Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PL. ÚS 8/04

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-202

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí konanom 18. októbra 2005

v pléne zloženom z predsedu Jána Mazáka a zo sudcov Jána Auxta, Juraja Babjaka, Eduarda

Báránya, Alexandra Bröstla, Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Juraja Horvátha,

Jána Lubyho, Lajosa Mészárosa a Štefana Ogurčáka o návrhu vlády Slovenskej republiky

na začatie konania o súlade o rovnakom zaobchádzaní

v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých

zákonov (antidiskriminačný zákon) s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 prvou vetou a ods. 2 v spojení

s až 3, , , a 2, a s Slovenskej

republiky, za účasti Národnej rady Slovenskej republiky, takto

r o z h o d o l :

1. Ustanovenie o rovnakom zaobchádzaní

v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých

zákonov (antidiskriminačný zákon) n i e j e v s ú l a d e s čl. 1 ods. 1 a s čl. 12 ods. 1

prvou vetou a ods. 2 .

2. Vo zvyšnej časti návrhu na začatie konania n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Návrh na začatie konania, vyjadrenie, stanoviská a výsledky pojednávania

1. Vláda Slovenskej republiky (ďalej len „navrhovateľka“ alebo „vláda“) podala

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) návrh na začatie konania

o súlade o rovnakom zaobchádzaní v niektorých

oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov

(antidiskriminačný zákon) - ďalej len „antidiskriminačný zákon“ alebo „napadnuté

ustanovenie“ s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 prvou vetou a ods. 2 v spojení s čl. 35 ods. 1 až 3,

, , a 2, a s (ďalej len

„ústava“).

Plénum ústavného súdu návrh na začatie konania podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) prijalo na ďalšie konanie a súčasne nevyhovelo návrhu na

dočasné pozastavenie účinnosti napadnutého ustanovenia.

2. Návrh na začatie konania obsahoval tieto podstatné tvrdenia a dôvody:

«Podľa článku 1 ods. 1 Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický

a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo. Ustanovenie § 8 ods. 8

antidiskriminačného zákona znie: Na zabezpečenie rovnosti príležitostí v praxi

a dodržiavania zásady rovnakého zaobchádzania možno prijať osobitné vyrovnávacie

opatrenia na zabránenie znevýhodneniu súvisiaceho s rasovým pôvodom, alebo etnickým

pôvodom. (...)

Ustanovenie § 8 ods. 8 antidiskriminačného zákona porušuje princíp právnej istoty

vo viacerých smeroch.

A) Zo znenia § 8 ods. 8 antidiskriminačného zákona nie je zrejmý účel osobitných

vyrovnávacích opatrení a nie sú jasne definované ani podmienky, na základe ktorých môžu

byť osobitné vyrovnávacie opatrenia prijaté. (...)

Prvou podmienkou prijatia týchto opatrení je, že majú sledovať „zabezpečenie

rovnosti príležitostí v praxi“. Ustanovením podmienky na prijatie týchto opatrení a zároveň

účelu „zabezpečiť rovnosť príležitostí v praxi“ implikuje § 8 ods. 8 antidiskriminačného

zákona, že rovnosť príležitostí má dve roviny – teoretickú (ustanovenú zákonom)

a praktickú (pri aplikácii, resp. používaní zákona). Vzhľadom na to, že antidiskriminačný

zákon nedefinuje rovnosť príležitostí v praxi a teda nedefinuje ani, kedy je táto rovnosť

porušená, môžeme konštatovať, že § 8 ods. 8 antidiskriminačného zákona ustanovuje

možnosť v konkrétnej situácii na základe voľnej úvahy, bez akýchkoľvek zákonných kritérií

a pre neznámeho adresáta (osobu, ktorá bude § 8 ods. 8 aplikovať, resp. používať)

rozhodnúť o tom, že nie je zabezpečená rovnosť príležitostí v praxi a prijať opatrenia,

ktorých obsah nie je zrejmý na to, aby táto „nerovnosť príležitostí v praxi“ bola

odstránená, resp. „rovnosť príležitostí v praxi“ bola zabezpečená.

„Zabezpečenie dodržiavania zásady rovnakého zaobchádzania“ je druhou

podmienkou na prijatie osobitných vyrovnávacích opatrení. Podľa § 3 ods. 1

antidiskriminačného zákona je každá fyzická osoba alebo právnická osoba povinná

dodržiavať zásadu rovnakého zaobchádzania v zákonom ustanovených oblastiach (oblasti

podľa § 5 a 6 antidiskriminačného zákona). Túto povinnosť vyjadruje antidiskriminačný

zákon explicitne a pre prípady jej nedodržania ustanovuje prostriedky právnej ochrany

v § 9 až 11. Vychádzajúc z definície zásady rovnakého zaobchádzania (§ 2 ods. 1)

antidiskriminačný zákon ustanovuje aj povinnosť prevencie (prijímať opatrenia na ochranu

pred diskrimináciou). Ustanovenie § 8 ods. 8 antidiskriminačného zákona však mimo

prostriedkov právnej ochrany umožňuje neznámemu adresátovi prijať opatrenia, ktorých

obsah nie je zrejmý na to, aby bola zásada rovnakého zaobchádzania dodržiavaná, pričom

nie je zrejmé, či ide o prijímanie opatrení ak došlo k porušeniu predmetnej zásady alebo

o preventívne opatrenia.

Cieľom antidiskriminačného zákona je, aby ak dôjde k porušeniu povinnosti

dodržiavať zásadu rovnakého zaobchádzania súd takéto porušenie vyriekol a uložil

povinnosť nápravy (v rozsahu podľa § 9 ods. 2 a 3). Vysloviť porušenie zásady rovnakého

zaobchádzania teda umožňuje antidiskriminačný zákon len súdu a v riadnom konaní, kde je

porušenie tejto zásady predmetom dokazovania. § 8 ods. 8 antidiskriminačného zákona

zveruje bez akýchkoľvek kritérií a neznámemu adresátovi oprávnenie prejudikovať alebo

rozhodnúť, že by mohlo dôjsť alebo došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania,

čím zasahuje do právomoci súdu a do režimu, ktorý zákon predpokladá ako režim „nápravy

a sankcií“ ak k porušeniu tejto zásady dôjde.

Zabezpečenie rovnosti príležitostí v praxi a dodržiavanie zásady rovnakého

zaobchádzania sú kumulatívnymi podmienkami na prijatie osobitných vyrovnávacích

opatrení. Z vyššie uvedeného však vyplýva, že nie je jasné, kedy dôjde k naplneniu týchto

podmienok a na základe akých kritérií a kto bude o „nerovnosti príležitostí v praxi“

a o „nedodržiavaní zásady rovnakého zaobchádzania“ rozhodovať. Potenciálni adresáti

tejto normy budú teda rozhodovať bez jasných kritérií a teda aj nejednotne, keďže § 8 ods. 8

ponecháva rozhodnutie v tak závažnej veci, ako je možný zásah do základných práv

a slobôd, čisto na ľubovôľu a úvahu osôb, aplikujúcich toto ustanovenie.

B) Adresát, resp. osoba, ktorá je oprávnená prijať osobitné vyrovnávacie opatrenia

podľa § 8 ods. 8 antidiskriminačného zákona nie je zrejmý. (...)

Takéto určenie, resp. neurčenie osoby, ktorá je oprávnená prijať osobitné

vyrovnávacie opatrenia je neprijateľné najmä z toho dôvodu, že môže ísť, a vo väčšine

prípadov zrejme aj pôjde, o orgány verejnej moci – či už orgány územnej samosprávy alebo

štátne orgány. Tieto môžu v zmysle konať len na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nie je možné, aby oprávnenie

orgánu verejnej moci prijímať opatrenia, navyše opatrenia v oblasti základných práv

a slobôd podľa druhej hlavy , bolo ustanovené bez toho, aby bola jasne určená

príslušnosť – teda ktorý orgán a za akých podmienok môže osobitné vyrovnávacie opatrenia

prijať.

C) Nie je zrejmý rozsah osobitných vyrovnávacích opatrení a teda ani ich obsah.

(...) V ustanovení § 8 ods. 8 antidiskriminačného zákona sa používa pojem „osobitné

vyrovnávacie opatrenia“, ktorý však nie je ani v antidiskriminačnom zákone, ani v inom

zákone definovaný – ide o pojem, ktorého obsah nie je známy. Z ustanovenia cieľa, ktorý

majú tieto opatrenia dosiahnuť, je možné odvodiť, že má ísť o opatrenia, ktoré majú

odstrániť znevýhodnenie súvisiace s rasovým pôvodom alebo etnickým pôvodom, pričom

však naďalej zostáva nejasný obsah týchto opatrení.

Nejasnosť a chýbajúca definícia tohto pojmu, resp. chýbajúci aspoň demoštratívny

výpočet či naznačenie obsahu a limitov týchto osobitných vyrovnávacích opatrení dostávajú

osoby, ktoré budú tieto opatrenia prijímať do stavu právnej neistoty, keďže ani z výkladu

pojmu nie je zrejmé, čo môže byť obsahom „osobitných vyrovnávacích opatrení“ a ako sa

majú realizovať.

Nejasnosť, viacvýznamnosť a vágnosť pojmu „osobitné vyrovnávacie opatrenia“

teda vytvára stav interpretačnej neistoty, čo je v rozpore s princípom právnej istoty

zakotveným v . Táto nejasnosť a vágnosť pojmu je o to závažnejšia, že

oblasti, v ktorých by sa mali osobitné vyrovnávacie opatrenia prijímať, patria medzi oblasti

základných práv a slobôd podľa druhej hlavy a z tohto dôvodu je nevyhnutné, aby

bol jasne ustanovený obsah a rozsah, ako aj podmienky, za ktorých sa budú osobitné

vyrovnávacie opatrenia prijímať, keďže ich prijatím môže dôjsť k obmedzeniu či modifikácii

základných práv a slobôd iných osôb.

Osobami oprávnenými prijímať osobitné vyrovnávacie opatrenia podľa

antidiskriminačného zákona budú aj orgány verejnej moci, čo v spojení s

vyžaduje, aby tieto orgány konali len na základe , v jej medziach a v rozsahu

a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Vzhľadom na požiadavku čl. 2 ods. 2 je nevyhnutné, aby

zákon jasne a jednoznačne, bez možnosti nejednotného a účelového výkladu, ustanovil

podmienky, spôsob prijímania a obsah osobitných vyrovnávacích opatrení, ako aj osoby,

ktoré sú oprávnené tieto opatrenia prijímať.

(...) Je zrejmé, že § 8 ods. 8 antidiskriminačného zákona ponecháva o. i. aj orgánom

verejnej moci možnosť konať na základe vlastnej úvahy a z vlastného rozhodnutia, čo je

v rozpore s princípom právnej istoty.

(...) Vágnosť a interpretačná nejasnosť predmetného ustanovenia umožňuje, aby

v druhovo rovnakých prípadoch boli prijaté odlišné osobitné vyrovnávacie opatrenia,

resp. aby v jednom prípade boli tieto opatrenia prijaté a v inom, druhovo rovnakom prípade

nie.

(...) Keďže základným cieľom antidiskriminačného zákona je zamedziť tomu, aby o. i.

rasový či etnický pôvod boli dôvodom na znevýhodňovanie či zvýhodňovanie osôb, nemajú

osobitné vyrovnávacie opatrenia zmysel pre zabezpečenie univerzálnej rovnosti.

Cieľ vyrovnávacích opatrení, tak ako ho implikuje § 8 ods. 8 antidiskriminačného

zákona, sa dá vysvetliť aj tým spôsobom, že existujú určité objektívne znevýhodnenia

súvisiace s rasovým či etnickým pôvodom, ktoré automaticky diskvalifikujú osoby určitej

rasy či etnika pri prístupe k jednotlivým právam či pri ich realizácii, a osobitné

vyrovnávacie opatrenia majú slúžiť na to, aby mohli vôbec svoje práva v zákonom

ustanovených oblastiach realizovať. Ak by sme však prijali tento cieľ predmetného

ustanovenia, potom sa dostávame do rozporu s prvá veta , ktorá hovorí,

že „Ľudia sú si rovní v dôstojnosti i v právach.“. Takýto cieľ osobitných vyrovnávacích

opatrení by zároveň implikoval, že osoby určitej rasy alebo etnika, o ktorých tak rozhodne

neznámy adresát na základe nejasných a vágnych podmienok, sú „menejcenné“, resp. nie

sú rovné osobám inej rasy či etnika. Všeobecný princíp rovnosti však vyjadruje rovnosť

všetkých ľudí v dôstojnosti a právach bez ohľadu na ich príslušnosť k rase alebo etnickej

skupine. (...)

V zmysle čl. 12 ods. 3 má každý právo rozhodovať o svojej národnosti

a ovplyvňovanie tohto rozhodovania sa zakazuje. (...) Ak sa teda prijmú osobitné

vyrovnávacie opatrenia pre osoby určitej etnickej príslušnosti, nie je možné vylúčiť z týchto

opatrení nikoho, kto sa k danej etnickej príslušnosti prihlási. Inými slovami by išlo

o osobitné vyrovnávacie opatrenia, ktoré by sa vzťahovali na všetkých, pretože nie je možné

zakázať komukoľvek, aby sa hlásil k určitej etnickej skupine, resp. etnickej príslušnosti.

(...) Zákonodarca teda na základe nedefinovaného kritéria a teda nejasného určenia

ustanovil okruh osôb, v prospech ktorých je možné prijať osobitné vyrovnávacie opatrenia

a ktoré z dôvodov príslušnosti k rase, resp. rasového pôvodu alebo z dôvodov príslušnosti

k etnickej skupine, resp. etnického pôvodu budú oprávnené tieto opatrenia využívať,

resp. uplatňovať si práva a zvýhodnenia z nich vyplývajúce.»

E) Nejasnosť a nezrozumiteľnosť napadnutého ustanovenia

«Ustanovenie § 8 ods. 8 antidiskriminačného zákona (...) je nezrozumiteľné

a nejasné. Formulácia tohto ustanovenia vytvára stav, ktorý umožňuje jeho rôznorodý

a účelový výklad, čím sa zakladá stav právnej neistoty. Navyše táto interpretačná nejasnosť

a právna neistota bude pôsobiť v tak citlivej a zásadnej oblasti, akou bezpochyby sú

základné práva a slobody, čo len zvyšuje nevyhnutnosť jasnej a zrozumiteľnej úpravy, bez

možností rôznorodého a účelového výkladu. Vzhľadom na vyššie uvedené navrhovateľ

zastáva názor, že ani na základe všeobecného interpretačného pravidla, t. j. čl. 152 ods. 4

, nie je v danom prípade možné vytvoriť stav právnej istoty u adresátov citovanej

právnej normy o správaní, ktorým naplnia, resp. neporušia jej obsah. § 8 ods. 8

antidiskriminačného zákona je preto podľa názoru navrhovateľa v rozpore s článkom 1

ods. 1 .

Namietaný nesúlad § 8 ods. 8 antidiskriminačného zákona s čl. 12 ods. 1 prvá veta

a ods. 2 v spojení s až 3, , , a 2,

a . (...)

Ustanovenie § 8 ods. 8 inými slovami hovorí, že na to, aby sa zaobchádzalo

s osobami určitej rasy alebo etnika rovnako ako s inými, je v určitých (antidiskriminačným

zákonom nedefinovaných situáciách) možné prijať osobitné vyrovnávacie opatrenia.

Uvedené ustanovenie teda implikuje, že osoby určitej rasy alebo etnika sú v určitých

prípadoch a za splnenia určitých podmienok (ktoré však zákon nedefinuje) z objektívnych

príčin diskvalifikované a bez vyrovnávacích opatrení nemajú, resp. by nemali možnosť

prístupu k svojim právam a ich realizácii – v tomto prípade aj základným právam uvedeným

nižšie. Ustanovenie § 8 odsek 8 teda ide proti zásade rovnosti ľudí v dôstojnosti

a v právach, keďže hovorí, že táto rovnosť bude dosiahnutá len prijatím osobitných

vyrovnávacích opatrení.

Osobitné vyrovnávacie opatrenia teda môžeme považovať za určité osobitné právo,

ktorého adresátom nie sú konkrétne osoby s konkrétnym znevýhodnením v konkrétnej

situácii, ale určité rasové alebo etnické skupiny bez ohľadu na to, či ich jednotliví

príslušníci alebo osoby, ktoré napĺňajú kritérium danej rasy či etnicity, sú skutočne

znevýhodnení. (...) Vzhľadom na vyššie namietanú vágnosť a nejasnosť ustanovenia § 8

ods. 8 sa otvárajú možnosti na akékoľvek zvýhodnenie, či už ide o systém kvót alebo iné

automatické zvýhodňovanie.

Článok 12 ods. 1 ustanovuje zásadu rovnosti ľudí v dôstojnosti a v právach – teda

priznáva rovnaké práva všetkým ľudským bytostiam.

Článok 12 ods. 2 zabezpečuje univerzálnosť rovnosť v základných právach

a slobodách všetkých, a to bez ohľadu na odlišnosti spočívajúce v ich osobe a postavení.

Odlišnosti, ktoré vo vzťahu k zachovaniu rovnosti v základných právach a slobodách

akceptuje, sa týkajú pohlavia, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného

zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo etnickej

skupine, majetku, rodu alebo iného postavenia, ktoré je potrebné v konkrétnom prípade

rešpektovať v snahe neporušiť princíp univerzálnosti rovnosti. Jednotlivé skutočnosti, ktoré

môžu byť dôvodom prirodzenej nerovnosti ľudí sú preto upravené v ústave príkladmo

a dávajú priestor na to, aby nikto nemohol byť z týchto dôvodov poškodzovaný,

zvýhodňovaný alebo znevýhodňovaný. (...)

Z ustanovení § 5 ods. 2 a § 6 ods. 2 antidiskriminačného zákona vyplýva, že zásada

rovnakého zaobchádzania sa uplatňuje len v spojení s právami ustanovenými osobitnými

zákonmi, ktoré upravujú spoločenské vzťahy v oblastiach vecnej pôsobnosti

antidiskriminačného zákona.

Z dikcie § 8 ods. 8 antidiskriminačného zákona vyplýva, že sa vzťahuje na všetky

oblasti, ktoré sú vo vecnej pôsobnosti antidiskriminačného zákona – teda vo všetkých týchto

oblastiach je možné prijímať osobitné vyrovnávacie opatrenia.

(...) Vzhľadom na to, že ustanovenie § 8 ods. 8 sa vzťahuje na všetky oblasti vecnej

pôsobnosti antidiskriminačného zákona, podľa § 5 a 6 antidiskriminačného zákona je

potrebné preukázať, že tieto ustanovenia sa vzťahujú aj na práva, ktoré patria medzi

základné práva a slobody podľa druhej hlavy .

Všetkých základných práv a slobôd, ktorých sa antidiskriminačný zákon dotýka je

možné domáhať sa v zmysle v medziach zákonov, ktoré vykonávajú

predmetné články , zakotvujúce jednotlivé základné práva a slobody. Uvádzame teda,

ktorých základných práv a slobôd sa antidiskriminačný zákon dotýka, v ktorých osobitných

zákonoch sú predmetné vzťahy upravené a teda v ktorých oblastiach základných práv

a slobôd je možné vzhľadom na § 8 ods. 8 antidiskriminačného zákona prijímať osobitné

vyrovnávacie opatrenia. (...)

Z vyššie uvedeného je teda zrejmé, že antidiskriminačný zákon sa dotýka viacerých

základných práv a slobôd podľa druhej hlavy . Základné práva a slobody sa podľa

zaručujú všetkým, bez ohľadu na o. i. aj rasu alebo príslušnosť

k etnickej skupine. Nikoho teda nie je možné v súvislosti s prístupom a realizáciou

základných práv a slobôd poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať z dôvodu rasy

alebo etnickej príslušnosti. Čl. 12 ods. 2 teda zakazuje z dôvodov tam uvedených

nielen negatívnu diskrimináciu (znevýhodňovanie a poškodzovanie), ale aj tzv. „pozitívnu“

diskrimináciu (zvýhodňovanie). (...)

Ak je v právnom predpise zakotvené odlišné zaobchádzanie s odlišnými

jednotlivcami, musí existovať legitímny dôvod pre takúto diferenciáciu. Odlišnosť

spočívajúca v rasovom pôvode alebo etnickom pôvode však nie je legitímnym dôvodom na

preferenčné zaobchádzanie. Je totiž dôvodom, ktorý výslovne zakazuje. Preferenčné

zaobchádzanie a priori posilňuje bežné stereotypy, že určité skupiny nie sú schopné

dosiahnuť úspech, resp. využívať svoje práva bez osobitnej ochrany, osobitného

zvýhodnenia založeného na charakteristike, ktorá nemá žiadnu súvislosť s osobnou

hodnotou každej ľudskej bytosti. Tzv. „pozitívna“ diskriminácia vysiela signál

o podradenosti určitej skupiny, ktorá by sa za rovnakých šancí „nevedela presadiť“.

Osobitné vyrovnávacie opatrenia ponižujú ľudskú dôstojnosť a jedinečnosť všetkých, na

ktorých sa vzťahujú. Sú nespravodlivé v princípe aj v praxi, pretože rozdeľujú spoločnosť

a vytvárajú kasty. (...)

Zastávame názor, že rovnaká situácia nastáva aj pokiaľ ide o základné práva,

ktorých sa dotýka antidiskriminačný zákon. Ustanovenie § 8 ods. 8 antidiskriminačného

zákona zvýhodňuje pri prístupe k vyššie uvedeným základným právam z dôvodu rasového

pôvodu a etnického pôvodu a tým obmedzuje, resp. dotýka sa práv iných občanov len

z dôvodu zlepšenia postavenia príslušníkov určitej rasy alebo etnickej skupiny. Na základe

vyššie uvedeného zastáva navrhovateľ názor, že § 8 ods. 8 antidiskriminačného zákona je

v rozpore s v spojení s článkami ustanovujúcimi predmetné základné

práva a slobody – teda čl. 35 ods. 1 až 3, čl. 36, čl. 37 ods. 2, čl. 39 ods. 1 a 2, čl. 40

a čl. 42.»

3. Na základe uvedeného právneho stavu vláda navrhla, aby ústavný súd prijal tento

nález:

„Ustanovenie o rovnakom zaobchádzaní

v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých

zákonov (antidiskriminačný zákon) nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 a s čl. 12 ods. 1 prvá veta

a ods. 2 v spojení s čl. 35 ods. 1 až 3, čl. 36, čl. 37 ods. 2, čl. 39 ods. 1 a 2, čl. 40 a čl. 42

.“

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý bol požiadaný o stanovisko v súlade

s k návrhu vlády, uviedol:

«K návrhu Vlády Slovenskej republiky podľa

Slovenskej republiky o súlade o rovnakom zaobchádzaní

v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou podávame toto stanovisko:

Zdôrazňujeme ustanovenie § 8 ods. 8 antidiskriminačného zákona, podľa ktorého

„na zabezpečenie rovnosti príležitostí v praxi dodržiavania zásady rovnakého

zaobchádzania možno prijať osobitne vyrovnávacie opatrenia na zabezpečenie

znevýhodňovaniu súvisiaceho s rasovým pôvodom, alebo etnickým pôvodom“.

Jednou zo zásad právnych predpisov je jasné definovanie pojmov, aby ich bolo

možné definovať ako pojmy jasné z hľadiska ich výkladu. To sa týka aj stanovenia

podmienok, ktoré takisto musia byť definované zreteľne, bez možnosti rôzneho výkladu.

V danom prípade sa týka aj definovania pojmu „osobitné vyrovnávacie opatrenia“.

Antidiskriminačný zákon nedefinuje rovnosť príležitosti v praxi, čo v prípade

ustanovenia § 8 ods. 8 zákona znamená, že toto ustanovenie umožňuje výklad na základe

voľnej úvahy, a teda aj možnosť voľného výkladu v tom, že nie je zabezpečená rovnosť

príležitosti v praxi.

Porušenie zásad každého zákona je vecou súdu, pokiaľ je k nemu podaný návrh, aby

sa vysporiadal s výkladom konkrétneho zákona a aby v konečnom dôsledku určil, či došlo

k porušeniu zákona, alebo nie, resp. v akom rozsahu. Záver súdu vždy závisí od rozsahu

vykonaného dokazovania.

Preto je nevyhnutné, aby predovšetkým zákon jasne určil rozsah práv, oprávnení,

ako aj záväzkov vo vzťahu k dotknutým subjektom a aby zákon bol určitý a adresný. Pokiaľ

zákon anonymnému adresátovi dáva oprávnenie prejudikovať, či došlo k porušeniu zákona

alebo nie, je to v rozpore so zákonom.

Anonymní adresáti podľa anitidiskriminačného zákona, podľa právnej úpravy budú

môcť rozhodovať bez jasných pravidiel a kritérií, čo už okrem uvedeného je v rozpore

so základnými zásadami práv a slobôd. Takéto rozhodovanie, čo do obsahu, však podľa

právnej úpravy nestanovuje, ani ktorý orgán bude vecne príslušný rozhodnúť, čo je takisto

v rozpore aj so zásadami procesného konania.

Ustanovenie § 8 ods. 8 antidiskriminačného zákona vo svojom obsahu je

nezrozumiteľné a nejasné, ktoré v konečnom dôsledku pripúšťa rôznorodý a účelový výklad.

Súhlasíme preto so stanoviskom navrhovateľa, že v danom prípade nie je možné

vytvoriť stav právnej istoty u adresátov právnej normy o správaní, ktorým naplnia, resp.

porušia jej obsah. antidiskriminačného zákona je v rozpore s Slovenskej

republiky, v rozsahu ako to uvádza vo svojom návrhu navrhovateľ, preto Najvyšší súd

Slovenskej republiky navrhuje návrhu vyhovieť.»

5. Generálny prokurátor Slovenskej republiky, ktorý bol požiadaný v súlade s § 39

ods. 2 o stanovisko k návrhu vlády, sa v plnom rozsahu stotožnil

s dôvodmi uvedenými v návrhu na začatie konania.

6. Dôvodová správa k napadnutému ustanoveniu, ktoré bolo výsledkom

pozmeňovacieho návrhu zo spoločnej správy výborov Národnej rady Slovenskej republiky

(ďalej len „národná rada“), obsahuje len odkaz na to, že podľa čl. 5 aproximovanej

Smernice Rady č. 2000/43/ES (ďalej len „smernica“) sa predpokladá prijatie takýchto

(rozumej vyrovnávacích) opatrení. Táto dôvodová správa sa predložila až v národnej rade

po tom, ako bol akceptovaný pozmeňovací návrh na doplnenie § 8 ods. 8

antidiskriminačného zákona.

7. Národná rada sa k návrhu vlády vyjadrila písomne a na verejnom ústnom

pojednávaní zástupca národnej rady vychádzajúc z písomného stanoviska národnej rady

uviedol tieto podstatné skutočnosti:

„Národná rada pokladá za (...) dôležitú najmä tú časť návrhu, ktorá sa týka (...)

nesúladu s . (...) v tom prípade národná rada pokladá tento

problém za vec precedenčného významu. Podľa názoru národnej rady je otázka vymedzenia

kritérií, na základe ktorých sa bude určovať istota alebo právna istota daná právnou

úpravou nielen vo vzťahu k tomuto konaniu, ale vlastne ku každému konaniu, kde bude

existovať príbuzná námietka nesúladu všeobecne záväzného právneho predpisu s

Slovenskej republiky z dôvodu nízkej miery právnej istoty vytvorenej tou-ktorou právnou

úpravou.

Vláda Slovenskej republiky namieta alebo označuje za dôvod, pre ktorý § 8 ods. 8

antidiskriminačného zákona nie je v súlade s , vágnosť tejto úpravy. Vágnosť

odôvodňuje (...) cez niekoľko prvkov, jeden z nich je postavenie subjektu alebo adresáta

oprávnenia urobiť osobitné vyrovnávacie opatrenie (...). Národná rada vysvetlila, že sa

nazdáva, že otázka subjektu nie je taká absolútne hmlistá, ako sa môže zdať len cez § 8 ods.

8, pretože v kontexte celej ústavnej úpravy je rad pravidiel, ktoré obmedzujú možnosť

nakladania s § 8 ods. 8 zákona živelným spôsobom.

Národná rada sa nazdáva, že tie kroky, tie opatrenia, ktoré sa dajú v rámci

splnomocnenia § 8 ods. 8 urobiť, sú v skutočnosti pomerne úzke opatrenia alebo opatrenia

nie širokého počtu subjektov, pretože keď cez čl. 152 ods. 4 budeme nakladať s týmto

ustanovením, zrejme cez čl. 120 by to mohla byť vláda, ktorá nariadením vydá nejaké

opatrenia na zabezpečenie (...) rovnosti príležitostí v praxi, asi by to nemohlo byť

ktorékoľvek ministerstvo, pretože (...) formulácia osobitné vyrovnávacie opatrenia by

potrebovala splnomocnenie pre ministerstvá (...) postupným redukovaním sa môžeme dostať

k tomu, že je veľmi málo subjektov, ktoré sa dajú presne určiť, ktoré by vôbec mohli mať

právomoc urobiť alebo vydať akékoľvek osobitné vyrovnávacie opatrenie (...)

Druhá vec, ktorá sa týka vágnosti, to je problém vymedzenia pojmov, ktoré sú

uvedené v § 8 ods. 8. Vláda namieta, že nie sú definované osobitné vyrovnávacie opatrenia

(...) rovnosť príležitostí v praxi. (...) rovnako (...) nejasné alebo nie jednoznačné je aj

znevýhodnenie súvisiace s rasovým pôvodom alebo etnickým pôvodom. (...) je otázne, kde je

hranica etnického pôvodu a kde začína rasový pôvod alebo naopak. V konkrétnych

pomeroch je rómska populácia daná alebo súvisí s rasovým pôvodom, alebo súvisí

s etnickým pôvodom. Každopádne bez ohľadu na počet vecí, ktoré nie sú v § 8 ods. 8

vymedzené, hoci majú vyvolať nejaký právny účinok, Národná rada Slovenskej republiky

trvá na tvrdení, že nie je možné, aby každý pojem, ktorý je obsiahnutý v zákone

a v konkrétnom prípade, nie každý pojem obsiahnutý v antidiskriminačnom zákone bol

zákonom presne definovaný. Keby sme volili tento spôsob tvorby práva, známa hypertrofia

právnych noriem by musela len narásť (...) a bolo by to na úkor prehľadnosti (...) právneho

poriadku. (...)

Pokiaľ ide o otázku tretiu (...) národná rada tvrdí, že účelový výklad je výklad, ktorý

sa vzďaľuje od účelu alebo teda svojou podstatou, svojou povahou na to slúži, aby sa

vzdialil od obsahu a účelu právnej normy, ktorá je obsiahnutá v právnom predpise (...).

Účelový výklad, ohrozenie účelovým výkladom nie je špecifický problém tejto právnej

úpravy. Účelovým výkladom je možné deformovať absolútne každú právnu normu, jednu

viac, jednu menej, ale každú právnu normu je možné účelovým výkladom poprieť alebo

obmedziť. Národná rada tvrdí, že ak by sa kritérium účelového výkladu alebo možnosti

výkladu účelovo označilo za prvok, ktorý predstavuje (...) porušenie čl. 1 ods. 1, potom by

takáto situácia znamenala vážnejšie ohrozenie ústavnosti právneho poriadku než sama

možnosť, ktorá je daná účelovosťou výkladu právnej normy. Inak povedané, každú právnu

normu je možné vykladať účelovo, nemožno vylúčiť, že za istých okolností hrozba účelového

výkladu, ktorá je daná konkrétnym znením právnej normy, je natoľko vysoká, že by sa mala

označiť za ohrozenie právnej istoty, ale samo osebe účelovosť výkladu, možnosť účelového

výkladu nie je porušením princípu právnej istoty (...). Podľa názoru národnej rady v tomto

prípade ide o obvyklú hrozbu, že dôjde k účelovému výkladu ustanovenia § 8 ods. 8 (...).

Z hľadiska postoja Národnej rady Slovenskej republiky vláda v tomto prípade

nepreukázala, v čom spočíva nadštandardná hrozba právnej neistoty. Vládne stanovisko sa

zakladá na predstave o hrozbe, ktorá kedykoľvek môže nastať na základe tejto právnej

úpravy. Národná rada Slovenskej republiky tvrdí, že to je pravda, skutočne môže dôjsť

k takému uplatneniu , ktoré nebude v súlade s , ale odkazuje zase na

čl. 152 ods. 4, podľa ktorého z radu možností, ktoré sa dajú predstaviť v (...) konkrétnej

veci, aj v tomto prípade, niektoré riešenia budú v súlade s , niektoré nebudú

v súlade s (...).

Tých opatrení, ktoré cez § 8 ods. 8 bude možné urobiť tak, aby boli v súlade

s , je oveľa menej než sa zdá, možno dokonca je to právna úprava, ktorá sa

preukáže, že nie je uplatiteľná, pretože (...) opatrenia nebudú zrealizovateľné, ale národná

rada tvrdí, že to samo osebe, teda obsolentnosť právnej úpravy, neznamená neústavnosť.

(...)

Vo vzťahu k čl. 12 ods. 1 a ods. 2 sú dôležité dve záležitosti. Prvá (...) sa týka čl. 12

ods. 1 prvá veta. (...) Ustanovenia § 8 ods. 1 až 7 antidiskriminačného zákona predstavujú

výnimky zo zásady rovnakého zaobchádzania a nie ustanovenia, ktorých aplikáciou sa má

dosiahnuť rovnaké zaobchádzanie. Oproti tomu § 8 ods. 8 okrem toho, že je výnimkou

zo zásady rovnakého zaobchádzania, v prvom rade ustanovuje možnosť prijať osobitné

vyrovnávacie opatrenia, ktorých aplikáciou sa má dosiahnuť samotný cieľ zákona. Teda

dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania a rovnosti práva. Podstatou tejto námietky

(...) je námietka nesystematickosti začlenenia ods. 8 do § 8. § 8 ods. 1 až 7 upravuje jeden

okruh spoločenských vzťahov, ods. 8 upravuje iný okruh spoločenských vzťahov. Národná

rada tvrdí, že systém právnej úpravy, systematickosť alebo nesystematickosť zoradenia

právnych noriem nie je vec, ktorá je v príčinnej súvislosti s čl. 12 ods. 1 prvá veta. Ak sa

o tejto otázke malo uvažovať, tak sa o nej malo uvažovať z hľadiska princípov tvorby práva

v súlade alebo v súvislosti s . To vláda nenavrhla. Vláda namieta nesúlad

s čl. 12 ods. 1 prvá veta. Národná rada na toto odpovedá, že ide o námietku nesúladu, ktorá

nie je v príčinnej súvislosti s úpravou, s účelom a obsahom úpravy čl. 12 ods. 1.

Pokiaľ ide o čl. 12 ods. 2, ten sa týka radu ustanovení, teda čl. 35, čl. 36, čl. 37,

, a . Jeho technickou stránkou je námietka

zase na báze ohrozenia z toho istého titulu ako vo vzťahu k čl. 1 ods. 1, obsahovo ide potom

o námietku, ktorá sa týka otázky pozitívnej diskriminácie a možnosti, ktoré dáva. Čl. 12

jednoznačne vylučuje akúkoľvek diskrimináciu pozitívnu aj negatívnu. Zjavne ústavný režim

nie je tak jednoznačný, pretože v má opatrenia, ktorých podstatou je pozitívna

diskriminácia určitého okruhu osôb.

Zrejme podstatou ústavnej stránky tohto sporu je otázka, nakoľko okrem pozitívnej

diskriminácie, ktorá je umožnená cez čl. 38, je alebo nie je akceptovateľná pozitívna

diskriminácia aj v medziach iných ustanovení alebo platného právneho poriadku,

teda samozrejme pod podmienkou, že tie konkrétne opatrenia pozitívnej diskriminácie budú

v súlade so všetkými ďalšími ustanoveniami .“

8. Na verejnom ústnom pojednávaní zástupca vlády zotrval na písomne predloženom

odôvodnení návrhu.

9. Zástupca vlády k vystúpeniu zástupcu národnej rady na verejnom ústnom

pojednávaní uviedol:

„Otázka, že či sú subjekty alebo adresáti tej normy § 8 ods. 8 určení zrejme alebo nie

(...) národná rada nemá celkom jasný názor, pretože na strane tri jej vyjadrenia sa môžeme

dočítavať, že sa tento článok týka orgánov verejnej moci, ale aj subjektov súkromného

práva (fyzickej osoby a právnickej osoby), o dva odseky neskôr sú to len orgány verejnej

moci, ktoré sú viazané čl. 152 ods. 4, teda ústavne konformným výkladom, čiže (...) ani

adresáti nie sú zrejmí nielen navrhovateľovi, možno ani odporcovi. My sme (...) nenamietali

v našom návrhu (...) ťažký praktický problém zisťovania rasového a etnického pôvodu,

akonáhle vytvoríme možnosť zvýhodňovania na základe rasového alebo etnického pôvodu,

tak sa samozrejme v praxi nevyhneme (...) verifikovať rasový a etnický pôvod (...).

(...) k základnej otázke, ktorá (...) je tiež určujúca pre posúdenie ústavnosti, a to či

môže zákonodarca relatívne svojvoľne rozširovať prípady pozitívnej diskriminácie nad

rámec (...) ústavodarca veľmi zrejme zakázal aj negatívnu aj pozitívnu

diskrimináciu v čl. 12 a v čl. 38 pre osobitné prípady, pre osobitné kategórie v osobitnej

situácii umožnil zvýhodnenie. (...) výkladom a contrario je zrejmé, že v iných prípadoch

takéto zvýhodnenie ústavodarca neumožnil“.

II.

Základné východiská na rozhodovanie

10. Podľa názoru vlády § 8 ods. 8 antidiskriminačného zákona, ktorý znie

„Na zabezpečenie rovnosti príležitostí v praxi a dodržiavania zásady rovnakého

zaobchádzania možno prijať osobitné vyrovnávacie opatrenia na zabránenie znevýhodnenia

súvisiaceho s rasovým pôvodom alebo etnickým pôvodom“, nie je v súlade s označenými

článkami , okrem iného aj s a s a 2 .

11. Všeobecný princíp rovnosti a nediskriminácie patrí k fundamentálnym prvkom

medzinárodnoprávnej ochrany ľudských práv a základných slobôd. K jeho základom patrí

čl. 7 Všeobecnej deklarácie ľudských práv, čl. 26 Medzinárodného paktu o občianskych

a politických právach a napokon čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“), ktorý obmedzuje zákaz diskriminácie na „užívanie práv

a slobôd priznaných Dohovorom“. Dodatkový protokol č. 12 k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd upravuje zákaz diskriminácie nielen vo vzťahu

k právam a slobodám zaručeným dohovorom, ale ako samostatne uplatniteľné materiálne

právo. V týchto dokumentoch nie je síce výslovne spomenutý princíp rovnosti, ale tento

princíp je samozrejmým východiskom, na ktorom je postavený zákaz diskriminácie.

12. V slovenských ústavných pomeroch sa zákaz diskriminácie upravil najprv v čl. 3

Listiny základných práv a slobôd, podľa ktorého základné práva a slobody sa zaručujú

všetkým bez rozdielu pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického

či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnostnej alebo

etnickej menšine, majetku, rodu alebo iného postavenia.

Podľa prvej vety : Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti

i v právach.

Článok 12 ods. 2 rozšíril chápanie princípu rovnosti a zákazu diskriminácie

tak, že ustanovil: „Základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky bez

ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie,

národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod

alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo

znevýhodňovať.“

13. Základným cieľom a 2 je ochrana osôb (právnických

a fyzických) proti diskriminácii zo strany orgánov verejnej moci. Tento článok nemá

priamy horizontálny účinok, čo znamená, že sa neuplatní vo vzťahoch medzi osobami

súkromného práva.

14. Diskriminácia je vo všeobecnosti vymedzená ako každý spôsob zaobchádzania

vrátane odmietnutia takého zaobchádzania s osobou, ktoré je pre túto osobu menej priaznivé

než pre iné osoby so zreteľom na rasu, etnickú príslušnosť, sexuálnu orientáciu a iné

ústavne ustanovené charakteristiky. Rozdielne zaobchádzanie môže ospravedlniť aj

nevyhnutnosť prijať pozitívne opatrenia, ktoré by zabezpečili relatívne úplnú rovnosť

v praxi s osobitným zreteľom na to, aby ľudia neboli znevýhodňovaní so zreteľom na

nejakú charakteristiku, ktorá sa vzťahuje len na tieto osoby, napríklad rasu, etnickú

príslušnosť, vierovyznanie, vek a podobne. Takéto opatrenia však musia byť nevyhnutné

a proporcionálne a musia vychádzať z odôvodnených potrieb.

15. Vo všeobecnosti a v teoretickej rovine je princíp rovnosti vymedzený ako právo

na to, aby sa v rovnakých prípadoch zaobchádzalo s osobami rovnako (formálny prístup) a

v rozdielnych veciach sa toto zaobchádzanie odlišovalo (materiálny prístup). Východisko

pre materiálny prístup k rovnosti tvorí názor, podľa ktorého v nerovnakých prípadoch treba

s osobami zaobchádzať tak, aby to vyjadrovalo ich odlišné postavenie. V týchto prípadoch

je však potrebné uvážiť tri navzájom prekrývajúce sa prístupy. Najprv treba vziať do úvahy

výsledky, ktoré sa dosiahnu rovnakým alebo nerovnakým zaobchádzaním, najmä

z hľadiska výsledku, ktorý je nerovný z hľadiska rozdeľovania, prístupu k pracovným

príležitostiam, spravodlivému prístupu ku vzdelávaniu, zaškoleniu, príprave, k tovarom

alebo službám. Rovnosť vo výsledkoch v prerozdeľovaní je zameraná na to, aby sa

prekonali nedostatočné zastúpenia znevýhodnených skupín v pracovných príležitostiach

alebo zabezpečil ich spravodlivý podiel na sociálnych výhodách. To môže vyžadovať

špeciálne prostriedky na prekonanie takýchto znevýhodnení.

Rovnosť v príležitostiach znamená, že skutočná rovnosť sa nemôže dosiahnuť, ak

osoby chcú využiť príležitosť, avšak začínajú z rozdielnych podmienok a východísk. Preto

rovnosť v príležitostiach sa musí prejaviť v tom, že sa vyrovnajú podmienky, za ktorých sa

osoby chcú presadiť v existujúcich príležitostiach. Vyrovnávanie takýchto podmienok

vyžaduje škálu špeciálnych opatrení, ktoré sa obvykle označujú ako pozitívne opatrenia na

kompenzovanie znevýhodnení alebo odstránenie osobnostných bariér alebo prekážok

vytvorených životným prostredím, ktoré bránia participácii na príležitostiach.

Rovnosť vo výsledkoch a rovnosť v príležitostiach uznávajú rozmanitosť a

rôznorodosť, ktoré vysvetľujú, ako existujúce rozdielnosti v spoločenskej realite vedú

napriek rovnakému zaobchádzaniu k nerovnakým výsledkom, a zároveň objasňujú aj to,

prečo osoby majú nerovnaké príležitosti najmä na pracovnom trhu. Realita zachycuje tieto

predpoklady, a preto súčasne tlačí aj na to, aby sa volili asymetrické prístupy

k diskriminácii, ktorých výsledkom je zahrnutie členov určitých skupín v dôsledku ich

špecifických charakteristík do priestoru rovnosti vo výsledkoch a rovnosti v príležitostiach.

Z týchto dôvodov by rozmanitosť mala byť zohľadňovaná a malo by byť s ňou náležite

zaobchádzané. To však vyžaduje určitý druh pozitívneho zaobchádzania, ktoré zohľadní

rozdiely v situácii, ale takýto druh zaobchádzania by nemal viesť k protiprávnym alebo inak

negatívnym dôsledkom.

16. Vychádzajúc z modelu materiálneho chápania rovnosti treba povedať, že nie je

dôležité, aké rozdiely medzi ľuďmi existujú, pretože ľudia majú rovnakú hodnotu, a preto

zasluhujú rovnakú starostlivosť a rešpekt ( ). Vyplýva to zo všeobecných

hodnôt ľudskej dôstojnosti, autonómnosti a rovnakej ceny každého indivídua, ktoré tvoria

základ pre zákaz nespravodlivej diskriminácie ľudských bytostí bez ohľadu na ich

postavenie v spoločnosti. Na druhej strane však vyrovnávanie nespravodlivej diskriminácie

nesmie viesť za žiadnych okolností k tomu, aby sa zo zákazu nespravodlivej diskriminácie

stal príkaz na diskrimináciu ostatných skupín ľudí, okrem tých, ktorí sú adresátmi

a požívateľmi opatrení odstraňujúcich isté znevýhodnenia alebo prekážky na plné

presadenie všeobecného princípu rovnosti.

17. Pozitívne opatrenia sú zamerané na vyrovnanie príležitostí pre všetkých ľudí.

Tieto opatrenia favorizujú tradične diskriminované kategórie ľudí, dovoľujúc im zúčastniť

sa súťaže pri využívaní príležitostí, vychádzajúc z rovnakej základne, avšak bez nároku na

úspech. Tieto opatrenia obsahujú množstvo techník, ako sú špeciálne školenia, vzdelávacie

aktivity, prerozdelenie zdrojov z jednej skupiny do druhej skupiny a ďalšie. Cieľom týchto

techník je zabezpečiť spravodlivý priebeh pri využívaní príležitostí a tento cieľ nadväzuje

na cieľ materiálnej rovnosti, ktorá vyžaduje, aby nerovnaké situácie neboli riešené rovnako

ako tie, ktoré sú štandardnými situáciami.

18. Ustanovenie, ktoré pripúšťa pozitívne opatrenia, musí byť formulované tak, aby

ho bolo možné vnímať ako určitú derogáciu všeobecného princípu rovnosti alebo jeho

viac či menej nerovnomerné (vychýlené) uplatňovanie. Vyplýva to aj z toho, čo je

uvedené v čl. 5 smernice, ktorý bol implementovaný jeho doslovným prevzatím do

napadnutého ustanovenia antidiskriminačného zákona, podľa ktorého ani princíp rovnosti

nemá brániť členskému štátu prijímať pozitívne opatrenia za účelom plného zabezpečenia

rovnosti v praxi. Takéto pozitívne opatrenie je teda prípustné, ale ako to vyplýva aj

z uvedeného čl. 5 smernice, nie je vo vzťahu k členskému štátu výslovne požadované,

resp. nárokované so zreteľom na to, že členské štáty, ako sa to všeobecne uznáva, majú

rozdielne upravený všeobecný princíp rovnosti. V tomto smere možno do istej miery

poukázať aj na doktríny Súdneho dvora ES, ktorý zastáva stanovisko, podľa ktorého

derogácia všeobecného princípu rovnosti musí byť obmedzená na to, čo je nevyhnutné

a proporcionálne na dosiahnutie materiálnej rovnosti prostredníctvom pozitívnych opatrení.

Takéto pozitívne opatrenia preto musia byť vykladané zužujúco (vec C-222/84,

Johnston v. Chief Constable of the Royal Ulster Constabulary [1986] ECR 1651 bod 38

a vec C-285/98, Tanja Kreil v. Bundesrepublik Deutschland [2000] ECR I-69 bod 42).

19. Podľa nálezu ústavného súdu sp. zn. : „Národná rada Slovenskej

republiky je... povinná prijímať také zákony, ktoré pri uplatňovaní práva na prístup k súdnej

ochrane zásadne nikoho nediskriminujú. Treba však pripustiť, že nie každý rozdiel, ktorý sa

vyskytne v zákonoch upravujúcich výkon práva na súdnu ochranu, musí byť v rozpore

s , pretože v určitých situáciách sa na prvý pohľad diskriminujúca úprava

používa na odstránenie alebo zmiernenie faktickej nerovnosti účastníkov konania (napríklad

účastník konajúci v duševnej poruche, maloleté dieťa). Za diskriminačnú úpravu však

možno považovať takú úpravu prístupu k súdnej ochrane, ktorá rovnaké alebo analogické

situácie rieši odchylným spôsobom, pričom takýto postup zákonodarca nemôže alebo ani

nevie rozumne odôvodniť legitímnym cieľom a tým, že tento cieľ sa musí dosahovať práve

zvoleným legislatívnym riešením.“ Rovnako judikoval ústavný súd aj predtým v rozhodnutí

sp. zn. : „Ustanovenie je označované aj ako ustanovenie

upravujúce zákaz diskriminácie a na druhej strane zákaz zvýhodňovania v konkrétnom

základnom práve a slobode každého, komu toto právo náleží. Záruky univerzálnej rovnosti

bez ohľadu na spomínané dôvody prirodzenej nerovnosti majú svoj teritoriálny

rozmer určený územím Slovenskej republiky“ (podobne napríklad aj rozhodnutie

sp. zn. ).

20. Podľa je Slovenská republika právny štát. V tejto spojitosti

a v súvislosti so zákonodarnou činnosťou ústavný súd vo veci sp. zn.

konštatoval:

„Princíp právneho štátu ustanovený (podľa platného znenia )

je základným ústavnoprávnym princípom v Slovenskej republike. Ak národná rada

uplatní svoju zákonodarnú právomoc v nesúlade s iným ustanovením , zároveň tým

poruší aj základný princíp ústavnosti ustanovený .“ Ústavný súd v tejto veci

uviedol aj to, že s uplatňovaním princípu právnej istoty v právnom štáte sa spája požiadavka

„všeobecnosti, platnosti, trvácnosti, stability, racionálnosti a spravodlivého obsahu právnych

noriem...“

21. Ústavný súd taktiež trvalo zastáva názor, že „ak právna norma obsiahnutá

v ustanovení zákona nie je formulovaná jednoznačne a pre jej adresáta nie je dostatočne

zrozumiteľná, pričom tento nedostatok nie je možné odstrániť ani výkladom podľa čl. 152

ods. 4 , jej obsah nie je v súlade s obsahom princípu právneho štátu vyjadreným

v SR“ (, ).

III.

Závery ústavného súdu

22. Podľa § 8 ods. 8 antidiskrimačného zákona: „Na zabezpečenie rovnosti

príležitostí v praxi a dodržiavania zásady rovnakého zaobchádzania možno prijať osobitné

vyrovnávacie opatrenia na zabránenie znevýhodnenia súvisiaceho s rasovým pôvodom

alebo etnickým pôvodom.“

Napadnuté ustanovenie antidiskriminačného zákona neobsahuje, tak ako to tvrdí

vláda, vymedzenie pojmov potrebných pre praktickú uplatniteľnosť tejto normy, najmä

vymedzenie subjektu oprávneného na prijímanie a presadzovanie osobitných vyrovnávacích

opatrení, účel, kritériá a podmienky ich prijímania, rozsah a obsah takých opatrení, pričom

takýto prístup zákonodarcu zakladá možnosť svojvoľného, účelového, nejednotného, a teda

nežiaduceho výkladu a používania.

Ústavný súd k týmto základným argumentom vlády a národnej rady prijal tieto

závery.

Ustanovenie § 8 ods. 8 antidiskriminačného zákona je koncipované podľa modelu

materiálneho chápania princípu rovnosti, ktorý sám osebe by bol v súlade s princípmi

právneho štátu ( ). V právnom štáte sa musí rešpektovať rovnosť

príležitostí v praxi, zásada rovnakého zaobchádzania, ako aj spôsob, ktorým sa tieto

princípy zabezpečia v reálnom živote, vrátane osobitných vyrovnávacích opatrení, ktoré

zabránia znevýhodneniam vnímaným ako diskriminácia.

V obsahu napadnutej normy však absentuje koncepcia zabezpečenia rovnosti

príležitostí v praxi a dodržiavania zásady rovnakého zaobchádzania z hľadiska potreby jasne

a zrozumiteľne určiť dočasnosť tých techník (osobitné vyrovnávacie opatrenia), ktoré majú

vyrovnávať alebo kompenzovať znevýhodnenia. Bez striktného časového obmedzenia

takýchto opatrení by totiž mohlo dôjsť k tomu, že opatrenia by sa stali základom pre

tzv. prevrátenú diskrimináciu osôb, ktoré by neboli adresátmi výhod spojených s takými

opatreniami, hoci dôvody na ich prijatie, pretrvávanie a aplikovanie by pominuli. Preto

takéto opatrenia by mohli byť prijaté len na dosiahnutie cieľa, po ktorého dosiahnutí by

došlo k ich eliminácii tak, aby odstraňovanie nerovnakej štartovacej pozície nevyústilo do

porušenia všeobecného princípu rovnosti u iných skupín osôb.

Koncepcia zabezpečenia rovnosti príležitostí v praxi a dodržiavania zásady

rovnakého zaobchádzania, ktorá by mala byť v súlade s princípmi právneho štátu, by mala

obsahovať aj rámcové vymedzenie metód na dosahovanie tohto cieľa tak, aby sa

nenarušila rovnováha a rešpekt voči právam iných skupín osôb.

Treba sa stotožniť s názorom vlády, že napadnuté ustanovenie § 8 ods. 8

antidiskriminačného zákona neobsahuje tieto limitujúce faktory na prijímanie osobitných

vyrovnávacích opatrení. Tento záver vyplýva z toho, že prijímanie osobitných

vyrovnávacích opatrení nie je definované z hľadiska predmetu, ktorý musí byť právne

dovoleným plnením (peňažným, vecným alebo vo výkonoch), a ani z hľadiska existencie

kritérií na rozhodnutie, aký konkrétny predmet bude obsahom vyrovnávacích opatrení, tak

aby sa vylúčila svojvôľa namiesto dovoleného uváženia subjektu, ktorý by bol kompetentný

prijímať osobitné vyrovnávacie opatrenia.

Tieto nedostatky napadnutého ustanovenia antidiskriminačného zákona spočívajúce

v tom, že táto norma neobsahuje aspekt dočasnosti, rámcové vymedzenie metód na

dosiahnutie určeného cieľa, dovolený predmet vyrovnávacích opatrení a kritériá na

vymedzenie ich obsahu, nie sú preklenuteľné ani výkladom podľa ,

podľa ktorého výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne

záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s . V tejto spojitosti treba

pripomenúť, že takýto výklad by sa v konečnom dôsledku musel vyrovnať aj s otázkou

súladu napadnutého ustanovenia antidiskriminačného zákona s čl. 12 ods. 1 prvou vetou

a s . Takýto výklad však neprichádza, ako to vyplýva zo záveru

uvedeného pod bodom 23 a 24 časti III tohto rozhodnutia, do úvahy (,

).

Z tohto dôvodu nemôže byť citované ustanovenie v súlade s princípmi právneho

štátu, tak ako sú vyjadrené v , s osobitným zreteľom na právnu istotu,

ktorá je napadnutým ustanovením porušená v rozsahu vytýkaných nedostatkov možných

osobitných vyrovnávacích opatrení.

Po prijatí tohto záveru už nebolo potrebné a významné venovať sa aj otázke subjektu

oprávneného prijímať osobitné vyrovnávacie opatrenia a rovnako ani adresátom takých

opatrení. Identifikovanie alebo sťažené určenie kompetentného subjektu, tak ako to

argumentovala národná rada označiac za takýto subjekt vládu, nič nemení na tom, že ani

taký subjekt by nebol spôsobilý uvážiť spôsob, ako dosiahnuť cieľ sledovaný napadnutým

ustanovením antidiskriminačného zákona. Tento záver mutatis mutandis ale aj z tohto

dôvodu (ale nielen kvôli nemu) platí aj pre adresátov osobitných vyrovnávacích opatrení.

Je pravda, že okruh týchto adresátov osobitných vyrovnávacích opatrení by bol

značne voľný a bližšie neurčiteľný. Táto okolnosť by nebola až natoľko významná, ak by sa

súčasne neviazala na rasu alebo etnikum, čo je napokon jediným určujúcim kritériom pre

adresátov týchto opatrení, a ako ukazuje záver uvedený pod bodom 24 časti III tohto

rozhodnutia, ide o kritérium, ktoré je základom pre záver o rozpore napadnutého

ustanovenia s .

V tomto kontexte už neprichádza do úvahy, pre nadbytočnosť, skúmanie

praktickej neuplatniteľnosti napadnutého ustanovenia antidiskriminačného zákona, hoci táto

nevyužiteľnosť v právnej praxi by sama osebe nemohla zakladať rozpor s , ak by tu

neboli iné dôvody na takýto rozpor. Treba totiž súhlasiť s názorom národnej rady, podľa

ktorého len obsolétnosť právnej normy nezakladá jej rozpor s .

23. Metódou, ktorá podľa § 8 ods. 8 antidiskriminačného zákona zabezpečuje cieľ

tejto normy, sú osobitné vyrovnávacie opatrenia. Otázku, či takéto vyrovnávacie opatrenia

treba chápať ako pozitívne opatrenia obsahujúce techniky všeobecne známe pri

odstraňovaní dôsledkov diskriminácie spôsobovanej objektívnymi okolnosťami alebo

skutočnosťami, treba zodpovedať kladne. Cieľom takýchto opatrení môže byť len

odstránenie dôsledkov predchádzajúcej diskriminácie a nerovnakých príležitostí pri

dosahovaní rovnakého výsledku. Z toho vyplýva, že osobitné vyrovnávacie opatrenia treba

chápať ako zvýhodnenie skupiny osôb s osobitným zreteľom na ich predošlé

znevýhodnenie, ktoré im bránilo v rovnom prístupe k príležitostiam v praxi. Takéto

opatrenia súčasne dopĺňajú účinky zásady rovnakého zaobchádzania, ktoré by pri

handicapovaných skupinách osôb samo osebe nestačilo na zabezpečenie rovného prístupu

k príležitostiam, ktorý však nemôže znamenať aj rovnosť výsledkov takého prístupu.

24. Právna úprava umožňujúca prijímanie osobitných vyrovnávacích opatrení

z hľadiska pojmov rovnakých príležitostí a nediskriminácie a použitých techník by teda

mohla byť ústavne akceptovateľná. Ako už bolo zdôraznené v bode 18 tohto nálezu, takáto

úprava musí v celom rozsahu rešpektovať vnútroštátnu úpravu všeobecného princípu

rovnosti a zákazu diskriminácie, inak sa dostáva do rozporu s ústavným poriadkom.

Z , ako aj z jeho doterajšieho výkladu prijatého ústavným súdom,

na ktorom treba zotrvať, vyplýva, že zakazuje pozitívnu aj negatívnu diskrimináciu

z dôvodov, ktoré sú uvedené v tomto článku, t. j. so zreteľom na pohlavie, rasu, farbu pleti,

jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod,

príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Preto

prijímanie osobitných vyrovnávacích opatrení, inak všeobecne uznávaných legislatívnych

techník na zabránenie znevýhodnenia súvisiaceho s rasovým pôvodom alebo etnickým

pôvodom je v rozpore s , a preto aj s .

To napokon potvrdil na verejnom ústnom pojednávaní aj zástupca národnej rady, keď

uviedol: „Článok 12 jednoznačne vylučuje akúkoľvek diskrimináciu pozitívnu aj negatívnu.“

Zástupca národnej rady však ďalej dodal: „Zjavne ústavný režim nie je tak jednoznačný,

pretože v má opatrenia, ktorých podstatou je pozitívna diskriminácia určitého

okruhu osôb.“ Ústavný súd tento argument neprijal, aj keď a 2 skutočne

vytvára pre ženy, mladistvých a osoby zdravotne postihnuté zvýhodnené režimy pri

využívaní ich základných práv. Citovaný článok totiž treba chápať ako

komplementárnu ústavnú normu k , ktorá pripúšťa pozitívne opatrenia.

V tejto spojitosti treba pripomenúť, že zohľadnenie faktickej nerovnosti žien, mladistvých

a zdravotne postihnutých osôb a jej vyrovnanie spôsobom, ktorý rámcovo naznačuje čl. 38

ods. 1 a 2 a zákony vykonávajúce toto ustanovenie , je legitímnym cieľom,

ktorý sa nedá dosiahnuť inak než zvoleným legislatívnym riešením obsahujúcim aj

pozitívne opatrenia.

Ústavný súd v tejto súvislosti pri skúmaní otázky ústavnosti brigádnickej práce

študentov zdôraznil (): „Zákonná úprava, ktorá zvýhodňuje určitú skupinu

osôb, nemôže byť len z tohto dôvodu označená za takú, ktorá porušuje princíp rovnosti.

V oblasti hospodárskych, sociálnych, kultúrnych a menšinových práv sú zásahy

zvýhodnenia v hraniciach primeranosti nielen akceptovateľné, ale niekedy aj nevyhnutné,

aby sa odstránili prirodzené nerovnosti medzi rôznymi skupinami ľudí.“ Aj v tomto náleze

však ústavný súd zotrval na tom, že takáto zákonná úprava musí mať základ v ústave,

konkrétne v článkoch upravujúcich postavenie žien, mladistvých, zdravotne postihnutých.

Len v takom prípade nepôjde o nesúlad takej zákonnej úpravy s , ale,

naopak, o doplnenie jeho účelu, podstaty a zmyslu, avšak výlučne na osobitnom ústavnom

základe ( ).

Z tohto nálezu ústavného súdu vyplýva, že v ústavnom poriadku Slovenskej

republiky sa uznáva ako všeobecne akceptovaný prístup k zabezpečeniu rovnosti v právach

len také vychýlenie z univerzálneho chápania rovnosti (zákazu diskriminácie), ktoré má

výslovný ústavný základ reagujúci na prirodzené nerovnosti medzi ľuďmi, ktorých

nevyrovnávanie prostredníctvom zákonných opatrení by mohlo viesť k neodôvodnenej

tvrdosti voči určitým skupinám osôb (napríklad mladiství, ženy, zdravotne postihnuté

osoby). Napadnuté ustanovenie antidiskriminačného zákona podľa názoru ústavného súdu

však nemá taký ústavný základ, ktorý by opodstatňoval ústavne dovolené odchýlenie sa

od univerzálneho princípu rovnosti vyjadreného v čl. 12 ods. 1 druhej vete a v čl. 12 ods. 2

.

25. Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol, že § 8 ods. 8 antidiskriminačného

zákona nie je v súlade s a s prvou vetou a ods. 2 . Tento záver

ústavného súdu sa opiera o to, že napadnuté ustanovenie antidiskriminačného zákona

a) prijímaním pozitívnych opatrení, ktorými sú aj osobitné vyrovnávacie

opatrenia, zakladá zvýhodnenie (pozitívnu diskrimináciu) osôb, ktoré súvisí

s rasovým alebo etnickým pôvodom,

b) neurčuje ani rámcovým spôsobom predmet, obsah a kritériá na prijímanie

osobitných vyrovnávacích opatrení a narušuje tak ústavne neprijateľným

spôsobom právnu istotu v právnych vzťahoch vytváraných pred a po prijatí

osobitných vyrovnávacích opatrení a napokon

c) opomenutím dočasnosti osobitných vyrovnávacích opatrení ako

rozhodujúceho faktora sa môže stať základom pre diskrimináciu

(tzv. prevrátenú diskrimináciu) iných skupín osôb bez toho, aby na to

existoval ústavne akceptovateľný základ.

26. Vzhľadom na tento výrok ústavný súd už nepovažoval za potrebné

v konkrétnostiach sa venovať ďalším námietkam uvedeným v návrhu na začatie konania,

argumentujúcim nesúladom napadnutého ustanovenia aj s niektorými ďalšími článkami

.

K tomuto rozhodnutiu sa podľa pripájajú odlišné

stanoviská sudcov Alexandra Bröstla, Juraja Horvátha, Ľudmily Gajdošíkovej a Lajosa

Mészárosa, ktorí nesúhlasili s rozhodnutím pléna, a odlišné stanovisko sudcu Eduarda

Báránya, ktorý nesúhlasil s jeho odôvodnením.