Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 46/03

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. marca 2003

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. S., bytom N. Z., zastúpeného advokátkou JUDr. V.

S., Advokátska kancelária, N. Z., vo veci porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods.

1 a práv podľa uznesením

Okresného súdu v Nových Zámkoch sp. zn. zo 16. mája 2002 v spojení

s uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. z 30. septembra 2002 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. S. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. decembra

2002 doručená sťažnosť Ing. J. S., bytom N. Z. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného

advokátkou JUDr. V. S., Advokátska kancelária, N. Z., ktorou namietal porušenie jeho

základného práva podľa (ďalej len „“)

a práv podľa (ďalej aj „OSP“) uznesením Okresného súdu

v Nových Zámkoch (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. zo 16. mája 2002 v spojení

s uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 30. septembra 2002. Sťažovateľ zároveň žiadal odložiť vykonateľnosť rozsudku

okresného súdu sp. zn. v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn.

.

Zo sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn.

(ďalej len „konanie o návrhu na obnovu konania“) označeným uznesením

zamietol návrh sťažovateľa na obnovu konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn.

, v ktorej rozsudkom okresného súdu z 12. januára 1999 v spojení s rozsudkom

krajského súdu sp. zn. z 8. februára 2001 bolo vyporiadané jeho bezpodielové

spoluvlastníctvo k majetku, ktorý s bývalou manželkou nadobudol za trvania manželstva

(ďalej len „konanie o vyporiadanie BSM“). Krajský súd označeným uznesením toto

uznesenie okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľ uviedol, že v konaní o návrhu na obnovu konania bolo porušené jeho

základné právo na súdnu ochranu podľa , pretože „súdy nesprávne

vyhodnotili celú dôkazovú situáciu pri vyporiadaní nášho zaniknutého BSM (...) Podstatou

porušenia môjho práva na súdnu ochranu je však tá skutočnosť, že dňa 12. 1. 1999 Okresný

súd Nové Zámky č. k. rozhodol vo veci napriek skutočnosti, že dňa 11. 1. 1999

som podal na OS Nové Zámky k č. k. žiadosť o postúpenie sporu. Aj keď táto

moja žiadosť nebola presne definovaná, že ide o námietku voči celému Okresnému súdu

Nové Zámky a voči všetkým sudcom OS Nové Zámky, z obsahu tejto mojej žiadosti táto

skutočnosť vyplýva, že namietam celý súd OS Nové Zámky z dôvodov, že voči mne

postupovali zaujato a jednostranne. Napriek tejto skutočnosti sa dňa 12. 1. 1999 uskutočnilo

pojednávanie vo veci samej, kedy sa vo veci samej rozhodlo bez mojej prítomnosti a bez

toho, aby som mohol preukázať a využiť ďalšie svoje procesné prostriedky a oprávnenia“.

Sťažovateľ sám (bez prostredníctva svojej právnej zástupkyni) doručil 20. januára

2003 podanie označené ako „Dodatok k sťažnosti“, ktorým žiadal, aby sa ústavný súd jeho

sťažnosťou zaoberal a rozhodnutia všeobecného súdu prehodnotil „v zmysle čl. 47, 47 a 48

SR a dospel k záveru, že uvedené rozhodnutia sú v rozpore s (...)“

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“).

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd konštatuje, že podanie sťažovateľa označené ako „Dodatok k sťažnosti“

ústavný súd síce pri svojom rozhodovaní vzal na vedomie, avšak vzhľadom na to, že

nespĺňalo obsahové ani formálne náležitosti predpísané zákonom (§ 20 a § 50 zákona

o ústavnom súde) a nebolo podané zástupkyňou, ktorú sťažovateľ na svoje zastupovanie

v konaní pred ústavným súdom splnomocnil, ústavný súd o ňom pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti rozhodovať nemohol. Predmetom jeho rozhodovania bol teda len

návrh na rozhodnutie vymedzený v sťažnosti podanej jeho právnou zástupkyňou, t. j.

namietané porušenie základného práva zaručeného v a namietané

porušenie práv podľa . Je však zrejmé, že dôvody ďalej

uvedené, pre ktoré nemožno predmetnú sťažnosť prijať na ďalšie konanie, by boli

relevantné aj vo vzťahu k tým článkom a Dohovoru, ktoré sťažovateľ označil

v uvedenom dodatku k sťažnosti.

Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu jednou zo zákonných podmienok pre

prijatie sťažnosti podľa na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej

v , teda v danom prípade, v ktorom zásahom do

označeného práva je rozhodnutie súdu, v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti

napadnutého rozhodnutia (napr. ). Pretože napadnuté uznesenie krajského súdu

vydané v konaní o návrhu na obnovu konania nadobudlo právoplatnosť 21. októbra 2002

a predmetná sťažnosť bola podaná na poštovú prepravu 20. decembra 2002, sťažovateľ

v tomto prípade túto podmienku splnil. Naproti tomu sťažnosť v časti, v ktorej sa námietky

týkajú rozsudkov všeobecného súdu vydané v konaní o vyporiadanie BSM, bola podaná

v čase, keď už uplynula lehota ustanovená v , pretože

uvedené rozsudky nadobudli právoplatnosť 9. apríla 2001. V tejto časti bolo preto potrebné

sťažnosť posúdiť ako návrh podaný oneskorene. Z tohto dôvodu sa ústavný súd nemohol

zaoberať opodstatnenosťou námietok týkajúcich sa porušenia označeného článku ,

ktoré sa týkali postupu súdov a ich rozhodnutí vydaných v rámci konania o vyporiadanie

BSM.

Pri uplatňovaní právomoci nezávislého súdneho orgánu ústavnosti ( )

ústavný súd nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. ).

Ústavný súd nie je preto oprávnený preskúmavať námietky porušenia „práv podľa

“, tak ako to žiadal od neho sťažovateľ.

Obnova konania, ktorá je upravená v druhej hlave štvrtej časti Občianskeho súdneho

poriadku, je prípustná len z dôvodov ustanovených v až , pričom návrh na

obnovu konania treba podať v lehote troch mesiacov od toho času, keď ten, kto obnovu

navrhuje, sa dozvedel o dôvode obnovy, alebo od toho času, keď ho mohol uplatniť (§ 230

ods. 1 ). Pre konanie o obnove platia primerane ustanovenia o konaní v prvom stupni

( ). Návrh na obnovu konania súd uznesením buď zamietne, alebo obnovu

konania povolí ( ).

Okresný súd návrh sťažovateľa na obnovu konania zamietol ako „nedôvodný

i oneskorený“ z dôvodov, ktoré uviedol vo svojom rozhodnutí. Krajský súd jeho uznesenie

v tejto časti potvrdil, pretože „sa v plnom rozsahu stotožňuje so skutkovými a právnymi

závermi súdu prvého stupňa (...), tieto preto opakovať nebude a na tieto aj ako svoje len

poukazuje“. Okrem toho krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, prečo

tvrdenia obsiahnuté v odvolaní nepovažuje za odôvodnené.

Práva na súdnu ochranu zaručeného v sa možno domáhať podľa

ods. 1 len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. V tejto súvislosti

ústavný súd konštatuje, že na skúmanie prípustnosti návrhu na začatie súdneho konania

vrátane návrhu na obnovu konania, jeho opodstatnenosti, dodržania zákonných lehôt,

oprávnenosti navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci o ňom konať a rozhodnúť či

splnenia iných zákonom ustanovených náležitostí je zásadne príslušný orgán, ktorý

rozhoduje o merite návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka,

v sebe obsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré pre

konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného súdu do výkonu

tejto právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.

Z obsahu napadnutých rozhodnutí vyplýva, že sťažovateľ, ktorý bol zastúpený

advokátom, mohol v tomto konaní namietané skutočnosti riadne uplatniť a že obidva súdy

riadne uviedli vo svojich rozhodnutiach dôvody, pre ktoré jeho návrh na obnovu konania

nepovažovali za odôvodnený s ohľadom na príslušné zákonné ustanovenia. Ústavný súd

nezistil medzi dôvodmi a skutočnosťami, ktoré sťažovateľ uvádzal v konaní pred ústavným

súdom, žiadny taký dôvod alebo skutočnosť, ktoré by mohli spochybniť ich právne závery

o existencii a relevantnosti dôvodov, na základe ktorých tento návrh sťažovateľa zamietli,

alebo by sa inak javili ako zjavne neodôvodnené či svojvoľné. Skutočnosť, že sťažovateľ sa

s ich právnym názorom nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť ich právny názor svojím vlastným. Podľa konštantnej judikatúry ústavného

súdu je dôvodom pre odmietnutie pre zjavnú neopodstatnenosť okrem iného nezistenie

žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. ).

Z týchto dôvodov bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde odmietnuť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. marca 2003