Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1MCdo/13/2009

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne Mgr. R. Š., bývajúcej v H.,

proti žalovanému K., so sídlom v H., zastúpenému JUDr. P. R., advokátkou v B., o určenie

neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, vedenej na Okresnom súde Nitra pod

sp. zn. , v konaní o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej

republiky proti rozsudku Okresného súdu Nitra z 31. marca 2008 č.k. -248

a rozsudku Krajského súdu v Nitre zo 4. decembra 2008 sp. zn. , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Okresného súdu Nitra z 31. marca 2008 č.k.

-248 a rozsudok Krajského súdu v Nitre zo 4. decembra 2008 sp. zn.

z r u š u j e a vec vracia Okresnému súdu Nitra na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Nitra rozsudkom z 31. marca 2008 č.k. -248 zamietol žalobu,

ktorou sa žalobkyňa domáhala určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru.

Žalobkyňu zaviazal k povinnosti zaplatiť žalovanému náhradu trov konania vo výške 672,18 €

(20 250,-- Sk). Právne svoje rozhodnutie odôvodnil (ďalej len „“)

účinného do 31. marca 2002, a a účinného od 1. apríla 2002 a

ods. 1 a 2 a účinného od 29. septembra 2004. Súd prvého stupňa okamžité skončenie

pracovného pomeru, dané žalobkyni z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny,

spočívajúceho v nenastupovaní žalobkyne do práce, považoval za dôvodné a platné. Dospel

k záveru, že tým, že žalobkyňa bola odvolaná z funkcie, jej pracovný pomer neskončil a bolo jej

povinnosťou dohodnúť sa na zmene druhu práce. Podľa názoru prvostupňového súdu, odvolanie

2

z funkcie, ani to, že žalobkyňa napadla neplatnosť tohto odvolania na súde ju neoprávňovalo

nenastupovať do práce, ktorá povinnosť je jednou zo základných povinností zamestnanca.

Nemožnosť prideľovať žalobkyni prácu po odvolaní z funkcie nepovažoval súd prvého stupňa

za prekážku na strane zamestnávateľa, keď odvolaním z funkcie pracovný pomer neskončil, ale

trval ďalej. Zároveň poukázal na právoplatné rozhodnutie o zamietnutí návrhu žalobkyne

na určenie neplatnosti odvolania z funkcie, ktorým výrokom rozhodnutia bol podľa svojho

názoru viazaný.

Na odvolanie žalobkyne Krajský súd v Nitre rozsudkom zo 4. decembra 2008 sp. zn.

rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá potvrdil.

Stotožnil sa so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa. Žalobkyňu zaviazal

k povinnosti zaplatiť žalovanému náhradu trov odvolacieho konania vo výške 236,04 €

(7 110,80 Sk) jeho právnej zástupkyni do troch dní.

Proti vyššie uvedenému rozsudku okresného súdu, ktorým bola žaloba zamietnutá a proti

vyššie uvedenému rozsudku krajského súdu, ktorým rozsudok okresného súdu potvrdil, podal

na základe podnetu žalobkyne s poukazom na v spojení s

písm. c) mimoriadne dovolanie generálny prokurátor Slovenskej republiky. Navrhol ich

zrušiť a vec vrátiť Okresnému súdu Nitra na ďalšie konanie. Poukázal na

účinného od 1. apríla 2002, podľa ktorého pracovné pomery, ktoré boli založené voľbou alebo

vymenovaním podľa až 5 pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, sa

považujú za pracovné pomery vzniknuté pracovnou zmluvou podľa tohto zákona. Ďalej poukázal

na ustanovenia upravujúce založenie pracovného pomeru pracovnou zmluvou ( a

), povinnosti zamestnanca a zamestnávateľa odo dňa, keď vznikol pracovný pomer (

ods. 1 a 3, ), zmenu pracovnej zmluvy dohodou ( ) a ustanovenie upravujúce

okamžité skončenie pracovného pomeru ( ), ktorými ustanoveniami sa podľa jeho

názoru konajúce súdy dostatočne neriadili. Dovolateľ uviedol, že pracovnoprávny vzťah

žalobkyne vzniknutý vymenovaním do funkcie sa nadobudnutím účinnosti nového

od 1. apríla 2002 zmenil na pracovný pomer založený pracovnou zmluvou zo zákona, čo

neovplyvnil ani novelou , účinnou od 1. júla 2003, doplnený o ods. 2. Podľa jeho

názoru po odvolaní žalobkyne z funkcie a nedohodnutí sa na zmene pracovnej zmluvy

so zamestnávateľom, žalobkyňa nebola povinná vykonávať inú ako dohodnutú prácu. Keď jej

žalovaný nemal akú prácu prideľovať a ani jej ju neprideľoval, bolo by nesprávne od nej

3

požadovať, aby sa denne dožadovala pridelenia práce podľa dohodnutej pracovnej zmluvy.

Generálny prokurátor preto nesúhlasil s názorom oboch súdov, ktoré za tohto stavu považovali

neprítomnosť žalobkyne na pracovisku za porušenie jej povinnosti pracovať podľa bez

toho, aby jej v tom bránili prekážky na strane zamestnávateľa podľa , čím došlo u nej

k závažnému porušeniu pracovnej disciplíny. Bol toho názoru, že v preskúmavanom prípade je

potrebné aplikovať nielen , ale aj , keď je nepochybné, že prideľovať

zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy je zákonnou povinnosťou zamestnávateľa a

existenciu povinnosti zamestnanca vykonávať práce pre zamestnávateľa podmieňuje dvomi

podmienkami, ktoré musia byť splnené súčasne, a to vykonávaním druhu práce dohodnutého

v pracovnej zmluve a podľa pokynov zamestnávateľa a ak absentuje čo len jedna z týchto

podmienok, zamestnanec nemá povinnosť vykonávať prácu. Preto žalobkyňa nemala povinnosť

dožadovať sa prideľovania inej práce ako jej vyplývala z pracovnej zmluvy, ani dohodnúť zmenu

pracovného zaradenia a jej prítomnosť za tohto stavu nebola dôvodom na okamžité skončenie

pracovného pomeru. Keď potom súdy síce konštatovali, že odvolaním z funkcie pracovný pomer

žalobkyne neskončil, ale trval bez dohody o inom druhu práce, z tejto skutočnosti nevyvodili

logický záver, a to, že nebolo reálne možné, aby zamestnávateľ žalobkyni prideľoval prácu podľa

pracovnej zmluvy, čo malo za následok, že neexistovala povinnosť žalobkyne vykonávať prácu.

Za skutkového stavu, keď po odvolaní z funkcie žalovaný so žalobkyňou nedohodol zmenu

pracovnej zmluvy, ani s ňou neskončil platne pracovný pomer, nastal stav prekážok v práci

na strane žalovaného ako zamestnávateľa. Zároveň zdôraznil, že ani iný právny predpis

neukladá zamestnancovi povinnosť dohodnúť sa na zmene druhu práce. Na základe uvedeného

bol toho názoru, že neprítomnosť žalobkyne na pracovisku nemožno označiť na jej škodu

za neospravedlnenú absenciu bez ohľadu na správanie zamestnávateľa, čo by bolo v rozpore

s Základných zásad , podľa ktorého výkon práv a povinností vyplývajúcich

z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi a nikto nesmie tieto práva

a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu. V ďalšom sa

generálny prokurátor zaoberal samotným odvolaním žalobkyne z funkcie.

Žalobkyňa sa vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora

stotožnila s jeho obsahom.

Žalovaný nesúhlasil s názorom generálneho prokurátora. Poukázal na to, že bol oprávnený

odvolať žalobkyňu z funkcie. Uviedol, že novelou bol zavedený aj nový výpovedný dôvod,

4

ktorý oprávňoval zamestnávateľa na podanie výpovede, ak zamestnanec prestal spĺňať

podmienky podľa a v spojení s uviedol, že ustanoveniami sa

spravujú aj pracovnoprávne vzťahy, ktoré vznikli pred 1.7.2003, ak nie je ďalej ustanovené inak.

Vznik pracovnoprávnych vzťahov, ako aj nároky, ktoré z nich vznikli pred 1.7.2003, sa

posudzujú podľa predpisov platných do 30.6.2003. K samotnému dôvodu okamžitého skončenia

pracovného pomeru sa bližšie nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ), po zistení, že

mimoriadne dovolanie podal včas generálny prokurátor Slovenskej republiky na základe podnetu

účastníka konania ( ), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto

opravným prostriedkom ( a ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania

( v spojení s ) preskúmal napadnuté rozsudky, ako aj

konanie, ktoré predchádzalo ich vydaniu a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie je

dôvodné.

V zmysle mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným

v § 237, b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný

nielen rozsahom mimoriadneho dovolania, ale i v mimoriadnom dovolaní uplatnenými dôvodmi

( v spojení s ). Obligatórne ( v spojení

s ) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v a tiež tzv. inými

vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Mimoriadne dovolanie ako dovolací dôvod uvádza, že napadnuté uznesenie spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Právnym posúdením je

činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu

právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou

práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Podľa účinného do 1. apríla 2002, vymenovaním sa pracovný pomer

zakladá u vedúcich zamestnancov vymenovaných do funkcie podľa osobitných predpisov. Ak je

zamestnávateľ právnickou osobou, pracovný pomer sa môže založiť vymenovaním u vedúcich

5

zamestnancov, ktorých do funkcie vymenúva štatutárny orgán.

Podľa účinného od 1. apríla 2002, pracovné pomery, ktoré boli založené

voľbou alebo vymenovaním podľa až 5 pred dňom nadobudnutia

účinnosti tohto zákona, sa považujú za pracovné pomery vzniknuté pracovnou zmluvou podľa

tohto zákona.

Podľa účinného od 1. júla 2003, ustanoveniami tohto zákona sa spravujú

aj pracovnoprávne vzťahy, ktoré vznikli pred 1. júlom 2003, ak nie je ďalej ustanovené inak.

Vznik pracovnoprávnych vzťahov, ako aj nároky, ktoré z nich vznikli pred 1. júlom 2003, sa

posudzujú podľa predpisov platných do 30. júna 2003.

Podľa účinného od 1. júla 2003, ak osobitný predpis ustanovuje voľbu

alebo vymenovanie ako predpoklad vykonávania funkcie štatutárneho orgánu alebo vnútorný

predpis zamestnávateľa ustanovuje voľbu alebo vymenovanie ako požiadavku vykonávania

funkcie vedúceho zamestnanca v priamej riadiacej pôsobnosti štatutárneho orgánu, pracovný

pomer s týmto zamestnancom sa zakladá písomnou pracovnou zmluvou až po jeho zvolení alebo

vymenovaní.

Podľa účinného od 1. apríla 2002, odo dňa, keď vznikol pracovný

pomer, zamestnanec je povinný podľa pokynov zamestnávateľa vykonávať práce osobne podľa

pracovnej zmluvy v určenom pracovnom čase a dodržiavať pracovnú disciplínu.

Podľa účinného od 1. apríla 2002, zamestnávateľ nesmie

posudzovať ako nesplnenie povinnosti, ak zamestnanec odmietne vykonať prácu alebo splniť

pokyn, ktoré sú v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi alebo s dobrými mravmi.

Podľa účinného od 1. apríla 2002, dohodnutý obsah pracovnej zmluvy možno

zmeniť len vtedy, ak sa zamestnávateľ a zamestnanec dohodnú na jeho zmene. Zamestnávateľ je

povinný zmenu pracovnej zmluvy vyhotoviť písomne.

Podľa účinného od 1. júla 2003, zamestnávateľ môže okamžite

skončiť pracovný pomer výnimočne a to iba vtedy, ak zamestnanec porušil závažne pracovnú

disciplínu.

Podľa účinného od 1. apríla 2002, zamestnanec je povinný najmä byť

na pracovisku na začiatku pracovného času, využívať pracovný čas na prácu a odchádzať z neho

až po skončení pracovného času.

Podľa účinného od 1. apríla 2002, ak nemohol zamestnanec vykonávať

6

prácu pre iné prekážky na strane zamestnávateľa, ako sú uvedené v odsekoch 1 a 2,

zamestnávateľ mu poskytne náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku.

V preskúmavanej veci je zo skutkového stavu zisteného z dokazovania preukázané, že

žalobkyňa pracovala u žalovaného ako vedúca K. na základe vymenovania do funkcie. Dňom 30.

júna 2004 bola z tejto funkcie odvolaná, pričom nedošlo medzi ňou a žalovaným k dohode o

výkone inej práce, preto do práce nenastupovala a žalovanému oznámila, že jej bola

vytvorená prekážka v práci na strane zamestnávateľa. Z dôvodu nenastupovania do práce

potom žalovaný so žalobkyňou okamžite skončil pracovný pomer dňom doručenia oznámenia 11.

októbra 2004.

