Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 557 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (565)II. ÚS 559/2018
PDF · 579.59 KB
No categories available
II. ÚS 559/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. marca 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša a Libora Duľu
(sudca spravodajca) prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, , zastúpeného advokátkou JUDr. Oľgou Šajdíkovou,
Kašmírska 24, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť
majetok podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Trnave
sp. zn. 26 Co 154/2015 zo 17. mája 2016 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3 Cdo 228/2016 zo 17. mája 2017 a takto
rozhodol:
1. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
3 Cdo 228/2016 zo 17. mája 2017 p o r u š e n é b o l o .
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 228/2016
zo 17. mája 2017 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý nahradiť
trovy konania v sume 312,34 € (slovom tristodvanásť eur a tridsaťštyri centov)
na účet advokátky JUDr. Oľgy Šajdíkovej, Kašmírska 24, Bratislava, do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Stav konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
II. ÚS 559/2018-17 z 28. novembra 2018 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov na ďalšie
konanie ústavnú sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „navrhovateľ“ alebo „žalobca“), ktorou
namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
26 Co 154/2015 zo 17. mája 2016 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“) a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 228/2016
zo 17. mája 2017 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“).
II.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol navrhovateľom
v konaní o určenie, že nehnuteľnosť patrí do bezpodielového spoluvlastníctva manželov
(ďalej len „BSM“). V merite veci sa domáhal určenia, že on a odporkyňa 1 (jeho bývalá
manželka) sú bezpodielovými vlastníkmi rodinného domu a garáže (ďalej len „sporné
nehnuteľnosti“) v podiele 1/1. Dôvod podania návrhu bol ten, že manželstvo sťažovateľa
a odporkyne 1 zaniklo (23. júla 2012), odporkyňa 1 ešte pred zánikom manželstva previedla
sporné nehnuteľnosti darovacou zmluvou z 21. júna 2011 (ďalej len „darovacia zmluva“)
na odporkyňu 2, teda ako vlastníčka sporných nehnuteľností je v katastri zapísaná
odporkyňa 2 a rozhodnutím súdu malo dôjsť k odstráneniu spornosti aktív patriacich
do BSM.
3. Okresný súd Piešťany rozsudkom sp. zn. 9 P 327/2012 zo 16. decembra 2014
(ďalej len „rozhodnutie okresného súdu“) návrh zamietol.
4. Proti rozhodnutiu okresného súdu sa sťažovateľ odvolal. Krajský súd rozhodnutie
okresného súdu potvrdil ako vecne správne, avšak po opätovnom vykonaní dokazovania
a na základe odlišného právneho posúdenia (podľa § 219 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok v rozhodujúcom znení). Odlišným právnym posúdením veci
bolo konštatovanie, že sťažovateľ prehral spor preto, lebo nevzniesol námietku relatívnej
neplatnosti darovacej zmluvy. Podľa názoru krajského súdu sťažovateľ svojimi podaniami
v konaní iba upozornil na neplatnosť darovacej zmluvy; to však podľa názoru krajského
súdu nemožno považovať za dovolanie sa neplatnosti.
5. Argumenty týkajúce sa arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia krajského súdu
a napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu sťažovateľ špecifikuje takto: «... [s]ťažovateľ
v žalobe zo dňa 28. 9. 2012 výslovne uviedol nasledovné: „Keďže v slovenskom právnom
poriadku platí zásada, že nikto nemôže na iného previesť viac práv než má on sám, považuje
žalobca darovaciu zmluvu zo dňa 21. 6. 2011 uzatvorenú medzi žalovanou v I. rade ako
darkyňou a žalovanou v II. rade ako obdarovanou, ktorej predmetom bol o. i. prevod
vlastníckeho práva k rodinnému domu so súpisným číslom , ktorý sa nachádza v kat.
úz. , ktorý je zapísaný na Správy
katastra , a ktorý je postavený na parc. č. a na parc. č. a tiež
garáže, ktorá sa nachádza v kat. úz. , ktorá je
zapísaná na Správy katastra , a ktorá je postavená na parc. č. ,
za neplatnú, a to z dôvodu, že žalovaná v I. rade ako bezpodielová spoluvlastnícka týchto
nehnuteľnosti nemohla sama a bez súhlasu žalobcu previesť vlastnícke právo na žalovanú
v II. rade.“
Krajský súd v Trnave teda v ním vydanom rozsudku na strane 6 uvádza, že vyššie
uvedenú námietku obsiahnutú v žalobe nepovažoval za dovolanie sa relatívnej neplatnosti,
a to i s poukazom na rozhodnutie NS ČR z 22. 8. 1998, sp. zn. 26 Cdo 1336/98 a ďalej
uviedol, že upozornenie na neplatnosť ešte neznamená dovolanie sa neplatnosti.
Toto konštatovanie Krajského súdu v Trnave je zjavne arbitrárne.
... sťažovateľ považoval a považuje posúdenie otázky dovolania sa relatívnej
neplatnosti právneho úkonu odvolacím súdom za prehnane formalistické. Súdu musí byť
zrejmé, že žaloba na určenie neplatnosti darovacej zmluvy zo dňa 21. 6. 2011 by nemohla
byť úspešná, nakoľko sťažovateľ by na jej podaní nemal naliehavý právny záujem (viď
rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 6. 3. 2012 vo veci sp. zn. 3Cdo 112/2011). Samotná
skutočnosť, že sťažovateľ podal žalobu na určenie vlastníckeho práva, v rámci ktorej sa
otázka platnosti darovacej zmluvy zo dňa 21. 6. 2011 riešila ako prejudiciálna otázka
a v tejto zálohe poukázal na neplatnosť predmetnej darovacej zmluvy, musí byť nevyhnutne
hodnotená ako dovolanie sa relatívnej neplatnosti predmetnej zmluvy. Ak by predsa chcel
byť sťažovateľ touto zmluvou viazaný, nepodával by žalobu na určenia vlastníckeho práva,
ktoré bolo práve na základe tejto zmluvy prevedené na žalovanú v II. rade.
... Na vyššie uvedené skutočnosti a arbitrárne rozhodnutie Krajského súdu v Trnave
reagoval Najvyšší súd SR uznesením vo veci č. k. 3Cdo/228/2016 zo dňa 17. 5. 2017 na
základe sťažovateľom podaného dovolania. Predmetné rozhodnutie Najvyššieho súdu SR je
však rovnako formalistické... I keď Najvyšší súd SR svoje uznesenie, ktorým odmietol
sťažovateľovo dovolanie doslova „pretkal“ judikatúrou, z ktorej má vyplývať dôvodnosť
odmietnutia sťažovateľovho dovolania, sťažovateľ s týmito závermi nemôže súhlasiť, a to
s poukazom na extrémny formalizmus tohto súdu. ... Ako môže Najvyšší súd SR rešpektovať
arbitrárne rozhodnutie, ktoré sa vyhýba zdôvodneniu základnej a kľúčovej otázky pre
posúdenie dôvodnosti nároku sťažovateľa?»
6. Poukázaním na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 112/2011 zo 6. marca
2012 sťažovateľ vysvetľuje, že žalobu o určenie neplatnosti darovacej zmluvy vo veci
nepodal preto, lebo postup, pri ktorom účastník konania pred súdom tvrdí, že jedným
z manželov bola za trvania manželstva neplatne prevedená nehnuteľnosť, o ktorej je
presvedčený, že patrí do BSM, je len medzikrokom k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej
sa toho, či predmetná nehnuteľnosť patrí do BSM. Podľa najvyššieho súdu je potrebné
určenie neplatnosti prevodu takej nehnuteľnosti chápať iba ako riešenie predbežnej otázky,
v merite veci je treba vyriešiť, či nehnuteľnosť patrí do BSM (definitívny cieľ), a až tento
definitívny cieľ zakladá naliehavý právny záujem na podaní určovacej žaloby. Podľa
najvyššieho súdu preto treba vec žalovať o určenie, že nehnuteľnosť patrí do BSM.
Sťažovateľ tak teda urobil.
7. Sťažovateľ tvrdí, že absencia odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského
súdu bola dôvodom na podanie dovolania. Keďže najvyšší súd sa vecou odmietol zaoberať
a k rozhodnutiu o dovolaní sa postavil tak, že ho alibisticky odmietol, sťažovateľ považuje
za arbitrárne aj toto rozhodnutie.
8. Na základe uvedeného sťažovateľ v petite ústavnej sťažnosti žiada, aby ústavný
súd nálezom vyslovil, že rozsudkom krajského súdu sp. zn. 26 Co 154/2015 zo 17. mája
2016 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 228/2016 zo 17. mája 2017 boli porušené
jeho základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy a základné právo na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, aby napadnuté rozhodnutie krajského súdu a napadnuté
rozhodnutie najvyššieho súdu zrušil, aby vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie
a sťažovateľovi priznal náhradu trov konania.
III.
Vyjadrenie odporcov, zúčastnených osôb a replika sťažovateľa
9. K prijatej ústavnej sťažnosti sa na výzvu ústavného súdu vyjadril krajský súd
prípisom sp. zn. Spr 685/18 z 12. decembra 2018, v ktorom konštatuje, že „rozhodnutie je
právne riadne zdôvodnené, vyargumentované, v... rozhodnutí je vyjadrený právny názor
celého senátu, ktorého sa v celom rozsahu pridržiavajú.“.
10. Následne sa prípisom č. k. KP 3/2018-98, Cpj 67/2018 z 10. mája 2019
k ústavnej sťažnosti vyjadril aj najvyšší súd, ktorý sa zameral na porušenie práva na rovnosť
účastníkov konania a spravodlivý súdny proces, ktoré malo spočívať v nepreskúmateľnosti
napadnutého uznesenia, a pritom v tejto súvislosti s poukazom na bod 20.3 napadnutého
uznesenia najvyššieho súdu uvádza, že označené rozhodnutie najvyššieho súdu nemožno
považovať za také, ktoré by popieralo zmysel práva na spravodlivé súdne konanie, keďže
najvyšší súd sa vysporiadal s námietkami sťažovateľa a svoje rozhodnutie riadne odôvodnil.
11. Označené vyjadrenia krajského súdu a najvyššieho súdu ústavný súd zaslal
na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska právnej zástupkyni sťažovateľa a zároveň ju
vyzval, aby sa vyjadrila, či trvá na tom, aby sa vo veci sťažovateľa konalo ústne
pojednávanie. Vo svojom stanovisku právna zástupkyňa sťažovateľa uvádza, že netrvá
na ústnom pojednávaní vo veci, k obsahu zaslaných vyjadrení všeobecných súdov neuvádza
nič.
12. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v tejto veci od ústneho pojednávania,
keďže od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
13. Ústavný súd prípisom č. k. II. ÚS 559/2018-34 zo 4. novembra 2019 a prípisom
č. k. II. ÚS 559/2018-36 zo 4. novembra 2019 upovedomil zúčastnené osoby o prijatí
ústavnej sťažnosti sťažovateľa na ďalšie konanie s možnosťou vyjadriť sa k nej v lehote
10 dní od doručenia tohto upovedomenia. Zúčastnené osoby doručili ústavnému súdu svoje
stanoviská k prijatej ústavnej sťažnosti a po preskúmaní ich obsahu možno konštatovať,
že v oboch prípadoch ide o zhodnú argumentáciu. Podstatou ich argumentácie je
predovšetkým analýza problematiky účinného dovolania sa relatívnej neplatnosti, a to
na pozadí judikatúrnych, ako aj doktrinálnych názorov, v rámci čoho uvádzajú, že z prejavu
vôle dovolať sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu musí byť zrejmé, že oprávnená osoba
túto „relatívnu neplatnosť právneho úkonu skutočne uplatňuje“, a ďalej musí byť zrejmé,
v čom „konkrétnu vadu právneho úkonu, ktorá má za následok neplatnosť, vidí.“. Ďalej
tvrdia, že nestačí len, že oprávnený subjekt si je „vedomý tejto vady právneho úkonu alebo
že súd na neplatnosť právneho úkonu v súdnom konaní upozornil.“.
14. Na základe už uvedeného zastávajú názor, že „spôsob interpretácie a aplikácie
právnych predpisov Najvyšším súdom SR a Krajským súdom v Trnave je ústavne konformný
a nesignalizuje porušenie sťažovateľom označených práv garantovaných Ústavou SR“
a že „obe napadnuté rozhodnutia sú dostatočne odôvodnené, je z nich zrejmé, s ktorou
právnou argumentáciou tej ktorej strany sa konajúce súdy stotožnili a s ktorou nie a z akých
právnych dôvodov, a teda dali sťažovateľovi jasnú, podrobnú a zrozumiteľnú odpoveď na
to, prečo bola jeho žaloba právoplatne zamietnutá...“. Na základe už uvedeného žiadajú,
aby ústavný súd ústavnej sťažnosti sťažovateľa nevyhovel.
15. Uznesenie ústavného súdu č. k. II. ÚS 559/2018-17 z 28. novembra 2018 bolo
prijaté senátom ústavného súdu v zložení: predseda senátu Lajos Mészáros (sudca
spravodajca), sudkyňa Jana Laššáková a sudca Sergej Kohut. Sudcom Lajosovi
Mészárosovi (ako sudcovi spravodajcovi, ktorému bola vec pôvodne pridelená náhodným
výberom) a Sergejovi Kohutovi skončilo 16. februára 2019 funkčné obdobie. V súlade s čl.
X bodom 5 písm. b) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie
od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku č. 1 schváleného 16. októbra 2019
(ďalej len „rozvrh práce“) bola predmetná vec prerozdelená náhodným výberom pomocou
technických a programových prostriedkov a pridelená sudcovi Liborovi Duľovi a v zmysle
čl. II bodov 3 a 5 rozvrhu práce bola prejednaná vo IV. senáte ústavného súdu v zložení:
predseda senátu Miroslav Duriš a sudcovia Ladislav Duditš a Libor Duľa.
IV.
Relevantná právna úprava, právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská
v judikatúre ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva
16. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
17. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
18. Podľa čl. 20 ods. 1 prvej vety ústavy každý ma právo vlastniť majetok.
́
19. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
20. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02,
IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo
každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže
mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý
predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne
súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu
súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne konformným
spôsobom interpretovaná platná a účinná právna norma (m. m. IV. ÚS 77/02). Výklad
a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť preto v súlade
s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany
zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov
účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť toto
základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom.
21. Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
22. Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti
medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe
subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany
základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1
ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,
ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 152 ods. 4
ústavy).
23. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m.
I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
V.
Posúdenie veci ústavným súdom
V.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
uznesením najvyššieho súdu
24. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je tvrdenie sťažovateľa
o nedostatočnom, a tým aj nepreskúmateľnom odôvodnení uznesenia najvyššieho súdu,
keďže najvyšší súd neadekvátnym a formalistickým prístupom reagoval na dovolacie
námietky sťažovateľa, v rámci ktorých poukazoval na absenciu podstatných dôvodov
rozsudku krajského súdu, pokiaľ ide o právne posúdenie otázky dovolania sa neplatnosti
právneho úkonu [§ 40a zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“)] – darovacej zmluvy, a to právne účinným
spôsobom.
25. Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu dovolanie, ktorého prípustnosť
odôvodnil dôvodmi podľa § 420 písm. f), ako aj podľa § 421 ods. 1 pism. b) zákona
́
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“).
Najvyšší súd sa s poukazom na závery veľkého senátu vyjadrene v uznesení sp. zn.
́
1 VCdo 2/2017 z 19. apríla 2017 zaoberal v rozhodujúcej miere prípustnosťou dovolania
podľa § 420 pi sm. f) CSP a dospel k záveru, že dovolanie nie je podľa tohto ustanovenia
́
prípustné.
26. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia s rozširujúcim, avšak len
všeobecným výkladom o podmienkach prípustnosti dovolania a o mimoriadnej povahe,
ktorú tento procesný inštitút v podmienkach právneho poriadku má, uviedol, že «[v] danom
prípade obsah spisu nedáva žiadny predpoklad pre uplatnenie druhej vety stanoviska
R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom
ojedinelých (extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď
rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady
najnákladnejšej dôležitosti pre súdny systém“ (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok
z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“
(Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003).
... V odôvodnení napadnutého rozsudku odvolací súd uviedol, čoho a z akých
dôvodov sa žalobca domáhal, čo uvádzali žalované, z ktorých skutočností a dôkazov
vychádzal, akými úvahami sa riadil a ako vec právne posúdil. Citoval ustanovenia, ktoré
aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery; medziiným uviedol dôvody, so zreteľom
na ktoré dospel k právnemu názoru, že žalobca sa počas plynutia premlčacej doby
nedovolal relatívnej neplatnosti darovacej zmluvy spôsobom, (len) ktorý je – podľa
právneho názoru odvolacieho súdu – právne účinný. Obsah spisu nedáva podklad pre záver,
že odvolací súd svoje rozhodnutie neodôvodnil spôsobom vyplývajúcim z § 157 ods. 2 O.s.p.
Za procesnú vadu konania podľa § 421 písm. f) CSP nemožno považovať to, že odvolací súd
neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa.».
27. Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti uvádza, že dôvodom, pre ktorý krajský
súd potvrdil rozhodnutie okresného súdu, bola skutočnosť, že sa „nedovolal relatívnej
neplatnosti darovacej zmluvy zo dňa 21. 6. 2011, a preto súd túto zmluvu považoval za
platnú a žalobu zamietol“, a to napriek tomu, že v žalobe výslovne uviedol toto:
„Keďže v slovenskom právnom poriadku platí zásada, že nikto nemôže na iného
previesť viac práv než má on sám, považuje žalobca darovaciu zmluvu zo dňa 21. 6. 2011
uzatvorenú medzi žalovanou v I. rade ako darkyňou a žalovanou v II. rade ako
obdarovanou, ktorej predmetom bol o. i. prevod vlastníckeho práva k rodinnému domu... za
neplatnú, a to z dôvodu, že žalovaná v I. rade ako bezpodielová spoluvlastníčka týchto
nehnuteľností nemohla sama a bez súhlasu žalobcu previesť vlastnícke právo na žalovanú
v II. rade.“
28. Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku s poukazom na rozsudok Najvyššieho
súdu Českej republiky sp. zn. 26 Cdo 1336/1998 z 22. augusta 1998 ďalej uviedol,
že „zákon ponecháva uplatnenie relatívnej neplatnosti na vôľu osoby dotknutej vadným
právnym úkonom, preto ani skutočnosť, že táto osoba si je vady právneho úkonu vedomá
a v súdnom konaní na ňu upozorní, ešte nezanemená, že sa relatívnej neplatnosti dovoláva.
I v prípade, že by bol právny úkon darovacej zmluvy postihnutý vadou spočívajúcou v tom,
že by tento právny úkon vo veci nie bežnej, ktorý sa týka spoločnej veci urobil len jeden
z manželov nemožno považovať za dovolanie sa relatívnej neplatnosti len vyjadrenie
navrhovateľa v návrhu, že nikto nemôže na iného previesť viac práv než má on sám ako ani
vyjadrenie o neplatnosti darovacej zmluvy z dôvodu, že odporkyňa 1/ nemohla sama a bez
súhlasu preniesť vlastnícke právo na odporkyňu.“.
29. Na základe už uvedeného krajský súd ustálil, že sťažovateľ sa „jasným, určitým
právnym úkonom nedovolal relatívnej neplatnosti právneho úkonu do uplynutia premlčacej
doby, tjs. do 21. júna 2014...“.
30. Z výkladu realizovaného krajským súdom implicitne vyplýva, že pri posúdení
účinkov dovolania sa neplatnosti právneho úkonu je relevantný výslovný prejav vôle,
nestačí, ak dotknutá osoba má o danej vade vedomosť alebo ak na ňu len upozorní.
31. Sťažovateľ už v priebehu odvolacieho konania a následne v dovolaní tvrdil,
že neplatnosti právneho úkonu sa účinne dovolal v žalobe, keďže z jeho prejavu je zrejmá
vôľa nebyť viazaný označenou dohodou o darovaní, čo uvádzal aj na pozadí argumentácie
vyplývajúcej z rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 32 Odo 1650/2005
z 19. apríla 2006 ako minimálny predpoklad toho, aby nastali účinky neplatnosti
namietaného právneho úkonu.
32. Z príslušnej časti odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky
sp. zn. 26 Cdo 1336/1998 z 22. augusta 1998 vyplýva, že zákon ponecháva uplatnenie
relatívnej neplatnosti vôli osoby dotknutej vadným právnym úkonom; preto ani skutočnosť,
že táto osoba si je vady právneho úkonu vedomá a v súdnom konaní na ňu upozorní, ešte
neznamená, že sa relatívnej neplatnosti dovoláva. V prípade, že právny úkon je postihnutý
vadou spočívajúcou v tom, že právny úkon vo veci nie bežnej, ktorý sa týka spoločnej veci,
urobil len jeden z manželov (§ 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka), preto nemožno
považovať za dovolanie sa relatívnej neplatnosti vyjadrenie opomenutého manžela,
že s právnym úkonom (zmluvou) nesúhlasí, a preto zmluvu neuzavrel.
33. Z obsahu sťažovateľom citovanej časti žaloby, o ktorej tvrdí, že zachytáva jeho
prejav vôle, vyplýva, že bol adresovaný všetkým dotknutým účastníkom spornej darovacej
zmluvy, obsahuje konštatovanie o jej neplatnosti, ako aj informáciu o konkrétnej vytýkanej
vade, ktorá bola príčinou jeho podmienenej platnosti, a vzhľadom na skutočnosť,
že označený prejav jeho vôle bol súčasťou žaloby, umocňuje predpoklad, že jeho vôľou
bolo zvrátiť účinky namietaného právneho úkonu (darovacej zmluvy), a tým obnoviť
pôvodný vlastnícky stav. Napriek tomu krajský súd bez bližšieho zdôvodnenia len
s formálnym poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.
26 Cdo 1336/1998 z 22. augusta 1998 konštatoval, že sťažovateľ sa nedovolal relatívnej
neplatnosti darovacej zmluvy.
34. Najvyšší súd na námietky sťažovateľa o nedostatočnom odôvodnení rozsudku
krajského súdu pre absenciu primeranej odpovede na ním formulovanú zásadnú námietku
o dôvodoch neplatnosti darovacej zmluvy a s tým súvisiacu námietku o jeho formalistickom
prístupe primerane nereagoval. Tiež prehliadol, že z pohľadu ťažiskového dôvodu rozsudku
krajského súdu sa námietka sťažovateľa javila ako podstatná, pretože v rámci nej otvoril
s krajským súdom racionálnu polemiku v otázke naplnenia zákonných dôvodov týkajúcich
sa posudzovania otázky (ne)platnosti právneho úkonu a na túto svoju argumentáciu nedostal
zmysluplnú odpoveď. Navyše je potrebné uviesť, že uvedená námietka sa bezprostredne
dotýkala výkladu § 40a Občianskeho zákonníka, ku ktorému existuje pomerne rozsiahla
rozhodovacia prax všeobecných súdov.
35. Ústavný súd konštatuje, že síce otázka posúdenia, či sú splnené podmienky,
za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí v konkrétnej veci v rámci takéhoto
konania do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci
ústavného súdu, čo však zároveň nevylučuje, že ústavne konformné posúdenie vlastnej
právomoci najvyšším súdom je ústavným súdom následne preskúmateľné v konaní
o ústavnej sťažnosti.
36. Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti stabilne uvádza, že aj
z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, že súdne
rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García
Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby na každý argument
strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre
rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument
(Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva
na spravodlivý súdny proces vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami,
argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam
pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, II. ÚS 410/06).
37. Vychádzajúc z už uvedeného, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ uvádzal
konkrétne dôvody, z ktorých sa jeho argumentácia o neplatnosti darovacej zmluvy javila
ako racionálna, a nedostal na ňu primeranú odpoveď a napriek tomu, že túto svoju
argumentáciu preniesol prostredníctvom § 420 písm. f) CSP do dovolacieho konania, tak
najvyšší súd na jeho polemiku s chýbajúcimi dôvodmi rozsudku krajského súdu v zmysle
rozumnej odpovede na ním uvádzané argumenty o relatívnej neplatnosti darovacej zmluvy
dostatočným spôsobom nereagoval. V tomto smere je preto napadnuté uznesenie
nepreskúmateľné a zjavne neodôvodnené, keďže najvyšší súd nedal odpoveď na podstatné
a relevantné námietky sťažovateľa uplatnené v dovolaní proti rozsudku krajského súdu.
Nad rámec už uvedeného ústavný súd konštatuje, že požiadavke na riadne odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu (najvyšší súd nevynímajúc) nezodpovedá ani všeobecné
súhrnné konštatovanie (napr. „z obsahu spisu“, „obsah spisu“ a pod.) bez dostatočného
a presvedčivého odôvodnenia spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada
i so špecifickými, avšak pre vec podstatnými námietkami strany konania.
38. Vo vzťahu k argumentácii najvyššieho súdu k posúdeniu prípustnosti dovolania
proti rozhodnutiu krajského súdu (bod 26) treba poukázať aj na zjednocujúce stanovisko
občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu z 3. decembra 2015, ktorého právna veta znie:
„Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b)
Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia
neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť
o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho
súdneho poriadku.“ Zmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho konania po prijatí
Civilného sporového poriadku, ktoré nadobudli účinnosť 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu
tohto stanoviska nedotkli, preto ho treba považovať aj naďalej za aktuálne, a preto
v prípade, že písomné vyhotovenie rozhodnutia súdu nižšej inštancie neobsahuje zásadné
vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť (a okrem výnimočných
prípadov pôjde) o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f)
CSP. Pojem „procesný postup“ v § 420 písm. f) CSP je potrebné vyložiť v kontexte pojmu
„právo na spravodlivý proces“ (ten v dotknutom ustanovení oproti skoršej úprave pribudol),
ktoré je dotknutým ustanovením garantované strane konania, a súčasťou práva
na spravodlivý proces (a teda aj naposledy označeného postupu) je pritom nepochybne aj
náležité odôvodnenie rozhodnutia zodpovedajúce kritériám čl. 46 ods. 1 (v spojení s čl. 1
ods. 1) ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“). Pojem „uskutočňovala“ uvedený v § 420 písm. f) CSP je v nadväznosti
na to potrebné rovnako vyložiť ústavne konformne, teda ako „boli naplnené“. S poukazom
na uvedené ústavný súd zdôrazňuje, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené
podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí v konkrétnej veci
v rámci takého konania do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu,
avšak, ako už bolo uvedené, ústavne konformné posúdenie vlastnej právomoci najvyšším
súdom je ústavným súdom následne preskúmateľné v konaní o ústavnej sťažnosti
(s dôrazom na princíp zákazu odmietnutia spravodlivosti súdom v právnom štáte).
Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142
ods. 1 ústavy) potom vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu
završuje najvyšší súd a právomoc ústavného súdu nemôže predchádzať právomoci
všeobecných súdov (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
39. V kontexte už vysloveného právneho názoru platí, že sa nemožno odvolávať
na eventuálny, pre súd „mäkší“ ochranný režim poukazom na rozhodnutia ESĽP (pozri opäť
bod 26). Súdmi Slovenskej republiky musí byť poskytnutý štandard ochrany základných
práv minimálne podľa dohovoru, ale môže nimi byť poskytnutý, aplikujúc ústavu
a podústavné normy pri ich ústavne konformnom výklade, aj vyšší stupeň ochrany (v tom
prípade bude mať podľa čl. 154c ods. 1 ústavy zákon prednosť pred dohovorom, keďže
zabezpečí väčší rozsah ústavných práv a slobôd). To sa týka i § 420 písm. f) CSP a jeho
výkladu prezentovaného v predchádzajúcom bode, ktorý umožní efektívnu ochranu
pred ústavne neudržateľnou absenciou dostatočného odôvodnenia (čo je však
charakteristické aj pre judikatúru ESĽP, pozri bod 36).
40. Odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu je podľa názoru
ústavného súdu z uvedených dôvodov za hranicou ústavnej udržateľnosti. Sumarizácia
nedostatkov vo vzťahu k záveru, ku ktorému najvyšší súd v napadnutom uznesení dospel,
spôsobuje, že tento záver vyznieva nepresvedčivo a na ujmu sťažovateľa. Tým došlo podľa
názoru ústavného súdu zo strany najvyššieho súdu k porušeniu jeho základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku tohto nálezu).
V.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
uznesením najvyššieho súdu
41. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného
mu v čl. 20 ods. 1 ústavy sa ústavný súd riadil princípom minimalizácie svojich zásahov
do právomoci všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní o sťažnosti podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy preskúmavané (IV. US 303/04, IV. ÚS 64/2010), ktorý vyplýva z jeho
subsidiárneho postavenia pri ochrane základných práv a slobôd. Vychádzal pritom v súlade
so svojou doterajšou judikatúrou (napr. II. ÚS 182/06, IV. ÚS 311/08) z toho,
že v nadväznosti na vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1
ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu a jeho zrušením sa otvára priestor na to,
aby sa najvyšší súd v ďalšom konaní sám vysporiadal s ochranou uvedeného práva
hmotného charakteru.
42. Ústavný súd preto tejto časti ústavnej sťažnosti sťažovateľa nevyhovel,
uprednostňujúc právomoc všeobecného súdu na ochranu subjektívnych hmotných práv
účastníkov konania pred ich ochranou v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd preto
rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výrokovej časti tohto nálezu.
V.3 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu
43. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 20
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu ústavný súd uvádza, že vecnému
prieskumu ústavnej sťažnosti v tejto rovine bráni princíp subsidiarity vyjadrený v čl. 127
ods. 1 in fine ústavy, a preto, rešpektujúc zásadu vlastného sebaobmedzenia a zdržanlivosti
(PL. Ú S 3/09, I. Ú S 76/2011, PL. Ú S 95/2011), nepovažuje za potrebne zaoberať sa
́
namietaným rozsudkom krajského súdu, ktorý bude predmetom opätovného posúdenia
zo strany najvyššieho súdu po vrátení veci na ďalšie konanie. Najvyšší súd sa relevantnými
právnymi otázkami, ktoré sťažovateľ uplatnil v dovolaní, bude zaoberať po vrátení veci a je
plne kompetentný na prípadne ďalší, inštančne spätne orientovaný prieskum (rozhodnutia
odvolacieho súdu).
44. Ústavný súd v tejto súvislosti prihliadol aj na princíp minimalizovania zásahov
do právomoci iných orgánov verejnej moci, keďže nálezom zrušujúcim rozhodnutie
o poslednom procesnom prostriedku, ktorý zákon sťažovateľovi na ochranu jeho práv
poskytuje, sa vytvoril priestor na ochranu namietaného porušenia týchto práv v rámci
sústavy všeobecných súdov (obdobne pozri napr. IV. Ú S 128/07).
45. Vychádzajúc z už uvedeného, ústavný súd ústavnej sťažnosti v tejto časti
nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).
VI.
Záver
VI.1 K bodom 1 a 2 výrokovej časti nálezu
46. Ústavný súd na základe vykonaného posúdenia (časť V odôvodnenia tohto
nálezu) dospel k záveru, že najvyšší súd neodôvodnil napadnuté uznesenie riadne
a dostatočne, a preto ním došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46
ods. 1 ústavy (bod 1 výrokovej časti tohto nálezu).
47. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd
môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd
môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných
práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa
odseku 1, obnovil stav pred porušením.
48. Podľa § 133 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd zruší rozhodnutie alebo
opatrenie, ktorým boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa. Ústavný súd zruší aj
iný zásah, ktorým boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa, ak to pripúšťa
povaha zásahu.
49. Podľa § 133 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej
sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
50. Podľa § 134 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd zruší právoplatné
rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal
rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať
a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.
51. Sťažovateľ okrem vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa ústavy
v petite svojej ústavnej sťažnosti žiada, aby ústavný súd zrušil napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.
52. Vzhľadom na uvedené ústavný súd zrušil napadnuté uznesenie najvyššieho súdu
a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výrokovej časti tohto nálezu). Úlohou najvyššieho
súdu bude posúdiť všetky námietky sťažovateľa a vo veci opäť rozhodnúť a svoje právne
závery riadne a dostatočne odôvodniť.
VI.2 K bodu 3 výrokovej časti nálezu
53. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu
vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.
54. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.
55. Vychádzajúc z petitu ústavnej sťažnosti, ústavný súd priznal sťažovateľovi
úhradu trov konania v sume 312,34 € v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to odmenu
za 2 úkony právnej služby podľa § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky (prevzatie a príprava
zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, ústavná sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy).
Ústavný súd vychádzal zo základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby
za rok 2017 v sume 147,33 € (1/6 výpočtového základu podľa § 11 ods. 3 vyhlášky)
a paušálnej náhrady niektorých hotových výdavkov (režijný paušál) za každý úkon právnej
služby v sume 8,84 € (1/100 výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky), čo spolu
predstavuje sumu 312,34 € (bod 3 výrokovej časti tohto nálezu). Ústavný súd nepriznal
odmenu za úkon právnej služby – podanie z 24. novembra 2019, keďže toto podanie
neobsahuje nič, čo by záležitosť sťažovateľa posúvalo do inej vecnej roviny. Vzhľadom
na uvedené ústavný súd tento úkon nepovažoval za odôvodnený a účelne vynaložený
v súvislosti s uplatňovaním práv sťažovateľa (§ 251 CSP).
56. Priznanú úhradu trov konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právnej
zástupkyne sťažovateľa v lehote uvedenej v bode 3 výrokovej časti tohto nálezu (§ 135
ods. 1 zákona o ústavnom súde).
57. V zmysle § 70 ods. 1 zákona o ústavnom súde tento nález nadobúda
právoplatnosť dňom jeho doručenia poslednému z účastníkov tohto konania pred ústavným
súdom.
VI.3 K bodu 4 výrokovej časti nálezu
58. Ústavný súd, reflektujúc predovšetkým svoje subsidiárne postavenie k ostatným
orgánom verenej moci, ako aj princíp minimalizácie zásahov do právomoci iných orgánov
verejnej moci, dospel k záveru, že nálezom zrušujúcim rozhodnutie o poslednom procesnom
prostriedku, ktorý zákon sťažovateľovi na ochranu jeho práv poskytuje, sa vytvoril priestor
na ochranu sťažovateľom namietaného porušenia základného práva podľa čl. 20 ods. 1
ústavy uznesením najvyššieho súdu, ako aj základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu, a preto ústavnej sťažnosti v tejto časti nevyhovel.
59. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. marca 2020
Miroslav DURIŠ predseda senátu