Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 173 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (179)IV. ÚS 320/2011
PDF · 273.66 KB
No categories available
IV. ÚS 320/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. júla 2011
predbežne prerokoval sťažnosť P. J., P., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., P., ktorou
namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a podľa čl. 11 ods. 1 a 4 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a
slobôd v spojení s čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a tiež práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3 Co 86/2010 z 24. novembra 2010, a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. J. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. januára
2011 doručená sťažnosť P. J., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J.
G., P., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 11 ods. 1 a 4 a čl. 36
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) v spojení s čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl.
7 ods. 5 a čl. 144 ods. 1 ústavy a tiež práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom
Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Co 86/2010 z 24. novembra
2010 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že „sťažovateľ sa v civilnom konaní, žalobou voči
žalovaným, domáhal vydania bezdôvodného obohatenia za neoprávnené užívanie
nehnuteľností v jeho vlastníctve zapísaných na LV č. 13522 v kat. území P., a to parcely KN
2
- C č. 1518/30 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 242 ma parcely KN - C č. 1518/31
2
- zastavaná plocha a nádvorie o výmere 272 mv období od 24. 1. 2007 do 19. 11. 2007.
Žiadal, aby žalovaní v 1. až 4. rade, ako spoluvlastníci bytového domu súp. č. 5321, boli
solidárne zaviazaní zaplatiť mu 115.332,- Sk (teraz 3.828,32 EUR), žalovaný v 5. rade
11.533,- Sk (teraz 382,83 EUR) a žalovaný v 6. rade 26.911,- Sk (teraz 893,28 EUR).
Neskôr spoločný záväzok žalovaných v 1. až 4. rade zmenil na jednotlivé plnenie. Na
uvedených parcelách, ktoré sú v jeho výlučnom vlastníctve, sa nachádza chodník a cesta.
Svoju žalobu odôvodnil tým, že v predmetnej právnej veci sa jedná o výlučné
užívanie nehnuteľností, parc. KN - C č. 1518/30 a 1518/31 žalovanými. Ide o komunikačný
priestor bytového domu súp. č. 5321, kde sa na týchto nehnuteľnostiach nachádzajú rôzne
drobné stavby, ktoré boli zriadené bez súhlasu právneho predchodcu sťažovateľa.“.
Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza, že «bytový dom na pozemku č. 1508,
komunikácia, chodník a pomocné stavby na pozemku č. 1518/30 a 1518/31 boli postavené
v roku 1972 Výstavbovým družstvom v P., na základe stavebného povolenia, ale bez súhlasu
vlastníka predmetných pozemkov M. W. Z uvedeného vyplýva, že spoločné časti domu a
spoločné zariadenia domu a príslušenstvo, ktoré sú v spoluvlastníctve vlastníkov bytov a
nebytových priestorov v dome, nachádzajúce sa na priľahlom pozemku „vzniklo“ iba z
dôvodu a ako súčasť stavby predmetného bytového domu. Pokiaľ by nebolo došlo k
výstavbe bytového domu nebolo by došlo ani k výstavbe spoločných častí domu, spoločných
zariadení a príslušenstva, a to komunikácie, chodníka a pomocných stavieb na priľahlom
pozemku. Tým by nedošlo ani k zásahu do vlastníckeho práva sťažovateľa. Z dôvodu
neoprávnenej stavby bytového domu žalovaní užívajú pozemok č. 1518/30 a 1518/31, ako
priľahlý pozemok k bytovému domu súp. č. 5321 stavbami - spoločnými časťami domu a
spoločnými zariadeniami domu s príslušenstvom na nimi ležiacimi...
Na priľahlom pozemku bolo v prospech vlastníkov bytov v bytovom dome zriadené
zákonné vecné bremeno zákonom č. 182/1993 Z. z...
Keďže stavba bytového domu stojaca na pozemku č. 1508 vo vlastníctve sťažovateľa
bola postavená v rozpore s predpismi občianskeho práva, ide o stavbu neoprávnenú, na
ktorú sa vzťahuje ust. § 135c Občianskeho zákonníka. Spoločné časti domu a spoločné
zariadenia domu a príslušenstvo a príslušenstvo ležiace na parcelách č. 1518/30 a 1518/31,
sú taktiež neoprávnené stavby, na ktoré dopadá ust. § 135c Občianskeho zákonníka. Do
doby vysporiadania podľa § 135c tieto neoprávnené stavby neoprávnene zasahujú do
vlastníckych práv sťažovateľa ako vlastníka priľahlého pozemku...
Vo všetkých vyššie uvedených súvislostiach, je nepochybné, že sťažovateľ je
neoprávnenou stavbou bytového domu, spoločných častí domu a spoločných zariadení
domu a príslušenstva bytového domu obmedzený proti svojej vôli. Sťažovateľ nemôže užívať
patriace mu pozemky, pretože tieto užívajú výlučne žalovaní, na umiestnenie spoločných
častí domu a spoločných zariadení domu a príslušenstva bytového domu súp. č. 5321.».
Vo veci rozhodol Okresný súd Prešov (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom sp. zn.
9 C 116/2007 z 24. mája 2010, ktorým žalobu v celom rozsahu zamietol. O odvolaní
sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn.
3 Co 86/2010 z 24. novembra 2010, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu. Sťažnosť
smeruje proti rozsudku krajského súdu z 24. novembra 2010.
Podstata námietok sťažovateľa spočíva v tom, že krajský súd „sa v žiadnom ohľade
nevysporiadal zákonným spôsobom s dôkazmi, na ktoré poukazoval sťažovateľ. Pri svojej
rozhodovacej činnosti nepreskúmal rozhodujúce otázky, nesprávne aplikoval právnu
normu... Porušovateľ nedal ústavne akceptovateľnú odpoveď na otázku, ako vec právne
posúdil. Jeho odpoveďou bolo konštatovanie, že zo správy mesta vyplýva, že sa jedná
o miestnu komunikáciu vo vlastníctve Mesta P. a zamietnutie žaloby.“.
V súvislosti s uvedenými námietkami k záverom krajského súdu sťažovateľ tvrdí, že
krajský súd poprel § 19 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových
priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vlastníctve bytov“), keďže
„nepovažuje priľahlý pozemok a stavby spoločných častí domu a spoločných zariadení
domu a príslušenstva na ňom ležiace za vlastníctvo vlastníkov bytového domu, pričom je
nesporné, že tieto stavby sa na priľahlom pozemku – teda v okolí bytového domu
nachádzajú, boli postavené spolu s bytovým domom a sú nevyhnutnou súčasťou bytového
domu, keďže umožňujú riadne užívanie bytového domu, resp. bytov a nebytových priestorov
v tomto dome“.
Sťažovateľ taktiež tvrdí, že je nesprávne tvrdenie krajského súdu, že „žalovaní nie sú
v tomto spore pasívne legitimovaní, keďže nebolo preukázané vlastníctvo žalovaných
k uvedeným stavbám, pretože žalovaní sú vlastníkmi týchto stavieb - spoločných zariadení
a príslušenstva v zmysle § 19 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z.“.
Podľa sťažovateľa krajský súd opomenul, že v prípade priľahlého pozemku, ktorého
užívanie je predmetom sporu, na ktorom sa nachádzajú spoločné časti a spoločné zariadenia
domu a príslušenstvo – komunikácia, chodník a pomocné stavby, nejde o všeobecné
užívanie týchto stavieb žalovanými, ale užívanie priľahlého pozemku spočíva v samotnej
existencii stavieb spoločných častí domu a spoločných zariadení domu a príslušenstva
v spoluvlastníctve žalovaných, ležiacich – nachádzajúcich sa na priľahlom pozemku vo
vlastníctve sťažovateľa bez jeho súhlasu.
Podľa názoru sťažovateľa rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 Co 86/2010
z 24. novembra 2010, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa sp. zn. 9 C 116/2007
z 24. mája 2010, došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny slobôd v spojení s čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5
a čl. 144 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Sťažovateľ taktiež tvrdí, že namietaným rozsudkom krajského súdu bolo porušené aj
jeho základné právo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny a právo podľa čl. 1
dodatkového protokolu. V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ argumentoval doterajšou
judikatúrou ústavného súdu a v podstatnom uviedol, že „je neoprávnenou stavbou bytového
domu, spoločnými časťami domu, spoločnými zariadeniami domu a príslušenstvom
(komunikácia, chodník a pomocné stavby), nachádzajúcimi sa na priľahlom pozemku,
obmedzený proti svojej vôli...“.
Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť
na ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:
„1. Sťažnosti sa vyhovuje.
2. Základné právo P. J., podľa čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46
ods. 1, čl. 144 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky, čl. 11 ods. 1a 4, čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd, čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 3 Co 86/2010 zo dňa 24. 11. 2010,
porušené boli.
3. Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 24. 11. 2010, sp. zn. 3 Co 86/2010, sa
zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.
4. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť P. J. trovy konania (z hodnoty sporu
5.104,43 EUR) v sume 451,54 €, za (2 x 180,93 € - 1. Prevzatie a príprava právneho
zastúpenia, 2. písomné podanie na súd + 2 x režijný paušál 7,21 €, DPH vo výške 20 % -
75,26 €), podľa § 10 ods. 1, § 16 ods. 3 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. na účet advokáta:
JUDr. J. G., P... do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 a 4 a čl. 36 ods. 1 listiny v spojení s čl. 1, čl. 2
ods. 2, čl. 7 ods. 5 a čl. 144 ods. 1 ústavy a tiež práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1
dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 Co 86/2010 z 24. novembra
2010.
Podľa sťažovateľa krajský súd namietaným rozsudkom porušil ním označené
základné a iné práva tým, že
- sa nezaoberal jeho odvolacími dôvodmi,
- nezohľadnil skutočnosť, že stavba bytového domu je neoprávnená,
- nevysporiadal vzťah medzi sťažovateľom a žalovanými v zmysle § 135c
1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa zaoberal jej
opodstatnenosťou, predovšetkým skúmal možnosť preukázania príčinnej súvislosti medzi
napadnutým rozsudkom krajského súdu a základnými právami upravenými v čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, resp. právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, porušenie ktorých
sťažovateľ v sťažnosti namietal. V nadväznosti na to posudzoval opodstatnenosť námietok
sťažovateľa, pokiaľ ide o ťažiskové časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského
súdu, z hľadiska možnosti vyslovenia porušenia označených práv.
Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre poukazuje na to, že nie je súčasťou
systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom
ochrany ústavnosti. Z ústavného postavenia ústavného súdu vyplýva, že jeho úlohou pri
rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je zastupovať všeobecné súdy,
ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách
(napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať
a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo
príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je určená princípom
subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade,
ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto
právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo
úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.
Z toho vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany
ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
III. ÚS 180/02). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným
súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení tohto právneho predpisu, že by zásadne poprel ich účel a význam
(napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu
a právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj
konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Ochrany základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru) sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími
zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).
Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a tiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru neznamenajú právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ich
účelovo chápať tak, že ich naplnením je len víťazstvo v takomto spore (II. ÚS 21/02,
Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd na účely posúdenia
opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný rozsudok krajského súdu.
Krajský súd v odôvodnení rozsudku po uvedení dôvodov odvolaním napadnutého
rozsudku okresného súdu, obsahu odvolania sťažovateľa a vyjadrenia žalovaných k nemu
uviedol:
„Podľa ust. § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne
obohatí, musí obohatenie vydať.
Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, bezdôvodným obohatením je majetkový
prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu
alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný
z nepoctivých zdrojov.
Podľa ust. § 1 ods. 2 zákona č. 135/1961 Zb. v platnom znení, pozemné komunikácie
sa rozdeľujú podľa dopravného významu, určenia a technického vybavenia na
a) diaľnice,
b) cesty,
c) miestne komunikácie,
d) účelové komunikácie.
Podľa ust. §3d ods. 3 citovaného zákona, miestne komunikácie sú vo vlastníctve obcí.
Podľa ust. § 6 ods. 1 citovaného zákona, premávku na pozemných komunikáciách
upravujú osobitné predpisy; v ich medziach smie každý užívať diaľnice, cesty a miestne
komunikácie obvyklým spôsobom na účely, na ktoré sú určené (všeobecné užívanie).
Užívateľ sa musí prispôsobiť stavebnému stavu a dopravno-technickému stavu dotknutej
komunikácie; nesmie ju poškodzovať alebo znečisťovať.
Podľa ust. § 8 ods. 3 vyhlášky č. 35/1984 Zb., ktorou sa vykonáva zákon
o pozemných komunikáciách, súčasťami miestnych komunikáciami sú aj priľahlé chodníky,
verejné parkoviská a obratiská, zariadenia na zabezpečenie a zaistenie priechodov pre
chodcov, podchody a priechodové lávky.
Je nepochybné, že v predmetnom konaní sa žalobca domáha vydania bezdôvodného
obohatenia za užívanie pozemkov, ktoré vlastnícky patria jemu. Ide o pozemky parcelu KN
2
C č. 1518/30 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 242 ma KN C č. 1518/31 –
2
zastavané plochy a nádvoria o výmere 272 m, zapísané na LV č. 13 522, k. ú. P. (č. 1. 4
spisu). Na uvedených pozemkoch sa nachádzajú stavby, cesta a chodník. Podľa tvrdenia
žalobcu cesta a chodník slúžia výlučne žalovaným, ktorí sú spoluvlastníkmi bytového domu
so súp. č. 5321 stojaceho na pozemku parcele KN C č. 1508, zapísaného na LV č. 7665, k.
ú. P. Vecné bremeno podľa ust. § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. je zapísané na LV len k
pozemku parcele KN C č. 1508 evidovanej na LV č. 7665, k. ú. P. Takéto vecné bremeno nie
je zapísané aj k pozemkom parcelám KN C č. 1518/30 a KN C č. 1518/31, ktoré sú
evidované na LV č. 13 522, k. ú. P. Spôsob využitia týchto parciel je na LV označený kódom
13 321. Týmto kódom sa označujú pozemky, na ktorých sú postavené inžinierske stavby
cestné, miestne a účelové komunikácie a ich súčasti, okrem diaľnic a rýchlostných ciest
(cesty a miestne komunikácie, mosty, nadjazdy, tunely, podzemné dráhy, chodníky, nekryté
parkoviská a iné).
Vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania, ako aj z obsahu spisu je
nepochybné, že na pozemkoch parcele KN C č. 1518/30 a KN C č. 1518/31 sa nachádzajú
miestna komunikácia a chodník a tieto slúžia, resp. zabezpečujú prechod pre peších
chodcov a prejazd motorovými vozidlami patriacimi nielen žalovaným, ale komukoľvek.
Nejedná sa o komunikáciu, ktorá by bola uzavretá. Už len možnosť všeobecného užívania
komunikácie a chodníka vylučuje, žeby sa vlastník pozemku, na ktorom je komunikácia
a chodník postavený, mohol domáhať náhrady za užívanie len od niektorých z viacerých
možných užívateľov.
V predmetnej veci bolo nepochybne preukázané, že žalovaní nie sú vlastníkmi stavieb
nachádzajúcich sa na pozemkoch parcele KN C č. 1518/30 a KN C č. 1518/31. V zhode so
súdom prvého stupňa aj odvolací súd konštatuje, že cesta je miestnou komunikáciou
a vlastníkom tejto stavby na pozemku vlastnícky patriacom žalobcovi je Mesto P. a tento
vlastnícky režim sa vzťahuje aj na priľahlý chodník k danej miestnej komunikácii.
Pokiaľ ide o odvolacie námietky žalobcu, je potrebné konštatovať, že charakter
predmetných komunikácií bol nepochybne v tomto konaní zistený. Keďže stavba nie je
súčasťou pozemku (táto okolnosť nepochybne vyplýva z ust. § 120 Občianskeho zákonníka),
zároveň je potrebné konštatovať, že žalovaní v žiadnom prípade nie sú vlastníkmi stavieb,
ktoré sa nachádzajú na týchto pozemkoch. Správne preto súd prvého stupňa poukázal na to,
že žalovaní ani nie sú pasívne legitimovaní v predmetnom konaní. Pokiaľ ide o tvrdenie
žalobcu o neoprávnenej stavbe bytového domu, táto otázka nesúvisí bezprostredne
s predmetom tohto konania. Predmetom konania je užívanie, resp. bezdôvodné obohatenie
za cestu a chodník, teda za iné stavby, než je stavba samotného obytného domu. Nemožno
súhlasiť s názorom žalobcu, žeby tieto stavby tvorili príslušenstvo obytného domu so
súp. č. 5321, stojaceho na pozemku parcele KN C č. 1508, pretože charakter týchto
nehnuteľností - stavieb bol súdom prvého stupňa riadne zistený.
Za týchto okolností nemožno konštatovať ani porušenie článku 20 ods. 1 Ústavy SR,
podľa ktorého má každý právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má
rovnaký zákonný obsah a ochranu. Užívanie predmetných nehnuteľností žalovanými
a širšou verejnosťou rozhodne nie je porušením vlastníckeho práva žalobcu k predmetným
nehnuteľnostiam. Žalovaní nie sú vlastníkmi stavieb, ktoré sa na pozemkoch parcelách KN
C č. 1518/30 a KN C č. 1518/31 nachádzajú a tieto stavby tam ani nezriadili.
Správne preto postupoval súd prvého stupňa, pokiaľ žalobu zamietol. Odvolací súd
poukazuje na správne, presvedčivé a výstižné dôvody súdu prvého stupňa v zmysle ust.
§ 219 ods. 2 O. s. p. So zreteľom na to, že správny je aj výrok napadnutého rozsudku
o trovách konania, odvolací súd postupom podľa ust. 219 O. s. p. rozsudok ako vecne
správny potvrdil.“
V nadväznosti na už uvedené zásady pre posudzovanie ústavnej akceptovateľnosti
rozhodnutí všeobecných súdov ústavný súd konštatuje, že v citovanej časti odôvodnenia
namietaného rozsudku krajský súd zrozumiteľným a dostatočným spôsobom uviedol
dôvody, pre ktoré rozsudok okresného súdu, ktorý žalobu o vydanie bezdôvodného
obohatenia zamietol, potvrdil. Podľa ústavného súdu postup krajského súdu pri
odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne
neodôvodnený alebo arbitrárny. Odôvodnenie rozsudku krajského súdu nevykazuje
všeobecný charakter, naopak, krajský súd síce stručným, ale primeraným a ústavne
akceptovateľným spôsobom reagoval na podstatné odvolacie námietky sťažovateľa.
Vo vzťahu k tvrdeniu sťažovateľa, že krajský súd nezohľadnil skutočnosť, že stavba
bytového domu je neoprávnená, ústavný súd uvádza, že na túto námietku krajský súd
reagoval, keď uviedol, že tvrdenie o neoprávnenosti tejto stavby nemá bezprostredný súvis
s predmetom konania, pretože predmetom konania je užívanie, resp. bezdôvodné obohatenie
z užívania chodníka a cesty, teda iných stavieb, ako je stavba samotného obytného domu.
Krajský súd v posudzovanej veci nepovažoval stavby nachádzajúce sa na parcele
č. 1518/30 a 1518/31 za príslušenstvo bytového domu, tak ako to tvrdí sťažovateľ, pričom
poukazuje na to, že charakter týchto stavieb bol prvostupňovým súdom riadne zistený
(určený). Spornú cestu považuje krajský súd za miestnu komunikáciu, čo odôvodňuje už
citovanými ustanoveniami zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný
zákon) v znení neskorších predpisov a vykonávacou vyhláškou Federálneho ministerstva
dopravy č. 35/1984 Zb., ktorou sa vykonáva zákon o pozemných komunikáciách (cestný
zákon), ktorej vlastníkom je Mesto P. a rovnaký vlastnícky režim vzťahuje aj na priľahlý
chodník k danej miestnej komunikácii.
Ústavný súd zastáva názor, že krajský súd primeraným a ústavne akceptovateľným
spôsobom odôvodnil, prečo sporné stavby nepovažuje za príslušenstvo bytového domu.
Podľa § 135c ods. 1 Občianskeho zákonníka ak niekto zriadi stavbu na cudzom
pozemku, hoci na to nemá právo, môže súd na návrh vlastníka pozemku rozhodnúť, že
stavbu treba odstrániť na náklady toho, kto stavbu zriadil (ďalej len „vlastník stavby“).
Podľa § 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka súd môže usporiadať pomery medzi
vlastníkom pozemku a vlastníkom stavby aj inak, najmä tiež zriadiť za náhradu vecné
bremeno, ktoré je nevyhnutné na výkon vlastníckeho práva k stavbe.
Vzhľadom na skutočnosť, že krajský súd nepovažoval sporné stavby za súčasť
bytového domu, neprichádzalo už do úvahy rozhodnutie o náhrade za vecné bremeno podľa
§ 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka. Krajský súd preto podľa názoru ústavného súdu
postupoval správne, keď náhradu za vecné bremeno sťažovateľovi nepriznal.
Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,
nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto
názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu
svojím vlastným (m. m. II. ÚS 134/09). Aj keby mal ústavný súd iný názor na interpretáciu
príslušných právnych noriem ako všeobecné súdy konajúce a rozhodujúce v danom prípade
vo veci sťažovateľa všeobecných súdov, v zmysle svojej doterajšej ustálenej judikatúry by
mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol
svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade
a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,
ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich
účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom
takéto nedostatky nevykazuje, a preto konštatuje, že ním nemohlo dôjsť k porušeniu
základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a ani
jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Je pravda, že krajský súd sa nevysporiadal s tvrdením sťažovateľa o tom, že sporné
stavby nemôžu byť miestnymi komunikáciami, keďže ich zaradeniu do siete miestnych
komunikácii by muselo predchádzať správne konanie. Tento nedostatok možno krajskému
súdu v danom prípade vytknúť. Je však potrebné uviesť, že úlohou ochrany ústavnosti
poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť fyzické osoby a právnické osoby pred každým
pochybením všeobecných súdov, ale len takým, ktoré dosahuje takú intenzitu, že svojimi
účinkami vyvolá neprípustné obmedzenie, či dokonca popretie ústavou garantovaných práv,
a ktoré je preto z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (m. m. I. ÚS 17/01,
IV. ÚS 111/09). V danom prípade k takému pochybeniu zo strany krajského súdu podľa
názoru ústavného súdu zjavne nedošlo.
Ústavný súd ďalej poznamenáva, že v súlade so svojou judikatúrou posudzuje
spravodlivosť procesu ako celku (napr. m. m. II. ÚS 307/06), preto k vyhoveniu sťažnosti
dochádza zásadne iba v prípadoch, ak dospeje k názoru, že namietané a relevantné procesné
pochybenia zo strany orgánu verejnej moci umožňuje prijatie záveru, že proces ako celok
bol nespravodlivý a vzhľadom na to aj jeho výsledok môže vyznievať ako nespravodlivý.
Ústavný súd preto nepristupuje k vyhoveniu sťažnosti v prípadoch, keď zo strany orgánov
verejnej moci síce k určitému pochybeniu došlo, avšak jeho intenzita a existujúca príčinná
súvislosť medzi porušením ústavou garantovaného práva a jeho dôsledkami na
spravodlivosť procesu ako celku nemala podstatný dosah.
Ústavný súd napokon dodáva, že sťažnosťou napadnutý rozsudok krajského súdu
posudzoval len z hľadiska kritérií ústavných predpisov a nimi garantovaných základných
práv a slobôd. Vzhľadom na to nebolo jeho úlohou do detailov preskúmať prípad z pozície
v okolnostiach daného prípadu aplikovaných právnych noriem ani opätovne podrobiť revízii
napadnutý rozsudok krajského súdu so zámerom „vylepšiť“ jeho odôvodnenie, prípadne
zostaviť zoznam možných pochybení krajského súdu, po zistení, že tieto nemajú takú
relevanciu, ktorá by mohla spochybniť konformitu záverov namietaného rozsudku
krajského súdu s ústavou.
K namietanému spôsobu hodnotenia dôkazov zo strany krajského súdu, resp.
okresného súdu ústavný súd uvádza, že už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach
vyslovil, že do obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka konania (dotknutej osoby)
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa
dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97).
V súvislosti s tvrdeným porušením práva sťažovateľa na riadny súdny proces tým, že
všeobecné súdy zamietli jeho žalobu, ústavný súd pripomína, že čl. 46 ods. 1 ústavy, resp.
čl. 36 ods. 1 listiny sa zaručuje ochrana viacerých záujmov, predovšetkým práva na prístup
k súdu a práva na spravodlivé súdne konanie, ktorému ochranu poskytuje aj čl. 6 ods. 1
dohovoru. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru by došlo
vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na
nezávislom a nestrannom súde, predovšetkým ak by všeobecný súd odmietol konať
a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 8/01) alebo
v prípade opravných konaní by všeobecný súd odmietol opravný prostriedok alebo zastavil
o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti
s napadnutým súdnym rozhodnutím (IV. ÚS 279/05, IV. ÚS 337/04).
V prípade sťažovateľa však nešlo o odmietnutie spravodlivosti majúce za následok
porušenie jeho základných práv, ale o prípad, keď právo na súdnu ochranu a právo na
spravodlivé súdne konanie bolo v celom rozsahu realizované, aj keď nie podľa
sťažovateľových subjektívnych názorov.
Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali
závery namietaného odvolacieho rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú
oporu vo vykonanom dokazovaní. Pretože namietaný rozsudok krajského súdu nevykazuje
znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnený na základe jeho vlastných myšlienkových
postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia
nahrádzať (podobne I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť
do právneho názoru krajského súdu.
Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že medzi namietaným
rozsudkom krajského súdu a základným právom sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 36 ods. 1 listiny ani právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná
súvislosť, ktorá by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie umožnila reálne
vysloviť ich porušenie (m. m. IV. ÚS 112/05).
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona
o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci krajského súdu v danom
prípade sú zlučiteľné so sťažovateľom označenými právami, a preto sťažnosť odmietol
v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy
a čl. 11 ods. 1 a 4 listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
Sťažovateľ tiež namieta, že rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 Co 86/2010
z 24. novembra 2010 došlo aj k porušeniu jeho základného práva vlastniť majetok podľa
čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny a práva na ochranu majetku podľa čl. 1
dodatkového protokolu. Ústavný súd v tejto súvislosti v nadväznosti na už uvedené
poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07), ktorej
súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym
porušovateľom základných práv a slobôd hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné
právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny a tiež právo podľa čl. 1
dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne
porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1
dohovoru. O prípadnom porušení uvedených práv by bolo možné uvažovať zásadne len
vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého
zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48
ústavy a tiež v čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. v spojení s ich porušením (IV. ÚS 326/07,
Z uvedeného vyplýva, že porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a čl. 11 ods. 1 listiny a tiež práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu možno v konaní pred
ústavným súdom zásadne namietať len v spojení s namietaním porušenia základných práv,
resp. ústavnoprocesných princípov podľa čl. 46 až čl. 48 ústavy. Táto právomoc ústavného
súdu však nie je zároveň spojená so vznikom jeho oprávnenia a povinnosti hodnotiť právne
názory všeobecných súdov, ku ktorým dospeli na základe výkladu a uplatňovania zákonov.
Keďže ústavný súd dospel k záveru, že namietaným rozsudkom krajského súdu nemohlo
dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36
ods. 1 listiny a ani jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak v danom prípade nemožno
uvažovať ani o porušení jeho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1
listiny a ani o porušení jeho práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
3. Sťažovateľ namieta tiež porušenie čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5 a čl. 144 ods. 1
ústavy, ktoré majú charakter ústavných princípov, resp. všeobecných interpretačných
pravidiel, a nie konkrétnych základných práv alebo slobôd garantovaných ústavou. Uvedené
ustanovenia ústavy sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu
o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. V prípade, ak ústavný dospeje k záveru, že
v danom prípade namietaným rozhodnutím orgánu verejnej moci nedošlo, resp. nemohlo
dôjsť k porušeniu konkrétnych základných práv alebo slobôd, príp. práv vyplývajúcich
z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, tak neprichádza do úvahy ani vyslovenie porušenia
týchto ustanovení ústavy.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
sťažovateľa aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. júla 2011