Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 501/2011
PDF · 275.42 KB
No categories available
IV. ÚS 501/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. novembra
2011 predbežne prerokoval sťažnosť A. D. a M. D., obe bytom P., zastúpených advokátkou
JUDr. M. K., P., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Trnave č. k.
24 Co/321/2010-88 z 19. júla 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť A. D. a M. D . o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. septembra
2011 doručená sťažnosť A. D. (ďalej len „sťažovateľka 1“) a M. D. [ďalej len
„sťažovateľka 2“ (obe ďalej len „sťažovateľky“)], ktorou namietajú porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 24 Co/321/2010-88 z 19. júla 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľky sú účastníčkami konania na ochranu
osobnosti vedeného Okresným súdom Piešťany (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd prvého
stupňa“) pod sp. zn. 5 C/30/2009. Súčasne s podaním žalobného návrhu okresnému súdu
23. februára 2009 požiadali sťažovateľky o oslobodenie od súdnych poplatkov. Okresný súd
uznesením č. k. 5 C/30/2009-67 z 18. decembra 2009 v spojení s opravným uznesením
č. k. 5 C/30/2009-77 13. mája 2010 priznal sťažovateľke 2 oslobodenie od súdnych
poplatkov v rozsahu 50 % a sťažovateľke 1 oslobodenie od súdnych poplatkov nepriznal.
Krajský súd na základe odvolania sťažovateliek proti označenému prvostupňovému
uzneseniu rozhodol napadnutým uznesením tak, že ho potvrdil. (Účastníčkou konania
označeného konania pred okresným súdom je aj navrhovateľka v 3. rade D. D., ktorej však
bolo okresným súdom priznané oslobodenie od súdnych poplatkov v celom rozsahu, a preto
nebola účastníčkou odvolacieho konania a nepodala ani sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1
ústavy, pozn.)
Sťažovateľky zastávajú názor, že krajský súd napadnutým uznesením porušil ich
základné právo na súdnu ochranu garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy, pričom dôvody, pre
ktoré dospeli k tomuto názoru, formulujú takto:
«Ani rozhodnutie Okresného súdu Piešťany a ani rozhodnutie Krajského súdu
v Trnave nepovažujeme za správne. Súdy sa pri rozhodovaní o oslobodení alebo
neoslobodení zaoberal najmä (podľa výsledku len) náhradou skutočnej škody po odpočítaní
spoluúčasti, ktorá bola vyplatená sťažovateľke v I. rade v zmysle § 447b Občianskeho
zákonníka. Len touto náhradou zdôvodnil neoslobodenie sťažovateľky v I. rade, a to
lakonickým výrazom: pomery účastníka neodôvodňujú priznanie oslobodenia od súdnych
poplatkov, pričom neprihliadal na celú škálu pomerov, ktoré sú súdy povinné skúmať.
Súd mal a má teda zato, že v prípade, ak bola účastníkovi vyplatená suma z titulu
napr. v tomto prípade jednorázového vyrovnania, nespĺňa podmienky na priznanie
oslobodenia celkom alebo sčasti od súdnych poplatkov a v prípade domáhania sa ochrany
svojho ústavného práva na nezávislom a nestrannom súde, túto sumu je povinný použiť
na zaplatenia súdnych poplatkov a suma takto „získaná“ v dôsledku smrti blízkej osoby je
rozhodnutím súdu na strane príjmovej v štátnom rozpočte.
Týmto absolútne dochádza k strate významu § 447b Občianskeho zákonníka a je
nemorálne zaväzovať účastníka k povinnosti zaplatiť súdne poplatky z finančných
prostriedkov, ktoré sú už poznačené odchodom a smrťou blízkej osoby.
Ak podľa § 167 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku nie je ďalej ustanovené inak,
použijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku a podľa § 154 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku, pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia je
na mieste otázka, prečo sa súd tak intenzívne zaoberal jednorázovým vyrovnaním
vyplateným v roku 2007, a týmto odôvodnil neoslobodenie od platenia súdnych poplatkov,
ktoré už ani neexistuje.
Podľa § 138 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku na návrh môže súd priznať
účastníkovi celkom alebo sčasti oslobodenie od súdnych poplatkov, ak to pomery účastníka
odôvodňujú a ak nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešne uplatňovanie alebo bránenie
práva. Ak nerozhodne súd inak, vzťahuje sa oslobodenie na celé konanie a má i spätnú
účinnosť; poplatky zaplatené pred rozhodnutím o oslobodení sa však nevracajú.
