Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/269/2007

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu

JUDr. Ladislava Górásza a členov senátu JUDr. Vladimíra Maguru a JUDr. Sone

Mesiarkinovej, v právnej veci žalobcu Ing. D. H., bývajúceho v B., zastúpeného JUDr. J. F.,

advokátom v B., proti žalovanému F. N. M. S. R., D. X, o náhradu mzdy, vedenej na

Okresnom súde Bratislava II pod sp.zn. , o dovolaní žalobcu proti rozsudku

Krajského súdu v Bratislave z 19. júna 2007, sp.zn. , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu z a m i e t a .

Žalovanému nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava II rozsudkom zo 6. decembra 2005, č.k. – 263

v spojení s opravným uznesením zo dňa 13. marca 2006 č.k. – 273 uložil

žalovanému zaplatiť žalobcovi 601 600 Sk spolu s 17,6 % úrokom z omeškania od 20. januára

2000 do zaplatenia a náhradu trov konania 92 744 Sk všetko do troch dní od právoplatnosti

rozsudku. Žalovaného zaviazal zaplatiť na účet súdu súdny poplatok 30 080 Sk a rozhodol

o vrátení súdneho poplatku 500 Sk žalobcovi. V časti o zaplatenie 111 431 Sk

s príslušenstvom konanie zastavil. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že medzitýmnym

rozsudkom Okresného súdu Bratislava II zo dňa 12. septembra 2001 č.k. – 114

v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 21. mája 2002 sp.zn.

bolo určené, že výpoveď z pracovného pomeru zo dňa 28. októbra 1999 daná

žalovaným žalobcovi je neplatná a pracovný pomer žalobcu u žalovaného trvá. Tento

rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 16. júla 2002. Po právoplatnosti tohto medzitýmneho

rozsudku o nároku žalobcu na náhradu mzdy rozhodol v poradí druhým rozsudkom súd

prvého stupňa, tak ako je hore uvedené, keď mal za to, že nárok žalobcu na náhradu mzdy

vznikol od prvého dňa straty zamestnania, teda od 28. októbra 1999, keď rozhodným

obdobím pre stanovenie priemerného zárobku bol III. štvrťrok 1999, kedy bol priemerný

zárobok žalobcu 21 668 Sk. Náhrada mzdy žalobcu za obdobie od 20. októbra 2000

do 30. septembra 2002 by prestavovala sumu 696 376 Sk, vzhľadom na uplatnenú nižšiu

sumu v návrhu, nemohol mu súd plnú sumu priznať. O úroku z omeškania rozhodol podľa

, pričom výšku úroku z omeškania určil podľa nariadenia

vlády SR č.

Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 19. júna 2007 sp.zn.

rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti úroku z omeškania zmenil

tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 13 % úrok z omeškania ročne zo sumy

601 600 Sk od 11. augusta 2003 do zaplatenia a vo zvyšku v tejto časti žalobu zamietol.

V zvyšných napadnutých častiach rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Žalovaného zaviazal

zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania 12 877 Sk k rukám jeho právneho

zástupcu do troch dní. Uviedol, že odvolanie žalovaného je čiastočne dôvodné v časti

týkajúcej sa príslušenstva pohľadávky. V danom prípade, bolo potrebné, tak ako to správne

posudzoval i súd prvého stupňa, posúdiť nárok žalobcu podľa predpisov platných

do 31. marca 2002, teda podľa v znení neskorších predpisov (ďalej len

). Mal za to, že zamestnancovi pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru

patrí náhrada mzdy vo výške priemerného zárobku odo dňa, kedy oznámil zamestnávateľovi,

že na ďalšom zamestnávaní trvá. Oznámenie zamestnanca, že trvá na tom, aby ho

zamestnávateľ ďalej zamestnával, je jednostranným právnym úkonom zamestnanca, ktorý

môže zamestnanec urobiť (ak má mať význam z hľadiska ust. § 61 ods. 1 Zák. práce) potom,

čo s ním zamestnávateľ rozviazal pracovný pomer (v danom prípade po oboznámení sa

s výpoveďou z pracovného pomeru zo dňa 28. októbra 1999), najneskôr však do rozhodnutia

súdu o žalobe zamestnanca o určenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru. Vzhľadom

na to, že medzi momentom rozviazania pracovného pomeru a rozhodnutím súdu spravidla

uplynie dlhšie časové obdobie, je podľa názoru odvolacieho súdu zamestnancom zvolený deň

oznámenia, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, rozhodujúci len

pre určenie rozsahu náhrady mzdy, ktorá zamestnancovi patrí odo dňa oznámenia (najneskôr

však odo dňa nasledujúceho po uplynutí výpovednej doby) až do doby, kedy zamestnávateľ

umožní zamestnancovi pokračovať v práci alebo do doby, keď dôjde k platnému skončeniu

pracovného pomeru, nie však už pre určenie výšky takejto náhrady. Súd prvého stupňa preto

správne určil výšku náhrady mzdy. Nesprávny bol záver súdu prvého stupňa ohľadom

priznania úroku z omeškania k náhrade mzdy od 20. januára 2000 do zaplatenia náhrady.

Pretože čas uspokojenia nároku na náhradu mzdy podľa § 61 ods. 1 Zák. práce nie je

ustanovený právnym predpisom (nejedná sa o ekvivalent mzdy za vykonanú prácu, ktorá by

bola splatná v zmysle ust. § 119 Zák. práce), rozhodnutím alebo dohodou, je potrebné nárok

uspokojiť do troch dní odo dňa, keď o uspokojenie oprávnený účastník požiadal (§ 253 ods. 2

Zák. práce). Až potom, čo peňažný nárok nebol včas a riadne uspokojený, je možné

požadovať úroky z omeškania vo výške ustanovenej pre občianskoprávne vzťahy (§ 256

ods. 2 Zák. práce). Vzhľadom na vyššie uvedené skonštatoval odvolací súd, že špecifikácia

náhrady mzdy uplatnenej žalobcom v konaní bola doručená protistrane dňa 7. augusta 2003,

nárok tak mal byť uspokojený do 10. augusta 2003, keďže k tomuto nedošlo, je žalovaný

počnúc od 11. augusta 2003 s plnením v omeškaní. Priznal žalobcovi úrok z omeškania

vo výške dvojnásobku diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska ku dňu

11. augusta 2003 (diskontná sadzba predstavovala k tomuto dňu 6,50 %) v zmysle nariadenia

vlády SR č. od prvého dňa omeškania so splatnosťou náhrady mzdy, vo zvyšku

v časti uplatneného úroku z omeškania žalobu ako nedôvodnú zamietol, a v zostávajúcich

napadnutých častiach rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil, podľa § 219

Proti tomuto rozsudku, v časti výroku, ktorým odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu

prvého stupňa o príslušenstve priznanej náhrady mzdy, podal dovolanie žalobca, ktorý ho

žiadal v tejto časti zrušiť a vrátiť na ďalšie konania. Namietal, že odvolací súd zmenil

rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti bez toho, aby mu umožnil sa k novému

výpočtu, ktorý použil odvolací súd vyjadriť, čím mu znemožnil konať pred súdom. Bol toho

názoru, že je nesprávny záver odvolacieho súdu, že nárok na zaplatenie náhrady mzdy vznikol

až po výzve na plnenie, ktorá mohla byť uskutočnená až po právoplatnom rozhodnutí súdu

o samotnom nároku, ako aj úvaha súdu, že takto vyplatená mzda nie je mzdou a je len

náhradou a v tom prípade je potrebné ju samostatne uplatniť zo strany zamestnanca.

Žalovaný sa k dovolaniu žalobcu nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ods. l ) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania ( ods. l ) proti rozhodnutiu, ktoré možno

napadnúť týmto opravným prostriedkom ( ), bez nariadenia dovolacieho

pojednávania ( ods. l ) preskúmal rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej časti

a dospel k záveru, že dovolanie žalobcu nie je dôvodné.

Podľa ustanovenia dovolaním je možné napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťal.

Dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený

rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej ( ).

Podľa ustanovenia dovolanie možno odôvodniť len tým, že

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení , b/ konanie je postihnuté inou

vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je oprávnený rozhodnutie odvolacieho súdu

preskúmavať len v rozsahu, v ktorom bol jeho výrok napadnutý, pričom je viazaný

uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane toho, ako ho dovolateľ obsahovo vymedzil (§ 242

ods. 1 ). Dovolací súd nie je viazaný rozsahom dovolacích návrhov v prípadoch

uvedených v ustanovení až d/ Ak nejde o vady uvedené v

, neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené v dovolaní, ibaže by tieto vady

mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Z obsahu dovolania žalobcu vyplýva, že tento ako dovolací dôvod uplatňuje

ustanovenie , t.j. nesprávne právne posúdenie veci odvolacím

súdom.

Nesprávnym právnym posúdením veci je v zmysle omyl

súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide

vtedy, ak súd použil iný právny predpis, ako mal správne použiť, alebo aplikoval správny

predpis, ale ho nesprávne vyložil.

Vzhľadom na viazanosť dovolacieho súdu uplatneným dovolacím dôvodom,

predmetom dovolacieho prieskumu bolo posúdenie veci v otázke omeškania s plnením

náhrady mzdy pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru a výške úrokov.

Správne, vzhľadom k dátumu vzniku nároku žalobcu, posudzoval súd prvého stupňa

ako i odvolací súd, nárok žalobcu podľa predpisov platných do 31. marca 2002, t.j. podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej iba ), v zmysle

Podľa , ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú

výpoveď alebo ak s ním neplatne zrušil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe

a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával, jeho

pracovný pomer trvá i naďalej a zamestnávateľ je povinný poskytnúť mu náhradu mzdy. Táto

náhrada patrí zamestnancovi vo výške priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil

zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do doby, keď mu zamestnávateľ

umožní pokračovať v práci alebo keď dôjde k platnému skončeniu pracovného pomeru.

Podľa § 61 ods. 2 Zák. práce ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi

poskytnúť náhrada mzdy, presahuje šesť mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho

povinnosť nahradiť mzdu za ďalší čas primerane znížiť. Prípadne náhradu mzdy

zamestnancovi vôbec nepriznať; súd pri svojom rozhodovaní prihliadne najmä na to, či

zamestnanec bol medzitým inde zamestnaný, akú prácu tam vykonával a aký zárobok

dosiahol alebo z akého dôvodu sa do práce nezapojil.

Rozhodnutím súdu o určení platnosti alebo neplatnosti skončenia pracovného pomeru

je súd rozhodujúci o náhrade mzdy viazaný a bez kladného rozhodnutia o neplatnosti

skončenia pracovného pomeru sa nemožno s úspechom domáhať nároku na náhradu mzdy.

Rozsah nároku na náhradu mzdy závisí od toho, kedy zamestnanec oznámil zamestnávateľovi

svoje rozhodnutie, aby ho ďalej zamestnával. Nárok na náhradu mzdy trvá až do času, kedy

mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo keď dôjde k platnému skončeniu

pracovného pomeru. Náhrada mzdy podľa sa môže

zamestnancovi priznať iba vtedy, ak je splatná v čase vydania súdneho rozhodnutia, nemožno

ju zásadne priznať ako opakujúcu sa dávku do budúcnosti. Osobitná úprava nárokov

z neplatného rozviazania pracovného pomeru v ustanoveniach a nasl.

vylučuje použitie všeobecných ustanovení o náhrade mzdy pri prekážkach v práci na strane

organizácie, pokiaľ ide o nároky zamestnanca. Ak sa pracovník domáha vyslovenia

neplatnosti rozviazania pracovného pomeru a priznania náhrady mzdy podľa § 61 ods. 1

a súd zistí, že žaloba v otázke neplatnosti pracovného pomeru je dôvodná,

rozhodne o nároku na náhradu mzdy podľa stavu, ktorý tu je v čase vyhlásenia rozsudku (viď

R 10/1969).

Správny bol záver odvolacieho súdu, že v prípade náhrady mzdy pri neplatne

rozviazanom pracovnom pomere, náhrada mzdy nemá charakter ekvivalentu mzdy, ale má

charakter satisfakcie voči zamestnancovi a súčasne sankcie voči zamestnávateľovi. Dôvodne

potom odvolací súd zmenil i rozhodnutie o začatí plynutia omeškania pri uspokojení tohto

nároku (satisfakcie), pri ktorom nenastáva splatnosť v zmysle , ale

povinný plnením sa dostáva do omeškania podľa všeobecných ustanovení

( ).

V zmysle účastník, ktorý včas a riadne neuspokojí nárok

druhého účastníka, je v omeškaní.

V zmysle § 256 ods. 2 účastník, ktorého peňažný nárok nebol včas a riadne

uspokojený, môže požadovať úroky z omeškania vo výške ustanovenej pre občianskoprávne

vzťahy. Ak ide o omeškanie s plnením veci, zodpovedá účastník, ktorý včas a riadne neplnil,

za jej stratu, poškodenie alebo zničenie, okrem ak by k tejto škode došlo aj inak.

Dovolací súd sa stotožnil i s priznanou výškou úrokov, ktorú určil odvolací súd

vo výške dvojnásobku diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska ku dňu začatia

plynutia lehoty, v ktorej bol žalovaný v omeškaní s plnením splatnej pohľadávky.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť ( ) skúmať vždy, či napadnuté

rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní, postihnutom niektorou z procesných

vád uvedených v , neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie existencie vady

dovolateľom priamo namietanej ( ), ale sa komplexne zaoberal otázkou, či

konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v až g/ (t.j. či

v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho

zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej, alebo

už prv začatého konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie

mohlo začať len na takýto návrh, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať

a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom nesprávne obsadeným). Existencia

niektorej z vyššie uvedených vád však nebola dovolacím súdom v konaní zistená.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa osobitne zameral na otázku opodstatnenosti

tvrdenia, že v prejednávanej veci bola žalobcovi súdom odňatá možnosť pred ním konať

( ).

Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,

ktoré mu priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie možnosti

konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,

3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že

zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom

nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť

taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom

chránených záujmov, priznaných mu na zabezpečenie

svojich práv a oprávnených záujmov.

O vadu, ktorá je z hľadiska významná, ide najmä vtedy, ak súd

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré

mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že odvolací

súd pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupoval v súlade s právnymi predpismi

a žalobcovi neznemožnil uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom

na zabezpečenie jeho práv a oprávnených záujmov.

Dovolateľ namietal, že odvolací súd, ak zaujal vo svojom rozhodnutí iný právny záver

ohľadom otázky omeškania s plnením a výšky úrokov, nemohol sám zmeniť túto časť výroku

napadnutého rozsudku, ale zrušiť v tejto časti rozsudok súdu prvého stupňa a umožniť

dovolateľovi sa k takémuto názoru vyjadriť.

Dovolací súd dospel k záveru, že posúdenie otázky omeškania s plnením náhrady

mzdy bolo v danom prípade otázkou právneho posúdenia, nie skutkovou, ktorú by bolo

potrebné, vzhľadom na dokazovanie vykonané vo veci, opätovne dokazovať pred súdom

prvého stupňa. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí presvedčivo odôvodnil, z akých právnych,

ako i skutkových záverov vychádzal pri svojom zmenenom rozhodnutí, a ako bolo uvedené

vyššie, dovolací súd sa týmito právnymi závermi stotožnil.

Odňatie možnosti pred súdom konať nemožno vidieť v právnych záveroch, na ktorých

odvolací súdu založil svoje rozhodnutie. Ustanovenie dáva odňatie

možnosti konať pred súdom do súvislosti výlučne s faktickou procesnou činnosťou súdu, a nie

s právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Právne posúdenie veci

súdom je realizáciou jeho rozhodovacej činnosti a nemôže zakladať dôvod prípustnosti

dovolania podľa , pretože súd neporušuje žiadnu procesnú povinnosť

vyplývajúcu mu zo zákona, ani procesné právo účastníka.

Z uvedeného vyplýva, že dovolací dôvod podľa nie je

daný a keďže neboli zistené ani ďalšie dôvody uvedené v , ktoré by mali

za následok nesprávnosť dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, Najvyšší súd

Slovenskej republiky dovolanie žalobcu proti rozsudku odvolacieho súdu v napadnutej časti

podľa zamietol.

V dovolacom konaní úspešnému žalovanému vzniklo právo na náhradu trov konania

proti žalobcovi, ktorý úspech nemal ( v spojení s

a ). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však žiadne trovy dovolacieho

konania nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 29. júla 2009

JUDr. Ladislav Górász, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Nina Dúbravčíková