Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 63 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (68)I. ÚS 87/97
PDF · 97.86 KB
No categories available
I. ÚS 87/97
Ústavný súd Slovenskej republiky v Košiciach na neverejnom zasadnutí senátu
konanom 2. decembra 1997 predbežne prerokoval podnet APIS, a. s. so sídlom
v Turčianskych Tepliciach, Horné Rakovce 1447, v zastúpení komerčnou právničkou
JUDr. Beátou Ambrušovou, Ulica osloboditeľov 6, Martin, vo veci porušenia
základného práva na verejné prerokovanie veci, ako aj práva vyjadriť sa k všetkým
vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky konaním
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. Obo 342/96-49 a takto
r o z h o d o l :
Podnet APIS, a. s. Turčianske Teplice o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnený.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo
24. októbra 1997 doručené podanie APIS, a. s. so sídlom v Turčianskych Tepliciach,
Horné Rakovce 1447 (ďalej len „navrhovateľ“), zastúpenej JUDr. Beátou
Ambrušovou, komerčnou právničkou, so sídlom v Martine, Ulica osloboditeľov 6,
označené ako: „Podnet na začatie konania podľa článku 130 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky pre porušenie základných práv alebo slobôd priznaných čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky“ so štyrmi prílohami.
Z jeho obsahu vyplynulo, že na základe návrhu navrhovateľa z 24. júla 1995
o vydanie predbežného opatrenia podľa § 74 Občianskeho súdneho poriadku Mestský
súd v Bratislave svojím uznesením z 15. augusta 1995 (21 NcCb 507/95) tomuto
návrhu vyhovel a predbežným opatrením uložil Fondu národného majetku (ďalej len
„odporca“) povinnosť zdržať sa akéhokoľvek nakladania s 51 % akcií Slovenských
liečebných kúpeľov a. s. Turčianske Teplice. Odporcovmu odvolaniu proti tomuto
uzneseniu Najvyšší súd Slovenskej republiky nevyhovel a svojím uznesením z 8. júla
1996 (4 Obo 82/96-20) napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.
Mestský súd v Bratislave ďalším uznesením z 30. septembra 1996 (24 Cb
186/95) zamietol opätovný návrh odporcu, ktorým požadoval zrušenie uloženého
predbežného opatrenia s odvolaním sa na § 77 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku,
t. j. z toho dôvodu, že dôvody, pre ktoré bolo predbežné opatrenie nariadené, už
pominuli. Proti tomuto uzneseniu Mestského súdu v Bratislave podal odporca
opätovne odvolanie, o ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol svojím
uznesením 30. mája 1997 (Obo 342/96-49) tak, že napadnuté uznesenie súdu prvého
stupňa, ktorým bolo odporcovi uložené predbežné opatrenie (uznesenie Mestského
súdu v Bratislave 15. augusta 1995 č. k. 21 NcCb 507/95-27), zrušil.
Navrhovateľ v tejto súvislosti argumentoval tým, že napriek skutočnosti, že
v odvolacom konaní proti uzneseniu Mestského súdu v Bratislave sa jednalo o zložitý
právny problém, „nebolo vo veci vytýčené ani jedno pojednávanie“, v dôsledku čoho:
„APIS, a. s. nemal možnosť v rámci konania o zrušení predbežného opatrenia
dosiahnuť účinnú ochranu svojho práva“. V prípade, ak by Najvyšší súd pojednávanie
bol vytýčil, podľa názoru navrhovateľa by: „mal možnosť zúčastniť sa pojednávania
a vysloviť svoje námietky, odpovedať súdu na otázky a vôbec osobne pred súdom
konať“.
Postup Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v odvolacom konaní
o označenom uznesení Mestského súdu v Bratislave pojednávanie nevytýčil,
navrhovateľ hodnotil ako porušenie čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
a základného práva v ňom obsiahnutého: „aby sa vec prerokovala v jeho prítomnosti
a aby sa mohol vyjadriť k všetkým vykonávaným dôkazom“.
Na základe uvedených skutočností navrhovateľ požiadal, aby ústavný súd vo
svojom rozhodnutí o podnete vyslovil, že: „konaním Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky bolo porušené základné právo spoločnosti APIS, a. s. so sídlom
v Turčianskych Tepliciach zakotvené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, a
to právo na verejné prerokovanie veci v jeho prítomnosti a právo, aby sa mohol
vyjadriť k všetkým vykonávaným dôkazom“.
II.
Ústavný súd je podľa čl. 130 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky oprávnený
konať o podnetoch, ktorými fyzické alebo právnické osoby namietajú porušenie
svojich práv. Z konania o podnetoch nie je možné vylúčiť ani postup všeobecných
súdov Slovenskej republiky, pokiaľ v jeho dôsledku došlo k porušeniu základného
práva alebo slobody fyzickej alebo právnickej osoby ako účastníka súdneho konania
(čl. 46 až 50 Ústavy Slovenskej republiky) a pokiaľ tomuto základnému právu alebo
slobode neposkytuje žiadny orgán Slovenskej republiky ochranu napríklad
prostredníctvom riadneho opravného prostriedku. Pri predbežnom prerokovaní
každého podnetu ústavný súd skúma jeho zákonom predpísané náležitosti upravené
v § 20 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o
organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení
jeho sudcov v znení zákona č. 293/1995 Z. z., ako aj prípadné dôvody na jeho
odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona. Jednou z podmienok, ktoré
ústavný súd skúma pri predbežnom prerokovaní podnetu, je, či nie je zjavne
neopodstatnený. Ako ústavný súd už viackrát rozhodol v prípadoch podnetov
fyzických alebo právnických osôb: „Jedným z dôvodov odmietnutia podnetu je jeho
zjavná neopodstatnenosť, ktorú možno vysloviť v prípade, ak Ústavný súd
Slovenskej republiky nezistí priamu príčinnú súvislosť medzi namietaným postupom
orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal pisateľ
podnetu“.
Pre potreby predbežného prerokovania podnetu navrhovateľa ústavný súd
najprv ustálil obsah základného práva na verejné prerokovanie veci podľa čl. 48 ods.
2 Ústavy Slovenskej republiky a potom zisťoval, či namietaným konaním
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa vôbec vytvorila možnosť jeho porušenia v
dôsledku existencie priamej príčinnej súvislosti medzi označeným konaním
všeobecného súdu a základným právom navrhovateľa.
V tejto súvislosti bolo potrebné zodpovedať na otázku, či pod vecný rozsah
termínu „prerokovanie veci“ uvedenom v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
je možné zaradiť aj konania všeobecných súdov napríklad o procesných úkonoch
účastníkov súdneho konania, prípadne aj o ich ďalších návrhoch, avšak nie vo veci
samej. Nutnosť zodpovedať na túto otázku pri predbežnom prerokovaní podnetu
vyvstala z tej argumentácie navrhovateľa, ktorou dôvodil, že k porušeniu základného
práva na prerokovanie veci v jeho prítomnosti došlo postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, ktorý v odvolacom konaní zrušil uznesenie Mestského súdu
v Bratislave o uložení predbežného opatrenia, avšak bez toho, že bol vytýčil
pojednávanie a prizval naň navrhovateľa. Ústavný súd sa touto problematikou už
zaoberal predtým a došiel k názoru, že za „prerokovanie veci“ podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky nemožno považovať aj také konanie, v ktorom súd
vecne (meritórne) neprerokováva takú vec, o súdnu ochranu ktorej ho oprávnený
subjekt požiadal. Pre konanie a rozhodovanie súdov o takýchto „iných“ otázkach sa
preto ani nevyžaduje prítomnosť účastníkov súdneho konania, nakoľko len pre:
„prvostupňové konania, ako aj pre odvolacie konania, v ktorých súd meritórne
rozhoduje o veci, Občiansky súdny poriadok ráta s prítomnosťou účastníkov súdneho
konania (§ 115 ods. 1, resp. § 214 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku) -
Konanie súdu o iných otázkach, výsledkom ktorého sú jeho uznesenia, nie je
možné považovať za prerokovanie veci v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, čo potvrdzuje aj § 214 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku,
podľa ktorého pojednávanie netreba nariaďovať, ak „odvolanie smeruje proti
uzneseniu“.
Z uvedeného vyplýva, že za súčasť „prejednávania veci“ podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky nemožno považovať aj konania súdov, ktoré sa netýkajú
merita tej veci, o súdnu ochranu ktorej navrhovateľ požiadal na základe čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky. Pre konania súdov o takýchto otázkach zákonodarca
ani nevyžaduje prítomnosť účastníkov súdneho konania. Podľa právneho názoru
ústavného súdu medzi takéto konania súdov patrí aj konanie odvolacieho súdu o
uznesení prvostupňového súdu, ktorým bolo uložené predbežné opatrenie podľa § 74
Nakoľko ale obsahom základného práva na verejné prerokovanie veci podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky nie je aj konanie odvolacieho súdu
o uznesení prvostupňového súdu, označeným konaním Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky vo veci vedenej pod sp. zn. Obo 342/96-49 nemohlo vôbec dôjsť k jeho
porušeniu, keďže toto nie je v žiadnej príčinnej súvislosti so základným právom
navrhovateľa. Z uvedeného dôvodu bol preto jeho podnet v tejto časti odmietnutý
ako zjavne neopodstatnený podľa § 25 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o
konaní pred ním a o postavení jeho sudcov.
V ďalšej časti svojho podnetu navrhovateľ namietal, že označeným konaním
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky došlo aj k porušeniu jeho základného práva
vyjadriť sa k všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky. Aj v tejto časti bol podnet navrhovateľa odmietnutý ako zjavne
neopodstatnený podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona, nakoľko neoznačil žiadny
dôkaz, ktorý Najvyšší súd Slovenskej republiky v odvolacom konaní proti uzneseniu
Mestského súdu v Bratislave vykonal, ale ku ktorému sa nemohol vyjadriť (bolo mu
odopreté právo vyjadriť sa k nemu).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný
prostriedok.
V Košiciach 2. decembra 1997
Za správnosť vyhotovenia: JUDr. Richard R a p a n
t
predseda senátu