Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 947 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (980)I. ÚS 98/97
PDF · 124.95 KB
No categories available
I. ÚS 98/97
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v Košiciach na neverejnom zasadnutí senátu
konanom 18. decembra 1997 predbežne prerokoval podnet Ing. J. O., bytom K., vo
veci porušenia jeho základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom
podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 6 ods. 1
prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd konaním
Okresného súdu v Rimavskej Sobote vo veci sp. zn. 2 T 78/94, jeho rozsudkom č.k. 2
T 78/94-216 zo 7. septembra 1995, konaním Krajského súdu v Banskej Bystrici vo
veci 2 T 78/94 a Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky neprijatím jeho
podnetu na podanie sťažnosti pre porušenie zákona vo veci 2 T 78/94, a takto
r o z h o d o l :
Podnet Ing. J. O. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky v Košiciach (ďalej len „ústavný súd“)
bolo 14. februára 1997 doručené podanie Ing. J. O., v ktorom uviedol: „Na základe
Ústavy SR, čl. 130 ods. 3 podávam podnet pre porušenie práv garantované čl. 6 ods.
1 Európskeho dohovoru o ľudských právach a príslušnými ustanoveniami Ústavy SR,
a tým, že Okresný súd v Rimavskej Sobote, Krajský súd v Banskej Bystrici a
Prokuratúra v mojej veci nerešpektovali ľudské práva“.
Z obsahu podania a z priložených listinných dôkazov na obsah tvrdení v ňom
uvedených, ústavný súd zistil, že okresný prokurátor v Dolnom Kubíne podal na
Okresný súd v Dolnom Kubíne obžalobu na obvineného Ing. J. O. pre trestný čin
ohovárania a trestný čin krivého obvinenia; vec sa na tomto súde viedla pod sp. zn. 3
T 69/94. Na základe námietky zaujatosti uplatnenej obvineným, Krajský súd v
Banskej Bystrici uznesením 7 Nt 86/93 zo 14. septembra 1993 rozhodol o prikázaní
veci na konanie a rozhodnutie Okresnému súdu v Rimavskej Sobote. Tento súd
uznesením 2 T 127/1993 z 8. decembra 1993 vrátil trestnú vec Ing. J. O.
prokurátorovi na došetrenie. Po došetrení a vrátení veci na konanie Okresnému súdu
v Rimavskej Sobote predseda senátu, ktorý mal o veci rozhodovať, nariadil
predbežné prejednanie, na základe okolností odôvodňujúcich zastavenie trestného
stíhania, k čomu aj došlo uznesením č. k. 2 T 78/94-124 z 28. júna 1994. Na základe
sťažnosti podanej okresným prokurátorom, krajský súd zrušil uznesenie okresného
súdu a prikázal, aby vec prejednal na hlavnom pojednávaní. Okresný súd v
Rimavskej Sobote znovu konal a rozsudkom č. k. 2 T 78/94-181 z 9. mája 1995
obžalovaného spod obžaloby oslobodil. Na základe podaného odvolania krajský súd
uznesením sp. zn. 5 To 456/95 z 28. júna 1995 zrušil napadnutý rozsudok s tým, aby
vec prejednal v inom zložení senátu. Okresný súd v Rimavskej Sobote rozsudkom
č. k. 2 T 78/94-216 zo 7. septembra 1995 rozhodol o vine a treste Ing. J. O. Tento
proti nemu podal odvolanie, ktoré však Krajský súd v Banskej Bystrici zamietol
uznesením č. 5 To 746/95 z 22. novembra 1995. Proti rozsudku Okresného súdu v
Rimavskej Sobote č. k. 2 T 78/94-216 zo 7. septembra 1995 v spojení s uznesením
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 5 To 746/95 z 22. novembra 1995 podal
Ing. J. O. 2. januára 1996 generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky podnet na
podanie sťažnosti pre porušenie zákona. Tento podnet niekoľkokrát opakoval, avšak
bez úspechu.
Toto konanie a rozhodnutie označených súdov a prokuratúry namietal ako
protiústavné, tak aj rozporné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (Oznámenie Federálneho ministerstva zahraničných vecí Českej
a Slovenskej Federatívnej Republiky publikované pod č. 209 v čiastke č. 41 Zbierky
zákonov Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky z roku 1992; ďalej len
„Dohovor“). Poukazoval najmä na rozdielnosť spôsobu posúdenia a vyhodnotenia
ním navrhnutých dôkazov súdmi, čo sa prejavilo aj v diametrálne odlišných
rozhodnutiach v tej istej trestnej veci. Rovnako neakceptovanie ním predložených
dôkazov v konaní o predmetnej veci súdmi (čím dôvodil v podnete na podanie
sťažnosti pre porušenie zákona) zo strany Generálnej prokuratúry Slovenskej
republiky považoval za porušenie „príslušných“ ustanovení Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a označeného článku Dohovoru.
V sprievodnom liste k svojmu podaniu, ako aj v liste zo 6. októbra 1997 žiadal,
aby mu bolo umožnené okolnosti prípadu osobne ústavnému súdu bližšie ozrejmiť
ešte pred predbežným prerokovaním podania ústavným súdom.
Informatívny výsluch Ing. J. O. sa uskutočnil 18. novembra 1997 na Ústavnom
súde Slovenskej republiky v Košiciach. Aj tento výsluch potvrdil, že porušenie
svojich základných práv upravených v ústave a Dohovore vidí v nesprávnom
posúdení a vyhodnotení ním navrhnutých dôkazov. Do zápisnice z informatívneho
výsluchu uviedol, že nespravodlivosť súdneho rozhodnutia 2 T 78/94 (tohoto, proti
ktorému podnet smeruje) chápe v tom zmysle, že druhýkrát bol odsúdený za to, za čo
bol v konaní v rovnakej veci oslobodený, teda, že vyhodnotenie dôkazov, ktoré
uviedol, boli rôzne. Trval na konaní pred ústavným súdom v jeho veci z dôvodov, že
súdy odlišne hodnotili výsledky vykonaného dokazovania, a tým porušili jeho práva.
Z obsahu podania i z priložených listinných dôkazov ústavný súd zistil, že ide
o podnet, v ktorom jeho pisateľ (ďalej len „navrhovateľ“) namietal porušenie svojho
základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2
prvej vety ústavy, a to v spojení s čl. 6 ods. 1 prvou vetou Dohovoru, podľa ktorého
každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne, v primeranej
lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý
rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti
akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
II.
Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy)
poskytuje túto ochranu právam upraveným v ústave a to v rozsahu svojej príslušnosti
upravenej v čl. 125 až 129 a čl. 130 ods. 3 ústavy.
Z citovaných článkov vyplýva, že ústavný súd nie je oprávnený vo
všeobecnosti preskúmavať správnosť konania a rozhodovania všeobecných súdov,
pretože nepatrí do systému všeobecného súdnictva, a nie je teda týmto súdom
nadriadený. Inými slovami nie je v jeho právomoci zaoberať sa porušením práv
fyzických alebo právnických osôb chránených trestným právom a Trestným
poriadkom. Na druhej strane však z ustanovení druhej hlavy siedmeho oddielu ústavy
je zrejmé, že z konania o podnete pred ústavným súdom nie je možné zásadne vylúčiť
preskúmanie postupu všeobecných súdov a ani ich rozhodnutí, ak v ich dôsledku
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody fyzickej alebo právnickej osoby,
ako účastníka konania, a pokiaľ týmto právam a slobodám neposkytuje účinnú
právnu ochranu iný orgán Slovenskej republiky.
Navrhovateľ namietal, že proces pred všetkými orgánmi, ktoré boli na
rozhodovaní o tejto veci zainteresované i rozsudok Okresného súdu v Rimavskej
Sobote 2 T 78/94-216 zo 7. septembra 1994 boli „nespravodlivé“, lebo tieto orgány
ním navrhnuté dôkazy na preukázanie jeho tvrdení v konaní pred nimi správne
nevyhodnotili, t.j. nevyhodnotili ich na prospech navrhovateľa tak, aby nebol uznaný
vinným a v dôsledku toho nebol ani odsúdený a potrestaný.
Ustanovenia druhej hlavy siedmeho oddielu ústavy, upravujúce
ústavnoprocesné princípy konania pred všeobecnými súdmi a inými orgánmi
poskytujúcimi súdnu a inú právnu ochranu základným právam a slobodám fyzických
a právnických osôb z nich vyplývajúcich, neupravujú expressis verbis právo na
„spravodlivé“ prejednanie veci, tak ako to ustanovuje čl. 6 ods. 1 prvá veta
Dohovoru.
Z názvu i obsahu podania vyplýva, že navrhovateľ Ing. J. O. požiadal ústavný
súd, aby v konaní o podnete podľa čl. 130 ods. 3 ústavy vyslovil porušenie jeho
základného práva upraveného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Vychádzajúc zo svojej už stabilizovanej judikatúry ústavný súd v konaní
o podnetoch je oprávnený zaoberať sa porušením základných práv a slobôd fyzických
a právnických osôb upravených v druhej hlave ústavy. Porušením ľudských práv
a základných slobôd upravených v medzinárodných zmluvách (a takou je aj
Dohovor) je ústavný súd oprávnený zaoberať sa len vtedy, keď zistil, že je splnená
podmienka pre ich uplatnenie upravená v čl. 11 ústavy. Táto ústavná podmienka
spočíva v tom, že medzinárodná zmluva o ľudských právach a základných slobodách,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, zabezpečuje väčší rozsah základných práv a slobôd.
Porovnávajúc čl. 6 ods. 1 prvú vetu Dohovoru s čl. 46 až 50 ústavy
a s osobitným zreteľom na petit návrhu, v ktorom namietal porušenie svojho
základného práva postupom (príp. rozhodnutím) označených všeobecných súdov
a prokuratúry pri vyhodnocovaní ním navrhnutých dôkazov ústavný súd pri
predbežnom prerokovaní podnetu dospel k záveru, že nie je splnená ústavná
podmienka na uplatnenie citovaného ustanovenia Dohovoru upravená v čl. 11 ústavy.
Ustanovenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru totiž neupravuje „väčší rozsah“ základného práva,
porušenie ktorého navrhovateľ namietal, než ho (rozsah) upravuje ústava.
Zo základných práv upravených v čl. 46 až 50 ústavy v prípade podnetu
Ing. J. O. prichádzalo do úvahy základné právo každého účastníka vyjadriť sa ku
všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
Spravodlivé prejednanie veci pred nezávislými a nestrannými súdmi sa však
prejavuje vo viacerých právach, ktoré na prospech účastníka konania pred
všeobecnými súdmi ústava upravuje. Takým je aj základné právo každého môcť sa
vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom (čl. 48 ods. 2 prvá veta ústavy). Výklad
tohto ustanovenia predpokladá, že v každom štádiu konania vo veci, v ktorom súd
vykonal dôkaz, je povinný účastníkovi konania umožniť, aby sa k nemu mohol
vyjadriť. Obsahom základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom
podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy však nemožno považovať povinnosť súdu
vykonať dôkazy označené účastníkom konania. Rovnako obsahom tohto základného
práva nie je ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia súdu
tých dôkazov, ktoré on sám navrhol; inými slovami, súd nie je povinný (nemá
povinnosť) vyhodnotiť dôkaz navrhnutý účastníkom spôsobom, ktorý on navrhol.
Konanie a rozhodovanie všeobecných súdov v tej istej veci, ale aj toho istého
súdu v rôznom zložení (iný samosudca, iný senát), ktoré je odlišné (rozdielne) v
merite veci, a ku ktorému dospeli po vyhodnotení dôkazov navrhnutých účastníkom
konania, vyplýva z ústavného princípu nezávislosti a nestrannosti súdu. Z
rozdielneho postupu v konaní a z odlišného rozhodnutia súdu v merite veci, ku
ktorému tento súd dospel iným spôsobom a dôsledkom vyhodnotených dôkazov
nemožno bez ďalšieho usudzovať (konštatovať), že bolo porušené základné právo
účastníka konania vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom.
Posúdenie podnetu na podanie sťažnosti pre porušenie zákona generálnym
prokurátorom, ktorý mu niekoľkokrát doručil navrhovateľ, je výlučne v právomoci
tohoto orgánu. Tento orgán posudzuje aj dôkazy, ktoré pisateľ takéhoto podnetu na
dôkaz svojich tvrdení uvádza, a to bez toho, aby sa on sám mohol k nim vyjadriť.
Inými slovami Generálna prokuratúra Slovenskej republiky (príp. generálny
prokurátor) nie je orgánom, pred ktorým sa dôkazy na tvrdenia pisateľa podnetu na
podanie sťažnosti pre porušenie zákona vyhodnocujú, ale tento orgán berie do úvahy
dôvody, pre ktoré má byť tento podnet akceptovaný, čo nedáva právo pisateľovi
takéhoto podnetu na vyjadrenie k posúdeniu ním uvedených dôvodov a priložených
dôkazov generálnym prokurátorom (príp. generálnou prokuratúrou).
S ohľadom na uvedené je zrejmé, že namietané konanie všeobecných súdov
a generálnej prokuratúry nemohlo porušiť základné právo navrhovateľa Ing. J. O.,
pretože vecne nesúvisí s obsahom základného práva, porušenia ktorého sa
navrhovateľ domáhal. Z rovnakého dôvodu nemohlo byť porušené ani jeho právo na
spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru.
Ústavný súd zistil, že neexistuje priama príčinná súvislosť medzi namietaným
postupom hodnotenia dôkazov navrhovateľa Ing. J. O. Okresným súdom v Rimavskej
Sobote, jeho rozsudkom zo 7. septembra 1994, Krajským súdom v Banskej Bystrici
i Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 2 T 78/94 a jeho
právom na vyjadrenie sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 prvej
vety ústavy, porušenie ktorého namietal.
Z tohoto dôvodu ústavný súd podnet odmietol ako zjavne neopodstatnený.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný
prostriedok.
V Košiciach 18. decembra 1997