Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_B2-31C-50-2020.pdf
PDF · 109.87 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
B2-31C/50/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Mestský súd Bratislava IV v konaní pred sudcom Mgr. Filipom Müllerom v sporovej veci žalobkyne: Anna Poláková, nar. 15. 7. 1965, bytom Kežmarské námestie 3367/4A, Bratislava, zastúpená : JUDr. Jozef Polák, advokát, Aleja Slobody 1890/50, Dolný Kubín, proti žalovanému : Bratislavská aukčná dražobná s.r.o., Mlynské Nivy 48, Bratislava, IČO : 36 664 219, zastúpená : AB Legal s.r.o., Lachova 32, Bratislava, o zaplatenie 2.866,35 € s príslušenstvom, takto
r o z h o d o l :
- 8 -
I. Súd žalobu zamieta.
II. Žalovanému sa voči žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
o d ô v o d n e n i e :
1. Žalobu podanou na Okresný súd Banská Bystrica v rámci upomínacieho konania sa žalobkyňa domáhala vydania platobného rozkazu na zaplatenie sumy 2.866,35 Eur z titulu nároku na úroky z omeškania z neskoro uhradeného nároku na náhradu trov konania.
2. Svoju žalobu odôvodnil tým, že žalobkyňa na základe zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 31.03.2020 uzatvorenej medzi žalobkyňou ako postupníkom a Ing. Františkom Matejíčkom, nar. 26.04.1965, Bobrov 155, Bobrov, nadobudla pohľadávku vo výške 2.866,35 Eur voči žalovanému, ako právnemu nástupcovi Credit Clearing Center a.s., ktorá vznikla titulom nároku postupcu na príslušenstvo pohľadávky vyplývajúcej z uznesenia Krajského súdu v Žiline zo dňa 09.07.2014, č. k. 16Cb/3/2007-963 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.12.2014, č. k. 4Obo/46/2014
vo forme zákonného úroku z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 20.055,39 Eur za obdobie od 31.03.2017 do 28.01.2020.
2.1. Právny predchodca žalovaného v konaní vedenom na Krajskom súde v Žiline pod sp. zn. 16Cb/3/2007 vystupoval ako žalobca a v tomto konaní ako právny nástupca Slovenskej sporiteľne, a.s. uplatňoval pohľadávku vo výške 158.947 Eur s príslušenstvom z titulu úverovej zmluvy č. 801179/0 zo dňa 29.05.1995 uzatvorenej Slovenskou sporiteľňou ako veriteľom a žalovaným 1) ako dlžníkom, na základe ktorej mu bol poskytnutý úver vo výške 7.392.000 Sk a titulom úverovej zmluvy č. 800331/3, na základe ktorej bol poskytnutý úver v sume 3.000.000 Sk. Uvedené konanie bolo v merite veci vo vzťahu k postupcovi právoplatne skončené rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 16Cb/3/2007-905 zo dňa 06.03.2012 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31.03.2013, č. k. 4Obo/40/2013-959 zamietnutím žaloby. Uznesením Krajského súdu v Žiline č.k. 16Cb/3/2007-963 zo dňa 09.07.2014 súd uložil právnemu predchodcovi žalobcu povinnosť nahradiť postupcovi trovy konania v sume 6.357,83 Eur titulom súdneho poplatku a v sume 13.475,79 Eur titulom trov právneho zastúpenia na účet právneho zástupcu. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 30.12.2014, č. k. 4Obo/46/2014 uznesenie Krajského súdu v Žiline potvrdil a uložil právnemu predchodcovi žalovaného uhradiť na účet právneho zástupcu trovy konania vo výške 221,77 Eur. Na základe zmluvy o predaji časti podniku zo dňa 02.01.2014 účinnej dňa 02.01.2014 uzatvorenej právnym predchodcom žalovaného a žalovaným prišlo k prechodu pohľadávky na nárok na náhradu trov konania vyčíslený vyššie uvedenými súdnymi rozhodnutiami na žalovaného. Žalovaný ani jeho právny predchodca vyššie uvedený nárok na náhradu trov konania dobrovoľne neuhradili. Postupca inicioval exekučné konanie, ktoré sa viedlo u súdnej exekútorky JUDr. Ivany Kráčalík Pohovejovej pod sp. zn. 416EX 177/19. V rámci exekúcie došlo dňa 28.01.2020 k vymoženiu pohľadávky postupcu. Žalobkyňa si touto žalobou uplatňuje voči žalovanému nárok na zaplatenie zákonného úroku z omeškania vo výške 5,05 % ročne v zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s ustanovením § 3 nariadenie vlády č. 87/1995 Z. z. zo sumy 20.055,39 Eur za obdobie od 31.03.2017 do 28.01.2020 v celkovej sume 2.866,35 Eur z dôvodu rešpektovania všeobecnej premlčacej doby v zmysle § 110 Občianskeho zákonníka. Uplatňuje si pohľadávku v sume 2.866,35 Eur.
3. Okresný súd Banská Bystrica vydal dňa 23.04.2020 platobný rozkaz sp. zn. 14Up/511/2020, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.866,35 Eur. Voči uvedenému platobnému rozkazu podal žalovaný odpor. Svoj odpor odôvodnil tým, že považuje rozhodnutie o priznaní úroku z omeškania zo súdneho poplatku a trov konania za nesprávne a nemajúce oporu v právnom poriadku Slovenskej republiky. Ustanovenie § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka upravuje inštitút úrokov z omeškania, ktoré majú povahu sankcie za omeškanie dlžníka s plnením peňažného záväzku. Záväzkom sa v zmysle § 488 Občianskeho zákonníka sa rozumie vzťah, z ktorého vzniká veriteľovi právo na plnenie od dlžníka a dlžníkovi vzniká povinnosť plniť svoj záväzok. Náklady spojené s uplatnením pohľadávky sú aj trovy konania, v ktorom bola pohľadávka uplatnená a sú teda príslušenstvom podľa § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Nastáva podobná situácia ako v prípade požadovania úrokov z omeškania z úrokov. Nemožno priznať úroky z omeškania zo sumy náhrady trov konania. Poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 18.06.2008, sp. zn. 29Odo/1032/2006. Ak je pohľadávka uplatnená na súde, považuje sa nárok na náhradu trov konania za jej príslušenstvo (uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 25.08.2008, sp. zn. 20Cdo/5406/2007). Nárok na náhradu trov konania má v oporu v ustanoveniach procesného, nie hmotného práva. Povinnosť platiť úroky z omeškania vzniká s plnením peňažného záväzku hmotnoprávneho charakteru. Vzhľadom na procesnoprávny základ nároku na náhradu trov konania, ktoré možnosť požadovať úroky z omeškania nezakotvuje, nemá žalobkyňa právo požadovať z priznaných trov konania úroky z omeškania. Ak právny poriadok pripúšťal úroky z omeškania z trov konania, súdy by priamo vo výroku priznávali úrok z omeškania aj z nákladov. V opačnom prípade by hrozilo riziko nekonečného vedenia súdnych sporov. Poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 24.06.2004, sp. zn. 33Obo 449/2002.
4. K podanému odporu sa vyjadrila žalobkyňa, ktorá uviedla, že tvrdenia žalovaného sú účelové, zavádzajúce a nepravdivé a nemôžu spochybniť dôvodnosť podanej žaloby a existenciu nároku žalobkyne. Žalovaný nepoprel rozhodujúce skutkové okolnosti, ktoré viedli žalobkyňu k uplatneniu tohto nároku v súdnom konaní. Nárok na náhradu trov konania reálne vznikol, po právnej stránke predstavuje samostatný nárok a môže byť predmetom ďalšieho úročenia. Akákoľvek iná právna argumentácia je len snahou žalovaného o zahmlenie skutočného stavu a odporuje tak zákonu aj zásadám formálnej logiky. Ďalej uvádza, že podľa argumentov žalovaného by určenie paričnej lehoty na plnenie v rozhodnutí o ich
priznaní stratilo akýkoľvek význam a bolo by len a výlučne na vôli žalovaného kedy trovy zaplatí bez toho, aby oneskorené zaplatenie bolo sankcionované formou úroku z omeškania. Rozhodnutia uvádzané žalovaným nie sú na skutkový stav aplikovateľné. Navrhuje vypočuť žalobkyňu a štatutára žalovaného.
5. Žalovaný súdu doručil dupliku, v ktorej uviedol, že jeho argumentácia v odpore vychádza z platnej a účinnej legislatívy, na ktorú v odpore poukázal. Žalovaný nepopiera vznik nároku právneho predchodcu žalobkyne na nárok na náhradu trov konania. Rozporuje možnosť ich úročenia. Význam paričnej lehoty spočíva v tom, že komu bola uložená povinnosť plniť má možnosť v tejto lehote dobrovoľne splniť. V prípade nesplnenie sa má druhá strana možnosť domáhať núteného výkonu. Výkon rozhodnutia je sankciou za to, že prisúdený nárok nebol splnený dobrovoľne.
6. Nad rámec uvedených vyjadrení, žalobkyňa k veci uviedla, že podľa nálezu Ústavného súdu Slovenskej republike z 11.11.2014, sp. zn. IV. ÚS 481/2013-47 výrok rozhodnutia o trovách konania je vyjadrením, že súd o nich definitívne rozhodol tak, že účastníkom ich náhradu priznáva a výrok rozhodnutia o náhrade trov konania vyjadruje založenie povinnosti niektorého z účastníkov na ich náhradu. Žalobkyňa poukazuje na nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 3923/11. Rozhodnutie o náhrade trov konania má preto konštitutívny charakter nie len vo vzťahu k vzniku práva na náhradu trov konania, ale i vo vzťahu k ich výške, nakoľko oboje je závislé na rozhodnutí súdu. Poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky 31Cdo/488/2009. Žalovaný ani jeho právny predchodca nárok na náhradu trov konania neuhradili dobrovoľne, čím sa dostal do omeškania. Nárok na náhradu trov konania priznaný súdny rozhodnutím reálne vznikol po právnej stránke predstavuje samostatný nárok a môže byť predmetom ďalšieho úročenia. Akákoľvek iná právna argumentácia je len snahou žalovaného o zahmlenie skutočného stavu a odporuje tak zákonu ako aj zásadám logiky.
7. Na pojednávaní dňa 06.04.2022 právny zástupca žalobkyne uviedol, že z vyjadrení žalovaného je zrejmé, že uznáva zaplatenie, ktoré je oneskorené. Má len za to, že nie je daný nárok na úročenie príslušenstva. Až po nájdení zmluvy o predaji časti podniku sa podarilo presvedčiť exekučný súd o tom, že žalovaný je právnym nástupcom povinným plniť. Žalovaný cituje českú judikatúru, ktorou však slovenské súdy nie sú viazané. Ak nebol čas plnenia dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený súdnym rozhodnutím, je dlžník povinný plniť prvý deň po tom, čo bol o to požiadaný. Na prvý pohľad je poznateľné, že tieto ustanovenia upravujú hmotnoprávne vzťahy týkajúce sa pohľadávok a ich spôsob vymáhania v prípade ak nie je spôsob vymáhania nie je určený v rozhodnutí. Analogicky najlepšie to vysvetľuje ustanovenie § 565 OZ keby sme absurdný výklad žalovaného dali do rozhodnutia tak že pohľadávku titulom náhrady trov by súd rozdelil na splátky v takom prípade by mohol súd aj konštatovať že pri nedodržaní splátok sa stáva zročný dlh naraz avšak podľa výkladu žalovaného ak by pohľadávka spočívala vo vypočítaných náhradách trov konania či už náhradách za SP alebo náhradách za právne zastupovanie resp. iných vecných nákladov súd by nemohol použiť toto ustanovenie o strate výhody splátok lebo išlo o procesné trovy kt. by mali podľa výkladu žalovaného špeciálnu výnimku. Išlo by o diskrimináciu nárokov z procesu. Je pravda že v exekučnom konaní si nemožno uplatniť úrok z omeškania pokiaľ nebol špecifikovaný resp. vyjadrený v samotnom enuciáte rozsudku právoplatného rozsudku. V tomto prípade nejde o túto situáciu a tak isto nejde o situáciu kde v prípade že exekučným titulom je notárska zápisnica v ktorej sú úroky z omeškania a iné sankcie uvedené nie je možné podľa takej notárskej zápisnice toto príslušenstvo vymáhať pretože súdna prax to nedovoľuje. V danom prípade ide o nový proces kde úroky z omeškania neboli vymáhané v exekučnom konaní ale práve v tomto základom konaní česi tomu hovoria nalézacom konaní sa domáha žalobkyňa práva na príslušenstvo kt. vzniklo po márnom uplynutí paričnej lehoty a ktoré nebolo zaplatené včas ale v obrovskom omeškaní kde sa žalovaný spoliehal že veriteľ nezistí jeho právne nástupníctvo. Súdna prax na Slovensku vyriešila otázku neplatenia úroku z omeškania a to v jedinom prípade ak boli uplatnené poplatky z omeškania. Vyplýva to priamo aj z ustanovenia § 517 OZ. Nárok nemôže byť premlčaný, nakoľko príslušenstvo sa nepremlčí skôr ako istina.
7.2. Na uvedenom pojednávaní právny zástupca žalovaného uviedol, že podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka má veriteľ právo požadovať úroky z omeškania od dlžníka ak ide o omeškania z priznaných trov súdneho konania predstavujúcich v zmysle § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka príslušenstvo pohľadávky. Uplatňovanie úrokov z omeškania z príslušenstva nemá oporu v platnej právnej úprave Slovenskej republiky. K tomu dokladá rozhodnutia súdov Českej republiky, ktorá vychádza z úpravy, ktorá je v platná v Slovenskej republike ešte dnes. Ustanovenie § 517 ods.2 Občianskeho zákonníka sa týka
výlučne peňažných záväzkových vzťahov založených hmotným právom a pri použití vzťahov týkajúcich sa procesnoprávneho charakteru neprichádza do úvahy jeho aplikácia. Predmetom súdneho konania na Krajskom súde v Žiline bol nárok na úhradu pohľadávky z dvoch úverových zmlúv uzatvorených medzi právnym predchodcom žalovaného Slovenskou sporiteľňou a.s. a obchodnou spoločnosťou M&M k. s. v roku 1995. Jednalo sa o obchodno-právny vzťah a na všetky vzťahy vychádzajúce z predmetného pôvodného obchodnoprávneho vzťahu je potrebné aplikovať ustanovenia obchodného zákonníka. V danej súvislosti poukazuje na všeobecné 10 ročné obmedzenie premlčacej doby podľa § 408 Obchodného zákonníka. Žaloba bola uplatnená 5 rokov po nadobudnutí vykonateľnosti uznesenia Krajského súdu v Žiline a uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.
8. Podaním doručeným súdu dňa 19.01.2023 sa žalobkyňa vyjadrila k judikátom, ktoré do konania doložil žalovaný. Obchodný zákonník neustanovuje právo veriteľa od dlžníka požadovať (úroky účtovať), ale priamo ustanovuje povinnosť dlžníka úroky z omeškania platiť bez toho, aby veriteľ úroky z omeškania požadoval. Povinnosti dlžníka platiť pri omeškaní s platením peňažného záväzku úroky z omeškania, zodpovedá právo veriteľa na tieto úroky z omeškania, ktoré si môže uplatniť aj žalobou na súde. Ustanovenie § 369 Obchodného zákonníka je dispozitívne, zmluvné strany sa môžu od neho odchýliť alebo ho aj celkom vylúčiť, teda sa dohodnúť, že pri omeškaní so splnením peňažného záväzku dlžníkom mu nevzniká povinnosť platiť úroky z omeškania resp. že veriteľ na úroky z omeškania v takomto prípade nemá právo. Poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR 1Obdo/18/2020 z 26. januára 2021. Rozhodnutie príslušného súdu predstavuje právny základ hlavnej pohľadávky, spočívajúcej v povinnosti nahradiť trovy konania. Úroky z omeškania musia zohľadňovať celkovú akumulovanú finančnú stratu vrátane straty z dôvodu znehodnocovania meny“. Donedávna viedla neexistencia právnej úpravy týkajúcej sa úrokov v práve Únie Súdny dvor k tomu, aby postupne stanovoval sudcovské riešenia, ktoré, aj keď sa javia byť dostatočne ustálené, pokiaľ ide o zásadné uznanie práva na úroky, sú naďalej do určitej miery pretkané tajomstvom, pokiaľ ide o základ tohto práva a jeho uplatňovanie. Výška náhrady musí byť doplnená o úroky z omeškania odo dňa vyhlásenia rozsudku stanovujúceho povinnosť nahradiť škodu. Tento deň zodpovedá najčastejšie dňu, kedy bol konštatovaný nárok na pohľadávku. Žiadosť o priznanie úrokov z omeškania z náhrady trov konania tak môže plynúť až od uznesenia, ktoré túto náhradu stanovuje. Slovenská justičná prax pri nedostatku právnej úpravy úrokov z omeškania v pracovnom práve automaticky uplatňuje úpravu úrokov z omeškania podľa § 517 ods. 1 OZ a nariadenie vlády, ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov. Poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Cdo 269/2007 zo dňa 29.07.2009, uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 460/2017 zo 4. júla 2017. V doplnení zo dňa 24.01.2023 žalobkyňa poukázala na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky IV. ÚS 183/2020, rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.03.2019, č. k. 5Cdo/109/2018, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžo/51/2016 zo dňa 23.11.2017. Má za to, že v danom prípade je možnosť použitia analógie legis.
9. Žalovaný sa vyššie uvedenému vyjadreniu žalobcu vyjadril tak, že žalobkyňa sa snaží navodiť dojem, že trovy konania po ich priznaní súdom predstavujú samostatnú pohľadávku, z ktorej prináleží nárok na úhradu úrokov z omeškania. Početné súdne rozhodnutia priložené žalobkyňou obsahovo nepojednávajú o otázke, ktorá je predmetom tohto konania. Rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky predložené žalovaným sa týkajú skutkovo a právne obdobnej situácie.
10. Súd vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom listinných dôkazov, ktoré tvoria obsah spisu, a to: zmluva o postúpení pohľadávok zo dňa 31.03.2020, na základe ktorej Ing. František Matejčík ako postupca postúpil žalobkyni ako postupníkovi pohľadávku voči žalovanému, ktorá vznikla titulom nároku postupcu na príslušenstvo pohľadávky vyplývajúcej z uznesenia Krajského súdu v Žiline č. k. 16Cb/3/2007-963 zo dňa 09.07.2014 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.12.2014, č. k. 4Obo/46/2014 (č. l. 11), rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 06.03.2013, č. k. 16Cb/3/2007-905, kde súd žalobu právneho predchodcu žalovaného voči žalovaným, kde jedným zo žalovaných bol aj právny predchodca žalobkyne zamietol (č. l. 13), rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31.03.2014, sp. zn. 4Obo/40/2013, ktorým bol potvrdený vyššie uvedený rozsudok Krajského súdu v Žiline (č. l. 16), uznesenie Krajského súdu v Žiline zo dňa 09.07.2014, ktorým bola právnemu predchodcovi žalovaného uložená povinnosť zaplatiť právnemu predchodcovi žalobkyne trovy konania v sume 6.357,83 Eur titulom súdneho poplatku a v sume 13.475,79 Eur titulom trov právneho zastúpenia (č. l. 19), uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.12.2014, sp. zn. 4Obo/46/2014, ktorým bolo vyššie uvedené rozhodnutie potvrdené a právnemu predchodcovi
žalobkyne boli priznané trovy odvolacieho konania v sume 221,77 Eur (č. l. 27), zmluva o predaji časti podniku uzavretá medzi právnym predchodcom žalovaného ako predávajúcim a žalovaným ako kupujúcim (č. l. 35), upovedomenie o ukončení exekúcie z dôvodu vymoženia (č. l. 40).
11. Podľa § 121 ods. 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení účinnom ku dňu 23.12.2020(ďalej len „OZ“), príslušenstvom pohľadávky sú úroky, úroky z omeškania, poplatok z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením.
11.1. Podľa § 517 ods. 2 OZ, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
12. Súd mal z vykonaného dokazovania zistené, že medzi stranami sporu nebolo sporné, že medzi právnymi predchodcami sporových strán boli sporovými stranami v konaní vedenom na Krajskom súde v Žiline pod sp. zn. 16Cb/3/2007. V tomto konaní bolo rozhodnuté o zamietnutí žaloby právneho predchodcu žalovaného a právnemu predchodcovi žalobkyne bol priznaný nárok na náhradu trov konania, a to rozsudkom Krajského súdu v Žiline zo dňa 06.03.2013, v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Obo/40/2013-959 zo dňa 31.03.2013. Uznesením zo dňa 09.07.2014 Krajský súd v Žiline uložil právnemu predchodcovi žalovaného nahradiť právnemu predchodcovi žalobkyne trovy konania v sume 6.357,83 Eur a 13.475,79 Eur. Toto rozhodnutie bolo potvrdené Najvyšším súdom Slovenskej republiky spolu s trovami odvolacieho konania 221,77 Eur. Taktiež nebolo sporné medzi stranami, že k splneniu uvedeného nároku na náhradu trov konania nebol splnený dobrovoľne, ale prišlo k nútenému výkonu súdneho rozhodnutia, a nárok na náhradu trov konania bol vymožený v rámci výkonu exekúcie. Právny predchodca zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 31.03.2020 postúpil na žalobkyňu pohľadávku, nárok na úroky z omeškania z priznaných trov konania. Sporné medzi stranami bolo, či je možné domáhať sa príslušenstva z príslušenstva. Skutkovo je vec teda nesporná a v konaní ide o vec právneho posúdenia, či je možné požadovať úroky z omeškania z príslušenstva pohľadávky, konkrétne nároku na náhradu trov konania.
13. Súd má za to, že nárok žalobkyne nemá oporu v zákone. Nárok na náhradu trov konania môžeme považovať za príslušenstvo pohľadávky. Občiansky zákonník v ustanovení § 121 ods. 3 definuje, čo je príslušenstvo pohľadávky. Medzi príslušenstvo pohľadávky sa zaraďujú aj náklady spojené s uplatnením pohľadávky. Náklady spojené s uplatnením pohľadávky sú spravidla trovy vzniknuté v súvislosti s uplatnením pohľadávky, a to aj v predsúdnom štádiu (napr. zaobstaranie znaleckého posudku, cestovné a iné obdobné náklady súvisiace s uplatnením pohľadávky). Tieto náklady sa musia týkať zročnej pohľadávky a musia byť účelne vynaložené na to, aby sa dali úspešne uplatniť aj v súdnom spore ako hmotnoprávny nárok odlišný od trov konania. Výnimočne môžu byť náklady spojené s uplatnením pohľadávky totožné s trovami súdneho konania. Pokiaľ ide o náklady spojené s uplatnením pohľadávky v súdnom konaní, tie nemožno priznať bezvýnimočne. Z ustanovenia § 251 CSP možno vyvodiť, že trovami konania sú len také preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva. Za náklady spojené s uplatnením pohľadávky v konaní pred súdom možno považovať len také, ktoré boli nevyhnutné na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva a z časového hľadiska vznikli v konaní, t. j. časový interval je striktne ohraničený začatím konania a právoplatnosťou rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. Z uvedeného dôvodu sa napríklad v súvislosti s trovami právneho zastúpenia za účelné považujú len tie náklady, ktoré zodpovedajú a sú v súlade s vyhláškou č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov v znení neskorších predpisov (Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník I. § 1 - 450. Komentár. 2. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2019, 831-841 s.).
13.1. Súd ďalej uvádza, že pokiaľ ide o úroky z omeškania súdna prax dospela k záveru, úroky z omeškania nie sú súčasťou pohľadávky, ale iba jej príslušenstvom. Oneskoreným zaplatením úrokov nevzniká právo na ďalšie úroky z omeškania (R 70/1995). Nesplatenie úrokov z omeškania z dlžnej čiastky včas, je omeškaním s plnením príslušenstva pohľadávky (§ 121 ods. 3), nie s plnením vlastného dlhu. Tím, že včas nesplatí úroky z istiny, sa dlžník dostáva do omeškania s plnením príslušenstva, nie do omeškania s plnením vlastného dlhu (istiny). Právo požadovať od dlžníka príslušenstvo z príslušenstva (t. j. úroky z omeškania z dohodnutých úrokov) veriteľ nemá, pretože Občiansky zákonník (ale ani Obchodný zákonník) neupravujú majetkové sankcie pre prípad omeškanie s platením príslušenstva pohľadávky. Všeobecne sa má za to, že tak úrok z omeškania, ako i poplatok z omeškania majú povahu
špeciálnej peňažnej sankcie, ako dôsledok nekonania dlžníka včas splatiť peňažný dlh ( Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník II. § 451 - 880. 2. vydanie. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2019, 1926 – 1935 s.).
13.2. Vzhľadom na vyššie uvedené závery má súd za to, že trovy konania, predstavujú príslušenstvo pohľadávky, nakoľko nemá základ v hmotnom práve, ale vyplýva z rozhodnutia súdu o tejto povinnosti podľa procesných predpisov. Ak nie je hlavný záväzkový vzťah, nemôže vzniknúť ani vzťah akcesorický. Ak sú trovy konania príslušenstvom pohľadávky a prax dospela k tomu, že pri oneskorenom zaplatení úrokov z omeškania nie je možné požadovať úroky z omeškania, tak ani pri iných druhoch príslušenstva, napr. náklady spojené s uplatnením pohľadávky, nie je možné požadovať úroky z omeškania. Najvyšší súd v Českej republike sp. zn. 29 Odo 1032/2006 k takémuto záveru dospel. Súd má za to, že rozhodnutia súdov v Českej republike netvoria konštantnú judikatúru v podmienkach Slovenskej republiky. Súd má však za to, že v danej veci argumentačne môže byť použité, a to z dôvodu, že v čase vydania rozhodnutia v oboch krajinách platila totožná právna úprava. Ďalej má súd za to, že toto rozhodnutie sa skutkov a aj práve týka veľmi obdobnej situácie. Súd má teda za to, že v danom konaní neexistuje zákonná opora a rozhodovacia prax zaujala jasné stanovisko, že nie je možné požadovať príslušenstvo z príslušenstva. V opačnom prípade by prišlo k hromadeniu a reťazeniu súdnych sporov.
13.3. Pokiaľ ide o rozhodnutia predložené žalobkyňou tak tie sú na daný prípad absolútne nepoužiteľné, nakoľko sa týkajú skutkovo a právne rozdielnych vecí. Riešia iba úroky z omeškania, ale v iných situáciách nie pri úrokoch z omeškania z trov konania. Pokiaľ ide o uplatnenie análogie legis, v danej veci nie je vhodné, nakoľko ako už bolo uvedené vyššie závery teórie a praxe o úrokoch z omeškania z príslušenstva ako neprípustných sú nesprávne.
13.4. Vzhľadom na to, že nie je zákonný nárok na úroky z omeškania z neskoro zaplatených trov konania, preto súd žalobu zamietol.
14. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
15. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
16. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
17. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 255 ods. 1 CSP. Vzhľadom na to, že žalovaná bola v konaní úspešná v plnom rozsahu, má nárok voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
Poučenie:
- 2 -
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorého rozsudku smeruje.
Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Ak povinný v stanovenej lehote dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh na exekúciu.