Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 66/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. februára 2011

prerokoval sťažnosť občianskeho združenia K., H., zastúpeného advokátkou JUDr. P. R.,

B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 21. októbra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť občianskeho združenia K. o d m i e t a pre nedostatok právomoci

Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie a rozhodnutie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. januára

2011 doručená sťažnosť občianskeho združenia K., H. (ďalej len „sťažovateľ“),

zastúpeného advokátkou JUDr. P. R., B., ktorou namietalo porušenie svojich základných

práv podľa a (ďalej len „“)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 21. októbra 2010 (ďalej

len „napadnuté uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že Okresný súd Nitra

(ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. -248 z 31. marca 2008 (ďalej len

„rozsudok okresného súdu“) zamietol žalobu podanú žalobkyňou Mgr. R. Š. 20. októbra

2004, ktorou sa domáhala proti sťažovateľke ako žalovanej určenia neplatnosti okamžitého

zrušenia pracovného pomeru zo strany sťažovateľky.

Na základe odvolania žalobkyne Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“)

rozsudkom č. k. -288 zo 4. decembra 2008 (ďalej len „rozsudok krajského

súdu“) potvrdil rozsudok okresného súdu a v plnom rozsahu sa stotožnil s jeho právnymi

závermi.

Najvyšší súd v konaní o mimoriadnom dovolaní podanom generálnym prokurátorom

Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) proti rozsudku krajského súdu

tomuto mimoriadnemu dovolaniu vyhovel a napadnutým uznesením zrušil rozsudok

krajského súdu aj rozsudok okresného súdu a vec vrátil na ďalšie konanie okresnému súdu.

Sťažovateľ v úvode sťažnosti argumentoval v prospech danosti právomoci ústavného

súdu napriek tomu, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je zrušujúcim uznesením,

a nie konečným rozhodnutím vo veci, a uviedol:

«Sťažovateľ v uvedenej súvislosti poznamenáva, že si je vedomý princípu subsidiarity

uplatňovaného v ústavnom súdnictve, ktorého logickým vyústením je to, že ústavný súd má

zásadne právomoc na rozhodovanie sporu až v tom prípade, ak ochranu nemôže poskytnúť

iný orgán (t. j. v danom prípade všeobecný súd). Majúc na zreteli tento princíp, vyvstávajú

preto oprávnené úvahy o tom, či je v danom prípade založená právomoc ústavného súdu

konať v danej veci, keďže napadnutým uznesením sa vec nekončí, ale vracia sa súdom

nižších stupňov na ďalšie konanie. Formálny výklad v danom prípade zvádza k tomu, že

ústavný súd, nie je v tejto fáze konania oprávnený založiť svoju právomoc, a je potrebné

„počkať“ na konečné rozhodnutia súdov. Takýto výklad však podľa presvedčenia

sťažovateľa nie je správny, a v danom prípade aj nezodpovedá skutkovým okolnostiam

prípadu. Je potrebné mať na zreteli, že súdy nižších stupňov budú viazané právnym

názorom vysloveným dovolacím súdom v napadnutom uznesení, a teda už v tomto štádiu

konania je možné považovať z materiálneho hľadiska za konečné, hoci z formálneho

hľadiska ide len o „kasačné rozhodnutie“. Nie je teda možné a prípustné, aby súdy nižších

stupňov prijali iný záver než vyslovil dovolací súd v napadnutom uznesení, a v uvedených

súvislostiach sa ako podstatné javí, že dovolací súd považoval skutkový stav za ustálený a

nenavrhoval jeho doplnenie...

O tom, že napadnuté uznesenie je z materiálneho hľadiska rozhodnutie konečné, t. j.

nie „zrušujúce“, ale „zmeňujúce“ svedčí aj to, že napadnutým uznesením dovolací súd

vytýkal nižším súdom len nesprávne právne posúdenie, nie aj iné vady, ktoré mali byť

dôvodom. Takýto postup preto odôvodňoval vydanie zmeňujúceho rozhodnutia, a nie

zrušujúceho rozhodnutia (§243 b ods. 2. O. s. p druhá veta v spojení s ustanovením § 243i

ods. 2 ). Podľa ustanovenia 243b ods. 2 (druhá veta) : „Ak

nesprávnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia spočíva len v nesprávnom právnom

posúdení správne zisteného skutkového stavu, dovolací súd zmení napadnuté rozhodnutie.“,

ktoré sa s poukazom na ustanovenie vzťahuje aj na dovolacie konanie

o mimoriadnom dovolaní, bolo v danom prípade namieste, aby dovolací súd vydal

zmeňujúce, a nie zrušujúce rozhodnutie. Už len táto samotná okolnosť (resp. zjavná

nezákonnosť) zakladá nielen prípustnosť ústavnej sťažnosti, ale aj jej dôvodnosť, berúc

pritom náležitý zreteľ na procesnú ekonómiu ďalšieho konania a ústavnoprávny rozmer.

Inými slovami povedané, z ústavnoprávneho hľadiska je neprípustné, aby sťažovateľ bol

povinný čakať na ďalšie konanie na súde prvého stupňa a odvolacieho súdu, a tak sa

zaťažoval ďalšími trovami konania a stavom právnej neistoty, len aby sa dosiahol formálny

predpoklad prípustnosti ústavnej sťažnosti, keď za súčasného stavu (kedy sú súdy nižších

stupňov viazané vysloveným právnym názorom a skutkový stav je uzavretý) je zrejmý

výsledok konania, ktorý bude v danej veci nasledovať. Opačný výklad by minimálne

porušoval právo účastníka na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov. A ešte inými

slovami povedané, ak by ústavný súd v danom štádiu posúdil dôvodnosť napadnutého

uznesenia z meritórnej stránky, tak takýto postup by pravdepodobne bol impulzom pre

ďalšie jeho procesné úkony smerujúce k ukončeniu konania. Okolnosti daného prípadu

môžu byť nakoniec ústavným súdom posúdené ako „dôvody hodné osobitného zreteľa“ tak

ako to predpokladá ustanovenie o ústavnom súde

v znení neskorších predpisov...»

Sťažovateľ v ďalšom uviedol podrobnú argumentáciu na podporu svojho tvrdenia

o arbitrárnoti a nedostatočnom odôvodnení právnych záverov najvyššieho súdu, v ktorých

vidí porušenie ním označených základných a iných práv.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:

«1. Základné právo sťažovateľa… podľa SR,

SR, SR a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd Uznesením Najvyššieho súdu SR, spis. zn. zo dňa 21. 10. 2010

a konaním, ktoré mu predchádzalo, porušené bolo.

2. Zrušuje sa v plnom rozsahu Uznesenie Najvyššieho súdu SR, spis. zn.

zo dňa 21. 10. 2010 a vec sa vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie

konanie, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť sťažovateľovi K. do 15 dní od doručenia tohto

nálezu trovy konania na účet jeho právneho zástupcu Advokátska kancelária JUDr. P. R.»

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona

o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2

.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných a iných práv uznesením

najvyššieho súdu, ktorým bol na základe mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora

zrušený rozsudok krajského súdu aj rozsudok okresného súdu a vec vrátená na ďalšie

konanie okresnému súdu z dôvodu, že najvyšší súd sa nestotožnil s právnymi závermi

vyslovenými v rozsudku okresného súdu a odobrenými v potvrdzujúcom rozsudku

krajského súdu.

Ústavný súd uvádza, že podľa rozhoduje o sťažnostiach

týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd

nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základného práva

alebo slobody môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy

pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej

prerokovanie (, ).

Toto ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov

rozhodujúcich v občianskoprávnych, obchodných a trestnoprávnych veciach, a to tým

spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať

v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Nie je možné akceptovať argumentáciu sťažovateľa a to, že síce napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu nie je konečným rozhodnutím vo veci len z formálneho hľadiska, ale

z hľadiska materiálneho je rozhodnutím konečným vzhľadom na viazanosť súdov nižšieho

stupňa právnym názorom vysloveným v napadnutom uznesení. Pripustením takého výkladu

by došlo k neprípustnému zásahu do inštančného postupu pri rozhodovaní všeobecných

súdov v rozpore s vymedzenými právomocami ústavného súdu.

Ústavný súd preto konštatuje, že sťažnosť bola podaná predčasne, čo je okolnosť,

ktorá vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v vylučuje

právomoc ústavného súdu na preskúmanie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.

Sťažovateľ bude mať/má možnosť uplatniť ochranu svojich práv v konaní pred okresným

súdom. Z uvedeného dôvodu ústavný súd podľa

sťažnosť sťažovateľa odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie

(, , ).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľa

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. februára 2011