Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 308/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. júla 2012

prerokoval sťažnosť občianskeho združenia K., H., zastúpeného advokátkou JUDr. P. R.,

B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre

sp. zn. z 8. marca 2011 a konaním, ktoré mu prechádzalo, a takto

rozhodol:

Sťažnosť občianskeho združenia K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júna 2012

doručená sťažnosť občianskeho združenia K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietalo

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Krajského súdu Slovenskej republiky (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 8.

marca 2011 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) a konaním, ktoré mu prechádzalo.

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že Okresný súd Nitra

(ďalej len „okresný súd“) rozsudkom sp. zn. z 31. marca 2008 zamietol

žalobu podanú žalobkyňou Mgr. R. Š. 20. októbra 2004, ktorou sa domáhala proti

sťažovateľovi ako žalovanému určenia neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru

zo strany sťažovateľa.

Na základe odvolania žalobkyne krajský súd rozsudkom sp. zn.

zo 4. decembra 2008 potvrdil rozsudok okresného súdu a v plnom rozsahu sa stotožnil

s jeho právnymi závermi. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

v konaní o mimoriadnom dovolaní podanom generálnym prokurátorom Slovenskej

republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) proti rozsudku krajského súdu tomuto

mimoriadnemu dovolaniu vyhovel a napadnutým uznesením zrušil rozsudok krajského súdu

aj rozsudok okresného súdu a vec vrátil na ďalšie konanie okresnému súdu, ktorý

rozsudkom po vykonanom dokazovaní vyhovel žalobkyni a rozsudkom sp. zn.

z 9. mája 2011 určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné.

Krajský súd sa následne stotožnil so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu

a rozhodnutie okresného súdu potvrdil rozsudkom sp. zn. z 8. marca 2012.

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti poukazuje na to, že rozsudok krajského súdu «vykazuje

znaky maximálnej miery arbitrárnosti a svojvôle, a ktoré nemá legitímny základ, a kde je

extrémny nesúlad medzi právnymi závermi a skutkovým stavom...

Pre danú právnu vec, bolo rozhodné posúdenie a riešenie nasledovného právneho

problému. A to, či pre zamestnanca ktorého pracovný pomer bol založený vymenovaním za

účinností v znení účinnom do 30. júna 2003, sa vzťahuje nové ustanovenie

účinného od 1. júla 2003. Inými slovami povedané, či takýmto

zamestnancom ak stratí predpoklad pre výkon svojej funkcie, napr. odvolaním z funkcie, je

možné ukončiť pracovný pomer, alebo či ho je potrebné naďalej zamestnávať v časovo

neobmedzenom období a platiť mu mzdu bez toho, aby zamestnanec vykonával prácu

vyplývajúcu mu z titulu vymenovania.

Najvyšší súd SR vo svojom uznesení () zo dňa 21. 10. 2010, ktoré

predchádzalo napadnutému rozhodnutiu, v danom prípade zaujal zjavne neodôvodnený

názor, ktorý možno považovať za absurdný.

Najvyšší súd SR mal za to, že ak v danom prípade zamestnanec (protistrana

sťažovateľa) bol odvolaný z riadiacej funkcie Nitrianskym samosprávnym krajom...,

ktorému táto kompetencia vyplývala zo zákona a jednalo sa o jeho výsostné právo, je ďalej

povinný zamestnávať zamestnanca a platiť mu mzdu bez toho, aby zamestnanec vykonával

akúkoľvek prácu a takýto stav je podľa názoru najvyššieho súdu potrebné hodnotiť ako

prekážku na strane zamestnávateľa. Takéto odôvodnenie postráda akékoľvek logické

zdôvodnenie a z materiálneho hľadiska popiera a porušuje právo NSK na obsadzovanie

riadiacich funkcií vyplývajúce mu zo zákona. Takýto výklad práva nie je možné v právnom

štáte akceptovať. Máme za to, že ak zamestnanec prestal spĺňať predpoklad pre výkon

dohodnutej práce, t. j. v danom prípade výkon funkcie, tak je povinný pokúsiť sa dohodnúť

so zamestnávateľom na zmene druhu práce a ak k dohode nedôjde a zamestnávateľ nemá

pre zamestnanca inú vhodnú prácu, tak zamestnávateľ môže pristúpiť k výpovedi podľa § 43

ods. 1 písm. d/ bod 2 . Správanie zamestnanca, ktorý po tom čo bol odvolaný z funkcie,

ktorá je nevyhnutným predpokladom pre výkon práce, jednoducho prestane chodiť do práce

bez akejkoľvek snahy o dohodu so zamestnávateľom na zmenu druhu práce. Takýto

zamestnanec nemôže používať právnu ochranu. Vo veci je právne výstižné i to, že takýto

zamestnanec má zníženú právnu ochranu oproti ostatným zamestnancom čo sa prejavuje aj

tým, že v prípade výpovede podľa mu neprináleží odstupné.

Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia „mlčalo“ aj v otázke aplikovateľnosti

ustanovenia na daný skutkový stav...».

Ďalej sťažovateľ nesúhlasí s názorom generálneho prokurátora, ktorý podal

mimoriadne dovolanie, a vyslovuje svoj právny názor k veci, ktorý opiera aj o judikatúru

Najvyššieho súdu Českej republiky. K tomu okrem iného uvádza:

«Výklad prezentovaný generálnym prokurátorom nemá v tomto smere žiadny logický

a účelný podklad, keďže jeho mechanická aplikácia by znamenala to, že vedúci zamestnanci

(t. j. tí, ktorých predpokladom výkonu pracovnej činnosti je voľba alebo vymenovania),

ktorým by vznikol pracovný pomer do účinnosti novely č. (t. j. do 01. 07.

2003), by nemohli byť z funkcie nikdy odvolaní, a to len z dôvodu časového momentu vzniku

pracovného pomeru.

Takýto výklad by obmedzoval zamestnávateľov a v danom konkrétnom prípade by aj

zasahoval do výkonu práv zriaďovateľov zamestnávateľov, ktoré im vyplývajú priamo zo

zákona (t. j. v danom prípade z ustanovenia ).

Inými slovami povedané, navrhovateľka by mala mať absolútne a časovo neobmedzené

právo na výkon vedúcej funkcie u odporcu, a to aj napriek skutočnosti, že v zmysle

uvedeného zákonného ustanovenia, je práve Nitriansky samosprávny kraj priamo zákonom

oprávnený realizovať svoje právo na vymenovanie alebo odvolanie vedúceho odporcu.

Z uvedeného máme preto za to, že ústavne obhájiteľný výklad je taký, v zmysle

ktorého bol Nitriansky samosprávny kraj oprávnený odvolať z funkcie navrhovateľku. Na

tomto závere nič nezmení ani prípadný jazykový výklad, keďže jazykový výklad je „len

prvotným priblížením k obsahu aplikovanej právnej normy. Je len východiskom pre

objasnenie a ujasnenie si jej zmyslu a účelu (k čomu slúžia ďalšie postupy, ako logický a

systematický výklad, výklad e ratione legis atď.) Mechanická aplikácia abstrahujúca, resp,

neuvedomujúca si, a to buď úmyselne alebo v dôsledku nevzdelanosti zmysel a účel právnej

normy činí z právnej normy nástroj odcudzenia a absurdity.“ (Nález ÚS ČR, spis. zn.

zo dňa 20. 12. 2007).

Za procesnej situácie, kedy Nitriansky samosprávne kraj mal rozhodnúť na podklade

hmotného práva rozhodol o odvolaní navrhovateľky z funkcie vedúcej odporcu a

predmetom tohto konania je určenie neplatnosti vzniku pracovného pomeru, je otázne, či sa

v danom prípade nejedná o nedeliteľný predmet konania, t. j. či v danom prípade

neprichádza do úvahy tzv. nerozlučné procesné spoločenstvo, a teda či v danom prípade

nemal byť v tomto účastníkom tohto konania aj Nitriansky samosprávny kraj. Inými slovami

povedané, nemôže byť v tomto konaní riešená neplatnosť skončenia pracovného pomeru bez

toho, aby účastníkom konania bol Nitriansky samosprávny kraj, ktorý rozhodol o odvolaní

navrhovateľky z funkcie.

Generálny prokurátor taktiež prehliada tú skutočnosť, že prechodným ustanovením

nedošlo len k zmene pracovného pomeru založeného

vymenovaním na pracovný pomer založeného zmluvou, ale aj k tomu, že súčasne s

účinnosťou tohto prechodného ustanovenia (a teda i celého ), bol prijatý

samostatný Zákona o verejnej službe - , ktorý bol v danej veci

doplnený aplikáciou o výkone prác vo verejnom záujme. Z

vykonaného dokazovania (a nakoniec aj samotného tvrdenia navrhovateľky a jej právneho

zástupcu) vyplýva, že odporca bol najprv v zriaďovateľskej pôsobnosti Okresného úradu a

nasledovne Nitrianskeho samosprávneho kraja, a teda v danom prípade bolo v prvom rade

treba aplikovať tieto zákonné predpisy, ktoré subsidiárne pripúšťali aplikáciu ustanovení

. V zmysle ustanovení

v rozhodnom znení predpokladom na vykonávanie verejnej služby je aj voľba alebo

vymenovanie tak to osobitný predpis ustanovuje), pričom zamestnanec vo verejnej službe

musí podľa § 2 ods. 9 toho zákona spĺňať predpoklady po celý čas vykonávania verejnej

služby.

Nemenej dôležitým aspektom je aj oprávnenie zamestnávateľa odvolať zamestnanca

vo verejnej službe, ak poruší ustanovenia zákona o verejnej službe § 10 ods. 3 Zákona o

výkone prác vo verejnom záujme, pričom uvádzame, že toto znenie platilo pred účinnosťou

novely Ak by sme prijali názor generálneho prokurátora o

„absolútnom trvám“ pracovného pomeru, tak do účinnosti novely (t. j. od 01. 07. 2003)

by síce zamestnávateľ mal hmotné právo odvolať zamestnanca z funkcie, avšak nemohol by

s ním ukončiť pracovný pomer s dojednaným druhom práce - výkon vedúceho zamestnanca,

keďže ustanovenie $ 42 ods. 2 v danom prípade neplatilo. Takéto výklady by prinášali

absurdné dôsledky a boli v rozpore a so zmyslom právnej normy a v rozpore s právom

účastníka na ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy.

Nad rámec týchto úvah sa generálny prokurátor dôsledne nevysporiadal ani s

prípadnou aplikáciou prechodných ustanovení , a v

rozhodnom znení, ktoré môžu mať v danej veci zásadný význam.“

Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia teda vykazuje vady, ktoré sú takej intenzity,

že porušujú práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie, a teda aj článok 46 ods. 1

SR a Dohovoru.

Majúc na zreteli všetky vyššie uvedené skutočnosti máme za to, že Krajský súd v

Nitre vydaním napadnutého rozhodnutia a konaním, ktoré mu predchádzalo, porušil práva

sťažovateľa na spravodlivý proces podľa Dohovoru o SR,

a to konkrétne práva na prístup k súdu, ako i práva na nezávislý a nestranný súd.

Máme za to, že ak zamestnanec prestal spĺňať predpoklad pre výkon dohodnutej

práce, t. j. v danom prípade výkon funkcie, tak je povinný pokúsiť sa dohodnúť so

zamestnávateľom na zmene druhu práce a ak k dohode nedôjde a zamestnávateľ nemá pre

zamestnanca inú vhodnú prácu, tak zamestnávateľ môže pristúpiť k výpovedi podľa § 43

ods. 1 písm. d/ bod 2 . Správanie zamestnanca, ktorý po tom, čo bol odvolaný z funkcie,

ktorá je nevyhnutným predpokladom pre výkon práce, jednoducho prestane chodiť do práce

bez akejkoľvek snahy o dohodu so zamestnávateľom na zmene druhu práce, máme za to, že

takýto zamestnanec nemôže požívať až takúto právnu ochranu. Takýto zamestnanec má

zníženú právnu ochranu oproti ostatným zamestnancom čo sa prejavuje aj tým, že v prípade

výpovede podľa mu neprináleží odstupné. Čo sa týka tohto

ustanovenia a jeho „neaplikovanie“ na daný prípad, teda znamená, že takýto pracovný

pomer je vlastne nevypovedateľný.».

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:

«1. Základné právo sťažovateľa K. podľa SR a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v

Nitre, spis. zn. zo dňa 08. 03. 2012 a konaním, ktoré mu predchádzalo,

porušené bolo.

2. Zrušuje sa v plnom rozsahu rozsudok Krajského súdu v Nitre, spis. zn.

zo dňa 08. 03. 2012 a vec sa vracia Krajskému súdu v Nitre na ďalšie

konanie, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3. Krajský súd v Nitre je povinný uhradiť sťažovateľovi K. do 15 dní od doručenia

tohto nálezu trovy konania na účet jeho právneho zástupcu Advokátska kancelária JUDr. P.

R.»

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde. Podľa môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy,

na ktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci (v tomto prípade všeobecným súdom

v občianskoprávnom konaní) nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré

označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým

postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy,

ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav,

ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia

alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, , ,

, ).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona

o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2

.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných a iných práv rozsudkom krajského

súdu sp. zn. z 8. marca 2012 a konaním, ktoré mu predchádzalo, a ich

porušenie tkvie v právnych záveroch vyjadrených v mimoriadnom dovolaní generálneho

prokurátora a uznesení najvyššieho súdu sp. zn. z 21. októbra 2010

(nadobudlo právoplatnosť 1. decembra 2010), ktorým boli zrušené pôvodné rozhodnutia

okresného súdu a krajského súdu v prospech sťažovateľa, s ktorými zásadne nesúhlasí

(ústavný súd v konaní vedenom pod sp. zn. vo vzťahu k najvyššiemu súdu

jeho sťažnosť odmietol pre nedostatok svojej právomoci).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu podľa by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola

odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde,

predovšetkým ak by všeobecný súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu

fyzickej osoby alebo právnickej osoby () alebo ak by v prípade opravných

konaní všeobecný súd odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho,

aby ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym

rozhodnutím.

Podľa názoru ústavného súdu rozhodnutie krajského súdu sp. zn.

z 8. marca 2011 (v spojení s rozhodnutím okresného súdu sp. zn. z 9. mája

2011) obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov na ich výroky a ústavný súd

nezistil porušenie ústavnoprocesných princípov konania pred týmito súdmi podľa čl. 46 až

.

Okresný súd a krajský súd z dôvodu zrušenia ich rozhodnutí najvyšším súdom konali

vo veci samej opätovne a určili, že „okamžité skončenie pracovného pomeru dané

navrhovateľke listom odporcu zo dňa 29. 09. 2004 je neplatné...“.

Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie odôvodnil „s poukazom na vykonané

dokazovanie a citované ustanovenia (,

v znení od 01. 07. 2003, § 47 ods. 1 písm. d) v znení od 01. 04. 2002, § 47 ods. 3 písm. a)

v znení od 01. 04. 2002, § 54 v znení od 01. 04. 2002, § 68 ods. 1 písm. b) v znení od 01. 07.

2003 a § 81 písm. b) v znení od 01. 04. 2002) tým, že na základe zisteného skutkového stavu

a záverov rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v Bratislave ako odvolacieho

(správne dovolacieho) súdu mal za to, že návrh navrhovateľky bol podaný dôvodne,

v dôsledku čoho tomuto návrhu v celom rozsahu vyhovel...

Navrhovateľka pracovala u odporcu ako vedúca Krízového strediska v Hurbanove

na základe vymenovania do funkcie, z ktorej funkcie bola dňom 30. 06. 2004 odvolaná,

avšak medzi ňou a odporcom nedošlo k žiadnej dohode ohľadom výkonu inej (jej) práce a z

tohto titulu - do práce nenastupovala a odporcovi oznámila, že jej bola vytvorená prekážka

v práci na strane zamestnávateľa! Nakoľko medzi účastníkmi konania nedošlo k žiadnej

dohode, ani k skončeniu pracovného pomeru, mal súd za to, že ide o prekážku v práci na

strane zamestnávateľa a teda od navrhovateľky nemožno spravodlivo požadovať, aby sa

dostavovala na pracovisko, na tomto zotrvávala celý pracovný čas a toto jej správanie

nemožno považovať za porušenie pracovnej disciplíny, odôvodňujúce s ňou okamžité

skončenie pracovného pomeru. K dohode účastníkov nedošlo ani po rozhodnutí dovolacieho

súdu, pričom dohodnutý obsah pracovnej zmluvy možno zmeniť len vtedy, ak sa

zamestnávateľ a zamestnanec dohodnú na jeho zmene, k čomu však zamestnávateľ

zamestnanca nemôže nútiť a zároveň zamestnanec nemá povinnosť dohodnúť sa na zmene

druhu práce. Navrhovateľka od 01. 07. 2004 do práce nenastúpila, keď listom zo dňa 30.

