Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Cdo/116/2008

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu I., bývajúceho v K.,

zastúpeného JUDr. T., advokátom so sídlom v K., proti žalovanému M. a.s., so sídlom v K.,

zastúpenému JUDr. J., advokátom so sídlom v K., o náhradu mzdy z neplatného

rozviazania pracovného pomeru s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Košice II

pod sp. zn. , o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach

z 19. júna 2008 sp. zn. , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 19. júna

2008 sp. zn. z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Košice II (súd prvého stupňa), ktorý po právoplatnosti rozhodnutia

o neplatnom okamžitom zrušení pracovného pomeru žalobcu listom žalovaného

z 3. septembra 1999 (o tejto neplatnosti bolo rozhodnuté rozsudkom súdu prvého stupňa

z 25. októbra 2001 č.k. -117, právoplatným 16. mája 2003) rozhodoval

o vylúčenom nároku na náhradu mzdy z tohto neplatného rozviazania pracovného pomeru,

rozsudkom z 13. novembra 2007 č.k. -301 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť

žalobcovi 606 394 Sk brutto s 13 % úrokom z omeškania od 1. júla 2003 do zaplatenia, všetko

do 15 dní od právoplatnosti rozsudku; v prevyšujúcej časti uplatneného nároku konanie

zastavil (z dôvodu späťvzatia žaloby v tejto časti). Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť na

účet súdu prvého stupňa súdny poplatok 24 752 Sk a náhradu trov konania štátu 11 415 Sk do

troch dní od právoplatnosti rozsudku. Účastníkom náhradu trov konania nepriznal.

V odôvodnení rozsudku uviedol, že náhradu mzdy priznal za obdobie od 11. septembra 1999

do 16. mája 2003 vrátane, t.j. od oznámenia žalobcu žalovanému, že okamžité zrušenie

pracovného pomeru považuje za neplatné a trvá na ďalšom zamestnávaní, do právoplatnosti

rozsudku Krajského súdu v Košiciach, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa

o vyslovení neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru. Ohľadom priznania úroku

z omeškania vychádzal z toho, že mzda a náhrada mzdy sú splatné pozadu za mesačné

obdobie (teda že žalovaný bol s výplatou náhrady mzdy v omeškaní). Žalobca sa avšak

nedomáhal zaplatenia úroku z omeškania z jednotlivých mesačných náhrad mzdy, ako na to

mal nárok, ale až z celkovej mu priznanej náhrady mzdy od 1. júla 2003, preto žalobe s takto

požadovaným príslušenstvom (úrokom) vyhovel, poukážuc na

() a na nariadenia vlády č.

Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací na odvolanie žalovaného smerujúce iba do

časti týkajúcej sa priznania úrokov z omeškania rozsudkom z 19. júna 2008 sp. zn.

zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti o príslušenstve

prisúdenej pohľadávky tak, že žalobu o zaplatenie úrokov z omeškania zamietol. Žalobcovi

uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy odvolacieho konania 8 820 Sk na účet právneho

zástupcu žalovaného do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Podľa odvolacieho súdu na

splatnosť náhrady mzdy podľa sa nevzťahuje ustanovenie

a tomu zodpovedajúci článok z kolektívnej zmluvy s tým, že náhrada mzdy

z neplatného rozviazania pracovného pomeru predstavuje osobitný druh náhrady mzdy a že

táto náhrada mzdy nie je splatná mesačne, ale len ako celok. Výška tejto náhrady mzdy závisí

od rozhodnutia súdu, ktorý môže na žiadosť žiadateľa zohľadniť konkrétne okolnosti prípadu

a náhradu mzdy znížiť, prípadne nepriznať ( ); preto ani splatnosť

takejto náhrady mzdy nemôže nastať skôr, ako o nej súd rozhodol. Z uvedeného vyvodil, že

žalobcovi nárok na úroky z omeškania nevznikol.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie. Navrhol, aby

dovolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

Prípustnosť dovolania vyvodzoval z a za dôvod dovolania označil

nesprávne právne posúdenie veci ( ). Uviedol, že odvolací súd

považoval za spor rozhodujúcu otázku posúdenie povahy náhrady mzdy prisudzovanej podľa

, ktorú náhradu mzdy odlíšil od iných druhov náhrad mzdy, pre ktoré je

charakteristické ich poskytovanie pre zákonnú prekážku nevykonávania práce. Tento rozdiel

však nemôže viesť k zjavnej diskriminácii takto oprávneného vo vzťahu k oprávneným na

peňažné plnenie z iných dôvodov. Nejestvuje na to legislatívny dôvod a ustanovenie § 256

ods. 2 je neobíditeľné. Moderačné oprávnenie súdu podľa

, ktoré sa netýka obdobia šiestich mesiacov, na tom nič nemení. Napriek

zaužívanému klasifikovaniu náhrady mzdy podľa ako „satisfakcie“ na

jednej a „sankcie“ na druhej strane, ide o klasifikáciu sekundárnu, viac etickú ako

hmotnoprávnu. Hmotnoprávne tu ide o ekvivalent znemožneného výkonu práce, za ktorý

mzda prislúcha, a sankciou za nevyplatenie je úrok. Ak by jestvovali podmienky uplatnenia

moderačného oprávnenia súdu a nárok by nebol priznaný, o úroku netreba uvažovať.

Rozsudok priznávajúci náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru je však

rozhodnutím deklaratórnym. Doba po 1. júli 2003 do zaplatenia (január 2008) do zákonnej

doby úročenia „riadne a včas neuspokojeného nároku“ patrí.

Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu navrhol potvrdiť rozsudok odvolacieho súdu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie je prípustné podľa a podal ho včas účastník konania (

ods. 1 ), zastúpený advokátom ( ), preskúmal bez nariadenia

pojednávania ( ) dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ako

i konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, že tento rozsudok je treba zrušiť a vec

vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie (, ).

V danej právnej veci je splnená podmienka prípustnosti dovolania, keďže dovolanie

žalobcu smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého

stupňa vo veci samej ( ).

Vzhľadom na zákonnú povinnosť ( druhá veta ) skúmať vždy, či

napadnuté rozhodnutie nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád

uvedených v , zaoberal sa Najvyšší súd Slovenskej republiky najprv otázkou, či

konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/

(t.j., či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti

účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého

účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad

nepodania návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia

možnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad rozhodovania vylúčeným sudcom či

súdom nesprávne obsadeným). V dovolaní nebola namietaná existencia niektorej z vád

uvedených v a žiadna z nich nebola v dovolacom konaní zistená.

Dovolanie ako dovolací dôvod uvádza, že rozsudok odvolacieho súdu spočíva na

nesprávnom právnom posúdení veci ( ), a to v spojitosti

s rozhodnutím odvolacieho súdu o úrokoch z omeškania ako príslušenstve priznanej náhrady

mzdy (zaujatým názorom, že náhrada mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru nie

je splatná mesačne, ale len ako celok a že splatnosť takejto náhrady mzdy nemôže nastať skôr,

než o nej súd rozhodol). Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii

práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd

nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne

ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne

závery.

Podľa v znení neskorších predpisov, účinného do

31. marca 2002 (ďalej len „Zák. práce“), ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú

výpoveď alebo ak s ním neplatne zrušil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe

a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával, jeho

pracovný pomer trvá i naďalej a zamestnávateľ je povinný poskytnúť mu náhradu mzdy. Táto

náhrada mzdy patrí zamestnancovi vo výške priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil

zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do doby, keď mu zamestnávateľ

umožní pokračovať v práci alebo keď dôjde k platnému skončeniu pracovného pomeru.

Podľa § 119 ods. 1 prvá veta Zák. práce mzda a náhrada mzdy je splatná pozadu za

mesačné obdobie, pokiaľ v podnikovej kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve nebolo

dohodnuté iné obdobie, a to v najbližšom výplatnom termíne po uplynutí obdobia, za ktoré sa

poskytuje.

Podľa § 256 ods. 1 Zák. práce účastník, ktorý včas a riadne neuspokojí nárok druhého

účastníka, je v omeškaní.

Podľa , účinného od 1. apríla 2002 (ďalej len „ZP“), patrí

zamestnancovi pri neplatnom skončení pracovného pomeru náhrada mzdy (porovnaj § 79).

Podľa mzda je splatná pozadu za mesačné obdobie, a to najneskôr do

konca nasledujúceho kalendárneho mesiaca, ak sa v kolektívnej zmluve alebo v pracovnej

zmluve nedohodlo inak. Toto ustanovenie o splatnosti mzdy sa podľa vzťahuje

rovnako aj na náhradu mzdy.

Zamestnanec, ktorý sa domáha na súde určenia, že rozviazanie pracovného pomeru je

neplatné, môže v žalobe zároveň (súčasne) uplatniť aj nárok na náhradu mzdy z neplatného

rozviazania pracovného pomeru (porovnaj napr. R 36/1979). Prisúdenie tohto nároku však nie

je možné skôr, než súd rozhodol o neplatnosti rozviazania pracovného pomeru (uvedené

rozhodnutie o neplatnosti rozviazania pracovného pomeru predstavuje nevyhnutnú

podmienku, bez splnenia ktorej nie je možné rozhodnúť o nároku na náhradu mzdy). Súd

v takom prípade spravidla rozhodne v rozsudku nielen o určení neplatnosti rozviazania

pracovného pomeru, ale aj o uplatnenej náhrade mzdy (od výroku o neplatnosti rozviazania

pracovného pomeru je výrok o náhrade mzdy závislý, porovnaj R 1/1975). Ak je to účelné,

môže súd najskôr rozhodnúť o neplatnosti rozviazania pracovného pomeru a následne (po

právoplatnosti takéhoto rozhodnutia) rozhodnúť o nároku na náhradu mzdy (porovnaj § 152

ods. 2 druhá veta ). Nárok na náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného

pomeru môže však zamestnanec uplatniť nielen súčasne so žalobou o neplatnosť rozviazania

pracovného pomeru, ale aj neskôr – s rizikom prípadného úspešného namietania premlčania

takéhoto nároku žalovaným (porovnaj dôvody v R 8/2003). Pre tento hroziaci nepriaznivý

dôsledok pre žalobcu (porovnaj § 262 ods. 1 prvá veta Zák. práce) sa neodporúča neuvážene

dlho vyčkávať s uplatnením tohto peňažného nároku na súde, napr. až dovtedy, kým bude

právoplatne rozhodnuté o žalobe o určení neplatnosti rozviazania pracovného pomeru.

Možnosť uplatnenia tohto nároku nijako teda neobmedzuje skutočnosť, že v tom čase ešte

o žalobe o určenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru nie je rozhodnuté.

Odvolací súd v rozpore s citovanou zákonnou úpravou o mesačnej splatnosti náhrady

mzdy – „pozadu za mesačné obdobie“ (zhodnej ako u mzdy) dospel k záveru, že náhrada

mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru nie je takto splatná, ale je splatná ako

celok a že splatnosť tejto náhrady mzdy nemôže nastať skôr, než o nej rozhodol súd. Pre

náhradu mzdy (bez rozlišovania, či ide o náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného

pomeru alebo o inú náhradu mzdy) – ako to vyplýva zo zákonnej úpravy – je ale stanovená

uvedená mesačná splatnosť, rovnako ako u mzdy. To, že súd náhradu mzdy z neplatného

rozviazania pracovného pomeru môže prisúdiť iba za podmienky, že tento nárok vznikol -

odo dňa, keď zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho ďalej

zamestnával, a za stavu, že už rozhodol (hoci aj v tom istom - jednom - rozsudku)

o neplatnosti rozviazania pracovného pomeru, ako už bolo napísané v predošlom texte tohto

odôvodnenia, neznamená, že súd tu určuje splatnosť náhrady mzdy. Aby súd mohol

rozhodnutím určovať splatnosť tejto náhrady mzdy, musela by k tomu jestvovať konkrétna

hmotnoprávna úprava; takáto úprava však nejestvuje. To, že splatnosť náhrady mzdy

z neplatného rozviazania pracovného pomeru sa neurčuje súdnym rozhodnutím, má zásadný

právny rozmer, súd ako štátny orgán so zreteľom na Slovenskej

republiky môže konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý

ustanoví zákon.

Splatnosť tejto náhrady mzdy stanovenej právnym predpisom (v , ak

sa v kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve nedohodlo inak) si nemožno zamieňať

s oprávnením súdu podmieneným žiadosťou zamestnávateľa (žalovaného), kedy môže znížiť,

resp. nepriznať náhradu mzdy od času vymedzeného v z roku

1965, resp. v z roku 2001. Rozsudok p r i z n á v a j ú c i

náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru má povahu deklaratórneho

rozsudku, t.j. iba potvrdzuje už jestvujúce hmotné práva a povinnosti [priznaním náhrady

mzdy sa nekonštituuje žiadny nový právny stav, ale hmotnoprávnemu vzťahu sa iba

(procesne) dodáva kvalita vykonateľného práva]. Len ako upozornenie na terminologickú

odlišnosť dáva dovolací súd do pozornosti, že hovorí o nároku

z neplatného rozviazania pracovného pomeru a o nároku z neplatného

skončenia pracovného pomeru.

Povinnosť zamestnávateľa poskytnúť zamestnancovi náhradu mzdy z neplatného

rozviazania (skončenia) pracovného pomeru - a s tým súvisiaca splatnosť tejto náhrady - teda

nevzniká až súdnym rozhodnutím, ale vyplýva z citovaných ustanovení hmotného práva.