Medzi účastníkmi nebolo sporné, že žalobkyňa vykonávala v pracovnoprávnom vzťahu

funkciu vedúcej na základe vymenovania ( účinného do 1. apríla 2002), ktorý

pracovný pomer sa zmenil od 1. apríla 2002 (účinnosťou nového ) na pracovný pomer

vzniknutý pracovnou zmluvou ( účinného od 1. apríla 2002). Ustanovenia

ods. 1 v spojení s sú v prejednávanej veci právne bezvýznamné, nakoľko

ods. 2 , doplnený do jeho novelou účinnou od 1. júla 2003 upravuje len založenie

pracovného pomeru po zvolení alebo vymenovaní do funkcie po 1. júli 2003. V prejednávanej

veci sa však pracovný pomer žalobkyne (založený vymenovaním) považoval za pracovný pomer

vzniknutý pracovnou zmluvou už podľa účinného od 1. apríla 2002 ( ). Podľa

sa ustanoveniami novelizovaného zákona spravujú všetky pracovnoprávne

vzťahy, ktoré vznikli pred 1. júlom 2003, avšak ich vznik sa posudzuje podľa predpisov platných

do 30. júna 2003. Na základe uvedeného ustanovenia a v súlade s ustanoveniami , podľa

ktorých možno pracovný pomer skončiť len spôsobmi a z taxatívne uvedených dôvodov v , tak

samotným odvolaním ktoréhokoľvek zamestnanca z funkcie (či už vymenovaného pred 1. júlom

2003 alebo po 1. júli 2003) pracovný pomer nekončí.

Keďže odvolaním z funkcie pracovný pomer nekončí, ale trvá naďalej, pre určenie

(ne)platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru nebolo v preskúmavanom prípade

podstatné posúdenie, či k odvolaniu z funkcie došlo platne, resp. neplatne, nakoľko medzi

účastníkmi nebolo sporné ani to, že k odvolaniu z funkcie došlo, z ktorého dôvodu potom

žalobkyňa nenastupovala do práce. I keby odvolanie nebolo platné, oznámenie žalovaného

o odvolaní z funkcie by nemohlo byť žalobkyni na škodu v súvislosti s nenastupovaním do práce

(posúdenie (ne)platnosti odvolania by bolo právne významné napríklad pri posudzovaní

7

(ne)platnosti skončenia pracovného pomeru podľa ). Z uvedeného dôvodu

bolo potom pre toto konanie právne bezvýznamné aj právoplatné rozhodnutie vo veci určenia

neplatnosti odvolania žalobkyne z funkcie, ako aj dôvody zamietnutia tohto návrhu.

Za uvedeného skutkového stavu bolo potom pre posúdenie (ne)platnosti okamžitého

skončenia pracovného pomeru rozhodujúce len vyriešenie právnej otázky, či stav po odvolaní

žalobkyne z funkcie a nedohodnutí inej vhodnej práce so žalobkyňou, je prekážkou v práci

na strane zamestnávateľa, za ktorej situácie nenastupovanie žalobkyne do práce (ne)bolo

porušením jej povinnosti zamestnankyne podľa a ,

zakladajúcim závažné porušenie pracovnej disciplíny ako dôvod okamžitého skončenia

pracovného pomeru.

Generálny prokurátor Slovenskej republiky správne namietal, že súdy pochybili, keď

zo správne zisteného skutkového stavu vyvodili nesprávny právny záver, že žalobkyňa bola

povinná nastupovať do práce a keď do práce nenastupovala a ani sa nedohodla na inej práci

so žalovaným, závažne porušila svoju základnú povinnosť vykonávať prácu a žalovaný mal

platný dôvod na okamžité skončenie pracovného pomeru.

V prípade odvolania z funkcie nastáva totiž situácia, keď povinnosť zamestnávateľa

prideľovať prácu, ale aj povinnosť zamestnanca vykonávať prácu zodpovedajúcu funkcii,

do ktorej bol menovaný, zanikla a iná práca, ktorú by bol zamestnávateľ zamestnancovi povinný

prideľovať a zamestnanec povinný vykonávať, nebola dohodnutá. Nastáva teda stav, keď chýba

jeden zo základných prvkov pracovného pomeru, a to druh práce. Podľa názoru dovolacieho

súdu, takýto stav treba považovať za prekážku v práci na strane zamestnávateľa podľa § 142

ods. 3 , pretože inak ochrana poskytovaná zamestnancovi tým, že po odvolaní z funkcie jeho

pracovný pomer nekončí, by bola len formálna. Za existencie tejto prekážky v práci na strane

zamestnávateľa potom nemá zamestnanec povinnosť sa dostavovať na pracovisko a zotrvávať

na ňom po celý pracovný čas. Je na zamestnávateľovi, aby túto situáciu riešil, či už dosiahnutím

dohody o zmene pracovnej zmluvy, alebo skončením pracovného pomeru so zamestnancom

zákonným spôsobom, a to buď dohodou alebo výpoveďou podľa . Pokiaľ

tak neurobí, musí znášať dôsledky vyplývajúce z pretrvávania stavu považovaného za prekážku

v práci na jeho strane. Týmito dôsledkami sú trvanie pracovného pomeru zamestnanca

a povinnosť zamestnávateľa poskytovať mu náhradu mzdy vo výške priemerného zárobku.

8

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožňuje s generálnym prokurátorom Slovenskej

republiky aj v právnom názore, že pri nedostatku druhu práce, ktorú by mal zamestnanec

vykonávať (po odvolaní z funkcie) sú ustanovenia upravujúce povinnosť zamestnanca podľa

pokynov zamestnávateľa vykonávať práce osobne podľa pracovnej zmluvy v určenom

pracovnom čase a dodržiavať pracovnú disciplínu ( ) a byť na pracovisku

na začiatku pracovného času, využívať pracovný čas na prácu a odchádzať z neho až po skončení

pracovného času ( ) nepoužiteľné. Tieto ustanovenia predpokladajú existenciu

dohodnutého druhu práce (čo absentuje pri odvolaní z funkcie) a tomu zodpovedajúce povinnosti

účastníkov pracovnoprávneho vzťahu. Trvanie na dostavovaní sa žalobkyne na pracovisko by

za týchto okolností nemalo rozumný zmysel. Pokiaľ za tejto situácie žalobkyňa nenastupovala

do práce a žalovanému oznámila dôvod nenastupovania do práce listom (č.l. 20) a odpoveďami

na výzvu žalovaného (č.l. 27 a 29), neporušila pracovnú disciplínu. V preskúmavanom prípade,

ako bolo už vyššie uvedené, ide o prekážku v práci na strane zamestnávateľa a od žalobkyne

nebolo možné spravodlivo požadovať, aby sa za tejto situácie dostavovala na pracovisko

a zotrvávala na ňom po celý pracovný čas, hoci jej žalovaný nemal akú prácu prideľovať. Podľa

názoru dovolacieho súdu nemožno považovať za porušenie pracovnej disciplíny, ak sa

zamestnanec, ktorému zamestnávateľ neprideľoval prácu podľa pracovnej zmluvy, nedostavil

do zamestnania a po dobu trvania tejto prekážky v práci na strane zamestnávateľa sa

na pracovisku nezdržiava. Žalovanému sa v konaní nepodarilo preukázať, že bolo povinnosťou

žalobkyne vyplývajúcou z pracovnej zmluvy, resp. jej zmeny, vykonávať nejakú prácu, preto ak

tak žalobkyňa neurobila, nemožno jej konanie považovať za protiprávne – zakladajúce

neospravedlnenú neprítomnosť v práci (absenciu) a zároveň za dôvod na okamžité skončenie

pracovného pomeru.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožňuje s generálnym prokurátorom Slovenskej

republiky aj v právnom názore, že dohodnutý obsah pracovnej zmluvy možno zmeniť len vtedy,

ak sa zamestnávateľ a zamestnanec dohodnú na jeho zmene ( ), pričom zamestnávateľ

nemôže nútiť zamestnanca k takejto dohode a zamestnanec zároveň nemá ani povinnosť

dohodnúť sa na zmene druhu práce. V preskúmavanom prípade je zo spisu zrejmé, že žalobkyňa

pracovala u žalovaného ako vedúca K., pričom nesúhlasila so zmenou dohodnutého druhu práce

a žalovaný ani nepreukázal, že by k takejto zmene došlo. Keď súdy za uvedeného skutkového

stavu konanie žalobkyne právne kvalifikovali ako závažné porušenie pracovnej disciplíny

9

zakladajúce dôvod na okamžité skončenie pracovného pomeru žalovaným, nerozhodli správne

a ich rozhodnutia sú preto nesprávne.

Z dôvodu, že rozhodnutia nižších súdov spočívali v nesprávnom právnom posúdení veci,

generálny prokurátor Slovenskej republiky dôvodne podal mimoriadne dovolanie podľa § 243e

ods. 1 v spojení s , keďže to vyžadovala ochrana práv

a zákonom chránených záujmov účastníka konania a túto ochranu nebolo možné dosiahnuť inými

právnymi prostriedkami.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozhodol tak ako je uvedené vo výrokovej časti

tohto rozhodnutia a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (

v spojení s ) s tým, že právny názor ním vyslovený je pre okresný súd

záväzný.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho

konania ( v spojení s ).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 21. októbra 2010

JUDr. Eva Sakálová, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová

10