Podľa § 138 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku priznané oslobodenie súd
kedykoľvek za konania odníme, prípadne i so spätnou účinnosťou, ak sa do právoplatného
skončenia konania ukáže, že pomery účastníka oslobodenie neodôvodňujú, prípadne
neodôvodňovali.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Súd má teda možnosť i odňať priznané oslobodenie, a to i so spätnou účinnosťou, to
znamená, že súd môže oslobodiť, konať vo veci samej, a tak umožniť naplniť ústavné právo
navrhovateliek domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, a následne,
ak sa do právoplatného skončenia konania ukáže, že pomery účastníka oslobodenie
neodôvodňujú, prípadne neodôvodňovali, má súd možnosť toto priznané oslobodenie
na začiatku konania i odňať. Už samotná dĺžka konania (viac ako 3 a pol roka nebolo
vytýčené pojednávania vo veci samej) je ústavne neudržateľná, netolerovateľná
a neakceptovateľná.
Predpokladmi pre priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov, ktoré musia byť
kumulatívne naplnené, teda v zmysle citovaného ustanovenia (§138 O. s. p.) sú:
- pomery účastníka odôvodňujúce priznanie oslobodenia a zároveň
- skutočnosť, že zo strany žiadateľa nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešne
uplatňovanie alebo bránenie práva.
Pod pojmom pomery zákon chápe majetkové pomery žiadateľa (v prípade fyzickej
osoby tiež rodinné, sociálne a zdravotné pomery), majúce základ v okolnostiach, ktoré nie
sú len dočasnej či prechodnej povahy a odôvodňujú záver, že poplatník celkom, či z časti
(v prípade žiadosti o čiastočné oslobodenie od súdnych poplatkov) nemôže splniť
poplatkovú povinnosť alebo, že jej splnenie od neho nemožno spravodlivo žiadať
(z odôvodnenia uznesenia R 109/2001). Objektívny nedostatok finančných prostriedkov,
resp. iného majetku, by nemal spôsobovať nemožnosť domôcť sa svojho práva na súde...
V tomto prípade od začiatku sme uvádzali, že suma bola vyplatená v roku 2007
a nakoľko táto bola vyplatená len z dôvodu úmrtia blízkej osoby, tieto pomohli sťažovateľke
v I. rade aspoň z časti preklenúť obdobie, ktoré vôbec nemala v záujem prežiť, čiže
objektívne nedisponuje z finančnými prostriedkami čo po rozhodnutiach a odôvodneniach
súdov najmä Krajského súdu v Trnave je blízko k nemožnosti domáhať sa svojich práv
u oboch sťažovateliek. Určite zmyslom vyplatenia sumy nie je zabezpečiť splnenie
poplatkovej povinnosti najmä v konaní na ochranu osobnosti. V opačnom prípade takto
nútime účastníkov takého konania domáhať sa len symbolického ospravedlnenia za zásah
do ich rodinného a súkromného života, čo je neakceptovateľné a nemorálne.
S poukazom na vyššie máme za to, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu, súd
mal a mohol postupovať tak ako bolo naznačené v oboch odvolaniach a v
neposlednom rade sa môže otázka súdnych poplatkov riešiť aj po meritórnom prejednaní
veci, ku ktorému neefektívnou činnosťou nedochádza, čím opäť sa odníma nielen právo na
súdnu ochranu, ale i právo na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov.»
V nadväznosti na uvedenú argumentáciu sťažovateľky navrhli, aby ústavný súd
rozhodol po prijatí ich sťažnosti na ďalšie konanie týmto nálezom:
„I. Základné právo sťažovate[liek] v I. a II. rade na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy SR bolo uznesením Krajského súdu v Trnave zo dňa 19. 07. 2011 v konaní
vedenom pod sp. zn. 24 Co/321/2010-88 porušené.
II. Uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 19. 07. 2011, č. k. 24 Co/321/2010
zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
III. A. D. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 € (slovom: jedno
Euro), ktoré jej je Krajský súd v Trnave povinný vyplatiť do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
IV. M. D. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 € (slovom: jedno
Euro), ktoré jej je Krajský súd v Trnave povinný vyplatiť do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
V. Krajský súd v Trnave je povinný nahradiť trovy právneho zastúpenia (2 právne
úkony vykonané v roku 2011 v zmysle § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a c), § 16 ods. 3
a § 13 ods. 2 Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb) A. D., M. D. a D. D. v sume 414,96 € (slovom:
štyristoštrnásť Eur a deväťdesiatšesť centov) advokátke JUDr. M. K... do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom
predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno za zjavne neopodstatnenú
považovať sťažnosť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho
rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom
alebo rozhodnutím tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné
právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú. Za zjavne
neopodstatnenú možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,
IV. ÚS 16/04, I. ÚS 27/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05,
IV. ÚS 55/05, I. ÚS 158/05, I. ÚS 213/05, IV. ÚS 288/05).
V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť
sťažovateliek podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody
na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pokiaľ ide o sťažovateľkami namietané porušenie ich základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu, ústavný súd predovšetkým
konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov.
V právomoci ústavného súdu tak zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu
právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateliek
č. k. 24 Co/321/2010-88 z 19. júla 2011, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu
č. k. 5 C/30/2009-67 z 18. decembra 2009 v spojení s opravným uznesením
č. k. 5 C/30/2009-77 13. mája 2010, ktorým bolo sťažovateľke 2 priznané oslobodenie
od súdnych poplatkov v rozsahu 50 % a sťažovateľke 1 oslobodenie od súdnych poplatkov
priznané nebolo, sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že predmetom súdneho konania, v ktorom
sťažovateľky požadovali oslobodenie od súdnych poplatkov, je rozhodovanie o ich návrhu
(ako aj navrhovateľky v 3. rade) na ochranu osobnosti, ktorým sa v zmysle § 15
Občianskeho zákonníka domáhajú uložiť povinnosť odporcovi zaplatiť im z titulu
neoprávneného zásahu do života, telesnej integrity, súkromného a rodinného života ich
manžela a otca ako blízkej osoby a z titulu neoprávneného zásahu do ich súkromného
a rodinného života sťažovateľke 1 sumu 95 000 € a sťažovateľke 2 sumu 72 500 €.
Sťažovateľky namietajú najmä to, že krajský súd pri rozhodovaní o neoslobodení,
(resp. v prípade sťažovateľky 2 čiastočnom oslobodení) od súdneho poplatku neposudzoval
objektívne ich reálne pomery komplexne zo širšieho aspektu, ale zaoberal sa len náhradou
skutočnej škody (po odpočítaní spoluúčasti), ktorá bola vyplatená sťažovateľke 1 podľa
§ 447b Občianskeho zákonníka. Na základe toho všeobecné súdy dospeli k záveru, že
„pomery účastníka neodôvodňujú oslobodenie od súdnych poplatkov“.
Podľa sťažovateliek tým dochádza k strate významu § 447 Občianskeho zákonníka
a „je nemorálne zaväzovať účastníka k povinnosti zaplatiť súdne poplatky z finančných
prostriedkov, ktoré sú poznačené odchodom a smrťou blízkej osoby“.
Navyše sťažovateľky namietajú, že krajský súd vzal zreteľ na vyplatenie
jednorázového vyrovnania vyplateného sťažovateľke 1 v roku 2007, a preto považujú jeho
postup za nesúladný s § 154 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).
Ústavný súd konštatuje, že uloženie poplatkovej povinnosti v občianskoprávnych
veciach nemožno samo osebe považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy. Legálnym
prostriedkom na zabezpečenie rovnováhy uvedených záujmov je zákonná možnosť priznať
účastníkovi súdneho konania na návrh celkom alebo sčasti oslobodenie od súdnych
poplatkov (§ 138 OSP), ak to jeho pomery odôvodňujú a ak nejde o svojvoľné alebo zrejme
bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva.
Podstata argumentácie sťažovateliek o namietanom porušení ich základného práva
smeruje proti rozhodnutiam okresného súdu a krajského súdu, ktorými im nepriznali
(resp. priznali iba čiastočné) oslobodenie od súdneho poplatku (v plnom rozsahu) v ich
právnej veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 5 C/30/2009. Sťažovateľky poukazujú
aj na to, že „samotná dĺžka konania (viac ako 3 a pol roka nebolo vytýčené pojednávanie
vo veci samej) je ústavne neudržateľná, netolerovateľná a neakceptovateľná“. V petite
sťažnosti, ktorým je ústavný súd podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný, sa
však sťažovateľky vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 sťažnosti nedomáhajú.
Z ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného
súdu v Slovenskej republike (porovnaj čl. 142 ods. 1, čl. 124 a čl. 127 ods. 1 ústavy)
vyplýva, že rozhodovanie o oslobodení od súdnych poplatkov v rámci občianskoprávnych
vecí, teda o tom, či sú splnené zákonom ustanovené predpoklady pre priznanie oslobodenia
od súdnych poplatkov, patrí výhradne do právomoci (rozhodovacej sféry) všeobecných
súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch
v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať právne
názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,
ani posudzovať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav
a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských
právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00,
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotnými rozhodnutiami
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a zároveň by mali
za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli
napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom uznesenia krajského súdu
č. k. 24 Co/321/2010-88 z 19. júla 2011 (vrátane jemu predchádzajúcich uznesení
okresného súdu č. k. 5 C/30/2009-67 z 18. decembra 2009 a č. k. 5 C/30/2009-77 z 13. mája
2010) uvádza, že krajský súd v odvolacom konaní napadnutým uznesením potvrdil
uznesenie súdu prvého stupňa. Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia najskôr
stručne oboznámil skutkové zistenia a právne závery súdu prvého stupňa, ktorý
po prešetrení majetkových, osobných a zárobkových pomerov navrhovateliek vo vzťahu
k sťažovateľke 1 „mal súd preukázané, že táto je zamestnaná, jej priemerný mesačný
príjem predstavuje 550,- Eur a poberá vdovský dôchodok po nebohom manželovi 209,20
Eur. Býva v byte v P. spolu s navrhovateľkami 2 a 3, ich poplatky spojené s bývaním
predstavujú spolu 177,11 Eur. Trpí reumatologickým ochorením a okrem bytu, ktorý vlastní
v spoluvlastníctve s navrhovateľkami 2 a 3 je vlastníčkou motorového vozidla... a tiež je
podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v kat. úz. P. zapísanej na LV
č... zastavané plochy a nádvoria parc. č..., ktorú vlastní s navrhovateľkami 2 a 3 (každá
v spoluvlastníckom podiele 1/24).
Navrhovateľka 2 je slobodná a zamestnaná ako čašníčka... V máji 2009 mala
zárobok 706,26 Eur a v júli 2009 vo výške 966,86 Eur.
Po zohľadnení položky 7b písm. b) Sadzobníka súdnych poplatkov zák. č. 71/1992
Zb. o súdnych poplatkoch, v zmysle ktorého z návrhu na začatie konania na ochranu
osobnosti spojenej s náhradou nemajetkovej ujmy, je súdny poplatok 66,- Eur a 3 % z výšky
uplatnenej nemajetkovej ujmy, súdny poplatok takto u navrhovateľky 1 činí 2.916,- Eur.
Vzhľadom na už obdržanú náhradu škody aj po odpočítaní spoluúčasti 10 % súd ustálil, že
navrhovateľka 1 môže v rámci svojich možností a schopností predmetnú sumu zaplatiť.
S prihliadnutím na majetkové pomery navrhovateľky 2, tejto súd priznal z obdobných
dôvodov oslobodenie vo výške 50 % a navrhovateľke 3, keďže je nezamestnaná a nemá
žiaden príjem, priznal celkové oslobodenie od platenia súdneho poplatku. V konečnom
dôsledku prihliadol i na to, že navrhovateľky ako príbuzné – matka a dcéry spolu zaplatia
súdny poplatok 3.961,50 Eur, čo je menej, než suma, ktorá bola navrhovateľke 1 priznaná
ako náhrada skutočnej škody.“.
Svoje rozhodnutie odôvodnil krajský súd tým, že „pristúpil k zisťovaniu pomerov
navrhovateliek, pričom bolo potrebné tiež zohľadniť výšku súdneho poplatku a povahu
nároku. Súdny poplatok, ktorý majú v danom prípade navrhovateľka 1 a 2 povinnosť
zaplatiť, pokiaľ bude ich návrh posúdený ako návrh na ochranu osobnosti, činí podľa
položky 7b písm. a) a b) 66,- Eur plus 3 % z výšky uplatnenej nemajetkovej ujmy.
Z porovnania výšky súdneho poplatku, ktorý by mali odvolateľky v danej veci zaplatiť s ich
mesačnými príjmami, s prihliadnutím i na ich komplexné majetkové pomery, aj podľa
názoru odvolacieho súdu, sú poplatok schopné zaplatiť – navrhovateľka 2 v polovici, bez
toho, aby jeho zaplatením došlo k ohrozeniu uspokojovania ich osobných potrieb. Nebolo
možné prehliadnuť ani to, že ak bude návrh dôvodný a navrhovateľky budú v konaní
úspešné, pôjde iba o dočasný výdavok, ktorý podľa úspechu v konaní im bude za splnenia
zákonných podmienok priznaný od odporcu ako náhrada trov konania.
Keďže teda odvolací súd preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav pokiaľ
ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie oslobodenia navrhovateliek 1 a 2
od súdneho poplatku a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci,
s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 O. s. p. odkazuje na správne a presvedčivé
odôvodnenie písomného vyhotovenia uznesenia, týkajúce sa výrokov I. a II. Odvolací súd
nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od právnych záverov prvostupňového súdu odchýliť
a nemôže dať za pravdu odvolateľkám, a preto uznesenie v napadnutých častiach ako vecne
správne podľa § 219 O. s. p. potvrdil.“.
Vo vzťahu k predmetu sťažnosti ústavný súd poznamenáva, že žiadosť sťažovateliek
o oslobodenie od súdnych poplatkov bola podrobená dvojinštančnej súdnej kontrole.
Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napádaného uznesenia krajského súdu
(tiež s prihliadnutím na obsah uznesenia okresného súdu, ktoré bolo v odvolacom konaní
preskúmavané) dospel k záveru, že zo záverov krajského súdu nevyplýva jednostrannosť
alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá
by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Predmetné rozhodnutie obsahuje podľa názoru
ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by
jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené. Skutočnosť, že
sťažovateľky sa s názorom krajského súdu nestotožňujú, nepostačuje sama osebe na prijatie
záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná
rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa
ktorého nemožno právo na súdnu ochranu (resp. spravodlivé súdne konanie) stotožňovať
s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade
so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
Ústavný súd sa z obsahu napadnutého uznesenia presvedčil, že krajský súd sa námietkami
sťažovateliek zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľky v tomto
konaní dostali odpoveď na všetky podstatné námietky.
Ústavný súd zistil, že krajský súd sa nevysporiadal s argumentáciou sťažovateliek
odmietajúcich zdôvodnenie neoslobodenia sťažovateľky 1 okresným súdom skutočnosťou,
že jej bolo vyplatené jednorázové odškodnenie, čím podľa nich dochádza k strate významu
§ 447b Občianskeho zákonníka. Aj keby ústavný súd prisvedčil tomuto názoru
sťažovateliek, vychádzajúc z pojmu „pomery účastníka“, pod ktorým je potrebné rozumieť
celkové posúdenie všetkých okolností, ktoré o pomeroch účastníka vypovedajú, a bez toho,
aby sa pokúšal o posúdenie poplatkovej otázky v rovine zákonnej interpretácie, považuje
za potrebné uviesť, že úsudok všeobecného súdu o „pomeroch účastníka“ je v danom
prípade do značnej miery individuálny a mohol vyústiť i do celkom odlišného rozhodnutia.
Išlo však o posúdenie okolností iba v zákonnej rovine a v rámci diskrečného oprávnenia
všeobecného súdu, vo vzťahu ku ktorému je možnosť jeho preskúmania zo strany ústavného
súdu do značnej miery obmedzená. Z toho dôvodu považuje ústavný súd napadnuté
uznesenie za ústavne udržateľné.
Kompetencie ústavného súdu totiž nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných
súdov a zásadne sa nepoužívajú na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože
ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom
na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté
do základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z medzinárodnej zmluvy, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý
zjavne viedol k porušeniu týchto práv alebo slobôd (m. m. IV. ÚS 238/07).
Vzhľadom na zistenie, že krajský súd v napadnutom uznesení uviedol, z akých
skutočností pri potvrdení prvostupňového rozhodnutia vychádzal, a podľa názoru ústavného
súdu primerane a zrozumiteľne odôvodnil, prečo potvrdil odvolaním sťažovateliek
napadnuté prvostupňové uznesenie, pričom jeho rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle
a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov
a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať
(podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť
do právneho názoru krajského súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je
a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.
Podľa právneho názoru ústavného súdu nevyhovenie odvolacím dôvodom a ani
vyslovenie iného právneho názoru, s ktorým sa sťažovateľky nestotožňujú, nemožno
považovať za odmietnutie spravodlivosti a nemôže viesť k záveru o porušení ich
základného práva na súdnu ochranu podľa označeného článku ústavy
(m. m. IV. ÚS 189/07).
Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet takej spojitosti medzi
odôvodnením napadnutého uznesenia krajského súdu a namietaným porušením
základného práva sťažovateliek podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 112/05), ktorá by
umožňovala po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyslovenie jeho porušenia, a preto
sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Po odmietnutí sťažnosti nebol už právny dôvod zaoberať sa ostatnými návrhmi v nej
obsiahnutými, t. j. návrhom na zrušenie napadnutého uznesenia krajského súdu, priznania
primeraného finančného zadosťučinenia a úhrady trov konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. novembra 2011