Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 386/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. decembra 2009

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. F.

N., B., vo veci namietaného porušenia , základného

práva vlastniť majetok podľa , základného práva

na súdnu ochranu podľa a 4 , ústavného

, ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd ako ústavný

zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, základného

práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Okresného súdu Trenčín č. k. -32

z 23. januára 2009 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. -47

z 30. júna 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. novembra

2009 doručená sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej

advokátom JUDr. F. N., B., vo veci namietaného porušenia Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

, základného práva na súdnu ochranu podľa a 4 ,

ústavného , ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd

ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky

(ďalej len „ústavný zákon“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) č. k. -32

z 23. januára 2009 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -47 z 30. júna 2009.

V sťažnosti sťažovateľka takto argumentovala:

«K porušeniu základných práv a slobôd došlo v konaní pred OS TN sp. zn.

a následne pred KS TN sp. zn. vedenom vo veci

Sťažovateľa voči povinnému – D. R... o vymoženie 453,50 € s príslušenstvom titulom

poistného na zákonnom zdravotnom poistení. V predmetnom konaní OS TN Uznesením

sp. zn. -32... zo dňa 23. 01. 2009, právoplatným dňa 02. 09. 2009 (ďalej

len „Uznesenie 1“) vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekučné konanie zastavil. Následne

KS TN rozhodol Uznesením sp. zn. -47... zo dňa 30. 06. 2009, právoplatným

dňa 02. 09. 2009 (ďalej len „Uznesenie 2“) o odvolaní Sťažovateľa voči Uzneseniu 1.

KS TN Uznesením 2 potvrdil Uznesenie 1, pričom Sťažovateľ má za to, že KS TN

rozhodoval vo veci na základe skutočnosti, v ktorej mu zákon nezveroval preskúmavaciu

právomoc správneho rozhodnutia, resp. danú skutočnosť bol za zákonom taxatívne

stanovených podmienok oprávnený posudzovať iný orgán, v dôsledku čoho došlo porušeniu

zákona a základných práv a slobôd Sťažovateľa, najmä práva Sťažovateľa na spravodlivý

súdny proces (ako základného predpokladu právnej istoty a zákonnosti v právnom štáte),

ale aj porušeniu vlastníckeho práva ako základného súkromnoprávneho inštitútu.

OS TN a KS TN konali tiež v rozpore s ust. SR, keďže rozhodovali

vo veci, v ktorej im toto oprávnenie právny poriadok nepriznával, resp. za taxatívne

vymedzených zákonných podmienok zveroval túto rozhodovaciu právomoc inému orgánu.

Uvedeným postupom porušil dôležité zásady právneho štátu, a to zásadu zákonnej limitácie

právomoci orgánov štátnej moci, ako aj zásadu právnej istoty Sťažovateľa...

V prípade Sťažovateľa bol predmetným správnym rozhodnutím Platobný výmer

č. 474/2005 zo dňa 24. 05. 2005 (ďalej len „Platobný výmer“), na ktorého preskúmavanie

zákonnosti by však boli za taxatívne vymedzených zákonných podmienok (napr. dodržanie

zákonnej 2-mesačnej prekluzívnej lehoty) príslušné krajské súdy. Dovoľujeme si poukázať

jednak na skutočnosť, že Povinný svoje právo domáhať sa súdneho preskúmania

Platobného výmeru v zákonom stanovenej dvojmesačnej lehote nevyužil, ako aj

na skutočnosť, že uvedená lehota je prekluzívna a jej márnym uplynutím toto právo

Povinného zaniklo. OS TN ako prvostupňový exekučný súd a KS TN ako odvolací exekučný

súd neboli oprávnení ex offo a navyše po uplynutí uvedenej prekluzívnej lehoty dodatočne

preskúmavať Rozhodnutia správneho orgánu – Platobného výmeru...

V dobe vydania Platobného výmeru bolo na majetok zdravotnej poisťovne vedené

konkurzné konanie. V zmysle ust. § 14 ods. 1 písm. a) Zákona o konkurze tak dňom

vyhlásenia konkurzu prešlo na správcu konkurznej podstaty oprávnenie nakladať

s majetkom konkurznej podstaty, ako aj výkon práv a povinností, ktoré súviseli

s nakladaním s majetkom konkurznej podstaty. Počas trvania konkurzu sa na činnosť

a právny stav úpadcu prioritne aplikoval Zákon o konkurze, ako jednoznačne vyplýva

aj z vyššie citovaného ust. § 66e ods. 2 Zákona o konkurze. Vychádzajúc z vyššie uvedených

skutočností a priamej aplikácie ust. § 14 ods. 1 písm. a) Zákona o konkurze bol správca

konkurznej podstaty zdravotnej poisťovne oprávnený vydať Platobný výmer. Platobný

výmer predstavuje exekučný titul v zmysle ust. o súdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších

zákonov v neskoršom znení (ďalej len „Exekučný poriadok“)...

Pohľadávka z titulu Platobného výmeru bola postúpená na Sťažovateľa a keďže

Povinný dobrovoľne nesplnil povinnosť uloženú Platobným výmerom, Sťažovateľ inicioval

na Okresnom súde Trenčín exekučné konanie sp. zn. , predmetom ktorého

bolo vymoženie predpísaného dlžného poistného. V predmetnom exekučnom konaní OS TN

a následne KS TN ako exekučné súdy po vyše štyroch rokoch od právoplatnosti Platobného

výmeru ex offo zastavili exekúciu z dôvodu jeho údajnej nulity... OS TN a KS TN konali

v priamom rozpore s právnym poriadkom a nad rámec zákonom zverených kompetencií.

Samotné vyhlásenie nulity správneho rozhodnutia by však z pohľadu

hmotnoprávnych účinkov danej absolútnej neplatnosti správneho rozhodnutia nebolo

postačujúce a bolo by potrebné vydanie zrušujúceho rozhodnutia, právoplatnosťou ktorého

by boli účinky Platobného výmeru zrušené ex tunc. Do vydania takéhoto rozhodnutia je

však Platobný výmer považovaný za verejnú listinu a platí prezumpcia jeho správnosti...

Uznesením 1 a následne Uznesením 2 tak prvostupňový OS TN ako aj odvolací

KS TN zasiahli do ústavného vlastníckeho práva Sťažovateľa v zmysle

SR, keďže majetok nepochybne predstavujú aj pohľadávky. V slovenskom právnom poriadku

síce absentuje legálna definícia majetku ako podstatného súkromnoprávneho inštitútu,

avšak zo slovenskej, ako aj európskej judikatúry jednoznačne vyplýva, že pojem majetok

zahrňuje hmotný, nehmotný majetok, ako aj práva spojené s týmto majetkom, ktorými

sú napr. vecné bremená, nájomné práva, ale aj pohľadávky.

Prílohou tejto ústavnej sťažnosti je aj Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

-49... zo dňa 04. 10. 2007, právoplatné dňa 06. 11. 2007... V zmysle citovaného

rozhodnutia, a dovoľujeme si zdôrazniť – že v tomto prípade vecne príslušného súdu

v zmysle , bol správca konkurznej podstaty oprávnený vydať Platobný výmer, ktorý bol

posúdený ako platný právny akt. Opačné rozhodnutie, ku ktorému dospeli exekučné súdy

(mimo svojej vecnej pôsobnosti, keďže neboli oprávnené na preskúmavanie oprávnenia

správcu konkurznej podstaty vydávať platobné výmery, toto oprávnenie prináležalo výlučne

krajským súdom v rámci výkonu správneho súdnictva) predstavovalo zásah do právnej

istoty Sťažovateľa...

Prioritne by sme si dovolili poukázať na skutočnosť, že samotný Ústavný súd SR

v Náleze sp. zn. -19 zo dňa 10. 12. 2008 uvádza v súvislosti s údajnou

neexistenciou oprávnenia správcu konkurznej podstaty zdravotnej poisťovne vydať platobné

výmery ako exekučné tituly voči Povinnému skutočnosť, že „absenciu takéhoto oprávnenia

prináležalo skúmať jedine na základe opravného prostriedku smerujúceho voči tomuto

rozhodnutiu príslušným odvolacím orgánom a nie okresnému súdu v posudzovanom

exekučnom konaní“...

Prioritnou problematikou v našom prípade je, či zákony alebo SR umožňovali

OS TN a následne KS TN ako exekučným súdom rozhodovať o zastavení exekúcie

na základe posúdenia oprávnenia správcu konkurznej podstaty vydať Platobný výmer

a vyhlásiť ho za nulitný vyše štyri roky po právoplatnosti a vykonateľnosti Platobného

výmeru, a navyše po uplynutí zákonnej prekluzívnej lehoty na preskúmanie zákonnosti

správneho rozhodnutia v rámci správneho súdnictva...

OS TN a KS TN v našom prípade rozšírili svoju rozhodovaciu právomoc nad rámec

kompetencií, ktoré im zveroval zákon, čím konali v rozpore s ústavným princípom právneho

štátu a v priamom dôsledku s konaním súdov došlo k porušeniu práv Sťažovateľa

na spravodlivý súdny proces, práva na súdnu a inú právnu ochranu, ako aj jeho

vlastníckeho práva...

Sťažovateľ považuje Uznesenie 1 a Uznesenie 2 za arbitrárne... Sťažovateľ má

navyše za to, že súdy sa náležité nevysporiadali s príslušnými zákonnými ustanoveniami,

ani so skutočnosťami, zohľadnenie ktorých bolo nevyhnutné pre právne posúdenie veci

(napriek tomu, že Sťažovateľ na tieto skutočnosti v súvislosti s absenciou danej

preskúmavacej právomoci súdov počas predmetného exekučného konania upozornil)

a rozhodli na základe nepodloženej právnej konštrukcie, ktorú navyše nedostatočne

odôvodnili.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd prijal

jej sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„1. Uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. -47,

IČS: 3108216837 zo dňa 30. 06. 2009 v spojení s Uznesením Okresného súdu Trenčín

sp. zn. -32 zo dňa 23. 01. 2009 došlo k porušeniu práva Sťažovateľa

na súdnu a inú ochranu, k porušeniu práva Sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, ako aj

k porušeniu vlastníckeho práva Sťažovateľa garantovaných čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 1, čl. 46

ods. 1 a ods. 4 SR, ust. , ust. Listiny základných práv a slobôd

a ust. čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach.

2. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. -47, IČS: 3108216837

zo dňa 30. 06. 2009 v spojení s uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn.

-32 zo dňa 23. 01. 2009 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd SR priznáva Sťažovateľovi náhradu trov konania titulom trov

právneho zastúpenia Sťažovateľa v zmysle ust. . Krajský súd

v Trenčíne a Okresný súd Trenčín sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť trovy

právneho zastúpenia Sťažovateľa.“

Okrem toho sťažovateľka žiadala o anonymizáciu svojich údajov v publikovaných

rozhodnutiach ústavného súdu v danej veci.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Pri prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie čl. 2 ods. 2

, základného práva vlastniť majetok podľa , základného práva

na súdnu ochranu podľa a 4 , ústavného zákona, základného

práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu č. k. -32

z 23. januára 2009, ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127

ods. 1 . Toto ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných

súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom,

že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade,

ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Vo vzťahu k rozhodnutiu okresného súdu ako súdu prvého stupňa sťažovateľka

využila ústavnú a zákonnú možnosť a obrátila sa na krajský súd, ktorý na základe

opravného prostriedku vo veci konal a rozhodol. Právo odvolacieho súdu preskúmať

na základe podaného odvolania uznesenie okresného súdu, a poskytnúť tak ochranu

sťažovateľkiným právam vylučuje právomoc ústavného súdu bezprostredne preskúmavať

prvostupňové rozhodnutie všeobecného súdu v sťažovateľkinej veci.

Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok

právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie (obdobne napr. ,

, ).

Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľka namietala porušenie ,

základného práva vlastniť majetok podľa , základného práva na súdnu

ochranu podľa a 4 , ústavného zákona, základného práva

na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. -47 z 30. júna 2009.

Podstatou námietok sťažovateľky v tejto časti sťažnosti bolo tvrdenie o porušení

označených práv uznesením krajského súdu z dôvodu, že krajský súd ako súd odvolací

v rámci exekučného konania sa stotožnil s prvostupňovým rozhodnutím, ktorým bola

exekúcia vyhlásená za neprípustnú a následne bola zastavená, a to z dôvodu zistenia nulity

exekučného titulu, na čo podľa jej názoru však nemal právomoc, a to vzhľadom na povahu

a charakter konania, v ktorom tak učinil. Okrem toho sťažovateľka tvrdila, že krajský súd

toto svoje rozhodnutie náležite nezdôvodnil.

Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe ,

v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa odseku 4 tohto ustanovenia podmienky

a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon.

