Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 906/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. decembra 2016

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosti

obchodnej spoločnosti Tempus-Trans, s. r. o., Železiarenská 49, Košice, zastúpenej

advokátom JUDr. Eugenom Kostovčíkom, Gelnická 33, Košice,

- vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa a 2

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 19. marca 2014 () a

- vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48

ods. 1 a práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. , z 26. augusta 2015 () a takto

rozhodol:

Sťažnosti obchodnej spoločnosti Tempus-Trans, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. mája 2014

() doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Tempus-Trans, s. r. o.,

Železiarenská 49, Košice (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

jej základných práv podľa a 2 (ďalej len „“)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 19. marca 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok z 19. marca

2014“).

Ústavnému súdu bola 20. novembra 2015 () doručená sťažnosť

sťažovateľa vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2

a a práva podľa dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu

sp. zn. , z 26. augusta 2015 (ďalej aj „napadnutý rozsudok

z 26. augusta 2015“; spolu ďalej aj „napadnuté rozsudky“).

V sťažnosti doručenej 23. mája 2014 sťažovateľ poukazuje na to, že Daňový úrad

Košice II (ďalej len „daňový úrad“) mu dodatočným platobným výmerom

č. /Babj z 13. novembra 2009 neuznal výdavky z faktúr od deviatich

sprostredkovateľov za sprostredkovanie predaja autobusov a automobilov a vyrubil

mu rozdiel dane z príjmov.

Proti dodatočnému platobnému výmeru podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom

rozhodlo Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“)

rozhodnutím č. I/223/4098-23132/2010/999523-r z 5. marca 2010 tak, že dodatočný

platobný výmer potvrdilo.

Proti rozhodnutiu daňového riaditeľstva podal sťažovateľ Krajskému súdu

v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) žalobu, ktorou žiadal preskúmať zákonnosť

predmetného rozhodnutia. Krajský súd rozhodol rozsudkom zo 17. februára 2011 tak,

že žalobu zamietol. Na základe podaného odvolania rozhodol najvyšší súd uznesením

z 15. februára 2012 tak, že rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie. Najvyšší súd vytkol krajskému súdu, že sa nevysporiadal s námietkou sťažovateľa,

že daňovú kontrolu nevykonávali zamestnanci miestne príslušného správcu dane.

Po vrátení veci krajský súd opäť rozhodol rozsudkom č. k. -129

z 22. novembra 2012 tak, že žalobu zamietol.

Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol

najvyšší súd napadnutým rozsudkom z 19. marca 2014 tak, že rozsudok krajského súdu

potvrdil.

Podstatou sťažovateľovej argumentácie v jeho opravných prostriedkoch – ako aj

v jeho sťažnosti podľa − je námietka, že daňový úrad dospel k záveru,

že sťažovateľ nepreukázal vynaloženie nákladov za sprostredkovanie, na základe výsledkov

miestnych zisťovaní. Podľa sťažovateľa predmetný procesný úkon – miestne zisťovanie –

bol v skutočnosti výsluchom svedkov, keďže «správca dane rozhodujúcu hodnotu

závažnosti pre rozhodnutie vo veci samej prisúdil ústnym „vysvetleniam účastníkov

miestneho zisťovania“... Tieto osoby oznamovali správcovi dane konkrétne poznatky

vzťahujúce sa k daňovému subjektu...». Z uvedeného následne podľa sťažovateľa vyplýva,

že daňový úrad mu svojím procesným postupom odňal právo klásť svedkom otázky na

ústnom pojednávaní podľa § 15 ods. 5 písm. e) zákona Slovenskej národnej rady

č. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných

orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“). Takto podľa

sťažovateľa možno tiež dospieť k záveru, že rozhodnutie daňového úradu (dodatočný

platobný výmer) vychádza z dôkazných prostriedkov, „ktoré nie je možné osvedčiť za

dôkazy, pretože boli získané v rozpore so zákonom“.

Sťažovateľ namieta, že k porušeniu označených práv podľa a dohovoru došlo

rozsudkom krajského súdu a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu z 19. marca 2014

z dôvodu, že konajúce súdy svoje rozsudky neodôvodnili riadne. Relevantným spôsobom

neodpovedali na rozhodujúci argument, ktorý vyžadoval špecifickú odpoveď, «či miestne

zisťovanie bolo adekvátnym dôkazným prostriedkom k zisteniu, či kúpa bola alebo nebola

zabezpečovaná prostredníctvom sprostredkovateľa a či pri takom spôsobe dokazovania boli

dodržané základné práva sťažovateľa a zásady daňového konania. Sťažovateľ namietal, že

miestne zisťovanie sa chápe ako určitý druh obhliadky, no podľa sťažovateľa obhliadkou na

mieste nebolo možné objasňovať otázku, či kúpa bola alebo nebola zabezpečovaná

prostredníctvom sprostredkovateľa. Účastníci „miestneho zisťovania“ poskytovali

správcovi dane informácie a konkrétne poznatky vzťahujúce sa k daňovému subjektu a ich

výsluch bol vykonávaný za účelom získania takýchto poznatkov. Išlo o svedkov a o svedecké

výpovede a postupom správcu dane došlo k porušeniu jeho zákonného práva klásť svedkom

otázky pri ústnom pojednávaní podľa ..

Sťažovateľ poukázal na to, že v danom prípade bolo potrebné objasniť to,

či k sprostredkovaniu došlo a zvoliť si k tomu adekvátny dôkazný prostriedok. Z obsahu

administratívneho spisu vyplýva, že pri objasňovaní dôkazne kľúčových skutočností správca

dane zvolil takmer v celej šírke vykonaného dokazovania ako dôkazný prostriedok miestne

zisťovanie, u ktorého absentuje procesný prvok priamej účasti a zainteresovanosti

kontrolovaného daňového subjektu na vykonaných dôkazných úkonoch prebiehajúcej

daňovej kontroly. Z obsahu administratívneho spisu je zrejmé, že od začiatku daňovej

kontroly až takmer do jej ukončenia boli dôkazné procesné úkony správcu dane vykonávané

bez účasti a upovedomenia sťažovateľa. Vysvetlenia účastníkov „miestneho zisťovania“ sa

nevzťahovali k obhliadke na konkrétnom nezameniteľnom mieste, ale išlo o poskytnutie

informácií o dôležitých okolnostiach, týkajúcich sa iných osôb, ktoré boli týmto účastníkom

konania známe. Konkrétne išlo o poskytnutie informácií, kto zabezpečoval kúpu, u koho,

s kým jednal, ak bola kúpa zabezpečovaná prostredníctvom sprostredkovateľa, kto bol

sprostredkovateľom, s kým jednal, a či nebola aj týmto spoločnostiam fakturovaná

sprostredkovateľská odmena, atď. Z obsahu spisu vyplýva, že z tzv. miestneho zisťovania

správca dane rozhodujúcu hodnotu závažnosti pre rozhodnutie vo veci samej prisúdil

ústnym „vysvetleniam účastníkov miestneho zisťovania“. V uvedených výpovediach išlo

o nosný argument správcu dane k neuznaniu sprostredkovateľských odmien. Keďže tieto

osoby oznamovali správcovi dane konkrétne poznatky vzťahujúce sa k daňovému subjektu

a ich výsluch bol vykonávaný za účelom získania takýchto poznatkov, išlo o ústne svedecké

výpovede...».

Podľa sťažovateľa daňový úrad voľbou dôkazného prostriedku a spôsobom

vykonaného dokazovania nevytvoril „procesnoprávny priestor pre... garantovaný

spravodlivý administratívny proces. Sťažovateľ mal v postavení daňového subjektu

vzhľadom na zásadu rovnosti zbraní v administratívnom konaní právo na zákonný,

z procesnoprávneho hľadiska nespochybniteľný, vyvážený priebeh a obsah daňovej

kontroly. I na daňové konanie sa vzťahuje pravidlo, že správne orgány sú povinné

postupovať ústavne konformným spôsobom, čo okrem iného znamená umožniť účastníkovi

konania - daňovému subjektu, aby jeho vec bola prejednaná v jeho prítomnosti, a aby

sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom (čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv

a slobôd). Požiadavka zákonnosti úkonu správcu dane v rámci dokazovania pritom

obsahuje z daných ústavnoprávnych hľadísk aj nevyhnutnú potrebu prispôsobenia právnej

formy dôkazného prostriedku zvoleného správcom dane jeho predpokladanému právnemu

obsahu. Podľa sťažovateľa zaručenie reálnej možnosti účasti daňového subjektu na

výsluchu svedka je jedným z kľúčových kritérií posudzovania zákonnosti vykonávania

takého dôkazu a treba prísne zabrániť akémukoľvek jeho obchádzaniu.“.

V rámci svojej argumentácie sťažovateľ poukazuje aj na nález Ústavného súdu

Českej republiky sp. zn. z 29. 10. 2002, v ktorom „Ústavný súd ČR sformoval

konformný výklad rozdielu medzi inštitútom miestneho zisťovania a inštitútom svedeckej

výpovede... ak sú príslušnej osobe kladené otázky o dôležitých okolnostiach v daňovom

konaní, ktoré sa týkajú iných osôb známe, ide zjavne o výsluch svedka.“. Sťažovateľ

namieta, že konajúce súdy sa s uvedenou argumentáciou nevysporiadali.

Sťažovateľ tiež poukazuje na závery v rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.

, 32, 33, 34/2011 z 20. júna 2012, ktoré sú relevantné aj v jeho veci (spisová značka

predmetného rozsudku je , , , , na

účely tohto rozhodnutia bude použitá sp. zn. , 32, 33, 34/2011, pozn.). Sťažovateľ

uvádza:

„Podľa Najvyššieho súdu SR, ak sa má fyzická osoba v daňovom konaní vyjadriť

k dôležitým okolnostiam týkajúcim sa iných osôb, ktoré sú jej známe, jedná sa o výsluch

svedka. Najvyšší súd SR dospel k záveru, že správca dane v priebehu daňovej kontroly

nevytvoril podmienky pre realizáciu práva žalobcu upraveného v ustanovení § 15 ods. 5

písm. e) , čím ho poškodil na jeho právach počas daňového

dokazovania. Toto sa však stalo s následkom, ktorý mohol mať priamy dosah na zákonnosť

prijatých daňových rozhodnutí...

