Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 26/94

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu

JUDr. Richarda Rapanta a sudcov JUDr. Viery Mrázovej a JUDr. Jána Klučku

po prerokovaní podnetu , , namietajúcom

porušenie svojho práva na inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky nekonaním Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky

na svojom neverejnom zasadnutí 10. mája 1994 takto

r o z h o d o l :

Nekonaním Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky n e d o š l o

k porušeniu ústavného práva navrhovateľa na inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 .

O d ô v o d n e n i e :

1. Dňa 25. augusta 1993 dostal Ústavný súd Slovenskej republiky

podanie , v ktorom žiada zrušiť rozsudok Krajského súdu

v Bratislave zo dňa 4. mája 1992 sp. zn. a namieta tiež nekonanie

Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky vo veci jeho podnetu v lehote

ôsmich mesiacov.

Dňa 23. septembra 1993 Ústavný súd Slovenskej republiky podnet

predbežne prerokoval a odmietol ho v časti požadujúcej zrušenie rozsudku

krajského súdu z dôvodu svojej nepríslušnosti. V časti namietajúcej nekonanie

generálnej prokuratúry a tým porušenie práva pisateľa podnetu na inú právnu

ochranu podnet prijal.

Dňa 24. septembra 1993 vyzval sudca spravodajca pisateľa podnetu, aby

si v určenej lehote ustanovil právneho zástupcu na konanie pred ústavným

súdom. Navrhovateľ listom z 13. októbra 1993 odpovedal, že vzhľadom na

svoju situáciu nie je schopný ustanoviť si právneho zástupcu pre ďalšie konanie

pred ústavným súdom. V dôsledku uvedeného Ústavný súd Slovenskej

republiky 14. januára 1994 rozhodol o zastavení ďalšieho konania o podnete,

pričom konštatoval, že určité právne alebo sociálne postavenie navrhovateľa

samotné nie je dôvodom na nepožadovanie jeho právneho zastúpenia v ďalšom

konaní o podnete podľa § 22 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov.

Dňa 22. apríla 1994 dostal Ústavný súd Slovenskej republiky

splnomocnenie pisateľa podnetu na zastupovanie v konaní pred ústavným

súdom. Podľa neho sa jeho právnou zástupkyňou stala JUDr. Adriena

Vysudilová, advokátka, Vajanského 24, Trnava. Týmto bola odstránená

prekážka v konaní o podnete pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.

2. V júli 1992 sa pisateľ podnetu obrátil na Generálnu prokuratúru

ČSFR so sťažnosťou pre porušenie zákona. Vzhľadom na to, že táto na jeho

podanie do konca roku 1992 nereagovala, obrátil sa 8. februára 1993 na

Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, od ktorého dostal odpoveď,

že jeho podanie bolo odstúpené Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky.

Táto písomne potvrdila prijatie podnetu 17. februára 1993, o čom pisateľa

podnetu písomne informovala 19. februára 1993. Navrhovateľ namietal, že

nekonaním generálnej prokuratúry do dňa podania jeho podnetu na Ústavný

súd Slovenskej republiky, t. j. do 23. augusta 1993, došlo k porušeniu jeho

práva na inú právnu ochranu podľa .

3. V rámci konania o podnetoch je Ústavný súd Slovenskej republiky

oprávnený konať, ak fyzické alebo právnické osoby namietajú porušenie

svojich práv.

Z postavenia ústavného súdu v systéme štátnych orgánov Slovenskej

republiky, ako i z jeho právomocí vymedzených v až 129

vyplýva, že v konaní o podnetoch Ústavný súd Slovenskej republiky rozhoduje

o porušovaní základných práv a slobôd uvedených v Druhej hlave

Slovenskej republiky. Medzi zaručené základné práva patrí i právo na

súdnu a inú právnu ochranu. Čl. 46 ods. 1 v tejto súvislosti uvádza, že:

„Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na

nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom

orgáne Slovenskej republiky“. Čl. 46 ods. 1 je potrebné vykladať

v spojitosti s a . V spojení s , pokiaľ ide o spôsob,

ktorým sa každý môže domáhať svojho práva, a to len v medziach zákonov,

ktorými sa čl. 46 vykonáva. Pisateľ podnetu preto musí pri domáhaní sa svojho

práva rešpektovať ustanovenia zákona, ktorý upravuje postup pri realizácii

práva na súdnu a inú právnu ochranu. Takýmito zákonmi sú v oblasti súdnej

ochrany , , zákon o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov a v oblasti inej právnej ochrany je to napríklad zákon o správnom

konaní a zákon o prokuratúre.