06. 2004 oznámila Nitrianskemu samosprávnemu kraju to, že trvá na svojom zamestnávaní

na základe platného pracovného pomeru v pracovnom zaradení vedúcej Krízového

strediska v Hurbanove...“.

Uvedený rozsudok včas podaným odvolaním napadol sťažovateľ, ktorý poukázal na

to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa „postráda akékoľvek logické zdôvodnenie a z

materiálneho hľadiska popiera a porušuje právo Nitrianskeho samosprávneho kraja na

obsadzovanie riadiacich funkcii, vyplývajúce mu zo zákona...“.

Podľa neho v danom prípade mal byť účastníkom konania „aj Nitriansky

samosprávny kraj“ a „ prvostupňový súd nevykonal iné dokazovanie vo veci a vychádzal

iba z uznesenia Najvyššieho súdu...“.

Krajský súd následne vec prejednal a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu

prvého stupňa je potrebné podľa ustanovenia

ako vecne správne potvrdiť, pričom sa v „celom rozsahu stotožnil so všetkými skutkovými a

právnymi závermi súdu prvého stupňa obsiahnutými v napadnutom rozhodnutí...“.

Navyše k tomu dodal, že «správnym názorom dovolacieho súdu o tom, že odvolaním

navrhovateľky z funkcie vedúcej Krízového strediska Hurbanovo bola vytvorená prekážka v

jej práci zo strany zamestnávateľa bol viazaný aj odvolací súd, ktorý rovnako ako súd

prvého stupňa nemohol preto tento „nekriticky“ preberať. Nakoľko nesporne pracovný

pomer navrhovateľky ako zamestnanca po jej odvolaní z funkcie trval u odporcu ako

zamestnávateľa, ktorý s ňou pracovný pomer okamžitým skončením ukončil, nebol žiadny

dôvod pre tzv. nerozlučné procesné spoločenstvo na strane odporcov a teda účasť

Nitrianskeho samosprávneho kraja v konaní nebola pre konanie rozhodovanie v tejto veci

potrebná».

Ústavný súd sa zaoberal posúdením obsahu napadnutého rozsudku a dospel k záveru,

že krajský súd na argumentáciu sťažovateľa v odvolaní reagoval hoci stručne, ale

primeraným spôsobom, pričom bol viazaný právnym názorom najvyššieho súdu

vyplývajúcim z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 21. októbra 2010.

Hoci sťažovateľ má na vec iný právny názor ako všeobecné súdy, ústavný súd

konštatuje, že krajský súd aj okresný súd konali v medziach svojej právomoci a dostatočne

sa vysporiadali s otázkou neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, pričom na

danú vec ústavne konformným spôsobom aplikovali príslušné právne predpisy

(predovšetkým a ).

V danom prípade napadnutý rozsudok krajského súdu v spojení s rozsudkom

okresného súdu sp. zn. z 9. mája 2011 podľa názoru ústavného súdu spĺňajú

kritériá kladené na rozhodnutia všeobecných súdov, ktoré vyplývajú z ústavných záruk

základného práva na súdnu ochranu podľa , ako aj práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V prípade sťažovateľa nešlo o odmietnutie

spravodlivosti majúce za následok porušenie označených práv, ale o prípad, keď základné

právo na súdnu a inú právnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie boli v celom

rozsahu realizované, aj keď nie podľa subjektívnych právnych názorov sťažovateľa.

Sťažovateľova nespokojnosť s obsahom rozhodnutí všeobecných súdov (aj

najvyššieho súdu, ktorý predtým vyhovel mimoriadnemu dovolaniu podanému generálnym

prokurátorom) ešte nie je dôkazom o ich neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť právny názor všeobecných súdov svojím vlastným.

Ústavný súd k tomu poznamenáva, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym

názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (napr. ,

, , , ).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd v prerokúvanom prípade nezistil také pochybenia,

ktoré by dosahovali ústavný rozmer, a v nadväznosti na to vyhodnotil argumentáciu

sťažovateľa odôvodňujúcu porušenie jeho základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 čl. ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu ako

nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie

konanie preskúmať spojitosť medzi týmto rozsudkom a namietaným porušením označených

práv. Z toho dôvodu ústavný súd sťažnosť podľa

odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júla 2012