Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 447/2011
PDF · 262.95 KB
No categories available
I. ÚS 447/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. novembra 2011
predbežne prerokoval sťažnosť J. N., K., zastúpeného advokátom JUDr. M. H., K., vo veci
namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práv
podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 2 Cdo 122/2010-738 z 31. mája 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. N. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. októbra 2011
doručená sťažnosť J. N., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. H.,
K., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 a
4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. 2 Cdo 122/2010-738 z 31. mája 2011
(ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“ alebo „ napadnutý rozsudok“).
Skutkový a právny stav veci zhrnul najvyšší súd vo svojom rozsudku takto:
„Okresný súd Košice I rozsudkom z 3. júna 2008 č. k. 15 C 289/1994-595 zriadil
časovo neobmedzené vecné bremeno na ťarchu žalobkyne, ako vlastníčky pozemku pôvodne
zapísaného v pozemnoknižnej vložke 1167, katastrálne územie K., parc. č. 10613/2 o výmere
2
1802 m, ktorému zodpovedá právo vlastníka stavby k tribúne súp. č. 3435, na ktorom je
2
táto postavená, nerušene užívať časť pozemku, označeného ako diel č. 49 o výmere 22 m,
2
ktorý svojou polohou zasahuje do parcely súboru CKN č. 6993/45 o výmere 22 m, sociálnej
budove súp. č. 3436, na ktorom je táto postavená, nerušene užívať časť pozemku,
2
označeného ako diel 52 o výmere 102 m, ktorý svojou polohou zasahuje do parcely súboru
2
CKN č. 6993/47 o výmere 102 m, ktoré diely sú vyznačené v geometrickom pláne, ako
súčasti znaleckého posudku Ing. M. H., PhD., znalca z odboru geodézia a kartografia, č.
posudku 15/2005 v znení doplnku č. 4, overeného Správou katastra K. zo dňa 21. 11. 2007,
ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou tohto rozsudku. Uložil žalovanému 3/ zaplatiť žalobkyni
sumu 120.404,-- Sk do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti
žalobu vo vzťahu k žalovanému 3/ zamietol. Zamietol taktiež žalobu vo vzťahu k žalovanému
1/ a 2/ v celom rozsahu. Vyslovil, že o trovách účastníkov konania a trovách štátu rozhodne
po právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení prvostupňový súd uviedol, že vykonaným
dokazovaním má za preukázané, že žalovaní 1/, 2/ nie sú vlastníkmi stavieb na pozemku
žalobkyne a preto voči nim žalobu zamietol. V otázke zriadenia vecného bremena vychádzal
zo skutočnosti, že spomínané vyvlastňovacie rozhodnutie Obvodného národného výboru K.
z roku 1984 pre výstavbu tenisového areálu T. je právne neúčinné. V správnom konaní boli
ako jeho účastníci v rozhodnutí z 20. 2. 1984 uvedení vlastníci vyvlastňovaných pozemkov
podľa údajov pozemkovej knihy. Takto bola v rozhodnutí uvedená aj žalobkyňa a právna
predchodkyňa žalobkyne M. B., rod. V. M. B., rod. V. však zomrela 25. 5. 1961.
Vyvlastňovacie rozhodnutie ako individuálny právny akt správneho orgánu (údajne
doručované vyvesením na úradnej tabuli Obvodného národného výboru K.), ktoré žalobkyni
nebolo doručené, nie je právne účinné. Pokiaľ ide o otázku, že žalobkyňa mohla svoje právo
na ochranu jej vlastníctva uplatniť v reštitučnom konaní podľa zákona č. 229/1991 Zb. resp.
503/2003 Z. z., k tomu uviedol, že Pozemkový úrad v K. žalobkyni tejto otázke nevyhovel.
Naviac, ochrana vlastníctva prostredníctvom ustanovenia § 135c Občianskeho zákonníka je
ochranou, ktorú možno uplatniť bez obmedzenia času. Vlastnícke právo je absolútne a
nepremlčateľné. Ochrana prostredníctvom reštitučného nároku je vždy zákonom časovo
limitovaná a viazaná na splnenie zákonných podmienok. Žaloba bola podaná na súd ako na
ochranu vlastníckych práv žalobkyne ako vlastnícky pozemku. Podľa § 135c Občianskeho
zákonníka sa táto ochrana mohla poskytnúť vo forme odstránenia stavby, prikázania stavby
do vlastníctva žalobkyne alebo zriadením vecného bremena. Posledným riešením, ktoré
ponúka § 135c Občianskeho zákonníka je zriadenie vecného bremena v prospech vlastníka
stavby za finančnú náhradu. Stavba je neoprávnená, lebo bola postavená na cudzom
pozemku, teda na pozemku iného ako vlastníka stavby. Toto konštatovanie vyplýva z
predchádzajúceho hodnotenia súdu, že vyvlastnenie pozemku, na ktorom stojí stavba je
právne neúčinné. Tejto požiadavke vyhovuje len rozsah nehnuteľností vo vlastníctve
žalobkyne definovaných ako stavba, ako sú uvedené vo výroku rozsudku. Vo zvyšnej časti
žalobe nieje možné vyhovieť na základe posudzovanej žaloby. Ostatné parcely uvedené v
posudku Ing. Hačka nemajú charakter nehnuteľností podľa § 119 Občianskeho zákonníka.
Preto vo vzťahu k žalovanému 3/ vo zvyšku žalobu zamietol.
Na odvolanie žalobcu a žalovaných 2/, 3/ Krajský súd v Košiciach rozsudkom
z 19. novembra 2009 č. k. 1 Co 346/2008-690 rozsudok súdu prvého stupňa vo vyhovujúcom
výroku zmenil tak, že žalobu zamietol. Potvrdil rozsudok v zamietavých výrokoch.
V odôvodnení uviedol, že súd prvého stupňa pri rozhodovaní v prejednávanej veci
vychádzal z nesprávneho skutkového zistenia, že pôvodná žalobkyňa je vlastníčkou parcely
KN-C 6993/2 katastrálne územie K., v dôsledku čoho vec nesprávne právne posúdil
a navyše pri rozhodovaní vychádzal z nesprávneho právneho predpisu § 135c
Občianskeho zákonníka. Z výpisu listu vlastníctva č. 11620 je zrejmé, že ako vlastník
parcely KN-C 6993/2 katastrálneho územia K. je v katastri nehnuteľností uvedený žalovaný
2/. V prejednávanej veci z obsahu spisu je zrejmé, že k strate vlastníckeho práva právnej
predchodkyne žalobcu M. N. k parcele č. 10613/2 nepochybne došlo formou faktickej
okupácie zo strany štátu, keď na základe stavebného povolenia zo dňa 26. 10. 1977
vydaného bývalým Obvodným národným výborom K. na parcele žalobkyne sa uskutočnila
výstavba tenisových kurtov a následne rozhodnutím zo dňa 20. 2. 1984 došlo k jej
vyvlastneniu. Vzhľadom na to, že k odňatiu vlastníckeho práva žalobkyne došlo v tzv.
rozhodnom období, t. j. v čase od 25. 2. 1948 do 1. 1. 1990, mohla žalobkyňa uplatniť
ochranu vlastníckeho práva podľa reštitučných predpisov. Preto nesprávny je záver súdu
prvého stupňa, že vlastníctvo spornej nehnuteľnosti neprešlo nikdy na štát a vlastnícke
právo žalobkyne zostalo zachované. Žalobkyňa na bývalom Pozemkovom úrade K. dňa 6. 4.
1992 uplatnila reštitučný nárok ohľadom parcely č. 10613/2 a č. 10614/2. Ak by žalobkyňa
bola v reštitučnom konaní úspešná až dňom právoplatnosti rozhodnutia pozemkového úradu
o schválení dohody o vydaní nehnuteľnosti, by ako oprávnená osoba nadobudla vlastnícke
právo k spornej nehnuteľnosti, resp. na základe rozhodnutia, ktorým by súd uložil povinnej
osobe vydať nehnuteľnosť. Zo správy Obvodného pozemkového úradu K. zo dňa 2. 6. 2009
je zrejmé, že o reštitučnom nároku žalobkyne ohľadom uvedených parciel doposiaľ nebolo
rozhodnuté z dôvodu nezdokladovania nároku. V tejto súvislosti nesprávny je aj záver súdu
prvého stupňa, že štátny orgán neumožnil žalobkyni ochranu jej vlastníckeho práva
prostredníctvom reštitučného konania. Oprávnená osoba totiž v prípade takého postupu
pozemkového úradu mohla svoj nárok uplatniť na súde. Vzhľadom na to, že žalobkyňa sa
mohla a aj sa domáhala ochrany vlastníckeho práva postupom podľa reštitučného predpisu
zákona č. 229/1991 Zb. a teda bol daný reštitučný nárok, nemôže táto úspešne uplatniť
nárok na ochranu vlastníctva podľa všeobecných právnych predpisov. Žalobkyňa sa preto
nemôže domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva podľa § 135c Občianskeho zákonníka,
lebo žalobou o ochranu vlastníckeho práva podľa tohto ustanovenia nemožno obchádzať
účel a zmysel reštitučného zákona. Žalobkyňa v konaní nepreukázala, že je vlastníčkou
parcely KN-C 6993/2, z ktorej odstránenia sa domáhala neoprávnenej stavby – tenisového
centra. Ak teda žalobkyňa v konaní nepreukázala vlastníctvo k spornej parcele, nemožno jej
poskytnúť ochranu podľa ustanovenia § 135c Občianskeho zákonníka, lebo podľa tohto
ustanovenia rozhoduje súd iba na návrh vlastníka pozemku. Vzhľadom na to, že žalobca nie
je v konaní aktívne legitimovaný, sú dané žalovanými uvádzané odvolacie dôvody, lebo súd
prvého stupňa vedený nesprávnym právnym názorom dospel k nesprávnemu skutkovému
zisteniu, že žalobca je vlastníkom spornej parcely, v dôsledku čoho vec aj nesprávne právne
posúdil. Z tohto dôvodu odvolací súd postupom podľa § 220 O. s. p. napadnutý rozsudok vo
vyhovujúcom výroku zmenil a žalobu zamietol a zamietavý výrok podľa § 219 O. s. p. ako
vecne správny potvrdil.
Rozsudok odvolacieho súdu napadol žalobca dovolaním vo výrokoch, v ktorých
odvolací súd zmenil rozsudok vo vyhovujúcom výroku a žalobu zamietol, a ktorým potvrdil
rozsudok v zamietavých výrokoch. Navrhol, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu
v celom rozsahu ako aj rozsudok Okresného súdu Košice I v spojení s uznesením zrušil a
vec vrátil na prejednanie prvostupňovému súdu. Dôvodom pre tento procesný postup je
skutočnosť, že rozsudkom odvolacieho súdu bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa.
Jednotlivé výroky obsiahnuté v rozhodnutí prvostupňového aj odvolacieho súdu sú
vzájomne prepojené a na sebe závislé (Žalobca sa domáhal časovo neobmedzeného vecného
bremena za odplatu na celý pozemok, prvostupňový súd mu však vyhovel iba v časti.
Odvolací súd žalobu v celom rozsahu zamietol, ale z úplne iného právneho dôvodu.). Aj keď
odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa iba v časti, kde žalobe bolo vyhovené a
v zvyšnej časti rozsudok prvostupňového súdu potvrdil, má za to, že sú tu dôvody na
podanie dovolania podľa § 238 ods. 1 O. s. p. a vydanie rozhodnutia v zmysle § 243b ods. 2
a 3 O. s. p. Uviedol, že nesúhlasí s názorom, že by bolo vôbec potrebné postupovať podľa
tzv. reštitučných zákonov. Nikdy totiž neprestali byť spoluvlastníkmi pozemkov, ktoré zdedili
po svojich predkoch. Keďže vyvlastňovacia vyhláška bola absolútne neplatná, a teda
nemala ani žiadne právne účinky, vlastnícke právo pôvodných vlastníkov, teda právnych
predchodcov súčasných žalobcov nikdy nezaniklo. Jediný problém je skutočnosť, že ako
vlastník pozemku je v katastri nehnuteľností zapísaný niekto iný. Otázku vlastníckeho práva
mal posúdiť súd v konaní ako predbežnú. Podľa jeho názoru nikto z nich nie je a nikdy
nebol oprávnenou osobou, pretože ich vlastnícke právo na štát nikdy neprešlo. Za plnenie
bez právneho dôvodu je podľa názoru žalobcu možné považovať výlučne tie prípady,
v ktorých právny dôvod neexistoval od počiatku. Plnenie na základe nezákonnej vyhlášky je
podľa jeho názoru takým plnením, pri ktorom dôvod plnenia z formálneho hľadiska
existoval, ale z dôvodu viacerých chýb, ktoré táto vyhláška obsahovala, bola nezákonná
a jej právne účinky nikdy nenastali. Žalobca pri podaní žaloby vychádzal z právneho
a skutkového stavu, ktorý bol známy v roku 1994 a preto by mal dovolací súd vždy
posudzovať jeho postup (a snahu domôcť sa svojich práv) k uvedenému dátumu. Je veľmi
jednoduché a pohodlné použiť ako hlavný dôvod na zamietnutie, dôvod ku ktorému dospela
judikatúra iba prednedávnom.“
Najvyšší súd v napadnutom rozsudku svoje závery zhrnul takto:
„V prejednávanej veci pôvodná žalobkyňa M. N. (počas odvolacieho konania dňa 7.
