Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_7Cdo-82-2025.pdf
PDF · 145.6 KB
Case nature
Area
Subarea
7Cdo/82/2025
Uznesenie
Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov 1/ Mgr. K. K., narodenej XX. R. XXXX, W., H. XXX/ XX, 2/ Ing. M. K., narodeného XX. R. XXXX, W., H. XXX/XX, obaja zastúpení spoločnosťou KUČERA & PARTNERS advokátska kancelária, s.r.o., Hlohovec, Slov. nár. povstania 6, IČO: 52425592, proti žalovanej Mgr. E. F., narodenej XX. R. XXXX, U., V. XXX/XX, zastúpenej Mgr. Renátou Mészáros, advokátkou, Levice, Nám. hrdinov 7-8, o určenie vlastníckeho práva, vedenom na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 12C/47/2021, o dovolaní žalobcov 1/ a 2/ proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 27. februára 2025 č. k. 9Co/6/2024 - 306, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Žalovaná má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.
o d ô v o d n e n i e :
1. Okresný súd Nitra (ďalej len „súd prvej inštancie") rozsudkom zo dňa 29. novembra 2023 č. k. 12C/47/2021-258 rozhodol tak, že žalobu zamietol (výrok I.) a žalovanej priznal náhradu trov konania v plnej výške, ktorú sú povinní zaplatiť žalobcovia 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne (výrok II). 1.1. Žalobcovia sa žalobou po pripustení jej zmeny uznesením č. k. 12C/47/2021-87 zo dňa 30. 03. 2022 súdom prvej inštancie domáhali nasledovného: Určuje sa, že žalobkyňa 1/ a žalobca 2/ sú podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností nachádzajúcich sa v katastrálnom území H. U., obec U., okres W., zapísaných na LV č. XXXX vedenom katastrálnym odborom Okresného úradu Nitra, ako pozemky - parcela registra "C" č. 1260/4 - záhrada o výmere 444 m2 a parcela registra "C" č. 1260/5 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 67 m2, vrátane stavby vinohradníckeho domu stojacej na parcele registra "C" č. 1260/5, toho času nezapísanej v katastri nehnuteľností, so spoluvlastníckym podielom žalobkyne 1/ o veľkosti 1/2 a so spoluvlastníckym podielom žalobcu 2/ o veľkosti 1/2. Žalobu odôvodnili tým, že nadobudli pozemky na základe darovacej zmluvy zo dňa 22. 12. 1999 od R. F., vrátane parcely č. 1261. V roku 2010 bol v obci U. vykonaný ROEP, kedy parcela č. 1261 bola vyhodnotená ako nevysporiadaná po nebohej R. F. a zapísaná bola na LV č. XXXX. Vlastníčkou tejto parcely sa stala matka žalovanej na základe dedičského konania po R. F. a následne ju darovala žalovanej. Žalobcovia spolu so svojimi rodičmi užívali spornú parcelu, aj vinohradnícky dom, doopatrovali R. F.. Žalovaná, ani jej matka nikdy predmetné nehnuteľnosti neužívali. 1.2. Súd prvej inštancie v rámci zisteného skutkového stavu uviedol, že v PKV č. XXX, kat. úz. U. bol ako vlastník nehnuteľností parc. č. 667 - lúka o výmere 4597 m2, parc. č. 1260 - vinica o výmere 4521 m2, parc. č. 1261 - záhrada o výmere 511 m2, parc. č. 1319 - vinica o výmere 896 m2 a parc. č. 1322
- záhrada o výmere 140 m2 zapísaný V. F. - manžel R. F.. Nehnuteľnosti nadobudol dedením č. j. D 27/1956 zo dňa 31. 01. 1956, Čd. 380/1958. Nehnuteľnosti po V. F., zomr. XX. XX. XXXX nadobudla dedením R. F., ako vyplýva z rozhodnutia Okresného súdu Nitra sp. zn. D 584/92, Dnot 129/93 zo dňa 15. 04. 1993. Okrem iných aj nehnuteľnosti v PKV č. XXX parc. č. 667, 1260, 1261, 1322, 1319. Žalobcovia 1/ a 2/ ako obdarovaní na základe darovacej zmluvy zo dňa 22. 12. 1999 nadobudli od darcu R. F., rod. T., nar. XX. XX. XXXX nehnuteľnosti špecifikované v bode I. darovacej zmluvy. Okrem iných v
darovacej zmluve boli uvedené nehnuteľnosti zapísané v PKV č. XXX parc. č. 667 - lúka o výmere 4597 m2, parc. č. 1260 - vinica o výmere 4521 m2, parc. č. 1319 - vinica o výmere 896 m2 a parc. č. 1322
- záhrada o výmere 140 m2. Z darovacej zmluvy zo dňa 22. 12. 1999 vyplýva, že parc. č. 1261 nebola predmetnom darovacej zmluvy, hoci v PKV č. XXX zapísaná bola. Žalobcovia 1/ a 2/ sú zapísaní na LV č. XXXX., okres Nitra, obec U., katastrálne územie H. U. ako podieloví spoluvlastníci, každý z nich v podiele 1/2 nehnuteľností parcely registra "E" parc. č. 667 - trvalý trávnatý porast o výmere 4596 m2, parc. č. 1260 - vinica o výmere 2695 m2, parc. č. 1319 - vinica o výmere 896 m2. Z LV č. XXXX z 15. 01. 2020, okres Nitra, obec U., katastrálne územie H. U. vyplýva, že ako vlastník parcely registra "E" parc. č. 1261 - záhrada o výmere 511 m2 bola zapísaná R. F., nar. 24. 08. 1923 po ROEP. Uznesením Okresného súdu Nitra č. k. 19D/168/2018-24, Dnot 45/19 zo dňa 14. 10. 2020 parcelu č. 1261 - záhradu o výmere 511 m2 vedenú na LV č. XXXX nadobudla ako jediná dedička po poručiteľke R. F., matka žalovanej X. F., do svojho výlučného vlastníctva. Z LV č. XXXX z 02. 06. 2021, okres Nitra, obec U., katastrálne územie H. U. vyplýva, že ako vlastník parcely registra "E" parc. č. 1261 - záhrada o výmere 511 m2 je zapísaná žalovaná, ako titul nadobudnutia je uvedená darovacia zmluva V XXXXX/XX-XX/ XX. Z identifikácie parciel vyplýva, že parc. č. 1261 bola zapísaná v stave A. podľa pozemkovej knihy ako záhrada o výmere 511 m2. Otec žalobcov R. K. požiadal Okresný úrad Nitra o vydanie potvrdenia o BPEJ, medzi inými parcelami je v jeho žiadosti uvedená aj parc. č. 1261 a Okresný úrad v Nitre mu potvrdenie dňa 23. 11. 1999 vydal /slúžilo pre účel výpočtu poplatkov/. V operáte katastra nehnuteľností v katastrálnom území H. U. bola vykonaná oprava na liste vlastníctva č. XXXX výmera parcely registra E č. 1260 - vinica z výmery 2695 m2 na výmeru 4521 m2. V odpovedi Okresného úradu Nitra, katastrálny odbor je uvedené, že parcely 1260 a 1261, zapísané v PKV č. XXX boli identické s parc. č. 1260/2 a 1260/3, pod ktorými sa nachádzala celá pozemkovoknižná parcela 1261 a časť pozemkovoknižnej parcely 1260, zvyšok parcely 1260 o výmere 2695 m2 bola zapísaný do registra E ako parc. č. 1260 o výmere 2695 m2. Z identifikácie parciel vyplýva, že pozemkovoknižné parcely 1260 a 1261 sú zlúčené do parciel registra C 1260/2 a 1260/3 a zbytok vo výmere 2695 m2 je združený do parcely 1339/1. Parcela 1261 nie je uvedená v časti B identifikácie parciel, nakoľko sa nachádzala pod parcelou registra C 1260/2. 1.3. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobcovia majú naliehavý právny záujem na podanej žalobe, pretože ich právne postavenie je neisté a má ňou byť riešená otázka vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktorých určenia vlastníctva sa domáhajú a ktorých ako vlastník je na liste vlastníctva zapísaná žalovaná. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že z darovacej zmluvy zo dňa 22. 12. 1999 vyplýva, že parc. č. 1261, ani viničný domček, neboli predmetnom darovacej zmluvy. 1.4. Žalobcovia mohli vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam nadobudnúť vydržaním za preukázania, že splnili všetky podmienky vydržania, ktoré musia byť splnené súčasne. Žalobcom sa v konaní nepodarilo preukázať dobromyseľnosť a titul nadobudnutia ako jednu z podmienok vydržania. Žalobcovia v konaní nepreukázali, na základe akého konkrétneho právneho dôvodu - titulu je ich možné považovať za dobromyseľných držiteľov. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že pred podpisom darovacej zmluvy právny predchodca žalobcov pripravil podklady pre prevod, a pokiaľ predmetom darovacej zmluvy mala byť aj parcela č. 1261 a táto následne nebola súčasťou darovacej zmluvy, či už pod pôvodným parcelným číslom alebo ako združená parcela, pre súd nie je zrejmé, z akého objektívneho hľadiska vo vzťahu k nadobúdaciemu dôvodu mohla prameniť dobrá viera žalobcov o nadobudnutí aj tejto nehnuteľnosti, nehovoriac o stavbe - viničnom domčeku, ktorý ako akákoľvek stavba (prípade akokoľvek označená tak, aby mohla vzbudiť presvedčenie o jeho nadobudnutí) absentuje v darovacej zmluve. Z obsahu listinných dôkazov - darovacej zmluvy jasne vyplynulo, že predmetom darovania sporná parcela s viničným domčekom neboli, pričom žalobcovia v konaní netvrdili a ani nepreukázali nejaký ďalší iný právny titul (iný než vlastnícky resp. domnelý právny titul) nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním a potom ich držbu spornej nehnuteľnosti je potrebné považovať za neoprávnenú, založenú na neospravedlniteľnom skutkovom omyle, ku ktorému došlo z dôvodu, že nepostupovali s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú bolo možné za daných okolností od nich požadovať a mohli sa mu pri normálnej, obvyklej opatrnosti posudzovanej z objektívneho hľadiska vyhnúť. Samotné prípadné užívanie sporných nehnuteľností žalobcami bez súvisiaceho právneho úkonu, ktorým by došlo k prevodu vlastníckeho práva na žalobcov a vyvodzovanie dobromyseľnosti žalobcov len s poukazom na dlhodobé nerušené užívanie sporných častí nehnuteľností bez akéhokoľvek právneho titulu, je v rozpore s platnou právnou úpravou upravujúcou inštitút vydržania. Sporné nehnuteľnosti síce žalobcovia užívali spolu so svojimi rodičmi od roku 1999, od roku 2000 platia daň z nehnuteľností, aj za viničný domček. V roku 2002 žalobcovia spolu so svojimi rodičmi viničný domček rekonštruovali, uvedené skutočnosti však nesvedčia o chýbajúcom nadobúdacom titule, a preto súd žalobu žalobcov zamietol.
1.5. O trovách konania súd rozhodol s poukazom na § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP") tak, že žalovanej súd náhradu trov konania priznal v plnej výške.
2. Odvolací súd na odvolanie žalobcov rozsudkom zo dňa 27. februára 2025, č. k. 9Co/6/2024 - 306 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil (výrok I.) a žalovanej vo vzťahu k žalobcom 1/ a 2/ priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu (výrok II.). 2.1. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého rozsudku, a po prejednaní veci dospel k záveru, že odvolanie žalobcov nebolo dôvodné a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. Na doplnenie dôvodov napadnutého rozhodnutia, s ohľadom na odvolaciu argumentáciu žalobcov, odvolací súd uviedol, že pokiaľ žalobcovia argumentovali, že k prevodu parcely č. 1261 došlo v rámci prevodu parcely č. 1260 a žalobcovia tak parcelu č. 1261 nadobudli darovacou zmluvou ako súčasť parcely č. 1260, sa odvolací súd nestotožnil. 2.2. Podľa odvolacieho súdu nebolo možné prijať úvahy prezentované žalobcami, že parcela č. 1261 bola predmetom prevodu v zmysle darovacej zmluvy ako súčasť parcely č. 1260. S tvrdeniami žalobcov, že sa tak stalo preto, že parcelu č. 1261 prekrývala parcela č. 1260/2, ktorá bola spolu s parcelou č. 1260/3 a zvyškom o výmere 2695 m2 súčasťou parcely 1260 uvedenej v časti B identifikácie sa odvolací súd nestotožnil. Podľa názoru odvolacieho súdu k takýmto záverom nebolo možné dospieť ani z uvedenej identifikácie, a síce, že parcela č. 1261 bola predmetom prevodu ako súčasť parcely č. 1260. Parcela č. 1260/2 mala v časti C identifikácie uvedenú výmeru 704 m2 a parcela č. 1260/3 výmeru 1633 m2, čo spolu predstavuje výmeru 2337 m2 ako výmeru tvorenú celou výmerou pozemno-knižnej parcely č. 1261 a z časti tvorenou výmerou pozemno-knižnej parcely č. 1260. Pokiaľ mala parcela č. 1260 ako parcela podľa stavu pozemkovej knihy výmeru 4521 m2 a ako parcela registra „E" (podľa stavu v pozemkovom katastri) v zmysle identifikácie výmeru 2695 m2 a táto výmera predstavuje len zvyšok pozemno-knižnej parcely č. 1260 identifikovanej ako parc. registra „E", za jej súčasť nemožno považovať pozemno-knižnú parcelu č. 1261 s jej výmerou 511 m2. Parcela č. 1261 sa v časti B identifikácie podľa stavu v pozemkovom katastri síce nenachádza, a to z dôvodu jej zlúčenia do parcely č. 1260/2, avšak z uvedeného nemožno uzavrieť, že táto bola súčasťou prevodu ako súčasť parcely č. 1260, keď v časti B identifikácie parciel je uvedená parcela č. 1260 ako parcela „E" predstavujúca zvyšok tejto parcely vo výmere 2695 m2, ktorý nebol zlúčený do parciel č. 1260/2 a č. 1260/3. Nebolo možné prijať takú úvahu prezentovanú žalobcami, že prevodom parcely č. 1260 zapísanej v časti B identifikácie došlo k prevodu parcely č. 1260/2 v celom jej rozsahu, pretože táto prekrývala parcelu č. 1260 len čiastočne, a tak ani nemožno prijať úvahu, že pokiaľ parcela č. 1260/2 prekrývala celú parcelu č. 1261, bola by v celom rozsahu súčasťou parcely č. 1260 uvedenej v časti B identifikácie parciel a že by parcela č. 1260 zapísaná v časti B identifikácie v sebe zahŕňala všetky parcely uvedené v časti C identifikácie. Práve zápis parcely č. 1260 o výmere 2695 m2 v časti B identifikácie predstavuje len zvyšok tejto parcely, ktorý nebol súčasťou parciel č. 1260/2 a č. 1260/3. Skutočnosť, že vyhotovená identifikácia parciel obsahovala poznámku, že parcely sú prevoditeľné ako celok nemá za následok to, že by na parcelu č. 1260 zapísanú v časti B identifikácie bolo možné nahliadať ako na parcelu, ktorá v sebe zahŕňa všetky parcely uvedené v časti C identifikácie (t. j. parcelu č. 1260/2 o výmere 704 m2, parcelu č. 1260/3 o výmere 1633 m2 a zvyšok o výmere 2695 m2), tak ako tvrdili žalobcovia. Argument žalobcov, že historicky existovala len parcela č. 1260, nemalo pre toto konanie podstatný význam, pretože už z pozemno-knižnej vložky č. XXX pre katastrálne územie H. U., založenej v spise, vyplynulo, že v tejto boli zapísané samostatné parcely č. 1261 a č. 1260, a to už v čase, keď ich vlastnil manžel darkyne V. F.. 2.3. Odvolací súd sa nestotožnil s tvrdením žalobcov, že parcela č. 1261 spolu s viničným domčekom bola predmetom prevodu v zmysle darovacej zmluvy, a to ako súčasť parcely č. 1260. Minimálne, bez ohľadu na vyššie uvedené, tomuto nezodpovedá prevádzaná výmera parcely č. 1260, vo vzťahu ku ktorej nie je výmera parcely č. 1261 v rozsahu 511 m2 výmerou zanedbateľnou. Súhlasil s tvrdením žalobcov, že v pomere výmery parcely č. 1261 a výmery všetkých prevádzaných nehnuteľností v zmysle darovacej zmluvy v rozsahu vyše 5 hektárov je dôvodné hovoriť o výmere parcely č. 1261 ako zanedbateľnej, avšak v kontexte okolností prejednávanej veci, keď žalobcovia tvrdili, že parcela č. 1261 bola predmetom prevodu v rámci parcely č. 1260 je namieste pomerovať výmeru parcely č. 1261 práve k výmere parcely č. 1260, a nie k výmere všetkých prevádzaných nehnuteľností, ktorých prevod z hľadiska vyriešenia nadobudnutia vlastníckeho práva k parcele č. 1261 je nepodstatný a nemá žiadny vplyv na posúdenie nadobudnutia vlastníctva žalobcami k parcele č. 1261, s ohľadom na to, čo je žalobcami v tomto konaní tvrdené a čo tvorí nosné sporné právne otázky tejto veci. Taktiež argumentácia žalobcov vo vzťahu k viničnému domčeku na parcele č. 1261, a to v smere, že tento stál na parcele od nepamäti a jeho stavba v čase výstavby nepodliehala žiadnym stavebným povoleniam, pričom však ide zároveň
o spôsobilý predmet vydržania, nie je spôsobilá privodiť pre žalobcov prijatie záveru o ich dobrej viere ako dobromyseľných držiteľov. 2.4. Ohľadne skutočnosti, ako im mala R. F. darovať parcelu č. 1261, ako i otázku, na aký účel a pre aké prípady je potom určený inštitút vydržania, ak ho nie je možné aplikovať na daný prípad, odvolací súd uviedol, že pokiaľ by darkyňa v darovacej zmluve akokoľvek označila parcelu č. 1261, i ako parcelu pozemno-knižnú a rovnako označila i stavbu - viničný domček, o ktorom v zmluve nie je absolútne žiadna zmienka, a to prípadne len tak, že ide o viničný domček na danej parcele, práve v takomto nazeraní na vec by nastala situácia, kedy by bolo možné, v stave, že by na základe darovacej zmluvy nedošlo k zápisu vlastníctva k prejednávaným nehnuteľnostiam, konštatovať, že právnym dôvodom dobrej viery držiteľov, že im vec patrí, je práve darovacia zmluva, čo by súčasne viedlo k prijatiu záveru, že žalobcovia preukázali, že konali poctivo a preukázateľne išlo o dar zo strany darkyne R. F.. Odvolací súd nesúhlasil s argumentáciou žalobcov, že prijaté rozhodnutie súdu prvej inštancie je v rozpore s aktuálnou judikatúrou najvyšších súdnych autorít, práve naopak, podľa názoru odvolacieho súdu je súladné i s rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd" alebo „dovolací súd") sp. zn. 1VCdo/1/2024. V zmysle prijatých záverov najvyššieho súdu (ako i skôr prijatých záverov ústavného súdu) nie je vylúčený ani predaj, resp. darovanie na základe ústnej kúpnej/darovacej zmluvy, kde práve v takomto prípade o poctivom nadobudnutí svedčí zaplatenie kúpnej ceny, resp. preukázanie toho, že išlo o dar, to však nie je prípad prejednávanej veci, pretože z okolností tejto veci je jednoznačné, že žalobcovia odvodzujú vlastnícke právo k nehnuteľnostiam na základe písomne uzatvorenej darovacej zmluvy, ktorá však podľa názoru odvolacieho súdu, zhodného so súdom prvej inštancie, v prípade sporných nehnuteľností nie je dôvodom toho, že žalobcovia mohli byť objektívne presvedčení, že držanú vec nadobudli. Darovacia zmluva je platným právnym úkonom, ktorým žalobcovia nadobudli vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ktoré boli predmetom darovania, v zmluve špecifikovaných, pričom úvahy o tom, že pre nie celkom určité, resp. zrozumiteľné vyjadrenie vo vzťahu k parcele č. 1261 je zmluva v tejto časti neplatnou a spĺňa všetky znaky domnelého titulu, odvolací súd nepovažoval za správne, keď z obsahu zmluvy vôbec nevyplýva akékoľvek vyjadrenie prevodu parcely č. 1261 a viničného domčeka a ich zahrnutie do rozsahu prevodu, nejedná sa o žiadne neurčité, resp. nezrozumiteľné vyjadrenie a darovaciu zmluvu vo vzťahu k parcele č. 1261 nebolo možné v žiadnom prípade považovať za neplatnú, a teda za putatívny titul nadobudnutia spornej nehnuteľnosti. 2.5. Vo vzťahu k preukázaniu toho, že žalobcovia ako držitelia mohli byť objektívne presvedčení o tom, že im držaná vec patrí, odvolací súd zotrval na svojom skoršom stanovisku vyjadrenom v zrušujúcom uznesení zo dňa 28. septembra 2023, a to v tom ohľade, že pokiaľ v konaní vypočutí svedkovia sa vyjadrili tak, že si mysleli, že žalobcovia sú vlastníkmi nehnuteľností, tieto ich vyjadrenia vo vzťahu k právnemu dôvodu nadobudnutia nehnuteľností sú vyjadreniami subjektívnymi, vychádzajúcimi z ich vlastného vnímania a pocitov danej situácie držby nehnuteľností a len skutočnosť, že sa aj iným osobám javilo, že žalobcovia sú vlastníkmi nehnuteľností, ešte nemožno vyhodnotiť tak, že by tieto názory a postoje objektivizovali dobromyseľnosť žalobcov tak, že by bolo preukázané, že títo mohli byť objektívne presvedčení, že im vec patrí. Odvolací súd nesúhlasil s tvrdením žalobcov, že pokiaľ boli v omyle pri vstupe do držby nehnuteľností, tak tento ich omyl bol omylom ospravedlniteľným. 2.6. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní úspešnej žalovanej priznal vo vzťahu k žalobcom 1/ a 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
3. Žalobcovia 1/ a 2/ (ďalej aj ako „dovolatelia") podali voči rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie, ktorého prípustnosť vyvodzovali z § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. a) CSP žiadajúc, aby dovolací súd napadnutý rozsudok zrušil v celom rozsahu. Zároveň si uplatnili nárok na náhradu trov dovolacieho konania. 3.1. Dovolatelia vymedzili dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu ako aj súdu prvej inštancie je nedostatočne odôvodnené, nakoľko sa súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal s celou argumentáciou žalobcov prezentovanou v konaní na súde prvej inštancie, ako aj v podanom a obsiahlo zdôvodnenom odvolaní, a to ani s argumentáciou žalobcov, ktorá mala pre posúdenie veci podstatný a zásadný význam, pričom odvolací súd na túto argumentáciu žalobcov žiadnym spôsobom nereagoval. Predmetná skutočnosť má za následok porušenie práva žalobcov na spravodlivý proces, keď sa žalobcom týmto postupom odňala možnosť konať pred súdom. Podľa žalobcov odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu nevykazuje znaky objektívnosti a presvedčivosti, čo ho robí nepreskúmateľným. 3.2. Dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP dovolatelia videli v nesprávnom právnom posúdení otázok, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu. Prípustnosť dovolania je založená podľa dovolateľov odklonom od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, a to od rozhodnutia veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1VCdo/1/2024 zo dňa 13. 05. 2024, publikované ako R 15/2024. Základnou právnou otázkou v tomto konaní bolo: „či v prípade, ak žiadnou možnou interpretáciu darovacej zmluvy nemožno dospieť k záveru, že žalobcovia nadobudli vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam (parcele č. 1261 s viničným domčekom na nej stojacom) touto darovacou zmluvou, či mohli s ohľadom na všetky okolnosti danej žalobcovia nadobudnúť vlastnícke právo k týmto nehnuteľnostiam vydržaním ako samostatným originárnym spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva k veci v prípade nedostatku právneho titulu (dôvodu) zakladajúceho dobromyseľnosť žalobcov a oprávnenosť ich držby za splnenia všetkých ostatných zákonom stanovených podmienok vydržania." Posúdenie tejto základnej právnej otázky, od vyriešenia ktorej následne záviselo aj právne posúdenie veci resp. rozhodnutie odvolacieho súdu spočívalo na právnom posúdení, či len absencia právneho titulu mohla na účely nadobudnutia vlastníckeho práva žalobcov k sporným nehnuteľnostiam vydržaním zapríčiniť neoprávnenosť ich držby bez možnosti vydržania vlastníckeho práva, alebo povedané inak, či absencia právneho titulu je takou esenciálnou podmienkou vydržania, bez splnenia ktorej pri súčasnom splnení všetkých ostatných podmienok nemohlo dôjsť k nadobudnutiu vlastníckeho práva žalobcov k sporným nehnuteľnostiam vydržaním. Za nesprávne právne posúdenie dovolatelia považovali konštatovanie odvolacieho súdu, že o darovacej zmluve by bolo možné uvažovať ako o právnom dôvode dobrej viery žalobcov ako držiteľov, že im vec patrí, len v prípade, ak by v nej bola označená parcela č. 1261 a stavba viničného domčeka, čo by viedlo k záveru, že žalobcovia konali poctivo a preukázateľne išlo o dar zo strany darkyne R. F.. Za nesprávne právne posúdenie dovolatelia taktiež považovali konštatovanie odvolacieho súdu, že síce podľa rozhodnutia veľkého senátu nie je vylúčené darovanie na základe ústnej darovacej zmluvy, ktorá preukazuje, že išlo o dar, a teda svedčí o poctivosti konania žalobcovi ako držiteľov, pričom bez konkrétnejšie zdôvodnenia odvolací súd ďalej uvádza, že o takýto prípade tu nejde (ústna darovacia zmluva), pretože žalobcovia odvodzujú svoje vlastnícke práva k sporným nehnuteľnostiam od písomne uzatvorenej darovacej zmluvy, ktorá ale v prípade sporných nehnuteľností nie je dôvodom objektívneho presvedčenia žalobcov, že držanú vec nadobudli. Nesprávne právne posúdenie podľa dovolateľov spočívalo v konštatovaní odvolacieho súdu, že nakoľko z obsahu darovacej zmluvy nevyplýva akékoľvek vyjadrenie prevodu parcely č. 1261 a viničného domčeka a ich zahrnutie do rozsahu prevodu, a teda nejdená sa o žiadne neurčité a nezrozumiteľné vyjadrenie vo vzťahu k parcele č. 1261 ako to tvrdili žalobcovia spôsobujúce neplatnosť darovacej zmluvy vo vzťahu k parcele č. 1261, darovaciu zmluvu nemožno vo vzťahu k parcele č. 1261 považovať za putatívny titul nadobudnutia spornej nehnuteľnosti. Za nesprávne právne posúdenie dovolatelia taktiež považovali konštatovanie odvolacieho súdu, že pokiaľ sa v konaní vypočutí svedkovia vyjadrili, že si mysleli, že žalobcovia sú vlastníkmi sporných nehnuteľností, ide len o subjektívne vyjadrenia svedkov vo vzťahu k právnemu dôvodu nadobudnutia nehnuteľností, vychádzajúce z ich vnímania a pocitov, pričom len to, že sa týmto svedkom javilo, že žalobcovia sú vlastníkmi nehnuteľností uvedené názory svedkov nemôžu objektivizovať dobromyseľnosť žalobcov. Zároveň za nesprávne právne posúdenie dovolatelia považovali konštatovanie odvolacieho súdu, že len preukázanie užívania nehnuteľností žalobcami v kontexte súčasného nepreukázania dobrej viery žalobcov, ktorá by vyplývala z nejakého právnemu titulu nie je postačujúca na splnenie podmienok vydržania, pretože žalobcovia mohli pri bežnej miere opatrnosti zistiť, že parcela č. 1261 spolu s viničným domčekom nie je predmetom prevodu na základe darovacej zmluvy, a teda takýto ich omyl pri vstupe do držby sporných nehnuteľností nebol omylom ospravedlniteľným.
4. Žalovaná vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že rozhodnutie odvolacieho súdu je zákonné, riadne a dostatočne odôvodnené. Odvolací súd postupoval v súlade s právnym názorom vyjadreným v rozhodnutí veľkého senátu občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. 1VCdo/1/2024. Mala za to, že dovolacie dôvody uplatnené žalobcami 1/ a 2/ neboli naplnené. Z uvedeného dôvodu navrhla dovolanie odmietnuť, alternatívne podľa § 448 CSP zamietnuť ako nedôvodné. Zároveň si uplatnila nárok na náhradu trov dovolacieho konania.
5. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), skúmal prípustnosť dovolania bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) a dospel k záveru, že dovolanie žalobcov je potrebné odmietnuť.
6. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 420 a § 421 CSP.
7. Z hľadiska ústavného aspektu treba rešpektovať právomoc najvyššieho súdu ústavne konformným spôsobom vymedzovať si prípustnosť veci v konaní o dovolaní a vychádzať z toho, že v prvom rade je vecou najvyššieho súdu určovať si koncepciu interpretácie prípustnosti mimoriadnych opravných prostriedkov, a to za predpokladu, že táto nie je nepriateľská z hľadiska ochrany základných práv a slobôd.
8. Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním" a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami, ani samotným dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu z akýchkoľvek dôvodov a hľadísk.
9. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená, musí byť vyvážené sprísnenými a jasne čitateľnými podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať bezbreho; namieste je skôr zdržanlivý (uvážený) prístup.
10. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšej inštancie, sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania. Na týchto záveroch zotrváva aj súčasná rozhodovacia prax najvyššieho súdu.
11. Dovolanie je prípustné, ak jeho prípustnosť vyplýva z ustanovenia § 420 CSP alebo § 421 CSP. Dôvody zakladajúce prípustnosť dovolania treba dôsledne odlišovať od dôvodov, ktoré zakladajú opodstatnenosť dovolania. Opodstatnené (dôvodné) je také prípustné dovolanie, v ktorom je oprávnene uplatnený dovolací dôvod. Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). V prípade dovolania prípustného podľa § 420 CSP je dovolacím dôvodom procesná vada zmätočnosti uvedená v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP), v prípade dovolania, ktoré je prípustné podľa § 421 ods. 1 CSP, je dovolacím dôvodom nesprávne právne posúdenie veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolanie podľa § 420 písm. f) CSP
12. Dovolatelia prípustnosť podaného dovolania vyvodzovali v prvom rade z ustanovenia § 420 písm. f) CSP, v zmysle ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
13. Dovolací súd už konštantne uvádza, že hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP, sú a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej intenzite, že došlo až k porušeniu práva na spravodlivý proces.
14. Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces.
15. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej ochrany práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť
rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti). Na druhej strane, z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
16. Dovolatelia existenciu vady zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP vyvodzujú z tvrdenia, že rozhodnutia súdov nižších inštancií sú nedostatočne odôvodnené, pričom odvolací súd sa podľa ich názoru nevysporiadal s ich podstatnou argumentáciou uplatnenou v konaní pred súdom prvej inštancie a následne odvolací súd nedal odpoveď na ich odvolacie námietky. V dôsledku toho považujú napadnuté rozhodnutie za nepreskúmateľné a majú za to, že tým došlo k porušeniu ich práva na spravodlivý proces.
17. V posudzovanej veci odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP, pričom treba mať na pamäti, že prvoinštančné a odvolacie konanie tvoria z hľadiska jeho predmetu jeden celok (m. m. IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09) a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu má podľa názoru dovolacieho súdu všetky zákonom vyžadované náležitosti v zmysle ustanovenia § 393 CSP. 17.1. Dovolací súd nezistil, že by v danej veci išlo o taký prípad vybočenia z medzí ustanovenia § 393 ods. 2 CSP, ktorým by došlo k porušeniu práva žalobcov na spravodlivý proces. Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania (§ 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP) v dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, ako vo veci rozhodol súd prvej inštancie, obsah odvolania žalobcov, zhrnutie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov strán, jasne a zrozumiteľne vysvetľuje, prečo rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za vecne správne, k čomu na zdôraznenie jeho správnosti dopĺňa aj ďalšie dôvody, najmä za účelom vysporiadania sa s podstatnými odvolacími námietkami žalobcov. 17.2. V posudzovanej veci odvolací súd svoje rozhodnutie riadne a presvedčivo odôvodnil. V odôvodnení napadnutého rozsudku sa zaoberal rozhodujúcou otázkou splnenia podmienok nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním, pričom osobitne posudzoval existenciu objektívnej dobromyseľnosti žalobcov. Vysporiadal sa s ich tvrdeniami týkajúcimi sa darovacej zmluvy z 22. decembra 1999, rozsahu prevádzaných nehnuteľností, významu zápisov v katastri nehnuteľností, užívania spornej parcely, existencie viničného domčeka, ako aj s ďalšími okolnosťami, z ktorých žalobcovia vyvodzovali svoje presvedčenie, že im sporná parcela patrí. Zároveň odvolací súd reagoval aj na odvolacie námietky žalobcov smerujúce proti právnemu posúdeniu otázky oprávnenej držby a vydržania, pričom zrozumiteľne vysvetlil, prečo ich nepovažoval za dôvodné. Za tejto situácie nemožno prisvedčiť dovolateľom, že odvolací súd opomenul rozhodujúcu argumentáciu žalobcov alebo že jeho rozhodnutie trpí takým nedostatkom dôvodov, ktorý by dosahoval intenzitu porušenia práva na spravodlivý proces. 17.3. Pokiaľ dovolatelia namietajú, že odvolací súd nereagoval na celú ich argumentáciu, túto výhradu formulujú len vo všeobecnej rovine, bez toho, aby konkretizovali, ktorú rozhodujúcu skutkovú alebo právnu otázku odvolací súd opomenul posúdiť, prípadne ktorá ich podstatná námietka zostala bez odpovede. Samotná skutočnosť, že sa odvolací súd nestotožnil s ich právnym názorom alebo neprisvedčil ich hodnoteniu vykonaných dôkazov, nezakladá nepreskúmateľnosť rozhodnutia ani porušenie práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).
18. Najvyšší súd má za to, že procesný postup odvolacieho súdu, ktorý konal v zmysle ustanovení a zásad CSP, nemožno považovať za porušenie práva na spravodlivý proces. Uvedeným postupom preto nedošlo k založeniu namietaných vád podľa § 420 písm. f) CSP a dovolatelia neopodstatnene namietali vady, ktorými malo dôjsť k porušeniu práva na spravodlivý proces podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP.
Dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP
19. Dovolatelia prípustnosť dovolania vyvodzujú aj z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) CSP. Namietajú, že odvolací súd sa pri riešení právnej otázky týkajúcej sa podmienok nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, predovšetkým od právnych záverov vyslovených veľkým senátom občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu v rozsudku z 13. mája 2024 sp. zn. 1VCdo/1/2024, publikovanom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 15/2024 (ďalej aj „1VCdo/1/2024"). Za právnu otázku, od vyriešenia
ktorej podľa ich názoru záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, označili otázku, či v prípade, ak darovaciu zmluvu nemožno vyložiť tak, že ňou žalobcovia nadobudli vlastnícke právo k spornej parcele č. 1261 a na nej stojacemu viničnému domčeku, mohli s ohľadom na všetky okolnosti nadobudnúť vlastnícke právo k týmto nehnuteľnostiam vydržaním ako samostatným originárnym spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva aj bez existencie právneho titulu zakladajúceho ich dobromyseľnosť a oprávnenosť držby, za splnenia ostatných zákonných podmienok vydržania. V tejto súvislosti namietajú, že odvolací súd nesprávne posúdil význam darovacej zmluvy z 22. decembra 1999 pre posúdenie ich dobromyseľnosti, keď z absencie parcely č. 1261 a viničného domčeka v tejto zmluve vyvodil, že ju nemožno považovať za právny ani putatívny titul vo vzťahu k sporným nehnuteľnostiam. Za nesprávny považujú aj záver, podľa ktorého samotné užívanie nehnuteľností a presvedčenie svedkov o ich vlastníctve nemohli objektivizovať ich dobrú vieru, pretože pri bežnej miere opatrnosti mohli zistiť, že sporné nehnuteľnosti neboli predmetom darovacej zmluvy. Podľa dovolateľov tak odvolací súd v rozpore so závermi rozhodnutia sp. zn. 1VCdo/1/2024 podmienil oprávnenosť držby existenciou právneho alebo domnelého právneho titulu a jeho absencii prisúdil rozhodujúci význam pre záver o nemožnosti nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním (bod 3.2.).
20. Podľa názoru dovolacieho súdu z obsahu dovolania vyplýva, že dovolatelia v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP formulujú jednu základnú právnu otázku, na podporu tvrdeného nesprávneho právneho posúdenia veci však uvádzajú viacero vzájomne súvisiacich námietok, ktoré možno rozdeliť do dvoch okruhov. Prvý okruh predstavuje tvrdený odklon od právneho názoru vysloveného veľkým senátom občianskoprávneho kolégia v rozhodnutí sp. zn. 1VCdo/1/2024 vo vzťahu k významu právneho titulu pri posudzovaní oprávnenosti držby a splnenia podmienok vydržania. Druhý okruh tvoria námietky smerujúce proti záveru odvolacieho súdu o neexistencii objektívnej dobromyseľnosti žalobcov, ktorý dovolatelia považujú za výsledok nesprávneho právneho posúdenia veci.
21. Podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. 21.1. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). 21.2. Právnym posúdením veci treba považovať činnosť súdu spočívajúcu v podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky (quaestio juris). Ich riešeniu predchádza riešenie skutkových otázok (quaestio facti), teda zistenie skutkového stavu. Právne posúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá alebo správne určenú právnu normu nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval. Nesprávnosť právneho posúdenia veci preto nemožno vymedziť nesprávnym či nedostatočným zistením skutkového stavu, ale len argumentáciou spochybňujúcou použitie právnej normy súdom na daný prípad, alebo jej interpretáciu, prípadne jej aplikáciu súdom na zistený skutkový stav. 21.3. V prípade uplatnenia dovolacieho dôvodu, ktorým je nesprávne právne posúdenie veci, je riadne vymedzenie tohto dovolacieho dôvodu v zmysle § 432 ods. 2 CSP nevyhnutným predpokladom pre posúdenie prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP. Len konkrétne označenie právnej otázky, ktorú podľa žalobcu riešil odvolací súd nesprávne, umožňuje totiž dovolaciemu súdu posúdiť, či ide o otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a či sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Zároveň musí byť v dovolaní podanom z tohto dôvodu aj konkrétne označené jeho rozdielne rozhodnutie alebo rozhodnutie, od ktorého sa odvolací súd odklonil (§ 421 ods. 1 písm. a) CSP). Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní, a to jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom.
22. Podľa záverov najvyššieho súdu vyjadrených v rozhodnutí publikovanom ako R 71/2018 patria do pojmu „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu" predovšetkým stanoviská alebo rozhodnutia najvyššieho súdu publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, ako aj rozhodnutia, v ktorých bol určitý právny názor opakovane potvrdený. Rozhodnutie
veľkého senátu občianskoprávneho kolégia sp. zn. 1VCdo/1/2024, na ktoré dovolatelia poukázali, bolo publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako R 15/2024, a preto predstavuje ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu relevantnú pre posúdenie prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP.
23. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobcovia nepreukázali vznik vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam ani na základe darovacej zmluvy z 22. decembra 1999, ani ich následným vydržaním. Vychádzal z toho, že sporná parcela ani vinohradnícky domček neboli predmetom darovacej zmluvy, a preto ich vlastnícke právo nemohlo vzniknúť odvodeným spôsobom. Následne posudzoval, či žalobcovia splnili zákonné podmienky vydržania podľa § 134 Občianskeho zákonníka. Hoci žalobcovia sporné nehnuteľnosti dlhodobo a nerušene užívali, za nesplnenú považoval podmienku oprávnenej držby, keď dospel k záveru, že žalobcovia nepreukázali existenciu objektívnych okolností zakladajúcich ich dobromyseľnosť. Zdôraznil, že darovacia zmluva neobsahovala spornú parcelu ani vinohradnícky domček, pričom žalobcovia netvrdili ani nepreukázali iný právny alebo domnelý právny titul, z ktorého by bolo možné ich presvedčenie o vlastníctve týchto nehnuteľností objektívne odvodiť. Za postačujúce nepovažoval samotné subjektívne presvedčenie žalobcov ani výpovede svedkov o tom, že ich považovali za vlastníkov. Uzavrel, že ich držba bola založená na neospravedlniteľnom skutkovom omyle, ktorému sa pri zachovaní obvyklej miery opatrnosti mohli vyhnúť, a žalobu zamietol. 23.1. Odvolací súd sa s uvedenými závermi stotožnil a napadnutý rozsudok potvrdil. Zároveň doplnil odôvodnenie vo vzťahu k odvolacej argumentácii žalobcov, podľa ktorej mala byť sporná parcela predmetom darovania ako súčasť parcely č. 1260. Analyzoval obsah darovacej zmluvy, identifikáciu parciel aj podklady, z ktorých bola zmluva vyhotovená, a dospel k záveru, že z týchto listín nemožno vyvodiť, že by parcela č. 1261 bola predmetom prevodu ako súčasť parcely č. 1260. Odmietol preto výklad žalobcov založený na identifikácii parciel a vysvetlil, prečo z technického spôsobu evidencie parciel nemožno vyvodiť prevod spornej parcely darovacou zmluvou. Zároveň sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že žalobcovia nepreukázali existenciu objektívnych okolností odôvodňujúcich ich dobromyseľnosť pri držbe sporných nehnuteľností, a preto ani splnenie podmienky oprávnenej držby potrebnej na nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním.
24. Dovolatelia v rámci takto vymedzenej právnej otázky namietajú, že odvolací súd prisúdil absencii právneho alebo domnelého právneho titulu taký význam, ktorý vylúčil oprávnenosť ich držby a možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním, čím sa mal odkloniť od právnych záverov vyslovených veľkým senátom občianskoprávneho kolégia v rozhodnutí sp. zn. 1VCdo/1/2024. 24.1. Takto formulovanú námietku dovolací súd nepovažuje za dôvodnú. Veľký senát v rozhodnutí sp. zn. 1VCdo/1/2024 vyslovil právny záver, podľa ktorého: „Právny titul je len jedným z dôkazov preukazujúcich dobromyseľnosť držiteľa a oprávnenosť držby, preto jeho nedostatok pre účely vydržania sám o sebe nemôže zapríčiniť neoprávnenosť držby. Rozhodujúcim vždy bude, či držiteľ konal poctivo, teda napr. či za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie alebo preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie." Veľký senát tým odmietol chápanie existencie právneho resp. putatívneho titulu ako samostatného predpokladu vydržania. Nevyslovil však, že právny titul je pri posudzovaní oprávnenosti držby bez právneho významu. Jeho existencia alebo absencia predstavuje jednu z okolností významných pre posúdenie dobromyseľnosti držiteľa, ktorá musí byť hodnotená spolu so všetkými ostatnými okolnosťami konkrétneho prípadu. Samotná absencia právneho titulu preto oprávnenosť držby nevylučuje; rozhodujúce je, či držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti mohol byť objektívne dobromyseľný v tom, že mu vec patrí. 24.2. Z obsahu napadnutého rozsudku však nevyplýva, že by odvolací súd založil svoje rozhodnutie na opačnom právnom názore. Odvolací súd neuzavrel, že žalobcovia nemohli nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním len preto, že nepreukázali existenciu právneho resp. domnelého právneho titulu. Odvolací súd posudzoval okolnosti, ktoré podľa žalobcov zakladali ich dobromyseľnosť, vrátane obsahu darovacej zmluvy, identifikácie prevádzaných nehnuteľností, spôsobu užívania sporných nehnuteľností, charakteru a výmery spornej parcely, na ktorej sa nachádzal vinohradnícky domček, ako aj ďalších okolností, za ktorých sa žalobcovia ujali držby sporných nehnuteľností. V tejto súvislosti sa odvolací súd zaoberal aj tvrdením žalobcov, podľa ktorého mala byť parcela č. 1261 predmetom darovania ako súčasť parcely č. 1260, a vysvetlil, prečo obsah darovacej zmluvy ani podklady, z ktorých bola vyhotovená, takéto presvedčenie žalobcov objektívne neodôvodňovali. Až na základe vyhodnotenia týchto okolností dospel k záveru, že žalobcovia svoju objektívnu dobromyseľnosť nepreukázali. 24.3. Z uvedených dôvodov nemožno prisvedčiť dovolateľom, že odvolací súd vyriešil nimi nastolenú právnu otázku v rozpore s rozhodnutím veľkého senátu sp. zn. 1VCdo/1/2024. Jeho právne
posúdenie vychádza z rovnakého právneho východiska, podľa ktorého oprávnenosť držby nemožno posudzovať izolovane len z hľadiska existencie alebo neexistencie právneho titulu, ale so zreteľom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu významné pre posúdenie objektívnej dobromyseľnosti držiteľa. Skutočnosť, že odvolací súd pri posudzovaní dobromyseľnosti žalobcov prihliadol aj na obsah darovacej zmluvy a na to, že sporná parcela ani vinohradnícky domček v nej neboli uvedené, sama osebe neznamená, že existenciu právneho alebo putatívneho titulu považoval za nevyhnutnú podmienku oprávnenej držby. Odvolací súd sa preto pri riešení dovolateľmi nastolenej právnej otázky neodklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu reprezentovanej rozhodnutím veľkého senátu sp. zn. 1VCdo/1/2024.
25. V ďalšej časti dovolania dovolatelia namietajú závery odvolacieho súdu týkajúce sa ich objektívnej dobromyseľnosti a ospravedlniteľnosti omylu, v ktorom sa podľa svojho tvrdenia nachádzali pri držbe sporných nehnuteľností. Odvolaciemu súdu vytýkajú najmä spôsob, akým posúdil význam darovacej zmluvy z 22. decembra 1999, skutočnosť, že sporná parcela a vinohradnícky domček v nej neboli výslovne uvedené, spôsob užívania nehnuteľností, výpovede svedkov o tom, koho považovali za ich vlastníka, ako aj záver, že žalobcovia mohli pri zachovaní obvyklej miery opatrnosti zistiť, že sporné nehnuteľnosti neboli predmetom darovacej zmluvy. Na základe uvedených okolností mal podľa dovolateľov odvolací súd vyvodiť záver o ich objektívnej dobromyseľnosti a splnení podmienky oprávnenej držby. 25.1. Dovolatelia však v tejto časti dovolania nevymedzujú ďalšiu samostatnú právnu otázku, pri riešení ktorej by sa mal odvolací súd odkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ich argumentácia smeruje predovšetkým proti tomu, aký význam odvolací súd prisúdil jednotlivým okolnostiam prejednávanej veci a aký záver z nich vyvodil vo vzťahu k existencii objektívnej dobromyseľnosti žalobcov. Dovolatelia teda nespochybňujú samotné právne východisko, podľa ktorého sa dobromyseľnosť držiteľa posudzuje objektívne so zreteľom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu, ale spôsob, akým odvolací súd toto kritérium uplatnil na zistený skutkový stav. 25.2. Posúdenie toho, či konkrétne okolnosti prípadu objektívne odôvodňovali presvedčenie držiteľa, že mu vec patrí, je neoddeliteľne späté so skutkovými zisteniami v konkrétnej veci. Dovolací súd už v rozhodnutí sp. zn. 1Cdo/65/2018 poukázal na to, že definovanie skutočností objektívne vyvolávajúcich pochybnosti držiteľa o tom, že mu vec alebo právo patrí, a určenie okamihu zániku jeho dobromyseľnosti závisí od vysoko individuálnych skutkových okolností každej prejednávanej veci, ktoré nemožno zovšeobecniť. V rozhodnutí sp. zn. 7Cdo/127/2021 zároveň zdôraznil, že posúdenie dobromyseľnosti nemôže vychádzať iba zo subjektívnych predstáv držiteľa, ale musí sa uskutočniť aj z objektívneho hľadiska, teda so zreteľom na to, či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti mohol mať pochybnosti o tom, že mu vec patrí. 25.3. Práve existenciu takýchto objektívnych okolností skúmali v prejednávanej veci súdy nižších inštancií. Odvolací súd pritom nevychádzal len z jednej skutočnosti, ale posudzoval obsah darovacej zmluvy, identifikáciu prevádzaných nehnuteľností, spôsob užívania sporných nehnuteľností, charakter a výmeru spornej parcely, na ktorej sa nachádzal vinohradnícky domček, ako aj ďalšie okolnosti, na ktoré žalobcovia v konaní poukazovali. Na základe ich vyhodnotenia dospel k záveru, že tieto okolnosti objektívne neodôvodňovali presvedčenie žalobcov, že im sporné nehnuteľnosti patria. 25.4. Pokiaľ dovolatelia namietajú, že uvedeným okolnostiam mal odvolací súd prisúdiť iný význam a na ich základe dospieť k opačnému záveru o existencii ich objektívnej dobromyseľnosti, takto formulovanými námietkami neotvárajú právnu otázku spôsobilú založiť prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP, ale spochybňujú záver odvolacieho súdu založený na individuálnom posúdení konkrétnych okolností prejednávanej veci. Dovolací súd je pritom podľa § 442 CSP viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd, a nie je oprávnený opätovne hodnotiť vykonané dôkazy ani nahrádzať skutkové závery súdov nižších inštancií vlastnými skutkovými závermi. 25.5. Dovolací dôvod založený na nesprávnom právnom posúdení veci nemožno vymedziť iba nesúhlasom dovolateľa s tým, k akému záveru súd dospel pri aplikácii správneho právneho kritéria na individuálne skutkové okolnosti prípadu, pokiaľ dovolateľ nevymedzí právnu otázku, ktorej riešenie tento záver determinovalo. Keďže dovolatelia vo vzťahu k uvedenému okruhu námietok neoznačili konkrétne právne posúdenie veci, ktoré považujú za nesprávne, ani nevysvetlili, v čom jeho nesprávnosť spočíva, dovolací dôvod v tejto časti nevymedzili spôsobom vyžadovaným § 432 ods. 2 CSP.
26. Vzhľadom na uvedené dovolací súd dospel k záveru, že prípustnosť dovolania žalobcov nemožno vyvodiť ani z § 420 písm. f) CSP, keďže konanie pred odvolacím súdom nebolo postihnuté dovolateľmi namietanou vadou zmätočnosti, ani z § 421 ods. 1 písm. a) CSP. Vo vzťahu k právnej otázke týkajúcej
sa významu právneho resp. putatívneho titulu pri posudzovaní oprávnenosti držby sa odvolací súd neodklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu reprezentovanej rozhodnutím veľkého senátu sp. zn. 1VCdo/1/2024. Vo vzťahu k ostatným námietkam smerujúcim proti posúdeniu objektívnej dobromyseľnosti dovolatelia nevymedzili ďalšiu právnu otázku spôsobom vyžadovaným § 432 ods. 2 CSP.
27. Najvyšší súd preto dovolanie žalobcov odmietol podľa § 447 písm. c) CSP v časti, v ktorej jeho prípustnosť vyvodzovali z § 420 písm. f) CSP, a podľa § 447 písm. f) CSP v časti dovolania založenej na § 421 ods. 1 písm. a) CSP.
28. Najvyšší súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania o dovolaní neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP).
29. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.