Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)702/434777.b494d3.pdf
PDF · 132.92 KB
No categories available
3Cdo/228/2016
Najvyšší súd 3 Cdo 228/2016
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu MUDr. O. H., bývajúceho
v H.H., zastúpeného spoločnosťou O. Š. – advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom v B., IČO:
X., proti ţalovaným 1/ Ing. M. H., PhD., a 2/ O. M., obom bývajúcim v H.H., zastúpeným
spoločnosťou G. L., k.s. so sídlom v B., IČO: X., o určenie, že nehnuteľnosti patria
do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, vedenej na Okresnom súde Piešťany
pod sp. zn. 9 C 327/2012, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trnave
zo 17. mája 2016 sp. zn. 26 Co 154/2015, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
Ţalované 1/ a 2/ majú nárok na náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
1. Rozsudkom zo 16. decembra 2014 č.k. 9 C 327/2012-251 Okresný súd Piešťany
(ďalej „súd prvej inštancie“) zamietol ţalobu, ktorou sa ţalobca domáhal, aby súd určil, ţe
so ţalovanou 1/ sú bezpodieloví spoluvlastníci nehnuteľností v katastrálnom území H., ktoré
sú vedené na liste vlastníctva č. X. ako rodinný dom so súpisným č. X. na parcelách č. X. a č.
X. a garáţ na parcele č. X. (ďalej len sporné nehnuteľnosti“). Vychádzal z toho, ţe ţalobca
preukázal existenciu svojho naliehavého právneho záujmu na poţadovanom určení [§ 80
písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“)], nepreukázal ale, ţe za trvania
jeho manţelstva so ţalovanou 1/, ktoré zaniklo rozvodom 23. júla 2012, boli sporné
nehnuteľnosti nadobudnuté do ich bezpodielového spoluvlastníctva manţelov (ďalej len
„BSM“). Výsledkami vykonaného dokazovania mal preukázané, ţe sporné nehnuteľnosti,
ktoré kataster vedie ako vlastníctvo ţalovanej 2/, boli síce nadobudnuté za trvania ich
manţelstva, avšak len za finančné prostriedky darované ţalovanej 1/ jej rodičmi (ţalovanou 2/
a jej manţelom), teda za prostriedky patriace do výlučného (oddeleného) majetku ţalovanej
1/. Sporné nehnuteľnosti preto netvorili a v súčasnosti netvoria predmet BSM ţalobcu
a ţalovanej 1/. Vzhľadom na to ţalobu zamietol ako neopodstatnenú. O trovách konania
rozhodol podľa ustanovení § 142 ods. 1 a § 151 ods. 7 O.s.p.
2. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie ţalobca namietajúc, ţe
ţalovaná 1/ nezískala peňaţné prostriedky na nadobudnutie sporných nehnuteľností
darovacou zmluvou, ale zmluvou o pôţičke uzavretou s jej rodičmi. Sporné nehnuteľnosti
patria z tohto dôvodu do BSM, lebo vo všeobecnosti platí, ţe ak z peňazí poţičaných jednému
z manţelov bola nadobudnutá určitá vec alebo majetková hodnota, patrí aj táto hodnota
do BSM. Súd prvej inštancie sa v danom prípade touto jeho argumentáciou náleţite
nevyrovnal, v dôsledku čoho je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné. Ţiadal napadnutý
rozsudok zmeniť (tak, ţe sa jeho ţalobe vyhovie) alebo zrušiť a vec vrátiť súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie.
3. Ţalované 1/ a 2/ ţiadali napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny.
4. Krajský súd v Trnave (ďalej aj len „odvolací súd“) rozsudkom zo 17. mája 2016
sp. zn. 26 Co 154/2015 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil; rozhodol tieţ o trovách
konania.
4.1. V odôvodnení uviedol, ţe vec prejednal v medziach daných rozsahom a dôvodmi
odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.) na nariadenom odvolacom pojednávaní (§ 214 ods. 2 O.s.p.),
na ktorom doplnil dokazovanie výsluchom procesných strán, ako aj oboznámením listinných
dôkazov (§ 213 O.s.p.) a dospel k záveru, ţe napadnutý rozsudok „treba povaţovať vo výroku
za správny (i keď na základe iného právneho posúdenia) a potvrdiť ho (§ 219 ods. 1 O.s.p.)“.
4.2. Výsledkami doplneného dokazovania mal preukázané, ţe ţalobca sa v lete 2011
dozvedel, ţe ţalovaná 1/ darovacou zmluvou z 21. júna 2011 (ďalej len „darovacia zmluva“)
previedla sporné nehnuteľnosti do vlastníctva ţalovanej 2/. Ako predbeţnú riešil otázku
neplatnosti darovacej zmluvy, dôvody jej absolútnej neplatnosti ale nezistil. Dospel k záveru,
ţe ak ţalobcom namietané okolnosti zakladali relatívnu neplatnosť darovacej zmluvy,
neprehliadnuteľným bolo, ţe ţalobca sa včas nedovolal jej relatívnej neplatnosti, preto táto
otázka nemohla byť predmetom prieskumu odvolacieho súdu.
4.3. Vychádzajúc z § 40a Občianskeho zákonníka odvolací súd konštatoval, ţe
relatívna neplatnosť právneho úkonu je zaloţená na vyvrátiteľnej domnienke platnosti tohto
právneho úkonu; ak oprávnené osoby neuplatnia právo dovolať sa neplatnosti právneho
úkonu, hľadí sa na úkon ako na platný, i keď by prípadne bol daný dôvod relatívnej
neplatnosti. Na relatívnu neplatnosť súd prihliada len na návrh oprávnenej osoby. Právo
dovolať sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej
premlčacej dobe (§ 101 Občianskeho zákonníka), ktorá plynie odo dňa, keď sa právo mohlo
vykonať po prvý raz.
4.4. V danom prípade nebolo moţné priznať účinky dovolania sa relatívnej neplatnosti
tomu, ţe ţalobca v ţalobe poukázal na zásadu, podľa ktorej nikto nemôţe previesť na iného
viac práv, neţ má sám. Samotný odkaz na túto zásadu je nepostačujúci; za nepostačujúci
ho treba povaţovať aj v prípade, ţe by darovacia zmluva bola relatívne neplatný úkon
urobený iba jedným z manţelov vo veci nie beţnej, ktorý sa týka majetku v BSM. Účinky
dovolania sa relatívnej neplatnosti nebolo spôsobilé vyvolať ani vyjadrenie (námietka)
ţalobcu, podľa ktorého ţalovaná 1/ nemohla bez jeho súhlasu previesť sporné nehnuteľnosti
na ţalovanú 2/.
4.5. Ţalobca sa v danom prípade jasným a určitým právnym úkonom nedovolal
relatívnej neplatnosti darovacej zmluvy a ţalované 1/ a 2/ vzniesli námietku premlčania
pre prípad, ţe by sa ţalobca svojim vyjadrením súdne účinne dovolal jej relatívnej neplatnosti.
Odvolací súd vzhľadom na to rozsudok súdu prvej inštancie, ktorý je vo výroku vecne
správny, potvrdil (i keď na skutkovom a právnom závere, ktorý je odlišný od súdu prvej
inštancie).
5. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal ţalobca dovolanie s tým, ţe: a/ súdy
mu nesprávnym procesným postupom znemoţnili, aby uskutočňoval jemu patriace procesné
práva v takej miere, ţe došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces [§ 420 písm. f/
Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“)], b/ napadnutý rozsudok odvolacieho súdu
závisel od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola
vyriešená (§ 421 ods. 1 písm. b/ CSP).
5.1. K procesnej vade konania v zmysle § 420 písm. f/ CSP došlo podľa názoru
dovolateľa v dôsledku nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorý dostatočne
nevysvetlil dôvody svojho rozsudku. Odvolací súd zaloţil svoje rozhodnutie na právnom
závere, ţe ţalobca sa nedovolal relatívnej neplatnosti darovacej zmluvy právne účinným
spôsobom. Podľa presvedčenia ţalobcu sa ale moţno dovolať relatívnej účinnosti právneho
úkonu aj len ţalobou a v nej obsiahnutým tvrdením, z ktorého moţno vyvodiť vôľu ţalobcu,
aby nebol viazaný týmto právnym úkonom. Jeho ţaloba takú vôľu vyjadrovala. Odvolací súd
náleţite nevysvetlil, prečo argumentáciu ţalobcu nepovaţoval za opodstatnenú a prečo
zastával názor, ţe ţalobca sa takto relatívnej neplatnosti darovacej zmluvy nedovolal.
5.2. Dovolateľ prípustnosť svojho dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. b/ CSP
vyvodzoval z toho, ţe odvolacím súdom riešená otázka (to znamená otázka, ako má byť
urobené dovolanie sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu, aby vyvolalo právne účinky)
nebola ešte v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu vyriešená. Doslovne uviedol, ţe „existuje
v rozhodovacej praxi slovenských súdov medzera pokiaľ ide o interpretáciu ustanovenia § 40a
Občianskeho zákonníka“. Podľa názoru dovolateľa je jeho dovolanie nielen prípustné, ale tieţ
dôvodné, lebo napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. K otázke
dovolania sa relatívnej neplatnosti pristupoval odvolací súd veľmi formalisticky a účinky
dovolania sa relatívnej neplatnosti nepriznal (hoci mal) tomu, ţe ţalobcova určovacia ţaloba
uţ sama vo svojej podstate popiera platnosť darovacej zmluvy [pokiaľ by ju totiţ povaţoval
za platnú (resp. pokiaľ by sa nedovolával jej relatívnej neplatnosti), nemohol by sa domáhať
určenia, ţe sporné nehnuteľnosti patria do BSM].
5.3. Z týchto dôvodov ţalobca ţiadal napadnutý rozsudok zrušiť a priznať mu náhradu
trov dovolacieho konania.
6. Ţalované 1/ a 2/ vo vyjadrení k dovolaniu uviedli, ţe dovolanie ţalobcu nie
je v danom prípade podľa § 420 písm. f/ CSP prípustné, lebo ţalobcovi nebolo v konaní
znemoţnené, aby uskutočňoval jemu patriace procesné oprávnenia. Prípustnosť jeho
dovolania nemoţno vyvodiť ani z § 421 ods. 1 písm. b/ CSP. Otázka, ktorú ţalobca
v dovolaní označil za dosiaľ dovolacím súdom nevyriešenú, bola uţ vyriešená
v rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 5 Cdo 211/2009 a 1 Cdo 151/2005. So zreteľom na to ţalované ţiadali dovolanie
zamietnuť a priznať im náhradu trov dovolacieho konania.
7. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, ţe dovolanie podala
v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1
CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia
pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, ţe dovolanie treba odmietnuť. Stručné
odôvodnenie (§ 451 ods. 3 veta prvá CSP) rozhodnutia dovolacieho súdu je uvedené
v nasledovných bodoch.
8. V danom prípade bolo dovolanie podané po 1. júli 2016, kedy nadobudol účinnosť
nový civilný procesný kódex. Aj za účinnosti CSP treba dovolanie povaţovať za mimoriadny
opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného sporového
konania osobitné postavenie. Dovolanie aj podľa novej právnej úpravy nie je „ďalším
odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani samotným
dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo moţné preskúmať
akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu [viď napríklad rozhodnutia sp. zn. 1 Cdo 113/2012,
2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013, 4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012
a 7 Cdo 92/2012 (poznámka dovolacieho súdu: pokiaľ sa v ďalšom texte odkazuje v zátvorke
na „Cdo“, ide o odkaz na rozhodnutie najvyššieho súdu príslušnej spisovej značky)].
9. Uţ v rozhodnutiach vydaných do 30. júna 2016 najvyšší súd opakovane vyjadril
záver aktuálny aj v súčasnosti, v zmysle ktorého právo na súdnu ochranu nie je absolútne
a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým
obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tieţ právo domôcť sa na opravnom súde
nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu niţšieho stupňa, sa v civilnom
sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia
ktorých môţe súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane
dovolacieho konania (1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 357/2015, 4 Cdo 1176/2015, 5 Cdo 255/2014,
8 Cdo 400/2015). Otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých
sa môţe uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu.
10. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, ţe narušenie princípu
právnej istoty strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená (meritórnym rozhodnutím
predstavujúcim res iudicata), musí byť vyváţené sprísnenými podmienkami prípustnosti.
Právnu úpravu dovolania a dovolacieho konania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých
môţe byť výnimočne prelomená záväznosť uţ právoplatného rozhodnutia, nemoţno
interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad (3 Cdo 319/2013,
1 Cdo 348/2013, 3 Cdo 357/2016, 3 ECdo 154/2013, 3 Cdo 208/2014).
11. Naďalej je tieţ plne opodstatnené konštatovanie, ţe ak by najvyšší súd bez ohľadu
na neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej správnosti rozhodnutia odvolacieho
súdu a na tom základe ho prípadne zrušil, porušil by základné právo na súdnu ochranu toho,
kto stojí na opačnej procesnej strane [porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. II. ÚS 172/03].
12. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho
prípustnosti. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné,
(len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, ţe ak zákon výslovne neuvádza, ţe dovolanie je proti
tomu – ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemoţno také rozhodnutie
(úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie
prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a 421 CSP.
13. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom
je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať
nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f/ CSP,
je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť
dovolania a označiť v dovolaní náleţitým spôsobom dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421 CSP
v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací
súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným
dovolacím dôvodom.
14. Ţalobca prípustnosť podaného dovolania vyvodzuje nielen z § 420 CSP, ale
(zároveň) aj z ustanovenia § 421 CSP.
15. Z ustanovení CSP, ktoré sa vzťahujú na dovolacie konanie, nevyplýva
jednoznačne, či prichádza do úvahy súbeţné uplatnenie prípustnosti dovolania v zmysle § 420
CSP, ako aj v zmysle § 421 CSP.
16. Otázka moţnosti súbeţného uplatnenia dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle
týchto ustanovení CSP bola riešená veľkým senátom občianskoprávneho kolégia najvyššieho
súdu, ktorý v uznesení z 19. apríla 2017 sp. zn. 1 VCdo 2/2017 konštatoval, ţe: a/ kumulácia
dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle § 420 a § 421 CSP je neprípustná,
b/ ak sú v dovolaní súbeţne uplatnené dôvody prípustnosti podľa oboch uvedených
ustanovení, dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí len na posúdenie
prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 CSP, c/ ak sú v dovolaní uplatnené viaceré vady
zmätočnosti uvedené v § 420 písm. a/ aţ f/ CSP, dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti
dovolania obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania z hľadiska existencie tej vady
zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená na prednejšom mieste.
17. Uvedeným rozhodnutím veľkého senátu, ktoré je dostupné aj na internetovej
stránke najvyššieho súdu (www.nsud.sk), sú senáty najvyššieho súdu viazané (§ 48 ods. 3
veta prvá CSP).
18. Trojčlenný senát 3 C najvyššieho súdu, riadiac sa právnymi závermi vyjadrenými
v označenom rozhodnutí veľkého senátu, skúmal prípustnosť dovolania ţalobcu len podľa
ustanovenia § 420 CSP (nezaoberal sa teda prípustnosťou jeho dovolania z hľadiska
19. V danom prípade dovolateľ uplatnil dovolací dôvod v zmysle § 420 písm. f/ CSP,
podľa ktorého je dovolanie prípustné (proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej,
alebo ktorým sa konanie končí), ak súd nesprávnym procesným postupom znemoţnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, ţe došlo k porušeniu práva
na spravodlivý proces. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú túto procesnú vadu, sú a/ zásah
súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu.
19.1. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je moţnosť fyzických
a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním
vyuţívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou
súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných
orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu
nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jej právnymi názormi
a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných
predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a poţiadavkami, ale ani právo vyjadrovať
sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a doţadovať sa ňou navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (viď napríklad rozhodnutia ústavného súdu
sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).
19.2. Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený uţ vo viacerých rozhodnutiach
najvyššieho súdu vydaných do 30. júna 2016 tak, ţe sa ním rozumie len faktická, vydaniu
konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra
prejednania veci (to ako súd viedol spor) znemoţňujúca strane sporu realizáciu jej procesných
oprávnení a mariaca moţnosti jej aktívnej účasti na konaní (R 129/1999 a 1 Cdo 6/2014,
3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012). Tento pojem nemoţno vykladať extenzívne
jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“
moţno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie súdu
posudzujúce opodstatnenosť ţalobou uplatneného nároku.
19.3. Pokiaľ „postupom súdu“ nie je rozhodnutie súdu – finálny (meritórny) produkt
prejednania veci v civilnom sporovom konaní, potom uţ „postupom súdu“ vôbec nemôţe
byť ani časť rozhodnutia – jeho odôvodnenie (obsah, spôsob, kvalita, výstiţnosť,
presvedčivosť a úplnosť odôvodnenia), úlohou ktorej je vysvetliť dôvody, so zreteľom
na ktoré súd rozhodol (1 ECdo 10/2014, 3 Cdo 146/2013).
19.4. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu treba pojem „procesný postup“ súdu
vykladať takto aj za právnej úpravy účinnej od 1. júla 2016.
20. Uţ dávnejšia judikatúra najvyššieho súdu (R 111/1998) zastávala názor, ţe
nepreskúmateľnosť rozhodnutia nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a prípustnosť dovolania;
nepreskúmateľnosť bola povaţovaná len za vlastnosť rozhodnutia súdu, v ktorej sa navonok
prejavila tzv. iná vada konania majúca za následok nesprávne rozhodnutie veci (§ 241 ods. 2
písm. b/ O.s.p.). S tým názorom sa stotoţnil aj ústavný súd (viď sp. zn. I. ÚS 364/2015,
II. ÚS 184/2015, III. ÚS 288/2015 a I. ÚS 547/2016).
20.1. Na zásade, podľa ktorej nepreskúmateľnosť zakladá (len) „inú vadu konania
v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“, zotrvalo aj zjednocujúce stanovisko R 2/2016,
právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania
v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné
vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných
pre rozhodnutie súdu, môţe ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa
§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.“. Zmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho konania,
ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu tohto stanoviska nedotkli,
preto ho treba povaţovať aj naďalej za aktuálne.
20.2. V danom prípade obsah spisu nedáva ţiadny podklad pre uplatnenie druhej vety
stanoviska R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len
celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď
rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec ţiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady
najzákladnejšej dôleţitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku
2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, ţe mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh
proti Rusku, rozsudok z roku 2003).
20.3. V odôvodnení napadnutého rozsudku odvolací súd uviedol, čoho a z akých
dôvodov sa ţalobca domáhal, čo uvádzali ţalované, z ktorých skutočností a dôkazov
vychádzal, akými úvahami sa riadil a ako vec právne posúdil. Citoval ustanovenia, ktoré
aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery; medziiným uviedol dôvody, so zreteľom
na ktoré dospel k právnemu názoru, ţe ţalobca sa počas plynutia premlčacej doby nedovolal
relatívnej neplatnosti darovacej zmluvy spôsobom, (len) ktorý je – podľa právneho názoru
odvolacieho súdu – právne účinný. Obsah spisu nedáva podklad pre záver, ţe odvolací súd
svoje rozhodnutie neodôvodnil spôsobom vyplývajúcim z § 157 ods. 2 O.s.p. Za procesnú
vadu konania podľa § 421 písm. f/ CSP nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil
svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa.
21. Podstatná časť námietok ţalobcu, a to aj v súvislosti s ním tvrdenými procesnými
chybami, sa týka nie procesného postupu, ale právneho posúdenia veci. Najvyšší súd uţ ale
podľa predchádzajúcej úpravy dospel k záveru, ţe realizácia procesných oprávnení
sa účastníkovi neznemoţňuje právnym posúdením (viď R 54/2012 a 1 Cdo 62/2010,
2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011,
7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014).
21.1. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne
posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd
nepouţil správny (náleţitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis,
nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne
právne závery.
21.2. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu nie je po 1. júli 2016 ţiadny dôvod
pre odklon od vyššie uvedeného chápania dopadu nesprávneho právneho posúdenia veci
na moţnosť uskutočňovať procesné oprávnenia niektorou zo strán civilného sporového
konania.
22. Z týchto dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, ţe dovolanie ţalobcu nie
je podľa § 420 písm. f/ CSP prípustné. Vzhľadom na to jeho dovolanie odmietol podľa
23. Najvyšší súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania o dovolaní
neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP).
24. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 17. mája 2017
JUDr. Emil Franciscy, v.r.
predseda senátu
(sudca spravodajca)
JUDr. Daniela Sučanská, v.r. JUDr. Elena Siebenstichová, v.r.
členka senátu členka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková