Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 501/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. novembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť A. D. a M. D., obe bytom P., zastúpených advokátkou

JUDr. M. K., P., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu

podľa uznesením Krajského súdu v Trnave č. k.

-88 z 19. júla 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť A. D. a M. D . o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. septembra

2011 doručená sťažnosť A. D. (ďalej len „sťažovateľka 1“) a M. D. [ďalej len

„sťažovateľka 2“ (obe ďalej len „sťažovateľky“)], ktorou namietajú porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -88 z 19. júla 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľky sú účastníčkami konania na ochranu

osobnosti vedeného Okresným súdom Piešťany (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd prvého

stupňa“) pod sp. zn. . Súčasne s podaním žalobného návrhu okresnému súdu

23. februára 2009 požiadali sťažovateľky o oslobodenie od súdnych poplatkov. Okresný súd

uznesením č. k. -67 z 18. decembra 2009 v spojení s opravným uznesením

č. k. . mája 2010 priznal sťažovateľke 2 oslobodenie od súdnych

poplatkov v rozsahu 50 % a sťažovateľke 1 oslobodenie od súdnych poplatkov nepriznal.

Krajský súd na základe odvolania sťažovateliek proti označenému prvostupňovému

uzneseniu rozhodol napadnutým uznesením tak, že ho potvrdil. (Účastníčkou konania

označeného konania pred okresným súdom je aj navrhovateľka v 3. rade D. D., ktorej však

bolo okresným súdom priznané oslobodenie od súdnych poplatkov v celom rozsahu, a preto

nebola účastníčkou odvolacieho konania a nepodala ani sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1

, pozn.)

Sťažovateľky zastávajú názor, že krajský súd napadnutým uznesením porušil ich

základné právo na súdnu ochranu garantované v , pričom dôvody, pre

ktoré dospeli k tomuto názoru, formulujú takto:

«Ani rozhodnutie Okresného súdu Piešťany a ani rozhodnutie Krajského súdu

v Trnave nepovažujeme za správne. Súdy sa pri rozhodovaní o oslobodení alebo

neoslobodení zaoberal najmä (podľa výsledku len) náhradou skutočnej škody po odpočítaní

spoluúčasti, ktorá bola vyplatená sťažovateľke v I. rade v zmysle § 447b Občianskeho

zákonníka. Len touto náhradou zdôvodnil neoslobodenie sťažovateľky v I. rade, a to

lakonickým výrazom: pomery účastníka neodôvodňujú priznanie oslobodenia od súdnych

poplatkov, pričom neprihliadal na celú škálu pomerov, ktoré sú súdy povinné skúmať.

Súd mal a má teda zato, že v prípade, ak bola účastníkovi vyplatená suma z titulu

napr. v tomto prípade jednorázového vyrovnania, nespĺňa podmienky na priznanie

oslobodenia celkom alebo sčasti od súdnych poplatkov a v prípade domáhania sa ochrany

svojho ústavného práva na nezávislom a nestrannom súde, túto sumu je povinný použiť

na zaplatenia súdnych poplatkov a suma takto „získaná“ v dôsledku smrti blízkej osoby je

rozhodnutím súdu na strane príjmovej v štátnom rozpočte.

Týmto absolútne dochádza k strate významu a je

nemorálne zaväzovať účastníka k povinnosti zaplatiť súdne poplatky z finančných

prostriedkov, ktoré sú už poznačené odchodom a smrťou blízkej osoby.

Ak podľa nie je ďalej ustanovené inak,

použijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku a podľa § 154 ods. 1

, pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia je

na mieste otázka, prečo sa súd tak intenzívne zaoberal jednorázovým vyrovnaním

vyplateným v roku 2007, a týmto odôvodnil neoslobodenie od platenia súdnych poplatkov,

ktoré už ani neexistuje.

Podľa na návrh môže súd priznať

účastníkovi celkom alebo sčasti oslobodenie od súdnych poplatkov, ak to pomery účastníka

odôvodňujú a ak nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešne uplatňovanie alebo bránenie

práva. Ak nerozhodne súd inak, vzťahuje sa oslobodenie na celé konanie a má i spätnú

účinnosť; poplatky zaplatené pred rozhodnutím o oslobodení sa však nevracajú.

Podľa priznané oslobodenie súd

kedykoľvek za konania odníme, prípadne i so spätnou účinnosťou, ak sa do právoplatného

skončenia konania ukáže, že pomery účastníka oslobodenie neodôvodňujú, prípadne

neodôvodňovali.

Podľa SR každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Súd má teda možnosť i odňať priznané oslobodenie, a to i so spätnou účinnosťou, to

znamená, že súd môže oslobodiť, konať vo veci samej, a tak umožniť naplniť ústavné právo

navrhovateliek domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, a následne,

ak sa do právoplatného skončenia konania ukáže, že pomery účastníka oslobodenie

neodôvodňujú, prípadne neodôvodňovali, má súd možnosť toto priznané oslobodenie

na začiatku konania i odňať. Už samotná dĺžka konania (viac ako 3 a pol roka nebolo

vytýčené pojednávania vo veci samej) je ústavne neudržateľná, netolerovateľná

a neakceptovateľná.

Predpokladmi pre priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov, ktoré musia byť

kumulatívne naplnené, teda v zmysle citovaného ustanovenia ( ) sú:

- pomery účastníka odôvodňujúce priznanie oslobodenia a zároveň

- skutočnosť, že zo strany žiadateľa nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešne

uplatňovanie alebo bránenie práva.

Pod pojmom pomery zákon chápe majetkové pomery žiadateľa (v prípade fyzickej

osoby tiež rodinné, sociálne a zdravotné pomery), majúce základ v okolnostiach, ktoré nie

sú len dočasnej či prechodnej povahy a odôvodňujú záver, že poplatník celkom, či z časti

(v prípade žiadosti o čiastočné oslobodenie od súdnych poplatkov) nemôže splniť

poplatkovú povinnosť alebo, že jej splnenie od neho nemožno spravodlivo žiadať

(z odôvodnenia uznesenia R 109/2001). Objektívny nedostatok finančných prostriedkov,

resp. iného majetku, by nemal spôsobovať nemožnosť domôcť sa svojho práva na súde...

V tomto prípade od začiatku sme uvádzali, že suma bola vyplatená v roku 2007

a nakoľko táto bola vyplatená len z dôvodu úmrtia blízkej osoby, tieto pomohli sťažovateľke

v I. rade aspoň z časti preklenúť obdobie, ktoré vôbec nemala v záujem prežiť, čiže

objektívne nedisponuje z finančnými prostriedkami čo po rozhodnutiach a odôvodneniach

súdov najmä Krajského súdu v Trnave je blízko k nemožnosti domáhať sa svojich práv

u oboch sťažovateliek. Určite zmyslom vyplatenia sumy nie je zabezpečiť splnenie

poplatkovej povinnosti najmä v konaní na ochranu osobnosti. V opačnom prípade takto

nútime účastníkov takého konania domáhať sa len symbolického ospravedlnenia za zásah

do ich rodinného a súkromného života, čo je neakceptovateľné a nemorálne.

S poukazom na vyššie máme za to, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu, súd

mal a mohol postupovať tak ako bolo naznačené v oboch odvolaniach a v

neposlednom rade sa môže otázka súdnych poplatkov riešiť aj po meritórnom prejednaní

veci, ku ktorému neefektívnou činnosťou nedochádza, čím opäť sa odníma nielen právo na

súdnu ochranu, ale i právo na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov.»

V nadväznosti na uvedenú argumentáciu sťažovateľky navrhli, aby ústavný súd

rozhodol po prijatí ich sťažnosti na ďalšie konanie týmto nálezom:

„I. Základné právo sťažovate[liek] v I. a II. rade na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 SR bolo uznesením Krajského súdu v Trnave zo dňa 19. 07. 2011 v konaní

vedenom pod sp. zn. -88 porušené.

II. Uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 19. 07. 2011, č. k.

zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

III. A. D. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 € (slovom: jedno

Euro), ktoré jej je Krajský súd v Trnave povinný vyplatiť do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

IV. M. D. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 € (slovom: jedno

Euro), ktoré jej je Krajský súd v Trnave povinný vyplatiť do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

V. Krajský súd v Trnave je povinný nahradiť trovy právneho zastúpenia (2 právne

úkony vykonané v roku 2011 v zmysle § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a c), § 16 ods. 3

a Vyhlášky MS SR č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb) A. D., M. D. a D. D. v sume 414,96 € (slovom:

štyristoštrnásť Eur a deväťdesiatšesť centov) advokátke JUDr. M. K... do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom

predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno za zjavne neopodstatnenú

považovať sťažnosť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho

rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom

alebo rozhodnutím tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné

právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú. Za zjavne

neopodstatnenú možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

, , , , , ,

, , , ).

