Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2441 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (2546)I. ÚS 26/94
PDF · 91.57 KB
No categories available
I. ÚS 26/94
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu
JUDr. Richarda Rapanta a sudcov JUDr. Viery Mrázovej a JUDr. Jána Klučku
po prerokovaní podnetu , , namietajúcom
porušenie svojho práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky nekonaním Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky
na svojom neverejnom zasadnutí 10. mája 1994 takto
r o z h o d o l :
Nekonaním Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky n e d o š l o
k porušeniu ústavného práva navrhovateľa na inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
O d ô v o d n e n i e :
1. Dňa 25. augusta 1993 dostal Ústavný súd Slovenskej republiky
podanie , v ktorom žiada zrušiť rozsudok Krajského súdu
v Bratislave zo dňa 4. mája 1992 sp. zn. 1T 62/91 a namieta tiež nekonanie
Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky vo veci jeho podnetu v lehote
ôsmich mesiacov.
Dňa 23. septembra 1993 Ústavný súd Slovenskej republiky podnet
predbežne prerokoval a odmietol ho v časti požadujúcej zrušenie rozsudku
krajského súdu z dôvodu svojej nepríslušnosti. V časti namietajúcej nekonanie
generálnej prokuratúry a tým porušenie práva pisateľa podnetu na inú právnu
ochranu podnet prijal.
Dňa 24. septembra 1993 vyzval sudca spravodajca pisateľa podnetu, aby
si v určenej lehote ustanovil právneho zástupcu na konanie pred ústavným
súdom. Navrhovateľ listom z 13. októbra 1993 odpovedal, že vzhľadom na
svoju situáciu nie je schopný ustanoviť si právneho zástupcu pre ďalšie konanie
pred ústavným súdom. V dôsledku uvedeného Ústavný súd Slovenskej
republiky 14. januára 1994 rozhodol o zastavení ďalšieho konania o podnete,
pričom konštatoval, že určité právne alebo sociálne postavenie navrhovateľa
samotné nie je dôvodom na nepožadovanie jeho právneho zastúpenia v ďalšom
konaní o podnete podľa § 22 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov.
Dňa 22. apríla 1994 dostal Ústavný súd Slovenskej republiky
splnomocnenie pisateľa podnetu na zastupovanie v konaní pred ústavným
súdom. Podľa neho sa jeho právnou zástupkyňou stala JUDr. Adriena
Vysudilová, advokátka, Vajanského 24, Trnava. Týmto bola odstránená
prekážka v konaní o podnete pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.
2. V júli 1992 sa pisateľ podnetu obrátil na Generálnu prokuratúru
ČSFR so sťažnosťou pre porušenie zákona. Vzhľadom na to, že táto na jeho
podanie do konca roku 1992 nereagovala, obrátil sa 8. februára 1993 na
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, od ktorého dostal odpoveď,
že jeho podanie bolo odstúpené Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky.
Táto písomne potvrdila prijatie podnetu 17. februára 1993, o čom pisateľa
podnetu písomne informovala 19. februára 1993. Navrhovateľ namietal, že
nekonaním generálnej prokuratúry do dňa podania jeho podnetu na Ústavný
súd Slovenskej republiky, t. j. do 23. augusta 1993, došlo k porušeniu jeho
práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
3. V rámci konania o podnetoch je Ústavný súd Slovenskej republiky
oprávnený konať, ak fyzické alebo právnické osoby namietajú porušenie
svojich práv.
Z postavenia ústavného súdu v systéme štátnych orgánov Slovenskej
republiky, ako i z jeho právomocí vymedzených v čl. 124 až 129 ústavy
vyplýva, že v konaní o podnetoch Ústavný súd Slovenskej republiky rozhoduje
o porušovaní základných práv a slobôd uvedených v Druhej hlave Ústavy
Slovenskej republiky. Medzi ústavou zaručené základné práva patrí i právo na
súdnu a inú právnu ochranu. Čl. 46 ods. 1 ústavy v tejto súvislosti uvádza, že:
„Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na
nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom
orgáne Slovenskej republiky“. Čl. 46 ods. 1 ústavy je potrebné vykladať
v spojitosti s čl. 51 a čl. 2 ods. 2 ústavy. V spojení s čl. 51, pokiaľ ide o spôsob,
ktorým sa každý môže domáhať svojho práva, a to len v medziach zákonov,
ktorými sa čl. 46 vykonáva. Pisateľ podnetu preto musí pri domáhaní sa svojho
práva rešpektovať ustanovenia zákona, ktorý upravuje postup pri realizácii
práva na súdnu a inú právnu ochranu. Takýmito zákonmi sú v oblasti súdnej
ochrany Občiansky súdny poriadok, Trestný poriadok, zákon o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov a v oblasti inej právnej ochrany je to napríklad zákon o správnom
konaní a zákon o prokuratúre.
Rámec povinností štátnych orgánov, voči ktorým smeruje právo na
súdnu a inú právnu ochranu upravuje čl. 2 ods. 2 ústavy, podľa ktorého:
„Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu
a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“. Každé konanie štátneho orgánu, ktoré nie
je v súlade so zákonom, t. j. ak štátny orgán nekoná v rozsahu a spôsobom,
ktorý ustanoví zákon, protirečí príkazu ústavnej normy. Ak súd alebo iný orgán
koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak, ako
v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje tým ústavou zaručené
právo na súdnu alebo inú právnu ochranu. Právo na súdnu a inú právnu
ochranu poskytuje ústava každému právu, ktoré je v právnom poriadku
Slovenskej republiky upravené a ktorého sa možno zákonom ustanoveným
postupom domáhať na súdnom alebo inom orgáne Slovenskej republiky.
Poskytnutie práva na súdnu alebo inú právnu ochranu nie je možné obmedziť
iba na základné práva a slobody tak, ako sú uvedené v Druhej hlave Ústavy
Slovenskej republiky. Takýto záver nie je možné odvodiť ani z ústavy a ani zo
zákonov upravujúcich výkon práva na súdnu a inú právnu ochranu. Obsah
práva na súdnu a inú právnu ochranu nespočíva len v tom, že osobám nemožno
brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho
obsahom je i zákonom upravené relevantné chovanie súdov a iných orgánov
Slovenskej republiky. Každé iné konanie súdu alebo iného orgánu, ktoré je
v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu alebo
inú právnu ochranu.
4. Právo každého žiadať prokurátora o preskúmanie postupu alebo
rozhodnutia orgánov a právnických osôb z hľadiska dodržania zákonnosti nie
je výslovne ústavou upravené základné právo. Paragraf 12 ods. 1 zákona
č. 60/1965 Zb. o prokuratúre, v znení neskorších predpisov však priznáva toto
právo každému a upravuje ako postup osoby pri jeho uplatňovaní, tak i k nemu
sa viažuce povinnosti prokuratúry. K porušeniu ústavou zaručeného práva na
inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nedošlo, ak generálna
prokuratúra rešpektovala tie ustanovenia zákona o prokuratúre, ktoré sa viažu
ku konaniu o podnete podľa § 12 ods. 1 až 5 zákona o prokuratúre, a to bez
ohľadu na to porušenie, ktorého práva sa žiadosťou o preskúmanie postupu
alebo rozhodnutia orgánov alebo právnických osôb namieta.
5. Podnetom na ústavný súd pisateľ namietal nekonanie Generálnej
prokuratúry Slovenskej republiky vo veci jeho podnetu, a to až do doby jeho
podania na Ústavný súd Slovenskej republiky. Ustanovenie § 12 ods. 5 zákona
o prokuratúre určuje na vybavenie podnetu dvojmesačnú lehotu, ktorá v danom
prípade uplynula 19. apríla 1993. Vzhľadom na skutočnosť, že zákon
o prokuratúre v odôvodnených prípadoch umožňuje, aby túto lehotu
nadriadený prokurátor predĺžil, vyžiadal si sudca spravodajca 23. novembra
1993 od Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky písomné podklady
potvrdzujúce predĺženie zákonnej dvojmesačnej lehoty na vybavenie podnetu a
tým podľa § 12 ods. 4 zákona o prokuratúre i o informovaní podávateľa o
vybavení podnetu. Z podkladov, ktoré predložila, ústavný súd zistil, že bol
dodržaný postup upravený § 12 ods. 5 zákona o prokuratúre. Lehota na
vybavenie podnetu bola postupne predlžovaná až do 10. novembra 1993.
Navrhovateľ bol o vybavení svojho podnetu vyrozumený listom z 1. novembra
1993.
Vzhľadom na využitie zákonom ustanoveného postupu, ktorý upravuje
§ 12 ods. 5 zákona o prokuratúre, nevznikla Generálnej prokuratúre Slovenskej
republiky povinnosť informovať navrhovateľa o vybavení jeho podnetu
v zákonnej dvojmesačnej lehote, ale až po ukončení dôvodov, ktoré viedli k jej
predlžovaniu. Po zániku dôvodov, ktoré ju viedli k predĺženiu lehoty na
vybavenie podnetu navrhovateľa, bol jeho podnet vybavený a navrhovateľ bol
o jeho vybavení informovaný. Nekonaním Generálnej prokuratúry Slovenskej
republiky v období namietanom pisateľom podnetu na ústavný súd preto
nedošlo k porušeniu jeho ústavou zaručeného práva na inú právnu ochranu.
Z uvedených dôvodov Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol
podľa § 33 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov tak, ako je
uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný
prostriedok.
V Košiciach 10. mája 1994