Podľa § 1 ods. 1 ústavného zákona ústavné zákony, iné zákony a ďalšie právne

predpisy, ich výklad a používanie musí byť v súlade s Listinou základných práv a slobôd.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že 15. augusta 2008 okresný súd

vydal poverenie na vykonanie exekúcie č. 5309*054876 pre súdneho exekútora JUDr. V.

K., Exekútorský úrad N. (ďalej len „súdny exekútor“). Predmetom exekučného konania

bol vymáhaný nárok v sume 453,50 € s príslušenstvom a exekučným titulom v danej veci

bol platobný výmer č. 474/2005 z 24. mája 2005 vydaný správcom konkurznej podstaty P.

v konkurze (ďalej len „úpadca“).

V procesnom postavení povinného v danom prípade vystupoval D. R., T. (ďalej len

„povinný“), a oprávneným bola sťažovateľka, ktorá pohľadávku vymáhanú v rámci

exekučného konania mala nadobudnúť na základe zmluvy o postúpení pohľadávok

zo 7. júla 2005 uzatvorenej medzi správcom konkurznej podstaty úpadcu ako postupcom

a ňou ako postupníkom.

Okresný súd uznesením č. k. -32 z 23. januára 2009 exekúciu

vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

„Podľa výpisu z obchodného registra už v súčasnosti zaniknutej poisťovne P. bolo

rozhodnutím Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky zo dňa 1. 7. 1999, ktoré

nadobudlo právoplatnosť dňa 17. 7. 1999, číslo 3215/1999-A, tomuto subjektu zrušené

povolenie na zriadenie zdravotnej poisťovne v zmysle v znení

neskorších predpisov. Podľa v znení účinnom v čase

vydania rozhodnutia o zrušení povolenia na zriadenie rezortnej poisťovne táto poisťovňa

vstúpila do likvidácie... Vzhľadom na uvedené je logické, že zrušená poisťovňa a neskôr ani

správca konkurznej podstaty nemali žiadne oprávnenie vyrubovať zdravotné poistné

v správnom konaní a takýmto spôsobom vykonávať právomoc verejného orgánu, ktorá bola

zo zákona zverená len poisťovniam s platným povolením na vykonávanie zdravotníckej

starostlivosti. Na tom nemohol nič zmeniť ani nový právny stav, ktorý nastal po vyhlásení

konkurzu...

Právomoc vyrubovať zdravotné poistenie nie je možné odvodzovať ani

zo , ktorý ako predpis súkromného práva nemohol založiť úpadcovi

a správcovi konkurznej podstaty právo vydávať individuálne správne akty, ktorými platobné

výmery vyrubujúce poistné na zdravotné poistenie bezpochyby sú. Uvedenému záveru

neodporuje ani skutočnosť, že v zmysle ust.

na správcu konkurznej podstaty prešlo oprávnenie nakladať s majetkom podstaty.

Nakladanie s majetkom podstaty v kontexte zákona o konkurze a vyrovnaní nezahŕňa právo

autoritatívnymi rozhodnutiami zakladať práva a povinnosti iným subjektom, ktoré právo

patrí len orgánom verejnej moci. To, že vtedy platný nepredpokladal,

že by správca konkurznej podstaty, resp. úpadca bol orgánom, ktorý vedie správne konanie,

je zrejmé aj z dikcie ust. § 14 ods. 1 písm. c), podľa ktorého súdne a iné konania podľa

osobitného predpisu, ktoré sa týkajú majetku patriaceho do podstaty, alebo konania

o nárokoch, ktoré majú byť uspokojené z tohto majetku, možno začať na návrh správcu

alebo podaním návrhu proti správcovi.

Rovnako je potrebné uviesť, že v čase vydania platobného výmeru bol

(na ktorý sa poisťovňa odvoláva) zrušený, keď od 1. 1. 2005

upravovali oblasť zdravotného poistenia a č.

V zmysle týchto zákonov poisťovne stratili právomoc predpisovať poistné a orgánom

oprávneným vydávať platobné výmery sa stal podľa § 18 ods. 1 písm. a) bodu 3 zák.

č. Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou.

v ust. § 81 síce upravuje situácie, kedy zdravotné poisťovne aj po účinnosti týchto zákonov

dokončia už začaté správne konania, avšak z dikcie tohto zákonného ustanovenia

jednoznačne vyplýva, že sa týka len zdravotných poisťovní, ktoré majú povolenie

na vykonávanie zdravotného poistenia a ktoré teda mali v tomto čase povinnosť

transformovať sa na akciové spoločnosti.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti má súd za to, že sú tu dôvody, pre ktoré

je exekúcia neprípustná. Exekučný titul, na základe ktorého bola doposiaľ vykonávaná

exekúcia, bol vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti vydaný v rozpore so zákonom

a osobou, ktorá na takéto konanie nebola oprávnená. Súd dospel k záveru, že predložený

exekučný titul je ničotným aktom, ktorý nemá žiadnu právnu silu a exekúciu zastavil.“

Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský

súd uznesením č. k. -47 z 30. júna 2009 tak, že napadnuté uznesenie súdu

prvého stupňa potvrdil.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol obsah napadnutého uznesenia

okresného súdu a námietky sťažovateľky obsiahnuté v odvolaní, ktorých podstatou bolo

tvrdenie, že správca konkurznej podstaty úpadcu bol oprávnený vydať platobné výmery

ako právne akty spôsobilé spolu s návrhom na vykonanie exekúcie vyvolať účinky

exekučného konania. V tejto súvislosti sa sťažovateľka odvolávala na príslušné ustanovenia

všeobecne záväzných právnych predpisov. Ako vyplynulo z odôvodnenia rozhodnutia

krajského súdu, povinný sa k odvolaniu sťažovateľky nevyjadril.

V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajský súd okrem iného

konštatoval:

„Vzhľadom na odvolacie námietky oprávneného sa odvolací súd zaoberal v prvom

rade otázkou, či vydané rozhodnutie je podľa Exekučného poriadku titulom pre vykonanie

exekúcie.

Z obsahu spisu sp. zn. vyplýva, že v danej veci exekučným titulom

je platobný výmer č. 474/200 zo dňa 24. 5. 2005 vydaný JUDr. T. K., správcom konkurznej

podstaty úpadcu P. v konkurze,… ktorým bola povinnému uložená povinnosť zaplatiť dlžné

poistné v čiastke 13.662,- Sk a poplatok z omeškania… Platobný výmer sa stal právoplatný

dňom 8. 6. 2005 a vykonateľný dňa 20. 6. 2005. Okresný súd v Trenčíne dňa 15. 8. 2008

v zmysle § 45 ods. 1 Exekučného poriadku poveril vykonaním exekúcie, na základe

uvedeného platobného výmeru, súdneho exekútora JUDr. V. K., N. Súdny exekútor vydal

dňa 26. 8. 2008 pod sp. zn. EX 803/2008 upovedomenie o začatí exekúcie proti povinnému

D. R. Povinný proti upovedomeniu podal námietky, v ktorých namietal premlčanie

pohľadávky oprávneného a ďalej tú okolnosť, že exekučný titul mu nebol doručený a o jeho

existencii sa dozvedel až po doručení súdnym exekútorom. Okresný súd Trenčín

ako exekučný súd rozhodol napadnutým uznesením tak, že exekúciu vyhlásil za neprípustnú

a exekúciu zastavil z dôvodu, že oprávneným predložený platobný výmer ako exekučný titul

je ničotným právnym aktom, nakoľko bol vydaný správcom konkurznej podstaty, ktorý

nemal oprávnenie na vydanie tohto platobného výmeru.

Z výpisu z obchodného registra už v súčasnosti zaniknutej poisťovne P. vyplýva,

že tento subjekt sa dostal do likvidácie zo zákona ( )

a rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20. 4. 2001, č. k. -30 bol

podľa vyhlásený na majetok poisťovne konkurz. Správca konkurznej

podstaty v priebehu konkurzného konania vydal dňa 24. 5. 2005 platobný výmer. Dňa 7. 7.

2005 bola pohľadávka vyplývajúca z platobného výmeru postúpená na základe zmluvy

o postúpení pohľadávok na oprávneného.

Predpokladom exekúcie je existencia rozhodnutia. O aké rozhodnutie sa má jednať

podrobnejšie upravuje § 41 Exekučného poriadku. Exekučným titulom je vykonateľné

rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok. Okrem

iného je možné exekúciu vykonať aj na základe vykonateľných rozhodnutí orgánov verejnej

správy v zmysle § 41 ods. 2 písm. f) Exekučného poriadku.

Ako vyplýva z vyššie uvedeného, platobný výmer, ktorý má byť v posudzovanej veci

exekučným titulom, bol vydaný správcom konkurznej podstaty úpadcu. Preto je rozhodujúce

vyriešiť otázku, či platobné výmery vydané správcom konkurznej podstaty sú exekučnými

titulmi, pričom túto otázku je potrebné posudzovať v závislosti od postavenia správcu

konkurznej podstaty.

Správca konkurznej podstaty má pri správe majetku úpadcu oprávnenie nakladať

s majetkom podstaty. Z ustanovení však nevyplýva oprávnenie vydávať

individuálne akty orgánu verejnej moci (správy). Postavenie orgánu verejnej správy

by mohlo byť správcovi konkurznej podstaty dané len právnou úpravou. Pokiaľ takúto

právnu úpravu právny poriadok neobsahuje, správca majetku konkurznej podstaty nie je

oprávnený vydávať individuálne právne akty, ktoré sú exekučným titulom v zmysle § 41

Exekučného poriadku.

Z toho potom následne vyplýva, že pokiaľ rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom

vydal nepríslušný orgán ide o právny akt nulitný, pri ktorom sa pre účely exekučného

konania neuplatňuje princíp jeho správnosti, ale naopak, má to za následok, že takéto

rozhodnutie nie je možné vykonávať. Nie je totiž aktom štátnej správy, resp. verejnej moci.

Nulitný akt nikoho nezaväzuje a hľadí sa na neho akoby neexistoval. Preto je treba

aj na vydanie platobného výmeru správcom konkurznej podstaty v danej veci hľadieť

ako na nulitný akt. Toho dôsledkom je, že v preskúmavanej veci absentuje exekučný titul

pre vykonanie exekúcie. So zreteľom na vyššie uvedené vyplýva, že exekúcia je neprípustná,

pretože exekučný titul je nulitným právnym aktom.

Odvolací súd z týchto dôvodov dospel k záveru, že správny bol postup súdu prvého

stupňa, ktorý exekučné konanie zastavil z dôvodu, že daný platobný výmer je nulitným

právnym aktom a preto exekúcia nemala byť ani nariadená.“

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho

zjavnú neopodstatnenosť je absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom

do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí

relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť

sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. , , ).

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(, ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti

poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

(, ).

Z uvedeného vychádzal ústavný súd aj v rámci ústavnej kontroly, ktorej bolo

podrobené napadnuté uznesenie krajského súdu, a to z hľadiska námietok nastolených

sťažovateľkou. Ústavný súd teda považoval za významné vyriešiť zásadný problém

sťažovateľky, a teda či krajský súd v rámci exekučného konania, keď rozhodoval o odvolaní

proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú

a následne bola zastavená, mal právomoc skúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska

relevantnosti exekučného titulu. Inými slovami, či krajský súd v rámci svojho rozhodovania

neprekročil svoju právomoc patriacu síce všeobecným súdom, ale danú im v rámci

odlišného konania, na ktoré sa vzťahujú príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho

poriadku pojednávajúce o správnom súdnictve.

V tejto súvislosti ústavný súd upriamuje svoju pozornosť na § 58 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej

činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), z ktorého vyplýva, že exekúciu možno zastaviť

na návrh alebo aj bez návrhu. Pri druhej zákonnej možnosti sa nepochybne natíska otázka,

za akých okolností a kedy môže všeobecný súd exekúciu zastaviť. Zatiaľ čo dôvody,

na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného

poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu

(§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), podrobne popisuje zákon, teda Exekučný poriadok,

stanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne daný. Z uvedeného

je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek

v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania

pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného

konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania.

Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie

nie je možné exekúciu vykonať. Ak teda krajský súd dospel k záveru, že neexistuje

relevantné rozhodnutie v zmysle § 41 Exekučného poriadku, ktoré by bolo spôsobilé

byť exekučným titulom, správne rozhodol, ak sa stotožnil so závermi okresného súdu

o neprípustnosti exekúcie a zastavení exekučného konania.

Sťažovateľka namietala aj arbitrárnosť a neudržateľnosť odôvodnenia napadnutého

uznesenia krajského súdu. Podľa názoru ústavného súdu však krajský súd dostatočne

sťažovateľke ozrejmil okolnosti, ktoré boli podkladom na záver o tom, že exekúciu

nie je možné ďalej vykonať a že exekúcia sa na základe platobného výmeru

č. 474/2005 z 24. mája 2005 vôbec nemala začať. V tejto súvislosti krajský súd poukázal

na to, že v zmysle § 41 ods. 2 písm. f) Exekučného poriadku možno exekúciu vykonať

aj na podklade vykonateľných rozhodnutí orgánov verejnej správy. Podľa jeho názoru však

takýmito rozhodnutiami nemohli byť rozhodnutia správcu konkurznej podstaty úpadcu.

Odvolací súd konštatoval, že zo žiadnych ustanovení o konkurze

a vyrovnaní účinného do 31. decembra 2005 expressis verbis nevyplývalo pre správcu

konkurznej podstaty oprávnenie vydávať individuálne právne akty orgánu verejnej správy.

Na základe toho krajský súd uzavrel, že platobný výmer vydaný správcom konkurznej

podstaty úpadcu nemohol byť exekučným titulom, na základe ktorého by bolo možné

vykonať exekúciu. Aj keď krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia priamo nevyslovil,

že pri prezentácii prijatých záverov sa riadil právnym názorom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vysloveným v inej právnej veci vedenej pod

sp. zn. , konkrétne v uznesení z 22. apríla 2009, z obsahu odôvodnenia

namietaného rozhodnutia krajského súdu však jednoznačne vyplýva, že daný názor

najvyššieho súdu si osvojil.

V nadväznosti na uvedené, a to pokiaľ ide o námietky sťažovateľky, že v obdobných

veciach iných účastníkov konania rozhodol ten-ktorý všeobecný súd spôsobom, s ktorým

sa sťažovateľka stotožnila, a že naopak, v jej veci rozhodli súdy odlišne, ústavný súd

konštatuje, že nie je úlohou ústavného súdu zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných

súdov, lebo zjednocovanie rozhodovacej praxe je vecou odvolacích súdov, resp. najvyššieho

súdu (, ).

Ústavný súd považuje za významné reagovať aj na argument sťažovateľky týkajúci

sa odkazu na judikatúru ústavného súdu, konkrétne na uznesenie č. k. -19

z 10. decembra 2008, ktoré sťažovateľka v sťažnosti nesprávne pomenovala ako nález.

V tejto súvislosti však ústavný súd poznamenáva, že v označenom prípade išlo o odlišnú

právnu situáciu, keď námietky v ústavnej sťažnosti predostrel účastník konania, ktorý

v rámci exekučného konania zastával pozíciu povinného. Z toho potom vyplývali aj jeho

odlišné možnosti brániť svoje práva, ktoré, ako ústavný súd konštatoval, mohol využiť

v rámci odvolacieho konania proti rozhodnutiu, ktoré bolo exekučným titulom. Keďže

v tejto veci išlo o odlišné okolnosti prípadu, ústavný súd v danej veci nemohol prijať

identické závery, pretože vychádzal z úplne opačného postavenia účastníkov konania

(v danom prípade sťažovateľka oprávnená, v označenom prípade sťažovateľ povinný),

od ktorých pri rovnakých situáciách nemožno spravodlivo očakávať využitie identických

právnych a opravných prostriedkov na ochranu svojich práv, pretože ich realizácia

s najväčšou pravdepodobnosťou nevyvolá priaznivé výsledky pre oboch zároveň.

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov, na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to,

že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa a podľa

ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania,

resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. , , ,

), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na to, že ústavný súd odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti tú časť

sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie zásad spravodlivého procesu uznesením

krajského súdu, totožný záver prijal aj vo vzťahu k namietanému porušeniu základného

práva vlastniť majetok podľa , a to vychádzajúc z toho, že absencia

porušenia ústavnoprávnych princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti

všeobecných súdov za porušenie základných práv sťažovateľky hmotnoprávneho

charakteru, medzi ktoré nepochybne patrí aj základné právo garantujúce ochranu majetku

(obdobne napr. ).

Ústavný súd konštatuje, že a , ako aj

ústavného zákona neobsahujú konkrétnu garanciu základného práva alebo slobody, a preto

vzhľadom na prijaté závery o absencii príčinnej súvislosti medzi napadnutým uznesením

krajského súdu a namietaným porušením základných práv a slobôd sťažovateľky (hlavne

z hľadiska dodržania zásad spravodlivého procesu) ústavný súd odmietol aj túto časť

sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky z nej vyplývajúcimi.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. decembra 2009