Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9CoPr/4/2023

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Magdalény Florekovej a členov senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci žalobcu : H.. N. R., nar. XX. X. XXXX, bytom XXX XX Y. XXX, zastúpený : JUDr. Lukáš Tyko, advokát, Gagarinova 10A, Bratislava, proti žalovanému : Národný inštitút vzdelávania a mládeže (predtým Metodicko - pedagogické centrum), IČO : 00 164 348, Ševčenkova 11, Bratislava, zastúpený : Mgr. Katarína Berkešová, advokátka, Břeclavská 3, Malacky, o zaplatenie 23.487,36 € s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu aj žalovaného proti rozsudku bývalého Okresného súdu Bratislava III zo dňa 01. 07. 2022 č.k. - 179, takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku vo veci samej p o t v r d z u j e. V napadnutom zamietajúcom výroku vo veci samej rozsudok z m e ň u j e tak, že žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 13.700,90 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 978,64 € od 16. 11. 2018 do zaplatenia, zo sumy 978,64 € od 16. 12. 2018 do zaplatenia, zo sumy 978,64 € od 16. 1. 2019 do zaplatenia, zo sumy 978,64 € od 16. 2. 2019 do zaplatenia, zo sumy 978,64 € od 16. 3. 2019 do zaplatenia, zo sumy 978,64 € od 16. 4. 2019 do zaplatenia, zo sumy 978,64 € od 16. 5. 2019 do zaplatenia, zo sumy 978,64 € od 16. 6. 2019 do zaplatenia, zo sumy 978,64 € od 16. 7. 2019 do zaplatenia, zo sumy 978,64 € od 16. 8. 2019 do zaplatenia, zo sumy 978,64 € od 16. 9. 2019 do zaplatenia, zo sumy 978,64 € od 16. 10. 2019 do zaplatenia, zo sumy 978,64 € od 16. 11. 2019 do zaplatenia, zo sumy 978,64 € od 16. 12. 2019 do zaplatenia, ako aj zo sumy 978,64 € od 16. 11. 2015 do 8. 10. 2018, zo sumy 978,64 € od 16. 12. 2015 do 8. 10. 2018, zo sumy 978,64 € od 16. 1. 2016 do 8. 10. 2018, zo sumy 978,64 € od 16. 2. 2016 do 8. 10. 2018, zo sumy 978,64 € od 16. 3. 2016 do 8. 10. 2018, zo sumy 978,64 € od 16. 4. 2016 do 8. 10. 2018, zo sumy 978,64 € od 16. 5. 2016 do 8. 10. 2018, zo sumy 978,64 € od 16. 6. 2016 do 8. 10. 2018, zo sumy 978,64 € od 16. 7. 2016 do 8. 10. 2018, zo sumy 978,64 € od 16. 8. 2016 do 8. 10. 2018, zo sumy 978,64 € od 16. 9. 2016 do 8. 10. 2018, zo sumy 978,64 € od 16. 10. 2016 do 8. 10. 2018, zo sumy 978,64 € od 16. 11. 2016 do 8. 10. 2018, zo sumy 978,64 € od 16. 12. 2016 do 8. 10. 2018, zo sumy 978,64 € od 16. 1. 2017 do 8. 10. 2018, zo sumy 978,64 € od 16. 2. 2017 do 8. 10. 2018, zo sumy 978,64 € od 16. 3. 2017 do 8. 10. 2018, zo sumy 978,64 € od 16. 4. 2017 do 8. 10. 2018, zo sumy 978,64 € od 16. 5. 2017 do 8. 10. 2018, zo sumy 978,64 € od 16. 6. 2017 do 8. 10. 2018, zo sumy 978,64 € od 16. 7. 2017 do 8. 10. 2018, zo sumy 978,64 € od 16. 8. 2017 do 8. 10. 2018, zo sumy 978,64 € od 16. 9. 2017 do 8. 10. 2018, zo sumy 978,64 € od 16. 10. 2017 do 8. 10. 2018, zo sumy 978,64 € od 16. 11. 2017 do 8. 10. 2018, zo sumy 978,64 € od 16. 12. 2017 do 8. 10. 2018, ako aj sumu 396,17 € , všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobca m á voči žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného aj odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Odvolací súd o p r a v u j e záhlavie rozsudku súdu prvej inštancie v časti označenia žalovaného „Metodicko - pedagogické centrum“ tak, že správne má znieť „Národný inštitút vzdelávania a mládeže.“

odôvodnenie:

1/ Uvedeným rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 9.786,40 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 978,64 € od 16. 1. 2018 do zaplatenia, zo sumy 978,64 € od 16. 2. 2018 do zaplatenia, zo sumy 978,64 € od 16. 3. 2018 do zaplatenia, zo sumy 978,64 € od 16. 4. 2018 do zaplatenia, zo sumy 978,64 € od 16. 5. 2018 do zaplatenia, zo sumy 978,64 € od 16. 6. 2018 do zaplatenia, zo sumy 978,64 € od 16. 7. 2018 do zaplatenia, zo sumy 978,64 € od 16. 8. 2018 do zaplatenia, zo sumy 978,64 € od 16. 9. 2018 do zaplatenia, zo sumy 978,64 € od 16. 10. 2018 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Vo zvyšku žalobu žalobcu zamietol. Žalovanému priznal súd prvej inštancie voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 16,66 %. 2/ V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že sa žalobca žalobou doručenou súdu dňa 16. 4. 2019, ktorej zmenu pripustil uznesením zo dňa 20. 6. 2022, voči žalovanému domáhal zaplatenia sumy 23.487,36 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 978,64 € od 16. 1. 2018 do zaplatenia, zo sumy 978,64 € od 16. 2. 2018 do zaplatenia, zo sumy 978,64 € od 16. 3. 2018 do zaplatenia, zo sumy 978,64 € od 16. 4. 2018 do zaplatenia, zo sumy 978,64 € od 16. 5. 2018 do zaplatenia, zo sumy 978,64 € od 16. 6. 2018 do zaplatenia, zo sumy 978,64 € od 16. 7. 2018 do zaplatenia, zo sumy 978,64 € od 16. 8. 2018 do zaplatenia, zo sumy 978,64 € od 16. 9. 2018 do zaplatenia, zo sumy 978,64 € od 16. 10. 2018 do zaplatenia, zo sumy 978,64 € od 16. 11. 2018 do zaplatenia, zo sumy 978,64 € od 16. 12. 2018 do zaplatenia, zo sumy 978,64 € od 16. 1. 2019 do zaplatenia, zo sumy 978,64 € od 16. 2. 2019 do zaplatenia, zo sumy 978,64 € od 16. 3. 2019 do zaplatenia, zo sumy 978,64 € od 16. 4. 2019 do zaplatenia, zo sumy 978,64 € od 16. 5. 2019 do zaplatenia, zo sumy 978,64 € od 16. 6. 2019 do zaplatenia, zo sumy 978,64 € od 16. 7. 2019 do zaplatenia, zo sumy 978,64 € od 16. 8. 2019 do zaplatenia, zo sumy 978,64 € od 16. 9. 2019 do zaplatenia, zo sumy 978,64 € od 16. 10. 2019 do zaplatenia, zo sumy 978,64 € od 16. 11. 2019 do zaplatenia, zo sumy 978,64 € od 16. 12. 2019 do zaplatenia, ďalej zo sumy 978,64 € od 16. 1. 2016 do 8. 10. 2018, zo sumy 978,64 € od 16. 2. 2016 do 8. 10. 2018, zo sumy 978,64 € od 16. 3. 2016 do 8. 10. 2018 zo sumy 978,64 € od 16. 4. 2016 do 8. 10. 2018, zo sumy 978,64 € od 16. 5. 2016 do 8. 10. 2018, zo sumy 978,64 € od 16. 6. 2016 do 8. 10. 2018, zo sumy 978,64 € od 16. 7. 2016 do 8. 10. 2018, zo sumy 978,64 € od 16. 8. 2016 do 8. 10. 2018, zo sumy 978,64 € od 16. 9. 2016 do 8. 10. 