Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 559/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-64

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. marca 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša a Libora Duľu

(sudca spravodajca) prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , zastúpeného advokátkou JUDr. Oľgou Šajdíkovou,

Kašmírska 24, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť

majetok podľa a základného práva na súdnu ochranu

podľa rozsudkom Krajského súdu v Trnave

sp. zn. zo 17. mája 2016 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo 17. mája 2017 a takto

rozhodol:

1. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 17. mája 2017 p o r u š e n é b o l o .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 17. mája 2017 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý nahradiť

trovy konania v sume 312,34 € (slovom tristodvanásť eur a tridsaťštyri centov)

na účet advokátky JUDr. Oľgy Šajdíkovej, Kašmírska 24, Bratislava, do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Stav konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-17 z 28. novembra 2018 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov na ďalšie

konanie ústavnú sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „navrhovateľ“ alebo „žalobca“), ktorou

namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

zo 17. mája 2016 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“) a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

zo 17. mája 2017 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“).

II.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol navrhovateľom

v konaní o určenie, že nehnuteľnosť patrí do bezpodielového spoluvlastníctva manželov

(ďalej len „BSM“). V merite veci sa domáhal určenia, že on a odporkyňa 1 (jeho bývalá

manželka) sú bezpodielovými vlastníkmi rodinného domu a garáže (ďalej len „sporné

nehnuteľnosti“) v podiele 1/1. Dôvod podania návrhu bol ten, že manželstvo sťažovateľa

a odporkyne 1 zaniklo (23. júla 2012), odporkyňa 1 ešte pred zánikom manželstva previedla

sporné nehnuteľnosti darovacou zmluvou z 21. júna 2011 (ďalej len „darovacia zmluva“)

na odporkyňu 2, teda ako vlastníčka sporných nehnuteľností je v katastri zapísaná

odporkyňa 2 a rozhodnutím súdu malo dôjsť k odstráneniu spornosti aktív patriacich

do BSM.

3. Okresný súd Piešťany rozsudkom sp. zn. zo 16. decembra 2014

(ďalej len „rozhodnutie okresného súdu“) návrh zamietol.

4. Proti rozhodnutiu okresného súdu sa sťažovateľ odvolal. Krajský súd rozhodnutie

okresného súdu potvrdil ako vecne správne, avšak po opätovnom vykonaní dokazovania

a na základe odlišného právneho posúdenia (podľa

v rozhodujúcom znení). Odlišným právnym posúdením veci

bolo konštatovanie, že sťažovateľ prehral spor preto, lebo nevzniesol námietku relatívnej

neplatnosti darovacej zmluvy. Podľa názoru krajského súdu sťažovateľ svojimi podaniami

v konaní iba upozornil na neplatnosť darovacej zmluvy; to však podľa názoru krajského

súdu nemožno považovať za dovolanie sa neplatnosti.

5. Argumenty týkajúce sa arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia krajského súdu

a napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu sťažovateľ špecifikuje takto: «... [s]ťažovateľ

v žalobe zo dňa 28. 9. 2012 výslovne uviedol nasledovné: „Keďže v slovenskom právnom

poriadku platí zásada, že nikto nemôže na iného previesť viac práv než má on sám, považuje

žalobca darovaciu zmluvu zo dňa 21. 6. 2011 uzatvorenú medzi žalovanou v I. rade ako

darkyňou a žalovanou v II. rade ako obdarovanou, ktorej predmetom bol o. i. prevod

vlastníckeho práva k rodinnému domu so súpisným číslom , ktorý sa nachádza v kat.

úz. , ktorý je zapísaný na Správy

katastra , a ktorý je postavený na parc. č. a na parc. č. a tiež

garáže, ktorá sa nachádza v kat. úz. , ktorá je

zapísaná na Správy katastra , a ktorá je postavená na parc. č. ,

za neplatnú, a to z dôvodu, že žalovaná v I. rade ako bezpodielová spoluvlastnícka týchto

nehnuteľnosti nemohla sama a bez súhlasu žalobcu previesť vlastnícke právo na žalovanú

v II. rade.“

Krajský súd v Trnave teda v ním vydanom rozsudku na strane 6 uvádza, že vyššie

uvedenú námietku obsiahnutú v žalobe nepovažoval za dovolanie sa relatívnej neplatnosti,

a to i s poukazom na rozhodnutie NS ČR z 22. 8. 1998, sp. zn. a ďalej

uviedol, že upozornenie na neplatnosť ešte neznamená dovolanie sa neplatnosti.

Toto konštatovanie Krajského súdu v Trnave je zjavne arbitrárne.

... sťažovateľ považoval a považuje posúdenie otázky dovolania sa relatívnej

neplatnosti právneho úkonu odvolacím súdom za prehnane formalistické. Súdu musí byť

zrejmé, že žaloba na určenie neplatnosti darovacej zmluvy zo dňa 21. 6. 2011 by nemohla

byť úspešná, nakoľko sťažovateľ by na jej podaní nemal naliehavý právny záujem (viď

rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 6. 3. 2012 vo veci sp. zn. ). Samotná

skutočnosť, že sťažovateľ podal žalobu na určenie vlastníckeho práva, v rámci ktorej sa

otázka platnosti darovacej zmluvy zo dňa 21. 6. 2011 riešila ako prejudiciálna otázka

a v tejto zálohe poukázal na neplatnosť predmetnej darovacej zmluvy, musí byť nevyhnutne

hodnotená ako dovolanie sa relatívnej neplatnosti predmetnej zmluvy. Ak by predsa chcel

byť sťažovateľ touto zmluvou viazaný, nepodával by žalobu na určenia vlastníckeho práva,

ktoré bolo práve na základe tejto zmluvy prevedené na žalovanú v II. rade.

... Na vyššie uvedené skutočnosti a arbitrárne rozhodnutie Krajského súdu v Trnave

reagoval Najvyšší súd SR uznesením vo veci č. k. zo dňa 17. 5. 2017 na

základe sťažovateľom podaného dovolania. Predmetné rozhodnutie Najvyššieho súdu SR je

však rovnako formalistické... I keď Najvyšší súd SR svoje uznesenie, ktorým odmietol

sťažovateľovo dovolanie doslova „pretkal“ judikatúrou, z ktorej má vyplývať dôvodnosť

odmietnutia sťažovateľovho dovolania, sťažovateľ s týmito závermi nemôže súhlasiť, a to

s poukazom na extrémny formalizmus tohto súdu. ... Ako môže Najvyšší súd SR rešpektovať

arbitrárne rozhodnutie, ktoré sa vyhýba zdôvodneniu základnej a kľúčovej otázky pre

posúdenie dôvodnosti nároku sťažovateľa?»

6. Poukázaním na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. zo 6. marca

2012 sťažovateľ vysvetľuje, že žalobu o určenie neplatnosti darovacej zmluvy vo veci

nepodal preto, lebo postup, pri ktorom účastník konania pred súdom tvrdí, že jedným

z manželov bola za trvania manželstva neplatne prevedená nehnuteľnosť, o ktorej je

presvedčený, že patrí do BSM, je len medzikrokom k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej

sa toho, či predmetná nehnuteľnosť patrí do BSM. Podľa najvyššieho súdu je potrebné

určenie neplatnosti prevodu takej nehnuteľnosti chápať iba ako riešenie predbežnej otázky,

v merite veci je treba vyriešiť, či nehnuteľnosť patrí do BSM (definitívny cieľ), a až tento

definitívny cieľ zakladá naliehavý právny záujem na podaní určovacej žaloby. Podľa

najvyššieho súdu preto treba vec žalovať o určenie, že nehnuteľnosť patrí do BSM.

Sťažovateľ tak teda urobil.

7. Sťažovateľ tvrdí, že absencia odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského

súdu bola dôvodom na podanie dovolania. Keďže najvyšší súd sa vecou odmietol zaoberať

a k rozhodnutiu o dovolaní sa postavil tak, že ho alibisticky odmietol, sťažovateľ považuje

za arbitrárne aj toto rozhodnutie.

8. Na základe uvedeného sťažovateľ v petite ústavnej sťažnosti žiada, aby ústavný

súd nálezom vyslovil, že rozsudkom krajského súdu sp. zn. zo 17. mája

2016 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. zo 17. mája 2017 boli porušené

jeho základné právo vlastniť majetok podľa a základné právo na súdnu

ochranu podľa , aby napadnuté rozhodnutie krajského súdu a napadnuté

rozhodnutie najvyššieho súdu zrušil, aby vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie

a sťažovateľovi priznal náhradu trov konania.

III.

Vyjadrenie odporcov, zúčastnených osôb a replika sťažovateľa

9. K prijatej ústavnej sťažnosti sa na výzvu ústavného súdu vyjadril krajský súd

prípisom sp. zn. Spr 685/18 z 12. decembra 2018, v ktorom konštatuje, že „rozhodnutie je

právne riadne zdôvodnené, vyargumentované, v... rozhodnutí je vyjadrený právny názor

celého senátu, ktorého sa v celom rozsahu pridržiavajú.“.

10. Následne sa prípisom č. k. -98, z 10. mája 2019

k ústavnej sťažnosti vyjadril aj najvyšší súd, ktorý sa zameral na porušenie práva na rovnosť

účastníkov konania a spravodlivý súdny proces, ktoré malo spočívať v nepreskúmateľnosti

napadnutého uznesenia, a pritom v tejto súvislosti s poukazom na bod 20.3 napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu uvádza, že označené rozhodnutie najvyššieho súdu nemožno

považovať za také, ktoré by popieralo zmysel práva na spravodlivé súdne konanie, keďže

najvyšší súd sa vysporiadal s námietkami sťažovateľa a svoje rozhodnutie riadne odôvodnil.

11. Označené vyjadrenia krajského súdu a najvyššieho súdu ústavný súd zaslal

na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska právnej zástupkyni sťažovateľa a zároveň ju

vyzval, aby sa vyjadrila, či trvá na tom, aby sa vo veci sťažovateľa konalo ústne

pojednávanie. Vo svojom stanovisku právna zástupkyňa sťažovateľa uvádza, že netrvá

na ústnom pojednávaní vo veci, k obsahu zaslaných vyjadrení všeobecných súdov neuvádza

nič.

12. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

zákonov (ďalej len „“) upustil v tejto veci od ústneho pojednávania,

keďže od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

13. Ústavný súd prípisom č. k. -34 zo 4. novembra 2019 a prípisom

č. k. -36 zo 4. novembra 2019 upovedomil zúčastnené osoby o prijatí

ústavnej sťažnosti sťažovateľa na ďalšie konanie s možnosťou vyjadriť sa k nej v lehote

10 dní od doručenia tohto upovedomenia. Zúčastnené osoby doručili ústavnému súdu svoje

stanoviská k prijatej ústavnej sťažnosti a po preskúmaní ich obsahu možno konštatovať,

že v oboch prípadoch ide o zhodnú argumentáciu. Podstatou ich argumentácie je

predovšetkým analýza problematiky účinného dovolania sa relatívnej neplatnosti, a to

na pozadí judikatúrnych, ako aj doktrinálnych názorov, v rámci čoho uvádzajú, že z prejavu

vôle dovolať sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu musí byť zrejmé, že oprávnená osoba

túto „relatívnu neplatnosť právneho úkonu skutočne uplatňuje“, a ďalej musí byť zrejmé,

v čom „konkrétnu vadu právneho úkonu, ktorá má za následok neplatnosť, vidí.“. Ďalej

tvrdia, že nestačí len, že oprávnený subjekt si je „vedomý tejto vady právneho úkonu alebo

že súd na neplatnosť právneho úkonu v súdnom konaní upozornil.“.

14. Na základe už uvedeného zastávajú názor, že „spôsob interpretácie a aplikácie

právnych predpisov Najvyšším súdom SR a Krajským súdom v Trnave je ústavne konformný

a nesignalizuje porušenie sťažovateľom označených práv garantovaných SR“

a že „obe napadnuté rozhodnutia sú dostatočne odôvodnené, je z nich zrejmé, s ktorou

právnou argumentáciou tej ktorej strany sa konajúce súdy stotožnili a s ktorou nie a z akých

právnych dôvodov, a teda dali sťažovateľovi jasnú, podrobnú a zrozumiteľnú odpoveď na

to, prečo bola jeho žaloba právoplatne zamietnutá...“. Na základe už uvedeného žiadajú,

aby ústavný súd ústavnej sťažnosti sťažovateľa nevyhovel.

15. Uznesenie ústavného súdu č. k. -17 z 28. novembra 2018 bolo

prijaté senátom ústavného súdu v zložení: predseda senátu Lajos Mészáros (sudca

spravodajca), sudkyňa Jana Laššáková a sudca Sergej Kohut. Sudcom Lajosovi

Mészárosovi (ako sudcovi spravodajcovi, ktorému bola vec pôvodne pridelená náhodným

výberom) a Sergejovi Kohutovi skončilo 16. februára 2019 funkčné obdobie. V súlade s čl.

X bodom 5 písm. b) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie

od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku č. 1 schváleného 16. októbra 2019

(ďalej len „rozvrh práce“) bola predmetná vec prerozdelená náhodným výberom pomocou

technických a programových prostriedkov a pridelená sudcovi Liborovi Duľovi a v zmysle

čl. II bodov 3 a 5 rozvrhu práce bola prejednaná vo IV. senáte ústavného súdu v zložení:

predseda senátu Miroslav Duriš a sudcovia Ladislav Duditš a Libor Duľa.

IV.

Relevantná právna úprava, právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská

v judikatúre ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva

16. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

17. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

18. Podľa prvej vety každý ma právo vlastniť majetok.

́

19. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

20. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. ,

, ) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo

každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže

mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne

súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu

súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne konformným

spôsobom interpretovaná platná a účinná právna norma (m. m. ). Výklad

a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť preto v súlade

s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany

zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov

účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť toto

základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom.

21. Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

22. Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti

medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe

subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany

základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1

), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a 2 a

).

23. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m.

, , ).

V.

Posúdenie veci ústavným súdom

V.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

uznesením najvyššieho súdu

24. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je tvrdenie sťažovateľa

o nedostatočnom, a tým aj nepreskúmateľnom odôvodnení uznesenia najvyššieho súdu,

keďže najvyšší súd neadekvátnym a formalistickým prístupom reagoval na dovolacie

námietky sťažovateľa, v rámci ktorých poukazoval na absenciu podstatných dôvodov

rozsudku krajského súdu, pokiaľ ide o právne posúdenie otázky dovolania sa neplatnosti

právneho úkonu [ v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“)] – darovacej zmluvy, a to právne účinným

spôsobom.

25. Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu dovolanie, ktorého prípustnosť

odôvodnil dôvodmi podľa § 420 písm. f), ako aj podľa § 421 ods. 1 pism. b) zákona

́

č. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“).

Najvyšší súd sa s poukazom na závery veľkého senátu vyjadrene v uznesení sp. zn.

́

z 19. apríla 2017 zaoberal v rozhodujúcej miere prípustnosťou dovolania

podľa pi sm. f) a dospel k záveru, že dovolanie nie je podľa tohto ustanovenia

́

prípustné.

26. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia s rozširujúcim, avšak len

všeobecným výkladom o podmienkach prípustnosti dovolania a o mimoriadnej povahe,

ktorú tento procesný inštitút v podmienkach právneho poriadku má, uviedol, že «[v] danom

prípade obsah spisu nedáva žiadny predpoklad pre uplatnenie druhej vety stanoviska

R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom

ojedinelých (extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď

rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady

najnákladnejšej dôležitosti pre súdny systém“ (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok

z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“

(Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003).

... V odôvodnení napadnutého rozsudku odvolací súd uviedol, čoho a z akých

dôvodov sa žalobca domáhal, čo uvádzali žalované, z ktorých skutočností a dôkazov

vychádzal, akými úvahami sa riadil a ako vec právne posúdil. Citoval ustanovenia, ktoré

aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery; medziiným uviedol dôvody, so zreteľom

na ktoré dospel k právnemu názoru, že žalobca sa počas plynutia premlčacej doby

nedovolal relatívnej neplatnosti darovacej zmluvy spôsobom, (len) ktorý je – podľa

právneho názoru odvolacieho súdu – právne účinný. Obsah spisu nedáva podklad pre záver,

že odvolací súd svoje rozhodnutie neodôvodnil spôsobom vyplývajúcim z

Za procesnú vadu konania podľa nemožno považovať to, že odvolací súd

neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa.».

27. Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti uvádza, že dôvodom, pre ktorý krajský

súd potvrdil rozhodnutie okresného súdu, bola skutočnosť, že sa „nedovolal relatívnej

neplatnosti darovacej zmluvy zo dňa 21. 6. 2011, a preto súd túto zmluvu považoval za

platnú a žalobu zamietol“, a to napriek tomu, že v žalobe výslovne uviedol toto:

„Keďže v slovenskom právnom poriadku platí zásada, že nikto nemôže na iného

previesť viac práv než má on sám, považuje žalobca darovaciu zmluvu zo dňa 21. 6. 2011

uzatvorenú medzi žalovanou v I. rade ako darkyňou a žalovanou v II. rade ako

obdarovanou, ktorej predmetom bol o. i. prevod vlastníckeho práva k rodinnému domu... za

neplatnú, a to z dôvodu, že žalovaná v I. rade ako bezpodielová spoluvlastníčka týchto

nehnuteľností nemohla sama a bez súhlasu žalobcu previesť vlastnícke právo na žalovanú

v II. rade.“

28. Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku s poukazom na rozsudok Najvyššieho

súdu Českej republiky sp. zn. z 22. augusta 1998 ďalej uviedol,

že „zákon ponecháva uplatnenie relatívnej neplatnosti na vôľu osoby dotknutej vadným

právnym úkonom, preto ani skutočnosť, že táto osoba si je vady právneho úkonu vedomá

a v súdnom konaní na ňu upozorní, ešte nezanemená, že sa relatívnej neplatnosti dovoláva.

I v prípade, že by bol právny úkon darovacej zmluvy postihnutý vadou spočívajúcou v tom,

že by tento právny úkon vo veci nie bežnej, ktorý sa týka spoločnej veci urobil len jeden

z manželov nemožno považovať za dovolanie sa relatívnej neplatnosti len vyjadrenie

navrhovateľa v návrhu, že nikto nemôže na iného previesť viac práv než má on sám ako ani

vyjadrenie o neplatnosti darovacej zmluvy z dôvodu, že odporkyňa 1/ nemohla sama a bez

súhlasu preniesť vlastnícke právo na odporkyňu.“.

29. Na základe už uvedeného krajský súd ustálil, že sťažovateľ sa „jasným, určitým

právnym úkonom nedovolal relatívnej neplatnosti právneho úkonu do uplynutia premlčacej

doby, tjs. do 21. júna 2014...“.

30. Z výkladu realizovaného krajským súdom implicitne vyplýva, že pri posúdení

účinkov dovolania sa neplatnosti právneho úkonu je relevantný výslovný prejav vôle,

nestačí, ak dotknutá osoba má o danej vade vedomosť alebo ak na ňu len upozorní.

31. Sťažovateľ už v priebehu odvolacieho konania a následne v dovolaní tvrdil,

že neplatnosti právneho úkonu sa účinne dovolal v žalobe, keďže z jeho prejavu je zrejmá

vôľa nebyť viazaný označenou dohodou o darovaní, čo uvádzal aj na pozadí argumentácie

vyplývajúcej z rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.

z 19. apríla 2006 ako minimálny predpoklad toho, aby nastali účinky neplatnosti

namietaného právneho úkonu.

32. Z príslušnej časti odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky

sp. zn. z 22. augusta 1998 vyplýva, že zákon ponecháva uplatnenie

relatívnej neplatnosti vôli osoby dotknutej vadným právnym úkonom; preto ani skutočnosť,

že táto osoba si je vady právneho úkonu vedomá a v súdnom konaní na ňu upozorní, ešte

neznamená, že sa relatívnej neplatnosti dovoláva. V prípade, že právny úkon je postihnutý

vadou spočívajúcou v tom, že právny úkon vo veci nie bežnej, ktorý sa týka spoločnej veci,

urobil len jeden z manželov ( ), preto nemožno

považovať za dovolanie sa relatívnej neplatnosti vyjadrenie opomenutého manžela,

že s právnym úkonom (zmluvou) nesúhlasí, a preto zmluvu neuzavrel.

33. Z obsahu sťažovateľom citovanej časti žaloby, o ktorej tvrdí, že zachytáva jeho

prejav vôle, vyplýva, že bol adresovaný všetkým dotknutým účastníkom spornej darovacej

zmluvy, obsahuje konštatovanie o jej neplatnosti, ako aj informáciu o konkrétnej vytýkanej

vade, ktorá bola príčinou jeho podmienenej platnosti, a vzhľadom na skutočnosť,

že označený prejav jeho vôle bol súčasťou žaloby, umocňuje predpoklad, že jeho vôľou

bolo zvrátiť účinky namietaného právneho úkonu (darovacej zmluvy), a tým obnoviť

pôvodný vlastnícky stav. Napriek tomu krajský súd bez bližšieho zdôvodnenia len

s formálnym poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.

z 22. augusta 1998 konštatoval, že sťažovateľ sa nedovolal relatívnej

neplatnosti darovacej zmluvy.

34. Najvyšší súd na námietky sťažovateľa o nedostatočnom odôvodnení rozsudku

krajského súdu pre absenciu primeranej odpovede na ním formulovanú zásadnú námietku

o dôvodoch neplatnosti darovacej zmluvy a s tým súvisiacu námietku o jeho formalistickom

prístupe primerane nereagoval. Tiež prehliadol, že z pohľadu ťažiskového dôvodu rozsudku

krajského súdu sa námietka sťažovateľa javila ako podstatná, pretože v rámci nej otvoril

s krajským súdom racionálnu polemiku v otázke naplnenia zákonných dôvodov týkajúcich

sa posudzovania otázky (ne)platnosti právneho úkonu a na túto svoju argumentáciu nedostal

zmysluplnú odpoveď. Navyše je potrebné uviesť, že uvedená námietka sa bezprostredne

dotýkala výkladu , ku ktorému existuje pomerne rozsiahla

rozhodovacia prax všeobecných súdov.

35. Ústavný súd konštatuje, že síce otázka posúdenia, či sú splnené podmienky,

za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí v konkrétnej veci v rámci takéhoto

konania do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci

ústavného súdu, čo však zároveň nevylučuje, že ústavne konformné posúdenie vlastnej

právomoci najvyšším súdom je ústavným súdom následne preskúmateľné v konaní

o ústavnej sťažnosti.

36. Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti stabilne uvádza, že aj

z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, že súdne

rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García

Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby na každý argument

strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre

rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument

(Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva

na spravodlivý súdny proces vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami,

argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam

pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, ).

37. Vychádzajúc z už uvedeného, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ uvádzal

konkrétne dôvody, z ktorých sa jeho argumentácia o neplatnosti darovacej zmluvy javila

ako racionálna, a nedostal na ňu primeranú odpoveď a napriek tomu, že túto svoju

argumentáciu preniesol prostredníctvom do dovolacieho konania, tak

najvyšší súd na jeho polemiku s chýbajúcimi dôvodmi rozsudku krajského súdu v zmysle

rozumnej odpovede na ním uvádzané argumenty o relatívnej neplatnosti darovacej zmluvy

dostatočným spôsobom nereagoval. V tomto smere je preto napadnuté uznesenie

nepreskúmateľné a zjavne neodôvodnené, keďže najvyšší súd nedal odpoveď na podstatné

a relevantné námietky sťažovateľa uplatnené v dovolaní proti rozsudku krajského súdu.

Nad rámec už uvedeného ústavný súd konštatuje, že požiadavke na riadne odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu (najvyšší súd nevynímajúc) nezodpovedá ani všeobecné

súhrnné konštatovanie (napr. „z obsahu spisu“, „obsah spisu“ a pod.) bez dostatočného

a presvedčivého odôvodnenia spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada

i so špecifickými, avšak pre vec podstatnými námietkami strany konania.

38. Vo vzťahu k argumentácii najvyššieho súdu k posúdeniu prípustnosti dovolania

proti rozhodnutiu krajského súdu (bod 26) treba poukázať aj na zjednocujúce stanovisko

občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu z 3. decembra 2015, ktorého právna veta znie:

„Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b)

. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia

neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť

o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho

súdneho poriadku.“ Zmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho konania po prijatí

, ktoré nadobudli účinnosť 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu

tohto stanoviska nedotkli, preto ho treba považovať aj naďalej za aktuálne, a preto

v prípade, že písomné vyhotovenie rozhodnutia súdu nižšej inštancie neobsahuje zásadné

vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť (a okrem výnimočných

prípadov pôjde) o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f)

. Pojem „procesný postup“ v je potrebné vyložiť v kontexte pojmu

„právo na spravodlivý proces“ (ten v dotknutom ustanovení oproti skoršej úprave pribudol),

ktoré je dotknutým ustanovením garantované strane konania, a súčasťou práva

na spravodlivý proces (a teda aj naposledy označeného postupu) je pritom nepochybne aj

náležité odôvodnenie rozhodnutia zodpovedajúce kritériám čl. 46 ods. 1 (v spojení s čl. 1

ods. 1) a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“). Pojem „uskutočňovala“ uvedený v je v nadväznosti

na to potrebné rovnako vyložiť ústavne konformne, teda ako „boli naplnené“. S poukazom

na uvedené ústavný súd zdôrazňuje, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené

podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí v konkrétnej veci

v rámci takého konania do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu,

avšak, ako už bolo uvedené, ústavne konformné posúdenie vlastnej právomoci najvyšším

súdom je ústavným súdom následne preskúmateľné v konaní o ústavnej sťažnosti

(s dôrazom na princíp zákazu odmietnutia spravodlivosti súdom v právnom štáte).

Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142

ods. 1 ) potom vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu

završuje najvyšší súd a právomoc ústavného súdu nemôže predchádzať právomoci

všeobecných súdov (mutatis mutandis , ).

39. V kontexte už vysloveného právneho názoru platí, že sa nemožno odvolávať

na eventuálny, pre súd „mäkší“ ochranný režim poukazom na rozhodnutia ESĽP (pozri opäť

bod 26). Súdmi Slovenskej republiky musí byť poskytnutý štandard ochrany základných

práv minimálne podľa dohovoru, ale môže nimi byť poskytnutý, aplikujúc ústavu

a podústavné normy pri ich ústavne konformnom výklade, aj vyšší stupeň ochrany (v tom

prípade bude mať podľa c ods. 1 zákon prednosť pred dohovorom, keďže

zabezpečí väčší rozsah ústavných práv a slobôd). To sa týka i a jeho

výkladu prezentovaného v predchádzajúcom bode, ktorý umožní efektívnu ochranu

pred ústavne neudržateľnou absenciou dostatočného odôvodnenia (čo je však

charakteristické aj pre judikatúru ESĽP, pozri bod 36).

40. Odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu je podľa názoru

ústavného súdu z uvedených dôvodov za hranicou ústavnej udržateľnosti. Sumarizácia

nedostatkov vo vzťahu k záveru, ku ktorému najvyšší súd v napadnutom uznesení dospel,

spôsobuje, že tento záver vyznieva nepresvedčivo a na ujmu sťažovateľa. Tým došlo podľa

názoru ústavného súdu zo strany najvyššieho súdu k porušeniu jeho základného práva podľa

(bod 1 výroku tohto nálezu).

V.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

uznesením najvyššieho súdu

41. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného

mu v sa ústavný súd riadil princípom minimalizácie svojich zásahov

do právomoci všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní o sťažnosti podľa

preskúmavané (, ), ktorý vyplýva z jeho

subsidiárneho postavenia pri ochrane základných práv a slobôd. Vychádzal pritom v súlade

so svojou doterajšou judikatúrou (napr. , ) z toho,

že v nadväznosti na vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

napadnutým uznesením najvyššieho súdu a jeho zrušením sa otvára priestor na to,

aby sa najvyšší súd v ďalšom konaní sám vysporiadal s ochranou uvedeného práva

hmotného charakteru.

42. Ústavný súd preto tejto časti ústavnej sťažnosti sťažovateľa nevyhovel,

uprednostňujúc právomoc všeobecného súdu na ochranu subjektívnych hmotných práv

účastníkov konania pred ich ochranou v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd preto

rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výrokovej časti tohto nálezu.

V.3 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 rozsudkom krajského súdu

43. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 20

ods. 1 a rozsudkom krajského súdu ústavný súd uvádza, že vecnému

prieskumu ústavnej sťažnosti v tejto rovine bráni princíp subsidiarity vyjadrený v čl. 127

ods. 1 in fine , a preto, rešpektujúc zásadu vlastného sebaobmedzenia a zdržanlivosti

(PL. , I. Ú S 76/2011, PL. ), nepovažuje za potrebne zaoberať sa

́

namietaným rozsudkom krajského súdu, ktorý bude predmetom opätovného posúdenia

zo strany najvyššieho súdu po vrátení veci na ďalšie konanie. Najvyšší súd sa relevantnými

právnymi otázkami, ktoré sťažovateľ uplatnil v dovolaní, bude zaoberať po vrátení veci a je

plne kompetentný na prípadne ďalší, inštančne spätne orientovaný prieskum (rozhodnutia

odvolacieho súdu).

44. Ústavný súd v tejto súvislosti prihliadol aj na princíp minimalizovania zásahov

do právomoci iných orgánov verejnej moci, keďže nálezom zrušujúcim rozhodnutie

o poslednom procesnom prostriedku, ktorý zákon sťažovateľovi na ochranu jeho práv

poskytuje, sa vytvoril priestor na ochranu namietaného porušenia týchto práv v rámci

sústavy všeobecných súdov (obdobne pozri napr. IV. Ú S 128/07).

45. Vychádzajúc z už uvedeného, ústavný súd ústavnej sťažnosti v tejto časti

nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

VI.

Záver

VI.1 K bodom 1 a 2 výrokovej časti nálezu

46. Ústavný súd na základe vykonaného posúdenia (časť V odôvodnenia tohto

nálezu) dospel k záveru, že najvyšší súd neodôvodnil napadnuté uznesenie riadne

a dostatočne, a preto ním došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46

ods. 1 (bod 1 výrokovej časti tohto nálezu).

47. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd

môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd

môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných

práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa

odseku 1, obnovil stav pred porušením.

48. Podľa ústavný súd zruší rozhodnutie alebo

opatrenie, ktorým boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa. Ústavný súd zruší aj

iný zásah, ktorým boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa, ak to pripúšťa

povaha zásahu.

49. Podľa ak ústavný súd ústavnej

sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

50. Podľa ak ústavný súd zruší právoplatné

rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

51. Sťažovateľ okrem vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa

v petite svojej ústavnej sťažnosti žiada, aby ústavný súd zrušil napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.

52. Vzhľadom na uvedené ústavný súd zrušil napadnuté uznesenie najvyššieho súdu

a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výrokovej časti tohto nálezu). Úlohou najvyššieho

súdu bude posúdiť všetky námietky sťažovateľa a vo veci opäť rozhodnúť a svoje právne

závery riadne a dostatočne odôvodniť.

VI.2 K bodu 3 výrokovej časti nálezu

53. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu

vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.

54. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.

55. Vychádzajúc z petitu ústavnej sťažnosti, ústavný súd priznal sťažovateľovi

úhradu trov konania v sume 312,34 € v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to odmenu

za 2 úkony právnej služby podľa § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky (prevzatie a príprava

zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, ústavná sťažnosť podľa ).

Ústavný súd vychádzal zo základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby

za rok 2017 v sume 147,33 € (1/6 výpočtového základu podľa § 11 ods. 3 vyhlášky)

a paušálnej náhrady niektorých hotových výdavkov (režijný paušál) za každý úkon právnej

služby v sume 8,84 € (1/100 výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky), čo spolu

predstavuje sumu 312,34 € (bod 3 výrokovej časti tohto nálezu). Ústavný súd nepriznal

odmenu za úkon právnej služby – podanie z 24. novembra 2019, keďže toto podanie

neobsahuje nič, čo by záležitosť sťažovateľa posúvalo do inej vecnej roviny. Vzhľadom

na uvedené ústavný súd tento úkon nepovažoval za odôvodnený a účelne vynaložený

v súvislosti s uplatňovaním práv sťažovateľa ( ).

56. Priznanú úhradu trov konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právnej

zástupkyne sťažovateľa v lehote uvedenej v bode 3 výrokovej časti tohto nálezu (§ 135

ods. 1 ).

57. V zmysle tento nález nadobúda

právoplatnosť dňom jeho doručenia poslednému z účastníkov tohto konania pred ústavným

súdom.

VI.3 K bodu 4 výrokovej časti nálezu

58. Ústavný súd, reflektujúc predovšetkým svoje subsidiárne postavenie k ostatným

orgánom verenej moci, ako aj princíp minimalizácie zásahov do právomoci iných orgánov

verejnej moci, dospel k záveru, že nálezom zrušujúcim rozhodnutie o poslednom procesnom

prostriedku, ktorý zákon sťažovateľovi na ochranu jeho práv poskytuje, sa vytvoril priestor

na ochranu sťažovateľom namietaného porušenia základného práva podľa čl. 20 ods. 1

uznesením najvyššieho súdu, ako aj základných práv podľa a

ods. 1 rozsudkom krajského súdu, a preto ústavnej sťažnosti v tejto časti nevyhovel.

59. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2020

Miroslav DURIŠ predseda senátu