Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PL. ÚS 37/95

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky v Košiciach v pléne zloženom z predsedu JUDr.

Milana Čiča a sudcov JUDr. Júliusa Černáka, JUDr. Anny Danielčákovej, JUDr. Jána

Drgonca, JUDr. Jána Klučku, JUDr. Viery Mrázovej, JUDr. Richarda Rapanta, JUDr.

Miloša Seemanna a JUDr. Tibora Šafárika na verejnom zasadnutí 28. augusta 1996

prerokoval návrh prezidenta Slovenskej republiky, zastúpeného JUDr. Ivanom

Trimajom, riaditeľom legislatívneho odboru Kancelárie prezidenta Slovenskej republiky,

proti Národnej rade Slovenskej republiky, zastúpenej JUDr. Dušanom Macuškom,

poslancom Národnej rady Slovenskej republiky, na začatie konania podľa čl. 125 písm. a/

o vyslovenie nesúladu čl. I bodu 10, t. j. 141 ods. 4 a 5

, ktorým sa mení a dopĺňa

o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v

znení neskorších predpisov a dopĺňa sa o vodách (vodný

zákon) v znení neskorších predpisov, s čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 1

a 3 a a 4 a 12. septembra 1996 takto

r o z h o d o l :

1. Ustanovenie o územnom plánovaní a

stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. , ktorým sa mení a dopĺňa o územnom plánovaní a

stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov a dopĺňa sa zákon č.

o vodách (vodný zákon) v znení neskorších predpisov, n i e j e v súlade s

čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 3 a čl. 20 ods. 4 v spojení s čl. 20 ods. 1 druhou

vetou .

2. Návrh na vyslovenie nesúladu ustanovenia

Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. , ktorým sa mení a dopĺňa

o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov

a dopĺňa sa o vodách (vodný zákon) v znení neskorších predpisov, s

, , prvou vetou, , 3, , 4

Slovenskej republiky z a m i e t a .

3. Návrh na vyslovenie nesúladu ustanovenia

Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. , ktorým sa mení a dopĺňa

o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov

a dopĺňa sa o vodách (vodný zákon) v znení neskorších predpisov, s

, , prvou vetou, , 3, , 4

Slovenskej republiky z a m i e t a .

4. Vo zvyšnej časti návrhu n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

Prezident Slovenskej republiky (ďalej len "prezident" alebo "navrhovateľ"),

zastúpený JUDr. I. T., riaditeľom legislatívneho odboru Kancelárie prezidenta Slovenskej

republiky, podal 19. októbra 1995 na Ústavný súd Slovenskej republiky v Košiciach (ďalej

len "ústavný súd") návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125

písm. a) a podľa zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred

ním a o postavení jeho sudcov (ďalej len "").

Navrhovateľ žiadal, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní návrh prijal na

ďalšie konanie a po uskutočnení ďalšieho konania v merite veci rozhodol nálezom tak, že

"ustanovenie čl. I bodu 10 , ktorým sa mení a dopĺňa zákon č.

o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení

neskorších predpisov a dopĺňa sa o vodách (vodný zákon) v znení

neskorších predpisov, t.j. ustanovenie a stavebného v

znení , n i e j e v s ú l a d e s ustanoveniami , ,

, 2, , 3 a , 4 ".

Podľa navrhovateľa, zákon Národnej rady Slovenskej republiky z 12. septembra

1995 č. - novela stavebného v znení neskorších

predpisov, ktorý nadobudol účinnosť 1. októbra 1995, nahradil už nepoužiteľné prechodné

ustanovenie § 141 ods. 4 a 5 stavebného zákona novými ustanoveniami. Tieto umožnili nad

rámec všeobecných podmienok vyvlastnenia upravených v § 108 citovaného zákona

vyvlastniť pozemky zastavané určitými stavbami a pozemky v uzavretom priestore

výstaviska určeného na konanie medzinárodných poľnohospodárskych výstav

(Agrokomplex Nitra). Súčasne ustanovil náhrady za vyvlastnenie pozemkov výrazne nižšie,

než ceny podľa všeobecne platných právnych predpisov.

Nesúlad ustanovenia § 141 ods. 4 a 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č.

(ďalej len "") s citovanými článkami

odôvodnil takto:

1. ustanovenie odseku 4 písm. a/ a b/ nespĺňa ústavnú požiadavku nevyhnutnej miery

obmedzenia vlastníckeho práva pri zachovaní potrebnej ochrany vlastníckych práv,

pretože majetkovoprávne vysporiadanie zastavaných pozemkov stavbami vo vlastníctve

obcí možno podľa právnych predpisov dosiahnuť inými formami, ktoré zachovávajú

vlastnícke právo k pozemkom a samotná právna úprava, ktorá ustanovuje v tomto

prípade možnosť vyvlastnenia (ako formy, ktorá odníma vlastnícke právo), nie je v

súlade s , , a . Z rovnakých dôvodov tieto

ústavné požiadavky nespĺňa ani ustanovenie odseku 4 písm. c/, podľa ktorého účelom

vyvlastnenia pozemkov je konanie medzinárodných výstav so zameraním na

poľnohospodárstvo,

2. ustanovenie v odseku 4 písm. a/ a b/ nespĺňa ústavnú požiadavku rovnosti v právach, a

tiež zákonného obmedzenia v právach, ktoré musia platiť rovnako pre všetky prípady,

ktoré spĺňajú ustanovené podmienky. Je tomu tak preto, lebo inštitút dodatočného

vyvlastnenia nemôžu uplatniť všetky subjekty vlastniace stavby stojace na

majetkovoprávne nevysporiadanom pozemku, ale len niektoré subjekty, ktorými sú len

obce, ako vlastníci stavieb, a to vo svoj prospech, tiež správcovia stavieb uvedených v §

141 ods. 4 písm. b/ a správca výstaviska, títo v mene a na prospech štátu. V súvislosti s

takýmto právnym stavom je teda porušený všeobecný princíp rovnosti vlastníkov

vyjadrený v , pretože rovnaký zákonný obsah a ochrana vlastníckeho

práva sa netýka "všetkých" vlastníkov, ale len tých, ktorí nie sú uvedení v § 141 ods. 4

ale aj 5 novely stavebného zákona. Vlastnícke právo vlastníkov uvedených v § 141 ods.

4 a 5 bude mať celkom iný obsah ako vlastnícke právo iných vlastníkov. Ochrana

vlastníckeho práva týchto vlastníkov je zúžená na poskytnutie neadekvátnej náhrady.

Vychádzajúc z tvrdení v bode 1. a 2., navrhovateľ namietal nesúlad § 141 ods. 4 i

ods. 5 novely stavebného zákona s , a 2, .

3. ustanovenie v odseku 5 navyše nespĺňa ústavnú požiadavku "primeranej náhrady" pri

vyvlastnení pozemkov uvedených v § 141 ods. 4 novely stavebného zákona.

Navrhovateľ za "primeranú náhradu" považuje zásadne cenu, za ktorú možno pozemok

kúpiť alebo predať na danom mieste a v čase uskutočnenia právneho úkonu alebo

rozhodnutia o vyvlastnení. Za nespravodlivý, preto neprípustný v demokratickom a

právnom štáte považuje taký postup pri poskytovaní náhrad za vyvlastnenie upravený

právnym predpisom, ktorý štátu, v snahe získať určitú vec, umožňuje preniesť ťarchu

reálnych nákladov na jednotlivca.

V tejto súvislosti namietal nesúlad s a .

Ústavný súd návrh prezidenta 7. novembra 1995 predbežne prerokoval a prijal ho

podľa na ďalšie konanie.

Druhopis návrhu prezidenta ústavný súd zaslal 15. novembra 1995 predsedovi

Národnej rady Slovenskej republiky, aby sa Národná rada Slovenskej republiky, ako orgán,

ktorý namietaný právny predpis vydal, k návrhu vyjadrila.

V písomnom vyjadrení Národná rada Slovenskej republiky podrobne zdôvodnila

svoje nesúhlasné stanovisko k námietkam prezidenta o nesúlade nového znenia § 141 ods. 4

a 5 stavebného zákona s citovanými ustanoveniami a súčasne ústavnému súdu

oznámila, že trvá na ústnom pojednávaní v tejto veci a že meno zástupcu bude ústavnému

súdu oznámené dodatočne.

Národná rada Slovenskej republiky (ďalej len "národná rada") vo svojom vyjadrení

k návrhu v podstate namietala, že "Čl. I bod 10 upravuje osobitný

režim, ktorý možno označiť za režim dodatočného vyvlastnenia (i keď v zákone takto

explicitne označený nie je), umožňujúci vyvlastniť pozemky zastavané stavbami

vymedzenými v zákone a spĺňajúcimi zákonom ustanovené podmienky. Jednou z

ustanovených podmienok je, že stavby boli povolené podľa platných právnych predpisov.

Dodatočné vyvlastnenie je ojedinelým a výnimočným časovo limitovaným (do 31.

decembra 2000) postupom umožňujúcim zosúladiť právny a skutkový stav, ktorý nastal

postavením stavby na cudzom, čiže majetkovoprávne nevysporiadanom pozemku. Vlastníci

pozemkov sa v dôsledku toho stali len tzv. titulárnymi (papierovými), formálnymi

vlastníkmi bez reálneho naplnenia obsahu ich vlastníckeho práva atribútmi zakotvenými v §

123 . V takmer rovnakej právnej situácii sa ocitli vlastníci stavieb,

ktorí tým, že nevlastnili pozemky, boli obmedzení i pri dispozíciách so stavbami".

Národná rada ďalej uviedla, že s ohľadom na to, že ani vlastníci pozemkov, ani

vlastníci stavby v skutočnosti nemajú v plnom rozsahu oprávnenia napĺňajúce obsah

vlastníckeho práva ( ), čo je aj z hľadiska

Slovenskej republiky nežiaducim stavom, bolo nevyhnutné túto situáciu, znemožňujúcu

naplnenie obsahu vlastníckeho práva dotknutých subjektov, riešiť. Príčinou tohto stavu sú

"právne predpisy, platné v minulosti (napr. v zákonnej úprave pozostalostného konania na

Slovensku podporujúcej rozdrobenosť pozemkov)", a tiež to, že "do záväzkov spôsobených

majetkovoprávne nevysporiadanými vzťahmi v minulosti vstúpili prijatím zákona č.

o majetku obcí v znení neskorších predpisov popri štáte (správcoch majetku

štátu) aj obce".

"Prezidentom namietané ustanovenia novely stavebného zákona upravili režim

dodatočného vyvlastnenia (t.j. vyvlastnenie zastavaných pozemkov) preto", lebo, ako sa

píše vo vyjadrení národnej rady "podľa § 108 a nasl. stavebného zákona možno vyvlastniť

len vo verejnom záujme a pred započatím stavby. Možno hovoriť o vyvlastnení ´do

budúcnosti´, keď účel vyvlastnenia ešte nie je naplnený (napr. stavba nie je ešte postavená

ani povolená). V prípadoch uvedených v § 141 ods. 4 novely však sú stavby už postavené a

užívané. Preto nejde o vyvlastnenie pred započatím stavby, ale naopak: o dodatočné

majetkovoprávne vysporiadanie práv k pozemkom, zastavaným stavbami, ktoré sú vo

vlastníctve obcí alebo štátu".

Z týchto dôvodov národná rada nesúhlasila s názorom navrhovateľa, že by "cieľ,

ktorý sleduje ustanovenie čl. I bodu 10, t.j. nové znenie § 141 ods. 4 stavebného zákona

bolo možné dosiahnuť aj podľa doterajších predpisov".

Podľa stanoviska národnej rady, aj v prípade dodatočného vyvlastnenia, t.j. podľa §

141 ods. 4 "možno pristúpiť k vyvlastneniu až vtedy, ak boli

predchádzajúce rokovania o vysporiadaní práv (najmä vlastníckeho) k zastavaným

pozemkom neúspešné".

Národná rada ďalej v stanovisku poukázala tiež na to, že v

umožňuje vyvlastnenie, "ak sa tak deje v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na

základe zákona a za primeranú náhradu. Podmienka nevyhnutnej miery je splnená tým, že

možno vyvlastniť len tie pozemky, ktoré už boli zastavané povolenými stavbami, resp.

nachádzajú sa v areáli podľa ods. 4 písm. c/, zároveň je splnená aj časovým limitovaním

vyvlastnenia podľa § 141 ods. 4".

V stanovisku ďalej uviedla, že "pojem ´nevyhnutnej miery´ vyvlastnenia je naplnený

tým, že ide o dodatočné vyvlastnenie výhradne tých pozemkov alebo ich častí, ktoré už sú

zastavané, a to na základe stavebného povolenia a výhradne na stavby verejného záujmu.

´Nevyhnutná miera´ je zároveň daná aj časovým obmedzením, či už okamihu

rozhodujúceho na zaradenie prípadu pod ustanovenie § 141 ods. 4, ako aj lehoty dokedy

možno vyvlastnenie podľa tohto ustanovenia realizovať (31. decembra 2000)".

Podľa stanoviska národnej rady verejný záujem pri dodatočnom vyvlastnení "je daný

nevyhnutnosťou vysporiadať majetkovoprávne nevysporiadané pozemky zastavané

stavbami v minulosti, a tým zosúladiť právny a faktický stav, čo je v právnom štáte

nevyhnutné".

V tejto súvislosti národná rada upozornila na pôvodné znenie § 141 ods. 4, ktoré

malo taktiež charakter dočasného ustanovenia, a ktoré umožňovalo pri platnosti § 108

stavebného zákona vyvlastniť pozemky zastavané stavbami postavenými vo verejnom

záujme do 31. decembra 1977.

Splnenie podmienky pripustiť vyvlastnenie len na základe zákona je podľa

stanoviska zrejmé.

Národná rada odmietla aj porušenie princípu generality v čl. I bod 10 citovanej

novely stavebného zákona, pretože toto ustanovenie "platí rovnako pre všetky prípady, ktoré

spĺňajú ustanovené podmienky. Pritom sa dôsledne zachováva ustanovený cieľ, čomu

zodpovedá aj zmysel a podstata obmedzenia vlastníckeho práva".

K tvrdeniu navrhovateľa, že vlastnícke právo vlastníkov uvedených v § 141 ods.4

bude mať celkom iný obsah ako vlastnícke právo iných vlastníkov, sa v stanovisku uviedlo,

že "ich vlastníctvo má v súčasnosti celkom iný obsah, ale nadobudlo ho už v minulosti, keď

nedošlo k majetkovoprávnemu vysporiadaniu, a teda nastal v skutočnosti stav nesúladu

s právom. Keďže tento nesúladný stav nebolo možné riešiť v rámci jestvujúceho práva, bolo

potrebné prijať zákonom na riešenie tejto mimoriadnej situácie aj mimoriadny dočasný

postup. Odlišnosť obsahu vlastníckych práv spadajúcich pod § 141 ods. 4 nie je dôsledkom

tohto ustanovenia, ale toto ustanovenie je dôsledkom (riešením) nesúladu skutočnej situácie

s právom spôsobenej v minulosti".

V stanovisku národnej rady sa ďalej konštatovalo, že "požiadavka primeranej

náhrady podľa je vo vzťahu k reálnej hodnote a

ku kvalite pozemkov posudzovanej i podľa obsahu vlastníckeho práva ich vlastníkov v čl. I

bode 10 citovanej novely stavebného zákona splnená. Náhradu za vyvlastnenie nie je možné

stotožňovať alebo zamieňať s cenou tak, ako sa to uvádza v návrhu na začatie konania na

strane 5. Na rozdiel od ceny, ktorej výška sa podľa o cenách tvorí

dohodou, výška náhrady sa určuje všeobecne záväzným právnym predpisom. Aj keď výška

niektorých náhrad sa určuje vo väzbe na cenový predpis, ... ide vždy o cenu zistenú podľa

osobitného predpisu". Pretože "v súčasnosti platná o náhradách

pri vyvlastnení stavieb, pozemkov a porastov a práv k nim vôbec neupravuje vyvlastňovacie

náhrady za dodatočné vyvlastnenie, nemožno ju aplikovať na režim dodatočného

vyvlastnenia pozemkov zastavaných stavbami, pre ktoré sa vyvlastňujú. Z tohto dôvodu

bolo nevyhnutné túto náhradu upraviť. Vzhľadom na rôznosť cenových predpisov

uplatňovaných pri určení sadzieb vyvlastňovacích náhrad v spomínanom medziobdobí (od r.

1977 do r. 1995), bol pri určovaní sadzieb vyvlastňovacích náhrad použitý princíp tzv.

teórie stredu a do novely zapracované mierne modifikované sadzby vyhlášky č. 129/1984

Zb. o cenách stavieb, pozemkov, porastov, úhradách za zriadenie práva osobného užívania

pozemkov a o náhradách za dočasné užívanie pozemkov". Tzv. teória stredu podľa názoru

vyjadreného v stanovisku národnej rady zodpovedá požiadavke primeranosti náhrady,

pretože "ak by vyvlastňovacia náhrada za stavebné pozemky vychádzala z ceny platnej v

čase dodatočného vyvlastnenia (účinnosti citovanej novely stavebného zákona), dostali by

sa vlastníci pozemkov vyvlastňovaných podľa § 108 a nasl. stavebného zákona do

nerovnocenného postavenia s vlastníkmi, do ktorých vlastníckeho práva už bolo zasiahnuté.

Nemožno porovnať reálnu hodnotu pozemku vlastníka, do ktorého vlastníckeho práva už

bolo zasiahnuté, a ktorého obsah vlastníckeho práva je preto reálne obmedzený. Ak by sa

vyvlastnil pozemok pre stavbu, ktorá sa má začať stavať v budúcnosti, hodnota pozemku, s

ktorým môže jeho vlastník voľne disponovať, je neporovnateľne vyššia ako hodnota

pozemku už zastavaného stavbou iného vlastníka, v prospech ktorého sa vyvlastňuje.

Dispozičné právo vlastníka zastavaného pozemku je výrazne obmedzené".

Na základe týchto dôvodov navrhla ústavnému súdu, aby "nevyhovel návrhu

prezidenta Slovenskej republiky na vyslovenie nesúladu čl. I bodu 10

Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa o územnom plánovaní a stavebnom

poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov a dopĺňa sa

o vodách (vodný zákon) v znení neskorších predpisov, t.j. ustanovenia § 141 ods. 4 a 5

stavebného v znení s ustanoveniami , čl.

2 ods. 2, , 2, , 3 a , 4 a

rozhodol, že čl. I bod 10 nie je v rozpore s Slovenskej

republiky".

Ústavný súd podľa vykonal dôkazy potrebné na zistenie

skutočného stavu veci a získanie podkladov pre svoje rozhodnutie. Predseda ústavného súdu

si podľa druhej vety vyžiadal stanovisko predsedu Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky.

Na verejnom pojednávaní 28. augusta 1996 ústavný súd vypočul zástupcov

prezidenta i Národnej rady Slovenskej republiky, jej odborných poradcov, pracovníkov

Ministerstva financií Slovenskej republiky a Ministerstva životného prostredia Slovenskej

republiky. Zástupcovia oboch strán aj po doplnení písomného návrhu a vyjadrenia

zotrvávali na svojich písomných stanoviskách.

Ústne pojednávanie bolo odročené na vyhlásenie rozhodnutia.

Stalo sa tak na verejnom pojednávaní konanom 12. septembra 1996.

II.

Prezident republiky v návrhu namietal, že čl. I bod 10 , t.j.

nové znenie § 141 ods. 4 a 5 stavebného zákona v znení neskorších predpisov nie je v

súlade s , , a 2, a 3 a a 4 .

Ústavný súd preto skúmal, či nové znenie § 141 odseku 4 a 5 stavebného zákona v

znení neskorších predpisov sú alebo nie v súlade so všetkými článkami , uvedenými v

návrhu prezidenta.

Podľa nového znenia vo verejnom záujme

možno vyvlastniť pozemky:

a) zastavané stavbami povolenými podľa platných právnych predpisov, ku ktorým mali

právo hospodárenia k 24. novembru 1990 národné výbory a ktoré prešli do vlastníctva

obcí podľa osobitného predpisu (§ 2 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č.

o majetku obcí) a pri ktorých dosiaľ nedošlo k majetkovoprávnemu

vysporiadaniu, návrh na vyvlastnenie práv k takýmto pozemkom môže podať obec, na

ktorú prešlo vlastníctvo k stavbe (podľa § 2 ods. 1 zákona o majetku obcí) najneskôr do

31. decembra 2000,

b) zastavané stavbami povolenými podľa platných právnych predpisov a vymedzenými v

osobitných predpisoch (napríklad v zákone o vojenských obvodoch, v zákone o obrane,

v elektrizačnom zákone, v plynárenskom zákone, v cestnom zákone, v banskom zákone,

v zákone o dráhach, v zákone o štátnej pamiatkovej starostlivosti, vo vodnom zákone),

ktoré boli pred 1. októbrom 1995 vo vlastníctve štátu a pri ktorých dosiaľ nedošlo k

majetkovoprávnemu vysporiadaniu, návrh na vyvlastnenie práv k takýmto pozemkom

môže podať v mene štátu príslušný správca stavby najneskôr do 31. decembra 2000

(napríklad podľa o správe majetku štátu),

c) v uzatvorenom priestore výstaviska určeného na konanie medzinárodných výstav so

zameraním na poľnohospodárstvo, ktoré bolo zriadené na základe povolenia do 31.

decembra 1989; návrh na vyvlastnenie môže podať v mene štátu príslušný správca tohto

výstaviska najneskôr do 31. decembra 2000 (napríklad podľa o

správe majetku štátu).

Dôvody k jednotlivým častiam výroku

K 1. časti výroku

Podľa vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a o c

h r a n u (čl. 20 ods. 1 druhá

veta).

Vlastnícke právo ako najdôležitejší vecnoprávny inštitút vyjadruje neobmedzené a

priame panstvo nad vecou toho, kto vec vlastní (vlastník). Zákonný obsah vlastníckeho

práva v tomto smere upravuje vo všeobecnosti a podľa neho je vlastník

oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať

s ním. Je právom absolútnym, pôsobí voči všetkým a je spojené s povinnosťou ostatných

subjektov nerušiť vlastníka vo výkone jeho práva k veci.

Na druhej strane ani vlastník nemôže vykonávať svoje právo neobmedzene. v

čl. 20 ods. 3 ustanovuje, že vlastníctvo nemožno zneužiť na ujmu práv iných alebo v

rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom; výkon vlastníckeho práva nesmie

poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie nad mieru

ustanovenú zákonom. Podľa tohto ustanovenia je vlastník povinný pri výkone svojho práva

aktívne sa chovať tak, aby rešpektoval (nezneužil) práva iných v súlade so všeobecnými

záujmami chránenými zákonom a nepoškodzoval ľudské zdravie, prírodu, kultúrne

pamiatky a životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom.

Mieru zásahu do vlastníckeho práva určuje aj pasívne správanie sa vlastníka veci,

spočívajúce v povinnosti strpieť určitý zásah do jeho vlastníckeho práva. Miera zásahu do

vlastníckeho práva upravuje teda na druhej strane rozsah ochrany tohto práva, a podľa

ju musí ustanoviť zákon ( druhá veta ). Z toho vyplýva, že právne

dôvody, ktorými možno do vlastníckeho práva zasiahnuť, či už so súhlasom vlastníka (napr.

dohodou o nájme k zastavanému pozemku, dohodou o zriadení vecného bremena na

pozemku v prospech vlastníka stavby a pod.) alebo nútene (napr. rozhodnutím štátneho

orgánu o vyvlastnení pozemku v prospech vlastníka stavby alebo o zriadení vecného

bremena na pozemku v prospech vlastníka stavby) upravujú zákony.

Právny inštitút vyvlastnenia upravuje , ako výnimočný spôsob zásahu do

vlastníckeho práva pri splnení prísne ustanovených podmienok, ktoré navyše majú

kumulatívnu povahu ( ). Vyvlastnenie, rovnako ako nútené obmedzenie

vlastníckeho práva je podľa možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a

to na základe zákona a za primeranú náhradu. je všeobecným

predpisom upravujúcim zákonné podmienky vyvlastnenia a tieto podmienky, rovnako ako

aj ďalšie správnoprávne podmienky, musia obsahovať aj jednotlivé zákony, ktoré upravujú

vyvlastnenie na účely, ktoré tvoria predmet ich úpravy.

Ústavný princíp rovnosti pri zachovaní zákonnej ochrany vlastníckeho práva u

všetkých vlastníkov k druhovo rovnakej veci je spätý so zákonnými obmedzeniami tohto

práva a musia rovnako platiť pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky (čl.

20 ods. 1 druhá veta v spojení s ). Tento princíp platí samozrejme aj pri

najvýraznejšom zásahu do vlastníckeho práva, ktorým je vyvlastnenie, navyše, keď tento

zásah znamená trvalú zmenu vlastníckeho práva k veci v prospech iného vlastníka. Ústavné

predpoklady vyvlastnenia nespočívajú len v povinnosti zákonom upraviť nevyhnutnú mieru

a verejný záujem tohto zásahu do vlastníckeho práva, ale aj v povinnosti poskytnúť zaň

primeranú náhradu ( ).

Ustanovenie § 141 ods. 5 novely stavebného zákona upravuje takúto náhradu vo

forme peňažnej náhrady v určenej výške podľa toho, v ktorej obci sa vyvlastňovaný

pozemok nachádza.

Peňažné náhrady sa podľa citovaného ustanovenia novely stavebného zákona

poskytujú za vyvlastnenie pozemkov zastavaných stavbami podľa § 141 ods. 4 novely

stavebného zákona. Ide o pozemky: 1. zastavané povolenými stavbami, ktoré boli do

zákonom určeného termínu vo vlastníctve štátu a toto vlastníctvo prešlo na obce (§ 141 ods.

1 písm. a/) alebo sú tieto stavby aj naďalej vo vlastníctve štátu (§ 141 ods. 1 písm. b/) a

pozemky, na ktorých sú takéto stavby v oboch prípadoch zriadené, nie sú dosiaľ

majetkovoprávne vysporiadané; 2. nachádzajúce sa v uzatvorenom priestore výstaviska

určeného na konanie medzinárodných výstav zameraných na poľnohospodárstvo, ktoré bolo

zriadené na základe povolenia do 31. decembra 1989 (v tomto prípade bez ohľadu na to, či

sú alebo nie pozemky zastavané a majetkovoprávne vysporiadané).

jednoznačne ustanovuje, že za trvalé odňatie vlastníckeho práva k veci

vyvlastnením treba poskytnúť vlastníkovi náhradu, ktorá má byť primeraná.

Jednou z foriem náhrady pri vyvlastnení je aj peňažná náhrada. Pri úvahách o

primeranosti náhrady, ktorú zrejme vyjadruje výška peňažnej náhrady, treba podľa názoru

ústavného súdu zohľadniť základný predpoklad vyvlastnenia, ktorým je aj verejný záujem

(v zákone vyjadrený účelom vyvlastnenia), a ktorý, ako je nesporné, prevláda nad

súkromným záujmom vlastníka veci. Na druhej strane nemožno opomenúť ústavnú zásadu

ochrany vlastníctva, ktorá je rovnaká bez ohľadu na subjekt a predmet vlastníctva.

Kompenzácia rovnováhy medzi záujmom verejným a zásahom do vlastníckeho práva

jednotlivca je zaručená aj poskytnutím peňažnej náhrady v primeranej výške. V tomto

prípade ide o náhradu za to, že vlastník je povinný strpieť tento legitímny spôsob prechodu

vlastníckeho práva na iného vo verejnom záujme.

Aj keď v danom prípade ide na strane vlastníka veci k zániku vlastníckeho práva k

nej rozhodnutím orgánu štátnej správy prechodom na iný subjekt a na prvý pohľad by sa

zdalo, že jediným spravodlivým riešením je možnosť zaobstarať si vec rovnakého

(podobného) druhu, čo by v trhovom hospodárstve predpokladalo poskytnutie náhrady vo

výške trhovej ceny veci, je zrejmé, že takúto náhradu neupravuje ani .

Podľa citovaného ustanovenia má byť náhrada primeraná, teda nemusí byť

poskytnutá v celom rozsahu trhovej ceny veci, ale má zásadne vyvážiť ujmu, ktorá odňatím

veci vznikla.

Ústavný súd dospel k záveru, že ochrana vlastníckeho práva nezahrňuje aj právo na

získanie majetku, preto výška náhrady za vyvlastnenie majetku môže byť aj nižšia ako

trhová cena (hodnota) veci.

Na zabezpečenie rovnakej zákonnej ochrany vlastníckeho práva pri vyvlastnení,

vyjadrenej aj v kompenzácii zásahu doň, je nevyhnutná intervencia štátu. Náhrady za

vyvlastnenie je potrebné upraviť všeobecne záväzným právnym predpisom, aj keď nie

priamo zákonom, ale na základe jeho splnomocnenia, čo nakoniec umožňuje aj znenie čl. 20

ods. 4 (podľa citovaného ustanovenia je potrebné zákonom upraviť len

verejný záujem a nevyhnutnú mieru zásahu do vlastníckeho práva).

Ústavnému súdu sú známe rozhodnutia všeobecných súdov týkajúce sa primeranej

náhrady za vec prikázanú jednému alebo viacerým spoluvlastníkom (napr. R 18/1979

Zbierky súdnych rozhodnutí a stanovísk). Je v nich vyjadrený názor, že každý spôsob

vysporiadania spoluvlastníctva ( ) nemá spočívať len v

poskytnutí náhrady za spoluvlastnícky podiel, ale má viesť k vyriešeniu všetkých vzťahov,

ktoré sa vytvorili medzi podielovými vlastníkmi v súvislosti s existenciou spoluvlastníctva.

Takéto riešenie však neumožňuje zistenie ceny len podľa cenového predpisu (vyhláška č.

), ale iba zistenie trhovej ceny predmetu vlastníctva. Ustanovenia Občianskeho

zákonníka takéto riešenie umožňujú a súdy to aj využívajú v záujme spravodlivého

vyriešenia veci v prípade zrušenia a vysporiadania podielového spoluvlastníctva

rozhodnutím súdu, na základe ktorého je nehnuteľnosť prikázaná do výlučného vlastníctva

jedného zo spoluvlastníkov za primeranú náhradu poskytovanú druhému spoluvlastníkovi.

V tomto prípade však ide o záujem jedného zo spoluvlastníkov veci získať vlastníctvo k nej

na úkor ďalšieho (ďalších) spoluvlastníka vo svojom (súkromnom) záujme; nejde tu, ako je

to pri vyvlastnení, o záujem verejný, získať vlastnícke právo k veci, ktorý vždy prevyšuje

záujem súkromného vlastníka.

Aj z tohto dôvodu nie je preto možné pri posudzovaní primeranej náhrady za

vyvlastnenie použiť toto hľadisko. Ako už bolo spomenuté, náhrada za vyvlastnenie má byť

regulovaná štátom. Výška náhrady by však mala byť určená v porovnaní s trhovou cenou

veci (v našom prípade pozemku) tak, aby v každom čase zohľadňovala mieru zásahu do

vlastníckeho práva, ktorú možno od vlastníka veci spravodlivo požadovať. Právna úprava

by mala vyjadrovať dynamiku pohybu cien pozemkov na trhu tak, aby náhrady za

vyvlastnenie boli v danom mieste a čase spravodlivé.

Podľa § 111 ods. 2 stavebného zákona v znení neskorších predpisov náhradu za

vyvlastnenie, spôsob náhrady, kto a komu náhradu poskytne, prípadne maximálnu výšku

náhrady má upraviť všeobecne záväzný právny predpis. Týmto predpisom je vyhláška

Ministerstva financií Slovenskej republiky č. o cenách stavieb, pozemkov,

trvalých porastov, úhradách za zriadenie práva osobného užívania pozemkov a náhradách za

dočasné užívanie pozemkov v znení vyhlášky č. a vyhlášky č.

Podľa § 1 ods. 1 písm. a/ sa vyhláška vzťahuje na zisťovanie a dojednávanie cien stavieb,

pozemkov v obvode pozemkových úprav a vyvolávacej ceny pre verejné dražby, ak

zisťovanie ceny nie je upravené inak. Ceny pozemkov upravuje § 15 citovanej vyhlášky a sú

podstatne vyššie ako náhrada za dodatočne vyvlastnené pozemky uvedené v § 141 ods. 4

novely stavebného zákona. Ani tento právny predpis, spôsobom akým upravuje výšku

náhrady za vyvlastnené pozemky, nezohľadňuje princíp spravodlivosti za strpenie trvalého

odňatia vlastníckeho práva na danom mieste a v danom čase, pretože ju ustanovuje

statickým spôsobom, t.j. bez ohľadu na pohyb cien pozemkov na trhu. Výška náhrady, ktorá

bola spravodlivá a dôstojná pre určitý pozemok v určitom čase, nemusí byť taká neskôr,

keď trhové ceny pozemkov značne stúpnu.

Ustanovenie § 141 ods. 5 novely stavebného zákona, ktoré upravuje náhrady za

vyvlastnenie pozemkov uvedených v odseku 4 citovaného ustanovenia, je z celého kontextu

právnej úpravy poskytovania náhrad za vyvlastnenie pozemkov vyňaté a upravuje vlastne

len výšku náhrad v peniazoch, pričom ďalšie skutočnosti spojené s poskytovaním náhrady

nerieši a na vyhlášku č. v znení neskorších predpisov ani neodkazuje.

Tvrdenie odporcu (národnej rady), že náhradu za vyvlastnenie nie je možné

stotožňovať alebo zamieňať s cenou, pretože ide o dve rôzne kategórie a že ani vyhláška

č. neupravuje náhrady za "dodatočné vyvlastnenie" podľa novely

stavebného zákona nemožno akceptovať. Všetky doterajšie právne úpravy náhrad za

vyvlastnené pozemky vychádzali totiž z výšky ceny zistenej podľa cenových predpisov

(pokiaľ právne predpisy nedovoľovali dohodnúť trhovú cenu pozemku), čo pri pevnom

určení cien pozemku v centrálne riadenom hospodárstve malo umožniť kúpu nového

pozemku.

Ďalším dôvodom uvádzaným odporcom pre inú úpravu náhrad a ich poskytovanie,

než ako upravuje v znení neskorších predpisov, nemôže byť len tá

skutočnosť, že vlastnícke právo jedného občana bolo už vlastnícky dotknuté (zastavaný

pozemok) a druhého zatiaľ nie (nezastavaný pozemok).

Zásah do vlastníckeho práva rovnakým spôsobom - v našom prípade formou vyvlastnenia,

nie je možné kompenzovať rôznym spôsobom, hoci aj len inou výškou náhrady zaň, pretože

dôsledky takéhoto zásahu sú rovnaké - prechod vlastníctva na inú osobu.

Pri použití systematickej a komparatívnej metódy výkladu, vychádzajúc z ustanovení

§ 108 až 116 stavebného zákona v znení neskorších predpisov, t.j. porovnaním výšky

náhrad za vyvlastnenie podľa § 141 ods. 5 novely stavebného zákona a § 15 vyhlášky č.

je zrejmé, že novely stavebného zákona sa vymyká zo

všeobecného režimu vyvlastnenia upraveného § 108 až § 116 stavebného zákona v znení

neskorších predpisov, keďže ustanovuje odchýlku od všeobecného režimu vyvlastnenia a

primeranosti náhrad za vyvlastnenie. Tým sa obmedzenie vlastníckeho práva na základe

verejného záujmu podľa § 141 ods. 5 stavebného zákona dostáva do nesúladu s čl. 13 ods. 3

, ktorý ustanovuje, že obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre

všetky prípady, a tiež do nesúladu s , ktorý deklaruje rovnosť všetkých

pred zákonom a zakazuje nerovnosť, vrátane nerovnosti vlastníkov pri vyvlastňovaní alebo

obmedzovaní ich vlastníckeho práva.

V tomto zmysle § 141 ods. 5 novely stavebného zákona zaviedol pre tie subjekty,

ktoré vlastnia pozemky zastavené stavbami v odseku 4 citovaného zákona, nevýhodnejší

právny režim náhrad za ich vyvlastnenie ako pre iné subjekty, ktorých pozemky sú tiež

vyvlastnené, hoci ide o rovnakú vec, ktorá má byť vyvlastnená (zastavaný pozemok) a o

rovnaké subjekty (vlastníci zastavaných pozemkov), ktoré však podľa

majú byť rovné v tomto práve, t.j. v práve na rovnakú kompenzáciu zásahu do ich

vlastníckeho práva.

Porušením princípu rovnosti všetkých pred zákonom v dôsledku zníženia náhrady za

vyvlastnený majetok nie je stavebného zákona v súlade s aj preto, lebo

časť vlastníkov zbavuje dôstojnosti v zmysle , pretože dôstojnosť

spočíva prinajmenej v tom, aby platné právo upravilo náhrady za vyvlastnenie tak, aby táto

náhrada bola primeraná so zreteľom na dôstojnosť každého človeka, a tiež primeraná so

zreteľom na dôstojnosť všetkých občanov. Je nedôstojné užívať vyvlastnený súkromný

majetok ako verejný majetok, ktorý prešiel na štát porušením dôstojnosti pôvodného

vlastníka za náhradu, ktorá je podstatne nižšia než v prípadoch všeobecne záväzným

právnym predpisom určená ako primeraná.

Nemožno akceptovať ani tú námietku odporcu, v ktorej svoje dôvody primeranosti

náhrady podľa § 141 ods. 5 novely stavebného zákona opiera o tzv. teóriu stredu, z ktorej sa

vychádzalo aj pri určovaní reštitučných náhrad, pretože v prípade reštitúcií išlo o

zmiernenie krívd z minulosti, ku ktorým došlo protiprávnym zásahom do vlastníckeho

práva. Naopak, pri vyvlastnení došlo k odňatiu vlastníckeho práva na základe zákona.

Reštitúcia teda nie je núteným odňatím práva, ale povinnosťou obnoviť pôvodný právny

stav.

Výška náhrady upravená v § 141 ods. 5 novely stavebného zákona za vyvlastnenie

pozemkov zastavaných stavbami podľa § 141 ods. 4 nie je teda primeraná vo vzťahu k

ústavnej podmienke vyvlastnenia upravenej v , pretože nezodpovedá

výške náhrad za vyvlastnenie ani takej, akú upravuje o cenách

stavieb, pozemkov, trvalých porastov, úhradách za zriadenie práva osobného užívania

pozemkov a náhradách za dočasné užívanie pozemkov, čo nie je v súlade s čl. 20 ods. 4

.

Podľa prvej vety Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a

právny štát.

Jednou z požiadaviek, ktoré napĺňajú právny štát, je aj všeobecne uznávaná

požiadavka generality právnej normy, preto v rozpore s citovaným článkom je

právna norma, ktorá sa vzťahuje na určité, vopred známe jednotlivé veci (sp. zn.

).

Z ustanovenia nového znenia § 141 ods. 5 stavebného zákona vyplýva, že právny

režim náhrad upravený v tomto ustanovení sa vzťahuje nie na všetky vyvlastňované

pozemky rovnako, ale osobitne upravuje náhrady pozemkov, ktoré sú zastavané určitými

stavbami, alebo sú na nich výstavy určitého druhu. V citovanom ustanovení nejde o všetky

pozemky, ktoré podliehajú právnemu režimu vyvlastnenia, hoci zásah do vlastníckeho práva

k pozemku vyvoláva rovnaký právny následok pre jeho vlastníka. Niet dôvodu, aby právna

úprava náhrad za vyvlastnenie neplatila všeobecne na všetky prípady spĺňajúce rovnaké

podmienky - prechod vlastníckeho práva rozhodnutím orgánu štátnej správy, bez ohľadu na

to, či ide o vyvlastnenie do "budúcnosti" alebo "dodatočné" vyvlastnenie pozemkov.

Princíp generality právnej normy spočíva aj v tom, že ňou ustanovené obmedzenia

musia mať všeobecný charakter. Podľa , zákonné obmedzenia

základných práv musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú rovnaké

podmienky, t.j. prípady druhovo rovnaké. Túto požiadavku musí zákonodarca rešpektovať

už pri prijímaní zákona.

Ustanovením nižšej, teda rôznej výšky náhrady za vyvlastnenie (než sú ceny podľa

všeobecne záväzného predpisu vyjadrujúce primeranú náhradu za vyvlastnený pozemok)

vznikol nesúlad aj s . Zákonné obmedzenia základného práva na ochranu

vlastníctva vyjadrené v kompenzácii zásahu doň musia platiť rovnako pre všetky prípady,

čo podľa § 141 ods. 5 novely stavebného zákona nie je možné. Z uvedeného možno vyvodiť

záver, že zákonodarca tým, že nekonal na základe a v jej medziach tak, aby nedošlo

prijatím ustanovenia § 141 ods. 5 novely stavebného zákona k porušeniu citovaných

článkov , porušil ustanovenie .

S ohľadom na uvedené ustanovenie n i e j e v

súlade s čl. 1, čl. 2 ods.2,

, a .

K 2. a 3. časti výroku

Právnym základom na prijatie druhej a tretej časti výroku nálezu bolo ustanovenie §

4 ods. 3 , podľa ktorého sa

ústavný súd uznáša nadpolovičnou väčšinou všetkých, teda nielen prítomných sudcov.

Vzhľadom na to, že táto väčšina sa hlasovaním sudcov nedosiahla, nenastali dôvody na

vyslovenie právneho názoru ústavného súdu k vecnej podstate namietaných ustanovení §

141 ods. 4 písm. a/ a c/ Tým nemohlo dôjsť ani k prijatiu

konkrétneho výroku rozhodnutia týkajúceho sa súladu resp. nesúladu ustanovení § 141 ods.

4 písm. a/ a c/ s tými článkami , ktoré navrhovateľ namietal.

K 4. časti výroku

V petite návrhu navrhovateľ namietal nesúlad aj § 141 ods. 4 písm. b/ novely

stavebného zákona s tými istými článkami , ako pri písmenách b/ a c/ tohoto

ustanovenia.

Ústavný súd nedospel k záveru, že ustanovenie § 141 ods. 4 písm. b/ zákona č.

je v nesúlade s článkami , ktoré uviedol navrhovateľ, preto nevyhovel

v tejto časti petitu navrhovateľa.

Pre prijatie štvrtej časti výroku nálezu boli rozhodujúce najmä nasledujúce právne

úvahy a právne posúdenie znenia § 141 ods. 4 písm. b/ novely stavebného zákona.

Podľa tohto ustanovenia novely stavebného zákona vo verejnom záujme možno

vyvlastniť pozemky zastavané stavbami povolenými podľa platných predpisov a

upravenými v osobitných predpisoch, ktoré boli vo vlastníctve štátu pred 1. októbrom 1995,

a pri ktorých dosiaľ nedošlo k majetkovoprávnemu vysporiadaniu. Návrh na vyvlastnenie

práv k takýmto pozemkom možno podať len v mene štátu a najneskôr do 31. decembra

2000.

Podľa gramatického výkladu pojmu "pozemok zastavaný stavbami" (resp. "zastavaný

pozemok") je zrejmé, že ide len o tú časť pozemku, ktorá sa nachádza pod stavbou, ktorá na

ňom skutočne stojí (tzv. hlavná stavba). Nejde teda o celý pozemok (dosiaľ na liste

vlastníctva identifikovaný jedným parcelným číslom), na ktorom je stavba zriadená, aj keď

zvyšná časť pozemku, teda pozemok ako celok nie je majetkovoprávne nevysporiadaný.

Jeden z atribútov ústavnej podmienky "nevyhnutnej miery" vyvlastnenia, v zmysle rozsahu

(výmery) pozemku, ktorý má byť vyvlastnený je určený jeho zastavanosťou konkrétnou

stavbou. V tomto zmysle nevyhnutnú mieru (nevyhnutný rozsah) vyvlastnenia upravuje aj §

110 ods. 3 stavebného zákona, ktorý ustanovuje, že vyvlastniť možno len nevyhnutnú

výmeru, ktorá je potrebná na dosiahnutie účelu vyvlastnenia. Takéto stanovisko vo svojom

vyjadrení zaujala aj národná rada, teda orgán, ktorý zákon prijal. Keďže novým účelom

vyvlastnenia je majetkovoprávne vysporiadanie pozemku zastavaného stavbou (nie

pozemku, na ktorom je stavba zriadená, ani nie pozemku, ktorý bol použitý na účely, pre

ktoré by mohol byť podľa zákona vyvlastnený - ako to bolo podľa znenia § 141 ods. 4

stavebného ), tento účel sa dosiahne tým,

že vyvlastnený bude len pozemok v rozsahu stavby na ňom postavenej. Nezastavané časti

celého pozemku (identifikovaného parcelným číslom), na ktorom je stavba zriadená,

nemožno vyvlastniť, ale vzťahy medzi vlastníkom stavby a vlastníkom pozemku možno

vysporiadať len inými spôsobmi, ktoré upravuje . Nesprávne by

postupoval orgán štátnej správy, ak aby v rámci dodatočného vyvlastnenia zastavaného

pozemku vydal rozhodnutie aj o vyvlastnení pozemku, ktorý zastavaný nebol. Napríklad v

súvislosti "s prestavbou a dostavbou" diaľničnej odpočívky o vyvlastnenie pozemku

susediaceho s diaľničnou odpočívkou, na ktorom táto odpočívka vôbec nie je zriadená.

Vyvlastnenie susediaceho pozemku pre potreby "dostavby" odpočívky by bolo možné len v

riadnom vyvlastňovacom konaní podľa § 108 a nasl. stavebného zákona v znení neskorších

predpisov.

Stavby, ktorými sú pozemky zastavané, museli byť v čase ich zriadenia povolené

podľa vtedy platných a účinných právnych predpisov, to znamená, že boli zriadené v súlade

s administratívnymi predpismi, ale na ich zriadenie neexistoval alebo dodatočne zanikol

občianskoprávny dôvod, ktorý pre zriadenie stavby ustanovoval práve

administratívnoprávny predpis. V prípadoch § 141 ods. 4 písm. b/ novely stavebného

zákona ide síce o stavbu povolenú ale neoprávnenú, na zriadenie (resp. trvanie) ktorej v

súčasnosti neexistuje žiaden občianskoprávny dôvod. Tento dôvod môže vzniknúť práve

vyvlastnením pozemku zastavaného stavbou, t.j. prechodom vlastníckeho práva k takémuto

pozemku na vlastníka stavby.

Ďalším kumulatívnym znakom stavby, kedy môže dôjsť k vyvlastneniu práv k

pozemkom podľa § 141 ods. 4 písm. b/ novely stavebného zákona, je nielen trvanie

vlastníctva štátu k nim pred 1. októbrom 1995 (t.j. pred účinnosťou

Z.z.), ale aj to, že ide o určité stavby ustanovené osobitnými predpismi. Sú to stavby, ktoré

boli a sú aj teraz zriaďované vo verejnom záujme podľa osobitných predpisov, ktorý je

upravený napríklad v zákone o vojenských obvodoch, v zákone o obrane, v elektrizačnom

zákone, v plynárenskom zákone, v cestnom zákone, v banskom zákone, v zákone o dráhach,

v zákone o štátnej pamiatkovej starostlivosti, vo vodnom zákone a pod.). Pôvodný dôvod,

ktorý existoval a zisťoval sa pred zriadením stavby vo verejnom záujme, a ktorý aj v

súčasnosti trvá podľa ustanovení jednotlivých zákonov uvedených v poznámke 17a ostatnej

novely stavebného zákona, je zhodný s verejným záujmom vyvlastnenia na účel upravený

vo všeobecnom ustanovení § 108 ods. 2 písm. f/ až n/ stavebného zákona v znení neskorších

predpisov.

Zo znenia vety za bodkočiarkou

vyplýva, že tieto stavby sú vo vlastníctve štátu aj naďalej, pretože návrh na vyvlastnenie

nimi zastavaných pozemkov môže podať príslušný správca stavby, ale len v mene štátu a na

jeho prospech.

Pozemky, ktoré možno podľa § 141 ods. 4 novely stavebného zákona vyvlastniť, sú

len tie, pri ktorých dosiaľ nedošlo k majetkovoprávnemu vysporiadaniu.

Ktoré právne inštitúty, okrem vlastníckeho práva, zodpovedajú majetkovoprávnemu

vysporiadaniu pozemku pre potreby zriadenia stavby na základe stavebného povolenia,

taxatívnym spôsobom upravuje stavebného

Z.z., v ktorom sa uvádza, že pod pojmom "iné práva k pozemkom a stavbám" použitým v

spojení "vlastnícke alebo iné práva k pozemkom a stavbám na nich" sa podľa povahy

prípadu rozumie

a) užívanie pozemku alebo stavby na základe nájomnej zmluvy alebo dohody o budúcej

kúpnej zmluve, z ktorých vyplýva právo uskutočniť stavbu alebo jej zmenu

(poznámka 13 pod čiarou cituje Obchodný a ),

b) právo vyplývajúce z vecného bremena spojeného s pozemkom alebo stavbou (v

pripojenej poznámke 13a je citácia až 151p ),

c) právo vyplývajúce z iných právnych predpisov (poznámka 13b cituje napr. zákon č.

- oprávnenie vykonávať činnosti podľa tohto zákona viazne na

nehnuteľnosti ako vecné bremeno § 22 ods. 5 citovaného zákona).

Na základe uvedeného možno konštatovať, že ak majetkovoprávne vysporiadanie

pozemku pre potreby zriadenia stavby na základe stavebného povolenia obsahuje uvedené

právne inštitúty, v zásade ("podľa povahy prípadu") možno ich použiť aj v prípade

dodatočného usporiadania majetkovoprávnych vzťahov k pozemku, na ktorom je už stavba

zriadená, pretože stavebný zákon neupravuje pre tento prípad iné právne dôvody na

usporiadanie vzťahov k zastavanému pozemku (§ 58 ods. 2 stavebného zákona v znení

neskorších predpisov).

Akceptovanie aj iných právnych dôvodov majúcich povahu majetkovoprávneho

vysporiadania pozemku, nielen preukázanie vlastníctva k nemu, pre potreby stavebného

zákona je zrejmé aj zo zásady "superficies solo non cedit", ktorá platí v práve Slovenskej

republiky, a podľa ktorej vlastník stavby s ňou môže plnohodnotne nakladať, aj keď nie je

vlastníkom pozemku, na ktorom je zriadená.

Ústavnému súdu sú známe stanoviská bývalého Najvyššieho súdu Československej

socialistickej republiky uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu

Československej socialistickej republiky pod R 32/1982 a ďalej stanovisko Najvyššieho

súdu Slovenskej socialistickej republiky uverejnené vo Výbere rozhodnutí a stanovísk pod

V 8/1982, podľa ktorých je žiaduce, aby tak pozemok, ako aj stavba na ňom postavená bola

vo vlastníctve tej istej osoby. I keď s týmito stanoviskami v zásade možno súhlasiť, nemusia

ale práve vzhľadom na výnimočnosť inštitútu vyvlastnenia vychádzať z úpravy o zjednotení

vlastníckeho práva k pozemku a k stavbe, aj za cenu ich vysporiadania dodatočným

vyvlastnením, najmä ak zákon pre vyvlastnenie ustanovuje preukázanie vlastníckeho práva

k pozemku alebo iného práva k nemu.

V súvislosti s tým, čo bolo dosiaľ povedané o

majetkovoprávnom vysporiadaní pozemku, na ktorom má byť alebo už je zriadená stavba

(t.j. pre potreby zriadenia stavby) je zrejmé, že tento pojem je širší ako pojem

"majetkovoprávne vysporiadanie pre potreby vyvlastnenia". Majetkovoprávne

vysporiadanie pozemku (stavby), ku ktorému má dôjsť na základe vyvlastňovacieho

konania, znamená trvalý zásah do vlastníckeho práva vlastníka vyvlastňovanej veci, čo je

vlastne aj cieľom vyvlastnenia smerujúcim k majetkovoprávnemu vysporiadaniu pozemku

(§ 109 v spojení s § 108 ods. 1 stavebného zákona v znení neskorších predpisov).

Pri vyvlastnení sa za legálny spôsob majetkovoprávneho vysporiadania považuje len

prechod vlastníckeho práva alebo trvalé obmedzenie vlastníckeho práva alebo zriadenie,

zrušenie, obmedzenie práva vecného bremena (t.j. vyvlastnenie aj iných práv k pozemku - §

139 ods. 1 ostatnej novely stavebného zákona - viažucich sa na pozemok; takúto formuláciu

obsahuje aj ustanovenie § 141 ods. 1 písm. b/ novely stavebného zákona). Spôsoby

majetkovoprávneho vysporiadania vo vyvlastňovacom konaní nie sú však pre potreby

zriadenia stavby jedinými dôvodmi majetkovoprávneho vysporiadania pozemku do

budúcnosti na zriadenie stavby, a ani jeho dodatočného vysporiadania stavbou vo

vlastníctve iného subjektu.

Existencia (trvanie) účelu, pre ktorý môžu byť pozemky v § 141 ods. 4 písm. b/

novely stavebného zákona vyvlastnené (t.j. týmto spôsobom majetkovoprávne vysporiadané

na prospech vlastníka stavby, ktorou sú zastavané), je určená časom, čo vyplýva z textu

citovaného ustanovenia zákona - "...a pri ktorých d o s i a ľ nedošlo k majetkovoprávnemu

vysporiadaniu;...". Slovný výraz "dosiaľ" je v legislatívnotechnickom vyjadrení času

neznámy a vyvoláva pochybnosti o tom, kedy (ešte) účel vyvlastnenia existuje, resp. dokedy

trvá. Podľa Synonymického slovníka slovenčiny (VEDA, Vydavateľstvo Slovenskej

akadémie vied, Bratislava, 1995, s. 104) slovný výraz dosiaľ má tri významy tohto slova -

dodnes t.j. do dnešného dňa, doteraz, čo vo vzťahu k slovu dosiaľ označuje prítomnosť

ako koncovú hranicu, a tiež do tejto chvíle, do tohto času, do súčasnosti, zatiaľ - vo vzťahu

k slovu dosiaľ ukazuje alebo odkazuje na koncovú časovú hranicu v súčasnosti, do tohto

času, do súčasnosti.

Gramatické chápanie slova "dosiaľ" sa spája s koncovou časovou hranicou v

súčasnosti, v prítomnosti, ale nie s časovou hranicou v budúcnosti. S použitím logického a

systematického výkladu celého ustanovenia § 141 ods. 4 písm. b/ novely stavebného zákona

možno vyvodiť, že dikcia "dosiaľ nedošlo k majetkovoprávnemu vysporiadaniu" z hľadiska

času znamená, že k majetkovoprávnemu vysporiadaniu (v akejkoľvek legálnej podobe)

nedošlo do doby vydania vyvlastňovacieho rozhodnutia, pričom toto rozhodnutie môže byť

vydané na základe návrhu najneskoršie do 31. decembra 2000.

Ak by sme výraz "dosiaľ" posudzovali iba z hľadiska jeho gramatického významu,

teda z hľadiska koncovej časovej hranice v súčasnosti (t.j. do tohto času) v spojení s

účinnosťou (1. október 1995), znamenalo by to, že po tomto

termíne majetkovoprávne vysporiadať predmetné pozemky nemožno inak len tak, ako to

predpokladá vyvlastnenie - buď prechod vlastníckeho práva spojený so zánikom všetkých

ostatných práv k pozemkom, alebo trvalé obmedzenie vlastníckeho práva. Samotné

majetkovoprávne vysporiadanie zastavaných pozemkov inými spôsobmi ako len prechodom

vlastníckeho práva alebo jeho trvalým obmedzením (napr. dohodou v oboch prípadoch

alebo rozhodnutím súdu, by bolo možné už len ako podmienka, ktorej splnenie sa posudzuje

už v samotnom vyvlastňovacom konaní. Takéto majetkovoprávne vysporiadanie však vždy

sleduje cieľ vyvlastnenia - prechod vlastníckeho práva alebo jeho trvalé obmedzenie alebo

zriadenie, zrušenie, obmedzenie práva vecného bremena v našom prípade k zastavanému

pozemku (cieľ vyvlastnenia § 109 ods. 1 stavebného zákona v znení neskorších predpisov) a

len vtedy, ak tento cieľ nie je možné dosiahnuť inak (teda nie cieľ zachovania alebo

dočasného obmedzenia práva k pozemku, ktoré je tiež legálnym dôvodom na zriadenie

stavby) treba ho dosiahnuť vyvlastnením (§ 110 ods. 1 stavebného zákona v znení

neskorších predpisov). Z logického i systematického chápania pojmu "dosiaľ" v spojení so

všeobecnými ustanoveniami o vyvlastnení treba vyvodiť, že aj pri tých pozemkoch, ktoré

neboli "dosiaľ" vysporiadané inak ako len vyvlastnením alebo trvalým obmedzením, treba

skúmať, či k ich majetkovoprávnemu vysporiadaniu nemôže dôjsť inak, ako len prechodom

vlastníckeho práva alebo jeho trvalým obmedzením, hoci to zákonodarca v § 141 ods. 4

písm. b/ novely stavebného zákona upravil už nie ako cieľ, ale ako účel vyvlastnenia, aj keď

vyvlastnenia "dodatočného". Pôvodný účel, pre ktorý bola stavba uvedená v § 141 ods. 4

písm. b/ zriadená, musí trvať a musí byť zhodný s verejným záujmom aj v čase dodatočného

vyvlastňovacieho konania, čo je nevyhnutné pri dodatočnom vyvlastnení tiež preukázať.

Ak na účely, pre ktoré je možné vo všeobecnosti majetkovoprávne vysporiadať

pozemky formou vyvlastnenia do budúcna (§ 108 a nasl. stavebného zákona), je logické a

na posúdenie ústavnosti tohto ustanovenia akceptovateľné aj dodatočné vyvlastnenie

zastavaných pozemkov.

Z týchto dôvodov ústavný súd nevyhovel návrhu prezidenta, podľa ktorého je

ustanovenie v rozpore s ním citovanými

ustanoveniami .

I keď navrhovateľ nezdôvodnil nesúlad ustanovenia § 141 ods. 4 písm. a/ až c/ a ods.

5 novely stavebného zákona so všetkými ustanoveniami článkov , ktoré v petite

návrhu namietal, ústavný súd sa nimi zaoberal. Tam, kde nezistil nesúlad namietaných

ustanovení stavebného zákona s jednotlivými citovanými článkami , resp. s ich

vetami, návrhu nevyhovel. Pri ustanovení § 141 ods. 4 písm. a/ až c/ novely stavebného

zákona ide o druhá veta a ods. 2 a pri ustanovení novely

stavebného zákona o , a prvá a tretia veta

.

Navrhovateľ namietal, že ustanovenie § 141 ods. 4 písm. a/ až c/ novely stavebného

zákona nie je v súlade ani s čl. 12 ods. 1 druhou vetou, ktorá vyjadruje princíp

neodňateľnosti, nescudziteľnosti, nepremlčateľnosti a nezrušiteľnosti základných práv a

slobôd.

