Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 27 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (36)671/370386.160aa3.pdf
PDF · 118.06 KB
No categories available
5Cdo/269/2007
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu
JUDr. Ladislava Górásza a členov senátu JUDr. Vladimíra Maguru a JUDr. Sone
Mesiarkinovej, v právnej veci žalobcu Ing. D. H., bývajúceho v B., zastúpeného JUDr. J. F.,
advokátom v B., proti žalovanému F. N. M. S. R., D. X, o náhradu mzdy, vedenej na
Okresnom súde Bratislava II pod sp.zn. 17 C 19/2000, o dovolaní žalobcu proti rozsudku
Krajského súdu v Bratislave z 19. júna 2007, sp.zn. 5 Co 262/2006, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu z a m i e t a .
Žalovanému nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava II rozsudkom zo 6. decembra 2005, č.k. 17 C 19/2000 – 263
v spojení s opravným uznesením zo dňa 13. marca 2006 č.k. 17 C 19/2000 – 273 uložil
žalovanému zaplatiť žalobcovi 601 600 Sk spolu s 17,6 % úrokom z omeškania od 20. januára
2000 do zaplatenia a náhradu trov konania 92 744 Sk všetko do troch dní od právoplatnosti
rozsudku. Žalovaného zaviazal zaplatiť na účet súdu súdny poplatok 30 080 Sk a rozhodol
o vrátení súdneho poplatku 500 Sk žalobcovi. V časti o zaplatenie 111 431 Sk
s príslušenstvom konanie zastavil. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že medzitýmnym
rozsudkom Okresného súdu Bratislava II zo dňa 12. septembra 2001 č.k. 17 C 19/2000 – 114
v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 21. mája 2002 sp.zn.
15 Co 51/2002 bolo určené, že výpoveď z pracovného pomeru zo dňa 28. októbra 1999 daná
žalovaným žalobcovi je neplatná a pracovný pomer žalobcu u žalovaného trvá. Tento
rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 16. júla 2002. Po právoplatnosti tohto medzitýmneho
rozsudku o nároku žalobcu na náhradu mzdy rozhodol v poradí druhým rozsudkom súd
prvého stupňa, tak ako je hore uvedené, keď mal za to, že nárok žalobcu na náhradu mzdy
vznikol od prvého dňa straty zamestnania, teda od 28. októbra 1999, keď rozhodným
obdobím pre stanovenie priemerného zárobku bol III. štvrťrok 1999, kedy bol priemerný
zárobok žalobcu 21 668 Sk. Náhrada mzdy žalobcu za obdobie od 20. októbra 2000
do 30. septembra 2002 by prestavovala sumu 696 376 Sk, vzhľadom na uplatnenú nižšiu
sumu v návrhu, nemohol mu súd plnú sumu priznať. O úroku z omeškania rozhodol podľa
§ 256 ods. 2 Zákonníka práce, pričom výšku úroku z omeškania určil podľa § 3 nariadenia
vlády SR č. 87/1995 Z.z.
Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 19. júna 2007 sp.zn.
5 Co 262/2006 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti úroku z omeškania zmenil
tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 13 % úrok z omeškania ročne zo sumy
601 600 Sk od 11. augusta 2003 do zaplatenia a vo zvyšku v tejto časti žalobu zamietol.
V zvyšných napadnutých častiach rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Žalovaného zaviazal
zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania 12 877 Sk k rukám jeho právneho
zástupcu do troch dní. Uviedol, že odvolanie žalovaného je čiastočne dôvodné v časti
týkajúcej sa príslušenstva pohľadávky. V danom prípade, bolo potrebné, tak ako to správne
posudzoval i súd prvého stupňa, posúdiť nárok žalobcu podľa predpisov platných
do 31. marca 2002, teda podľa zákona č. 65/1965 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len
Zákonník práce). Mal za to, že zamestnancovi pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru
patrí náhrada mzdy vo výške priemerného zárobku odo dňa, kedy oznámil zamestnávateľovi,
že na ďalšom zamestnávaní trvá. Oznámenie zamestnanca, že trvá na tom, aby ho
zamestnávateľ ďalej zamestnával, je jednostranným právnym úkonom zamestnanca, ktorý
môže zamestnanec urobiť (ak má mať význam z hľadiska ust. § 61 ods. 1 Zák. práce) potom,
čo s ním zamestnávateľ rozviazal pracovný pomer (v danom prípade po oboznámení sa
s výpoveďou z pracovného pomeru zo dňa 28. októbra 1999), najneskôr však do rozhodnutia
súdu o žalobe zamestnanca o určenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru. Vzhľadom
na to, že medzi momentom rozviazania pracovného pomeru a rozhodnutím súdu spravidla
uplynie dlhšie časové obdobie, je podľa názoru odvolacieho súdu zamestnancom zvolený deň
oznámenia, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, rozhodujúci len
pre určenie rozsahu náhrady mzdy, ktorá zamestnancovi patrí odo dňa oznámenia (najneskôr
však odo dňa nasledujúceho po uplynutí výpovednej doby) až do doby, kedy zamestnávateľ
umožní zamestnancovi pokračovať v práci alebo do doby, keď dôjde k platnému skončeniu
pracovného pomeru, nie však už pre určenie výšky takejto náhrady. Súd prvého stupňa preto
správne určil výšku náhrady mzdy. Nesprávny bol záver súdu prvého stupňa ohľadom
priznania úroku z omeškania k náhrade mzdy od 20. januára 2000 do zaplatenia náhrady.
Pretože čas uspokojenia nároku na náhradu mzdy podľa § 61 ods. 1 Zák. práce nie je
ustanovený právnym predpisom (nejedná sa o ekvivalent mzdy za vykonanú prácu, ktorá by
bola splatná v zmysle ust. § 119 Zák. práce), rozhodnutím alebo dohodou, je potrebné nárok
uspokojiť do troch dní odo dňa, keď o uspokojenie oprávnený účastník požiadal (§ 253 ods. 2
Zák. práce). Až potom, čo peňažný nárok nebol včas a riadne uspokojený, je možné
požadovať úroky z omeškania vo výške ustanovenej pre občianskoprávne vzťahy (§ 256
ods. 2 Zák. práce). Vzhľadom na vyššie uvedené skonštatoval odvolací súd, že špecifikácia
náhrady mzdy uplatnenej žalobcom v konaní bola doručená protistrane dňa 7. augusta 2003,
nárok tak mal byť uspokojený do 10. augusta 2003, keďže k tomuto nedošlo, je žalovaný
počnúc od 11. augusta 2003 s plnením v omeškaní. Priznal žalobcovi úrok z omeškania
vo výške dvojnásobku diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska ku dňu
11. augusta 2003 (diskontná sadzba predstavovala k tomuto dňu 6,50 %) v zmysle nariadenia
vlády SR č. 87/1995 Z.z. od prvého dňa omeškania so splatnosťou náhrady mzdy, vo zvyšku
v časti uplatneného úroku z omeškania žalobu ako nedôvodnú zamietol, a v zostávajúcich
napadnutých častiach rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil, podľa § 219
Proti tomuto rozsudku, v časti výroku, ktorým odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu
prvého stupňa o príslušenstve priznanej náhrady mzdy, podal dovolanie žalobca, ktorý ho
žiadal v tejto časti zrušiť a vrátiť na ďalšie konania. Namietal, že odvolací súd zmenil
rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti bez toho, aby mu umožnil sa k novému
výpočtu, ktorý použil odvolací súd vyjadriť, čím mu znemožnil konať pred súdom. Bol toho
názoru, že je nesprávny záver odvolacieho súdu, že nárok na zaplatenie náhrady mzdy vznikol
až po výzve na plnenie, ktorá mohla byť uskutočnená až po právoplatnom rozhodnutí súdu
o samotnom nároku, ako aj úvaha súdu, že takto vyplatená mzda nie je mzdou a je len
náhradou a v tom prípade je potrebné ju samostatne uplatniť zo strany zamestnanca.
Žalovaný sa k dovolaniu žalobcu nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. l O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. l O.s.p.) proti rozhodnutiu, ktoré možno
napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 2 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. l O.s.p.) preskúmal rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej časti
a dospel k záveru, že dovolanie žalobcu nie je dôvodné.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním je možné napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťal.
Dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený
rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.).
Podľa ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dovolanie možno odôvodniť len tým, že
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou
vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je oprávnený rozhodnutie odvolacieho súdu
preskúmavať len v rozsahu, v ktorom bol jeho výrok napadnutý, pričom je viazaný
uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane toho, ako ho dovolateľ obsahovo vymedzil (§ 242
ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nie je viazaný rozsahom dovolacích návrhov v prípadoch
uvedených v ustanovení § 242 ods. 2 písm. a/ až d/ O.s.p. Ak nejde o vady uvedené v § 237
O.s.p., neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené v dovolaní, ibaže by tieto vady
mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Z obsahu dovolania žalobcu vyplýva, že tento ako dovolací dôvod uplatňuje
ustanovenie § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., t.j. nesprávne právne posúdenie veci odvolacím
súdom.
Nesprávnym právnym posúdením veci je v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. omyl
súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide
vtedy, ak súd použil iný právny predpis, ako mal správne použiť, alebo aplikoval správny
predpis, ale ho nesprávne vyložil.
Vzhľadom na viazanosť dovolacieho súdu uplatneným dovolacím dôvodom,
predmetom dovolacieho prieskumu bolo posúdenie veci v otázke omeškania s plnením
náhrady mzdy pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru a výške úrokov.
Správne, vzhľadom k dátumu vzniku nároku žalobcu, posudzoval súd prvého stupňa
ako i odvolací súd, nárok žalobcu podľa predpisov platných do 31. marca 2002, t.j. podľa
Zákona č. 65/1965 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej iba Zákonník práce), v zmysle
§ 251 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z.z.
Podľa § 61 ods. 1 Zákonníka práce, ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú
výpoveď alebo ak s ním neplatne zrušil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe
a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával, jeho
pracovný pomer trvá i naďalej a zamestnávateľ je povinný poskytnúť mu náhradu mzdy. Táto
náhrada patrí zamestnancovi vo výške priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil
zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do doby, keď mu zamestnávateľ
umožní pokračovať v práci alebo keď dôjde k platnému skončeniu pracovného pomeru.
Podľa § 61 ods. 2 Zák. práce ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi
poskytnúť náhrada mzdy, presahuje šesť mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho
povinnosť nahradiť mzdu za ďalší čas primerane znížiť. Prípadne náhradu mzdy
zamestnancovi vôbec nepriznať; súd pri svojom rozhodovaní prihliadne najmä na to, či
zamestnanec bol medzitým inde zamestnaný, akú prácu tam vykonával a aký zárobok
dosiahol alebo z akého dôvodu sa do práce nezapojil.
Rozhodnutím súdu o určení platnosti alebo neplatnosti skončenia pracovného pomeru
je súd rozhodujúci o náhrade mzdy viazaný a bez kladného rozhodnutia o neplatnosti
skončenia pracovného pomeru sa nemožno s úspechom domáhať nároku na náhradu mzdy.
Rozsah nároku na náhradu mzdy závisí od toho, kedy zamestnanec oznámil zamestnávateľovi
svoje rozhodnutie, aby ho ďalej zamestnával. Nárok na náhradu mzdy trvá až do času, kedy
mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo keď dôjde k platnému skončeniu
pracovného pomeru. Náhrada mzdy podľa § 61 ods. 1 Zákonníka práce sa môže
zamestnancovi priznať iba vtedy, ak je splatná v čase vydania súdneho rozhodnutia, nemožno
ju zásadne priznať ako opakujúcu sa dávku do budúcnosti. Osobitná úprava nárokov
z neplatného rozviazania pracovného pomeru v ustanoveniach § 61 a nasl. Zákonníka práce
vylučuje použitie všeobecných ustanovení o náhrade mzdy pri prekážkach v práci na strane
organizácie, pokiaľ ide o nároky zamestnanca. Ak sa pracovník domáha vyslovenia
neplatnosti rozviazania pracovného pomeru a priznania náhrady mzdy podľa § 61 ods. 1
Zákonníka práce a súd zistí, že žaloba v otázke neplatnosti pracovného pomeru je dôvodná,
rozhodne o nároku na náhradu mzdy podľa stavu, ktorý tu je v čase vyhlásenia rozsudku (viď
R 10/1969).
Správny bol záver odvolacieho súdu, že v prípade náhrady mzdy pri neplatne
rozviazanom pracovnom pomere, náhrada mzdy nemá charakter ekvivalentu mzdy, ale má
charakter satisfakcie voči zamestnancovi a súčasne sankcie voči zamestnávateľovi. Dôvodne
potom odvolací súd zmenil i rozhodnutie o začatí plynutia omeškania pri uspokojení tohto
nároku (satisfakcie), pri ktorom nenastáva splatnosť v zmysle § 119 Zákonníka práce, ale
povinný plnením sa dostáva do omeškania podľa všeobecných ustanovení Zákonníka práce
(§ 256 ods. 2 Zákonníka práce).
V zmysle § 256 ods. 1 Zákonníka práce účastník, ktorý včas a riadne neuspokojí nárok
druhého účastníka, je v omeškaní.
V zmysle § 256 ods. 2 účastník, ktorého peňažný nárok nebol včas a riadne
uspokojený, môže požadovať úroky z omeškania vo výške ustanovenej pre občianskoprávne
vzťahy. Ak ide o omeškanie s plnením veci, zodpovedá účastník, ktorý včas a riadne neplnil,
za jej stratu, poškodenie alebo zničenie, okrem ak by k tejto škode došlo aj inak.
Dovolací súd sa stotožnil i s priznanou výškou úrokov, ktorú určil odvolací súd
vo výške dvojnásobku diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska ku dňu začatia
plynutia lehoty, v ktorej bol žalovaný v omeškaní s plnením splatnej pohľadávky.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vždy, či napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní, postihnutom niektorou z procesných
vád uvedených v § 237 O.s.p., neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie existencie vady
dovolateľom priamo namietanej (§ 237 písm. f/ O.s.p.), ale sa komplexne zaoberal otázkou, či
konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. (t.j. či
v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho
zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej, alebo
už prv začatého konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie
mohlo začať len na takýto návrh, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať
a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom nesprávne obsadeným). Existencia
niektorej z vyššie uvedených vád však nebola dovolacím súdom v konaní zistená.
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa osobitne zameral na otázku opodstatnenosti
tvrdenia, že v prejednávanej veci bola žalobcovi súdom odňatá možnosť pred ním konať
Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,
ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie možnosti
konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,
3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že
zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom
nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť
taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie
svojich práv a oprávnených záujmov.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré
mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že odvolací
súd pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupoval v súlade s právnymi predpismi
a žalobcovi neznemožnil uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom
na zabezpečenie jeho práv a oprávnených záujmov.
Dovolateľ namietal, že odvolací súd, ak zaujal vo svojom rozhodnutí iný právny záver
ohľadom otázky omeškania s plnením a výšky úrokov, nemohol sám zmeniť túto časť výroku
napadnutého rozsudku, ale zrušiť v tejto časti rozsudok súdu prvého stupňa a umožniť
dovolateľovi sa k takémuto názoru vyjadriť.
Dovolací súd dospel k záveru, že posúdenie otázky omeškania s plnením náhrady
mzdy bolo v danom prípade otázkou právneho posúdenia, nie skutkovou, ktorú by bolo
potrebné, vzhľadom na dokazovanie vykonané vo veci, opätovne dokazovať pred súdom
prvého stupňa. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí presvedčivo odôvodnil, z akých právnych,
ako i skutkových záverov vychádzal pri svojom zmenenom rozhodnutí, a ako bolo uvedené
vyššie, dovolací súd sa týmito právnymi závermi stotožnil.
Odňatie možnosti pred súdom konať nemožno vidieť v právnych záveroch, na ktorých
odvolací súdu založil svoje rozhodnutie. Ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p. dáva odňatie
možnosti konať pred súdom do súvislosti výlučne s faktickou procesnou činnosťou súdu, a nie
s právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Právne posúdenie veci
súdom je realizáciou jeho rozhodovacej činnosti a nemôže zakladať dôvod prípustnosti
dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., pretože súd neporušuje žiadnu procesnú povinnosť
vyplývajúcu mu zo zákona, ani procesné právo účastníka.
Z uvedeného vyplýva, že dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. nie je
daný a keďže neboli zistené ani ďalšie dôvody uvedené v § 241 ods. 2 O.s.p., ktoré by mali
za následok nesprávnosť dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, Najvyšší súd
Slovenskej republiky dovolanie žalobcu proti rozsudku odvolacieho súdu v napadnutej časti
podľa § 243b ods. 1 O.s.p. zamietol.
V dovolacom konaní úspešnému žalovanému vzniklo právo na náhradu trov konania
proti žalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však žiadne trovy dovolacieho
konania nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 29. júla 2009
JUDr. Ladislav Górász, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Nina Dúbravčíková