Podľa názoru sťažovateľa v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn.

6 Sžf/28, 32, 33, 34/2011 z 20. 06. 2012 ide o zásadné súdne rozhodnutie, pretože prvý krát

v rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu SR jednoznačne deklaroval inštitút výpovede svedka

a rozdiel medzi inštitútom miestneho zisťovania a inštitútom svedeckej výpovede.“

Podľa sťažovateľa v prerokúvanom prípade boli konajúce súdy povinné aplikovať

právne závery vyplývajúce z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. , 32, 33, 34/2011,

keďže išlo o podobnú skutkovú situáciu, prípadne mali presvedčivo vysvetliť, prečo tieto

právne závery nemožno aplikovať. Konajúce súdy takto nepostupovali, porušili podľa

sťažovateľa princíp právnej istoty podľa a princíp predvídateľnosti

súdnych rozhodnutí, ktorý je jeho súčasťou.

Sťažovateľ ďalej uvádza:

„Tvrdenie Najvyššieho súdu SR, že krajský súd postupoval v súlade s konaním čl. 46

ods. 1 SR, s Dohovoru a s a so všetkými otázkami

nastolenými účastníkom konania, ktoré majú pre vec podstatný význam sa v rozsudku

dostatočne presvedčivo vysporiadal je v extrémnom rozpore so skutočnosťou. Rovnako ako

krajský súd ani Najvyšší súd SR sa argumentmi sťažovateľa, ktoré mali pre rozhodnutie

vo veci podstatný a rozhodujúci význam nevysporiadal alebo vysporiadal len formálne...“

V predmetnej sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„... Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. z 19. 03. 2014 porušil základné

právo sťažovateľa... na súdnu a inú právnu ochranu podľa a ods. 2

SR. ... základné právo sťažovateľa... na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...

Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 19. 03. 2014 sa zrušuje a vec

vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia... spolu 340,90 €.“

Dňa 17. októbra 2014 sťažovateľ doručil ústavnému súdu doplnenie sťažnosti,

v ktorom uvádza:

«Miestne zisťovanie je v podstate obhliadkou, no podľa sťažovateľa obhliadkou na

mieste nebolo možné objasňovať otázku, či kúpa bola alebo nebola zabezpečovaná

prostredníctvom sprostredkovateľa. Samotná obhliadka pre rozhodnutie vo veci nemala

žiadny význam. Účastníci miestneho zisťovania však poskytovali správcovi dane informácie,

ktoré sa ukázali ako rozhodujúce pre posúdenie sprostredkovania a veci samej. Konkrétne

išlo informácie, kto zabezpečoval kúpu, u koho, s kým jednal, ak bola kúpa zabezpečovaná

prostredníctvom sprostredkovateľa, kto bol sprostredkovateľom, s kým jednal, a či nebola

aj týmto spoločnostiam fakturovaná sprostredkovateľská odmena, atď. Bez ohľadu na to,

že správca dane tento úkon označil miestnym zisťovaním, tieto osoby oznamovali správcovi

dane konkrétne poznatky vzťahujúce sa k sťažovateľovi v postavení kontrolovaného

daňového subjektu, ich výsluch bol vykonávaný za účelom získania takýchto poznatkov

a v skutočnosti išlo o svedkov a o svedecké výpovede. ...

Nie je pravdou tvrdenie odvolacieho súdu, že vyjadrenia žalobcu v žalobe

sú všeobecné, spočívajú vo výpočte údajných procesných pochybení správcu dane

a žalovaného... Sťažovateľ v zmysle ustanovenia v žalobe jednoznačne

a konkrétne za dôvod nezákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu označil postup

správcu dane, ktorým došlo k porušeniu jeho zákonného práva klásť svedkom otázky pri

ústnom pojednávaní podľa Týmto postupom

správca dane poškodil sťažovateľa na jeho právach počas daňového dokazovania

s priamym dopadom na hmotnoprávne posúdenie veci a na zákonnosť prijatých

rozhodnutí...

Sťažovateľ dáva do pozornosti Ústavnému súdu SR, že s účinnosťou od 1. januára

2012 bol zrušený a nahradený o správe

daní (ďalej len „Daňový poriadok“). Ustanovenie

Zb. bolo bez zmeny premietnuté do ustanovenia § 45 ods. 1 písm. e) Daňového poriadku.

Navyše s účinnosťou od 1. januára 2013 bolo doplnené

ustanovenie § 25 Daňového poriadku o ods. 4... Uvedená novela Daňového poriadku je

dôkazom o tom, že v práve daňového subjektu klásť svedkom otázky ide o jedno

z najzávažnejších procesných oprávnení daňového subjektu a daňový subjekt nesmie byť

v ktorejkoľvek fáze správy daní zbavený, či obmedzený v uplatnení svojich procesných práv

(porovnaj ).»

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu 20. novembra 2015 sťažovateľ poukazuje

na to, že daňový úrad dodatočnými platobnými výmermi z 13. novembra 2009 neuznal

sťažovateľovi odpočítanie dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) z faktúr od deviatich

sprostredkovateľov za sprostredkovanie predaja autobusov a automobilov z dôvodu,

že nepreukázal, že sprostredkovania boli uskutočnené.

Proti týmto dodatočným platobným výmerom podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom

rozhodlo daňové riaditeľstvo rozhodnutiami z 5. marca 2010 tak, že ich potvrdilo.

Proti rozhodnutiam daňového riaditeľstva podal sťažovateľ krajskému súdu žalobu,

ktorou žiadal preskúmať zákonnosť predmetných rozhodnutí. O žalobe rozhodol krajský súd

rozsudkom č. k. -122 zo 6. novembra 2013 tak, že ju zamietol.

Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie. Následne sťažovateľ

podaním zo 14. mája 2014 žiadal, aby najvyšší súd podal žiadosť Súdnemu dvoru Európskej

únie (ďalej aj „SD EÚ“) o prejudiciálnej otázke. Najvyšší súd vo veci rozhodol napadnutým

rozsudkom z 26. augusta 2015 tak, že rozsudok krajského súdu potvrdil.

Sťažovateľ namieta porušenie označených práv podľa a dohovoru

napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu z 26. augusta 2015 na zhodnom skutkovom

základe ako v sťažnosti doručenej ústavnému súdu 23. mája 2014, t. j. že daňový úrad

dospel k záveru o neuznaní odpočtu DPH na základe výsledkov miestnych zisťovaní,

pričom z hľadiska obsahu zisťovaných skutočností išlo v skutočnosti o výsluch svedkov.

Podľa sťažovateľa daňový úrad mu svojím procesným postupom odňal právo klásť

svedkom otázky na ústnom pojednávaní podľa

Argumentácia sťažovateľa v tomto smere v oboch sťažnostiach je takmer identická.

Sťažovateľ v tejto sťažnosti tiež uvádza:

«Z obsahu spisu je zrejmé, že miestne zisťovanie bolo obmedzené na obhliadku

listinných dôkazov u odberateľov (kúpne zmluvy, odberateľské faktúry, rámcové zmluvy,

atď.), ako aj u sprostredkovateľov (zmluvy, dohody o vyplatení provízií, účtovníctvo, atď.).

Správne orgány a ani súd však nikde neuvádzajú, akú výpovednú schopnosť pre účely

zistenia sprostredkovania prisudzujú dokladom obhliadnutým pri miestnom zisťovaní.

Z rozsudku vyplýva, že z „miestneho zisťovania“ jedinú a rozhodujúcu hodnotu závažnosti

pre rozhodnutie vo veci samej mali len „vysvetlenia smerujúce k zisteniu, či ku kúpe

autobusov alebo vozidiel došlo prostredníctvom sprostredkovateľa“.

... Argument žalobcu rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn.

krajský súd odmietol s tým, že toto rozhodnutie sa vo svojom závere odvoláva na rozsudky

Najvyššieho súdu SR sp. zn. , , a z obsahu týchto

rozsudkov vyplýva, že skutkové aj právne okolnosti v týchto veciach nekorešpondujú

s týmito okolnosťami vo veci sp. zn. , 32, 33, 34/2011, ani v posudzovanej veci.

Takýto záver krajského súdu popiera základné pravidlá formálnej a právnej logiky, pretože

ak Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. , 32, 33, 34/2011 uvádza, že nezistil žiaden

relevantný dôvod (napríklad zásadná zmena právneho prostredia, zistenie odlišného

skutkového stavu alebo prijatie protichodného zjednocovacieho stanoviska), aby sa odchýlil

od judikatúry najvyššieho súdu (rozsudok sp. zn. , ,

3 ), potom skutkové aj právne okolnosti v týchto veciach musia spolu

korešpondovať.

Za dostatočne precízny argument k tomu, aby sa krajský súd odchýlil od skorších

rozhodnutí Najvyššieho súdu SR v skutkovo i právne obdobnej veci nepostačuje len

tvrdenie, že rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. , 32, 33, 34/2011 sa odvoláva na

rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. , , a podľa

krajského súdu z obsahu týchto rozsudkov vyplýva, že skutkové aj právne okolnosti v týchto

veciach nekorešpondujú s týmito okolnosťami vo veci sp. zn. , 32, 33, 34/2011, ani

v posudzovanej veci... krajský súd mal dostatočne podrobne a jednoznačne uviesť v čom je

skutkový a právny stav sťažovateľa natoľko rozdielny, že tieto rozsudky nemožno aplikovať.

Z jeho rozsudku vôbec nie je zrejmé, na základe čoho a akých úvah súd k uvedenému záveru

dospel... Ratio decidendi z uvedeného rozsudku, ako aj z rozsudkov na ktoré sa Najvyšší súd

SR odvoláva je to, že dôsledkom takého postupu správnych orgánov je porušenie práva

klásť svedkom otázky podľa ustanovenia ..

Sťažovateľ uvádza, že Najvyšší súd SR značný rozsah odôvodnenia venuje otázkam,

ktoré žalobca v odvolaní a ani nikde inde nenamietal a dotvárajú celkový obraz

o charaktere súdneho konania. Najvyšší súd SR uvádza, že žalobca namietal arbitrárnosť

rozsudku krajského súdu... Sťažovateľ uvádza, že v odvolaní proti rozsudku Krajského súdu

v Košiciach -122 zo 06. 11. 2013 arbitrárnosť nenamietal... Uvedené

skutočnosti sú dôkazom, že Najvyšší súd SR nevenoval predmetu sporu požadovanú

pozornosť, odôvodnenie rozsudku je zmätočné, rozporné, nepresvedčivé a je samo osebe

dôkazom toho, že súd sťažovateľovi poskytol len formálnu právnu ochranu.»

Podľa sťažovateľa napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu z 26. augusta 2015 bolo

porušené základné právo na zákonného sudcu podľa . Sťažovateľ

uvádza, že podaním zo 14. mája 2014 žiadal najvyšší súd o podanie žiadosti Súdnemu dvoru

Európskej únie o prejudiciálnej otázke. Následne poukazuje na odôvodnenie napadnutého

rozsudku najvyššieho súdu z 26. augusta 2015.

Sťažovateľ poukazuje na čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a tiež

na vymedzenie podmienok, za ktorých súd nie je povinný položiť prejudiciálnu otázku.

Sťažovateľ v tejto súvislosti uvádza:

«Súdny dvor EÚ napriek uvedenému definoval tri situácie, za ktorých súdny orgán,

proti rozhodnutiam ktorého podľa vnútroštátneho práva nemožno podať opravný

prostriedok, nie je povinný položiť prejudiciálnu otázku. Tieto situácie sú opísané rozsudku

Súdneho dvora EÚ vo veci 283/81 Cilfit:

- ak otázka nie je relevantná, t. j., v prípadoch, keď odpoveď na ňu nemôže mať bez

ohľadu na to, aká by bola, žiadny vplyv na výsledok sporu,

- ak je vzniknutá otázka vecne zhodná s otázkou, o ktorej sa už rozhodlo

v prejudiciálnom konaní v analogickom prípade, alebo ak sporná právna otázka už bola

vyriešená ustálenou judikatúrou Súdneho dvora bez ohľadu na povahu konania, z ktorého

vzišla táto judikatúra, dokonca aj v prípade, keď otázky nie sú úplne zhodné (uplatnenie

teórie „act écklairé“)

- ak je správne uplatňovanie práva Spoločenstva také jednoznačné, že nepripúšťa

nijaké rozumné pochybnosti, skôr, než vnútroštátny súdny orgán dospeje k záveru

o existencii takejto situácie, musí byť presvedčený o tom, že táto jednoznačnosť sa bude

rovnako javiť tak súdnym orgánom ostatných členských štátov, ako aj Súdnemu dvoru.

Existenciu tejto situácie treba posúdiť so zreteľom na vlastnosti práva Spoločenstva,

osobitné ťažkosti, ktoré predstavuje jeho výklad a riziko rozdielov v judikatúre vo vnútri

Únie (uplatnenie teórie „acte clair“)

Z uvedeného je zrejmé, že Najvyšší súd SR mohol nepredloženie prejudiciálnej otázky

odôvodniť len tým, že otázka nie je relevantná, vzniknutá otázka vecne zhodná s otázkou,

o ktorej sa už rozhodlo v prejudiciálnom konaní v analogickom prípade (uplatnenie teórie

„act écklairé“) alebo správne uplatňovanie práva Spoločenstva je také jednoznačné,

že nepripúšťa nijaké rozumné pochybnosti (uplatnenie teórie „acte clair“). Tejto

požiadavke nezodpovedá všeobecné konštatovanie súdu, že návrh nebol opodstatnený,

právne normy boli aplikované v prejednávanom prípade správne a nevznikli reálne

pochybnosti o ich jasnosti a spôsobe uplatňovania. Sťažovateľ sa domnieva, že Najvyšší súd

SR v tvrdení, že v prejednávanom prípade nevznikli reálne pochybnosti o jasnosti a spôsobe

uplatňovania nemal na mysli správne uplatňovanie práva Spoločenstva (uplatnenie teórie

„acte clair“). Ak Najvyšší súd SR v danom tvrdení, mal na mysli právne normy Slovenskej

republiky, potom tento záver Najvyššieho súdu SR je vnútorne rozporný a zjavne protirečivý

so záverom krajského súdu s ktorým sa Najvyšší súd SR stotožnil Ak podľa názoru krajského

súdu rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. , 32, 33, 34/2011 nekorešponduje

s rozsudkami Najvyššieho súdu SR sp. zn. , , ,

na ktoré sa súd priamo v rozsudku odvoláva, potom uvedené samé osebe je dôkazom,

že v prejednávanom prípade vznikli reálne pochybnosti o jasnosti právnej normy

a o spôsobe jej uplatňovania.»

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu 20. novembra 2015 sa sťažovateľ domáha,

aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„... Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. , z 26. 08. 2015

porušil základné právo sťažovateľa... na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a ods. 2 SR... základné právo sťažovateľa... na zákonného sudcu podľa

SR... základné právo sťažovateľa... na spravodlivý proces podľa

Dohovoru...

... Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. , z 26. 08. 2015

sa zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

... Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia... spolu 2 847,77 €.“

Ústavný súd na neverejnom zasadnutí pléna 9. decembra 2015 prerokoval sťažnosti

sťažovateľa vedené pod sp. zn. a sp. zn. a uznesením č. k.

PLs. -8 ich spojil na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.

.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu

štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu, resp. jeho rozhodnutím a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, I.

ÚS 110/02, ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa a 2

napadnutými rozsudkami najvyššieho súdu

Najvyšší súd napadnutým rozsudkom z 19. marca 2014 potvrdil rozsudok krajského

súdu č. k. -129 z 22. novembra 2012, ktorým krajský súd zamietol žalobu

sťažovateľa o preskúmanie rozhodnutia daňového riaditeľstva z 5. marca 2010.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku z 19. marca 2014 poukázal

na rozsudok krajského súdu z 22. novembra 2012, ktorý v odvolacom konaní preskúmaval,

na odvolaciu argumentáciu sťažovateľa a na vyjadrenie právneho nástupcu daňového

riaditeľstva (Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky, pozn.). Uviedol relevantné

ustanovenia a následne uviedol tieto právne závery:

„V predmetnom prípade sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného

a správcu dane v podstate z dôvodu, že v konaní pred správnymi orgánmi boli natoľko

porušené procesné práva žalobcu, že tieto majú vplyv na zákonnosť predmetných

rozhodnutí a namietal arbitrárnosť rozsudku krajského súdu z dôvodu, že krajský súd sa

nevysporiadal so všetkými námietkami uvádzanými v žalobe.

... najvyšší súd konštatuje, že napadnutý rozsudok krajského súdu je riadne

odôvodnený, nie je arbitrárny a nesignalizuje možnosť porušenia SR.

Úvaha krajského súdu, ktorá vychádza z konkrétnych faktov je logická, a preto aj legitímna

a žiadne znaky arbitrárnosti nevykazuje. ...

Pokiaľ ide o vecné námietky uvádzané v odvolaní, Najvyšší súd Slovenskej republiky

nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych

záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v

odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné východiská

pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s rozsudkom krajského súdu

stotožňuje v celom rozsahu a na zdôraznenie jeho správnosti považuje za vhodné doplniť

nasledovné: žalobca v podstatnej časti odvolania uvádza námietky, ktoré sú totožné s tými,

ktoré žalobca uvádzal už v žalobe a týkajú sa procesného postupu žalovaného, ktoré

žalobca opätovne kritizuje a tvrdí, že správne orgány tým, že postupovali tak, ako

postupovali, vážne zasiahli do jeho procesných práv, ktoré mu zákon priznáva. Neušlo

pritom pozornosti odvolacieho súdu, že vyjadrenia žalobcu v žalobe sú všeobecné,

spočívajú vo výpočte údajných procesných pochybení správcu dane a žalovaného, pričom

žalobca neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti vyvracajúce zistenia správcu dane,

neuviedol, aké rozpory bolo potrebné odstraňovať a ako tieto mali vplývať na zistenie

skutkového stavu správcom dane.

V odvolaní poukazuje na to, že správca dane prijal záver, že sprostredkovanie nebolo

uskutočnené, na základe nejednoznačných výpovedí a že sa nepokúsil odstrániť rozpory,

avšak opätovne nie je zrejmé, aké následky mali tieto údajné nedostatky mať. Zároveň

okrem týchto opakovane všeobecných tvrdení uvádza aj nesúlad medzi konkrétnymi

faktúrami, ktoré boli a mali byť predložené k niektorým údajne uskutočneným obchodom.

Odvolací súd pripomína, že tieto konkrétne faktúry napadol žalobca až v odvolaní

voči druhému rozsudku krajského súdu, pričom ako sám uvádza, mal o nich vedomosť

už v konaní pred správnymi orgánmi, keďže ich uviedol už vo svojom vyjadrení k Protokolu,

preto v zmysle tieto nemôžu byť odvolacím dôvodom a z hľadiska

preskúmavania rozsudku krajského súdu sú irelevantné. ...

Skutočnosti, ktorými žalobca v odvolaní spochybňuje predmetné rozhodnutie

krajského súdu neboli zistené v odvolacom konaní. Tieto boli totožné s námietkami, ktoré

žalobca namietal už v prvostupňovom konaní a s ktorými sa krajský súd náležite

vysporiadal.

Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolaniu žalobcu

nevyhovel a s prihliadnutím na všetky individuálne okolnosti daného prípadu rozsudok

Krajského súdu v Košiciach ako vecne správny podľa a potvrdil.“

Ústavný súd pri preskúmavaní napadnutého rozsudku najvyššieho súdu

z 19. marca 2014 ako odvolacieho súdu vychádzal zo svojho ustáleného právneho názoru,

podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno

posudzovať izolovane (, , ), pretože prvostupňové

a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor

zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov

(tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného

súdneho konania ().

Ústavný súd preto (napriek tomu, že sa sťažovateľ nedomáha vyslovenia porušenia

v sťažnosti označených práv relevantným rozhodnutím krajského súdu) preskúmal

aj rozsudok krajského súdu č. k. -129 z 22. novembra 2012, ktorým tento

zamietol žalobu sťažovateľa. Krajský súd v rozsudku z 22. novembra 2012 uviedol:

«Vzhľadom k tomu, že žalobca vo svojom návrhu nenamietal výšku vyrubeného

rozdielu dane z príjmov fyzických osôb ani skutkový stav veci súd sa zaoberal námietkami

týkajúcimi sa procesného postupu správcu dane, voči ktorému žalobca námietky uviedol.

Žalobca uviedol, že počas daňovej kontroly došlo k závažnému porušovaniu procesného

postupu, ktoré bolo takého rozsahu, že malo podstatný hmotno-právny dopad na zistenie

základu dane a vyrubenú daň. Žalobca namieta, že správca dane „zneužil“ ako dôkazný

prostriedok úkon miestneho zisťovania namiesto ústneho pojednávania so svedkami, a tým

znemožnil žalobcovi klásť svedkom otázky. Ďalej uviedol, že zo strany správcu dane sa malo

jednať o simulované právne úkony, ktoré boli formálne upravené tak, aby zastierali

skutočný obsah iného právneho úkonu, ktorým bolo ústne pojednávanie so svedkami.

Žalobca ďalej namietal neúplnosť dokazovania, pričom namietal, že za úplnosť

dokazovania bez ohľadu na dôkazné bremeno zodpovedá výlučne len správca dane. ...

Na základe citovaných zákonných ustanovení ako aj skutkových okolností, ktoré boli

súdu preukázané z administratívneho spisu je nespochybniteľné, že žalovaný pri vykonávaní

daňovej kontroly týkajúcej sa dani z príjmov právnickej osoby postupoval v súlade

so zákonom.

Súd poznamenáva, že v súlade s vyššie citovaným ustanovením § 29 zákon o správe

daní a poplatkov je v kompetencii správcu dane, pri aplikovaní základných zásad daňového

konania, určiť spôsob dokazovania. Správca dane si v tomto prípade zvolil inštitút

miestneho zisťovania. Preto dožiadaním podľa § 16 zákona o správe daní a poplatkov

požiadal príslušných správcov dane, aby využitím vyššie spomenutého inštitútu miestneho

zisťovania preverili doklady skutočnosti týkajúce sa iba deklarovaných sprostredkovaní

u jednotlivých miestneho zisťovania a požadoval od dotknutých strán iba vysvetlenie akým

spôsobom došlo ku kúpe autobusov (cez sprostredkovateľa, resp. priamo). Z obsahu

dožiadania správcu dane ani z obsahu zápisníc o miestnom zisťovaní nevyplýva, že by

správca dane úmyselne dožiadaním o mieste zisťovanie chcel tento úkon zameniť

s výsluchom svedka, lebo daňový subjekt s odberateľom uzavrel iba kúpnu zmluvu a či pred

uzavretím kúpnej zmluvy odberateľa jednal resp. mu sprostredkoval kúpu autobusov niekto

iný vie len odberateľ a len on sa mohol k tomu vyjadriť. Z vyjadrení odberateľov autobusov

vyplýva, že kúpu autobusov dojednali a kúpnu zmluvu uzavreli priamo so zástupcom

žalobcu bez sprostredkovateľa. Že v rámci vykonávania nešlo o úmyselnú simuláciu s iným

úkonom (t. j. ústnym pojednávaním) svedčí okrem iného aj to, že zápisnice z miestneho

zisťovania nemajú znaky zápisníc z vypočutia svedka. Ak sa miestne zisťovanie chápe ako

určitý druh ohliadky, pri ktorej správca dane vlastným pozorovaním zisťuje, preveruje

alebo objasňuje skutočnosti relevantné pre zákonný a efektívny výkon správy daní, potom je

logické, že pri objasňovaní skutočností je potrebné aj vyjadrenie daňového subjektu,

u ktorého sa miestne zisťovanie vykonáva, tak ako to predpokladá vyššie citované

ustanovenie § 14 ods. 5 zákona o správe daní a poplatkov. Preto súd námietku o simulácii

úkonu − miestne zisťovanie považuje za nedôvodnú.

K spochybňovanej úplnosti dokazovania zo strany správcu dane súd poznamenáva,

že z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že správca dane vykonal v rámci daňovej

kontroly rozsiahle dokazovanie, ktoré uskutočnil aj v spolupráci s inými daňovými úradmi

a až na základe takto vykonanej kontroly dospel k záveru, že žalobca nepreukázal,

že deklarované sprostredkovanie bolo aj reálne uskutočnené. Zákon o správe daní

a poplatkov vo viacerých svojich ustanoveniach stanovuje, že dôkazné bremeno v daňovom

konaní leží na strane daňového subjektu (§ 15 ods. 6, § 29 ods. 8 a pod.). Žalobca

k predmetným faktúram ako aj zisteniam správcu dane neuviedol žiadne konkrétne

skutočnosti vyvracajúce zistenia správcu dane. Žalobca si nesprávne vykladá ustanovenie

§ 29 ods. 8 zákona o správe daní a poplatkov, keď nahrádza svoju zákonnú dôkaznú

povinnosť ako daňového subjektu v daňovom konaní, právom požadovať od správcu dane,

aby tento prevzal jeho aktívnu úlohu pri preukazovaní skutočnosti, že reálne došlo

k uskutočneniu sprostredkovateľskej činnosti. Preto súd námietku o nie dostatočnom zistení

skutkového stavu považuje za nedôvodnú.»

Najvyšší súd napadnutým rozsudkom z 26. augusta 2015 potvrdil rozsudok krajského

súdu č. k. -122 zo 6. novembra 2013, ktorým krajský súd zamietol žalobu

sťažovateľa o preskúmanie rozhodnutí daňového riaditeľstva z 5. marca 2010.

V napadnutom rozsudku z 26. augusta 2015 najvyšší súd poukázal na preskúmavaný

rozsudok krajského súdu, na obsah odvolania sťažovateľa a na vyjadrenie právneho

nástupcu daňového riaditeľstva a následne uviedol:

«V predmetných prípadoch sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutí žalovaného

a správcu dane v podstate z dôvodu, že v konaní pred správnymi orgánmi boli natoľko

porušené procesné práva žalobcu, že tieto mali vplyv na zákonnosť predmetných

rozhodnutí. Namietal arbitrárnosť rozsudku krajského súdu z dôvodu, že krajský súd sa

nevysporiadal so všetkými námietkami uvádzanými v žalobe.

... najvyšší súd konštatuje, že napadnutý rozsudok krajského súdu je riadne

odôvodnený, nie je arbitrárny a nesignalizuje možnosť porušenia SR.

Úvaha krajského súdu, ktorá vychádza z konkrétnych faktov je logická, a preto aj legitímna

a žiadne znaky arbitrárnosti nevykazuje.

... podľa názoru odvolacieho súdu nedošlo k porušeniu práva žalobcu na prístup

k súdu a nebola mu ani odňatá možnosť konať pred súdom.

Pokiaľ ide o vecné námietky uvádzané v odvolaní, Najvyšší súd Slovenskej republiky

nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych

záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v

odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné východiská

pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s rozsudkom krajského súdu

stotožnil v celom rozsahu a na zdôraznenie jeho správnosti považuje za vhodné doplniť

nasledovné: žalobca v podstatnej časti odvolania uvádza námietky, ktoré sú totožné s tými,

ktoré uvádzal už v žalobe a týkajú sa procesného postupu žalovaného, ktoré žalobca

opätovne kritizuje a tvrdí, že správne orgány tým, že postupovali tak, ako postupovali, vážne

zasiahli do jeho procesných práv, ktoré mu zákon priznáva. K tomu najvyšší súd len

podotýka, že vyjadrenia žalobcu sú všeobecné, spočívajú vo výpočte údajných procesných

pochybení správcu dane a žalovaného, pričom žalobca neuviedol žiadne konkrétne

skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé vyvrátiť zistenia správcu dane a ani neuviedol, aké

rozpory bolo potrebné odstraňovať a ako by tieto boli spôsobilé ovplyvniť zistenie

skutkového stavu správcom dane.

V odvolaní poukazuje na to, že správca dane prijal na základe nejednoznačných

výpovedí záver, že sprostredkovanie nebolo uskutočnené a že sa nepokúsil odstrániť

rozpory, avšak opätovne nie je zrejmé, aké následky mali tieto údajné nedostatky mať. ...

Pokiaľ ide o návrh žalobcu na podanie žiadosti Súdnemu dvoru Európskej únie

o rozhodnutie o prejudiciálnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy, najvyšší súd tomuto

návrhu nevyhovel, nakoľko nebol opodstatnený. Skutočnosť, že žalobca nesúhlasí

s aplikovaním právnych noriem správnym orgánom a následne aj súdom ešte neznamená,

že vo veci je daná potreba stanovenia hraníc aplikácie komunitárneho práva a jeho

výkladu. Ako sa to uvádza, právne normy boli aplikované v prejednávanom prípade správne

a nevznikli reálne pochybnosti o ich jasnosti a spôsobe uplatňovania.“

Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolaniu žalobcu

nevyhovel a s prihliadnutím na všetky individuálne okolnosti daného prípadu rozsudok

Krajského súdu v Košiciach ako vecne správny podľa a potvrdil.»

Vychádzajúc z už citovaného právneho názoru, že prvostupňové konanie a odvolacie

konanie tvoria jeden celok a je potrebné spoločne posudzovať odôvodnenia rozhodnutí súdu

prvého stupňa a odvolacieho súdu, ústavný súd preskúmal odôvodnenie rozsudku krajského

súdu č. k. -122 zo 6. novembra 2013, ktorým zamietol žalobu sťažovateľa

o preskúmanie rozhodnutí daňového riaditeľstva.

V rozsudku zo 6. novembra 2013 krajský súd po zhrnutí priebehu prerokúvanej veci

uviedol tieto právne závery:

„Z obsahu administratívneho spisu súd zistil, že na základe oznámenia o výkone

daňovej kontroly zo dňa 13. 11. 2008 č. /Juri bola u žalobcu, ako

u daňového subjektu vykonaná daňová kontrola, predmetom ktorej bola okrem iného DPH

podľa o DPH v znení neskorších predpisov za zdaňovacie obdobie

január − december 2007, pričom táto bola na základe žiadosti správcu dane Daňovým

riaditeľstvom SR predĺžená do 04. 05. 2009. O výsledku zistenia z tejto daňovej kontroly

vyhotovil správca dane dňa 13. 10. 2010 pod č. /Juri protokol a dňa

01. 11. 2009 dodatok k protokolu, ktorý bol s daňovým subjektom prerokovaný dňa

03. 11. 2009.

