Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 143 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (165)6f3/369128.70837c.pdf
PDF · 132.61 KB
No categories available
1Cdo/116/2008
Najvyšší súd 1 Cdo 116/2008
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu I., bývajúceho v K.,
zastúpeného JUDr. T., advokátom so sídlom v K., proti žalovanému M. a.s., so sídlom v K.,
zastúpenému JUDr. J., advokátom so sídlom v K., o náhradu mzdy z neplatného
rozviazania pracovného pomeru s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Košice II
pod sp. zn. 14 C 82/2003, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach
z 19. júna 2008 sp. zn. 1 Co 20/2008, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 19. júna
2008 sp. zn. 1 Co 20/2008 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Košice II (súd prvého stupňa), ktorý po právoplatnosti rozhodnutia
o neplatnom okamžitom zrušení pracovného pomeru žalobcu listom žalovaného
z 3. septembra 1999 (o tejto neplatnosti bolo rozhodnuté rozsudkom súdu prvého stupňa
z 25. októbra 2001 č.k. 14 C 1517/99-117, právoplatným 16. mája 2003) rozhodoval
o vylúčenom nároku na náhradu mzdy z tohto neplatného rozviazania pracovného pomeru,
rozsudkom z 13. novembra 2007 č.k. 14 C 82/2003-301 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobcovi 606 394 Sk brutto s 13 % úrokom z omeškania od 1. júla 2003 do zaplatenia, všetko
do 15 dní od právoplatnosti rozsudku; v prevyšujúcej časti uplatneného nároku konanie
zastavil (z dôvodu späťvzatia žaloby v tejto časti). Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť na
účet súdu prvého stupňa súdny poplatok 24 752 Sk a náhradu trov konania štátu 11 415 Sk do
troch dní od právoplatnosti rozsudku. Účastníkom náhradu trov konania nepriznal.
V odôvodnení rozsudku uviedol, že náhradu mzdy priznal za obdobie od 11. septembra 1999
do 16. mája 2003 vrátane, t.j. od oznámenia žalobcu žalovanému, že okamžité zrušenie
pracovného pomeru považuje za neplatné a trvá na ďalšom zamestnávaní, do právoplatnosti
rozsudku Krajského súdu v Košiciach, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa
o vyslovení neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru. Ohľadom priznania úroku
z omeškania vychádzal z toho, že mzda a náhrada mzdy sú splatné pozadu za mesačné
obdobie (teda že žalovaný bol s výplatou náhrady mzdy v omeškaní). Žalobca sa avšak
nedomáhal zaplatenia úroku z omeškania z jednotlivých mesačných náhrad mzdy, ako na to
mal nárok, ale až z celkovej mu priznanej náhrady mzdy od 1. júla 2003, preto žalobe s takto
požadovaným príslušenstvom (úrokom) vyhovel, poukážuc na § 256 ods. 1 Zákonníka práce
(zák. č. 65/1965 Zb.) a na § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z.
Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací na odvolanie žalovaného smerujúce iba do
časti týkajúcej sa priznania úrokov z omeškania rozsudkom z 19. júna 2008 sp. zn.
1 Co 20/2008 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti o príslušenstve
prisúdenej pohľadávky tak, že žalobu o zaplatenie úrokov z omeškania zamietol. Žalobcovi
uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy odvolacieho konania 8 820 Sk na účet právneho
zástupcu žalovaného do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Podľa odvolacieho súdu na
splatnosť náhrady mzdy podľa § 61 Zákonníka práce sa nevzťahuje ustanovenie § 119 ods. 1
Zákonníka práce a tomu zodpovedajúci článok z kolektívnej zmluvy s tým, že náhrada mzdy
z neplatného rozviazania pracovného pomeru predstavuje osobitný druh náhrady mzdy a že
táto náhrada mzdy nie je splatná mesačne, ale len ako celok. Výška tejto náhrady mzdy závisí
od rozhodnutia súdu, ktorý môže na žiadosť žiadateľa zohľadniť konkrétne okolnosti prípadu
a náhradu mzdy znížiť, prípadne nepriznať (§ 61 ods. 2 Zákonníka práce); preto ani splatnosť
takejto náhrady mzdy nemôže nastať skôr, ako o nej súd rozhodol. Z uvedeného vyvodil, že
žalobcovi nárok na úroky z omeškania nevznikol.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie. Navrhol, aby
dovolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.
Prípustnosť dovolania vyvodzoval z § 238 ods. 1 O.s.p. a za dôvod dovolania označil
nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Uviedol, že odvolací súd
považoval za spor rozhodujúcu otázku posúdenie povahy náhrady mzdy prisudzovanej podľa
§ 61 Zákonníka práce, ktorú náhradu mzdy odlíšil od iných druhov náhrad mzdy, pre ktoré je
charakteristické ich poskytovanie pre zákonnú prekážku nevykonávania práce. Tento rozdiel
však nemôže viesť k zjavnej diskriminácii takto oprávneného vo vzťahu k oprávneným na
peňažné plnenie z iných dôvodov. Nejestvuje na to legislatívny dôvod a ustanovenie § 256
ods. 2 Zákonníka práce je neobíditeľné. Moderačné oprávnenie súdu podľa § 61 ods. 2
Zákonníka práce, ktoré sa netýka obdobia šiestich mesiacov, na tom nič nemení. Napriek
zaužívanému klasifikovaniu náhrady mzdy podľa § 61 Zákonníka práce ako „satisfakcie“ na
jednej a „sankcie“ na druhej strane, ide o klasifikáciu sekundárnu, viac etickú ako
hmotnoprávnu. Hmotnoprávne tu ide o ekvivalent znemožneného výkonu práce, za ktorý
mzda prislúcha, a sankciou za nevyplatenie je úrok. Ak by jestvovali podmienky uplatnenia
moderačného oprávnenia súdu a nárok by nebol priznaný, o úroku netreba uvažovať.
Rozsudok priznávajúci náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru je však
rozhodnutím deklaratórnym. Doba po 1. júli 2003 do zaplatenia (január 2008) do zákonnej
doby úročenia „riadne a včas neuspokojeného nároku“ patrí.
Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu navrhol potvrdiť rozsudok odvolacieho súdu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie je prípustné podľa § 238 ods. 1 O.s.p. a podal ho včas účastník konania (§ 240
ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), preskúmal bez nariadenia
pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ako
i konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, že tento rozsudok je treba zrušiť a vec
vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1, 2 O.s.p.).
V danej právnej veci je splnená podmienka prípustnosti dovolania, keďže dovolanie
žalobcu smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého
stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.).
Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.) skúmať vždy, či
napadnuté rozhodnutie nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád
uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa Najvyšší súd Slovenskej republiky najprv otázkou, či
konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/
O.s.p. (t.j., či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti
účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého
účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad
nepodania návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia
možnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad rozhodovania vylúčeným sudcom či
súdom nesprávne obsadeným). V dovolaní nebola namietaná existencia niektorej z vád
uvedených v § 237 O.s.p. a žiadna z nich nebola v dovolacom konaní zistená.
Dovolanie ako dovolací dôvod uvádza, že rozsudok odvolacieho súdu spočíva na
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), a to v spojitosti
s rozhodnutím odvolacieho súdu o úrokoch z omeškania ako príslušenstve priznanej náhrady
mzdy (zaujatým názorom, že náhrada mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru nie
je splatná mesačne, ale len ako celok a že splatnosť takejto náhrady mzdy nemôže nastať skôr,
než o nej súd rozhodol). Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd
nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne
ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne
závery.
Podľa § 61 ods. 1 zák. č. 65/1965 Zb. v znení neskorších predpisov, účinného do
31. marca 2002 (ďalej len „Zák. práce“), ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú
výpoveď alebo ak s ním neplatne zrušil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe
a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával, jeho
pracovný pomer trvá i naďalej a zamestnávateľ je povinný poskytnúť mu náhradu mzdy. Táto
náhrada mzdy patrí zamestnancovi vo výške priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil
zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do doby, keď mu zamestnávateľ
umožní pokračovať v práci alebo keď dôjde k platnému skončeniu pracovného pomeru.
Podľa § 119 ods. 1 prvá veta Zák. práce mzda a náhrada mzdy je splatná pozadu za
mesačné obdobie, pokiaľ v podnikovej kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve nebolo
dohodnuté iné obdobie, a to v najbližšom výplatnom termíne po uplynutí obdobia, za ktoré sa
poskytuje.
Podľa § 256 ods. 1 Zák. práce účastník, ktorý včas a riadne neuspokojí nárok druhého
účastníka, je v omeškaní.
Podľa zák. č. 311/2001 Z.z., účinného od 1. apríla 2002 (ďalej len „ZP“), patrí
zamestnancovi pri neplatnom skončení pracovného pomeru náhrada mzdy (porovnaj § 79).
Podľa § 129 ods. 1 ZP mzda je splatná pozadu za mesačné obdobie, a to najneskôr do
konca nasledujúceho kalendárneho mesiaca, ak sa v kolektívnej zmluve alebo v pracovnej
zmluve nedohodlo inak. Toto ustanovenie o splatnosti mzdy sa podľa § 132 ZP vzťahuje
rovnako aj na náhradu mzdy.
Zamestnanec, ktorý sa domáha na súde určenia, že rozviazanie pracovného pomeru je
neplatné, môže v žalobe zároveň (súčasne) uplatniť aj nárok na náhradu mzdy z neplatného
rozviazania pracovného pomeru (porovnaj napr. R 36/1979). Prisúdenie tohto nároku však nie
je možné skôr, než súd rozhodol o neplatnosti rozviazania pracovného pomeru (uvedené
rozhodnutie o neplatnosti rozviazania pracovného pomeru predstavuje nevyhnutnú
podmienku, bez splnenia ktorej nie je možné rozhodnúť o nároku na náhradu mzdy). Súd
v takom prípade spravidla rozhodne v rozsudku nielen o určení neplatnosti rozviazania
pracovného pomeru, ale aj o uplatnenej náhrade mzdy (od výroku o neplatnosti rozviazania
pracovného pomeru je výrok o náhrade mzdy závislý, porovnaj R 1/1975). Ak je to účelné,
môže súd najskôr rozhodnúť o neplatnosti rozviazania pracovného pomeru a následne (po
právoplatnosti takéhoto rozhodnutia) rozhodnúť o nároku na náhradu mzdy (porovnaj § 152
ods. 2 druhá veta O.s.p.). Nárok na náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného
pomeru môže však zamestnanec uplatniť nielen súčasne so žalobou o neplatnosť rozviazania
pracovného pomeru, ale aj neskôr – s rizikom prípadného úspešného namietania premlčania
takéhoto nároku žalovaným (porovnaj dôvody v R 8/2003). Pre tento hroziaci nepriaznivý
dôsledok pre žalobcu (porovnaj § 262 ods. 1 prvá veta Zák. práce) sa neodporúča neuvážene
dlho vyčkávať s uplatnením tohto peňažného nároku na súde, napr. až dovtedy, kým bude
právoplatne rozhodnuté o žalobe o určení neplatnosti rozviazania pracovného pomeru.
Možnosť uplatnenia tohto nároku nijako teda neobmedzuje skutočnosť, že v tom čase ešte
o žalobe o určenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru nie je rozhodnuté.
Odvolací súd v rozpore s citovanou zákonnou úpravou o mesačnej splatnosti náhrady
mzdy – „pozadu za mesačné obdobie“ (zhodnej ako u mzdy) dospel k záveru, že náhrada
mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru nie je takto splatná, ale je splatná ako
celok a že splatnosť tejto náhrady mzdy nemôže nastať skôr, než o nej rozhodol súd. Pre
náhradu mzdy (bez rozlišovania, či ide o náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného
pomeru alebo o inú náhradu mzdy) – ako to vyplýva zo zákonnej úpravy – je ale stanovená
uvedená mesačná splatnosť, rovnako ako u mzdy. To, že súd náhradu mzdy z neplatného
rozviazania pracovného pomeru môže prisúdiť iba za podmienky, že tento nárok vznikol -
odo dňa, keď zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho ďalej
zamestnával, a za stavu, že už rozhodol (hoci aj v tom istom - jednom - rozsudku)
o neplatnosti rozviazania pracovného pomeru, ako už bolo napísané v predošlom texte tohto
odôvodnenia, neznamená, že súd tu určuje splatnosť náhrady mzdy. Aby súd mohol
rozhodnutím určovať splatnosť tejto náhrady mzdy, musela by k tomu jestvovať konkrétna
hmotnoprávna úprava; takáto úprava však nejestvuje. To, že splatnosť náhrady mzdy
z neplatného rozviazania pracovného pomeru sa neurčuje súdnym rozhodnutím, má zásadný
právny rozmer, súd ako štátny orgán so zreteľom na článok 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky môže konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý
ustanoví zákon.
Splatnosť tejto náhrady mzdy stanovenej právnym predpisom (v Zákonníku práce, ak
sa v kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve nedohodlo inak) si nemožno zamieňať
s oprávnením súdu podmieneným žiadosťou zamestnávateľa (žalovaného), kedy môže znížiť,
resp. nepriznať náhradu mzdy od času vymedzeného v § 61 ods. 2 Zákonníka práce z roku
1965, resp. v § 79 ods. 2 Zákonníka práce z roku 2001. Rozsudok p r i z n á v a j ú c i
náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru má povahu deklaratórneho
rozsudku, t.j. iba potvrdzuje už jestvujúce hmotné práva a povinnosti [priznaním náhrady
mzdy sa nekonštituuje žiadny nový právny stav, ale hmotnoprávnemu vzťahu sa iba
(procesne) dodáva kvalita vykonateľného práva]. Len ako upozornenie na terminologickú
odlišnosť dáva dovolací súd do pozornosti, že zák. č. 65/1965 Zb. hovorí o nároku
z neplatného rozviazania pracovného pomeru a zák. č. 311/2001 Z.z. o nároku z neplatného
skončenia pracovného pomeru.
Povinnosť zamestnávateľa poskytnúť zamestnancovi náhradu mzdy z neplatného
rozviazania (skončenia) pracovného pomeru - a s tým súvisiaca splatnosť tejto náhrady - teda
nevzniká až súdnym rozhodnutím, ale vyplýva z citovaných ustanovení hmotného práva.
Nevyplatenie náhrady mzdy v lehote splatnosti má za následok omeškanie
s možnosťou požadovať úroky z omeškania vo výške ustanovenej pre občianskoprávne
vzťahy. Zákonník práce z roku 1965 (zák. č. 65/1965 Zb. v znení neskorších predpisov) túto
možnosť jednoznačne vyjadril vo svojom § 256 ods. 2 prvá veta tak, že účastník, ktorého
peňažný nárok nebol včas a riadne uspokojený, môže požadovať úroky z omeškania vo výške
ustanovenej pre občianskoprávne vzťahy. Keďže terajší Zákonník práce (zák. č. 311/2001
Z.z.) a ani iný pracovnoprávny predpis nepodáva úpravu o úroku z omeškania, treba
postupovať i v takomto prípade podľa občianskoprávnych predpisov. Pri omeškaní s náhradou
mzdy z neplatného rozviazania (skončenia) pracovného pomeru platí preto výška úrokov
z omeškania určená nariadením vlády č. 87/1995 Z.z. pre omeškanie s plnením peňažného
dlhu (nariadenie v § 3 a § 4 je vykonávacím predpisom k § 517 ods. 2 Občianskeho
zákonníka).
Úrok z omeškania je vo svojej podstate majetkovou sankciou. Má veriteľa
(zamestnanca) odškodniť za to, že nemohol použiť dlhovanú istinu náhrady mzdy, úžitky
ktorej na druhej strane mohol za čas meškania poberať dlžník (zamestnávateľ). Pri
rozhodovaní o priznaní úroku z omeškania nie je rozhodujúce, či žalovaný omeškanie zavinil,
resp. dôvod omeškania; na vznik nároku na úrok z omeškania stačí, že zákonom stanovená
lehota plnenia uplynula.
Podľa § 251 ods. 1 ZP ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj pracovnoprávne
vzťahy, ktoré vznikli pred 1. aprílom 2002, ak nie je ďalej ustanovené inak. Nároky, ktoré
z nich vznikli, a právne úkony urobené pred 1. aprílom 2002 sa posudzujú podľa doterajších
predpisov.
Citované ustanovenie vyjadrujú vzťah novej právnej úpravy k skôr založeným
právnym vzťahom. Právna úprava vychádza z tzv. nepravej spätnej pôsobnosti, ktorá
zabezpečuje ochranu už nadobudnutých práv podľa skoršieho (doterajšieho) predpisu.
V prípade tejto spätnej pôsobnosti sa nároky z pracovnoprávnych vzťahov, ktoré (nároky)
vznikli v minulosti (pred 1. aprílom 2002, t.j. za účinnosti skoršieho právneho predpisu),
spravujú skorším právnym predpisom. Nároky, ktoré dovtedy nevznikli (vznikli až po
účinnosti nového predpisu), sa už posudzujú podľa nového právneho predpisu - aplikuje sa
zák. č. 311/2001 Z.z., aj keď (hoci) ide o následky vyplývajúce zo situácie spred účinnosti
predchádzajúcej právnej úpravy.
Nárok na úroky z omeškania od 1. júla 2003, ktoré požadoval žalobca, ako nárok
z pracovnoprávneho vzťahu nemohol vzniknúť pred 1. aprílom 2002, preto uvedený nárok
nemožno posudzovať podľa zák. č. 65/1965 Zb.
Z uvedeného vyplýva, že odvolací súd zaujal nesprávny právny názor, že k omeškaniu
žalovaného s jeho plnením náhrady mzdy žalobcovi nedošlo, a preto žalobcovi úroky
z omeškania nepatria. Nevzal pri svojom rozhodovaní zreteľ na to, že čas, dokedy má
žalovaný splniť predmetný peňažný dlh, je stanovený právnym predpisom (Zákonníkom
práce), nie určený rozhodnutím súdu. Opodstatnene sa preto v dovolaní namietalo nesprávne
právne posúdenie veci (nároku žalobcu na úroky z omeškania v spojitosti s plnením náhrady
mzdy) odvolacím súdom. Nakoľko odvolací súd pri posudzovaní omeškania žalovaného
s plnením náhrady mzdy žalobcovi riešil nárok žalobcu v rozpore s hmotným právom,
nezostalo dovolaciemu súdu, než rozsudok odvolacieho súdu uznesením zrušiť a vec mu
vrátiť na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1, 2, 4 O.s.p.). Právny záver vyslovený dovolacím
súdom v tomto rozhodnutí je pre odvolací súd v ďalšom konaní záväzný (§ 243d ods. 1
O.s.p.).
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania
a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 17. decembra 2009
JUDr. Jana B a j á n k o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková