Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 164/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. apríla 2012

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. K. M., K., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R.,

K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a základného práva na ochranu vlastníckeho práva

podľa rozsudkom Krajského súdu v Košiciach

č. k. -123 z 23. novembra 2010 a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu

a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. Ing. K. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. marca 2011

faxom (doplnená predložením originálu 22. marca 2011) doručená sťažnosť JUDr. Ing. K.

M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu podľa (ďalej len „“) a základného

práva na ochranu vlastníckeho práva podľa rozsudkom Krajského súdu

v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. -123 z 23. novembra 2010 (ďalej

aj „rozsudok krajského súdu z 23. novembra 2010“ alebo „napadnutý rozsudok krajského

súdu“) a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu.

Sťažovateľ v sťažnosti opísal skutkový stav predchádzajúci podaniu sťažnosti

uvádzajúc, že «... sa listom doručeným Daňovému úradu Košice... dňa 04. 01. 2000

domáhal zrušenia verejnej dražby nehnuteľnosti vo vlastníctve daňového dlžníka S...,

s. r. o..., konanej dňa 04. 01. 2000 o 09.00 hod. Daňový úrad Košice... doručil sťažovateľovi

podanie s názvom „Návrh na zrušenie dražby – odpoveď“ sp. zn. /Jač

zo dňa 10. 01. 2000.

Daňový úrad Košice... vydal dňa 14. 12. 2000 rozhodnutie o rozvrhu podstaty sp. zn.

/Jač zo dňa 14. 12. 2000, ktorým sumu 1 817 816,70 Sk určil ako daňový

preplatok.

Sťažovateľ vydal dňa 27. 12. 2000 príkaz na úhradu trov exekúcie oprávneného

a trov exekúcie súdneho exekútora prikázaním iných peňažných pohľadávok sp. zn.

EX-418/97-246 Oc.

Sťažovateľ vydal dňa 05. 01. 2001 príkaz na úhradu trov exekúcie súdneho exekútora

prikázaním iných peňažných pohľadávok sp. zn. -57 Oc.

Sťažovateľ vydal dňa 18. 01. 2001 príkaz na úhradu trov exekúcie oprávneného

a súdneho exekútora prikázaním iných peňažných pohľadávok sp. zn. -49 Oc.

Uvedenými príkazmi prikázal sťažovateľ Daňovému úradu Košice..., aby daňový

preplatok, ktorý vznikol povinnému na základe rozhodnutia o rozvrhu podstaty zo dňa

14. 12. 2000 vyplatil až do výšiek v týchto listinách uvádzaných pohľadávok na trovy

exekúcie súdneho exekútora.

Sťažovateľ doručil Daňovému úradu Košice... výzvu na rešpektovanie zákonnosti

sp. zn. , 926/99 Oc zo dňa 16. 01. 2001, v ktorej poukázal na to, že Daňový úrad

Košice... nerešpektoval príkazy na nevyplatenie pohľadávky povinného S..., s r. o. tomuto

povinnému. Zároveň upozornil na to, že ďalšími exekučnými príkazmi prikázal vyplatiť tieto

pohľadávky prostredníctvom depozitného účtu súdneho exekútora.

Spoločnosť S..., s. r. o. doručila dňa 02. 02. 2001 Daňovému úradu Košice... žiadosť

o vrátenie preplatku – doplnenie zo dňa 02. 02. 2001.

Daňový úrad Košice... vydal dňa 07. 02. 2001 rozhodnutie sp. zn.

/Jač, ktorým nevyhovel žiadosti spoločnosti S..., s. r. o., o vrátenie

preplatku. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že preplatok z rozvrhového uznesenia

vo výške 1 817 016,70 Sk bol použitý ako preddavok na úhradu nesplateného penále na

dani z pridanej hodnoty a pokuty za nepredloženie daňových priznaní a na rozdiel vo výške

1 759 313,70 Sk, boli vydané súdnym exekútorom exekučné príkazy na prikázanie inej

peňažnej pohľadávky a následne bola podaná žaloba na Okresnom súde Košice I o úhradu

preplatku uvedenom v rozhodnutí o rozvrhu podstaty. Spoločnosť S...., s. r. o. podala proti

tomuto rozhodnutiu odvolanie na Daňový úrad Košice... dňa 21. 02. 2001.

Daňový úrad Košice... vyzval spoločnosť S..., s. r. o. výzvou zo dňa 06. 03. 2001

sp. zn. /Jač na doplnenie odvolania zo dňa 21. 02. 2001.

Spoločnosť S..., s. r. o. doplnila svoje odvolanie podaním zo dňa 15. 03. 2001.

Ústredné daňové riaditeľstvo SR vydalo dňa 23. 04. 2001 rozhodnutie sp. zn.

VI/2300/488/2029/2001, ktorým zrušilo rozhodnutie Daňového úradu Košice... sp. zn.

/Jač zo dňa 07. 02. 2001 a vrátilo vec na ďalšie konanie a rozhodnutie.

V odôvodnení daňové riaditeľstvo uviedlo, že bolo začaté konanie o predbežnej otázke a to

až do právoplatného rozsudku Okresného súdu Košice I vo veci poddlžníckej žaloby, ktorá

bola podaná súdnym exekútorom proti správcovi dane.

Daňový úrad Košice... rozhodnutím sp. zn. /Jač zo dňa

25. 05. 2001 prerušilo konanie vo veci žiadosti daňového subjektu S..., s. r. o. zo dňa

12. 01. 2001, doplnenej listom zo dňa 02. 02. 2001 o vrátenie preplatku z predaja

nehnuteľnosti v dražbe dňa 04. 01. 2000, a to až do právoplatného rozhodnutia Okresného

súdu Košice I vo veci poddlžníckej žaloby proti správcovi dane.

Sťažovateľ vyzval Daňový úrad Košice... podaním zo dňa 18. 10. 2002

na rešpektovanie Uviedol v nej opätovne skutočnosti uvedené už

v jeho výzve zo dňa 16. 01. 2001.

Sťažovateľ sa poddlžníckou žalobou na plnenie podľa zo dňa

17. 06. 2003 domáhal od odporcu v 1. rade a odporcu v 2. rade zaplatenia sumy 820 380 Sk

so 17,5 % úrokom zo sumy 195 060 Sk od 09. 01. 2001 do zaplatenia, zo sumy 384 500 Sk

od 23. 01. 2001 do zaplatenia a zo sumy 240 820 Sk od 28. 12. 2000 do zaplatenia a trovy

konania a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobu odôvodnil tak, že Daňový

úrad Košice... nerešpektoval príkazy na úhradu trov exekúcie.

Okresný súd Košice I výzvou sp. zn. zo dňa 27. 05. 2008 vyzval

sťažovateľa na vyjadrenie sa k podaniam odporcu v 1. rade a odporcu v 2. rade.

K uvedeným podania sa sťažovateľ vyjadril vyjadrením zo dňa 13. 06. 2008.

Sťažovateľ podaním doručeným súdu dňa 27. 04. 2009 doplnil žalobný návrh.

Okresný súd Košice I rozsudkom sp. zn. -86 zo dňa 18. 05. 2009

rozhodol tak, že žalobu zamietol a nepriznal odporcovi v 1. rade a odporcovi v 2. rade

náhradu trov konania.

Proti rozhodnutiu prvostupňového súdu podal sťažovateľ odvolanie zo dňa

18. 06. 2009.

Krajský súd v Košiciach výzvou sp. zn. -113 zo dňa 13. 10. 2010

vyzval sťažovateľa na zdôvodnenie jeho aktívnej legitimácie na podanie návrhu pre účely

použitia ustanovenia K uvedenej výzve sa sťažovateľ vyjadril

vyjadrením zo dňa 20. 10. 2010.

Krajský súd v Košiciach rozsudkom sp. zn. -123 zo dňa 23. 11. 2010

rozhodol tak, že potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa a účastníkom nepriznal náhradu trov

konania. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že odvolací súd rozhodol podľa

iného ustanovenia právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní nebolo použité.

V súvislosti s tým vyzval sťažovateľa už citovanou výzvou zo dňa 13. 10. 2010 na vyjadrenie

k použitiu ustanovenia § 109 ods. 1 Exekučného poriadku, pričom už v tejto výzve poukázal

na to, že z uvedeného hľadiska nie je daná aktívna legitimácia sťažovateľa.».

Sťažovateľ je toho názoru, že napadnutým rozsudkom krajského súdu bolo porušené

jeho základné právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde zakotvené v v spojení s právom

na ochranu majetku vyplývajúcim z .

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že krajský súd zamietol jeho žalobu v konaní o tzv.

poddlžníckej žalobe, čo odôvodnil tým, že podať takúto žalobu podľa § 109 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej

činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) môže len oprávnený v exekučnom konaní.

Odvolací súd nepovažoval za potrebné preskúmavať odvolacie námietky sťažovateľa proti

zamietajúcemu rozsudku súdu prvého stupňa, keďže vec posúdil na základe § 109 ods. 1

Exekučného poriadku dospejúc k záveru, že súdny exekútor nie je oprávnený na podanie

takejto žaloby. Krajský súd preto neskúmal správnosť skutkových a právnych záverov súdu

prvého stupňa vychádzajúcich z iného právneho posúdenia veci.

Podľa sťažovateľa je pre posúdenie jeho sťažnosti podstatné, či mu ako súdnemu

exekútorovi prislúcha právo podať podľa § 109 ods. 1 Exekučného poriadku poddlžnícku

žalobu.

Sťažovateľ v sťažnosti argumentuje tým, že „§ 196 Exekučného poriadku

jednoznačne priznáva exekútorovi za výkon exekučnej činnosti odmenu.

Odmena súdneho exekútora je teda majetkovým právom, ktorému prislúcha rovnaká

ochrana ako akémukoľvek inému majetkovému právu akéhokoľvek iného subjektu.

Z... § 200 ods. 3 Exekučného poriadku vyplýva, že trovy exekúcie, vrátane odmeny

súdneho exekútora, tento vymôže niektorým zo spôsobov určeným na vymoženie peňažnej

pohľadávky, a to vydaním príkazu na úhradu trov exekúcie.

Toto zákonné ustanovenie teda stavia pohľadávku odmeny súdneho exekútora, pokiaľ

ide o spôsob jej vydobytia na roveň akejkoľvek inej peňažnej pohľadávke vymáhanej

v exekučnom konaní.

V predmetnej veci sťažovateľ postupoval spôsobom, ktorý mu vyplýval z citovaných

ustanovení Exekučného poriadku. V súlade s... § 107 Exekučného poriadku vydal príkaz

na vykonanie exekúcie prikázaním pohľadávky.“.

Podľa názoru sťažovateľa je nepochybné, že má ako súdny exekútor „v tejto časti

exekučného konania po vydaní príkazu na úhradu trov exekúcie v časti týkajúcej sa odmeny

súdneho exekútora práva a povinnosti, aké zákon priznáva oprávnenému. Exekučný

poriadok neobsahuje žiadne ustanovenie, ktoré by súdneho exekútora pri vymáhaní svojej

odmeny akokoľvek znevýhodňovalo oproti iným subjektom – oprávneným, ktorých peňažné

pohľadávky v exekúcii vymáha. Ak by bolo úmyslom zákonodarcu pre prípad, že sú

niektorým zo spôsobov exekúcie vymáhané trovy exekúcie, konkrétne odmena súdneho

exekútora, nepochybné by túto odlišnosť explicitne uviedol do ustanovení Exekučného

poriadku.

... v Exekučnom poriadku nie je ustanovenie, ktoré by vylučovalo svoje použitie pre

prípad, že by sa niektorým zo spôsobov exekúcie vymáhala odmena súdneho exekútora.

So zreteľom na uvedené, potom... § 109 ods. 1 Exekučného poriadku dáva tomu,

v prospech koho je vymáhaná pohľadávka spôsobom exekúcie – prikázaním pohľadávky,

právo domáhať sa vo vlastnom mene od dlžníka povinného na jeho všeobecnom súde

vyplatenia pohľadávky.

Je pravdou, že ustanovenie Exekučného poriadku ani v prípade vymáhania

pohľadávky prikázaním iných peňažných pohľadávok nepoužíva pojem súdny exekútor, ale

len oprávnený, ale tento pojem nepoužíva pre označenie toho, koho pohľadávka (nárok) sa

vymáha v časti upravujúcej exekúciu prikázaním pohľadávky ani v jednom ustanovení.

Pritom je však nesporné, že tým, koho nárok sa týmto spôsobom vymáha, môže byť nielen

oprávnený, ale aj exekútor vymáhajúci svoju pohľadávku – odmenu súdneho exekútora.

Tým, že... § 200 ods. 3 Exekučného poriadku výslovne uvádza, že exekútor vymôže

svoju pohľadávku odmeny niektorým zo spôsobov určených na vymoženie peňažnej

pohľadávky, nerobí zákon rozdiel medzi pohľadávkou oprávneného a pohľadávkou súdneho

exekútora na jeho odmenu súdneho exekútora.“.

Sťažovateľ je presvedčený o tom, že interpretácia a aplikácia § 109 ods. 1

Exekučného poriadku, ktorá bola právnym základom napadnutého rozsudku krajského súdu,

je v rozpore so zásadou rovnakého obsahu a rovnakej ochrany vlastníckeho práva

zakotveného v .

Bez toho, že by táto nerovnosť vyplývala priamo zo zákona, teda, aby bolo vlastnícke

právo a nárok na jeho ochranu obmedzené výslovným znením zákona, podľa sťažovateľa

„Krajský súd v Košiciach napadnutým rozsudkom uprel sťažovateľovi možnosť domáhať sa

rovnakým spôsobom ochrany svojho vlastníckeho práva (vymáhaním svojej pohľadávky)

v súdnom konaní. Krajský súd v Košiciach tak nielen, že porušil právo na ochranu

vlastníckeho práva sťažovateľa, ale aj jeho právo domáhať sa tejto ochrany v súdnom

konaní.“.

Sťažovateľ preto navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„Právo sťažovateľa, JUDr. Ing. K. M. domáhať sa zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na súde zakotvené v článku 46 ods. 1 , a jeho

práva na ochranu majetku vyplývajúce z článku 20 ods. 1 , bolo

rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. -123 zo dňa 23. 11. 2010

a postupom, ktorý mu predchádzal, porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Košiciach pokračovať

v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. -123 zo dňa 23. 11. 2010 a vracia vec Krajskému súdu v Košiciach

na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom alebo

namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.

, , ).

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...

Podľa sa môže každý domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona

o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2

.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich označených základných práv rozsudkom

krajského súdu z 23. novembra 2010.

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nezávislého súdneho orgánu ústavnosti ( ) nemôže zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho

úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách (napr. ).

V danom prípade je relevantnou aj judikatúra ústavného súdu, v zmysle ktorej

na skúmanie prípustnosti návrhu na začatie súdneho konania, jeho opodstatnenosti,

dodržania zákonných lehôt, oprávnenosti navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci

o ňom konať a rozhodnúť či splnenia iných zákonom ustanovených náležitostí je zásadne

príslušný orgán, ktorý rozhoduje o merite návrhu. Preto právomoc konať o veci, ktorej sa

návrh týka, v sebe obsahuje aj právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam,

ktoré pre konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného súdu

do výkonu tejto právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho

nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (,

, ). V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že uvedené obdobne

platí, aj pokiaľ ide o skúmanie aktívnej legitimácie navrhovateľa.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa s právnym

názorom krajského súdu vysloveným v napadnutom rozsudku týkajúcim sa otázky aktívnej

legitimácie sťažovateľa na podanie poddlžníckej žaloby podľa § 109 ods. 1 Exekučného

poriadku.

Podľa § 109 ods. 1 Exekučného poriadku ak dlžník povinného nevyplatí

oprávnenému alebo exekútorovi, ak sa na tom oprávnený s exekútorom písomne dohodol,

pohľadávku bezodkladne po tom, keď sa mu doručil exekučný príkaz alebo keď sa stala

pohľadávka splatnou, môže sa oprávnený domáhať vo vlastnom mene od dlžníka povinného

na jeho všeobecnom súde vyplatenia pohľadávky. Nesmie však s dlžníkom povinného,

ak ide o túto pohľadávku, uzavrieť na úkor povinného zmier, ani odpustiť jej zaplatenie.

Dlžník povinného si v takomto prípade nemôže započítať ani svoju vlastnú pohľadávku,

ktorú má voči oprávnenému.

Z podstaty veci vyplýva, že krajský súd potvrdil zamietajúci rozsudok okresného

súdu z 18. mája 2009 bez toho, aby preskúmal dôvody odvolania sťažovateľa, pretože podľa

jeho názoru sťažovateľ nebol aktívne legitimovanou osobou na podanie poddlžníckej žaloby

podľa § 109 ods. 1 Exekučného poriadku.

Ústavný súd posúdil sťažovateľom napadnutý rozsudok krajského súdu, v ktorom

krajský súd okrem iného citoval súvisiace zákonné ustanovenia Exekučného poriadku

uvádzajúc: „Podľa... o súdnych exekútoroch a exekučnej

činnosti... exekúcia prikázaním inej peňažnej pohľadávky než pohľadávky z účtu v banke sa

vykoná prikázaním tejto pohľadávky oprávnenému. Exekúcia postihuje povinného len

do výšky pohľadávky oprávneného a jej príslušenstva (§ 105 ods. 3 Exekučného poriadku).

Podľa § 106 ods.1, 2 Exekučného poriadku exekútor poverený vykonaním exekúcie:

a/ prikáže dlžníkovi povinného, aby po doručení príkazu na začatie exekúcie prikázaním

pohľadávky nevyplatil túto pohľadávku povinnému, b/ upovedomí o začatí exekúcie

prikázaním pohľadávky oprávneného a povinného a povinnému zakáže, aby po tom keď sa

mu doničí upovedomenie o začatí exekúcie akokoľvek nakladal so svojou pohľadávkou až

do výšky vykonateľnej pohľadávky a jej príslušenstva. Exekútor doručí príkaz na začatie

exekúcie dlžníkovi povinného do vlastných rúk.

Podľa § 107 ods. 1, 2 Exekučného poriadku exekútor vydá exekučný príkaz (príkaz

na vykonanie exekúcie prikázaním pohľadávky) po uplynutí lehoty na vznesenie námietok

alebo po tom, keď mu bolo doručené rozhodnutie súdu o námietkach, ktorým sa námietky

zamietli (§ 50). Exekučný príkaz sa doručí oprávnenému, povinnému a dlžníkovi povinného.

Povinnému a dlžníkovi povinného sa doručí do vlastných rúk.

Podľa § 108 ods. 1, 2, 3 Exekučného poriadku povinný stráca právo na vyplatenie

pohľadávky dňom, keď sa dlžníkovi povinného doručil príkaz na začatie exekúcie. Ak nie je

pohľadávka povinného splatná po doručení exekučného príkazu, vyplatí dlžník povinného

oprávnenému, ak sa oprávnený s exekútorom písomne nedohodol inak, len čo sa stane

splatnou. Výplatou oprávnenému, ak sa oprávnený s exekútorom písomne nedohodol inak,

sa 'oslobodí dlžník povinného od svojej povinnosti voči povinnému.“

Krajský súd ďalej uviedol:

„Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že inou peňažnou pohľadávkou než

pohľadávkou z účtu v banke je každá pohľadávka povinného, voči inej osobe, ktorej

predmetom je peňažné plnenie. Príkaz dlžníkovi povinného obsahujúci arestatórium

znamená začatie exekúcie a zákaz vyplatiť exekvovanú pohľadávku povinnému.

Predpokladom účinného prikazuje nielen jeho doručenie dlžníkovi povinného do vlastných

rúk, ale aj presné označenie postihovanej peňažnej pohľadávky, ktorého základom je

identifikácia právneho dôvodu vyplývajúceho z konkrétneho zmluvného vzťahu alebo inej

právnej skutočnosti, ktorá môže založiť právo na zaplatenie peňažnej sumy. Presne musí byť

označená aj osoba dlžníka povinného spôsobom, ktoré predpisujú právne predpisy pri

fyzických osobách i právnických osobách, prípadne pokiaľ ide o štát a jeho orgány

a organizácie, ktoré majú právnu subjektivitu. Upovedomenie oprávneného a povinného

o začatí exekúcie pre povinného znamená zákaz akokoľvek nakladať so svojou pohľadávkou

až do výšky vymáhaného nároku a jeho príslušenstva. Povinný po doručení upovedomenia

teda nesmie pohľadávku postúpiť, odpustiť, založiť, započítať, dohodnúť jej zabezpečovací

prevod, prípadne urobiť dohodu a podobne. Povinný stráca právo na vyplatenie

pohľadávky dňom, keď sa jeho dlžníkovi doručil príkaz na začatie exekúcie, avšak len do

výšky vymáhaného nároku a jeho príslušenstva. Vyplatenie pohľadávky povinného jeho

dlžníkom predpokladá splatnosť tejto pohľadávky a jej vyplatenie oprávnenému má rovnaké

hmotnoprávne dôsledky ako splnenie dlhu. Dlžník povinného sa v takomto prípade

oslobodzuje od svojej povinnosti voči povinnému.“

Krajský súd v nadväznosti na citáciu § 109 Exekučného poriadku poukázal na to, že

„Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že pokiaľ nedošlo k vyplateniu pohľadávky

oprávnenému, oprávnený získava procesnú aktívnu legitimáciu na podanie žaloby proti

dlžníkovi povinného tak, že žalobné právo vzniká v deň nasledujúci po tom, čo bol dlžníkovi

doručený exekučný príkaz na vyplatenie splatnej pohľadávky, ak k vyplateniu nedošlo,

alebo v deň nasledujúci po jej splatnosti, ak nastala neskôr, až po doručení exekučného

príkazu a ak k jej vyplateniu oprávnenému nedošlo. Dôvod, pre ktorý dlžník povinného túto

pohľadávku vo výške vymáhaného nároku a jeho príslušenstva nezaplatil, nie je

rozhodujúci, nevyžaduje sa ani jeho zavinenie a stačí, že nedošlo k vyplateniu jestvujúcej

a splatnej pohľadávky v rozsahu určenom týmto spôsobom exekúcie. Konanie sa teda

začína žalobou, ktorej právnym dôvodom je § 109 Exekučného poriadku skutkovo

identifikovaný nevyplatením prikázanej pohľadávky po jej splatnosti.“.

So zreteľom na uvedené krajský súd konštatoval, že sťažovateľ ako súdny exekútor

„nie je účastníkom konania, ktoré bolo vyvolané exekučným konaním, čo je aj konanie

podľa §109 Exekučného poriadku a aktívne legitimovaním na podanie takejto žaloby jej

oprávnený, tak ako to striktne vyplýva z citovaného zákonného ustanovenia § 109. Súdny

exekútor je účastníkom konania v zmysle § 37 Exekučného poriadku, ak súd rozhoduje

o trovách exekúcie t. j. v rámci exekučného konania, kedy účastníkom konania je

aj poverený exekútor. Z... § 109 Exekučného poriadku je zrejmé a nepochybné, že len

oprávnený môže uplatniť ako príslušenstvo svojej pohľadávky svoje trovy základného

konania a aj exekučného konania, nakoľko len oprávnený je nositeľom práv a povinnosti

a táto aktívna legitimácia oprávneného je mu priznaná zákonom.

Keďže v prejednávanej veci si poddlžníckou žalobou uplatnil peňažnú pohľadávku

v zmysle ním vydaných exekučných príkazov súdny exekútor voči dlžníkovi povinného, avšak

v zmysle... § 109 Exekučného poriadku súdny exekútor nie je aktívne legitimovaným

na podanie takejto žaloby, pričom z obsahu spisu nevyplýva a zo strany žalobcu ani nebolo

tvrdené, že by sa na tom oprávnený písomne dohodol.“.

V závere krajský súd dodal, že „súdny exekútor ako súdom poverená osoba

na vykonanie exekúcie, a to vychádzajúc z ustanovení Exekučného poriadku, nie je týmto

rozhodnutím ukrátený na svojich právach a má možnosť v exekučnom konaní vymôcť trovy

exekúcie od povinného a pre prípad nemožnosti ich vymoženia od povinného, má možnosť

a to v súlade s platnou právnou úpravou (s ustanovením Exekučného poriadku) uplatniť ich

náhradu u oprávneného.“.

Vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu sú zrejmé

dôvody, na základe ktorých tento súd ako súd odvolací dospel k záveru o nedostatku

aktívnej legitimácie sťažovateľa na podanie poddlžníckej žaloby podľa § 109 ods. 1

Exekučného poriadku, pričom tieto dôvody nemožno považovať za odporujúce pravidlám

logiky alebo ich označiť za neodôvodnené a nepreskúmateľné.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu nie je tento nezávislý súdny orgán

ochrany ústavnosti súčasťou systému všeobecných súdov a kompetencie ústavného súdu

nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných súdov a zásadne sa nepoužívajú

na skúmanie tvrdenej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou

vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom rozhodovania ústavného súdu musí byť najmä

intenzita, akou malo byť zasiahnuté do alebo kvalifikovanou medzinárodnou

zmluvou zaručených základných práv alebo slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že

v okolnostiach prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu

základných práv alebo slobôd (m. m. , , ).

Ústavný súd ďalej zdôrazňuje, že jeho primárnou úlohou v konaní o sťažnostiach

podľa nie je podávať výklad právnych predpisov, ktoré všeobecný súd

v dotknutom konaní pred ním aplikuje. Za výklad a aplikáciu zákonov, ale

aj za dodržiavanie základných práv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný

súd. Výklad právnej normy a jej uplatnenie všeobecným súdom musí byť v súlade s

( a ) a ústavný súd iba posudzuje, či príslušný výklad

právnej normy aplikovanej v konkrétnych okolnostiach prípadu (v danej veci Exekučného

poriadku) je racionálne akceptovateľný alebo či nie je popretím jej účelu, podstaty a zmyslu.

Ústavný súd v uvedenej súvislosti ďalej poznamenáva, že na interpretáciu vo veci

aplikovaných ustanovení Exekučného poriadku je zásadne príslušný všeobecný súd.

Skutočnosť, že sťažovateľ zastáva iný právny názor, než prijal v tejto veci krajský súd,

nemôže sama osebe viesť k záveru o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím

vlastným. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom,

v tomto prípade krajským súdom, by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor

natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(m. m. ). Podľa ústavného súdu však posúdenie aktívnej legitimácie

sťažovateľa na podanie poddlžníckej žaloby podľa § 109 ods. 1 Exekučného poriadku

zo strany krajského súdu takéto nedostatky nevykazuje a odôvodneniu právneho názoru

krajského súdu v napadnutom rozsudku sa nedá vyčítať svojvoľnosť.

Ústavný súd vychádzajúc z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu konštatuje, že

sa nestotožňuje s argumentmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti a podľa jeho názoru

rozsudok krajského súdu v danom prípade nemožno považovať za arbitrárny, nesprávny

a nelogický len preto, že sa nezhoduje s právnymi názormi sťažovateľa.

Prvoradou úlohou ústavného súdu je ochrana ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti, čo

je aj prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“). Je v právomoci

všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je

náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (m. m. napr. ,

, , ).

Na tomto základe ústavný súd konštatuje, že napadnutý rozsudok krajského súdu je

riadne odôvodnený a z ústavného hľadiska udržateľný, čo nesignalizuje reálnu možnosť

porušenia .

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa

poukazuje ústavný súd na svoju stabilizovanú judikatúru (napr. ,

, ), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd

zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného

charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z , ak toto

porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy

vyplývajúce z až , resp. dohovoru. O prípadnom porušení

základného práva podľa napadnutým rozsudkom krajského súdu by bolo

možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo

k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených

v až , resp. v spojení s ich porušením ().

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd uzavrel, že medzi napadnutým rozsudkom

krajského súdu a obsahom základného práva podľa neexistuje taká

príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala reálnu možnosť vysloviť jeho porušenie

po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Z uvedeného dôvodu ústavný súd aj pri

predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde o jej odmietnutí z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa

aj ďalšími návrhmi sťažovateľa v nej uplatnenými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. apríla 2012