Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 25/2016
PDF · 263.75 KB
No categories available
II. ÚS 25/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. januára 2016 v senáte
zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosa
a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti TANDEM No. 1,
s. r. o., Čajakova 18, Bratislava, zastúpenej advokátom JUDr. Martinom Gajerom,
Advokátska kancelária, Záhradnícka 7, Bratislava, ktorou namieta porušenie základného
práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
3 Sžf 66/2014 z 9. júna 2015, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti TANDEM No. 1, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. augusta
2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti TANDEM No. 1, s. r. o., Čajakova 18,
Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu
a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sžf 66/2014 z 9. júna 2015 a žiada vydať tento
nález:
„Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave číslo
konania 3 Sžf/66/2014 zo dňa 9. júna 2015 porušené bolo.
Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave číslo
konania 3 Sžf/66/2014 zo dňa 9. júna 2015 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave je povinný uhradiť
sťažovateľovi trovy konania, do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho
zástupcu.“
Ako vyplynulo zo sťažnosti a z jej príloh, sťažovateľka bola ako žalobkyňa
účastníčkou konania vedeného Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod
sp. zn. 1 S 98/2013, v ktorom sa proti Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky ako
žalovanému (ďalej len „žalovaný“) domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia
žalovaného č. 1100302/1/56892/2013/5060-r zo 7. februára 2013, ktorým žalovaný zmenil
v časti výroku obsahujúceho uvedenie zákonných ustanovení a v zostávajúcej časti potvrdil
dodatočný platobný výmer Daňového úradu Bratislava (ďalej len „daňový úrad“)
č. 910241/5/3128969/12/StrK z 29. októbra 2012, ktorým sťažovateľke za zdaňovacie
obdobie apríl 2011 nebol priznaný nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty 26 615,38 €
a bola jej uložená vlastná daňová povinnosť 25 116,62 € (ďalej len „platobný výmer“).
Vydaniu platobného výmeru predchádzala daňová kontrola, na základe ktorej nebol
sťažovateľke priznaný nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty 27 192 € z faktúr
č. 201130, č. 201131 a č. 201135 vystavených obchodnou spoločnosťou
, a 24 540 € z faktúr č. 2011031, č. 2011032, č. 201133 a č. 201134 vystavených
spoločnosťou
Sťažovateľka žalobu odôvodnila tým, že daňový úrad rozhodoval podľa neplatného
zákona č. 150/2001 Z. z. o daňových orgánoch a ktorým sa mení a dopĺňa zákon
č. 440/2000 Z. z. o správach finančnej kontroly v znení neskorších predpisov, ktorý stratil
účinnosť 31. decembra 2011; priebežným neinformovaním sťažovateľky o výsledkoch
vykonávaného šetrenia – miestne zisťovanie porušil zásady zákonnosti a súčinnosti;
tvrdenie daňových orgánov o materiálnej neexistencii tovaru nie je odôvodnené; výpoveď
svedka bola získaná v rozpore so zákonom, pretože svedok bol vypočutý v čase
prerušenia kontroly, o jeho výsluchu bola sťažovateľka informovaná, avšak nebola
informovaná o tom, že tento výsluch súvisí s daňovou kontrolou. Sťažovateľka poukazovala
i na to, že ak mal daňový úrad pochybnosti o dodaní tovaru z dôvodu nezastihnuteľnosti
iných daňových subjektov, nemôže za tieto skutočnosti, ktoré u nich nastali, zodpovedať
sťažovateľka, pretože v systéme dane z pridanej hodnoty treba vychádzať z plnení, na
ktorých sa zúčastnil kontrolovaný subjekt, a nie z predchádzajúcich a nasledujúcich plnení,
o ktorých subjekt nemohol vedieť (obdobne rozsudok Európskeho súdneho dvora
v spojených veciach C-354/03, C – 355/03 a C-484/03 z 12. 1. 2006). Sťažovateľka
poukázala ďalej i na to, že disponuje odovzdávacími a preberacími protokolmi k tovaru
a nemožno vychádzať z toho, že v daňovom konaní v rámci dôkazného bremena je povinná
preukazovať všetky okolnosti sama, pretože sama nemá právne prostriedky na sledovanie
výrobných a obstarávacích procesov jej dodávateľov. Ak daňové orgány tvrdia, že
sťažovateľka sa mala podieľať na daňovom úniku, musia jej to preukázať.
Krajský súd rozsudkom č. k. 1 S 98/2013-240 z 20. marca 2014 žalobu sťažovateľky
zamietol. V odôvodnení rozhodnutia krajský súd okrem iného uviedol:
„Z obsahu administratívneho spisu v preskúmavanej veci mal súd nesporne
za preukázané, že Daňový úrad Bratislava, ako správca dane vykonal u platiteľa dane
z pridanej hodnoty - u žalobcu daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie
nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2011, o výsledku
ktorej vyhotovil protokol č. 9102401/5/2511603/12/StrK zo dňa 11.9.2012. Písomné
vyjadrenie žalobcu k protokolu správca dane zapracoval do Dodatku č. 1 k protokolu.
Protokol aj s dodatkom boli prerokované dňa 26.10.2012, t.j. dňom uvedeným vo výzve na
prerokovanie protokolu z dôvodu, že žalobca sa nedostavil na prerokovanie protokolu. ...
Podľa názoru súdu, skutočnosť, že žalobca mal v evidencii DPH dodávateľské
faktúry od a od , neznamená, že k dodaniu tovaru,
ktorý je na faktúrach uvedený v skutočnosti došlo a ani samotné faktúry nie sú za tým
účelom relevantným dôkazom. Aj keď doklady majú všetky náležitosti faktúry a sú riadne
zaúčtované a zaevidované, neznamená to, že daň z pridanej hodnoty bola odpočítaná
oprávnene. Faktúra je doklad, ktorým (ale nie na základe ktorého) žalobca preukazuje svoje
právo uplatniť odpočítanie dane. Aby k odpočítaniu dane mohlo prísť, nestačí predložiť len
faktúru, ale musí prísť ku skutočnému dodaniu tovaru, následne k vystaveniu faktúry
a z toho titulu ku vzniku daňovej povinnosti. Až potom môže prísť k odpočítaniu dane.
Na základe vykonaného dokazovania správcom dane aj podľa názoru súdu bola
spochybnená materiálna existencia tovaru, z ktorého si žalobca odpočítal daň. Osoba, ktorá
je uvedená ako dodávateľ na faktúre, musí byť identická s osobou, ktorá reálne dodala
tovar odberateľovi, čo sa však v daňovom konaní nepreukázalo. Žalobca musí vedieť
preukázať uskutočnenie zdaniteľného plnenia osobou uvedenou v predkladaných faktúrach,
pokiaľ si uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry. Skutočnosť, že
žalobca predložil doklady za kontrolované zdaňovacie obdobie, nie je postačujúca na
preukázanie reálneho uskutočnenia obchodu.
Žalobca vytýkal žalovanému, že mal byť vyzvaný správcom dane na konkrétne
predloženie dokladov preukazujúcich uskutočnenie zdaniteľného obchodu. S touto jeho
námietkou sa súd nestotožnil z dôvodu, že v daňovom konaní je povinnosťou daňového
subjektu preukázať všetky tvrdené skutočnosti, pričom správca dane, resp. žalovaný tieto
dôkazy len vykonáva.
S námietkou žalobcu, žalovaný napadnutým rozhodnutím nemohol odstrániť
nedostatok správcu dane, ktorý rozhodol na základe neúčinného právneho predpisu sa súd
nestotožnil, pretože správca dane v dodatočnom platobnom výmere uviedol síce nesprávnu
citáciu zákona č. 150/2001 Z. z., no žalovaný v zmysle ust. § 48 ods. 2 zákona o správe daní
môže odstrániť chybu, ktorú aj opravil, pretože správca dane pri výkone kontroly
a v následnom vyrubovacom konaní postupoval v súlade s platnými právnymi predpismi.
S námietkou žalobcu, že rozhodnutie bolo vydané na základe nezákonne získaného
dôkazu, sa súd nestotožnil, pretože dôkaz – výsluch svedka vykonal Daňový úrad Žiar nad
Hronom a nie správca dane počas prerušeného daňového konania. O výsluchu svedka
žalobca jednoznačne mal vedomosť, na výsluch svedka sa nedostavil, hoci s termínom
výsluchu bol oboznámený. Počas prerušeného konania správca dane nevykonával žiadne
dôkazy. Rovnako by potom aj medzinárodná výmena informácií nemohla byť podľa žalobcu
vykonávaná, pretože konanie bolo prerušené. ...
Krajský súd v Bratislave konštatuje, že vychádzajúc z vyššie citovaných zákonných
ustanovení a z predloženej písomnej dokumentácie žalovaného, po preskúmaní zákonnosti
rozhodnutí a postupu správneho orgánu v medziach žaloby dospel súd k záveru, že správne
orgány oboch stupňov riadne zistili skutkový stav veci. Žalovaný správny orgán sa riadne
vysporiadal so všetkými dôvodmi uvedenými žalobcom v odvolaní, správne vyhodnotil
skutkový a právny stav a vec správne právne posúdil.“
O odvolaní sťažovateľky proti tomto rozsudku rozhodol najvyšší súd rozsudkom
sp. zn. 3 Sžf 66/2014 z 9. júna 2015 tak, že rozsudok krajského súdu č. k. 1 S 98/2013-240
z 20. marca 2014 ako vecne správny potvrdil.
Rozsudok krajského súdu č. k. 1 S 98/2013-240 z 20. marca 2014 v spojení
s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 66/2014 z 9. júna 2015 nadobudol
právoplatnosť 30. júna 2015.
Sťažnosť doručenú ústavnému súdu na porušenie základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods.1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 66/2014 z 9. júna 2015
sťažovateľka odôvodnila tým, že tento rozsudok nie je dostatočne odôvodnený a je založený
na arbitrárnom a svojvoľnom výklade a aplikácii jednoznačne formulovaných ustanovení
zákona. Sťažovateľka v sťažnosti zopakovala argumenty, ktorými odôvodnila žalobu
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného, a opätovne zdôraznila, že nebola
daňovými orgánmi upozornená na nedostatky ňou predložených dôkazov. Takýmto
upozornením nie je doručenie protokolu o daňovej kontrole, ku ktorému sa sťažovateľka
mohla vyjadriť, pretože daňové orgány sú povinné tak urobiť pred vyhotovením protokolu,
a tak poskytnúť daňovému subjektu primeraný čas na vykonanie nápravy. Sťažovateľka
považuje za nesprávny aj záver najvyššieho súdu vyslovený vo vzťahu k nezákonnosti
výsluchu svedka , podľa ktorého ide iba o formálnu vadu v procese zabezpečovania
dôkazov, ktorej odstránenie by ani v prípade zrušenia rozhodnutia daňového úradu nemohlo
privodiť vecne iné rozhodnutie daňových orgánov. Výsluch svedka bol pritom
jedným z rozhodujúcich dôkazov a aj sám najvyšší súd ho považoval za nezákonný.
Sťažovateľka požiadala ústavný súd aj o vydanie dočasného opatrenia, ktorým by bola
odložená vykonateľnosť ňou napadnutého rozhodnutia žalovaného s odôvodnením, podľa
ktorého výkon tohto rozhodnutia by spôsobil sťažovateľke závažnú ekonomickú ujmu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak
namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia
porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho
súdu sp. zn. 3 Sžf 66/2014 z 9. júna 2015, ktorým bol ako vecne správny potvrdený
rozsudok krajského súdu č. k. 1 S 98/2013-240 z 20. marca 2014 o zamietnutí žaloby
sťažovateľky o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného, ktorým rozhodol žalovaný
o odvolaní sťažovateľky proti dodatočnému platobnému výmeru daňového úradu, ktorým
sťažovateľke za zdaňovacie obdobie apríl 2011 nebol priznaný nadmerný odpočet dane
z pridanej hodnoty 26 615,38 € a bola jej uložená vlastná daňová povinnosť 25 116,62 €.
Sťažovateľka tvrdené porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom
najvyššieho súdu odôvodnila tým, že toto rozhodnutie je arbitrárne a nedostatočne
odôvodnené, pričom sťažovateľka vo vzťahu k tvrdenej svojvoľnosti a arbitrárnosti
v podstate opakuje svoju argumentáciu predloženú v skoršom priebehu konania.
Najvyšší súd v odôvodnení rozsudku sp. zn. 3 Sžf 66/2014 z 9. júna 2015 uviedol:
«Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom administratívneho a súdneho spisu,
posúdiac argumentáciu odvolacích dôvodov žalobcu, konštatuje, že vo vzťahu k posúdeniu
dôvodov neuznania predmetného nároku na odpočet DPH, sa stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozsudku krajského súdu a na zdôraznenie jeho správnosti dopĺňa len
nasledujúce dôvody (§ 219 ods. 2 OSP):
Predmetom odvolacieho konania je preveriť zákonnosť žalobcom namietaného
procesného postupu správcu dane pri preverovaní oprávnenosti uplatneného nároku
na nadmerný odpočet DPH, resp. určenie daňovej povinnosti za kontrolované zdaňovacie
obdobie apríl 2011.
Z obsahu napadnutého dodatočného platobného výmeru odvolací súd zistil, že
správca dane výrokom rozhodujúcim o právach a povinnostiach žalobcu tak, že mu
nepriznal nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie apríl 2011 v sume 26 615,38 Eur
a určil mu vlastnú daňovú povinnosť v sume 25 116,62 Eur, pričom vo výroku výslovne
správca dane uviedol, zákonné ustanovenia, podľa ktorých takto rozhodol, a síce podľa §
44 ods. 6 písm. b) bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov v nadväznosti
na § 165 ods. 2, ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene
a doplnení niektorých zákonov.
Z uvedeného vyplýva, že čo do enunciátu rozhodnutia priamo zasahujúceho
žalobcovi do práva na uplatnený nadmerný odpočet DPH a určenie jeho vlastnej daňovej
povinnosti, správca dane použil v čase vydania prvostupňového rozhodnutia dňa
29.10.2012, s prihliadnutím na čas začatia a skončenia daňovej kontroly (20.06.2011
a 26.10.2012) v spojení s intertemporálnymi ustanoveniami Daňového poriadku
vzťahujúcimi sa na daňové konanie, účinný právny predpis, na základe ktorého rozhodol
v merite veci.
Chybu uvedenú vo výroku, kde správca dane nesprávnym odkazom na príslušné
zákony v podstate osvedčuje, resp. konštatuje svoju právomoc, pôsobnosť a príslušnosť
na vydanie rozhodnutia vo veci samej, t.j. rozhodnúť o uplatnenom nároku na nadmerný
odpočet a výške daňovej povinnosti, možno považovať za zrejmú nesprávnosť, keďže čo
do právomoci a vecnej príslušnosti Daňového úradu Bratislava, nadobudnutím účinnosti
zákonov č. 333/2011 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní, poplatkov a colníctva
a č. 479/2009 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní a poplatkov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov, sa tieto nezmenili. V podstate, Daňový úrad Bratislava je
na základe uvedených zákonov, upravujúcich od 01.01.2012 právomoc a vecnú príslušnosť
štátnych orgánov daňovej správy, právnym nástupcom Daňového úradu Bratislava I.
Zároveň odvolací súd konštatuje, že nemožno prisvedčiť námietke žalobcu
o nesprávnom postupe žalovaného, keď vyššie uvedenú zrejmú nesprávnosť v rámci
rozhodnutia o odvolaní opravil zmenou revidovaného daňového prvostupňového
rozhodnutia. Z obsahu výroku žalobou napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalovaný
postupoval podľa procesného predpisu účinného v čase vydania preskúmavaného
rozhodnutia, t.j. podľa § 74 ods. 4 v spojení s prechodným ustanovením § 165b ods. 1
Daňového poriadku účinným od 30. decembra 2012, ktorým v rámci odvolacieho konania
rozhodnutie správcu dane zmenil.
K namietanému porušeniu zásady súčinnosti pri výkone daňovej kontroly odvolací
súd na základe obsahu administratívneho spisu zistil, že správca dane postupoval vo vzťahu
k žalobcovi v intenciách ustanovení § 15 zákona o správe daní. Žalobcovi správcom dane
poskytnutá osem dňová lehota v oznámení o vykonaných dôkazoch a zisteniach získaných
v rámci výkonu daňovej kontroly zo dňa 15.08.2012, v rámci ktorej lehoty si mohol žalobca
uplatniť práva podľa § 15 ods. 5 písm. f) zákona o správe daní, bola dostatočná. Vzhľadom
k tomu, že išlo o určenie lehoty zo strany správcu dane, ktorý ju zrejme určil per analogiam
k ustanoveniu § 15 ods. 10 citovaného zákona, určujúcemu osem dňovú prekluzívnu
zákonnú lehotu na vyjadrenie sa k protokolu o výsledku daňovej kontroly, lehotu
na uplatnenie si práv žalobcu v súvislosti so zaslaným oznámením bolo možné podľa § 13a
ods. 1 zákona o správe daní predĺžiť, prípadne bolo možné požiadať v súlade s § 13b ods. 1
citovaného zákona o odpustenie jej zmeškania. Avšak žalobca tieto procesné inštitúty
nevyužil, naopak, bol pasívny a na oznámenie nereagoval.
Z obsahu oznámenia č. 9102401/5/2213329/12/StrK zo dňa 15.08.2012, žalobcovi
doručenému dňa 23.08.2012, vyplývajú vo väčšej miere zistenia, ktoré v podstate
nepotvrdzujú, ale naopak, spochybňujú uskutočnenie sporných žalobcom deklarovaných
zdaniteľných plnení. V závere oznámenia bol žalobca správcom dane poučený, že môže
správcovi dane k uvedeným zisteniam predložiť nové doklady, dôkazy, resp. vyjadrenia.
Vzhľadom na podrobne popísané zistenia v uvedenom oznámení a na účel výkonu daňovej
kontroly (§ 15 ods. 1 zákona o správe daní), v rámci ktorej sa v danom prípade mal preveriť
žalobcom uplatnený nárok na nadmerný odpočet, sa primerané využitie postupu podľa § 41
zákona o správe daní nejaví ako vhodné alebo nevyhnutné.
V súvislosti s namietanou realizáciou výsluchu svedka dožiadaným daňovým úradom
počas prerušenia výkonu daňovej kontroly odvolací súd zistil, že žalobca hoci vedel
o pripravovanom výsluchu, mimochodom konateľa jeho dodávateľa, na tento sa nedostavil,
ani neprejavil komunikáciou záujem o objasnenie dôvodov výsluchu tohto svedka. Žalobca,
hoci bol informovaný o obsahu výpovede svedka protokolom o výsledku
daňovej kontroly, nevyužil svoje právo podľa § 15 ods. 8 zákona o správe daní a proti
postupu správcu dane nepodal námietku. Taktiež na základe oznámenia o zisteniach
daňovej kontroly zo dňa 15.08.2012 a na základe protokolu o výsledku daňovej kontroly
neuviedol, ako navrhuje doplniť výsluch uvedeného svedka, v čom vidí rozpory s jeho
tvrdeniami a ako ich odstrániť, prípadne neuviedol dôkazy, ktoré by mohli výpoveď svedka
spochybniť.
Vzhľadom na pasivitu žalobcu a na skutočnosť, že dožiadaný správca dane
o pripravovanom výsluchu predmetného svedka žalobcu písomne informoval, a to
i s prihliadnutím na ostatné závažné kontrolné zistenia u zvyšných odberateľov a ďalšieho
dodávateľa obchodného reťazca, nemožno konštatovať, že výsluch svedka počas prerušenia
daňovej kontroly spôsobilo nezákonnosť rozhodnutia správcu dane a nesprávne rozhodnutie
v merite veci. V tejto súvislosti odvolací súd podotýka, že ide o formálnu vadu procesu
zabezpečovania dôkazov, ktorej odstránenie v prípade zrušenia prvostupňového správneho
rozhodnutia by nemohlo privodiť vecne iné alebo výhodnejšie rozhodnutie pre žalobcu
(rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Sž/98-102/2002 zo dňa
17.12.2002 „Rozhodnutie sa nezrušuje preto, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne
vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné, či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka“).
Vo vzťahu k namietanému vyhodnoteniu zisteného skutkového stavu a k námietke
neprimeraného prenosu dôkazného bremena na žalobcu odvolací súd uvádza, že podmienky
uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a v § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH sú hmotnoprávnej
povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Ich nesplnenie nie je
možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje), ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby
za vady dokladu a ani pri dobromyseľnosti platiteľa, prijímajúceho zdaniteľné plnenie.
Naopak, zákonodarca z dôvodu zabránenia ľahkej zneužiteľnosti požaduje, aby platiteľ,
ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na
odpočet zákon stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane
z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne
uskutočnené, tovar reálne dodaný (§ 8 zákona o DPH), a to práve osobou uvedenou
na faktúre, to znamená, že zdaniteľné plnenie mu bolo dodané a DPH bola voči nemu
uplatnená práve platiteľom DPH, uvedeným na faktúre.
Neobstoja teda námietky žalobcu uvedené v odvolaní, že správca dane, ani žalovaný
neprodukovali žiaden dôkaz preukazujúci vedomosť žalobcu o podvodnom konaní jeho
dodávateľa, za čo zároveň nemožno pričítať zodpovednosť na ťarchu žalobcu a rozširovať
tak mieru jeho dôkazného bremena. Odvolací súd s poukazom na § 29 ods. 8 zákona
o správe daní pripomína, že dôkazné bremeno preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného
plnenia leží predovšetkým na daňovom subjekte, pričom nemožno opomenúť, že cieľom
uznaným a podporovaným šiestou smernicou Rady Európskej únie o spoločnom systéme
dane z pridanej hodnoty je boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadom zneužívania
(pozri najmä rozsudky z 29. apríla 2004, Gemeente Leusden a Holin Group, C-487/01
a C-7/02, Zb. s- I-5337, bod 76, ako aj z 21. februára 2006, Halifax, a i., C-255/02, Zb.
s. I.1609, bod 71).
Z administratívneho spisu vyplýva, že správca dane aplikujúc zásadu voľného
hodnotenia dôkazov podľa § 2 ods. 3 zákona o správe daní s prihliadnutím na jeho
povinnosť dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli
zistené čo najúplnejšie, vykonal rozsiahle dokazovanie. Záver, ktorý správca dane
zo zistených skutkových okolnosti urobil a žalovaný ustálil, zodpovedá zásadám logického
myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona
o DPH. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobcom predloženým daňovým
dokladom, predovšetkým vo svetle kontrolných zistení v rámci obchodného reťazca
u obchodných dodávateľov a odberateľov žalobcu, absentuje reálny základ, čo oprávnene
vzbudzuje dosiaľ neodstránené pochybností o uskutočnení deklarovaných zdaniteľných
plnení, na základe ktorých si žalobca uplatnil právo na nadmerný odpočet, ako
i o vierohodnosti účtovnej evidencie žalobcu (§ 29 ods. 8 zákona o správe daní).
Bolo potrebné, aby sám žalobca preukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné
opatrenia s odbornou starostlivosťou vyplývajúcou z jeho podnikateľskej činnosti, aby
zabránil tomu, že reálne uskutočnenie zdaniteľných obchodov, bude spochybnené.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok
krajského súdu ako vecne správny a v súlade so zákonom potvrdil. Rozhodnutia žalovaného
a správcu dane obsahujú všetky zákonom požadované náležitosti. Z týchto podstatných
dôvodov napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave ako vecne správny podľa § 250ja
ods. 3 veta druhá OSP v spojení s § 219 ods. 1, ods. 2 OSP potvrdil.»
Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov
a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudkov najvyššieho
súdu dospel vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľky, že najvyšší súd dostatočne neodôvodnil
svoje rozhodnutie, k záveru, že táto argumentácia v sťažnosti sťažovateľky neobstojí.
Najvyšší súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné
otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré sťažovateľka v odvolaní nastolila.
Najvyšší súd podrobne vysvetlil, z akých dôvodov považoval odvolanie sťažovateľky
za nedôvodné. Pokiaľ dospel k záveru o tom, že sťažovateľka neuniesla dôkazné bremeno,
ktoré bola povinná znášať, aj tento svoj záver dostatočne odôvodnil, keď vychádzal z toho,
že ak si platiteľ uplatňuje nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty z dodávateľskej
faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľný obchod bol reálne uskutočnený a tovar
(v tomto prípade rezné kotúče na betón) mu bol skutočne dodaný platiteľom dane z pridanej
hodnoty, ktorý faktúru vystavil, a tým boli splnené podmienky na odpočet dane. Daňové
konanie je ovládané zásadou prejednávacou, a nie vyšetrovacou – daňové subjekty musia
vo vlastnom záujme postupovať tak, aby uskutočnenie každého zdaniteľného obchodu boli
spôsobilé preukázať. Pokiaľ sťažovateľka v priebehu konania poukazovala na to, že daňové
orgány od nej vlastne žiadali preukazovanie (aj) zdaniteľných obchodov subjektov
na predchádzajúcich miestach reťazca, je potrebné vychádzať zo základných pravidiel dane
z pridanej hodnoty, z ktorých vyplýva, že daň musí byť v reťazci za dodaný tovar najprv
odvedená až potom môže byť odpočítaná.
Aj ústavný súd je vo vzťahu k namietanej nezákonnosti výsluchu svedka
(ktorý bol konateľom od 16. januára 2010 do 19. októbra 2011 a pri
svojom výsluchu uviedol, že sťažovateľku nepozná, žiadny tovar jej nepredal a žiadne
finančné prostriedky od nej neprevzal) a jej posúdeniu toho názoru, že ak by mali byť
dôvodom zrušenia rozhodnutia iba formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné alebo
pre účastníka výhodnejšie rozhodnutie, nie je namieste rozhodnutie zrušiť iba preto, aby sa
proces zopakoval a tieto vady odstránili.
Ústavný súd sa stotožňuje s dôvodmi najvyššieho súdu uvedenými v jeho rozhodnutí
a považuje ho za ústavne konformné aj preto, že rešpektuje základné zásady, na ktorých je
vybudovaná právna úprava dane z pridanej hodnoty. S ohľadom na znenie zákonných
ustanovení citovaných najvyšších súdom, takéto závery nie sú v rozpore s ich účelom
a zmyslom a nemožno ich považovať za dôsledok ústavne nekonformného výkladu týchto
ustanovení.
Už len z týchto dôvodov je zrejmé, že sťažovateľkou označené základné práva
rozhodnutím najvyššieho súdu nemohli byť porušené, a už len z týchto dôvodov je namieste
sťažnosť sťažovateľky odmietnuť podľa § 25 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už nebolo potrebné osobitne sa zaoberať
návrhom na vydanie dočasného opatrenia, kde sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd
odložil vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu.
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. januára 2016