Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 27 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (32)II. ÚS 906/2016
PDF · 574.7 KB
No categories available
II. ÚS 906/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. decembra 2016
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej
(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosti
obchodnej spoločnosti Tempus-Trans, s. r. o., Železiarenská 49, Košice, zastúpenej
advokátom JUDr. Eugenom Kostovčíkom, Gelnická 33, Košice,
- vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
2 Sžf 27/2013 z 19. marca 2014 (Rvp 6093/2014) a
- vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 2 Sžf 20/2014, 2 Sžf 2-8/2015 z 26. augusta 2015 (Rvp 15233/2015) a takto
rozhodol:
Sťažnosti obchodnej spoločnosti Tempus-Trans, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. mája 2014
(Rvp 6093/2014) doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Tempus-Trans, s. r. o.,
Železiarenská 49, Košice (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia
jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 2 Sžf 27/2013 z 19. marca 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok z 19. marca
2014“).
Ústavnému súdu bola 20. novembra 2015 (Rvp 15233/2015) doručená sťažnosť
sťažovateľa vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2
a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu
sp. zn. 2 Sžf 20/2014, 2 Sžf 2-8/2015 z 26. augusta 2015 (ďalej aj „napadnutý rozsudok
z 26. augusta 2015“; spolu ďalej aj „napadnuté rozsudky“).
V sťažnosti doručenej 23. mája 2014 sťažovateľ poukazuje na to, že Daňový úrad
Košice II (ďalej len „daňový úrad“) mu dodatočným platobným výmerom
č. 696/230/72220/09/Babj z 13. novembra 2009 neuznal výdavky z faktúr od deviatich
sprostredkovateľov za sprostredkovanie predaja autobusov a automobilov a vyrubil
mu rozdiel dane z príjmov.
Proti dodatočnému platobnému výmeru podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom
rozhodlo Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“)
rozhodnutím č. I/223/4098-23132/2010/999523-r z 5. marca 2010 tak, že dodatočný
platobný výmer potvrdilo.
Proti rozhodnutiu daňového riaditeľstva podal sťažovateľ Krajskému súdu
v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) žalobu, ktorou žiadal preskúmať zákonnosť
predmetného rozhodnutia. Krajský súd rozhodol rozsudkom zo 17. februára 2011 tak,
že žalobu zamietol. Na základe podaného odvolania rozhodol najvyšší súd uznesením
z 15. februára 2012 tak, že rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie. Najvyšší súd vytkol krajskému súdu, že sa nevysporiadal s námietkou sťažovateľa,
že daňovú kontrolu nevykonávali zamestnanci miestne príslušného správcu dane.
Po vrátení veci krajský súd opäť rozhodol rozsudkom č. k. 6 S 11656/2010-129
z 22. novembra 2012 tak, že žalobu zamietol.
Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol
najvyšší súd napadnutým rozsudkom z 19. marca 2014 tak, že rozsudok krajského súdu
potvrdil.
Podstatou sťažovateľovej argumentácie v jeho opravných prostriedkoch – ako aj
v jeho sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy − je námietka, že daňový úrad dospel k záveru,
že sťažovateľ nepreukázal vynaloženie nákladov za sprostredkovanie, na základe výsledkov
miestnych zisťovaní. Podľa sťažovateľa predmetný procesný úkon – miestne zisťovanie –
bol v skutočnosti výsluchom svedkov, keďže «správca dane rozhodujúcu hodnotu
závažnosti pre rozhodnutie vo veci samej prisúdil ústnym „vysvetleniam účastníkov
miestneho zisťovania“... Tieto osoby oznamovali správcovi dane konkrétne poznatky
vzťahujúce sa k daňovému subjektu...». Z uvedeného následne podľa sťažovateľa vyplýva,
že daňový úrad mu svojím procesným postupom odňal právo klásť svedkom otázky na
ústnom pojednávaní podľa § 15 ods. 5 písm. e) zákona Slovenskej národnej rady
č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných
orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 511/1992 Zb.“). Takto podľa
sťažovateľa možno tiež dospieť k záveru, že rozhodnutie daňového úradu (dodatočný
platobný výmer) vychádza z dôkazných prostriedkov, „ktoré nie je možné osvedčiť za
dôkazy, pretože boli získané v rozpore so zákonom“.
Sťažovateľ namieta, že k porušeniu označených práv podľa ústavy a dohovoru došlo
rozsudkom krajského súdu a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu z 19. marca 2014
z dôvodu, že konajúce súdy svoje rozsudky neodôvodnili riadne. Relevantným spôsobom
neodpovedali na rozhodujúci argument, ktorý vyžadoval špecifickú odpoveď, «či miestne
zisťovanie bolo adekvátnym dôkazným prostriedkom k zisteniu, či kúpa bola alebo nebola
zabezpečovaná prostredníctvom sprostredkovateľa a či pri takom spôsobe dokazovania boli
dodržané základné práva sťažovateľa a zásady daňového konania. Sťažovateľ namietal, že
miestne zisťovanie sa chápe ako určitý druh obhliadky, no podľa sťažovateľa obhliadkou na
mieste nebolo možné objasňovať otázku, či kúpa bola alebo nebola zabezpečovaná
prostredníctvom sprostredkovateľa. Účastníci „miestneho zisťovania“ poskytovali
správcovi dane informácie a konkrétne poznatky vzťahujúce sa k daňovému subjektu a ich
výsluch bol vykonávaný za účelom získania takýchto poznatkov. Išlo o svedkov a o svedecké
výpovede a postupom správcu dane došlo k porušeniu jeho zákonného práva klásť svedkom
otázky pri ústnom pojednávaní podľa § 15 ods. 5 písm. e) zákona č. 511/1992 Zb...
Sťažovateľ poukázal na to, že v danom prípade bolo potrebné objasniť to,
či k sprostredkovaniu došlo a zvoliť si k tomu adekvátny dôkazný prostriedok. Z obsahu
administratívneho spisu vyplýva, že pri objasňovaní dôkazne kľúčových skutočností správca
dane zvolil takmer v celej šírke vykonaného dokazovania ako dôkazný prostriedok miestne
zisťovanie, u ktorého absentuje procesný prvok priamej účasti a zainteresovanosti
kontrolovaného daňového subjektu na vykonaných dôkazných úkonoch prebiehajúcej
daňovej kontroly. Z obsahu administratívneho spisu je zrejmé, že od začiatku daňovej
kontroly až takmer do jej ukončenia boli dôkazné procesné úkony správcu dane vykonávané
bez účasti a upovedomenia sťažovateľa. Vysvetlenia účastníkov „miestneho zisťovania“ sa
nevzťahovali k obhliadke na konkrétnom nezameniteľnom mieste, ale išlo o poskytnutie
informácií o dôležitých okolnostiach, týkajúcich sa iných osôb, ktoré boli týmto účastníkom
konania známe. Konkrétne išlo o poskytnutie informácií, kto zabezpečoval kúpu, u koho,
s kým jednal, ak bola kúpa zabezpečovaná prostredníctvom sprostredkovateľa, kto bol
sprostredkovateľom, s kým jednal, a či nebola aj týmto spoločnostiam fakturovaná
sprostredkovateľská odmena, atď. Z obsahu spisu vyplýva, že z tzv. miestneho zisťovania
správca dane rozhodujúcu hodnotu závažnosti pre rozhodnutie vo veci samej prisúdil
ústnym „vysvetleniam účastníkov miestneho zisťovania“. V uvedených výpovediach išlo
o nosný argument správcu dane k neuznaniu sprostredkovateľských odmien. Keďže tieto
osoby oznamovali správcovi dane konkrétne poznatky vzťahujúce sa k daňovému subjektu
a ich výsluch bol vykonávaný za účelom získania takýchto poznatkov, išlo o ústne svedecké
výpovede...».
Podľa sťažovateľa daňový úrad voľbou dôkazného prostriedku a spôsobom
vykonaného dokazovania nevytvoril „procesnoprávny priestor pre... garantovaný
spravodlivý administratívny proces. Sťažovateľ mal v postavení daňového subjektu
vzhľadom na zásadu rovnosti zbraní v administratívnom konaní právo na zákonný,
z procesnoprávneho hľadiska nespochybniteľný, vyvážený priebeh a obsah daňovej
kontroly. I na daňové konanie sa vzťahuje pravidlo, že správne orgány sú povinné
postupovať ústavne konformným spôsobom, čo okrem iného znamená umožniť účastníkovi
konania - daňovému subjektu, aby jeho vec bola prejednaná v jeho prítomnosti, a aby
sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom (čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv
a slobôd). Požiadavka zákonnosti úkonu správcu dane v rámci dokazovania pritom
obsahuje z daných ústavnoprávnych hľadísk aj nevyhnutnú potrebu prispôsobenia právnej
formy dôkazného prostriedku zvoleného správcom dane jeho predpokladanému právnemu
obsahu. Podľa sťažovateľa zaručenie reálnej možnosti účasti daňového subjektu na
výsluchu svedka je jedným z kľúčových kritérií posudzovania zákonnosti vykonávania
takého dôkazu a treba prísne zabrániť akémukoľvek jeho obchádzaniu.“.
V rámci svojej argumentácie sťažovateľ poukazuje aj na nález Ústavného súdu
Českej republiky sp. zn. II. ÚS 232/02 z 29. 10. 2002, v ktorom „Ústavný súd ČR sformoval
konformný výklad rozdielu medzi inštitútom miestneho zisťovania a inštitútom svedeckej
výpovede... ak sú príslušnej osobe kladené otázky o dôležitých okolnostiach v daňovom
konaní, ktoré sa týkajú iných osôb známe, ide zjavne o výsluch svedka.“. Sťažovateľ
namieta, že konajúce súdy sa s uvedenou argumentáciou nevysporiadali.
Sťažovateľ tiež poukazuje na závery v rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.
6 Sžf 28, 32, 33, 34/2011 z 20. júna 2012, ktoré sú relevantné aj v jeho veci (spisová značka
predmetného rozsudku je 6 Sžf 28/2011, 6 Sžf 32/2012, 6 Sžf 33/2012, 6 Sžf 34/2012, na
účely tohto rozhodnutia bude použitá sp. zn. 6 Sžf 28, 32, 33, 34/2011, pozn.). Sťažovateľ
uvádza:
„Podľa Najvyššieho súdu SR, ak sa má fyzická osoba v daňovom konaní vyjadriť
k dôležitým okolnostiam týkajúcim sa iných osôb, ktoré sú jej známe, jedná sa o výsluch
svedka. Najvyšší súd SR dospel k záveru, že správca dane v priebehu daňovej kontroly
nevytvoril podmienky pre realizáciu práva žalobcu upraveného v ustanovení § 15 ods. 5
písm. e) zákona č. 511/1992 Zb., čím ho poškodil na jeho právach počas daňového
dokazovania. Toto sa však stalo s následkom, ktorý mohol mať priamy dosah na zákonnosť
prijatých daňových rozhodnutí...
Podľa názoru sťažovateľa v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn.
6 Sžf/28, 32, 33, 34/2011 z 20. 06. 2012 ide o zásadné súdne rozhodnutie, pretože prvý krát
v rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu SR jednoznačne deklaroval inštitút výpovede svedka
a rozdiel medzi inštitútom miestneho zisťovania a inštitútom svedeckej výpovede.“
Podľa sťažovateľa v prerokúvanom prípade boli konajúce súdy povinné aplikovať
právne závery vyplývajúce z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžf 28, 32, 33, 34/2011,
keďže išlo o podobnú skutkovú situáciu, prípadne mali presvedčivo vysvetliť, prečo tieto
právne závery nemožno aplikovať. Konajúce súdy takto nepostupovali, porušili podľa
sťažovateľa princíp právnej istoty podľa čl. 1 ods. 1 ústavy a princíp predvídateľnosti
súdnych rozhodnutí, ktorý je jeho súčasťou.
Sťažovateľ ďalej uvádza:
„Tvrdenie Najvyššieho súdu SR, že krajský súd postupoval v súlade s konaním čl. 46
ods. 1 Ústavy SR, s čl. 6 ods. 1 Dohovoru a s § 157 O. s. p. a so všetkými otázkami
nastolenými účastníkom konania, ktoré majú pre vec podstatný význam sa v rozsudku
dostatočne presvedčivo vysporiadal je v extrémnom rozpore so skutočnosťou. Rovnako ako
krajský súd ani Najvyšší súd SR sa argumentmi sťažovateľa, ktoré mali pre rozhodnutie
vo veci podstatný a rozhodujúci význam nevysporiadal alebo vysporiadal len formálne...“
V predmetnej sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„... Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 2 Sžf//27/2013 z 19. 03. 2014 porušil základné
právo sťažovateľa... na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 2 Ústavy
SR. ... základné právo sťažovateľa... na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...
Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Sžf//27/2013 z 19. 03. 2014 sa zrušuje a vec
vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia... spolu 340,90 €.“
Dňa 17. októbra 2014 sťažovateľ doručil ústavnému súdu doplnenie sťažnosti,
v ktorom uvádza:
«Miestne zisťovanie je v podstate obhliadkou, no podľa sťažovateľa obhliadkou na
mieste nebolo možné objasňovať otázku, či kúpa bola alebo nebola zabezpečovaná
prostredníctvom sprostredkovateľa. Samotná obhliadka pre rozhodnutie vo veci nemala
žiadny význam. Účastníci miestneho zisťovania však poskytovali správcovi dane informácie,
ktoré sa ukázali ako rozhodujúce pre posúdenie sprostredkovania a veci samej. Konkrétne
išlo informácie, kto zabezpečoval kúpu, u koho, s kým jednal, ak bola kúpa zabezpečovaná
prostredníctvom sprostredkovateľa, kto bol sprostredkovateľom, s kým jednal, a či nebola
aj týmto spoločnostiam fakturovaná sprostredkovateľská odmena, atď. Bez ohľadu na to,
že správca dane tento úkon označil miestnym zisťovaním, tieto osoby oznamovali správcovi
dane konkrétne poznatky vzťahujúce sa k sťažovateľovi v postavení kontrolovaného
daňového subjektu, ich výsluch bol vykonávaný za účelom získania takýchto poznatkov
a v skutočnosti išlo o svedkov a o svedecké výpovede. ...
Nie je pravdou tvrdenie odvolacieho súdu, že vyjadrenia žalobcu v žalobe
sú všeobecné, spočívajú vo výpočte údajných procesných pochybení správcu dane
a žalovaného... Sťažovateľ v zmysle ustanovenia § 249 ods. 2 O. s. p. v žalobe jednoznačne
a konkrétne za dôvod nezákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu označil postup
správcu dane, ktorým došlo k porušeniu jeho zákonného práva klásť svedkom otázky pri
ústnom pojednávaní podľa § 15 ods. 5 písm. e) zákona č. 511/1992 Zb. Týmto postupom
správca dane poškodil sťažovateľa na jeho právach počas daňového dokazovania
s priamym dopadom na hmotnoprávne posúdenie veci a na zákonnosť prijatých
rozhodnutí...
Sťažovateľ dáva do pozornosti Ústavnému súdu SR, že s účinnosťou od 1. januára
2012 zákon č. 511/1992 Zb. bol zrušený a nahradený zákonom č. 563/2009 Z. z. o správe
daní (ďalej len „Daňový poriadok“). Ustanovenie § 15 ods. 5 písm. e) zákona č. 511/1992
Zb. bolo bez zmeny premietnuté do ustanovenia § 45 ods. 1 písm. e) Daňového poriadku.
Navyše zákonom č. 440/2012 Z. z. s účinnosťou od 1. januára 2013 bolo doplnené
ustanovenie § 25 Daňového poriadku o ods. 4... Uvedená novela Daňového poriadku je
dôkazom o tom, že v práve daňového subjektu klásť svedkom otázky ide o jedno
z najzávažnejších procesných oprávnení daňového subjektu a daňový subjekt nesmie byť
v ktorejkoľvek fáze správy daní zbavený, či obmedzený v uplatnení svojich procesných práv
(porovnaj I. ÚS 269/05).»
V sťažnosti doručenej ústavnému súdu 20. novembra 2015 sťažovateľ poukazuje
na to, že daňový úrad dodatočnými platobnými výmermi z 13. novembra 2009 neuznal
sťažovateľovi odpočítanie dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) z faktúr od deviatich
sprostredkovateľov za sprostredkovanie predaja autobusov a automobilov z dôvodu,
že nepreukázal, že sprostredkovania boli uskutočnené.
Proti týmto dodatočným platobným výmerom podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom
rozhodlo daňové riaditeľstvo rozhodnutiami z 5. marca 2010 tak, že ich potvrdilo.
Proti rozhodnutiam daňového riaditeľstva podal sťažovateľ krajskému súdu žalobu,
ktorou žiadal preskúmať zákonnosť predmetných rozhodnutí. O žalobe rozhodol krajský súd
rozsudkom č. k. 7 S 8655/2010-122 zo 6. novembra 2013 tak, že ju zamietol.
Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie. Následne sťažovateľ
podaním zo 14. mája 2014 žiadal, aby najvyšší súd podal žiadosť Súdnemu dvoru Európskej
únie (ďalej aj „SD EÚ“) o prejudiciálnej otázke. Najvyšší súd vo veci rozhodol napadnutým
rozsudkom z 26. augusta 2015 tak, že rozsudok krajského súdu potvrdil.
Sťažovateľ namieta porušenie označených práv podľa ústavy a dohovoru
napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu z 26. augusta 2015 na zhodnom skutkovom
základe ako v sťažnosti doručenej ústavnému súdu 23. mája 2014, t. j. že daňový úrad
dospel k záveru o neuznaní odpočtu DPH na základe výsledkov miestnych zisťovaní,
pričom z hľadiska obsahu zisťovaných skutočností išlo v skutočnosti o výsluch svedkov.
Podľa sťažovateľa daňový úrad mu svojím procesným postupom odňal právo klásť
svedkom otázky na ústnom pojednávaní podľa § 15 ods. 5 písm. e) zákona č. 511/1992 Zb.
Argumentácia sťažovateľa v tomto smere v oboch sťažnostiach je takmer identická.
Sťažovateľ v tejto sťažnosti tiež uvádza:
«Z obsahu spisu je zrejmé, že miestne zisťovanie bolo obmedzené na obhliadku
listinných dôkazov u odberateľov (kúpne zmluvy, odberateľské faktúry, rámcové zmluvy,
atď.), ako aj u sprostredkovateľov (zmluvy, dohody o vyplatení provízií, účtovníctvo, atď.).
Správne orgány a ani súd však nikde neuvádzajú, akú výpovednú schopnosť pre účely
zistenia sprostredkovania prisudzujú dokladom obhliadnutým pri miestnom zisťovaní.
Z rozsudku vyplýva, že z „miestneho zisťovania“ jedinú a rozhodujúcu hodnotu závažnosti
pre rozhodnutie vo veci samej mali len „vysvetlenia smerujúce k zisteniu, či ku kúpe
autobusov alebo vozidiel došlo prostredníctvom sprostredkovateľa“.
... Argument žalobcu rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Sžf/28,32,33,34/2011
krajský súd odmietol s tým, že toto rozhodnutie sa vo svojom závere odvoláva na rozsudky
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sžf/81/2008, 5 Sžf/5/2009, 3 Sžf/35/2009 a z obsahu týchto
rozsudkov vyplýva, že skutkové aj právne okolnosti v týchto veciach nekorešpondujú
s týmito okolnosťami vo veci sp. zn. 6 Sžf/28, 32, 33, 34/2011, ani v posudzovanej veci.
Takýto záver krajského súdu popiera základné pravidlá formálnej a právnej logiky, pretože
ak Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 6 Sžf/28, 32, 33, 34/2011 uvádza, že nezistil žiaden
relevantný dôvod (napríklad zásadná zmena právneho prostredia, zistenie odlišného
skutkového stavu alebo prijatie protichodného zjednocovacieho stanoviska), aby sa odchýlil
od judikatúry najvyššieho súdu (rozsudok sp. zn. 3 Sžf/81/2008, 5 Sžf/5/2009,
3 Sžf/35/2009), potom skutkové aj právne okolnosti v týchto veciach musia spolu
korešpondovať.
Za dostatočne precízny argument k tomu, aby sa krajský súd odchýlil od skorších
rozhodnutí Najvyššieho súdu SR v skutkovo i právne obdobnej veci nepostačuje len
tvrdenie, že rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Sžf/28, 32, 33, 34/2011 sa odvoláva na
rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sžf/81/2008, 5 Sžf/5/2009, 3 Sžf/35/2009 a podľa
krajského súdu z obsahu týchto rozsudkov vyplýva, že skutkové aj právne okolnosti v týchto
veciach nekorešpondujú s týmito okolnosťami vo veci sp. zn. 6 Sžf/28, 32, 33, 34/2011, ani
v posudzovanej veci... krajský súd mal dostatočne podrobne a jednoznačne uviesť v čom je
skutkový a právny stav sťažovateľa natoľko rozdielny, že tieto rozsudky nemožno aplikovať.
Z jeho rozsudku vôbec nie je zrejmé, na základe čoho a akých úvah súd k uvedenému záveru
dospel... Ratio decidendi z uvedeného rozsudku, ako aj z rozsudkov na ktoré sa Najvyšší súd
SR odvoláva je to, že dôsledkom takého postupu správnych orgánov je porušenie práva
klásť svedkom otázky podľa ustanovenia § 15 ods. 5 písm. e) zákona č. 511/1992 Zb...
Sťažovateľ uvádza, že Najvyšší súd SR značný rozsah odôvodnenia venuje otázkam,
ktoré žalobca v odvolaní a ani nikde inde nenamietal a dotvárajú celkový obraz
o charaktere súdneho konania. Najvyšší súd SR uvádza, že žalobca namietal arbitrárnosť
rozsudku krajského súdu... Sťažovateľ uvádza, že v odvolaní proti rozsudku Krajského súdu
v Košiciach 7 S/8655/2010-122 zo 06. 11. 2013 arbitrárnosť nenamietal... Uvedené
skutočnosti sú dôkazom, že Najvyšší súd SR nevenoval predmetu sporu požadovanú
pozornosť, odôvodnenie rozsudku je zmätočné, rozporné, nepresvedčivé a je samo osebe
dôkazom toho, že súd sťažovateľovi poskytol len formálnu právnu ochranu.»
Podľa sťažovateľa napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu z 26. augusta 2015 bolo
porušené základné právo na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy. Sťažovateľ
uvádza, že podaním zo 14. mája 2014 žiadal najvyšší súd o podanie žiadosti Súdnemu dvoru
Európskej únie o prejudiciálnej otázke. Následne poukazuje na odôvodnenie napadnutého
rozsudku najvyššieho súdu z 26. augusta 2015.
Sťažovateľ poukazuje na čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a tiež
na vymedzenie podmienok, za ktorých súd nie je povinný položiť prejudiciálnu otázku.
Sťažovateľ v tejto súvislosti uvádza:
«Súdny dvor EÚ napriek uvedenému definoval tri situácie, za ktorých súdny orgán,
proti rozhodnutiam ktorého podľa vnútroštátneho práva nemožno podať opravný
prostriedok, nie je povinný položiť prejudiciálnu otázku. Tieto situácie sú opísané rozsudku
Súdneho dvora EÚ vo veci 283/81 Cilfit:
- ak otázka nie je relevantná, t. j., v prípadoch, keď odpoveď na ňu nemôže mať bez
ohľadu na to, aká by bola, žiadny vplyv na výsledok sporu,
- ak je vzniknutá otázka vecne zhodná s otázkou, o ktorej sa už rozhodlo
v prejudiciálnom konaní v analogickom prípade, alebo ak sporná právna otázka už bola
vyriešená ustálenou judikatúrou Súdneho dvora bez ohľadu na povahu konania, z ktorého
vzišla táto judikatúra, dokonca aj v prípade, keď otázky nie sú úplne zhodné (uplatnenie
teórie „act écklairé“)
- ak je správne uplatňovanie práva Spoločenstva také jednoznačné, že nepripúšťa
nijaké rozumné pochybnosti, skôr, než vnútroštátny súdny orgán dospeje k záveru
o existencii takejto situácie, musí byť presvedčený o tom, že táto jednoznačnosť sa bude
rovnako javiť tak súdnym orgánom ostatných členských štátov, ako aj Súdnemu dvoru.
Existenciu tejto situácie treba posúdiť so zreteľom na vlastnosti práva Spoločenstva,
osobitné ťažkosti, ktoré predstavuje jeho výklad a riziko rozdielov v judikatúre vo vnútri
Únie (uplatnenie teórie „acte clair“)
Z uvedeného je zrejmé, že Najvyšší súd SR mohol nepredloženie prejudiciálnej otázky
odôvodniť len tým, že otázka nie je relevantná, vzniknutá otázka vecne zhodná s otázkou,
o ktorej sa už rozhodlo v prejudiciálnom konaní v analogickom prípade (uplatnenie teórie
„act écklairé“) alebo správne uplatňovanie práva Spoločenstva je také jednoznačné,
že nepripúšťa nijaké rozumné pochybnosti (uplatnenie teórie „acte clair“). Tejto
požiadavke nezodpovedá všeobecné konštatovanie súdu, že návrh nebol opodstatnený,
právne normy boli aplikované v prejednávanom prípade správne a nevznikli reálne
pochybnosti o ich jasnosti a spôsobe uplatňovania. Sťažovateľ sa domnieva, že Najvyšší súd
SR v tvrdení, že v prejednávanom prípade nevznikli reálne pochybnosti o jasnosti a spôsobe
uplatňovania nemal na mysli správne uplatňovanie práva Spoločenstva (uplatnenie teórie
„acte clair“). Ak Najvyšší súd SR v danom tvrdení, mal na mysli právne normy Slovenskej
republiky, potom tento záver Najvyššieho súdu SR je vnútorne rozporný a zjavne protirečivý
so záverom krajského súdu s ktorým sa Najvyšší súd SR stotožnil Ak podľa názoru krajského
súdu rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Sžf/28, 32, 33, 34/2011 nekorešponduje
s rozsudkami Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sžf/81/2008, 5 Sžf/5/2009, 3 Sžf/35/2009,
na ktoré sa súd priamo v rozsudku odvoláva, potom uvedené samé osebe je dôkazom,
že v prejednávanom prípade vznikli reálne pochybnosti o jasnosti právnej normy
a o spôsobe jej uplatňovania.»
V sťažnosti doručenej ústavnému súdu 20. novembra 2015 sa sťažovateľ domáha,
aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„... Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 2 Sžf/20/2014, 2 Sžf/2-8/2015 z 26. 08. 2015
porušil základné právo sťažovateľa... na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
a ods. 2 Ústavy SR... základné právo sťažovateľa... na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1
Ústavy SR... základné právo sťažovateľa... na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru...
... Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Sžf/20/2014, 2 Sžf/2-8/2015 z 26. 08. 2015
sa zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.
... Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia... spolu 2 847,77 €.“
Ústavný súd na neverejnom zasadnutí pléna 9. decembra 2015 prerokoval sťažnosti
sťažovateľa vedené pod sp. zn. Rvp 6093/2014 a sp. zn. Rvp 15233/2015 a uznesením č. k.
PLs. ÚS 9/2015-8 ich spojil na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu
štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu, resp. jeho rozhodnutím a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I.
ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy
napadnutými rozsudkami najvyššieho súdu
Najvyšší súd napadnutým rozsudkom z 19. marca 2014 potvrdil rozsudok krajského
súdu č. k. 6 S 11656/2010-129 z 22. novembra 2012, ktorým krajský súd zamietol žalobu
sťažovateľa o preskúmanie rozhodnutia daňového riaditeľstva z 5. marca 2010.
Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku z 19. marca 2014 poukázal
na rozsudok krajského súdu z 22. novembra 2012, ktorý v odvolacom konaní preskúmaval,
na odvolaciu argumentáciu sťažovateľa a na vyjadrenie právneho nástupcu daňového
riaditeľstva (Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky, pozn.). Uviedol relevantné
ustanovenia zákona č. 511/1992 Zb. a následne uviedol tieto právne závery:
„V predmetnom prípade sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného
a správcu dane v podstate z dôvodu, že v konaní pred správnymi orgánmi boli natoľko
porušené procesné práva žalobcu, že tieto majú vplyv na zákonnosť predmetných
rozhodnutí a namietal arbitrárnosť rozsudku krajského súdu z dôvodu, že krajský súd sa
nevysporiadal so všetkými námietkami uvádzanými v žalobe.
... najvyšší súd konštatuje, že napadnutý rozsudok krajského súdu je riadne
odôvodnený, nie je arbitrárny a nesignalizuje možnosť porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.
Úvaha krajského súdu, ktorá vychádza z konkrétnych faktov je logická, a preto aj legitímna
a žiadne znaky arbitrárnosti nevykazuje. ...
Pokiaľ ide o vecné námietky uvádzané v odvolaní, Najvyšší súd Slovenskej republiky
nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych
záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v
odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné východiská
pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s rozsudkom krajského súdu
stotožňuje v celom rozsahu a na zdôraznenie jeho správnosti považuje za vhodné doplniť
nasledovné: žalobca v podstatnej časti odvolania uvádza námietky, ktoré sú totožné s tými,
ktoré žalobca uvádzal už v žalobe a týkajú sa procesného postupu žalovaného, ktoré
žalobca opätovne kritizuje a tvrdí, že správne orgány tým, že postupovali tak, ako
postupovali, vážne zasiahli do jeho procesných práv, ktoré mu zákon priznáva. Neušlo
pritom pozornosti odvolacieho súdu, že vyjadrenia žalobcu v žalobe sú všeobecné,
spočívajú vo výpočte údajných procesných pochybení správcu dane a žalovaného, pričom
žalobca neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti vyvracajúce zistenia správcu dane,
neuviedol, aké rozpory bolo potrebné odstraňovať a ako tieto mali vplývať na zistenie
skutkového stavu správcom dane.
V odvolaní poukazuje na to, že správca dane prijal záver, že sprostredkovanie nebolo
uskutočnené, na základe nejednoznačných výpovedí a že sa nepokúsil odstrániť rozpory,
avšak opätovne nie je zrejmé, aké následky mali tieto údajné nedostatky mať. Zároveň
okrem týchto opakovane všeobecných tvrdení uvádza aj nesúlad medzi konkrétnymi
faktúrami, ktoré boli a mali byť predložené k niektorým údajne uskutočneným obchodom.
Odvolací súd pripomína, že tieto konkrétne faktúry napadol žalobca až v odvolaní
voči druhému rozsudku krajského súdu, pričom ako sám uvádza, mal o nich vedomosť
už v konaní pred správnymi orgánmi, keďže ich uviedol už vo svojom vyjadrení k Protokolu,
preto v zmysle § 205a OSP tieto nemôžu byť odvolacím dôvodom a z hľadiska
preskúmavania rozsudku krajského súdu sú irelevantné. ...
Skutočnosti, ktorými žalobca v odvolaní spochybňuje predmetné rozhodnutie
krajského súdu neboli zistené v odvolacom konaní. Tieto boli totožné s námietkami, ktoré
žalobca namietal už v prvostupňovom konaní a s ktorými sa krajský súd náležite
vysporiadal.
Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolaniu žalobcu
nevyhovel a s prihliadnutím na všetky individuálne okolnosti daného prípadu rozsudok
Krajského súdu v Košiciach ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdil.“
Ústavný súd pri preskúmavaní napadnutého rozsudku najvyššieho súdu
z 19. marca 2014 ako odvolacieho súdu vychádzal zo svojho ustáleného právneho názoru,
podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno
posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové
a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor
zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov
(tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného
súdneho konania (IV. ÚS 350/09).
Ústavný súd preto (napriek tomu, že sa sťažovateľ nedomáha vyslovenia porušenia
v sťažnosti označených práv relevantným rozhodnutím krajského súdu) preskúmal
aj rozsudok krajského súdu č. k. 6 S 11656/2010-129 z 22. novembra 2012, ktorým tento
zamietol žalobu sťažovateľa. Krajský súd v rozsudku z 22. novembra 2012 uviedol:
«Vzhľadom k tomu, že žalobca vo svojom návrhu nenamietal výšku vyrubeného
rozdielu dane z príjmov fyzických osôb ani skutkový stav veci súd sa zaoberal námietkami
týkajúcimi sa procesného postupu správcu dane, voči ktorému žalobca námietky uviedol.
Žalobca uviedol, že počas daňovej kontroly došlo k závažnému porušovaniu procesného
postupu, ktoré bolo takého rozsahu, že malo podstatný hmotno-právny dopad na zistenie
základu dane a vyrubenú daň. Žalobca namieta, že správca dane „zneužil“ ako dôkazný
prostriedok úkon miestneho zisťovania namiesto ústneho pojednávania so svedkami, a tým
znemožnil žalobcovi klásť svedkom otázky. Ďalej uviedol, že zo strany správcu dane sa malo
jednať o simulované právne úkony, ktoré boli formálne upravené tak, aby zastierali
skutočný obsah iného právneho úkonu, ktorým bolo ústne pojednávanie so svedkami.
Žalobca ďalej namietal neúplnosť dokazovania, pričom namietal, že za úplnosť
dokazovania bez ohľadu na dôkazné bremeno zodpovedá výlučne len správca dane. ...
Na základe citovaných zákonných ustanovení ako aj skutkových okolností, ktoré boli
súdu preukázané z administratívneho spisu je nespochybniteľné, že žalovaný pri vykonávaní
daňovej kontroly týkajúcej sa dani z príjmov právnickej osoby postupoval v súlade
so zákonom.
Súd poznamenáva, že v súlade s vyššie citovaným ustanovením § 29 zákon o správe
daní a poplatkov je v kompetencii správcu dane, pri aplikovaní základných zásad daňového
konania, určiť spôsob dokazovania. Správca dane si v tomto prípade zvolil inštitút
miestneho zisťovania. Preto dožiadaním podľa § 16 zákona o správe daní a poplatkov
požiadal príslušných správcov dane, aby využitím vyššie spomenutého inštitútu miestneho
zisťovania preverili doklady skutočnosti týkajúce sa iba deklarovaných sprostredkovaní
u jednotlivých miestneho zisťovania a požadoval od dotknutých strán iba vysvetlenie akým
spôsobom došlo ku kúpe autobusov (cez sprostredkovateľa, resp. priamo). Z obsahu
dožiadania správcu dane ani z obsahu zápisníc o miestnom zisťovaní nevyplýva, že by
správca dane úmyselne dožiadaním o mieste zisťovanie chcel tento úkon zameniť
s výsluchom svedka, lebo daňový subjekt s odberateľom uzavrel iba kúpnu zmluvu a či pred
uzavretím kúpnej zmluvy odberateľa jednal resp. mu sprostredkoval kúpu autobusov niekto
iný vie len odberateľ a len on sa mohol k tomu vyjadriť. Z vyjadrení odberateľov autobusov
vyplýva, že kúpu autobusov dojednali a kúpnu zmluvu uzavreli priamo so zástupcom
žalobcu bez sprostredkovateľa. Že v rámci vykonávania nešlo o úmyselnú simuláciu s iným
úkonom (t. j. ústnym pojednávaním) svedčí okrem iného aj to, že zápisnice z miestneho
zisťovania nemajú znaky zápisníc z vypočutia svedka. Ak sa miestne zisťovanie chápe ako
určitý druh ohliadky, pri ktorej správca dane vlastným pozorovaním zisťuje, preveruje
alebo objasňuje skutočnosti relevantné pre zákonný a efektívny výkon správy daní, potom je
logické, že pri objasňovaní skutočností je potrebné aj vyjadrenie daňového subjektu,
u ktorého sa miestne zisťovanie vykonáva, tak ako to predpokladá vyššie citované
ustanovenie § 14 ods. 5 zákona o správe daní a poplatkov. Preto súd námietku o simulácii
úkonu − miestne zisťovanie považuje za nedôvodnú.
K spochybňovanej úplnosti dokazovania zo strany správcu dane súd poznamenáva,
že z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že správca dane vykonal v rámci daňovej
kontroly rozsiahle dokazovanie, ktoré uskutočnil aj v spolupráci s inými daňovými úradmi
a až na základe takto vykonanej kontroly dospel k záveru, že žalobca nepreukázal,
že deklarované sprostredkovanie bolo aj reálne uskutočnené. Zákon o správe daní
a poplatkov vo viacerých svojich ustanoveniach stanovuje, že dôkazné bremeno v daňovom
konaní leží na strane daňového subjektu (§ 15 ods. 6, § 29 ods. 8 a pod.). Žalobca
k predmetným faktúram ako aj zisteniam správcu dane neuviedol žiadne konkrétne
skutočnosti vyvracajúce zistenia správcu dane. Žalobca si nesprávne vykladá ustanovenie
§ 29 ods. 8 zákona o správe daní a poplatkov, keď nahrádza svoju zákonnú dôkaznú
povinnosť ako daňového subjektu v daňovom konaní, právom požadovať od správcu dane,
aby tento prevzal jeho aktívnu úlohu pri preukazovaní skutočnosti, že reálne došlo
k uskutočneniu sprostredkovateľskej činnosti. Preto súd námietku o nie dostatočnom zistení
skutkového stavu považuje za nedôvodnú.»
Najvyšší súd napadnutým rozsudkom z 26. augusta 2015 potvrdil rozsudok krajského
súdu č. k. 7 S 8655/2010-122 zo 6. novembra 2013, ktorým krajský súd zamietol žalobu
sťažovateľa o preskúmanie rozhodnutí daňového riaditeľstva z 5. marca 2010.
V napadnutom rozsudku z 26. augusta 2015 najvyšší súd poukázal na preskúmavaný
rozsudok krajského súdu, na obsah odvolania sťažovateľa a na vyjadrenie právneho
nástupcu daňového riaditeľstva a následne uviedol:
«V predmetných prípadoch sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutí žalovaného
a správcu dane v podstate z dôvodu, že v konaní pred správnymi orgánmi boli natoľko
porušené procesné práva žalobcu, že tieto mali vplyv na zákonnosť predmetných
rozhodnutí. Namietal arbitrárnosť rozsudku krajského súdu z dôvodu, že krajský súd sa
nevysporiadal so všetkými námietkami uvádzanými v žalobe.
... najvyšší súd konštatuje, že napadnutý rozsudok krajského súdu je riadne
odôvodnený, nie je arbitrárny a nesignalizuje možnosť porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.
Úvaha krajského súdu, ktorá vychádza z konkrétnych faktov je logická, a preto aj legitímna
a žiadne znaky arbitrárnosti nevykazuje.
... podľa názoru odvolacieho súdu nedošlo k porušeniu práva žalobcu na prístup
k súdu a nebola mu ani odňatá možnosť konať pred súdom.
Pokiaľ ide o vecné námietky uvádzané v odvolaní, Najvyšší súd Slovenskej republiky
nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych
záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v
odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné východiská
pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s rozsudkom krajského súdu
stotožnil v celom rozsahu a na zdôraznenie jeho správnosti považuje za vhodné doplniť
nasledovné: žalobca v podstatnej časti odvolania uvádza námietky, ktoré sú totožné s tými,
ktoré uvádzal už v žalobe a týkajú sa procesného postupu žalovaného, ktoré žalobca
opätovne kritizuje a tvrdí, že správne orgány tým, že postupovali tak, ako postupovali, vážne
zasiahli do jeho procesných práv, ktoré mu zákon priznáva. K tomu najvyšší súd len
podotýka, že vyjadrenia žalobcu sú všeobecné, spočívajú vo výpočte údajných procesných
pochybení správcu dane a žalovaného, pričom žalobca neuviedol žiadne konkrétne
skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé vyvrátiť zistenia správcu dane a ani neuviedol, aké
rozpory bolo potrebné odstraňovať a ako by tieto boli spôsobilé ovplyvniť zistenie
skutkového stavu správcom dane.
V odvolaní poukazuje na to, že správca dane prijal na základe nejednoznačných
výpovedí záver, že sprostredkovanie nebolo uskutočnené a že sa nepokúsil odstrániť
rozpory, avšak opätovne nie je zrejmé, aké následky mali tieto údajné nedostatky mať. ...
Pokiaľ ide o návrh žalobcu na podanie žiadosti Súdnemu dvoru Európskej únie
o rozhodnutie o prejudiciálnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy, najvyšší súd tomuto
návrhu nevyhovel, nakoľko nebol opodstatnený. Skutočnosť, že žalobca nesúhlasí
s aplikovaním právnych noriem správnym orgánom a následne aj súdom ešte neznamená,
že vo veci je daná potreba stanovenia hraníc aplikácie komunitárneho práva a jeho
výkladu. Ako sa to uvádza, právne normy boli aplikované v prejednávanom prípade správne
a nevznikli reálne pochybnosti o ich jasnosti a spôsobe uplatňovania.“
Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolaniu žalobcu
nevyhovel a s prihliadnutím na všetky individuálne okolnosti daného prípadu rozsudok
Krajského súdu v Košiciach ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdil.»
Vychádzajúc z už citovaného právneho názoru, že prvostupňové konanie a odvolacie
konanie tvoria jeden celok a je potrebné spoločne posudzovať odôvodnenia rozhodnutí súdu
prvého stupňa a odvolacieho súdu, ústavný súd preskúmal odôvodnenie rozsudku krajského
súdu č. k. 7 S 8655/2010-122 zo 6. novembra 2013, ktorým zamietol žalobu sťažovateľa
o preskúmanie rozhodnutí daňového riaditeľstva.
V rozsudku zo 6. novembra 2013 krajský súd po zhrnutí priebehu prerokúvanej veci
uviedol tieto právne závery:
„Z obsahu administratívneho spisu súd zistil, že na základe oznámenia o výkone
daňovej kontroly zo dňa 13. 11. 2008 č. 696/330/72326/2008/Juri bola u žalobcu, ako
u daňového subjektu vykonaná daňová kontrola, predmetom ktorej bola okrem iného DPH
podľa zák. č. 222/2004 Z. z. o DPH v znení neskorších predpisov za zdaňovacie obdobie
január − december 2007, pričom táto bola na základe žiadosti správcu dane Daňovým
riaditeľstvom SR predĺžená do 04. 05. 2009. O výsledku zistenia z tejto daňovej kontroly
vyhotovil správca dane dňa 13. 10. 2010 pod č. 696/330/66242/2009/Juri protokol a dňa
01. 11. 2009 dodatok k protokolu, ktorý bol s daňovým subjektom prerokovaný dňa
03. 11. 2009.
Súčasťou administratívneho spisu sú listinné dôkazy tak, ako boli špecifikované
v jednotlivých napadnutých rozhodnutiach, t. j. zmluvy o sprostredkovaní, rámcové zmluvy
o poskytovaní služieb, dohody o vyplatení provízie, príslušné faktúry, a tiež jednotlivé
dožiadania, odpovede na dožiadania s prílohami, ktoré okrem iného tvorili aj zápisnice
o miestnom zisťovaní, resp. o ústnom pojednávaní, o výsluchu svedkov a pod. ...
Súd preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutia Daňového riaditeľstva SR
i správneho orgánu prvého stupňa a tiež konanie, ktoré ich vydaniu predchádzalo
v medziach podanej žaloby a dospel k záveru, že tieto rozhodnutia boli vydané v súlade
s platnou právnou úpravou. Tieto zodpovedajú zákonu aj po ich formálnej stránke. Správne
orgány dostatočne zistili skutkový stav veci a z neho vyvodili aj správny právny záver.
Žalovaný sa dostatočným spôsobom vysporiadal so všetkými námietkami vznesenými
žalobcom v podanom odvolaní, ako to vyplýva z odôvodnenia preskúmavaných rozhodnutí
odvolacieho orgánu.
V danom prípade bolo úlohou súdu vyhodnotiť opodstatnenosť žalobných námietok
žalobcu, týkajúcich sa procesného postupu správcu dane. Žalobca namietal, že správca
dane zneužil inštitút miestneho zisťovania, ktorým v podstate zastrel dôkaz výsluchom
svedkov, čím mu ako účastníkovi správneho konania znemožnil klásť svedkom otázky a vyžiť
v tejto súvislosti všetky jeho procesné oprávnenia. Zo strany správcu dane malo ísť
o simulované právne úkony, ktoré boli formálne upravené tak, aby zastierali skutočný obsah
právneho úkonu, ktorým bolo pojednávanie so svedkami. Takýto jeho postup mal podstatný
hmotnoprávny dopad na zistenie základu dane a vyrubenú daň. Namietal tiež neúplnosť
dokazovania s konštatovaním, že za úplnosť dokazovania bez ohľadu na dôkaznú povinnosť
zodpovedá výlučne iba správca dane.
V zmysle citovaného ust. § 29 zákona o správe daní a poplatkov dôkazné bremeno
v daňovom konaní spočíva na daňovom subjekte. Jeho povinnosťou je najmä preukázať,
že skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a údaje uvedené v daňovom
priznaní sú úplné a správne. Úlohou správcu je na základe daňovej kontroly zistiť
a objasniť všetky skutočnosti uvedené daňovým subjektom v daňovom priznaní, aby správne
určil daňovú povinnosť. Dokazovanie je teda procesný postup, ktorý slúži na získanie
poznatkov správcu dane. dostupných podkladov. V tejto súvislosti je potrebné poukázať
na to je v kompetencii správcu dane pri aplikovaní základných zásad daňového konania
učiť spôsob dokazovania.
V danom prípade správca dane za účelom preverenia si žalobcom dokladmi
deklarovaných skutočností týkajúcich sa sprostredkovania dožiadaním podľa § 16
citovaného zákona požiadal príslušných správcov dane jednotlivých sprostredkovateľov,
resp. odberateľov o preverenie týchto konkrétnych dokladov a skutočností. Tieto využitím
inštitútu miestneho zisťovania v zmysle cit. § 14 zákona o správe daní a poplatkov
požadovali od dotknutých strán vysvetlenia smerujúce k zisteniu, či ku kúpe autobusov,
resp. vozidiel zn. Iveco došlo prostredníctvom sprostredkovateľa. Ako to vyplýva z
jednotlivých zápisníc z miestneho zisťovania, resp. ústneho pojednávania, dožiadaní
správcovia dane požadovali uvedené informácie od konateľov, resp. štatutárnych zástupcov
týchto subjektov, pretože iba títo boli oprávnení konať v mene uvedených právnických osôb.
Jednotlivé zápisnice o miestnom zisťovaní, resp. ústnom pojednávaní nevykazujú znaky
zápisníc o výsluchu svedkov, rovnako ako ani z dožiadaní správcu dane nevyplýva, žeby
tieto informácie požadoval získať výsluchom svedkov, konkrétnych fyzických osôb. Ak sa
miestne zisťovanie chápe ako určitý druh obhliadky, pri ktorej správca dane vlastným
pozorovaním zisťuje, preveruje alebo objasňuje skutočnosti relevantné pre zákonný a
efektívny výkon správy daní, logické je, že sa od daňového subjektu, u ktorého sa miestne
zisťovanie vykonáva, požaduje jeho vyjadrenie, tak, ako to predpokladá aj ust. § 14 ods. 5
zákona o správe daní a poplatkov. Vychádzajúc z uvedeného súd túto námietku žalobcu
považuje za neopodstatnenú.
Žalobca v tejto súvislosti v doplnení žaloby poukázal na cit. rozsudok NS SR zo dňa
20. 06. 2012, sp. zn. 6 Sžf/28,32,33,34/2011, ktorý žiadal aplikovať aj na predmetnú vec,
z ktorého vyplýva, že ak sa má fyzická osoba v daňovom konaní vyjadriť k dôležitým
okolnostiam týkajúcim sa iných osôb, ktoré sú jej známe, jedná sa o výsluch svedka, pričom
skutkové v tejto veci boli obdobné ako v posudzovanej veci. Toto rozhodnutie sa však
vo svojom závere odvoláva na judikatúru − rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn.
3 Sžf/81/2008, 5 Sžf/5/2009, 3 Sžf/35/2009, z obsahu ktorých podľa názoru súdu vyplýva,
že skutkové aj právne okolnosti v týchto veciach nekorešpondujú s týmito okolnosťami
vo veci sp. zn. 6 Sžf/28,32,33,34/2011, ani v posudzovanej veci. V týchto rozhodnutiach
bol totiž za procesné pochybenie správcu dane považovaný jeho postup v súvislosti
s vyhodnotením vyjadrenia fyzickej osoby ako konateľa preverovanej spoločnosti, ktorý
konateľom v čase uskutočnenia zdaniteľného plnenia ani výkonu daňovej kontroly už nebol,
pričom za dôkaz bolo považované jeho vyjadrenie, zrealizované v rámci výsluchu pred
orgánmi činnými v trestnom konaní, pri ktorom žalobca ako kontrolovaný daňový subjekt
nebol prítomný a nebolo mu umožnené tejto osobe ako svedkovi klásť otázky, resp. z obsahu
zápisníc o ústnom pojednávam nebolo zrejmé, či konateľ preverovanej spoločnosti
bol vypočutý ako svedok, resp. ako účastník konania a z obsahu spisu nebolo zrejmé ani to,
či žalobca bol alebo nebol predvolaný k týmto úkonom a či mu bolo umožnené klásť
svedkom, resp. znalcom otázky. Preto súd toto rozhodnutie nepovažoval pri posudzovaní
tejto veci za záväzné.
Podľa názoru súdu v priebehu správneho konania nedošlo k nerešpektovaniu
princípu proporcionality pri uložení lehoty na vyjadrenie žalobcu k výzve správcu dane
zo dňa 10. 06. 2009, pretože táto výzva nebola vydaná podľa § 41 ods. 1 zákona o správe
daní a poplatkov, ako to vyplýva aj z vyjadrenia Žalovaného, preto správca dane nemal ani
dôvod určiť lehotu na vyjadrenie podľa ods. 2 citovaného zákonného ustanovenia.
Predmetné vyjadrenie sa týkalo faktúr a listín, ktoré žalobca sám predložil správcovi dane,
t. j. skutočností, ktoré mu neboli neznáme, pričom tento ani nevyužil svoje oprávnenie
požiadať správcu dane o predĺženie určenej lehoty. Navyše svoje vyjadrenie datované dňom
15. 06. 2009 správcovi dane v určenej lehote predložil a z jeho záveru vyplýva,
že stanovisko v ňom obsiahnuté považuje za postačujúce s tým, že toto vyvráti všetky možné
pochybnosti.
Vychádzajúc z obsahu administratívneho spisu, ktorého originál sa v súčasnej dobe
nachádza na základe odvolania žalobcu vo veci tunajšieho súdu sp. zn. 6 S/11656/2010
na Najvyššom súde SR, správca dane v rámci predmetnej daňovej kontroly aj v spolupráci
s inými daňovými úradmi vykonal rozsiahle dokazovanie, výsledkom ktorého bol záver,
že v konaní nebolo preukázané, že predmetné sporné sprostredkovanie bolo uskutočnené.
Ako to vyplýva z citovaných zákonných ustanovení i § 15 ods. 6 zákona o správe daní
a poplatkov, dôkazné bremeno v daňovom konaní je na daňovom subjekte, ktorý v tomto
prípade bol oboznámený so všetkými dôkazmi, ktoré boli správcom dane použité ako
podklad pre vydanie napadnutých rozhodnutí a ktorý ani na základe výzvy správcu dane
vo svojom vyjadrení k jeho zisteniam a k predmetným faktúram neuviedol žiadne také
konkrétne skutočnosti, ktoré tieto zistenia vyvracali. Súd nepovažuje výklad ust. § 29 ods. 8
zákona o správe daní a poplatkov, prezentovaný žalobcom v žalobe i jeho podaniach
za správny, pretože v jeho zmysle by došlo k nahradeniu jeho zákonnej dôkaznej povinnosti
právom požadovať od správcu dane, aby tento prevzal jeho aktívnu úlohu pri preukazovaní
sporných skutočností, t. j. toho, či k sprostredkovaniu došlo, alebo nie. S poukazom na
uvedené považuje súd aj námietku žalobcu týkajúcu sa nedostatočného zistenia skutkového
stavu za nedôvodnú.“
V súvislosti s namietaným porušením označených práv sťažovateľa podľa ústavy
napadnutými rozsudkami najvyššieho súdu vydanými v správnom súdnictve bolo podľa
názoru ústavného súdu potrebné zohľadniť špecifiká správneho súdnictva, ktorého úlohou
nie je nahradzovať činnosť orgánov verejnej správy, ale len preskúmať „zákonnosť“
rozhodnutí a postupov orgánu verejnej správy, o ktorých fyzická osoba alebo právnická
osoba tvrdí, že boli nezákonné a ukrátili ju na jej právach [§ 247 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) účinného v čase rozhodovania najvyššieho súdu,
pozn.], teda preskúmať to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok
v konkrétnom druhu správneho konania rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-
právne predpisy a v súlade so zákonom rozhodli. Treba vziať preto do úvahy, že správny
súd spravidla nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky
napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy (IV. ÚS 596/2012,
IV. ÚS 585/2014). Vzhľadom na tieto špecifiká správneho súdnictva ústavný súd
posudzoval z tohto aspektu aj dôvodnosť námietok sťažovateľa proti napadnutým
rozsudkom najvyššieho súdu v spojení s rozsudkami krajského súdu.
Vychádzajúc z petitu sťažností, sťažovateľ v sťažnostiach namieta porušenie
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy napadnutými rozsudkami najvyššieho súdu.
Sťažovateľ namieta právny názor daňového úradu, s ktorým sa stotožnil aj najvyšší
súd, že sťažovateľ nepreukázal vynaloženie nákladov za sprostredkovanie. K tomuto
právnemu záveru dospel na základe výsledkov miestnych zisťovaní. Sťažovateľ
argumentuje tým, že uvedený procesný úkon nebol vykonaný v súlade so zákonom, keďže
bol v skutočnosti výsluchom svedkov, vzhľadom na to, že daňový úrad svoj záver založil
predovšetkým na obsahu vysvetlení účastníkov miestneho zisťovania. Daňový úrad takto
svojím procesným postupom odňal sťažovateľovi právo klásť svedkom otázky na ústnom
pojednávaní podľa § 15 ods. 5 písm. e) zákona č. 511/1992 Zb. V prerokúvanom prípade
sa podľa sťažovateľa najvyšší súd odchýlil od svojej predchádzajúcej judikatúry, pričom
tento odklon dostatočne neodôvodnil.
Najvyšší súd v napadnutom rozsudku z 19. marca 2014 poukázal na to, že námietky
sťažovateľa sa týkali výlučne procesného postupu daňového úradu, pričom dospel k záveru,
že tieto námietky sú všeobecné bez reálneho dopadu na úplnosť a správnosť zisteného
skutkového stavu a taktiež na právne závery z tohto skutkového stavu vyvodené
(„..vyjadrenia žalobcu v žalobe sú všeobecné...pričom žalobca neuviedol žiadne konkrétne
skutočnosti vyvracajúce zistenia správcu dane, neuviedol, aké rozpory bolo potrebné
odstraňovať a ako tieto mali vplývať na zistenie skutkového stavu správcom dane.“).
Najvyšší súd odkázal na rozsudok krajského súdu z 22. novembra 2012, ktorý v odôvodnení
uviedol, že vyjadrenie daňového subjektu, u ktorého sa vykonáva miestne zisťovanie,
predpokladá § 14 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb., pričom poukázal na obsah zápisníc
z miestneho zisťovania, v ktorých odberatelia autobusov uviedli, že ich kúpu dojednali
priamo so zástupcom sťažovateľa bez sprostredkovateľa. S poukazom na § 15 ods. 6 a § 29
ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. uviedol, že dôkazné bremeno je na strane daňového subjektu.
Následne – rovnako ako najvyšší súd ‒poukázal na všeobecný charakter sťažovateľových
námietok („... k predmetným faktúram ako aj zisteniam správcu dane neuviedol žiadne
konkrétne skutočnosti vyvracajúce zistenia správcu dane.“). Krajský súd považoval
tiež za relevantné, že sťažovateľ nenamietal vecnú správnosť dodatočného platobného
výmeru („Žalobca v bode 3. žaloby zdôraznil, že nenamieta výšku vyrubeného rozdielu
dane, ani neuvádza v čom správca dane pochybil pri zistení základu dane, ale namieta
predovšetkým procesné pochybenia správcu dane.“).
Najvyšší súd v napadnutom rozsudku z 26. augusta 2015 pred uvedením vlastných
právnych záverov podrobne poukázal na vyjadrenie právneho nástupcu daňového
riaditeľstva, ktorý vo svojom podaní poukázal na obsah zmlúv o sprostredkovaní, z ktorých
„nebolo možné zistiť čas, formy a spôsob činností uvedených v predmetných zmluvách...“ ,
uviedol tiež, že štatutárne orgány odberateľov jednoznačne uviedli, že autobusy, prípadne
vozidlá kupovali bez sprostredkovateľov, pričom vyjadrenia samotných sprostredkovateľov
hodnotil ako nejednoznačné. Poukázal tiež na konkrétne skutočnosti, napr. to, že sťažovateľ
predložil opakovane tie isté faktúry, faktúry nemali rovnaké náležitosti a obsah, boli
uvedení rôzni odberatelia na dodávateľskej a odberateľskej faktúre, aj na základe ktorých
spochybnil hodnovernosť nákladov za sprostredkovanie. Právny nástupca daňového
riaditeľstva vo vyjadrení tiež uviedol, že sťažovateľ mal možnosť oboznámiť sa
s výsledkami miestnych zisťovaní a navrhnúť ďalšie dôkazy na preukázanie
sprostredkovaní, pričom toto svoje právo podľa § 15 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb.
nevyužil. Najvyšší súd následne poukázal na to, že sťažovateľ argumentoval, že v konaní
pred správnymi orgánmi boli natoľko porušené jeho procesné práva, že to malo vplyv
na zákonnosť predmetných rozhodnutí daňového úradu. Najvyšší súd dospel k záveru,
že rozsudok krajského súdu je riadne odôvodnený, a nie je arbitrárny. Dospel tiež k záveru,
že argumentácia sťažovateľa bola všeobecná a nebola spôsobilá spochybniť právne závery
správnych orgánov („vyjadrenia žalobcu sú všeobecné... žalobca neuviedol žiadne
konkrétne skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé vyvrátiť zistenia správcu dane a ani
neuviedol, aké rozpory bolo potrebné odstraňovať a ako by tieto boli spôsobilé ovplyvniť
zistenie skutkového stavu správcom dane. ... nie je zrejmé, aké následky mali tieto údajné
nedostatky mať“.). Krajský súd v rozsudku zo 6. novembra 2013 poukázal na jednotlivé
dodatočné platobné výmery a na skutočnosti z nich vyplývajúce, napr. z vyjadrení
štatutárnych orgánov odberateľov vozidiel, resp. autobusov okrem iného vyplývalo, že kúpu
si zabezpečovali sami a sťažovateľa – dodávateľa kontaktovali priamo, v niektorých
prípadoch došlo k negácii podstatnej črty sprostredkovania ako takého z dôvodu,
že za sprostredkovateľa a odberateľa konala tá istá fyzická osoba (
, pozn.), v niektorých prípadoch sprostredkovateľ
v čase vystavenia faktúry nebol platiteľom DPH ( ), vyskytli
sa nezrovnalosti na faktúrach – sťažovateľ opakovane predložil tú istú faktúru; uvedený
dátum dodania služby (31. december 2007) nekorešpondoval s dátumom, kedy vznikla
daňová povinnosť dodaním služby (27. február 2007) a pod. Krajský súd poukázal aj
na vyjadrenie právneho nástupcu daňového riaditeľstva, podľa ktorého sťažovateľ
„sa nevyjadril k žiadnemu konkrétnemu zisteniu, ani konkrétnym záverom správcu dane“.
Krajský súd následne dospel k záveru, že na preverenie sťažovateľom deklarovaných
skutočností, t. j. či došlo k deklarovaným sprostredkovaniam, daňový úrad prostredníctvom
dožiadaných daňových úradov využil inštitút miestnych zisťovaní. Podľa krajského súdu
zápisnice z miestnych zisťovaní nevykazovali znaky zápisníc o výsluchu svedkov, pričom
vyjadrenie daňového subjektu, u ktorého sa vykonáva miestne zisťovanie, predpokladá § 14
ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. Krajský súd s poukazom na obsah administratívneho spisu
uviedol, že dôkazné bremeno v daňovom konaní je na daňovom subjekte, pričom dospel
k záveru, že sťažovateľ „bol oboznámený so všetkými dôkazmi, ktoré boli správcom dane
použité ako podklad pre vydanie napadnutých rozhodnutí a ktorý ani na základe výzvy
správcu dane vo svojom vyjadrení k jeho zisteniam a k predmetným faktúram neuviedol
žiadne také konkrétne skutočnosti, ktoré tieto zistenia vyvracali“. Výklad § 29 ods. 8 zákona
č. 511/1992 Zb. sťažovateľom nepovažoval za akceptovateľný vzhľadom na to, že „v jeho
zmysle by došlo k nahradeniu jeho zákonnej dôkaznej povinnosti právo požadovať od
správcu dane, aby tento prevzal jeho aktívnu úlohu pri preukazovaní sporných skutočností,
t. j. toho, či k sprostredkovaniu došlo, alebo nie“.
Ústavný súd, vychádzajúc z uvedených skutočností, konštatuje, že právne závery
najvyššieho súdu v napadnutých rozsudkoch nie sú arbitrárne, vychádzajú z ústavne
akceptovateľného výkladu príslušných ustanovení zákona č. 511/1992 Zb., a zároveň
uvedené úvahy tvoria dostatočný podklad pre napadnuté rozsudky, preto tieto
nie sú ani zjavne neodôvodnené. V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že k tomuto
právnemu záveru dospel predovšetkým z dôvodu, že námietky sťažovateľa v sťažnosti a aj
v jeho podaniach (odvolaniach a žalobách) mali len všeobecný charakter. Sťažovateľ
nijakým spôsobom svoju argumentáciu nekonkretizoval, vo svojej argumentácii
sa nezameral na konkrétne zistenia daňového úradu vyplývajúce z dodatočných platobných
výmerov, prípadne zápisníc z miestnych zisťovaní. Rovnako tak nijako neuviedol ako
materiálne relevantným spôsobom sa zasiahlo do ním označených práv podľa ústavy
a dohovoru, t. j. neuviedol také skutočnosti, ktoré by aspoň naznačovali, ako by voľba
svedeckých výpovedí namiesto miestnych zisťovaní bola spôsobilá zvrátiť predmetné
rozhodnutia daňových úradov (dodatočných platobných výmerov), prípadne privodiť pre
neho iné rozhodnutie (pričom on sám nespochybňoval výšku zisteného základu dane
a výšku zisteného rozdielu dane – v prípade napadnutého rozsudku najvyššieho súdu
z 19. marca 2014). Ústavný súd považoval tiež za relevantné, že sťažovateľ mal možnosť
oboznámiť sa s výsledkami miestnych zisťovaní a mal možnosť sa k nim vyjadriť. Ústavný
súd sa stotožňuje aj so záverom najvyššieho súdu v spojení s krajským súdom, že voľba
miestneho zisťovania dožiadanými daňovými úradmi bola ústavne akceptovateľným
postupom. Tento procesný inštitút bol primeraným a akceptovateľným prostriedkom
na objasnenie rozhodujúcich skutočností, daňové úrady zisťovali konkrétne skutočnosti
priamo u príslušných daňových subjektov, preverovali konkrétne zmluvy, zaúčtovanie
jednotlivých faktúr a pod., a zároveň žiadali o vysvetlenie štatutárne orgány, pričom
takýto priebeh miestneho zisťovania vyplýva priamo z príslušných ustanovení zákona
č. 511/1992 Zb. Daňový úrad uviedol konkrétne skutočnosti (napr. nezrovnalosti
na faktúrach, obsah zmlúv o sprostredkovaní a pod.), na základe ktorých dospel k záveru,
že sťažovateľ nepreukázal dostatočne, že k sprostredkovaniam došlo. Z tohto pohľadu
neobstojí námietka sťažovateľa, že rozhodujúce skutočnosti odvodil daňový úrad
predovšetkým z vyjadrení štatutárnych orgánov odberateľov (čím malo ísť podľa neho
o zastretú svedeckú výpoveď).
V súvislosti s týmito závermi ústavný súd poukazuje na právny názor
(II. ÚS 25/2016), podľa ktorého ak by mali byť dôvodom zrušenia rozhodnutia iba formálne
vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné alebo pre účastníka výhodnejšie rozhodnutie, nie je
namieste rozhodnutie zrušiť iba preto, aby sa proces zopakoval a tieto vady odstránili.
Vo svojej stabilizovanej judikatúre ústavný súd tiež uviedol, že posudzuje
spravodlivosť procesu ako celku (napr. m. m. II. ÚS 307/06, IV. ÚS 104/2012,
II. ÚS 372/2012, II. ÚS 373/2012, IV. ÚS 629/2012), preto k vyhoveniu sťažnosti dochádza
zásadne iba v prípadoch, ak dospeje k názoru, že namietané a relevantné procesné
pochybenia zo strany príslušného orgánu verejnej moci umožňujú prijatie záveru, že proces
ako celok bol nespravodlivý a vzhľadom na to aj jeho výsledok môže vyznievať
ako nespravodlivý. Ústavný súd preto nepristupuje k vyhoveniu sťažnosti v prípadoch,
keď zo strany orgánov verejnej moci síce k určitému pochybeniu došlo, avšak jeho intenzita
a existujúca príčinná súvislosť medzi namietaným porušením ústavou garantovaného práva
a jeho dôsledkami na spravodlivosť procesu ako celku nemala podstatný dosah (m. m.
IV. ÚS 320/2011). V tejto súvislosti ústavný súd tiež zdôrazňuje, že nie každé pochybenie
zo strany orgánu verejnej moci má automaticky za následok porušenie ústavou
garantovaného základného práva, v danom prípade predovšetkým základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. V prerokúvanom prípade ústavný súd nemôže
konštatovať nespravodlivosť procesu ako celku, prípadne nespravodlivosť jeho výsledku
v takom rozsahu, aby bolo možné uvažovať o porušení základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Sťažovateľ tiež namieta, že najvyšší súd sa svojím rozhodnutím odchýlil
bez akceptovateľného dôvodu od svojej predchádzajúcej judikatúry, v ktorej vymedzil, kedy
v daňovom konaní ide o aplikáciu inštitútu výsluchu svedka. Sťažovateľ tento argument
s poukazom na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžf 28, 32, 33, 34/2011 uplatnil vo veci
odpočítania DPH. S uvedenou argumentáciou sa najvyšší súd vysporiadal v napadnutom
rozsudku z 26. augusta 2015 len odkazom na rozsudok krajského súdu zo 6. novembra
2013. Krajský súd v predmetnom rozsudku uviedol, že právne závery zo špecifikovaného
rozsudku najvyššieho súdu v prerokúvanej veci nepovažoval za záväzné. Poukázal
na judikatúru, na ktorú sa odvolával najvyšší súd (rozsudky najvyššieho súdu vo veciach
sp. zn. 3 Sžf 81/2008, 5 Sžf 5/2009 a 3 Sžf 35/2009), pričom uviedol, že skutkové a právne
okolnosti v týchto veciach sú odlišné od prerokúvanej veci a od rozsudku sp. zn.
6 Sžf 28, 32, 33, 34/2011. Poukázal na niektoré skutkové okolnosti z uvedených prípadov –
predovšetkým to, že v jednom prípade išlo o výsluch fyzickej osoby, ktorá nebola
konateľom preverovaného daňového subjektu v čase uskutočnenia zdaniteľného plnenia
a ani v čase výkonu daňovej kontroly a za dôkaz slúžilo jej vyjadrenie pred orgánmi
činnými v trestnom konaní a rovnako zo zápisníc o ústnom pojednávaní nebolo zrejmé,
či konateľ preverovanej spoločnosti bol vypočutý ako svedok alebo ako účastník konania
s tým, že žalobca v uvedených veciach nebol upovedomený o výsluchu a nemal možnosť
klásť týmto osobám otázky.
Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že čiastočne možno akceptovať námietku
sťažovateľa, že uvedené odôvodnenie krajského súdu nie je vyčerpávajúce a bez výhrad
presvedčivé, avšak v kontexte s ďalšími okolnosťami prerokúvanej veci (predovšetkým
povahou námietok sťažovateľa a ďalších zistení daňového úradu, s ktorými sťažovateľ ani
v náznakoch nepolemizuje, pozn.), možno toto odôvodnenie stále považovať za ústavne
akceptovateľný podklad pre odklon od citovanej judikatúry najvyššieho súdu.
Pri formulovaní tohto právneho názoru ústavný súd prihliadol na to, že skutkové a právne
okolnosti v rozsudkoch najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 81/2008, sp. zn. 5 Sžf 5/2009
a sp. zn. 3 Sžf 35/2009 boli skutočne odlišné od prerokúvanej veci, pričom tieto odlišnosti
v zásade primerane vyjadril krajský súd v rozsudku zo 6. novembra 2013. Rovnako tak
ústavný súd poukazuje na to, že najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 6 Sžf 28, 32, 33, 34/2011
z 20. júna 2012 sformuloval právny záver, podľa ktorého „ak sa má fyzická osoba
v daňovom konaní vyjadriť k dôležitým okolnostiam týkajúcim sa iných osôb, ktoré sú jej
známe, jedná sa o výsluch svedka“. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že túto právnu
vetu samu osebe bez zohľadnenia skutkových okolností konkrétnej veci nemožno
považovať za dostatočný a vyčerpávajúci podklad pre jednoznačný záver o aplikácii
inštitútu výsluchu svedka, prípadne miestneho zisťovania. Pri súčasnej existencii inštitútu
výsluchu svedka a miestneho zisťovania, ktoré má definičný prvok, ktorý je podobný
výsluchu svedka, a to povinnosť daňového subjektu a tretej osoby poskytnúť súčinnosť
podľa § 14 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb., ktorá, vychádzajúc z textu zákona, najmä zahŕňa
povinnosť podať potrebné vysvetlenia zamestnancovi správcu dane, citovaná právna veta
nemôže byť vnímaná ako vyčerpávajúce a dostatočné vymedzenie rozdielu medzi obidvoma
inštitútmi. Je nevyhnutné, aby všeobecné súdy podporne zohľadnili aj skutkové okolnosti
prerokúvanej veci – predovšetkým ďalšie relevantné skutkové zistenia a povahu
skutočností, ktoré sa majú objasniť v procese dokazovania.
Tento záver sčasti podporuje aj judikatúra najvyššieho súdu, ktorý sa napr.
v rozsudku sp. zn. 5 Sžf 60/2009 z 25. mája 2010 zaoberal spôsobom výkonu miestneho
zisťovania, pričom uviedol: „Právo kontrolovaného daňového subjektu vyplývajúce
mu z ust. § 15 ods. 5 písm. d) zákona o správe daní a poplatkov netreba brať absolútne
v tom zmysle, že daňový subjekt musí byť prítomný pri každom miestnom zisťovaní,
nakoľko relevantné informácie vyplývajúce z miestneho zisťovania podliehajú prejednaniu
s dotknutým daňovým subjektom, pri ktorom má daňový subjekt možnosť v plnej miere
využiť svoje procesné práva vyjadriť sa k zisteniam správcu dane, navrhovať vykonanie
ďalších dôkazov na podporu jeho tvrdení, resp. na vyvrátenie podozrenia o nevierohodnosti
ním predkladaných dôkazov, prípadne klásť otázky tretím osobám zúčastneným
na daňovom konaní.“
A taktiež možno tento prístup identifikovať aj v náleze Ústavného súdu Českej
republiky sp. zn. II. ÚS 232/02 z 29. 10. 2002 (na ktorý poukazuje aj sťažovateľ v sťažnosti,
pozn.). V tomto náleze Ústavný súd Českej republiky uviedol: „Zo žiadneho údaja
protokolu nevyplýva, že by uvedení zamestnanci konali za uvedenú spoločnosť..., a tak
nemožno dospieť k inému záveru, ako že títo boli vypočutí ako svedkovia. V danej situácii
potom je uvedený protokol ako dôkaz nepoužiteľný, keďže spomenuté osoby neboli
poučené v zmysle... § 8 ods. 4 zákona č. 337/1992 Sb. a daňovému subjektu nebolo
umožnené klásť im otázky. K tomu Ústavný súd považuje za potrebné doplniť, že aj keby
spomínané osoby boli vypočuté za daňový subjekt, vznikajú pochybnosti o správnosti
daného postupu, keďže podľa názoru Ústavného súdu je povinnosťou správcu dane riadne
posúdiť, kedy skutočne ide o konanie s daňovým subjektom, ktorý napr. podáva vysvetlenie
v rámci miestneho zisťovania podľa § 15 ods. 5 zákona č. 337/1992 Sb., a kedy vzhľadom
k povahe predmetného konania ide o výsluch svedka v zmysle § 8 citovaného zákona (hoci
tento je súčasne daňovým subjektom, prípadne osobou oprávnenou za nejaký daňový
subjekt konať). Pokiaľ je príslušná osoba vypočúvaná ohľadom dôležitých okolností
v daňovom konaní, ktoré sa týkajú iných osôb, ak sú jej známe (§ 8 ods. 1 prvá veta zákona
č. 337/1992 Sb.), ide zjavne o výsluch svedka. Správca dane teda nie je oprávnený voľne
voliť medzi týmito právnymi úkonmi, ale musí prihliadnuť na ich skutočný obsah, a to už
z dôvodu ochrany práv subjektu, s ktorým je vedené daňové konanie, keďže svedok
je podľa zákona povinný vypovedať pravdu a nič nezamlčať, o čom musí byť poučený
a musí byť poučený o následkoch nepravdivej alebo neúplnej výpovede.“ Z uvedeného
je zrejmé, že Ústavný súd Českej republiky poukazuje aj na potrebu ochrany osoby, ktorá
bude vypočutá ako svedok, prípadne bude podávať vysvetlenie v rámci miestneho
zisťovania, z toho hľadiska, aby bola, ak je to potrebné, riadne poučená o následkoch
neúplnej, prípadne nepravdivej výpovede.
Aj z citovaných rozhodnutí je zrejmé, že hranica zákonného výkonu miestneho
zisťovania a takto aj hranica medzi výsluchom svedka a miestnym zisťovaním je otázkou
správneho výkladu príslušných ustanovení a rozhodne nie je vyčerpávajúco vymedzená
citovanou právnou vetou v rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžf 28, 32, 33, 34/2011.
Detailnejšie vymedzenie tejto hranice je v prvom rade úlohou rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov v systéme správneho súdnictva a presahuje predmet konania ústavného
súdu o sťažnostiach sťažovateľa. Na podklade uvedených skutočností ostáva ústavnému
súdu konštatovať, že ani argumentácia sťažovateľa zameraná na citovanú judikatúru
najvyššieho súdu nespochybňuje záver o ústavnej udržateľnosti aplikácie miestnych
zisťovaní daňovým úradom v procese dokazovania v prerokúvanej veci.
Sťažovateľ súčasne v sťažnostiach namieta aj porušenie svojho základného práva
domáhať sa preskúmania rozhodnutia orgánu verejnej správy súdom zaručeného čl. 46
ods. 2 ústavy napadnutými rozsudkami najvyššieho súdu.
Vychádzajúc zo samotného obsahu sťažností, ako aj zo zistení vyplývajúcich
z písomností pripojených k týmto sťažnostiam a s prihliadnutím na už vyslovený právny
názor (k namietanému porušeniu základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy) ústavný
súd konštatuje, že namietané porušenie tohto základného práva (čl. 46 ods. 2 ústavy)
je zjavne nedôvodné a neopodstatnené. Sťažovateľovi totiž nebolo rozhodnutiami vo veci
konajúcich všeobecných súdov odňaté právo na preskúmanie zákonnosti rozhodnutí orgánu
verejnej správy súdom a ani samotný sťažovateľ neuviedol žiadne relevantné dôkazy
preukazujúce opak. Skutočnosť, že najvyšší súd v daných prípadoch nerozhodol podľa
predstáv sťažovateľa, totiž nemôže zakladať dôvod na vyslovenie porušenia jeho
základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej konštatoval,
že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi
predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať
za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy. Ústavný súd nezistil žiadne
také skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia základného práva sťažovateľa
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy napadnutými rozsudkami najvyššieho súdu.
Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže
sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru
a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.
O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné
uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,
že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny
výklad príslušných ustanovení zákona č. 511/1992 Zb. najvyšším súdom takéto nedostatky
nevykazuje.
Na základe uvedeného ústavný súd túto časť sťažností odmietol z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
II.2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými
rozsudkami najvyššieho súdu
V súlade s čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom,
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Pokiaľ sťažovateľ namieta, že napadnutými rozsudkami najvyššieho súdu došlo
aj k porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
ústavný súd zastáva v zhode s Európskym súdom pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) názor,
že označený článok dohovoru nie je aplikovateľný vo veci sťažovateľa.
Článok 6 ods. 1 dohovoru garantuje spravodlivý proces pri rozhodovaní súdu
o ,,občianskych právach a záväzkoch“ alebo o oprávnenosti ,,akéhokoľvek trestného
obvinenia“. Podľa judikatúry ESĽP pojem občianske práva a záväzky treba vykladať
autonómne, pričom sem nepatria len občianske, obchodné, rodinné či pracovné práva
a záväzky. Pod tento pojem možno zahrnúť aj rozhodovanie súdov o niektorých právach
vyplývajúcich z verejného práva. Európsky súd pre ľudské práva nevylučuje, že aj konania
kvalifikované vnútroštátnym právom ako súčasť verejného práva môžu spadať do
pôsobnosti čl. 6 dohovoru v jeho občianskoprávnej časti, ak je ich výsledok rozhodujúci pre
práva a povinnosti súkromného charakteru. Podľa názoru ESĽP však daňové záležitosti
patria do tvrdého jadra výsad verejnej moci a verejný charakter vzťahu medzi daňovým
subjektom a správcom dane prevláda. Napokon ESĽP dospel k záveru, že daňové spory sa
vymykajú z oblasti občianskych práv a záväzkov, a teda nespadajú do pôsobnosti čl. 6
dohovoru, a to napriek finančným dôsledkom na situáciu daňových subjektov (Ferrazzini
proti Taliansku, rozsudok ESĽP z 12. 7. 2001).
Ústavný súd v nadväznosti na právne názory ESĽP uvádza, že daňové právo
je jedným zo základných odvetví verejného práva a dane predstavujú prejav výsady štátu
požadovať od povinných subjektov ich platenie s cieľom získať zdroje na svoju existenciu
a plnenie svojich úloh a funkcií. Aj preto rozhodovanie o daňových právach nemožno
subsumovať pod rozhodovanie o občianskych právach a záväzkoch. Daňové veci
v niektorých prípadoch možno, vychádzajúc zo znenia dohovoru, podradiť pod pojem
trestné obvinenie, kde je daná aplikovateľnosť dohovoru, to však len vtedy, ak ide
o ukladanie daňových sankcií (napríklad pokút alebo v minulosti zvýšenia dane). Keďže
všeobecné súdy na základe žalôb sťažovateľa preskúmavali zákonnosť rozhodnutí daňového
riaditeľstva, ktorými boli potvrdené dodatočné platobné výmery daňového úradu, ktorými
bol vyrubený sťažovateľovi rozdiel na dani z príjmov, resp. na dani z pridanej hodnoty
(a nie daňová sankcia), ústavný súd dospel k záveru, že čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je v tomto
prípade ratione materiae aplikovateľný (m. m. I. ÚS 241/07, II. ÚS 205/2015,
II. ÚS 175/2016, II. ÚS 506/2016).
Na základe uvedeného ústavný súd túto časť sťažností odmietol z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, keďže nezistil možnosť
porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozsudkami najvyššieho súdu,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po ich prijatí na ďalšie konanie.
II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy
napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu z 26. augusta 2015
Podľa sťažovateľa napadnutým rozsudkom z 26. augusta 2015 najvyšší súd porušil aj
jeho základné právo na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, keďže najvyšší súd
nevyhovel jeho žiadosti o položenie prejudiciálnej otázky SD EÚ. Najvyšší súd navyše
nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie o tejto žiadosti. Podľa sťažovateľa pochybnosti
o „jasnosti právnej normy“ vyplývajú zo záveru krajského súdu, že rozsudok najvyššieho
súdu sp. zn. 6 Sžf 28, 32, 33, 34/2011 nekorešponduje s jeho rozsudkami sp. zn.
3 Sžf 81/2008, sp. zn. 5 Sžf 5/2009 a sp. zn. 3 Sžf 35/2009, pričom podľa sťažovateľa
„uvedené samé o sebe je dôkazom, že v prejednávanom prípade vznikli reálne pochybnosti
o jasnosti právnej normy a o spôsobe jej uplatňovania“.
Najvyšší súd v napadnutom rozsudku z 26. augusta 2015 uviedol, že návrhu
sťažovateľa nevyhovel, lebo nebol opodstatnený, uviedol tiež, že „právne normy boli
aplikované v prejednávanom prípade správne a nevznikli reálne pochybnosti o ich jasnosti
a spôsobe uplatňovania“.
Možno pripustiť, že odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu
z 26. augusta 2015 je pomerne stručné, napriek tomu je v ňom zreteľný právny záver, že
aplikáciu príslušných právnych noriem a ich výklad považoval najvyšší súd za jasnú.
Sťažovateľ sťažnosť v tomto smere bližšie neodôvodnil, v súvislosti s touto argumentáciou
neuvádza, ktoré ustanovenia a ktorého právneho predpisu podľa jeho názoru vyžadovali
bližšie vysvetlenie predložením prejudiciálnej otázky SD EÚ. Poukazuje len
na špecifikované rozsudky najvyššieho súdu, z ktorých má vyplynúť nejasnosť právnej
úpravy. V inej časti sťažnosti sťažovateľ odkazom na tieto rozsudky poukazuje na rozdiely
medzi inštitútom výsluchu svedka a miestneho zisťovania, teda ustanovení zákona
č. 511/1992 Zb., ktoré majú procesný charakter. Ústavný súd vo svojom skoršom
rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 170/2013 uviedol, že zo samotného znenia čl. 267 Zmluvy
o fungovaní Európskej únie vyplýva, že predmetom otázky súdu členského štátu môže byť
len výklad alebo platnosť aktov práva Únie, nie národného práva. Z tohto pohľadu sa javí
byť námietka sťažovateľa zjavne neopodstatnená, keďže, vychádzajúc z argumentácie
v jeho sťažnosti, prejudiciálna otázka sa mala týkať vyjasnenia procesných inštitútov
zakotvených v národnom právnom predpise. Sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným
právnym zástupcom, bližšiu argumentáciu v sťažnosti v tomto smere neuvádza, t. j.
predovšetkým neuvádza ustanovenia právnych predpisov Európskej únie, ktoré vyžadovali
bližší výklad a vysvetlenie.
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ neuviedol takú
argumentáciu, ktorá by indikovala možné porušenie základného práva na zákonného sudcu
podľa čl. 48 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu z 26. augusta 2015,
preto sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže sťažnosti sťažovateľa boli odmietnuté, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. decembra 2016