Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 447/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. novembra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť J. N., K., zastúpeného advokátom JUDr. M. H., K., vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv podľa a a 4

Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práv

podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. -738 z 31. mája 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. N. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. októbra 2011

doručená sťažnosť J. N., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. H.,

K., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 a

4 (ďalej len „“) a a Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. -738 z 31. mája 2011

(ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“ alebo „ napadnutý rozsudok“).

Skutkový a právny stav veci zhrnul najvyšší súd vo svojom rozsudku takto:

„Okresný súd Košice I rozsudkom z 3. júna 2008 č. k. -595 zriadil

časovo neobmedzené vecné bremeno na ťarchu žalobkyne, ako vlastníčky pozemku pôvodne

zapísaného v pozemnoknižnej vložke 1167, katastrálne územie K., parc. č. 10613/2 o výmere

2

1802 m, ktorému zodpovedá právo vlastníka stavby k tribúne súp. č. 3435, na ktorom je

2

táto postavená, nerušene užívať časť pozemku, označeného ako diel č. 49 o výmere 22 m,

2

ktorý svojou polohou zasahuje do parcely súboru CKN č. 6993/45 o výmere 22 m, sociálnej

budove súp. č. 3436, na ktorom je táto postavená, nerušene užívať časť pozemku,

2

označeného ako diel 52 o výmere 102 m, ktorý svojou polohou zasahuje do parcely súboru

2

CKN č. 6993/47 o výmere 102 m, ktoré diely sú vyznačené v geometrickom pláne, ako

súčasti znaleckého posudku Ing. M. H., PhD., znalca z odboru geodézia a kartografia, č.

posudku 15/2005 v znení doplnku č. 4, overeného Správou katastra K. zo dňa 21. 11. 2007,

ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou tohto rozsudku. Uložil žalovanému 3/ zaplatiť žalobkyni

sumu 120.404,-- Sk do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti

žalobu vo vzťahu k žalovanému 3/ zamietol. Zamietol taktiež žalobu vo vzťahu k žalovanému

1/ a 2/ v celom rozsahu. Vyslovil, že o trovách účastníkov konania a trovách štátu rozhodne

po právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení prvostupňový súd uviedol, že vykonaným

dokazovaním má za preukázané, že žalovaní 1/, 2/ nie sú vlastníkmi stavieb na pozemku

žalobkyne a preto voči nim žalobu zamietol. V otázke zriadenia vecného bremena vychádzal

zo skutočnosti, že spomínané vyvlastňovacie rozhodnutie Obvodného národného výboru K.

z roku 1984 pre výstavbu tenisového areálu T. je právne neúčinné. V správnom konaní boli

ako jeho účastníci v rozhodnutí z 20. 2. 1984 uvedení vlastníci vyvlastňovaných pozemkov

podľa údajov pozemkovej knihy. Takto bola v rozhodnutí uvedená aj žalobkyňa a právna

predchodkyňa žalobkyne M. B., rod. V. M. B., rod. V. však zomrela 25. 5. 1961.

Vyvlastňovacie rozhodnutie ako individuálny právny akt správneho orgánu (údajne

doručované vyvesením na úradnej tabuli Obvodného národného výboru K.), ktoré žalobkyni

nebolo doručené, nie je právne účinné. Pokiaľ ide o otázku, že žalobkyňa mohla svoje právo

na ochranu jej vlastníctva uplatniť v reštitučnom konaní podľa resp.

, k tomu uviedol, že Pozemkový úrad v K. žalobkyni tejto otázke nevyhovel.

Naviac, ochrana vlastníctva prostredníctvom ustanovenia je

ochranou, ktorú možno uplatniť bez obmedzenia času. Vlastnícke právo je absolútne a

nepremlčateľné. Ochrana prostredníctvom reštitučného nároku je vždy zákonom časovo

limitovaná a viazaná na splnenie zákonných podmienok. Žaloba bola podaná na súd ako na

ochranu vlastníckych práv žalobkyne ako vlastnícky pozemku. Podľa § 135c Občianskeho

zákonníka sa táto ochrana mohla poskytnúť vo forme odstránenia stavby, prikázania stavby

do vlastníctva žalobkyne alebo zriadením vecného bremena. Posledným riešením, ktoré

ponúka je zriadenie vecného bremena v prospech vlastníka

stavby za finančnú náhradu. Stavba je neoprávnená, lebo bola postavená na cudzom

pozemku, teda na pozemku iného ako vlastníka stavby. Toto konštatovanie vyplýva z

predchádzajúceho hodnotenia súdu, že vyvlastnenie pozemku, na ktorom stojí stavba je

právne neúčinné. Tejto požiadavke vyhovuje len rozsah nehnuteľností vo vlastníctve

žalobkyne definovaných ako stavba, ako sú uvedené vo výroku rozsudku. Vo zvyšnej časti

žalobe nieje možné vyhovieť na základe posudzovanej žaloby. Ostatné parcely uvedené v

posudku Ing. Hačka nemajú charakter nehnuteľností podľa .

Preto vo vzťahu k žalovanému 3/ vo zvyšku žalobu zamietol.

Na odvolanie žalobcu a žalovaných 2/, 3/ Krajský súd v Košiciach rozsudkom

z 19. novembra 2009 č. k. -690 rozsudok súdu prvého stupňa vo vyhovujúcom

výroku zmenil tak, že žalobu zamietol. Potvrdil rozsudok v zamietavých výrokoch.

V odôvodnení uviedol, že súd prvého stupňa pri rozhodovaní v prejednávanej veci

vychádzal z nesprávneho skutkového zistenia, že pôvodná žalobkyňa je vlastníčkou parcely

KN-C 6993/2 katastrálne územie K., v dôsledku čoho vec nesprávne právne posúdil

a navyše pri rozhodovaní vychádzal z nesprávneho právneho predpisu § 135c

. Z výpisu listu vlastníctva č. 11620 je zrejmé, že ako vlastník

parcely KN-C 6993/2 katastrálneho územia K. je v katastri nehnuteľností uvedený žalovaný

2/. V prejednávanej veci z obsahu spisu je zrejmé, že k strate vlastníckeho práva právnej

predchodkyne žalobcu M. N. k parcele č. 10613/2 nepochybne došlo formou faktickej

okupácie zo strany štátu, keď na základe stavebného povolenia zo dňa 26. 10. 1977

vydaného bývalým Obvodným národným výborom K. na parcele žalobkyne sa uskutočnila

výstavba tenisových kurtov a následne rozhodnutím zo dňa 20. 2. 1984 došlo k jej

vyvlastneniu. Vzhľadom na to, že k odňatiu vlastníckeho práva žalobkyne došlo v tzv.

rozhodnom období, t. j. v čase od 25. 2. 1948 do 1. 1. 1990, mohla žalobkyňa uplatniť

ochranu vlastníckeho práva podľa reštitučných predpisov. Preto nesprávny je záver súdu

prvého stupňa, že vlastníctvo spornej nehnuteľnosti neprešlo nikdy na štát a vlastnícke

právo žalobkyne zostalo zachované. Žalobkyňa na bývalom Pozemkovom úrade K. dňa 6. 4.

1992 uplatnila reštitučný nárok ohľadom parcely č. 10613/2 a č. 10614/2. Ak by žalobkyňa

bola v reštitučnom konaní úspešná až dňom právoplatnosti rozhodnutia pozemkového úradu

o schválení dohody o vydaní nehnuteľnosti, by ako oprávnená osoba nadobudla vlastnícke

právo k spornej nehnuteľnosti, resp. na základe rozhodnutia, ktorým by súd uložil povinnej

osobe vydať nehnuteľnosť. Zo správy Obvodného pozemkového úradu K. zo dňa 2. 6. 2009

je zrejmé, že o reštitučnom nároku žalobkyne ohľadom uvedených parciel doposiaľ nebolo

rozhodnuté z dôvodu nezdokladovania nároku. V tejto súvislosti nesprávny je aj záver súdu

prvého stupňa, že štátny orgán neumožnil žalobkyni ochranu jej vlastníckeho práva

prostredníctvom reštitučného konania. Oprávnená osoba totiž v prípade takého postupu

pozemkového úradu mohla svoj nárok uplatniť na súde. Vzhľadom na to, že žalobkyňa sa

mohla a aj sa domáhala ochrany vlastníckeho práva postupom podľa reštitučného predpisu

a teda bol daný reštitučný nárok, nemôže táto úspešne uplatniť

nárok na ochranu vlastníctva podľa všeobecných právnych predpisov. Žalobkyňa sa preto

nemôže domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva podľa ,

lebo žalobou o ochranu vlastníckeho práva podľa tohto ustanovenia nemožno obchádzať

účel a zmysel reštitučného zákona. Žalobkyňa v konaní nepreukázala, že je vlastníčkou

parcely KN-C 6993/2, z ktorej odstránenia sa domáhala neoprávnenej stavby – tenisového

centra. Ak teda žalobkyňa v konaní nepreukázala vlastníctvo k spornej parcele, nemožno jej

poskytnúť ochranu podľa ustanovenia , lebo podľa tohto

ustanovenia rozhoduje súd iba na návrh vlastníka pozemku. Vzhľadom na to, že žalobca nie

je v konaní aktívne legitimovaný, sú dané žalovanými uvádzané odvolacie dôvody, lebo súd

prvého stupňa vedený nesprávnym právnym názorom dospel k nesprávnemu skutkovému

zisteniu, že žalobca je vlastníkom spornej parcely, v dôsledku čoho vec aj nesprávne právne

posúdil. Z tohto dôvodu odvolací súd postupom podľa napadnutý rozsudok vo

vyhovujúcom výroku zmenil a žalobu zamietol a zamietavý výrok podľa ako

vecne správny potvrdil.

Rozsudok odvolacieho súdu napadol žalobca dovolaním vo výrokoch, v ktorých

odvolací súd zmenil rozsudok vo vyhovujúcom výroku a žalobu zamietol, a ktorým potvrdil

rozsudok v zamietavých výrokoch. Navrhol, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu

v celom rozsahu ako aj rozsudok Okresného súdu Košice I v spojení s uznesením zrušil a

vec vrátil na prejednanie prvostupňovému súdu. Dôvodom pre tento procesný postup je

skutočnosť, že rozsudkom odvolacieho súdu bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa.

Jednotlivé výroky obsiahnuté v rozhodnutí prvostupňového aj odvolacieho súdu sú

vzájomne prepojené a na sebe závislé (Žalobca sa domáhal časovo neobmedzeného vecného

bremena za odplatu na celý pozemok, prvostupňový súd mu však vyhovel iba v časti.

Odvolací súd žalobu v celom rozsahu zamietol, ale z úplne iného právneho dôvodu.). Aj keď

odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa iba v časti, kde žalobe bolo vyhovené a

v zvyšnej časti rozsudok prvostupňového súdu potvrdil, má za to, že sú tu dôvody na

podanie dovolania podľa a vydanie rozhodnutia v zmysle

a 3 Uviedol, že nesúhlasí s názorom, že by bolo vôbec potrebné postupovať podľa

tzv. reštitučných zákonov. Nikdy totiž neprestali byť spoluvlastníkmi pozemkov, ktoré zdedili

po svojich predkoch. Keďže vyvlastňovacia vyhláška bola absolútne neplatná, a teda

nemala ani žiadne právne účinky, vlastnícke právo pôvodných vlastníkov, teda právnych

predchodcov súčasných žalobcov nikdy nezaniklo. Jediný problém je skutočnosť, že ako

vlastník pozemku je v katastri nehnuteľností zapísaný niekto iný. Otázku vlastníckeho práva

mal posúdiť súd v konaní ako predbežnú. Podľa jeho názoru nikto z nich nie je a nikdy

nebol oprávnenou osobou, pretože ich vlastnícke právo na štát nikdy neprešlo. Za plnenie

bez právneho dôvodu je podľa názoru žalobcu možné považovať výlučne tie prípady,

v ktorých právny dôvod neexistoval od počiatku. Plnenie na základe nezákonnej vyhlášky je

podľa jeho názoru takým plnením, pri ktorom dôvod plnenia z formálneho hľadiska

existoval, ale z dôvodu viacerých chýb, ktoré táto vyhláška obsahovala, bola nezákonná

a jej právne účinky nikdy nenastali. Žalobca pri podaní žaloby vychádzal z právneho

a skutkového stavu, ktorý bol známy v roku 1994 a preto by mal dovolací súd vždy

posudzovať jeho postup (a snahu domôcť sa svojich práv) k uvedenému dátumu. Je veľmi

jednoduché a pohodlné použiť ako hlavný dôvod na zamietnutie, dôvod ku ktorému dospela

judikatúra iba prednedávnom.“

Najvyšší súd v napadnutom rozsudku svoje závery zhrnul takto:

„V prejednávanej veci pôvodná žalobkyňa M. N. (počas odvolacieho konania dňa 7.

7. 2009 zomrela a jej právnym nástupcom sa stal jej syn J. N., terajší žalobca) v konaní

uplatňovala nárok na úpravu práv k neoprávnenej stavbe a to zriadeniu vecného bremena v

prospech žalovaných k nehnuteľnostiam postaveným na parcele KN-C 6993/27 katastrálne

územie K. za náhradu v sume 690 345,--Sk. Uplatňovala tak nároky z tzv. neoprávnenej

stavby ( ).

Z výpisu listu vlastníctva č. 11620 je zrejmé, že ako vlastník parcely KN-C 6993/2

katastrálne územie K. je v katastri nehnuteľností vedený žalovaný 2/. V zmysle ustanovenia

sú údaje katastra (medzi ktoré patrí aj údaj o právach) k

nehnuteľnostiam vrátane identifikačných údajov o vlastníkoch nehnuteľností – (§ 7 písm. c/)

hodnoverné a záväzné, ak sa nepreukáže opak.

Vychádzajúc z obsahu žalobného návrhu je zrejmé, že pôvodná žalobkyňa svoje

vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti vyvodzovala z neúčinného rozhodnutia bývalého

Obvodného národného výboru zo dňa 20. 2. 1984, ktorým okrem iného malo dôjsť

k vyvlastneniu parcely č. 10613/2 v prospech Československého štátu, ku ktorej podielovou

spoluvlastníčkou bola v podiele 15/16 so svojou matkou M. B. v podiele 1/16. Z doplnku k

znaleckému posudku znalca Ing. H. vyplýva, že pôvodnej pozemnoknižnej parcele 10613/2

zodpovedajú parcely 6993/36, 6993/51, 6993/48, 6993/50, 6993/47, 6993/38, 6993/36,

6993/2 katastrálne územie K. Z dokazovania vykonaného v konaní pred súdom prvého

stupňa vyplynulo, že vlastnícke právo k pozemnoknižnej parcele 10613/2 na základe

vyvlastňovacieho rozhodnutia nadobudol štát a následne na základe

žalovaný 2/.

V prejednávanej veci z obsahu spisu je zrejmé, že k strate vlastníckeho práva právnej

predchodkyne žalobcu M. N. k parcele č. 10613/2 nepochybne došlo formou faktickej

okupácie zo strany štátu, keď na základe stavebného povolenia zo dňa 26. 10. 1977

vydaného bývalým Obvodným národným výborom K. na parcele žalobkyne sa uskutočnila

výstavba tenisových kurtov a následne rozhodnutím zo dňa 20. 2. 1984 došlo k jej

vyvlastneniu. K odňatiu vlastníckeho práva pôvodnej žalobkyne došlo v tzv. rozhodnom

období, t. j. v čase od 25. 2. 1948 do 1. 3. 1990, teda pôvodná žalobkyňa mohla uplatniť

ochranu vlastníckeho práva podľa reštitučných predpisov. Pôvodná žalobkyňa na bývalom

Pozemkovom úrade K. dňa 6. 4. 1992 uplatnila reštitučný nárok ohľadom parcely č.

10613/2 a č. 10614/2. Zo správy Obvodného pozemkového úradu K. zo dňa 2. 6. 2009 je

zrejmé, že o reštitučnom nároku pôvodnej žalobkyne ohľadom uvedených parciel doposiaľ

nebolo rozhodnuté z dôvodu nezdokladovania nároku. Keďže pôvodná žalobkyňa sa mohla

a aj sa domáhala ochrany vlastníckeho práva postupom podľa reštitučného predpisu

a teda bol daný reštitučný nárok, nemôže táto úspešne uplatniť

nárok na ochranu vlastníctva podľa všeobecných právnych predpisov. Nemôže sa preto

domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva podľa , lebo

žalobou o ochranu vlastníckeho práva podľa tohto ustanovenia nemožno obchádzať účel a

zmysel reštitučného zákona.

Možno teda uzavrieť, že vlastnícke právo k pôvodnej pozemnoknižnej parcele

č. 10613/2 katastrálne územie K. v rozhodnom období prešlo na štát formou faktickej

okupácie, pričom k reštitúcii nedošlo (aj keď pôvodná žalobkyňa reštitučný, nárok

uplatnila; o tom doposiaľ nebolo rozhodnuté pre nezdokladovanie nároku) preto žalobca

v konaní nepreukázal, že je vlastníkom parcely KN-C 6993/2, z ktorej sa domáha

odstránenia neoprávnenej stavby – tenisového centra. Ak teda žalobca v konaní

nepreukázal vlastníctvo k spornej parcele, nemožno mu poskytnúť ochranu podľa

ustanovenia , lebo podľa tohto ustanovenia rozhoduje súd

iba na návrh vlastníka pozemku.“

Podstatou argumentácie sťažovateľa je nesúhlas s právnymi závermi najvyššieho

súdu v napadnutom rozsudku.

V prvom rade sťažovateľ namietal nesprávnosť záveru o možnosti uplatnenia si jeho

vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam len podľa reštitučných zákonov a vylúčení možnosti

jeho uplatnenia podľa všeobecných predpisov, a to , k čomu

uviedol:

«Je zrejmé, že postavenie tzv. reštitučných zákonov vo vzťahu k Občianskemu

zákonníku malo charakter špeciálneho predpisu k predpisu všeobecnému. Každý

z reštitučných predpisov pritom riešil určenú oblasť úpravy a definoval, kto za akých

okolností mohol od koho žiadať vydanie veci, resp. požadovať zaplatenie peňažnej náhrady.

Navyše je potrebné uviesť, že takto prijaté špeciálne predpisy obsahovali prísne taxatívne

dôvody, v rámci ktorých sa zákonom na to oprávnené osoby mohli domáhať vydania veci.

Prijatie uvedenej právnej úpravy však nespôsobilo, že by tie subjekty, ktorým tzv.

reštitučné zákony neumožnili uplatniť ochranu ich práv (1) a súčasne ich tieto zákony

z uplatnenia ochrany svojich práv nevylúčili (napr. titulom nedostatku štátneho občianstva)

(2), sa nemohli, v súlade s vtedy aj dnes platnou právnou úpravou, domáhať ochrany

svojich práv podľa ustanovení , ktoré boli platné a účinné aj v čase

účinnosti tzv. reštitučných zákonov.

Sťažovateľ je toho názoru, že si jeho právna predchodkyňa svoje nároky cestou

reštitúcie uplatniť nemohla a aj v prípade ak tak urobila, pozemkový úrad nebol oprávnený

jej žiadosti vyhovieť, pretože o svoj majetok prišla inak, ako pripúšťalo vtedy platné znenie

reštitučných zákonov.

Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ, resp. jeho právna predchodkyňa si svoje práva

uplatnili podľa príslušných ustanovení , pretože podľa ich názoru

nebolo možné postupovať ani podľa jedného z prijatých tzv. reštitučných zákonov…

Sťažovateľ nesúhlasí s názorom, že by bolo vôbec potrebné postupovať podľa tzv.

reštitučných zákonov. On, resp. jeho právna predchodkyňa totižto nikdy neprestali byť

vlastníkmi pozemkov, ktoré zdedili po svojich predkoch. Keďže vyvlastňovacia vyhláška

bola nezákonná a teda nemala ani žiadne právne účinky, vlastnícke právo pôvodného

vlastníka, teda právnych predkov sťažovateľa, nikdy nezaniklo. Z uvedeného dôvodu preto

ani nebolo možné, aby sa právna predchodkyňa mohla domáhať a byť úspešná pokiaľ ide

o prinavrátenie vlastníckeho práva, pretože o neho nikdy neprišla. Jediným problémom je

skutočnosť, že ako vlastník pozemkov je v katastri nehnuteľností zapísaný niekto iný…

V odôvodnení napadnutého rozhodnutia dovolacieho ako aj odvolacieho súdu sa

súdy prikláňajú k aplikácii o úprave vlastníckych vzťahov k pôde

a inému poľnohospodárskemu majetku, v znení neskorších predpisov. Na tento zákon

nadväzoval aj o navrátení vlastníctva k pozemkom…

Účelom bolo „zmierniť následky niektorých majetkových

krívd, ku ktorým došlo voči vlastníkom poľnohospodárskeho a lesného majetku v období

rokov 1948 až 1989, dosiahnuť zlepšenie starostlivosti o poľnohospodársku a lesnú pôdu

obnovením pôvodných vlastníckych vzťahov k pôde a upraviť vlastnícke vzťahy k pôde

v súlade so záujmami hospodárskeho rozvoja vidieka aj v súlade s požiadavkami na tvorbu

krajiny a životného prostredia.“ Podľa § 4 ods. 1 tohto zákona bol oprávnenou osobou

štátny občan Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, ktorý má trvalý pobyt na jej

území a ktorého pôda; budovy a stavby patriace k pôvodnej poľnohospodárskej usadlosti

prešli na štát alebo na iné právnické osoby v dobe od 25. februára 1948 do 1. januára 1990

spôsobom uvedeným v § 6 ods. 1.

