Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 144 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (149)II. ÚS 137/2019
PDF · 159.24 KB
No categories available
II. ÚS 137/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. júna 2019
predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť , ,
, zastúpeného ADVOKÁTSKOU KANCELÁRIOU
JUDr. Kuric, s. r. o., Dolný Val 11, Žilina, v mene ktorej koná konateľ a advokát
JUDr. Pavol Kuric, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 6 Tost 5/2019 z 12. februára 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. apríla
2019 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného ADVOKÁTSKOU
KANCELÁRIOU JUDr. Kuric, s. r. o., Dolný Val 11, Žilina, v mene ktorej koná advokát
a konateľ JUDr. Pavol Kuric, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
v spojení s čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Tost 5/2019
z 12. februára 2019 (ďalej len „namietané uznesenie“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľovi je
pred Špecializovaným trestným súdom pod sp. zn. BB-4 T 36/2018 vedené trestné stíhanie
pre obzvlášť závažný zločin úkladnej vraždy podľa ustanovení § 144 ods. 1, ods. 2 písm. d)
a e) a ods. 3 písm. b) s poukazom na ustanovenia § 139 ods. 1 písm. i), § 140 písm. b) a c)
a § 141 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov a iné
obzvlášť závažné zločiny, v rámci ktorého uplatnil sťažovateľ na prebiehajúcom hlavnom
pojednávaní 29. januára 2019 námietku zaujatosti voči členom senátu Špecializovaného
trestného súdu, ktorú zdôvodnil tvrdením o priateľských vzťahoch vo veci činného
prokurátora s členmi dotknutého senátu. Uznesením Špecializovaného trestného súdu č. k.
BB-4 T 36/2018-14934 z 29. januára 2019 bolo o vznesenej námietke zaujatosti rozhodnuté
tak, že členovia dotknutého senátu nie sú vylúčení z vykonávania úkonov trestného konania
vo veci sťažovateľa. O jeho sťažnosti, ktorú proti predmetnému uzneseniu podal, rozhodol
najvyšší súd namietaným uznesením, ktorým sťažnosť podľa § 193 ods. 1 písm. c) zákona
č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
poriadok“) zamietol.
3. V ústavnej sťažnosti sťažovateľ uvádza, že proti prvostupňovému uzneseniu
Špecializovaného trestného súdu, ktorým bolo rozhodnuté o nevylúčení členov senátu
vo veci konajúceho súdu, uplatnil sťažnosť priamo na hlavnom pojednávaní bezprostredne
po vyhlásení tohto rozhodnutia, teda 29. januára 2019. Dôvodí, že písomné odôvodnenie
tejto sťažnosti podal následne, a to 11. februára 2019, potom čo mu bolo 8. februára 2019
doručené písomné vyhotovenie prvostupňového rozhodnutia. Podľa sťažovateľa sa najvyšší
súd, ktorý prijal namietané rozhodnutie 12. februára 2019, vôbec nezaoberal jeho
argumentáciou, ktorú predostrel v písomnom odôvodnení sťažnosti z 11. februára 2019.
V takomto postupe najvyššieho súdu, ktorý podľa vyjadrenia sťažovateľa rozhodol
bez relevantných podkladov a dôvodov, ktoré sťažovateľ uviedol v písomnom odôvodnení
sťažnosti, vidí sťažovateľ porušenie svojich označených základných práv zaručených
ústavou a práva zaručeného dohovorom.
4. Na základe všetkých uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd
rozhodol v jeho veci nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným uznesením
najvyššieho súdu, toto uznesenie zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie a rozhodnutie
a priznal mu tiež náhradu trov právneho zastúpenia, ako aj primerané finančné
zadosťučinenie v sume 5 000 €.
II.
5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon č. 314/2018
Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
8. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon v ustanovení § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu
ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v ustanovení § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa ustanovenia § 56 ods. 2 zákona o ústavnom
súde ústavný súd môže na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením
odmietnuť návrh na začatie konania: a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd
právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35
a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa
§ 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je
podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne
neopodstatnený.
III.
9. Podstatou ústavnej sťažnosti sťažovateľa je nespokojnosť s postupom najvyššieho
súdu, ktorý rozhodoval o jeho sťažnosti podanej proti rozhodnutiu o namietanej zaujatosti
členov senátu, prejednávajúceho trestnú vec sťažovateľa.
10. Ústavný súd sa vo svojej doterajšej rozhodovacej činnosti už viackrát zaoberal
sťažnosťami, v ktorých sťažovatelia namietali porušenie svojich ústavou garantovaných
práv v súvislosti s rozhodovaním všeobecných súdov o námietkach zaujatosti vznesených
sťažovateľmi ako účastníkmi súdneho konania proti zákonnému sudcovi, pričom jeho
judikatúra v porovnateľných veciach sa ustálila na niekoľkých zásadných východiskách
(sp. zn. IV. ÚS 303/2010).
11. Z čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru vyplýva právo účastníka súdneho
konania na nestranný súd, ktorému zodpovedá ústavná povinnosť súdov prerokovať
a rozhodnúť každú vec tak, aby voči účastníkom postupovali nezaujato a neutrálne,
žiadnemu z nich nenadŕžali a objektívne posúdili všetky skutočnosti závažné
pre rozhodnutie vo veci. Nestranný súd poskytuje všetkým účastníkom konania rovnaké
príležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok, pokiaľ má
právomoc o nich rozhodnúť (obdobne pozri napr. II. ÚS 71/97, III. ÚS 24/05,
IV. ÚS 38/09). Obsahom práva na prerokovanie veci pred nestranným súdom však nie je
povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb a vylúčiť nimi označeného sudcu
z ďalšieho prerokovávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva
na prerokovanie veci nestranným súdom je len povinnosť súdu ústavne akceptovateľným
spôsobom prerokovať každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho
prerokovávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (sp. zn. I. ÚS 73/97).
12. Základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom je
v trestnom súdnom konaní garantované najmä prostredníctvom inštitútu vylúčenia sudcu
z ďalšieho prejednávania a rozhodovania predmetnej veci pre zaujatosť. Z uvedeného
dôvodu možno sudcu vylúčiť buď na návrh účastníka súdneho konania, alebo na základe
návrhu samotného sudcu.
13. Namietané porušenie označených práv sťažovateľa v rámci rozhodovania
o námietke zaujatosti posúdil ústavný súd aj s ohľadom na to, či neexistuje všeobecný súd,
ktorý by mohol rozhodnúť o ochrane práv sťažovateľa.
14. Ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy,
podľa ktorého môže ústavný súd konať o namietanom porušení sťažovateľových práv
a vecne sa zaoberať jeho ústavnou sťažnosťou len vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať
ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré
mu zákon na to poskytuje. Zmysel a účel uvedeného princípu subsidiarity spočíva v tom, že
ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného
súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií.
Všeobecné súdy, ktoré v trestnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony
na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv
a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým právnickým
osobám alebo fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima
ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých
ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by
znamenal popieranie princípu subsidiarity ochrany ústavnosti ústavným súdom podľa zásad
uvedených v ustanovení § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde (obdobne pozri
III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
15. V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že trestné konanie je od svojho začiatku až
po jeho koniec proces, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie
garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní
a súdov naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení
možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenie práv a slobôd
označených v čl. 127 ods. 1 ústavy, ak tieto pochybenia neboli odstránené v priebehu
samotného trestného konania. Pokiaľ by ústavný súd na túto skutočnosť neprihliadal, poprel
by účel a zmysel opravných prostriedkov v trestnom konaní, ktorým je okrem iného aj
náprava pochybení vo veci konajúcich orgánov verejnej moci (orgánov činných v trestnom
konaní a súdov). Ústavný súd tak zdôrazňuje, že ústavné súdnictvo je vybudované
predovšetkým na zásade preskúmavania právoplatne skončených vecí (IV. ÚS 187/09,
III. ÚS 421/2016, III. ÚS 855/2016). Základné právo na súdnu ochranu je totiž
„výsledkové“, to znamená musí mu zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či
napadnuté konanie bude ako celok spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania
a rozhodnutia všeobecných súdov (III. ÚS 33/04, IV. 163/05, III. ÚS 421/2016,
16. Ústavný súd k okolnostiam sťažovateľovej veci uvádza, že predmet konania
o uplatnenej námietke zaujatosti nemožno stotožňovať s predmetom konania, v ktorom
dotknutý sudca koná a rozhoduje. Konanie o námietke zaujatosti končí rozhodnutím,
ktorým namietaný sudca (senát) je (alebo nie je) vylúčený z prejednávania dotknutej veci.
Toto rozhodnutie však nie je rozhodnutím o otázke tvoriacej samotný predmet trestného
konania. Konanie o námietke zaujatosti predstavuje len čiastkový procesný postup
všeobecného súdu, smerujúci k rozhodnutiu slúžiacemu na zabezpečenie rozhodovania
trestnej veci nestranným súdom. Kvalita rozhodovania súdu o námietke zaujatosti tak
nachádza svoj odraz i v kvalite meritórneho rozhodnutia v konaní, v ktorom bola námietka
zaujatosti sudcov vznesená (obdobne pozri III. ÚS 30/2010, III. ÚS 421/2016,
III. ÚS 855/2016). V spojitosti s tým ústavný súd zastáva názor, že namietané uznesenie
najvyššieho súdu by mohlo zakladať porušenie označených práv sťažovateľa len v prípade,
ak by bolo spojené s konkrétnym relevantným nepriaznivým dôsledkom pre sťažovateľa,
ktorý bol týmto uznesením spôsobený, pričom by sa negatívny dôsledok musel zároveň
vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho možné korigovať v ďalšom procesnom
postupe, prípadne v opravných konaniach (III. ÚS 30/2010, III. ÚS 421/2016), čo nie je
sťažovateľov prípad, pretože sťažovateľ v uvedenom smere môže svoju ochranu v stále
prebiehajúcom trestnom konaní uplatniť prostredníctvom opravných prostriedkov
(odvolania a dovolania) proti budúcemu rozhodnutiu vo veci samej.
17. V nadväznosti na predchádzajúci bod odôvodnenia tohto rozhodnutia ústavný súd
poukazuje v prvom rade na ustanovenia § 306 a nasledujúcich Trestného poriadku, podľa
ktorých je opravným prostriedkom proti rozsudku súdu prvého stupňa odvolanie, pričom
obžalovaný ako osoba oprávnená podať odvolanie proti výroku rozsudku, ktorý sa ho
priamo dotýka, môže toto odvolanie podať pre nesprávnosť výroku, ako aj pre porušenie
ustanovení o konaní, ktoré predchádzalo rozsudku, ak toto porušenie mohlo spôsobiť, že
výrok je nesprávny alebo že chýba. V nadväznosti na to ústavný súd odkazuje
v konkrétnosti na ustanovenie § 321 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého odvolací súd
zruší napadnutý rozsudok (okrem iných prípadov) pre podstatné chyby konania, ktoré
napadnutým výrokom rozsudku predchádzali, najmä preto, že boli porušené ustanovenia,
ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo právo obhajoby. Ústavný súd ďalej
poukazuje na § 368 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého možno podať dovolanie
proti právoplatnému rozhodnutiu súdu, ktorým bol porušený zákon alebo boli porušené
ustanovenia o konaní, ktoré mu predchádzalo, ak je toto porušenie dôvodom dovolania
podľa ustanovení § 371 Trestného poriadku. V nadväznosti na to ústavný súd odkazuje
na § 368 ods. 2 písm. h) Trestného poriadku, v zmysle ktorého sa rozhodnutím podľa § 368
ods. 1 Trestného poriadku rozumie (okrem iných) aj rozhodnutie, ktorým bol zamietnutý
riadny opravný prostriedok podaný proti rozhodnutiu podľa písmen a) [rozsudok a trestný
rozkaz] až g), alebo rozhodnutie, ktorým odvolací súd na základe riadneho opravného
prostriedku vo veci sám rozhodol. Napokon v tomto kontexte poukazuje ústavný súd aj
na ustanovenie § 371 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku, podľa ktorého možno dovolanie
podať, ak vo veci konal alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo
prísediaci, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania.
18. Z jednotlivých ustanovení Trestného poriadku, citovaných v predchádzajúcom
bode odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva, že skutočnosti namietané sťažovateľom,
a síce jeho tvrdenie o nesprávnom postupe druhostupňového súdu pri prejednávaní ním
uplatnenej námietky zaujatosti, potenciálne zakladajú (poznámka: nie bez ďalšieho
preukazujú) dôvod na podanie odvolania, prípadne dovolania v ďalšej etape súdneho
konania. Platná právna úprava trestného konania teda sťažovateľovi umožňuje aj
v nasledujúcich štádiách trestného konania v rámci uplatnenia práva na obhajobu domáhať
sa právne účinným spôsobom ochrany svojich označených práv, a to prostredníctvom
riadneho a mimoriadneho opravného prostriedku proti rozhodnutiu vo veci samej –
odvolania a dovolania, na základe podania ktorých bude odvolací súd, prípadne dovolací
súd oprávnený a povinný preskúmať opätovne opodstatnenosť tvrdenia sťažovateľa
o existencii zaujatosti členov označeného senátu.
19. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ má
v systéme trestného konania k dispozícii ďalší účinný prostriedok na dosiahnutie ochrany
svojich práv, hoci bude prípustný až po rozhodnutí vo veci samej. Za týchto okolností je
neprípustné, aby ústavný súd v danej fáze vstupoval do prebiehajúceho trestného konania
vo veci sťažovateľa a predčasne si tak uzurpoval právomoc opravných súdov. V danej fáze
konania, keď má sťažovateľ k dispozícii opravné prostriedky (odvolanie a prípadné
dovolanie), prostredníctvom ktorých môže v budúcnosti uplatniť ochranu svojich práv, je
neprípustné, aby ústavný súd korigoval prípadné pochybenia aktuálneho procesného
postupu všeobecného súdu v sťažovateľom nastolenej čiastkovej otázke. Sťažovateľ sa
s prípadnou ústavnou sťažnosťou môže na ústavný súd obrátiť až po vyčerpaní označených
opravných prostriedkov, teda až vo fáze právoplatného skončenia meritórneho konania.
20. Ústavný súd pripomína, že nevyužitie označenej možnosti ochrany práv
sťažovateľa nemožno nahradzovať „predčasnou“ ústavnou sťažnosťou podanou ústavnému
súdu, pretože ten môže konať len vtedy, ak fyzická osoba alebo právnická osoba nemá inú
možnosť účinnej ochrany svojich práv (čl. 127 ods. 1 ústavy).
21. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd posúdil ústavnú sťažnosť sťažovateľa ako
neprípustnú a ako takú ju podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde odmietol.
22. S ohľadom na všetky uvedené závery bolo o ústavnej sťažnosti sťažovateľa
potrebné rozhodnúť tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
23. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku bolo už bez právneho
dôvodu zaoberať sa ďalšími uplatnenými návrhmi sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. júna 2019