7. 2009 zomrela a jej právnym nástupcom sa stal jej syn J. N., terajší žalobca) v konaní
uplatňovala nárok na úpravu práv k neoprávnenej stavbe a to zriadeniu vecného bremena v
prospech žalovaných k nehnuteľnostiam postaveným na parcele KN-C 6993/27 katastrálne
územie K. za náhradu v sume 690 345,--Sk. Uplatňovala tak nároky z tzv. neoprávnenej
stavby (§ 135c Občianskeho zákonníka).
Z výpisu listu vlastníctva č. 11620 je zrejmé, že ako vlastník parcely KN-C 6993/2
katastrálne územie K. je v katastri nehnuteľností vedený žalovaný 2/. V zmysle ustanovenia
§ 70 zákona č. 162/1995 Z. z. sú údaje katastra (medzi ktoré patrí aj údaj o právach) k
nehnuteľnostiam vrátane identifikačných údajov o vlastníkoch nehnuteľností – (§ 7 písm. c/)
hodnoverné a záväzné, ak sa nepreukáže opak.
Vychádzajúc z obsahu žalobného návrhu je zrejmé, že pôvodná žalobkyňa svoje
vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti vyvodzovala z neúčinného rozhodnutia bývalého
Obvodného národného výboru zo dňa 20. 2. 1984, ktorým okrem iného malo dôjsť
k vyvlastneniu parcely č. 10613/2 v prospech Československého štátu, ku ktorej podielovou
spoluvlastníčkou bola v podiele 15/16 so svojou matkou M. B. v podiele 1/16. Z doplnku k
znaleckému posudku znalca Ing. H. vyplýva, že pôvodnej pozemnoknižnej parcele 10613/2
zodpovedajú parcely 6993/36, 6993/51, 6993/48, 6993/50, 6993/47, 6993/38, 6993/36,
6993/2 katastrálne územie K. Z dokazovania vykonaného v konaní pred súdom prvého
stupňa vyplynulo, že vlastnícke právo k pozemnoknižnej parcele 10613/2 na základe
vyvlastňovacieho rozhodnutia nadobudol štát a následne na základe zákona č. 138/1991 Zb.
žalovaný 2/.
V prejednávanej veci z obsahu spisu je zrejmé, že k strate vlastníckeho práva právnej
predchodkyne žalobcu M. N. k parcele č. 10613/2 nepochybne došlo formou faktickej
okupácie zo strany štátu, keď na základe stavebného povolenia zo dňa 26. 10. 1977
vydaného bývalým Obvodným národným výborom K. na parcele žalobkyne sa uskutočnila
výstavba tenisových kurtov a následne rozhodnutím zo dňa 20. 2. 1984 došlo k jej
vyvlastneniu. K odňatiu vlastníckeho práva pôvodnej žalobkyne došlo v tzv. rozhodnom
období, t. j. v čase od 25. 2. 1948 do 1. 3. 1990, teda pôvodná žalobkyňa mohla uplatniť
ochranu vlastníckeho práva podľa reštitučných predpisov. Pôvodná žalobkyňa na bývalom
Pozemkovom úrade K. dňa 6. 4. 1992 uplatnila reštitučný nárok ohľadom parcely č.
10613/2 a č. 10614/2. Zo správy Obvodného pozemkového úradu K. zo dňa 2. 6. 2009 je
zrejmé, že o reštitučnom nároku pôvodnej žalobkyne ohľadom uvedených parciel doposiaľ
nebolo rozhodnuté z dôvodu nezdokladovania nároku. Keďže pôvodná žalobkyňa sa mohla
a aj sa domáhala ochrany vlastníckeho práva postupom podľa reštitučného predpisu
zákona č. 229/1991 Zb. a teda bol daný reštitučný nárok, nemôže táto úspešne uplatniť
nárok na ochranu vlastníctva podľa všeobecných právnych predpisov. Nemôže sa preto
domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva podľa § 135c Občianskeho zákonníka, lebo
žalobou o ochranu vlastníckeho práva podľa tohto ustanovenia nemožno obchádzať účel a
zmysel reštitučného zákona.
Možno teda uzavrieť, že vlastnícke právo k pôvodnej pozemnoknižnej parcele
č. 10613/2 katastrálne územie K. v rozhodnom období prešlo na štát formou faktickej
okupácie, pričom k reštitúcii nedošlo (aj keď pôvodná žalobkyňa reštitučný, nárok
uplatnila; o tom doposiaľ nebolo rozhodnuté pre nezdokladovanie nároku) preto žalobca
v konaní nepreukázal, že je vlastníkom parcely KN-C 6993/2, z ktorej sa domáha
odstránenia neoprávnenej stavby – tenisového centra. Ak teda žalobca v konaní
nepreukázal vlastníctvo k spornej parcele, nemožno mu poskytnúť ochranu podľa
ustanovenia § 135c Občianskeho zákonníka, lebo podľa tohto ustanovenia rozhoduje súd
iba na návrh vlastníka pozemku.“
Podstatou argumentácie sťažovateľa je nesúhlas s právnymi závermi najvyššieho
súdu v napadnutom rozsudku.
V prvom rade sťažovateľ namietal nesprávnosť záveru o možnosti uplatnenia si jeho
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam len podľa reštitučných zákonov a vylúčení možnosti
jeho uplatnenia podľa všeobecných predpisov, a to Občianskeho zákonníka, k čomu
uviedol:
«Je zrejmé, že postavenie tzv. reštitučných zákonov vo vzťahu k Občianskemu
zákonníku malo charakter špeciálneho predpisu k predpisu všeobecnému. Každý
z reštitučných predpisov pritom riešil určenú oblasť úpravy a definoval, kto za akých
okolností mohol od koho žiadať vydanie veci, resp. požadovať zaplatenie peňažnej náhrady.
Navyše je potrebné uviesť, že takto prijaté špeciálne predpisy obsahovali prísne taxatívne
dôvody, v rámci ktorých sa zákonom na to oprávnené osoby mohli domáhať vydania veci.
Prijatie uvedenej právnej úpravy však nespôsobilo, že by tie subjekty, ktorým tzv.
reštitučné zákony neumožnili uplatniť ochranu ich práv (1) a súčasne ich tieto zákony
z uplatnenia ochrany svojich práv nevylúčili (napr. titulom nedostatku štátneho občianstva)
(2), sa nemohli, v súlade s vtedy aj dnes platnou právnou úpravou, domáhať ochrany
svojich práv podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, ktoré boli platné a účinné aj v čase
účinnosti tzv. reštitučných zákonov.
Sťažovateľ je toho názoru, že si jeho právna predchodkyňa svoje nároky cestou
reštitúcie uplatniť nemohla a aj v prípade ak tak urobila, pozemkový úrad nebol oprávnený
jej žiadosti vyhovieť, pretože o svoj majetok prišla inak, ako pripúšťalo vtedy platné znenie
reštitučných zákonov.
Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ, resp. jeho právna predchodkyňa si svoje práva
uplatnili podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, pretože podľa ich názoru
nebolo možné postupovať ani podľa jedného z prijatých tzv. reštitučných zákonov…
Sťažovateľ nesúhlasí s názorom, že by bolo vôbec potrebné postupovať podľa tzv.
reštitučných zákonov. On, resp. jeho právna predchodkyňa totižto nikdy neprestali byť
vlastníkmi pozemkov, ktoré zdedili po svojich predkoch. Keďže vyvlastňovacia vyhláška
bola nezákonná a teda nemala ani žiadne právne účinky, vlastnícke právo pôvodného
vlastníka, teda právnych predkov sťažovateľa, nikdy nezaniklo. Z uvedeného dôvodu preto
ani nebolo možné, aby sa právna predchodkyňa mohla domáhať a byť úspešná pokiaľ ide
o prinavrátenie vlastníckeho práva, pretože o neho nikdy neprišla. Jediným problémom je
skutočnosť, že ako vlastník pozemkov je v katastri nehnuteľností zapísaný niekto iný…
V odôvodnení napadnutého rozhodnutia dovolacieho ako aj odvolacieho súdu sa
súdy prikláňajú k aplikácii zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde
a inému poľnohospodárskemu majetku, v znení neskorších predpisov. Na tento zákon
nadväzoval aj zákon č. 503/2003 Z. z. o navrátení vlastníctva k pozemkom…
Účelom zákona č. 229/1991 Zb. bolo „zmierniť následky niektorých majetkových
krívd, ku ktorým došlo voči vlastníkom poľnohospodárskeho a lesného majetku v období
rokov 1948 až 1989, dosiahnuť zlepšenie starostlivosti o poľnohospodársku a lesnú pôdu
obnovením pôvodných vlastníckych vzťahov k pôde a upraviť vlastnícke vzťahy k pôde
v súlade so záujmami hospodárskeho rozvoja vidieka aj v súlade s požiadavkami na tvorbu
krajiny a životného prostredia.“ Podľa § 4 ods. 1 tohto zákona bol oprávnenou osobou
štátny občan Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, ktorý má trvalý pobyt na jej
území a ktorého pôda; budovy a stavby patriace k pôvodnej poľnohospodárskej usadlosti
prešli na štát alebo na iné právnické osoby v dobe od 25. februára 1948 do 1. januára 1990
spôsobom uvedeným v § 6 ods. 1.
Zákon č. 229/1991 Zb. nadobudol účinnosť v roku 1991, pričom nároky na jeho
základe bolo potrebné uplatniť najneskôr do 31. 12. 1992. V časovom období, keď si
oprávnené osoby mohli svoje nároky uplatniť podľa tohto zákona, boli po sebe účinné dva
právne predpisy, ktoré vymedzovali, čo je poľnohospodársky pôdny fond.
Zákon č. 53/1966 Zb. o ochrane poľnohospodárskeho pôdneho fondu, v znení
neskorších predpisov v § 1 ods. 2 definoval, že „poľnohospodárskym pôdnym fondom je
poľnohospodárska pôda obhospodarovaná (orná pôda, chmeľnice, vinice, záhrady, ovocné
sady, lúky, pastviny) a pôda, ktorá bola a má byť naďalej poľnohospodársky
obhospodarovaná, ale dočasne chránená nie je. Podľa ods. 3 však do poľnohospodárskeho
pôdneho fondu patria aj pozemky, ktoré síce neslúžia bezprostredne poľnohospodárskej
výrobe, avšak sú pre ňu nepostrádateľné, ako poľné cesty, pozemky so zariadením pre poľné
závlahy, vodné nádrže a rybníky potrebné pre poľnohospodársku výrobu, hrádze slúžiace
na ochranu pred zamokrením alebo záplavou, ochranné terasy proti erózii a pod. Zákonom
č. 307/1992 Zb. o ochrane poľnohospodárskeho pôdneho fondu bol zrušený zákon
č. 53/1996 Zb. Zákon č. 307/1992 Zb. nadobudol účinnosť vyhlásením v zbierke zákonov, čo
sa stalo pred 31. decembrom 1992. Podľa § 2 ods. 1 tohto zákona „poľnohospodársky
pôdny fond tvoria poľnohospodárske pozemky, ktoré sú v katastri nehnuteľností členené na
ornú pôdu, chmeľnice, vinice, záhrady, ovocné sady a trvalé trávne porasty. Do
poľnohospodárskeho pôdneho fondu patria aj pozemky, ktoré slúžia na zabezpečenie účelu
využívania jednotlivých druhov pozemkov.“
Podľa názoru sťažovateľa jeho právna predchodkyňa nikdy nebola oprávnenou
osobou, pretože jej vlastnícke právo na štát nikdy neprešlo. Vyvlastňovacia vyhláška bola
nezákonná a teda nemala žiadne právne účinky. Navyše sporné pozemky v čase vyvlastnenia
preukázateľne neboli súčasťou poľnohospodárskeho pôdneho fondu alebo lesného pôdneho
fondu...
oprávnené osoby mohli do 31. decembra 1992 svoje právo uplatniť iba proti
pozemkom, ktoré tvorili poľnohospodársky a lesný pôdny fond alebo sa na takýto účel
používali v čase odňatia. Pozemky, o ktoré sa v tomto spore jedná však v roku 1991 a 1992
neboli pozemkami, ktoré patrili do poľnohospodárskeho alebo lesného pôdneho fondu a ani
sa na tento účel nevyužívali v čase údajného vyvlastnenia. V roku 1984 boli sporné
pozemky:
- už minimálne 14 rokov súčasťou intravilánu Mesta K.,
- už dva roky vyňaté z poľnohospodárskeho pôdneho fondu,
- dlhodobo ležiace ladom a nevykonávala sa na nich akákoľvek poľnohospodárska
alebo s poľnohospodárstvom súvisiaca činnosť...
Zákon č. 229/1991 Zb. v § 6 ods. 1 písm. p) obsahuje aj možnosť domáhať sa vydania
veci v prípade, ak štát prevzal vec bez právneho dôvodu. Rovnako aplikácia tohto
ustanovenia nebola možná, pretože k prevzatiu nedošlo bez právneho dôvodu. Štát viedol
vyvlastňovacie konanie (teda dôvod tu bol), ale až následne sa zistilo, že štát nepostupoval
v súlade s vtedy platnou právnou úpravou a vyvlastňovacia vyhláška je nezákonná a nemá
žiadne právne účinky, pričom na jej nezákonnosť a absenciu jej právnych účinkov
poukazuje práve sťažovateľ a iní žalobcovia v súvisiacich sporoch. Za plnenie bez právneho
dôvodu je podľa názoru sťažovateľa možné považovať výlučne tie prípady, v ktorých právny
dôvod neexistoval od počiatku. Plnenie na základe nezákonnej vyhlášky je podľa jeho
názoru takým plnením, pri ktorom dôvod plnenia z formálneho hľadiska existoval, ale z
dôvodu viacerých chýb, ktoré táto vyhláška obsahovala, bola nezákonná a jej právne účinky
nikdy nenastali. Navyše k uvedenému výkladu Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel po
roku 2006. teda viac ako 12 rokoch, od kedy si právna predchodkyňa sťažovateľa na
prvostupňovom súde v Košiciach uplatnila ochranu svojich práv. Sťažovateľ uvedený výklad
vníma ako účelový v snahe predísť opätovnému otváraniu pretrvávajúcich problémov, a to
ai za cenu toho, že vlastnícke práva mnohých ľudí ostanú nedoriešené navždy, a to len
preto, aby sa zachoval súčasný status quo...
Tzv. reštitučné zákony upravujú povahovo iné nároky ako Občiansky zákonník
(a práve preto boli aj prijaté) a podľa názoru sťažovateľa prípady neupravené úpravou lex
specialis sa naďalej upravujú Občiansky zákonníkom ako lex generalis. Žiadne ustanovenie
tzv. reštitučných zákonov to totižto nevylučuje. Akceptovanie tohto záveru, by spôsobilo
legalizáciu okupácie všetkých vecí štátom v rozhodnom období, na ktoré sa pri tvorbe tzv.
reštitučných zákonov pozabudlo, resp. na ktoré sa nevzťahovali (a pritom nedošlo účelovo
k ich vylúčeniu). To by samozrejme viedlo aj k nezmyselnému záveru, že práve úprava,
ktorá mala zmierniť majetkové krivdy by znemožnila ochranu práv ňou neupravených a
viedla tak k ďalším krivdám...
Je veľmi jednoduché a pohodlné použiť ako hlavný dôvod na zamietnutie 16 žalôb,
dôvod, ku ktorému dospela judikatúra iba prednedávnom. Je veľmi jednoduché po 15
rokoch skonštatovať, že aj keď vyhláška reálne bola nezákonná a nemá žiadne právne
účinky (a teda štát postupoval nesprávne a vlastnícke právo na neho nikdy neprešlo), jedná
sa vlastne o prevzatie veci bez právneho dôvodu. Je to nespravodlivé voči stovkám, možno
tisícom ľudí, ktoré sa na tento štát kedysi dávno obrátili o pomoc a spoľahli sa na jeho
súdny systém, aby im zabezpečil ochranu ich práv. Každému musí byť zrejmé, že sa voči
sťažovateľom ako aj voči žalobcom v ostatných sporoch štát zachoval macošsky
a nespravodlivo. Opätovne by sa tak zachoval, ak by celú vec uzavrel tak, že sťažovatelia
a iní žalobcovia dnes už nemajú nárok na nič a mali si svoje nároky uplatniť cez reštitučné
zákony...»
V druhej časti svojej argumentácie sťažovateľ namietal nesprávne závery Okresného
súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v jeho rozsudku č. k. 15 C 289/1994-595 z 3. júna
2008 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“), ktorý nezriadil vecné bremeno na celú plochu
sťažovateľom (resp. jeho právnou predchodkyňou) označených parciel z dôvodu, že
zástavbu nachádzajúcu sa na týchto parcelách nevyhodnotil ako jeden celok, ale
diferencoval charakter zástavby a jej umiestnenie. Okresný súd týmto odôvodňoval
čiastočné zamietnutie návrhu právnej predchodkyne sťažovateľa. Krajský súd v Košiciach
(ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 1 Co 346/2008-690 z 19. novembra 2009 (ďalej
len „rozsudok krajského súdu“) síce potvrdil rozsudok okresného súdu v zamietajúcej časti,
avšak z iných dôvodov, než pre ktoré bol návrh v tejto časti zamietnutý okresným súdom,
a to z obdobných dôvodov, pre ktoré zmenil rozsudok okresného súdu aj vo vyhovujúcej
časti tak, že návrh na ochranu vlastníckeho práva právnej predchodkyne sťažovateľa
zamietol. Rozsudok krajského súdu aj napadnutý rozsudok najvyššieho súdu (ako súdu
dovolacieho, ktorý v dovolacom konaní preskúmal rozsudok krajského súdu) sú založené na
právnom závere, ktorý sťažovateľ namieta v prvej časti svojej argumentácie. Vzhľadom na
obsah týchto právnych záverov sa krajský súd a najvyšší súd už nezaoberali
vyhodnocovaním záverov okresného súdu vo vzťahu k ním zamietnutej časti návrhu.
Sťažovateľ napriek tomu uvádza v sťažnosti podrobnú argumentáciu, v ktorej polemizuje
so závermi okresného súdu, ktoré už neboli predmetom prieskumnej činnosti krajského súdu
ani najvyššieho súdu, a okrem iného uvádza: „Súdy mali… zriadiť vecné bremeno na celý
jeho pozemok… je potrebné, aby sa športový areál považoval za jednu stavbu ako takú,
a nie aby sa každá jeho časť (tenisový kurt, tribúna, chodník a pod.) samostatne
posudzovala podľa stavebného zákona či iného predpisu a samostatne hodnotila, či splna
podmienky stavby...“
Sťažovateľ vidí porušenie ním označených základných a iných práv aj v tom, že
krajský súd ani najvyšší súd sa nevysporiadali „s podstatnými argumentmi, ktoré sťažovateľ
v konaní uvádzal“.
Zároveň sťažovateľ poukázal na odlišné právne závery (než tie, ktoré sú ním
namietané v prvej časti jeho argumentácie) vyslovené v iných veciach obdobného
skutkového a právneho stavu, namietal, že sa s nimi krajský súd ani najvyšší súd
nevysporiadali, a uviedol:
„Postup vyvlastňovacieho konania prvostupňový súd, ale aj Najvyšší súd Slovenskej
republiky posúdil ako nezákonný a výsledok tohto konania opakovane ako paakt. V súdnom
konaní vedenom pod sp. zn. 15C 251/94 súd prejednával skutkovo rovnaký spor (iní
účastníci konania a iný pás pozemku). Najvyšší súd Slovenskej republiky svojim
rozhodnutím zrušil rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach z 19. 1. 1998, č. k.
16Co 112/97-97 a vec vrátil na nové konanie. Následne bol zrušený aj rozsudok
prvostupňového súdu a súd v zmysle názorov vyšších súdov vyniesol rozsudok zo dňa 13. 3.
2003, č. k.: 15C 251/94-80, ktorým zriadil časovo neobmedzené vecné bremeno za náhradu
a to na pozemky pod Tenisovou dvojhalou a tenisovými kurtmi s príslušenstvom. Toto
rozhodnutie následne nadobudlo právoplatnosť. Jedná sa o susediace pozemky.
Žalobcovia vo vyššie uvedenom súdnom konaní boli v celom rozsahu úspešní a bola
im vyplatená náhrada na základe znaleckého posudku vypracovaného v súdnom konaní
(rozsudok Okresného súdu Košice I. zo dňa 13. 12. 2006, č. k. 15C 717/2002-58)...“
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:
„Právo sťažovateľa garantované v čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej
republiky, čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 11 ods. 1
a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky v Košiciach zo dňa 31. 5. 2011, č. k. 2Cdo 122/2010-738 porušené bolo.
Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, č. k. 2Cdo 122/2010-738 zo dňa
31. 5. 2011 sa zrušuje.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania
vo výške vyčíslenej na základe výzvy Ústavného súdu do 15 dní od právoplatnosti nálezu na
účet právneho zástupcu sťažovateľa.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal
ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť
sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na
jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Sťažovateľ videl porušenie ním označených základných a iných práv v nesprávnych
právnych záveroch v napadnutom rozsudku najvyššieho súdu a v jeho nedostatočnom
odôvodnení.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na
kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by
mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli
napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
Ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v rámci ktorej už vyslovil, že
kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných súdov
a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je
opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného
súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv a slobôd, a v spojitosti s tým zistenie,
že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k porušeniu, resp.
odopretiu základných práv alebo slobôd (IV. ÚS 238/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu
a právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj
konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Ochrany základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa možno domáhať
v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).
Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1
ústavy a tiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
neznamenajú právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ich účelovo
chápať tak, že ich naplnením je len víťazstvo v takomto spore (II. ÚS 21/02,
Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd na účely posúdenia
opodstatnenosti sťažnosti preskúmal napadnutý rozsudok najvyššieho súdu.
Po preskúmaní napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd nezistil, že by
krajským súdom aplikované právne závery mohli zakladať dôvod na zásah ústavného súdu
do napadnutého rozsudku v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2
ústavy. Naopak, najvyšší súd svoje právne závery, podľa názoru ústavného súdu ústavne
akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, t. j. tak, ako to vyplýva z požiadaviek základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že medzi napadnutým rozsudkom
najvyššieho súdu a označenými základnými a inými právami sťažovateľa neexistuje taká
príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že mohlo dôjsť k ich porušeniu, čo zakladá dôvod
na odmietnutie sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. novembra 2011