nadobudol účinnosť v roku 1991, pričom nároky na jeho

základe bolo potrebné uplatniť najneskôr do 31. 12. 1992. V časovom období, keď si

oprávnené osoby mohli svoje nároky uplatniť podľa tohto zákona, boli po sebe účinné dva

právne predpisy, ktoré vymedzovali, čo je poľnohospodársky pôdny fond.

o ochrane poľnohospodárskeho pôdneho fondu, v znení

neskorších predpisov v § 1 ods. 2 definoval, že „poľnohospodárskym pôdnym fondom je

poľnohospodárska pôda obhospodarovaná (orná pôda, chmeľnice, vinice, záhrady, ovocné

sady, lúky, pastviny) a pôda, ktorá bola a má byť naďalej poľnohospodársky

obhospodarovaná, ale dočasne chránená nie je. Podľa ods. 3 však do poľnohospodárskeho

pôdneho fondu patria aj pozemky, ktoré síce neslúžia bezprostredne poľnohospodárskej

výrobe, avšak sú pre ňu nepostrádateľné, ako poľné cesty, pozemky so zariadením pre poľné

závlahy, vodné nádrže a rybníky potrebné pre poľnohospodársku výrobu, hrádze slúžiace

na ochranu pred zamokrením alebo záplavou, ochranné terasy proti erózii a pod. Zákonom

č. o ochrane poľnohospodárskeho pôdneho fondu bol zrušený zákon

č. nadobudol účinnosť vyhlásením v zbierke zákonov, čo

sa stalo pred 31. decembrom 1992. Podľa § 2 ods. 1 tohto zákona „poľnohospodársky

pôdny fond tvoria poľnohospodárske pozemky, ktoré sú v katastri nehnuteľností členené na

ornú pôdu, chmeľnice, vinice, záhrady, ovocné sady a trvalé trávne porasty. Do

poľnohospodárskeho pôdneho fondu patria aj pozemky, ktoré slúžia na zabezpečenie účelu

využívania jednotlivých druhov pozemkov.“

Podľa názoru sťažovateľa jeho právna predchodkyňa nikdy nebola oprávnenou

osobou, pretože jej vlastnícke právo na štát nikdy neprešlo. Vyvlastňovacia vyhláška bola

nezákonná a teda nemala žiadne právne účinky. Navyše sporné pozemky v čase vyvlastnenia

preukázateľne neboli súčasťou poľnohospodárskeho pôdneho fondu alebo lesného pôdneho

fondu...

oprávnené osoby mohli do 31. decembra 1992 svoje právo uplatniť iba proti

pozemkom, ktoré tvorili poľnohospodársky a lesný pôdny fond alebo sa na takýto účel

používali v čase odňatia. Pozemky, o ktoré sa v tomto spore jedná však v roku 1991 a 1992

neboli pozemkami, ktoré patrili do poľnohospodárskeho alebo lesného pôdneho fondu a ani

sa na tento účel nevyužívali v čase údajného vyvlastnenia. V roku 1984 boli sporné

pozemky:

- už minimálne 14 rokov súčasťou intravilánu Mesta K.,

- už dva roky vyňaté z poľnohospodárskeho pôdneho fondu,

- dlhodobo ležiace ladom a nevykonávala sa na nich akákoľvek poľnohospodárska

alebo s poľnohospodárstvom súvisiaca činnosť...

v obsahuje aj možnosť domáhať sa vydania

veci v prípade, ak štát prevzal vec bez právneho dôvodu. Rovnako aplikácia tohto

ustanovenia nebola možná, pretože k prevzatiu nedošlo bez právneho dôvodu. Štát viedol

vyvlastňovacie konanie (teda dôvod tu bol), ale až následne sa zistilo, že štát nepostupoval

v súlade s vtedy platnou právnou úpravou a vyvlastňovacia vyhláška je nezákonná a nemá

žiadne právne účinky, pričom na jej nezákonnosť a absenciu jej právnych účinkov

poukazuje práve sťažovateľ a iní žalobcovia v súvisiacich sporoch. Za plnenie bez právneho

dôvodu je podľa názoru sťažovateľa možné považovať výlučne tie prípady, v ktorých právny

dôvod neexistoval od počiatku. Plnenie na základe nezákonnej vyhlášky je podľa jeho

názoru takým plnením, pri ktorom dôvod plnenia z formálneho hľadiska existoval, ale z

dôvodu viacerých chýb, ktoré táto vyhláška obsahovala, bola nezákonná a jej právne účinky

nikdy nenastali. Navyše k uvedenému výkladu Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel po

roku 2006. teda viac ako 12 rokoch, od kedy si právna predchodkyňa sťažovateľa na

prvostupňovom súde v Košiciach uplatnila ochranu svojich práv. Sťažovateľ uvedený výklad

vníma ako účelový v snahe predísť opätovnému otváraniu pretrvávajúcich problémov, a to

ai za cenu toho, že vlastnícke práva mnohých ľudí ostanú nedoriešené navždy, a to len

preto, aby sa zachoval súčasný status quo...

Tzv. reštitučné zákony upravujú povahovo iné nároky ako

(a práve preto boli aj prijaté) a podľa názoru sťažovateľa prípady neupravené úpravou lex

specialis sa naďalej upravujú om ako lex generalis. Žiadne ustanovenie

tzv. reštitučných zákonov to totižto nevylučuje. Akceptovanie tohto záveru, by spôsobilo

legalizáciu okupácie všetkých vecí štátom v rozhodnom období, na ktoré sa pri tvorbe tzv.

reštitučných zákonov pozabudlo, resp. na ktoré sa nevzťahovali (a pritom nedošlo účelovo

k ich vylúčeniu). To by samozrejme viedlo aj k nezmyselnému záveru, že práve úprava,

ktorá mala zmierniť majetkové krivdy by znemožnila ochranu práv ňou neupravených a

viedla tak k ďalším krivdám...

Je veľmi jednoduché a pohodlné použiť ako hlavný dôvod na zamietnutie 16 žalôb,

dôvod, ku ktorému dospela judikatúra iba prednedávnom. Je veľmi jednoduché po 15

rokoch skonštatovať, že aj keď vyhláška reálne bola nezákonná a nemá žiadne právne

účinky (a teda štát postupoval nesprávne a vlastnícke právo na neho nikdy neprešlo), jedná

sa vlastne o prevzatie veci bez právneho dôvodu. Je to nespravodlivé voči stovkám, možno

tisícom ľudí, ktoré sa na tento štát kedysi dávno obrátili o pomoc a spoľahli sa na jeho

súdny systém, aby im zabezpečil ochranu ich práv. Každému musí byť zrejmé, že sa voči

sťažovateľom ako aj voči žalobcom v ostatných sporoch štát zachoval macošsky

a nespravodlivo. Opätovne by sa tak zachoval, ak by celú vec uzavrel tak, že sťažovatelia

a iní žalobcovia dnes už nemajú nárok na nič a mali si svoje nároky uplatniť cez reštitučné

zákony...»

V druhej časti svojej argumentácie sťažovateľ namietal nesprávne závery Okresného

súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v jeho rozsudku č. k. -595 z 3. júna

2008 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“), ktorý nezriadil vecné bremeno na celú plochu

sťažovateľom (resp. jeho právnou predchodkyňou) označených parciel z dôvodu, že

zástavbu nachádzajúcu sa na týchto parcelách nevyhodnotil ako jeden celok, ale

diferencoval charakter zástavby a jej umiestnenie. Okresný súd týmto odôvodňoval

čiastočné zamietnutie návrhu právnej predchodkyne sťažovateľa. Krajský súd v Košiciach

(ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. -690 z 19. novembra 2009 (ďalej

len „rozsudok krajského súdu“) síce potvrdil rozsudok okresného súdu v zamietajúcej časti,

avšak z iných dôvodov, než pre ktoré bol návrh v tejto časti zamietnutý okresným súdom,

a to z obdobných dôvodov, pre ktoré zmenil rozsudok okresného súdu aj vo vyhovujúcej

časti tak, že návrh na ochranu vlastníckeho práva právnej predchodkyne sťažovateľa

zamietol. Rozsudok krajského súdu aj napadnutý rozsudok najvyššieho súdu (ako súdu

dovolacieho, ktorý v dovolacom konaní preskúmal rozsudok krajského súdu) sú založené na

právnom závere, ktorý sťažovateľ namieta v prvej časti svojej argumentácie. Vzhľadom na

obsah týchto právnych záverov sa krajský súd a najvyšší súd už nezaoberali

vyhodnocovaním záverov okresného súdu vo vzťahu k ním zamietnutej časti návrhu.

Sťažovateľ napriek tomu uvádza v sťažnosti podrobnú argumentáciu, v ktorej polemizuje

so závermi okresného súdu, ktoré už neboli predmetom prieskumnej činnosti krajského súdu

ani najvyššieho súdu, a okrem iného uvádza: „Súdy mali… zriadiť vecné bremeno na celý

jeho pozemok… je potrebné, aby sa športový areál považoval za jednu stavbu ako takú,

a nie aby sa každá jeho časť (tenisový kurt, tribúna, chodník a pod.) samostatne

posudzovala podľa stavebného zákona či iného predpisu a samostatne hodnotila, či splna

podmienky stavby...“

Sťažovateľ vidí porušenie ním označených základných a iných práv aj v tom, že

krajský súd ani najvyšší súd sa nevysporiadali „s podstatnými argumentmi, ktoré sťažovateľ

v konaní uvádzal“.

Zároveň sťažovateľ poukázal na odlišné právne závery (než tie, ktoré sú ním

namietané v prvej časti jeho argumentácie) vyslovené v iných veciach obdobného

skutkového a právneho stavu, namietal, že sa s nimi krajský súd ani najvyšší súd

nevysporiadali, a uviedol:

„Postup vyvlastňovacieho konania prvostupňový súd, ale aj Najvyšší súd Slovenskej

republiky posúdil ako nezákonný a výsledok tohto konania opakovane ako paakt. V súdnom

konaní vedenom pod sp. zn. súd prejednával skutkovo rovnaký spor (iní

účastníci konania a iný pás pozemku). Najvyšší súd Slovenskej republiky svojim

rozhodnutím zrušil rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach z 19. 1. 1998, č. k.

-97 a vec vrátil na nové konanie. Následne bol zrušený aj rozsudok

prvostupňového súdu a súd v zmysle názorov vyšších súdov vyniesol rozsudok zo dňa 13. 3.

2003, č. k.: -80, ktorým zriadil časovo neobmedzené vecné bremeno za náhradu

a to na pozemky pod Tenisovou dvojhalou a tenisovými kurtmi s príslušenstvom. Toto

rozhodnutie následne nadobudlo právoplatnosť. Jedná sa o susediace pozemky.

Žalobcovia vo vyššie uvedenom súdnom konaní boli v celom rozsahu úspešní a bola

im vyplatená náhrada na základe znaleckého posudku vypracovaného v súdnom konaní

(rozsudok Okresného súdu Košice I. zo dňa 13. 12. 2006, č. k. -58)...“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„Právo sťažovateľa garantované v a a 4 Slovenskej

republiky, čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 11 ods. 1

a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky v Košiciach zo dňa 31. 5. 2011, č. k. -738 porušené bolo.

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, č. k. -738 zo dňa

31. 5. 2011 sa zrušuje.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania

vo výške vyčíslenej na základe výzvy Ústavného súdu do 15 dní od právoplatnosti nálezu na

účet právneho zástupcu sťažovateľa.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal

ju zo všetkých hľadísk uvedených v .

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľa podľa a skúmal, či neexistujú dôvody na

jej odmietnutie podľa .

Sťažovateľ videl porušenie ním označených základných a iných práv v nesprávnych

právnych záveroch v napadnutom rozsudku najvyššieho súdu a v jeho nedostatočnom

odôvodnení.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ) a tiež by

mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli

napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v rámci ktorej už vyslovil, že

kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných súdov

a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je

opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného

súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv a slobôd, a v spojitosti s tým zistenie,

že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k porušeniu, resp.

odopretiu základných práv alebo slobôd ().

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu

a právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj

konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (). Ochrany základného práva

podľa (ako aj práva podľa dohovoru) sa možno domáhať

v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. ).

zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z

a tiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

neznamenajú právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ich účelovo

chápať tak, že ich naplnením je len víťazstvo v takomto spore (,

).

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd na účely posúdenia

opodstatnenosti sťažnosti preskúmal napadnutý rozsudok najvyššieho súdu.

Po preskúmaní napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd nezistil, že by

krajským súdom aplikované právne závery mohli zakladať dôvod na zásah ústavného súdu

do napadnutého rozsudku v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2

. Naopak, najvyšší súd svoje právne závery, podľa názoru ústavného súdu ústavne

akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, t. j. tak, ako to vyplýva z požiadaviek základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva podľa dohovoru.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že medzi napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu a označenými základnými a inými právami sťažovateľa neexistuje taká

príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že mohlo dôjsť k ich porušeniu, čo zakladá dôvod

na odmietnutie sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľa podľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. novembra 2011