Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Cdo/76/2011

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v právnej veci žalobcu : T. Č., bývajúci

v K., zastúpený A., proti žalovanému : Slovenská republika – Krajský stavebný úrad

Košice, so sídlom v Košiciach, Komenského č. 52, zastúpený A., o náhradu mzdy,

príspevku na stravovanie a náhradu mzdy za dovolenku s príslušenstvom, vedenej na

Okresnom súde Košice II pod sp.zn. , o dovolaní žalobcu proti rozsudku

Krajského súdu v Košiciach z 2. decembra 2010 sp.zn.

t a k t o :

Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 2. decembra 2010 sp.zn.

v jeho zamietajúcej časti týkajúcej sa úroku z omeškania a vec mu v rozsahu

zrušenia vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Košice II rozsudkom z 21. júla 2009, č.k. -236, zaviazal

žalovaného zaplatiť žalobcovi istinu 24 550,23 €, spolu s príslušným úrokom z omeškania

počítaným z jednotlivých súm za jednotlivé obdobia. V prevyšujúcej časti uplatnený nárok

a príslušenstvo žaloby zamietol. Uložil žalovanému zaplatiť na účet prvostupňového súdu

súdny poplatok s tým, že o trovách konania a trovách štátu rozhodne samostatným uznesením.

V odôvodnení rozhodnutia prvostupňový súd uviedol, že žalobca sa pôvodným návrhom

podaným na Okresný súd Košice II dňa 17.3.2004 domáhal určenia neplatnosti okamžitého

skončenia pracovného pomeru, neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru

na základe zákona, určenia, že štátnozamestnanecký pomer trvá a náhrady platu.

Okresný súd rozsudkom č.k. -230 zo dňa 6.12.2006 určil, že

štátnozamestnanecký pomer žalobcovi trvá (viď na str. 2); tento bol rozsudkom Krajského

súdu v Košiciach č.k. -261 potvrdený (nárok na náhradu platu vylúčil

na samostatné konanie). Žalobca prostredníctvom právneho zástupcu podaniami z 20.6.2007,

17.10.2007 a 18.11.2008 upresnil svoje platové nároky pozostávajúce z

2

- náhrady platu za obdobie od 16.2.2004 do 29.7.2007 vo výške 812 367,-- Sk brutto,

- náhrady za nevyčerpanú dovolenku za obdobie rokov 2003 až 2007 vo výške

116 901,50 Sk brutto,

- náhrady za stravné za 864 pracovných dní vo výške 47 223,-- Sk,

- príslušenstva počítaného zo sumy 976 491,50 Sk vo výške 8,9 % ročne od 8.11.2005

do zaplatenia, počítaný ako stredná hodnota úroku za stredné obdobie.

Vychádzajúc z právoplatného rozsudku č.k. -230 zo dňa 6.12.2006

prvostupňový súd uviedol, že štátnozamestnanecký pomer žalobcu k žalovanému nikdy

neskončil, preto nie je možné postupovať podľa ustanovenia

Na základe uvedených skutočností o nároku žalobcu nerozhoduje orgán, ktorý vyslovil, že

štátnozamestnanecký pomer trvá, pretože taký v prejednávanom spore nie je. Právny predpis

neurčuje právomoc orgánu podľa postupu uvedenom v

Súd je toho názoru, že má právomoc vo veci konať a rozhodnúť podľa ustanovenia § 7 ods. 1

, a to s prihliadnutím aj na tú skutočnosť, že rozhodoval o základe nároku. O nároku

žalobcu na náhradu mzdy rozhodoval v súlade s ustanovením § 149 ods. 1 a § 151 ods. 1

v nadväznosti na ustanovenie . Vychádzal

zo skutočnosti, že v čase vzniku nároku bol žalobcovi priznaný funkčný plat vo výške

19 350,-- Sk mesačne. V súlade s ustanovením pre

výpočet náhrady mzdy použil čistý funkčný plat vo výške 15 891,50 Sk, ku ktorému dospel

tak, že z brutta platu 19 350,-- Sk odrátal nezdaniteľnú časť 6 736,-- Sk, platby poistného

a alikvótnu čiastku dane zo mzdy (504 + 126,10 + 504 + 176,60 + 2 147,80). Dĺžku obdobia

určil od 17.2.2004 do 29.7.2007 v rozsahu 40 mesiacov a 29 dní. Na základe uvedených

skutočností priznal žalobcovi čistú náhradu mzdy vo výške 656 848,60 Sk (635 660,-- Sk +

21 188,60 Sk) po prepočte na eurá 21 803,40 €. V prevyšujúcej časti uplatnený nárok

na náhradu mzdy zamietol, pretože podľa platnej judikatúry, ako aj z citovaných zákonných

ustanovení, má nárok na výplatu čistej mzdy. Žalobca si z celkových dlhovaných náhrad

uplatnil úrok z omeškania počítaný zo sumy 976 491,50 Sk vo výške 8,9 % ročne

od 8.11.2005 do zaplatenia, počítaný ako stredná hodnota úroku za stredné obdobie. Súd

priznal žalobcovi úrok z omeškania v súlade s ustanovením § 517 ods. 1 Občianskeho

zákonníka, pretože z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že žalovaný nevyplatil

žalobcovi mzdu v lehote splatnosti, na ktorú mu vznikol nárok. Termín výplaty bol k 12. dňu

každého mesiaca. Žalovaný sa do omeškania dostal v deň nasledujúci po splatnosti platu, teda

už 13. dňa v mesiaci. Žalobcom uplatnené stredné obdobie a stredný úrok nemá oporu

v zákone, súd v súlade s upraveným žalobným petitom nemohol žalobcovi priznať vyšší úrok

z omeškania ako bol stanovený právnym predpisom. Za niektoré obdobia bol právnym

predpisom priznávaný vyšší úrok ako žalobca žiadal, ale súd nemohol prekročiť rozsah

žalobného návrhu a priznal len úrok vo výške, ktorý žalobca žiadal. Žalobca si uplatnil úrok

z omeškania počítaný z hrubej mzdy, pričom nárok na náhradu mzdy mu vznikol proti

žalovanému z čistej mzdy, preto žalobu v časti príslušenstva uplatneného z rozdielu medzi

hrubou a čistou mzdou zamietol, ako aj vo výške vyššieho úroku z omeškania, na ktorý nemal

zákonný nárok a vznikol použitím stredného úroku.

Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 2. decembra 2010 č.k.

-295 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že uložil žalovanému zaplatiť

žalobcovi 21 803,38 € do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu

zamietol. Vo výroku o súdnom poplatku zrušil rozsudok súdu prvého stupňa. V odôvodnení

rozhodnutia odvolací súd uviedol, že žalovaný v tomto konaní vzhľadom na právoplatné

rozhodnutie v základnej veci ani nespochybňuje, že za žalované obdobie išlo o prekážky

v práci na jeho strane, pokiaľ žalobcovi nepridelil prácu, hoci štátnozamestnanecký pomer

trval. Ani v odvolaní ničím nespochybnil nárok žalobcu na funkčný plat po dobu trvania tejto

prekážky, t.j. od 17.2.2004 do 29.7.2007. Pretože nejde o nárok z neplatného skončenia

štátnozamestnaneckého pomeru, ale mzdový nárok za trvania štátnozamestnaneckého

pomeru, správne prvostupňový súd vychádzal z toho, že nebolo použiteľné ustanovenie § 44

o štátnej službe, ale že cez ustanovenie tohto zákona

bolo potrebné použiť a peňažný nárok uplatnený v súvislosti s prekážkami

v práci na strane zamestnávateľa posudzovať podľa . Nárok

na náhradu funkčného platu za celú dobu trvania prekážok v práci teda bol dôvodný. Ani

jeden z účastníkov správnosť výpočtu funkčného platu podľa rozsudku prvostupňového súdu

nespochybnil a keď prvostupňový súd tento nárok vyčíslil na sumu 21 803,40 €, vychádzal

z tohto výpočtu aj odvolací súd. To bol dôvod, prečo zmenil rozsudok prvostupňového súdu

tak, že zaviazal žalovaného len na zaplatenie tejto sumy, zodpovedajúcej funkčnému platu

za žalované obdobie a vo zvyšku žalobu zamietol. Zamietol aj návrh na zaplatenie úroku

z omeškania z priznanej sumy, pretože pre takúto sankciu, vzhľadom na charakter vzťahov

medzi účastníkmi, skutočne niet opory v zákone. Na zamestnanecký vzťah účastníkov sa

vzťahoval osobitný zákon o štátnej službe (); ustanovenia Zákonníka

práce (prípadne iného zákona) sa na tento vzťah mohli vzťahovať len ak to tento zákon

výslovne stanovil. Ani pre pracovnoprávne vzťahy nemá vlastnú úpravu

sankcií pre prípad omeškania dlžníka, ale cez ustanovenie sa

v pracovnoprávnych vzťahoch aplikuje ustanovenie

o úroku z omeškania. Pretože zákon o štátnej službe neodkazoval na možnosť použitia § 1

ods. 2 , ale ani na možnosť priameho použitia ustanovenia

, pre uloženie povinnosti zaplatiť úroky z omeškania, ako sankciu

za omeškanie, pri peňažnom plnení v štátnozamestnaneckom pomere chýba právna úprava.

Z uvedených dôvodov zmenil rozsudok prvostupňového súdu tak, že priznanú sumu titulom

náhrady funkčného platu je žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi bezúročne.

Proti rozsudku odvolacieho súdu do jeho zamietajúcej časti, týkajúcej sa úrokov

z omeškania, podal dovolanie žalobca, ktorý prípustnosť odvodzoval z ustanovenia § 238

ods. 1 a dôvodnosť z ustanovenia , teda že rozhodnutie

v tejto časti spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Podľa jeho názoru súd prvého

stupňa správne použil analógiu práva (analógiu iuris) a tým odstránil chýbajúcu právnu

úpravu. Týmto porovnaním vzťahu zákona o štátnej službe ako prameňa verejného práva

k občianskemu predpisu chce poukázať, že právna prax vrátane súdnej si vypomáha analógiou

z dôvodu, že pozitívne právo pozná inštitúty aplikovateľné aj pre aplikáciu zákona o štátnej

službe. Poukázal na rozhodnutia súdov Slovenskej republiky, kde obdobne v štátno-

zamestnaneckých pomeroch pri rozhodnutiach o nároku z týchto pomerov priznali úroky

z omeškania a tak preklenuli chýbajúcu právnu úpravu. V prípade, ak by nastal taký právny

stav, ktorý by neumožnil priznať nárok na úroky z omeškania ako nárok žalobcu, tak takýmto

postupom by bol žalobca znevýhodnený, nakoľko jeho platový nárok bol uspokojený až

16.2.2011, teda na deň presne po siedmych rokoch od neplatne skončeného štátno-

zamestnaneckého pomeru. Jeho platové nároky tak neboli plnené v reálnom období a je

zrejmé, že pri istom inflačnom vývoji euromeny si za zhodne vyplatenú sumu nekúpi to, čo by

bolo možné v minulých rokoch. Určite je nepochybné, že o štátnej

službe sa zaraďuje v právnom systéme SR medzi tzv. verejné právo, ale na druhej strane

samotný inštitút štátnozamestnaneckého pomeru sa ničím významným nelíši od pracovného

pomeru upraveného v , ktorý je zaradený medzi právne odvetvia súkromného

práva, na základe ktorého je možné priznať pri neplnení si povinností, resp. omeškaní

s plnením, úroky z omeškania. Nepriznanie náhrady funkčného platu a s tým spojených

a súvisiacich nárokov ako sú úroky z omeškania, by v samotnej podstate odporovalo

dobrým mravom. Napriek tomu, že o štátnej službe síce priamo

neodkazuje na , odkazuje však v na ustanovenia až

, ktorý upravuje splatnosť mzdy a splatnosť náhrady mzdy. Pritom

práve splatnosť náhrady mzdy je tou právnou skutočnosťou, na základe ktorej môže

oprávnený veriteľ (zamestnanec) požadovať od dlžníka (zamestnávateľa) úroky z omeškania

v prípade neplnenia riadne a včas. Navrhol, aby dovolací súd zmenil rozsudok odvolacieho

súdu v časti, v ktorej mu nebol priznaný úrok z omeškania tak, že žalobcovi patrí úrok

z omeškania zo sumy 21 803,38 € vo výške 8,9 % počnúc od 8.11.2005 do 15.2.2011, teda

úrok z omeškania vo výške 10 234,15 €.

Žalovaný navrhol dovolanie žalobcu zamietnuť a priznať mu trovy dovolacieho

konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ), po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania ( ) zastúpený advokátom (

ods. 1 ) bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) skúmal najskôr,

či tento opravný prostriedok smeruje proti výroku rozhodnutia proti ktorému zákon pripúšťa

dovolanie.

Podľa dovolanie nie je prípustné ani vo veciach, v ktorých bolo

napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom

trojnásobok minimálnej mzdy a v obchodných veciach desaťnásobok minimálnej mzdy,

pričom na príslušenstvo pohľadávky sa neprihliada. Ak je predmetom dovolacieho konania

len príslušenstvo pohľadávky, dovolanie nie je prípustné, ak výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa prvej vety. Na určenie minimálnej

mzdy je rozhodujúci deň podania návrhu na prvostupňovom súde.

Predmetom dovolacieho konania je príslušenstvo pohľadávky, ktorého výška ku dňu

začatia dovolacieho konania, teda podania dovolania, predstavuje sumu 10 234,15 €.

Dovolanie žalobcu preto v zmysle ustanovenia je prípustné.

Dovolací súd sa v ďalšom konaní zaoberal len procesne prípustnou časťou dovolania

a vecnú správnosť rozsudku odvolacieho súdu skúmal len z hľadiska správnosti výroku,

6

ktorým odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobu v časti

o príslušenstve pohľadávky zamietol ako nedôvodnú pre neexistenciu úpravy o omeškaní

zamestnávateľa pri vyplácaní platu zamestnancovi.

Splatnosť a vyplácanie platu žalobcovi, ako štátnemu zamestnancovi bola

ustanovením , ktoré sa cez ustanovenie zák.

č. (zákon o štátnej službe) aplikuje priamo, stanovená kogentne, t.j. vždy

do 12. dňa kalendárneho mesiaca. Žalovaný, ktorý zodpovedá za uspokojenie platových

nárokov žalobcu, uvedený termín výplaty platu nesporne nedodržal, keď ho vyplatil až

po sedemročnom oneskorení.

Vo všeobecnosti platí, že v prípade, ak zamestnávateľ mešká s výplatou platu a plat

neposkytne v dohodnutej dobe a v prípade absencie takejto dohody najneskôr do konca

nasledujúceho kalendárneho mesiaca, je v omeškaní. Z dôvodu omeškania je povinný

zamestnancovi uhradiť nielen plat, ale aj úroky z omeškania. Pretože osobitný zákon o plate,

ale ani iný pracovnoprávny predpis nezakotvujú výšku úrokov z omeškania,

v pracovnoprávnych vzťahoch sa postupuje v týchto prípadoch podľa občianskoprávnych

predpisov ( ); rovnako by sa preto malo postupovať aj v prípade

omeškania zamestnávateľa v štátnozamestnaneckom pomere, aj keď citované ustanovenie

zákona o štátnej službe výslovne neodkazuje na .

Súd totiž nie je absolútne viazaný doslovným znením zákonného ustanovenia, ale sa

od neho smie a musí odchýliť v prípade, kedy to vyžaduje zo závažných dôvodov účel

zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z princípov (zásad), ktoré

majú svoj základ v ústavne konformnom právnom poriadku ako významovom celku. Pri

tomto teleologickom výklade právnej normy je len nutné sa vyvarovať ľubovôle; rozhodnutie

súdu sa musí zakladať na racionálnej argumentácii.

Pri výklade a posudzovaní jednotlivých ustanovení právneho predpisu treba totiž

rešpektovať ich význam z hľadiska účelu a zmyslu tohto predpisu ako celku, a nie izolovane

tak, ako to urobil v prejednávanej veci odvolací súd.

Žiadať vyplatenie platu aj s príslušným úrokom z omeškania nemožno považovať

za čosi neobvyklého, nemravného či snáď dokonca protiprávneho, keď žiadna zo strán

štátnozamestnaneckého pomeru nespochybňuje, že žalovaný plat žalobcovi vyplatil až

so sedemročným oneskorením. vychádza z úvahy, že úroky z omeškania

plnia funkciu paušalizovanej náhrady škody (§ 519), ktorá veriteľovi vznikla tým, že nemohol

po dobu omeškania zhodnotiť (využiť) istinu dlhu. Aj podľa judikatúry úroky z omeškania

so splnením peňažného záväzku sú dennou náhradou škody za stratu možnosti disponovať

s dlžnou sumou (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.

a pod.). Inštitút úrokov z omeškania vo všeobecnosti a aj v pracovnom práve

plní charakter zabezpečovací, sankčný a kompenzačný a inak to nemôže byť ani

v štátnozamestnaneckom pomere, lebo opakom by došlo k porušeniu rovnosti subjektov tohto

závislého vzťahu a teda k porušeniu , či Občianskeho súdneho

poriadku. Táto úvaha in dubio libertate, vychádza priamo z ústavného poriadku (čl. 1 ods. 1

) a ide o štrukturálny princíp liberálneho demokratického štátu, ktorý vyjadruje prioritu

jednotlivca a jeho práva (slobody) pred štátom.

Integrálnou súčasťou ochrany majetkových práv podľa a Protokolu

č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je tiež ochrana legitímneho

očakávania, teda ochrana majetku, na splnenie ktorého má oprávnený prinajmenšom

legitímne očakávanie s ohľadom na konkrétne a individuálne okolnosti prípadu, ktoré

vo svojom súhrne ho mali založiť; môže tak urobiť právna úprava či ustálená judikatúra, ktorú

zakladá aj toto rozhodnutie.

Odvolací súd sa danou problematikou z uvedeného hľadiska nezaoberal. V dôsledku

nesprávneho právneho posúdenia veci nebol dostatočne zistený skutkový stav. Najvyšší súd

Slovenskej republiky preto rozhodnutie odvolacieho súdu v napadnutej časti v zmysle

ustanovenia zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie

s tým, že právny názor vyslovený v tomto rozhodnutí je preň záväzný.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania

( ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 31. mája 2012

JUDr. Jozef Kolcun, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová