Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_8Cdo-92-2025.pdf
PDF · 146.18 KB
Case nature
Area
Subarea
8Cdo/92/2025
Uznesenie
Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne U.. U. U., narodenej X. U. XXXX, Š. XX, zastúpenej spoločnosťou Advokátska kancelária HORVÁTH, s.r.o., Galanta, Slnečná 592/2, IČO: 56 059 108, proti žalovaným 1/ R. Š., narodenej XX. L. XXXX, E., U.. V. XXXX/XX, 2/ U. P., narodenému XX. Y. XXXX, U. G. XXX, 3/ C.. R. P., narodenej X. L. XXXX, U. G. XXX, žalovaní 1/ až 3/ zastúpení advokátkou JUDr. Janou Ježíkovou, Revúca, Kúpeľná 487/19, o nahradenie prejavu vôle, vedenom na Okresnom súde Rimavská Sobota pod sp. zn. RA-8C/201/2014, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 30. januára 2025 sp. zn. 11Co/119/2024, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Žalovaným 1/, 2/ a 3/ p r i z n á v a nárok na náhradu trov dovolacieho konania proti žalobkyni v plnom rozsahu.
o d ô v o d n e n i e :
1. Okresný súd Rimavská Sobota (ďalej len ,,súd prvej inštancie“) v poradí tretím rozsudkom č. k. RA-8C/201/2014-1038 z 11. októbra 2024 zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala nahradenia prejavu vôle žalovaných ako predávajúcich pri uzatváraní kúpnej zmluvy z 30. augusta 2011, týkajúcej sa spoluvlastníckych prevodov na nehnuteľnostiach nachádzajúcich sa v k. ú Š. vedených na liste vlastníctva (ďalej len ,,LV“) č. XXX, č. XXX, č. XXX a č. XXX; žalovaným priznal nárok na náhradu trov konania vrátane trov odvolacích konaní a dovolacieho konania v plnom rozsahu.
1.1. Právne vec posúdil v súlade s ustanoveniami § 140, § 116, § 603 ods. 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 7 zákona č. 181/1995 Z. z. o pozemkových spoločenstvách v znení účinnom k 30. augustu 2011 (ďalej len ,,zákon č. 181/1995 Z. z.“) a na základe výsledkov vykonaného dokazovania ustálil, že dňa 30. augusta 2011 bola medzi C.. U. P. ako kupujúcim a C.. R. Š., W. L. a L. X. ako predávajúcimi, uzatvorená kúpna zmluva, predmetom ktorej boli spoluvlastnícke podiely k sporným nehnuteľnostiam, nachádzajúcim sa v k. ú. Š., obec: Š., okres: E., vedené Katastrálnym odborom Okresného úradu Revúca, k nehnuteľnostiam vedeným na LV č. XXX v 120/12240 k celku o výmere 5 212 m2, na LV č. XXX v 24/4164 k celku o výmere 1 431 m2, k nehnuteľnostiam vedeným na LV č. XXX v 120/12240 k celku o výmere 7 628 m2 a k nehnuteľnostiam na LV č. XXX v 24/4164 k celku o výmere 4 776 m2; kúpna cena bola stanovená vo výške 2 749 eur. V čase uzatvorenia kúpnej zmluvy boli pôvodný žalobca (U.. Y. U.) a C.. U. P. podielovými spoluvlastníkmi predmetných nehnuteľností, pričom predávajúci neboli blízkymi osobami kupujúceho a predávajúci ani kupujúci pred uzatvorením kúpnej zmluvy nevyzvali pôvodného žalobcu na uplatnenie jeho zákonného predkupného práva. Podľa osvedčenia o dedičstve sp. zn. 6D/51/2016, Dnot 64/2016, vydaného notárom JUDr. Miroslavom Režňákom dňa 10. mája 2016, na základe dohody dedičov a následne vydaného osvedčenia o dedičstve nadobudla dedičstvo po U.. Y. U. v celosti žalobkyňa.
1.2. Súd prvej inštancie konštatoval, že uzatvorením kúpnej zmluvy z 30. augusta 2011 bolo porušené zákonné predkupné právo pôvodného žalobcu. Predtým ako boli podiely na predmetných nehnuteľnostiach kúpnou zmluvou V-1017/2011 prevedené na C.. U. P., mali byť ponúknuté pôvodnému žalobcovi. Keďže tento zákonný postup nebol dodržaný, vzniklo pôvodnému žalobcovi právo domáhať sa svojich práv z porušenia predkupného práva. Jedným zo zákonom predpokladaných spôsobov je aj domáhanie sa voči nadobúdateľovi, aby mu vec ponúkol na predaj. Právny predchodca žalobkyne vyzval C.. U. P., aby mu nadobudnuté podiely previedol, ktorý svoju zákonnú povinnosť dobrovoľne nesplnil, z ktorého dôvodu bola daná možnosť domáhať sa nahradenia prejavu vôle predávajúceho. Následnými právnymi úkonmi, ktorými dochádzalo k zmene vlastníckeho práva k spoluvlastníckym podielom na predmetných nehnuteľnostiach, realizovanými do odstúpenia od zmluvy V-1017/2011, nezaniklo právo pôvodného žalobcu, resp. po jeho smrti právo jeho právnych nástupcov, domáhať sa toho, aby im boli predmetné podiely na sporných nehnuteľnostiach predané. Následne súd prvej inštancie dôvodil, že ak došlo k porušeniu predkupného práva, bolo možné domáhať sa práv z tohto porušenia aj voči osobám, ktoré následne vec nadobudli napriek tomu, že pri ďalšom prevode boli dodržané všetky zákonné podmienky. Povinnosť C.. U. P. previesť spoluvlastnícke podiely do vlastníctva pôvodného žalobcu, za podmienok dojednaných v kúpnej zmluve z 30. apríla 2011, vznikla zo zákona, bolo ju preto možné považovať za právnu vadu predmetných spoluvlastníckych podielov, ktorá v prípade ich prevodu prechádza na nadobúdateľa. Na uvedenom podľa názoru súdu prvej inštancie nič nemenila ani skutočnosť, že C.. U. P. rovnako ako aj žalovaná 3/ v čase uzatvorenia zmluvy V-1585/2014 boli podielovým spoluvlastníkom nehnuteľností. Uvedené malo vplyv len na rozsah, v akom bolo možné domáhať sa práva z porušenia predkupného práva.
1.3. Napriek zisteniu, že došlo k porušeniu predkupného práva, ktoré zotrváva i v prípade ďalšieho prevodu nadobudnutého vlastníckeho práva, súd prvej inštancie uzavrel, že žalobe nebolo možné vyhovieť pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalovaných. Dôvodil, že žalobkyňa ako právna nástupkyňa pôvodného žalobcu, ktorého predkupné právo bolo porušené, sa môže domáhať práva z porušenia predkupného práva voči tomu, kto právnym úkonom, ktorým bolo predkupné právo porušené, daný podiel k nehnuteľnostiam nadobudol, prípadne voči jeho právnym nástupcom, ak došlo k následnému prevodu vlastníckeho práva. Pokiaľ išlo o nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXX a č. XXX, týmito osobami boli žalovaná 1/ a žalovaný 2/ ako právni nástupcovia nadobúdateľa vlastníckeho práva zo zmluvy V-1017/2011. V prípade nehnuteľností zapísaných na LV č. XXX a č. XXX, uvedení žalovaní týmito osobami neboli. V tejto súvislosti súd prvej inštancie podotkol, že po uzavretí kúpnej zmluvy V-1017/2011 boli uzatvorené kúpne a darovacie zmluvy V-1462/2013, V-1065/2014, V-1184/2014 a v prípade nehnuteľností zapísaných na LV č. XXX aj zmluva V-1585/2014. Od všetkých týchto zmlúv zmluvné strany odstúpili a dohodou o odstúpení Z-1586/17 z 3. októbra 2017 odstúpili C.. P., C.. Š. a W. L. aj od kúpnej zmluvy V-1017/2011. Na základe predmetných dohôd o odstúpení zanikli zmluvy od počiatku, a teda zaniklo i samotné právo z porušenia predkupného práva. Následne skonštatoval, že za takých okolností nebolo možné domáhať sa od nadobúdateľov podielov na nehnuteľnostiach zapísaných na LV č. XXX a č. XXX predaja podielu z titulu porušenia predkupného práva, ak zanikla zmluva, ktorá porušovala predkupné právo, preto muselo zaniknúť aj právo z tohto porušenia. Samotné porušenie a právo z neho vyplývajúce, nemôže existovať samostatne bez právneho úkonu, ktorý ho spôsobil. Keďže kúpnou zmluvou, v ktorej mal byť nahradený prejav vôle žalovaných, sa prevádzal podiel na nehnuteľnostiach zapísaných na LV č. XXX a č. XXX, na prevod ktorého má žalobkyňa právo z titulu porušenia predkupného práva voči žalovaným 1/ a 2/, ale aj podiel na nehnuteľnostiach zapísaných na LV č. XXX a č. XXX, nebolo dané právo žalobkyne domáhať sa práva z porušenia predkupného práva, pretože toto zaniklo. Odstúpením od zmlúv, už podľa súdu prvej inštancie neexistoval súvis medzi porušením predkupného práva a titulom, na základe ktorého boli žalovaní spoluvlastníkmi nehnuteľností zapísaných na LV č. XXX a č. XXX, a teda nebol zákonný dôvod, pre ktorý by boli žalovaní vo vzťahu k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXX a č. XXX povinní zmluvu uzavrieť.
1.4. Súd prvej inštancie preto nezistil dôvod, pre ktorý by boli dohody o odstúpení neplatnými právnymi úkonmi. Po uzatvorení dohôd o odstúpení od zmlúv (V-1585/2014, V-1184/2014 a V-1065/2014) v roku 2015 boli ako vlastníci podielov vedení žalovaní 1/ a 2/ a súd v tom čase žalobe voči nim vyhovel. Nebol tak daný dôvod predpokladať, že dôvodom ich uzatvorenia bolo zabránenie priznania uplatneného práva. Vo vzťahu k dohodám o odstúpení od zmlúv V-1462/2013 a V-1017/2011 z roku 2017, súd prvej inštancie dôvodil, že ich účelom malo byť podľa žalovaných zrušenie právneho úkonu, ktorým sa porušilo predkupné právo, teda odstránenie nezákonného stavu. Konanie, ktorého účelom je odstránenie dôsledkov porušenia práva, t. j. zrušenie zmluvy, ktorou bolo právo porušené,
sa podľa súdu prvej inštancie neprieči dobrým mravom. Po uzatvorení zmluvy nastala situácia, že bolo možné vlastnícke právo previesť rovnakým spôsobom, ale už bez porušenia predkupného práva, keďže súčasná právna úprava predkupné právo spoluvlastníka nezakotvuje, súd prvej inštancie preto nevyhodnotil tento úkon ako neplatný. Na základe uvedeného preto uzavrel, že žalovaní aj ich právni predchodcovia mali možnosť takýmto spôsobom zrušiť svoje právne úkony, rozhodnúť sa vo veci disponovania so svojim vlastníckym právom a tiež uzavrieť novú kúpnu zmluvu, pri uzatvorení ktorej už nebola povinnosť ponúknuť podiel na predaj iným spoluvlastníkom. Zároveň poznamenal, že v danom prípade sa žalobkyňa domáhala nahradenia prejavu vôle žalovaných v kúpnej zmluve, ktorou sa prevádzali spoluvlastnícke podiely k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXX, č. XXX, č. XXX a č. XXX, avšak vo vzťahu k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXX a č. XXX už právo z porušenia predkupného práva zaniklo, teda neexistuje povinnosť previesť spoluvlastnícky podiel z titulu porušenia predkupného práva právneho predchodcu žalobkyne. Z tohto dôvodu nebolo možné žalobe vyhovieť. Uvedené platí aj napriek tomu, že vo vzťahu k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXX a č. XXX zostalo právo z predkupného práva zachované. Súd prvej inštancie totiž posudzoval zmluvu ako celok a nemohol zasahovať do jej znenia, nemohol ani nahradiť prejav vôle len vo vzťahu k jej určitej časti. Z dôvodu konštatovanej nedôvodnosti žaloby o nahradenie prejavu vôle, preto vznesenú námietku premlčania uplatneného práva vo vzťahu k žalovanej 3/ neposudzoval. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“).
2. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „odvolací súd“) v poradí druhým rozsudkom z 30. januára 2025 sp. zn. 11Co/119/2024 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí žaloby; zmenil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o trovách konania tak, že uložil žalobkyni povinnosť zaplatiť žalovaným náhradu všetkých trov prvoinštančného konania, všetkých trov odvolacích konaní a trov dovolacieho konania v rozsahu 100 % a to do 3 dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania; žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť žalovaným náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % a to do 3 dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania.
2.1. Odvolací súd v odôvodnení konštatoval, správne zistenie skutkového stavu, ako aj právneho posúdenia, vrátane jeho odôvodnenia, s ktorým sa stotožnil. Na doplnenie a k odvolacím námietkam uviedol, že žalobkyňa za právny úkon, ktorým došlo k porušeniu predkupného práva jej právneho predchodcu zo strany právneho predchodcu žalovaných, uviedla kúpnu zmluvu z 30. augusta 2011, na základe ktorej bol vklad vlastníckeho práva povolený vtedajšou Správou katastra Revúca v konaní sp. zn. V-1017/2011 dňa 24. novembra 2011. Predmetná kúpna zmluva bola uzatvorená medzi predávajúcimi C.. R. Š., W. L. a L. X. a C.. U. P. (právnym predchodcom žalovaných) ako kupujúcim. V čase uzavretia zmluvy boli právny predchodca žalobkyne (U.. Y.Š. U.), ako aj pôvodne žalovaný (aktuálne právny predchodca žalovaných), podielovými spoluvlastníkmi predmetných spoločných nehnuteľností, pričom v danom čase sa podľa § 7 vtedy platného zákona č. 181/1995 Z. z. na prevod podielov aj medzi spoluvlastníkmi vzťahovalo ustanovenie §140 Občianskeho zákonníka o predkupnom práve. Nebolo sporné, že právnemu predchodcovi žalobkyne pred uzavretím kúpnej zmluvy neboli podiely ponúknuté na odkúpenie, a preto jej uzavretím došlo k porušeniu jeho predkupného práva.
2.2. Právny predchodca žalobkyne (U.. Y. U.) v dôsledku toho dôvodne vyzval C.. U. P. v zmysle § 603 Občianskeho zákonníka, aby mu podiely ponúkol na predaj, čo však C.. U. P. neurobil, v dôsledku čoho sa právny predchodca žalobkyne domáhal nahradenia prejavu vôle na súde prvej inštancie. V čase začatia súdneho konania už platila nová právna úprava, a to ustanovenie § 9 ods. 7 zákona č. 97/2013 Z. z. o pozemkových spoločenstvách, podľa ktorého sa ustanovenie § 140 Občianskeho zákonníka o predkupnom práve už nevzťahovalo na prevody podielov medzi spoluvlastníkmi. To však nič nezmenilo na tom, že pred uzavretím kúpnej zmluvy neboli podiely ponúknuté na odkúpenie právnemu predchodcovi žalobkyne, ako to vyžadovala vtedy platná úprava, a preto uzavretím kúpnej zmluvy došlo k porušeniu jeho predkupného práva. Následne bolo medzi pôvodne žalovaným C.. U. P. a jeho rodinnými príslušníkmi (súčasnými žalovanými) vykonaných viacero prevodov spoluvlastníckych podielov, či už na základe kúpnych alebo darovacích zmlúv, čo však nemenilo nič na tom, že predkupné právo právneho predchodcu žalobkyne v danom čase zostalo zachované. Od predmetných zmlúv však zmluvné strany neskôr odstúpili, čím tieto zanikli od počiatku. Najpodstatnejším bolo podľa odvolacieho súdu to, že dohodou z 3. októbra 2017 (Z 1586/17) zmluvné strany odstúpili v časti týkajúcej sa spoluvlastníckych podielov zapísaných na LV č. XXX a č. XXX, ako aj od samotnej kúpnej zmluvy
V-1017/2011. Právnym dôsledkom bolo zrušenie tejto kúpnej zmluvy v uvedenej časti od počiatku podľa § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Odstúpením od zmluvy tak právny úkon porušujúci predkupné právo právneho predchodcu žalobkyne v tejto časti zanikol, čím došlo k odstráneniu negatívneho zásahu do predkupného práva, pretože bol obnovený pôvodný spoluvlastnícky stav, a to na LV č. XXX pod B 107 v podiele o veľkosti 120/12240 a na LV č. XXX pod B 109 v podiele o veľkosti 120/12240.
2.3. K odvolacej námietke žalobkyne, že odstúpenia od zmlúv sú neplatné pre rozpor s dobrými mravmi, resp. pre simuláciu právnych úkonov, odvolací súd uviedol, že zo súdnej praxe je známe, že strany porušujúce predkupné právo takýmto spôsobom aj v iných prípadoch odstraňovali a odstraňujú zásahy do predkupného práva podielových spoluvlastníkov a predchádzajú tak súdnym sporom resp. vedú k ich skončeniu. Z uvedeného preto nemožno vyvodiť záver, že odstúpenie od zmluvy, ktoré je vo svojej podstate výkonom práva, je v danom prípade výkonom práva v rozpore s dobrými mravmi. V tejto súvislosti je potrebné zohľadniť, že vlastník veci má právo rozhodnúť sa, či, komu a za koľko svoju vec odpredá. Právny predchodca žalovaných a žalovaní sú rodinní príslušníci, a preto je logické, že pri predaji podielov preferovali svojho rodinného príslušníka. Keďže odstúpením od pôvodnej kúpnej zmluvy došlo čiastočne pri podieloch na LV č. XXX a LV č. XXX k odstráneniu protiprávneho stavu, mohol C.. U. P. tieto podiely darovať žalovanej 3/ bez právnej vady, keďže predkupné právo predchodcu žalobkyne už v danom čase neexistovalo, zaniklo v dôsledku odstúpenia od pôvodnej zmluvy. Súd prvej inštancie preto správne dospel k záveru, že nemohol nahradiť prejav vôle na uzavretie zmluvy, ktorá bola od počiatku zrušená.
2.4. Odvolací súd v tejto súvislosti doplnil, že žalobe v časti podielov evidovaných na LV č. XXX a č. XXX by nebolo možné vyhovieť ani v prípade zachovania existencie predkupného práva, a to z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaných 1/ a 2/. Po zmene žaloby sa totiž žalobkyňa domáhala nahradenia prejavu vôle previesť tieto podiely od žalovanej 1/ a žalovaného 2/, hoci ich nadobudla od C.. U. P. jeho manželka, žalovaná 3/, ktorá je ako vlastníčka na predmetných LV doposiaľ vedená. Žalovaní 1/ a 2/ vlastnia iné podiely evidované na LV č. XXX a č. XXX, a to na základe iných právnych titulov, ktoré nemali žiadny súvis s namietaným porušením predkupného práva. Pokiaľ išlo o podiely evidované na LV č. XXX a č. XXX, v tejto časti nedošlo k odstúpeniu od pôvodnej zmluvy V-1017/2011, a preto predkupné právo právneho predchodcu žalobkyne zostalo zachované, bez ohľadu na následné odstúpenia od darovacích či kúpnych zmlúv a bez ohľadu na následné prevody týchto podielov. Súd prvej inštancie preto správne skonštatoval zachovanie predkupného práva pri podieloch evidovaných na LV č. XXX a č. XXX. Nahradenia prejavu vôle pri týchto podieloch sa však žalobkyňa domáhala od žalovanej 3/, hoci ich vlastníkmi sú podľa evidencie žalovaní 1/ a 2/. V tejto časti preto nebolo možné žalobe vyhovieť pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalovanej 3/. Vzhľadom na uvedené odvolací súd skonštatoval, že napadnuté rozhodnutie je vo veci samej ako vecne správne potvrdil v súlade s § 387 ods. 1 a 2 CSP.
2.5. Výrok o náhrade trov konania odvolací súd zmenil z dôvodu potreby jeho formálnej vykonateľnosti. Súd prvej inštancie síce žalovaným priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni v plnom rozsahu, neuložil jej však povinnosť trovy zaplatiť. Podľa § 262 ods. 2 CSP súdny úradník po právoplatnosti rozhodnutia rozhoduje už len o výške náhrady trov, nie o uložení povinnosti zaplatiť, pričom táto povinnosť musí byť vyjadrená vo výroku súdu rozhodujúceho o nároku na náhradu trov podľa § 262 ods. 1 CSP (viď rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/41/2016 a 6Cdo/83/2021). Iba takouto formuláciou je rozhodnutie o trovách vykonateľné a spôsobilé byť exekučným titulom. Odvolací súd preto výrok o náhrade trov zmenil v súlade s § 388 CSP. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol v súlade s ustanovením § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 a 2 CSP.
3. Proti uvedenému rozhodnutiu odvolacieho súdu podala dovolanie žalobkyňa (ďalej len „dovolateľka“), ktorého prípustnosť vyvodzovala z ustanovenia § 420 písm. f) CSP. Vo svojej argumentácii vychádzala z ustanovenia § 140 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého majú spoluvlastníci pri prevode spoluvlastníckeho podielu predkupné právo, ibaže ide o prevod blízkej osobe. V zmysle uvedeného poukázala na to, že C.. U. P., ktorý bol v čase uzavretia kúpnej zmluvy z 30. augusta 2011 podielovým spoluvlastníkom dotknutých nehnuteľností, jej uzavretím s tretími osobami porušil zákonné predkupné právo U.. Y. U., ktorý si toto právo včas uplatnil, čím vznikla C.. U. P. povinnosť previesť sporné podiely do jeho vlastníctva za podmienok dojednaných v predmetnej zmluve. Túto povinnosť žalobkyňa považovala za povinnosť vzniknutú ex lege, teda za právnu vadu (ťarchu) viaznucu na sporných podieloch, ktorá pri
ich ďalších prevodoch prechádza na nadobúdateľov, a to na základe zásady, že nikto nemôže na iného previesť viac práv, než sám má (nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet), v spojení s ustanoveniami § 597 a § 629 Občianskeho zákonníka o zodpovednosti za právne vady. Na podporu tohto výkladu odkázala na rozsudok súdu prvej inštancie č. k. 6C/23/2014-220 zo 14. októbra 2016, potvrdený odvolacím súdom rozsudkom sp. zn. 13Co/32/2017, obdobne aj rozsudok č. k. 6C/65/2014-381 z 20. decembra 2017, ako aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/239/2012, z ktorých vyvodila, že rovnako ako oprávnenie z predkupného práva prechádzajú na nadobúdateľa podielu aj povinnosti z jeho porušenia. Podľa názoru dovolateľky, nebolo pritom podstatné, ku koľkým ďalším prevodom medzičasom došlo, najmä keď zo správania pôvodného predávajúceho a žalovaných vyplývala zjavná snaha o špekulatívne konanie smerujúce k obídeniu zákona. Ďalej namietala aj záver o dobromyseľnosti žalovaných, poukazujúc na to, že v katastri nehnuteľností bola už od roku 2015 zapísaná poznámka o prebiehajúcom súdnom konaní a že medzi zúčastnenými osobami išlo o rodinných príslušníkov. S touto námietkou uplatnenou už v odvolaní, sa podľa jej názoru odvolací súd relevantne nevysporiadal. Rad prevodov, odstúpení a darovaní nemal podľa dovolateľky žiaden racionálny ani hospodársky význam okrem snahy dosiahnuť stav, v ktorom by povinnosť rešpektovať predkupné právo už nebola daná, pričom takéto konanie podľa nej nemôže požívať právnu ochranu. Osobitne namietala právne posúdenie odvolacieho súdu uvedené v bodoch 15.3 a 15.4 napadnutého rozhodnutia, týkajúce sa odstúpenia od kúpnej zmluvy vo vzťahu k podielom vedeným na LV č. XXX a č. XXX. Poukázala na to, že po odstúpení od zmlúv boli podiely prevedené späť na pôvodných vlastníkov, ktorí bezprostredne na to opäť uzavreli zmluvu s C.. U. P., a to už v roku 2017, keď bola na dotknutých listoch vlastníctva zapísaná poznámka o spore, čo podľa žalobkyne vylučuje dobromyseľnosť strán dohody. Zdôraznila, že každý právny úkon musí sledovať reálny hospodársky cieľ, ktorý musí byť preukázaný, pričom žalovaní vo vzťahu k namietaným úkonom žiaden takýto účel netvrdili. Legitímny cieľ by bol podľa nej naplnený len prevodom podielov na právnych nástupcov pôvodného žalobcu. Uvedený reťazec úkonov preto hodnotila ako simulované právne úkony, sledujúce jediný cieľ, a to opätovné obídenie zákona a znemožnenie uplatnenia nárokov z porušeného predkupného práva, na ktorých formálne, predstierané následky nebolo možné spravodlivo prihliadať. Záver súdov opačného smeru považovala za formalistický a v rozpore so zmyslom zákonnej úpravy, pričom na podporu potreby výkladu práva v súlade s jeho účelom, nie mechanicky a formalisticky odkázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/174/2010 a na nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) sp. zn. II. ÚS 341/07 a I. ÚS 468/2011, v zmysle ktorých sa doslovný výklad práva musí v odôvodnených prípadoch podriadiť výkladu zohľadňujúcemu zmysel a účel právnej normy. Napokon, s poukazom na vývoj konania, vstup C.. R. P. do konania a pripustenie zmeny žaloby uznesením súdu prvej inštancie č. k. RA-8C/201/2014-966 z 9. mája 2024, žalobkyňa namietala aj záver odvolacieho súdu uvedený v bode 15.5 napadnutého rozhodnutia o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaných 1/ a 2/, ktorý označila za nezrozumiteľný a neprijateľný. Navrhla zrušiť napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
4. Žalovaní 1/ až 3/ vo vyjadrení k dovolaniu zdôraznili, že prvé zamietavé rozhodnutie bolo odvolacím súdom potvrdené ako vecne a právne správne a že vady v skutkovom posúdení nevzhliadol ani dovolací súd, pričom od pojednávaní v roku 2019 do pojednávania dňa 11. októbra 2024, nedošlo k žiadnej zmene skutkového stavu, ani hmotnoprávnych pomerov. Po vrátení veci súd prvej inštancie opätovne vykonal rozsiahle dokazovanie, odstránil vytýkané procesné vady, pripustil zmenu žaloby aj okruhu sporových strán a dospel k rovnakým skutkovým a právnym záverom ako predtým, preto žalobu opäť zamietol. Odvolací súd na základe odvolania žalobkyne, opierajúceho sa o tie isté tvrdenia, ktoré už boli posúdené v predchádzajúcom konaní, rozhodol rovnako ako svojím skorším rozhodnutím. Z uvedených dôvodov preto žalovaní považovali dovolaním napadnuté rozhodnutie za správne, zákonné a presvedčivé. Podľa ich názoru, žalobkyňa v dovolaní opakuje argumenty, s ktorými sa súdy oboch inštancií už opakovane vysporiadali. Osobitne odmietli, že by závery uvedené v bodoch 15.3 a 15.4 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia boli neudržateľné alebo neprípustné. Ďalej sa ohradili voči tvrdeniam žalobkyne o špekulatívnosti ich konania. Poukázali na to, že na dotknutých nehnuteľnostiach došlo v priebehu rokov k množstvu ďalších prevodov, ktoré žalobkyňa, ani jej právni predchodcovia nenapádali, hoci by podľa jej vlastnej optiky mohlo ísť tiež o zásah do jej práv. Odmietli, že by odstúpenia od kúpnych a darovacích zmlúv boli simulovanými právnymi úkonmi, nakoľko podľa nich išlo o jednostranné právne úkony, ktorých účelom bolo napraviť namietaný protiprávny stav, ako to žalovaní v konaní opakovane deklarovali. Tvrdenia žalobkyne o úmysle obísť zákon považovali za urážlivé a poškodzujúce ich dobré meno, a motiváciu podania dovolania videli v osobnom antagonizme medzi stranami sporu, nie v opodstatnenej právnej argumentácii. Ďalej uviedli, že súd prvej inštancie
na pojednávaní dňa 11. októbra 2024 oboznámil obsah spisu, dotknuté listy vlastníctva a genézu vlastníckeho práva, ako aj vysvetlil dôvody nedôvodnosti žaloby, pričom sa v písomnom vyhotovení rozhodnutia opakovane vysporiadal so všetkými skutkovými a právnymi tvrdeniami žalobkyne, ktoré už boli obsahom aj predchádzajúceho odvolania. Odkázali na svoje viaceré písomné vyjadrenia, na obsahu ktorých v celom rozsahu zotrvali. Popreli, že by k nadobudnutiu ich vlastníckeho práva došlo spôsobom porušujúcim predkupné právo žalobkyne alebo jej právneho predchodcu. Taktiež odmietli, že by im mohla byť uložená povinnosť previesť akúkoľvek časť ich spoluvlastníckych podielov. Poukázali na to, že v rozhodnom období boli, a stále sú, podielovými spoluvlastníkmi na základe iných právnych titulov, než je žalobkyňou namietaný prevod, pričom dotknuté nehnuteľnosti podliehajú osobitnému režimu zákona č. 97/2013 Z. z., ktorý v zmysle § 9 ods. 7 tohto zákona nezakladá ponukovú povinnosť medzi podielovými spoluvlastníkmi spoločnej nehnuteľnosti. Okrem toho zdôraznili, že v danom prípade išlo o prevod medzi blízkymi osobami. Na záver uviedli, že všetky námietky žalobkyne boli riadne vysvetlené a vyhodnotené tak na pojednávaní, ako aj v rozhodnutiach súdov nižších inštancií. Navyše odvolací súd napadnuté rozhodnutie odôvodnil jasne, jednoznačne a logicky, preto spochybnili samotnú existenciu uplatneného dovolacieho dôvodu. Okolnosť, že súdy nerozhodli spôsobom, ktorý žalobkyňa očakávala, podľa nich neznamená, že jej bolo znemožnené uskutočňovať procesné práva, ani žeby došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces. Navrhli dovolanie ako nedôvodné zamietol. Uplatnili si nárok na náhradu trov dovolacieho konania.
5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len ,,dovolací súd“) príslušný na rozhodnutie o dovolaní (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) po preskúmaní, či dovolanie obsahuje zákonom predpísané náležitosti (§ 428 CSP) a či sú splnené podmienky podľa § 429 CSP, v rámci dovolacieho prieskumu dospel k záveru, že dovolanie je potrebné odmietnuť.
6. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
7. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú vymenované v § 420 a § 421 CSP. Z citovaného ustanovenia expressis verbis vyplýva, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, tak takéto rozhodnutie nemožno úspešne napadnúť dovolaním.
8. Podľa § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
9. Podľa § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
10. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP sú zásah súdu do práva strany sporu a nesprávny procesný postup súdu reprezentujúci takýto zásah znemožňujúci procesnej strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia v takej miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstata práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky a ich spravodlivé rozhodnutie (I. ÚS 26/94).
11. Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. V zmysle uvedeného ustanovenia treba za nesprávny procesný postup považovať
postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnoprávnemu rámcu, a tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).
12. Pod porušením práva na spravodlivý proces vo všeobecnosti treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava priznáva za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov v tom
- ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia znamená porušenie práva na spravodlivý proces; jeho súčasťou je aj náležité odôvodnenie rozhodnutia (sp. zn. II. ÚS 559/2018, III. ÚS 47/2019, 4Cdo/140/2019, 4Cdo/120/2019).
13. Pojem procesný postup bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda proces prejednania sporu znemožňujúci strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaci možnosti jej aktívnej účasti na konaní (R 129/1999, rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/6/2014, 3Cdo/38/2015, 5Cdo/201/2011, 6Cdo/90/2012). Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. Postupom súdu možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku. Pod nesprávnym procesným postupom súdu treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa znemožnila strane realizácia tých procesných práv, ktoré majú slúžiť na ochranu a obranu jej práv a záujmov v tom-ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia bude znamenať nespravodlivý proces.
14. Podľa § 387 ods. 2 a 3 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.
15. Civilný sporový poriadok umožňuje odvolaciemu súdu použiť tzv. skrátené odôvodnenie v rozsudku v prípade, ak sa v celom rozsahu stotožní s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. V takom prípade sa môže obmedziť v odôvodnení len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia a prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti ďalšie dôvody. Zákon však vyžaduje, aby aj v prípade skráteného odôvodnenia odvolací súd zaujal jasné stanovisko k podstatným vyjadreniam strán predneseným v konaní na súde prvej inštancie, pokiaľ sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Povinnosťou odvolacieho súdu je zároveň vysporiadať sa v odôvodnení rozhodnutia s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní. Za podstatný je potrebné považovať taký argument, ktorý je relevantný, teda má vecnú súvislosť s prejednávanou vecou a zároveň je takej povahy, že v prípade jeho preukázania (samostatne alebo v spojitosti s ostatnými okolnosťami) môže priniesť rozhodnutie priaznivejšie pre odvolateľa (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, 1296 s.).
16. Z podstatných okolností preskúmavanej veci vyplýva, že pôvodný žalobca U.. Y. U. sa domáhal voči žalovaným 1/ a 2/ nahradenia prejavu ich vôle ako predávajúcich pri uzatváraní kúpnej zmluvy, predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva ku konkrétnym podielom nehnuteľností v k. ú. Š. vedených na LV č. XXX, č. XXX, č. XXX a č. XXX. Žalobkyňa a jej právny predchodca uplatnený nárok odôvodňovali tým, že U.. Y. U. bol k 30. augustu 2011 podielovým spoluvlastníkom predmetných nehnuteľností. C.. U. P. nadobudol spoluvlastnícke podiely k predmetným nehnuteľnostiam na základe kúpnej zmluvy V-1017/2011 z 30. augustu 2011. Pred uzavretím tejto kúpnej zmluvy neboli spoluvlastnícke podiely ponúknuté na kúpu U.. Y. U., preto U.. Y. U. vyzval C.. U. P., aby mu spoluvlastnícke podiely k predmetným nehnuteľnostiam ponúkol na predaj z dôvodu, že pri prevode došlo k porušeniu predkupného práva. Po uzavretí kúpnej zmluvy z 30. augusta 2011 V-1017/2011
boli uzatvorené kúpne a darovacie zmluvy V-1462/2013, V-1065/2014, V-1184/2014 a v prípade nehnuteľností zapísaných na LV č. XXX aj V-1585/2014. Od všetkých týchto zmlúv zmluvné strany odstúpili a dohodou o odstúpení Z-1586/17 z 3. októbra 2017 odstúpili C.. P., C.. R. Š.M. a W. L. aj od kúpnej zmluvy V-1017/2011. Súd prvej inštancie uznesením č. k. RA-8C/201/2014-966 z 9. mája 2024 pripustil vstup žalovanej 3/ do konania a navrhnutú zmenu žaloby podaním z 5. mája 2024. Žalobkyňa v návrhu na pripustenie zmeny žaloby ako predmet kúpy vymedzila, že žalovaná 1/ má previesť na žalobkyňu spoluvlastnícke podiely k nehnuteľnostiam na pozemku s parcelným č. XXX, č. XXX, č. XXX a č. XXX na LV č. XXX s veľkosťou spoluvlastníckeho podielu 40/125409 a pozemku s parcelným č. XXX na LV č. XXX s veľkosťou spoluvlastníckeho podielu 40/154377. Žalovaný 2/ má previesť na žalobkyňu spoluvlastnícke podiely k nehnuteľnostiam na pozemku s parcelným č. XXX, č. XXX, č. XXX, č. XXX na LV č. XXX s veľkosťou spoluvlastníckeho podielu 40/125409 a pozemku s parcelným č. XXX na LV č. XXX s veľkosťou spoluvlastníckeho podielu 40/154377. Žalovaná 3/ má previesť na žalobkyňu spoluvlastnícke podiely k nehnuteľnostiam na pozemku s parcelným č. XXX na LV č. XXX s veľkosťou spoluvlastníckeho podielu 106876/36965563 a pozemku s parcelným č. XXX a č. XXX na LV č. XXX s veľkosťou spoluvlastníckeho podielu 77/66277.Ku dňu vyhlásenia rozsudku súdu prvej inštancie boli žalovaní spoluvlastníkmi nehnuteľností zapísaných na LV č. XXX vo veľkosti podielov: žalovaná 1/ 420/24480 (B 199), 23003/1583856 (B 208), 360/12240 (B 213), 9/272 (B 227), žalovaný 2/ 420/24480 (B 198), 46295/1583856 (B 207), 360/12240 (B 212), 9/272 (B 228) a žalovaná 3/ 1/204 (B 192), 120/12240 (B 220), 2999/8160 (B 235); nehnuteľností zapísaných na LV č. XXX vo veľkosti podielov: žalovaná 1/ 13509/425816 (B 190), 360/12240 (B 193), 3/272 (B 206), žalovaný 2/ 13509/425816 (B 189), 360/12240 (B 192), 3/272 (B 205) a žalovaná 3/ 120/12240 (B 200), 10657/24480 (B 213); nehnuteľností zapísaných na LV č. XXX vo veľkosti podielov: žalovaná 1/ 71701/1394940 (B 81), 24/8328 (B 83), žalovaný 2/ 71701/1394940 (B 80), 24/8328 (B 84) a žalovaná 3/ 110/347 (B 91) a nehnuteľností zapísaných na LV č. XXX vo veľkosti podielov: žalovaná 1/ 45395/549648 (B 76), 24/8328 (B 79), žalovaný 2/ 45395/549648 (B 75), 24/8328 (B 80) a žalovaná 3/ 5345/14574 (B 83).
16.1. Odvolací súd za rozhodujúcu skutočnosť označil dohodu o odstúpení z 3. októbra 2017 (Z-1586/17), ktorou zmluvné strany odstúpili v časti týkajúcej sa podielov na LV č. XXX a č. XXX, aj od samotnej kúpnej zmluvy V-1017/2011. Týmto odstúpením zanikla zmluva v uvedenej časti od počiatku (§ 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka), obnovil sa pôvodný spoluvlastnícky stav a súčasne zanikol aj samotný právny úkon porušujúci predkupné právo, čím sa odstránil negatívny zásah doň. Na podiely evidované na LV č. XXX a č. XXX sa toto odstúpenie nevzťahovalo, preto predkupné právo právneho predchodcu žalobkyne zostalo zachované bez ohľadu na ďalšie prevody. K námietke žalobkyne o neplatnosti odstúpení pre rozpor s dobrými mravmi a tzv. simulácie právnych úkonov, odvolací súd uviedol, že ide o bežnú prax, keď strany porušujúce predkupné právo takýmto spôsobom dodatočne odstraňujú protiprávny stav a predchádzajú súdnym sporom, pričom takéto konanie samo osebe nie je výkonom práva v rozpore s dobrými mravmi. Zdôraznil tiež právo vlastníka slobodne sa rozhodnúť, komu vec predá, a prirodzenosť preferovania rodinného príslušníka. Keďže po odstúpení už predkupné právo pri podieloch vedených na LV č. XXX a č. XXX neexistovalo, mohol C.. U. P. tieto podiely darovať žalovanej 3/ bez právnej vady, a súd prvej inštancie preto nemohol nahradiť prejav vôle na uzavretie zmluvy, ktorá bola od počiatku zrušená. Navyše doplnil, že žalobe v časti podielov vedených na LV č. XXX a č. XXX by nebolo možné vyhovieť ani pri zachovaní predkupného práva, a to pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie, keďže žalobkyňa sa domáhala nahradenia prejavu vôle voči žalovanej 1/ a žalovanému 2/, hoci tieto podiely vlastní žalovaná 3/. Naopak pri podieloch vedených na LV č. XXX a č. XXX, kde predkupné právo pretrvalo, smerovala žaloba proti žalovanej 3/, hoci ich vlastníkmi sú podľa evidencie žalovaní 1/ a 2/. Aj v tejto časti tak žalobe nebolo možné vyhovieť pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie.
17. Nadväzujúc na uvedené dovolací súd konštatuje, že odôvodnenie odvolacieho súdu uvedené v podstatnom rozsahu v bodoch 2.1. až 2.5 tohto odôvodnenia, ale aj v celom jeho kontexte s odôvodnením uvedeným súdom prvej inštancie (najmä v bodoch 32. až 39.), ktoré tvoria jeden celok vo vzťahu k ustáleniu zisteného skutkového stavu (IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), spĺňa náležitosti odôvodnenia vyplývajúce z ustanovení § 220 ods. 2 v spojení s § 393 ods. 2 CSP, lebo zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Súslednosti jednotlivých častí odôvodnenia a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť aj všeobecnú interpretačnú presvedčivosť. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami, aj úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. V hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Argumentácia odvolacieho súdu je
koherentná a jeho rozhodnutie konzistentné, logické a presvedčivé, premisy v ňom zvolené aj závery, ku ktorým na ich základe dospel, sú prijateľné pre právnickú aj laickú verejnosť. Vysporiadanie sa s uplatnenými podstatnými odvolacími námietkami, odvolacím súdom možno považovať za dostatočné aj v zmysle § 387 ods. 3 CSP.
18. K namietaným prevodom nehnuteľností sa odvolací súd vyjadril v bode 15.4 napadnutého rozhodnutia. Súd prvej inštancie k poznámke o začatí súdneho konania v roku 2015 uviedol, že samotná skutočnosť, že v priebehu súdneho konania boli zrealizované viaceré prevody predmetných podielov, a to medzi pôvodným nadobúdateľom a jeho blízkymi osobami, neznamená nedobromyseľnosť nadobúdateľov. Odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a súčasne sa vysporiadal aj s podstatnými odvolacími námietkami žalobkyne, čím splnil jeho povinnosť vyplývajúcu mu z § 387 ods. 2 a 3 CSP.
19. K záverom odvolacieho súdu o nedostatku pasívnej vecnej legitimácii dovolací súd uvádza, že nedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalovaných, vyplýval z nesúladu medzi predmetom zmenenej žaloby (uznesenie č. k. RA-8C/201/2014-966 z 9. mája 2024) a skutočným stavom zápisu vlastníctva ku dňu vyhlásenia rozsudku. Žalobkyňa žiadala, aby podiely vedené na LV č. XXX a č. XXX previedli žalovaná 1/ a žalovaný 2/, zatiaľ čo podiely na LV č. XXX a č. XXX mala previesť žalovaná 3/. Skutočný stav bol však opačný - sporné podiely na LV č. XXX a č. XXX (120/12240 na oboch LV), pri ktorých navyše zaniklo aj samotné predkupné právo, vlastnila výlučne žalovaná 3/, ktorá ich nadobudla darovaním od C.. U. P.); žalovaná 1/ a žalovaný 2/ mali na týchto LV len iné podiely z nesúvisiacich titulov. Naopak podiely na LV č. XXX a č. XXX, pri ktorých predkupné právo zostalo zachované, vlastnili žalovaná 1/ (71701/1394940 a 45395/549648) a žalovaný 2/ (rovnaké veľkosti), zatiaľ čo žalovaná 3/ mala na týchto LV len iné, nesúvisiace podiely. Žalobkyňa sa teda v oboch dvojiciach nehnuteľností domáhala nahradenia prejavu vôle od nesprávnych osôb. Keďže žalovala jednou zmluvou zahŕňajúcou podiely na všetkých štyroch LV a súd nemohol nahradiť prejav vôle len vo vzťahu k jej časti, viedol takto zistený nedostatok legitimácie, pri LV č. XXX a č. XXX na strane žalovanej 1/ a žalovaného 2/, pri LV č. XXX a č. XXX na strane žalovanej 3/, k zamietnutiu žaloby ako celku. Súd je pritom viazaný žalobným petitom tak, ako ho žalobkyňa sama vymedzila. Žalobca v spore určuje predmet a rozsah sporu, ktorou je súd viazaný, preto súd nemôže žalobkyni priznať viac, než požadovala, ani jej priznať nárok na inom skutkovom či právnom základe, než na akom bola žaloba založená.
20. V reakcii na uplatnenú dovolaciu argumentáciu dovolací súd uvádza, že za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že odvolací súd rozhodnutie neodôvodnil podľa predstáv dovolateľa. Do úvahy preto neprichádza ani relevantnosť námietky, že odvolací súd nedostatočným odôvodnením rozhodnutia dovolateľke znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces. Uplatnené námietky sa týkali skutkového a právneho posúdenia veci. V tejto súvislosti dovolací súd preto zdôrazňuje, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie rozhodnutia, správnosť právnych záverov, na ktorých je rozhodnutie založené, nie je právne relevantné, lebo nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania uplatneného podľa § 420 písm. f) CSP nezakladá (R 24/2017, R 54/2012, tiež rozhodnutia najvyššieho súdu napr. sp. zn. 1Cdo/202/2017, 2Cdo/101/2017, 3Cdo/94/2017, 4Cdo/47/2017, 5Cdo/145/2016, 7Cdo/113/2017, 8Cdo/76/2018). Uvedený názor najvyššieho súdu považuje za ústavne udržateľný aj ústavný súd (I. ÚS 536/2024, II. ÚS 465/2017, III. ÚS 40/2020).
21. Z nálezu ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 245/2022 z 20. septembra 2022 vyplýva, že zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je najčastejšie daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností prerokúvaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. II. ÚS 336/2019). Vecná spojitosť odôvodnenia rozhodnutia s princípom práva na spravodlivý proces garantuje každému účastníkovi konania, že vydaný rozsudok musí spĺňať limity zrozumiteľného, určitého a logicky odôvodneného rozsudku. Iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom odvolacieho súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti jeho rozhodnutia (I. ÚS 188/06). Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nemusí dať odpoveď na všetky odvolacie námietky uvedené v odvolaní, ale len na tie, ktoré majú pre rozhodnutie o odvolaní podstatný význam, ktoré zostali
sporné, alebo na ktoré považuje odvolací súd za nevyhnutné dať odpoveď z hľadiska doplnenia dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie (II. ÚS 78/05).
22. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).
23. Rovnako Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len ,,ESĽP“) stabilne judikuje, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, zároveň však nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A , s. 12, § 29, Hiro Balani proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, Higgins proti Francúzsku z 19. februára 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska proti Španielsku z 29. apríla 1993; m. m. II. ÚS 410/06, I. ÚS 736/2016).
24. Podľa názoru dovolacieho súdu dovolateľka nevytýka žiadne nedostatky v procesnom postupe odvolacieho súdu, jej nesúhlas s právnym posúdením odvolacieho súdu, nepredstavuje vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP (R 54/2012, R 24/2017). Skutočnosť, že dovolateľka má odlišný právny názor než odvolací súd, bez ďalšieho nezakladá a nedokazuje ním tvrdenú vadu v zmysle § 420 písm. f) CSP. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 383/06), čo sa netýka preskúmavanej veci.
25. Na záver dovolací súd len poznamenáva, že dovolací súd v dovolacom konaní nemôže formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu, v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie (§ 442 CSP), v zmysle ktorého dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd. Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi nižších inštancií, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania, vrátane nesprávneho vyhodnotenia niektorého dôkazu. Dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP; v preskúmavanej veci však dovolací súd takúto vadu nezistil.
26. Vzhľadom uvedené dôvody dovolací súd konštatuje, že procesný postup odvolacieho súdu nevykazuje existenciu vady zmätočnosti, preto prípustnosť dovolania uplatneného v zmysle § 420 písm. f) CSP nie je daná, čím je daný dôvod na jeho odmietnutie podľa § 447 písm. c) CSP.
27. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol v súlade s § 453 ods. 1 v spojení § 262 a § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešným žalovaným 1/, 2/ a 3/ dovolací súd priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania proti žalobkyni v plnom rozsahu. O výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie v súlade s § 262 ods. 2 CSP.
28. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.