Rámec povinností štátnych orgánov, voči ktorým smeruje právo na

súdnu a inú právnu ochranu upravuje , podľa ktorého:

„Štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu

a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“. Každé konanie štátneho orgánu, ktoré nie

je v súlade so zákonom, t. j. ak štátny orgán nekoná v rozsahu a spôsobom,

ktorý ustanoví zákon, protirečí príkazu ústavnej normy. Ak súd alebo iný orgán

koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v inak, ako

v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje tým zaručené

právo na súdnu alebo inú právnu ochranu. Právo na súdnu a inú právnu

ochranu poskytuje každému právu, ktoré je v právnom poriadku

Slovenskej republiky upravené a ktorého sa možno zákonom ustanoveným

postupom domáhať na súdnom alebo inom orgáne Slovenskej republiky.

Poskytnutie práva na súdnu alebo inú právnu ochranu nie je možné obmedziť

iba na základné práva a slobody tak, ako sú uvedené v Druhej hlave

Slovenskej republiky. Takýto záver nie je možné odvodiť ani z a ani zo

zákonov upravujúcich výkon práva na súdnu a inú právnu ochranu. Obsah

práva na súdnu a inú právnu ochranu nespočíva len v tom, že osobám nemožno

brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho

obsahom je i zákonom upravené relevantné chovanie súdov a iných orgánov

Slovenskej republiky. Každé iné konanie súdu alebo iného orgánu, ktoré je

v rozpore so zákonom, je porušením zaručeného práva na súdnu alebo

inú právnu ochranu.

4. Právo každého žiadať prokurátora o preskúmanie postupu alebo

rozhodnutia orgánov a právnických osôb z hľadiska dodržania zákonnosti nie

je výslovne upravené základné právo. Paragraf 12 ods. 1 zákona

č. o prokuratúre, v znení neskorších predpisov však priznáva toto

právo každému a upravuje ako postup osoby pri jeho uplatňovaní, tak i k nemu

sa viažuce povinnosti prokuratúry. K porušeniu zaručeného práva na

inú právnu ochranu podľa nedošlo, ak generálna

prokuratúra rešpektovala tie ustanovenia zákona o prokuratúre, ktoré sa viažu

ku konaniu o podnete podľa § 12 ods. 1 až 5 zákona o prokuratúre, a to bez

ohľadu na to porušenie, ktorého práva sa žiadosťou o preskúmanie postupu

alebo rozhodnutia orgánov alebo právnických osôb namieta.

5. Podnetom na ústavný súd pisateľ namietal nekonanie Generálnej

prokuratúry Slovenskej republiky vo veci jeho podnetu, a to až do doby jeho

podania na Ústavný súd Slovenskej republiky. Ustanovenie § 12 ods. 5 zákona

o prokuratúre určuje na vybavenie podnetu dvojmesačnú lehotu, ktorá v danom

prípade uplynula 19. apríla 1993. Vzhľadom na skutočnosť, že zákon

o prokuratúre v odôvodnených prípadoch umožňuje, aby túto lehotu

nadriadený prokurátor predĺžil, vyžiadal si sudca spravodajca 23. novembra

1993 od Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky písomné podklady

potvrdzujúce predĺženie zákonnej dvojmesačnej lehoty na vybavenie podnetu a

tým podľa § 12 ods. 4 zákona o prokuratúre i o informovaní podávateľa o

vybavení podnetu. Z podkladov, ktoré predložila, ústavný súd zistil, že bol

dodržaný postup upravený § 12 ods. 5 zákona o prokuratúre. Lehota na

vybavenie podnetu bola postupne predlžovaná až do 10. novembra 1993.

Navrhovateľ bol o vybavení svojho podnetu vyrozumený listom z 1. novembra

1993.

Vzhľadom na využitie zákonom ustanoveného postupu, ktorý upravuje

§ 12 ods. 5 zákona o prokuratúre, nevznikla Generálnej prokuratúre Slovenskej

republiky povinnosť informovať navrhovateľa o vybavení jeho podnetu

v zákonnej dvojmesačnej lehote, ale až po ukončení dôvodov, ktoré viedli k jej

predlžovaniu. Po zániku dôvodov, ktoré ju viedli k predĺženiu lehoty na

vybavenie podnetu navrhovateľa, bol jeho podnet vybavený a navrhovateľ bol

o jeho vybavení informovaný. Nekonaním Generálnej prokuratúry Slovenskej

republiky v období namietanom pisateľom podnetu na ústavný súd preto

nedošlo k porušeniu jeho zaručeného práva na inú právnu ochranu.

Z uvedených dôvodov Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol

podľa o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov tak, ako je

uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný

prostriedok.

V Košiciach 10. mája 1994