2018, zo sumy 978,64 € od 16. 10. 2016 do 8. 10. 2018, zo sumy 978,64 € od 16. 11. 2016 do 8. 10. 2018, zo sumy 978,64 € od 16. 12. 2016 do 8. 10. 2018, zo sumy 978,64 € od 16. 1. 2017 do 8. 10. 2018, zo sumy 978,64 € od 16. 2. 2017 do 8. 10. 2018, zo sumy 978,64 € od 16. 3. 2017 do 8. 10. 2018, zo sumy 978,64 € od 16. 4. 2017 do 8. 10. 2018, zo sumy 978,64 € od 16. 5. 2017 do 8. 10. 2018, zo sumy 978,64 € od 16. 6. 2017 do 8. 10. 2018, zo sumy 978,64 € od 16. 7. 2017 do 8. 10. 2018, zo sumy 978,64 € od 16. 8. 2017 do 8. 10. 2018, zo sumy 978,64 € od 16. 9. 2017 do 8. 10. 2018, zo sumy 978,64 € od 16. 10. 2017 do 8. 10. 2018, zo sumy 978,64 € od 16. 11. 2017 do 8. 10. 2018, zo sumy 978,64 € od 16. 12. 2017 do 8. 10. 2018, a nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 396,17 €. 3/ Súd prvej inštancie uviedol, že vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca ako zamestnanec a žalovaný ako zamestnávateľ uzatvorili dňa 20. 5. 2013 pracovnú zmluvu, na základe ktorej bol založený pracovný pomer žalobcu u žalovaného. Dňa 30. 7. 2015 bola žalobcovi doručená výpoveď z pracovného pomeru zo dňa 30. 7. 2015, pričom žalobca listom zo dňa 30. 9. 2015 oznámil žalovanému, že žiada o zamestnávanie z dôvodu nesplnenia zákonných podmienok žalovaným a skončenie pracovného pomeru považuje za neplatné. Žalobca podal na Okresnom súde Bratislava IV žalobu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy. Okresný súd Bratislava IV rozsudkom zo dňa 22. 11. 2017, ktorý potvrdil Krajský súd v Bratislave dňa 27. 6. 2018, určil, že výpoveď z pracovného pomeru zo dňa 30. 7. 2015 je neplatná a pracovný pomer žalobcu trvá. Súd zároveň priznal žalobcovi nárok na náhradu mzdy v sume 25.444,64 €, a to za 26 mesiacov od 10/2015 do 11/2017. Hoci žalobca požadoval náhradu mzdy až do momentu, kým mu žalovaný umožní pokračovať v práci, súd prvej inštancie priznal žalobcovi náhradu mzdy len do momentu rozhodnutia súdu, t.j. do 11/2017, z dôvodu, že pre vyčíslenie mzdy je rozhodujúci stav v čase rozhodnutia súdu. 4/ Žalobca výzvou zo dňa 28. 8. 2018 vyzval žalovaného na zaplatenie sumy 25.444,64 €, ako aj náhrady mzdy za obdobie od 12/2017 do 07/2018 b sume 7.829,12 €. Zároveň žiadal žalovaného o oznámenie, či odpadli prekážky na strane zamestnávateľa, pre ktoré nemohol žalobca vykonávať pracovnú činnosť a o oznámenie dátumu, kedy môže žalobca pre odpadnutie prekážok na strane zamestnávateľa opätovne

nastúpiť do práce. Uvedená výzva bola žalovanému doručená dňa 28. 8. 2018. Následne žalobca dňa 1. 10. 2018 opätovne vyzval žalovaného na zaplatenie sumy 25.444,64 €, ako aj náhrady mzdy za obdobie od 12/2017 do 07/2018 v sume 7.829,12 € a zároveň ho požiadal o poskytnutie informácie, či odpadli prekážky na strane zamestnávateľa, pre ktoré nemohol žalobca vykonávať pracovnú činnosť a oznámenie dátumu, kedy môže žalobca opätovne nastúpiť do práce. Žalovaný na základe uvedenej výzvy zaplatil žalobcovi súdom priznanú náhradu mzdy vo výške 25.444,64 €. 5/ V danom prípade bolo nesporné, že žalovaný so žalobcom neplatne skončil pracovný pomer, pričom žalobca ako zamestnanec listom zo dňa 30. 9. 2015 oznámil žalovanému ako zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, na základe čoho žalobcovi vzniklo právo na náhradu mzdy. Toto mu bolo aj priznané rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 22. 11. 2017, a to za obdobie od 10/2015 až do 11/2017, t.j. do rozhodnutia súdu, teda celkovo za 26 mesiacov. 6/ Žalovaný v konaní namietal, že medzi žalobcom a žalovaným došlo (po rozhodnutí súdu o neplatnosti skončenia pracovného pomeru) ku skončeniu pracovného pomeru z dôvodu nezáujmu žalobcu o pokračovanie v práci. Súd prvej inštancie k tejto argumentácii žalovaného uviedol, že v prípade, ak súd rozhodne o neplatnosti skončenia pracovného pomeru a zamestnanec trvá na ďalšom zamestnávaní, platí zákonná domnienka, že pracovný pomer sa neskončil a trvá až do momentu, kedy neskončí jedným zo spôsobov podľa § 59 Zák. práce., za predpokladu, že sa zamestnávateľ nedovolal toho, že od neho nemožno spravodlivo požadovať, aby zamestnanca ďalej zamestnával. V danom prípade súd prvej inštancie nemal preukázané a ani tvrdené, že by pracovný pomer skončil niektorým zo spôsobov predpokladaných v § 59 Zák. práce, resp. že od žalovaného nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobcu ďalej zamestnával. Žalovaný tvrdil, že dôvodom skončenia pracovného pomeru mal byť nezáujem žalobcu pokračovať v práci, avšak z listinných dôkazov predložených žalobcom (výzvami zo dňa 28. 8. 2018 a 1. 10. 2018) naopak vyplýval záujem žalobcu o pokračovanie v práci u žalovaného keďže sa dotazoval u žalovaného výzvami na dátum nástupu do práce, čo vyvrátilo tvrdenie žalovaného o nezáujme žalobcu pokračovať v práci. Ak by aj žalobca nemal vôľu pre žalovaného ďalej pracovať (čo bolo vykonaným dokazovaním vyvrátené), samotná neexistencia vôle resp. nezáujem žalobcu o prácu nespôsobuje zánik pracovného pomeru. V takom prípade malo dôjsť k ukončeniu pracovného pomeru so žalobcom jedným zo spôsobov podľa § 59 Zák. práce. Žalovaný ale existenciu takéhoto právneho úkonu nielenže nepreukázal ale ani netvrdil. Keďže všetky právne úkony smerujúce ku skončeniu pracovného pomeru si vyžadujú na svoju platnosť písomnú formu (s výnimkou dohody o skončení pracovného pomeru), súd prvej inštancie nepovažoval za potrebné vykonať výsluchy svedkov navrhnutých žalovaným, keďže tieto dôkazné prostriedky by neboli spôsobilé preukázať žalovaným tvrdenú skutočnosť o skončení pracovného pomeru. Hoci teda súd rozhodol o neplatnosti skončenia pracovného pomeru a o tom, že tento naďalej trvá, žalovaný žalobcovi neprideľoval prácu. 7/ Pokiaľ zamestnávateľ nemá možnosť prideľovať svojmu zamestnancovi prácu, tak vzniká tzv. prekážka v práci na strane zamestnávateľa podľa § 142 ods. 3 Zák. práce, pričom počas trvania takejto prekážky je zamestnávateľ povinný poskytovať zamestnancovi náhradu mzdy v sume jeho priemerného mesačného zárobku. Ak by dôvod, pre ktorý zamestnávateľ neprideľoval zamestnancovi prácu, resp. pre ktorý zamestnanec nemohol vykonávať svoju prácu, nespočíval v tzv. inej prekážke v práci na strane zamestnávateľa, zamestnancovi by patril nárok na náhradu mzdy v zmysle § 79 Zák. práce. Žalobca vo svojich výzvach zo dňa 28. 8. 2018 a 1. 10. 2018 bližšie nešpecifikoval prekážky na strane zamestnávateľa a zároveň ich ne/existenciu nepreukázal žiadnym dôkazom, nebolo možné na danú situáciu aplikovať ust. § 142 ods. 3 Zák. práce, keďže neboli špecifikované a ani preukázané žalobcom tvrdené prekážky na strane zamestnávateľa, pre ktoré nemohol vykonávať prácu. 8/ Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie nárok žalobcu posúdil výlučne na základe ust. § 79 Zák. práce; v takom prípade je začiatok obdobia, za ktoré môže zamestnanec požadovať náhradu mzdy, determinovaný momentom oznámenia zamestnávateľovi, že zamestnanec trvá na ďalšom zamestnávaní a koniec tohto obdobia buď momentom, kedy zamestnávateľ umožní zamestnancovi pokračovať v práci alebo momentom rozhodnutia súdu o skončení pracovného pomeru. Uvedená celková doba je však limitovaná najviac 36 mesiacmi, pričom v prípade, ak doba, za ktorú požaduje zamestnanec náhradu mzdy presahuje 12 mesiacov, môže súd na návrh zamestnávateľa náhradu mzdy zamestnancovi za obdobie presahujúce 12 mesiacov primerane znížiť, príp. nepriznať vôbec. 9/ S prihliadnutím na to, že Okresný súd Bratislava IV priznal žalobcovi náhradu mzdy za obdobie od 10/2015 do 11/2017, t.j. celkovo za 26 mesiacov, mohol sa žalobca úspešne domáhať priznania nároku na náhradu mzdy už len za obdobie ďalších 10 mesiacov, t.j. od 12/2017 do 09/2018. Keďže priemerný mesačný zárobok žalobcu (vyplývajúci z rozsudku Okresného súdu Bratislava IV) predstavoval sumu 978,64 €, priznal súd prvej inštancie žalobcovi nárok na náhradu mzdy v sume 9.786,40 € a vo zvyšku žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol. Zároveň žalobu zamietol aj v časti uplatnených nákladov,

keďže nebolo zrejmé, aké náklady žalobca požadoval uhradiť. Podľa § 121 ods. 3 Obč. zák. medzi príslušenstvo pohľadávky patria aj náklady spojené s jej uplatnením, čím sa myslia napr. náklady na zaobstaranie znaleckého posudku, cestovné náklady a pod., pričom ide o samostatný hmotnoprávny nárok, pri ktorom musí žalobca tvrdiť a preukázať jeho existenciu a dôvodnosť, čo sa v danom prípade nestalo; preto súd prvej inštancie tento nárok vyhodnotil ako nedôvodný. 10/ Súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie výsluchom štatutárneho zástupcu pôvodného žalovaného a personalistky N. H. z dôvodu, že pre ustálenie skutkového stavu rozhodného pre právne posúdenie veci, neboli tieto navrhované svedecké výpovede podstatné, a preto súd považoval ich vykonanie za nehospodárne. 11/ Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný si súdom priznaný peňažný dlh podľa Obč. zák. nesplnil riadne a včas, dostal sa tým podľa prvej vety Obč. zák. do omeškania, na základe čoho vzniklo žalobcovi právo na úroky z omeškania určené podľa nar. vlády SR č. vo výške 5 percentuálnych bodov vyššie ako základná úroková sadzba ECB platná k prvému dňu omeškania s plnením priznaného peňažného dlhu. Základná úroková sadzba ECB bola v období od 16. 3. 2016 do 18. 9. 2019 vo výške 0 %, tzn. vychádzajúc z uvedeného, potom výška úrokov z omeškania ku dňu omeškania žalovaného s plnením súdom priznaného dlhu žalobcovi bola 5 % ročne. Vzhľadom na uvedené priznal súd prvej inštancie žalobcovi aj úroky z omeškania z dlžných súm vo výške 5 %, a to odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti priznaných nárokov na náhradu mzdy za mesiac od 12/2017 až do 09/2018, konkrétne zo sumy 978,64 € za obdobie od 16. 1. 2018 až do dňa zaplatenia, od 16. 2. 2018 až do dňa zaplatenia, od 16. 3. 2018 až do dňa zaplatenia, od 16. 4. 2018 až do dňa zaplatenia, od 16. 5. 2018 až do dňa zaplatenia, od 16. 6. 2018 až do dňa zaplatenia, od 16. 7. 2018 až do dňa zaplatenia, od 16. 8. 2018 až do dňa zaplatenia, od 16. 9. 2018 až do dňa zaplatenia, od 16. 10. 2018 až do dňa zaplatenia, pričom vo zvyšku uplatneného nároku na zaplatenie úrokov z omeškania súd prvej inštancie žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol. Vo vzťahu k priznaným úrokom z omeškania odkázal súd prvej inštancie na ustálenú rozhodovaciu prax (uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ). 12/ O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie súlade s princípom úspechu podľa v spojení s tak, že žalovanému ako úspešnej strane sporu priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 16,66 %, čo korešpondovalo s pomerom úspechu v konaní. Tento súd vypočítal tak, že žalovaného neúspech predstavoval rozsah 41,67 %, ktorý odpočítal od úspechu žalovaného v rozsahu 58,33 %. O samotnej výške nároku rozhodne súd samostatným uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom, po právoplatnosti rozsudku. 13/ Uvedený rozsudok napadli včas podaným odvolaním ako žalobca, tak aj žalovaný. 14/ Odvolanie žalobcu smerovalo proti výroku, ktorým súd prvej inštancie jeho žalobu zamietol a tiež proti výroku o trovách konania. Odvolanie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, ďalej, že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a napokon, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Podľa názoru žalobcu súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď na právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným aplikoval Zák. práce, namiesto Zák. práce. Zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, kedy podľa názoru žalobcu bolo v konaní preukázané, že žalobca mal záujem o prácu u žalovaného, avšak žalovaný neposkytol na splnenie tejto povinnosti žalobcu žiadnu súčinnosť a žiadnym spôsobom so žalobcom nekomunikoval. Podľa žalobcu súd prvej inštancie nesprávne aplikoval ust. Zák. práce na právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným, nakoľko je nepochybné, že uvedené špeciálne ustanovenie týkajúce sa náhrady mzdy sa týka iba obdobia od okamihu neplatného skončenia pracovného pomeru zamestnanca (resp. okamihu keď sa mal pracovný pomer skončiť) do okamihu právoplatného rozhodnutia súdu o žalobe zamestnanca týkajúce sa určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Iba v tomto období je právny vzťah medzi zamestnancom a zamestnávateľom týkajúci sa platnosti alebo neplatnosti skončenia pracovného pomeru zamestnanca sporný, a iba v tomto období sa aplikuje na daný právny vzťah Zák. práce ako lex specialis vo vzťahu k ust. Zák. práce. 15/ Žalobca uviedol, že súdu predložil právoplatný rozsudok Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 22. 11. 2017 (sp. zn. ), ktorý nadobudol právoplatnosť a ktorým súd určil, že výpoveď daná žalobcovi je neplatná a pracovný pomer žalobcu u žalovaného trvá. Potom okamihom nadobudnutia právoplatnosti vyššie uvedeného rozsudku sp. zn. prestal byť právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným sporným (t.j. či pracovný pomer žalobcu u žalovaného naďalej trvá) a týmto okamihom mal žalovaný ako zamestnávateľ pre žalobcu ako zamestnanca vytvoriť podmienky pre výkon práce, alebo mal so žalobcom ukončiť pracovný pomer riadne a v zmysle . Nakoľko

žalobca nemohol u žalovaného prácu vykonávať z dôvodu na strane žalovaného, vznikli prekážky v práci na strane žalovaného ako zamestnávateľa podľa ust. § 142 ods. 3 Zák. práce, pričom z uvedeného dôvodu vznikla žalovanému aj povinnosť poskytnúť žalobcovi ako zamestnancovi náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku. 16/ Žalobca bezprostredne po nadobudnutí právoplatnosti vyššie uvedeného rozsudku Okresného súdu Bratislava IV dvoma písomnými výzvami (zo dňa 28. 8. 2018 a 1. 10. 2018) vyzval žalovaného okrem iného aj na to, aby žalobcovi poskytol informáciu, či odpadli prekážky na strane zamestnávateľa, pre ktoré nemohol žalobca vykonávať pracovnú činnosť a o oznámenie dátumu, kedy môže žalobca po odpadnutí prekážok na strane zamestnávateľa opätovne nastúpiť do pracovného pomeru. Žalobca v tejto súvislosti zdôraznil, že žalovaný na tieto jeho výzvy nijako nereagoval. Posledná komunikácia žalovaného so žalobcom je písomné podanie žalovaného zo dňa 26. 10. 2015, v ktorom žalovaný žalobcovi oznamuje, že nebude pokračovať v ďalšom zamestnávaní žalobcu, nemôže vyhovieť žiadosti žalobcu o ďalšie zamestnávanie, a najmä, že došlo k zániku žalobcovho pracovného miesta. Žalovaný nemal záujem žiadnym spôsobom komunikovať so žalobcom a vytvoriť pre žalobcu podmienky umožňujúce žalobcovi nastúpiť opätovne do zamestnania, prípadne zabezpečiť dohodu o zmene pracovných podmienok týkajúcich sa zmeny pracovnej pozície a druhu práce žalobcu (z dôvodu, že žalovaný v jeho písomnom podaní zo dňa 26. 10. 2015 deklaroval zrušenie pracovného miesta žalobcu). Žalobca tak preukázal záujem o výkon práce u žalovaného spomínanými písomnými výzvami, rovnako tak neumožnenie žalobcovi pokračovať vo výkone práce na jeho pracovnej pozícii (keď žalovaný deklaroval zrušenie tohto pracovného miesta). Neobstojí preto tvrdenie súdu v rozsudku, že žalobca nepreukázal vznik prekážok na strane žalovaného ako zamestnávateľa. Ani samotný žalovaný v konaní žiadnym spôsobom nepoprel žalobcovo tvrdenie o jeho pripravenosti nastúpiť do práce. Žalobca poukazoval na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. , v zmysle ktorého ani žalobca ako zamestnanec nemá povinnosť dostavovať sa na pracovisko a zotrvať na ňom za situácie, že žalovaný ako zamestnávateľ písomne žalobcovi deklaroval zrušenie jeho pracovného miesta, nemožnosť a neochotu jeho zamestnávania a zároveň žiadnym spôsobom nereagoval na písomné výzvy žalobcu, v ktorých ho žalobca žiadal o oznámenie dátumu, kedy môže opätovne nastúpiť do pracovného pomeru. Žalobca trval na tom, že ním predložené dôkazy dostatočne osvedčujú jeho tvrdenie, že nemohol vykonávať prácu pre iné prekážky na strane žalovaného ako zamestnávateľa, pričom z uvedeného dôvodu mu vznikol nárok podľa ust. § 142 ods. 3 Zák. práce na náhradu mzdy, ktorý nie je žiadnym spôsobom limitovaný počtom mesiacov, tak, ako je tomu v prípade § 79 Zák. práce. 17/ Žalobca ďalej poukazoval na to, že súd prvej inštancie v podstate neuviedol žiadny dôvod, pre ktorý jeho žalobu vo zvyšnej časti úrokov z omeškania zamietol, keď jeho rozsudok je v tejto časti nepreskúmateľný. Žalovaný sa celkom nepochybne dostal do omeškania so zaplatením mzdy resp. náhrady mzdy, ktorá bola žalobcovi priznaná rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV. Povinnosť žalovaného zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy nevznikla vyššie uvedeným rozhodnutím súdu, ale vyplýva priamo zo . Za predpokladu, že žalovaný náhradu mzdy žalobcovi v lehote jej splatnosti nezaplatil, čo žalobca preukázal a žalovaný ani nespochybnil, vznikol žalobcovi nárok na úrok z omeškania, ktorý si žalobca riadne v žalobe uplatnil. V rozsudku Okresného súdu Bratislava IV bola žalobcovi priznaná náhrada mzdy za obdobie od 10/2015 do 11/2017. Z dôvodu, že náhrada mzdy za mesiac 10/2015 bola splatná dňa 15. 11. 2015 (výplatný termín žalovaného ako zamestnávateľa bol stanovený na 15. deň nasledujúceho kalendárneho mesiaca), a žalovaný uhradil žalobcovi uvedenú náhradu mzdy až 8. 10. 2018, vznikol žalobcovi nárok na úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 978,64 € (náhrada mzdy za mesiac 10/2015) od 16. 11. 2015 (prvý deň omeškania) do 8. 10. 2018; obdobne vznikol žalobcovi nárok na úrok z omeškania vo výške 5 % ročne za každý jednotlivý nasledujúci mesiac náhrady mzdy, ktorú žalovaný nezaplatil žalobcovi v lehote jej splatnosti. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je tak v tejto časti nesprávne, ale tiež nepreskúmateľné. 18/ Žalobca si v žalobe uplatnil tiež nárok na zaplatenie nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v sume 396,17 € ako 1 úkon právnej pomoci v zmysle vyhl. č. o odmenách a náhradách advokátov, keď uvedené náklady odôvodnil písomným podaním advokáta žalobcu zo dňa 1. 10. 2018 adresovaného žalovanému. Uvedené písomné podanie predstavuje náklad spojený s uplatnením pohľadávky ako jej príslušenstvo. Žalobca navrhol odvolaciemu súdu, aby v ním napadnutej časti rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, alebo aby v ním napadnutej časti rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalovanému uloží povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 13.700,96 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 978,64 € od 16. 11. 2018 do zaplatenia, zo sumy 978,64 € od 16. 12. 2018 do zaplatenia, zo sumy 978,64 € od 16. 1. 2019 do zaplatenia, zo sumy 978,64 € od 16. 2. 2019 do zaplatenia, zo sumy 978,64 € od 16. 3. 2019 do zaplatenia, zo sumy 978,64 € od 16. 4. 2019 do zaplatenia, zo sumy 978,64 € od 16. 5. 2019 do

