Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 18/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. januára 2018

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti AGORAS s. r. o., Tatranské námestie

3, Poprad, zastúpenej obchodnou spoločnosťou Advokátska kancelária – Ján Buroci, s. r. o.,

Za Šestnástkou 17, Spišská Nová Ves, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Ján

Buroci, pre namietané porušenie jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na účinný prostriedok

nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 24. mája 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti AGORAS s. r. o. o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Sťažnosťou podľa (ďalej len „“)

doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 18. septembra

2017 elektronickým podaním podpísaným zaručeným elektronickým podpisom sa obchodná

spoločnosť AGORAS s. r. o., Tatranské námestie 3, Poprad (ďalej len „sťažovateľka“),

domáhala vydania nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jej v záhlaví

označených základných práv a slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 24. mája 2017 a ktorým by napadnutý

rozsudok zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

2. Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľka sa žalobami

v správnom súdnictve domáhala preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutia

Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „finančné riaditeľstvo“)

č. 1100305/1/543636/2013/5056 z 19. novembra 2013, ktorým potvrdilo rozhodnutie

Daňového úradu Prešov (ďalej len „daňový úrad“) č. 9712402/5/3380426/2013 z 12. júla

2013 o vyrubení rozdielu dane z pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH“) v sume 816,08 €

za zdaňovacie obdobie 3. štvrťrok 2010 z dôvodu nepreukázania splnenia zákonných

podmienok na uplatnenie nároku na odpočet DPH, ako aj rozhodnutia finančného

riaditeľstva č. 1100305/1/543652/2013/5056 z 19. novembra 2013, ktorým potvrdilo

rozhodnutie daňového úradu č. 9712402/5/3380685/2013 z 12. júla 2013 o vyrubení

rozdielu dane z pridanej hodnoty v sume 14 139,81 € za zdaňovacie obdobie 4. štvrťrok

2010 z dôvodu nepreukázania splnenia zákonných podmienok na uplatnenie nároku

na odpočet DPH.

3. Sťažovateľka správnym orgánom v žalobách vytýkala, že pri svojom rozhodovaní

sa nevysporiadali s jej námietkami týkajúcimi sa:

- miesta výkonu daňovej kontroly, ktoré bolo určené ako sídlo sťažovateľky, avšak

na základe rozhodnutia zamestnancov daňového úradu bolo po prvom dni praktického

výkonu kontroly zmenené na sídlo daňového úradu, čím došlo k porušeniu zásady

zákonnosti a zásady úzkej súčinnosti s daňovým subjektom;

- nečinnosti daňového úradu pri výkone daňovej kontroly, keď nezákonne vyžiadal

predložiť mu všetky dokumenty, avšak následne niekoľko mesiacov nekonal, čím došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

a v jej prítomnosti;

- neukončenia daňovej kontroly v zákonnej lehote šiestich mesiacov, keďže

oznámenie o predĺžení tejto lehoty bolo daňovému úradu doručené až po jej uplynutí, a teda

nemohla byť predĺžená;

- nezaoberaním sa námietkami sťažovateľky proti postupu zamestnancov daňového

úradu, v dôsledku čoho je celý proces výkonu daňovej kontroly zaťažený vadou

nezákonnosti, keďže správca dane obral sťažovateľku o riadny opravný prostriedok;

- nevykonania riadneho dokazovania daňovým úradom;

- rozporuplnosti konania daňového úradu, ktorý potvrdil rumunskej daňovej správe,

že sťažovateľka dodala do iného členského štátu tovar, avšak odmietol akceptovať

nadobudnutie tohto tovaru na území Slovenskej republiky; v tejto súvislosti sťažovateľka

poukázala na rozsudok najvyššieho súdu vo veci vedenej pod sp. zn. ,

z ktorého vyplýva, že „daňový subjekt je zaťažený dôkazným bremenom na ten druh a

obsah transakcie, ktorú deklaroval v priznaní alebo hlásení. Správca dane je zaťažený

dôkazným bremenom na prekvalifikáciu daňovej transakcie“, avšak v jej prípade daňový

úrad takého dôkazy neposkytol;

- prekvalifikovania nadobudnutia tovaru podľa o dani

z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

na , v súvislosti s čím sťažovateľka uviedla, že daňový

úrad mal považovať dodanie tovaru do Rumunska za zdanené podľa čl. 40 smernice Rady

2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej len

„smernica 2006/112/ES“), ktorý ustanovuje, že za miesto nadobudnutia tovaru v rámci

Spoločenstva sa považuje miesto, kde sa končí odoslanie alebo preprava tovaru

nadobúdateľovi;

- porušenia zásady daňovej neutrality, v súvislosti s ktorým sťažovateľka daňovému

úradu vytkla, že napriek potvrdeniu vydanému rumunskej daňovej správe o dodaní tovaru

do Rumunska opätovne zdanil dodanie tovaru na Slovensku; v tejto súvislosti sťažovateľka

poukázala na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. , z ktorého vyplýva, že

„poznatky z cezhraničnej daňovej transakcie vadného trojstranného obchodu by

jednotlivými národnými daňovými správami nemali byť vyhodnocované rozdielne“.

4. Po spojení vecí na spoločné konanie Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský

súd“) rozsudkom č. k. -79, zo 14. novembra 2014 žaloby

sťažovateľky podľa v tom čase účinného

(ďalej len „OSP“) zamietol ako nedôvodné, pretože dospel k záveru, že rozhodnutia

a postup správnych orgánov sú v súlade so zákonom. Čo sa týka hmotnoprávnych námietok

sťažovateľky, krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal „na závery správcu

dane uvedené v rozhodnutiach, v protokole o výsledku daňovej kontroly a jeho dodatku č. 1

z ktorých nepochybne vyplýva, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal

dodanie tovaru (posypovej soli) z Rumunska na Slovensko a späť do Rumunska a teda

nesplnil zákonné podmienky pre uplatnenie odpočítania dane v zmysle § 49 ods. 2 v spojení

s § 51 ods. 1 písm. c) ZoDPH... V danom prípade bolo rozsiahlym šetrením zistené. Že

žalobca deklaroval dovoz posypovej soli v objeme 226,06 tony (3. štvrťrok 2010) a v objeme

4 079,18 tony (4. štvrťrok 2010) z Rumunska na územie Slovenskej republiky a odtiaľ späť

do Rumunska bez toho, aby predložil doklady, ktoré by potvrdzovali jej príjem na území

Slovenskej republiky a zároveň jej vývoz spať do Rumunska. Tak ako správne argumentoval

žalovaný, podmienkou pre akceptovanie prenosu daňovej povinnosti v zmysle § 43 ZoDPH

je fyzický pohyb tovaru. Pohyb posypovej soli však správca dane spochybnil poukázaním na

nemožnosť prepravy tovaru z hľadiska Časovej náročnosti ako aj vzhľadom na prepravnú

vzdialenosť zo soľnej bane v Rumunsku do rôznych miest Slovenska a vzápätí v rovnaký deň

zo Slovenska do Rumunska takým spôsobom, ako preukazoval žalobca. Konkrétne zistenia

správcu dane sú uvedené v skoršej časti rozsudku na str. 3, 4, 5. Nepochybil preto správca

dane ak neakceptoval časť odpočítanej dane v sume 816,08 Eur (3. štvrťrok 2010) a v sume

14 139.80 Eur (4. Štvrťrok 2010) pripadajúcej na uvedený objem tovaru, lebo nebolo

preukázané použitie nadobudnutého tovaru na dodávky tovarov a služieb ako platiteľa dane

v zmysle § 49 ods. 2 ZoDPH, čím žalobca nesplnil zákonné podmienky pre uplatnenie

odpočítania dane vyplývajúce z § 49 ods. 2 v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. c) ZoDPH.“.

Podľa názoru krajského súdu sťažovateľka nedôvodne namietala aj v rovine

procesnoprávnej, pričom „svoju nespoluprácu so správcom dane, ktorou mu sťažoval výkon

daňovej kontroly zakrýva námietkami o porušení jeho procesných práv v daňovom konaní...

Z obsahu rozhodnutí aj administratívneho spisu vyplýva, že dňa 17. 10. 2011 bolo žalobcovi

doručené oznámenie o výkone daňovej kontroly so začiatkom 28. 11. 2011, v priestoroch

žalobcu... V deň začatia daňovej kontroly (dňa 28. 11. 2011) sa v sídle žalobcu nikto

nenachádzal a doklady k daňovej kontrole boli predložené až 30. 11. 2011 treťou osobou,

na ktorú žalobca uviedol svoj telefonický kontakt, ktorá ale nebola osobou oprávnenou

poskytovať požadované informácie v zmysel

Ďalej bolo zistené, že sídlo žalobcu je v prenajatých priestoroch, v sídle sa nenachádzala

žiadna kompetentná osoba oprávnená v mene žalobcu so správcom dane konať, žalobca

nemá žiadnych zamestnancov a jeho jediný konateľ je občanom Rumunskej republiky...

Jediná oprávnená osoba, konateľ , ktorý sa na území Slovenskej republiky

nezdržiaval, splnomocnil ako kompetentnú osobu na

zastupovanie pri daňovej kontrole až dňa 13. 6. 2012. Z uvedených dôvodov žalobca

nedôvodne namietal, že zo strany správcu dane išlo o nezákonný postup tým, že následne

vykonával daňovú kontrolu v priestoroch daňového úradu, nie v sídle žalobcu, že si

nezákonne zabezpečil doklady potrebné k daňovej kontrole tým, že uložil žalobcovi tieto

predkladať na daňový úrad, keďže bolo nepochybne preukázané, že podmienky pre

zamestnancov správcu dane na efektívne vykonávanie daňovej kontroly v priestoroch

žalobcu neboli vinou žalobcu vytvorené. Z rovnakých dôvodov sú neopodstatnené aj jeho

námietky o údajnej nečinnosti správcu dane, v dôsledku čoho nezákonne žiadal o predĺženie

lehoty na ukončenie daňovej kontroly ( ), na čo podľa

žalobcu nebol dôvod, a lehota na ukončenie daňovej kontroly podľa žalobcu uplynula dňa

28. 5. 2012. Daňová kontrola začala dňa 28. 11. 2011. šesťmesačná lehota na ukončenie

daňovej kontroly uplynula dňa 28. 5. 2012. Správca dane pred jej uplynutím žiadosťou zo

dňa 18. 5. 2012, požiadal kompetentný orgán o jej predĺženie, ktorý ju listom zo dňa 24. 5.

2012 predĺžil... Daňová kontrola bola v zmysle

ukončená dňa 27. 11. 2012, t. j. v zákonnej lehote... Žalobca svoje právo vyjadriť sa

k výsledkom daňovej kontroly využil, k zisteniam sa písomne vyjadril..., na základe čoho

správca dane vypracoval dodatok č. 1 k protokolu. V tejto súvislosti krajský súd osobitne

poukazuje na tú časť, kde sa mal žalobca vyjadriť a predložiť dôkaz, že v kontrolovanom

období mu bolo pridelené rumunské IČ DPH a že zaplatil DPH za 3. a 4. štvrťrok 2010 do

rumunského štátneho rozpočtu. Splnomocnený zástupca uviedol, že žalobca je

platiteľom DPH iba na Slovensku a nemá pridelené IČ DPH v rámci EÚ. S tým súvisí aj

správnosť argumentácie žalovaného ktorý zdôraznil, že za miesto nadobudnutia posypovej

soli sa v zmysle § 17 od. 2 ZoDPH považuje miesto nadobudnutia v členskom štáte, ktorý

nadobúdateľovi pridelil identifikačné číslo pre daň, pretože nadobúdateľ nepreukázal, že

toto nadobudnutie bolo predmetom dane v členskom štáte, v ktorom sa skončilo odoslanie

alebo preprava tovaru. Podmienkou pre akceptovanie prenosu daňovej povinnosti v zmysle

§ 43 ZoDPH je fyzický pohyb tovaru, ktorý žalobca nepreukázal. Keďže k dodaniu tovaru

v zmysle § 43 ZoDPH nedošlo, žalobca nebol oprávnený podať súhrnný výkaz a z toho

dôvodu nemohlo dôjsť ani k vzniku dvojitého zdanenia, lebo spoločnosti .

z titulu nadobudnutia tovaru od žalobcu daňová povinnosť nevznikla. Z uvedených dôvodov

sú aj námietky žalobcu týkajúce sa daňovej neutrality, zákazu dvojitého zdanenia, prenosu

daňovej povinnosti s odkazom na článok 42 a Článok 40 Smernice nedôvodné.“.

5. Na základe odvolania sťažovateľky najvyšší súd napadnutým rozsudkom rozsudok

krajského súdu podľa ako vecne správny potvrdil, keď poukazom

na skutkové zistenia správcu dane opätovne konštatoval, že sťažovateľka svojím postupom

porušila v nadväznosti na

6. S uvedeným záverom najvyššieho súdu sťažovateľka nesúhlasí a opakujúc žalobné

dôvody vo svojej sťažnosti poukazuje na to, že je obchodnou spoločnosťou, ktorá vykonáva

cezhraničné daňové transakcie. Uvádza, že sporným v danej veci sa mal stať „vadný

trojstranný obchod“, keď sťažovateľka nakúpila tovar v Rumunsku a predala ho príjemcovi

rovnako v Rumunsku, túto transakciu riadne zaúčtovala, podala súhrnný výkaz, ktorým

jednoznačne deklarovala prenos daňovej povinnosti na príjemcu tovaru v Rumunsku,

a následne si uplatnila nárok na odpočítanie DPH, ktorý však daňový úrad v rámci

vykonanej daňovej kontroly odmietol, keď nadobudnutie tovaru na území Slovenskej

republiky spochybnil a z tohto dôvodu prekvalifikoval daňovú transakciu a miesto zdanenia

určil podľa Podľa názoru sťažovateľky sa najvyšší súd

v napadnutom rozsudku zaoberal len otázkou odpočítania dane podľa § 49 ods. 2

v nadväznosti na , keď ustálil, že nárok

na odpočítanie DPH nemala. Keďže proti rozsudku najvyššieho súdu nie je prípustný

opravný prostriedok a otázka, ktorá sa v danej veci riešila, spadá do právomoci Súdneho

dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“), bolo jeho povinnosťou predložiť túto vec

na konanie o prejudiciálnej otázke, či došlo alebo nedošlo k preneseniu daňovej povinnosti

na príjemcu tovaru v Rumunsku, čo však neurobil. Táto skutočnosť v spojení

s nedostatočným odôvodnením rozhodnutí oboch vo veci konajúcich súdov zakladá

porušenie v záhlaví označených základných práv a slobôd sťažovateľky.

II.

7. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

(každý) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd

navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

8. Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone, preto môže

rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu

k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv (m. m. ,

, , ); viazanosť ústavného súdu návrhom

na začatie konania i ostatnými požadovanými zákonnými náležitosťami osobitne platí

v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich základných práv a slobôd sú

zastúpené advokátom.

9. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že predmetom sťažnosti je

námietka porušenia práva sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu založená jednak na nedostatočnom odôvodnení tohto rozsudku v spojení

s rozsudkom súdu prvého stupňa, ako aj na nepredložení prejudiciálnej otázky najvyšším

súdom Súdnemu dvoru (bod 5).

10. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

11. Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom

boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj

keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

12. Ústavný súd konštatuje, že jeho úlohou pri rozhodovaní o sťažnostiach

podľa nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov; úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. ,

, ). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a

posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , , ,

).

13. Správne súdnictvo je primárne prostriedkom ochrany subjektívnych práv adresáta

výkonu verejnej správy v jej najrôznejších podobách. Len sekundárne je kritériom

poskytovania tejto ochrany zákonnosť verejno-mocenských aktivít verejnej správy. Inými

slovami, správne súdnictvo v systéme právneho štátu nemá slúžiť naprávaniu nezákonnosti

vo verejnej správe bez akéhokoľvek zreteľa na dopad eventuálne zistenej nezákonnosti

na subjektívno-právnu pozíciu dotknutého. Účelom správneho súdnictva nie je náprava

nezákonnosti vo verejnej správe, ale účinná ochrana subjektívnych práv fyzickej osoby

alebo právnickej osoby, voči ktorej je verejná správa v jednotlivom prípade vykonávaná.

Správny súd spravidla nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne

otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy (,

,).

14. „V daňovom konaní sa rozhoduje o právach a povinnostiach daňových subjektov

a správca dane je povinný riadne zistiť skutkový stav veci a preveriť skutkové tvrdenia

uvádzané daňovým subjektom, prípadne odstrániť procesné pochybenia, ktoré vykonal

správca dane počas daňovej kontroly. Daňové konanie je svojou povahou správnym

konaním a vzťahujú sa naň zásady činnosti orgánov verejnej správy, ale je možné

identifikovať aj jednotlivé procesné zásady daňového konania (porovnaj Vernarský, M.

Procesné zásady daňového konania. Košice : Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach,

2009. s. 11, 24 ‒25 a nasl.). Daňové konanie ovláda zásada objektívnej pravdy, avšak je na

správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým

spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery

vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím

na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už správca dane získal v rámci správy

daní a v priebehu konania. Povinnosťou správneho orgánu v prvostupňovom správnom

konaní, ako aj v odvolacom konaní je dať odpoveď na ťažiskové argumenty účastníka

konania v tom smere, že v odôvodnení rozhodnutia uvedie, ako sa s jednotlivými

argumentmi a tvrdeniami účastníka vysporiadal.“().

15. Ako bolo uvedené, článok 6 ods. 1 dohovoru garantuje spravodlivý proces

pri rozhodovaní súdu o ,,občianskych právach a záväzkoch“ alebo o oprávnenosti

,,akéhokoľvek trestného obvinenia“. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej aj „ESĽP“) pojem občianske práva a záväzky treba vykladať autonómne, pričom sem

nepatria len občianske, obchodné, rodinné či pracovné práva a záväzky. Pod tento pojem

možno zahrnúť aj rozhodovanie súdov o niektorých právach vyplývajúcich z verejného

práva. Európsky súd pre ľudské práva nevylučuje, že aj konania kvalifikované

vnútroštátnym právom ako súčasť verejného práva môžu spadať do pôsobnosti čl. 6

dohovoru v jeho občianskoprávnej (resp. civilnej) časti, ak je ich výsledok rozhodujúci

pre práva a povinnosti súkromného charakteru. V okolnostiach daného prípadu nemožno

opomenúť judikatúru ESĽP týkajúcu sa aplikácie čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorá vylučuje jeho

aplikáciu na veci daňové z dôvodu, že tvoria súčasť jadra výsad verejnej moci (hard core of

public-authority prerogatives) (porov. Jussila v. Fínsko, č. 73053/01, rozsudok Veľkej

komory ESĽP z 23. 11. 2006, bod 45; Ferrazzini v. Taliansko, č. 44759/98, rozsudok

Veľkej komory ESĽP z 12. 7. 2001, body 24 ‒ 31). Výnimku ESĽP nachádza vdaňových

prípadoch tam, kde daňové konanie považuje za konanie trestné.

16. Európsky súd pre ľudské práva vo veci Ferrazzini proti Taliansku konštatoval

neaplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru na daňové záležitosti, „a to napriek finančným

dôsledkom, ktoré nevyhnutne majú na platiteľov daní“. V tom istom rozhodnutí však ESĽP

pripomenul, že dohovor „je živý nástroj, ktorý má byť interpretovaný vo svetle súčasných

pomerov a Súdu prináleží zrevidovať, či by na základe zmeny názorov spoločnosti na

právnu ochranu, ktorá má byť zaručená jednotlivcom v ich vzťahoch s orgánmi verejnej

moci, nemala byť pôsobnosť článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru rozšírená na spory

medzi občanmi a orgánmi verejnej moci o zákonnosti rozhodnutí daňových orgánov“.

17. Ústavný súd sa stotožňuje s názorom ESĽP, že aj dohovor ako každodenne

realizovaný a aplikovaný právny predpis má byť „živým nástrojom“, a je tak úlohou

orgánov ho aplikujúcich interpretovať jeho ustanovenia i s ohľadom na možné meniace sa

spoločenské podmienky. V tejto súvislosti je preto potrebné zohľadniť spoločenské pomery,

ktoré podmieňovali podobu dohovoru v období jeho vzniku, pričom vývoj judikatúry ESĽP

postupne speje k novoformulovaným kritériám na posudzovanie aplikovateľnosti čl. 6 ods.

1 dohovoru na spory o zákonnosť administratívnych rozhodnutí medzi správnymi orgánmi a

fyzickými osobami a právnickými osobami. ().

18. Vzhľadom na obsah sťažnosti a predmet rozhodovania všeobecných súdov

vymedzený v I. časti tohto uznesenia ústavný súd konštatuje, že samotný čl. 6 ods. 1

dohovoru na prípad sťažovateľky ratione materiae nemožno aplikovať, keďže zo strany

správcu dane nedošlo k uloženiu daňovej sankcie, ktorá by bola preventívno-represívneho

charakteru, a teda nie je naplnená požiadavka druhého kritéria z troch v zmysle

tzv. Engelovských kritérií, ktorých naplnenie umožňuje charakterizovať vnútroštátne

konanie ako konanie trestného charakteru a konštatovať aplikáciu čl. 6 ods. 1 dohovoru

(k tomu porovnaj Engel and Others v. Holandsko, č. 5100/71, 5101/71, 5102/71, 5354/72,

5370/72, rozsudok pléna ESĽP z 8. 6. 1976, bod 82, ako aj judikatúru ústavného súdu

vo veciach vedených pod sp. zn. , , ,

, , ). Okrem toho právne závery najvyššieho

súdu uvedené v napadnutom rozsudku nie sú ani zjavne neodôvodnené, ani arbitrárne, aby

ich námietky sťažovateľky uvedené v sťažnosti mohli spochybniť (porov. ,

, , ).

19. V súvislosti s námietkou sťažovateľky o nesprávnej aplikácii § 17 ods. 2 zákona

č. správnymi orgánmi a všeobecnými súdmi na trojstranné obchody, ktoré

v súlade s predmetom svojej podnikateľskej činnosti vykonala, ústavný súd poukazuje na to,

že právnym základom pre nastavenie pravidiel trojstranného obchodu je čl. 141 smernice

2006/112/ES, pričom pravidlá trojstranného obchodu v Slovenskej republike upravuje § 17

ods. 4 a

20. Z autorského textu publikovanom v časopise DPH v praxi (rok

2015, číslo 10, strana 9) vyplýva, že:

„Aj v prípade jednoduchých obchodných vzťahov, keď sa na cezhraničnom dodaní

tovaru zúčastňuje len jeden predávajúci a jeden kupujúci, musí platiteľ dane, či už v pozícii

dodávateľa tovaru do iného členského štátu alebo v pozícií nadobúdateľa tovaru z iného

členského štátu, vedieť správne aplikovať základné pravidlá zdanenia cezhraničných

dodávok tovaru. Pri zdanení tovaru nesmie platiteľ dane zabúdať na to, že fyzický pohyb

tovaru je kľúčovým kritériom.

Zvláštnosťou intrakomunitárnych dodaní tovaru je to, že jeden obchodný vzťah

(predaj tovaru) zakladá dve zdaniteľné transakcie na dvoch územiach členských štátov.

Prakticky to znamená, že jedna a tá istá obchodná transakcia je predmetom dane v

členskom štáte dodávateľa a zároveň je predmetom dane v členskom štáte nadobúdateľa.

Ku každému nadobudnutiu tovaru na území toho-ktorého členského štátu musí existovať

dodanie toho istého tovaru v inom členskom štáte...

Trojstranný obchod je v podstate reťazový obchod, avšak osobitné pravidlá zdanenia

sa môžu uplatniť, len ak sú na tomto reťazovom obchode zúčastnené najviac tri nezávislé

zdaniteľné osoby, ktoré sú registrované pre DPH v troch rôznych členských štátoch... Ten

istý tovar je súčasne predmetom dvoch po sebe nasledujúcich dodaní. Pre tento obchod je

charakteristické, že len jedna z dvoch dodávok je tzv. pohyblivá dodávka (preprava tovaru

a faktúra) a druhá je tzv. nepohyblivá dodávka (len faktúra). V sú

zdaniteľné osoby zúčastnené na trojstrannom obchode označené ako:

- Prvý dodávateľ - zdaniteľná osoba registrovaná pre DPH v členskom štáte 1 (ďalej

len „ČŠ“), kde sa preprava tovaru začína uskutočňovať (zmluvný vzťah o dodaní tovaru

medzi prvým dodávateľom a prvým odberateľom).

- Druhý odberateľ - zdaniteľná osoba registrovaná v ČŠ 3, kde sa preprava tovaru

odoslaného z ČŠ 1 skončí (zmluvný vzťah o dodaní tovaru medzi prvým odberateľom a

druhým odberateľom).

- Prvý odberateľ (prostredná osoba) - zdaniteľná osoba, ktorá je registrovaná v ČŠ

2 a nie je registrovaná v ČŠ 3...

V prípade trojstranných obchodov ide o zjednodušenie pre zdaniteľnú osobu, ktorá je

v pozícii prvého odberateľa (prostrednej osoby)...

Ak sú splnené podmienky trojstranného obchodu, platí fikcia, že nadobudnutie tovaru

prvým odberateľom v ČŠ 3 je zdanené. Zároveň na kupujúceho v pozícii druhého

odberateľa je prenesená povinnosť platiť DPH z dodania tovaru, ktorú je povinný platiť

namiesto prvého odberateľa. Takže to znamená, že osobou povinnou platiť DPH v členskom

štáte, kde sa skončila preprava tovaru, je druhý odberateľ.“

21. V prípade sťažovateľky teda nebola neplnená primárna podmienka trojstranného

obchodu podľa a spočívajúca v účasti troch

zdaniteľných osôb, ktoré sú registrované pre DPH v troch rôznych členských štátoch

Európskej únie, keďže sama uviedla, že nakúpila tovar v Rumunsku a predala ho príjemcovi

rovnako v Rumunsku. O trojstranný obchod nejde v prípade, ak ide o reťazový obchod

medzi tromi podnikateľmi, ale tovar fyzicky neopustí územie členského štátu, alebo ak je

tovar odoslaný alebo prepravený mimo územia Európskej únie. Pokiaľ sťažovateľka

na podporu svojich argumentov poukázala na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

, z ktorého vyplýva, že „poznatky z cezhraničnej daňovej transakcie vadného

trojstranného obchodu by jednotlivými národnými daňovými správami nemali byť

vyhodnocované rozdielne.“, treba uviesť, že v tomto prípade (na rozdiel od prípadu

sťažovateľky) bola splnená primárna podmienka trojstranného obchodu spočívajúca v účasti

troch zdaniteľných osôb, ktoré sú registrované pre DPH v troch rôznych členských štátoch

Európskej únie, preto vzhľadom na odlišné skutkové okolnosti nemohol predstavovať

východisko pre rozhodnutie všeobecných súdov vo veci sťažovateľky.

22. Ústavný súd už v uznesení sp. zn. z 23. februára 2011

konštatoval, že „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte – žalobcovi (§ 29 ods. 8 zákona

č. v spojení s , zákona o DPH). Primárne je nevyhnutné uniesť

dôkazné bremeno na strane daňového subjektu – žalobcu, ktorý disponuje svojim právom

uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane

z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento

nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za

zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú

verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt,

na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok

na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený.“.

23. Pre porovnanie možno poukázať na rozsudok Najvyššieho správneho súdu

Českej republiky sp. zn. z 27. januára 2012, v ktorom uviedol, že „... daňové

řízení je postaveno na zásadě, že každý daňový subjekt má povinnost sám daň přiznat, nese

tedy břemeno tvrzení, ale také povinnost toto své tvrzení doložit, tj. nese i břemeno důkazní.

Daňový subjekt má povinnost prokazovat k výzvě správce daně jen ty skutečnosti, které sám

tvrdí (nález Ústavního soudu ze dne 24. 4. 1996, sp. zn. , všechna rozhodnutí

tohoto soudu jsou dostupná na http://nalus.usoud.cz). Svá tvrzení prokazuje především svým

účetnictvím a jinými povinnými evidencemi a záznamy (např. rozsudky Nejvyššího

správního soudu ze dne 30. 1. 2008, čj. -119, č. 1572/2008 Sb. NSS, ze dne 22.

10. 2008, čj. -86, ze dne 16. 7. 2009, čj. -83, či ze dne 8. 7.

2010, čj. – 124, všechna rozhodnutí tohoto soudu jsou dostupná na

www.nssoud.cz).

Existence účetních dokladů, tj. příjmových dokladů či faktur, byť formálně

bezvadných, sama o sobě zpravidla ještě neprokazuje, že se operace, která je jejich

předmětem, opravdu uskutečnila (rozsudky Nejvyššího správního soudu ze dne 28. 2. 2006,

čj. -99, ze dne 31. 12. 2008, čj. -68). Správce daně proto může

vyjádřit důvodné pochybnosti o věrohodnosti, průkaznosti, správnosti či úplnosti účetnictví

a jiných povinných záznamů. V tomto ohledu správce daně podle § 31 odst. 8 písm. c)

daňového řádu tíží důkazní břemeno, a to právě ve vztahu k prokázání důvodnosti jeho

pochyb. Správce daně není povinen prokázat, že údaje o určitém účetním případu jsou

v účetnictví daňového subjektu zaznamenány v rozporu se skutečností, je však povinen

prokázat, že o souladu účetnictví se skutečností existují vážné a důvodné pochyby. Správce

daně proto musí identifikovat konkrétní skutečnosti, na jejichž základě lze mít pochybnosti o

věrohodnosti, úplnosti, průkaznosti nebo správnosti účetnictví (srov. shora zmíněné

rozsudky čj. -119, čj. -86, čj. -124, nález

Ústavního soudu ze dne 29. 10. 2002, sp. zn. ).

Pokud správce daně unese své důkazní břemeno ve vztahu k výše popsaným

skutečnostem, je opět na daňovém subjektu, aby prokázal pravdivost svých tvrzení

a průkaznost, věrohodnost a správnost účetnictví ve vztahu k předmětnému obchodnímu

případu, popř. aby svá tvrzení korigoval. Daňový subjekt přitom tyto skutečnosti prokazuje

zpravidla jinými důkazními prostředky než vlastním účetnictvím.“.

24. Zároveň netreba opomínať, že Súdny dvor vo svojich rozhodnutiach opakovane

judikuje, že boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadným zneužitiam je cieľ uznaný

a podporovaný smernicou 2006/112/ES, preto sa osoby podliehajúce súdnej právomoci

nemôžu podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom dovolávať noriem práva Únie; prináleží

teda vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na odpočítanie,

ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje

podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom. V tejto súvislosti Súdny dvor napr. v rozsudku

z 13. februára 2014 vo veci C-18/13 (Maks Pen EOOD proti Direktor na Direkcija

„Obžalvane i danăčno-osiguritelna praktika“ Sofija) vyslovil:

„1. Smernica Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane

z pridanej hodnoty sa má vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby si zdaniteľná osoba

odpočítala daň z pridanej hodnoty, ktorá je uvedená na faktúrach vystavených dodávateľom

v prípade, ak sa ukáže, že hoci bolo dodanie uskutočnené, v skutočnosti nebolo vykonané

ani dodávateľom, ani jeho subdodávateľom, najmä vzhľadom na skutočnosť, že títo

nedisponovali potrebnými zamestnancami, hmotnými prostriedkami a aktívami, že náklady

na poskytnutie plnenia neboli zaznamenané v ich účtovníctve a totožnosť osôb, ktoré

podpísali niektoré dokumenty ako dodávatelia, sa ukázala ako nejasná, pod dvojitou

podmienkou, že táto skutočnosť predstavuje podvodné konanie a ak sa preukáže,

že vzhľadom na objektívne skutočnosti predložené daňovými úradmi zdaniteľná osoba

vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce právo na odpočet dane bolo

súčasťou tohto podvodu, pričom prislúcha vnútroštátnemu súdu túto skutočnosť overiť.

2. V prípade, ak vnútroštátne súdy majú povinnosť alebo možnosť ex offo vzniesť

právne dôvody založené na záväznom pravidle vnútroštátneho práva, musia to robiť

vo vzťahu k záväznému pravidlu práva Únie, akým je aj pravidlo, ktoré požaduje,

aby vnútroštátne orgány a vnútroštátne súdy zamietli právo na odpočet dane z pridanej

hodnoty, ak sa vzhľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že sa toto právo nárokuje

podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom. Týmto vnútroštátnym súdom prináleží

pri posúdení podvodného alebo zneužívajúceho charakteru tohto nároku na odpočet dane

vykladať vnútroštátne právo s čo najväčším ohľadom na znenie a účel smernice 2006/112

s cieľom dosiahnuť ňou sledovaný výsledok, čo vyžaduje, aby urobili všetko, čo je v ich

právomoci, berúc do úvahy celé vnútroštátne právo a uplatniac výkladové metódy ním

uznané.

3. Smernica 2006/112, ktorá podľa svojho článku 242 požaduje najmä, aby každá

zdaniteľná osoba viedla na účely uplatnenia dane z pridanej hodnoty a jej kontroly

daňovým úradom dostatočne podrobné účtovníctvo, sa má vykladať v tom zmysle,

že nebráni tomu, aby dotknutý členský štát požadoval v medziach ustanovení článku 273 tej

istej smernice od všetkých zdaniteľných osôb, aby v tejto súvislosti dodržiavali všetky

vnútroštátne právne normy v oblasti účtovníctva, ktoré sú v súlade s medzinárodnými

účtovnými štandardmi, pod podmienkou, že opatrenia prijaté v tomto zmysle nejdú

nad rámec toho, čo je potrebné na dosiahnutie cieľov spočívajúcich v zabezpečení riadneho

výberu dane a predchádzaniu podvodom.“

25. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd po oboznámení sa s obsahom

napadnutého rozsudku najvyššieho súdu (v spojení s rozsudkom súdu prvého stupňa)

konštatuje, že najvyšší súd postupoval v medziach svojej právomoci, pričom sa nedopustil

takého výkladu a aplikácie príslušnej zákonnej právnej úpravy ani príslušnej právnej úpravy

Európskej únie v oblasti spoločného systému dane z pridanej hodnoty, ktorými by poprel

ich účel a význam. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu nemožno označiť za arbitrárny v

tom smere, že by závery ním formulované boli zjavne nelogické s ohľadom na zistený

skutkový stav, ústavne neudržateľné alebo že by napadnutý rozsudok nereflektoval

ťažiskové skutočnosti dôležité pre riadne zistenie stavu veci a rozhodnutie o odvolaní

sťažovateľky alebo nezohľadnil jej tvrdenia o nevysporiadaní sa s jej námietkami. Aj podľa

názoru ústavného súdu je potrebné právne úkony správcu dane vnímať v celkovom kontexte

uskutočnenej daňovej kontroly, preto pokiaľ najvyšší súd opätovným poukazom

na skutkové zistenia správcu dane dospel k záveru, že sťažovateľka svojím postupom

porušila v nadväznosti na Z. z, nemožno

konštatovať, že napadnutý rozsudok odôvodnil nedostatočne.

26. V súvislosti s námietkou sťažovateľky o nesplnení povinnosti najvyššieho súdu

predložiť jej vec na konanie o prejudiciálnej otázke Súdnemu dvoru ústavný súd poukazuje

na to, že touto problematikou sa zaoberal už v uznesení sp. zn.

z 19. októbra 2010, keď konštatoval, že „konanie podľa čl. 267 zmluvy je založené na deľbe

úloh medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom. Je vecou len vnútroštátneho súdu,

pred ktorým začal spor a ktorý nesie zodpovednosť za súdne rozhodnutie, posúdiť

so zreteľom na konkrétne okolnosti veci nevyhnutnosť rozsudku o prejudiciálnej otázke

pre vydanie rozsudku vo veci samej, ako aj relevantnosť otázok, ktoré položí Súdnemu

dvoru. V dôsledku toho je Súdny dvor v zásade povinný rozhodnúť, pokiaľ sa položené

otázky týkajú výkladu práva Spoločenstva (napríklad rozsudok z 11. 7. 2006, Chacón

Navas, C 13/05, bod 32 a tam citovaná judikatúra)... Pokiaľ ide o kľúčovú námietku

sťažovateľky, že najvyšší súd nepredložil Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku týkajúcu sa

výkladu smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z

pridanej hodnoty (Ú. v. EÚ L 347, 11. 12. 2006) v znení smernice Rady 2006/138/ES z

19. decembra 2006 (Ú. v. EÚ L 384, 29. 12. 2006), ústavný súd musí pripomenúť, že

účastník konania podľa zákonnej úpravy nemá nárok na to, aby vnútroštátny súd prerušil

konanie a predložil prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru... Predpokladom povinnosti

zahájiť konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle

ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho

práva je pre riešenie daného prípadu relevantná [Bobek, M. Porušení povinnosti zahájit

řízení o předběžné otázce podle článku 234 (3) SES. Praha : C. H. Beck, 2004. s. 41].“.

27. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd nevidí dôvod vyhodnotiť postup

najvyššieho súdu, ktorý nepredložil Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku týkajúcu sa

smernice 2006/112/ES, ako nesprávny, pretože otázka výkladu komunitárneho práva

pre riešenie daného prípadu nebola relevantná.

28. Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že medzi

namietaným porušením práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru a práva na účinný prostriedok obrany podľa čl. 13 dohovoru a napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu neexistuje príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala reálnu

možnosť vyslovenia porušenia uvedených práv po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie, preto jej sťažnosť odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú. Z uvedeného dôvodu sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky uvedenými

v petite nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia

základného práva alebo slobody, k čomu v danom prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. januára 2018