Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5MCdo/8/2008

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava

Górásza a členov senátu JUDr. Vladimíra Maguru a JUDr. Sone Mesiarkinovej, v právnej

veci žalobcu: T. X., a.s., so sídlom v B., IČO: X., zastúpený JUDr. M. B., advokátom

Advokátskej kancelárie B. & C., s.r.o., so sídlom V. B., proti žalovanému: Mesto P, R., P.,

IČO: X., o náhradu škody a úroky z omeškania s jej plnením, ktorá vec bola vedená na

Okresnom súde Bratislava III pod sp.zn. , o mimoriadnom dovolaní

generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III z

19. mája 2005 č.k. PK -152 a rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo 7. júna

2007 sp.zn. , takto

rozhodol:

Mimoriadne dovolanie z a m i e t a .

Žalovanému nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Bratislava III (súd prvého stupňa) rozsudkom z 19. mája 2005 č.k.

PK -152 zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal na žalovanom splnenia

povinnosti zaplatiť mu náhradu škody – ušlý zisk v sume 34 062 632,- Sk, spolu s úrokom

z omeškania s plnením a náhradou trov konania. Žalovanému nepriznal náhradu trov konania.

Z vykonaných dôkazov vyvodil, že žalobca nepreukázal danosť predpokladov vzniku

zodpovednosti žalovaného mesta za škodu. Podľa súdu prvého stupňa žalobcovi sa nepodarilo

preukázať svoje tvrdenie, že žalované mesto svojvoľne ukončilo nájomnú zmluvu a zmarilo

realizáciu zmluvy o budúcej kúpnej zmluve, z čoho žalobca vyvodzoval základ ním

uplatneného nároku. Práve naopak, bol to sám žalobca, ktorý nesplnil dojednané zmluvné

podmienky a v dohodnutej dobe nezahájil výstavbu obytných budov a svoje práva

a povinnosti zo stavebného povolenia naostatok previedol na iný subjekt. V majetkovej sfére

žalobcu tak nevznikla škoda spočívajúca „v znížení jeho majetku z titulu ušlého zisku“, ktorý

by mal z predaja bytov v obytných domoch. Podľa súdu prvého stupňa stavebné práce

na obytných budovách sa mohli začať až po právoplatnosti staveného povolenia z 3.

decembra 2002. Predmetné rozhodnutie ale nadobudlo právoplatnosť až 7. januára 2003, čo

podľa súdu prvého stupňa vyplýva z doložky o jeho právoplatnosti. Svedecké výpovede PhDr.

V.. M. a Ing. P.. S., ustaľujúce začatie stavby skôr, už 20. decembra 2002, považoval preto za

„irelevantné“. Pri určení času začatia stavebných prác vychádzal tiež z oznámenia o výsledku

štátneho stavebného dohľadu, z ktorého mal za preukázané, že stavba bola podľa stavebného

denníka zahájená až 19. februára 2003 spoločnosťou, na ktorú žalobca previedol svoje práva

a povinnosti zo stavebného povolenia.

Krajský súd v Bratislave (odvolací súd) rozsudkom zo 7. júna 2007 č. k.

potvrdil odvolaním žalobcu napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa. Rozhodol tak

podľa majúc za to, že súd prvého stupňa rozhodol vecne správne.

Na odôvodnenie svojho rozhodnutia uviedol:

„V prejednávanej veci súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v potrebnom

rozsahu, na základe ktorého zistil správne skutkový stav a tento po právnej stránke aj

správne posúdil. Odvolací súd považoval za správny predovšetkým jeho záver

posúdenia právneho vzťahu založeného účastníkmi konania platnej nájomnej

zmluvy zodpovedajúcej zákonným predpokladom § 663 a nasl. Obč. zák. V zmysle

dohodnutých zmluvných podmienok nebol spochybnený prejav vôle v dohode na

zániku nájomnej zmluvy z dôvodov uvedených v bode 5.2 písm. a/ b/ c/ d/.“ Aj podľa

názoru odvolacieho súdu pre rozhodnutie sporu medzi účastníkmi bolo potrebné na

základe výsledkov vykonaného dokazovania posúdiť splnenie dohodnutej podmienky

podľa bodu 5.2 písm. c/ nájomnej zmluvy v zahájení výstavby bytových domov ku dňu

31. 12. 2002, tak aby nájomná zmluva týmto dňom nezanikla. Pre posúdenie uvedenej

skutočnosti súd prvého stupňa vykonal dostatočné dokazovanie a jeho záver, že

navrhovateľ nepreukázal porušenie právnej povinnosti odporcom tým, že svojvoľne

ukončil nájomnú zmluvu a zmaril realizáciu zmluvy o budúcej kúpnej zmluve,

odvolací súd posúdil ako záver správny, pretože nebol splnený zákonný predpoklad

zodpovednosti za škodu podľa zákonných predpokladov § 420 Obč. zák. Navrhovateľ

nepreukázal v tomto konaní, že by vznikla škoda spočívajúca v znížení majetku z titulu

ušlého zisku, ktorý by mal navrhovateľ z predaja bytov vo výške 34 062 632,- Sk ako

rozdiel medzi predajnou cenou bytov a nákladmi na výstavbu bytov pri zohľadnení

2

predajnej ceny bytov 25 000,- Sk /m , s úvahou predajnej ceny v meste P. približne

2

30 000,- Sk /m .

Námietky navrhovateľa v odvolaní odôvodňujúce možnosť posúdenia splnenia

zmluvnej podmienky zahájením výstavby bytových domov dňa 20.12.2002, zložením

panelov, oplotením staveniska a pod. odvolací súd neposúdil ako námietky

preukazujúce nesprávne vyhodnotenie vykonaných dôkazov najmä svedeckých

výpovedí Ing. P... S., PhDr. V... M., J... S. ako i listinných dôkazov, zápisu v

stavebnom denníku, keď sa nestotožnil ani s jeho tvrdením, že splnenie

tejto podmienky bolo potrebné vykladať so zákonnou úpravou Stavebného zákona,

pripúšťajúceho zahájiť výstavbu bez právoplatného stavebného povolenia. Takýto

výklad v súvislosti so splnením dohodnutej podmienky zániku platne uzatvorenej

nájomnej zmluvy v hodnotenom prejave vôle, zotrvať v právnom vzťahu nájmu

s následným uzatvorením zmluvy o predaji nehnuteľnosti (pozemku), len

za predpokladu, že navrhovateľ by zahájil výstavbu a riadne by v nej pokračoval, by

bol v rozpore s právnou istotou dodržiavania platne uzavretých zmlúv a z nich

vyplývajúcich dohodnutých podmienok, ktoré sú pre účastníkov zmluvy záväzné.

Z tohto dôvodu preto aj odvolací súd považoval za správne vyriešenie otázky

započatia stavby až na základe právoplatného stavebného povolenia, nepochybne ako

dôkazu preukazujúceho, že navrhovateľ by riadne splnil dohodnutú zmluvnú

podmienku v nájomnej zmluve t.j.. započatia stavby do 31.12.2002. Podmienka

v nájomnej zmluve bola nespochybniteľná s prihliadnutím na všetky okolnosti

existujúce v čase uskutočnenia tohto právneho úkonu najmä s prihliadnutím aj

na tú skutočnosť, že to bol odporca, ktorý pristúpil k argumentom a požiadavke

navrhovateľa predĺžiť dobu nájmu z dôvodu, že sa vyskytli prieťahy v súvislosti

s vydaním stavebného povolenia (nájomná zmluva zo dňa 26.4.2002, dodatok 1 zo dňa

20.11.2002 ).

Odvolací súd pri posudzovaní námietok v odvolaní odôvodňujúcich prípustnosť

započatia stavby bez právoplatného stavebného povolenia, pretože to predvída aj

samotný Stavebný zákon, ako i námietok existujúcich právoplatných stavebných

povolení na inžinierske siete, ktorých výstavba súvisela s výstavbou bytových domov,

pred dňom 20.12.2002, ako i námietok možnosti aplikácie zák. ust. § 3 ods. 1 Obč.

zák., zaujal stanovisko, že práve s prihliadnutím na článok 5 písm. c/ nájomnej zmluvy

(zo dňa 26.4.2002 dodatok I, zo dňa 20.11.2002), uzavretej medzi navrhovateľom

a odporcom nebolo možné posúdiť, že by navrhovateľ porušil právnu povinnosť tým že

by svojvoľne ukončil nájomnú zmluvu a tým zmaril realizáciu zmluvy o budúcej

kúpnej zmluve. Zhodne s názorom súdu prvého stupňa zaujal stanovisko, že

navrhovateľ nepreukázal základné predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu podľa

§ 420 ods. 1 a § 442 ods. 1 Obč. zák. Práve naopak pokiaľ navrhovateľ nemal v

predmete podnikateľskej činnosti vykonávanie stavebnej činnosti, ale vyhľadával len

vhodné stavebné pozemky na výstavbu obytných domov, ktorých stavbu riešil

dodávateľským spôsobom, nemohol sa podľa názoru odvolacieho súdu úspešne

domáhať svojich práv, s poukazom na porušenie zmluvných podmienok dohodnutých v

nájomnej zmluve, termínu započatia stavby z dôvodu, že iní právny subjekt nedodržal

zmluvné podmienky v súvislosti so stavebným konaním resp. spôsobil nedodržanie

lehoty na včasné vydanie stavebného povolenia. Obdobne takýmto dôvodom nemohli

byť ani nepriaznivé klimatické podmienky a pod. pretože navrhovateľ v nájomnej

zmluve mohol prispôsobiť dohodnuté podmienky započatia stavby s určením

primeranej lehoty, ktorá by zrejme zodpovedala aj predpokladu, že by príslušné

stavebné povolenie nemohlo byť vydané do dohodnutého termínu započatia stavby t.j.

31.12.2002. V odvolacom konaní nedošlo k zmene v skutkovom stave veci, námietky

navrhovateľa v odvolaní neboli posúdené ako dôvodné v tej časti, ktorou namietal

nesprávne právne posúdenie zániku nájomnej zmluvy, keď odvolací súd nezistil

dôvody na zmenu rozsudku a vyhovenie návrhu tak ako požadoval v tomto odvolacom

konaní.“

Proti rozsudku súdu prvého stupňa i rozsudku odvolacieho súdu podal generálny

prokurátor Slovenskej republiky (dovolateľ) mimoriadne dovolanie. Uviedol, že tak robí na

podnet žalobcu, pretože napadnutými rozhodnutiami bol porušený zákon, pričom ochranu

práv a zákonom chránených záujmov nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami.

Podľa dovolateľa súdy sa dôsledne neriadili ustanoveniami §§ 1, 2, 3, 120 ods. 1, 132

a a ustanoveniami

a (O.z.). Ich rozhodnutia spočívajú v nesprávnom

právnom posúdení veci. Navrhol ich zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Na odôvodnenie mimoriadneho dovolania uviedol:

„Je nutné súhlasiť s tvrdeniami súdov, že podstatou sporu v danej veci je určiť, či

navrhovateľ v súlade s bodom 5.2 písm. c) zmluvy o nájme nehnuteľností započal

s výstavbou 4 bytových domov v dohodnutom termíne.

Odvolací súd v danej veci konštatuje, že pre posúdenie dodržania dohodnutého

termínu započatia výstavby je nevyhnutné vychádzať predovšetkým z právoplatného

stavebného povolenia. Súd mal za to, že ak stavebné povolenie nadobudlo právoplatnosť

7. januára 2003, navrhovateľ žiadnym spôsobom nemohol dohodnutý termín započatia

výstavby 4 bytových domov dodržať. S uvedeným konštatovaním súdu by bolo možné

sa stotožniť, ak by stavebné povolenie skutočne nadobudlo právoplatnosť v uvedený deň.

Z podaní navrhovateľa a z jeho prednesov na pojednávaní je zreteľné, že moment

nadobudnutia právoplatnosti spochybňuje. Z obsahu podania navrhovateľa (č.l. 182) vyplýva,

že stavebné povolenie z 3. decembra 2002 č. J... V... X. malo byť ako účastníkovi

stavebného konania doručené aj Ing. M. M.. Navrhovateľ nadobudol vedomosť, že uvedená

účastníčka stavebného konania si rozhodnutie riadne neprevzala. V takom prípade

nastupuje v zmysle o správnom konaní v znení

neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok") fikcia doručenia aj keď si

v skutočnosti účastník konania rozhodnutie neprevezme. Ak vychádzame z faktu, kedy boli

doručované zásielky ostatným účastníkom stavebného konania, fikcia doručenia nastala

najneskôr 10. decembra 2002, a teda rozhodnutie mohlo nadobudnúť právoplatnosť

po uplynutí odvolacej lehoty už 25. decembra 2002 (keďže tento deň je štátnym sviatkom,

najbližším pracovným dňom je 29. december 2002).

Z podaní navrhovateľa je teda nepochybné, že skutočnosť, o ktorú súdy v podstatnej

miere opreli svoje rozhodnutie vo veci, a to právoplatnosť stavebného rozhodnutia, je sporná.

Vyznačenie právoplatnosti na rozhodnutí nie je rozhodovacou činnosťou príslušného orgánu

štátnej správny, je len administratívnym úkonom tohto orgánu. V. prípade pochybností je preto

možné, a v tejto veci aj rozhodne nutné, aby si súd po vykonaní riadneho dokazovania

o predmetnej otázke urobil vlastný záver. Súdy k tejto skutočnosti nevykonali žiadne

dokazovanie, s otázkou právoplatnosti stavebného povolenia sa vôbec nevysporiadali,

rozhodnutie súdov v. tejto časti nemá oporu vo vykonanom dokazovaní.

Ďalej je nutné konštatovať, že súdy si v problematike faktického zahájenia výstavby

osvojili tvrdenia svedkov a vyhodnotili len skupinu dôkazov podporujúce len tvrdenia jednej

z procesných strán. Z výpovede svedka J.. S. (č.l. 111), konateľa spoločnosti S. H. s. r. o.,

pre ktorú mal navrhovateľ zabezpečiť pozemky na realizáciu výstavby v danej lokalite,

vyplýva, že na mieste, kde mala byť stavba, boli 20. decembra 2002 len betónové panely,

ktoré tam doviezli. Rovnaký stav bol aj na stavenisku 15. januára 2003.

Až 19. februára 2003 začali s výstavbou, osadili na stavenisku tabuľku s uvedením

zahájenia stavby, ukončenia stavby a o zmene stavebníka.

Svedok L. Š. (č.l. 134) uvádza, že do konca roku 2002 sa na stavbe nezačala žiadna

výstavba. Podľa neho sa stavba začne prvým výkopom, čo sa v danom prípade nestalo.

Na konci roku 2002 stavebný pozemok nebol oplotený, nebola tam žiadna tabuľka o zahájení

stavby. Na pozemku bola len nejaká plechová búda a suchá zelina. Na pozemku nevidel

žiadne mechanizmy a materiál. Až neskôr v roku 2003 videl na pozemku tabulu o zahájení

výstavby.

K veci bol vypočutý aj svedok Ing. P.. S. (č.l. 121), konateľ spoločnosti P.. s. r. o.

vybavujúcej podklady pre vydanie územného a stavebného povolenia, ktorý uviedol, že 20.

decembra 2002 sa osobne zúčastnil zahájenia stavby. Na stavbu sa priviezli panely, ako

podklad pre zriadenie staveniska, boli vykopané jamy oplotenia, začal viesť stavebný

denník. Tieto skutočnosti podľa neho možno považovať za zahájenie stavby. V stavbe sa

po tomto dátume nepokračovalo, nakoľko to počasie neumožňovalo.

Zhodné skutočnosti je možné zistiť aj z výpovede PhDr. V.. M. (č.l. 122). Za

navrhovateľa sa 20. decembra 2002 zúčastnil zahájenia stavby. Na stavenisku boli zložené

betónové panely, na zariadení staveniska bolo zakopaných niekoľko oceľových stĺpov na

oplotenie. Tieto skutočnosti boli zapísané aj do stavebného denníka. Vzhľadom

na zlé počasie nebolo možné v stavbe pokračovať.

Súd v rozpore s ustanovením neprihliadol na všetky dôkazy, ktoré v konaní

vyšli najavo. Skutočnosti obsiahnuté vo svedeckých výpovediach sú nepochybne protichodné,

no súdy v odôvodneniach svojich rozhodnutí neozrejmili, prečo svoje rozhodnutie opreli len

o výpovede jednej z procesných strán, prečo teda výpovedi jedných prikladajú väčšiu

relevanciu ako výpovedi druhých, alebo v čom sú výpovede jedných dôveryhodnejšie ako

druhých.

Súd prvého stupňa v odôvodnení rozhodnutia tvrdí, že k zahájeniu výstavby došlo až

19. februára 2003, pričom poukazuje na výpovede J.. Š. a L. Š..

o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (ďalej len „stavebný zákon") vo svojich

ustanoveniach neobsahuje presnú definíciu, aké práce stavebníka treba považovať za začatie,

resp. od ktorého momentu je stavba začatá. Súd však ani v náznaku neuviedol, ktorý

moment považuje za zahájenie stavby. Či sú začatím stavby už práce pri príprave

staveniska, ako sú úprava terénu, vyklčovanie a odstránenie porastov, oplotenie atd'., alebo či

začiatok stavby je napríklad až vytyčovanie inžinierskych sietí, realizácia základov budúcej

stavby a pod. Prečo nemožno považovať za zahájenie stavby činnosti uvádzané svedkami

Ing. P.. S. a PhDr. V.. M. súd prvého stupňa bližšie neuvádza. Taktiež súd nijako

nehodnotí fakt o rôznych záznamoch o začatí stavby a stavebnom denníku či

denníkoch (č.l. 48 a 99). S touto problematikou sa náležite nevyrovnal ani súd odvolací.

Nemožno sa stotožniť ani s názorom súdu, že začať stavbu možno len na základe

právoplatného stavebného povolenia. Samotný stavebný zákon napríklad v § 88a

pojednávajúcom o dodatočnom stavebnom povolení predpokladá začatie stavby bez

stavebného povolenia. Treba však dodať, že ho sankcionuje ako priestupok, resp. správny

delikt.

Nemôže obstáť tvrdenie súdu, že oznámenie spoločnosti P.. s. r. o. podľa § 66 ods. 2

písm. h/ stavebného zákona o zahájení stavby z 20. decembra 2002 nebolo doručené vecne

príslušnému orgánu a preto si stavebník svoju oznamovaciu povinnosť nesplnil a teda že

k zahájeniu stavby nedošlo. Tu treba poukázať na ustanovenie § 20 správneho poriadku,

ktoré ukladá správnemu orgánu povinnosť bezodkladne postúpiť príslušnému orgánu každé

podanie, ktorého vybavenie mu neprislúcha.

S poukazom na uvedené možno dôvodne pochybovať o správnosti rozhodnutia súdu, čo

sa týka samotného základu podaného návrhu, a to predpokladov vzniku zodpovednosti za

škodu spôsobenú porušením právnej povinnosti zo strany odporcu (odstúpenie od zmluvy).

Nedá sa však ani stotožniť s argumentáciou súdov v otázke uplatneného nároku navrhovateľa

na náhradu ušlého zisku. Súd prvého stupňa dôvodí, že v majetkovej sfére nenastala škoda

spočívajúca v znížení majetku z titulu ušlého zisku, ktorý by mal navrhovateľ získať z predaja

bytov. Odvolací súd k tomu dodáva, že pokiaľ navrhovateľ nemal v predmete svojej činnosti

vykonávanie stavebnej činnosti, ale vyhľadával len vhodné stavebné pozemky na výstavbu

obytných domov, ktorých stavbu realizoval dodávateľským spôsobom, nemohol sa úspešne

domáhať svojich práv, s poukazom na porušenie zmluvných podmienok dohodnutých

v nájomnej zmluve.

Ušlý zisk predstavuje v podstate to, čo poškodenému ušlo v dôsledku poškodenia

a o čom možno dôvodne predpokladať, že by získal nebyť škodovej udalosti. Ide o majetkovú

ujmu majúcu podstatu v tom, že majetok poškodeného sa očakávaným spôsobom nezhodnotil,

nezvýšil (R 25/71, R 55/77). Na rozdiel od ušlého zisku skutočná škoda predstavuje

zmenšenie majetkového stavu poškodeného, ktorý vznikol v. dôsledku a v príčinnej súvislosti

so škodovou udalosťou. Stanovenie výšky ušlého zisku spravidla závisí na odhade, úsudku,

prognóze, ako by beh vecí prebiehal byť škodovej udalosti.

Navrhovateľ sa v. rámci svojho podnikateľského zámeru rozhodol na svoje náklady

uskutočniť výstavbu bytov a tie potom následne predať. Rozdiel medzi vynaloženými

nákladmi na výstavbu bytov a predpokladaným ziskom z predaja novo postavených bytov je

možné považovať za ušlý zisk. Nepochybne o túto sumu by sa zvýšil majetok navrhovateľa.

Je pritom irelevantné, či by navrhovateľ sám vybavoval stavebné povolenie na stavbu a iné

potrebné doklady, sám realizoval samotnú stavbu, alebo by pre neho tieto činnosti za úplatu

realizoval niekto iný. Zisk z predaja by nepochybne prináležal navrhovateľovi a preto je

nesporné, že aj právo domáhať sa ušlého zisku za nezrealizovaný predaj patrí len

navrhovateľovi a nie tým, ktorí by pre neho vykonali úkony smerujúce k realizácii stavby.

Tieto tvrdenia dokumentuje aj fakt, že vo vydanom stavebnom povolení (č.l. 29) ako

stavebník figuruje práve navrhovateľ a je to spravidla aj stavebník, kto sa ako vlastník novo

postavenej stavby zapíše do katastra nehnuteľností ( o katastri

nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam /katastrálny zákon/).“

Žalobca navrhol mimoriadnemu dovolaniu vyhovieť a zrušiť ním napadnuté rozhodnutia

súdov nižších stupňov.

Žalované mesto navrhlo mimoriadne dovolanie zamietnuť, pretože ním napadnuté

rozhodnutia súdov spočívajú v správnom právnom posúdení veci. Okrem iného uviedlo, že

„je až zarážajúce, ako sa generálny prokurátor v odôvodnení svojho mimoriadneho

dovolania jednostranne postavil na stranu navrhovateľa a ním predložené dôkazy“ a že

paradoxne až absurdne pôsobí tvrdenie dovolateľa, že stavbu možno začať aj bez

právoplatného stavebného povolenia.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ), po zistení, že

mimoriadne dovolanie podal včas generálny prokurátor Slovenskej republiky ( ),

preskúmal vec bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) a dospel

k záveru, že mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora nie je dôvodné.

Podľa obsahu mimoriadneho dovolania možno výhrady dovolateľa proti rozhodnutiam

nižších súdov zhrnúť v podstate do štyroch okruhov: 1. stavebné povolenie, keďže pri jeho

doručení účastníčke staveného konania Ing. M. M. platila fikcia doručenia, „ mohlo

nadobudnúť právoplatnosť po uplynutí odvolacej lehoty už 25. decembra 2002 (keďže tento

deň je štátnym sviatkom, najbližším pracovným dňom je 29. december 2002)“, 2. súdy

nižších stupňov pri ustálení faktického začatia výstavby „si osvojili tvrdenia svedkov

a vyhodnotili len skupinu dôkazov podporujúce len tvrdenia jednej z procesných strán“,

3. súdy nižších stupňov neprávne vychádzali z toho, že stavbu možno začať len na základe

stavebného povolenia a 4. súdy nižších stupňov nesprávne ustálili, že na strane žalobcu by aj

tak nešlo o ušlý zisk.

Dovolací súd, súc viazaný dôvodmi mimoriadneho dovolania, zachovávajúc uvedené

označenie a poradie dovolacích dôvodov dovolateľa, k nim poznamenáva:

1. Na stavenom povolení z 3. decembra 2002 č.J.. V...X., ktorým sa stavebníkovi,

žalobcovi, povolila stavba štyroch „bodových domov nájomného charakteru“, je stavebným

úradom vyznačené, že rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 7. januára 2003. Dovolateľ v

mimoriadnom dovolaní spochybňuje tento údaj tvrdiac, že pri doručení predmetného

rozhodnutia účastníčke stavebného konania Ing. M. M. mala platiť fikcia doručenia v zmysle

§ 24 ods. 2 Správneho konania. Tvrdí, že „ak vychádzame z faktu, kedy boli doručované

zásielky ostatným účastníkom stavebného konania, fikcia doručenia nastala najneskôr 10.

decembra 2002, a teda rozhodnutie mohlo nadobudnúť právoplatnosť po uplynutí odvolacej

lehoty už 25. decembra 2002 (keďže tento deň je štátnym sviatkom, najbližším pracovným

dňom je 29. december 2002).“

Dovolací súd nesúhlasí s predmetnou argumentáciou dovolateľa.

Právna fikcia je právno-technický postup, pomocou ktorého sa považuje za existujúcu

situácia, ktorá je zjavne v rozpore s realitou a ktorá dovoľuje, aby z nej boli vyvodené odlišné

právne dôsledky než tie, ktoré by plynuli iba z konštatovania faktu. Účelom fikcie v práve je

posilniť právnu istotu. Právna fikcia ako nástroj odmietnutia reality právom je nástrojom

výnimočným, striktne určeným pre naplnenie tohto jedného z hlavných ústavných postulátov

právneho poriadku v podmienkach právneho štátu. Aby mohla právna fikcia svoj účel naplniť

(dosiahnutie právnej istoty), musí dôsledne rešpektovať všetky náležitosti, ktoré s ňou zákon

spája. Ak nie sú všetky právne náležitosti splnené, súd nie je oprávnený naplnenie fikcie

konštatovať (pozri , podľa ktorého možno štátnu moc uplatňovať len

v prípadoch a v ustanovených medziach spôsobom, ktorý ustanoví zákon).

V danom prípade súdy správne vychádzali zo záveru, že stavebné povolenie nadobudlo

právoplatnosť 7. januára 2003. Doložka právoplatnosti, vyznačená na predmetnom

rozhodnutí, má charakter verejnej listiny, potvrdzuje teda pravdivosť v nej uvedených údajov.

Ak niekto namieta jej obsahovú nesprávnosť, je povinný na preukázanie svojich tvrdení

ponúknuť riadne dôkazy. Z hľadiska posúdenia pravdivosti údajov v doložke právoplatnosti

nie je významný subjektívny názor účastníka o tom, že pri ich uvedení došlo k chybe, ale

len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, že k tejto chybe skutočne došlo.

Dovolateľ v mimoriadnom dovolaní spochybňuje pravdivosť údajov v doložke právoplatnosti

na stavebnom povolení len s tvrdením, že „ navrhovateľ nadobudol vedomosť, že uvedená

účastníčka stavebného konania si rozhodnutie riadne neprevzala. V takom prípade

nastupuje v zmysle o správnom konaní v znení

neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok") fikcia doručenia aj keď si

v skutočnosti účastník konania rozhodnutie neprevezme. Ak vychádzame z faktu, kedy boli

doručované zásielky ostatným účastníkom stavebného konania, fikcia doručenia nastala

najneskôr 10. decembra 2002, a teda rozhodnutie mohlo nadobudnúť právoplatnosť

po uplynutí odvolacej lehoty už 25. decembra 2002 (keďže tento deň je štátnym sviatkom,

najbližším pracovným dňom je 29. december 2002).“

Neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu zaručeného podľa

je aj princíp právnej istoty. Tento spočíva okrem iného v tom, že všetky subjekty práva môžu

odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú konať a rozhodovať podľa platných

právnych predpisov, že ich budú správne vykladať a aplikovať (mutatis mutandis II. ÚS

48/97). Pravidlá týkajúce sa lehôt stanovených na podanie opravného prostriedku majú za cieľ

zaistiť riadny výkon spravodlivosti a osobitne rešpektovať princíp právnej istoty. Dotknuté

osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich

používanie nemôžu týmto osobám zabrániť, aby využili existujúci opravný prostriedok (napr.

; vec Pérez De Rada Cavanilles c. Španielsko, rozsudok ESĽP z 28. októbra 1998).

Dovolacia námietka dovolateľa týkajúca sa času nadobudnutia právoplatnosti stavebného

povolenia z 3. decembra 2002 č.J.. V... X. uvedené princípy popiera. Dovolací súd ju preto

hodnotí ako dovolací dôvod, ktorý nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov súdov

nižších stupňov o tom, kedy stavebné povolenie nadobudlo právoplatnosť.

2. Podľa dovolacieho súdu nie je náležitá ani dovolacia námietka dovolateľa, že súdy

nižších stupňov pri ustálení faktického začatia výstavby „si osvojili tvrdenia svedkov

a vyhodnotili len skupinu dôkazov podporujúce len tvrdenia jednej z procesných strán“.

Z obsahu tejto dovolacej námietky vyplýva, že dovolateľ vyvodzuje nesprávne právne

posúdenie veci súdmi i z hodnotenia dôkazov vykonaných súdmi nižšieho stupňa, ktoré podľa

jeho názoru nesprávne vyhodnotili vykonané dokazovanie a nesprávne ustálili čas zahájenia

stavby. Medzi zákonnými dôvodmi, ktoré by umožňovali generálnemu prokurátorovi

napadnúť právoplatné rozhodnutia súdov mimoriadnym dovolaním sa však dôvod vzťahujúci

sa k námietkam o nesprávnom hodnotení vykonaných dôkazov v súvislosti s právnym

posúdením veci, nenachádza.

Z ustanovenia totiž vyplýva, že dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy,

a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo

prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Pri

hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska

pravdivosti ten – ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia

dôkazov. Iba výnimočne zákon súdu ukladá určité obmedzenie pri hodnotení dôkazov

( napr. , , ). Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho konania,

v ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci.

Dovolací súd poukazuje na to, že dovolací dôvod podľa ,

ktorým dovolateľ svoje mimoriadne dovolanie odôvodňuje, spochybňuje postup súdu pri

aplikácii práva na zistený skutkový stav a nie postup pri zisťovaní skutkového stavu veci.

Z obsahu mimoriadneho dovolania je zrejmé, že dovolateľ pod nesprávnym právnym

posúdením veci v skutočnosti namieta úplnosť a správnosť vykonaného dokazovania a najmä

jeho vyhodnotenie súdmi. Je potrebné poznamenať, že dovolanie účastníka, a ani mimoriadne

dovolanie generálneho prokurátora, nie je „ďalším odvolaním“, ale je mimoriadnym

opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 243f

ods. 1 písm. a/, b/ .) a hmotnoprávnych ( ) vád. Preto sa

mimoriadnym dovolaním nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených

súdmi, tak ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Ťažisko dokazovania je v konaní

pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať

len odvolací súd, ktorý za tým účelom môže vykonávať dokazovanie ( ).

Preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym

posúdením veci, nemôže dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený bez ďalšieho

prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho

súdu, nemá možnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto dôkazy

sám vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom konaní.

Keďže za spôsobilý dovolací dôvod v zmysle ustanovenia nemožno

považovať nesúhlas dovolateľa s vyhodnotením dôkazov súdmi (porovnaj napr. R 42/1993),

nemohol sa dovolací súd zaoberať námietkami týkajúcimi sa neúplnosti a nesprávnosti

vyhodnotenia dokazovania súdmi.

Naostatok treba pripomenúť, že nemá ani oporu v spise súdu tvrdenie dovolateľa, že súdy

„V odôvodnení svojich rozhodnutí neozrejmili, prečo svoje rozhodnutie opreli len o výpovede

jednej z procesných strán, prečo teda výpovedi jedných prikladajú väčšiu relevanciu ako

výpovedi druhých, alebo v čom sú výpovede jedných dôveryhodnejšie ako druhých“ a že

„nehodnotili fakt o rôznych záznamoch o začatí stavby a stavebnom denníku či denníkoch“.

Podľa dovolacieho súdu napadnuté rozsudky súdov nižších stupňov sú riadne odôvodnené,

nie sú arbitrárne, a teda sú z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho

rozhodnutia plne akceptovateľné a nesignalizujú možnosť porušenia procesných práv

účastníka konania. Na tomto mieste treba uviesť, že toto právo neznamená, že na každý

argument účastníka je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na

všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania.

3. Za jednoznačne nenáležité považuje dovolací súd dovolaciu námietku dovolateľa,

že súdy nižších stupňov neprávne ustálili a vychádzali z toho, že stavbu možno začať len na

základe stavebného povolenia

Účastníci konania sa v nájomnej zmluve z 26. apríla 2002 resp. v jej dodatku č. 1

z 20. novembra 2002 dohodli tak, že zmluva zaniká okrem iného z dôvodu nezačatia

výstavby obytných domov na predmete nájmu do ½ roka odo dňa účinnosti zmluvy (bod 5.2

písm. c/ zmluvy), resp. do 31. decembra 2002 (body 5.1 a 5.2 písm. c/ dodatku zmluvy).

Nikto z účastníkov nespochybňoval, že ide o prejav vážnej vôle. Každá zo zmluvných

strán takto urobený prejav vôle teda prijala tak, že sa urobil na vykonanie právneho úkonu

a na vyvolanie právnych následkov. Zmluvné strany sa teda dôvodne dobromyseľne

domnievali, že právny úkon vznikol za tých okolností a predpokladov, ktoré v zmluve

zakotvili (princíp ochrany odôvodnenej dôvery zmluvných strán). Možnosť zániku zmluvy

o nájme spojili s podmienkou, že sa v dohodnutom čase (do ½ roka odo dňa účinnosti

zmluvy, resp. do 31. decembra 2002) sa začne so stavbou obytných domov na prenajatých

pozemkoch. Zo zmluvných prejavov účastníkov nie je možné vyvodiť, že by splnenie

uvedenej podmienky spájali s inou činnosťou než začatím stavby podľa príslušných

stavebnoprávnych predpisov.

Platná zmluva je rovnako a bezpodmienečne záväzná pre obe strany a túto záväznosť

stratí len spôsobom vyplývajúcim zo zmluvy alebo zo zákona. Ide o dôsledok vyplývajúci zo

zásady „pacta sunt servanda“, ktorá je jednou z hlavných zásad vyplývajúcich z čl. 2 ods. 3

Listiny základných práv a slobôd a je považovaná za najvyššiu prirodzenú právnu normu,

od ktorej je odvodzované všetko právo.

Podľa o územnom plánovaní a stavebnom poriadku

(stavebný zákon) v znení neskorších predpisov stavby, ich zmeny a udržiavacie práce na nich

sa môžu uskutočňovať iba podľa stavebného povolenia alebo na základe ohlásenia

stavebnému úradu. Predmetné ustanovenie zakotvuje všeobecnú zásadu, že každá stavba pred

začatím jej realizácie musí byť predmetom posúdenia orgánom štátnej správy. Preto

vymedzuje povinnosť, že stavby a ich zmeny, ako aj udržiavacie práce na stavbách sa môžu

vykonávať len na základe stavebného povolenia alebo ohlásenia stavebnému úradu. Stavby a

zariadenia, pri ktorých tento princíp neplatí, sú taxatívne vymedzené v ustanovení § 56

stavebného zákona. Novelou () sa do zahrnula definícia pojmu

stavba. Bola to významná úprava stavebného zákona ako kodifikovaného predpisu

stavebného práva sledujúca odstránenie pochybností v aplikačných postupoch podľa

stavebného zákona.

Nie je možné preto prisvedčiť dovolacej námietke dovolateľa, že z hľadiska trvania

zmluvy účastníkov o nájme mohlo mať význam aj faktické začatie stavby obytných budov

bez stavebného povolenia.

4. Dovolateľ naostatok brojí proti záverom súdov nižších stupňov „v otázke uplatneného

nároku navrhovateľa na náhradu ušlého zisku“ tvrdiac, že rozdiel medzi vynaloženými

nákladmi na výstavbu bytov a predpokladaným ziskom z predaja novopostavených bytov je

možné považovať za ušlý zisk, o ktorý by sa nepochybne zvýšil majetok žalobcu.

Podľa dovolacieho súdu ani táto argumentácia dovolateľa nemôže ovplyvniť záver

o vecnej správnosti napadnutých rozhodnutí súdov nižších stupňov založených na tom, že

V danej veci chýba škodná udalosť, protiprávny úkon žalovaného. Vznik občianskoprávneho

právneho vzťahu zo vzniknutej škody s právami a povinnosťami strán tohto vzťahu, ako

osobitného druhu záväzkového právneho vzťahu ( ), vyžaduje

splnenie všetkých predpokladov, t.j. protiprávneho úkonu (resp. právne relevantnej škodnej

udalosti), ujmy a príčinnej súvislosti medzi protiprávnym úkonom a ujmou. Nedostatok

čo i len jedného z nich vznik zodpovednosti za škodu vylučuje. Vychádzajúc z uvedeného,

vzhľadom na správny záver súdov nižších súdov, že tu chýba už prvý z predpokladov vzniku

zodpovednosti žalovaného mesta, jeho protiprávny úkon, bolo by nadbytočné z hľadiska

záverov tohto konania podrobne sa zaoberať otázkou, či majetková ujma v podobe

ušlého zisku vznikla, a ak vznikla, v akom rozsahu. Vzhľadom na uvedené dovolací

súd nepovažoval za potrebné podobne sa zaoberať predmetným predpokladom vzniku

zodpovednosti za škodu. K možným rôznym definíciám ušlého zisku, z ktorých jeden

dovolateľ uvádza v mimoriadnom dovolaní, preto iba poznamenáva, že majetková ujma

spôsobená tým, že škodná udalosť zasiahla do priebehu deja vedúceho k určitému zisku, sa

odškodňuje len za predpokladu, že k nej došlo v príčinnej súvislosti so škodnou udalosťou.

Len samotné tvrdenie zmarenia zamýšľaného podnikateľského zámeru poškodeného

k odškodneniu nepostačuje. Poškodený musí preukázať, že mal zabezpečené predpoklady

pre tzv. pravidelný beh vecí, teda že nebyť škodnej udalosti tu bol reálny predpoklad

dosiahnutia zisku. Podľa názoru dovolacieho súdu žalobca uvedený predpoklad v konaní ani

riadne nepreukázal.

Z dôvodov vyššie uvedených preto Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadne

dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky nepovažoval za dôvodné,

a podľa v spojení s ho zamietol.

V dovolacom konaní úspešnému žalovanému vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti žalobcovi, ktorý podal podnet na podanie mimoriadneho dovolania

a ktorý úspech nemal ( ). Najvyšší súd Slovenskej republiky žalovanému

však náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, pretože si ich neuplatnil (§ 151 ods. 1

s použitím ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku ďalší opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave 17. júna 2009

JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Emília Kišacová