Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 25/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. januára 2016 v senáte

zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosa

a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti TANDEM No. 1,

s. r. o., Čajakova 18, Bratislava, zastúpenej advokátom JUDr. Martinom Gajerom,

Advokátska kancelária, Záhradnícka 7, Bratislava, ktorou namieta porušenie základného

práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 9. júna 2015, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti TANDEM No. 1, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. augusta

2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti TANDEM No. 1, s. r. o., Čajakova 18,

Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu podľa (ďalej len „“)

a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 9. júna 2015 a žiada vydať tento

nález:

„Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Slovenskej

republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave číslo

konania zo dňa 9. júna 2015 porušené bolo.

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave číslo

konania zo dňa 9. júna 2015 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave je povinný uhradiť

sťažovateľovi trovy konania, do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho

zástupcu.“

Ako vyplynulo zo sťažnosti a z jej príloh, sťažovateľka bola ako žalobkyňa

účastníčkou konania vedeného Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod

sp. zn. , v ktorom sa proti Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky ako

žalovanému (ďalej len „žalovaný“) domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia

žalovaného č. 1100302/1/56892/2013/5060-r zo 7. februára 2013, ktorým žalovaný zmenil

v časti výroku obsahujúceho uvedenie zákonných ustanovení a v zostávajúcej časti potvrdil

dodatočný platobný výmer Daňového úradu Bratislava (ďalej len „daňový úrad“)

č. 910241/5/3128969/12/StrK z 29. októbra 2012, ktorým sťažovateľke za zdaňovacie

obdobie apríl 2011 nebol priznaný nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty 26 615,38 €

a bola jej uložená vlastná daňová povinnosť 25 116,62 € (ďalej len „platobný výmer“).

Vydaniu platobného výmeru predchádzala daňová kontrola, na základe ktorej nebol

sťažovateľke priznaný nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty 27 192 € z faktúr

č. 201130, č. 201131 a č. 201135 vystavených obchodnou spoločnosťou

, a 24 540 € z faktúr č. 2011031, č. 2011032, č. 201133 a č. 201134 vystavených

spoločnosťou

Sťažovateľka žalobu odôvodnila tým, že daňový úrad rozhodoval podľa neplatného

o daňových orgánoch a ktorým sa mení a dopĺňa zákon

č. o správach finančnej kontroly v znení neskorších predpisov, ktorý stratil

účinnosť 31. decembra 2011; priebežným neinformovaním sťažovateľky o výsledkoch

vykonávaného šetrenia – miestne zisťovanie  porušil zásady zákonnosti a súčinnosti;

tvrdenie daňových orgánov o materiálnej neexistencii tovaru nie je odôvodnené; výpoveď

svedka bola získaná v rozpore so zákonom, pretože svedok bol vypočutý v čase

prerušenia kontroly, o jeho výsluchu bola sťažovateľka informovaná, avšak nebola

informovaná o tom, že tento výsluch súvisí s daňovou kontrolou. Sťažovateľka poukazovala

i na to, že ak mal daňový úrad pochybnosti o dodaní tovaru z dôvodu nezastihnuteľnosti

iných daňových subjektov, nemôže za tieto skutočnosti, ktoré u nich nastali, zodpovedať

sťažovateľka, pretože v systéme dane z pridanej hodnoty treba vychádzať z plnení, na

ktorých sa zúčastnil kontrolovaný subjekt, a nie z predchádzajúcich a nasledujúcich plnení,

o ktorých subjekt nemohol vedieť (obdobne rozsudok Európskeho súdneho dvora

v spojených veciach C-354/03, C – 355/03 a C-484/03 z 12. 1. 2006). Sťažovateľka

poukázala ďalej i na to, že disponuje odovzdávacími a preberacími protokolmi k tovaru

a nemožno vychádzať z toho, že v daňovom konaní v rámci dôkazného bremena je povinná

preukazovať všetky okolnosti sama, pretože sama nemá právne prostriedky na sledovanie

výrobných a obstarávacích procesov jej dodávateľov. Ak daňové orgány tvrdia, že

sťažovateľka sa mala podieľať na daňovom úniku, musia jej to preukázať.

Krajský súd rozsudkom č. k. -240 z 20. marca 2014 žalobu sťažovateľky

zamietol. V odôvodnení rozhodnutia krajský súd okrem iného uviedol:

„Z obsahu administratívneho spisu v preskúmavanej veci mal súd nesporne

za preukázané, že Daňový úrad Bratislava, ako správca dane vykonal u platiteľa dane

z pridanej hodnoty - u žalobcu daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie

nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2011, o výsledku

ktorej vyhotovil protokol č. 9102401/5/2511603/12/StrK zo dňa 11.9.2012. Písomné

vyjadrenie žalobcu k protokolu správca dane zapracoval do Dodatku č. 1 k protokolu.

Protokol aj s dodatkom boli prerokované dňa 26.10.2012, t.j. dňom uvedeným vo výzve na

prerokovanie protokolu z dôvodu, že žalobca sa nedostavil na prerokovanie protokolu. ...

Podľa názoru súdu, skutočnosť, že žalobca mal v evidencii DPH dodávateľské

faktúry od a od , neznamená, že k dodaniu tovaru,

ktorý je na faktúrach uvedený v skutočnosti došlo a ani samotné faktúry nie sú za tým

účelom relevantným dôkazom. Aj keď doklady majú všetky náležitosti faktúry a sú riadne

zaúčtované a zaevidované, neznamená to, že daň z pridanej hodnoty bola odpočítaná

oprávnene. Faktúra je doklad, ktorým (ale nie na základe ktorého) žalobca preukazuje svoje

právo uplatniť odpočítanie dane. Aby k odpočítaniu dane mohlo prísť, nestačí predložiť len

faktúru, ale musí prísť ku skutočnému dodaniu tovaru, následne k vystaveniu faktúry

a z toho titulu ku vzniku daňovej povinnosti. Až potom môže prísť k odpočítaniu dane.

Na základe vykonaného dokazovania správcom dane aj podľa názoru súdu bola

spochybnená materiálna existencia tovaru, z ktorého si žalobca odpočítal daň. Osoba, ktorá

je uvedená ako dodávateľ na faktúre, musí byť identická s osobou, ktorá reálne dodala

tovar odberateľovi, čo sa však v daňovom konaní nepreukázalo. Žalobca musí vedieť

preukázať uskutočnenie zdaniteľného plnenia osobou uvedenou v predkladaných faktúrach,

pokiaľ si uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry. Skutočnosť, že

žalobca predložil doklady za kontrolované zdaňovacie obdobie, nie je postačujúca na

preukázanie reálneho uskutočnenia obchodu.

Žalobca vytýkal žalovanému, že mal byť vyzvaný správcom dane na konkrétne

predloženie dokladov preukazujúcich uskutočnenie zdaniteľného obchodu. S touto jeho

námietkou sa súd nestotožnil z dôvodu, že v daňovom konaní je povinnosťou daňového

subjektu preukázať všetky tvrdené skutočnosti, pričom správca dane, resp. žalovaný tieto

dôkazy len vykonáva.

S námietkou žalobcu, žalovaný napadnutým rozhodnutím nemohol odstrániť

nedostatok správcu dane, ktorý rozhodol na základe neúčinného právneho predpisu sa súd

nestotožnil, pretože správca dane v dodatočnom platobnom výmere uviedol síce nesprávnu

citáciu , no žalovaný v zmysle ust. zákona o správe daní

môže odstrániť chybu, ktorú aj opravil, pretože správca dane pri výkone kontroly

a v následnom vyrubovacom konaní postupoval v súlade s platnými právnymi predpismi.

S námietkou žalobcu, že rozhodnutie bolo vydané na základe nezákonne získaného

dôkazu, sa súd nestotožnil, pretože dôkaz – výsluch svedka vykonal Daňový úrad Žiar nad

Hronom a nie správca dane počas prerušeného daňového konania. O výsluchu svedka

žalobca jednoznačne mal vedomosť, na výsluch svedka sa nedostavil, hoci s termínom

výsluchu bol oboznámený. Počas prerušeného konania správca dane nevykonával žiadne

dôkazy. Rovnako by potom aj medzinárodná výmena informácií nemohla byť podľa žalobcu

vykonávaná, pretože konanie bolo prerušené. ...

Krajský súd v Bratislave konštatuje, že vychádzajúc z vyššie citovaných zákonných

ustanovení a z predloženej písomnej dokumentácie žalovaného, po preskúmaní zákonnosti

rozhodnutí a postupu správneho orgánu v medziach žaloby dospel súd k záveru, že správne

orgány oboch stupňov riadne zistili skutkový stav veci. Žalovaný správny orgán sa riadne

vysporiadal so všetkými dôvodmi uvedenými žalobcom v odvolaní, správne vyhodnotil

skutkový a právny stav a vec správne právne posúdil.“

O odvolaní sťažovateľky proti tomto rozsudku rozhodol najvyšší súd rozsudkom

sp. zn. z 9. júna 2015 tak, že rozsudok krajského súdu č. k. -240

z 20. marca 2014 ako vecne správny potvrdil.

Rozsudok krajského súdu č. k. -240 z 20. marca 2014 v spojení

s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 9. júna 2015 nadobudol

právoplatnosť 30. júna 2015.

Sťažnosť doručenú ústavnému súdu na porušenie základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu podľa a práva na spravodlivý súdny proces podľa

ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 9. júna 2015

sťažovateľka odôvodnila tým, že tento rozsudok nie je dostatočne odôvodnený a je založený

na arbitrárnom a svojvoľnom výklade a aplikácii jednoznačne formulovaných ustanovení

zákona. Sťažovateľka v sťažnosti zopakovala argumenty, ktorými odôvodnila žalobu

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného, a opätovne zdôraznila, že nebola

daňovými orgánmi upozornená na nedostatky ňou predložených dôkazov. Takýmto

upozornením nie je doručenie protokolu o daňovej kontrole, ku ktorému sa sťažovateľka

mohla vyjadriť, pretože daňové orgány sú povinné tak urobiť pred vyhotovením protokolu,

a tak poskytnúť daňovému subjektu primeraný čas na vykonanie nápravy. Sťažovateľka

považuje za nesprávny aj záver najvyššieho súdu vyslovený vo vzťahu k nezákonnosti

výsluchu svedka , podľa ktorého ide iba o formálnu vadu v procese zabezpečovania

dôkazov, ktorej odstránenie by ani v prípade zrušenia rozhodnutia daňového úradu nemohlo

privodiť vecne iné rozhodnutie daňových orgánov. Výsluch svedka bol pritom

jedným z rozhodujúcich dôkazov a aj sám najvyšší súd ho považoval za nezákonný.

Sťažovateľka požiadala ústavný súd aj o vydanie dočasného opatrenia, ktorým by bola

odložená vykonateľnosť ňou napadnutého rozhodnutia žalovaného s odôvodnením, podľa

ktorého výkon tohto rozhodnutia by spôsobil sťažovateľke závažnú ekonomickú ujmu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak

namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, a ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia

porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivý proces podľa dohovoru rozsudkom najvyššieho

súdu sp. zn. z 9. júna 2015, ktorým bol ako vecne správny potvrdený

rozsudok krajského súdu č. k. -240 z 20. marca 2014 o zamietnutí žaloby

sťažovateľky o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného, ktorým rozhodol žalovaný

o odvolaní sťažovateľky proti dodatočnému platobnému výmeru daňového úradu, ktorým

sťažovateľke za zdaňovacie obdobie apríl 2011 nebol priznaný nadmerný odpočet dane

z pridanej hodnoty 26 615,38 € a bola jej uložená vlastná daňová povinnosť 25 116,62 €.

Sťažovateľka tvrdené porušenie a dohovoru rozsudkom

najvyššieho súdu odôvodnila tým, že toto rozhodnutie je arbitrárne a nedostatočne

odôvodnené, pričom sťažovateľka vo vzťahu k tvrdenej svojvoľnosti a arbitrárnosti

v podstate opakuje svoju argumentáciu predloženú v skoršom priebehu konania.

Najvyšší súd v odôvodnení rozsudku sp. zn. z 9. júna 2015 uviedol:

«Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom administratívneho a súdneho spisu,

posúdiac argumentáciu odvolacích dôvodov žalobcu, konštatuje, že vo vzťahu k posúdeniu

dôvodov neuznania predmetného nároku na odpočet DPH, sa stotožňuje s odôvodnením

napadnutého rozsudku krajského súdu a na zdôraznenie jeho správnosti dopĺňa len

nasledujúce dôvody ( ):

Predmetom odvolacieho konania je preveriť zákonnosť žalobcom namietaného

procesného postupu správcu dane pri preverovaní oprávnenosti uplatneného nároku

na nadmerný odpočet DPH, resp. určenie daňovej povinnosti za kontrolované zdaňovacie

obdobie apríl 2011.

Z obsahu napadnutého dodatočného platobného výmeru odvolací súd zistil, že

správca dane výrokom rozhodujúcim o právach a povinnostiach žalobcu tak, že mu

nepriznal nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie apríl 2011 v sume 26 615,38 Eur

a určil mu vlastnú daňovú povinnosť v sume 25 116,62 Eur, pričom vo výroku výslovne

správca dane uviedol, zákonné ustanovenia, podľa ktorých takto rozhodol, a síce podľa §

44 ods. 6 písm. b) bod 1 v znení neskorších predpisov v nadväznosti

na , o správe daní (daňový poriadok) a o zmene

a doplnení niektorých zákonov.

Z uvedeného vyplýva, že čo do enunciátu rozhodnutia priamo zasahujúceho

žalobcovi do práva na uplatnený nadmerný odpočet DPH a určenie jeho vlastnej daňovej

povinnosti, správca dane použil v čase vydania prvostupňového rozhodnutia dňa

29.10.2012, s prihliadnutím na čas začatia a skončenia daňovej kontroly (20.06.2011

a 26.10.2012) v spojení s intertemporálnymi ustanoveniami Daňového poriadku

vzťahujúcimi sa na daňové konanie, účinný právny predpis, na základe ktorého rozhodol

v merite veci.

Chybu uvedenú vo výroku, kde správca dane nesprávnym odkazom na príslušné

zákony v podstate osvedčuje, resp. konštatuje svoju právomoc, pôsobnosť a príslušnosť

na vydanie rozhodnutia vo veci samej, t.j. rozhodnúť o uplatnenom nároku na nadmerný

odpočet a výške daňovej povinnosti, možno považovať za zrejmú nesprávnosť, keďže čo

do právomoci a vecnej príslušnosti Daňového úradu Bratislava, nadobudnutím účinnosti

o orgánoch štátnej správy v oblasti daní, poplatkov a colníctva

a č. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní a poplatkov a o zmene

a doplnení niektorých zákonov, sa tieto nezmenili. V podstate, Daňový úrad Bratislava je

na základe uvedených zákonov, upravujúcich od 01.01.2012 právomoc a vecnú príslušnosť

štátnych orgánov daňovej správy, právnym nástupcom Daňového úradu Bratislava I.

Zároveň odvolací súd konštatuje, že nemožno prisvedčiť námietke žalobcu

o nesprávnom postupe žalovaného, keď vyššie uvedenú zrejmú nesprávnosť v rámci

rozhodnutia o odvolaní opravil zmenou revidovaného daňového prvostupňového

rozhodnutia. Z obsahu výroku žalobou napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalovaný

postupoval podľa procesného predpisu účinného v čase vydania preskúmavaného

rozhodnutia, t.j. podľa § 74 ods. 4 v spojení s prechodným ustanovením § 165b ods. 1

Daňového poriadku účinným od 30. decembra 2012, ktorým v rámci odvolacieho konania

rozhodnutie správcu dane zmenil.

K namietanému porušeniu zásady súčinnosti pri výkone daňovej kontroly odvolací

súd na základe obsahu administratívneho spisu zistil, že správca dane postupoval vo vzťahu

k žalobcovi v intenciách ustanovení § 15 zákona o správe daní. Žalobcovi správcom dane

poskytnutá osem dňová lehota v oznámení o vykonaných dôkazoch a zisteniach získaných

v rámci výkonu daňovej kontroly zo dňa 15.08.2012, v rámci ktorej lehoty si mohol žalobca

uplatniť práva podľa § 15 ods. 5 písm. f) zákona o správe daní, bola dostatočná. Vzhľadom

k tomu, že išlo o určenie lehoty zo strany správcu dane, ktorý ju zrejme určil per analogiam

k ustanoveniu § 15 ods. 10 citovaného zákona, určujúcemu osem dňovú prekluzívnu

zákonnú lehotu na vyjadrenie sa k protokolu o výsledku daňovej kontroly, lehotu

na uplatnenie si práv žalobcu v súvislosti so zaslaným oznámením bolo možné podľa § 13a

ods. 1 zákona o správe daní predĺžiť, prípadne bolo možné požiadať v súlade s § 13b ods. 1

citovaného zákona o odpustenie jej zmeškania. Avšak žalobca tieto procesné inštitúty

nevyužil, naopak, bol pasívny a na oznámenie nereagoval.

Z obsahu oznámenia č. 9102401/5/2213329/12/StrK zo dňa 15.08.2012, žalobcovi

doručenému dňa 23.08.2012, vyplývajú vo väčšej miere zistenia, ktoré v podstate

nepotvrdzujú, ale naopak, spochybňujú uskutočnenie sporných žalobcom deklarovaných

zdaniteľných plnení. V závere oznámenia bol žalobca správcom dane poučený, že môže

správcovi dane k uvedeným zisteniam predložiť nové doklady, dôkazy, resp. vyjadrenia.

Vzhľadom na podrobne popísané zistenia v uvedenom oznámení a na účel výkonu daňovej

kontroly (§ 15 ods. 1 zákona o správe daní), v rámci ktorej sa v danom prípade mal preveriť

žalobcom uplatnený nárok na nadmerný odpočet, sa primerané využitie postupu podľa § 41

zákona o správe daní nejaví ako vhodné alebo nevyhnutné.

V súvislosti s namietanou realizáciou výsluchu svedka dožiadaným daňovým úradom

počas prerušenia výkonu daňovej kontroly odvolací súd zistil, že žalobca hoci vedel

o pripravovanom výsluchu, mimochodom konateľa jeho dodávateľa, na tento sa nedostavil,

ani neprejavil komunikáciou záujem o objasnenie dôvodov výsluchu tohto svedka. Žalobca,

hoci bol informovaný o obsahu výpovede svedka protokolom o výsledku

daňovej kontroly, nevyužil svoje právo podľa § 15 ods. 8 zákona o správe daní a proti

postupu správcu dane nepodal námietku. Taktiež na základe oznámenia o zisteniach

daňovej kontroly zo dňa 15.08.2012 a na základe protokolu o výsledku daňovej kontroly

neuviedol, ako navrhuje doplniť výsluch uvedeného svedka, v čom vidí rozpory s jeho

tvrdeniami a ako ich odstrániť, prípadne neuviedol dôkazy, ktoré by mohli výpoveď svedka

spochybniť.

Vzhľadom na pasivitu žalobcu a na skutočnosť, že dožiadaný správca dane

o pripravovanom výsluchu predmetného svedka žalobcu písomne informoval, a to

i s prihliadnutím na ostatné závažné kontrolné zistenia u zvyšných odberateľov a ďalšieho

dodávateľa obchodného reťazca, nemožno konštatovať, že výsluch svedka počas prerušenia

daňovej kontroly spôsobilo nezákonnosť rozhodnutia správcu dane a nesprávne rozhodnutie

v merite veci. V tejto súvislosti odvolací súd podotýka, že ide o formálnu vadu procesu

zabezpečovania dôkazov, ktorej odstránenie v prípade zrušenia prvostupňového správneho

rozhodnutia by nemohlo privodiť vecne iné alebo výhodnejšie rozhodnutie pre žalobcu

(rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

17.12.2002 „Rozhodnutie sa nezrušuje preto, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne

vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné, či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka“).

Vo vzťahu k namietanému vyhodnoteniu zisteného skutkového stavu a k námietke

neprimeraného prenosu dôkazného bremena na žalobcu odvolací súd uvádza, že podmienky

uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a v § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH sú hmotnoprávnej

povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Ich nesplnenie nie je

možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje), ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby

za vady dokladu a ani pri dobromyseľnosti platiteľa, prijímajúceho zdaniteľné plnenie.

Naopak, zákonodarca z dôvodu zabránenia ľahkej zneužiteľnosti požaduje, aby platiteľ,

ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na

odpočet zákon stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane

z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne

uskutočnené, tovar reálne dodaný (§ 8 zákona o DPH), a to práve osobou uvedenou

na faktúre, to znamená, že zdaniteľné plnenie mu bolo dodané a DPH bola voči nemu

uplatnená práve platiteľom DPH, uvedeným na faktúre.

Neobstoja teda námietky žalobcu uvedené v odvolaní, že správca dane, ani žalovaný

neprodukovali žiaden dôkaz preukazujúci vedomosť žalobcu o podvodnom konaní jeho

dodávateľa, za čo zároveň nemožno pričítať zodpovednosť na ťarchu žalobcu a rozširovať

tak mieru jeho dôkazného bremena. Odvolací súd s poukazom na § 29 ods. 8 zákona

o správe daní pripomína, že dôkazné bremeno preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného

plnenia leží predovšetkým na daňovom subjekte, pričom nemožno opomenúť, že cieľom

uznaným a podporovaným šiestou smernicou Rady Európskej únie o spoločnom systéme

dane z pridanej hodnoty je boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadom zneužívania

(pozri najmä rozsudky z 29. apríla 2004, Gemeente Leusden a Holin Group, C-487/01

a C-7/02, Zb. s- I-5337, bod 76, ako aj z 21. februára 2006, Halifax, a i., C-255/02, Zb.

s. I.1609, bod 71).

Z administratívneho spisu vyplýva, že správca dane aplikujúc zásadu voľného

hodnotenia dôkazov podľa § 2 ods. 3 zákona o správe daní s prihliadnutím na jeho

povinnosť dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli

zistené čo najúplnejšie, vykonal rozsiahle dokazovanie. Záver, ktorý správca dane

zo zistených skutkových okolnosti urobil a žalovaný ustálil, zodpovedá zásadám logického

myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona

o DPH. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobcom predloženým daňovým

dokladom, predovšetkým vo svetle kontrolných zistení v rámci obchodného reťazca

u obchodných dodávateľov a odberateľov žalobcu, absentuje reálny základ, čo oprávnene

vzbudzuje dosiaľ neodstránené pochybností o uskutočnení deklarovaných zdaniteľných

plnení, na základe ktorých si žalobca uplatnil právo na nadmerný odpočet, ako

i o vierohodnosti účtovnej evidencie žalobcu (§ 29 ods. 8 zákona o správe daní).

Bolo potrebné, aby sám žalobca preukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné

opatrenia s odbornou starostlivosťou vyplývajúcou z jeho podnikateľskej činnosti, aby

zabránil tomu, že reálne uskutočnenie zdaniteľných obchodov, bude spochybnené.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok

krajského súdu ako vecne správny a v súlade so zákonom potvrdil. Rozhodnutia žalovaného

a správcu dane obsahujú všetky zákonom požadované náležitosti. Z týchto podstatných

dôvodov napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave ako vecne správny podľa § 250ja

ods. 3 veta druhá v spojení s , potvrdil.»

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie

podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudkov najvyššieho

súdu dospel vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľky, že najvyšší súd dostatočne neodôvodnil

svoje rozhodnutie, k záveru, že táto argumentácia v sťažnosti sťažovateľky neobstojí.

Najvyšší súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné

otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré sťažovateľka v odvolaní nastolila.

Najvyšší súd podrobne vysvetlil, z akých dôvodov považoval odvolanie sťažovateľky

za nedôvodné. Pokiaľ dospel k záveru o tom, že sťažovateľka neuniesla dôkazné bremeno,

ktoré bola povinná znášať, aj tento svoj záver dostatočne odôvodnil, keď vychádzal z toho,

že ak si platiteľ uplatňuje nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty z dodávateľskej

faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľný obchod bol reálne uskutočnený a tovar

(v tomto prípade rezné kotúče na betón) mu bol skutočne dodaný platiteľom dane z pridanej

hodnoty, ktorý faktúru vystavil, a tým boli splnené podmienky na odpočet dane. Daňové

konanie je ovládané zásadou prejednávacou, a nie vyšetrovacou – daňové subjekty musia

vo vlastnom záujme postupovať tak, aby uskutočnenie každého zdaniteľného obchodu boli

spôsobilé preukázať. Pokiaľ sťažovateľka v priebehu konania poukazovala na to, že daňové

orgány od nej vlastne žiadali preukazovanie (aj) zdaniteľných obchodov subjektov

na predchádzajúcich miestach reťazca, je potrebné vychádzať zo základných pravidiel dane

z pridanej hodnoty, z ktorých vyplýva, že daň musí byť v reťazci za dodaný tovar najprv

odvedená až potom môže byť odpočítaná.

Aj ústavný súd je vo vzťahu k namietanej nezákonnosti výsluchu svedka

(ktorý bol konateľom od 16. januára 2010 do 19. októbra 2011 a pri

svojom výsluchu uviedol, že sťažovateľku nepozná, žiadny tovar jej nepredal a žiadne

finančné prostriedky od nej neprevzal) a jej posúdeniu toho názoru, že ak by mali byť

dôvodom zrušenia rozhodnutia iba formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné alebo

pre účastníka výhodnejšie rozhodnutie, nie je namieste rozhodnutie zrušiť iba preto, aby sa

proces zopakoval a tieto vady odstránili.

Ústavný súd sa stotožňuje s dôvodmi najvyššieho súdu uvedenými v jeho rozhodnutí

a považuje ho za ústavne konformné aj preto, že rešpektuje základné zásady, na ktorých je

vybudovaná právna úprava dane z pridanej hodnoty. S ohľadom na znenie zákonných

ustanovení citovaných najvyšších súdom, takéto závery nie sú v rozpore s ich účelom

a zmyslom a nemožno ich považovať za dôsledok ústavne nekonformného výkladu týchto

ustanovení.

Už len z týchto dôvodov je zrejmé, že sťažovateľkou označené základné práva

rozhodnutím najvyššieho súdu nemohli byť porušené, a už len z týchto dôvodov je namieste

sťažnosť sťažovateľky odmietnuť podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už nebolo potrebné osobitne sa zaoberať

návrhom na vydanie dočasného opatrenia, kde sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd

odložil vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. januára 2016