Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 758 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (763)I. ÚS 13/01
PDF · 110.51 KB
No categories available
I. ÚS 13/01
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu predbežne
prerokoval podnet Ing. Š. M., bytom M. H., vo veci porušenia jeho základných práv
podľa čl. 2 ods. 3 v spojení s článkom 13 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 2
ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
v spojení s článkom 10 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd rozhodnutiami súdov
prvého a druhého stupňa vo veci Okresného súdu v Topoľčanoch sp. zn. 9 C 136/94
a takto
r o z h o d o l :
Podnet Ing. Š. M. na začatie konania o d m i e t a ako zjavne neopodstatnený.
O d ô v o d n e n i e :
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo dňa
9. februára 2001 doručené podanie Š. M., bytom M. H. (ďalej len „navrhovateľ“),
označené ako „Podnet na začatie konanie vo veci porušenia Ústavy SR a Listiny
základných práv a slobôd“, v ktorom navrhovateľ namietal porušenie svojich
základných práv podľa čl. 2 ods. 3 v spojení s čl. 13 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), čl. 2 ods. 3 ústavného zákona č. 23/1991 Zb. Listina
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a čl. 19 ods. 1 ústavy v spojení
s článkom 10 ods. 1 listiny rozhodnutiami súdov prvého a druhého stupňa vo veci
Okresného súdu v Topoľčanoch (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 9 C 136/94.
Z podnetu vyplýva, že navrhovateľ bol žalovaným v konaní okresného súdu
sp. zn. 9 C 136/94, v ktorom bývalá zamestnankyňa navrhovateľa namietala
neplatnosť okamžitého zrušenia pracovného pomeru, ku ktorému malo dôjsť dňa
27. júna 1994, a žiadala o priznanie náhrady mzdy za dobu od okamžitého zrušenia
pracovného pomeru. Okresný súd dňa 8. novembra 1994 rozhodol, že okamžité
zrušenie pracovného pomeru bolo neplatné a že pracovný pomer naďalej trvá,
a zároveň zaviazal navrhovateľa na náhradu mzdy za obdobie odo dňa neplatného
okamžitého zrušenia pracovného pomeru do dňa vynesenia rozsudku. Voči tomuto
rozhodnutiu podal navrhovateľ odvolanie, o ktorom Krajský súd v Bratislave, pobočka
Nitra, dňa 27. januára 1995 rozsudkom č. k. 29 Co 4/95-67 rozhodol tak, že
rozhodnutie okresného súdu v časti o určenie neplatnosti okamžitého zrušenia
pracovného pomeru a v časti náhrady mzdy potvrdil.
Navrhovateľ uviedol, že porušenie jeho základných práv nastalo tým, že tak
prvostupňový, ako aj odvolací súd posúdili okamžité skončenie pracovného pomeru
bývalej zamestnankyne navrhovateľa ako neplatné, „a to aj napriek skutočnosti
doloženej listinným dôkazom (mzdovým listom žalobkyne za rok 1994), že so
žalobkyňou po obdržaní okamžitého zrušenia pracovného pomeru dňa 27. 6. 1994
pracovný pomer ukončený nebol, tento trval naďalej až do 1. 7. 1994, kedy žalobkyňa
ukončila pracovný pomer so žalovaným dňom 30. 6. 1994 dohodou a dňa 25. 7. 1994
bola zaevidovaná do evidencie nezamestnaných na Okresnom úrade práce
v Bánovciach nad Bebravou“.
Porušenie svojich práv rozhodnutiami príslušných súdov ďalej navrhovateľ vidí
v tom, že okresný súd považoval bývalú zamestnankyňu navrhovateľa za členku
základnej organizácie odborového zväzu pri firme navrhovateľa a dospel k záveru, že
navrhovateľ mal povinnosť požiadať príslušný odborový orgán o predchádzajúci
súhlas s okamžitým zrušením pracovného pomeru. Podľa názoru navrhovateľa však
pri jeho firme v rozhodnom čase nepôsobil „žiadny odborový orgán, ktorý by bol
spôsobilý na právne úkony“, keďže v roku 1994 nebola odborová organizácia pri firme
navrhovateľa zapísaná v evidencii odborových a zamestnávateľských organizácií
vedenej Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky. V dôsledku údajného
nesprávneho posúdenia otázky existencie odborového orgánu pri firme navrhovateľa
okresným súdom bola podľa navrhovateľa poškodená jeho dobrá povesť a jeho dobré
meno i osobná česť.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred
ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu vrátane
podnetu podľa čl. 130 ods. 3 ústavy ústavný súd skúma, či nie sú dôvody na jeho
odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nie je ústavný súd príslušný, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho
pojednávania.
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu tento nie je oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej. Ústavný súd zásadne nemá
oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil (napr. II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00). Inými slovami, úlohou
ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnou zmluvou podľa čl. 11 ústavy.
V dôsledku údajného nesprávneho posúdenia skutkového stavu okresným
súdom došlo podľa navrhovateľa k porušeniu jeho základných práv obsiahnutých v
čl. 2 ods. 3 v spojení s článkom 13 ods. 1 ústavy a čl. 2 ods. 3 listiny a v čl. 19 ods. 1
ústavy v spojení s čl. 10 ods. 1 listiny. Podľa čl. 2 ods. 3 ústavy aj listiny každý môže
konať, čo nie je zákonom zakázané a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon
neukladá. Podľa čl. 13 ods. 1 ústavy povinnosti možno ukladať len na základe zákona,
v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd. Podľa čl. 19 ods. 1 ústavy
a čl. 10 ods. 1 listiny každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti,
dobrej povesti a na ochranu mena. Podľa názoru ústavného súdu medzi údajným
porušením týchto ustanovení a postupom všeobecného súdu pri zisťovaní skutkového
stavu a skutkovými a právnymi závermi, ktoré z tohto stavu vyvodí, nie je priama
súvislosť.
Pokiaľ ide o porušenie práv podľa čl. 2 ods. 3 v spojení s čl. 13 ods. 1 ústavy
a paralelných ustanovení listiny, ktoré navrhovateľ namieta, ústavný súd už v rámci
svojej predchádzajúcej rozhodovacej činnosti vyslovil, že podnet by mohol mať svoje
opodstatnenie len vtedy, ak by právoplatnými rozhodnutiami všeobecných súdov boli
konkrétnym spôsobom porušené konkrétne základné práva zaručené buď druhou
hlavou ústavy (II. ÚS 11/95), alebo Dohovorom o ľudských právach a základných
slobodách (I. ÚS 4/00), prípadne inou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 11 ústavy.
Ustanovenia vyjadrujúce zásady právneho štátu, a takým ustanovením je aj čl. 2 ods. 3
ústavy, resp. listiny, nemožno samostatne aplikovať (a teda namietať ich porušenie)
v konaní o porušení individuálneho základného práva alebo slobody fyzickej alebo
právnickej osoby prostredníctvom a na základe podnetu pred ústavným súdom
(I. ÚS 24/98). Rovnako čl. 13 ústavy podľa názoru ústavného súdu určuje miesto
a úlohu zákonov pri ukladaní povinností a obmedzovaní základných práv a slobôd
a ako taký smeruje výlučne k zákonodarnému orgánu, a nie k súdnym orgánom
(I. ÚS 32/98). Vo veci údajného porušenia práv navrhovateľa podľa čl. 19 ods. 1
ústavy nie je vylúčená právomoc všeobecných súdov, takže ústavný súd si nemôže
prisvojiť právomoc nahradzovať prípadné rozhodnutia všeobecných súdov v tejto veci
bez toho, aby tým neporušil princíp oddelenosti a procesnej samostatnosti ústavného
a všeobecného systému výkonu súdnictva. Zároveň vo vzťahu k čl. 19 ods. 1 ústavy
ústavný súd už vyslovil, že porušenie ním priznaných práv nemôže nastať
rozhodnutím štátneho orgánu, ktorým tento orgán uplatní svoju právomoc
(I. ÚS 22/94).
Ak ústavný súd nezistí priamu súvislosť medzi namietaným postupom orgánu
štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,
vysloví zjavnú neopodstatnenosť podnetu a tento odmietne (napr. I. ÚS 93/97,
I. ÚS 87/97, I. ÚS 20/97, I. ÚS 31/98). Navrhovateľ namietal, že postupom
a rozhodnutiami všeobecných súdov z roku 1994, resp. 1995 bolo porušené jeho právo
konať, čo zákon nezakazuje, nebyť nútený konať, čo zákon neukladá, byť podrobený
povinnostiam uloženým len na základe zákona a pri zachovaní základných práv
a slobôd, ako aj jeho právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej
povesti a na ochranu mena.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V K. 14. marca 2001