Nevyplatenie náhrady mzdy v lehote splatnosti má za následok omeškanie

s možnosťou požadovať úroky z omeškania vo výške ustanovenej pre občianskoprávne

vzťahy. z roku 1965 ( v znení neskorších predpisov) túto

možnosť jednoznačne vyjadril vo svojom § 256 ods. 2 prvá veta tak, že účastník, ktorého

peňažný nárok nebol včas a riadne uspokojený, môže požadovať úroky z omeškania vo výške

ustanovenej pre občianskoprávne vzťahy. Keďže terajší (

Z.z.) a ani iný pracovnoprávny predpis nepodáva úpravu o úroku z omeškania, treba

postupovať i v takomto prípade podľa občianskoprávnych predpisov. Pri omeškaní s náhradou

mzdy z neplatného rozviazania (skončenia) pracovného pomeru platí preto výška úrokov

z omeškania určená nariadením vlády č. pre omeškanie s plnením peňažného

dlhu (nariadenie v § 3 a § 4 je vykonávacím predpisom k § 517 ods. 2 Občianskeho

zákonníka).

Úrok z omeškania je vo svojej podstate majetkovou sankciou. Má veriteľa

(zamestnanca) odškodniť za to, že nemohol použiť dlhovanú istinu náhrady mzdy, úžitky

ktorej na druhej strane mohol za čas meškania poberať dlžník (zamestnávateľ). Pri

rozhodovaní o priznaní úroku z omeškania nie je rozhodujúce, či žalovaný omeškanie zavinil,

resp. dôvod omeškania; na vznik nároku na úrok z omeškania stačí, že zákonom stanovená

lehota plnenia uplynula.

Podľa ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj pracovnoprávne

vzťahy, ktoré vznikli pred 1. aprílom 2002, ak nie je ďalej ustanovené inak. Nároky, ktoré

z nich vznikli, a právne úkony urobené pred 1. aprílom 2002 sa posudzujú podľa doterajších

predpisov.

Citované ustanovenie vyjadrujú vzťah novej právnej úpravy k skôr založeným

právnym vzťahom. Právna úprava vychádza z tzv. nepravej spätnej pôsobnosti, ktorá

zabezpečuje ochranu už nadobudnutých práv podľa skoršieho (doterajšieho) predpisu.

V prípade tejto spätnej pôsobnosti sa nároky z pracovnoprávnych vzťahov, ktoré (nároky)

vznikli v minulosti (pred 1. aprílom 2002, t.j. za účinnosti skoršieho právneho predpisu),

spravujú skorším právnym predpisom. Nároky, ktoré dovtedy nevznikli (vznikli až po

účinnosti nového predpisu), sa už posudzujú podľa nového právneho predpisu - aplikuje sa

, aj keď (hoci) ide o následky vyplývajúce zo situácie spred účinnosti

predchádzajúcej právnej úpravy.

Nárok na úroky z omeškania od 1. júla 2003, ktoré požadoval žalobca, ako nárok

z pracovnoprávneho vzťahu nemohol vzniknúť pred 1. aprílom 2002, preto uvedený nárok

nemožno posudzovať podľa

Z uvedeného vyplýva, že odvolací súd zaujal nesprávny právny názor, že k omeškaniu

žalovaného s jeho plnením náhrady mzdy žalobcovi nedošlo, a preto žalobcovi úroky

z omeškania nepatria. Nevzal pri svojom rozhodovaní zreteľ na to, že čas, dokedy má

žalovaný splniť predmetný peňažný dlh, je stanovený právnym predpisom (Zákonníkom

práce), nie určený rozhodnutím súdu. Opodstatnene sa preto v dovolaní namietalo nesprávne

právne posúdenie veci (nároku žalobcu na úroky z omeškania v spojitosti s plnením náhrady

mzdy) odvolacím súdom. Nakoľko odvolací súd pri posudzovaní omeškania žalovaného

s plnením náhrady mzdy žalobcovi riešil nárok žalobcu v rozpore s hmotným právom,

nezostalo dovolaciemu súdu, než rozsudok odvolacieho súdu uznesením zrušiť a vec mu

vrátiť na ďalšie konanie (, , ). Právny záver vyslovený dovolacím

súdom v tomto rozhodnutí je pre odvolací súd v ďalšom konaní záväzný (§ 243d ods. 1

).

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania

a dovolacieho konania ( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 17. decembra 2009

JUDr. Jana B a j á n k o v á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková