Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 320/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. júla 2011

predbežne prerokoval sťažnosť P. J., P., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., P., ktorou

namieta porušenie svojich základných práv podľa a 4 a

Slovenskej republiky a podľa čl. 11 ods. 1 a 4 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a

slobôd v spojení s , , a

a tiež práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 24. novembra 2010, a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. J. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. januára

2011 doručená sťažnosť P. J., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J.

G., P., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a podľa a 4 a

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) v spojení s čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl.

7 ods. 5 a a tiež práv podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom

Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 24. novembra

2010 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že „sťažovateľ sa v civilnom konaní, žalobou voči

žalovaným, domáhal vydania bezdôvodného obohatenia za neoprávnené užívanie

nehnuteľností v jeho vlastníctve zapísaných na LV č. 13522 v kat. území P., a to parcely KN

2

- C č. 1518/30 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 242 ma parcely KN - C č. 1518/31

2

- zastavaná plocha a nádvorie o výmere 272 mv období od 24. 1. 2007 do 19. 11. 2007.

Žiadal, aby žalovaní v 1. až 4. rade, ako spoluvlastníci bytového domu súp. č. 5321, boli

solidárne zaviazaní zaplatiť mu 115.332,- Sk (teraz 3.828,32 EUR), žalovaný v 5. rade

11.533,- Sk (teraz 382,83 EUR) a žalovaný v 6. rade 26.911,- Sk (teraz 893,28 EUR).

Neskôr spoločný záväzok žalovaných v 1. až 4. rade zmenil na jednotlivé plnenie. Na

uvedených parcelách, ktoré sú v jeho výlučnom vlastníctve, sa nachádza chodník a cesta.

Svoju žalobu odôvodnil tým, že v predmetnej právnej veci sa jedná o výlučné

užívanie nehnuteľností, parc. KN - C č. 1518/30 a 1518/31 žalovanými. Ide o komunikačný

priestor bytového domu súp. č. 5321, kde sa na týchto nehnuteľnostiach nachádzajú rôzne

drobné stavby, ktoré boli zriadené bez súhlasu právneho predchodcu sťažovateľa.“.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza, že «bytový dom na pozemku č. 1508,

komunikácia, chodník a pomocné stavby na pozemku č. 1518/30 a 1518/31 boli postavené

v roku 1972 Výstavbovým družstvom v P., na základe stavebného povolenia, ale bez súhlasu

vlastníka predmetných pozemkov M. W. Z uvedeného vyplýva, že spoločné časti domu a

spoločné zariadenia domu a príslušenstvo, ktoré sú v spoluvlastníctve vlastníkov bytov a

nebytových priestorov v dome, nachádzajúce sa na priľahlom pozemku „vzniklo“ iba z

dôvodu a ako súčasť stavby predmetného bytového domu. Pokiaľ by nebolo došlo k

výstavbe bytového domu nebolo by došlo ani k výstavbe spoločných častí domu, spoločných

zariadení a príslušenstva, a to komunikácie, chodníka a pomocných stavieb na priľahlom

pozemku. Tým by nedošlo ani k zásahu do vlastníckeho práva sťažovateľa. Z dôvodu

neoprávnenej stavby bytového domu žalovaní užívajú pozemok č. 1518/30 a 1518/31, ako

priľahlý pozemok k bytovému domu súp. č. 5321 stavbami - spoločnými časťami domu a

spoločnými zariadeniami domu s príslušenstvom na nimi ležiacimi...

Na priľahlom pozemku bolo v prospech vlastníkov bytov v bytovom dome zriadené

..

Keďže stavba bytového domu stojaca na pozemku č. 1508 vo vlastníctve sťažovateľa

bola postavená v rozpore s predpismi občianskeho práva, ide o stavbu neoprávnenú, na

ktorú sa vzťahuje ust. . Spoločné časti domu a spoločné

zariadenia domu a príslušenstvo a príslušenstvo ležiace na parcelách č. 1518/30 a 1518/31,

sú taktiež neoprávnené stavby, na ktoré dopadá ust. . Do

doby vysporiadania podľa § 135c tieto neoprávnené stavby neoprávnene zasahujú do

vlastníckych práv sťažovateľa ako vlastníka priľahlého pozemku...

Vo všetkých vyššie uvedených súvislostiach, je nepochybné, že sťažovateľ je

neoprávnenou stavbou bytového domu, spoločných častí domu a spoločných zariadení

domu a príslušenstva bytového domu obmedzený proti svojej vôli. Sťažovateľ nemôže užívať

patriace mu pozemky, pretože tieto užívajú výlučne žalovaní, na umiestnenie spoločných

častí domu a spoločných zariadení domu a príslušenstva bytového domu súp. č. 5321.».

Vo veci rozhodol Okresný súd Prešov (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom sp. zn.

z 24. mája 2010, ktorým žalobu v celom rozsahu zamietol. O odvolaní

sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn.

z 24. novembra 2010, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu. Sťažnosť

smeruje proti rozsudku krajského súdu z 24. novembra 2010.

Podstata námietok sťažovateľa spočíva v tom, že krajský súd „sa v žiadnom ohľade

nevysporiadal zákonným spôsobom s dôkazmi, na ktoré poukazoval sťažovateľ. Pri svojej

rozhodovacej činnosti nepreskúmal rozhodujúce otázky, nesprávne aplikoval právnu

normu... Porušovateľ nedal ústavne akceptovateľnú odpoveď na otázku, ako vec právne

posúdil. Jeho odpoveďou bolo konštatovanie, že zo správy mesta vyplýva, že sa jedná

o miestnu komunikáciu vo vlastníctve Mesta P. a zamietnutie žaloby.“.

V súvislosti s uvedenými námietkami k záverom krajského súdu sťažovateľ tvrdí, že

krajský súd poprel o vlastníctve bytov a nebytových

priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vlastníctve bytov“), keďže

„nepovažuje priľahlý pozemok a stavby spoločných častí domu a spoločných zariadení

domu a príslušenstva na ňom ležiace za vlastníctvo vlastníkov bytového domu, pričom je

nesporné, že tieto stavby sa na priľahlom pozemku – teda v okolí bytového domu

nachádzajú, boli postavené spolu s bytovým domom a sú nevyhnutnou súčasťou bytového

domu, keďže umožňujú riadne užívanie bytového domu, resp. bytov a nebytových priestorov

v tomto dome“.

Sťažovateľ taktiež tvrdí, že je nesprávne tvrdenie krajského súdu, že „žalovaní nie sú

v tomto spore pasívne legitimovaní, keďže nebolo preukázané vlastníctvo žalovaných

k uvedeným stavbám, pretože žalovaní sú vlastníkmi týchto stavieb - spoločných zariadení

a príslušenstva v zmysle “.

Podľa sťažovateľa krajský súd opomenul, že v prípade priľahlého pozemku, ktorého

užívanie je predmetom sporu, na ktorom sa nachádzajú spoločné časti a spoločné zariadenia

domu a príslušenstvo – komunikácia, chodník a pomocné stavby, nejde o všeobecné

užívanie týchto stavieb žalovanými, ale užívanie priľahlého pozemku spočíva v samotnej

existencii stavieb spoločných častí domu a spoločných zariadení domu a príslušenstva

v spoluvlastníctve žalovaných, ležiacich – nachádzajúcich sa na priľahlom pozemku vo

vlastníctve sťažovateľa bez jeho súhlasu.

Podľa názoru sťažovateľa rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 24. novembra 2010, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa sp. zn.

z 24. mája 2010, došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a podľa listiny slobôd v spojení s , ,

a a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru.

Sťažovateľ taktiež tvrdí, že namietaným rozsudkom krajského súdu bolo porušené aj

jeho základné právo podľa , listiny a právo podľa

dodatkového protokolu. V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ argumentoval doterajšou

judikatúrou ústavného súdu a v podstatnom uviedol, že „je neoprávnenou stavbou bytového

domu, spoločnými časťami domu, spoločnými zariadeniami domu a príslušenstvom

(komunikácia, chodník a pomocné stavby), nachádzajúcimi sa na priľahlom pozemku,

obmedzený proti svojej vôli...“.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť

na ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:

„1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2. Základné právo P. J., podľa čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46

ods. 1, , a 4, Listiny

základných práv a slobôd, čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn. zo dňa 24. 11. 2010,

porušené boli.

3. Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 24. 11. 2010, sp. zn. , sa

zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

4. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť P. J. trovy konania (z hodnoty sporu

5.104,43 EUR) v sume 451,54 €, za (2 x 180,93 € - 1. Prevzatie a príprava právneho

zastúpenia, 2. písomné podanie na súd + 2 x režijný paušál 7,21 €, DPH vo výške 20 % -

75,26 €), podľa , vyhlášky MS SR č. na účet advokáta:

JUDr. J. G., P... do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a 4 a a podľa a 4 a listiny v spojení s ,

ods. 2, a a tiež práv podľa dohovoru a

dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 24. novembra

2010.

Podľa sťažovateľa krajský súd namietaným rozsudkom porušil ním označené

základné a iné práva tým, že

- sa nezaoberal jeho odvolacími dôvodmi,

- nezohľadnil skutočnosť, že stavba bytového domu je neoprávnená,

- nevysporiadal vzťah medzi sťažovateľom a žalovanými v zmysle § 135c

.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa

a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa zaoberal jej

opodstatnenosťou, predovšetkým skúmal možnosť preukázania príčinnej súvislosti medzi

napadnutým rozsudkom krajského súdu a základnými právami upravenými v čl. 46 ods. 1

a listiny, resp. právom podľa dohovoru, porušenie ktorých

sťažovateľ v sťažnosti namietal. V nadväznosti na to posudzoval opodstatnenosť námietok

sťažovateľa, pokiaľ ide o ťažiskové časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského

súdu, z hľadiska možnosti vyslovenia porušenia označených práv.

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre poukazuje na to, že nie je súčasťou

systému všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom

ochrany ústavnosti. Z ústavného postavenia ústavného súdu vyplýva, že jeho úlohou pri

rozhodovaní o sťažnostiach podľa nie je zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách

(napr. , , ). Právomoc ústavného súdu konať

a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach alebo

príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je určená princípom

subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade,

ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo

úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

Z toho vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany

ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , ,

). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení tohto právneho predpisu, že by zásadne poprel ich účel a význam

(napr. , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu

a právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj

konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (). Ochrany základného práva

podľa (resp. podľa listiny, ako aj práva podľa

dohovoru) sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími

zákonmi (napr. ).

zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z

a listiny a tiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru neznamenajú právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ich

účelovo chápať tak, že ich naplnením je len víťazstvo v takomto spore (,

).

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd na účely posúdenia

opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný rozsudok krajského súdu.

Krajský súd v odôvodnení rozsudku po uvedení dôvodov odvolaním napadnutého

rozsudku okresného súdu, obsahu odvolania sťažovateľa a vyjadrenia žalovaných k nemu

uviedol:

„Podľa ust. , kto sa na úkor iného bezdôvodne

obohatí, musí obohatenie vydať.

Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, bezdôvodným obohatením je majetkový

prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu

alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný

z nepoctivých zdrojov.

Podľa ust. v platnom znení, pozemné komunikácie

sa rozdeľujú podľa dopravného významu, určenia a technického vybavenia na

a) diaľnice,

b) cesty,

c) miestne komunikácie,

d) účelové komunikácie.

Podľa ust. §3d ods. 3 citovaného zákona, miestne komunikácie sú vo vlastníctve obcí.

Podľa ust. § 6 ods. 1 citovaného zákona, premávku na pozemných komunikáciách

upravujú osobitné predpisy; v ich medziach smie každý užívať diaľnice, cesty a miestne

komunikácie obvyklým spôsobom na účely, na ktoré sú určené (všeobecné užívanie).

Užívateľ sa musí prispôsobiť stavebnému stavu a dopravno-technickému stavu dotknutej

komunikácie; nesmie ju poškodzovať alebo znečisťovať.

Podľa ust. vyhlášky č. , ktorou sa vykonáva zákon

o pozemných komunikáciách, súčasťami miestnych komunikáciami sú aj priľahlé chodníky,

verejné parkoviská a obratiská, zariadenia na zabezpečenie a zaistenie priechodov pre

chodcov, podchody a priechodové lávky.

Je nepochybné, že v predmetnom konaní sa žalobca domáha vydania bezdôvodného

obohatenia za užívanie pozemkov, ktoré vlastnícky patria jemu. Ide o pozemky parcelu KN

2

C č. 1518/30 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 242 ma KN C č. 1518/31 –

2

zastavané plochy a nádvoria o výmere 272 m, zapísané na LV č. 13 522, k. ú. P. (č. 1. 4

spisu). Na uvedených pozemkoch sa nachádzajú stavby, cesta a chodník. Podľa tvrdenia

žalobcu cesta a chodník slúžia výlučne žalovaným, ktorí sú spoluvlastníkmi bytového domu

so súp. č. 5321 stojaceho na pozemku parcele KN C č. 1508, zapísaného na LV č. 7665, k.

ú. P. Vecné bremeno podľa ust. je zapísané na LV len k

pozemku parcele KN C č. 1508 evidovanej na LV č. 7665, k. ú. P. Takéto vecné bremeno nie

je zapísané aj k pozemkom parcelám KN C č. 1518/30 a KN C č. 1518/31, ktoré sú

evidované na LV č. 13 522, k. ú. P. Spôsob využitia týchto parciel je na LV označený kódom

13 321. Týmto kódom sa označujú pozemky, na ktorých sú postavené inžinierske stavby

cestné, miestne a účelové komunikácie a ich súčasti, okrem diaľnic a rýchlostných ciest

(cesty a miestne komunikácie, mosty, nadjazdy, tunely, podzemné dráhy, chodníky, nekryté

parkoviská a iné).

Vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania, ako aj z obsahu spisu je

nepochybné, že na pozemkoch parcele KN C č. 1518/30 a KN C č. 1518/31 sa nachádzajú

miestna komunikácia a chodník a tieto slúžia, resp. zabezpečujú prechod pre peších

chodcov a prejazd motorovými vozidlami patriacimi nielen žalovaným, ale komukoľvek.

Nejedná sa o komunikáciu, ktorá by bola uzavretá. Už len možnosť všeobecného užívania

komunikácie a chodníka vylučuje, žeby sa vlastník pozemku, na ktorom je komunikácia

a chodník postavený, mohol domáhať náhrady za užívanie len od niektorých z viacerých

možných užívateľov.

V predmetnej veci bolo nepochybne preukázané, že žalovaní nie sú vlastníkmi stavieb

nachádzajúcich sa na pozemkoch parcele KN C č. 1518/30 a KN C č. 1518/31. V zhode so

súdom prvého stupňa aj odvolací súd konštatuje, že cesta je miestnou komunikáciou

a vlastníkom tejto stavby na pozemku vlastnícky patriacom žalobcovi je Mesto P. a tento

vlastnícky režim sa vzťahuje aj na priľahlý chodník k danej miestnej komunikácii.

Pokiaľ ide o odvolacie námietky žalobcu, je potrebné konštatovať, že charakter

predmetných komunikácií bol nepochybne v tomto konaní zistený. Keďže stavba nie je

súčasťou pozemku (táto okolnosť nepochybne vyplýva z ust. ),

zároveň je potrebné konštatovať, že žalovaní v žiadnom prípade nie sú vlastníkmi stavieb,

ktoré sa nachádzajú na týchto pozemkoch. Správne preto súd prvého stupňa poukázal na to,

že žalovaní ani nie sú pasívne legitimovaní v predmetnom konaní. Pokiaľ ide o tvrdenie

žalobcu o neoprávnenej stavbe bytového domu, táto otázka nesúvisí bezprostredne

s predmetom tohto konania. Predmetom konania je užívanie, resp. bezdôvodné obohatenie

za cestu a chodník, teda za iné stavby, než je stavba samotného obytného domu. Nemožno

súhlasiť s názorom žalobcu, žeby tieto stavby tvorili príslušenstvo obytného domu so

súp. č. 5321, stojaceho na pozemku parcele KN C č. 1508, pretože charakter týchto

nehnuteľností - stavieb bol súdom prvého stupňa riadne zistený.

Za týchto okolností nemožno konštatovať ani porušenie článku 20 ods. 1 SR,

podľa ktorého má každý právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má

rovnaký zákonný obsah a ochranu. Užívanie predmetných nehnuteľností žalovanými

a širšou verejnosťou rozhodne nie je porušením vlastníckeho práva žalobcu k predmetným

nehnuteľnostiam. Žalovaní nie sú vlastníkmi stavieb, ktoré sa na pozemkoch parcelách KN

C č. 1518/30 a KN C č. 1518/31 nachádzajú a tieto stavby tam ani nezriadili.

Správne preto postupoval súd prvého stupňa, pokiaľ žalobu zamietol. Odvolací súd

poukazuje na správne, presvedčivé a výstižné dôvody súdu prvého stupňa v zmysle ust.

So zreteľom na to, že správny je aj výrok napadnutého rozsudku

o trovách konania, odvolací súd postupom podľa ust. 219 rozsudok ako vecne

správny potvrdil.“

V nadväznosti na už uvedené zásady pre posudzovanie ústavnej akceptovateľnosti

rozhodnutí všeobecných súdov ústavný súd konštatuje, že v citovanej časti odôvodnenia

namietaného rozsudku krajský súd zrozumiteľným a dostatočným spôsobom uviedol

dôvody, pre ktoré rozsudok okresného súdu, ktorý žalobu o vydanie bezdôvodného

obohatenia zamietol, potvrdil. Podľa ústavného súdu postup krajského súdu pri

odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne

neodôvodnený alebo arbitrárny. Odôvodnenie rozsudku krajského súdu nevykazuje

všeobecný charakter, naopak, krajský súd síce stručným, ale primeraným a ústavne

akceptovateľným spôsobom reagoval na podstatné odvolacie námietky sťažovateľa.

Vo vzťahu k tvrdeniu sťažovateľa, že krajský súd nezohľadnil skutočnosť, že stavba

bytového domu je neoprávnená, ústavný súd uvádza, že na túto námietku krajský súd

reagoval, keď uviedol, že tvrdenie o neoprávnenosti tejto stavby nemá bezprostredný súvis

s predmetom konania, pretože predmetom konania je užívanie, resp. bezdôvodné obohatenie

z užívania chodníka a cesty, teda iných stavieb, ako je stavba samotného obytného domu.

Krajský súd v posudzovanej veci nepovažoval stavby nachádzajúce sa na parcele

č. 1518/30 a 1518/31 za príslušenstvo bytového domu, tak ako to tvrdí sťažovateľ, pričom

poukazuje na to, že charakter týchto stavieb bol prvostupňovým súdom riadne zistený

(určený). Spornú cestu považuje krajský súd za miestnu komunikáciu, čo odôvodňuje už

citovanými ustanoveniami o pozemných komunikáciách (cestný

zákon) v znení neskorších predpisov a vykonávacou vyhláškou Federálneho ministerstva

dopravy č. , ktorou sa vykonáva zákon o pozemných komunikáciách (cestný

zákon), ktorej vlastníkom je Mesto P. a rovnaký vlastnícky režim vzťahuje aj na priľahlý

chodník k danej miestnej komunikácii.

Ústavný súd zastáva názor, že krajský súd primeraným a ústavne akceptovateľným

spôsobom odôvodnil, prečo sporné stavby nepovažuje za príslušenstvo bytového domu.

Podľa ak niekto zriadi stavbu na cudzom

pozemku, hoci na to nemá právo, môže súd na návrh vlastníka pozemku rozhodnúť, že

stavbu treba odstrániť na náklady toho, kto stavbu zriadil (ďalej len „vlastník stavby“).

Podľa súd môže usporiadať pomery medzi

vlastníkom pozemku a vlastníkom stavby aj inak, najmä tiež zriadiť za náhradu vecné

bremeno, ktoré je nevyhnutné na výkon vlastníckeho práva k stavbe.

Vzhľadom na skutočnosť, že krajský súd nepovažoval sporné stavby za súčasť

bytového domu, neprichádzalo už do úvahy rozhodnutie o náhrade za vecné bremeno podľa

. Krajský súd preto podľa názoru ústavného súdu

postupoval správne, keď náhradu za vecné bremeno sťažovateľovi nepriznal.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu

svojím vlastným (m. m. ). Aj keby mal ústavný súd iný názor na interpretáciu

príslušných právnych noriem ako všeobecné súdy konajúce a rozhodujúce v danom prípade

vo veci sťažovateľa všeobecných súdov, v zmysle svojej doterajšej ustálenej judikatúry by

mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol

svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich

účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom

takéto nedostatky nevykazuje, a preto konštatuje, že ním nemohlo dôjsť k porušeniu

základného práva sťažovateľa podľa a podľa listiny a ani

jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Je pravda, že krajský súd sa nevysporiadal s tvrdením sťažovateľa o tom, že sporné

stavby nemôžu byť miestnymi komunikáciami, keďže ich zaradeniu do siete miestnych

komunikácii by muselo predchádzať správne konanie. Tento nedostatok možno krajskému

súdu v danom prípade vytknúť. Je však potrebné uviesť, že úlohou ochrany ústavnosti

poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť fyzické osoby a právnické osoby pred každým

pochybením všeobecných súdov, ale len takým, ktoré dosahuje takú intenzitu, že svojimi

účinkami vyvolá neprípustné obmedzenie, či dokonca popretie garantovaných práv,

a ktoré je preto z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (m. m. ,

). V danom prípade k takému pochybeniu zo strany krajského súdu podľa

názoru ústavného súdu zjavne nedošlo.

Ústavný súd ďalej poznamenáva, že v súlade so svojou judikatúrou posudzuje

spravodlivosť procesu ako celku (napr. m. m. ), preto k vyhoveniu sťažnosti

dochádza zásadne iba v prípadoch, ak dospeje k názoru, že namietané a relevantné procesné

pochybenia zo strany orgánu verejnej moci umožňuje prijatie záveru, že proces ako celok

bol nespravodlivý a vzhľadom na to aj jeho výsledok môže vyznievať ako nespravodlivý.

Ústavný súd preto nepristupuje k vyhoveniu sťažnosti v prípadoch, keď zo strany orgánov

verejnej moci síce k určitému pochybeniu došlo, avšak jeho intenzita a existujúca príčinná

súvislosť medzi porušením garantovaného práva a jeho dôsledkami na

spravodlivosť procesu ako celku nemala podstatný dosah.

Ústavný súd napokon dodáva, že sťažnosťou napadnutý rozsudok krajského súdu

posudzoval len z hľadiska kritérií ústavných predpisov a nimi garantovaných základných

práv a slobôd. Vzhľadom na to nebolo jeho úlohou do detailov preskúmať prípad z pozície

v okolnostiach daného prípadu aplikovaných právnych noriem ani opätovne podrobiť revízii

napadnutý rozsudok krajského súdu so zámerom „vylepšiť“ jeho odôvodnenie, prípadne

zostaviť zoznam možných pochybení krajského súdu, po zistení, že tieto nemajú takú

relevanciu, ktorá by mohla spochybniť konformitu záverov namietaného rozsudku

krajského súdu s .

K namietanému spôsobu hodnotenia dôkazov zo strany krajského súdu, resp.

okresného súdu ústavný súd uvádza, že už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach

vyslovil, že do obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1

, resp. dohovoru nepatrí právo účastníka konania (dotknutej osoby)

vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa

dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov ().

V súvislosti s tvrdeným porušením práva sťažovateľa na riadny súdny proces tým, že

všeobecné súdy zamietli jeho žalobu, ústavný súd pripomína, že , resp.

čl. 36 ods. 1 listiny sa zaručuje ochrana viacerých záujmov, predovšetkým práva na prístup

k súdu a práva na spravodlivé súdne konanie, ktorému ochranu poskytuje aj čl. 6 ods. 1

dohovoru. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva

podľa , listiny a práva podľa dohovoru by došlo

vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na

nezávislom a nestrannom súde, predovšetkým ak by všeobecný súd odmietol konať

a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby () alebo

v prípade opravných konaní by všeobecný súd odmietol opravný prostriedok alebo zastavil

o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti

s napadnutým súdnym rozhodnutím (, ).

V prípade sťažovateľa však nešlo o odmietnutie spravodlivosti majúce za následok

porušenie jeho základných práv, ale o prípad, keď právo na súdnu ochranu a právo na

spravodlivé súdne konanie bolo v celom rozsahu realizované, aj keď nie podľa

sťažovateľových subjektívnych názorov.

Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali

závery namietaného odvolacieho rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú

oporu vo vykonanom dokazovaní. Pretože namietaný rozsudok krajského súdu nevykazuje

znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnený na základe jeho vlastných myšlienkových

postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia

nahrádzať (podobne , ) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť

do právneho názoru krajského súdu.

Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že medzi namietaným

rozsudkom krajského súdu a základným právom sťažovateľa podľa

a čl. 36 ods. 1 listiny ani právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná

súvislosť, ktorá by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie umožnila reálne

vysloviť ich porušenie (m. m. ).

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona

o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci krajského súdu v danom

prípade sú zlučiteľné so sťažovateľom označenými právami, a preto sťažnosť odmietol

v tejto časti podľa ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa a 4

a čl. 11 ods. 1 a 4 listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

Sťažovateľ tiež namieta, že rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 24. novembra 2010 došlo aj k porušeniu jeho základného práva vlastniť majetok podľa

a listiny a práva na ochranu majetku podľa

dodatkového protokolu. Ústavný súd v tejto súvislosti v nadväznosti na už uvedené

poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru (napr. , ), ktorej

súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv a slobôd hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné

právo vyplývajúce z a listiny a tiež právo podľa

dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne

porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až , resp.

dohovoru. O prípadnom porušení uvedených práv by bolo možné uvažovať zásadne len

vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého

zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48

a tiež v dohovoru, resp. v spojení s ich porušením (,

).

Z uvedeného vyplýva, že porušenie základného práva podľa

a čl. 11 ods. 1 listiny a tiež práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu možno v konaní pred

ústavným súdom zásadne namietať len v spojení s namietaním porušenia základných práv,

resp. ústavnoprocesných princípov podľa až . Táto právomoc ústavného

súdu však nie je zároveň spojená so vznikom jeho oprávnenia a povinnosti hodnotiť právne

názory všeobecných súdov, ku ktorým dospeli na základe výkladu a uplatňovania zákonov.

Keďže ústavný súd dospel k záveru, že namietaným rozsudkom krajského súdu nemohlo

dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa a podľa

ods. 1 listiny a ani jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak v danom prípade nemožno

uvažovať ani o porušení jeho základného práva podľa a

listiny a ani o porušení jeho práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

3. Sťažovateľ namieta tiež porušenie čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5 a čl. 144 ods. 1

, ktoré majú charakter ústavných princípov, resp. všeobecných interpretačných

pravidiel, a nie konkrétnych základných práv alebo slobôd garantovaných . Uvedené

ustanovenia sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu

o sťažnostiach podľa . V prípade, ak ústavný dospeje k záveru, že

v danom prípade namietaným rozhodnutím orgánu verejnej moci nedošlo, resp. nemohlo

dôjsť k porušeniu konkrétnych základných práv alebo slobôd, príp. práv vyplývajúcich

z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, tak neprichádza do úvahy ani vyslovenie porušenia

týchto ustanovení .

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľa aj v tejto časti podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. júla 2011