Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 93 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (106)af1/383946.488147.pdf
PDF · 124.37 KB
No categories available
6Cdo/246/2010
Najvyšší súd 6 Cdo 246/2010
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Doc. Ing. P. P.,
v dovolacom konaní zastúpeného JUDr. Ľubomírom Hlbočanom, advokátom so sídlom
v Bratislave, Vajnorská 20, proti žalovanému Technickej univerzite v Košiciach, so sídlom
v Košiciach, Letná 9, o náhradu mzdy s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Prešov
pod sp.zn. 16 C 167/2004, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 28.
októbra 2009 sp.zn. 3 Co 190/2008, takto
rozhodol:
Rozsudok Krajského súdu v Prešove z 28. októbra 2009 sp.zn. 3 Co 190/2008
z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Prešov rozsudkom z 12. novembra 2008 č.k. 16 C 167/2004-459 uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania, výška ktorého je uvedená
vo výroku jeho rozsudku, zo sumy 11.858 Sk za jednotlivé mesiace omeškania až
do zaplatenia. V prevyšujúcej časti žalobu týkajúcu sa úroku z omeškania zamietol a uložil
žalovanému povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania v sume 25.136 Sk do troch dní
od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalovaný so žalobcom
neplatne skončil pracovný pomer a že žalovaný bol rozsudkom Okresného súdu Prešov
z 8. marca 2006, č.k. 16C/167/2004-222 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove
z 29. novembra 2006 č.k. 2Co 155/2006 zaviazaný zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy v sume
591.564 Sk za obdobie od 1. októbra 1999 do 24. mája 2004. Keďže žalovaný neuspokojil
nárok žalobcu na náhradu mzdy riadne a včas, žalobca má podľa § 256 zákona č. 65/1965 Zb.
– Zákonníka práce (ďalej len Zákonník práce) právo aj na úroky z omeškania. Dospel
k záveru, že náhrada mzdy uplatnená podľa § 61 Zákonníka práce je splatná ako mzda,
pričom u žalovaného bola splatná vždy do 15-teho dňa nasledujúceho mesiaca. Žalovaný sa
preto dostal do omeškania vždy od 16-teho dňa nasledujúceho mesiaca. Úroky z omeškania
priznal teda z jednotlivých splátok mesačných náhrad, t.j. zo sumy 11.858 Sk, pričom zmeny
vo výške úrokov odôvodnil zmenami diskontnej sadzby určenej NBS (§ 3 nariadenia vlády
SR č. 87/1995 Z.z.). Nárok žalobcu v prevyšujúcej časti zamietol. Rozhodnutie o trovách
konania odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 142 ods. 2 O.s.p.
Krajský súd v Prešove rozsudkom z 28.októbra 2009 sp.zn. 3 Co 190/2008
na odvolanie žalovaného zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že žalovanému uložil
povinnosť zaplatiť žalobcovi 10% úrok z omeškania zo sumy 2.361,68 eur za obdobie
od 29. apríla 2004 do 16. júla 2004 a 10% úrok z omeškania zo sumy 19.586,93 eur
za obdobie od 29. apríla 2004 do 13. marca 2007 do troch dní od právoplatnosti rozsudku
a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Potvrdil rozsudok okresného súdu vo výroku o trovách
konania a rozhodol o náhrade trov odvolacieho konania. V odôvodnení rozhodnutia uviedol,
že úroky z omeškania sa viažu na konkrétnu pohľadávku a že doba splatnosti konkrétnej
pohľadávky sa riadi ustanoveniami hmotného práva. V predmetnom konaní je pohľadávkou
žalobcu náhrada mzdy priznaná v dôsledku neplatného skončenia pracovného pomeru.
Priznanie náhrady mzdy je teda závislé od vyriešenia otázky platnosti alebo neplatnosti
skončenia pracovného pomeru. Vo vzťahu k výroku súdu o náhrade mzdy, ako výroku
na plnenie, predstavuje preto výrok súdu o neplatnosti rozviazania pracovného pomeru
rozhodnutie o základe tohto nároku, lebo sa ním deklaruje právo, o ktoré sa opiera výrok súdu
o povinnosti organizácie uspokojiť peňažité nároky zamestnanca z neho vyplývajúce. Keďže
náhrada mzdy priznaná v dôsledku neplatného skončenia pracovného pomeru je sankciou
pre zamestnávateľa a satisfakciou pre zamestnanca, nemá povahu plnenia mzdového nároku
vyplývajúceho z riadneho pracovného pomeru. Dospel preto k záveru, že hoci v zmysle § 61
ods. 1, 2 Zákonníka práce je možné náhradu mzdy zamestnancovi priznať odo dňa, keď
oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní až do doby, kedy mu
zamestnávateľ umožní pokračovať v práci, ide o nárok, ktorého splatnosť nastáva až
právoplatnosťou rozsudku o vyslovení neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Až týmto
okamihom sa náhrada mzdy stáva sankciou pre zamestnávateľa, ktorú je povinný zaplatiť
zamestnancovi a plynie lehota na plnenie. Rozsudok súdu prvého stupňa preto v zmysle § 220
O.s.p. zmenil a priznal žalobcovi úrok z omeškania vo výške 10% od nasledujúceho dňa
po právoplatnosti rozsudku o vyslovení neplatnosti skončenia pracovného pomeru, t.j.
od 29. apríla 2004, osobitne zo sumy 2.361,68 eur do 16. júla 2004 a zo sumy 19.586,93 eur
do 13. marca 2007 a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Výrok rozsudku súdu prvého
stupňa o trovách konania potvrdil, pričom o trovách odvolacieho konania rozhodol
s poukazom na ustanovenie § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal včas dovolanie žalobca. Navrhol
rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Uviedol, že rozhodnutie
odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, keď odvolací dospel
k nesprávnemu záveru, že náhrada mzdy vyplývajúca z ustanovenia § 61 ods. 1 Zákonníka
práce je splatná až právoplatnosťou rozhodnutia o vyslovení neplatnosti skončenia
pracovného pomeru. Bol toho názoru, že ak súd určil neplatnosť skončenia pracovného
pomeru a zamestnanec má priznanú náhradu mzdy za obdobie, keď mu zamestnávateľ
neumožnil výkon práce, omeškanie začína momentom, keď mali byť zamestnancovi
predmetné sumy vyplatené. To znamená, že úrok z omeškania mu prináleží za obdobie
počnúc výplatným termínom mzdy za ten-ktorý mesiac až do jej skutočného zaplatenia.
Poukázal na to, že takýto výklad je súladný aj s právne záväznými aktmi Európskej únie
uverejnené v jej Úradnom vestníku. Odvolací súd teda posúdil moment vzniku omeškania
zamestnávateľa s plnením náhrady mzdy vyplývajúcej z ustanovenia § 61 ods. 1 Zákonníka
práce nielen v rozpore so zákonom, ale aj s právne záväznými aktmi Európskych
spoločenstiev.
Žalovaný svoje právo vyjadriť sa k dovolaniu nevyužil.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods.1 O.s.p.), po zistení, že
dovolanie podal účastník konania proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným
prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania preskúmal
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu v rozsahu podľa § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel
k záveru, že dovolanie žalobcu je dôvodné.
Odvolací súd založil svoje rozhodnutie na právnom názore, podľa ktorého splatnosť
náhrady mzdy priznanej zamestnancovi v dôsledku neplatného skončenia pracovného pomeru
(§ 61 ods. 1 Zákonníka práce), nastáva až právoplatnosťou rozsudku o vyslovení neplatnosti
skončenia pracovného pomeru, a teda až nasledujúci deň po právoplatnosti tohto rozsudku
dochádza k omeškaniu zamestnávateľa so splnením tohto peňažného nároku.
Podľa dovolacieho súdu, tento právny názor, ktorého správnosť žalobca v dovolaní
napáda, nie je správny.
Keďže nárok na náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru mal
žalobcovi vzniknúť 1. októbra 1999, krajský súd správne vec (otázku omeškania žalovaného)
posudzoval podľa zákona č. 65/1965 Zb. – Zákonníka práce.
Podľa § 61 ods. 1 Zákonníka práce ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú
výpoveď alebo ak s ním neplatne zrušil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe
a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával, jeho
pracovný pomer trvá i naďalej a zamestnávateľ je povinný poskytnúť mu náhradu mzdy. Táto
náhrada patrí zamestnancovi vo výške priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil
zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do doby, keď mu zamestnávateľ
umožní pokračovať v práci alebo keď dôjde k platnému skončeniu pracovného pomeru.
Podľa § 119 ods. 1 veta prvá Zákonníka práce mzda a náhrada mzdy je splatná pozadu
za mesačné obdobie, pokiaľ v podnikovej kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve
nebolo dohodnuté iné obdobie, a to v najbližšom výplatnom termíne po uplynutí obdobia,
za ktoré sa poskytuje.
Podľa § 256 ods. 1 Zákonníka práce účastník, ktorý včas a riadne neuspokojí nárok
druhého účastníka, je v omeškaní.
Podľa § 256 ods. 2 veta prvá Zákonníka práce účastník, ktorého peňažný nárok nebol
včas a riadne uspokojený, môže požadovať úroky z omeškania vo výške ustanovenej
pre občianskoprávne vzťahy.
Predpokladom vzniku práva na náhradu mzdy v zmysle citovaného ustanovenia § 61
ods. 1 Zákonníka práce je neplatné skončenie pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým
zrušením alebo v skúšobnej dobe a oznámenie zamestnanca, že trvá na ďalšom zamestnávaní.
Právo na náhradu mzdy pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru môže preto vzniknúť
najskôr odo dňa, keď zamestnanec oznámi zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby bol ďalej
zamestnávaný. Pri náhrade mzdy ide nepochybne o uspokojenie peňažného nároku, ktorý
zaniká splnením, pričom účastník je povinný nárok druhého účastníka uspokojiť včas
a riadne. K omeškaniu zamestnávateľa s plnením nároku na náhradu mzdy dochádza aj
v tomto prípade vtedy, ak nárok včas a riadne nesplní. Omeškanie nastáva uplynutím času
určeného na plnenie, t.j. ak zamestnávateľ neposkytne plnenie zamestnancovi najneskôr
v posledný deň splatnosti nároku. Čas splnenia môže byť predovšetkým dohodnutý
účastníkmi; môže však byť ustanovený aj právnym predpisom. Z ustanovenia § 119 ods. 1
Zákonníka práce vyplýva, že náhrada mzdy je rovnako ako mzda splatná pozadu za mesačné
obdobie (pokiaľ v podnikovej kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve nebolo
dohodnuté iné obdobie), a to v najbližšom výplatnom termíne po uplynutí obdobia, za ktoré
sa poskytuje. K omeškaniu na strane zamestnávateľa s plnením náhrady mzdy pri neplatnom
rozviazaní pracovného pomeru dochádza preto u jednotlivých náhrad miezd spravidla za ten
ktorý mesiac podľa toho, kedy u nich nastala splatnosť a nie až právoplatnosťou rozsudku
o vyslovení neplatnosti skončenia pracovného pomeru, ako to nesprávne ustálil odvolací súd.
Samotným právoplatným rozhodnutím o určení neplatnosti právneho úkonu, ktorým mal byť
skončený pracovný pomer, totiž právo na náhradu mzdy ako hmotnoprávny nárok vyplývajúci
z ustanovenia § 61 ods. 1 Zákonníka práce nevzniká. Týmto deklaratórnym rozhodnutím sa
len rieši otázka platnosti skončenia pracovného pomeru, ktorá v konaní o zaplatenie náhrady
mzdy nemôže byť riešená ako predbežná vzhľadom na dôsledky vyplývajúce z § 64
Zákonníka práce. Pokiaľ by v lehote uvedenej v tomto ustanovení nebola podaná žaloba
o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, platila by fikcia, že pracovný pomer
skončil platne, aj keby išlo o neplatný rozväzovací úkon. Aj keď teda pre rozhodnutie súdu
o priznaní nároku na náhradu mzdy podľa § 61 ods. 1 Zákonníka práce je potrebné, aby
otázka platnosti bola vyriešená v samostatnom konaní na základe žaloby podanej podľa § 64
Zákonníka práce, omeškanie zamestnávateľa s plnením tohto nároku nastáva márnym
uplynutím termínu splatnosti náhrady mzdy.
Na základe vyššie uvedeného možno uzavrieť, že ak odvolací súd dospel k záveru, že
splatnosť náhrady mzdy priznanej zamestnancovi v dôsledku neplatného skončenia
pracovného pomeru (§ 61 ods. 1 Zákonníka práce), nastáva až právoplatnosťou rozsudku
o vyslovení neplatnosti skončenia pracovného pomeru, je jeho právne posúdenie veci
nesprávne. Dovolací dôvod vychádzajúci z ustanovenia § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. bol
žalobcom uplatnený opodstatnene. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozsudok
odvolacieho súdu podľa § 243b ods. 1 O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b
ods. 2 O.s.p.); právny názor dovolacieho súdu v tomto rozhodnutí vyslovený je pre odvolací
súd záväzný (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania a tiež
dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 veta tretia O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. apríla 2012
JUDr. Ladislav Górász, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová