Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 69 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (75)PL. ÚS 8/04
PDF · 464.21 KB
No categories available
PL. ÚS 8/04
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
PL. ÚS 8/04-202
Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí konanom 18. októbra 2005
v pléne zloženom z predsedu Jána Mazáka a zo sudcov Jána Auxta, Juraja Babjaka, Eduarda
Báránya, Alexandra Bröstla, Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Juraja Horvátha,
Jána Lubyho, Lajosa Mészárosa a Štefana Ogurčáka o návrhu vlády Slovenskej republiky
na začatie konania o súlade § 8 ods. 8 zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní
v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (antidiskriminačný zákon) s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 prvou vetou a ods. 2 v spojení
s čl. 35 ods. 1 až 3, čl. 36, čl. 37 ods. 2, čl. 39 ods. 1 a 2, čl. 40 a s čl. 42 Ústavy Slovenskej
republiky, za účasti Národnej rady Slovenskej republiky, takto
r o z h o d o l :
1. Ustanovenie § 8 ods. 8 zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní
v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (antidiskriminačný zákon) n i e j e v s ú l a d e s čl. 1 ods. 1 a s čl. 12 ods. 1
prvou vetou a ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
2. Vo zvyšnej časti návrhu na začatie konania n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Návrh na začatie konania, vyjadrenie, stanoviská a výsledky pojednávania
1. Vláda Slovenskej republiky (ďalej len „navrhovateľka“ alebo „vláda“) podala
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) návrh na začatie konania
o súlade § 8 ods. 8 zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých
oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(antidiskriminačný zákon) - ďalej len „antidiskriminačný zákon“ alebo „napadnuté
ustanovenie“ s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 prvou vetou a ods. 2 v spojení s čl. 35 ods. 1 až 3,
čl. 36, čl. 37 ods. 2, čl. 39 ods. 1 a 2, čl. 40 a s čl. 42 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“).
Plénum ústavného súdu návrh na začatie konania podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) prijalo na ďalšie konanie a súčasne nevyhovelo návrhu na
dočasné pozastavenie účinnosti napadnutého ustanovenia.
2. Návrh na začatie konania obsahoval tieto podstatné tvrdenia a dôvody:
«Podľa článku 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický
a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo. Ustanovenie § 8 ods. 8
antidiskriminačného zákona znie: Na zabezpečenie rovnosti príležitostí v praxi
a dodržiavania zásady rovnakého zaobchádzania možno prijať osobitné vyrovnávacie
opatrenia na zabránenie znevýhodneniu súvisiaceho s rasovým pôvodom, alebo etnickým
pôvodom. (...)
Ustanovenie § 8 ods. 8 antidiskriminačného zákona porušuje princíp právnej istoty
vo viacerých smeroch.
A) Zo znenia § 8 ods. 8 antidiskriminačného zákona nie je zrejmý účel osobitných
vyrovnávacích opatrení a nie sú jasne definované ani podmienky, na základe ktorých môžu
byť osobitné vyrovnávacie opatrenia prijaté. (...)
Prvou podmienkou prijatia týchto opatrení je, že majú sledovať „zabezpečenie
rovnosti príležitostí v praxi“. Ustanovením podmienky na prijatie týchto opatrení a zároveň
účelu „zabezpečiť rovnosť príležitostí v praxi“ implikuje § 8 ods. 8 antidiskriminačného
zákona, že rovnosť príležitostí má dve roviny – teoretickú (ustanovenú zákonom)
a praktickú (pri aplikácii, resp. používaní zákona). Vzhľadom na to, že antidiskriminačný
zákon nedefinuje rovnosť príležitostí v praxi a teda nedefinuje ani, kedy je táto rovnosť
porušená, môžeme konštatovať, že § 8 ods. 8 antidiskriminačného zákona ustanovuje
možnosť v konkrétnej situácii na základe voľnej úvahy, bez akýchkoľvek zákonných kritérií
a pre neznámeho adresáta (osobu, ktorá bude § 8 ods. 8 aplikovať, resp. používať)
rozhodnúť o tom, že nie je zabezpečená rovnosť príležitostí v praxi a prijať opatrenia,
ktorých obsah nie je zrejmý na to, aby táto „nerovnosť príležitostí v praxi“ bola
odstránená, resp. „rovnosť príležitostí v praxi“ bola zabezpečená.
„Zabezpečenie dodržiavania zásady rovnakého zaobchádzania“ je druhou
podmienkou na prijatie osobitných vyrovnávacích opatrení. Podľa § 3 ods. 1
antidiskriminačného zákona je každá fyzická osoba alebo právnická osoba povinná
dodržiavať zásadu rovnakého zaobchádzania v zákonom ustanovených oblastiach (oblasti
podľa § 5 a 6 antidiskriminačného zákona). Túto povinnosť vyjadruje antidiskriminačný
zákon explicitne a pre prípady jej nedodržania ustanovuje prostriedky právnej ochrany
v § 9 až 11. Vychádzajúc z definície zásady rovnakého zaobchádzania (§ 2 ods. 1)
antidiskriminačný zákon ustanovuje aj povinnosť prevencie (prijímať opatrenia na ochranu
pred diskrimináciou). Ustanovenie § 8 ods. 8 antidiskriminačného zákona však mimo
prostriedkov právnej ochrany umožňuje neznámemu adresátovi prijať opatrenia, ktorých
obsah nie je zrejmý na to, aby bola zásada rovnakého zaobchádzania dodržiavaná, pričom
nie je zrejmé, či ide o prijímanie opatrení ak došlo k porušeniu predmetnej zásady alebo
o preventívne opatrenia.
Cieľom antidiskriminačného zákona je, aby ak dôjde k porušeniu povinnosti
dodržiavať zásadu rovnakého zaobchádzania súd takéto porušenie vyriekol a uložil
povinnosť nápravy (v rozsahu podľa § 9 ods. 2 a 3). Vysloviť porušenie zásady rovnakého
zaobchádzania teda umožňuje antidiskriminačný zákon len súdu a v riadnom konaní, kde je
porušenie tejto zásady predmetom dokazovania. § 8 ods. 8 antidiskriminačného zákona
zveruje bez akýchkoľvek kritérií a neznámemu adresátovi oprávnenie prejudikovať alebo
rozhodnúť, že by mohlo dôjsť alebo došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania,
čím zasahuje do právomoci súdu a do režimu, ktorý zákon predpokladá ako režim „nápravy
a sankcií“ ak k porušeniu tejto zásady dôjde.
Zabezpečenie rovnosti príležitostí v praxi a dodržiavanie zásady rovnakého
zaobchádzania sú kumulatívnymi podmienkami na prijatie osobitných vyrovnávacích
opatrení. Z vyššie uvedeného však vyplýva, že nie je jasné, kedy dôjde k naplneniu týchto
podmienok a na základe akých kritérií a kto bude o „nerovnosti príležitostí v praxi“
a o „nedodržiavaní zásady rovnakého zaobchádzania“ rozhodovať. Potenciálni adresáti
tejto normy budú teda rozhodovať bez jasných kritérií a teda aj nejednotne, keďže § 8 ods. 8
ponecháva rozhodnutie v tak závažnej veci, ako je možný zásah do základných práv
a slobôd, čisto na ľubovôľu a úvahu osôb, aplikujúcich toto ustanovenie.
B) Adresát, resp. osoba, ktorá je oprávnená prijať osobitné vyrovnávacie opatrenia
podľa § 8 ods. 8 antidiskriminačného zákona nie je zrejmý. (...)
Takéto určenie, resp. neurčenie osoby, ktorá je oprávnená prijať osobitné
vyrovnávacie opatrenia je neprijateľné najmä z toho dôvodu, že môže ísť, a vo väčšine
prípadov zrejme aj pôjde, o orgány verejnej moci – či už orgány územnej samosprávy alebo
štátne orgány. Tieto môžu v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy konať len na základe ústavy, v jej
medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nie je možné, aby oprávnenie
orgánu verejnej moci prijímať opatrenia, navyše opatrenia v oblasti základných práv
a slobôd podľa druhej hlavy ústavy, bolo ustanovené bez toho, aby bola jasne určená
príslušnosť – teda ktorý orgán a za akých podmienok môže osobitné vyrovnávacie opatrenia
prijať.
C) Nie je zrejmý rozsah osobitných vyrovnávacích opatrení a teda ani ich obsah.
(...) V ustanovení § 8 ods. 8 antidiskriminačného zákona sa používa pojem „osobitné
vyrovnávacie opatrenia“, ktorý však nie je ani v antidiskriminačnom zákone, ani v inom
zákone definovaný – ide o pojem, ktorého obsah nie je známy. Z ustanovenia cieľa, ktorý
majú tieto opatrenia dosiahnuť, je možné odvodiť, že má ísť o opatrenia, ktoré majú
odstrániť znevýhodnenie súvisiace s rasovým pôvodom alebo etnickým pôvodom, pričom
však naďalej zostáva nejasný obsah týchto opatrení.
Nejasnosť a chýbajúca definícia tohto pojmu, resp. chýbajúci aspoň demoštratívny
výpočet či naznačenie obsahu a limitov týchto osobitných vyrovnávacích opatrení dostávajú
osoby, ktoré budú tieto opatrenia prijímať do stavu právnej neistoty, keďže ani z výkladu
pojmu nie je zrejmé, čo môže byť obsahom „osobitných vyrovnávacích opatrení“ a ako sa
majú realizovať.
Nejasnosť, viacvýznamnosť a vágnosť pojmu „osobitné vyrovnávacie opatrenia“
teda vytvára stav interpretačnej neistoty, čo je v rozpore s princípom právnej istoty
zakotveným v čl. 1 ods. 1 ústavy. Táto nejasnosť a vágnosť pojmu je o to závažnejšia, že
oblasti, v ktorých by sa mali osobitné vyrovnávacie opatrenia prijímať, patria medzi oblasti
základných práv a slobôd podľa druhej hlavy ústavy a z tohto dôvodu je nevyhnutné, aby
bol jasne ustanovený obsah a rozsah, ako aj podmienky, za ktorých sa budú osobitné
vyrovnávacie opatrenia prijímať, keďže ich prijatím môže dôjsť k obmedzeniu či modifikácii
základných práv a slobôd iných osôb.
Osobami oprávnenými prijímať osobitné vyrovnávacie opatrenia podľa
antidiskriminačného zákona budú aj orgány verejnej moci, čo v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy
vyžaduje, aby tieto orgány konali len na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu
a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Vzhľadom na požiadavku čl. 2 ods. 2 je nevyhnutné, aby
zákon jasne a jednoznačne, bez možnosti nejednotného a účelového výkladu, ustanovil
podmienky, spôsob prijímania a obsah osobitných vyrovnávacích opatrení, ako aj osoby,
ktoré sú oprávnené tieto opatrenia prijímať.
(...) Je zrejmé, že § 8 ods. 8 antidiskriminačného zákona ponecháva o. i. aj orgánom
verejnej moci možnosť konať na základe vlastnej úvahy a z vlastného rozhodnutia, čo je
v rozpore s princípom právnej istoty.
(...) Vágnosť a interpretačná nejasnosť predmetného ustanovenia umožňuje, aby
v druhovo rovnakých prípadoch boli prijaté odlišné osobitné vyrovnávacie opatrenia,
resp. aby v jednom prípade boli tieto opatrenia prijaté a v inom, druhovo rovnakom prípade
nie.
(...) Keďže základným cieľom antidiskriminačného zákona je zamedziť tomu, aby o. i.
rasový či etnický pôvod boli dôvodom na znevýhodňovanie či zvýhodňovanie osôb, nemajú
osobitné vyrovnávacie opatrenia zmysel pre zabezpečenie univerzálnej rovnosti.
Cieľ vyrovnávacích opatrení, tak ako ho implikuje § 8 ods. 8 antidiskriminačného
zákona, sa dá vysvetliť aj tým spôsobom, že existujú určité objektívne znevýhodnenia
súvisiace s rasovým či etnickým pôvodom, ktoré automaticky diskvalifikujú osoby určitej
rasy či etnika pri prístupe k jednotlivým právam či pri ich realizácii, a osobitné
vyrovnávacie opatrenia majú slúžiť na to, aby mohli vôbec svoje práva v zákonom
ustanovených oblastiach realizovať. Ak by sme však prijali tento cieľ predmetného
ustanovenia, potom sa dostávame do rozporu s čl. 12 ods. 1 prvá veta ústavy, ktorá hovorí,
že „Ľudia sú si rovní v dôstojnosti i v právach.“. Takýto cieľ osobitných vyrovnávacích
opatrení by zároveň implikoval, že osoby určitej rasy alebo etnika, o ktorých tak rozhodne
neznámy adresát na základe nejasných a vágnych podmienok, sú „menejcenné“, resp. nie
sú rovné osobám inej rasy či etnika. Všeobecný princíp rovnosti však vyjadruje rovnosť
všetkých ľudí v dôstojnosti a právach bez ohľadu na ich príslušnosť k rase alebo etnickej
skupine. (...)
V zmysle čl. 12 ods. 3 má každý právo rozhodovať o svojej národnosti
a ovplyvňovanie tohto rozhodovania sa zakazuje. (...) Ak sa teda prijmú osobitné
vyrovnávacie opatrenia pre osoby určitej etnickej príslušnosti, nie je možné vylúčiť z týchto
opatrení nikoho, kto sa k danej etnickej príslušnosti prihlási. Inými slovami by išlo
o osobitné vyrovnávacie opatrenia, ktoré by sa vzťahovali na všetkých, pretože nie je možné
zakázať komukoľvek, aby sa hlásil k určitej etnickej skupine, resp. etnickej príslušnosti.
(...) Zákonodarca teda na základe nedefinovaného kritéria a teda nejasného určenia
ustanovil okruh osôb, v prospech ktorých je možné prijať osobitné vyrovnávacie opatrenia
a ktoré z dôvodov príslušnosti k rase, resp. rasového pôvodu alebo z dôvodov príslušnosti
k etnickej skupine, resp. etnického pôvodu budú oprávnené tieto opatrenia využívať,
resp. uplatňovať si práva a zvýhodnenia z nich vyplývajúce.»
E) Nejasnosť a nezrozumiteľnosť napadnutého ustanovenia
«Ustanovenie § 8 ods. 8 antidiskriminačného zákona (...) je nezrozumiteľné
a nejasné. Formulácia tohto ustanovenia vytvára stav, ktorý umožňuje jeho rôznorodý
a účelový výklad, čím sa zakladá stav právnej neistoty. Navyše táto interpretačná nejasnosť
a právna neistota bude pôsobiť v tak citlivej a zásadnej oblasti, akou bezpochyby sú
základné práva a slobody, čo len zvyšuje nevyhnutnosť jasnej a zrozumiteľnej úpravy, bez
možností rôznorodého a účelového výkladu. Vzhľadom na vyššie uvedené navrhovateľ
zastáva názor, že ani na základe všeobecného interpretačného pravidla, t. j. čl. 152 ods. 4
ústavy, nie je v danom prípade možné vytvoriť stav právnej istoty u adresátov citovanej
právnej normy o správaní, ktorým naplnia, resp. neporušia jej obsah. § 8 ods. 8
antidiskriminačného zákona je preto podľa názoru navrhovateľa v rozpore s článkom 1
ods. 1 ústavy.
Namietaný nesúlad § 8 ods. 8 antidiskriminačného zákona s čl. 12 ods. 1 prvá veta
a ods. 2 ústavy v spojení s čl. 35 ods. 1 až 3, čl. 36, čl. 37 ods. 2, čl. 39 ods. 1 a 2, čl. 40
Ustanovenie § 8 ods. 8 inými slovami hovorí, že na to, aby sa zaobchádzalo
s osobami určitej rasy alebo etnika rovnako ako s inými, je v určitých (antidiskriminačným
zákonom nedefinovaných situáciách) možné prijať osobitné vyrovnávacie opatrenia.
Uvedené ustanovenie teda implikuje, že osoby určitej rasy alebo etnika sú v určitých
prípadoch a za splnenia určitých podmienok (ktoré však zákon nedefinuje) z objektívnych
príčin diskvalifikované a bez vyrovnávacích opatrení nemajú, resp. by nemali možnosť
prístupu k svojim právam a ich realizácii – v tomto prípade aj základným právam uvedeným
nižšie. Ustanovenie § 8 odsek 8 teda ide proti zásade rovnosti ľudí v dôstojnosti
a v právach, keďže hovorí, že táto rovnosť bude dosiahnutá len prijatím osobitných
vyrovnávacích opatrení.
Osobitné vyrovnávacie opatrenia teda môžeme považovať za určité osobitné právo,
ktorého adresátom nie sú konkrétne osoby s konkrétnym znevýhodnením v konkrétnej
situácii, ale určité rasové alebo etnické skupiny bez ohľadu na to, či ich jednotliví
príslušníci alebo osoby, ktoré napĺňajú kritérium danej rasy či etnicity, sú skutočne
znevýhodnení. (...) Vzhľadom na vyššie namietanú vágnosť a nejasnosť ustanovenia § 8
ods. 8 sa otvárajú možnosti na akékoľvek zvýhodnenie, či už ide o systém kvót alebo iné
automatické zvýhodňovanie.
Článok 12 ods. 1 ustanovuje zásadu rovnosti ľudí v dôstojnosti a v právach – teda
priznáva rovnaké práva všetkým ľudským bytostiam.
Článok 12 ods. 2 ústavy zabezpečuje univerzálnosť rovnosť v základných právach
a slobodách všetkých, a to bez ohľadu na odlišnosti spočívajúce v ich osobe a postavení.
Odlišnosti, ktoré ústava vo vzťahu k zachovaniu rovnosti v základných právach a slobodách
akceptuje, sa týkajú pohlavia, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného
zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo etnickej
skupine, majetku, rodu alebo iného postavenia, ktoré je potrebné v konkrétnom prípade
rešpektovať v snahe neporušiť princíp univerzálnosti rovnosti. Jednotlivé skutočnosti, ktoré
môžu byť dôvodom prirodzenej nerovnosti ľudí sú preto upravené v ústave príkladmo
a dávajú priestor na to, aby nikto nemohol byť z týchto dôvodov poškodzovaný,
zvýhodňovaný alebo znevýhodňovaný. (...)
Z ustanovení § 5 ods. 2 a § 6 ods. 2 antidiskriminačného zákona vyplýva, že zásada
rovnakého zaobchádzania sa uplatňuje len v spojení s právami ustanovenými osobitnými
zákonmi, ktoré upravujú spoločenské vzťahy v oblastiach vecnej pôsobnosti
antidiskriminačného zákona.
Z dikcie § 8 ods. 8 antidiskriminačného zákona vyplýva, že sa vzťahuje na všetky
oblasti, ktoré sú vo vecnej pôsobnosti antidiskriminačného zákona – teda vo všetkých týchto
oblastiach je možné prijímať osobitné vyrovnávacie opatrenia.
(...) Vzhľadom na to, že ustanovenie § 8 ods. 8 sa vzťahuje na všetky oblasti vecnej
pôsobnosti antidiskriminačného zákona, podľa § 5 a 6 antidiskriminačného zákona je
potrebné preukázať, že tieto ustanovenia sa vzťahujú aj na práva, ktoré patria medzi
základné práva a slobody podľa druhej hlavy ústavy.
Všetkých základných práv a slobôd, ktorých sa antidiskriminačný zákon dotýka je
možné domáhať sa v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy v medziach zákonov, ktoré vykonávajú
predmetné články ústavy, zakotvujúce jednotlivé základné práva a slobody. Uvádzame teda,
ktorých základných práv a slobôd sa antidiskriminačný zákon dotýka, v ktorých osobitných
zákonoch sú predmetné vzťahy upravené a teda v ktorých oblastiach základných práv
a slobôd je možné vzhľadom na § 8 ods. 8 antidiskriminačného zákona prijímať osobitné
vyrovnávacie opatrenia. (...)
Z vyššie uvedeného je teda zrejmé, že antidiskriminačný zákon sa dotýka viacerých
základných práv a slobôd podľa druhej hlavy ústavy. Základné práva a slobody sa podľa
čl. 12 ods. 2 ústavy zaručujú všetkým, bez ohľadu na o. i. aj rasu alebo príslušnosť
k etnickej skupine. Nikoho teda nie je možné v súvislosti s prístupom a realizáciou
základných práv a slobôd poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať z dôvodu rasy
alebo etnickej príslušnosti. Čl. 12 ods. 2 ústavy teda zakazuje z dôvodov tam uvedených
nielen negatívnu diskrimináciu (znevýhodňovanie a poškodzovanie), ale aj tzv. „pozitívnu“
diskrimináciu (zvýhodňovanie). (...)
Ak je v právnom predpise zakotvené odlišné zaobchádzanie s odlišnými
jednotlivcami, musí existovať legitímny dôvod pre takúto diferenciáciu. Odlišnosť
spočívajúca v rasovom pôvode alebo etnickom pôvode však nie je legitímnym dôvodom na
preferenčné zaobchádzanie. Je totiž dôvodom, ktorý ústava výslovne zakazuje. Preferenčné
zaobchádzanie a priori posilňuje bežné stereotypy, že určité skupiny nie sú schopné
dosiahnuť úspech, resp. využívať svoje práva bez osobitnej ochrany, osobitného
zvýhodnenia založeného na charakteristike, ktorá nemá žiadnu súvislosť s osobnou
hodnotou každej ľudskej bytosti. Tzv. „pozitívna“ diskriminácia vysiela signál
o podradenosti určitej skupiny, ktorá by sa za rovnakých šancí „nevedela presadiť“.
Osobitné vyrovnávacie opatrenia ponižujú ľudskú dôstojnosť a jedinečnosť všetkých, na
ktorých sa vzťahujú. Sú nespravodlivé v princípe aj v praxi, pretože rozdeľujú spoločnosť
a vytvárajú kasty. (...)
Zastávame názor, že rovnaká situácia nastáva aj pokiaľ ide o základné práva,
ktorých sa dotýka antidiskriminačný zákon. Ustanovenie § 8 ods. 8 antidiskriminačného
zákona zvýhodňuje pri prístupe k vyššie uvedeným základným právam z dôvodu rasového
pôvodu a etnického pôvodu a tým obmedzuje, resp. dotýka sa práv iných občanov len
z dôvodu zlepšenia postavenia príslušníkov určitej rasy alebo etnickej skupiny. Na základe
vyššie uvedeného zastáva navrhovateľ názor, že § 8 ods. 8 antidiskriminačného zákona je
v rozpore s čl. 12 ods. 2 ústavy v spojení s článkami ustanovujúcimi predmetné základné
práva a slobody – teda čl. 35 ods. 1 až 3, čl. 36, čl. 37 ods. 2, čl. 39 ods. 1 a 2, čl. 40
a čl. 42.»
3. Na základe uvedeného právneho stavu vláda navrhla, aby ústavný súd prijal tento
nález:
„Ustanovenie § 8 ods. 8 zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní
v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (antidiskriminačný zákon) nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 a s čl. 12 ods. 1 prvá veta
a ods. 2 v spojení s čl. 35 ods. 1 až 3, čl. 36, čl. 37 ods. 2, čl. 39 ods. 1 a 2, čl. 40 a čl. 42
4. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý bol požiadaný o stanovisko v súlade
s § 39 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu vlády, uviedol:
«K návrhu Vlády Slovenskej republiky podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy
Slovenskej republiky o súlade § 8 ods. 8 zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní
v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou podávame toto stanovisko:
Zdôrazňujeme ustanovenie § 8 ods. 8 antidiskriminačného zákona, podľa ktorého
„na zabezpečenie rovnosti príležitostí v praxi dodržiavania zásady rovnakého
zaobchádzania možno prijať osobitne vyrovnávacie opatrenia na zabezpečenie
znevýhodňovaniu súvisiaceho s rasovým pôvodom, alebo etnickým pôvodom“.
Jednou zo zásad právnych predpisov je jasné definovanie pojmov, aby ich bolo
možné definovať ako pojmy jasné z hľadiska ich výkladu. To sa týka aj stanovenia
podmienok, ktoré takisto musia byť definované zreteľne, bez možnosti rôzneho výkladu.
V danom prípade sa týka aj definovania pojmu „osobitné vyrovnávacie opatrenia“.
Antidiskriminačný zákon nedefinuje rovnosť príležitosti v praxi, čo v prípade
ustanovenia § 8 ods. 8 zákona znamená, že toto ustanovenie umožňuje výklad na základe
voľnej úvahy, a teda aj možnosť voľného výkladu v tom, že nie je zabezpečená rovnosť
príležitosti v praxi.
Porušenie zásad každého zákona je vecou súdu, pokiaľ je k nemu podaný návrh, aby
sa vysporiadal s výkladom konkrétneho zákona a aby v konečnom dôsledku určil, či došlo
k porušeniu zákona, alebo nie, resp. v akom rozsahu. Záver súdu vždy závisí od rozsahu
vykonaného dokazovania.
Preto je nevyhnutné, aby predovšetkým zákon jasne určil rozsah práv, oprávnení,
ako aj záväzkov vo vzťahu k dotknutým subjektom a aby zákon bol určitý a adresný. Pokiaľ
zákon anonymnému adresátovi dáva oprávnenie prejudikovať, či došlo k porušeniu zákona
alebo nie, je to v rozpore so zákonom.
Anonymní adresáti podľa anitidiskriminačného zákona, podľa právnej úpravy budú
môcť rozhodovať bez jasných pravidiel a kritérií, čo už okrem uvedeného je v rozpore
so základnými zásadami práv a slobôd. Takéto rozhodovanie, čo do obsahu, však podľa
právnej úpravy nestanovuje, ani ktorý orgán bude vecne príslušný rozhodnúť, čo je takisto
v rozpore aj so zásadami procesného konania.
Ustanovenie § 8 ods. 8 antidiskriminačného zákona vo svojom obsahu je
nezrozumiteľné a nejasné, ktoré v konečnom dôsledku pripúšťa rôznorodý a účelový výklad.
Súhlasíme preto so stanoviskom navrhovateľa, že v danom prípade nie je možné
vytvoriť stav právnej istoty u adresátov právnej normy o správaní, ktorým naplnia, resp.
porušia jej obsah. § 8 antidiskriminačného zákona je v rozpore s Ústavou Slovenskej
republiky, v rozsahu ako to uvádza vo svojom návrhu navrhovateľ, preto Najvyšší súd
Slovenskej republiky navrhuje návrhu vyhovieť.»
5. Generálny prokurátor Slovenskej republiky, ktorý bol požiadaný v súlade s § 39
ods. 2 zákona o ústavnom súde o stanovisko k návrhu vlády, sa v plnom rozsahu stotožnil
s dôvodmi uvedenými v návrhu na začatie konania.
6. Dôvodová správa k napadnutému ustanoveniu, ktoré bolo výsledkom
pozmeňovacieho návrhu zo spoločnej správy výborov Národnej rady Slovenskej republiky
(ďalej len „národná rada“), obsahuje len odkaz na to, že podľa čl. 5 aproximovanej
Smernice Rady č. 2000/43/ES (ďalej len „smernica“) sa predpokladá prijatie takýchto
(rozumej vyrovnávacích) opatrení. Táto dôvodová správa sa predložila až v národnej rade
po tom, ako bol akceptovaný pozmeňovací návrh na doplnenie § 8 ods. 8
antidiskriminačného zákona.
7. Národná rada sa k návrhu vlády vyjadrila písomne a na verejnom ústnom
pojednávaní zástupca národnej rady vychádzajúc z písomného stanoviska národnej rady
uviedol tieto podstatné skutočnosti:
„Národná rada pokladá za (...) dôležitú najmä tú časť návrhu, ktorá sa týka (...)
nesúladu § 8 ods. 8 s čl. 1 ods. 1 ústavy. (...) v tom prípade národná rada pokladá tento
problém za vec precedenčného významu. Podľa názoru národnej rady je otázka vymedzenia
kritérií, na základe ktorých sa bude určovať istota alebo právna istota daná právnou
úpravou nielen vo vzťahu k tomuto konaniu, ale vlastne ku každému konaniu, kde bude
existovať príbuzná námietka nesúladu všeobecne záväzného právneho predpisu s Ústavou
Slovenskej republiky z dôvodu nízkej miery právnej istoty vytvorenej tou-ktorou právnou
úpravou.
Vláda Slovenskej republiky namieta alebo označuje za dôvod, pre ktorý § 8 ods. 8
antidiskriminačného zákona nie je v súlade s ústavou, vágnosť tejto úpravy. Vágnosť
odôvodňuje (...) cez niekoľko prvkov, jeden z nich je postavenie subjektu alebo adresáta
oprávnenia urobiť osobitné vyrovnávacie opatrenie (...). Národná rada vysvetlila, že sa
nazdáva, že otázka subjektu nie je taká absolútne hmlistá, ako sa môže zdať len cez § 8 ods.
8, pretože v kontexte celej ústavnej úpravy je rad pravidiel, ktoré obmedzujú možnosť
nakladania s § 8 ods. 8 zákona živelným spôsobom.
Národná rada sa nazdáva, že tie kroky, tie opatrenia, ktoré sa dajú v rámci
splnomocnenia § 8 ods. 8 urobiť, sú v skutočnosti pomerne úzke opatrenia alebo opatrenia
nie širokého počtu subjektov, pretože keď cez čl. 152 ods. 4 budeme nakladať s týmto
ustanovením, zrejme cez čl. 120 by to mohla byť vláda, ktorá nariadením vydá nejaké
opatrenia na zabezpečenie (...) rovnosti príležitostí v praxi, asi by to nemohlo byť
ktorékoľvek ministerstvo, pretože (...) formulácia osobitné vyrovnávacie opatrenia by
potrebovala splnomocnenie pre ministerstvá (...) postupným redukovaním sa môžeme dostať
k tomu, že je veľmi málo subjektov, ktoré sa dajú presne určiť, ktoré by vôbec mohli mať
právomoc urobiť alebo vydať akékoľvek osobitné vyrovnávacie opatrenie (...)
Druhá vec, ktorá sa týka vágnosti, to je problém vymedzenia pojmov, ktoré sú
uvedené v § 8 ods. 8. Vláda namieta, že nie sú definované osobitné vyrovnávacie opatrenia
(...) rovnosť príležitostí v praxi. (...) rovnako (...) nejasné alebo nie jednoznačné je aj
znevýhodnenie súvisiace s rasovým pôvodom alebo etnickým pôvodom. (...) je otázne, kde je
hranica etnického pôvodu a kde začína rasový pôvod alebo naopak. V konkrétnych
pomeroch je rómska populácia daná alebo súvisí s rasovým pôvodom, alebo súvisí
s etnickým pôvodom. Každopádne bez ohľadu na počet vecí, ktoré nie sú v § 8 ods. 8
vymedzené, hoci majú vyvolať nejaký právny účinok, Národná rada Slovenskej republiky
trvá na tvrdení, že nie je možné, aby každý pojem, ktorý je obsiahnutý v zákone
a v konkrétnom prípade, nie každý pojem obsiahnutý v antidiskriminačnom zákone bol
zákonom presne definovaný. Keby sme volili tento spôsob tvorby práva, známa hypertrofia
právnych noriem by musela len narásť (...) a bolo by to na úkor prehľadnosti (...) právneho
poriadku. (...)
Pokiaľ ide o otázku tretiu (...) národná rada tvrdí, že účelový výklad je výklad, ktorý
sa vzďaľuje od účelu alebo teda svojou podstatou, svojou povahou na to slúži, aby sa
vzdialil od obsahu a účelu právnej normy, ktorá je obsiahnutá v právnom predpise (...).
Účelový výklad, ohrozenie účelovým výkladom nie je špecifický problém tejto právnej
úpravy. Účelovým výkladom je možné deformovať absolútne každú právnu normu, jednu
viac, jednu menej, ale každú právnu normu je možné účelovým výkladom poprieť alebo
obmedziť. Národná rada tvrdí, že ak by sa kritérium účelového výkladu alebo možnosti
výkladu účelovo označilo za prvok, ktorý predstavuje (...) porušenie čl. 1 ods. 1, potom by
takáto situácia znamenala vážnejšie ohrozenie ústavnosti právneho poriadku než sama
možnosť, ktorá je daná účelovosťou výkladu právnej normy. Inak povedané, každú právnu
normu je možné vykladať účelovo, nemožno vylúčiť, že za istých okolností hrozba účelového
výkladu, ktorá je daná konkrétnym znením právnej normy, je natoľko vysoká, že by sa mala
označiť za ohrozenie právnej istoty, ale samo osebe účelovosť výkladu, možnosť účelového
výkladu nie je porušením princípu právnej istoty (...). Podľa názoru národnej rady v tomto
prípade ide o obvyklú hrozbu, že dôjde k účelovému výkladu ustanovenia § 8 ods. 8 (...).
Z hľadiska postoja Národnej rady Slovenskej republiky vláda v tomto prípade
nepreukázala, v čom spočíva nadštandardná hrozba právnej neistoty. Vládne stanovisko sa
zakladá na predstave o hrozbe, ktorá kedykoľvek môže nastať na základe tejto právnej
úpravy. Národná rada Slovenskej republiky tvrdí, že to je pravda, skutočne môže dôjsť
k takému uplatneniu § 8 ods. 8, ktoré nebude v súlade s ústavou, ale odkazuje zase na
čl. 152 ods. 4, podľa ktorého z radu možností, ktoré sa dajú predstaviť v (...) konkrétnej
veci, aj v tomto prípade, niektoré riešenia budú v súlade s ústavou, niektoré nebudú
v súlade s ústavou (...).
Tých opatrení, ktoré cez § 8 ods. 8 bude možné urobiť tak, aby boli v súlade
s ústavou, je oveľa menej než sa zdá, možno dokonca je to právna úprava, ktorá sa
preukáže, že nie je uplatiteľná, pretože (...) opatrenia nebudú zrealizovateľné, ale národná
rada tvrdí, že to samo osebe, teda obsolentnosť právnej úpravy, neznamená neústavnosť.
(...)
Vo vzťahu k čl. 12 ods. 1 a ods. 2 sú dôležité dve záležitosti. Prvá (...) sa týka čl. 12
ods. 1 prvá veta. (...) Ustanovenia § 8 ods. 1 až 7 antidiskriminačného zákona predstavujú
výnimky zo zásady rovnakého zaobchádzania a nie ustanovenia, ktorých aplikáciou sa má
dosiahnuť rovnaké zaobchádzanie. Oproti tomu § 8 ods. 8 okrem toho, že je výnimkou
zo zásady rovnakého zaobchádzania, v prvom rade ustanovuje možnosť prijať osobitné
vyrovnávacie opatrenia, ktorých aplikáciou sa má dosiahnuť samotný cieľ zákona. Teda
dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania a rovnosti práva. Podstatou tejto námietky
(...) je námietka nesystematickosti začlenenia ods. 8 do § 8. § 8 ods. 1 až 7 upravuje jeden
okruh spoločenských vzťahov, ods. 8 upravuje iný okruh spoločenských vzťahov. Národná
rada tvrdí, že systém právnej úpravy, systematickosť alebo nesystematickosť zoradenia
právnych noriem nie je vec, ktorá je v príčinnej súvislosti s čl. 12 ods. 1 prvá veta. Ak sa
o tejto otázke malo uvažovať, tak sa o nej malo uvažovať z hľadiska princípov tvorby práva
v súlade alebo v súvislosti s čl. 1 ods. 1 ústavy. To vláda nenavrhla. Vláda namieta nesúlad
s čl. 12 ods. 1 prvá veta. Národná rada na toto odpovedá, že ide o námietku nesúladu, ktorá
nie je v príčinnej súvislosti s úpravou, s účelom a obsahom úpravy čl. 12 ods. 1.
Pokiaľ ide o čl. 12 ods. 2, ten sa týka radu ustanovení, teda čl. 35, čl. 36, čl. 37,
čl. 39, čl. 40 a čl. 42 Ústavy Slovenskej republiky. Jeho technickou stránkou je námietka
zase na báze ohrozenia z toho istého titulu ako vo vzťahu k čl. 1 ods. 1, obsahovo ide potom
o námietku, ktorá sa týka otázky pozitívnej diskriminácie a možnosti, ktoré dáva. Čl. 12
jednoznačne vylučuje akúkoľvek diskrimináciu pozitívnu aj negatívnu. Zjavne ústavný režim
nie je tak jednoznačný, pretože ústava v čl. 38 má opatrenia, ktorých podstatou je pozitívna
diskriminácia určitého okruhu osôb.
Zrejme podstatou ústavnej stránky tohto sporu je otázka, nakoľko okrem pozitívnej
diskriminácie, ktorá je umožnená cez čl. 38, je alebo nie je akceptovateľná pozitívna
diskriminácia aj v medziach iných ustanovení ústavy alebo platného právneho poriadku,
teda samozrejme pod podmienkou, že tie konkrétne opatrenia pozitívnej diskriminácie budú
v súlade so všetkými ďalšími ustanoveniami Ústavy Slovenskej republiky.“
8. Na verejnom ústnom pojednávaní zástupca vlády zotrval na písomne predloženom
odôvodnení návrhu.
9. Zástupca vlády k vystúpeniu zástupcu národnej rady na verejnom ústnom
pojednávaní uviedol:
„Otázka, že či sú subjekty alebo adresáti tej normy § 8 ods. 8 určení zrejme alebo nie
(...) národná rada nemá celkom jasný názor, pretože na strane tri jej vyjadrenia sa môžeme
dočítavať, že sa tento článok týka orgánov verejnej moci, ale aj subjektov súkromného
práva (fyzickej osoby a právnickej osoby), o dva odseky neskôr sú to len orgány verejnej
moci, ktoré sú viazané čl. 152 ods. 4, teda ústavne konformným výkladom, čiže (...) ani
adresáti nie sú zrejmí nielen navrhovateľovi, možno ani odporcovi. My sme (...) nenamietali
v našom návrhu (...) ťažký praktický problém zisťovania rasového a etnického pôvodu,
akonáhle vytvoríme možnosť zvýhodňovania na základe rasového alebo etnického pôvodu,
tak sa samozrejme v praxi nevyhneme (...) verifikovať rasový a etnický pôvod (...).
(...) k základnej otázke, ktorá (...) je tiež určujúca pre posúdenie ústavnosti, a to či
môže zákonodarca relatívne svojvoľne rozširovať prípady pozitívnej diskriminácie nad
rámec čl. 38 ústavy (...) ústavodarca veľmi zrejme zakázal aj negatívnu aj pozitívnu
diskrimináciu v čl. 12 a v čl. 38 pre osobitné prípady, pre osobitné kategórie v osobitnej
situácii umožnil zvýhodnenie. (...) výkladom a contrario je zrejmé, že v iných prípadoch
takéto zvýhodnenie ústavodarca neumožnil“.
II.
Základné východiská na rozhodovanie
10. Podľa názoru vlády § 8 ods. 8 antidiskriminačného zákona, ktorý znie
„Na zabezpečenie rovnosti príležitostí v praxi a dodržiavania zásady rovnakého
zaobchádzania možno prijať osobitné vyrovnávacie opatrenia na zabránenie znevýhodnenia
súvisiaceho s rasovým pôvodom alebo etnickým pôvodom“, nie je v súlade s označenými
článkami ústavy, okrem iného aj s čl. 1 ods. 1 a s čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy.
11. Všeobecný princíp rovnosti a nediskriminácie patrí k fundamentálnym prvkom
medzinárodnoprávnej ochrany ľudských práv a základných slobôd. K jeho základom patrí
čl. 7 Všeobecnej deklarácie ľudských práv, čl. 26 Medzinárodného paktu o občianskych
a politických právach a napokon čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“), ktorý obmedzuje zákaz diskriminácie na „užívanie práv
a slobôd priznaných Dohovorom“. Dodatkový protokol č. 12 k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd upravuje zákaz diskriminácie nielen vo vzťahu
k právam a slobodám zaručeným dohovorom, ale ako samostatne uplatniteľné materiálne
právo. V týchto dokumentoch nie je síce výslovne spomenutý princíp rovnosti, ale tento
princíp je samozrejmým východiskom, na ktorom je postavený zákaz diskriminácie.
12. V slovenských ústavných pomeroch sa zákaz diskriminácie upravil najprv v čl. 3
Listiny základných práv a slobôd, podľa ktorého základné práva a slobody sa zaručujú
všetkým bez rozdielu pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického
či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnostnej alebo
etnickej menšine, majetku, rodu alebo iného postavenia.
Podľa čl. 12 ods. 1 prvej vety ústavy: Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti
i v právach.
Článok 12 ods. 2 ústavy rozšíril chápanie princípu rovnosti a zákazu diskriminácie
tak, že ustanovil: „Základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky bez
ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie,
národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod
alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo
znevýhodňovať.“
13. Základným cieľom čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy je ochrana osôb (právnických
a fyzických) proti diskriminácii zo strany orgánov verejnej moci. Tento článok ústavy nemá
priamy horizontálny účinok, čo znamená, že sa neuplatní vo vzťahoch medzi osobami
súkromného práva.
14. Diskriminácia je vo všeobecnosti vymedzená ako každý spôsob zaobchádzania
vrátane odmietnutia takého zaobchádzania s osobou, ktoré je pre túto osobu menej priaznivé
než pre iné osoby so zreteľom na rasu, etnickú príslušnosť, sexuálnu orientáciu a iné
ústavne ustanovené charakteristiky. Rozdielne zaobchádzanie môže ospravedlniť aj
nevyhnutnosť prijať pozitívne opatrenia, ktoré by zabezpečili relatívne úplnú rovnosť
v praxi s osobitným zreteľom na to, aby ľudia neboli znevýhodňovaní so zreteľom na
nejakú charakteristiku, ktorá sa vzťahuje len na tieto osoby, napríklad rasu, etnickú
príslušnosť, vierovyznanie, vek a podobne. Takéto opatrenia však musia byť nevyhnutné
a proporcionálne a musia vychádzať z odôvodnených potrieb.
15. Vo všeobecnosti a v teoretickej rovine je princíp rovnosti vymedzený ako právo
na to, aby sa v rovnakých prípadoch zaobchádzalo s osobami rovnako (formálny prístup) a
v rozdielnych veciach sa toto zaobchádzanie odlišovalo (materiálny prístup). Východisko
pre materiálny prístup k rovnosti tvorí názor, podľa ktorého v nerovnakých prípadoch treba
s osobami zaobchádzať tak, aby to vyjadrovalo ich odlišné postavenie. V týchto prípadoch
je však potrebné uvážiť tri navzájom prekrývajúce sa prístupy. Najprv treba vziať do úvahy
výsledky, ktoré sa dosiahnu rovnakým alebo nerovnakým zaobchádzaním, najmä
z hľadiska výsledku, ktorý je nerovný z hľadiska rozdeľovania, prístupu k pracovným
príležitostiam, spravodlivému prístupu ku vzdelávaniu, zaškoleniu, príprave, k tovarom
alebo službám. Rovnosť vo výsledkoch v prerozdeľovaní je zameraná na to, aby sa
prekonali nedostatočné zastúpenia znevýhodnených skupín v pracovných príležitostiach
alebo zabezpečil ich spravodlivý podiel na sociálnych výhodách. To môže vyžadovať
špeciálne prostriedky na prekonanie takýchto znevýhodnení.
Rovnosť v príležitostiach znamená, že skutočná rovnosť sa nemôže dosiahnuť, ak
osoby chcú využiť príležitosť, avšak začínajú z rozdielnych podmienok a východísk. Preto
rovnosť v príležitostiach sa musí prejaviť v tom, že sa vyrovnajú podmienky, za ktorých sa
osoby chcú presadiť v existujúcich príležitostiach. Vyrovnávanie takýchto podmienok
vyžaduje škálu špeciálnych opatrení, ktoré sa obvykle označujú ako pozitívne opatrenia na
kompenzovanie znevýhodnení alebo odstránenie osobnostných bariér alebo prekážok
vytvorených životným prostredím, ktoré bránia participácii na príležitostiach.
Rovnosť vo výsledkoch a rovnosť v príležitostiach uznávajú rozmanitosť a
rôznorodosť, ktoré vysvetľujú, ako existujúce rozdielnosti v spoločenskej realite vedú
napriek rovnakému zaobchádzaniu k nerovnakým výsledkom, a zároveň objasňujú aj to,
prečo osoby majú nerovnaké príležitosti najmä na pracovnom trhu. Realita zachycuje tieto
predpoklady, a preto súčasne tlačí aj na to, aby sa volili asymetrické prístupy
k diskriminácii, ktorých výsledkom je zahrnutie členov určitých skupín v dôsledku ich
špecifických charakteristík do priestoru rovnosti vo výsledkoch a rovnosti v príležitostiach.
Z týchto dôvodov by rozmanitosť mala byť zohľadňovaná a malo by byť s ňou náležite
zaobchádzané. To však vyžaduje určitý druh pozitívneho zaobchádzania, ktoré zohľadní
rozdiely v situácii, ale takýto druh zaobchádzania by nemal viesť k protiprávnym alebo inak
negatívnym dôsledkom.
16. Vychádzajúc z modelu materiálneho chápania rovnosti treba povedať, že nie je
dôležité, aké rozdiely medzi ľuďmi existujú, pretože ľudia majú rovnakú hodnotu, a preto
zasluhujú rovnakú starostlivosť a rešpekt (čl. 12 ods. 1 ústavy). Vyplýva to zo všeobecných
hodnôt ľudskej dôstojnosti, autonómnosti a rovnakej ceny každého indivídua, ktoré tvoria
základ pre zákaz nespravodlivej diskriminácie ľudských bytostí bez ohľadu na ich
postavenie v spoločnosti. Na druhej strane však vyrovnávanie nespravodlivej diskriminácie
nesmie viesť za žiadnych okolností k tomu, aby sa zo zákazu nespravodlivej diskriminácie
stal príkaz na diskrimináciu ostatných skupín ľudí, okrem tých, ktorí sú adresátmi
a požívateľmi opatrení odstraňujúcich isté znevýhodnenia alebo prekážky na plné
presadenie všeobecného princípu rovnosti.
17. Pozitívne opatrenia sú zamerané na vyrovnanie príležitostí pre všetkých ľudí.
Tieto opatrenia favorizujú tradične diskriminované kategórie ľudí, dovoľujúc im zúčastniť
sa súťaže pri využívaní príležitostí, vychádzajúc z rovnakej základne, avšak bez nároku na
úspech. Tieto opatrenia obsahujú množstvo techník, ako sú špeciálne školenia, vzdelávacie
aktivity, prerozdelenie zdrojov z jednej skupiny do druhej skupiny a ďalšie. Cieľom týchto
techník je zabezpečiť spravodlivý priebeh pri využívaní príležitostí a tento cieľ nadväzuje
na cieľ materiálnej rovnosti, ktorá vyžaduje, aby nerovnaké situácie neboli riešené rovnako
ako tie, ktoré sú štandardnými situáciami.
18. Ustanovenie, ktoré pripúšťa pozitívne opatrenia, musí byť formulované tak, aby
ho bolo možné vnímať ako určitú derogáciu všeobecného princípu rovnosti alebo jeho
viac či menej nerovnomerné (vychýlené) uplatňovanie. Vyplýva to aj z toho, čo je
uvedené v čl. 5 smernice, ktorý bol implementovaný jeho doslovným prevzatím do
napadnutého ustanovenia antidiskriminačného zákona, podľa ktorého ani princíp rovnosti
nemá brániť členskému štátu prijímať pozitívne opatrenia za účelom plného zabezpečenia
rovnosti v praxi. Takéto pozitívne opatrenie je teda prípustné, ale ako to vyplýva aj
z uvedeného čl. 5 smernice, nie je vo vzťahu k členskému štátu výslovne požadované,
resp. nárokované so zreteľom na to, že členské štáty, ako sa to všeobecne uznáva, majú
rozdielne upravený všeobecný princíp rovnosti. V tomto smere možno do istej miery
poukázať aj na doktríny Súdneho dvora ES, ktorý zastáva stanovisko, podľa ktorého
derogácia všeobecného princípu rovnosti musí byť obmedzená na to, čo je nevyhnutné
a proporcionálne na dosiahnutie materiálnej rovnosti prostredníctvom pozitívnych opatrení.
Takéto pozitívne opatrenia preto musia byť vykladané zužujúco (vec C-222/84,
Johnston v. Chief Constable of the Royal Ulster Constabulary [1986] ECR 1651 bod 38
a vec C-285/98, Tanja Kreil v. Bundesrepublik Deutschland [2000] ECR I-69 bod 42).
19. Podľa nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 21/2000: „Národná rada Slovenskej
republiky je... povinná prijímať také zákony, ktoré pri uplatňovaní práva na prístup k súdnej
ochrane zásadne nikoho nediskriminujú. Treba však pripustiť, že nie každý rozdiel, ktorý sa
vyskytne v zákonoch upravujúcich výkon práva na súdnu ochranu, musí byť v rozpore
s čl. 12 ods. 2 ústavy, pretože v určitých situáciách sa na prvý pohľad diskriminujúca úprava
používa na odstránenie alebo zmiernenie faktickej nerovnosti účastníkov konania (napríklad
účastník konajúci v duševnej poruche, maloleté dieťa). Za diskriminačnú úpravu však
možno považovať takú úpravu prístupu k súdnej ochrane, ktorá rovnaké alebo analogické
situácie rieši odchylným spôsobom, pričom takýto postup zákonodarca nemôže alebo ani
nevie rozumne odôvodniť legitímnym cieľom a tým, že tento cieľ sa musí dosahovať práve
zvoleným legislatívnym riešením.“ Rovnako judikoval ústavný súd aj predtým v rozhodnutí
sp. zn. PL. ÚS 37/95: „Ustanovenie čl. 12 ods. 2 ústavy je označované aj ako ustanovenie
upravujúce zákaz diskriminácie a na druhej strane zákaz zvýhodňovania v konkrétnom
základnom práve a slobode každého, komu toto právo náleží. Záruky univerzálnej rovnosti
bez ohľadu na spomínané dôvody prirodzenej nerovnosti majú svoj teritoriálny
rozmer určený územím Slovenskej republiky“ (podobne napríklad aj rozhodnutie
sp. zn. PL. ÚS 38/95).
20. Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy je Slovenská republika právny štát. V tejto spojitosti
a v súvislosti so zákonodarnou činnosťou ústavný súd vo veci sp. zn. PL. ÚS 15/98
konštatoval:
„Princíp právneho štátu ustanovený čl. 1 (podľa platného znenia ústavy čl. 1 ods. 1)
ústavy je základným ústavnoprávnym princípom v Slovenskej republike. Ak národná rada
uplatní svoju zákonodarnú právomoc v nesúlade s iným ustanovením ústavy, zároveň tým
poruší aj základný princíp ústavnosti ustanovený čl. 1 ústavy.“ Ústavný súd v tejto veci
uviedol aj to, že s uplatňovaním princípu právnej istoty v právnom štáte sa spája požiadavka
„všeobecnosti, platnosti, trvácnosti, stability, racionálnosti a spravodlivého obsahu právnych
noriem...“
21. Ústavný súd taktiež trvalo zastáva názor, že „ak právna norma obsiahnutá
v ustanovení zákona nie je formulovaná jednoznačne a pre jej adresáta nie je dostatočne
zrozumiteľná, pričom tento nedostatok nie je možné odstrániť ani výkladom podľa čl. 152
ods. 4 ústavy, jej obsah nie je v súlade s obsahom princípu právneho štátu vyjadreným
v čl. 1 Ústavy SR“ (PL. ÚS 19/18, PL. ÚS 17/02).
III.
Závery ústavného súdu
22. Podľa § 8 ods. 8 antidiskrimačného zákona: „Na zabezpečenie rovnosti
príležitostí v praxi a dodržiavania zásady rovnakého zaobchádzania možno prijať osobitné
vyrovnávacie opatrenia na zabránenie znevýhodnenia súvisiaceho s rasovým pôvodom
alebo etnickým pôvodom.“
Napadnuté ustanovenie antidiskriminačného zákona neobsahuje, tak ako to tvrdí
vláda, vymedzenie pojmov potrebných pre praktickú uplatniteľnosť tejto normy, najmä
vymedzenie subjektu oprávneného na prijímanie a presadzovanie osobitných vyrovnávacích
opatrení, účel, kritériá a podmienky ich prijímania, rozsah a obsah takých opatrení, pričom
takýto prístup zákonodarcu zakladá možnosť svojvoľného, účelového, nejednotného, a teda
nežiaduceho výkladu a používania.
Ústavný súd k týmto základným argumentom vlády a národnej rady prijal tieto
závery.
Ustanovenie § 8 ods. 8 antidiskriminačného zákona je koncipované podľa modelu
materiálneho chápania princípu rovnosti, ktorý sám osebe by bol v súlade s princípmi
právneho štátu (čl. 1 ods. 1 ústavy). V právnom štáte sa musí rešpektovať rovnosť
príležitostí v praxi, zásada rovnakého zaobchádzania, ako aj spôsob, ktorým sa tieto
princípy zabezpečia v reálnom živote, vrátane osobitných vyrovnávacích opatrení, ktoré
zabránia znevýhodneniam vnímaným ako diskriminácia.
V obsahu napadnutej normy však absentuje koncepcia zabezpečenia rovnosti
príležitostí v praxi a dodržiavania zásady rovnakého zaobchádzania z hľadiska potreby jasne
a zrozumiteľne určiť dočasnosť tých techník (osobitné vyrovnávacie opatrenia), ktoré majú
vyrovnávať alebo kompenzovať znevýhodnenia. Bez striktného časového obmedzenia
takýchto opatrení by totiž mohlo dôjsť k tomu, že opatrenia by sa stali základom pre
tzv. prevrátenú diskrimináciu osôb, ktoré by neboli adresátmi výhod spojených s takými
opatreniami, hoci dôvody na ich prijatie, pretrvávanie a aplikovanie by pominuli. Preto
takéto opatrenia by mohli byť prijaté len na dosiahnutie cieľa, po ktorého dosiahnutí by
došlo k ich eliminácii tak, aby odstraňovanie nerovnakej štartovacej pozície nevyústilo do
porušenia všeobecného princípu rovnosti u iných skupín osôb.
Koncepcia zabezpečenia rovnosti príležitostí v praxi a dodržiavania zásady
rovnakého zaobchádzania, ktorá by mala byť v súlade s princípmi právneho štátu, by mala
obsahovať aj rámcové vymedzenie metód na dosahovanie tohto cieľa tak, aby sa
nenarušila rovnováha a rešpekt voči právam iných skupín osôb.
Treba sa stotožniť s názorom vlády, že napadnuté ustanovenie § 8 ods. 8
antidiskriminačného zákona neobsahuje tieto limitujúce faktory na prijímanie osobitných
vyrovnávacích opatrení. Tento záver vyplýva z toho, že prijímanie osobitných
vyrovnávacích opatrení nie je definované z hľadiska predmetu, ktorý musí byť právne
dovoleným plnením (peňažným, vecným alebo vo výkonoch), a ani z hľadiska existencie
kritérií na rozhodnutie, aký konkrétny predmet bude obsahom vyrovnávacích opatrení, tak
aby sa vylúčila svojvôľa namiesto dovoleného uváženia subjektu, ktorý by bol kompetentný
prijímať osobitné vyrovnávacie opatrenia.
Tieto nedostatky napadnutého ustanovenia antidiskriminačného zákona spočívajúce
v tom, že táto norma neobsahuje aspekt dočasnosti, rámcové vymedzenie metód na
dosiahnutie určeného cieľa, dovolený predmet vyrovnávacích opatrení a kritériá na
vymedzenie ich obsahu, nie sú preklenuteľné ani výkladom podľa čl. 152 ods. 4 ústavy,
podľa ktorého výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne
záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou. V tejto spojitosti treba
pripomenúť, že takýto výklad by sa v konečnom dôsledku musel vyrovnať aj s otázkou
súladu napadnutého ustanovenia antidiskriminačného zákona s čl. 12 ods. 1 prvou vetou
a s čl. 12 ods. 2 ústavy. Takýto výklad však neprichádza, ako to vyplýva zo záveru
uvedeného pod bodom 23 a 24 časti III tohto rozhodnutia, do úvahy (PL. ÚS 19/18,
Z tohto dôvodu nemôže byť citované ustanovenie v súlade s princípmi právneho
štátu, tak ako sú vyjadrené v čl. 1 ods. 1 ústavy, s osobitným zreteľom na právnu istotu,
ktorá je napadnutým ustanovením porušená v rozsahu vytýkaných nedostatkov možných
osobitných vyrovnávacích opatrení.
Po prijatí tohto záveru už nebolo potrebné a významné venovať sa aj otázke subjektu
oprávneného prijímať osobitné vyrovnávacie opatrenia a rovnako ani adresátom takých
opatrení. Identifikovanie alebo sťažené určenie kompetentného subjektu, tak ako to
argumentovala národná rada označiac za takýto subjekt vládu, nič nemení na tom, že ani
taký subjekt by nebol spôsobilý uvážiť spôsob, ako dosiahnuť cieľ sledovaný napadnutým
ustanovením antidiskriminačného zákona. Tento záver mutatis mutandis ale aj z tohto
dôvodu (ale nielen kvôli nemu) platí aj pre adresátov osobitných vyrovnávacích opatrení.
Je pravda, že okruh týchto adresátov osobitných vyrovnávacích opatrení by bol
značne voľný a bližšie neurčiteľný. Táto okolnosť by nebola až natoľko významná, ak by sa
súčasne neviazala na rasu alebo etnikum, čo je napokon jediným určujúcim kritériom pre
adresátov týchto opatrení, a ako ukazuje záver uvedený pod bodom 24 časti III tohto
rozhodnutia, ide o kritérium, ktoré je základom pre záver o rozpore napadnutého
ustanovenia s čl. 12 ods. 2 ústavy.