Súčasťou administratívneho spisu sú listinné dôkazy tak, ako boli špecifikované

v jednotlivých napadnutých rozhodnutiach, t. j. zmluvy o sprostredkovaní, rámcové zmluvy

o poskytovaní služieb, dohody o vyplatení provízie, príslušné faktúry, a tiež jednotlivé

dožiadania, odpovede na dožiadania s prílohami, ktoré okrem iného tvorili aj zápisnice

o miestnom zisťovaní, resp. o ústnom pojednávaní, o výsluchu svedkov a pod. ...

Súd preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutia Daňového riaditeľstva SR

i správneho orgánu prvého stupňa a tiež konanie, ktoré ich vydaniu predchádzalo

v medziach podanej žaloby a dospel k záveru, že tieto rozhodnutia boli vydané v súlade

s platnou právnou úpravou. Tieto zodpovedajú zákonu aj po ich formálnej stránke. Správne

orgány dostatočne zistili skutkový stav veci a z neho vyvodili aj správny právny záver.

Žalovaný sa dostatočným spôsobom vysporiadal so všetkými námietkami vznesenými

žalobcom v podanom odvolaní, ako to vyplýva z odôvodnenia preskúmavaných rozhodnutí

odvolacieho orgánu.

V danom prípade bolo úlohou súdu vyhodnotiť opodstatnenosť žalobných námietok

žalobcu, týkajúcich sa procesného postupu správcu dane. Žalobca namietal, že správca

dane zneužil inštitút miestneho zisťovania, ktorým v podstate zastrel dôkaz výsluchom

svedkov, čím mu ako účastníkovi správneho konania znemožnil klásť svedkom otázky a vyžiť

v tejto súvislosti všetky jeho procesné oprávnenia. Zo strany správcu dane malo ísť

o simulované právne úkony, ktoré boli formálne upravené tak, aby zastierali skutočný obsah

právneho úkonu, ktorým bolo pojednávanie so svedkami. Takýto jeho postup mal podstatný

hmotnoprávny dopad na zistenie základu dane a vyrubenú daň. Namietal tiež neúplnosť

dokazovania s konštatovaním, že za úplnosť dokazovania bez ohľadu na dôkaznú povinnosť

zodpovedá výlučne iba správca dane.

V zmysle citovaného ust. § 29 zákona o správe daní a poplatkov dôkazné bremeno

v daňovom konaní spočíva na daňovom subjekte. Jeho povinnosťou je najmä preukázať,

že skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a údaje uvedené v daňovom

priznaní sú úplné a správne. Úlohou správcu je na základe daňovej kontroly zistiť

a objasniť všetky skutočnosti uvedené daňovým subjektom v daňovom priznaní, aby správne

určil daňovú povinnosť. Dokazovanie je teda procesný postup, ktorý slúži na získanie

poznatkov správcu dane. dostupných podkladov. V tejto súvislosti je potrebné poukázať

na to je v kompetencii správcu dane pri aplikovaní základných zásad daňového konania

učiť spôsob dokazovania.

V danom prípade správca dane za účelom preverenia si žalobcom dokladmi

deklarovaných skutočností týkajúcich sa sprostredkovania dožiadaním podľa § 16

citovaného zákona požiadal príslušných správcov dane jednotlivých sprostredkovateľov,

resp. odberateľov o preverenie týchto konkrétnych dokladov a skutočností. Tieto využitím

inštitútu miestneho zisťovania v zmysle cit. § 14 zákona o správe daní a poplatkov

požadovali od dotknutých strán vysvetlenia smerujúce k zisteniu, či ku kúpe autobusov,

resp. vozidiel zn. Iveco došlo prostredníctvom sprostredkovateľa. Ako to vyplýva z

jednotlivých zápisníc z miestneho zisťovania, resp. ústneho pojednávania, dožiadaní

správcovia dane požadovali uvedené informácie od konateľov, resp. štatutárnych zástupcov

týchto subjektov, pretože iba títo boli oprávnení konať v mene uvedených právnických osôb.

Jednotlivé zápisnice o miestnom zisťovaní, resp. ústnom pojednávaní nevykazujú znaky

zápisníc o výsluchu svedkov, rovnako ako ani z dožiadaní správcu dane nevyplýva, žeby

tieto informácie požadoval získať výsluchom svedkov, konkrétnych fyzických osôb. Ak sa

miestne zisťovanie chápe ako určitý druh obhliadky, pri ktorej správca dane vlastným

pozorovaním zisťuje, preveruje alebo objasňuje skutočnosti relevantné pre zákonný a

efektívny výkon správy daní, logické je, že sa od daňového subjektu, u ktorého sa miestne

zisťovanie vykonáva, požaduje jeho vyjadrenie, tak, ako to predpokladá aj ust. § 14 ods. 5

zákona o správe daní a poplatkov. Vychádzajúc z uvedeného súd túto námietku žalobcu

považuje za neopodstatnenú.

Žalobca v tejto súvislosti v doplnení žaloby poukázal na cit. rozsudok NS SR zo dňa

20. 06. 2012, sp. zn. , ktorý žiadal aplikovať aj na predmetnú vec,

z ktorého vyplýva, že ak sa má fyzická osoba v daňovom konaní vyjadriť k dôležitým

okolnostiam týkajúcim sa iných osôb, ktoré sú jej známe, jedná sa o výsluch svedka, pričom

skutkové v tejto veci boli obdobné ako v posudzovanej veci. Toto rozhodnutie sa však

vo svojom závere odvoláva na judikatúru − rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn.

, , , z obsahu ktorých podľa názoru súdu vyplýva,

že skutkové aj právne okolnosti v týchto veciach nekorešpondujú s týmito okolnosťami

vo veci sp. zn. , ani v posudzovanej veci. V týchto rozhodnutiach

bol totiž za procesné pochybenie správcu dane považovaný jeho postup v súvislosti

s vyhodnotením vyjadrenia fyzickej osoby ako konateľa preverovanej spoločnosti, ktorý

konateľom v čase uskutočnenia zdaniteľného plnenia ani výkonu daňovej kontroly už nebol,

pričom za dôkaz bolo považované jeho vyjadrenie, zrealizované v rámci výsluchu pred

orgánmi činnými v trestnom konaní, pri ktorom žalobca ako kontrolovaný daňový subjekt

nebol prítomný a nebolo mu umožnené tejto osobe ako svedkovi klásť otázky, resp. z obsahu

zápisníc o ústnom pojednávam nebolo zrejmé, či konateľ preverovanej spoločnosti

bol vypočutý ako svedok, resp. ako účastník konania a z obsahu spisu nebolo zrejmé ani to,

či žalobca bol alebo nebol predvolaný k týmto úkonom a či mu bolo umožnené klásť

svedkom, resp. znalcom otázky. Preto súd toto rozhodnutie nepovažoval pri posudzovaní

tejto veci za záväzné.

Podľa názoru súdu v priebehu správneho konania nedošlo k nerešpektovaniu

princípu proporcionality pri uložení lehoty na vyjadrenie žalobcu k výzve správcu dane

zo dňa 10. 06. 2009, pretože táto výzva nebola vydaná podľa § 41 ods. 1 zákona o správe

daní a poplatkov, ako to vyplýva aj z vyjadrenia Žalovaného, preto správca dane nemal ani

dôvod určiť lehotu na vyjadrenie podľa ods. 2 citovaného zákonného ustanovenia.

Predmetné vyjadrenie sa týkalo faktúr a listín, ktoré žalobca sám predložil správcovi dane,

t. j. skutočností, ktoré mu neboli neznáme, pričom tento ani nevyužil svoje oprávnenie

požiadať správcu dane o predĺženie určenej lehoty. Navyše svoje vyjadrenie datované dňom

15. 06. 2009 správcovi dane v určenej lehote predložil a z jeho záveru vyplýva,

že stanovisko v ňom obsiahnuté považuje za postačujúce s tým, že toto vyvráti všetky možné

pochybnosti.

Vychádzajúc z obsahu administratívneho spisu, ktorého originál sa v súčasnej dobe

nachádza na základe odvolania žalobcu vo veci tunajšieho súdu sp. zn.

na Najvyššom súde SR, správca dane v rámci predmetnej daňovej kontroly aj v spolupráci

s inými daňovými úradmi vykonal rozsiahle dokazovanie, výsledkom ktorého bol záver,

že v konaní nebolo preukázané, že predmetné sporné sprostredkovanie bolo uskutočnené.

Ako to vyplýva z citovaných zákonných ustanovení i § 15 ods. 6 zákona o správe daní

a poplatkov, dôkazné bremeno v daňovom konaní je na daňovom subjekte, ktorý v tomto

prípade bol oboznámený so všetkými dôkazmi, ktoré boli správcom dane použité ako

podklad pre vydanie napadnutých rozhodnutí a ktorý ani na základe výzvy správcu dane

vo svojom vyjadrení k jeho zisteniam a k predmetným faktúram neuviedol žiadne také

konkrétne skutočnosti, ktoré tieto zistenia vyvracali. Súd nepovažuje výklad ust. § 29 ods. 8

zákona o správe daní a poplatkov, prezentovaný žalobcom v žalobe i jeho podaniach

za správny, pretože v jeho zmysle by došlo k nahradeniu jeho zákonnej dôkaznej povinnosti

právom požadovať od správcu dane, aby tento prevzal jeho aktívnu úlohu pri preukazovaní

sporných skutočností, t. j. toho, či k sprostredkovaniu došlo, alebo nie. S poukazom na

uvedené považuje súd aj námietku žalobcu týkajúcu sa nedostatočného zistenia skutkového

stavu za nedôvodnú.“

V súvislosti s namietaným porušením označených práv sťažovateľa podľa

napadnutými rozsudkami najvyššieho súdu vydanými v správnom súdnictve bolo podľa

názoru ústavného súdu potrebné zohľadniť špecifiká správneho súdnictva, ktorého úlohou

nie je nahradzovať činnosť orgánov verejnej správy, ale len preskúmať „zákonnosť“

rozhodnutí a postupov orgánu verejnej správy, o ktorých fyzická osoba alebo právnická

osoba tvrdí, že boli nezákonné a ukrátili ju na jej právach [§ 247 ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) účinného v čase rozhodovania najvyššieho súdu,

pozn.], teda preskúmať to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok

v konkrétnom druhu správneho konania rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-

právne predpisy a v súlade so zákonom rozhodli. Treba vziať preto do úvahy, že správny

súd spravidla nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky

napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy (,

). Vzhľadom na tieto špecifiká správneho súdnictva ústavný súd

posudzoval z tohto aspektu aj dôvodnosť námietok sťažovateľa proti napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu v spojení s rozsudkami krajského súdu.

