Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 439/2026
PDF · 296.76 KB
No categories available
III. ÚS 439/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla (sudca spravodajca) a sudcov Ivana Fiačana a Martina Vernarského v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , , , zastúpeného JUDr. Jozefom Mišlinom, advokátom, Južná trieda 9, Košice, proti rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 7Co/27/2021-427 z 28. júna 2023 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5CdoPr/10/2023 z 11. decembra 2025 takto
r o z h o d o l :
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 20. februára 2026 domáha vyslovenia porušenia základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), nebyť znevýhodňovaný podľa čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a zákonného sudcu podľa čl. 48 ústavy a práv na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru a zákazu diskriminácie podľa čl. 14 dohovoru rozsudkami krajského a najvyššieho súdu v spore podľa zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „ADZ“).
II.
2. Sťažovateľ sa žalobou z roku 2010 proti žalovanému štátu domáhal náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (7 800 eur) a povinnosti vydať predpis zaručujúci rovnosť zaobchádzania z dôvodu, že ako prokurátor okresnej prokuratúry bol od apríla 2004 do júna 2009 diskriminovaný odlišným odmeňovaním prokurátorov Úradu špeciálnej prokuratúry (ďalej len „ÚŠP“), ktorým zákon na rozdiel od neho priznal mesačný funkčný príplatok (šesťnásobok priemernej mesačnej mzdy). Sťažovateľ poukázal na nález ústavného súdu (PL. ÚS 17/08) a tvrdil, že rozdielnym odmeňovaním sa značne znížila jeho dôstojnosť, keď vznikal dojem, že ako bežný prokurátor nemá odborné kvality a dostatočné vzdelanie.
3. Sťažovateľ okrem toho navrhol prerušiť konanie s tým, že okresný súd podá ústavnému súdu návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov a Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „SD EÚ“) položí prejudiciálne otázky. Bol toho názoru, že § 9 ods. 3 ADZ je v rozpore s rozhodnutiami SD EÚ, Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ,,ESĽP“) a medzinárodnými dohovormi. Podľa § 9 ods. 3 ADZ ak by primerané zadosťučinenie nebolo dostačujúce, najmä ak nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania bola značným spôsobom znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie poškodenej osoby, môže sa tá domáhať aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Podľa sťažovateľa je tomu tak z dôvodu, že takáto požiadavka nezabezpečuje účinnú ochranu práv podľa smerníc EÚ a rozhodnutí ESĽP.
4. Okresný súd rozsudkom žalobu sťažovateľa zamietol. Dospel k záveru, že sťažovateľ bol rozdielne odmeňovaný, a preto mu vzniklo právo na ochranu pred diskrimináciou. Žalobe aj napriek tomu nevyhovel a sťažovateľovi nepriznal náhradu nemajetkovej ujmy. Sťažovateľ totiž neuniesol dôkazné bremeno, keďže nepreukázal zníženie svojej vážnosti a dôstojnosti. Sťažovateľ taktiež neodôvodnil podmienku podľa § 9 ods. 3 ADZ, ktorá stanovuje, že náhrady nemajetkovej ujmy sa možno domáhať až vtedy, ak by primerané zadosťučinenie nebolo dostačujúce. K navrhovanému prerušeniu konania uviedol, že na to nebol dôvod, keďže z rozhodnutí ústavného súdu, SD EÚ a ESĽP nevyplýva nedostatočnosť ADZ.
5. Na odvolanie sťažovateľa krajský súd ústavnou sťažnosťou namietaným rozsudkom rozsudok okresného súdu potvrdil a zamietol návrhy na prerušenie konania. Uznal, že dokazovať utrpenú fyzickú alebo psychickú ujmu nie je potrebné v každom prípade (napríklad v prípade nezákonnej väzby), ide však o prípady, keď zo samotnej povahy tohto zásahu automaticky vyplýva následok v podobe psychickej alebo fyzickej ujmy. Aj v týchto prípadoch sa však vyžaduje, aby poškodená osoba konkrétne ozrejmila, ako sa u nej prejavila ujma a v čom konkrétne spočívala. Argumentáciu sťažovateľa s odkazom na rozhodnutie ESĽP vo veci Hulea proti Rumunsku krajský súd odmietol s tým, že sťažovateľ neuviedol žiadne skutkové tvrdenia o ujme v podobe fyzického alebo psychického utrpenia. Vo väčšine prípadov išlo o diskrimináciu voči konkrétnemu poškodenému, zatiaľ čo v prípade sťažovateľa šlo o plošné porušenie. O to viac bolo nutné uviesť skutkové tvrdenia o spôsobenej ujme a túto ujmu zároveň preukázať. Ani jedno z uvedeného sťažovateľ v prípade nároku na náhradu nemajetkovej ujmy nesplnil.
6. Pokiaľ išlo o smernice EÚ, na ktoré sťažovateľ odkazoval, krajský súd zdôraznil, že tieto explicitne neupravujú predpísaný spôsob odškodnenia, iba ukladajú povinnosť zabezpečiť účinné, primerané a odradzujúce sankcie. Táto povinnosť neznamená stanovenie a ukladanie akýchkoľvek sankcií bez ohľadu na ich primeranosť. Preto odmietol predložiť SD EÚ prejudiciálnu otázku. Podľa krajského súdu medzinárodné dohovory neobsahujú žiadne ustanovenia, ktoré by štátom ukladali povinnosť upraviť predpísaným spôsobom prostriedky nápravy pri porušení zásady rovnakého zaobchádzania a nemožno z nich bez ďalšieho vyvodiť povinnosť uloženia sankcie v podobe peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy. K námietke sťažovateľa týkajúcej sa zamietnutia návrhu na uloženie povinnosti vydať interný predpis zaručujúci rovnosť prokurátorov uviedol, že dôvodom zamietnutia bolo to, že s účinnosťou od júla 2009 bolo ustanovenie zákona o funkčnom príplatku prokurátorov ÚŠP zmenené v nadväznosti na nález ústavného súdu (PL. ÚS 17/08).
7. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie z dôvodov podľa § 420 písm. e) a f) Civilného sporového poriadku (ďalej len ,,CSP“). Podľa sťažovateľa krajský súd nereagoval na jeho
námietky a mal sa obrátiť na SD EÚ a ústavný súd osobitne, ak nevysvetlil dôvod, pre ktorý považuje § 9 ods. 3 ADZ za súladný s ústavou. Sťažovateľ v dovolaní zopakoval svoje odvolacie námietky, keď sa nestotožnil s tým, že od neho boli vyžadované dôkazy o vonkajších prejavoch fyzického alebo psychického utrpenia. Preto zastáva názor, že krajský súd sa odklonil pri riešení tejto právnej otázky od ustálenej praxe a právnych záverov ESĽP. Pod dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP podradil jeho nesúhlas so závermi krajského súdu, že zo žiadnych medzinárodných dohovorov nemožno pre vnútroštátnu úpravu vyvodiť povinnosť uloženia sankcie v podobe náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Sťažovateľ namietol aj správnosť argumentácie krajského súdu o zamietnutí návrhu, aby bolo žalovanému uložené vydať interný predpis zaručujúci rovnosť zamestnancov a prokurátorov.
8. Ústavnou sťažnosťou namietaným rozsudkom najvyšší súd zamietol návrh sťažovateľa na predloženie prejudiciálnej otázky SD EÚ. Podľa najvyššieho súdu je jasné, že § 9 ods. 3 ADZ nie je v rozpore s čl. 14 dohovoru a čl. 21 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len ,,charta“), ktoré neustanovujú prostriedky nápravy porušenia zákazu diskriminácie. Poukázal na čl. 17 smernice Rady 2000/78/ES z 27. novembra 2000, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní (ďalej len „smernica 2000/78“), podľa ktorého členské štáty ustanovia pravidlá ukladania sankcií za porušenie vnútroštátnych ustanovení prijatých podľa tejto smernice a vykonajú všetky opatrenia potrebné na ich uplatňovanie. Sankcie, ktorých súčasťou môže byť náhrada za ujmu pre obeť, musia byť účinné, primerané a odstrašujúce. Uviedol, že rozhodnutia SD EÚ (Lindqvist C‑101/01, body 87 a 88 a Ntionik a Pikoulas C‑430/05, bod 53) jasne stanovujú potrebu dodržiavania zásady proporcionality pri ukladaní sankcií podľa čl. 17 smernice o 2000/78, pričom v rozpore s nimi nie je povinnosť sťažovateľa tvrdiť a preukázať okolnosti vzniku ujmy.
9. Ústavnou sťažnosťou namietaným rozsudkom najvyšší súd dovolanie sťažovateľa zamietol ako neprípustné v časti namietajúcej vadu nestranného súdu podľa § 420 písm. e) CSP a nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP a ako nedôvodné v časti podľa § 420 písm. f) CSP. Dospel k záveru, že sťažovateľ nepreukázal také následky porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, ktoré by umožňovali priznať mu náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Sťažovateľ nepreukázal zníženie dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti a v odborných kruhoch a jeho všeobecné tvrdenia a pocity neznamenajú, že mu bola spôsobená ujma odôvodňujúca priznanie náhrady podľa § 9 ods. 3 ADZ. Sťažovateľ tiež nepreukázal, z akého dôvodu poskytnutie primeraného zadosťučinenia nálezom ústavného súdu (PL. ÚS 17/08) nebolo postačujúce. Preto podľa najvyššieho súdu nebol daný dovolací dôvod podľa § 420 písm. e) CSP. Podľa najvyššieho súdu vo veci sťažovateľa nebol dôvod predložiť otázky SD EÚ alebo návrh ústavnému súdu o súlade § 9 ods. 3 ADZ s ústavou, a preto námietka nesprávneho obsadenia súdu a porušenia práva na zákonného sudcu podľa § 420 písm. e) CSP nebola nedôvodná.
10. K dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP najvyšší súd uviedol, že rozhodnutia ESĽP sú založené na aplikácii princípu primeranosti a práve tento princíp viedol k zamietnutiu žaloby o priznanie náhrady nemajetkovej ujmy. Najvyšší súd vyhodnotil argumentáciu sťažovateľa, aby bolo upustené od použitia § 9 ods. 3 ADZ, za nezrozumiteľnú. Zdôraznil, že hoci smernice, na ktoré sa sťažovateľ odvoláva, ustanovujú povinnosť členských štátov vytvoriť systém tak, aby sankcie boli účinné, primerané a odstrašujúce, neznamená to automatický nárok osoby poškodenej diskrimináciou na isté finančné plnenie, keď k diskriminácii dôjde. K dovolaciemu
dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP najvyšší súd uviedol, že ani v jednej z medzinárodných zmlúv nie je stanovená povinnosť štátu priznávať nemajetkovú ujmu pre porušenie zákazu diskriminácie bez preukazovania vzniknutej ujmy. Medzinárodné zmluvy, na ktoré poukázal sťažovateľ, sa týkajú diskriminácie z rasových dôvodov, z dôvodu zdravotného postihnutia či občianskych a politických práv, a preto nesúvisia s namietaným konaním.
11. K povinnosti vydať interný predpis najvyšší súd odkázal na konštatovanie okresného súdu, že existujúce interné predpisy neboli v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania, a preto vydanie takéhoto predpisu nebolo nevyhnutné. Okresný súd nekonštatoval rozpor služobných predpisov generálneho prokurátora s ADZ a sťažovateľ to v konaní ani nenamietal. Rovnako tak nebola stanovená priama povinnosť prijať osobitný interný predpis zaručujúci rovnosť zaobchádzania na prokuratúre. Sťažovateľ teda žiadal vydanie osobitného predpisu, ktorý žalovaná podľa § 13 ADZ vydávať nemusela.
III.
12. Sťažovateľ namieta, že súdy vyslovili diskrimináciu, no nepriznali mu zadosťučinenie. Štát tak nemá motiváciu zdržať sa podobného diskriminačného konania. Neposkytnutie zadosťučinenia nie je účinným prostriedkom nápravy a § 9 ods. 3 ADZ ho zbavuje náhrady nemajetkovej ujmy. Požiadavka súdov na preukázanie fyzického a psychického utrpenia predstavuje formálny prístup v rozpore s čl. 14 dohovoru. Sťažovateľ tvrdí, že kritérium značného zníženia dôstojnosti podľa § 9 ods. 3 ADZ je subjektívne a neurčité. Nesúhlasí s tým, že diskriminovaný musí preukázať nielen diskrimináciu, ale aj jej následok.
13. Sťažovateľ tvrdí, že krajský súd a najvyšší súd neodpovedali na jeho podstatné argumenty o tom, či sankcie podľa ADZ sú účinné, primerané a odstrašujúce. Je toho názoru, že nemajetková ujma vzniká konštatovaním diskriminácie, čo vyplýva aj z rozsudku ESĽP (Hule proti Rumunsku, sťažnosť č. 33411/05), ktorý súdy ignorovali. Rozhodnutia všeobecných súdov považuje za nepreskúmateľné, pretože nevysvetlili, aké konkrétne tvrdenia alebo dôkazy by postačovali na preukázanie nemajetkovej ujmy. Tiež nevysvetlili, ako sa má brániť, ak musí dokazovať individuálne následky systémového problému. Sťažovateľ zopakoval svoje dovolacie dôvody v súvislosti s nesprávnym obsadením súdu, porušením práva na zákonného sudcu a nevyhovením jeho návrhu, aby bola žalovanému uložená povinnosť vydať interný predpis.
14. Sťažovateľ namieta, že najvyšší súd sa nedostatočne vysporiadal s jeho argumentmi o potrebe prejudiciálneho konania na SD EÚ. Rozhodnutie najvyššieho súdu považuje za arbitrárne a argumentačne nepresvedčivé. Najvyšší súd podľa neho neuviedol žiadne rozhodnutie SD EÚ, ktoré by riešilo ním položenú otázku, a nevysvetlil, prečo považuje výklad práva EÚ za natoľko jednoznačný, že o ňom neexistujú rozumné pochybnosti. Sťažovateľ tvrdí, boli splnené podmienky na to, aby najvyšší súd ako súd poslednej inštancie položil SD EÚ prejudiciálne otázky, keďže SD EÚ dosiaľ neriešil otázku, či vnútroštátna úprava môže podmieňovať priznanie náhrady nemajetkovej ujmy za diskrimináciu v zamestnaní požiadavkou preukázania značného zníženia dôstojnosti, spoločenskej vážnosti alebo spoločenského uplatnenia. Rozhodnutia, na ktoré najvyšší súd poukázal, sa týkali úplne iných oblastí práva a netýkali sa antidiskriminačného práva.
15. Podľa sťažovateľa záver najvyššieho súdu, že požiadavka posudzovania značného zníženia dôstojnosti vyplýva zo zásady proporcionality, nie je natoľko jednoznačný, aby bolo možné hovoriť
o acte clair. Práve naopak, otázka, či požiadavka preukázania značného zníženia dôstojnosti pri konštatovanej diskriminácii je v súlade so zásadou proporcionality a s požiadavkou na účinné, primerané a odstrašujúce sankcie, je otázkou spornou, ktorá vyžaduje výklad SD EÚ. Otázka, ktorú mal najvyšší súd predložiť SD EÚ, sa netýkala len výkladu smernice 2000/78, ale aj výkladu čl. 21 a čl. 47 charty. Z toho sťažovateľ vyvodzuje, že nepredložením prejudiciálnej otázky SD EÚ boli porušené jeho ústavné práva na súdnu ochranu, zákonného sudcu a spravodlivé súdne konanie. Sťažovateľ preto navrhuje, aby ústavný súd podal návrh SD EÚ alebo sám začal konanie o súlade právnych predpisov. Sťažovateľ aj konkrétne sformuloval otázku, či sa smernica 2000/78 má vykladať v tom zmysle, že bráni právnej úprave členského štátu, akou je § 9 ods. 3 ADZ, ktorý pri nedodržaní zásady rovnakého zaobchádzania podmieňuje priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch tým, že poškodený musí preukázať, že značne bola znížená jeho dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie, keďže sa nezdá, že by uvedená právna úprava bola primeraná či potrebná na dosiahnutie legitímneho cieľa, ktorý sleduje bod 35 a čl. 17 smernice 2000/78.
IV.
16. V rozsahu proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd ústavnou sťažnosťou namietaným rozsudkom. Ústavná sťažnosť je tak proti rozsudku krajského súdu podľa § 132 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“) neprípustná, a preto bola v tomto rozsahu podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súdu odmietnutá.
17. Proti rozsudku najvyššieho súdu je ústavná sťažnosť zjavne neopodstatnená a ako taká bola podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde odmietnutá. Ústavný súd za protiústavné považuje tie rozhodnutia, odôvodnenie ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (I. ÚS 301/06). Rovnako o takýto stav ide vtedy, ak závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, zásadne popreli účel a význam zákonného predpisu (I. ÚS 88/07). Podľa ESĽP rozhodnutie vnútroštátneho súdu možno považovať za svojvoľné a také, ktoré narúša spravodlivosť konania, iba v prípade, ak sú v ňom vyjadrené dôvody založené na zjavnej skutkovej alebo právnej chybe vnútroštátneho súdu, dôsledkom čoho došlo k odopretiu spravodlivosti (Moreira Ferreira, bod 85; Navalnyy a Ofitserov proti Rusku z 23. 2. 2016, sťažnosti č. 46632/13 a č. 28671/14, bod 119).
18. Ústavná sťažnosť reprodukuje argumentáciu sťažovateľa z konania pred všeobecnými súdmi. Podstatou sťažovateľovej nespokojnosti je to, že hoci bolo rozhodnuté o tom, že v jeho prípade došlo k nerovnakému odmeňovaniu, nebola mu priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch. Sťažovateľ sa neuspokojil s nálezom ústavného súdu (PL. ÚS 17/08), na základe ktorého bola upravená výška funkčného príplatku prokurátorov ÚŠT. Opakuje námietky proti § 9 ods. 3 ADZ, ktorého podstatou je to, že náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch nie je následkom akéhokoľvek porušenia práva na ochranu pred diskrimináciou.
19. Táto argumentácia však nemá oporu v ADZ. Z § 9 ods. 3 ADZ vyplýva, že domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch môže diskrimináciou poškodená osoba v prípade, že by primerané finančné zadosťučinenie nebolo dostačujúce, pričom demonštratívne sú zároveň uvedené prípady, keď to tak je (zníženie dôstojnosti, spoločenskej vážnosti alebo spoločenského uplatnenia
značným spôsobom). Pre náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je pritom nevyhnutné, aby u diskrimináciou poškodeného existovala nemajetková ujma. Účelom primeraného zadosťučinenia vrátane náhrady za nemajetkovú ujmu v peniazoch je s ohľadom na § 9 ods. 3 ADZ istá forma satisfakcie za nemajetkové ujmy, ktoré ako dôsledok diskriminácie nenastali v majetkovej sfére, ale zasiahli osobnostné práva fyzickej osoby, akými sú právo na česť, dôstojnosť či iné čiastkové osobnostné práva.
20. Správne je tvrdenie sťažovateľa, že ADZ vytvára hierarchiu prostriedkov nápravy, nesprávnym je však v tej miere, podľa ktorej to predstavuje rozpor s požiadavkou voľby najúčinnejšieho prostriedku. Najúčinnejším prostriedkom pri nerovnakom zaobchádzaní a diskriminácii je upustenie od konania, ktoré je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania, napravenie protiprávneho stavu a poskytnutie primeraného zadosťučinenia. Až následne prichádza do úvahy aj náhrada nemajetkovej ujmy. To, že bolo s niekým nerovnako zaobchádzané alebo bol diskriminovaný, však automaticky neznamená, že bola značným spôsobom znížená jeho dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie. Premisa sťažovateľa o tom, že v konaní podľa ADZ by sa v prípade preukázania diskriminácie zníženie dôstojnosti a vážnosti pre účely priznania náhrady nemajetkovej ujmy nemalo preskúmavať, tak nemôže obstáť. Za ústavne udržateľný treba následne považovať predpoklad založený na tom, že len samotným tvrdením o pocitoch dehonestácie či degradácie sťažovateľa ako prokurátora okresnej prokuratúry oproti prokurátorom ÚŠP nemožno dospieť k naplneniu podmienok na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy podľa § 9 ods. 3 ADZ.
21. Nemožno súhlasiť ani s námietkou, že závery najvyššieho súdu k nepreskúmateľnosti a zmätočnosti rozsudku krajského súdu podľa § 420 písm. f) CSP sú arbitrárne či svojvoľné. Najvyšší súd sťažovateľovi odkázal na zrozumiteľné odôvodnenie krajského súdu, podľa ktorého sťažovateľ svoje tvrdenia týkajúce sa nároku na nemajetkovú ujmu nepreukázal a zároveň mu vysvetlil, prečo tak urobiť mal, aby uniesol dôkazné bremeno. Rovnako mu vysvetlil, že iba samotné tvrdenie nepostačuje na odôvodnenie priznania nároku na nemajetkovú ujmu. Najvyšší súd k sankčnému mechanizmu stanovenému ADZ uviedol a riadne odôvodnil, že ho nepovažuje za nedostatočný. Rovnako tak najvyšší súd k sťažovateľovej požiadavke vydať interný predpis jasne vyjadril, že sa týmto návrhom už zaoberal krajský súd a sťažovateľovi bolo objasnené, že túto povinnosť žalovanej nestanovuje žiaden zákon ani smernica.
22. Pokiaľ ide o dovolanie sťažovateľa v časti, v ktorej namietal nesprávne právne posúdenie veci podľa § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP, ktoré najvyšší súd ako neprípustné zamietol, je v prvom rade potrebné uviesť, že krajský súd zdôvodnil nepriznanie náhrady nemajetkovej ujmy sťažovateľovi kvôli tomu, že neuviedol žiadne tvrdenia o spôsobenej ujme. Zároveň nerovnosť v odmeňovaní prokurátorov bola napravená zmenou zákona upravujúceho výšku funkčného príplatku. Tu je však nutné pripomenúť aj odôvodnenie už zmieneného nálezu ústavného súdu (PL. ÚS 17/08), ktorý vo vzťahu k prokurátorom ÚŠP úplne nevylúčil nerovnaké odmeňovanie, keďže konštatoval, že zriadenie tohto úradu má racionálny základ v úsilí zabezpečiť účinné prostriedky pre odhaľovanie a postih najzávažnejších foriem trestnej činnosti. Diskriminácia bola konštatovaná s ohľadom na zásadnú platobnú disproporciu a predovšetkým vo vzťahu k sudcom. Odlišné odmeňovanie nebolo v zmysle nálezu považované za neprípustné. Dôvody, ktoré sťažovateľ uvádzal v podobe zníženia dôstojnosti pre absenciu odborných kvalít a nedostatočného vzdelania prokurátorov iných prokuratúr než ÚŠP, z legislatívnej úpravy a ani z uvedeného nálezu
nevyplývali. Z tohto hľadiska je tak nutné konštatovať, že právna úprava nebola spôsobilá objektívne zasiahnuť do dôstojnosti alebo profesionálnej povesti sťažovateľa. Z toho následne plynie, že nebolo ani nutné priznať náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú sťažovateľ tvrdil, že utrpel.
23. Z rozhodnutia ESĽP vo veci Hulea proti Rumunsku, na ktoré sťažovateľ odkazuje, neplynie definitívna povinnosť za každých okolností priznať nemajetkovú ujmu za diskrimináciu, ale spôsob, akým majú pristupovať v prístupe pri preukazovaní nemajetkovej ujmy dôkazmi o vonkajších prejavoch fyzického alebo psychického utrpenia. Je tu zdôraznené predovšetkým to, že samotné konštatovanie diskriminácie nemusí predstavovať dostatočnú nápravu. V prípade Hulea proti Rumunsku však, podobne, ako to formuloval aj krajský súd, išlo o konkrétnu okolnosť diskriminácie na základe pohlavia, v konkrétnej situácii sťažovateľa, ktorú nemožno považovať za absolútny precedens pre priznávanie náhrady nemajetkovej ujmy v prípade konštatovania diskriminácie. Ako už bolo uvedené, z právnej úpravy ani judikatúry nevyplývala objektívny zásah do dôstojnosti prokurátorov všeobecných prokuratúr a ani zo samotnej ústavnej sťažnosti neplynú žiadne konkrétne následky takejto diskriminácie na pracovný život, prípadne na spoločenskú alebo profesionálnu povesť sťažovateľa. Preto právne posúdenie najvyššieho súdu je potrebné považovať za ústavne udržateľné. Z rovnakého dôvodu je potrebné za akceptovateľné považovať aj právne posúdenie týkajúce sa sankčného režimu ADZ. Najvyšší súd zopakoval, že neuloženie sankcie sa netýkalo súladu s európskym právom, ale neunesenia bremena tvrdenia sťažovateľom.
24. Pokiaľ ide o námietky sťažovateľa, že najvyšší súd nepredložil ním navrhované otázky SD EÚ alebo návrh ústavnému súdu o súlade § 9 ods. 3 ADZ s ústavou, je potrebné uviesť, že konanie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ je založené na deľbe úloh medzi vnútroštátnymi súdmi a SD EÚ. Je na vnútroštátnom súde, aby posúdil nevyhnutnosť rozhodnutia o prejudiciálnej otázke pre jeho rozhodnutie (III. ÚS 18/2018). Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku nevzniká v každom prípade, ale až potom, keď najvyšší súd posúdi, či je otázka výkladu práva EÚ nevyhnutná pre rozhodnutie vo veci a zároveň nie je splnená ani jedna z výnimiek stanovených judikatúrou SD EÚ (acte clair a acte éclairé, CILFIT C-283/81, Consorzio Italian Management e Catania Multiservizi a Catania Multiservizi C-561/19). SD EÚ sám skúma vlastnú právomoc rozhodnúť v konkrétnej veci. O prejudiciálnej otázke odmietne rozhodnúť, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva EÚ sa nevzťahuje na predmet konania, keď má hypotetickú povahu alebo keď SD EÚ nie sú známe skutkové a právne okolnosti potrebné na to, aby na položené otázky odpovedal užitočným spôsobom (Winner Wetten C‑409/06, bod 37).
25. V konkrétnych okolnostiach prípadu sťažovateľa je potrebné najmä odkázať na rozsudok SD EÚ vo veci C-310/10 Agafiţei a i., ktorého skutkový stav predstavuje obdobnú situáciu. Týkal sa rumunských prokurátorov, ktorí tvrdili, že boli pri odmeňovaní znevýhodnení oproti prokurátorom špecializovaných útvarov vyšetrovania korupcie, organizovaného zločinu a terorizmu. SD EÚ rozhodol o neprípustnosti predbežnej otázky, keďže čl. 1 smernice 2000/78 stanovuje, že jej účelom je stanoviť všeobecný rámec na boj proti diskriminácii v zamestnaní a povolaní na základe náboženstva alebo viery, zdravotného postihnutia, veku alebo sexuálnej orientácie. Tento prípad sa však týkal situácie, v ktorej diskriminácia nebola založená ani na jednom z dôvodov vymenovaných v týchto smerniciach, ale na príslušnosti k socioprofesijnej skupine v zmysle vnútroštátneho práva. Z toho vyplynulo, že situácia vo veci samej nespadala do všeobecných rámcov stanovených smernicou 2000/78 (a v danej veci ani smernice 2000/43) na účely boja proti určitým formám diskriminácie (C-310/10 Agafiţei a i., body 31 – 33). Taxatívny
výpočet diskriminačných dôvodov v čl. 1 smernice 2000/78 potvrdil SD EÚ aj vo svojich ďalších rozhodnutiach [C-262/14, C-258/14 (body 61 – 66)]. Vo veci C-301/21, Curtea de Apel Alba Iulia a i. SD EÚ zopakoval, že smernica 2000/78 sa má vykladať v tom zmysle, že bráni diskriminácii len vtedy, ak je táto diskriminácia založená na niektorom z dôvodov výslovne vymenovaných v jej článku 1.
26. Článok 1 smernice 2000/78 obsahuje taxatívny výpočet dôvodov, medzi ktoré nemožno zaradiť situáciu sťažovateľa, ktorá sa obdobne ako v prípade Agafiţei týka nerovnakého zaobchádzania v rámci určitej socioprofesijnej skupiny. Sťažovateľ v priebehu konania namietal diskrimináciu z dôvodu odlišného odmeňovania prokurátorov všeobecnej a špecializovanej prokuratúry. Takýto dôvod diskriminácie nespadá do pôsobnosti smernice 2000/78, a preto ju v prípade sťažovateľa nie je ani možné aplikovať. Aj s ohľadom na predchádzajúcu judikatúru je tak zrejmé, že SD EÚ by prejudiciálnu otázku odmietol ako neprípustnú. Vzhľadom na to, že prejudiciálna otázka sa musí týkať situácie, v ktorej možno uplatniť priamo alebo nepriamo právo EÚ, a teda odpoveď na túto otázku musí byť relevantná pre konkrétny spor, ktorý rieši vnútroštátny súd, je nutné konštatovať, že záver najvyššieho súdu o tom, že nebolo nutné predložiť SD EÚ prejudiciálnu otázku, je aj napriek jeho nesprávnemu odôvodneniu a odkazom na nepriliehavú judikatúru SD EÚ potrebné považovať za správny. Z rovnakého dôvodu nebolo ani nutné, aby samotný ústavný súd prerušil konanie o ústavnej sťažnosti a inicioval konanie o prejudiciálnej otázke pred SD EÚ.
27. Vzhľadom na to, že o prejudiciálnej otázke sťažovateľa nebolo potrebné rozhodnutie SD EÚ, nemožno ani konštatovať, že by došlo k vade konania podľa § 420 písm. e) CSP pre nesprávne obsadenie súdu alebo že by došlo k porušeniu základného práva na zákonného sudcu. Vo veci sťažovateľa a osobitne s ohľadom na ním navrhovanú prejudiciálnu otázku totiž nebol potrebný výklad ustanovenia konkrétneho aktu práva EÚ, o ktorom mal povinnosť rozhodovať sudca SD EÚ, keďže žiadne z ním tvrdených ustanovení práva EÚ by nebolo v jeho veci aplikovateľné. To platí aj v prípade charty, ktorej pôsobnosť je podľa čl. 51 ods. 1 vymedzená tak, že jej ustanovenia sú určené pre členské štáty výlučne vtedy, ak vykonávajú právo Únie (C-301/21, Curtea de Apel Alba Iulia a i., body 70 – 79).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. augusta 2026
Robert Šorl
predseda senátu