Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Cdo/246/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Doc. Ing. P. P.,

v dovolacom konaní zastúpeného JUDr. Ľubomírom Hlbočanom, advokátom so sídlom

v Bratislave, Vajnorská 20, proti žalovanému Technickej univerzite v Košiciach, so sídlom

v Košiciach, Letná 9, o náhradu mzdy s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Prešov

pod sp.zn. , o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 28.

októbra 2009 sp.zn. , takto

rozhodol:

Rozsudok Krajského súdu v Prešove z 28. októbra 2009 sp.zn.

z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Prešov rozsudkom z 12. novembra 2008 č.k. -459 uložil

žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania, výška ktorého je uvedená

vo výroku jeho rozsudku, zo sumy 11.858 Sk za jednotlivé mesiace omeškania až

do zaplatenia. V prevyšujúcej časti žalobu týkajúcu sa úroku z omeškania zamietol a uložil

žalovanému povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania v sume 25.136 Sk do troch dní

od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalovaný so žalobcom

neplatne skončil pracovný pomer a že žalovaný bol rozsudkom Okresného súdu Prešov

z 8. marca 2006, č.k. -222 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove

z 29. novembra 2006 č.k. zaviazaný zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy v sume

591.564 Sk za obdobie od 1. októbra 1999 do 24. mája 2004. Keďže žalovaný neuspokojil

nárok žalobcu na náhradu mzdy riadne a včas, žalobca má podľa

– (ďalej len ) právo aj na úroky z omeškania. Dospel

k záveru, že náhrada mzdy uplatnená podľa je splatná ako mzda,

2

pričom u žalovaného bola splatná vždy do 15-teho dňa nasledujúceho mesiaca. Žalovaný sa

preto dostal do omeškania vždy od 16-teho dňa nasledujúceho mesiaca. Úroky z omeškania

priznal teda z jednotlivých splátok mesačných náhrad, t.j. zo sumy 11.858 Sk, pričom zmeny

vo výške úrokov odôvodnil zmenami diskontnej sadzby určenej NBS (§ 3 nariadenia vlády

SR č. ). Nárok žalobcu v prevyšujúcej časti zamietol. Rozhodnutie o trovách

konania odôvodnil s poukazom na ustanovenie

Krajský súd v Prešove rozsudkom z 28.októbra 2009 sp.zn.

na odvolanie žalovaného zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že žalovanému uložil

povinnosť zaplatiť žalobcovi 10% úrok z omeškania zo sumy 2.361,68 eur za obdobie

od 29. apríla 2004 do 16. júla 2004 a 10% úrok z omeškania zo sumy 19.586,93 eur

za obdobie od 29. apríla 2004 do 13. marca 2007 do troch dní od právoplatnosti rozsudku

a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Potvrdil rozsudok okresného súdu vo výroku o trovách

konania a rozhodol o náhrade trov odvolacieho konania. V odôvodnení rozhodnutia uviedol,

že úroky z omeškania sa viažu na konkrétnu pohľadávku a že doba splatnosti konkrétnej

pohľadávky sa riadi ustanoveniami hmotného práva. V predmetnom konaní je pohľadávkou

žalobcu náhrada mzdy priznaná v dôsledku neplatného skončenia pracovného pomeru.

Priznanie náhrady mzdy je teda závislé od vyriešenia otázky platnosti alebo neplatnosti

skončenia pracovného pomeru. Vo vzťahu k výroku súdu o náhrade mzdy, ako výroku

na plnenie, predstavuje preto výrok súdu o neplatnosti rozviazania pracovného pomeru

rozhodnutie o základe tohto nároku, lebo sa ním deklaruje právo, o ktoré sa opiera výrok súdu

o povinnosti organizácie uspokojiť peňažité nároky zamestnanca z neho vyplývajúce. Keďže

náhrada mzdy priznaná v dôsledku neplatného skončenia pracovného pomeru je sankciou

pre zamestnávateľa a satisfakciou pre zamestnanca, nemá povahu plnenia mzdového nároku

vyplývajúceho z riadneho pracovného pomeru. Dospel preto k záveru, že hoci v zmysle § 61

ods. 1, 2 je možné náhradu mzdy zamestnancovi priznať odo dňa, keď

oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní až do doby, kedy mu

zamestnávateľ umožní pokračovať v práci, ide o nárok, ktorého splatnosť nastáva až

právoplatnosťou rozsudku o vyslovení neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Až týmto

okamihom sa náhrada mzdy stáva sankciou pre zamestnávateľa, ktorú je povinný zaplatiť

zamestnancovi a plynie lehota na plnenie. Rozsudok súdu prvého stupňa preto v zmysle § 220

zmenil a priznal žalobcovi úrok z omeškania vo výške 10% od nasledujúceho dňa

po právoplatnosti rozsudku o vyslovení neplatnosti skončenia pracovného pomeru, t.j.

od 29. apríla 2004, osobitne zo sumy 2.361,68 eur do 16. júla 2004 a zo sumy 19.586,93 eur

do 13. marca 2007 a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Výrok rozsudku súdu prvého

stupňa o trovách konania potvrdil, pričom o trovách odvolacieho konania rozhodol

s poukazom na ustanovenie v spojení s

Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal včas dovolanie žalobca. Navrhol

rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Uviedol, že rozhodnutie

odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, keď odvolací dospel

k nesprávnemu záveru, že náhrada mzdy vyplývajúca z ustanovenia § 61 ods. 1 Zákonníka

práce je splatná až právoplatnosťou rozhodnutia o vyslovení neplatnosti skončenia

pracovného pomeru. Bol toho názoru, že ak súd určil neplatnosť skončenia pracovného

pomeru a zamestnanec má priznanú náhradu mzdy za obdobie, keď mu zamestnávateľ

neumožnil výkon práce, omeškanie začína momentom, keď mali byť zamestnancovi

predmetné sumy vyplatené. To znamená, že úrok z omeškania mu prináleží za obdobie

počnúc výplatným termínom mzdy za ten-ktorý mesiac až do jej skutočného zaplatenia.

Poukázal na to, že takýto výklad je súladný aj s právne záväznými aktmi Európskej únie

uverejnené v jej Úradnom vestníku. Odvolací súd teda posúdil moment vzniku omeškania

zamestnávateľa s plnením náhrady mzdy vyplývajúcej z ustanovenia § 61 ods. 1 Zákonníka

práce nielen v rozpore so zákonom, ale aj s právne záväznými aktmi Európskych

spoločenstiev.

Žalovaný svoje právo vyjadriť sa k dovolaniu nevyužil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ), po zistení, že

dovolanie podal účastník konania proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným

prostriedkom ( ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania preskúmal

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu v rozsahu podľa a dospel

k záveru, že dovolanie žalobcu je dôvodné.

Odvolací súd založil svoje rozhodnutie na právnom názore, podľa ktorého splatnosť

náhrady mzdy priznanej zamestnancovi v dôsledku neplatného skončenia pracovného pomeru

( ), nastáva až právoplatnosťou rozsudku o vyslovení neplatnosti

skončenia pracovného pomeru, a teda až nasledujúci deň po právoplatnosti tohto rozsudku

dochádza k omeškaniu zamestnávateľa so splnením tohto peňažného nároku.

Podľa dovolacieho súdu, tento právny názor, ktorého správnosť žalobca v dovolaní

napáda, nie je správny.

Keďže nárok na náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru mal

žalobcovi vzniknúť 1. októbra 1999, krajský súd správne vec (otázku omeškania žalovaného)

posudzoval podľa – .

Podľa ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú

výpoveď alebo ak s ním neplatne zrušil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe

a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával, jeho

pracovný pomer trvá i naďalej a zamestnávateľ je povinný poskytnúť mu náhradu mzdy. Táto

náhrada patrí zamestnancovi vo výške priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil

zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do doby, keď mu zamestnávateľ

umožní pokračovať v práci alebo keď dôjde k platnému skončeniu pracovného pomeru.

Podľa veta prvá mzda a náhrada mzdy je splatná pozadu

za mesačné obdobie, pokiaľ v podnikovej kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve

nebolo dohodnuté iné obdobie, a to v najbližšom výplatnom termíne po uplynutí obdobia,

za ktoré sa poskytuje.

Podľa účastník, ktorý včas a riadne neuspokojí nárok

druhého účastníka, je v omeškaní.

Podľa veta prvá účastník, ktorého peňažný nárok nebol

včas a riadne uspokojený, môže požadovať úroky z omeškania vo výške ustanovenej

pre občianskoprávne vzťahy.

Predpokladom vzniku práva na náhradu mzdy v zmysle citovaného ustanovenia § 61

ods. 1 je neplatné skončenie pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým

zrušením alebo v skúšobnej dobe a oznámenie zamestnanca, že trvá na ďalšom zamestnávaní.

Právo na náhradu mzdy pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru môže preto vzniknúť

najskôr odo dňa, keď zamestnanec oznámi zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby bol ďalej

zamestnávaný. Pri náhrade mzdy ide nepochybne o uspokojenie peňažného nároku, ktorý

zaniká splnením, pričom účastník je povinný nárok druhého účastníka uspokojiť včas

a riadne. K omeškaniu zamestnávateľa s plnením nároku na náhradu mzdy dochádza aj

v tomto prípade vtedy, ak nárok včas a riadne nesplní. Omeškanie nastáva uplynutím času

určeného na plnenie, t.j. ak zamestnávateľ neposkytne plnenie zamestnancovi najneskôr

v posledný deň splatnosti nároku. Čas splnenia môže byť predovšetkým dohodnutý

účastníkmi; môže však byť ustanovený aj právnym predpisom. Z ustanovenia § 119 ods. 1

vyplýva, že náhrada mzdy je rovnako ako mzda splatná pozadu za mesačné

obdobie (pokiaľ v podnikovej kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve nebolo

dohodnuté iné obdobie), a to v najbližšom výplatnom termíne po uplynutí obdobia, za ktoré

sa poskytuje. K omeškaniu na strane zamestnávateľa s plnením náhrady mzdy pri neplatnom

rozviazaní pracovného pomeru dochádza preto u jednotlivých náhrad miezd spravidla za ten

ktorý mesiac podľa toho, kedy u nich nastala splatnosť a nie až právoplatnosťou rozsudku

o vyslovení neplatnosti skončenia pracovného pomeru, ako to nesprávne ustálil odvolací súd.

Samotným právoplatným rozhodnutím o určení neplatnosti právneho úkonu, ktorým mal byť

skončený pracovný pomer, totiž právo na náhradu mzdy ako hmotnoprávny nárok vyplývajúci

z ustanovenia nevzniká. Týmto deklaratórnym rozhodnutím sa

len rieši otázka platnosti skončenia pracovného pomeru, ktorá v konaní o zaplatenie náhrady

mzdy nemôže byť riešená ako predbežná vzhľadom na dôsledky vyplývajúce z § 64

. Pokiaľ by v lehote uvedenej v tomto ustanovení nebola podaná žaloba

o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, platila by fikcia, že pracovný pomer

skončil platne, aj keby išlo o neplatný rozväzovací úkon. Aj keď teda pre rozhodnutie súdu

o priznaní nároku na náhradu mzdy podľa je potrebné, aby

otázka platnosti bola vyriešená v samostatnom konaní na základe žaloby podanej podľa § 64

, omeškanie zamestnávateľa s plnením tohto nároku nastáva márnym

uplynutím termínu splatnosti náhrady mzdy.

Na základe vyššie uvedeného možno uzavrieť, že ak odvolací súd dospel k záveru, že

splatnosť náhrady mzdy priznanej zamestnancovi v dôsledku neplatného skončenia

pracovného pomeru ( ), nastáva až právoplatnosťou rozsudku

o vyslovení neplatnosti skončenia pracovného pomeru, je jeho právne posúdenie veci

nesprávne. Dovolací dôvod vychádzajúci z ustanovenia bol

žalobcom uplatnený opodstatnene. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozsudok

odvolacieho súdu podľa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (

ods. 2 ); právny názor dovolacieho súdu v tomto rozhodnutí vyslovený je pre odvolací

súd záväzný ( ).

6

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania a tiež

dovolacieho konania ( veta tretia ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. apríla 2012

JUDr. Ladislav Górász, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová