Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 36 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (41)IV. ÚS 278/2010
PDF · 367.58 KB
No categories available
IV. ÚS 278/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. augusta 2010
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., B., zastúpenej advokátom
JUDr. F. N., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
17 CoE/96/2009 z 29. septembra 2009 v spojení s uznesením Okresného súdu Rimavská
Sobota sp. zn. 8 Er/134/2008 z 20. mája 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. januára 2010
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 ods. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. 17 CoE/96/2009 z 29. septembra 2009 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie
krajského súdu“) v spojení s uznesením Okresného súdu Rimavská Sobota (ďalej len
„okresný súd“) sp. zn. 8 Er/134/2008 z 20. mája 2009 (ďalej aj „prvostupňové
rozhodnutie“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že «P., B... (ďalej len „DZP“) dňa
02. 04. 2001 vydala v zmysle ustanovení zákona č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení,
financovaní zdravotného poistenia, o zriadení V. a o zriaďovaní rezortných, odvetvových,
podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v príslušnom znení (ďalej len „ZoZP“)
Platobný výmer č. 3281/2000 a Platobný výmer č. 3282/2000 (ďalej len „Platobné
výmery“), ktorými uložila platiteľovi A., s. r. o., Tisovec... (ďalej len „Povinný“) zaplatiť
dlžné poistné a poplatok z omeškania z dlžnej sumy poistného, a to všetko do 8 dní
od právoplatnosti Platobných výmerov.
Podľa doložiek právoplatnosti a vykonateľnosti vyznačených na Platobných
výmeroch Platobné výmery nadobudli právoplatnosť dňa 20. 04. 2006 a vykonateľnosť dňa
02. 05. 2006.
Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 07. 07. 2005 DZP postúpila súbor
pohľadávok, ktorých súčasťou bola aj pohľadávka predpísaná Platobným výmerom
Povinnému, spolu s príslušenstvom a všetkými právami s nimi spojenými na Sťažovateľa.
Nakoľko sa Sťažovateľ Návrhom na vykonanie exekúcie domáhal vykonania exekúcie
proti Povinnému na základe exekučných titulov – Platobných výmerov, súdny exekútor
doručil OS RS žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
OS RS Uznesením sp. zn. 8 Er/134/2008-39 zo dňa 20. 05. 2009 vyhovel námietkam
Povinného proti exekúcii. V odôvodnení Uznesenia OS RS uviedol, že nemá za preukázané,
že k vyznačeniu právoplatnosti a vykonateľnosti došlo v súlade so zákonom.
Sťažovateľ podal proti Uzneseniu OS RS Odvolanie, ktorým sa domáhal zmeny
predmetného Uznesenia OS RS takým spôsobom, že námietky Povinného proti exekúcii
budú zamietnuté.
V Odvolaní Sťažovateľ argumentoval inter alia skutočnosťou, že Platobné výmery
ako aj samotné doložky právoplatnosti a vykonateľnosti na nich vyznačené majú charakter
verejnej listiny. Ďalej poukázal na materiálnu právoplatnosť rozhodnutí – Platobných
výmerov. Svoju vyššie uvedenú argumentáciu pritom podložil aj odkazom na konštantnú
judikatúru (napr. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 147/2002 zo dňa
10. 06. 2003).
KS BB Uznesením sp. zn. 17 CoE/96/2009-62 zo dňa 26. 09. 2009 potvrdil v zmysle
ustanovenia § 219 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení
neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) (v celom rozsahu sa stotožnil s odôvodnením
napadnutého Uznesenia).»
Sťažovateľka považuje uznesenie krajského súdu sp. zn. 17 CoE/96/2009
z 29. septembra 2009, ako aj uznesenie okresného súdu sp. zn. 8 Er/134/2008 z 20. mája
2009 za arbitrárne vyslovujúc názor, že oba súdy dospeli k právnym záverom bez toho,
aby sa náležite vysporiadali so skutočnosťami, zohľadnenie ktorých je nevyhnutné
pre právne posúdenie veci, a rozhodli na základe nepodloženej právnej konštrukcie, ktorú
navyše nedostatočne odôvodnili.
Sťažovateľka nespochybňuje oprávnenie exekučného súdu skúmať skutočnosť, či sú
podmienky formálnej vykonateľnosti exekučného titulu splnené, a zároveň sa stotožňuje
s názorom okresného súdu, pokiaľ ide o povinnosť oprávneného preukazovať nadobudnutie
právoplatnosti a vykonateľnosti exekučného titulu v exekučnom konaní. Je však
presvedčená, že si túto povinnosť splnila, a to tým, že v predmetnom exekučnom konaní
predložila exekučné tituly s vyznačenými doložkami právoplatnosti a vykonateľnosti.
Oba súdy však podľa sťažovateľky pochybili, ak nezobrali do úvahy údaje vyznačené
na doložkách právoplatnosti a vykonateľnosti na platobných výmeroch a postupovali tak,
ako keby vyznačovanie doložiek právoplatnosti a vykonateľnosti nemalo žiadne právne
dôsledky. Za takéhoto stavu by vlastne k vyznačovaniu doložiek právoplatnosti
a vykonateľnosti nemuselo v praxi dochádzať vzhľadom na ich irelevantnosť. Účelom
vyznačovania týchto doložiek je podľa sťažovateľky práve posilnenie procesného
postavenia oprávneného v exekučnom konaní a v prípade neexistencie tohto inštitútu by
musel oprávnený v každom konaní preukazovať formálnu vykonateľnosť exekučného titulu,
čo by však pre neho bolo obťažné, „nakoľko formálna vykonateľnosť exekučného titulu je
funkciou legálneho a spravodlivého postupu orgánu s rozhodovacou právomocou, ktorý
exekučný titul vydal, a oprávnený ako účastník konania nemá na ňu takmer žiaden vplyv.
Takéto rozsiahle dokazovanie v exekučnom konaní by malo zásadný vplyv tiež na procesnú
ekonómie a rýchlosť exekučného konania, a v konečnom dôsledku by sa teda znížila
vykonateľnosť práva.“. V nadväznosti na to obhajuje sťažovateľka svoje tvrdenie, „že
doložka právoplatnosti a vykonateľnosti sama osebe má charakter verejnej listiny“,
odkazujúc v súvislosti s tým na § 134 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),
ako aj na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky [ďalej len „najvyšší súd“
(uznesenie sp. zn. 5 M Cdo 8/2008 zo 17. júna 2009)].
So záverom všeobecných súdov týkajúcim sa nedostatku právoplatnosti
a vykonateľnosti platobných výmerov sťažovateľka nesúhlasí a poukazuje na to, že už
v návrhu na vykonanie exekúcie požadovala jej vykonanie na základe právoplatných
a vykonateľných exekučných titulov a takýmto spôsobom uniesla tzv. dôkazné bremeno.
Zároveň predložila exekučnému súdu exekučné tituly, na ktorých sú príslušným správnym
orgánom riadne vyznačené doložky právoplatnosti a vykonateľnosti, a teda predložila
listinné dôkazy, konkrétne verejné listiny potvrdzujúce a preukazujúce jej skutkové
tvrdenia. Označením a predložením listinných dôkazov došlo podľa sťažovateľky
k „preneseniu dôkazného bremena“ v súvislosti s preukazovaním právoplatnosti
a vykonateľnosti na povinného, ktorý ho však neuniesol, pretože v konaní neoznačil ani
nepredložil dôkazy preukazujúce nepravdivosť vyznačených doložiek, a ani súdu sa
nepodarilo zistiť, na základe akých podkladov došlo k vyznačeniu týchto doložiek.
Sťažovateľka z uvedeného vyvodzuje, „že exekučný súd pri hodnotení dôkazov
nepostupoval v zmysle zásad hodnotenia dôkazov vyjadrených v ustanoveniach § 132
a nasledujúcich OSP, keď inter alia ignoroval najmä znenie § 134 OSP“.
Odvolávajúc sa na právnu teóriu civilného procesu k verejným listinám sťažovateľka
ďalej uviedla, že „pri pravej verejnej listine možno vyvrátiť ich obsah a pravdivosť iba tak,
že účastník, ktorý mieni poprieť pravdivosť takejto listiny,
- uvedie skutočnosti vyvracajúce pravdivosť verejnej listiny
- navrhne dôkazy, ktoré preukazujú tieto skutočnosti, a
- unesie dôkazné bremeno tak, ako sa v civilnom procese chápe.
Uvedené podmienky musia byť splnené kumulatívne.“.
Sťažovateľka vyjadrila názor, že v predmetnom konaní možno spochybniť splnenie
už prvej z uvedených podmienok, a podľa nej sú právne závery vyslovené v napadnutom
rozhodnutí krajského súdu nielen „v explicitnom rozpore s ustanoveniami OSP ustanovenie
§ 134 OSP), ale aj diametrálne odlišné od argumentácie obsiahnutej v citovaných
Uzneseniach Najvyššieho súdu SR, bez toho, aby boli tieto rozdiely náležite odôvodnené“.
Vo väzbe na to sťažovateľka upriamuje pozornosť na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa
predvídateľnosti súdnych rozhodnutí.
Sťažovateľka na základe uvedeného žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„1. Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17 CoE/96/2009-62 zo dňa
29. 09. 2009 v spojení s Uznesením Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn.
8 Er/134/2008-39 zo dňa 20. 05. 2009 došlo k porušeniu vlastníckeho práva Sťažovateľa
v zmysle ustanovenia článku 20 ods. 1 Ústavy SR, článku 11 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd a článku 1 ods. 1 Prvého dodatkového protokolu k Európskemu dohovoru
o ľudských právach, a zároveň k porušeniu práva Sťažovateľa na súdnu a inú právnu
ochranu v zmysle ustanovenia článku 46 ods. 1 Ústavy SR, článku 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd a článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach.
2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17CoE/96/2009-62 zo dňa
29. 09. 2009 v spojení s Uznesením Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn.
8 Er/134/2008-39 zo dňa 20. 05. 2009 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva Sťažovateľovi náhradu trov konania
titulom trov právneho zastúpenia Sťažovateľa. Krajský súd v Banskej Bystrici a Okresný súd
Rimavská Sobota sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť trovy právneho zastúpenia
Sťažovateľa.“
II.
Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. Na rozhodnutie o tej časti podanej sťažnosti, ktorá smeruje proti uzneseniu
okresného súdu sp. zn. 8 Er/134/2008 z 20. mája 2009, nie je daná právomoc ústavného
súdu. Ako to vyplýva z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,
keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Proti uzneseniu okresného
súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť
ochranu označeným základným právam sťažovateľky mal krajský súd v odvolacom konaní.
Z uvedeného vyplýva, že námietka porušenia základných práv sťažovateľky
v podobe odvolania smerujúca proti prvostupňovému rozhodnutiu bola predmetom
rozhodovania krajského súdu. V rámci tejto procedúry krajský súd ako súd odvolací
rozhodnutie súdu prvého stupňa preskúmal a svoj právny názor vyjadril v uznesení sp. zn.
17 CoE/96/2009 z 29. septembra 2009.
Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127
ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie prvostupňového rozhodnutia preto,
lebo jeho preskúmanie na základe podaného odvolania patrilo do právomoci krajského súdu.
V súvislosti s namietaným porušením označených základných práv je z ústavného hľadiska
pre ústavný súd podstatné a určujúce len preskúmanie uznesenia krajského súdu sp. zn.
17 CoE/96/2009 z 29. septembra 2009 (obdobne napr. m. m. III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04,
III. ÚS 133/05). Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti
prvostupňovému rozhodnutiu odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
2. Pokiaľ ide o tú časť sťažnosti, ktorá smeruje proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.
17 CoE/96/2009 z 29. septembra 2009, ústavný súd najskôr pripomína svoju doterajšiu
judikatúru, podľa ktorej nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového
stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej
ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred
skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv,
ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).
Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že
ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných
súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým
prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou
zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).
Ústavný súd považuje taktiež za potrebné zdôrazniť, že vo svojej rozhodovacej
činnosti uprednostňuje materiálne poňatie právneho štátu, ktoré spočíva okrem iného
v interpretácii právnych predpisov z hľadiska ich účelu a zmyslu, pričom pri riešení
(rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmie opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie)
musí byť akceptovateľné aj z hľadiska všeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m.
IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07, I. ÚS 82/07, IV. ÚS 182/07). Favorizovanie
formálnych požiadaviek vyplývajúcich z noriem bežného zákonodarstva (formálne poňatie
právneho štátu) môže totiž v konkrétnych súdnych konaniach (alebo iných právom
upravených konaniach pred orgánom verejnej moci) viesť k rozhodnutiam, ktoré budú
v zjavnom rozpore s účelom a zmyslom príslušnej právnej úpravy a v konečnom dôsledku
môžu v súdnych konaniach spôsobiť porušenie práva na spravodlivý proces, a to bez ohľadu
na to, či dôjde k porušeniu tohto práva len vo vzťahu k jednému alebo vo vzťahu
ku všetkým účastníkom súdneho konania. Tieto zásady musí mať na zreteli pri svojej
rozhodovacej činnosti nielen ústavný súd, ale aj iné orgány verejnej moci.
Ústavný súd sa zaoberal ďalej tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľka namietala
porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36
ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že
formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
Sťažovateľka pripojila k sťažnosti okrem iného aj uznesenie okresného súdu č. k.
8 Er/134/2008-39 z 20. mája 2009. Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je
aj právny názor, podľa ktorého „odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu
a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08,
IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska
predmetu konania tvoria jeden celok“. Keďže sa krajský súd v napadnutom uznesení
„stotožnil s názorom prvostupňového súdu“, ústavný súd považuje za dôvodné citovať
relevantné časti tohto rozhodnutia, v ktorých sa uvádza:
„Po preskúmaní včas podaných námietok povinného proti exekúcii a po oboznámení
sa s ostatným spisovým materiálom dospel súd k záveru, že námietky povinného proti
exekúcii sú dôvodné. Podľa ustanovenia § 58 ods. 1 zákona č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom
poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne
a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní,
ak tento zákon neustanovuje inak, na rozhodovanie vo veciach zdravotného poistenia sa
vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní. Podľa ods. 2 citovaného zákonného
ustanovenia proti platobnému výmeru týkajúcemu sa poistného, prirážky k poistnému,
poplatku z omeškania, pokút a poplatku za nesplnenie oznamovacej povinnosti možno podať
odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia. Podľa ods. 4 cit. zák. ust. odvolania a námietky sa
podávajú poisťovni prostredníctvom orgánu, ktorý o nich rozhodol v prvom stupni.
Poisťovňa o nich rozhodne s konečnou platnosťou.
V danom prípade boli vydané dva platobné výmery zo strany P..., a to platobný
výmer č. 3281/2000 zo dňa 02. 04. 2001 a platobný výmer č. 3282/2000 zo dňa
02. 04. 2001. Vo výmeroch bol povinný poučený, že proti týmto výmerom môže podať podľa
§ 58 ods. 2 zákona č. 273/1994 Z. z. odvolanie do 15 dní odo dňa ich doručenia
prostredníctvom P... Obidva platobné výmery sú opatrené doložkou právoplatnosti dňa
20. 04. 2006 a vykonateľnosti dňa 02. 05. 2006.
Povinnosti súdu v exekučnom konaní sú upravené okrem iného v ust. § 41 EP,
z obsahu ktorého vyplýva, čo môže byť exekučným titulom v ust. § 44 ods. 2 EP, ktoré
ukladá súdu preskúmať žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, preskúmať
návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Vykonateľnosť exekučného titulu môže
exekučný súd skúmať v každom štádiu konania nielen na námietky povinného proti exekúcii.
Exekučný súd je oprávnený preskúmať vecnú správnosť exekučného titulu, teda posúdiť,
či exekučný titul bol vydaný orgánom oprávneným na jeho vydanie, či je formálne
aj materiálne vykonateľný a či sú oprávnení a povinní hmotnoprávne legitimovaní
z exekučného titulu. V tomto rozsahu skúma exekučný súd exekučný titul pri rozhodovaní
o žiadosti exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ale môže tak postupovať
v rámci celého exekučného konania.
Súd poukazuje tiež na obsah zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, konkrétne
na to, že v tomto zákone nie je konštituovaná fikcia doručenia, pretože vykonateľnosti
exekučného titulu bránila skutočnosť, že právoplatnosť a vykonateľnosť vyznačená
na exekučných tituloch po viac než piatich rokoch od ich vydania bola vyznačená bez
akejkoľvek súvislosti s preverením, či skutočne je možné postupovať podľa § 52 ods. 1
zákona č. 71/1967 Zb. a konštatovať, že platobné výmery sa stali právoplatnými
a vykonateľnými. Nemožno ani konštatovať, že postúpením pohľadávok oprávnený nijakým
spôsobom neovplyvnil vyznačenie právoplatnosti a vykonateľnosti, nakoľko zmluva
o postúpení pohľadávok bola uzavretá v roku 2005, no právoplatnosť vyššie uvedených
platobných výmerov bola vyznačená až v roku 2006.
Preto súd skonštatoval, že nemá za preukázané, že k vyznačeniu právoplatnosti
a vykonateľnosti vyššie uvedených platobných výmerov došlo v súlade so zákonom, čo
naviac len potvrdzuje viac než päťročný časový úsek medzi ich vydaním, vyznačenou
právoplatnosťou a vykonateľnosťou, nakoľko k ich vydaniu došlo v roku 2001 no k ich
správoplatneniu a vykonateľnosti až v roku 2006. Právoplatným a následne
aj vykonateľným rozhodnutím je však len rozhodnutie, proti ktorému sa nemožno odvolať
(§ 52 ods. 1 Správneho poriadku). Z uvedených dôvodov preto nie je preukázané, že vyššie
uvedené platobné výmery nadobudli právoplatnosť a vykonateľnosť a exekúcia je z tohto
dôvodu neprípustná, preto súd námietkam povinného vyhovel.“
V rámci ústavnej kontroly, ktorej bolo podrobené napadnuté uznesenie krajského
súdu z hľadiska námietok nastolených sťažovateľkou, považoval ústavný za potrebné
prednostne sa zaoberať zásadnou námietkou sťažovateľky, a to, či krajský súd v rámci
rozhodovania o odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým bolo vyhovené
námietkam povinného proti exekúcii, mal právomoc posudzovať materiálnu vykonateľnosť
exekučných titulov (t. j. platobných výmerov P... č. 3821/2000 a č. 3822/2000 z 2. apríla
2001) opatrených doložkou právoplatnosti a vykonateľnosti. Keďže tieto exekučné tituly
majú dôkaznú silu verejnej listiny podľa § 134 OSP, platí o nich, že pokiaľ nie je
preukázaný opak, ich obsah sa považuje za správny (resp. pravdivý). Sťažovateľka pritom
spochybňuje, že by bol povinný uviedol v konaní nejaké skutočnosti vyvracajúce obsah
a pravdivosť týchto verejných listín (tvrdil len, že mu neboli doručené, čo ešte nemusí samo
osebe vylúčiť možnosť nadobudnutia ich právoplatnosti), a zastáva názor, že ani neoznačil
dôkazy preukazujúce ich údajnú nepravdivosť a že neuniesol ani dôkazné bremeno v zmysle
požiadaviek civilného procesu.
Z listinných dôkazov, ktoré mal ústavný súd k dispozícii, je zrejmé, že všeobecné
súdy, hoci okresný súd pôvodne vydal poverenie na vykonanie exekúcie, následne v konaní
o námietkach povinného proti exekúcii dospeli k záveru, že exekúciu nemožno vykonať pre
jej neprípustnosť, keďže nemali za preukázané, že k vyznačeniu právoplatnosti
a vykonateľnosti platobných výmerov (exekučných titulov) došlo v súlade so zákonom,
a teda že exekučné tituly, na základe ktorých mala byť exekúcia vykonaná, nadobudli
právoplatnosť a stali sa vykonateľnými. V konečnom dôsledku to z pohľadu sťažovateľky
znamená, že všeobecné súdy mali odmietnuť poskytnúť ochranu jej základnému právu
na súdnu ochranu v rámci exekučného konania.
Krajský súd v tejto súvislosti v podstatnom uviedol:
„Odvolací súd sa stotožňuje s názorom prvostupňového súdu, v rámci ktorého
prvostupňový súd skúmal vykonateľnosť predmetných exekučných titulov, pretože
vykonateľnosť exekučného titulu môže exekučný súd skúmať v každom štádiu konania,
nielen na námietky povinného proti exekúcii. Exekučný súd je oprávnený preskúmať vecnú
správnosť exekučného titulu a posúdiť, či exekučný titul bol vydaný orgánom oprávneným
na jeho vydanie, či je formálne aj materiálne vykonateľný a či sú oprávnení a povinní
hmotno-právne legitimovaní z exekučného titulu. V tomto rozsahu skúma exekučný súd
exekučný titul pri rozhodovaní o žiadosti exekútora na vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie, ale môže tak postupovať v rámci celého exekučného konania. V prípade zistenia,
že nie sú splnené podmienky vykonateľnosti exekučného titulu, môže aj bez návrhu exekúciu
zastaviť. V danom prípade prvostupňový súd vyhovel námietkam povinného proti exekúcii,
v ktorých povinný tvrdil, že mu predmetné platobné výmery neboli doručené. Okresný súd
nevychádzal bez ďalšieho len z tvrdenia povinného v tom, že mu platobné výmery neboli
doručené ale vyzval JUDr. T. K., správcu konkurznej podstaty úpadcu P..., aby sa vyjadril
k uvedeným platobným výmerom a preukázal, na akom základe a na základe akej právnej
skutočnosti došlo k vyznačeniu ich právoplatnosti a vykonateľnosti. Správca konkurznej
podstaty úpadcu P... v odpovedi na predmetnú výzvu zo dňa 21. 04. 2009 uviedol, že celú
agendu odovzdal oprávnenému ako postupníkovi, preto nemá možnosť preukázať
skutočnosti požadované súdom. Oprávnený na rovnakú výzvu okresného súdu reagoval
v podaní zo dňa 06. 05. 2009 tak, že sa nijakým spôsobom nezúčastnil na správnom konaní,
v ktorom boli predmetné platobné výmery vydané a správoplatnené, a že o tomto konaní
nemá žiadne informácie. V odvolaní ešte poukázal na to, že nebol povinný predmetné
doručenky prevziať, nakoľko nebol účastníkom správneho konania. Pri kontrole svojej
dokumentácie zistil, že nemá k dispozícii doručenky, na základe ktorých došlo k vyznačeniu
právoplatnosti a vykonateľnosti na exekučných tituloch.
Okresný súd sa nestotožňuje s názorom oprávneného, že súd je viazaný materiálnou
právoplatnosťou platobných výmerou a nie je oprávnený ich v rámci exekučného konania
posudzovať. Takýto právny záver nevyplýva ani z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR
5 Cdo/147/2002 zo dňa 10. 06. 2003, na ktoré poukázal oprávnený vo svojom odvolaní,
pretože v uvedenom rozhodnutí najvyšší súd na uvedenú správnosť exekučného titulu
a materiálnu právoplatnosť exekučného titulu poukázal z hľadiska toho, že dôvodom
na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a jej zastavenie nemôže byť neskoršie rozhodnutie
súdu, ktorým bolo inak rozhodnuté o otázke riešenej v konaní, výsledkom ktorého bol
exekučný titul, ako otázky predbežnej. Z uvedeného vyplýva, že tieto pojmy použil v úplne
inom kontexte ako je skúmanie otázky, či vôbec exekučný titul nadobudol právoplatnosť
a vykonateľnosť. Nesprávna je aj argumentácia oprávneného poukazujúca na ust. § 24
ods. 2 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, pretože doručovanie správnych rozhodnutí
právnickým osobám upravuje ust. § 25 citovaného zákona v ods. 2, v ktorého sa uvádza, že
ak nemožno doručiť písomnosť právnickej osobe na adresu, ktorú uviedla, alebo je známa,
ani na adresu jej sídla uvedenú v obchodnom registri alebo v inom registri, v ktorom je
zapísaná, a jej iná adresa nie je správnemu orgánu známa, písomnosť sa považuje po troch
dňoch od vrátenia nedoručenej 17 CoE/96/2009 zásielky správnemu orgánu za doručenú,
a to aj vtedy, ak ten, kto je oprávnený konať za právnickú osobu, sa o tom nedozvie.
V konaní nebolo preukázané splnenie podmienok vymedzených v ust. § 25 ods. 2 zák.
č. 71/1996 Zb. a ani to, že by nebolo možné predmetné platobné výmery v zmysle ust. § 25
ods. 2 zák. č. 71/1967 Zb. povinnému doručiť.
Na základe uvedených skutočností odvolací súd konštatuje, že okresný súd
postupoval správne, keď námietkam povinného z dôvodov uvedených v odôvodnení
napadnutého uznesenia vyhovel, preto odvolací súd uznesenie okresného súdu ako vecne
správne podľa ust. § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. potvrdil.“
Ústavný súd sa prikláňa k názoru všeobecných súdov, ktoré odmietli tvrdenie
sťažovateľky o viazanosti materiálnou právoplatnosťou platobných výmerov, ktorá podľa
nej vylučuje ich oprávnenie posudzovať tieto platobné výmery v rámci exekučného konania.
Ústavný súd naopak považuje za ústavne aprobovateľný názor okresného súdu, ktorý
si osvojil aj krajský súd a podľa ktorého „vykonateľnosť exekučného titulu môže exekučný
súd skúmať v každom štádiu konania, nielen na námietky povinného proti exekúcii“,
ale aj ex officio, a to najmä ak nastanú pochybnosti o tom, či sa stal vykonateľným,
predovšetkým či bol riadne doručený. V tejto súvislosti poukazuje ústavný súd aj na názor
vyslovený vo veci inej sťažnosti sťažovateľky podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedenej pod
sp. zn. III. ÚS 101/2010, v ktorom odkazuje na «§ 58 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Exekučný poriadok“), z ktorého vyplýva, že exekúciu možno zastaviť na návrh
alebo aj bez návrhu. Pri prvej zákonnej možnosti medzi dôvody (§ 57 ods. 1 Exekučného
poriadku) patrí aj nevykonateľné rozhodnutie, ako aj rozhodnutie, na ktorom síce bola
vyznačená vykonateľnosť, ale na základe výsledkov dokazovania súd dospeje k záveru, že
doložka vykonateľnosti bola vyznačená omylom alebo nesprávne, čo má za následok to, že
rozhodnutie v skutočnosti nie je vykonateľné. Všeobecný súd je povinný v priebehu celého
exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto
konania. Jedným z týchto predpokladov je aj právoplatnosť a vykonateľnosť exekučného
titulu. Bez jeho existencie nie je možné exekúciu vykonať. Ak teda krajský súd dospel
k záveru, že nedoručenie exekučného titulu – platobného výmeru do vlastných rúk
povinného je prekážkou pokračovania v exekučnom konaní podľa § 57 ods. 1 písm. a)
Exekučného poriadku, správne rozhodol, ak sa stotožnil so závermi okresného súdu
a svojím rozhodnutím potvrdil rozhodnutie okresného súdu, ktorým sa vyhovelo námietkam
povinného v exekučnom konaní.».
Napokon relevantná právna teória (pozri Ševček/Ficová a kol.: Občiansky súdny
poriadok, komentár. C. H. BECK, 2009, s. 350) uvádza, že „Od skúmania pravosti sa
odlišuje skúmanie pravdivosti obsahu listiny (správnosť listiny). Zákon v ustanovení § 134
zakotvuje, že obsah listiny sa považuje za pravdivý, pokiaľ nie je dokázaný opak. Súd je
oprávnený skúmať pri každej verejnej listine jej pravosť a pokiaľ sa vyskytnú pochybnosti,
aj jej pravdivosť.“.
Vo väzbe na uvedené nepovažoval už ústavný súd za potrebné venovať sa ďalším
argumentom sťažovateľky, napr. o „prenesení dôkazného bremena“ na povinného
v súvislosti s preukazovaním právoplatnosti a vykonateľnosti exekučných titulov.
Sťažovateľka namietala aj arbitrárnosť a neudržateľnosť odôvodnenia napadnutého
uznesenia krajského súdu. Podľa názoru ústavného súdu však krajský súd sťažovateľke
dostatočne ozrejmil okolnosti, ktoré boli podkladom na záver o neprípustnosti exekúcie,
vykonal ústavne súladný výklad platných právnych predpisov, ktorý nie je svojvoľný
a nepopiera zmysel interpretovaných a použitých právnych noriem a vysporiadal sa ústavne
akceptovateľným spôsobom aj s jej námietkami založenými na odvolávaní sa na konštantnú
judikatúru (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo/147/2002 z 10. júna 2003)
a v nadväznosti na to rozhodol o potvrdení prvostupňového rozhodnutia, ktorým bolo
námietkam povinného proti exekúcii vyhovené.
Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu podľa názoru ústavného súdu
jasným a zrozumiteľným spôsobom reaguje na všetky pre vec z hľadiska právneho
i skutkového podstatné argumenty sťažovateľky obsiahnuté v jej odvolaní proti uzneseniu
okresného súdu o vyhovení námietkam povinného. Takéto odôvodnenie považuje ústavný
súd za dostatočné a ústavne konformné. Zo záverov krajského súdu týkajúcich sa
posudzovanej právnej otázky nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných
ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty
a zmyslu. Výklad dotknutých právnych noriem zodpovedá zároveň princípom rozumného
usporiadania práv a povinností dotknutých subjektov. Závery krajského súdu, pokiaľ ide
o existenciu dôvodov na vyhovenie námietkam povinného, nemožno preto považovať
za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
Pokiaľ ide o odvolávanie sa sťažovateľky na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.
5 M Cdo 8/2008 zo 17. júna 2009 s tým, že v tejto veci iných účastníkov konania rozhodol
najvyšší súd spôsobom, s ktorým sa sťažovateľka stotožnila, ústavný súd si je vedomý toho,
že situácie, keď všeobecné súdy v iných konaniach obdobnú či zhodnú problematiku odlišne
právne posúdia, nie je žiaduci. To však bez ďalšieho nemusí znamenať, že by každá takáto
nezhoda musela mať za následok porušenie základného práva s ústavnoprávnym rozmerom
a v každom prípade by to zakladalo nutnosť vyslovenia porušenia základného práva alebo
slobody vedúce zároveň k zrušeniu namietaného rozhodnutia. K náprave tohto nežiaduceho
stavu slúži predovšetkým zjednocovanie rozhodovacej praxe všeobecných súdov, čo
zásadne nie je úlohou ústavného súdu, ale je to vecou odvolacích súdov, no najmä
najvyššieho súdu (I. ÚS 199/07, I. ÚS 235/07). Úlohou ústavného súdu je prioritne posúdiť
napadnuté rozhodnutie z pohľadu jeho ústavnej udržateľnosti, a týmto kritériám, ako už
bolo uvedené, napadnuté rozhodnutie vyhovuje.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).
S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov, na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to,
že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36
ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je
právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo
na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07,
III. ÚS 139/08, III. ÚS 386/09), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
3. Sťažovateľka v ďalšej časti sťažnosti namietala porušenie základného práva
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny („každý má právo vlastniť
majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...“)
a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu („každá fyzická alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva“), ku ktorému malo dôjsť tým, že napriek jej legitímnemu
očakávaniu pri splnení podmienok a predpokladov vymedzených Exekučným poriadkom
nemala k dispozícii ten druh zákonnej ochrany jej vlastníckeho práva, ktorý jej zákon pri
takomto prejave vôle poskytuje.
Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. II. ÚS 78/05) zastáva
názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv
a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1
ústavy (resp. základné právo podľa čl. 11 ods. 1 listiny a právo podľa čl. 1 ods. 1
dodatkového protokolu), ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne
porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. O prípadnom
porušení uvedených práv by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany
všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp.
ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich
porušením. Z uvedeného vyplýva, že porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
(resp. základného práva podľa čl. 11 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového
protokolu) možno v konaní pred ústavným súdom zásadne namietať len v spojení
s namietaním porušenia základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov podľa čl. 46
až čl. 48 ústavy. Táto právomoc ústavného súdu však nie je zároveň spojená so vznikom
jeho oprávnenia a povinnosti hodnotiť právne názory všeobecných súdov, ku ktorým
dospeli na základe výkladu a uplatňovania zákonov.
Ústavný súd v okolnostiach daného prípadu nezistil, že by namietané rozhodnutie
krajského súdu bolo svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom
omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou. Ústavný súd v takomto prípade nemá žiaden
dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov tohto súdu. Tvrdenia sťažovateľky
preto podľa názoru ústavného súdu sledujú len dosiahnutie zmeny súdneho konania, ktoré
skončilo pre ňu nepriaznivým výsledkom, čo však nemožno spájať s porušením základného
práva na ochranu jej vlastníctva a práva vlastniť majetok, resp. ho nerušene užívať, ktoré
nemôže samo osebe nastať rozhodnutím štátneho orgánu, ktorým tento orgán uplatní svoju
právomoc.
Ústavný súd dospel k záveru, že namietané rozhodnutie krajského súdu, ako
aj dôvody uvádzané sťažovateľkou v sťažnosti neobsahujú také skutočnosti, ktoré by
svedčili o porušení ústavnoprocesných princípov podľa čl. 46 až čl. 48 ústavy, a teda ani
základného práva sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 ústavy (resp. základného práva podľa
čl. 11 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu).
Vzhľadom na tieto skutočnosti a závery ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky
v tejto časti rovnako z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde).
4. V súvislosti s namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu
zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
sťažovateľka namietala aj porušenie ustanovenia § 1 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991
Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd ako ústavný zákon Federálneho
zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, podľa ktorého „ústavné zákony,
iné zákony a ďalšie právne predpisy, ich výklad a používanie musí byť v súlade
s Listinou...“. Uvedená právna norma predstavuje všeobecné interpretačné pravidlo, ktoré je
možné aplikovať len v súvislosti s namietaním porušenia konkrétneho základného práva
uvedeného v listine, v danom prípade v spojení s čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny.
Keďže ústavný súd v posudzovanej veci nezistil porušenie základného práva na súdnu
ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny) ani práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu interpretačného pravidla
zakotveného v tejto právnej norme. Aj v tejto časti ústavný súd odmietol sťažnosť podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Po odmietnutí sťažnosti sťažovateľky ako celku nebol už právny dôvod zaoberať sa
jej ostatnými návrhmi, t. j. návrhom na zrušenie označených rozhodnutí menovaných
všeobecných súdov a priznanie náhrady trov konania.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti rozhodol ústavný súd tak, ako to je
uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. augusta 2010