Podľa tohto ustanovenia nikto nemôže byť základných práv a slobôd zbavený

právnym predpisom akejkoľvek právnej sily, ani referendom. Rovnako sa ich nemôže

zbaviť nikto sám tým, že by sa ich vzdal ani ako jednotlivec, ani ako člen kolektívu.

V jednotlivých ustanoveniach upravujúcich základné práva a slobody sa charakter

neodňateľnosti a nezrušiteľnosti prejavuje diferencovane rôznym spôsobom a mierou. V

prípade vlastníckeho práva k určitým veciam (majetku) podľa a

nemožno toto právo odňať v prospech tretej osoby, a to ani rozhodnutím orgánu štátnej

správy. Vyvlastnenie by bolo v tomto prípade v zmysle čl. 12 ods. 1 druhej vety

protiústavné, ak by zákon upravil tento spôsob odňatia vlastníckeho práva v prospech tretej

osoby k majetku, resp. veciam, ktoré môžu byť podľa iba vo vlastníctve štátu, obce,

určených právnických osôb a občanov. V každom inom prípade vyvlastnenie je možné z

hľadiska ústavnosti posúdiť len ako právo na ochranu vlastníckeho práva pri možnom

použití tohto právneho inštitútu.

Ak možno určitý cieľ (v prípade § 141 ods. 4 písm. a/ až c/ novely stavebného

zákona ide o nový účel vyvlastnenia) dosiahnuť viacerými spôsobmi, nie je možné od

zákonodarcu úspešne požadovať, aby (pri rešpektovaní ) zvolil iba jeden z nich.

Hoci vlastnícke právo k zastavanému pozemku upravenému v § 141 ods. 4 písm. a/

až c/ novely stavebného zákona nebolo dlhú dobu uplatňované a bolo potlačované, nič to

nezmenilo na jeho trvaní a k jeho premlčaniu ani k zániku (resp. zrušeniu ex lege) nedošlo

(táto argumentácia platí aj pre poskytnutie náhrad za vyvlastnenie podľa § 141 ods. 5 novely

stavebného zákona).

Ústavný súd s ohľadom na uvedené dôvody nevyhovel námietke navrhovateľa

uvedenej v petite návrhu, že ustanovenie § 141 ods. 4 písm. a/ až c/ novely stavebného

zákona je v nesúlade s čl. 12 ods. 1 druhou vetou.

Podľa navrhovateľa ustanovenie § 141 ods. 4 písm. a/ až c/ novely stavebného

zákona nie je v súlade s ustanovením , t.j. s ustanovením o zákaze

diskriminácie pri úprave a vykonávaní základných práv a slobôd.

Článok 12 ods. 2 zabezpečuje univerzálnosť rovnosti v základných právach a

slobodách všetkých, a to bez ohľadu na odlišnosti spočívajúce v ich osobe a postavení.

Odlišnosti, ktoré vo vzťahu k zachovaniu rovnosti v základných právach a slobodách

akceptuje, sa týkajú pohlavia, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného

zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo etnickej

skupine, majetku, rodu alebo iného postavenia, ktoré je potrebné v konkrétnom prípade

rešpektovať v snahe neporušiť princíp univerzálnosti rovnosti. Jednotlivé skutočnosti, ktoré

môžu byť dôvodom prirodzenej nerovnosti ľudí sú preto upravené v ústave príkladmo a

dávajú priestor na to, aby nikto nemohol byť z týchto dôvodov poškodzovaný,

zvýhodňovaný alebo znevýhodňovaný.

Ustanovenie je označované aj ako ustanovenie upravujúce zákaz

diskriminácie a na druhej strane zákaz zvýhodňovania v konkrétnom základnom práve a

slobode každého, komu toto právo náleží. Záruky univerzálnej rovnosti bez ohľadu na

spomínané dôvody prirodzenej nerovnosti majú svoj teritoriálny rozmer určený územím

Slovenskej republiky.

Diskriminácia, t.j. poškodzovanie alebo znevýhodňovanie, prípadne preferencia

(zvýhodňovanie) má svoj odraz v takom porušení rovnosti základného práva alebo slobody,

ktoré je späté práve s atribútom prirodzenej nerovnosti a je zrejmé (či už z právnej úpravy

alebo z konania smerujúceho proti takto "handicapovanej" osobe), že dôvodom porušenia

rovnosti je len táto skutočnosť. Samotná právna úprava, ktorá ustanovuje pre určitý subjekt

viac či menej oprávnení, neznamená bez ďalšieho (t.j. bez ohľadu na dôvody upravené v čl.

12 ods. 2 ) diskrimináciu prípadne zvýhodnenie iných subjektov.

K diskriminácii môže dôjsť vtedy, ak výkon základných práv alebo slobôd alebo ich

právna úprava sú nepriaznivo ovplyvnené v dôsledku určitého dôvodu upraveného v

citovanom článku , pričom ostatní "nezaťažení" týmito dôvodmi sú pri výkone

svojich základných práv a slobôd (alebo priamo už v ich právnej úprave) zvýhodnení. Inými

slovami, nie každý stav porušovania základného práva a slobody, ktorý má za následok

nerovnosť postavenia jedných subjektov je diskrimináciou, resp. zvýhodnením subjektov

iných. Diskrimináciou alebo zvýhodnením je len určitý druh nerovnosti v základných

právach a slobodách, ktorého podstatou je práve dôvod upravený v a v

medzinárodných zmluvách o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská

republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom.

S ohľadom na uvedené nemožno z meritórneho dôvodu namietať nesúlad

ustanovenia § 141 ods. 4 písm. a/ až c/ novely stavebného zákona s ustanovením čl. 12 ods.

2 , preto súd v tejto časti návrh prezidenta zamietol.

Ustanovenie § 141 ods. 5 novely stavebného zákona tým, že upravilo nižšiu výšku

náhrad za vyvlastnenie zastavaných pozemkov upravených v odseku 4 citovaného

ustanovenia novely stavebného zákona než tie, ktoré v súčasnosti všeobecne záväzný

právny predpis upravuje ako primerané, neodňalo ich vlastníkom v celom rozsahu právo na

ochranu pred núteným zásahom do ich vlastníckeho práva ( druhá veta ),

ale ho iba oslabilo. Rovnako možno tento záver aplikovať aj na námietku neústavnosti

citovaného ustanovenia novely stavebného zákona v spojení s . Podľa

tohto ustanovenia povinnosti možno ukladať len na základe zákona, v jeho medziach a pri

zachovaní základných práv. Povinnosť prijať náhradu za vyvlastnený pozemok v nižšej

výške, než je zatiaľ považovaná za primeranú všeobecne pri vyvlastnení, značne oslabila

právo na ochranu vlastníckeho práva pred takýmto núteným zásahom, avšak právo na

ochranu celkom nezaniklo, bolo zachované aj keď v nižšej miere.

Dôvody, pre ktoré nie je ustanovenie § 141 ods. 4 novely stavebného zákona v

nesúlade s sa primerane vzťahujú aj na posúdenie nesúladu

s citovaným článkom .

Zo znenia článku 20 ods. 1 prvej vety, ktoré bolo vo vzťahu k § 141 ods. 5 novely

stavebného zákona tiež namietané, nemožno vyvodiť vzájomný nesúlad týchto ustanovení,

preto ústavný súd námietke navrhovateľa nevyhovel, a to z týchto dôvodov: - právo na

ochranu vlastníckeho práva pred núteným zásahom štátu (orgánu štátnej správy) pri

vyvlastnení spočíva aj v primeranej náhrade za odňatie už existujúceho majetku. Ako bolo

spomenuté, právo na ochranu vlastníckeho práva nezahŕňa v sebe aj právo na získanie

nového vlastníckeho práva k veci rovnakého alebo podobného druhu,

- nedostatok vecnej súvislosti ustanovenia § 141 ods. 5 novely stavebného zákona s čl. 20

ods. 1 treťou vetou je zrejmý na prvý pohľad, pretože medzi týmito ustanoveniami

nie je možné bez ďalšieho vyvodiť vzťah dedenia, ktoré sa zaručuje.

Dňom vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky stráca

účinnosť ustanovenie o územnom plánovaní a

stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. , ktorým sa mení a dopĺňa o územnom plánovaní a

stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov a dopĺňa sa zákon č.

o vodách (vodný zákon) v znení neskorších predpisov. Ak Národná rada

Slovenskej republiky neuvedie toto ustanovenie do súladu s ,

stráca po šiestich mesiacoch od vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej

republiky platnosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.

Vyhlásené v Košiciach 12. septembra 1996