Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 667/2026
PDF · 179.36 KB
No categories available
III. ÚS 667/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla a sudcov Ivana Fiačana a Martina Vernarského (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky SOMAT Group a. s., Mierová 127, Bratislava, zastúpenej LOVÁSZ LEGAL s. r. o., Železničiarska 18, Bratislava, proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5Ncb/11/2025 z 27. novembra 2025 takto
r o z h o d o l :
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavná sťažnosť
1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 23. februára 2026 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy postupom krajského súdu v konaní sp. zn. 5Ncb/11/2025. Navrhuje uznesenie krajského súdu sp. zn. 5Ncb/11/2025 z 27. novembra 2025 zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Zároveň senátu ústavného súdu navrhuje, aby podal návrh na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 ústavy vo vzťahu k § 9 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 182/1993 Z. z.“), a to pre jeho rozpor s čl. 7 ods. 2 a čl. 7 ods. 5 ústavy a pre rozpor s právom Európskej únie. Zároveň žiada o odloženie vykonateľnosti uznesenia krajského súdu.
II.
Skutkové východiská
2. Sťažovateľka ako zástupca spoločenstva vlastníkov bytov a nebytových priestorov podala žalobu na Mestskom súde Bratislava IV, ktorej predmetom sú nároky zo zodpovednosti za vady diela a za škodu vo vzťahu k bytovému domu. Žalovaný je zhotoviteľom diela (domu).
3. Žalovaný v rámci vyjadrenia k žalobe vzniesol námietku kauzálnej nepríslušnosti Mestského súdu Bratislava IV. Argumentoval, že zmluva o dielo bola uzatvorená medzi dvoma podnikateľskými subjektmi (developerom a žalovaným).
4. Mestský súd Bratislava IV postúpil predmetný spor na Mestský súd Bratislava III. Sťažovateľka v reakcii na tento postup podala námietku nepríslušnosti Mestského súdu Bratislava III na konanie. Okrem iného dôvodila, že na základe § 9 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z. vzniká nový právny vzťah odlišný od právneho vzťahu, ktorý vznikol medzi developerom a žalovaným. Nemožno preto na predmetné konanie a na samotných vlastníkov bytových a nebytových priestorov vztiahnuť ustanovenia Obchodného zákonníka a súčasne nezohľadniť ustanovenia o ochrane spotrebiteľa. Nesúhlas s postúpením sporu vyjadril aj Mestský súd Bratislava III. V dôsledku uvedeného Mestský súd Bratislava III predložil vec na rozhodnutie o príslušnosti spoločne nadriadenému súdu – krajskému súdu postupom podľa § 43 ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).
5. Krajský súd uznesením sp. zn. 5Ncb/11/2025 z 27. novembra 2025 rozhodol, že na prejednanie a rozhodnutie veci je príslušný Mestský súd Bratislava III.
III.
Argumentácia sťažovateľky
6. Sťažovateľka je názoru, že zmluva o dielo pôvodne uzatvorená medzi developerom a žalovaným sa má vo vzťahu k vlastníkom bytového domu považovať za spotrebiteľskú zmluvu. Preto by sa aj na právny režim zodpovednosti za vady a škodu mal aplikovať vždy Občiansky zákonník, ktorý v § 52 a nasl. priznáva osobitnú ochranu spotrebiteľovi. Z § 9 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z. je zrejmý zámer zákonodarcu poskytnúť zvýšenú ochranu vlastníkom ako spotrebiteľom.
7. Ústavný súd už mimoriadne pristúpil k preskúmaniu niektorých procesných rozhodnutí, a to v ojedinelých prípadoch charakterizovaných výnimočnými okolnosťami veci. Sťažovateľka poukazuje na extrémnu nespravodlivosť, ktorá by nastala, ak by mala byť otázka (ne)príslušnosti súdu riešená na námietku sťažovateľky až v odvolacom, resp. dovolacom konaní, čo v podmienkach súdnictva Slovenskej republiky predstavuje horizont niekoľkých rokov. Je zrejmé, že predmetom konania na všeobecnom súde je odstránenie vád diela a vlastníci bytov a nebytových priestorov musia v zmysle charakteru danej žaloby trpieť existenciu vád diela počas celého súdneho konania. Z charakteru konania je zrejmé, že bude potrebné rozsiahle a náročné dokazovanie, ktoré z veľkej časti ovplyvňuje aj skutočnosť, či je sťažovateľke poskytnutá ochrana prináležiaca spotrebiteľovi, alebo nie.
8. Porušenie svojich práv sťažovateľka vidí v nezohľadnení relevantných ustanovení o ochrane spotrebiteľa, nesprávnej aplikácii a interpretácii relevantných zákonných ustanovení, ako aj v nedostatočnom odôvodnení uznesenia krajského súdu.
IV.
Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
9. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka síce v petite ústavnej sťažnosti uvádza, že k porušeniu jej práv malo dôjsť postupom krajského súdu, z jej argumentácie ako celku je však zrejmé, že ako problematické vníma samotné uznesenie krajského súdu, ktoré napokon aj žiada zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie.
10. Napadnutým uznesením krajský súd určil kauzálnu príslušnosť na prejednanie a rozhodnutie vo veci sťažovateľky.
11. Ústavný súd v prvom rade poukazuje na zmysel a účel princípu subsidiarity vyvoditeľný z čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorý spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a podľa svojej povahy ani nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity ochrany ústavnosti ústavným súdom podľa zásad uvedených v § 132 ods. 2 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [ďalej len „zákon o ústavnom súde“ (m. m. III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, II. ÚS 137/2019)].
12. Ústavný súd štandardne vychádza z názoru, že na skúmanie prípustnosti návrhu na začatie súdneho konania, jeho opodstatnenosti, dodržania zákonných lehôt, oprávnenosti navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci o ňom konať a rozhodnúť či splnenia iných zákonom ustanovených náležitostí je zásadne príslušný orgán, ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré pre konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (m. m. I. ÚS 74/02, I. ÚS 115/02, I. ÚS 46/03).
13. Aj keď z ustanovení CSP nevyplýva pre sporovú stranu možnosť domáhať sa ochrany svojich práv priamo v spojitosti s určením kauzálnej príslušnosti nadriadeným súdom, námietka nesprávne obsadeného súdu môže byť vznesená v budúcnosti v rámci opravných prostriedkov proti meritórnemu rozhodnutiu (čo v ústavnej sťažnosti pripúšťa aj samotná sťažovateľka, pozn.). Také prostriedky CSP ustanovuje s cieľom odstránenia zásadných procesných pochybení v postupe všeobecných súdov v rámci preskúmavania meritórnych rozhodnutí, v konečnom dôsledku využitím dovolania podľa § 420 písm. e) CSP [(dôvod prípustnosti dovolania, podľa ktorého možno v dovolaní proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí namietať, že rozhodoval nesprávne obsadený súd) m. m. IV. ÚS 26/2026].
14. Je neprípustné, aby sa ústavný súd vyjadroval a zaujímal stanovisko k parciálnym právnym otázkam skôr, než sa k týmto vyjadria a svoju rozhodovaciu právomoc uplatnia všeobecné súdy v rámci opravných právnych prostriedkov (výsledková spravodlivosť ako základný atribút konania o ústavnej sťažnosti, teda subsidiarita právomoci ústavného súdu chronicky zdôrazňovaná v jeho judikatúre).
15. Skutočnosť, že sťažovateľka bude mať k dispozícii na ochranu označených práv opravné prostriedky v systéme všeobecného súdnictva, zakladá dôvod na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako neprípustnej podľa § 56 ods. 2 písm. d) a § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
16. Sťažovateľka v sťažnosti argumentuje vo vzťahu k otázke prípustnosti ústavnej sťažnosti, no činí tak len vo všeobecnej rovine. Zdôvodnenie, že konanie vo veci samej bude trvať dlhú dobu, a preto je vhodné, aby ústavný súd ústavnú sťažnosť meritórne už teraz preskúmal, stavia na hypotetickej a neistej úvahe, a aj v prípade, že by sa obava sťažovateľky naplnila, nič jej nebráni hájiť svoje práva inou ústavnou sťažnosťou na porušenie „protiprieťahových“ práv. Ústavnú sťažnosť nemožno vyhodnotiť ako prípustnú na základe predpokladaného protiprávneho postupu štátneho orgánu. Argumentácia sťažovateľky nepostačuje na to, aby ústavný súd v danom prípade prelomil ústavný princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu.
17. Odmietnutie ústavnej sťažnosti má za následok, že stratilo právny význam zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky formulovanými v petite ústavnej sťažnosti. Z rovnakého dôvodu bolo bez právneho významu zaoberať sa návrhom sťažovateľky na odloženie vykonateľnosti uznesenia krajského súdu. Zo systematického výkladu právnej úpravy tohto inštitútu vyplýva (pozri § 129 a nasl. zákona o ústavnom súde), že pozitívne rozhodnutie o takýchto návrhoch implicitne prichádza do úvahy len vtedy, ak ústavný súd prijme ústavnú sťažnosť na ďalšie konanie. Napokon z rovnakého dôvodu senát ústavného súdu nepristúpil ani k podaniu návrhu na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 ústavy (pozri § 131a a nasl. zákona o ústavnom súde).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. októbra 2026
Robert Šorl
predseda senátu