V tomto kontexte už neprichádza do úvahy, pre nadbytočnosť, skúmanie
praktickej neuplatniteľnosti napadnutého ustanovenia antidiskriminačného zákona, hoci táto
nevyužiteľnosť v právnej praxi by sama osebe nemohla zakladať rozpor s ústavou, ak by tu
neboli iné dôvody na takýto rozpor. Treba totiž súhlasiť s názorom národnej rady, podľa
ktorého len obsolétnosť právnej normy nezakladá jej rozpor s ústavou.
23. Metódou, ktorá podľa § 8 ods. 8 antidiskriminačného zákona zabezpečuje cieľ
tejto normy, sú osobitné vyrovnávacie opatrenia. Otázku, či takéto vyrovnávacie opatrenia
treba chápať ako pozitívne opatrenia obsahujúce techniky všeobecne známe pri
odstraňovaní dôsledkov diskriminácie spôsobovanej objektívnymi okolnosťami alebo
skutočnosťami, treba zodpovedať kladne. Cieľom takýchto opatrení môže byť len
odstránenie dôsledkov predchádzajúcej diskriminácie a nerovnakých príležitostí pri
dosahovaní rovnakého výsledku. Z toho vyplýva, že osobitné vyrovnávacie opatrenia treba
chápať ako zvýhodnenie skupiny osôb s osobitným zreteľom na ich predošlé
znevýhodnenie, ktoré im bránilo v rovnom prístupe k príležitostiam v praxi. Takéto
opatrenia súčasne dopĺňajú účinky zásady rovnakého zaobchádzania, ktoré by pri
handicapovaných skupinách osôb samo osebe nestačilo na zabezpečenie rovného prístupu
k príležitostiam, ktorý však nemôže znamenať aj rovnosť výsledkov takého prístupu.
24. Právna úprava umožňujúca prijímanie osobitných vyrovnávacích opatrení
z hľadiska pojmov rovnakých príležitostí a nediskriminácie a použitých techník by teda
mohla byť ústavne akceptovateľná. Ako už bolo zdôraznené v bode 18 tohto nálezu, takáto
úprava musí v celom rozsahu rešpektovať vnútroštátnu úpravu všeobecného princípu
rovnosti a zákazu diskriminácie, inak sa dostáva do rozporu s ústavným poriadkom.
Z čl. 12 ods. 2 ústavy, ako aj z jeho doterajšieho výkladu prijatého ústavným súdom,
na ktorom treba zotrvať, vyplýva, že ústava zakazuje pozitívnu aj negatívnu diskrimináciu
z dôvodov, ktoré sú uvedené v tomto článku, t. j. so zreteľom na pohlavie, rasu, farbu pleti,
jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod,
príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Preto
prijímanie osobitných vyrovnávacích opatrení, inak všeobecne uznávaných legislatívnych
techník na zabránenie znevýhodnenia súvisiaceho s rasovým pôvodom alebo etnickým
pôvodom je v rozpore s čl. 12 ods. 2 ústavy, a preto aj s čl. 12 ods. 1 ústavy.
To napokon potvrdil na verejnom ústnom pojednávaní aj zástupca národnej rady, keď
uviedol: „Článok 12 jednoznačne vylučuje akúkoľvek diskrimináciu pozitívnu aj negatívnu.“
Zástupca národnej rady však ďalej dodal: „Zjavne ústavný režim nie je tak jednoznačný,
pretože ústava v čl. 38 má opatrenia, ktorých podstatou je pozitívna diskriminácia určitého
okruhu osôb.“ Ústavný súd tento argument neprijal, aj keď čl. 38 ods. 1 a 2 ústavy skutočne
vytvára pre ženy, mladistvých a osoby zdravotne postihnuté zvýhodnené režimy pri
využívaní ich základných práv. Citovaný článok ústavy totiž treba chápať ako
komplementárnu ústavnú normu k čl. 12 ods. 2 ústavy, ktorá pripúšťa pozitívne opatrenia.
V tejto spojitosti treba pripomenúť, že zohľadnenie faktickej nerovnosti žien, mladistvých
a zdravotne postihnutých osôb a jej vyrovnanie spôsobom, ktorý rámcovo naznačuje čl. 38
ods. 1 a 2 ústavy a zákony vykonávajúce toto ustanovenie ústavy, je legitímnym cieľom,
ktorý sa nedá dosiahnuť inak než zvoleným legislatívnym riešením obsahujúcim aj
pozitívne opatrenia.
Ústavný súd v tejto súvislosti pri skúmaní otázky ústavnosti brigádnickej práce
študentov zdôraznil (PL. ÚS 10/02): „Zákonná úprava, ktorá zvýhodňuje určitú skupinu
osôb, nemôže byť len z tohto dôvodu označená za takú, ktorá porušuje princíp rovnosti.
V oblasti hospodárskych, sociálnych, kultúrnych a menšinových práv sú zásahy
zvýhodnenia v hraniciach primeranosti nielen akceptovateľné, ale niekedy aj nevyhnutné,
aby sa odstránili prirodzené nerovnosti medzi rôznymi skupinami ľudí.“ Aj v tomto náleze
však ústavný súd zotrval na tom, že takáto zákonná úprava musí mať základ v ústave,
konkrétne v článkoch upravujúcich postavenie žien, mladistvých, zdravotne postihnutých.
Len v takom prípade nepôjde o nesúlad takej zákonnej úpravy s čl. 12 ods. 2 ústavy, ale,
naopak, o doplnenie jeho účelu, podstaty a zmyslu, avšak výlučne na osobitnom ústavnom
Z tohto nálezu ústavného súdu vyplýva, že v ústavnom poriadku Slovenskej
republiky sa uznáva ako všeobecne akceptovaný prístup k zabezpečeniu rovnosti v právach
len také vychýlenie z univerzálneho chápania rovnosti (zákazu diskriminácie), ktoré má
výslovný ústavný základ reagujúci na prirodzené nerovnosti medzi ľuďmi, ktorých
nevyrovnávanie prostredníctvom zákonných opatrení by mohlo viesť k neodôvodnenej
tvrdosti voči určitým skupinám osôb (napríklad mladiství, ženy, zdravotne postihnuté
osoby). Napadnuté ustanovenie antidiskriminačného zákona podľa názoru ústavného súdu
však nemá taký ústavný základ, ktorý by opodstatňoval ústavne dovolené odchýlenie sa
od univerzálneho princípu rovnosti vyjadreného v čl. 12 ods. 1 druhej vete a v čl. 12 ods. 2
25. Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol, že § 8 ods. 8 antidiskriminačného
zákona nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 a s čl. 12 ods. 1 prvou vetou a ods. 2 ústavy. Tento záver
ústavného súdu sa opiera o to, že napadnuté ustanovenie antidiskriminačného zákona
a) prijímaním pozitívnych opatrení, ktorými sú aj osobitné vyrovnávacie
opatrenia, zakladá zvýhodnenie (pozitívnu diskrimináciu) osôb, ktoré súvisí
s rasovým alebo etnickým pôvodom,
b) neurčuje ani rámcovým spôsobom predmet, obsah a kritériá na prijímanie
osobitných vyrovnávacích opatrení a narušuje tak ústavne neprijateľným
spôsobom právnu istotu v právnych vzťahoch vytváraných pred a po prijatí
osobitných vyrovnávacích opatrení a napokon
c) opomenutím dočasnosti osobitných vyrovnávacích opatrení ako
rozhodujúceho faktora sa môže stať základom pre diskrimináciu
(tzv. prevrátenú diskrimináciu) iných skupín osôb bez toho, aby na to
existoval ústavne akceptovateľný základ.
26. Vzhľadom na tento výrok ústavný súd už nepovažoval za potrebné
v konkrétnostiach sa venovať ďalším námietkam uvedeným v návrhu na začatie konania,
argumentujúcim nesúladom napadnutého ustanovenia aj s niektorými ďalšími článkami
K tomuto rozhodnutiu sa podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde pripájajú odlišné
stanoviská sudcov Alexandra Bröstla, Juraja Horvátha, Ľudmily Gajdošíkovej a Lajosa
Mészárosa, ktorí nesúhlasili s rozhodnutím pléna, a odlišné stanovisko sudcu Eduarda
Báránya, ktorý nesúhlasil s jeho odôvodnením.