Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 308/2012
PDF · 194.59 KB
No categories available
III. ÚS 308/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. júla 2012
prerokoval sťažnosť občianskeho združenia K., H., zastúpeného advokátkou JUDr. P. R.,
B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre
sp. zn. 8 Co/247/2011 z 8. marca 2011 a konaním, ktoré mu prechádzalo, a takto
rozhodol:
Sťažnosť občianskeho združenia K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júna 2012
doručená sťažnosť občianskeho združenia K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietalo
porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
Krajského súdu Slovenskej republiky (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 Co/247/2011 z 8.
marca 2011 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) a konaním, ktoré mu prechádzalo.
Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že Okresný súd Nitra
(ďalej len „okresný súd“) rozsudkom sp. zn. 17 C 10/2005 z 31. marca 2008 zamietol
žalobu podanú žalobkyňou Mgr. R. Š. 20. októbra 2004, ktorou sa domáhala proti
sťažovateľovi ako žalovanému určenia neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru
zo strany sťažovateľa.
Na základe odvolania žalobkyne krajský súd rozsudkom sp. zn. 8 Co 122/2008
zo 4. decembra 2008 potvrdil rozsudok okresného súdu a v plnom rozsahu sa stotožnil
s jeho právnymi závermi. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
v konaní o mimoriadnom dovolaní podanom generálnym prokurátorom Slovenskej
republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) proti rozsudku krajského súdu tomuto
mimoriadnemu dovolaniu vyhovel a napadnutým uznesením zrušil rozsudok krajského súdu
aj rozsudok okresného súdu a vec vrátil na ďalšie konanie okresnému súdu, ktorý
rozsudkom po vykonanom dokazovaní vyhovel žalobkyni a rozsudkom sp. zn. 17 C/4/2011
z 9. mája 2011 určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné.
Krajský súd sa následne stotožnil so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu
a rozhodnutie okresného súdu potvrdil rozsudkom sp. zn. 8 Co/247/2011 z 8. marca 2012.
Sťažovateľ ďalej v sťažnosti poukazuje na to, že rozsudok krajského súdu «vykazuje
znaky maximálnej miery arbitrárnosti a svojvôle, a ktoré nemá legitímny základ, a kde je
extrémny nesúlad medzi právnymi závermi a skutkovým stavom...
Pre danú právnu vec, bolo rozhodné posúdenie a riešenie nasledovného právneho
problému. A to, či pre zamestnanca ktorého pracovný pomer bol založený vymenovaním za
účinností zákonníka práce v znení účinnom do 30. júna 2003, sa vzťahuje nové ustanovenie
§ 42 ods. 2 ZP účinného od 1. júla 2003. Inými slovami povedané, či takýmto
zamestnancom ak stratí predpoklad pre výkon svojej funkcie, napr. odvolaním z funkcie, je
možné ukončiť pracovný pomer, alebo či ho je potrebné naďalej zamestnávať v časovo
neobmedzenom období a platiť mu mzdu bez toho, aby zamestnanec vykonával prácu
vyplývajúcu mu z titulu vymenovania.
Najvyšší súd SR vo svojom uznesení (1 M Cdo/13/2009) zo dňa 21. 10. 2010, ktoré
predchádzalo napadnutému rozhodnutiu, v danom prípade zaujal zjavne neodôvodnený
názor, ktorý možno považovať za absurdný.
Najvyšší súd SR mal za to, že ak v danom prípade zamestnanec (protistrana
sťažovateľa) bol odvolaný z riadiacej funkcie Nitrianskym samosprávnym krajom...,
ktorému táto kompetencia vyplývala zo zákona a jednalo sa o jeho výsostné právo, je ďalej
povinný zamestnávať zamestnanca a platiť mu mzdu bez toho, aby zamestnanec vykonával
akúkoľvek prácu a takýto stav je podľa názoru najvyššieho súdu potrebné hodnotiť ako
prekážku na strane zamestnávateľa. Takéto odôvodnenie postráda akékoľvek logické
zdôvodnenie a z materiálneho hľadiska popiera a porušuje právo NSK na obsadzovanie
riadiacich funkcií vyplývajúce mu zo zákona. Takýto výklad práva nie je možné v právnom
štáte akceptovať. Máme za to, že ak zamestnanec prestal spĺňať predpoklad pre výkon
dohodnutej práce, t. j. v danom prípade výkon funkcie, tak je povinný pokúsiť sa dohodnúť
so zamestnávateľom na zmene druhu práce a ak k dohode nedôjde a zamestnávateľ nemá
pre zamestnanca inú vhodnú prácu, tak zamestnávateľ môže pristúpiť k výpovedi podľa § 43
ods. 1 písm. d/ bod 2 ZP. Správanie zamestnanca, ktorý po tom čo bol odvolaný z funkcie,
ktorá je nevyhnutným predpokladom pre výkon práce, jednoducho prestane chodiť do práce
bez akejkoľvek snahy o dohodu so zamestnávateľom na zmenu druhu práce. Takýto
zamestnanec nemôže používať právnu ochranu. Vo veci je právne výstižné i to, že takýto
zamestnanec má zníženú právnu ochranu oproti ostatným zamestnancom čo sa prejavuje aj
tým, že v prípade výpovede podľa § 43 ods. 1 písm. d/ bod 2 ZP mu neprináleží odstupné.
Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia „mlčalo“ aj v otázke aplikovateľnosti
ustanovenia § 42 ods. 2 ZP na daný skutkový stav...».
Ďalej sťažovateľ nesúhlasí s názorom generálneho prokurátora, ktorý podal
mimoriadne dovolanie, a vyslovuje svoj právny názor k veci, ktorý opiera aj o judikatúru
Najvyššieho súdu Českej republiky. K tomu okrem iného uvádza:
«Výklad prezentovaný generálnym prokurátorom nemá v tomto smere žiadny logický
a účelný podklad, keďže jeho mechanická aplikácia by znamenala to, že vedúci zamestnanci
(t. j. tí, ktorých predpokladom výkonu pracovnej činnosti je voľba alebo vymenovania),
ktorým by vznikol pracovný pomer do účinnosti novely č. 210/2003 Z. z. (t. j. do 01. 07.
2003), by nemohli byť z funkcie nikdy odvolaní, a to len z dôvodu časového momentu vzniku
pracovného pomeru.
Takýto výklad by obmedzoval zamestnávateľov a v danom konkrétnom prípade by aj
zasahoval do výkonu práv zriaďovateľov zamestnávateľov, ktoré im vyplývajú priamo zo
zákona (t. j. v danom prípade z ustanovenia § 11 ods. 2 písm. h zákona č. 302/2001 Z. z.).
Inými slovami povedané, navrhovateľka by mala mať absolútne a časovo neobmedzené
právo na výkon vedúcej funkcie u odporcu, a to aj napriek skutočnosti, že v zmysle
uvedeného zákonného ustanovenia, je práve Nitriansky samosprávny kraj priamo zákonom
oprávnený realizovať svoje právo na vymenovanie alebo odvolanie vedúceho odporcu.
Z uvedeného máme preto za to, že ústavne obhájiteľný výklad je taký, v zmysle
ktorého bol Nitriansky samosprávny kraj oprávnený odvolať z funkcie navrhovateľku. Na
tomto závere nič nezmení ani prípadný jazykový výklad, keďže jazykový výklad je „len
prvotným priblížením k obsahu aplikovanej právnej normy. Je len východiskom pre
objasnenie a ujasnenie si jej zmyslu a účelu (k čomu slúžia ďalšie postupy, ako logický a
systematický výklad, výklad e ratione legis atď.) Mechanická aplikácia abstrahujúca, resp,
neuvedomujúca si, a to buď úmyselne alebo v dôsledku nevzdelanosti zmysel a účel právnej
normy činí z právnej normy nástroj odcudzenia a absurdity.“ (Nález ÚS ČR, spis. zn.
IV. ÚS 1133/07 zo dňa 20. 12. 2007).
Za procesnej situácie, kedy Nitriansky samosprávne kraj mal rozhodnúť na podklade
hmotného práva rozhodol o odvolaní navrhovateľky z funkcie vedúcej odporcu a
predmetom tohto konania je určenie neplatnosti vzniku pracovného pomeru, je otázne, či sa
v danom prípade nejedná o nedeliteľný predmet konania, t. j. či v danom prípade
neprichádza do úvahy tzv. nerozlučné procesné spoločenstvo, a teda či v danom prípade
nemal byť v tomto účastníkom tohto konania aj Nitriansky samosprávny kraj. Inými slovami
povedané, nemôže byť v tomto konaní riešená neplatnosť skončenia pracovného pomeru bez
toho, aby účastníkom konania bol Nitriansky samosprávny kraj, ktorý rozhodol o odvolaní
navrhovateľky z funkcie.
Generálny prokurátor taktiež prehliada tú skutočnosť, že prechodným ustanovením
§ 252 ods. 1 Zákonníka práce nedošlo len k zmene pracovného pomeru založeného
vymenovaním na pracovný pomer založeného zmluvou, ale aj k tomu, že súčasne s
účinnosťou tohto prechodného ustanovenia (a teda i celého Zákonníka práce), bol prijatý
samostatný Zákona o verejnej službe - Zákon č. 313/2001 Z. z., ktorý bol v danej veci
doplnený aplikáciou Zákona č. 552/2003 Z. z. o výkone prác vo verejnom záujme. Z
vykonaného dokazovania (a nakoniec aj samotného tvrdenia navrhovateľky a jej právneho
zástupcu) vyplýva, že odporca bol najprv v zriaďovateľskej pôsobnosti Okresného úradu a
nasledovne Nitrianskeho samosprávneho kraja, a teda v danom prípade bolo v prvom rade
treba aplikovať tieto zákonné predpisy, ktoré subsidiárne pripúšťali aplikáciu ustanovení
Zákonníka práce. V zmysle ustanovení § 2 ods. 1 písm. e) Zákona č. 313/2001 Z. z.
v rozhodnom znení predpokladom na vykonávanie verejnej služby je aj voľba alebo
vymenovanie tak to osobitný predpis ustanovuje), pričom zamestnanec vo verejnej službe
musí podľa § 2 ods. 9 toho zákona spĺňať predpoklady po celý čas vykonávania verejnej
služby.
Nemenej dôležitým aspektom je aj oprávnenie zamestnávateľa odvolať zamestnanca
vo verejnej službe, ak poruší ustanovenia zákona o verejnej službe § 10 ods. 3 Zákona o
výkone prác vo verejnom záujme, pričom uvádzame, že toto znenie platilo pred účinnosťou
novely Zákonníka práce 210/2003 Z. z. Ak by sme prijali názor generálneho prokurátora o
„absolútnom trvám“ pracovného pomeru, tak do účinnosti novely ZP (t. j. od 01. 07. 2003)
by síce zamestnávateľ mal hmotné právo odvolať zamestnanca z funkcie, avšak nemohol by
s ním ukončiť pracovný pomer s dojednaným druhom práce - výkon vedúceho zamestnanca,
keďže ustanovenie $ 42 ods. 2 ZP v danom prípade neplatilo. Takéto výklady by prinášali
absurdné dôsledky a boli v rozpore a so zmyslom právnej normy a v rozpore s právom
účastníka na ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy.
Nad rámec týchto úvah sa generálny prokurátor dôsledne nevysporiadal ani s
prípadnou aplikáciou prechodných ustanovení § 54 ods. 1, 2 a 3 Zákona č. 313/2001 Z. z. v
rozhodnom znení, ktoré môžu mať v danej veci zásadný význam.“
Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia teda vykazuje vady, ktoré sú takej intenzity,
že porušujú práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie, a teda aj článok 46 ods. 1
Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Majúc na zreteli všetky vyššie uvedené skutočnosti máme za to, že Krajský súd v
Nitre vydaním napadnutého rozhodnutia a konaním, ktoré mu predchádzalo, porušil práva
sťažovateľa na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o čl. 46 ods. 1 Ústavy SR,
a to konkrétne práva na prístup k súdu, ako i práva na nezávislý a nestranný súd.
Máme za to, že ak zamestnanec prestal spĺňať predpoklad pre výkon dohodnutej
práce, t. j. v danom prípade výkon funkcie, tak je povinný pokúsiť sa dohodnúť so
zamestnávateľom na zmene druhu práce a ak k dohode nedôjde a zamestnávateľ nemá pre
zamestnanca inú vhodnú prácu, tak zamestnávateľ môže pristúpiť k výpovedi podľa § 43
ods. 1 písm. d/ bod 2 ZP. Správanie zamestnanca, ktorý po tom, čo bol odvolaný z funkcie,
ktorá je nevyhnutným predpokladom pre výkon práce, jednoducho prestane chodiť do práce
bez akejkoľvek snahy o dohodu so zamestnávateľom na zmene druhu práce, máme za to, že
takýto zamestnanec nemôže požívať až takúto právnu ochranu. Takýto zamestnanec má
zníženú právnu ochranu oproti ostatným zamestnancom čo sa prejavuje aj tým, že v prípade
výpovede podľa § 43 ods. 1 písm. d/ bod 2 ZP mu neprináleží odstupné. Čo sa týka tohto
ustanovenia a jeho „neaplikovanie“ na daný prípad, teda znamená, že takýto pracovný
pomer je vlastne nevypovedateľný.».
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:
«1. Základné právo sťažovateľa K. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v
Nitre, spis. zn. 8 Co/247/2011 zo dňa 08. 03. 2012 a konaním, ktoré mu predchádzalo,
porušené bolo.
2. Zrušuje sa v plnom rozsahu rozsudok Krajského súdu v Nitre, spis. zn.
8 Co/247/2011 zo dňa 08. 03. 2012 a vec sa vracia Krajskému súdu v Nitre na ďalšie
konanie, aby v nej znovu konal a rozhodol.
3. Krajský súd v Nitre je povinný uhradiť sťažovateľovi K. do 15 dní od doručenia
tohto nálezu trovy konania na účet jeho právneho zástupcu Advokátska kancelária JUDr. P.
R.»
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy,
na ktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci (v tomto prípade všeobecným súdom
v občianskoprávnom konaní) nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré
označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým
postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy,
ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav,
ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia
alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05,
Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona
o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2
Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných a iných práv rozsudkom krajského
súdu sp. zn. 8 Co/247/2011 z 8. marca 2012 a konaním, ktoré mu predchádzalo, a ich
porušenie tkvie v právnych záveroch vyjadrených v mimoriadnom dovolaní generálneho
prokurátora a uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 1 M Cdo 13/2009 z 21. októbra 2010
(nadobudlo právoplatnosť 1. decembra 2010), ktorým boli zrušené pôvodné rozhodnutia
okresného súdu a krajského súdu v prospech sťažovateľa, s ktorými zásadne nesúhlasí
(ústavný súd v konaní vedenom pod sp. zn. I. ÚS 66/2011 vo vzťahu k najvyššiemu súdu
jeho sťažnosť odmietol pre nedostatok svojej právomoci).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva na súdnu
a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola
odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde,
predovšetkým ak by všeobecný súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu
fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 8/01) alebo ak by v prípade opravných
konaní všeobecný súd odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho,
aby ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym
rozhodnutím.
Podľa názoru ústavného súdu rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 8 Co/247/2011
z 8. marca 2011 (v spojení s rozhodnutím okresného súdu sp. zn. 17 C/4/2011 z 9. mája
2011) obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov na ich výroky a ústavný súd
nezistil porušenie ústavnoprocesných princípov konania pred týmito súdmi podľa čl. 46 až
Okresný súd a krajský súd z dôvodu zrušenia ich rozhodnutí najvyšším súdom konali
vo veci samej opätovne a určili, že „okamžité skončenie pracovného pomeru dané
navrhovateľke listom odporcu zo dňa 29. 09. 2004 je neplatné...“.
Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie odôvodnil „s poukazom na vykonané
dokazovanie a citované ustanovenia Zákonníka práce (zák. č. 311/2001 Z. z., § 42 ods. 2
v znení od 01. 07. 2003, § 47 ods. 1 písm. d) v znení od 01. 04. 2002, § 47 ods. 3 písm. a)
v znení od 01. 04. 2002, § 54 v znení od 01. 04. 2002, § 68 ods. 1 písm. b) v znení od 01. 07.
2003 a § 81 písm. b) v znení od 01. 04. 2002) tým, že na základe zisteného skutkového stavu
a záverov rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v Bratislave ako odvolacieho
(správne dovolacieho) súdu mal za to, že návrh navrhovateľky bol podaný dôvodne,
v dôsledku čoho tomuto návrhu v celom rozsahu vyhovel...
Navrhovateľka pracovala u odporcu ako vedúca Krízového strediska v Hurbanove
na základe vymenovania do funkcie, z ktorej funkcie bola dňom 30. 06. 2004 odvolaná,
avšak medzi ňou a odporcom nedošlo k žiadnej dohode ohľadom výkonu inej (jej) práce a z
tohto titulu - do práce nenastupovala a odporcovi oznámila, že jej bola vytvorená prekážka
v práci na strane zamestnávateľa! Nakoľko medzi účastníkmi konania nedošlo k žiadnej
dohode, ani k skončeniu pracovného pomeru, mal súd za to, že ide o prekážku v práci na
strane zamestnávateľa a teda od navrhovateľky nemožno spravodlivo požadovať, aby sa
dostavovala na pracovisko, na tomto zotrvávala celý pracovný čas a toto jej správanie
nemožno považovať za porušenie pracovnej disciplíny, odôvodňujúce s ňou okamžité
skončenie pracovného pomeru. K dohode účastníkov nedošlo ani po rozhodnutí dovolacieho
súdu, pričom dohodnutý obsah pracovnej zmluvy možno zmeniť len vtedy, ak sa
zamestnávateľ a zamestnanec dohodnú na jeho zmene, k čomu však zamestnávateľ
zamestnanca nemôže nútiť a zároveň zamestnanec nemá povinnosť dohodnúť sa na zmene
druhu práce. Navrhovateľka od 01. 07. 2004 do práce nenastúpila, keď listom zo dňa 30.
06. 2004 oznámila Nitrianskemu samosprávnemu kraju to, že trvá na svojom zamestnávaní
na základe platného pracovného pomeru v pracovnom zaradení vedúcej Krízového
strediska v Hurbanove...“.
Uvedený rozsudok včas podaným odvolaním napadol sťažovateľ, ktorý poukázal na
to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa „postráda akékoľvek logické zdôvodnenie a z
materiálneho hľadiska popiera a porušuje právo Nitrianskeho samosprávneho kraja na
obsadzovanie riadiacich funkcii, vyplývajúce mu zo zákona...“.
Podľa neho v danom prípade mal byť účastníkom konania „aj Nitriansky
samosprávny kraj“ a „ prvostupňový súd nevykonal iné dokazovanie vo veci a vychádzal
iba z uznesenia Najvyššieho súdu...“.
Krajský súd následne vec prejednal a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa je potrebné podľa ustanovenia § 219 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku
ako vecne správne potvrdiť, pričom sa v „celom rozsahu stotožnil so všetkými skutkovými a
právnymi závermi súdu prvého stupňa obsiahnutými v napadnutom rozhodnutí...“.
Navyše k tomu dodal, že «správnym názorom dovolacieho súdu o tom, že odvolaním
navrhovateľky z funkcie vedúcej Krízového strediska Hurbanovo bola vytvorená prekážka v
jej práci zo strany zamestnávateľa bol viazaný aj odvolací súd, ktorý rovnako ako súd
prvého stupňa nemohol preto tento „nekriticky“ preberať. Nakoľko nesporne pracovný
pomer navrhovateľky ako zamestnanca po jej odvolaní z funkcie trval u odporcu ako
zamestnávateľa, ktorý s ňou pracovný pomer okamžitým skončením ukončil, nebol žiadny
dôvod pre tzv. nerozlučné procesné spoločenstvo na strane odporcov a teda účasť
Nitrianskeho samosprávneho kraja v konaní nebola pre konanie rozhodovanie v tejto veci
potrebná».
Ústavný súd sa zaoberal posúdením obsahu napadnutého rozsudku a dospel k záveru,
že krajský súd na argumentáciu sťažovateľa v odvolaní reagoval hoci stručne, ale
primeraným spôsobom, pričom bol viazaný právnym názorom najvyššieho súdu
vyplývajúcim z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 M Cdo 13/2009 z 21. októbra 2010.
Hoci sťažovateľ má na vec iný právny názor ako všeobecné súdy, ústavný súd
konštatuje, že krajský súd aj okresný súd konali v medziach svojej právomoci a dostatočne
sa vysporiadali s otázkou neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, pričom na
danú vec ústavne konformným spôsobom aplikovali príslušné právne predpisy
(predovšetkým Zákonník práce a Občiansky súdny poriadok).
V danom prípade napadnutý rozsudok krajského súdu v spojení s rozsudkom
okresného súdu sp. zn. 17 C/4/2011 z 9. mája 2011 podľa názoru ústavného súdu spĺňajú
kritériá kladené na rozhodnutia všeobecných súdov, ktoré vyplývajú z ústavných záruk
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V prípade sťažovateľa nešlo o odmietnutie
spravodlivosti majúce za následok porušenie označených práv, ale o prípad, keď základné
právo na súdnu a inú právnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie boli v celom
rozsahu realizované, aj keď nie podľa subjektívnych právnych názorov sťažovateľa.
Sťažovateľova nespokojnosť s obsahom rozhodnutí všeobecných súdov (aj
najvyššieho súdu, ktorý predtým vyhovel mimoriadnemu dovolaniu podanému generálnym
prokurátorom) ešte nie je dôkazom o ich neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného
súdu nahradiť právny názor všeobecných súdov svojím vlastným.
Ústavný súd k tomu poznamenáva, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym
názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (napr. III. ÚS 198/07,
I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08, III. ÚS 386/09, IV. ÚS 501/2011).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd v prerokúvanom prípade nezistil také pochybenia,
ktoré by dosahovali ústavný rozmer, a v nadväznosti na to vyhodnotil argumentáciu
sťažovateľa odôvodňujúcu porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 čl. ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu ako
nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie
konanie preskúmať spojitosť medzi týmto rozsudkom a namietaným porušením označených
práv. Z toho dôvodu ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. júla 2012