Vychádzajúc z petitu sťažností, sťažovateľ v sťažnostiach namieta porušenie

základných práv podľa a 2 napadnutými rozsudkami najvyššieho súdu.

Sťažovateľ namieta právny názor daňového úradu, s ktorým sa stotožnil aj najvyšší

súd, že sťažovateľ nepreukázal vynaloženie nákladov za sprostredkovanie. K tomuto

právnemu záveru dospel na základe výsledkov miestnych zisťovaní. Sťažovateľ

argumentuje tým, že uvedený procesný úkon nebol vykonaný v súlade so zákonom, keďže

bol v skutočnosti výsluchom svedkov, vzhľadom na to, že daňový úrad svoj záver založil

predovšetkým na obsahu vysvetlení účastníkov miestneho zisťovania. Daňový úrad takto

svojím procesným postupom odňal sťažovateľovi právo klásť svedkom otázky na ústnom

pojednávaní podľa V prerokúvanom prípade

sa podľa sťažovateľa najvyšší súd odchýlil od svojej predchádzajúcej judikatúry, pričom

tento odklon dostatočne neodôvodnil.

Najvyšší súd v napadnutom rozsudku z 19. marca 2014 poukázal na to, že námietky

sťažovateľa sa týkali výlučne procesného postupu daňového úradu, pričom dospel k záveru,

že tieto námietky sú všeobecné bez reálneho dopadu na úplnosť a správnosť zisteného

skutkového stavu a taktiež na právne závery z tohto skutkového stavu vyvodené

(„..vyjadrenia žalobcu v žalobe sú všeobecné...pričom žalobca neuviedol žiadne konkrétne

skutočnosti vyvracajúce zistenia správcu dane, neuviedol, aké rozpory bolo potrebné

odstraňovať a ako tieto mali vplývať na zistenie skutkového stavu správcom dane.“).

Najvyšší súd odkázal na rozsudok krajského súdu z 22. novembra 2012, ktorý v odôvodnení

uviedol, že vyjadrenie daňového subjektu, u ktorého sa vykonáva miestne zisťovanie,

predpokladá , pričom poukázal na obsah zápisníc

z miestneho zisťovania, v ktorých odberatelia autobusov uviedli, že ich kúpu dojednali

priamo so zástupcom sťažovateľa bez sprostredkovateľa. S poukazom na § 15 ods. 6 a § 29

ods. 8 uviedol, že dôkazné bremeno je na strane daňového subjektu.

Následne – rovnako ako najvyšší súd ‒poukázal na všeobecný charakter sťažovateľových

námietok („... k predmetným faktúram ako aj zisteniam správcu dane neuviedol žiadne

konkrétne skutočnosti vyvracajúce zistenia správcu dane.“). Krajský súd považoval

tiež za relevantné, že sťažovateľ nenamietal vecnú správnosť dodatočného platobného

výmeru („Žalobca v bode 3. žaloby zdôraznil, že nenamieta výšku vyrubeného rozdielu

dane, ani neuvádza v čom správca dane pochybil pri zistení základu dane, ale namieta

predovšetkým procesné pochybenia správcu dane.“).

Najvyšší súd v napadnutom rozsudku z 26. augusta 2015 pred uvedením vlastných

právnych záverov podrobne poukázal na vyjadrenie právneho nástupcu daňového

riaditeľstva, ktorý vo svojom podaní poukázal na obsah zmlúv o sprostredkovaní, z ktorých

„nebolo možné zistiť čas, formy a spôsob činností uvedených v predmetných zmluvách...“ ,

uviedol tiež, že štatutárne orgány odberateľov jednoznačne uviedli, že autobusy, prípadne

vozidlá kupovali bez sprostredkovateľov, pričom vyjadrenia samotných sprostredkovateľov

hodnotil ako nejednoznačné. Poukázal tiež na konkrétne skutočnosti, napr. to, že sťažovateľ

predložil opakovane tie isté faktúry, faktúry nemali rovnaké náležitosti a obsah, boli

uvedení rôzni odberatelia na dodávateľskej a odberateľskej faktúre, aj na základe ktorých

spochybnil hodnovernosť nákladov za sprostredkovanie. Právny nástupca daňového

riaditeľstva vo vyjadrení tiež uviedol, že sťažovateľ mal možnosť oboznámiť sa

s výsledkami miestnych zisťovaní a navrhnúť ďalšie dôkazy na preukázanie

sprostredkovaní, pričom toto svoje právo podľa

nevyužil. Najvyšší súd následne poukázal na to, že sťažovateľ argumentoval, že v konaní

pred správnymi orgánmi boli natoľko porušené jeho procesné práva, že to malo vplyv

na zákonnosť predmetných rozhodnutí daňového úradu. Najvyšší súd dospel k záveru,

že rozsudok krajského súdu je riadne odôvodnený, a nie je arbitrárny. Dospel tiež k záveru,

že argumentácia sťažovateľa bola všeobecná a nebola spôsobilá spochybniť právne závery

správnych orgánov („vyjadrenia žalobcu sú všeobecné... žalobca neuviedol žiadne

konkrétne skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé vyvrátiť zistenia správcu dane a ani

neuviedol, aké rozpory bolo potrebné odstraňovať a ako by tieto boli spôsobilé ovplyvniť

zistenie skutkového stavu správcom dane. ... nie je zrejmé, aké následky mali tieto údajné

nedostatky mať“.). Krajský súd v rozsudku zo 6. novembra 2013 poukázal na jednotlivé

dodatočné platobné výmery a na skutočnosti z nich vyplývajúce, napr. z vyjadrení

štatutárnych orgánov odberateľov vozidiel, resp. autobusov okrem iného vyplývalo, že kúpu

si zabezpečovali sami a sťažovateľa – dodávateľa kontaktovali priamo, v niektorých

prípadoch došlo k negácii podstatnej črty sprostredkovania ako takého z dôvodu,

že za sprostredkovateľa a odberateľa konala tá istá fyzická osoba (

, pozn.), v niektorých prípadoch sprostredkovateľ

v čase vystavenia faktúry nebol platiteľom DPH ( ), vyskytli

sa nezrovnalosti na faktúrach – sťažovateľ opakovane predložil tú istú faktúru; uvedený

dátum dodania služby (31. december 2007) nekorešpondoval s dátumom, kedy vznikla

daňová povinnosť dodaním služby (27. február 2007) a pod. Krajský súd poukázal aj

na vyjadrenie právneho nástupcu daňového riaditeľstva, podľa ktorého sťažovateľ

„sa nevyjadril k žiadnemu konkrétnemu zisteniu, ani konkrétnym záverom správcu dane“.

Krajský súd následne dospel k záveru, že na preverenie sťažovateľom deklarovaných

skutočností, t. j. či došlo k deklarovaným sprostredkovaniam, daňový úrad prostredníctvom

dožiadaných daňových úradov využil inštitút miestnych zisťovaní. Podľa krajského súdu

zápisnice z miestnych zisťovaní nevykazovali znaky zápisníc o výsluchu svedkov, pričom

vyjadrenie daňového subjektu, u ktorého sa vykonáva miestne zisťovanie, predpokladá § 14

ods. 5 Krajský súd s poukazom na obsah administratívneho spisu

uviedol, že dôkazné bremeno v daňovom konaní je na daňovom subjekte, pričom dospel

k záveru, že sťažovateľ „bol oboznámený so všetkými dôkazmi, ktoré boli správcom dane

použité ako podklad pre vydanie napadnutých rozhodnutí a ktorý ani na základe výzvy

správcu dane vo svojom vyjadrení k jeho zisteniam a k predmetným faktúram neuviedol

žiadne také konkrétne skutočnosti, ktoré tieto zistenia vyvracali“. Výklad § 29 ods. 8 zákona

č. sťažovateľom nepovažoval za akceptovateľný vzhľadom na to, že „v jeho

zmysle by došlo k nahradeniu jeho zákonnej dôkaznej povinnosti právo požadovať od

správcu dane, aby tento prevzal jeho aktívnu úlohu pri preukazovaní sporných skutočností,

t. j. toho, či k sprostredkovaniu došlo, alebo nie“.

Ústavný súd, vychádzajúc z uvedených skutočností, konštatuje, že právne závery

najvyššieho súdu v napadnutých rozsudkoch nie sú arbitrárne, vychádzajú z ústavne

akceptovateľného výkladu príslušných ustanovení , a zároveň

uvedené úvahy tvoria dostatočný podklad pre napadnuté rozsudky, preto tieto

nie sú ani zjavne neodôvodnené. V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že k tomuto

právnemu záveru dospel predovšetkým z dôvodu, že námietky sťažovateľa v sťažnosti a aj

v jeho podaniach (odvolaniach a žalobách) mali len všeobecný charakter. Sťažovateľ

nijakým spôsobom svoju argumentáciu nekonkretizoval, vo svojej argumentácii

sa nezameral na konkrétne zistenia daňového úradu vyplývajúce z dodatočných platobných

výmerov, prípadne zápisníc z miestnych zisťovaní. Rovnako tak nijako neuviedol ako

materiálne relevantným spôsobom sa zasiahlo do ním označených práv podľa

a dohovoru, t. j. neuviedol také skutočnosti, ktoré by aspoň naznačovali, ako by voľba

svedeckých výpovedí namiesto miestnych zisťovaní bola spôsobilá zvrátiť predmetné

rozhodnutia daňových úradov (dodatočných platobných výmerov), prípadne privodiť pre

neho iné rozhodnutie (pričom on sám nespochybňoval výšku zisteného základu dane

a výšku zisteného rozdielu dane – v prípade napadnutého rozsudku najvyššieho súdu

z 19. marca 2014). Ústavný súd považoval tiež za relevantné, že sťažovateľ mal možnosť

oboznámiť sa s výsledkami miestnych zisťovaní a mal možnosť sa k nim vyjadriť. Ústavný

súd sa stotožňuje aj so záverom najvyššieho súdu v spojení s krajským súdom, že voľba

miestneho zisťovania dožiadanými daňovými úradmi bola ústavne akceptovateľným

postupom. Tento procesný inštitút bol primeraným a akceptovateľným prostriedkom

na objasnenie rozhodujúcich skutočností, daňové úrady zisťovali konkrétne skutočnosti

priamo u príslušných daňových subjektov, preverovali konkrétne zmluvy, zaúčtovanie

jednotlivých faktúr a pod., a zároveň žiadali o vysvetlenie štatutárne orgány, pričom

takýto priebeh miestneho zisťovania vyplýva priamo z príslušných ustanovení zákona

č. Daňový úrad uviedol konkrétne skutočnosti (napr. nezrovnalosti

na faktúrach, obsah zmlúv o sprostredkovaní a pod.), na základe ktorých dospel k záveru,

že sťažovateľ nepreukázal dostatočne, že k sprostredkovaniam došlo. Z tohto pohľadu

neobstojí námietka sťažovateľa, že rozhodujúce skutočnosti odvodil daňový úrad

predovšetkým z vyjadrení štatutárnych orgánov odberateľov (čím malo ísť podľa neho

o zastretú svedeckú výpoveď).

V súvislosti s týmito závermi ústavný súd poukazuje na právny názor

(), podľa ktorého ak by mali byť dôvodom zrušenia rozhodnutia iba formálne

vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné alebo pre účastníka výhodnejšie rozhodnutie, nie je

namieste rozhodnutie zrušiť iba preto, aby sa proces zopakoval a tieto vady odstránili.

Vo svojej stabilizovanej judikatúre ústavný súd tiež uviedol, že posudzuje

spravodlivosť procesu ako celku (napr. m. m. , ,

, , ), preto k vyhoveniu sťažnosti dochádza

zásadne iba v prípadoch, ak dospeje k názoru, že namietané a relevantné procesné

pochybenia zo strany príslušného orgánu verejnej moci umožňujú prijatie záveru, že proces

ako celok bol nespravodlivý a vzhľadom na to aj jeho výsledok môže vyznievať

ako nespravodlivý. Ústavný súd preto nepristupuje k vyhoveniu sťažnosti v prípadoch,

keď zo strany orgánov verejnej moci síce k určitému pochybeniu došlo, avšak jeho intenzita

a existujúca príčinná súvislosť medzi namietaným porušením garantovaného práva

a jeho dôsledkami na spravodlivosť procesu ako celku nemala podstatný dosah (m. m.

). V tejto súvislosti ústavný súd tiež zdôrazňuje, že nie každé pochybenie

zo strany orgánu verejnej moci má automaticky za následok porušenie

garantovaného základného práva, v danom prípade predovšetkým základného práva

na súdnu ochranu podľa . V prerokúvanom prípade ústavný súd nemôže

konštatovať nespravodlivosť procesu ako celku, prípadne nespravodlivosť jeho výsledku

v takom rozsahu, aby bolo možné uvažovať o porušení základného práva podľa čl. 46 ods. 1

.

Sťažovateľ tiež namieta, že najvyšší súd sa svojím rozhodnutím odchýlil

bez akceptovateľného dôvodu od svojej predchádzajúcej judikatúry, v ktorej vymedzil, kedy

v daňovom konaní ide o aplikáciu inštitútu výsluchu svedka. Sťažovateľ tento argument

s poukazom na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. , 32, 33, 34/2011 uplatnil vo veci

odpočítania DPH. S uvedenou argumentáciou sa najvyšší súd vysporiadal v napadnutom

rozsudku z 26. augusta 2015 len odkazom na rozsudok krajského súdu zo 6. novembra

2013. Krajský súd v predmetnom rozsudku uviedol, že právne závery zo špecifikovaného

rozsudku najvyššieho súdu v prerokúvanej veci nepovažoval za záväzné. Poukázal

na judikatúru, na ktorú sa odvolával najvyšší súd (rozsudky najvyššieho súdu vo veciach

sp. zn. , a ), pričom uviedol, že skutkové a právne

okolnosti v týchto veciach sú odlišné od prerokúvanej veci a od rozsudku sp. zn.

, 32, 33, 34/2011. Poukázal na niektoré skutkové okolnosti z uvedených prípadov –

predovšetkým to, že v jednom prípade išlo o výsluch fyzickej osoby, ktorá nebola

konateľom preverovaného daňového subjektu v čase uskutočnenia zdaniteľného plnenia

a ani v čase výkonu daňovej kontroly a za dôkaz slúžilo jej vyjadrenie pred orgánmi

činnými v trestnom konaní a rovnako zo zápisníc o ústnom pojednávaní nebolo zrejmé,

či konateľ preverovanej spoločnosti bol vypočutý ako svedok alebo ako účastník konania

s tým, že žalobca v uvedených veciach nebol upovedomený o výsluchu a nemal možnosť

klásť týmto osobám otázky.

Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že čiastočne možno akceptovať námietku

sťažovateľa, že uvedené odôvodnenie krajského súdu nie je vyčerpávajúce a bez výhrad

presvedčivé, avšak v kontexte s ďalšími okolnosťami prerokúvanej veci (predovšetkým

povahou námietok sťažovateľa a ďalších zistení daňového úradu, s ktorými sťažovateľ ani

v náznakoch nepolemizuje, pozn.), možno toto odôvodnenie stále považovať za ústavne

akceptovateľný podklad pre odklon od citovanej judikatúry najvyššieho súdu.

Pri formulovaní tohto právneho názoru ústavný súd prihliadol na to, že skutkové a právne

okolnosti v rozsudkoch najvyššieho súdu sp. zn. , sp. zn.

a sp. zn. boli skutočne odlišné od prerokúvanej veci, pričom tieto odlišnosti

v zásade primerane vyjadril krajský súd v rozsudku zo 6. novembra 2013. Rovnako tak

ústavný súd poukazuje na to, že najvyšší súd v rozsudku sp. zn. , 32, 33, 34/2011

z 20. júna 2012 sformuloval právny záver, podľa ktorého „ak sa má fyzická osoba

v daňovom konaní vyjadriť k dôležitým okolnostiam týkajúcim sa iných osôb, ktoré sú jej

známe, jedná sa o výsluch svedka“. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že túto právnu

vetu samu osebe bez zohľadnenia skutkových okolností konkrétnej veci nemožno

považovať za dostatočný a vyčerpávajúci podklad pre jednoznačný záver o aplikácii

inštitútu výsluchu svedka, prípadne miestneho zisťovania. Pri súčasnej existencii inštitútu

výsluchu svedka a miestneho zisťovania, ktoré má definičný prvok, ktorý je podobný

výsluchu svedka, a to povinnosť daňového subjektu a tretej osoby poskytnúť súčinnosť

podľa , ktorá, vychádzajúc z textu zákona, najmä zahŕňa

povinnosť podať potrebné vysvetlenia zamestnancovi správcu dane, citovaná právna veta

nemôže byť vnímaná ako vyčerpávajúce a dostatočné vymedzenie rozdielu medzi obidvoma

inštitútmi. Je nevyhnutné, aby všeobecné súdy podporne zohľadnili aj skutkové okolnosti

prerokúvanej veci – predovšetkým ďalšie relevantné skutkové zistenia a povahu

skutočností, ktoré sa majú objasniť v procese dokazovania.

Tento záver sčasti podporuje aj judikatúra najvyššieho súdu, ktorý sa napr.

v rozsudku sp. zn. z 25. mája 2010 zaoberal spôsobom výkonu miestneho

zisťovania, pričom uviedol: „Právo kontrolovaného daňového subjektu vyplývajúce

mu z ust. § 15 ods. 5 písm. d) zákona o správe daní a poplatkov netreba brať absolútne

v tom zmysle, že daňový subjekt musí byť prítomný pri každom miestnom zisťovaní,

nakoľko relevantné informácie vyplývajúce z miestneho zisťovania podliehajú prejednaniu

s dotknutým daňovým subjektom, pri ktorom má daňový subjekt možnosť v plnej miere

využiť svoje procesné práva vyjadriť sa k zisteniam správcu dane, navrhovať vykonanie

ďalších dôkazov na podporu jeho tvrdení, resp. na vyvrátenie podozrenia o nevierohodnosti

ním predkladaných dôkazov, prípadne klásť otázky tretím osobám zúčastneným

na daňovom konaní.“

A taktiež možno tento prístup identifikovať aj v náleze Ústavného súdu Českej

republiky sp. zn. z 29. 10. 2002 (na ktorý poukazuje aj sťažovateľ v sťažnosti,

pozn.). V tomto náleze Ústavný súd Českej republiky uviedol: „Zo žiadneho údaja

protokolu nevyplýva, že by uvedení zamestnanci konali za uvedenú spoločnosť..., a tak

nemožno dospieť k inému záveru, ako že títo boli vypočutí ako svedkovia. V danej situácii

potom je uvedený protokol ako dôkaz nepoužiteľný, keďže spomenuté osoby neboli

poučené v zmysle... § 8 ods. 4 zákona č. 337/1992 Sb. a daňovému subjektu nebolo

umožnené klásť im otázky. K tomu Ústavný súd považuje za potrebné doplniť, že aj keby

spomínané osoby boli vypočuté za daňový subjekt, vznikajú pochybnosti o správnosti

daného postupu, keďže podľa názoru Ústavného súdu je povinnosťou správcu dane riadne

posúdiť, kedy skutočne ide o konanie s daňovým subjektom, ktorý napr. podáva vysvetlenie

v rámci miestneho zisťovania podľa § 15 ods. 5 zákona č. 337/1992 Sb., a kedy vzhľadom

k povahe predmetného konania ide o výsluch svedka v zmysle § 8 citovaného zákona (hoci

tento je súčasne daňovým subjektom, prípadne osobou oprávnenou za nejaký daňový

subjekt konať). Pokiaľ je príslušná osoba vypočúvaná ohľadom dôležitých okolností

v daňovom konaní, ktoré sa týkajú iných osôb, ak sú jej známe (§ 8 ods. 1 prvá veta zákona

č. 337/1992 Sb.), ide zjavne o výsluch svedka. Správca dane teda nie je oprávnený voľne

voliť medzi týmito právnymi úkonmi, ale musí prihliadnuť na ich skutočný obsah, a to už

z dôvodu ochrany práv subjektu, s ktorým je vedené daňové konanie, keďže svedok

je podľa zákona povinný vypovedať pravdu a nič nezamlčať, o čom musí byť poučený

a musí byť poučený o následkoch nepravdivej alebo neúplnej výpovede.“ Z uvedeného

je zrejmé, že Ústavný súd Českej republiky poukazuje aj na potrebu ochrany osoby, ktorá

bude vypočutá ako svedok, prípadne bude podávať vysvetlenie v rámci miestneho

zisťovania, z toho hľadiska, aby bola, ak je to potrebné, riadne poučená o následkoch

neúplnej, prípadne nepravdivej výpovede.

Aj z citovaných rozhodnutí je zrejmé, že hranica zákonného výkonu miestneho

zisťovania a takto aj hranica medzi výsluchom svedka a miestnym zisťovaním je otázkou

správneho výkladu príslušných ustanovení a rozhodne nie je vyčerpávajúco vymedzená

citovanou právnou vetou v rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. , 32, 33, 34/2011.

Detailnejšie vymedzenie tejto hranice je v prvom rade úlohou rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov v systéme správneho súdnictva a presahuje predmet konania ústavného

súdu o sťažnostiach sťažovateľa. Na podklade uvedených skutočností ostáva ústavnému

súdu konštatovať, že ani argumentácia sťažovateľa zameraná na citovanú judikatúru

najvyššieho súdu nespochybňuje záver o ústavnej udržateľnosti aplikácie miestnych

zisťovaní daňovým úradom v procese dokazovania v prerokúvanej veci.

Sťažovateľ súčasne v sťažnostiach namieta aj porušenie svojho základného práva

domáhať sa preskúmania rozhodnutia orgánu verejnej správy súdom zaručeného čl. 46

ods. 2 napadnutými rozsudkami najvyššieho súdu.

Vychádzajúc zo samotného obsahu sťažností, ako aj zo zistení vyplývajúcich

z písomností pripojených k týmto sťažnostiam a s prihliadnutím na už vyslovený právny

názor (k namietanému porušeniu základného práva zaručeného ) ústavný

súd konštatuje, že namietané porušenie tohto základného práva ( )

je zjavne nedôvodné a neopodstatnené. Sťažovateľovi totiž nebolo rozhodnutiami vo veci

konajúcich všeobecných súdov odňaté právo na preskúmanie zákonnosti rozhodnutí orgánu

verejnej správy súdom a ani samotný sťažovateľ neuviedol žiadne relevantné dôkazy

preukazujúce opak. Skutočnosť, že najvyšší súd v daných prípadoch nerozhodol podľa

predstáv sťažovateľa, totiž nemôže zakladať dôvod na vyslovenie porušenia jeho

základného práva podľa .

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej konštatoval,

že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi

predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať

za porušenie základného práva podľa a 2 . Ústavný súd nezistil žiadne

také skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia základného práva sťažovateľa

na súdnu ochranu podľa a 2 napadnutými rozsudkami najvyššieho súdu.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže

sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru

a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.

O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné

uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,

že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny

výklad príslušných ustanovení najvyšším súdom takéto nedostatky

nevykazuje.

Na základe uvedeného ústavný súd túto časť sťažností odmietol z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti podľa .

II.2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými

rozsudkami najvyššieho súdu

V súlade s čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom,

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Pokiaľ sťažovateľ namieta, že napadnutými rozsudkami najvyššieho súdu došlo

aj k porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,

ústavný súd zastáva v zhode s Európskym súdom pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) názor,

že označený článok dohovoru nie je aplikovateľný vo veci sťažovateľa.

Článok 6 ods. 1 dohovoru garantuje spravodlivý proces pri rozhodovaní súdu

o ,,občianskych právach a záväzkoch“ alebo o oprávnenosti ,,akéhokoľvek trestného

obvinenia“. Podľa judikatúry ESĽP pojem občianske práva a záväzky treba vykladať

autonómne, pričom sem nepatria len občianske, obchodné, rodinné či pracovné práva

a záväzky. Pod tento pojem možno zahrnúť aj rozhodovanie súdov o niektorých právach

vyplývajúcich z verejného práva. Európsky súd pre ľudské práva nevylučuje, že aj konania

kvalifikované vnútroštátnym právom ako súčasť verejného práva môžu spadať do

pôsobnosti čl. 6 dohovoru v jeho občianskoprávnej časti, ak je ich výsledok rozhodujúci pre

práva a povinnosti súkromného charakteru. Podľa názoru ESĽP však daňové záležitosti

patria do tvrdého jadra výsad verejnej moci a verejný charakter vzťahu medzi daňovým

subjektom a správcom dane prevláda. Napokon ESĽP dospel k záveru, že daňové spory sa

vymykajú z oblasti občianskych práv a záväzkov, a teda nespadajú do pôsobnosti čl. 6

dohovoru, a to napriek finančným dôsledkom na situáciu daňových subjektov (Ferrazzini

proti Taliansku, rozsudok ESĽP z 12. 7. 2001).

Ústavný súd v nadväznosti na právne názory ESĽP uvádza, že daňové právo

je jedným zo základných odvetví verejného práva a dane predstavujú prejav výsady štátu

požadovať od povinných subjektov ich platenie s cieľom získať zdroje na svoju existenciu

a plnenie svojich úloh a funkcií. Aj preto rozhodovanie o daňových právach nemožno

subsumovať pod rozhodovanie o občianskych právach a záväzkoch. Daňové veci

v niektorých prípadoch možno, vychádzajúc zo znenia dohovoru, podradiť pod pojem

trestné obvinenie, kde je daná aplikovateľnosť dohovoru, to však len vtedy, ak ide

o ukladanie daňových sankcií (napríklad pokút alebo v minulosti zvýšenia dane). Keďže

všeobecné súdy na základe žalôb sťažovateľa preskúmavali zákonnosť rozhodnutí daňového

riaditeľstva, ktorými boli potvrdené dodatočné platobné výmery daňového úradu, ktorými

bol vyrubený sťažovateľovi rozdiel na dani z príjmov, resp. na dani z pridanej hodnoty

(a nie daňová sankcia), ústavný súd dospel k záveru, že čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je v tomto

prípade ratione materiae aplikovateľný (m. m. , ,

, ).

Na základe uvedeného ústavný súd túto časť sťažností odmietol z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti podľa , keďže nezistil možnosť

porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozsudkami najvyššieho súdu,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po ich prijatí na ďalšie konanie.

II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa

napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu z 26. augusta 2015

Podľa sťažovateľa napadnutým rozsudkom z 26. augusta 2015 najvyšší súd porušil aj

jeho základné právo na zákonného sudcu podľa , keďže najvyšší súd

nevyhovel jeho žiadosti o položenie prejudiciálnej otázky SD EÚ. Najvyšší súd navyše

nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie o tejto žiadosti. Podľa sťažovateľa pochybnosti

o „jasnosti právnej normy“ vyplývajú zo záveru krajského súdu, že rozsudok najvyššieho

súdu sp. zn. , 32, 33, 34/2011 nekorešponduje s jeho rozsudkami sp. zn.

, sp. zn. a sp. zn. , pričom podľa sťažovateľa

„uvedené samé o sebe je dôkazom, že v prejednávanom prípade vznikli reálne pochybnosti

o jasnosti právnej normy a o spôsobe jej uplatňovania“.

Najvyšší súd v napadnutom rozsudku z 26. augusta 2015 uviedol, že návrhu

sťažovateľa nevyhovel, lebo nebol opodstatnený, uviedol tiež, že „právne normy boli

aplikované v prejednávanom prípade správne a nevznikli reálne pochybnosti o ich jasnosti

a spôsobe uplatňovania“.

Možno pripustiť, že odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu

z 26. augusta 2015 je pomerne stručné, napriek tomu je v ňom zreteľný právny záver, že

aplikáciu príslušných právnych noriem a ich výklad považoval najvyšší súd za jasnú.

Sťažovateľ sťažnosť v tomto smere bližšie neodôvodnil, v súvislosti s touto argumentáciou

neuvádza, ktoré ustanovenia a ktorého právneho predpisu podľa jeho názoru vyžadovali

bližšie vysvetlenie predložením prejudiciálnej otázky SD EÚ. Poukazuje len

na špecifikované rozsudky najvyššieho súdu, z ktorých má vyplynúť nejasnosť právnej

úpravy. V inej časti sťažnosti sťažovateľ odkazom na tieto rozsudky poukazuje na rozdiely

medzi inštitútom výsluchu svedka a miestneho zisťovania, teda ustanovení zákona

č. , ktoré majú procesný charakter. Ústavný súd vo svojom skoršom

rozhodnutí sp. zn. uviedol, že zo samotného znenia čl. 267 Zmluvy

o fungovaní Európskej únie vyplýva, že predmetom otázky súdu členského štátu môže byť

len výklad alebo platnosť aktov práva Únie, nie národného práva. Z tohto pohľadu sa javí

byť námietka sťažovateľa zjavne neopodstatnená, keďže, vychádzajúc z argumentácie

v jeho sťažnosti, prejudiciálna otázka sa mala týkať vyjasnenia procesných inštitútov

zakotvených v národnom právnom predpise. Sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným

právnym zástupcom, bližšiu argumentáciu v sťažnosti v tomto smere neuvádza, t. j.

predovšetkým neuvádza ustanovenia právnych predpisov Európskej únie, ktoré vyžadovali

bližší výklad a vysvetlenie.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ neuviedol takú

argumentáciu, ktorá by indikovala možné porušenie základného práva na zákonného sudcu

podľa napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu z 26. augusta 2015,

preto sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosti sťažovateľa boli odmietnuté, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. decembra 2016