V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateliek podľa a skúmal, či neexistujú dôvody

na jej odmietnutie podľa .

Pokiaľ ide o sťažovateľkami namietané porušenie ich základného práva podľa

napadnutým uznesením krajského súdu, ústavný súd predovšetkým

konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov.

V právomoci ústavného súdu tak zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu

právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateliek

č. k. -88 z 19. júla 2011, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu

č. k. -67 z 18. decembra 2009 v spojení s opravným uznesením

č. k. . mája 2010, ktorým bolo sťažovateľke 2 priznané oslobodenie

od súdnych poplatkov v rozsahu 50 % a sťažovateľke 1 oslobodenie od súdnych poplatkov

priznané nebolo, sú zlučiteľné s označeným článkom .

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že predmetom súdneho konania, v ktorom

sťažovateľky požadovali oslobodenie od súdnych poplatkov, je rozhodovanie o ich návrhu

(ako aj navrhovateľky v 3. rade) na ochranu osobnosti, ktorým sa v zmysle § 15

domáhajú uložiť povinnosť odporcovi zaplatiť im z titulu

neoprávneného zásahu do života, telesnej integrity, súkromného a rodinného života ich

manžela a otca ako blízkej osoby a z titulu neoprávneného zásahu do ich súkromného

a rodinného života sťažovateľke € a sťažovateľke 2 sumu 72 500 €.

Sťažovateľky namietajú najmä to, že krajský súd pri rozhodovaní o neoslobodení,

(resp. v prípade sťažovateľky 2 čiastočnom oslobodení) od súdneho poplatku neposudzoval

objektívne ich reálne pomery komplexne zo širšieho aspektu, ale zaoberal sa len náhradou

skutočnej škody (po odpočítaní spoluúčasti), ktorá bola vyplatená sťažovateľke 1 podľa

. Na základe toho všeobecné súdy dospeli k záveru, že

„pomery účastníka neodôvodňujú oslobodenie od súdnych poplatkov“.

Podľa sťažovateliek tým dochádza k strate významu

a „je nemorálne zaväzovať účastníka k povinnosti zaplatiť súdne poplatky z finančných

prostriedkov, ktoré sú poznačené odchodom a smrťou blízkej osoby“.

Navyše sťažovateľky namietajú, že krajský súd vzal zreteľ na vyplatenie

jednorázového vyrovnania vyplateného sťažovateľke 1 v roku 2007, a preto považujú jeho

postup za nesúladný s (ďalej len „OSP“).

Ústavný súd konštatuje, že uloženie poplatkovej povinnosti v občianskoprávnych

veciach nemožno samo osebe považovať za rozporné s . Legálnym

prostriedkom na zabezpečenie rovnováhy uvedených záujmov je zákonná možnosť priznať

účastníkovi súdneho konania na návrh celkom alebo sčasti oslobodenie od súdnych

poplatkov ( ), ak to jeho pomery odôvodňujú a ak nejde o svojvoľné alebo zrejme

bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva.

Podstata argumentácie sťažovateliek o namietanom porušení ich základného práva

smeruje proti rozhodnutiam okresného súdu a krajského súdu, ktorými im nepriznali

(resp. priznali iba čiastočné) oslobodenie od súdneho poplatku (v plnom rozsahu) v ich

právnej veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. . Sťažovateľky poukazujú

aj na to, že „samotná dĺžka konania (viac ako 3 a pol roka nebolo vytýčené pojednávanie

vo veci samej) je ústavne neudržateľná, netolerovateľná a neakceptovateľná“. V petite

sťažnosti, ktorým je ústavný súd podľa viazaný, sa

však sťažovateľky vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 sťažnosti nedomáhajú.

Z ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného

súdu v Slovenskej republike (porovnaj , a )

vyplýva, že rozhodovanie o oslobodení od súdnych poplatkov v rámci občianskoprávnych

vecí, teda o tom, či sú splnené zákonom ustanovené predpoklady pre priznanie oslobodenia

od súdnych poplatkov, patrí výhradne do právomoci (rozhodovacej sféry) všeobecných

súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch

v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať právne

názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,

ani posudzovať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav

a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských

právach a základných slobodách (, m. m. , , ,

).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotnými rozhodnutiami

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, m. m. , , , ) a zároveň by mali

za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli

napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom uznesenia krajského súdu

č. k. -88 z 19. júla 2011 (vrátane jemu predchádzajúcich uznesení

okresného súdu č. k. -67 z 18. decembra 2009 a č. k. -77 z 13. mája

2010) uvádza, že krajský súd v odvolacom konaní napadnutým uznesením potvrdil

uznesenie súdu prvého stupňa. Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia najskôr

stručne oboznámil skutkové zistenia a právne závery súdu prvého stupňa, ktorý

po prešetrení majetkových, osobných a zárobkových pomerov navrhovateliek vo vzťahu

k sťažovateľke 1 „mal súd preukázané, že táto je zamestnaná, jej priemerný mesačný

príjem predstavuje 550,- Eur a poberá vdovský dôchodok po nebohom manželovi 209,20

Eur. Býva v byte v P. spolu s navrhovateľkami 2 a 3, ich poplatky spojené s bývaním

predstavujú spolu 177,11 Eur. Trpí reumatologickým ochorením a okrem bytu, ktorý vlastní

v spoluvlastníctve s navrhovateľkami 2 a 3 je vlastníčkou motorového vozidla... a tiež je

podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v kat. úz. P. zapísanej na LV

č... zastavané plochy a nádvoria parc. č..., ktorú vlastní s navrhovateľkami 2 a 3 (každá

v spoluvlastníckom podiele 1/24).

Navrhovateľka 2 je slobodná a zamestnaná ako čašníčka... V máji 2009 mala

zárobok 706,26 Eur a v júli 2009 vo výške 966,86 Eur.

Po zohľadnení položky 7b písm. b) Sadzobníka súdnych poplatkov

Zb. o súdnych poplatkoch, v zmysle ktorého z návrhu na začatie konania na ochranu

osobnosti spojenej s náhradou nemajetkovej ujmy, je súdny poplatok 66,- Eur a 3 % z výšky

uplatnenej nemajetkovej ujmy, súdny poplatok takto u navrhovateľky 1 činí 2.916,- Eur.

Vzhľadom na už obdržanú náhradu škody aj po odpočítaní spoluúčasti 10 % súd ustálil, že

navrhovateľka 1 môže v rámci svojich možností a schopností predmetnú sumu zaplatiť.

S prihliadnutím na majetkové pomery navrhovateľky 2, tejto súd priznal z obdobných

dôvodov oslobodenie vo výške 50 % a navrhovateľke 3, keďže je nezamestnaná a nemá

žiaden príjem, priznal celkové oslobodenie od platenia súdneho poplatku. V konečnom

dôsledku prihliadol i na to, že navrhovateľky ako príbuzné – matka a dcéry spolu zaplatia

súdny poplatok 3.961,50 Eur, čo je menej, než suma, ktorá bola navrhovateľke 1 priznaná

ako náhrada skutočnej škody.“.

Svoje rozhodnutie odôvodnil krajský súd tým, že „pristúpil k zisťovaniu pomerov

navrhovateliek, pričom bolo potrebné tiež zohľadniť výšku súdneho poplatku a povahu

nároku. Súdny poplatok, ktorý majú v danom prípade navrhovateľka 1 a 2 povinnosť

zaplatiť, pokiaľ bude ich návrh posúdený ako návrh na ochranu osobnosti, činí podľa

položky 7b písm. a) a b) 66,- Eur plus 3 % z výšky uplatnenej nemajetkovej ujmy.

Z porovnania výšky súdneho poplatku, ktorý by mali odvolateľky v danej veci zaplatiť s ich

mesačnými príjmami, s prihliadnutím i na ich komplexné majetkové pomery, aj podľa

názoru odvolacieho súdu, sú poplatok schopné zaplatiť – navrhovateľka 2 v polovici, bez

toho, aby jeho zaplatením došlo k ohrozeniu uspokojovania ich osobných potrieb. Nebolo

možné prehliadnuť ani to, že ak bude návrh dôvodný a navrhovateľky budú v konaní

úspešné, pôjde iba o dočasný výdavok, ktorý podľa úspechu v konaní im bude za splnenia

zákonných podmienok priznaný od odporcu ako náhrada trov konania.

Keďže teda odvolací súd preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav pokiaľ

ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie oslobodenia navrhovateliek 1 a 2

od súdneho poplatku a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci,

s poukazom na ustanovenie odkazuje na správne a presvedčivé

odôvodnenie písomného vyhotovenia uznesenia, týkajúce sa výrokov I. a II. Odvolací súd

nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od právnych záverov prvostupňového súdu odchýliť

a nemôže dať za pravdu odvolateľkám, a preto uznesenie v napadnutých častiach ako vecne

správne podľa potvrdil.“.

Vo vzťahu k predmetu sťažnosti ústavný súd poznamenáva, že žiadosť sťažovateliek

o oslobodenie od súdnych poplatkov bola podrobená dvojinštančnej súdnej kontrole.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napádaného uznesenia krajského súdu

(tiež s prihliadnutím na obsah uznesenia okresného súdu, ktoré bolo v odvolacom konaní

preskúmavané) dospel k záveru, že zo záverov krajského súdu nevyplýva jednostrannosť

alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá

by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Predmetné rozhodnutie obsahuje podľa názoru

ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by

jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené. Skutočnosť, že

sťažovateľky sa s názorom krajského súdu nestotožňujú, nepostačuje sama osebe na prijatie

záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná

rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, ) rešpektuje názor, podľa

ktorého nemožno právo na súdnu ochranu (resp. spravodlivé súdne konanie) stotožňovať

s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade

so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Ústavný súd sa z obsahu napadnutého uznesenia presvedčil, že krajský súd sa námietkami

sťažovateliek zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľky v tomto

konaní dostali odpoveď na všetky podstatné námietky.

Ústavný súd zistil, že krajský súd sa nevysporiadal s argumentáciou sťažovateliek

odmietajúcich zdôvodnenie neoslobodenia sťažovateľky 1 okresným súdom skutočnosťou,

že jej bolo vyplatené jednorázové odškodnenie, čím podľa nich dochádza k strate významu

. Aj keby ústavný súd prisvedčil tomuto názoru

sťažovateliek, vychádzajúc z pojmu „pomery účastníka“, pod ktorým je potrebné rozumieť

celkové posúdenie všetkých okolností, ktoré o pomeroch účastníka vypovedajú, a bez toho,

aby sa pokúšal o posúdenie poplatkovej otázky v rovine zákonnej interpretácie, považuje

za potrebné uviesť, že úsudok všeobecného súdu o „pomeroch účastníka“ je v danom

prípade do značnej miery individuálny a mohol vyústiť i do celkom odlišného rozhodnutia.

Išlo však o posúdenie okolností iba v zákonnej rovine a v rámci diskrečného oprávnenia

všeobecného súdu, vo vzťahu ku ktorému je možnosť jeho preskúmania zo strany ústavného

súdu do značnej miery obmedzená. Z toho dôvodu považuje ústavný súd napadnuté

uznesenie za ústavne udržateľné.

Kompetencie ústavného súdu totiž nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných

súdov a zásadne sa nepoužívajú na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože

ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom

na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté

do základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý

zjavne viedol k porušeniu týchto práv alebo slobôd (m. m. ).

Vzhľadom na zistenie, že krajský súd v napadnutom uznesení uviedol, z akých

skutočností pri potvrdení prvostupňového rozhodnutia vychádzal, a podľa názoru ústavného

súdu primerane a zrozumiteľne odôvodnil, prečo potvrdil odvolaním sťažovateliek

napadnuté prvostupňové uznesenie, pričom jeho rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle

a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov

a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať

(podobne aj , ) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť

do právneho názoru krajského súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je

a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Podľa právneho názoru ústavného súdu nevyhovenie odvolacím dôvodom a ani

vyslovenie iného právneho názoru, s ktorým sa sťažovateľky nestotožňujú, nemožno

považovať za odmietnutie spravodlivosti a nemôže viesť k záveru o porušení ich

základného práva na súdnu ochranu podľa označeného článku

(m. m. ).

Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet takej spojitosti medzi

odôvodnením napadnutého uznesenia krajského súdu a namietaným porušením

základného práva sťažovateliek podľa (m. m. ), ktorá by

umožňovala po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyslovenie jeho porušenia, a preto

sťažnosť odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti nebol už právny dôvod zaoberať sa ostatnými návrhmi v nej

obsiahnutými, t. j. návrhom na zrušenie napadnutého uznesenia krajského súdu, priznania

primeraného finančného zadosťučinenia a úhrady trov konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2011