto
osobám výnimku z povinnosti podrobiť sa bezpečnostnej previerke. V skratke, v danej veci
nešlo o to, či osoby, vyňaté podľa § 34 zákona č. 215/2004 Z. z., nesmeli byť podrobené
bezpečnostnej previerke, ale či jej podrobené byť nemuseli, ak sa tak zákonodarca rozhodol.
Ústavný súd v tejto veci vyslovil, že rozhodnutie zákonodarcu, vyjadrené v § 34 zákona
č. 215/2004 Z. z., nie je z hľadiska princípu rovnosti v nesúlade s ústavou, k čomu sa národná
rada vyjadrila už v bode 1.1.2 vyššie.
Pokiaľ ide o namietaný nesúlad bezpečnostnej previerky ako podmienky pre výkon
funkcie na Špeciálnom súde s nezávislosťou súdnej moci, navrhovateľ konkrétne namieta
rozpor s čl. 141a ods. 4 písm. b), čl. 143 ods. 1 a 2, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1, čl. 145 ods. 2
2.1.1 Súdna rada, vznik a zánik funkcie
Podľa čl. 141a ods. 4 písm. b) ústavy, do pôsobnosti Súdnej rady patrí rozhodovať
o pridelení a preložení sudcov. Navrhovateľ neoznačuje žiadne ustanovenie napadnutého
zákona alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré by Súdnej rade
odnímalo pôsobnosť rozhodovať o pridelení a preložení sudcov. Takéto ustanovenie ani
neexistuje a rozhodovacia pôsobnosť Súdnej rady je v plnom rozsahu zachovaná aj vo vzťahu
k sudcom Špeciálneho súdu a Najvyššieho súdu.
Podľa čl. 143 ústavy, sústavu súdov tvoria Najvyšší súd Slovenskej republiky
a ostatné súdy (ods. 1), pričom podrobnejšiu úpravu sústavy súdov, ich pôsobnosť,
organizáciu a konanie pred nimi ustanoví zákon (ods. 2). Medzi zriadením súdu zákonom
a ustanovením ústavy, ktoré upravuje zriaďovaciu pôsobnosť zákonodarcu, samozrejme
je vecná súvislosť a národná rada s k tejto námietke vyjadrila v bode 1.1 svojho
stanoviska. Medzi ústavným zakotvením Najvyššieho súdu, resp. normotvorným zmocnením
na podrobnejšiu úpravu sústavy ostatných súdov na jednej strane a podmienkou
pre výkon funkcie sudcu Špeciálneho súdu na strane druhej však národná rada žiadnu
relevantnú vecnú súvislosť nenachádza.
Podľa čl. 145 ods. 2 ústavy, „za sudcu môže byť vymenovaný občan Slovenskej
republiky, ktorý je voliteľný do Národnej rady Slovenskej republiky, dosiahol vek 30 rokov
a má vysokoškolské právnické vzdelanie. Ďalšie predpoklady na vymenovanie za sudcu a jeho
funkčný postup, ako aj rozsah imunity sudcov ustanoví zákon.“
Podľa názoru navrhovateľa je ustanovenie, podmieňujúce pridelenie, dočasné
pridelenie a preloženie sudcu na Špeciálny súd dosiahnutím veku 35 rokov, v rozpore
s citovaným ustanovením ústavy. Podľa názoru národnej rady je naopak zrejmé,
že uvedené ustanovenia sú vo vzájomnom súlade, nakoľko ústava podmieňuje vekom
30 rokov práve a len vymenovanie do funkcie sudcu, pričom táto podmienka sa rovnako
vzťahuje na všetkých sudcov bez rozdielu, aj na tých, ktorí po dosiahnutí veku 35 rokov
požiadajú o pridelenie na Špeciálny súd, aj na tých, ktorí voči jeho rozhodnutiam pôsobia
ako odvolací orgán na najvyššom súde. Navrhovateľ teda označuje ako nesúladné
s ústavným vekovým cenzusom 30 rokov ustanovenie, ktoré sa týka iného inštitútu ako tento
cenzus. Neoznačuje však žiadne ustanovenie, ktoré by vymenovanie do funkcie sudcu
podmieňovalo iným vekovým cenzusom ako čl. 145 ods. 2 ústavy.
2.1.2 Nezávislosť a oddelenosť súdnej moci
Podľa čl. 141 ods. 1 ústavy, v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé
a nestranné súdy. Podľa čl. 144 ods. 1 ústavy, sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí
a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa
čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom. Podľa čl. 148 ods. 1 ústavy, sudcu možno preložiť na iný súd len
s jeho súhlasom alebo na základe rozhodnutia disciplinárneho senátu.
V tejto súvislosti je rozhodujúcou otázka, či je ohrozením sudcovskej nezávislosti,
ak zákonodarca podmieni prístup k výkonu funkcie sudcu Špeciálneho súdu
bezpečnostnou previerkou, ktorú vykonáva Národný bezpečnostný úrad (NBÚ). Všetky
ostatné otázky (obmedzená časová platnosť previerky, nepreložiteľnosť sudcu a tak podobne)
sa odvíjajú práve od toho, či predmetná podmienka prístupu k funkcii je alebo nie je
nezlučiteľná s nezávislosťou súdnej moci a jej oddelenosťou od moci výkonnej. Národná rada
je presvedčená, že uvedenú podmienku je možné vykladať a aplikovať ústavne konformným
spôsobom a preto nie sú dané dôvody na vyslovenie jej nesúladu s ústavou.
Za prvé, niet pochýb o tom, že zákonodarca smie podmieniť prístup k výkonu
verejnej funkcie ustanovením podmienok, ktoré majú racionálne opodstatnenie a nie sú
vo vzťahu k sledovanému cieľu neprimeranými. S prihliadnutím na vecnú pôsobnosť
Špeciálneho súdu sa rozhodnutie zákonodarcu vyžadovať od jeho sudcov bezpečnostnú
previerku nijako nejaví ako svojvoľné. Väzba medzi niektorými bezpečnostnými rizikami
podľa zákona č. 215/2004 Z. z. a niektorými oblasťami vecnej pôsobnosti Špeciálneho súdu
podľa § 14 ods. 2 Trestného poriadku je podľa názoru národnej rady dostatočne racionálnym
základom na to, aby opodstatnila jej rozhodnutie podmieniť prístup k funkcii sudcu
Špeciálneho súdu absolvovaním bezpečnostnej previerky.
Za druhé, časové obmedzenie platnosti bezpečnostnej previerky je inštitút, ktorý
vyplýva z povahy takejto previerky a plne zodpovedá účelu, ktorému slúži. Podľa názoru
národnej rady je v danej veci pomer prostriedkov k cieľu (vytýčenie päťročného obdobia na
platnosť previerky) opodstatnený racionálnymi a preto legitímnymi dôvodmi a nevykazuje
žiadne známky normotvornej svojvôle.
Za tretie, o tom, či sudca má alebo nemá nárok získať bezpečnostnú previerku,
v konečnej inštancii rozhoduje taký orgán, akému v právnom štáte konečné rozhodnutie
v takejto veci musí patriť, a to je súd, konkrétne Najvyšší súd. Všetky rozhodnutia orgánov
výkonnej moci (NBÚ), resp. zákonodarnej moci (výbor národnej rady), ktoré by mohli mať
dopad na prístup sudcu k funkcii sudcu Špeciálneho súdu, podliehajú kontrolnej pôsobnosti
orgánov súdnej moci. Táto pôsobnosť sa pritom vzťahuje na všetky prvky preskúmavanej veci,
t.j. tak na skutkové, ako aj na právne otázky. V kombinácii s povinnosťou odôvodnenia
rozhodnutia, ktorým sa bezpečnostná previerka nepriznáva, je plná jurisdikcia Najvyššieho
súdu v týchto veciach plnohodnotnou zárukou ochrany pred prípadnou snahou výkonnej
moci odoprieť sudcovi prístup k funkcii sudcu Špeciálneho súdu bez legitímnych dôvodov,
ktoré by boli primerané sledovanému účelu. Výkonná moc, disponujúca právomocou vydávať
bezpečnostné previerky, teda nemá v dôsledku tejto svojej právomoci možnosť zasiahnuť
do vnútorných pomerov v súdnej moci spôsobom, ktorý by predstavoval reálnu hrozbu
pre inštitucionálnu, statusovú, funkčnú alebo rozhodovaciu nezávislosť Špeciálneho súdu.
Odhliadnuc od uvedeného, navrhovateľ svoju argumentáciu opiera o predpoklad,
že NBÚ bude svoju pôsobnosť vykonávať, resp. vykonáva tak, že pre výkonnú moc vytvára
priestor pre ovplyňovanie súdnej moci, čím navrhovateľ priamo spochybňuje schopnosť
NBÚ pôsobiť v súlade so svojím ústavným a zákonným poslaním. Podľa názoru národnej
rady obavy navrhovateľa, že nejaký orgán verejnej moci by hypoteticky mohol svoju pôsobnosť
uplatňovať v rozpore so zákonom a ústavou, nepostačujú ako základ pre záver, že sama táto
pôsobnosť je hrozbou, t.j. že predstavuje zásah do sudcovskej nezávislosti aj v prípade,
ak ju NBÚ a následne parlamentný výbor uplatnia v súlade s príslušnými právnymi predpismi.
V takom prípade je totiž v nesúlade s ústavou takmer každá právomoc ktoréhokoľvek orgánu
verejnej moci.
Okrem toho je v tejto súvislosti potrebné reflektovať aj skutočnosť, že
nevyhnutným predpokladom pre to, aby Špeciálny súd mohol svoju pôsobnosť uplatniť voči
konkrétnej osobe, je postup a rozhodnutie príslušných orgánov činných v trestnom konaní,
ktoré postupujú a rozhodujú v podmienkach funkčnej a rozhodovacej nezávislosti nielen od
NBÚ, ale aj od ostatných orgánov verejnej moci. Ak teda navrhovateľ opakovane
naznačuje, že práve v dôsledku účasti NBÚ na vydávaní bezpečnostných previerok, ktoré sú
podmienkou prístupu k funkcii sudcu Špeciálneho súdu, je tento súd súdom závislým od
výkonnej moci a tejto vo svojom rozhodovaní podlieha, opomína fakt, že ani NBÚ ani iný
orgán výkonnej alebo zákonodarnej moci nemôže a nesmie dávať akékoľvek pokyny ani
orgánom činným v trestnom konaní a už tobôž nie Špeciálnemu súdu. Tvrdenie o akejsi
systémovej závislosti Špeciálneho súdu v situácii, keď tento je viazaný rovnakými
hmotnoprávnymi a procesnoprávnymi predpismi ako ostatné súdy, a ako súd prvého stupňa
podlieha úplnej prieskumnej pôsobnosti iných orgánov ochrany práva (Najvyšší súd,
prípadne ústavný súd, resp. ESĽP), je tvrdenie účelové a bez opory v relevantných právnych
okolnostiach.
Pri skúmaní súladu rozhodnutia zákonodarcu ustanoviť špecifické podmienky
pre prístup k špecifickej funkcii podľa názoru národnej rady nie sú bez významu ani
empirické okolnosti. V tejto súvislosti národná rada k námietke navrhovateľa,
že vydávanie bezpečnostných previerok orgánom výkonnej moci sui generis predstavuje
reálnu hrozbu pre nezávislé rozhodovanie Špeciálneho súdu, uvádza, že prax takéto, vo svojej
podstate hypotetické až špekulatívne, tvrdenie celkom jednoznačne vyvracia. Počas
doterajšej činnosti bol pomer vecí, v ktorých Špeciálny súd rozhodol v rozpore s návrhom
prokurátora a obžalovaného oslobodil, vyšší, ako je daný pomer v rozhodovaní trestných
súdov so všeobecnou vecnou kompetenciou. Vydávanie bezpečnostných previerok NBÚ teda
v žiadnom prípade neviedlo k situácii, ktorú načrtáva navrhovateľ, keď tvrdí, že účelom
previerky je spraviť zo Špeciálneho súdu súd zaujatý v prospech aktuálnej výkonnej moci.
Aj tieto výpovedné skutkové okolnosti nasvedčujú, že príslušná zákonná úprava
bezpečnostných previerok nepredstavuje také obmedzenie sudcovskej nezávislosti, aké by
bolo za hranicou ústavne konformného výkladu a aplikácie.
2.2 Funkčný príplatok
V súvislosti s námietkou navrhovateľa, že § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z.
je zásahom do práva na nestranného sudcu, je národná rada nútená konštatovať, že medzi
napadnutým ustanovením zákona a označeným právom nenachádza žiadnu vecnú
súvislosť. Tvrdenia navrhovateľa, že sudcov Špeciálneho súdu a príslušných sudcov
najvyššieho súdu z dôvodu poberania funkčného príplatku „verejnosť vníma ako sudcov,
ktorí sú existenčne naviazaní na vôľu výkonnej moci... čím vo verejnosti môže vzniknúť
predstava o tzv. štátnej alebo systémovej korupcii“, a že „tým sa verejnosť navádza,
aby sa dívala najmä na sudcov okresných súdov ako na ovplyvniteľných úplatkami,
resp. napomáhajúcich organizovanému zločinu“ nemajú vôbec žiadnu ústavno-právnu
relevanciu a neposkytujú priestor pre zmysluplný spor.
III. Zhrnutie
Národná rada v plnom rozsahu rešpektuje právomoc ústavného súdu preskúmať,
či svoju pôsobnosť, zverenú jej ústavou, vykonala spôsobom, ktorý neprekračuje
prípustné mantinely a nie je prejavom regulačnej svojvôle. Podľa názoru národnej rady
v žiadnom z prvkov zákonnej úpravy, ktoré navrhovateľ napadá či už v petite alebo
v odôvodnení svojho návrhu, tieto ústavné limity neprekročila.
Konkrétne, národná rada je presvedčená, že jej rozhodnutie (i) zriadiť Špeciálny súd,
(ii) nevylúčiť sudcov Špeciálneho súdu z povinnosti získať bezpečnostnú previerku, a (iii)
priznať sudcom Špeciálneho súdu funkčný príplatok v žiadnom prípade nemožno chápať
ako arbitrárne a popierajúce princípy materiálneho štátu. Naopak, podľa názoru národnej
rady ide o rozhodnutie, ktoré sa v dostatočnej miere opiera o racionálne dôvody a má
relevantnú vecnú súvislosť s legitímnymi cieľmi verejného záujmu, ktorých identifikácia
a presadzovanie je dominantnou súčasťou kompetenčnej výbavy národnej rady.
Na základe uvedených dôvodov národná rada navrhuje, aby ústavný súd návrhu
navrhovateľa nevyhovel a vyslovil, že napadnuté ustanovenia nie sú v nesúlade
s označenými článkami ústavy a medzinárodných zmlúv...»
Ústavný súd požiadal o vyjadrenie k návrhu aj Súdnu radu Slovenskej republiky
(ďalej aj „súdna rada“) vzhľadom na jej ústavné postavenie a predmet prerokúvaného
návrhu. V stanovisku súdnej rady z 10. novembra 2008 (schváleného jej uznesením z
11. novembra 2008) sa uvádza:
«... S argumentáciou 46 poslancov uvedenou v predmetnom návrhu a jeho doplnku
treba súhlasiť najmä preto, že zriadenie Špeciálneho súdu je v rozpore s princípmi
právneho štátu. Totiž, Národná rada SR ako štátny orgán konala nad rámec Ústavy a jej
medzí, keď Ústava neupravuje možnosť zriadenia takéhoto súdu a v podmienkach
Slovenskej republiky nebol daný spoločenský záujem na jeho vytvorení. Kreovanie
Špeciálneho súdu by bolo dôvodné vtedy, ak by všeobecné súdy neboli spôsobilé riadne
zabezpečiť súdnu ochranu subjektom, ktorí ju potrebujú, prípadne že by sa výkon súdnictva
dostal do konfliktu so štátnymi záujmami. V Slovenskej republike o takúto situáciu nešlo
a rovnako ústavy európskych štátov zriadenie takýchto súdov zakazujú. Pokiaľ zákonodarca
mienil upraviť určité spoločenské vzťahy, mohol tak urobiť len v rozsahu a spôsobom, ktorý
je v súlade s Ústavou SR, čo sa (pre chýbajúce podmienky možnosti vzniku takéhoto súdu)
nestalo. Porovnanie s tureckým vzorom je nenáležité.
Vychádzajúc z charakteristiky Špeciálneho súdu, ktorého pôsobnosť je v porovnaní
so všeobecnými súdmi neprimerane zredukovaná a s prihliadnutím na okolnosť, že výber
jeho sudcov je viazaný na osobitnú previerku, ktorej výkon realizuje výkonná moc, treba
vyvodiť, že zákonom č. 458/2003 Z. z. bol vážne narušení princíp nezávislosti súdnej moci.
V súvislosti s osobitne výhodnými podmienkami pre výkon funkcie sudcov
Špeciálneho súdu, treba upozorniť na výsledky zasadnutia Pléna Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, ktoré sa konalo 25. mája 2007. Prerokovalo správu o aplikácii
a účinnosti ustanovení § 66 a nasl. zák. č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich v znení
neskorších predpisov. V zmysle ustanovenia § 69 ods. 2 zákona o sudcoch v znení zákona
č. 122/2005 Z. z., funkčný príplatok za výkon funkcie patri sudcovi Špeciálneho súdu
a sudcovi najvyššieho súdu, ktorý rozhoduje o opravných prostriedkoch vo veciach, na
ktoré je v prvom stupni príslušný Špeciálny súd, mesačne v sume rovnajúcej sa šesť násobku
priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky
za predchádzajúci kalendárny rok.
V roku 2006 sa pri stanovení príplatku v zmysle citovaného zákonného ustanovenia
vychádzalo zo sumy 17 300 Sk, takže výška samotného príplatku predstavovala sumu
103 800 Sk (17 300 x 6), na ktorý majú nárok iba tí sudcovia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, ktorí rozhodujú o opravných prostriedkoch vo veciach, na ktoré je v prvom stupni
príslušný Špeciálny súd a nie aj „ostatní“ sudcovia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky;
ich základným platom je plat rovnajúci sa 1,3 násobku platu poslanca národnej rady (§ 66
ods. 1 zákona o sudcoch), čo vo finančnom vyjadrení predstavuje sumu 67 470 Sk (17 300 x
3 x 1, 3), ku ktorej treba pripočítať funkčné príplatky za vyššiu sudcovskú funkciu v zmysle
ustanovenia § 69 ods. 1 zákona o sudcoch pohybujúce sa v sumách 4000 (u predsedov
senátov) a 5000 Sk (u predsedov kolégií).
V roku 2007 činí tento rozdiel 112 600 Sk. Sudcovia najvyššieho súdu, ktorí
nerozhodujú ako sudcovia rozhodujúci o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam
Špeciálneho súdu tento príplatok nemajú a poberajú so sudcami, ktorí rozhodujú
o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam Špeciálneho súdu, len rovnaký základný
plat, ktorý v roku 2007 dosahoval výšku 73 190 Sk. Z uvedeného vyplýva, že len funkčný
príplatok sudcu najvyššieho súdu rozhodujúceho o opravných prostriedkoch proti
rozhodnutiam Špeciálneho súdu tvorí 153,8 % základného platu sudcu najvyššieho súdu .
Spolu so základným platom bol plat sudcu najvyššieho súdu rozhodujúceho o opravných
prostriedkoch proti rozhodnutiam Špeciálneho súdu v roku 2007 celkom 185 790 Sk.
Rovnako to platilo aj o sudcoch Špeciálneho súdu. V roku 2008 je rozdiel v odmeňovaní
sudcov ešte markantnejší.
V odmeňovaní sudcov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky teda vzniká podstatný
rozdiel, ktorý nemožno považovať za odôvodnený, lebo :
1) požiadavky na výkon funkcie sudcu na najvyššom súde (až na príslušnú previerku
NBU) sú pre všetkých sudcov rovnaké,
2) zodpovednosť za rozhodovaciu činnosť nesie sudca v každej veci bez ohľadu
na špecializáciu,
3) skutočnosť, že sudca rozhodujúci o odvolaniach proti rozhodnutiam Špeciálneho
súdu sa podrobí príslušnej previerke nemôže zakladať takto podstatný rozdiel v platoch
sudcov Najvyššieho súdu, aký v súčasnej dobe existuje. Takýto, rozdiel nezakladá ani
skladba a povaha vecí prejednávaných v týchto špeciálnych senátoch.
Podľa článku 12 Ústavy Slovenskej republiky (zákona č. 460/1992 Zb. v znení
neskorších predpisov) ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva
a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné. Rovnako to platí
aj podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a tiež aj podľa
Všeobecnej deklarácie ľudských práv. Všetci sú si pred zákonom rovní a majú právo
na rovnakú zákonnú ochranu bez akejkoľvek diskriminácie, ktorá porušuje Všeobecnú
deklaráciu ľudských práv, aj proti akémukoľvek podnecovaniu takejto diskriminácie (článok
7 Všeobecnej deklarácie ľudských práv a Článok 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd). Tieto zásady bez pochýb platia aj pri odmeňovaní sudcov, čo vyplýva
aj z Európskej charty o zákone pre sudcov. Podľa čl. 6 bod 6.1 Európskej charty o štatúte
sudcu prijatej na podnet Rady Európy v júli 1998 v Štrasburgu v spojení s Princípom III.
Odporúčania Rady Európy č. R (94) 12 platí, že „sudcovia vykonávajúci sudcovské funkcie
majú nárok na plat, ktorého výška musí byť adekvátna dôstojnosti ich právnickej profesie
v spoločnosti a zodpovednosti, ktorú na seba berú a má byť stanovená tak, aby ich chránila
pred tlakmi na ovplyvňovanie ich rozhodovania a vôbec ich konania v rámci im zverených
právomocí, ktoré by poškodili ich nezávislosť a nestrannosť.“
Všeobecné zmocnenie na prijímanie antidiskriminačných opatrení obsahuje aj čl. 13
Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, na základe ktorej bola (okrem iného) prijatá
aj smernica Rady EU č. 78/2000 z 27. 11. 2000, ktorá ustanovuje všeobecný rámec
rovnakého zaobchádzania v zamestnaní a zárobkovej činnosti.
Keďže Slovenská republika je demokratický a právny štát, ktorý nie je viazaný
na nijakú ideológiu, a ktorý dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva,
medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná (článok 1 Ústavy Slovenskej republiky zákona
č. 460/1992 Zb.), treba sa zamerať na odstránenie diskriminácie na Najvyššom súde
Slovenskej republiky, ktorá zakladá nežiadúcu disproporciu v odmeňovaní sudcov; v tejto
súvislosti treba poukázať na zákon č. 365/2004 Z. z.
Je zrejmé, že na odstránenie diskriminácie vyvolanej spôsobom odmeňovania sudcov
Špeciálneho súdu čakajú tak sudcovia krajských, ako aj okresných súdov...»
Ústavný súd požiadal o vyjadrenie k návrhu aj Najvyšší súd Slovenskej republiky
(ďalej aj „najvyšší súd“). Stanovisko najvyššieho súdu z 10. novembra 2008 je z hľadiska
obsahu totožné so stanoviskom súdnej rady.
Ústavný súd napokon požiadal o vyjadrenie k návrhu aj generálneho prokurátora
Slovenskej republiky (ďalej aj „generálny prokurátor“), ktorý sa vyjadril podaním
z 22. decembra 2008, v ktorom sa uvádza: «... Podstatný význam pre posúdenie návrhu
na začatie konania a namietanej zákonnej úpravy má rozhodnutie, či Špeciálny súd
zriadený zákonom č. 458/2003 Z. z. o zriadení Špeciálneho súdu a Úradu špeciálnej
prokuratúry je súdom špecializovaným alebo súdom mimoriadnym a či postavenie a
pôsobnosť Špeciálneho súdu a jeho sudcov rešpektuje Ústavu Slovenskej republiky a
medzinárodné zmluvy, ktorými je Slovenská republika viazaná.
Mimoriadne súdy majú svoje charakteristické znaky - vymykajú sa z ustáleného
poriadku, z bežných pravidiel, sú zriadené účelovo len v záujme dosiahnutia vopred
určeného cieľa a po jeho dosiahnutí zanikajú. Toto tvrdenie podporuje aj spôsob a účel
zriadenia, postavenie a pôsobnosť mimoriadnych súdov, ktoré v minulosti pôsobili
na našom území.
Za mimoriadny súd zriadený v minulosti na našom území možno označiť viaceré
súdy. V dávnej minulosti takým súdom bol napríklad zvláštny vyšetrovací a súdny tribunál
zriadený v roku 1687 hlavným veliteľom cisárskych jednotiek v Hornom Uhorsku
v súvislosti s politickými a náboženskými represáliami, ktoré vošli do dejín pod názvom
„Prešovské jatky“. V minulom storočí mimoriadnymi súdmi boli nepochybne Národný súd
so sídlom v Bratislave, okresné ľudové súdy so sídlom v sídle okresu a miestne ľudové súdy
v každej politickej obci, ktoré boli zriadené na území Slovenska za účelom potrestania
trestných činov uvedených v nariadení Slovenskej národnej rady č. 33/1945 Sb. n. SNR
o potrestaní fašistických zločincov, okupantov, zradcov a kolaborantov a o zriadení
ľudového súdnictva. Toto nariadenie ustanovovalo zloženie týchto ľudových súdov, ich
personálnu pôsobnosť, osobitné skutkové podstaty trestných činov, tresty (vrátane trestu
smrti) a osobitné právne následky odsúdenia (strata občianskych práv), osobitné pravidlá
na konanie a rozhodovanie ľudových súdov (konanie aj v neprítomnosti obžalovaného,
hlavné pojednávanie muselo byť zahájené do 14 dní od podania obžalobného spisu
predsedovi súdu, rozsudok bolo treba vyniesť a vyhlásiť hneď po skončení hlavného
pojednávania, proti rozhodnutiu súdu nebol prípustný riadny opravný prostriedok,
obžalovaný pred miestnym ľudovým súdom si mohol zvoliť obhajcu, ten však nesmel byť
z radov advokátov a sudcov) a tiež osobitné pravidlá na výkon trestov. Priamo v tomto
nariadení bolo ustanovené, že nadobúda účinnosť hneď a platí na čas jedného roku. Okrem
ďalších mimoriadnych súdov zriadených po druhej svetovej vojne na našom území
(mimoriadne ľudové súdy zriadené dekrétmi prezidenta) bol zriadený za účelom ochrany
nových spoločensko-politických pomerov Štátny súd. Tento súd bol zriadený zákonom
č. 232/1948 Sb. o Štátnom súde a do jeho právomoci patrilo konanie a rozhodovanie
o trestných činoch ustanovených v zákone č. 231/1948 Sb. na ochranu ľudovodemokratickej
republiky, ktorý obsahoval osobitné skutkové podstaty trestných činov, vrátane trestov
za ich spáchanie. Zákon č. 231/1948 Sb. na ochranu ľudovodemokratickej republiky bol
zrušený zákonom č. 86/1950 Sb. Trestný zákon. Zákon č. 232/1948 Sb. o Štátnom súde bol
zrušený zákonom č. 66/1952 Sb. o organizácii súdov.
Špeciálny súd je zriadený zákonom - zákonom č. 458/2003 Z. z. o zriadení
Špeciálneho súdu a Úradu špeciálnej prokuratúry. Tento súd je zaradený do systému
ostatných súdov Slovenskej republiky ako súd nezávislý s právomocou vykonávať súdnictvo
oddelene od iných štátnych orgánov. Špeciálny súd koná a rozhoduje podľa tých istých
hmotno-právnych a procesno-právnych predpisov ako ostatné súdy v trestných veciach.
Zákon časovo neobmedzil jeho pôsobnosť, je zriadený ako súd trvalý. Ide o samostatný súd
so špecializovanou agendou v oblasti trestného práva zameraný na ochranu pred korupciou
a organizovaným zločinom. Korupcia a organizovaný zločin sa stávajú významným
globálnym problémom ľudstva, ktorému musia štáty čeliť v záujme zachovania bezpečnosti,
stability a ekonomického rozvoja. Korupcia ohrozuje právny štát, demokraciu a ľudské
práva, narúša hospodársku súťaž, bráni hospodárskemu rozvoju, ohrozuje stabilitu
demokratických inštitúcií a morálne základy spoločnosti. Organizovaný zločin ohrozuje
bezpečnosť a ekonomiku jednotlivých Štátov, fungovanie spoločnosti, demokraciu,
nezávislosť štátnych orgánov a integritu finančných inštitúcií. Nepochybne ide o závažné
dôvody a týmito dôvodmi zákonodarca aj odôvodnil zriadenie Špeciálneho súdu.
Rozhodnutie o otázke, či existoval naliehavý spoločenský záujem na zriadení Špeciálneho
súdu, nepatrí do kompetencie Ústavného súdu Slovenskej republiky; posúdenie
a rozhodnutie o tom, či určitý právny nástroj je alebo nie je spoločensky potrebný, patrí
do kompetencie Národnej rady Slovenskej republiky. Ústavný súd Slovenskej republiky
je však oprávnený rozhodnúť o tom, či zriadenie Špeciálneho súdu zákonom Národnej rady
Slovenskej republiky, jeho postavenie, pôsobnosť a postavenie jeho sudcov je v súlade
s Ústavou Slovenskej republiky a medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská
republika viazaná.
Podľa Ústavy Slovenskej republiky sústavu súdov tvoria Najvyšší súd Slovenskej
republiky a ostatné súdy (čl. 143 ods. 1). Podrobnejšiu úpravu sústavy súdov, ich
pôsobnosť, organizáciu a konanie pred nimi ustanoví zákon (čl. 143 ods. 2).
Z uvedeného je zrejmé, že ústavodarca zveril do právomoci zákonodarcu ustanoviť,
ktoré súdy budú spolu s Najvyšším súdom Slovenskej republiky tvoriť sústavu súdov...
... V dôvodovej správe k čl. 143 Ústavy Slovenskej republiky je výslovne uvedené,
citujem: „... Sústava súdov je jednotná. Všeobecné súdy rozhodujú vo veciach
občianskoprávnych, obchodnoprávnych a trestnoprávnych a preskúmavajú aj zákonnosť
rozhodnutí správnych orgánov. Postavenie vojenských súdov upraví osobitný zákon“.
To znamená, že ústavodarca už pri schvaľovaní Ústavy Slovenskej republiky počítal
s existenciou vojenských súdov a ponechal na zákonodarcu, aby upravil ich postavenie,
t. j. ich sústavu i právomoc...
... spôsob určenia pôsobnosti Špeciálneho súdu sa nevymyká z rámca spôsobu
určenia pôsobnosti vojenských súdov v zákonnej úprave účinnej v čase schválenia Ústavy
Slovenskej republiky... To však neplatí vo vzťahu k jeho zaradeniu do systému súdov
Slovenskej republiky, jeho postaveniu a postaveniu jeho sudcov.
Špeciálny súd má celoštátnu pôsobnosť (§ 5 zákona č. 371/2004 Z. z. o sídlach
a obvodoch súdov Slovenskej republiky); nevzťahujú sa naňho ustanovenia o miestnej
príslušnosti (§ 17 Trestného poriadku). Špeciálny súd má výlučnú pôsobnosť; je to jediný
súd v sústave súdov Slovenskej republiky, ktorý je výlučne oprávnený konať a rozhodovať
ako súd prvého stupňa v trestných veciach ustanovených zákonom (§ 14 Trestného
poriadku). O riadnych opravných prostriedkoch proti jeho rozhodnutiam rozhoduje
Najvyšší súd Slovenskej republiky (§ 315 Trestného poriadku), ktorý je inak súdom tretieho
stupňa (§ 377 Trestného poriadku). Vo vzťahu k rozhodnutiam Špeciálneho súdu je Najvyšší
súd Slovenskej republiky súčasne súdom druhého i tretieho stupňa (porovnaj § 315 a § 377
Senáty Špeciálneho súdu (súd prvého stupňa) majú rovnaké zloženie ako senáty
krajských súdov a Vyššieho vojenského súdu (súdy druhého stupňa); skladajú sa z troch
sudcov, z ktorých jeden je predsedom senátu (§ 16, § 25 a § 29 zákona č, 757/2004 Z. z.
osudoch); senáty okresných súdov a vojenských obvodových súdov (súdy prvého stupňa)
sa skladajú z predsedu senátu a dvoch prísediacich (§ 14 a § 27 zákona č. 757/2004 Z. z.
o súdoch).
Špeciálny súd je síce súdom prvého stupňa, na účely Trestného poriadku sa však
považuje za krajský súd (§ 10 ods. 5 Trestného poriadku). Krajský súd podľa Trestného
poriadku nekoná ako súd prvého stupňa, je odvolacím súdom (§ 10 ods. 5 a §315).
Na sudcov Špeciálneho súdu a tých sudcov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
ktorí rozhodujú o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu Špeciálneho súdu, sa vzťahujú
osobitné pravidlá.
Na Špeciálny súd možno prideliť len sudcu, ktorý dovŕšil vek 35 rokov a podľa
vyjadrenia Národného bezpečnostného úradu podľa osobitného zákona je oprávnený
oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami stupňa utajenia Prísne tajné. Tieto
podmienky platia rovnako na sudcu dočasne prideleného alebo sudcu preloženého
na Špeciálny súd, ako aj na sudcu, ktorý rozhoduje o opravnom prostriedku proti
rozhodnutiu Špeciálneho súdu (§ 11 ods. 3 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch
a prísediacich).
Ak sudca pridelený alebo preložený na Špeciálny súd prestane spĺňať podmienku
oprávnenosti oboznamovania sa s utajovanými skutočnosťami stupňa utajenia Prísne tajné,
musí byť preložený na iný súd (§ 150a ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch
a prísediacich). Ak nedá súhlas na preloženie, výkon funkcie sudcu sa prerušuje (§ 150a
ods. 3 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich).
Oprávnenie na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami pre stupeň utajenia
Prísne tajné možno nadobudnúť len na základe bezpečnostnej previerky IV. stupňa [§ 15
ods. 1 a ods. 2 písm. d) zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 215/2004 Z. z. o ochrane
utajovaných skutočností“)]. Bezpečnostnú previerku IV. stupňa vykonáva Národný
bezpečnostný úrad [§ 17 písm. b) zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných
skutočností], ktorý je ústredným orgánom štátnej správy [§ 21 písm. j) zákona
č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy], teda
orgánom riadeným na princípe nadriadenosti a podriadenosti.
Platnosť osvedčenia pre utajované skutočnosti stupňa utajenia Prísne tajné je
5 rokov (§ 28 ods. 1 zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností), pričom
Národný bezpečnostný úrad má právo sudcu preverovať aj počas doby platnosti takého
osvedčenia a na základe zistenia nových skutočností platnosť osvedčenia zrušiť (§ 29
zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností).
Za problematické považujem to, že jednou z podmienok na pridelenie, dočasné
pridelenie alebo preloženie sudcu na Špeciálny súd alebo na Najvyšší súd Slovenskej
republiky do senátu, ktorý rozhoduje o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam
Špeciálneho súdu, je bezpečnostná previerka sudcu. Nemala by to byť v žiadnom prípade
bezpečnostná previerka na získanie oprávnenia na oboznamovanie sa s utajovanými
skutočnosťami v zmysle právnej úpravy ustanovenej v § 2 zákona č. 215/2004 Z. z.
o ochrane utajovaných skutočností, ak predmetom konania pred súdom nie je informácia
alebo vec, ktorá je utajovanou skutočnosťou, teda informáciou alebo vecou určenou
pôvodcom utajovanej skutočnosti, ktorú vzhľadom na záujem Slovenskej republiky treba
chrániť pred vyzradením, zneužitím, poškodením, neoprávneným rozmnožením, zničením,
stratou alebo odcudzením a ktorá môže vznikať len v oblastiach, ktoré ustanoví vláda
Slovenskej republiky svojím nariadením [§ 2 písm. a) zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane
utajovaných skutočností]. Podmienenie oprávnenia vykonávať funkciu sudcu na Špeciálnom
súde a na Najvyššom súde Slovenskej republiky v senáte, ktorý rozhoduje o opravných
prostriedkoch proti rozhodnutiam Špeciálneho súdu, podmienkou ich oprávnenosti
oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami, ktoré nie sú predmetom konania na súde,
je účelové - smeruje len k oprávneniu Národného bezpečnostného úradu vykonávať
bezpečnostnú previerku sudcov. A tak v podstate Národný bezpečnostný úrad rozhoduje
o tom, či sudca spĺňa podmienku na výkon funkcie na špeciálnom súde a či sudca
Špeciálneho súdu a sudca Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zaradený do senátu, ktorý
rozhoduje o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam Špeciálneho súdu, smie vo svojej
funkcii zotrvať (§ 150a ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z., o sudcoch a prísediacich).
Takáto právna úprava nevytvára predpoklady pre nezávislosť sudcov, dokonca,
vážne spochybňuje ich nezávislosť. Spochybňuje nezávislosť aj samotného Špeciálneho súdu
a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, pretože nevylučuje účelové zásahy do zloženia ich
senátov. Umožňuje neprimeranú ingerenciu do sudcovskej legitimity, a to nielen pri vzniku
funkcie sudcu Špeciálneho súdu, jej trvaní či zániku, ale aj pri oprávnení vykonávať naďalej
funkciu sudcu na inom súde po strate oprávnenia vykonávať funkciu sudcu na Špeciálnom
súde. To isté sa vzťahuje aj na sudcov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky oprávnených
rozhodovať o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam Špeciálneho súdu vo veciach,
na ktoré je v prvom stupni príslušný Špeciálny súd.
Závislosť sudcov Špeciálneho súdu a tých sudcov Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, ktorí rozhodujú o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam Špeciálneho
súdu, od bezpečnostnej previerky vykonávanej Národným bezpečnostným úradom neneguje
ani možnosť inštančného postupu pred výborom Národnej rady Slovenskej republiky,
či možnosť následného súdneho prieskumu. Aj eventuálna závislosť sudcov od rozhodovacej
činnosti orgánu výkonnej moci je v rozpore s imanentným princípom právneho štátu -
nezávislosťou súdnictva. Ak je teda nevyhnutným predpokladom pre spravodlivé
rozhodovanie súdov ich nezávislosť, a contrario súd, ktorého nezávislosť možno spochybniť,
nemôže byť zárukou spravodlivého rozhodovania Európsky súd pre ľudské práva vo veci
Delcourt proti Belgicku zo 17. januára 1970, ale aj v ďalších už potvrdil, že spravodlivosť
nielenže má byť vykonávaná; musí sa aj javiť, že má byť vykonávaná (Justice must not only
be done; it must also be seen to be done).
Z týchto dôvodov podporujem predložený návrh vo vzťahu k ustanoveniam § 11
ods. 3 a § 150a ods. 2 a 3 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich. Na účely
eliminácie bezpečnostných rizík predsa nič nebráni zákonodarcovi prijať takú zákonnú
úpravu, ktorá vytvorí predpoklady pre bezpečnostnú spoľahlivosť sudcov - tá však musí byť
v súlade s princípmi demokratického a právneho štátu.
Špeciálny súd je súdom prvého stupňa, napriek tomu:
- sudcovia Špeciálneho súdu majú základný plat rovnaký ako sudcovia súdu tretieho stupňa
- Najvyššieho súdu Slovenskej republiky [§ 66 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch
a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 385/2000 Z. z.
o sudcoch a prísediacich“)],
- sudcovia Špeciálneho súdu majú rovnaký základný plat bez ohľadu na dĺžku praxe tak,
ako sudcovia súdu tretieho stupňa - Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, teda nie sú
zaradení do platovej skupiny podľa dĺžky praxe tak, ako ostatní sudcovia súdov prvého
stupňa i druhého stupňa (§ 66 ods. 2 až 4 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch
a prísediacich),
- predseda a podpredseda Špeciálneho súdu majú rovnaký funkčný príplatok za riadiacu
činnosť ako predsedovia a podpredsedovia súdov druhého stupňa (§ 68 ods. 1 zákona
č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich),
- predseda senátu Špeciálneho súdu a sudca Špeciálneho súdu, ktorý rozhoduje ako
samosudca, majú rovnaký funkčný príplatok za vyššiu sudcovskú funkciu ako predsedovia
senátov a sudcovia rozhodujúci ako samosudcovia na súde druhého stupňa (§ 69 ods. 1
zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich),
- len sudcovia Špeciálneho súdu a len tí sudcovia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
ktorí rozhodujú o opravných prostriedkoch vo veciach, na ktoré je v prvom stupni príslušný
špeciálny súd, majú nárok na mesačný funkčný príplatok za výkon funkcie v sume
rovnajúcej sa šesťnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca
v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok (§ 69 ods. 2 zákona
č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich) - tento funkčný príplatok je jednou zo zložiek
funkčného platu sudcu (§ 71 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich).
V roku 2008 mesačný funkčný príplatok priznaný ustanovením § 69 ods. 2 zákona
č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich len sudcom Špeciálneho súdu a tým sudcom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorí rozhodujú o opravných prostriedkoch
vo veciach, na ktoré je v prvom stupni príslušný Špeciálny súd, činí 120 876 Sk. Základný
plat v roku 2008 im prislúcha v sume určenej podľa § 66 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z.
o sudcoch a prísediacich, t.j. vsunie 78 650 Sk. Ich funkčný plat v roku 2008 tak činí
najmenej 199 526 Sk (tento funkčný plat sa zvyšuje o funkčný príplatok za riadiacu činnosť
a funkčný príplatok za vyššiu sudcovskú funkciu, ak im patrí podľa § 68, § 69 ods. 1 a § 70
zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich).
Základný plat sudcov okresných súdov a vojenských obvodových súdov, ktoré sú
súdmi prvého stupňa, vo veku od 35 rokov činí od 95 % do 120 % z priemerného platu
sudcu v závislosti od dĺžky ich praxe rozhodujúcej na zaradenie do príslušného platového
stupňa (§ 66 ods. 2 a 3 v spojení s § 67 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich).
Priemerný plat sudcu v roku 2008 je 60 500 Sk (§ 23 ods. 1 v spojení s § 2 ods. 1 zákona
č. 120/1993 Z. z. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej
republiky). To znamená, že v roku 2008 im patrí základný plat v sume od 57 475 Sk
do 72 600 Sk (základný plat v sume 72 600 Sk patrí až od začiatku 24. roku praxe). Tento
základný plat je súčasne ich funkčným platom, ak nemajú nárok na niektorý z funkčných
príplatkov (§ 71 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich).
Základný plat sudcov krajských súdov a sudcov Vyššieho vojenského súdu, ktoré sú
súdmi druhého stupňa, vo veku nad 35 rokov činí od 100 % do 125 % z priemerného platu
sudcu v závislosti od dĺžky ich praxe rozhodujúcej na zaradenie do príslušného platového
stupňa (§ 66 ods. 2 a 3 v spojení s § 67 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich).
To znamená, že v roku 2008 im patrí základný plat v sume od 60 500 Sk do 75 625 Sk
(základný plat v sume 75 625 Sk patrí až od začiatku 24. roku praxe). Tento základný plat
je súčasne ich funkčným platom, ak nemajú nárok na niektorý z funkčných príplatkov (§ 71
ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich).
Základný plat sudcov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorí nerozhodujú
o opravných prostriedkoch vo veciach, na ktoré je v prvom stupni príslušný Špeciálny súd,
je plat rovnajúci sa 1,3 násobku platu poslanca Národnej rady Slovenskej republiky (§ 66
ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich), t.j. 130% z priemerného platu
sudcu. To znamená, že v roku 2008 im patrí základný plat v sume 78 650 Sk. Tento základný
plat je súčasne ich funkčným platom, ak nemajú nárok na niektorý z funkčných príplatkov
(§ 71 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich).
Z uvedeného je zrejmé, že ak neberiem do úvahy funkčné príplatky za riadiacu
činnosť a funkčné príplatky za vyššiu sudcovskú funkciu, ktoré patria sudcom za podmienok
ustanovených v § 68, § 69 ods. 1 a § 70 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich
(poznamenávam, že sudcom Špeciálneho súdu v rovnakej výške ako sudcom súdov druhého
stupňa), v roku 2008 predstavuje funkčný plat sudcov:
1. suma od 57 475 Sk do 72 600 Sk, ak ide o sudcov okresných súdov alebo sudcov
vojenských obvodových súdov,
2. suma od 60 500 Sk do 75 625 Sk, ak ide o sudcov krajských súdov a Vyššieho
vojenského súdu,
3. suma 78 650 Sk, ak ide o sudcov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorí
nerozhodujú o opravných prostriedkoch vo veciach, na ktoré je v prvom stupni príslušný
špeciálny súd,
4. suma 199 526 Sk, ak ide o sudcov Špeciálneho súdu a tých sudcov Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, ktorí rozhodujú o opravných prostriedkoch vo veciach, na ktoré
je v prvom stupni príslušný Špeciálny súd.
To znamená, že funkčný plat sudcov Špeciálneho súdu a tých sudcov Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, ktorí rozhodujú o opravných prostriedkoch vo veciach, na ktoré
je v prvom stupni príslušný Špeciálny súd, v roku 2008 je takmer:
1. 3,5 až 2,75-krát vyšší ako funkčný plat sudcov okresného súdu a sudcov
vojenských obvodových súdov,
2. 3,3 až 2,64-krát vyšší ako funkčný plat sudcov krajského súdu a Vyššieho
vojenského súdu,
3. 2,54-krát vyšší ako funkčný plat sudcov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
ktorí nerozhodujú o opravných prostriedkoch vo veciach, na ktoré je v prvom stupni
príslušný Špeciálny súd.
Takýmto systémom odmeňovania sudcovia Špeciálneho súdu a tí sudcovia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorí rozhodujú o opravných prostriedkoch
vo veciach, na ktoré je v prvom stupni príslušný Špeciálny súd, sú výrazným spôsobom
neprimerane zvýhodnení oproti ostatným sudcom, a to pri porovnateľnom pracovnom
zaťažení.
Z uvedeného je zrejmé, že zákonné vymedzenie postavenia a pôsobnosti Špeciálneho
súdu, ako aj postavenia a pôsobnosti jeho sudcov je nesystémové - je súdom prvého stupňa,
na účely Trestného poriadku sa považuje za krajský súd, ktorý je súdom druhého stupňa,
o opravných prostriedkoch proti jeho rozhodnutiam rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej
republiky, ktorý je inak súdom tretieho stupňa, jeho sudcovia majú ochranu, výhody
a príjem za výkon sudcovskej funkcie podstatne vyšší ako väčšina sudcov Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, teda súdu najvyššieho - tretieho stupňa. Jeho „špeciálnosť“ v
podstate spočíva v tom, že
- má výlučnú pôsobnosť na konanie a rozhodovanie v prvom stupni o niektorých
trestných činoch taxatívne vymedzených osôb a o taxatívne vymedzených trestných činoch
ostatných osôb,
- jeho sudcovia majú osobitný status, ktorý sa výrazným spôsobom a nesystematický
vymyká z rámca statusu sudcov ostatných súdov - už samotná skutočnosť, že sú sudcami
Špeciálneho súdu im dáva právo na osobitnú ochranu, fakticky aj na zabezpečenie
osobitného druhu bývania, osobitné materiálno-technické vybavenie súdu vysoko
prevyšujúce štandard materiálno-technického vybavenia ostatných súdov a najmä, ich
príjem za výkon funkcie sudcu značne prevyšuje príjem ostatných sudcov, dokonca aj tých
sudcov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorí často rozhodujú o zložitejších trestných
veciach (ale aj iných ako trestných veciach) a nebezpečnejších páchateľoch ako sudcovia
Špeciálneho súdu. V článku 143 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, že sústavu
súdov tvoria Najvyšší súd Slovenskej republiky a ostatné súdy. Výkladom tohto ustanovenia
možno dôjsť k záveru, že na čele sústavy všeobecných súdov môže byť iba jeden najvyšší
súdny orgán a že musí ísť o jednotný súd. Z tohto pohľadu je potrebné považovať
za neprípustné, aby sudcovia tohto súdu vykonávajúci rovnakú agendu tvorili dve rozdielne
skupiny sudcov, t. j. na jednej strane všeobecne trestní sudcovia a na druhej strane sudcovia
poverení rozhodovaním v odvolacej agende proti rozhodnutiam špeciálneho súdu. De facto
tu pod názvom „Najvyšší súd SR“ pôsobia dva súdy a vlastne takto existuje zakrytý Najvyšší
špeciálny súd,
- výkon sudcovskej funkcie na Špeciálnom súde má dočasný charakter vzhľadom
na dočasnú platnosť osvedčenia Národného bezpečnostného úradu na oboznamovanie sa
s utajovanými skutočnosťami stupňa utajenia Prísne tajné a na oprávnenie Národného
bezpečnostného úradu zrušiť platnosť takého osvedčenia alebo po uplynutí zákonom
ustanovenej 5-ročnej lehoty takéto osvedčenie neudeliť.
Ústava Slovenskej republiky výslovne nezakazuje zriaďovanie súdov so špeciálnou
agendou. Ústavodarca schválením ustanovenia čl. 143 Ústavy Slovenskej republiky vytvoril
priestor pre zákonodarcu, aby zákonom ustanovil takú sústavu súdov, ich pôsobnosť,
organizáciu a konanie pred nimi, ktoré budú zodpovedať požiadavkám aplikačnej praxe.
To však neznamená, že zákonodarca nemusí rešpektovať ústavné princípy vzťahujúce
sa na súdy, sudcov a súdnictvo, že postavenie a pôsobnosť určitého konkrétneho súdu a jeho
sudcov sa môže vymykať zo zákonného rámca ostatných súdov patriacich do tej istej sústavy
súdov a zo zákonného postavenia a podmienok na výkon sudcovskej funkcie ostatných
sudcov, že „rovnaké môže byť upravované ľubovoľne nerovnako“, ale ani to, že niektoré
osoby s osobitným postavením v štáte možno vyňať z pôsobnosti všeobecných súdov (§ 14
ods. 1 Trestného poriadku) a ustanoviť pre nich jeden prvostupňový súd s výlučnou
právomocou. Nemožno vylúčiť, že výlučná pôsobnosť Špeciálneho súdu ustanovená v § 14
ods. 1 Trestného poriadku v konečnom dôsledku môže priniesť pre niektoré osoby uvedené
v tomto ustanovení negatívny a pre niektoré pozitívny výsledok, a to len v závislosti od ich
vplyvu či vzťahov so sudcami Špeciálneho súdu. Naviac, takouto právnou úpravou
zákonodarca výslovne spochybňuje odbornú i morálnu schopnosť sudcov ostatných súdov
Slovenskej republiky rozhodovať nestranne a nezávisle v súlade so zákonom o všetkých
trestných činoch, teda aj o tých, ktoré spáchajú ústavní činitelia či iné osoby s osobitným
postavením. Vo všeobecnosti sudcov, ktorým zákonodarca na návrh vlády prizná špecifické
významné osobné výhody oproti ostatným sudcom, môže verejnosť vnímať ako sudov
kooperujúcich s politickými činiteľmi (či už súčasnými alebo bývalými), ako sudcov
rozhodujúcich neobjektívne, podľa objednávky, čím sa spochybňuje dôvera verejnosti
v súdnictvo ako také. Podľa môjho názoru takáto právna úprava je v rozpore so základnými
princípmi právneho štátu, princípom rovnosti (ľudia sú rovní v dôstojnosti i v právach –
to platí pre sudcov, ako aj pre osoby stojace pred súdom) a princípom nestrannosti
a nezávislosti súdnictva, ktorý zaručuje jednak sudcom právo rozhodovať nestranne
a nezávisle a jednak každému, aby o jeho veci rozhodoval nestranný a nezávislý súd.
Právna úprava postavenia sudcov Špeciálneho súdu takéto záruky nedáva. Zvádza k
názoru, že zákonodarca vytvoril dve kategórie sudcov - jednu kategóriu predstavujú tí
sudcovia, ktorým možno dôverovať, avšak, ktorých možno z funkcie sudcu na Špeciálnom
súde odvolať, ak dôveru výkonnej moci reprezentovanej Národným bezpečnostným úradom
stratia - tú druhú kategóriu predstavujú tí ostatní.
V zmysle uvedeného nemám zásadné námietky voči zaradeniu Špeciálneho súdu
do sústavy súdov Slovenskej republiky ako súdu špecializovaného na konanie
a rozhodovanie o trestných činoch korupcie a organizovaného zločinu. Zastávam názor,
že súd zriadený zákonom, viazaný zákonom a zložený zo sudcov, ktorí sú kreovaní tým istým
orgánom ako sudcovia iných súdov, zodpovedá kritériám čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, aj keď disponuje osobitnou vecnou príslušnosťou.
Z hľadiska Ústavy Slovenskej republiky a ústavných princípov však namietam právnu
úpravu:
1. § 14 ods. 1 a 3 Trestného poriadku, ktorá ustanovuje výlučnú pôsobnosť
špeciálneho súdu ako jediného súdu v sústave súdov Slovenskej republiky na konanie
a rozhodovanie v prvom stupni o trestných činoch v zákone taxatívne vymedzených osôb,
2. § 11 ods. 3 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich, ktorá vyjadrenie
Národného bezpečnostného úradu, že sudca je oprávnený oboznamovať sa s utajovanými
skutočnosťami stupňa utajenia Prísne tajné, ustanovuje za podmienku na výkon funkcie
sudcu na Špeciálnom súde a na Najvyššom súde Slovenskej republiky v senáte, ktorý
rozhoduje o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu Špeciálneho súdu,
3. § 150a ods. 2 a 3 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich, ktorá
zabraňuje sudcovi Špeciálneho súdu vykonávať funkciu na špeciálnom súde, ak prestane
spĺňať podmienku oprávnenosti oboznamovania sa s utajovanými skutočnosťami stupňa
utajenia Prísne tajné,
4. § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich, ktorá neprimerane
zvýhodňuje platové pomery sudcov Špeciálneho súdu oproti sudcom ostatných súdov.
V uvedenom rozsahu podporujem predložený návrh na začatie konania pred
Ústavným súdom Slovenskej republiky. Ďalšie nedostatky namietanej právnej úpravy,
na ktoré som poukázal, je možné vyriešiť zmenou zákonnej úpravy v Národnej rade
Slovenskej republiky, a to najmä so zreteľom na právne následky vo vzťahu
k prebiehajúcim, ale aj skončeným konaniam...»
Na verejnom zasadnutí pléna ústavného súdu 17. marca 2009 právny zástupca
navrhovateľa opätovne poukázal podľa neho na najzávažnejšie rozpory napadnutých
právnych predpisov s označenými ustanoveniami ústavy, dohovoru a Dohovoru OSN
proti korupcii v súlade s argumentáciou obsiahnutou aj v jeho písomných podaniach.
V súlade s písomným podaním z 25. januára 2009 zároveň doplnil svoju
argumentáciu uvedúc: „... prokuratúra je monokratický orgán na čele s generálnym
prokurátorom Slovenskej republiky, generálneho prokurátora Slovenskej republiky
vymenúva a odvoláva prezident Slovenskej republiky na návrh Národnej rady SR. Zákonom
č. 458/2003 Z. z. o zriadení Špeciálneho súdu a Úradu špeciálnej prokuratúry a o zmene
a doplnení niektorých zákonov bol do usporiadanej jednotnej sústavy štátnych orgánov
tvoriacich prokuratúru inkorporovaný samostatný orgán Úradu špeciálnej prokuratúry.
S koncepcie ustanovení § 55b až 55l zákona č. 153/2001 Z. z., ktoré boli inkorporované
zákonom č. 458/2003 Z. z., bol v zásade narušený ústavný princíp deklarovaný ustanovením
článku 150 Ústavy SR. Generálnemu prokurátorovi, ktorý má postavenie ústredného
štátneho orgánu, boli odňaté právomoci. Úrad špeciálnej prokuratúry vykonáva všetky
činnosti vo vlastnej réžii bez možnosti ingerencie nadriadeného prokurátora. Uvedeným
spôsobom bol narušený základný princíp prokuratúry, princíp nadriadenosti
a podriadenosti, ktorým bol zaistený dozor nad zachovávaním zákonnosti, a to v rámci
orgánu kontroly zákonnosti. Zákonom č. 458/2003 Z. z. bol kreovaný samostatný orgán
s vlastným uzavretým systémom mimo rámca monokratického systému prokuratúry
Slovenskej republiky, v ktorom absentuje systém kontroly. Je jednoznačným, že uvedeným
spôsobom bolo narušené postavenie prokuratúry, tak ako je vymedzené v Ústave Slovenskej
republiky.“
Právny zástupca národnej rady uviedol, že zotrváva na argumentácii uvedenej
v písomnom vyjadrení národnej rady k návrhu. Zdôraznil, že definičným znakom
mimoriadnych súdov býva „... zriadenie za účelom plnenia nejakého konkrétneho
historicko-politického poslania v reakcii na špecifické udalosti alebo udalosť. Na rozdiel
od takto koncipovaných mimoriadnych súdov sú špeciálne súdy orgánmi, ktoré majú stálu
povahu a predovšetkým sú viazané tými istými procesnoprávnymi aj hmotnoprávnymi
predpismi ako v úvodzovkách bežné súdy. Špeciálny súd vykazuje všetky znaky, ktoré
sa bežných súdov týkajú, pokiaľ ide o tie konštitutívne definičné znaky, to znamená
viazanosť tým istým procesným, aj hmotným právom ako bežné všeobecné súdy, a naopak
je tu absencia tých definičných znakov, ktoré vymedzujú súdy ako súdy mimoriadne...
Pokiaľ ide o tie platy, tak navrhovateľ dôvody, ktoré zákonodarcu viedli k priznaniu
takéhoto funkčného príplatku, nepovažuje za dostatočné. Podľa nášho názoru by tu nesúlad
s ústavou bol v prípade, ak by tieto dôvody boli svojvoľné a chýbal im akýkoľvek racionálny
základ. To, že sa tieto dôvody nemusia zdať a nezdajú dostatočné navrhovateľovi, samo
osebe neindikuje nesúlad takýchto dôvodov, ich svojvoľnosť a absenciu racionálneho
základu... Pokiaľ ide o bezpečnostné previerky sudcov, tak považujeme za dôležité
upozorniť na skutočnosť, že pravidlom je previerka. Je vymedzený katalóg orgánov verejnej
moci, ktoré podliehajú previerke. Zákonodarca niektorým druhovo vymedzeným subjektom,
konkrétnym orgánom verejnej moci, z tohto pravidla, z tejto povinnosti, udelil výnimku.
Národná rada sa domnieva, že nepostupuje v rozpore s ústavou, ak sa rozhodla nerozšíriť
túto výnimku aj na sudcov špeciálneho súdu... nesúhlasíme s tvrdením, že ide o priamu
ingerenciu výkonnej moci do statusovej a rozhodovacej nezávislosti sudcu špeciálneho
súdu... pokiaľ príslušné orgány výkonnej moci uplatnia svoju pôsobnosť zákonným
spôsobom... Pokiaľ by malo takýmto výkonom tejto pôsobnosti výkonnej moci a postupom
napríklad Národného bezpečnostného úradu pri udeľovaní bezpečnostných previerok dôjsť
k zasahovaniu do nezávislosti sudcu, tak ide o konanie, ktoré podlieha sankciám
aj trestnoprávnym, teda ide o konanie protiprávne a majúce znaky aj trestného činu,
a domnievame sa, že takáto hypotetická situácia postavená na predpoklade protiprávnej
činnosti na strane orgánov verejnej moci nedáva dostatočný základ pre záver o nesúlade
tohto systému s ústavou, navyše v situácii, kedy je k dispozícii opravný prostriedok proti
rozhodnutiu orgánov výkonnej moci, ktorým je parlamentná komisia zriadená ústavným
zákonom a finálnym článkom toho reťazca je súdna moc, je orgán súdnej moci, ktorý
disponuje plnou jurisdikciou na preskúmanie toho, či predchádzajúce orgány výkonnej moci
a zákonodarnej moci dodržali všetky náležitosti, ktoré sa na ich postup a na ich rozhodnutie
vzťahujú... Európsky súd pre ľudské práva už sa zaoberal analogickou otázkou a dospel
k záveru, že súd, ktorý je zriadený zákonom, viazaný zákonom a kreovaný rovnakým
orgánom, ako sudcovia iných súdov, spĺňa všetky atribúty nezávislého a nestranného súdu
tak, ako ho predpokladá článok 6 ods. 1 dohovoru, kde súd sa priklonil k záverom komisie
v konkrétnom španielskom prípade.“.
II.
Relevantné ustanovenia právnych predpisov
Podľa čl. 1 ods. 1 prvej vety ústavy Slovenská republika je zvrchovaný,
demokratický a právny štát.
Podľa čl. 141 ods. 1 ústavy v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé
a nestranné súdy.
Podľa čl. 141 ods. 2 ústavy súdnictvo sa vykonáva na všetkých stupňoch oddelene
od iných štátnych orgánov.
Podľa čl. 143 ods. 1 ústavy sústavu súdov tvoria Najvyšší súd Slovenskej republiky
a ostatné súdy.
Podľa čl. 143 ods. 2 ústavy podrobnejšiu úpravu sústavy súdov, ich pôsobnosť,
organizáciu a konanie pred nimi ustanoví zákon.
Podľa čl. 144 ods. 1 ústavy sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri
rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7
ods. 2 a 5 a zákonom.
Podľa čl. 145 ods. 1 ústavy sudcov vymenúva a odvoláva prezident Slovenskej
republiky na návrh Súdnej rady Slovenskej republiky; vymenúva ich bez časového
obmedzenia.
Podľa čl. 145 ods. 2 ústavy za sudcu môže byť vymenovaný občan Slovenskej
republiky, ktorý je voliteľný do Národnej rady Slovenskej republiky, dosiahol vek 30 rokov
a má vysokoškolské právnické vzdelanie. Ďalšie predpoklady na vymenovanie za sudcu
a jeho funkčný postup, ako aj rozsah imunity sudcov ustanoví zákon.
Podľa čl. 145 ods. 4 ústavy sudca skladá do rúk prezidenta Slovenskej republiky
tento sľub: „Sľubujem na svoju česť a svedomie, že sa budem spravovať ústavou,
ústavnými zákonmi, medzinárodnými zmluvami, ktoré Slovenská republika ratifikovala
a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, a zákonmi, budem vykladať zákony
a rozhodovať podľa svojho najlepšieho presvedčenia, nezávisle a nestranne.“
Podľa čl. 145 ods. 5 ústavy zložením sľubu sa sudca ujíma svojej funkcie.
Podľa čl. 141a ods. 4 ústavy do pôsobnosti Súdnej rady Slovenskej republiky patrí
a) predkladať prezidentovi Slovenskej republiky návrhy kandidátov na vymenovanie
sudcov a návrhy na odvolanie sudcov,
b) rozhodovať o pridelení a preložení sudcov...
Podľa čl. 148 ods. 1 ústavy sudcu možno preložiť na iný súd len s jeho súhlasom
alebo na základe rozhodnutia disciplinárneho senátu.
Podľa čl. 148 ods. 2 ústavy dôvody prerušenia výkonu sudcovskej funkcie
a podmienky na dočasné pozastavenie výkonu funkcie sudcu alebo na dočasné pridelenie
sudcu ustanoví zákon.
Podľa čl. 147 ods. 1 ústavy prezident Slovenskej republiky na návrh Súdnej rady
Slovenskej republiky sudcu odvolá na základe právoplatného odsudzujúceho rozsudku
za úmyselný trestný čin, alebo ak bol právoplatne odsúdený za trestný čin a súd nerozhodol
v jeho prípade o podmienečnom odložení výkonu trestu odňatia slobody, na základe
rozhodnutia disciplinárneho senátu pre čin, ktorý je nezlučiteľný s výkonom funkcie sudcu,
alebo ak zanikla jeho voliteľnosť do Národnej rady Slovenskej republiky.
Podľa čl. 147 ods. 2 ústavy prezident Slovenskej republiky na návrh Súdnej rady
Slovenskej republiky môže sudcu odvolať,
a) ak mu zdravotný stav dlhodobo nedovoľuje, najmenej počas jedného roka, riadne
vykonávať sudcovské povinnosti,
b) ak dosiahol vek 65 rokov.
Podľa čl. 11 ods. 1 Dohovoru OSN proti korupcii so zreteľom na nezávislosť
súdnictva a jeho kľúčovú úlohu v boji proti korupcii každý štát, zmluvná strana, prijme
v súlade so základnými zásadami svojho právneho poriadku a bez toho, aby sa to dotklo
sudcovskej nezávislosti, opatrenia na posilnenie integrity a na zabránenie možnostiam
korupcie u sudcov. Tieto opatrenia môžu zahŕňať aj pravidlá týkajúce sa správania sudcov.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.
Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej
republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,
politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo
etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov
poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
Podľa čl. I § 1 ods. 1 zákona č. 458/2003 Z. z. o zriadení Špeciálneho súdu a Úradu
špeciálnej prokuratúry a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona
č. 267/2004 Z. z. (ďalej aj „zákon č. 458/2003 Z. z.“ alebo „zákon o Špeciálnom súde“)
zriaďuje sa Špeciálny súd.
Podľa čl. I § 1 ods. 2 zákona č. 458/2003 Z. z. sídlo, obvod, pôsobnosť a organizáciu
Špeciálneho súdu a konanie pred ním, ako aj postavenie sudcov Špeciálneho súdu, ich práva
a povinnosti ustanovuje osobitný zákon.
Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon č. 757/2004 Z. z.“) sústavu súdov
Slovenskej republiky tvoria
a) okresné súdy,
b) krajské súdy a
c) Najvyšší súd Slovenskej republiky.
Podľa § 5 ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. do sústavy súdov Slovenskej republiky
patrí aj Špeciálny súd.
Podľa § 8 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. najvyšší súd koná a rozhoduje
a) o riadnych opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam krajských súdov
a Špeciálneho súdu, ak tak ustanovujú predpisy o konaní pred súdmi,
b) o mimoriadnych opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam okresných súdov,
krajských súdov, Špeciálneho súdu a najvyššieho súdu, ak tak ustanovujú predpisy o konaní
pred súdmi...
Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. Špeciálny súd koná a rozhoduje
v trestnoprávnych veciach a v iných veciach, o ktorých to ustanovuje predpis o konaní pred
súdmi.
Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. Špeciálny súd má postavenie krajského
súdu.
Podľa § 91 zákona č. 757/2004 Z. z. ak nie je na Špeciálnom súde ustanovený senát
alebo ak z iného dôvodu nemôže Špeciálny súd vykonávať svoju právomoc podľa tohto
zákona alebo osobitného zákona, vykonáva ju Krajský súd v Banskej Bystrici; senát
krajského súdu sa v takom prípade skladá z troch sudcov, z ktorých jeden je predsedom
senátu.
Podľa § 5 zákona č. 371/2004 Z. z. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky
a o zmene zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej aj „zákon č. 371/2004 Z. z.“) sídlom Špeciálneho súdu je mesto Pezinok; jeho
obvodom je celé územie Slovenskej republiky.
Podľa § 14 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej aj „zákon č. 301/2005 Z. z.“ alebo „Trestný poriadok“) pôsobnosť
Špeciálneho súdu, ak sú podozriví zo spáchania trestného činu v súvislosti s ich
právomocou a zodpovednosťou, sa vzťahuje na
a) poslancov Národnej rady Slovenskej republiky,
b) členov vlády Slovenskej republiky,
c) štátnych tajomníkov,
d) predsedov ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky,
e) predsedu a podpredsedu Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky,
f) sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky,
g) sudcov,
h) prokurátorov,
i) verejného ochrancu práv,
j) vedúceho Úradu vlády Slovenskej republiky,
k) riaditeľa Národného bezpečnostného úradu,
l) riaditeľa Slovenskej informačnej služby,
m) členov Bankovej rady Národnej banky Slovenska.
Podľa § 14 ods. 2 zákona č. 301/2005 Z. z. pôsobnosti Špeciálneho súdu podliehajú
aj iné osoby pre
a) trestné činy prijímania úplatku podľa § 328 ods. 3, § 329 až § 331 Trestného
zákona a podplácania podľa § 332 ods. 3, § 333 až § 335 Trestného zákona,
b) trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a trestný čin
založenia, zosnovania a podporovania teroristickej skupiny,
c) obzvlášť závažné zločiny spáchané zločineckou skupinou alebo teroristickou
skupinou,
d) trestné činy proti majetku podľa štvrtej hlavy osobitnej časti Trestného zákona
alebo trestné činy hospodárske podľa piatej hlavy osobitnej časti Trestného zákona, ak
takým trestným činom bola spôsobená škoda alebo získaný prospech dosahujúci najmenej
dvadsaťpäťtisícnásobok malej škody podľa Trestného zákona, alebo ak taký čin bol
spáchaný v rozsahu dosahujúcom výšku najmenej dvadsaťpäťtisícnásobku malej škody
podľa Trestného zákona,
e) trestný čin poškodzovania finančných záujmov Európskych spoločenstiev,
f) trestné činy súvisiace s trestnými činmi uvedenými v písmenách a), b), c), d) alebo
e), ak sú splnené podmienky na spoločné konanie.
Podľa § 14 ods. 3 zákona č. 301/2005 Z. z. pôsobnosť Špeciálneho súdu podľa
odseku 1 sa vzťahuje na trestné činy spáchané za trvania funkcie, ktorá túto pôsobnosť
zakladá, aj keď trestný čin osoby uvedenej v odseku 1 vyšiel najavo až po skončení funkcie,
ktorá zakladá pôsobnosť Špeciálneho súdu.
Podľa § 15 zákona č. 301/2005 Z. z. konanie v prvom stupni vykonáva okresný súd,
ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. okresný súd v sídle krajského súdu
vykonáva v prvom stupni konanie
a) o obzvlášť závažných zločinoch, za ktoré zákon ustanovuje trest odňatia slobody
s dolnou hranicou trestnej sadzby najmenej dvanásť rokov, alebo
b) ak bol skutok spáchaný organizovanou skupinou, zločineckou skupinou alebo
teroristickou skupinou.
Podľa § 16 ods. 2 zákona č. 301/2005 Z. z. okresný súd uvedený v osobitnom zákone
v prvom stupni a krajský súd uvedený v osobitnom zákone v druhom stupni vykonávajú
konanie o trestných činoch
a) vojakov podľa § 128 ods. 3 písm. a), b) a d) Trestného zákona; to neplatí, ak ide
o trestné činy uvedené v § 14,
b) vojnovej zrady, služby v cudzom vojsku a nenastúpenia služby v ozbrojených
silách.
Podľa § 16 ods. 3 zákona č. 301/2005 Z. z. súdy uvedené v odseku 2 vykonávajú
konanie aj o spolupáchateľovi a účastníkovi trestného činu.
Podľa § 16 ods. 4 zákona č. 301/2005 Z. z. odsekmi 2 a 3 nie je vylúčená príslušnosť
uvedená v § 15 a v odseku 1.
Podľa § 16 ods. 5 zákona č. 301/2005 Z. z. ustanovenia odsekov 1 až 4 sa nevzťahujú
na trestné činy, ktoré patria do pôsobnosti Špeciálneho súdu. Špeciálny súd vykonáva
konanie o trestných činoch patriacich do jeho pôsobnosti v prvom stupni.
Podľa § 24 ods. 3 zákona č. 301/2005 Z. z. vo veciach uvedených v § 16 ods. 5 je na
vykonávanie úkonov v prípravnom konaní príslušný Špeciálny súd.
Podľa § 24 ods. 4 zákona č. 301/2005 Z. z. na vydanie príkazu na sledovanie osôb
a vecí podľa § 113 ods. 4, príkazu na vyhotovovanie obrazových, zvukových alebo
obrazovo-zvukových záznamov podľa § 114, príkazu na odpočúvanie a záznam
telekomunikačnej prevádzky podľa § 115 alebo § 116 a príkazu na použitie agenta podľa
§ 117 je pred začatím trestného stíhania alebo v prípravnom konaní príslušný okresný súd
v sídle toho krajského súdu, v ktorého obvode je súd, ktorý by bol príslušný na konanie
o obžalobe, a Špeciálny súd, ak ide o veci patriace do jeho pôsobnosti; ak je takých súdov
viac, úkony vykonáva súd, v ktorého obvode je činný prokurátor, ktorý podal príslušný
návrh. Ak ide o veci podľa § 16 ods. 2, je príslušný okresný súd, ktorý by bol príslušný
na konanie o obžalobe.
Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon
č. 385/2000 Z. z.“) sudca je predstaviteľ súdnej moci. Právomoc súdu sudca vykonáva
na nezávislom a nestrannom súde oddelene od iných štátnych orgánov.
Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. sudca je pri výkone svojej funkcie
nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladá podľa svojho
najlepšieho vedomia a svedomia; rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez zbytočných
prieťahov a len na základe skutočností zistených v súlade so zákonom.
Podľa § 2 ods. 3 zákona č. 385/2000 Z. z. sudca je pri výkone svojej funkcie
nezávislý a pri rozhodovaní viazaný len Ústavou Slovenskej republiky, ústavným zákonom,
medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a zákonom.
Právny názor Ústavného súdu Slovenskej republiky obsiahnutý v jeho rozhodnutí vydanom
v konaní podľa čl. 125 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky na základe návrhu súdu
je pre súd záväzný.
Podľa § 2 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z. z. za podmienok ustanovených osobitnými
predpismi je sudca viazaný aj právnym názorom, ktorý vyslovil vo svojom rozhodnutí súd
vyššieho stupňa.
Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. zákon poskytuje sudcom a prísediacim
ochranu pred neoprávnenými zásahmi do ich činnosti.
Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. štát zabezpečuje nezávislosť sudcov aj ich
hmotným zabezpečením.
Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. za sudcu môže byť vymenovaný občan,
ktorý
a) v deň vymenovania dosiahol vek aspoň 30 rokov,
b) získal právnické vzdelanie absolvovaním magisterského štúdia na právnickej
fakulte vysokej školy v Slovenskej republike alebo má uznaný alebo nostrifikovaný doklad
o získaní právnického vzdelania absolvovaním štúdia rovnakej úrovne na vysokej škole
v zahraničí,
c) má plnú spôsobilosť na právne úkony a je zdravotne spôsobilý na výkon funkcie
sudcu,
d) je bezúhonný a jeho morálne vlastnosti dávajú záruku, že funkciu sudcu bude
riadne vykonávať,
e) má trvalý pobyt na území Slovenskej republiky,
f) zložil odbornú justičnú skúšku,
g) úspešne absolvoval výberové konanie, ak tento zákon neustanovuje inak,
h) súhlasí s vymenovaním do funkcie sudcu a s pridelením na vopred určený súd;
súhlas musí mať písomnú formu.
Podľa § 5 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z. z. predpoklady na vymenovanie sudcu
uvedené v odseku 1 písm. c) až e) a podmienku štátneho občianstva Slovenskej republiky
musí sudca súčasne spĺňať po celý čas trvania funkcie sudcu.
Podľa § 5 ods. 5 zákona č. 385/2000 Z. z. za bezúhonnú sa na účely tohto zákona
nepovažuje fyzická osoba, ktorá bola právoplatne odsúdená za úmyselný trestný čin,
a to aj v prípade, ak jej bolo odsúdenie za úmyselný trestný čin zahladené, alebo na ktorú sa
hľadí, akoby nebola pre takýto trestný čin odsúdená podľa osobitného predpisu.
Bezúhonnosť sa preukazuje odpisom registra trestov nie starším ako tri mesiace.
Podľa § 6 zákona č. 385/2000 Z. z. sudcu vymenúva prezident Slovenskej republiky
na návrh súdnej rady; vymenúva ho bez časového obmedzenia.
Podľa § 7 zákona č. 385/2000 Z. z. súdna rada podá prezidentovi návrh
na vymenovanie sudcu, len ak ide o osobu, ktorá spĺňa predpoklady podľa § 5 ods. 1 a 3.
Podľa § 10 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. sudca po svojom vymenovaní skladá
Ústavou Slovenskej republiky predpísaný sľub do rúk prezidenta a potvrdzuje ho svojím
podpisom.
Podľa § 10 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. odmietnutie zloženia sľubu alebo zloženie
sľubu s výhradou má za následok zánik funkcie.
Podľa § 10 ods. 3 zákona č. 385/2000 Z. z. dňom zloženia sľubu sa sudca ujíma
funkcie.
Podľa § 11 zákona č. 385/2000 Z. z. v znení účinnom do 31. decembra 2008:
Sudcu prideľuje na výkon funkcie na určitý súd s jeho predchádzajúcim súhlasom
súdna rada na návrh ministra (ods. 1).
Na Najvyšší súd Slovenskej republiky možno prideliť len sudcu, ktorý dovŕšil vek 35
rokov (ods. 2).
Na Špeciálny súd možno prideliť len sudcu, ktorý dovŕšil vek 35 rokov a podľa
vyjadrenia Národného bezpečnostného úradu podľa osobitného zákona je oprávnený
oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami stupňa utajenia Prísne tajné. Tieto
podmienky platia rovnako na sudcu dočasne prideleného alebo sudcu preloženého na
Špeciálny súd, ako aj na sudcu, ktorý rozhoduje o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu
Špeciálneho súdu (ods. 3).
Ak sudca odvolá svoj súhlas s pridelením na určitý súd, funkcia sudcu zaniká, ak
nemožno sudcu pri zohľadnení jeho oprávnených záujmov prideliť s jeho súhlasom na iný
súd (ods. 4).
Pridelenie sudcu na výkon funkcie na určitý súd sa uskutoční dňom vymenovania
(ods. 5).
Podľa § 11 zákona č. 385/2000 Z. z. v znení účinnom od 1. januára 2009:
Sudcu, s jeho predchádzajúcim súhlasom, prideľuje na výkon funkcie na určený
okresný súd súdna rada
a) na návrh ministra, ak sa miesto sudcu obsadzuje justičným čakateľom,
b) v ostatných prípadoch na základe výsledkov výberového konania, ktoré jej oznámi
minister (ods. 1).
Pridelenie sudcu je účinné dňom jeho vymenovania (ods. 2).
Podľa § 12 zákona č. 385/2000 Z. z. v znení účinnom od 1. januára 2009:
Na zabezpečenie riadneho chodu súdnictva možno sudcu s jeho súhlasom dočasne
prideliť na výkon funkcie na iný súd. Vykonávanie funkcie na dvoch súdoch je vylúčené
okrem výkonu funkcie sudcu disciplinárneho súdu (ods. 1).
Na Špeciálny súd možno dočasne prideliť len sudcu, ktorý je podľa osvedčenia
Národného bezpečnostného úradu podľa osobitného zákona oprávnený oboznamovať
sa s utajovanými skutočnosťami stupňa utajenia Prísne tajné; táto podmienka sa vzťahuje
rovnako na sudcu preloženého na Špeciálny súd, ako aj na sudcu, ktorý rozhoduje
o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu Špeciálneho súdu (ods. 2).
O dočasnom pridelení sudcu rozhoduje súdna rada na návrh predsedu súdu, na ktorý
má byť sudca dočasne pridelený, a po predchádzajúcom vyjadrení predsedu súdu, na ktorom
sudca pôsobí (ods. 3).
Dočasné pridelenie sudcu nesmie presahovať dva roky v období troch rokov, ak tento
zákon neustanovuje inak. To neplatí, ak ide o sudcu, ktorý je dočasne pridelený na špeciálny
súd; v takom prípade nesmie dočasné pridelenie presahovať obdobie piatich rokov (ods. 4).
Podľa § 14 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. Súdna rada môže preložiť sudcu na iný
súd len s jeho súhlasom, na jeho žiadosť alebo na základe rozhodnutia disciplinárneho
senátu. Preložiť sudcu možno iba na voľné miesto sudcu určené ministrom podľa
osobitného zákona.
Podľa § 14 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. na krajský súd možno preložiť len sudcu,
ktorý dovŕšil vek aspoň 35 rokov. Na Špeciálny súd možno preložiť len sudcu, ktorý dovŕšil
vek aspoň 35 rokov a spĺňa podmienku podľa § 12 ods. 2. Na Najvyšší súd Slovenskej
republiky možno preložiť len sudcu, ktorý dovŕšil vek aspoň 40 rokov.
Podľa § 14 ods. 3 zákona č. 385/2000 Z. z. na súd vyššieho stupňa sa sudca preloží
na základe výsledkov výberového konania a v súlade so zásadami funkčného postupu
sudcov.
Podľa § 14 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z. z. na súd nižšieho stupňa súdna rada sudcu
preloží na základe rozhodnutia disciplinárneho senátu.
Podľa § 17 zákona č. 385/2000 Z. z. funkcia sudcu zaniká
a) odvolaním z funkcie (§ 18),
b) vzdaním sa funkcie (§ 19),
c) pozbavením spôsobilosti na právne úkony alebo obmedzením spôsobilosti na
právne úkony (§ 20 ods. 1),
d) stratou štátneho občianstva Slovenskej republiky (§ 20 ods. 2),
e) zmenou trvalého pobytu mimo územia Slovenskej republiky (§ 20 ods. 2),
f) neodstránením dôvodov nezlučiteľnosti výkonu funkcie sudcu (§ 23 ods. 1),
g) nezložením sľubu alebo zložením sľubu s výhradou (§ 10 ods. 2),
h) vypovedaním sľubu (§ 151 ods. 4),
i) smrťou.
Podľa § 18 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. prezident na návrh súdnej rady sudcu
odvolá
a) na základe právoplatného odsudzujúceho rozsudku za úmyselný trestný čin,
b) ak bol právoplatne odsúdený za trestný čin a súd v jeho prípade nerozhodol
o podmienečnom odložení výkonu trestu odňatia slobody,
c) na základe rozhodnutia disciplinárneho senátu pre čin, ktorý je nezlučiteľný
s výkonom funkcie sudcu,
d) ak zanikla jeho voliteľnosť do Národnej rady Slovenskej republiky.
Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. prezident na návrh súdnej rady môže
sudcu odvolať, ak
a) mu zdravotný stav dlhodobo nedovoľuje, najmenej počas jedného roka, riadne
vykonávať sudcovské povinnosti,
b) dosiahol vek 65 rokov.
Podľa § 18 ods. 3 zákona č. 385/2000 Z. z. ak sú dôvody na odvolanie z funkcie
sudcu podľa odseku 1 alebo 2, súdna rada musí predložiť prezidentovi návrh na odvolanie
sudcu. Ak sú dôvody na odvolanie z funkcie sudcu podľa odseku 2, minister oznámi túto
skutočnosť súdnej rade.
Podľa § 18 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z. z. dňom, keď bolo sudcovi doručené
rozhodnutie o odvolaní, funkcia sudcu zaniká.
Podľa § 24 ods. 2 tretej vety zákona č. 385/2000 Z. z. výkon funkcie sudcu sa
prerušuje aj z dôvodu uvedeného v § 150a ods. 3.
Podľa § 24 ods. 7 tretej vety zákona č. 385/2000 Z. z. sudca, ktorému bol prerušený
výkon funkcie sudcu podľa odsekov 1 až 3 alebo odseku 5, sa môže znovu ujať funkcie
na súde, na ktorom vykonával funkciu sudcu pred prerušením, alebo na inom súde, na ktorý
bol preložený súdnou radou; uvedenú skutočnosť oznámi sudca Ministerstvu spravodlivosti
Slovenskej republiky spravidla 60 dní pred začatím výkonu funkcie.
Podľa § 25 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom
funkcie sudcu zaniká osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú práva a povinnosti
sudcu a štátu upravené týmto zákonom. Za štát v týchto vzťahoch koná ústredný orgán
štátnej správy súdov, ktorého pôsobnosť upravuje osobitný predpis.
Podľa § 25 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. výkon funkcie sudcu sa začína dňom
zloženia sľubu a skončí sa v deň zániku funkcie sudcu alebo v deň prerušenia výkonu
funkcie sudcu, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 29 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. výberové konanie na postup sudcu na súd
vyššieho stupňa vyhlasuje predseda súdu, na ktorom je voľné funkčné miesto sudcu.
Výberové konanie uskutočňuje výberová komisia zložená z jedného člena navrhnutého
sudcovskou radou súdu, na ktorom je vyhlásené výberové konanie, jedného člena
navrhnutého príslušným kolégiom predsedov sudcovských rád, jedného člena navrhnutého
súdnou radou, jedného člena navrhnutého ministerstvom a z predsedu súdu, na ktorom
je vyhlásené výberové konanie alebo ním povereného sudcu. Ak ide o výberové konanie
na postup sudcu na najvyšší súd, namiesto kolégia predsedov sudcovských rád navrhuje
člena výberovej komisie sudcovská rada najvyššieho súdu. Výberová komisia
pri rozhodovaní prihliada na vyjadrenie sudcovskej rady súdu, na ktorom vykonáva
uchádzač o postup na súd vyššieho stupňa svoju funkciu, a príslušnej sudcovskej rady súdu,
na ktorom je vyhlásené výberové konanie.
Podľa § 29a zákona č. 385/2000 Z. z. za rozhodovanie nemožno sudcu ani
prísediaceho stíhať, a to ani po zániku ich funkcií.
Podľa § 34 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. každý sudca má za rovnakých podmienok
rovnaké práva a povinnosti. Sudca nemôže byť zvýhodňovaný alebo znevýhodňovaný
pre jeho právne názory vyjadrené v rozhodovaní alebo pre jeho názory a postoje sudcu,
člena sudcovskej rady alebo člena súdnej rady.
Podľa § 34 ods. 6 zákona č. 385/2000 Z. z. sudca má v odôvodnených prípadoch
právo na zabezpečenie ochrany svojej osoby, svojich rodinných príslušníkov a svojho
obydlia, ak o to správu súdu požiada; takisto má právo na bezplatné poskytnutie
primeraných prostriedkov na zabezpečenie ochrany alebo náhrady nákladov takej ochrany.
Podľa § 34 ods. 7 zákona č. 385/2000 Z. z. bez súhlasu sudcu nemožno zverejňovať
jeho tvár a bydlisko; to sa vzťahuje aj na rodinných príslušníkov sudcu, ak je to potrebné
na účinnú ochranu sudcu a jeho rodiny a rodinní príslušníci s tým súhlasia. Sudca má právo
aj na primerané utajenie údajov o jeho osobe a jeho rodine.
Podľa § 34 ods. 8 zákona č. 385/2000 Z. z. práva uvedené v odsekoch 6 a 7
prislúchajú sudcovi Špeciálneho súdu a sudcovi najvyššieho súdu, ktorý rozhoduje
o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam Špeciálneho súdu obligatórne; v týchto
prípadoch bezpečnosť osôb a obydlia zaisťuje bezplatne Policajný zbor, ak o to požiada
predseda Špeciálneho súdu alebo predseda najvyššieho súdu ministra vnútra Slovenskej
republiky.
Podľa § 66 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. základným platom sudcu najvyššieho
súdu a sudcu Špeciálneho súdu je plat rovnajúci sa 1,3 násobku platu poslanca národnej
rady mesačne, ktorý mu patrí od prvého dňa mesiaca, v ktorom bol na najvyšší súd alebo
Špeciálny súd pridelený alebo preložený.
Podľa § 66 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. sudcovia okresných súdov a krajských
súdov sa na potreby určenia základného platu zaraďujú do dvoch platových skupín
a do siedmich platových stupňov.
Podľa § 66 ods. 3 zákona č. 385/2000 Z. z. sudcovia okresných súdov sa zaraďujú
do platovej skupiny I a sudcovia krajských súdov sa zaraďujú do platovej skupiny II.
Podľa § 66 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z. z. do platových stupňov sa sudcovia uvedení
v odseku 2 zaraďujú podľa dĺžky praxe rozhodujúcej na zaradenie do príslušného platového
stupňa.
Podľa § 67 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. priemerným platom sudcu podľa
osobitného predpisu [§ 23 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 120/1993
Z. z. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky v znení
neskorších predpisov, pozn.] sa rozumie plat v I. platovej skupine a v 3. platovom stupni.
Podľa § 67 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. základný plat sudcov zaradených
do jednotlivých platových stupňov a jednotlivých platových skupín sa určuje z priemerného
platu podľa osobitného predpisu takto:
I II
1. do ukončenia 3. roku praxe 90 % 95 %
2. od začiatku 4. roku praxe 95 % 100 %
3. od začiatku 8. roku praxe 100 % 105 %
4. od začiatku 12. roku praxe 105 % 110 %
5. od začiatku 16. roku praxe 110 % 115 %
6. od začiatku 20. roku praxe 115 % 120 %
7. od začiatku 24. roku praxe 120 % 125 %.
Podľa § 69 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. funkčný príplatok za vyššiu sudcovskú
funkciu patrí
a) predsedovi senátu krajského súdu a predsedovi senátu Špeciálneho súdu v sume
66,39 eur mesačne,
b) sudcovi krajského súdu a sudcovi Špeciálneho súdu, ktorý rozhoduje
ako samosudca, v sume 33,20 eur mesačne,
c) predsedovi kolégia najvyššieho súdu v sume 165,97 eur mesačne,
d) predsedovi senátu najvyššieho súdu v sume 132,78 eur mesačne,
e) predsedovi kolégia krajského súdu v sume 99,59 eur mesačne a predsedovi grémia
vo výške 66,39 eur mesačne.
Podľa § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. funkčný príplatok za výkon funkcie patrí
sudcovi Špeciálneho súdu a sudcovi najvyššieho súdu, ktorý rozhoduje o opravných
prostriedkoch vo veciach, na ktoré je v prvom stupni príslušný Špeciálny súd, mesačne
v sume rovnajúcej sa šesťnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca
v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok.
Podľa § 150 ods. 3 zákona č. 385/2000 Z. z. ak o opravnom prostriedku proti
rozhodnutiu Špeciálneho súdu nemôže rozhodnúť príslušný senát vyčlenený na takéto
rozhodovanie (§ 11 ods. 3), rozhodne o opravnom prostriedku ktorýkoľvek senát
najvyššieho súdu určený rozvrhom práce; funkčný príplatok podľa § 69 ods. 2 týmto
sudcom nepatrí.
Podľa § 150a ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. ak je sudca pridelený na Špeciálny súd
dňom vymenovania (§ 11 ods. 4), zároveň na návrh ministra s predchádzajúcim súhlasom
sudcu určí súdna rada súd, na ktorý bude preložený, ak nastanú okolnosti uvedené v odseku
2 alebo 4.
Podľa § 150a ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. ak sudca pridelený alebo preložený
na Špeciálny súd prestane spĺňať podmienku oprávnenosti oboznamovania sa s utajovanými
skutočnosťami stupňa utajenia Prísne tajné, dokončí konanie vo veciach, v ktorých už konal
na hlavnom pojednávaní, ak prejednávaná vec neobsahuje utajovanú skutočnosť, s ktorou
nie je oprávnený sa oboznamovať; rovnako sa postupuje v prípade sudcu, ktorý rozhoduje
o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu Špeciálneho súdu.
Podľa § 150a ods. 3 zákona č. 385/2000 Z. z. sudcu Špeciálneho súdu uvedeného
v odseku 2 preloží s jeho súhlasom súdna rada na súd, na ktorom vykonával funkciu sudcu
pred jeho preložením na Špeciálny súd. Ak bol sudca pridelený na Špeciálny súd dňom
vymenovania (§ 11 ods. 4), súdna rada ho s jeho súhlasom preloží na súd určený podľa
odseku 1. Ak sudca nedá súhlas na preloženie, výkon funkcie sudcu sa prerušuje.
Po prerušení sa sudca ujme výkonu funkcie sudcu na súde, na ktorom vykonával funkciu
sudcu pred svojím preložením na Špeciálny súd; ak bol sudca pridelený na Špeciálny súd
dňom vymenovania (§ 11 ods. 4), ujme sa výkonu funkcie sudcu na súde určenom podľa
odseku 1.
Podľa § 150a ods. 4 zákona č. 385/2000 Z. z. rovnako ako v odseku 3 sa postupuje
v prípade sudcu Špeciálneho súdu, ktorý zo závažných osobných alebo rodinných dôvodov
požiada o preloženie na súd, na ktorom vykonával funkciu sudcu pred jeho preložením
na Špeciálny súd, a ak ide o sudcu, ktorý bol pridelený na Špeciálny súd dňom
vymenovania, na súd určený podľa odseku 1.
III.
Závery ústavného súdu
Navrhovateľ svojím návrhom spochybnil samotné zriadenie Špeciálneho súdu
a namietal, že v nesúlade s ústavou a s medzinárodnými dohovormi je celý zákon
č. 458/2003 Z. z. o zriadení Špeciálneho súdu a Úradu špeciálnej prokuratúry a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 267/2004 Z. z. (rozšírenie petitu návrhu
v tomto smere obsahuje doplňujúce podanie navrhovateľa z 11. marca 2008). Navrhovateľ
taktiež napadol ústavnosť ustanovení ďalších zákonov dotýkajúcich sa právomoci,
organizácie a činnosti Špeciálneho súdu, a to:
- zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov,
- zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov,
- zákona č. 371/2004 Z. z. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky
a o zmene zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov
(v znení zákonov č. 428/2004 Z. z. a č. 757/2004 Z. z.) v znení neskorších predpisov,
- zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov,
- zákona č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,
- zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore
v znení neskorších predpisov,
- zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov,
- zákona č. 65/2001 Z. z. o správe a vymáhaní súdnych pohľadávok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 65/2001 Z. z.“),
- zákona č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov,
- zákona č. 166/2003 Z. z. o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím
informačno-technických prostriedkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon
o ochrane pred odpočúvaním) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 166/2003
Z. z.“),
- zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon č.215/2004 Z. z.“).
Ústavný súd v rámci preskúmania takto rozsiahlo vymedzeného predmetu konania
zvolil postup, pri ktorom sa najskôr zaoberal súladom zákona č. 458/2003 Z. z. a ďalších
napadnutých právnych predpisov
- so zásadami materiálneho právneho štátu a demokratického štátu podliehajúcimi
ochrane podľa čl. 1 ods. 1 ústavy,
- s ústavnými normami týkajúcimi sa organizácie a činnosti súdov, ako aj postavenia
sudcov (druhý oddiel siedmej hlavy ústavy),
- so základnými právami a slobodami zaručenými v ustanoveniach čl. 46 ods. 1,
čl. 48 ods. 1 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru (v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy), pretože
podľa argumentácie navrhovateľa je aplikácia napadnutých právnych predpisov, resp. ich
častí spôsobilá viesť k porušovaniu označených základných práv a slobôd.
Ústavný súd taktiež skúmal súlad napadnutých právnych predpisov s Dohovorom
OSN proti korupcii.
V priebehu konania pred ústavným súdom došlo k zmenám niektorých napadnutých
ustanovení zákona č. 757/2004 Z. z., zákona č. 301/2005 Z. z., zákona č. 385/2000 Z. z.,
zákona č. 65/2001 Z. z. a zákona č. 166/2003 Z. z. Zmeny boli vykonané novelizáciou
uvedených právnych predpisov prostredníctvom zákona č. 517/2008 Z. z., ktorým sa mení
a dopĺňa zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 517/2008 Z. z.“), a taktiež
prostredníctvom zákona č. 59/2009 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 757/2004 Z. z.
o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 517/2008 Z. z.
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 59/2009 Z. z.“).
Zmeny zákona č. 757/2004 Z. z. uskutočnené označenými právnymi predpismi
sa dotkli napadnutých ustanovení § 8 ods. 1 písm. a) a b), § 45 ods. 1, § 59, § 67 ods. 1,
§ 71, § 73 ods. 4, § 74, § 78 ods. 2 a § 92 ods. 1 uvedeného zákona.
Zmeny zákona č. 301/2005 Z. z. uskutočnené označenými právnymi predpismi
sa dotkli napadnutých ustanovení § 10 ods. 4 a 5, § 16, § 18 ods. 4 a § 24 ods. 3 a 4
uvedeného zákona.
Zmeny zákona č. 385/2000 Z. z. uskutočnené označenými právnymi predpismi
sa dotkli napadnutých ustanovení § 11 ods. 3, § 12 ods. 4, § 14 ods. 2, § 68 ods. 1, § 69
ods. 1 a § 83 ods. 1 uvedeného zákona.
Zmeny zákona č. 65/2001 Z. z. uskutočnené označenými právnymi predpismi
sa dotkli napadnutého ustanovenia § 2 uvedeného zákona.
Zmeny zákona č. 166/2003 Z. z. uskutočnené označenými právnymi predpismi
sa dotkli napadnutého ustanovenia § 4a uvedeného zákona.
Jednou z podstatných podmienok konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125
ústavy v spojení s § 37 a nasl. zákona o ústavnom súde je platnosť napadnutého právneho
predpisu nižšieho stupňa právnej sily, jeho časti alebo jednotlivého ustanovenia v čase
rozhodnutia ústavného súdu. Podľa § 41a ods. 4 zákona o ústavnom súde ak preskúmavané
právne predpisy stratia platnosť pred vyhlásením nálezu ústavného súdu, konanie sa zastaví.
Ustanovenia § 8 ods. 1 písm. a) a b), § 45 ods. 1, § 59, § 71, § 73 ods. 4, § 78 ods. 2
a § 92 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z., ustanovenia § 10 ods. 4 a 5, § 18 ods. 4 a § 24 ods. 3
a 4 zákona č. 301/2005 Z. z., ustanovenia § 12 ods. 4, § 14 ods. 2, § 68 ods. 1, § 69 ods. 1
zákona č. 385/2000 Z. z., ustanovenie § 2 písm. a) zákona č. 65/2001 Z. z.,
ako aj ustanovenie § 4a ods. 1 písm. a) zákona č. 166/2003 Z. z. aj napriek zmenám
v dôsledku novelizácií vykonaných zákonom č. 517/2008 Z. z. a zákonom č. 59/2009 Z. z.
nestratili platnosť. Uvedené novely ich text iba modifikovali alebo doplnili spôsobom, ktorý
nezmenil zásadnejšie ich charakter a nemal podstatný vplyv na dôvod ich možného
nesúladu s ústavným poriadkom Slovenskej republiky, ktorý namietal navrhovateľ.
Ústavný súd preto v zmysle zásady materiálnej ochrany ústavnosti pokračoval
v konaní o návrhu v časti týkajúcej sa označených ustanovení, vychádzajúc z ich znenia
platného a účinného v čase rozhodovania ústavného súdu o veci samej (m. m.
Pokiaľ ide o návrh v časti týkajúcej sa namietaného nesúladu slovného spojenia
„predsedom Špeciálneho súdu“ v § 67 ods. 1 písm. c), nesúladu § 74 ods. 6 zákona
č. 757/2004 Z. z., nesúladu § 16 ods. 2 zákona č. 301/2005 Z. z., nesúladu § 11 ods. 3
a slovného spojenia „a Špeciálneho súdu“ v § 83 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z., ústavný
súd konanie v tejto časti zastavil, pretože označené ustanovenia v čase rozhodnutia
ústavného súdu vo veci samej už buď neboli súčasťou platného a účinného znenia
preskúmavaných právnych predpisov [§ 67 ods. 1 písm. c), § 74 ods. 6 zákona
č. 757/2004 Z. z. a § 11 ods. 3 zákona č. 385/2000 Z. z.], alebo v dôsledku novelizácie
ich znenia navrhovateľom namietaný dôvod ich možného nesúladu s ústavným poriadkom
Slovenskej republiky odpadol (§ 16 ods. 2 zákona č. 301/2005 Z. z. a § 83 ods. 1 zákona
č. 385/2000 Z. z.).
V dôsledku spomenutých legislatívnych zmien sa obsah navrhovateľom napadnutých
ustanovení § 67 ods. 1 písm. c) a § 74 ods. 6 zákona č. 757/2004 Z. z., § 16 ods. 2 zákona
č. 301/2005 Z. z. a § 11 ods. 3 zákona č. 385/2000 Z. z. legislatívne priamo alebo nepriamo
premietol do znenia § 67 ods. 1 písm. b), § 74 ods. 5 zákona č. 757/2004 Z. z., § 16 ods. 5
zákona č. 301/2005 Z. z., ako aj § 12 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z.
Podľa § 40 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd pri rozhodovaní podľa čl. 125
ústavy zistí nesúlad preskúmavaného právneho predpisu nižšej právnej sily s právnym
predpisom vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou zmluvou, a pritom zistí nesúlad
aj ďalších právnych predpisov s predpismi vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou
zmluvou, vydá nález o zistenom nesúlade aj týchto ďalších právnych predpisov.
Z uvedených dôvodov (s prihliadnutím na už spomínanú požiadavku materiálnej
ochrany ústavnosti) preskúmal ústavný súd v konaní o predmetnom návrhu na základe § 40
zákona o ústavnom súde aj súlad ustanovení § 67 ods. 1 písm. b), § 74 ods. 5
zákona č. 757/2004 Z. z., § 16 ods. 5 zákona č. 301/2005 Z. z. a § 12 ods. 2 zákona
č. 385/2000 Z. z. s navrhovateľom označenými ustanoveniami ústavy a kvalifikovaných
medzinárodných zmlúv.
1. K súladu napadnutých právnych predpisov s čl. 1 ods. 1 ústavy
Ústavný súd v rámci svojej doterajšej judikatúry opakovane zdôraznil, že predmetom
ochrany poskytovanej ustanovením čl. 1 ods. 1 ústavy sú ústavné princípy a demokratické
hodnoty vytvárajúce vo svojom súhrne a vzájomnej previazanosti koncept materiálneho
právneho štátu. Koncepcia materiálneho právneho štátu akcentuje vo vzťahu
k zákonodarcovi požiadavku rešpektovania základných práv a slobôd v rámci normatívnej
regulácie spoločenských vzťahov. Podľa názoru ústavného súdu je povinnosťou všetkých
štátnych orgánov zabezpečiť reálnu možnosť ich uplatnenia tými subjektmi, ktorým boli
priznané (m. m. I. ÚS 17/99, I. ÚS 44/99). Koncepcia materiálneho právneho štátu zahŕňa
zároveň požiadavku na obsahovú a hodnotovú kvalitu právnej normy, ktorá má zaistiť
primeranosť použitého právneho prostriedku implementovaného vo zvolenej legislatívnej
regulácii, vo vzťahu k legitímnemu cieľu sledovanému zákonodarcom (zákonodarcom
deklarovanému účelu právnej regulácie) a súlad zvoleného legislatívneho opatrenia
s ústavnými princípmi a demokratickými hodnotami vytvárajúcimi koncept materiálneho
právneho štátu (obdobne napr. PL. ÚS 22/06).
Materiálny právny štát sa nezakladá na zdanlivom dodržiavaní práva
či na formálnom rešpektovaní jeho obsahu spôsobom, ktorý predstiera súlad právne
významných skutočností s právnym poriadkom. Podstata materiálneho právneho štátu
spočíva v uvádzaní platného práva do súladu so základnými hodnotami demokraticky
usporiadanej spoločnosti a následne v dôslednom uplatňovaní platného práva bez výnimiek
založených na účelových dôvodoch.
Koncepcia materiálneho právneho štátu má osobitný význam v okamihu zriaďovania
orgánov verejnej moci, vymedzovania ich pôsobnosti a základov organizácie ich činnosti.
Uvedené platí aj vo vzťahu ku kreovaniu súdnej moci a jej štruktúr vrátane mimoriadnych
súdov. Zriadenie mimoriadnych súdnych orgánov predstavuje riešenie, ktoré je
problematické z hľadiska demokratickej formy vlády. Takýto súd sa ľahko môže premeniť
na prostriedok narušenia deľby moci a jej koncentrácie v jednom štátnom orgáne či dokonca
v rukách niekoľkých osôb. Preto má zásadný význam určenie pôsobnosti súdu, ktorý má
znaky mimoriadneho súdneho orgánu, ako aj zavedenie jednoznačných záruk vylučujúcich
možnosť jeho zneužitia na koncentráciu moci a na presadzovanie nelegitímnych
partikulárnych záujmov.
Otázka prípustnosti zriadenia mimoriadnych súdnych orgánov je predmetom viacerých
explicitných zahraničných ústavných úprav. Spravidla ide o ústavné úpravy, ktoré výslovne
zakazujú zriadenie takéhoto typu súdu v danom štáte:
- Belgicko (vylučuje zriadenie mimoriadnych komisií alebo mimoriadnych tribunálov
pod akýmkoľvek označením),
- Bulharsko (vylučuje existenciu mimoriadnych súdov),
- Dánsko (vylučuje zriadenie mimoriadnych súdov),
- Estónsko (zakazuje zriadenie mimoriadnych súdov),
- Slovinsko (mimoriadne súdy nesmú byť zriadené),
- Rumunsko (zakazuje zriadiť mimoriadne súdy),
- Taliansko (vylučuje existenciu mimoriadnych alebo špeciálnych sudcov, môžu byť
zriadené len špecializované sekcie pre osobitné právne veci v rámci všeobecných
súdov; v Taliansku pôsobia tzv. Court of Assizes ako špecializované sekcie súdov
na konanie vo veciach najzávažnejších trestných činov, špeciálne úrady sú zriadené
v rámci prokuratúry - Národný prokurátor proti mafii a Okresný prokurátor proti
mafii, zákonom č. 8 z 20. januára 1992 bol zriadený Národný úrad proti mafii),
- Nemecko (vylučuje existenciu mimoriadnych súdov),
- Luxembursko (vylučuje zriadenie mimoriadnych komisií alebo mimoriadnych
súdov),
- Španielsko [mimoriadne súdy sú zakázané, v systéme všeobecných súdov pôsobí tzv.
Štátny súd (Audientia Nacional), ktorý koná vo veciach trestných činov proti
Španielskemu kráľovstvu, terorizmu, organizovanému zločinu, vo veciach
kompetenčných sporov, o odvolaniach proti rozhodnutiam ministrov, štátnych
zástupcov a pod., v obchodných veciach, ktoré sa týkajú viac ako jedného
autonómneho územia, tento súd je známy aj rozhodovaním v trestných veciach
členov ETA],
- Cyprus (zakázané je zriaďovanie súdnych výborov alebo mimoriadnych súdov),
- Fínsko (zriaďovanie mimoriadnych súdov je zakázané, v oblasti trestného súdnictva
pôsobí na základe osobitného zákona tzv. High court of impeachement - príslušný na
trestné konanie proti ministrom, členom Najvyššieho súdu, Najvyššieho správneho
súdu pre trestné činy vyplývajúce z výkonu ich funkcie, ústava zriaďuje Štátny súdny
dvor ako súd príslušný na prejednanie obžaloby vznesenej proti členovi Štátnej rady,
justičnému kancelárovi, justičnému ombudsmanovi atď. pre porušenie zákona pri
výkone funkcie),
- Turecko (mimoriadne tribunály s právomocou, ktorá by vo výsledku vyňala osobu
z jurisdikcie zákonného súdu, nesmú byť zriadené; v roku 2004 bola zrušená
existencia Súdov štátnej bezpečnosti, tieto súdy, ktoré boli tvorené tak civilnými, ako
aj vojenskými sudcami, rozhodovali vo veciach proti integrite štátu a boli kritizované
pre porušovanie ľudských práv a porušovanie zásad spravodlivého procesu najmä pre
nedostatočné záruky nezávislosti a nestrannosti súdu; súdne veci, ktoré patrili do ich
jurisdikcie, boli formálne prenesené na iné súdy, na tzv. Heavy Penal Courts.
Súhrnná správa Amnesty International zo septembra 2004 konštatuje: „Ochrancovia
ľudských práv privítali proces rušenia kritizovaných Súdov štátnej bezpečnosti, ale
zdôrazňujú potrebu, aby zriadenie špeciálnych Heavy Penal Courts, ktoré budú konať
vo veciach organizovaného zločinu, terorizmu a činov proti štátnej bezpečnosti, bolo
viac, než len zmenou názvu tej istej inštitúcie.“).
Ústavný poriadok niektorých štátov pripúšťa existenciu mimoriadnych súdov
za stanovených podmienok:
- Poľsko (mimoriadne súdy alebo skrátené konania môžu byť zriadené len počas
vojnového stavu),
- Litva (v čase mieru nemôžu byť v Litovskej republike zriadené súdy s mimoriadnou
právomocou; od roku 2000 je v Litve zriadená Špeciálna vyšetrovacia služba,
je to štátny orgán zodpovedajúci prezidentovi republiky a parlamentu; odhaľuje
a vyšetruje trestné činy spojené s korupciou a zavádza opatrenia na prevenciu
korupcie štátnych zamestnancov a osôb v obdobnom postavení).
Štáty, ktorých ústava výslovne pripúšťa existenciu „špeciálnych“ súdov:
- Grécko (ústava upravuje zriadenie osobitného súdu, ktorý je príslušný na trestné
konanie proti terajším alebo bývalým ministrom, štátnym tajomníkom a členom
vlády, špeciálny tribunál zriadený osobitným zákonom rozhoduje o obžalobách proti
sudcom za ich chybné rozhodovanie),
- Írsko (Podľa ústavy špeciálne súdy môžu byť zriadené zákonom na súdenie
trestných činov, keď všeobecné súdy sú nepostačujúce na zabezpečenie
efektívneho výkonu súdnej moci a ochranu verejného poriadku. V oblasti
trestného súdnictva pôsobí Špeciálny trestný súd - Special Criminal Court,
ktorý koná predovšetkým vo veciach terorizmu a organizovaného zločinu.
Právne predpisy upravujúce dokazovanie, ktoré sa aplikujú pred Špeciálnym
trestným súdom, sú rovnaké ako tie, ktoré sa aplikujú v konaniach pred
všeobecnými súdmi. Tento súd bol zriadený v roku 1939. Napriek tomu, že
pôvodne mal konať predovšetkým vo veciach súvisiacich s terorizmom, po roku
1990 v súvislosti s aktivitami I. čoraz viac konal vo veciach organizovaného
zločinu. Viacerí členovia S. boli odsúdení týmto súdom.
Špeciálny trestný súd je kritizovaný zo strany Amnesty International pre
nedostatočné záruky nezávislosti a nestrannosti tohto súdu a pre zvýšenia počtu
konaní vo veciach „bežného“ organizovaného zločinu oproti veciam týkajúcim
sa terorizmu, ktoré mal pôvodne prerokúvať. Kritika sa týka tiež obsolentnosti
tohto súdu, keďže Írsko nezaznamenáva vážne teroristické vyhrážky. Amnesty
International v dokumente z roku 1997 s názvom „Írsko: Podanie Komisii
na preskúmanie zákona o trestných činoch proti štátu a vecí súvisiacich“
výslovne naliehala, aby táto Komisia odporučila vláde zrušiť Špeciálny trestný
súd, pretože existencia okolností ustanovených medzinárodnými štandardmi,
ktoré by odôvodňovali činnosť takéhoto súdu v Írsku, nie je zjavná.),
- Holandsko (ústava umožňuje zriadenie súdov alebo tribunálov, ktoré nie sú súčasťou
súdnej sústavy, osobitné tribunály boli zriadené na konanie vo veciach sociálneho
zabezpečenia, vo veciach štátnej služby a pôsobí tu aj Obchodný a priemyselný
odvolací tribunál ako špeciálny správny súd),
- Maďarsko (ústava umožňuje zákonom zriadiť špeciálne súdy pre osobitné skupiny
právnych vecí).
Štáty, ktorých ústava sa o mimoriadnych súdoch nezmieňuje:
- Česká republika,
- Francúzsko (vo Francúzsku pôsobia viaceré porotné súdy. V oblasti trestného
súdnictva pôsobí tzv. Špeciálny porotný súd. Svoju právomoc vykonáva najmä
vo veciach zločinov spojených s terorizmom. Vo francúzskom súdnom systéme má
osobitné postavenie. Bol zriadený v roku 1982 na rozhodovanie vo veciach
vojenských priestupkov, jeho kompetencie boli rozšírené v roku 1986 o teroristické
činy a v roku 1992 o organizovaný zločin a obchodovanie s omamnými látkami.
Tento súd ročne rozhoduje v približne 10 prípadoch. Každé zasadnutie trvá menej
ako 5 dní a môže sa predĺžiť maximálne na 6 týždňov v závislosti od komplexnosti
prípadu a počtu obvinených.),
- Rakúsko,
- Spojené kráľovstvo,
- Lotyšsko,
- Malta.
Ústavný poriadok Slovenskej republiky neobsahuje výslovnú právnu úpravu týkajúcu
sa zriadenia mimoriadneho súdu. Ústava neobsahuje výslovný zákaz zriadenia
mimoriadneho či „špeciálneho súdu“ ani nesplnomocňuje národnú radu, aby špeciálne
súdnictvo zriadila. V rámci úpravy súdnej moci rozlišuje ústava súdnictvo ústavné,
reprezentované Ústavným súdom Slovenskej republiky (čl. 124 až čl. 140), a všeobecné
súdnictvo v širšom význame, reprezentované súdmi Slovenskej republiky (čl. 141 až
čl. 148). Rozlíšenie je formálne zdôraznené systematickým usporiadaním ústavy (súdna
moc je upravená v spoločnej siedmej hlave ústavy, ktorá je rozdelená na dva oddiely,
v prvom oddiele siedmej hlavy je upravené postavenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky a v druhom oddiele siedmej hlavy je upravené postavenie súdov Slovenskej
republiky).
Ustanovenie čl. 143 ods. 2 ústavy splnomocňuje národnú radu ustanoviť zákonom
podrobnejšiu úpravu sústavy súdov, ich pôsobnosť, organizáciu a konanie pred nimi.
Ústavné princípy, ktorým musí takáto zákonná právna úprava zodpovedať, sú obsiahnuté
v ďalších ustanoveniach ústavy, predovšetkým v čl. 141 až čl. 148 (pokiaľ ide o kreovanie
sústavy súdov, ich pôsobnosť, organizáciu), v čl. 17, čl. 46 až čl. 50 (pokiaľ ide o konanie
pred nimi) a v čl. 1 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy (pokiaľ ide o rešpektovanie
základných princípov a hodnôt demokratického právneho štátu).
Národná rada je viazaná ústavou v rovnakej miere ako všetky ostatné štátne orgány
Slovenskej republiky (čl. 2 ods. 2 ústavy). Pri uplatnení svojej zákonodarnej pôsobnosti
môže prijať ľubovoľný zákon, pokiaľ takýmto zákonom neprekročí rámec daný ústavou
(PL. ÚS 15/98).
Článok 1 v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy ustanovuje základné princípy pôsobenia
všetkých štátnych orgánov Slovenskej republiky vrátane národnej rady pri tvorbe práva,
teda pri prijímaní zákonov. Ustanovenie čl. 1 ods. 1 ústavy ukladá aj zákonodarcovi
povinnosť chrániť princípy materiálneho právneho štátu. Pokiaľ zákonodarný orgán
nepostupuje v súlade s ustanoveniami ústavy, poruší tým aj princíp ústavnosti vyplývajúci
z čl. 1 ústavy. Týmto ustanovením je tak predurčená kvalita normotvornej činnosti
zákonodarcu. Pri aplikácii ústavy sa žiadne z jej ustanovení nemôže vyčleňovať z kontextu
a interpretovať izolovane. Pri interpretácii a aplikácii ústavy nemožno porušovať
či ignorovať vzájomnú súvislosť medzi tými ustanoveniami, ktoré na seba významovo
nadväzujú. Princíp právneho štátu sa v rámci tvorby zákona dodrží vtedy, ak je prijatý
zákon v súlade so všetkými ustanoveniami ústavy, ktoré sú vo významovej a príčinnej
súvislosti so vzťahmi, ktoré prijatý zákon upravuje (m. m. PL. ÚS 32/95).
V uvedenom kontexte ústavný súd konštatuje, že rozsah úvahy, ktorou disponuje
zákonodarný zbor pri identifikácii spoločenských problémov a potrieb, pri voľbe vhodných
právnoregulačných nástrojov ich riešenia a uspokojovania, ako aj v súvislosti
s implementáciou konkrétnych legislatívnych nástrojov do zvolenej spoločenskej
a hospodárskej politiky, je síce široký, avšak nie je neohraničený. Hranicou pre rozhodnutie
zákonodarcu v súvislosti s voľbou konkrétneho legislatívneho opatrenia sú práve kautely
vyplývajúce z ústavného poriadku interpretovaného a aplikovaného v zmysle koncepcie
materiálneho právneho štátu.
Ústavný súd v konaní o súlade zákona s ústavou v záujme ochrany ústavnosti
nemôže prihliadať iba na formálnu stránku veci, to znamená na skutočnosť, že národná rada
v rámci svojej kompetencie upravila zákonom určitý spoločenský vzťah. Ústavný súd
je v takomto konaní povinný vziať do úvahy nielen formálnu existenciu zákona,
ale predovšetkým jeho obsah z hľadiska súladu so všetkými tými ustanoveniami ústavy,
ktoré majú súvislosť so spoločenskými vzťahmi, tvoriacimi predmet zákonnej úpravy.
Z existencie ústavného zmocnenia národnej rady ustanoviť zákonom podrobnejšiu
úpravu sústavy súdov, ich pôsobnosť, organizáciu a konanie pred nimi, za súčasnej absencie
výslovného ústavného zákazu zriadenia Špeciálneho súdu nemožno automaticky vyvodiť
záver o ústavnosti a legitímnosti zriadenia Špeciálneho súdu zákonom národnej rady.
Zákonodarca pri uplatnení svojej právomoci podlieha úprave čl. 2 ods. 2 ústavy vylučujúcej
vytvorenie orgánu súdnej moci, ktorého postavenie, pôsobnosť a organizácia by boli
v rozpore s ústavnými princípmi relevantnými z hľadiska kreácie a fungovania súdnej moci
obsiahnutými v čl. 1 a čl. 141 až čl. 148 ústavy. Ústava na taký postup národnú radu
nesplnomocnila.
Podľa názoru národnej rady je postavenie Špeciálneho súdu v systéme všeobecného
súdnictva porovnateľné s postavením iných súdov so špecializovanou vecnou pôsobnosťou.
Existencia a činnosť takýchto súdnych orgánov podľa tvrdenia národnej rady dosiaľ nebola
a ani nie je predmetom pochybnosti alebo sporu z hľadiska ich súladu s ústavným
poriadkom Slovenskej republiky.
Vytváranie všeobecných súdov so špecializovanou agendou je aj podľa ústavného
súdu prvkom zlučiteľným s organizáciou súdnej moci v demokratickom a právnom štáte.
V právnom poriadku Slovenskej republiky sú v rámci všeobecného súdnictva ako súdy
so špecializovanou agendou vytvorené napr. konkurzné a vyrovnacie súdy (§ 9 zákona
č. 371/2004 Z. z.), zmenkové a šekové súdy (§ 10 zákona č. 371/2004 Z. z.), súdy s agendou
priemyselnoprávnej ochrany (§ 11 zákona č. 371/2004 Z. z.), súd s agendou ochrany práv
z hospodárskej súťaže (§ 12 zákona č. 371/2004 Z. z.), súd s agendou burzových obchodov
(§ 13 zákona č. 371/2004 Z. z.) či súdy s azylovou agendou (§ 14 zákona č. 371/2004 Z. z.).
Špeciálny súd sa od všeobecných súdov so špecializovanou agendou odlišuje
už názvom, ktorý má vyjadriť mimoriadnosť účelu jeho existencie. Rozdiel v pomenovaní
však nestačí na právne relevantnú kvalifikáciu Špeciálneho súdu ako súdu mimoriadneho.
Pre záver o mimoriadnej povahe označeného súdneho orgánu je určujúci obsah právnej
úpravy, ktorá vymedzuje jeho postavenie, pôsobnosť, činnosť a organizáciu.
Orgány verejnej moci, ktoré majú mať v zmysle spoločných európskych,
resp. demokratických ústavných tradícií postavenie súdu (súdneho orgánu), musia spĺňať
viacero kritérií, napríklad právny základ ich vzniku a existencie (v súlade s právnym
poriadkom, v rámci ktorého boli kreované), stály charakter, povinnosť rozhodnúť vo veci
(ktorá im bola predložená v súlade s ich kompetenciou) – zákaz denegatio iustitiae,
uplatňovanie právnych predpisov (resp. právnych pravidiel) pri rozhodovaní, povaha
konania inter partes zahŕňajúca pravidlá spravodlivého procesu, ako aj nezávislosť
a nestrannosť (obdobné kritériá špecifikoval v rámci svojej judikatúry v súvislosti
s „definovaním“ pojmu „súdny orgán v zmysle práva Spoločenstva“ aj Európsky súdny
dvor, napr. rozsudok z 19. septembra 2006, Wilson, C-506/04, Zb. 2006 s. I-8613, body 47
až 53, rozsudok zo 6. júla 2000, Abrahamsson a Anderson, C-407/98, Zb. s. I-5539, bod 29,
rozsudok z 22. októbra 1998, Jokela a Pitkäranta, C-9/97 a C-118/97, Zb. s. I-6267, bod 18).
Charakteristickým znakom mimoriadnych súdnych orgánov je, že právna úprava ich
postavenia, pôsobnosti, činnosti a organizácie sa vo vzťahu k niektorým z uvedených
kritérií odlišuje od právnej úpravy postavenia, pôsobnosti, činnosti a organizácie
„štandardných“ súdov natoľko, že z dotknutého súdneho orgánu vytvára alternatívny prvok
jestvujúcej súdnej sústavy (súdneho systému).
Mimoriadne súdy spravidla spĺňajú požiadavku relevantného právneho základu
vzniku a existencie súdneho orgánu. Často sú však kreované so špecifickým zámerom
(cieľom), napr. potrestanie vojnových zločinov a zločinov proti ľudskosti, rozhodovanie
o činoch ohrozujúcich alebo poškodzujúcich nezávislosť, bezpečnosť a ústavný poriadok
štátu, boj proti terorizmu a pod. V súvislosti s týmto špecifickým zameraním ide často
o orgány, ktoré majú iba dočasnú povahu, alebo sa v rámci ich činnosti uplatňujú osobitné
právne pravidlá (predovšetkým procesného charakteru), ako aj osobitné pravidlá upravujúce
podmienky výberu, menovania, zániku funkcie sudcov a samotnú organizáciu takýchto
súdov.
Na rozdiel od „štandardných“ špecializovaných súdov sa v prípade mimoriadnych
súdov uvedené špecifiká právnej úpravy ich postavenia, činnosti a organizácie takmer vždy
viažu na osobitne vymedzenú pôsobnosť zahŕňajúcu významný mocensko-politický
kontext.
Špeciálny súd zriadila národná rada zákonom začleniac ho systémovo do sústavy
všeobecného súdnictva.
Podľa § 5 ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. do sústavy súdov Slovenskej republiky
patrí aj Špeciálny súd.
Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. Špeciálny súd koná a rozhoduje
v trestnoprávnych veciach a v iných veciach, o ktorých to ustanovuje predpis o konaní pred
súdmi.
Podľa § 16 ods. 5 druhej vety zákona č. 301/2005 Z. z. Špeciálny súd vykonáva
konanie o trestných činoch patriacich do jeho pôsobnosti v prvom stupni.
Podľa § 8 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. najvyšší súd koná a rozhoduje
a) o riadnych opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam krajských súdov
a Špeciálneho súdu, ak tak ustanovujú predpisy o konaní pred súdmi,
b) o mimoriadnych opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam okresných súdov,
krajských súdov, Špeciálneho súdu a najvyššieho súdu, ak tak ustanovujú predpisy o konaní
pred súdmi...
Článkom VII zákona č. 458/2003 Z. z. sa doplnil zákon č. 141/1961 Zb. o trestnom
konaní súdnom (trestný poriadok) účinný do 31. decembra 2005 (ďalej len „starý Trestný
poriadok“) o úpravu § 15a, ktorá v odseku 1 vymedzila subjekty podliehajúce právomoci
Špeciálneho súdu a v odseku 2 ustanovila druhy trestných činov, s ktorými sa spája
právomoc Špeciálneho súdu, ak ju spáchajú aj iné osoby, ako sú uvedené v
§ 15a ods. 1 starého Trestného poriadku v znení zákona č. 458/2003 Z. z.
Ustanovením § 15a ods. 1 starého Trestného poriadku sa založila právomoc
Špeciálneho súdu nad radom ústavných činiteľov a ďalších držiteľov verejnej moci počas
výkonu funkcie (§ 15a ods. 3). Špeciálny súd mal rozhodovať o trestnej činnosti týchto osôb
v prípadoch obžaloby zo spáchania trestného činu v súvislosti s ich právomocou
a zodpovednosťou spojenou s výkonom verejnej funkcie. Pôsobnosť priznaná Špeciálnemu
súdu vo vzťahu k osobám vymedzeným v taxatívnom výpočte § 15a ods. 1 starého
Trestného poriadku sa rozšírila ustanovením čl. VII § 20 ods. 4 zákona č. 458/2003 Z. z.:
„Ak je osoba podliehajúca právomoci okresného súdu, krajského súdu alebo vojenského
súdu súčasne stíhaná pre iný trestný čin, ktorý vecne súvisí s trestným činom, na ktorý
sa vzťahuje právomoc Špeciálneho súdu, Špeciálny súd vec prejedná a rozhodne, aj pokiaľ
ide o súvisiaci trestný čin. Ináč sa ustanovenie odseku 1 v pomere medzi okresným súdom,
krajským súdom alebo vojenským súdom na jednej strane a Špeciálnym súdom na druhej
strane nepoužije.“ K rozšíreniu pôsobnosti Špeciálneho súdu došlo aj úpravou čl. VII
§ 21 zákona č. 458/2003 Z. z., podľa ktorej «V § 21 ods. 1 sa na konci pripája táto veta:
„Ak však čo len jeden z trestných činov patrí do právomoci Špeciálneho súdu, spoločné
konanie vykonáva Špeciálny súd.“».
Starý Trestný poriadok bol s účinnosťou od 1. januára 2006 zrušený zákonom
č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov, ktorý s modifikáciou
zachoval koncepciu pôsobnosti Špeciálneho súdu tak, ako ju zaviedol čl. VII zákona
Podľa § 14 ods. 1 Trestného poriadku pôsobnosť Špeciálneho súdu, ak sú podozriví
zo spáchania trestného činu v súvislosti s ich právomocou a zodpovednosťou, sa vzťahuje
na
a) poslancov Národnej rady Slovenskej republiky,
b) členov vlády Slovenskej republiky,
c) štátnych tajomníkov,
d) predsedov ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky,
e) predsedu a podpredsedu Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky,
f) sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky,
g) sudcov,
h) prokurátorov,
i) verejného ochrancu práv,
j) vedúceho Úradu vlády Slovenskej republiky,
k) riaditeľa Národného bezpečnostného úradu,
l) riaditeľa Slovenskej informačnej služby,
m) členov Bankovej rady Národnej banky Slovenska.
Podľa § 14 ods. 3 Trestného poriadku pôsobnosť Špeciálneho súdu podľa odseku 1
sa vzťahuje na trestné činy spáchané za trvania funkcie, ktorá túto pôsobnosť zakladá,
aj keď trestný čin osoby uvedenej v odseku 1 vyšiel najavo až po skončení funkcie, ktorá
zakladá pôsobnosť Špeciálneho súdu.
Z uvedenej právnej úpravy vyplýva, že zriadením Špeciálneho súdu sa obmedzila
pôsobnosť všeobecných súdov Slovenskej republiky. Z ich pôsobnosti sa vyňalo
rozhodovanie o trestnej činnosti vybraných držiteľov verejnej moci. Pôsobnosť Špeciálneho
súdu tak bola určená podľa princípu personality, ktorý patril k relevantným znakom určenia
právomoci súdnej moci predovšetkým za feudalizmu. Existencia súdov, na ktoré sa v danom
období vývoja spoločnosti (zahŕňajúceho aj právny systém) mohla obrátiť len privilegovaná
vrstva (sociálna skupina), viedla k právnym reformám akcentujúcim súdny systém,
v ktorom majú subjekty právnych vzťahov v typovo rovnakých veciach prístup
k rovnakému súdu, čo samozrejme nevylučuje uplatnenie konceptu špecializovaných súdov.
Ich existenciu možno rozumne a dostatočne odôvodniť spoločenskou nevyhnutnosťou
vyplývajúcou z prehlbovania diferenciácie právom regulovaných spoločenských vzťahov
v modernej spoločnosti a s tým spojenou potrebou kvalifikovanej aplikácie zložitej
špecializovanej legislatívy.
Kreácia špecializovaných súdnych orgánov má byť však vyjadrením
objektivizovaných spoločenských potrieb, a nie prostriedkom mocenských zásahov iných
zložiek štátnej moci do výkonu právomoci prináležiacej moci súdnej prostredníctvom
vytvárania prvkov „alternatívneho súdneho systému“. Predpokladom zachovania
nezávislosti justície je totiž zachovanie „jedného súdnictva“ v štáte.
V tomto kontexte sa ústavný súd stotožňuje s argumentom navrhovateľa,
že mimoriadny súd je kompatibilný s princípom právneho štátu v demokratických štátnych
režimoch len výnimočne, a to na dosiahnutie mimoriadne závažného cieľa, ktorý nie
je možné dosiahnuť iným spôsobom.
Hlavným dôvodom na zriadenie Špeciálneho súdu v Slovenskej republike bola
ochrana pred korupciou a organizovaným zločinom. Podľa dôvodovej správy k návrhu
zákona č. 485/2003 Z. z.: „Účelom navrhovanej právnej úpravy je vytvoriť špecializované
orgány na odhaľovanie, vyšetrovanie a trestné stíhanie korupcie a organizovaného
zločinu... S uvedeným súvisí zároveň aj vytvorenie Špeciálneho súdu, ktorý bude
uskutočňovať v týchto veciach súdne konanie. Tieto orgány budú mať miestnu pôsobnosť
pre celé územie Slovenskej republiky. Cieľom je... lepšia špecializácia a zároveň ochrana
a v prípade korupčných trestných činov prelomenie niektorých miestnych väzieb, ktoré
môžu ovplyvniť odhaľovanie, vyšetrovanie a prípadne aj samotné súdne konanie v týchto
prípadoch.“
Národná rada pri schvaľovaní návrhu zákona o Špeciálnom súde konkludentným
spôsobom konštatovala existenciu naliehavého spoločenského záujmu stotožniac
ho so záujmom na boji proti korupcii a organizovanému zločinu. Zákonom priznaná
pôsobnosť Špeciálneho súdu vo vzťahu k držiteľom verejnej moci pritom z hľadiska
jej celého rozsahu prekračuje zákonodarcom deklarovaný cieľ, pretože nesúvisí výlučne
s korupciou alebo s organizovaným zločinom. Siaha za ich hranice. Osoby zaradené
do taxatívneho výpočtu § 14 ods. 1 Trestného poriadku podliehajú rozhodovacej právomoci
Špeciálneho súdu za každý trestný čin, ktorého sa môžu dopustiť v súvislosti so svojou
právomocou, a to aj ak by ich trestný čin súvisiaci so zverenou právomocou vyšiel najavo
až po skončení funkcie (t. j. po zániku statusu, ktorý by mohol byť považovaný za indikátor
rizika korupčného vplyvu vo vzťahu k rozhodovaniu súdu).
Podľa názoru národnej rady nie je „osobitná osobná kompetencia“ Špeciálneho súdu
„... ničím, čo by ho činilo súdom mimoriadnym a odlišným od všeobecných súdov...“,
pretože sa obdobne ako „osobitná vecná kompetencia... v totožnej podobe len s iným
obsahom týkajú aj iných súdov...“.
Podľa názoru ústavného súdu je personálna pôsobnosť, ktorú zákon zveril
Špeciálnemu súdu, špecifická práve svojím obsahom, pretože na rozdiel od iných súdov
s obdobným typom zúženej pôsobnosti je personálna pôsobnosť Špeciálneho súdu
vymedzená spôsobom, ktorý z ústavnoprávneho a mocenskopolitického hľadiska nemožno
považovať za indiferentný. Špeciálnemu súdu bola zverená trestná právomoc nad ústavnými
činiteľmi a vyššími štátnymi funkcionármi. Táto „mimoriadna“ črta, pokiaľ ide o postavenie
Špeciálneho súdu, musí byť spolu s ďalšími podstatnými znakmi týkajúcimi sa jeho
organizácie a činnosti vzatá do úvahy pri posúdení povahy tohto súdneho orgánu a pri
následnom posúdení ústavnej konformnosti jeho postavenia založeného napadnutými
právnymi predpismi.
Špecifickou črtou Špeciálneho súdu je taktiež osobitný právny režim obsadzovania
miest sudcov tohto súdu. Táto osobitosť sa spája so splnením zákonom ustanovenej
podmienky, podľa ktorej sudcom na Špeciálnom súde môže byť len ten sudca, ktorý dostane
osvedčenie o bezpečnostnej previerke na stupeň utajenia „Prísne tajné“.
Podľa § 12 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. na Špeciálny súd možno dočasne prideliť
len sudcu, ktorý je podľa osvedčenia Národného bezpečnostného úradu podľa osobitného
zákona oprávnený oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami stupňa utajenia Prísne
tajné; táto podmienka sa vzťahuje rovnako na sudcu preloženého na Špeciálny súd,
ako aj na sudcu, ktorý rozhoduje o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu Špeciálneho
súdu.
Podľa § 14 ods. 2 druhej vety zákona č. 385/2000 Z. z. na Špeciálny súd možno
preložiť len sudcu, ktorý dovŕšil vek aspoň 35 rokov a spĺňa podmienku podľa § 12 ods. 2.
Podľa § 150a ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. ak sudca pridelený alebo preložený
na Špeciálny súd prestane spĺňať podmienku oprávnenosti oboznamovania sa s utajovanými
skutočnosťami stupňa utajenia Prísne tajné, dokončí konanie vo veciach, v ktorých už konal
na hlavnom pojednávaní, ak prejednávaná vec neobsahuje utajovanú skutočnosť, s ktorou
nie je oprávnený sa oboznamovať; rovnako sa postupuje v prípade sudcu, ktorý rozhoduje
o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu Špeciálneho súdu.
Podľa § 150a ods. 3 zákona č. 385/2000 Z. z. sudcu Špeciálneho súdu uvedeného
v odseku 2 preloží s jeho súhlasom súdna rada na súd, na ktorom vykonával funkciu sudcu
pred jeho preložením na Špeciálny súd. Ak bol sudca pridelený na Špeciálny súd dňom
vymenovania..., súdna rada ho s jeho súhlasom preloží na súd určený podľa odseku 1.
Ak sudca nedá súhlas na preloženie, výkon funkcie sudcu sa prerušuje. Po prerušení
sa sudca ujme výkonu funkcie sudcu na súde, na ktorom vykonával funkciu sudcu pred
svojím preložením na Špeciálny súd...
V právnom štáte majú kompetencie, práva, povinnosti a zákonom upravené postupy
orgánov štátu, ako aj právnických a fyzických osôb vytvárať nevyhnutné predpoklady
naústavnú rovnováhu. Jej súčasťou je i systém deľby moci na zákonodarnú, výkonnú
a súdnu, ktoré sú v parlamentnej demokracii autonómne a vzájomne prepojené len väzbami
ústavnej kontroly a spolupráce. Z princípu ústavnej rovnováhy vyplýva, že ani zákonodarca
nemôže jednotlivými zložkami moci v štáte disponovať voľne (PL. ÚS 25/00).
Rozdelenie štátnej moci na zákonodarnú, výkonnú a súdnu je základom nezávislosti
súdnej moci. Nezávislosť na iných zložkách štátnej moci predstavuje súčasne určujúcu črtu
súdnej moci, ktorou je podmienený riadny výkon jej funkcií. Predpokladá však existenciu
ústavných a iných záruk, ktoré chránia súdy a sudcov pred tlakmi a ovplyvňovaním inými
zložkami štátnej moci, ale aj pred ovplyvňovaním „zvnútra“ samej súdnej sústavy
(PL. ÚS 52/99).
Národný bezpečnostný úrad, ktorý rozhoduje o oprávnení sudcov Špeciálneho súdu
oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami stupňa utajenia Prísne tajné, je zriadený
zákonom č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Z pôsobnosti, ktorú mu zákon priznal
(§ 70), možno vyvodiť, že ide o orgán patriaci z pohľadu deľby moci na zákonodarnú,
výkonnú a súdnu medzi orgány výkonnej moci.
Národný bezpečnostný úrad vydáva osvedčenia, ktoré majú časovo obmedzenú
platnosť.
Podľa § 28 ods. 1 zákona č. 215/2004 Z. z. „platnosť osvedčenia pre utajované
skutočnosti stupňa utajenia Prísne tajné je päť rokov, pre utajované skutočnosti stupňa
utajenia Tajné je sedem rokov a pre utajované skutočnosti stupňa utajenia Dôverné je desať
rokov.
Podľa § 29 prvej vety zákona č. 215/2004 Z. z. úrad je na základe zistenia nových
skutočností povinný počas platnosti osvedčenia preveriť, či osoba spĺňa predpoklady
na vznik oprávnenia podľa § 10 ods. 1 a v prípade zistenia, že nespĺňa tieto predpoklady,
zrušiť platnosť osvedčenia.
Pre posúdenie súladu právneho režimu nastoleného zákonom č. 458/2003 Z. z.
s ústavou, má relevanciu nielen citovaná úprava § 28 a § 29 zákona č. 215/2004 Z. z.,
ale aj ustanovenie § 81 ods. 1 uvedeného zákona, v ktorom sa uvádza: Na rozhodovanie
podľa tohto zákona sa okrem § 55 ods. 6, § 65 ods. 4, § 79 až § 80 nevzťahujú všeobecne
záväzné právne predpisy o správnom konaní. V dôsledku toho konanie o udelení osvedčenia
o bezpečnostnej previerke, ale aj konanie o preverení, či osoba spĺňa predpoklady na vznik
oprávnenia, ktoré sa môže skončiť zrušením platnosti osvedčenia, a napokon aj konanie
o udelení nového osvedčenia o bezpečnostnej previerke po uplynutí lehoty určenej § 28
ods. 1 zákona č. 215/2004 Z. z. nepodlieha úprave zákona č. 71/1967 Zb. o správnom
konaní (Správny poriadok) v znení neskorších predpisov. To má za následok, že konanie
a rozhodovanie o otázke kľúčového významu pre splnenie zákonom ustanovenej podmienky
s povahou conditio sine que non pre zaradenie a zotrvanie konkrétnej osoby (sudcu) na
mieste sudcu na Špeciálnom súde sa vykonáva podľa právnej úpravy, ktorá nie je zlučiteľná
s požiadavkou právnej istoty, hoci táto je nevyhnutným atribútom právneho štátu.
S uplatňovaním tohto princípu sa spája nielen požiadavka všeobecnej platnosti, trvácnosti,
stability, racionality, spravodlivého obsahu právnych noriem a ich dostupnosti občanom, ale
aj požiadavka predvídateľnosti konania orgánov verejnej moci (PL. ÚS 15/98).
Podľa § 10 zákona č. 215/2004 Z. z. oprávnenie na oboznamovanie sa s utajovanými
skutočnosťami pre stupne utajenia „Prísne tajné, Tajné, Dôverné alebo Vyhradené“ môže
vzniknúť, ak tento zákon neustanovuje inak, iba navrhovanej osobe, ktorá... d) súhlasí, aby
bola oprávnená oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami a s vykonaním
bezpečnostnej previerky.
Podľa § 16 uvedeného zákona materiálom na bezpečnostnú previerku sú aj...
b) informácie o bezpečnostnej spoľahlivosti navrhovanej osoby z evidencií
Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby a Vojenského spravodajstva,
c) informácie o bezpečnostnej spoľahlivosti navrhovanej osoby vyžiadané od ďalších
štátnych orgánov a iných právnických osôb, týkajúce sa navrhovanej osoby,
d) informácie o bezpečnostnej spoľahlivosti navrhovanej osoby z previerok
vykonaných v mieste bydliska Policajným zborom, Slovenskou informačnou službou alebo
Vojenským spravodajstvom,
e) informácie vyžiadané od obce, v ktorej má navrhovaná osoba trvalý pobyt alebo
prechodný pobyt,
f) informácie z previerok vykonaných Policajným zborom, Slovenskou informačnou
službou alebo Vojenským spravodajstvom o bezpečnosti prostredia, v ktorom navrhovaná
osoba žije a pohybuje sa, a o možnosti výskytu bezpečnostných rizík.
Podľa § 14 ods. 2 zákona 215/2004 Z. z. sa za bezpečnostné riziko (dôvod
na odopretie oprávnenia oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami) považuje:
a) činnosť proti záujmom Slovenskej republiky v oblasti obrany štátu, bezpečnosti
štátu, medzinárodných stykov, ekonomických záujmov štátu, činnosti štátneho orgánu alebo
proti záujmom, ktoré sa Slovenská republika zaviazala chrániť podľa medzinárodných
zmlúv,
b) úmyselné porušenie právnych predpisov, v dôsledku ktorého by mohlo nastať
ohrozenie záujmov Slovenskej republiky,
c) zistenie, že osoba
1. je alebo bola spoločníkom špiónov, teroristov, sabotérov alebo iných osôb
v minulosti odôvodnene podozrievaných z takých aktivít,
2. je alebo bola členom alebo podporovateľom akejkoľvek organizácie, ktorá
sa násilnými, podvratnými alebo inými nezákonnými prostriedkami usiluje odstrániť
demokratický spoločenský poriadok,
3. je pod preukázateľným nátlakom v dôsledku finančnej situácie,
4. je preukázateľne závislá od konzumácie alkoholických nápojov alebo od iných
návykových látok,
5. je alebo bola zainteresovaná na akejkoľvek forme sexuálneho konania, ktoré vedie
k vydieraniu alebo k nátlaku,
6. preukázala svojím konaním alebo vyjadrením nečestnosť, nedôveryhodnosť
vo vzťahu k ochrane utajovaných skutočností,
7. vážne alebo opakovane porušila bezpečnostné predpisy tým, že sa snažila
neoprávnene prenikať do zabezpečených komunikačných alebo informačných systémov,
8. trpí alebo trpela akoukoľvek chorobou alebo mentálnym alebo emočným stavom,
ktorý môže spôsobiť výrazné poruchy v jej úsudku a správaní,
9. je pod preukázateľným nátlakom príbuzných alebo blízkych priateľov, ktorí sú
zneužiteľní cudzou spravodajskou a informačnou službou, teroristickou skupinou,
nelegálnou organizáciou, rizikovou skupinou alebo obdobným jednotlivcom,
10. prijíma neoprávnené platby, dary alebo iné výhody alebo zneužíva postavenie
a funkciu na získavanie neoprávnených požitkov,
11. disponuje s majetkom, ktorého hodnota je neprimeraná priznaným príjmom
a ktorého legálnosť pôvodu nie je schopná alebo ochotná preukázať,
12. absolvovala štúdium, kurz alebo školenie bezpečnostného charakteru na Vysokej
škole Felixa Edmundoviča Dzeržinského KGB Zväzu sovietskych socialistických republík.
Právna úprava zavedená zákonom č. 485/2003 Z. z. v spojení s právnou úpravou
zákona č. 215/2004 Z. z. umožňuje špecializovanému bezpečnostnému orgánu výkonnej
moci účinne zasiahnuť do právneho statusu sudcu Špeciálneho súdu a spochybniť jeho
legitimitu postupom, v rámci ktorého dochádza k zhromažďovaniu osobných údajov
o osobe sudcu vrátane osobných údajov osobitnej kategórie (zdravotný stav, sexuálna
orientácia a intímny život, finančná a majetková situácia, názory a osobné presvedčenie,
rodinné a spoločenské vzťahy), pričom k zhromažďovaniu uvedených údajov môže
dochádzať aj utajovaným spôsobom s následným vyhodnotením tzv. bezpečnostného rizika
v rámci značne širokej správnej úvahy Národného bezpečnostného úradu. Dôvodom
na konštatovanie bezpečnostného rizika môžu byť pritom aj skutočnosti týkajúce
sa ochorenia alebo „emočného stavu“ prekonaného sudcom v minulosti alebo správania
sa „tretích osôb“ v okolí sudcu (rodinných príslušníkov, známych).
Národná rada v tejto súvislosti uviedla, že právnu istotu týkajúcu sa postavenia
sudcov Špeciálneho súdu a taktiež rovnováhu vzájomného vzťahu súdnej, výkonnej
a zákonodarnej moci v danej sfére nastoľuje systém opravných prostriedkov zahŕňajúci
okrem iného plnú jurisdikciu najvyššieho súdu na preskúmanie rozhodnutí Národného
bezpečnostného úradu prostredníctvom právomoci preskúmavať rozhodnutia výboru
Národnej rady Slovenskej republiky na preskúmavanie niektorých rozhodnutí Národného
bezpečnostného úradu (ďalej len „osobitný výbor národnej rady“). Preskúmavanie
rozhodnutí o bezpečnostnej previerke sudcov Špeciálneho súdu je viacinštančné, pričom
v konečnej inštancii prináleží orgánu súdnej moci.
Podľa názoru ústavného súdu právna úprava podmieňujúca výkon funkcie sudcu
Špeciálneho súdu bezpečnostnou previerkou realizovanou v právnom režime zákona
č. 215/2004 Z. z. vytvára stav, keď sa sudcom Špeciálneho súdu môže stať iba osoba,
o ktorej Národný bezpečnostný úrad získava informácie špecifickej osobnej povahy, a to aj
utajeným spôsobom, pričom takto získané informácie môže vyhodnocovať v rámci veľmi
širokej správnej úvahy a prakticky v ktoromkoľvek momente môže spochybniť legitimitu
a legalitu výkonu funkcie sudcu Špeciálneho súdu konkrétnou osobou bez možnosti
kontroly a účinného zásahu Súdnej rady ako ústavného orgánu súdnej moci, ktorému ústava
zveruje pôsobnosť v oblasti zabezpečenia nezávislosti súdnictva a jeho oddelenia od iných
orgánov štátu vrátane rozhodnutí týkajúcich sa výberu, kariérneho postupu a „služobného“
pomeru sudcov. Uvedená právna úprava zároveň nezaisťuje sudcom Špeciálneho súdu
dostatočne účinné prostriedky nápravy, ako to namietala národná rada, pretože osobitný
výbor národnej rady [zriadený a pôsobiaci na základe ústavného zákona č. 254/2006 Z. z. o
zriadení a činnosti výboru Národnej rady Slovenskej republiky na preskúmavanie
rozhodnutí Národného bezpečnostného úradu (ďalej len „ústavný zákon č. 254/2006 Z. z.“)]
a ani najvyšší súd v súvislosti s preskúmavaním rozhodnutí osobitného výboru národnej
rady nemôžu svojím rozhodnutím zmeniť a nahradiť prvostupňové rozhodnutie Národného
bezpečnostného úradu. Majú iba kasačnú právomoc, v rámci ktorej môžu preskúmavané
rozhodnutie zrušiť a vec opakovane vracať na nové konanie a rozhodnutie Národného
bezpečnostného úradu. Jurisdikcia osobitného výboru národnej rady a najvyššieho súdu
je teda úplná, iba pokiaľ ide o rozsah prieskumnej právomoci (možnosti skúmať zistenie
a posúdenie skutkového stavu, ako aj posúdenie právnych otázok), nie je však úplná, pokiaľ
ide o rozsah rozhodovacej právomoci týchto orgánov. S podaním opravného prostriedku
proti rozhodnutiu Národného bezpečnostného úradu, ako aj proti rozhodnutiu osobitného
výboru národnej rady pritom nie je spojený odkladný účinok vo vzťahu k právnemu
postaveniu sudcu Špeciálneho súdu. Pokiaľ ide o postavenie osobitného výboru národnej
rady, ústavný súd navyše konštatuje, že národná rada nereagovala ústavným spôsobom
na výsledok konania ústavného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. PL. ÚS 6/04, keď
nerešpektovala závery a právny názor ústavného súdu vyjadrený v náleze z 19. októbra
2005 v uvedenej veci (uverejnenom v Zbierke zákonov Slovenskej republiky
pod č. 638/2005 Z. z.), čím porušila princípy právneho štátu (m. m. PL. ÚS 12/97).
Za týchto okolností nemožno systém opravných prostriedkov podľa zákona
č. 215/2004 Z. z. a ústavného zákona č. 254/2006 Z. z. považovať za dostatočne účinný
a spôsobilý zaistiť stabilitu a nezávislosť statusu sudcov Špeciálneho súdu. Právne garancie
ochrany osôb, ktorých úlohou je vykonávať súdnictvo, sú pritom inherentnou súčasťou
právnych záruk ochrany súdnych orgánov pred možnými vonkajšími zásahmi alebo
nátlakom, ktorý by bol spôsobilý ohroziť nezávislosť a nestrannosť súdneho rozhodovania
(pozri napr. už spomínaný rozsudok Európskeho súdneho dvora z 19. septembra 2006,
Wilson, C-506/04, Zb. 2006 s. I-8613, bod 51).
Právna úprava § 12 ods. 2, § 14 ods. 2 a § 150a zákona č. 385/2000 Z. z.
podriaďujúca výkon funkcie sudcu Špeciálneho súdu bezpečnostnej previerke realizovanej
v právnom režime zákona č. 215/2004 Z. z. tak neustanovuje primerané a spoľahlivé záruky
vylučujúce možnosť ovplyvňovania výkonu právomoci tohto súdu na presadzovanie
prípadných nezákonných, nelegitímnych či politických záujmov. V tejto súvislosti ústavný
súd pripomína, že Slovensko už má zlú historickú skúsenosť so zneužitím súdnictva
na vykonštruované, politicky motivované súdne procesy z 50. rokov 20. storočia.
Zaradenie sudcu na Špeciálny súd zákonom ustanoveným spôsobom (preloženie
alebo dočasné pridelenie) je v zmysle označenej právnej úpravy podmienené rozhodnutím
orgánu výkonnej moci - Národného bezpečnostného úradu. Tento orgán je oprávnený
zasahovať do činnosti Špeciálneho súdu výkonom svojej právomoci aj tým, že môže
- zrušiť platnosť osvedčenia o bezpečnostnej previerke počas trvania platnosti
osvedčenia,
- neudeliť nové osvedčenie o bezpečnostnej previerke po uplynutí zákonom určenej
lehoty pre platnosť osvedčenia.
Ustanovením podmienky platného osvedčenia o bezpečnostnej previerke podľa
zákona č. 215/2004 Z. z., ako conditio sine qua non vo vzťahu k ustanoveniu a výkonu
sudcovskej funkcie na mieste sudcu na Špeciálnom súde, zákonodarca narušil deľbu moci.
V rámci ústavnej koncepcie systému vzájomných bŕzd a protiváh jednotlivých zložiek
štátnej moci je síce legitímne priznať výkonnej moci určitú mieru ingerencie v rámci
kreovania a niektorých aspektov fungovania moci súdnej, právomoci priznané výkonnej
moci však nemôžu byť konštituované takým spôsobom, aby v konečnom dôsledku
umožňovali prakticky kedykoľvek a náhle „odvolať sudcu“ alebo zasiahnuť do zloženia
senátu prerokúvajúceho konkrétnu vec. Flexibilita postupu Národného bezpečnostného
úradu podľa zákona č. 215/2004 Z. z. a rozsah správnej úvahy, ktorú mu tento zákon
priznáva v súvislosti s posudzovaním a vyhodnocovaním bezpečnostného rizika,
v porovnaní s podstatne menej účinným systémom opravných prostriedkov vo vzťahu
k rozhodnutiam tohto orgánu takýto stav vytvárajú. Výkonnej moci tak zákonodarca priznal
neprimerane silné postavenie, ktoré nie je v súlade so systémom bŕzd a protiváh ako
ťažiskovým prvkom demokratickej formy vlády. Ide o narušenie ústavného princípu deľby
moci spôsobom, ktorý odporuje zásadám implikovaným v koncepcii demokratického štátu
tak, ako ju zaručuje čl. 1 ods. 1 ústavy.
Navrhovateľ namietal, že podmienenie výkonu funkcie sudcu na mieste sudcu
Špeciálneho súdu rozhodnutím Národného bezpečnostného úradu o udelení osvedčenia
podľa § 12 ods. 2, § 14 ods. 2 a § 150a zákona č. 358/2000 Z. z. nerešpektuje deľbu moci
v demokratickom štáte aj tým, že obmedzuje právomoc súdnej rady podľa čl. 141a ods. 4
písm. b) ústavy. Podľa tohto ustanovenia do pôsobnosti Súdnej rady Slovenskej republiky
patrí rozhodovať o pridelení a preložení sudcov.
Súdna rada je ústavný orgán zriadený čl. 141a ústavy v rámci druhého oddielu
jej siedmej hlavy. Týmto zaradením v systematike ústavy je bez pochybností vyjadrená
príslušnosť súdnej rady k súdnej moci. Pôsobnosť súdnej rady podľa čl. 141a ods. 4 ústavy
slúži na vytvorenie mechanizmu zaručujúceho nezávislosť súdnej moci od moci výkonnej.
Národná rada poprela účel tejto právnej úpravy, keď rozhodovanie súdnej rady podmienila
rozhodnutím výkonnej moci zastúpenej Národným bezpečnostným úradom. Pri rozhodovaní
o dočasnom pridelení alebo preložení sudcu na Špeciálny súd má súdna rada povinnosť
zaradiť na miesto sudcu Špeciálneho súdu iba toho sudcu, ktorého za spôsobilého pre výkon
funkcie na tomto súde uzná Národný bezpečnostný úrad. Právna úprava pritom neposkytuje
súdnej rade žiadny účinný prostriedok kontroly záverov Národného bezpečnostného úradu
vo vzťahu k jednotlivým preverovaným osobám kandidátov na miesto sudcu Špeciálneho
súdu. Schválením takéhoto právneho mechanizmu nerešpektovala národná rada zásady
materiálneho právneho štátu chránené čl. 1 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 141a ods. 4 písm. b)
V konaniach o súlade právnych predpisov s ústavou a s kvalifikovanými
medzinárodnými zmluvami (čl. 125 ústavy) má posudzovanie súladu napadnutého právneho
predpisu s čl. 1 ods. 1 ústavy spravidla subsidiárny (podporný, doplňujúci) význam.
V prípadoch vyslovenia nesúladu napadnutého právneho predpisu s ústavným poriadkom
máva prioritu zistenie, že zákon, prípadne iný preskúmavaný všeobecne záväzný právny
predpis nie je v súlade aj s ďalšími ústavnými normami alebo s dohodnutými
medzinárodnými zmluvami. Uvedené však nevylučuje taký stav, keď porušenie zásad
materiálneho právneho štátu je natoľko intenzívne, že samo osebe musí mať za následok
rozhodnutie o nesúlade zákona s ústavou. Vytvorenie orgánu štátu, ktorý sa svojou
podstatou vymyká z rámca štandardnej organizácie verejnej moci v štáte, bez existencie
závažného dôvodu opodstatňujúceho zriadenie takého orgánu štátu samo osebe vážne
ohrozuje podstatu materiálneho právneho štátu. Z toho dôvodu je vytvorenie takého orgánu
nezlučiteľné s ochranou, ktorú zaručuje čl. 1 ods. 1 ústavy v rozsahu princípov a zásad
právneho štátu (obdobne napr. PL. ÚS 6/04).
V nadväznosti na dosiaľ uvedené skutočnosti možno konštatovať, že Špeciálny súd
je súdnym orgánom, ktorý má znaky typické pre súd so špecializovanou súdnou agendou
(legálny právny základ; stály charakter; osobitná vecná pôsobnosť podľa § 14 ods. 2
Trestného poriadku, v rámci ktorej sú vymedzené osobitné kategórie trestných činov patriace
do jeho pôsobnosti; procesný postup podľa všeobecných procesných pravidiel - zákon
č. 301/2005 Z. z.; rozhodovanie v prvej inštancii, pričom proti jeho rozhodnutiam sú
prípustné opravné prostriedky, o ktorých rozhoduje najvyšší súd), ale aj niektoré znaky
mimoriadneho súdneho orgánu (špecifická personálna pôsobnosť vo vzťahu k ústavným
činiteľom a vyšším štátnym funkcionárom nad rámec trestných činov spojených s korupciou
a organizovaným zločinom podľa § 14 ods. 1 a 3 Trestného poriadku v spojení
so špecifickým právnym režimom výberu sudcov a výkonu ich funkcie na tomto súde,
podmieneným dohľadom bezpečnostného orgánu výkonnej moci a s tým spojenými
nedostatočnými právnymi garanciami pred zasahovaním do výkonu ich právomoci). Takto
kreovaný „hybridný“ charakter Špeciálneho súdu, ktorý vznikol spojením označených dvoch
mimoriadnych znakov v jednom orgáne súdneho typu (popri ostatných znakoch typických pre
štandardné špecializované súdy), spôsobuje jeho nejednoznačné zaradenie do systému súdov
Slovenskej republiky, a nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 ústavy, pretože:
- porušuje princíp právnej istoty implikovaný v koncepcii materiálneho právneho štátu,
keď právne postavenie sudcov na Špeciálnom súde spochybňuje možnosťou
Národného bezpečnostného úradu kedykoľvek zrušiť sudcovi osvedčenie
o bezpečnostnej previerke, a tým spôsobiť zánik jeho pôsobenia na Špeciálnom súde
v konaní bez jednoznačných a vopred predvídateľných pravidiel,
- kreuje Špeciálny súd spôsobom, ktorý narúša deľbu moci medzi súdnou mocou
a výkonnou mocou v prospech moci výkonnej, čím porušuje aj zásady
demokratického štátu, osobitne garancie sudcovskej nezávislosti, pričom takto
kreovanému súdnemu orgánu zveruje prakticky výlučnú trestnú jurisdikciu nad
ústavnými činiteľmi a niektorými vyššími štátnymi funkcionármi v súvislosti
s výkonom ich právomoci.
V danom prípade ide o tak závažné porušenie princípov demokratického právneho
štátu, že si vyžiadalo osobitné posúdenie napadnutých právnych predpisov s čl. 1 ods. 1
ústavy a viedlo ústavný súd k záveru o nesúlade čl. I § 1 zákona č. 458/2003 Z. z., § 14
ods. 1 a 3 Trestného poriadku, ako aj o nesúlade § 12 ods. 2, o nesúlade slovného spojenia
„a spĺňa podmienku podľa § 12 ods. 2“ v § 14 a o nesúlade § 150a zákona č. 385/2000 Z. z.
s označeným ustanovením ústavy.
2. K súladu napadnutých právnych predpisov s čl. 141 ods. 1 a 2, čl. 144 ods. 1,
čl. 145 ods. 2 a čl. 148 ods. 1 a 2 ústavy
Podľa čl. 143 ods. 1 ústavy sústavu súdov v Slovenskej republike tvoria najvyšší súd
a ostatné súdy. Podrobnejšiu úpravu sústavy súdov, ich pôsobnosť, organizáciu a konanie
pred nimi má ustanoviť zákon (čl. 143 ods. 2 ústavy).
Termín „zákon“ nemusí označovať výlučne jeden všeobecne záväzný právny predpis
so silou zákona, ale môže zahŕňať neurčitý počet všeobecne záväzných právnych predpisov
s definovaným stupňom právnej sily (obdobne napr. II. ÚS 28/96). Formálnu podmienku
čl. 143 ods. 2 ústavy možno splniť úpravou sústavy súdov, ich pôsobnosti, organizácie
a konania pred nimi v jednom zákone, ako aj v sérii zákonov. Materiálne naplnenie tohto
ústavného zmocnenia však predpokladá súlad obsahu takejto právnej úpravy s ústavnou
úpravou postavenia súdnej moci. Národná rada pri uplatňovaní svojej zákonodarnej
právomoci v súvislosti s reguláciou organizácie a činnosti súdnej moci nemôže kreovať
orgány štátu, ktoré sa formálne radia do sústavy súdov, ale vybočujú z rámcov, ktoré
štruktúru, vlastnosti a funkčné pôsobenie súdnej moci ústavne vymedzujú.
Podľa čl. 141 ods. 1 ústavy v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé
a nestranné súdy. Podľa čl. 144 ods. 1 ústavy sú sudcovia sú pri výkone svojej funkcie
nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou
zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.
Ústava definuje dva podstatné atribúty súdnictva v Slovenskej republike –
nezávislosť a nestrannosť. Nezávislosť súdnej moci a sudcu znamená, že iné orgány
verejnej moci nemajú nijaké oprávnenie vydávať príkazy, ktoré by mohli ovplyvniť
výsledok rozhodovacej činnosti súdu alebo sudcu. Nezávislosť má zásadný význam pre
súdnictvo aj pre sudcov. Účelom nezávislosti súdov je zabezpečiť im také postavenie, ktoré
zodpovedá ich úlohe v právnom štáte, a to tak vo vzťahu k ďalším orgánom štátu
(v horizontálnej úrovni vzťahov), ako aj vo vzťahu k subjektom podliehajúcim ich
jurisdikcii. Všeobecne možno pojem nezávislosť súdov charakterizovať tak, že zahŕňa
rozhodovanie bez akýchkoľvek právnych a faktických vplyvov na výkon ich právomoci,
a taktiež vylúčenie ich podriadenosti pri výkone právomoci komukoľvek inému.
Nezávislosť súdnictva a nezávislosť súdov sú preto späté s plnením tých úloh, ktoré im
v právnom štáte zveruje ústava. V tomto smere ako nezávislosť súdov, tak ani nezávislosť
sudcov nemôže byť nikdy nezávislosťou absolútnou a „samoúčelnou“, keďže sa poskytuje
funkčne pre potreby riadneho výkonu súdnictva. V dôsledku toho ju nemožno považovať
ani za akúsi „výsadu“ súdnej moci, ale (a naopak) za nevyhnutný predpoklad naplnenia jej
zodpovednosti za nestranné a spravodlivé súdne rozhodnutia. Túto skutočnosť napokon
potvrdzuje čl. 141 ods. 1 ústavy, v ktorom sa uvádza, že nezávislé a nestranné súdy
„vykonávajú súdnictvo“, a čl. 144 ods. 1 ústavy uvádza, že sudcovia sú nezávislí
„pri rozhodovaní“, resp. čl. 135 ods. 4 ústavy ustanovuje, že sudcovia ústavného súdu
sa zaväzujú „rozhodovať“ nezávisle a nestranne“ (PL. ÚS 52/99).
Nezávislosť súdnej moci je pojem s dvojitým významom: označuje nezávislosť
súdov (inštitucionálna nezávislosť) a nezávislosť sudcov (individuálna nezávislosť).
Inštitucionálnu nezávislosť súdnej moci nemožno stotožňovať s individuálnou
nezávislosťou sudcov. Právne záruky inštitucionálnej nezávislosti, ako aj individuálnej
nezávislosti by mali byť v spravodlivej rovnováhe s verejným záujmom na tom, aby súdy
a sudcovia plnili svoje poslanie rozhodovať spory nestranne v súlade s platným právnym
poriadkom a s plným rešpektom k právam, ktoré sa priznávajú účastníkom súdnych konaní.
Ústavné zásady nezávislosti súdov a sudcov však nemožno ani oddeľovať, keďže
nezávislosť súdnej moci treba považovať za základný predpoklad nezávislosti sudcov
samých. Nezávislé súdnictvo naopak nemôže existovať bez nezávislých sudcov. V tomto
kontexte možno sudcovskú nezávislosť označiť za pojmový znak súdnej moci
(PL. ÚS 52/99).
Zákonná úprava postavenia Špeciálneho súdu nezaručuje inštitucionálnu nezávislosť
tohto orgánu ani individuálnu nezávislosť jeho sudcov. Výkonná moc prostredníctvom
Národného bezpečnostného úradu má možnosť zasahovať do obsadzovania inštitúcie
Špeciálneho súdu udelením osvedčenia o bezpečnostnej previerke stupňa „Prísne tajné“
alebo rozhodnutím o zániku platnosti tohto osvedčenia, prípadne neudelením nového
osvedčenia po uplynutí doby platnosti, čo je v rozpore s čl. 141 ods. 1 ústavy.
Časovo neobmedzené funkčné obdobie je prostriedkom garancie individuálnej
nezávislosti sudcu. Udelením osvedčenia o bezpečnostnej previerke na zákonom ustanovený
čas, po uplynutí ktorého sa začína nové udeľovanie tohto osvedčenia, sa výkon sudcovskej
funkcie na mieste sudcu na Špeciálnom súde stáva dočasným. Časovo limitované pôsobenie
sudcu na Špeciálnom súde (aj keď nie de iure, ale de facto) prostredníctvom zákonom
ustanovenej doby platnosti bezpečnostnej previerky spojenej s periodickým opakovaním
preskúmania bezpečnostnej spoľahlivosti sudcu Špeciálneho súdu sa spája so skutočnosťou,
že túto bezpečnostnú previerku vykonáva orgán výkonnej moci, pričom pri preskúmaní
bezpečnostnej spoľahlivosti sudcu nie je viazaný procesným zákonným postupom
spĺňajúcim požiadavky spravodlivého procesu (získava alebo využíva údaje získané
aj utajovaným spôsobom a z rôznych zdrojov) a pri svojom rozhodovaní vo veci nemusí
vychádzať výlučne z jednoznačne preukázaných záverov (podstatou bezpečnostnej previerky
je preventívne eliminovať potenciálnu hrozbu – bezpečnostné riziko). Záruky nezávislosti
sudcov Špeciálneho súdu podliehajúcich takejto výraznej „dohľadovej“ právomoci orgánu
výkonnej moci s reálnou možnosťou kedykoľvek spochybniť legalitu aj legitimitu výkonu
funkcie sudcu Špeciálneho súdu sú značne spochybnené. Právne postavenie sudcov na
Špeciálnom súde preto nie je spôsobilé zaručiť sudcovi individuálnu nezávislosť, tak ako to
predpokladá čl. 144 ods. 1 ústavy.
Navrhovateľ namietol taktiež porušenie čl. 141 ods. 2 ústavy, podľa ktorého
sa súdnictvo vykonáva na všetkých stupňoch oddelene od iných štátnych orgánov. Ako už
bolo uvedené, pôsobenie sudcov Špeciálneho súdu vo funkcii, ale aj ich rozhodovacia
činnosť počas pôsobenia na mieste sudcu Špeciálneho súdu nie je oslobodená od zásahov
Národného bezpečnostného úradu. Potenciálny vplyv orgánu výkonnej moci na činnosť
Špeciálneho súdu je natoľko intenzívny, že jej nemožno priznať povahu výkonu súdnictva
oddeleného od iných štátnych orgánov, čo je v rozpore s čl. 141 ods. 2 ústavy.
Pokiaľ národná rada namieta, že v posudzovanej veci nemožno vopred predpokladať
možnosť ovplyvňovania súdnej moci mocou výkonnou a je potrebné striktne vychádzať
z predpokladu ústavného a zákonného výkonu právomoci Národným bezpečnostným
úradom („... inak je totiž v nesúlade s ústavou takmer každá právomoc ktoréhokoľvek
orgánu verejnej moci...“), ústavný súd konštatuje, že výklad a praktická aplikácia práva
orgánmi verejnej moci (vrátane ústavného súdu) musí reagovať na reálne existujúce
spoločenské vzťahy vrátane objektívne možných alternatív ich vývoja. Iba takýto prístup je
v súlade so zmyslom a poslaním – sociálnou funkciou práva. Ústavnoprávne garancie
týkajúce sa inštitucionálnej nezávislosti súdnej moci, ako aj statusu individuálnych
nositeľov tejto moci – sudcov poskytuje ústava prostredníctvom ústavných princípov
nezávislosti súdov (čl. 141 ods. 1 ústavy), nezávislosti sudcov (čl. 144 ods. 1 ústavy)
a oddeleného výkonu súdnictva od iných orgánov verejnej moci (čl. 141 ods. 2 ústavy)
aj v situácii, keď prirodzene deklaruje (predpokladá) a vyžaduje striktne legálny výkon
verejnej moci zo strany všetkých štátnych orgánov (čl. 2 ods. 2 ústavy).
Akceptácia argumentu národnej rady by vo svojich dôsledkoch viedla k popretiu
účelnosti a zmyslu princípov zaručených v ustanoveniach čl. 141 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 144
ods. 1 ústavy, ako aj k popretiu účelnosti a zmyslu samotného princípu deľby moci, ktorý je
fundamentálnym základom moderného konštitucionalizmu, a paradoxne (per argumentum
ad absurdum) by spochybnila samotnú legitímnosť cieľa, ktorý zákonodarca zriadením
Špeciálneho súdu a zavedením inštitútu bezpečnostnej previerky jeho sudcov sledoval. Ak
by totiž úvaha o možnosti excesu Národného bezpečnostného úradu ako bezpečnostného
orgánu výkonnej moci v súvislosti s výkonom jeho právomoci nebola legitímna, tým skôr
by nebolo možné považovať za legitímnu úvahu o možných excesoch súdov a sudcov pri
výkone ich právomoci. V dôsledku toho by nebol legitímny ani na tejto úvahe založený cieľ
spomenutých legislatívnych opatrení spočívajúci v úsilí eliminovať možnosť vydierania,
nátlaku alebo korupčného ovplyvňovania sudcov ako zdroja ich možných excesov
pri výkone sudcovskej právomoci.
Navrhovateľ namietol aj porušenie blanketového zmocnenia udeleného národnej rade
druhou vetou čl. 145 ods. 2 ústavy, podľa ktorého zákon ustanoví:
a) ďalšie predpoklady na vymenovanie za sudcu,
b) ďalšie predpoklady na funkčný postup sudcu,
c) rozsah imunity sudcov.
Hoci to navrhovateľ neuviedol výslovne, z jeho argumentácie možno vyvodiť,
že v okolnostiach prípadu vidí porušenie druhej vety čl. 145 ods. 2 ústavy v tom,
že v prípade sudcov Špeciálneho súdu národná rada ustanovila aj také podmienky výkonu
sudcovskej funkcie na mieste sudcu Špeciálneho súdu, ktoré nemožno zaradiť ani do jednej
z troch skupín podmienok prenechaných na úpravu zákonom.
Ústavný súd konštatuje, že účelom ústavného zmocnenia zákonodarcu na ďalšiu
zákonnú úpravu nie je taxatívne uzatvorené vymedzenie predmetu právnej úpravy
nadväzujúcej na ústavu. Účelom zmocnení, ktoré ústava udeľuje zákonodarcovi na úpravu
zákonom, je určiť minimálny štandard úpravy vzťahov, ktorých právnu reguláciu ústava
zakladá. V prípade zákonnej úpravy postavenia sudcov pri výkone súdnej moci pokladá
napríklad ústavný súd za nezlučiteľnú so zásadami materiálneho právneho štátu takú právnu
úpravu, ktorá by opomenula definovať práva a povinnosti sudcov, a to aj napriek tomu,
že druhom oddiele siedmej hlavy ústava nepoveruje výslovne zákonodarcu, aby vymedzil
práva a určil povinnosti späté s výkonom funkcie sudcu. Nezávislosť súdov ani nezávislosť
sudcov nemožno interpretovať bezmedzne ako právne postavenie, s účelom ktorého
je nezlučiteľné ustanovenie akejkoľvek zákonnej povinnosti adresovanej sudcovi, o priznaní
práv ani nehovoriac. Z toho dôvodu ústavný súd neakceptoval navrhovateľovu
argumentáciu, že zákonná úprava prekračujúca z hľadiska rozsahu predmetu právnej úpravy
okruh otázok taxatívne uvedených v čl. 145 ods. 2 ústavy (napr. stanovenie podmienky veku
sudcu 35 rokov na preloženie na Špeciálny súd) je v rozpore s ústavou, a preto v tejto časti
návrhu navrhovateľa nevyhovel.
Pokiaľ ide o zákonnú podmienku veku 35 rokov, ale aj podmienku „kladného
výsledku bezpečnostnej previerky“, ústavný súd sa navyše stotožňuje s argumentáciou
národnej rady v tom zmysle, že ide o podmienku preloženia (dočasného pridelenia) sudcu
na Špeciálny súd (konkrétny súdny orgán), a nie o ústavne stanovenú podmienku
nadobudnutia alebo trvania sudcovskej funkcie ako takej (čl. 145 ods. 2 ústavy).
3. K námietke o porušení zásady rovnakého zaobchádzania a nesúladu právnej
úpravy odmeňovania sudcov Špeciálneho súdu
Navrhovateľ namietol, že sudcovia Špeciálneho súdu a sudcovia všeobecných súdov
nemajú rovnaké postavenie v zmysle čl. 12 ods. 2 ústavy. Toto tvrdenie vyvodil z právneho
názoru ústavného súdu, podľa ktorého „Skutočnosť, či niekto je, alebo nie je duchovným
v ktorejkoľvek cirkvi, je jeho iným postavením“ (III. ÚS 64/00). V dôsledku použitia tejto
analógie navrhovateľ namietol pozitívnu aj negatívnu diskrimináciu sudcov na Špeciálnom
súde voči sudcom všeobecných súdov, lebo „Sudcovia Špeciálneho súdu sú z dôvodu
svojho iného postavenia v porovnaní so sudcami všeobecného súdu tak znevýhodňovaní ako
aj zvýhodňovaní, pričom obsahom súdnictva, ktoré vykonávajú, je rozhodovanie o vine
a treste v trestnom konaní rovnako platnom pre činnosť sudov Špeciálneho súdu, ako aj pre
sudcov všeobecných súdov.“.
Zákaz diskriminácie ustanovený čl. 12 ústavy je ústavnou zásadou, ktorá vzhľadom
na svoju podstatu a účel presahuje medze základných práv a slobôd a má relevanciu aj pre
výklad a uplatnenie tých noriem ústavy, ktoré sa nevzťahujú na základné práva a slobody.
V materiálnom právnom štáte zákaz diskriminácie predstavuje príkaz, ktorý ústavodarca
adresoval štátu ako jeho pozitívny záväzok.
Právne postavenie sudcov, ich práva a povinnosti týkajúce sa výkonu sudcovskej
funkcie nemožno zaradiť do systému základných práv a slobôd. Základné práva a slobody
sa zaručujú každému, teda aj sudcom, ale v príčinnej súvislosti k výkonu funkcie sudcov
majú pasívnu podobu – sudca pri výkone funkcie má ústavnú povinnosť dodržiavať
základné práva a slobody priznané účastníkom súdnych konaní a ďalším osobám dotknutým
uplatňovaním rozhodovacej právomoci súdov. A predsa, aj právne postavenie sudcov
podlieha zásade zákazu diskriminácie, a to preto, lebo štát je povinný rešpektovať ústavnú
zásadu rovnakého zaobchádzania aj mimo vzťahov, ktorých predmetom sú základné práva
a slobody (čl. 12 ods. 1 prvá veta ústavy).
Národná rada uplatnila svoju všeobecnú zákonodarnú právomoc [čl. 86 písm. a)
ústavy] spôsobom konformným s čl. 145 ods. 2 ústavy, keď sudcom na Špeciálnom súde
ustanovila práva a povinnosti. Túto právomoc však bola povinná uplatniť v súlade
so všetkými normami ústavy a relevantných medzinárodných dohovorov.
Národná rada priznala sudcom na Špeciálnom súde funkčný príplatok v sume
dvojnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve
Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok [ďalej len „priemerná nominálna
mesačná mzda“ (čl. VI bodom 12 zákona č. 458/2003 Z. z., ktorým sa doplnilo znenie § 69
zákona č. 385/2000 Z. z.)], ktorý neskôr zvýšila na šesťnásobok priemernej
nominálnej mesačnej mzdy [zákonom č. 122/2005 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon
č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (Trestný poriadok) v znení neskorších predpisov
a o zmene a doplnení niektorých zákonov; ďalej len „zákon č. 122/2005 Z. z.“].
Európsky súd pre ľudské práva k problematike diskriminácie uviedol: „Rozdielne
zaobchádzanie s osobami v analogickom alebo relevantne podobnom postavení
je diskriminačné, ak nemá objektívne a rozumné odôvodnenie, t. j. ak nesleduje legitímny
cieľ alebo ak neexistuje vzťah rozumnej proporcionality medzi použitými prostriedkami
a zámerom, ktorý sa má uskutočniť.“ (Case of Evans v. the United Kingdom, sťažnosť
č. 6339/05, § 73)
Priznanie funkčného príplatku sudcom na Špeciálnom súde bolo odôvodnené úvahou
o inej (podstatne vyššej) miere ich ohrozenia v porovnaní so sudcami všeobecných súdov
bez ohľadu na skutočnosť, že agendu zverenú do pôsobnosti Špeciálneho súdu pôvodne
vykonávali práve sudcovia všeobecných súdov, a to bez priznania takéhoto finančného
ohodnotenia, pričom zákonodarca na eliminovanie vyššej miery ohrozenia sudcov
Špeciálneho súdu prijal aj ďalšie opatrenia v podobe obligatórneho zabezpečovania ochrany
ich osôb, ich rodinných príslušníkov, ako aj ich obydlí. Vyššiu mieru náročnosti výkonu
sudcovskej funkcie na mieste sudcu na Špeciálnom súde navyše zohľadňuje už úprava
základného platu sudcov na tomto súde (§ 66 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z.) v sume
zodpovedajúcej 1,3 násobku platu poslanca národnej rady bez ohľadu na dĺžku praxe,
t. j. v sume identickej so základným platom sudcu najvyššieho súdu, ako na to vo svojom
stanovisku poukázal aj generálny prokurátor. Napokon, do času rozhodovania ústavného
súdu sa predpoklad národnej rady o podstatne vyššej miere ohrozenia sudcov na Špeciálnom
súde nepotvrdil praktickou skúsenosťou. Sudcovia na Špeciálnom súde neboli vystavení
násiliu alebo hrozbe násilia zo strany subjektov podliehajúcich ich rozhodovacej právomoci
s väčšou intenzitou ani častejšie, ako sudcovia uplatňujúci súdnu moc na ostatných súdoch
Slovenskej republiky. Napriek skutočnému stavu ich ohrozenia národná rada priznala
sudcom na Špeciálnom súde funkčný príplatok v sume podstatne vyššej v porovnaní
so sumami funkčných príplatkov priznávaných v iných prípadoch a následne ho v krátkom
čase (v rozpätí 18 mesiacov) prudko zvýšila z dvojnásobku sumy zodpovedajúcej
priemernej nominálnej mesačnej mzde na šesťnásobok tejto sumy.
Takýto prístup zákonodarcu s prihliadnutím na všetky okolnosti späté so zriadením
Špeciálneho súdu a jeho postavením - predovšetkým s ohľadom na jeho osobitné črty
týkajúce sa osobnej pôsobnosti tohto súdneho orgánu voči držiteľom verejnej moci
a bezpečnostných previerok jeho sudcov, indikuje nebezpečenstvo ohrozenia nestrannosti
sudcov na Špeciálnom súde „skrytou (systémovou) korupciou“ realizovanou štátom.
Priznanie funkčného príplatku vo výške šesťnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy
sudcom na Špeciálnom súde a nepriznanie porovnateľného funkčného príplatku ostatným
sudcom na všeobecných súdoch môže mať totiž racionálny základ a väzbu na legitímny cieľ
v podobe úsilia o zohľadnenie zvýšených nárokov na výkon funkcie (napr. v dôsledku
vyššej miery rizika spojeného s rozhodovaním trestných vecí týkajúcich sa závažnej
organizovanej trestnej činnosti), no zjavne mu chýba vzťah rozumnej proporcionality medzi
použitými prostriedkami a sledovaným zámerom.
Taká zásadná disbalancia v odmeňovaní sudcov Špeciálneho súdu, ako aj sudcov
najvyššieho súdu rozhodujúcich o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam Špeciálneho
súdu v porovnaní s odmeňovaním sudcov „ostatných súdov“ porušuje princíp
proporcionality limitujúci zásahy zákonodarcu do materiálneho zabezpečenia sudcov,
a to tak z hľadiska rešpektovania zásady rovnakého zaobchádzania aplikovateľnej na sudcov
v súvislosti s výkonom ich funkcie (čl. 12 ods. 1 ústavy), na čo zhodne poukázali stanoviská
generálneho prokurátora, súdnej rady a najvyššieho súdu, ako aj z hľadiska rešpektovania
požiadavky zachovania jednotnej sústavy všeobecného súdnictva v štáte v zmysle čl. 143
ods. 1 ústavy, ktorý umožňuje zriaďovanie špecializovaných súdov, no vylučuje kreovanie
alternatívnych prvkov súdnej sústavy, ktoré svojím postavením a väzbami na iné zložky
štátnej moci vybočujú z rámcov ústavne vymedzujúcich postavenie, štruktúru, vlastnosti
a funkčné pôsobenie súdnej moci (predovšetkým prostredníctvom princípov nezávislosti
súdov, nezávislosti sudcov a oddeleného výkonu súdnictva od iných orgánov verejnej
moci).
Legislatívna úprava obsiahnutá v § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. narúša
systémové a koncepčné riešenie statusových otázok sudcov. Mzdová či platová
diferenciácia v rámci výkonu určitého povolania je síce prirodzenou súčasťou života
spoločnosti, preto nemožno rozumne a napokon ani legitímne očakávať jej elimináciu práve
pri výkone sudcovského povolania. Rozdiely v odmeňovaní sudcov však musia, rovnako
ako aj v iných oblastiach výkonu verejných funkcií a zabezpečovania štátnych záležitostí,
vychádzať z kritérií, ktoré majú objektivizovaný základ a vo vzťahu k celkovému systému
odmeňovania platnému pre danú sféru rešpektujú kritériá racionálnosti a primeranosti.
Ústavný princíp nezávislosti sudcov zaručený prostredníctvom čl. 144 ods. 1 ústavy totiž
limituje zásahy zákonodarcu do ich materiálneho zabezpečenia princípom proporcionality,
ktorého zmyslom je garantovať úpravu materiálnych (najmä platových) pomerov sudcov
spôsobom eliminujúcim potenciálne tlaky smerujúce k ovplyvneniu ich rozhodnutí
a všeobecne k ovplyvňovaniu ich chovania pri hľadaní práva (m. m. PL. ÚS 12/05).
Zákonodarcom zvolený rozsah platového zvýhodnenia sudcov Špeciálneho súdu, ako
aj sudcov najvyššieho súdu rozhodujúcich o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam
Špeciálneho súdu v porovnaní s odmeňovaním sudcov „ostatných súdov“ by bolo možné
považovať za zlučiteľný s uvedeným princípom proporcionality iba v prípade, ak by ho bolo
možné odôvodniť okolnosťami mimoriadnej povahy. Žiadne konkrétne dôvody
mimoriadneho charakteru však ústavnému súdu v priebehu konania zo strany národnej rady
v tomto smere uvedené neboli a nevyplývajú ani z relevantných dokumentov týkajúcich sa
legislatívneho procesu (dôvodová správa a záznam z rozpravy národnej rady v súvislosti
s prerokúvaním a schválením zákona č. 122/2005 Z. z.). Zo záznamu z rozpravy národnej
rady zo 17. marca 2005 v súvislosti s prerokúvaním a schválením zákona č. 122/2005 Z. z.
(parlamentná tlač č. 999) vyplýva, že súčasná suma funkčného príplatku napokon priznaná
sudcom Špeciálneho súdu bola odôvodnená takto: „Navrhuje sa v § 69 ods. 2 zvýšiť funkčný
príplatok sudcom pôsobiacim na Špeciálnom súde a sudcom Najvyššieho súdu, ktorí
rozhodujú o opravných prostriedkoch voči rozhodnutiam Špeciálneho súdu, a to
z dvojnásobku na šesťnásobok priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca
v hospodárstve SR. Uvedené je odôvodnené veľkým rizikom vykonávania úkonov
a rozhodovania vo veciach v právomoci Špeciálneho súdu. Ide o najťažšie a najväčšie
trestné kauzy. V súčasnosti upravené platové zvýhodnenie oproti iným sudcom (dvojnásobok
priemernej nominálnej mesačnej mzdy...) sa ukázalo ako nedostatočným a o pôsobenie
na Špeciálnom súde je minimálny záujem.“ Citovaný výrok spolu s absenciou konkretizácie
dôvodov týkajúcich sa vyššieho ohrozenia sudcov Špeciálneho súdu naznačujú, že zvýšenie
príplatku malo skôr charakter „hmotného stimulu“ v súvislosti s ťažkosťami týkajúcimi
sa personálneho obsadenia tohto súdu, ako charakter skutočnej kompenzácie zvýšeného
rizika jeho sudcov.
Naopak, ani pri zriadení Špeciálneho súdu, ani neskôr pri následných novelizáciách
právnej úpravy, ktorá sa ho týka (spravidla z dôvodu odďaľovania začatia jeho činnosti
z dôvodu problémov s jeho organizačno-technickým zabezpečením a personálnym
obsadením) nebolo nikdy preukázané alebo konštatované „nezvládnutie“ súdnej agendy
zverenej do pôsobnosti Špeciálneho súdu všeobecnými súdmi, ktoré ju do zriadenia
Špeciálneho súdu zabezpečovali a aj v súčasnom období rozhodujú niektoré najzávažnejšie
kauzy.
S prihliadnutím na všetky dosiaľ uvedené okolnosti dospel ústavný súd k záveru
o nesúlade § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. s čl. 12 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 144
ods. 1 ústavy. Z hľadiska dodržiavania kautel vyplývajúcich z ústavného princípu rovnosti
zahŕňajúceho požiadavku vylúčenia svojvôle pri odlišovaní právneho statusu subjektov práv
je posudzovaná právna úprava vo vzťahu k ostatným sudcom diskriminačná.
Ústavný súd sa nestotožnil s argumentáciou národnej rady, podľa ktorej
„... vyslovenie nesúladu § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. s ústavou by bolo
v bezprostrednom a neprekonateľnom rozpore prinajmenšom s nedávnym rozhodnutím
ústavného súdu vo veci sp. zn. PL. ÚS 12/05 a v ňom citovanou judikatúrou. Pokiaľ totiž
odporuje princípom právneho štátu opakované pozastavenie nárastu odmeny sudcov
(a národná rada je presvedčená, že skutočne odporuje), a minori ad maius im nepochybne
odporuje aj odňatie takmer 60 percent tejto odmeny.“.
Právny názor vyslovený ústavným súdom v rozhodnutí sp. zn. PL. ÚS 12/05
nevylučuje posúdenie ústavnosti právnej úpravy obsiahnutej v ustanovení § 69 ods. 2
zákona č. 385/2000 Z. z. Z hľadiska porovnania podstatných okolností týkajúcich sa veci
prerokovanej ústavným súdom pod sp. zn. PL. ÚS 12/05 a relevantných okolností tohto
prípadu nejde o analogickú situáciu.
Vo veci sp. zn. PL. ÚS 12/05 posudzoval ústavný súd súlad právnej úpravy týkajúcej
sa odmeňovania sudcov v situácii, keď národná rada založila ustanovením § 77 zákona
č. 385/2000 Z. z. legitímnu nádej sudcov týkajúcu sa vzniku určitých platových nárokov
a následne do nej opakovane zasahovala legislatívnymi opatreniami ad hoc povahy, pričom
nikdy nedošlo k spochybneniu ústavnosti právneho základu takto zmarených legitímnych
očakávaní dotknutej skupiny osôb (žiadnym spôsobom nebol spochybnený súlad
ustanovenia § 77 zákona č. 385/2000 Z. z. s ústavným poriadkom Slovenskej republiky).
V prípade vyslovenia nesúladu ustanovenia napadnutého právneho predpisu
s ústavou alebo s medzinárodnou zmluvou ústavným súdom v konaní podľa čl. 125 ústavy
nemôže protiústavné ustanovenie (v danom prípade § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z.)
od momentu vyvrátenia prezumpcie jeho ústavnosti pro futuro zakladať legitimitu nároku,
ktorý v ňom bol inkorporovaný.
Na rozdiel od rešpektovania nárokov, ktoré vznikli na základe takého ustanovenia
právneho predpisu do okamihu vyslovenia jeho nesúladu s ústavou, uplatnením zásady
ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere, pripustenie vzniku legitímneho očakávania
alebo legitímnej nádeje adresáta právnej normy po kvalifikovanom vyslovení jej rozporu
s ústavným poriadkom by bolo v priamom rozpore s podstatou princípu právneho štátu,
pretože by vo svojich dôsledkoch umožňovalo obchádzanie práva a znemožňovalo
by účinnú ochranu ústavnosti. Rešpektovanie zásady proporcionality pri uplatňovaní
ústavných princípov v rámci aplikácie práva vyžaduje, aby bol princíp právnej istoty
(zahŕňajúci koncept ochrany legitímnej nádeje) uplatňovaný spôsobom zodpovedajúcim
jeho účelu a obsahu, teda tak, aby nespochybňoval, ale posilňoval stabilitu a rešpektovanie
právneho poriadku.
4. K súladu napadnutých právnych predpisov s čl. 148 ods. 1 a 2 ústavy
Navrhovateľ napokon namietol aj nesúlad zákona č. 458/2003 Z. z. a označených
súvisiacich právnych predpisov s čl. 148 ods. 1 a 2 ústavy, podľa ktorého:
(1) Sudcu možno preložiť na iný súd len s jeho súhlasom alebo na základe
rozhodnutia disciplinárneho senátu.
(2) Dôvody prerušenia výkonu sudcovskej funkcie a podmienky na dočasné
pozastavenie výkonu funkcie sudcu alebo na dočasné pridelenie sudcu ustanoví zákon.
V čl. 148 ods. 1 ústava ustanovila podmienky, ktoré predstavujú ústavne dovolený
dôvod preloženia sudcu na iný súd. Dôvody prerušenia výkonu sudcovskej funkcie
a podmienky na dočasné pozastavenie výkonu funkcie sudcu upravené čl. 148 ods. 2 ústavy
predstavujú osobitný, od čl. 148 ods. 1 ústavy oddelený, spôsob zásahu do právneho
postavenia sudcu. Zákon č. 458/2003 Z. z. tieto navzájom nezávislé formy zásahu
do právneho postavenia sudcov zmiešal, ustanovil ďalšie podmienky a ďalší spôsob
preloženia sudcu Špeciálneho súdu na iný súd.
Ak Národný bezpečnostný úrad sudcovi na Špeciálnom súde zruší platnosť
osvedčenia o bezpečnostnej previerke alebo ak Národný bezpečnostný úrad sudcovi
na Špeciálnom súde po uplynutí doby platnosti osvedčenia nevydá nové osvedčenie a sudca
neudelí súhlas na svoje preloženie na súd rozdielny od Špeciálneho súdu, ex lege sa mu
prerušuje výkon funkcie sudcu bez nároku na plat (čl. VI bod 18 zákona č. 458/2003 Z. z.,
ktorým sa doplnil zákon č. 385/2000 Z. z. o ustanovenie § 150a). Zákon tak vytvára
na sudcu neprípustný nátlak, aby udelil súhlas so svojím preložením na iný súd. Účel úpravy
čl. 148 ods. 1 ústavy týkajúcej sa preloženia sudcu na iný súd výlučne s jeho súhlasom
sa však spája s dobrovoľnosťou správania sudcu. Táto dobrovoľnosť v už naznačenom
kontexte predstavuje významnú súčasť ústavných záruk individuálnej nezávislosti sudcu.
Napadnutá právna úprava však ustanovuje právny režim, ktorého účinkom je zbavenie
sudcu výsady dobrovoľnosti udelenia súhlasu s preložením na iný súd, čo má za následok,
že § 150a ods. 3 zákona č. 385/2000 Z. z. nie je v súlade s čl. 148 ods. 1 a 2 ústavy.
5. K súladu napadnutých právnych predpisov s čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1, čl. 12
ods. 1 ústavy a s čl. 6 ods. 1 dohovoru
Navrhovateľ namietol, že právna úprava upravujúca postavenie Špeciálneho súdu
a jeho sudcov nie je v súlade s označenými základnými právami a že nie je ani v súlade
s ľudskými právami podliehajúcimi ochrane dohovorom.
Námietky navrhovateľa v tejto časti smerujú k porušeniu základných, resp. ľudských
práv zaručených účastníkom konania pred Špeciálnym súdom, ako aj základných,
resp. ľudských práv priznaných sudcom na Špeciálnom súde.
Pokiaľ ide o právne postavenie sudcov na Špeciálnom súde, ústavný súd odkazuje
na svoj už uvedený výklad o vzťahu základných práv a slobôd k obsahu a účelu výkonu
funkcie sudcu. Na základe tohto názoru ústavný súd konštatuje, že námietky nesúladu
zákona č. 458/2003 Z. z. a súvisiacich navrhovateľom napadnutých právnych predpisov
so základnými právami a slobodami sudcov na Špeciálnom súde sú neopodstatnené pre
absenciu vzájomnej príčinnej súvislosti. Keďže k porušeniu základných práv a slobôd
namietnutou právnou úpravou nemohlo dôjsť, ústavný súd návrhu v tejto časti nevyhovel.
Vo vzťahu k ochrane základných práv a slobôd účastníkov konania pred Špeciálnym
súdom ústavný súd nemohol vyhovieť návrhu v rozsahu námietky o nesúlade zákona
č. 458/2003 Z. z. a súvisiacich navrhovateľom napadnutých právnych predpisov
so základným právom na zákonného sudcu, resp. základným právom na súdnu ochranu
(právo na spravodlivý proces).
Zrušením platnosti osvedčenia o bezpečnostnej previerke ani nevydaním nového
osvedčenia po uplynutí zákonom určenej lehoty, ktoré navrhovateľ označil za zásah
do práva sudcu na Špeciálnom súde „byť zákonným sudcom“, nemôže dôjsť k porušeniu
základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy. Subjektom tohto základného práva nie je sudca
konajúci vo veci (II. ÚS 43/97). Nesúlad navrhovateľom napadnutých právnych predpisov
s inými normami ústavy zároveň nemá automaticky za následok aj porušenie základného
práva účastníka konania na zákonného sudcu. Výmenou sudcu zákonom ustanoveným
postupom a po splnení podmienok ustanovených zákonom nemôže dôjsť k porušeniu
základného práva na zákonného sudcu. Z tohto dôvodu ústavný súd návrhu v tejto časti
nevyhovel.
6. K súladu napadnutých právnych predpisov s čl. 11 ods. 1 Dohovoru OSN
proti korupcii
Podľa čl. 11 ods. 1 Dohovoru OSN proti korupcii uverejneného oznámením
Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 434/2006 Z. z. so zreteľom
na nezávislosť súdnictva a jeho kľúčovú úlohu v boji proti korupcii každý štát, zmluvná
strana, prijme v súlade so základnými zásadami svojho právneho poriadku a bez toho,
aby sa to dotklo sudcovskej nezávislosti, opatrenia na posilnenie integrity a na zabránenie
možnostiam korupcie u sudcov. Tieto opatrenia môžu zahŕňať aj pravidlá týkajúce
sa správania sudcov.
Slovenská republika namiesto splnenia záväzku voči OSN, ktorý prijala pristúpením
k Dohovoru OSN proti korupcii, túto medzinárodnú zmluvu porušila, lebo opatrenia
zavedené v Slovenskej republike prostredníctvom zákona č. 458/2003 Z. z. a súvisiacich
navrhovateľom napadnutých právnych predpisov neboli prijaté v súlade so základnými
zásadami právneho poriadku Slovenskej republiky. Slovenská republika porušila
podmienku čl. 11 ods. 1 Dohovoru OSN proti korupcii, keď zákonom č. 458/2003 Z. z.
zaviedla opatrenia, ktoré sa negatívne dotkli sudcovskej nezávislosti.
7. K námietke nesúladu zákona č. 458/2003 Z. z. a súvisiacich navrhovateľom
napadnutých právnych predpisov upravujúcich zriadenie a postavenie Úradu
špeciálnej prokuratúry
Navrhovateľ podaním z 25. januára 2009 doručeným ústavnému súdu 24. februára
2009 a následne na verejnom zasadnutí pléna rozšíril argumentáciu obsiahnutú v návrhu
o námietku nesúladu zákona č. 458/2003 Z. z. a súvisiacich ním napadnutých právnych
predpisov upravujúcich zriadenie a postavenie Úradu špeciálnej prokuratúry (predovšetkým
ustanovení § 55b až § 55l zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších
predpisov; ďalej len „zákon č. 153/2001 Z. z.“) s ústavným poriadkom Slovenskej
republiky.
Podľa jeho názoru bol ustanoveniami § 55b až § 55l zákona č. 153/2001 Z. z.
inkorporovanými zákonom č. 458/2003 Z. z. porušený „... ústavný princíp deklarovaný v...
ustanovení čl. 150 Ústavy SR...“, pretože generálnemu prokurátorovi obmedzili právomoc
ukladať tzv. „negatívne“ záväzné pokyny týkajúce sa postupu v trestných veciach patriacich
do pôsobnosti Úradu špeciálnej prokuratúry, vykonať jednotlivé úkony v takýchto veciach
za špeciálneho prokurátora alebo prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry, prípadne
rozhodnúť, že tieto úkony vykoná iný podriadený prokurátor. Podľa navrhovateľa tak Úrad
špeciálnej prokuratúry vykonáva svoju činnosť samostatne a autonómne bez možnosti
ingerencie generálneho prokurátora, čím bol narušený základný princíp prokuratúry, princíp
nadriadenosti a podriadenosti, ktorým bol zaistený dozor nad zachovávaním zákonnosti
samotným orgánom ochrany zákonnosti.
Podľa čl. 149 ústavy prokuratúra Slovenskej republiky chráni práva a zákonom
chránené záujmy fyzických a právnických osôb a štátu.
Podľa čl. 150 ústavy na čele prokuratúry je generálny prokurátor, ktorého vymenúva
a odvoláva prezident Slovenskej republiky na návrh Národnej rady Slovenskej republiky.
Podľa čl. 151 ústavy podrobnosti o vymenúvaní a odvolávaní, právach
a povinnostiach prokurátorov a organizácii prokuratúry ustanoví zákon.
Podľa § 2 zákona č. 153/2001 Z. z. prokuratúra je samostatná hierarchicky
usporiadaná jednotná sústava štátnych orgánov na čele s generálnym prokurátorom, v ktorej
pôsobia prokurátori vo vzťahoch podriadenosti a nadriadenosti.
Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. pôsobnosť prokuratúry vykonávajú
prokurátori
a) trestným stíhaním osôb podozrivých zo spáchania trestných činov a dozorom nad
zachovávaním zákonnosti pred začatím trestného stíhania v rozsahu podľa osobitného
zákona a v prípravnom konaní,
b) dozorom nad zachovávaním zákonnosti v miestach, kde sú držané osoby
pozbavené osobnej slobody alebo osoby, ktorých osobná sloboda je obmedzená na základe
rozhodnutia súdu alebo iného oprávneného štátneho orgánu,
c) uplatňovaním svojich oprávnení v konaní pred súdmi,
d) zastupovaním štátu v konaní pred súdmi, ak tak ustanovuje osobitný zákon,
e) dozorom nad zachovávaním zákonnosti orgánmi verejnej správy v rozsahu
ustanovenom týmto zákonom,
f) podieľaním sa na príprave a realizácii preventívnych opatrení zameraných
na predchádzanie porušovaniu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych
predpisov,
g) podieľaním sa na odstraňovaní príčin a podmienok trestnej činnosti, na prevencii a
na potláčaní kriminality,
h) podieľaním sa na tvorbe právnych predpisov,
i) plnením ďalších úloh, ak tak ustanovuje osobitný zákon alebo medzinárodná
zmluva vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom.
Podľa § 10 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. generálny prokurátor riadi a kontroluje
činnosť všetkých prokuratúr vrátane vojenských prokuratúr. Na plnenie úloh vydáva
služobné predpisy, príkazy a pokyny, ktoré sú záväzné pre všetkých prokurátorov, právnych
čakateľov prokuratúry a ostatných zamestnancov.
Podľa § 10 ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z. v záujme jednotného uplatňovania
zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov vydáva generálny prokurátor
stanoviská, ktoré sú záväzné pre všetkých prokurátorov.
Podľa § 10 ods. 3 zákona č. 153/2001 Z. z. generálny prokurátor vydáva tiež právne
a organizačné akty.
Podľa § 38 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. prokuratúru tvoria tieto štátne orgány:
a) Generálna prokuratúra Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“),
ktorej osobitnou súčasťou s pôsobnosťou pre celé územie Slovenskej republiky je Úrad
špeciálnej prokuratúry (§ 55b až § 55l),
b) krajské prokuratúry,
c) vyššia vojenská prokuratúra,
d) okresné prokuratúry,
e) vojenské obvodné prokuratúry.
Podľa § 53 ods. 1 písm. a) zákona č. 153/2001 Z. z. bezprostredne nadriadeným
prokurátorom je
a) generálny prokurátor, ak ide o námestníka generálneho prokurátora, špeciálneho
prokurátora, krajského prokurátora alebo vyššieho vojenského prokurátora...
Podľa § 55b ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. úrad špeciálnej prokuratúry vykonáva
dozor nad zachovávaním zákonnosti pred začatím trestného stíhania a v prípravnom konaní,
trestne stíha osoby podozrivé zo spáchania trestných činov a uplatňuje oprávnenia
prokurátora v konaní pred súdom, a to vo veciach, ktoré patria do právomoci Špeciálneho
súdu.
Podľa § 55d ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. na čele Úradu špeciálnej prokuratúry
je špeciálny prokurátor, prostredníctvom ktorého generálny prokurátor riadi činnosť Úradu
špeciálnej prokuratúry.
Podľa § 55d ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z. špeciálny prokurátor zodpovedá
za výkon svojej funkcie generálnemu prokurátorovi. Vo veciach patriacich do právomoci
Úradu špeciálnej prokuratúry (§ 55b) generálny prokurátor nie je oprávnený
a) uložiť špeciálnemu prokurátorovi ani prokurátorovi Úradu špeciálnej prokuratúry
pokyn, aby sa nezačalo trestné stíhanie, nevznieslo obvinenie, nepodal návrh na vzatie
obvineného do väzby, vec postúpila na prejednanie inému orgánu, zastavilo trestné stíhanie,
nepodala obžaloba alebo riadny alebo mimoriadny opravný prostriedok v neprospech
obvineného,
b) vykonať úkony za špeciálneho prokurátora alebo prokurátora Úradu špeciálnej
prokuratúry alebo rozhodnúť, že ich vykoná iný podriadený prokurátor.
Podľa § 55e ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z. počet osôb určených na plnenie úloh
Úradu špeciálnej prokuratúry v členení podľa funkcií určuje vláda Slovenskej republiky
na návrh generálneho prokurátora.
Podľa § 55f ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. prokurátorom Úradu špeciálnej
prokuratúry môže byť iba prokurátor generálnej prokuratúry, ktorého vymenúva do tejto
funkcie generálny prokurátor podľa osobitného zákona.
Podľa § 24a ods. 1 zákona č. 154/2001 Z. z. špeciálneho prokurátora volí do funkcie
Národná rada Slovenskej republiky na návrh generálneho prokurátora na základe
výberového konania. Funkčné obdobie špeciálneho prokurátora je päť rokov.
Za špeciálneho prokurátora môže byť zvolený iba prokurátor generálnej prokuratúry.
Z citovaných ustanovení relevantnej právnej úpravy vyplýva, že ústava definuje
prokuratúru Slovenskej republiky (ďalej len „prokuratúra“) ako orgán ochrany práv
a zákonom chránených záujmov fyzických a právnických osôb a štátu (čl. 149 ústavy),
neupravuje však jej organizáciu, štruktúru a činnosť. Na úpravu týchto otázok zmocňuje
Princípy determinujúce organizačnú štruktúru prokuratúry a funkčné vzťahy
pri výkone jej pôsobnosti sú princípmi zákonnými, nie princípmi ústavnými. Z tejto
skutočnosti vyplýva oveľa širšia miera regulatívnej voľnosti zákonodarcu pri úprave
postavenia, činnosti a organizácie prokuratúry, než je to v prípadoch týkajúcich sa
postavenia, činnosti a organizácie súdov. Zákonodarca, ktorý princípy organizácie
a funkčných vzťahov pri výkone pôsobnosti prokuratúry konštituuje, môže taktiež tieto
princípy modifikovať a meniť, prirodzene s ohľadom na rešpektovanie iných ustanovení
ústavy vrátane jej čl. 149 a čl. 150.
Podľa názoru ústavného súdu sa zriadenie Úradu špeciálnej prokuratúry
a vymedzenie jeho postavenia a pôsobnosti nedostáva do rozporu s ústavne definovaným
poslaním prokuratúry ako orgánu ochrany práv a zákonom chránených záujmov fyzických
a právnických osôb a štátu ani do rozporu s ústavne definovaným postavením generálneho
prokurátora, ktorý je v zmysle čl. 150 ústavy „na čele prokuratúry“.
Úradu špeciálnej prokuratúry je zverená pôsobnosť v súvislosti s trestným stíhaním
(okrem iného páchateľov trestných činov uvedených v § 14 ods. 2 Trestného poriadku, t. j.
trestných činov spojených s korupciou a organizovaným zločinom), ktoré sa realizuje podľa
osobitných procesných predpisov. Právomoc generálneho prokurátora je vo vzťahu
k činnosti Úradu špeciálnej prokuratúry obmedzená len čiastočne, pokiaľ ide o oprávnenie
ukladať tzv. „negatívne“ záväzné pokyny týkajúce sa postupu v trestných veciach patriacich
do pôsobnosti Úradu špeciálnej prokuratúry alebo oprávnenie „odňať vec“ prokurátorovi
Úradu špeciálnej prokuratúry alebo tomuto úradu ako takému (§ 55d ods. 1 a 2 zákona
č. 153/2001 Z. z.). Ochrana práv účastníkov trestného konania je pritom zabezpečovaná
predovšetkým súhrnom procesných práv priznaných im osobitným právnym predpisom
(Trestným poriadkom) vrátane systému opravných prostriedkov poskytujúcich im možnosť
obrátiť sa v súvislosti s ochranou svojich práv v konečnom dôsledku na nezávislý súdny
orgán, či už na sudcu pre prípravné konanie (v zákonom vymedzených prípadoch), alebo na
súd konajúci o podanej obžalobe (prípadne o podanom opravnom prostriedku v štádiu
súdneho konania), ktorý je oprávnený (a povinný zároveň) prihliadať aj na prípadnú
nezákonnosť postupu prípravného konania z hľadiska rešpektovania práva na obhajobu.
Zriadenie a postavenie Úradu špeciálnej prokuratúry v systéme orgánov prokuratúry,
ako aj vymedzenie postavenia špeciálneho prokurátora vo vzťahu k postaveniu
a oprávneniam generálneho prokurátora má racionálny základ v úsilí zabezpečiť účinné
právne prostriedky pre odhaľovanie a trestnoprávny postih najzávažnejších foriem trestnej
činnosti a nedostáva sa do konfliktu s princípom ochrany základných práv a slobôd ani
inými princípmi materiálneho právneho štátu či zásadami právneho poriadku Slovenskej
republiky. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že sám navrhovateľ vo svojom návrhu
poukázal na medzinárodnoprávne záväzky Slovenskej republiky poskytnúť osobám
a orgánom špecializujúcim sa na boj s korupciou potrebnú mieru nezávislosti na náležitý
a účinný výkon kompetencií, vylučujúcu akúkoľvek formu potenciálneho ovplyvňovania.
Postavenie Úradu špeciálnej prokuratúry a osobitne špeciálneho prokurátora
v zmysle navrhovateľom napadnutej právnej úpravy nie je natoľko autonómne,
aby predstavovalo popretie riadiacej a kontrolnej právomoci generálneho prokurátora
v zmysle § 10 zákona č. 153/2001 Z. z. Generálny prokurátor je nadriadeným prokurátorom
špeciálnemu prokurátorovi a riadi prostredníctvom neho činnosť Úradu špeciálnej
prokuratúry [§ 53 ods. 1 písm. a), § 55d ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z.]. Špeciálny
prokurátor zodpovedá za výkon funkcie generálnemu prokurátorovi (§ 55d ods. 2 zákona
č. 153/2001 Z. z.), pričom generálny prokurátor má zásadný vplyv pri stanovení počtu
a vymenovaní prokurátorov Úradu špeciálnej prokuratúry a pri voľbe špeciálneho
prokurátora národnou radou (§ 55e ods. 2, § 55f ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. a § 24a
ods. 1 zákona č. 154/2001 Z. z. o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry v znení
neskorších predpisov).
Z uvedených dôvodov považoval ústavný súd návrh v tejto časti za neopodstatnený
a nevyhovel mu s výnimkou vyslovenia nesúladu ustanovenia § 46 ods. 2, ako aj slovného
spojenia „a to vo veciach, ktoré patria do právomoci Špeciálneho súdu“ v ustanovení § 55b
ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z., ktorý však ústavný súd vyslovil z dôvodov uvedených ďalej
(v bode 8 ods. 3 tejto časti nálezu).
8. Zistenia o nesúlade navrhovateľom napadnutých právnych predpisov s ústavným
poriadkom Slovenskej republiky sa dotýkajú predovšetkým ustanovenia čl. I § 1 zákona
č. 458/2003 Z. z. Prostredníctvom nasledujúcich ustanovení zákona č. 458/2003 Z. z.
sa zriadenie Špeciálneho súdu premietlo do úpravy ďalších navrhovateľom napadnutých
zákonov.
Niektoré ustanovenia týchto predpisov, konkrétne § 14 ods. 1 a 3 zákona
č. 301/2005 Z. z.; § 12 ods. 2, slovné spojenie „a spĺňa podmienku podľa § 12 ods. 2“
v § 14, § 69 ods. 2 a § 150a zákona č. 385/2000 Z. z. sa z dôvodov uvedených v odôvodnení
tohto rozhodnutia taktiež dostávajú do rozporu s ústavou a s kvalifikovanými
medzinárodnými zmluvami v rozsahu vymedzenom vo výrokovej časti tohto nálezu.
Ďalšie navrhovateľom napadnuté ustanovenia právnych predpisov nadväzujúcich
na právnu úpravu čl. I § 1 zákona č. 458/2003 Z. z., ktoré predstavujú premietnutie
existencie Špeciálneho súdu do právneho poriadku Slovenskej republiky, prestanú byť
dňom právoplatnosti tohto rozhodnutia samy osebe uplatniteľné. Zachovanie účinnosti
takých ustanovení zákona, ktoré po rozhodnutí ústavného súdu o nesúlade iných ustanovení
zákona nie sú samy osebe uplatniteľné, nie je v súlade s požiadavkou prehľadnosti právneho
poriadku, ktorá je nevyhnutnou vlastnosťou právneho poriadku v materiálnom právnom
štáte. Ústavný súd preto vo vzťahu k týmto ustanoveniam rozhodol tak, ako to je uvedené
v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.
Zvyšné ustanovenia zákona č. 458/2003 Z. z. (neuvedené v bode 1 výrokovej časti
tohto nálezu) buď nevyvolávajú priamy právny účinok (keďže predstavujú novelizáciu
právnych predpisov súvisiacich s právnom úpravou čl. I § 1 zákona č. 458/2003 Z. z.), alebo
ich ústavnosť nie je spochybniteľná (napr. ustanovenia upravujúce postavenie špeciálnej
prokuratúry či ustanovenie ustanovujúce deň nadobudnutia účinnosti zákona
č. 458/2003 Z. z.). Vo vzťahu k týmto ustanoveniam zákona č. 458/2003 Z. z. preto ústavný
súd návrhu navrhovateľa nevyhovel.
9. Dňom vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky strácajú
účinnosť ustanovenia právnych predpisov uvedené v bode 1 jeho výrokovej časti
vyslovujúcej ich nesúlad s ústavou a s označenými medzinárodnými zmluvami (čl. 125
ods. 3 ústavy, § 41a ods. 1 zákona o ústavnom súde).
Rozhodnutie ústavného súdu má vo vzťahu k preskúmavaným právnym predpisom
účinky ex nunc.
Nadväzujúce právne konzekvencie rozhodnutia ústavného súdu podľa čl. 125 ods. 3
ústavy vo vzťahu k existujúcim individuálnym právnym aktom upravuje ustanovenie § 41b
Podľa § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde ak súd v trestnom konaní vydal
na základe právneho predpisu, ktorý neskôr stratil účinnosť v zmysle čl. 125 ústavy,
rozsudok, ktorý nadobudol právoplatnosť, ale nebol vykonaný, strata účinnosti takého
právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia je dôvodom obnovy konania
podľa ustanovení Trestného poriadku.
Za výnimku zo zásady, podľa ktorej výklad zákonov prislúcha predovšetkým
všeobecným súdom, treba považovať výklad ustanovení zákona o ústavnom súde. V danom
prípade ide najmä o výklad tých ustanovení zákona o ústavnom súde, z ktorých možno
vyvodiť právne účinky jeho nálezov vydaných v konaní o súlade právnych predpisov na
konania pred súdmi a inými orgánmi verejnej moci v individuálnych veciach. Konkrétne ide
najmä o ustanovenia § 41a a § 41b v spojení s § 41 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pre označené ustanovenia zákona o ústavnom súde je charakteristické vzájomné
pôsobenie princípu ochrany a zachovania ústavnosti na jednej strane a princípu právnej
istoty na strane druhej. Oba princípy sú neoddeliteľnou súčasťou princípu právneho štátu
vyjadreného v čl. 1 ods. 1 prvej vete ústavy. Princíp ochrany a zachovania ústavnosti sa
realizuje v danom prípade samotným rozhodovaním ústavného súdu v konaní o súlade
právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy a jeho následnými právnymi účinkami
na rozhodnutia, resp. rozhodovanie súdov a iných orgánov verejnej moci v individuálnych
veciach. Princíp právnej istoty sa prejavuje v dvoch smeroch: jednak je založený
na prezumpcii ústavnosti právnych predpisov (až do opačného rozhodnutia ústavného súdu)
a jednak na zachovaní právoplatnosti rozhodnutí súdov a iných orgánov verejnej moci
vychádzajúcich z prezumpcie ústavnosti. Podľa názoru ústavného súdu pri kolízii
spomínaných princípov treba dať prednosť jednoznačne princípu zachovania a ochrany
ústavnosti, a to za súčasného spolupôsobenia bŕzd vyplývajúcich z uplatnenia princípu
právnej istoty (II. ÚS 72/06, IV. ÚS 29/06, mutatis mutandis I. ÚS 51/06).
Opierajúc sa aj o uvedené východiská zákonodarca pri prijímaní zákona o ústavnom
súde rozlíšil vplyv účinkov nálezov ústavného súdu vydaných v konaní o súlade právnych
predpisov na konania pred súdmi a inými orgánmi verejnej moci v individuálnych veciach
na tie, ktoré boli v čase uverejnenia nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov Slovenskej
republiky už právoplatne skončené (§ 41b zákona o ústavnom súde), a tie, ktoré ešte v čase
uverejnenia nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky neboli
právoplatne skončené (§ 41a zákona o ústavnom súde). V oboch prípadoch ale zákonodarca
umožnil v záujme uplatnenia princípu ochrany a zachovania ústavnosti do miery zlučiteľnej
s princípom právnej istoty konvalidovať nepriaznivé účinky rozhodnutí súdov alebo iných
orgánov verejnej moci v individuálnych veciach, ktoré vyplývajú, resp. by vyplývali
z aplikácie ustanovení právnych predpisov, ktoré v konaní o súlade právnych predpisov
označil ústavný súd za nesúladné s ústavou (II. ÚS 355/06, II. ÚS 356/06).
Z dôvodu prevencie prípadných sporov týkajúcich sa výkladu § 41b zákona
o ústavnom súde považuje ústavný súd za dôležité vysloviť, že v rámci aplikácie
označeného ustanovenia zákona o ústavnom súde vyžaduje ústavný poriadok Slovenskej
republiky rešpektovanie princípu proporcionality nastoľujúcej spravodlivú rovnováhu medzi
priznaním práva na obnovu konania v zmysle § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde na
jednej strane a ochranou princípu právnej istoty zahŕňajúceho požiadavku stability
demokratického ústavného systému, jeho inštitúcií a ich rozhodnutí, ako aj ochranu práv
a oprávnených záujmov tretích osôb na strane druhej.
Ustanovenie § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde je aplikovateľné iba na prípady,
keď bol právoplatný, ale ešte nevykonaný rozsudok v trestnom konaní, vydaný na základe
bezprostrednej aplikácie právneho predpisu, ktorý stratil účinnosť podľa čl. 125 ods. 3
ústavy. Ide o taký právny predpis, ktorý vytvára priamy hmotnoprávny základ súdneho
rozhodnutia (trestného rozsudku). V niektorých prípadoch nemožno vylúčiť ani dopad
neústavnosti procesných ustanovení právnych predpisov na aplikovateľnosť § 41b ods. 1
zákona o ústavnom súde vo vzťahu k takýmto rozsudkom. V takýchto prípadoch je však
nevyhnutnou podmienkou existencia priamej príčinnej súvislosti medzi neústavnosťou
aplikovanej procesnej normy a zásahom do základných práv účastníka konania spôsobilého
premietnuť sa do konečného súdneho rozhodnutia (trestného rozsudku).
Vzhľadom na okolnosti daného prípadu, keď zásadné dôvody rozhodnutia ústavného
súdu o nesúlade navrhovateľom napadnutých právnych predpisov s ústavou a s označenými
medzinárodnými zmluvami sa týkajú kolízie inštitucionálneho vymedzenia a postavenia
Špeciálneho súdu v systéme súdov Slovenskej republiky a úpravy postavenia jeho sudcov
s ústavnými princípmi, nie je daná priama príčinná súvislosť medzi povahou ústavným
súdom zisteného nesúladu napadnutých právnych predpisov v rámci abstraktnej ochrany
ústavnosti a obsahom rozhodnutí vydaných Špeciálnym súdom v individuálnych prípadoch.
Právne predpisy, ktorých nesúlad ústavný súd vyslovil v bode 1 výroku tohto nálezu,
nepredstavujú hmotnoprávny základ rozsudkov Špeciálneho súdu v jednotlivých trestných
veciach v zmysle § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde.
Rozhodnutia Špeciálneho súdu vydané v trestnom konaní nie sú týmto rozhodnutím
ústavného súdu dotknuté.
Rovnako nie sú dotknuté platové nároky sudcov Špeciálneho súdu, ktoré vznikli na
základe ustanovenia § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z., do dňa uverejnenia tohto nálezu
v Zbierke zákonov Slovenskej republiky.
Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde sa k rozhodnutiu pripájajú odlišné
stanoviská sudcov Ľudmily Gajdošíkovej, Juraja Horvátha, Jána Lubyho, Lajosa Mészárosa,
Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. mája 2009