zaplatenia, zo sumy 978,64 € od 16. 6. 2019 do zaplatenia, zo sumy 978,64 € od 16. 7. 2019 do zaplatenia, zo sumy 978,64 € od 16. 8. 2019 do zaplatenia, zo sumy 978,64 € od 16. 9. 2019 do zaplatenia, zo sumy 978,64 € od 16. 10. 2019 do zaplatenia, zo sumy 978,64 € od 16. 11. 2019 do zaplatenia, zo sumy 978,64 € od 16. 12. 2019 do zaplatenia, ako aj zo sumy 978,64 € od 16. 11. 2015 do 8. 10. 2018, zo sumy 978,64 € od 16. 12. 2015 do 8. 10. 2018, zo sumy 978,64 € od 16. 1. 2016 do 8. 10. 2018, zo sumy 978,64 € od 16. 2. 2016 do 8. 10. 2018, zo sumy 978,64 € od 16. 3. 2016 do 8. 10. 2018, zo sumy 978,64 € od 16. 4. 2016 do 8. 10. 2018, zo sumy 978,64 € od 16. 5. 2016 do 8. 10. 2018, zo sumy 978,64 € od 16. 6. 2016 do 8. 10. 2018, zo sumy 978,64 € od 16. 7. 2016 do 8. 10. 2018, zo sumy 978,64 € od 16. 8. 2016 do 8. 10. 2018, zo sumy 978,64 € od 16. 9. 2016 do 8. 10. 2018, zo sumy 978,64 € od 16. 10. 2016 do 8. 10. 2018, zo sumy 978,64 € od 16. 11. 2016 do 8. 10. 2018, zo sumy 978,64 € od 16. 12. 2016 do 8. 10. 2018, zo sumy 978,64 € od 16. 1. 2017 do 8. 10. 2018, zo sumy 978,64 € od 16. 2. 2017 do 8. 10. 2018, zo sumy 978,64 € od 16. 3. 2017 do 8. 10. 2018, zo sumy 978,64 € od 16. 4. 2017 do 8. 10. 2018, zo sumy 978,64 € od 16. 5. 2017 do 8. 10. 2018, zo sumy 978,64 € od 16. 6. 2017 do 8. 10. 2018, zo sumy 978,64 € od 16. 7. 2017 do 8. 10. 2018, zo sumy 978,64 € od 16. 8. 2017 do 8. 10. 2018, zo sumy 978,64 € od 16. 9. 2017 do 8. 10. 2018, zo sumy 978,64 € od 16. 10. 2017 do 8. 10. 2018, zo sumy 978,64 € od 16. 11. 2017 do 8. 10. 2018, zo sumy 978,64 € od 16. 12. 2017 do 8. 10. 2018, ako aj sumu 396,17 €, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, a priznať mu aj náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie aj odvolacím súdom. 19/ Odvolanie žalovaného smerovalo proti výroku rozsudku, ktorým súd prvej inštancie žalobe žalobcu vyhovel, ako aj proti výroku o trovách konania. Žalovaný odôvodnil svoje odvolanie tým, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, že súd svojím nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a ďalej že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Žalovaný zopakoval, že nárok žalobcu v celom rozsahu neuznáva, nakoľko má za to, že pracovný pomer v danom čase netrval, a to z dôvodu nezáujmu žalobcu o pokračovanie v práci pre žalovaného. Na preukázanie týchto tvrdení navrhoval žalovaný vykonať dokazovanie výsluchom štatutárneho zástupcu žalovaného - v danom čase generálneho riaditeľa I.. M. R. a personalistky žalovaného V.. N. H.. Súd prvej inštancie však tieto dôkazy nevykonal. Žalovaný neuznáva ani žalobcom uplatňovaný nárok na úroky z omeškania z náhrady mzdy, nakoľko priznanie úrokov z omeškania neupravuje a v zmysle ustálenej judikatúry zakotvenie subsidiárnej pôsobnosti nemožno vykladať extenzívne, t.j. občianskoprávna úprava úrokov z omeškania by sa nemala vzťahovať na pracovnoprávne vzťahy (rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. ). Žalovaný navrhoval v ním napadnutej časti rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť súdu na ďalšie konanie, prípadne, aby odvolací súd žalobu žalobcu aj v tejto časti zamietol. 20/ Na odvolanie žalovaného podal žalobca vyjadrenie (č.l. 213, 214 spisu), v ktorom uviedol, že odvolanie žalovaného považuje za nedôvodné, pričom žalovaný v ňom neuvádza žiadne skutočnosti a tvrdenia, s ktorými by sa nevysporiadal už súd prvej inštancie vo svojom rozsudku. Žalobca zdôraznil, že neustanovuje ako dôvod skončenia pracovného pomeru nezáujem zamestnanca pokračovať v práci pre zamestnávateľa. Pracovný pomer sa môže skončiť jedine z dôvodu výpovede, alebo dohody zamestnanca so zamestnávateľom, ďalej skončením pracovného pomeru počas skúšobnej doby alebo okamžitým skončením pracovného pomeru. Žalovaný počas súdneho konania nielen že nepreukázal, ale ani netvrdil, že by pracovný pomer žalobcu so žalovaným skončil niektorým z vyššie uvedených spôsobov. Ani tvrdenie žalovaného o tom, že žalobca údajne nemal záujem pokračovať v práci pre žalovaného, nie je pravdivé, keď je v rozpore s vykonanými dôkazmi, keďže žalobca svoj záujem vykonávať prácu pre žalovaného preukázal písomnými výzvami zo dňa 28. 8. 2018 a 1. 10. 2018. Žalovaný žiadnym spôsobom neuviedol, akým údajným spôsobom mal pracovný pomer žalobcu skončiť, potom rozhodnutie súdu nevykonať dokazovanie vypočutím navrhnutých svedkov bolo správne, keď žalovaný ani neuviedol potrebu či účel uvedených svedeckých výpovedí. 21/ Žalobca k otázke priznania úrokov z omeškania uviedol, že názor žalovaného nie je správny. V zmysle Zák. práce, ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na právne vzťahy podľa odseku 1 všeobecné ustanovenia . obsahuje všeobecné ustanovenia nielen vo svojej prvej časti, t.j. v ustanoveniach - , ale aj vo svojej ôsmej časti, t.j. v ustanoveniach - . Právna úprava úrokov z omeškania je uvedená v ust. Obč. zák., pričom je zrejmé, že by sa mali tieto ustanovenia subsidiárne použiť na pracovnoprávne vzťahy použiť na pracovnoprávne vzťahy, pokiaľ vo svojej prvej časti neustanovuje inak. Žalobca podporil svoj názor poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 17.

12. 2009 sp. zn. , podľa ktorého : „Povinnosť zamestnávateľa poskytnúť zamestnancovi náhradu mzdy z neplatného rozviazania (skončenia) pracovného pomeru - a s tým súvisiaca splatnosť tejto náhrady - nevzniká až súdnym rozhodnutím, ale vyplýva z citovaných ustanovení (pozn. Zák. práce) hmotného práva. Nevyplatenie náhrady mzdy v lehote splatnosti má za následok omeškanie s možnosťou požadovať úroky z omeškania vo výške ustanovenej pre občianskoprávne vzťahy. z r. 1965 () túto možnosť jednoznačne vyjadril vo svojom ust. prvá veta tak, že účastník, ktorého peňažný nárok nebol včas a riadne uspokojený, môže požadovať úroky z omeškania vo výške ustanovenej pre občianskoprávne vzťahy. Keďže terajší () a ani iný pracovnoprávny predpis nepodáva úpravu o úroku z omeškania, treba postupovať i v takomto prípade podľa občianskoprávnych predpisov. Pri omeškaní s náhradou mzdy z neplatného rozviazania (skončenia) pracovného pomeru platí preto výška úrokov z omeškania určená nariadením vlády č. pre omeškanie s plnením peňažného dlhu (nariadenie v a je vykonávacím predpisom l Obč. zák.).“ Odvolanie žalovaného tak podľa názoru žalobcu nie je dôvodné a nie je dôvodom na jeho zmenu či zrušenie v časti napadnutej odvolaním žalovaného. 22/ Ďalšie vyjadrenia strany sporu vo veci nepodali; právna zástupkyňa žalovaného doručila odvolaciemu súdu dňa 11. 4. 2024 oznámenie, že ešte dňa 1. 7. 2022 sa stal účinným dodatok č. 12 k Zriaďovacej listine Metodicko-pedagogického centra, vrátane článku o zmene názvu príspevkovej organizácie (k oznámeniu pripojila fotokópiu príslušného dodatku). 23/ Odvolací súd preskúmal vec v napadnutom, t.j. v celom rozsahu, podľa a , na odvolacom pojednávaní, za účasti žalobcu a právnych zástupcov strán sporu. Zopakoval dokazovanie čítaním listinných dôkazov : výzvami žalobcu adresovanými žalovanému zo dňa 28. 8. 2018 a 1. 10. 2018 (č.l. 13 a 15 spisu), rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 22. 11. 2017 č.k.

- 128 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 27. 6. 2018 č.k. - 160, právoplatný 19. 7. 2018, (č.l. 17 až 24 spisu) a zistil, že odvolanie žalobcu je dôvodné; odvolaniu žalovaného nemožno priznať úspech. 24/ Podľa § 79 ods. 1 Zák. práce, ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. 25/ Podľa § 79 ods. 2 Zák. práce, ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov zamestnancovi vôbec nepriznať. Náhrada mzdy môže byť priznaná najviac za čas 36 mesiacov. 26/ Podľa § 142 ods. 1 Zák. práce, ak zamestnanec nemôže vykonávať prácu pre prechodný nedostatok spôsobený poruchou na strojovom zariadení, v dodávke surovín alebo pohonnej sily, chybnými pracovnými podkladmi alebo inými podobnými prevádzkovými príčinami (prestoj) a nebol po dohode preradený na inú prácu, patrí mu náhrada mzdy v sume jeho priemerného zárobku. 27/ Podľa § 142 ods. 2 Zák. práce, ak zamestnanec nemohol vykonávať prácu pre nepriaznivé poveternostné vplyvy, poskytne mu zamestnávateľ náhradu mzdy najmenej 50 % jeho priemerného zárobku. 28/ Podľa § 142 ods. 3 Zák. práce, ak nemohol zamestnanec vykonávať prácu pre iné prekážky na strane zamestnávateľa, ako sú uvedené v odsekoch 1 a 2, zamestnávateľ mu poskytne náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku. 29/ Súd prvej inštancie vecne správne priznal žalobcovi náhradu mzdy svojím vyhovujúcim výrokom (výrok I.), a to v rozsahu ďalších 10 mesiacov, konkrétne za obdobie od mesiaca december 2017 do septembra 2018 (vrátane), avšak nesprávne priznanie náhrady mzdy v tomto rozsahu po právnej stránke oprel o ust. § 79 Zák. práce; po správnosti mal tento nárok - žalobcom dôvodne uplatnený - posúdiť a priznať na základe ust. § 142 ods. 3 Zák. práce. V súlade s ust. § 142 ods. 3 Zák. práce mal potom súd prvej inštancie žalobcovi priznať náhradu mzdy aj za ďalšie žalobcom uplatňované mesiace, a to z nasledovných dôvodov : 30/ Je nesporné, že žalovaný pracovný pomer so žalobcom neskončil platne, keď s poukazom na rozsudok Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 22. 11. 2017 č.k. - 128 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 27. 6. 2018 č.k. - 160, právoplatným dňa 19. 7. 2018, súdy určili, že výpoveď z pracovného pomeru zo dňa 30. 7. 2015, ktorú žalovaný

doručil žalobcovi dňa 30. 7. 2015, je neplatná a pracovný pomer žalobcu založený pracovnou zmluvou zo dňa 20. 5. 2013 trvá. Zároveň bola žalobcovi uvedeným rozsudkom priznaná náhrada mzdy v sume 25.444,64 € (predstavujúca len istinu, uplatňovanú bez úrokov z omeškania), na základe ust. § 79 Zák. práce. Náhrada mzdy bola žalobcovi priznaná za 26 mesiacov, konkrétne za obdobie od októbra 2015 do novembra 2017 (vrátane). 31/ Žalobca tak v tomto konaní uplatňuje náhradu mzdy za ďalšie obdobie, ktoré nasledovalo po právoplatnom skončení súdneho konania vedeného pod sp. zn. ; po zmene žalobného petitu v priebehu tohto konania (spočívajúcom v rozšírení uplatneného nároku) žalobca žiadal priznať náhradu mzdy celkom za obdobie od 12/2017 do 11/2019 (vrátane), t.j. náhradu mzdy á 978,64 € za úhrnom 24 mesiacov, čo predstavuje na istine sumu 23.487,36 € (z ktorej istiny priznal súd prvej inštancie týmto napadnutým rozsudkom vo výroku I. istinu 9.786,40 €, t.j. 10 mesiacov á 978,64 €); súd prvej inštancie vo zvyšku, teda nad priznaných 10 mesiacov (nesprávne) zamietol žalobcom uplatňovaný nárok na náhradu mzdy podľa § 142 ods. 3 Zák. práce za ďalších 14 mesiacov, t.j. žalobu zamietol čo do istiny vo výške 13.700,96 € (14 mesiacov á 978,64 €). Súčet súdom prvej inštancie priznanej istiny 9.786,40 € a (nesprávne zamietnutej) istiny 13.700,96 € potom predstavuje žalobcom uplatňovaný nárok na náhradu mzdy v tomto konaní vo výške 23.487,36 € podľa § 142 ods. 3 Zák. práce. (titulom istiny). 32/ Odvolací súd už poznamenal, že súd prvej inštancie síce vecne správne uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy za 10 mesiacov (istinu 9.786,40 € s prísl.), nesprávne však aplikoval ust. § 79 Zák. práce. Ako už totiž judikovala súdna prax, ak súd na základe žaloby zamestnanca zistí neplatnosť rozviazania pracovného pomeru, rozhodne aj o náhrade mzdy, ktorá zamestnancovi patrí podľa ust. § 79 Zák. práce; v danom prípade sa tak stalo už spomínaným právoplatným rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV vo veci pod sp. zn. (kde súd prvej inštancie zároveň rozhodol, že pracovný pomer žalobcu u žalovaného trvá). Avšak po právoplatnosti takéhoto rozhodnutia sa vzájomné práva a povinnosti účastníkov pracovného vzťahu opäť spravujú len pracovnou zmluvou a príslušnými pracovnoprávnymi predpismi. Keby zamestnávateľ ani po právoplatnosti rozhodnutia o neplatnosti rozviazania pracovného pomeru nepripustil zamestnanca k práci, môže si zamestnanec uplatňovať nárok na náhradu mzdy podľa ust. Zák. práce; išlo by teda o nárok z trvajúceho pracovného pomeru podľa všeobecných ustanovení . 33/ Neobstojí obrana žalovaného, že pracovný pomer žalobcu u neho skončil, a to z dôvodu údajného nezáujmu žalobcu pracovať naďalej pre žalovaného. Takýto spôsob ukončenia pracovného pomeru platný nepozná. Ako správne argumentoval žalobca, pracovný pomer možno v zmysle platného ukončiť jedným zo spôsobov upravených v jeho ust. , t.j. dohodou, výpoveďou, okamžitým skončením, alebo skončením v skúšobnej dobe. Žalovaný počas celého priebehu konania nielen nepreukázal ale ani len netvrdil, že so žalobcom bol (po právoplatnom ukončení súdneho konania na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. ) ukončený pracovný pomer niektorým zo zákonom aprobovaným spôsobom, pričom nemôžu existovať pochybnosti, že po už spomínanom rozhodnutí súdu v právnej veci sp. zn. pracovný pomer žalobcu u žalovaného stále trval. Keďže v konaní nebolo dokazovaním zistené (ale ani tvrdené žalovaným), že žalovaný po skončení pracovného sporu ukončil pracovný pomer so žalobcom niektorým zo spôsobov podľa Zák. práce, súd prvej inštancie neporušil procesné práva žalovaného tým, že nevykonal dokazovanie výsluchom žalovaným navrhovaných svedkov, keď ich výsluch vyhodnotil za daného skutkového stavu ako nadbytočný a nehospodárny. 34/ Sporná nemôže byť ani pripravenosť žalobcu opätovne vykonávať prácu pre žalovaného ako svojho zamestnávateľa - žalobca ju preukázal predložením dvoch písomných výziev (zo dňa 28. 8. 2018 a zo dňa 1. 10. 2018), obsahujúcich okrem iného aj jeho žiadosť adresovanú žalovanému, či a kedy môže opätovne nastúpiť do práce, na ktoré výzvy žalovaný nereagoval. 35/ Odvolací súd k aplikácii cit. ust. Zák. práce dopĺňa, že pod pojmom prekážky v práci na strane zamestnávateľa sa rozumejú také skutkové situácie, ktoré bránia zamestnancovi vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy, a tieto prekážky pramenia z dôvodov na strane zamestnávateľa. Ak zamestnanec nemôže vykonávať prácu z dôvodov prestojov na strane zamestnávateľa, patrí mu náhrada mzdy v sume priemerného zárobku zamestnanca. Prestojom sa chápe prechodný nedostatok spôsobený poruchou na prístrojovom zariadení alebo prameniaci v dodávke surovín alebo pohonnej sily, spôsobený chybnými pracovnými podkladmi alebo inými podobnými prevádzkovými príčinami. Ak zamestnanec nemôže vykonávať prácu pre nepriaznivé poveternostné vplyvy, patrí mu náhrada mzdy najmenej v sume 50 % jeho priemerného zárobku. Ak zamestnanec nemohol vykonávať prácu z iných dôvodov, ako je prestoj alebo poveternostné vplyvy, patrí mu náhrada mzdy v sume priemerného zárobku zamestnanca. V súdenej právnej veci nebolo dokazovaním zistené, že by žalobcovi nebola žalovaným prideľovaná práca

z dôvodu prestojov alebo pre poveternostné vplyvy; v prípade žalobcu tak išlo o situáciu, kedy nemohol vykonávať prácu pre žalovaného z iných dôvodov; na základe ust. § 142 ods. 3 Zák. práce mu potom patrí náhrada mzdy vo výške priemerného zárobku 978,64 €. Žaloba žalobcu, ktorou si uplatňoval náhradu mzdy za obdobie od 12/2017 do 11/2019 (vrátane), čiže náhradu mzdy á 978,64 € za 24 mesiacov, čo predstavuje na istine úhrnom sumu 23.487,36 € (z ktorej istiny priznal súd prvej inštancie týmto napadnutým rozsudkom vo výroku I. istinu 9.786,40 €) tak bola dôvodná. 36/ Žalobca si žalobou uplatnil nielen náhradu mzdy čo do istiny, ale žiadal priznať aj úroky z omeškania z každej jednotlivej splatnej mesačnej náhrady mzdy; okrem toho si uplatnil aj úroky z omeškania z každej jednotlivej splatnej náhrady mzdy za obdobie 26 mesiacov za predchádzajúce obdobie od októbra 2015 do novembra 2017, t.j. aj za obdobie, za ktoré mu právoplatným rozsudkom sp. zn. už bola priznaná náhrada mzdy, avšak len istina, nie aj príslušenstvo v podobe úrokov z omeškania (v konaní sp. zn. žalobca úroky z omeškania z jednotlivých mesačných náhrad mzdy nežiadal). 37/ Súd prvej inštancie nesprávne úroky z omeškania (s výnimkou priznaného nároku vo výroku I jeho rozsudku) žalobcovi nepriznal. Dôvodnosťou nároku na úroky z omeškania z náhrady mzdy sa súdna prax už opakovane zaoberala. V súčasnosti platný neobsahuje osobitné ustanovenie, ktoré by upravovalo priznávanie úrokov z omeškania. odkazuje na všeobecné ustanovenia ; nutno poznamenať, že všeobecné ustanovenia sa v nenachádzajú len v jeho ustanoveniach až (t.j. v prvej časti ), ale tiež v ustanoveniach až Obč. zák. (t.j. v prvej hlave ôsmej časti , upravujúcej záväzkové právo), kde je zaradené aj ust. Obč. zák., ako na to správne poukazoval žalobca. Judikatúra súdov v otázke priznávania úrokov z omeškania spolu s náhradou mzdy prešla vývojom, čo vyplýva napr. z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , v ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že k omeškaniu na strane zamestnávateľa s plnením náhrady mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru dochádza u jednotlivých náhrad mzdy spravidla za ten ktorý mesiac podľa toho, kedy u nich nastala splatnosť a nie až právoplatnosťou rozsudku o určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru. V odôvodnení tohto uznesenia Najvyšší súd SR o.i. uviedol, že „pri náhrade mzdy ide nepochybne o uspokojenie peňažného nároku, ktorý zaniká splnením, pričom účastník je povinný nárok druhého účastníka uspokojiť včas a riadne. K omeškaniu zamestnávateľa s plnením nároku na náhradu mzdy dochádza aj v tomto prípade vtedy, ak nárok včas a riadne nesplní. Omeškanie nastáva uplynutím času určeného na plnenie, t.j. ak zamestnávateľ neposkytne plnenie zamestnancovi najneskôr v posledný deň splatnosti nároku. Čas splnenia môže byť predovšetkým dohodnutý účastníkmi; môže však byť ustanovený aj právnym predpisom; z ust. Zák. práce (v súčasnosti , , poznámka odv. súdu) vyplýva, že náhrada mzdy je rovnako ako mzda splatná pozadu za mesačné obdobie (ak v podnikovej kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve nebolo dohodnuté iné obdobie), a to v najbližšom výplatnom termíne po uplynutí obdobia, za ktoré sa poskytuje, .... samotným právoplatným rozhodnutím o určení neplatnosti právneho úkonu, ktorým mal byť skončený pracovný pomer, totiž právo na náhradu mzdy ako hmotnoprávny nárok .... nevzniká. Týmto deklaratórnym rozhodnutím sa len rieši otázka platnosti skončenia pracovného pomeru, ktorá v konaní o zaplatenie náhrady mzdy nemôže byť riešená ako predbežná... Aj keď teda pre rozhodnutie súdu o priznaní nároku na náhradu mzdy ... je potrebné, aby otázka platnosti bola vyriešená v samostatnom konaní na základe žaloby podanej podľa (teraz , poznámka odv. súdu), omeškanie zamestnávateľa s plnením tohto nároku nastáva márnym uplynutím termínu splatnosti náhrady mzdy.“ 38/ Obdobným spôsobom riešil otázku omeškania zamestnávateľa s plnením náhrady mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení sp. zn. , v ktorom navyše poukázal na to, že „...úrok z omeškania je vo svojej podstate majetkovou sankciou. Má veriteľa (zamestnanca) odškodniť za to, že nemohol použiť dlhovanú istinu náhrady mzdy, úžitky ktorej na druhej strane mohol za čas meškania poberať dlžník (zamestnávateľ). Pri rozhodovaní o priznaní úroku z omeškania nie je rozhodujúce, či žalovaný omeškanie zavinil, resp. dôvod omeškania; na vznik nároku na úrok z omeškania stačí, že zákonom stanovená lehota plnenia uplynula.“ Podobne ako opodstatnený posúdil Najvyšší súd Slovenskej republiky nárok na priznanie úrokov z omeškania z náhrady mzdy, a to z obdobných dôvodov, v konaní sp. zn. . Odvolací súd vychádzajúc z vyššie uvedených právnych záverov, ku ktorým dospel Najvyšší súd SR, tieto použil aj pri rozhodovaní o spornom nároku žalobcu na priznanie úrokov z omeškania a v súlade s nimi vyhodnotil nárok žalobcu na úroky z omeškania ako dôvodný (v rozsahu uplatnenom žalobcom v odvolacom konaní).

39/ Súd prvej inštancie naostatok zamietol žalobu žalobcu aj v časti žalovanej sumy 396,17 €, ktorú žalobca uplatňoval ako príslušenstvo pohľadávky v zmysle Obč. zák., keď poukazoval na to, že predmetná suma predstavuje odmenu za 1 úkon právnej pomoci v zmysle vyhl. č. o odmenách a náhradách advokátov, ktorým je písomné podanie advokáta žalobcu zo dňa 1. 10. 2018 adresované žalovanému. Uvedené písomné podanie predstavuje náklad spojený s uplatnením pohľadávky ako jej príslušenstvo; uvedeným žalobca vyzýval žalovaného jednak na zaplatenie súdom priznanej náhrady mzdy v konaní sp. zn. a tiež na oznámenie, kedy môže opätovne nastúpiť na výkon práce u žalovaného. Odvolací súd sa so záverom súdu prvej inštancie v tejto časti nestotožnil, keď predmetný nárok možno posúdiť ako účelne vynaložené trovy právneho zastúpenia. Účelnosť trov možno stotožniť s nevyhnutnosťou alebo s právnou možnosťou vynaloženia trov spojených s uplatňovaním ústavne zaručeného práva na právnu pomoc ( SR). Nevyhnutné budú potom tie trovy, ktoré sa napr. musia vynaložiť na procesné úkony nariadené súdom, potrebné na zaujatie procesného stanoviska k žalobnému návrhu, k meritórnemu vyjadreniu účastníka konania, k vykonanému dôkazu, na použitie opravných prostriedkov, na zaplatenie súdnych poplatkov, na hotové výdavky a napokon aj trovy právneho zástupcu (advokáta). Trovy vynaložené stranou v spore musia byť v príčinnej súvislosti s jeho procesnými postojmi k predmetu konania. Ich vynaložením sa musí sledovať procesné presadzovanie uplatneného nároku alebo procesná ochrana proti takému návrhu. Pojem „účelný“ je nutné chápať ako určitú poistku pred hradením takých nákladov, ktoré s konaním nesúvisia alebo pred nadbytočnými či nadmernými nákladmi. V danom prípade bol sporný úkon - výzva žalobcu na úhradu súdom priznaného plnenia spojená so žiadosťou o oznámenie, kedy môže žalobca nastúpiť na výkon práce u žalovaného - účelný, keď súvisel priamo s týmto konaním. Tento úkon preukazoval záujem žalobcu pokračovať vo výkone práce pre žalovaného, t.j. bol v príčinnej súvislosti s predmetom tohto konania, a hoci žalobca (v zastúpení advokátom) realizoval dva takéto úkony, titulom nákladov si uplatnil len náklady za jeden takýto úkon. Odvolací súd preto predmetný nárok vyhodnotil ako účelne vynaložené trovy, a teda ho žalobcovi priznal. 40/ Odvolací súd z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v jeho vyhovujúcom výroku (výrok I) potvrdil ako vecne správny ( ), avšak z iných právnych dôvodov. Ďalej zamietajúci výrok napadnutého rozsudku (výrok II), týkajúci sa jednak nároku na náhradu mzdy za ďalšie uplatnené obdobie s úrokom z omeškania, ako aj úroku z omeškania z jednotlivých náhrad mzdy (z už priznanej náhrady právoplatným rozsudkom sp. zn. ) a tiež nároku na zaplatenie sumy 396,17 € zmenil tak, že uvedené nároky žalobcovi priznal ( ). Pre úplnosť odvolací súd poznamenáva, že vzhľadom na zmenu názvu žalovaného opravil jeho názov z nesprávneho „Metodicko- pedagogické centrum“ na správny názov „Národný inštitút vzdelávania a mládeže“, v súlade s ust. v spojení s , ako chybu v písaní. 41/ O nároku na náhradu trov celého (prvoinštančného aj odvolacieho) konania rozhodol odvolací súd podľa , v spojení s a žalobcovi, ktorý bol v konaní plne úspešný, priznal nárok na náhradu týchto trov v rozsahu 100 %. 42/ Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0 ( o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ). Dovolanie podľa nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( prvá veta ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ).