Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 288/2015

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-57

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. novembra 2015

v senáte zloženom z predsedu senátu Rudolfa Tkáčika a zo sudkýň Jany Baricovej a Ivetty

Macejkovej (sudkyňa spravodajkyňa) v konaní o sťažnosti ,

, zastúpenej advokátom JUDr. Ivanom Husárom, Advokátska

kancelária, Vojenská 14, Košice, ktorou namietala porušenie svojich základných práv podľa

a , práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva podľa čl. 36 ods. 1

Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

z 13. júna 2013 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 2. decembra 2014, takto

rozhodol:

1. Základné právo na ochranu vlastníckeho práva podľa

a na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj jej právo na

spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 13. júna

2013 p o r u š e n é b o l o .

2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 13. júna 2013

z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 533,60 €

(slovom päťstotridsaťtri eur a šesťdesiat centov), ktorú j e Krajský súd v Košiciach

p o v i n n ý zaplatiť na účet jej právneho zástupcu JUDr. Ivana Husára, Advokátska

kancelária, Vojenská 14, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. februára

2015 doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a (ďalej len „“), práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

a základného práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)

rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 13. júna 2013 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 2. decembra 2014.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je v procesnom postavení

žalovanej účastníčkou konania vedeného na Okresnom súde Košice II (ďalej len „okresný

súd“) pod sp. zn. o určenie vecí patriacich do podielového spoluvlastníctva.

Žalobca sa v označenom konaní domáhal proti sťažovateľke ako žalovanej, ktorá

bola v katastri nehnuteľností zapísaná ako výlučný vlastník nehnuteľnosti (bytu

nachádzajúceho sa na v Košiciach), určenia, že predmetný byt vrátane

podielu priestoru na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a pozemku patrí

do podielového spoluvlastníctva účastníkov v podiele 1/2.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. zo 4. decembra 2012 žalobe vyhovel

a určil, že predmetný byt patrí do podielového spoluvlastníctva žalobcu a žalovanej

sťažovateľky v podiele 1/2.

Sťažovateľka v tejto súvislosti uviedla, že okresný súd: „Vychádzal z toho, že

účastníci konania sa bližšie poznali a od roku 2004 žili spolu ako druh a družka. Dňa

23.7.2004 uzavrela iba sama sťažovateľka kúpnu zmluvu na sporný byt na základe ktorej

bola ako jediná zapísaná ako výlučná vlastníčka uvedeného bytu v KN. V konaní bolo

nesporné, že žalobca sa finančne podieľal na úhrade kúpnej ceny a bol ručiteľom úveru,

ktorý sťažovateľka čerpala na kúpu uvedeného bytu. K podaniu žalobného návrhu došlo

následne potom, čo sa účastníci konania rozišli a sťažovateľka sa od žalobcu odsťahovala.

Na základe uvedených skutkových zistení súd prvého stupňa dospel k záveru, že bolo

vôľou účastníkov konania založiť podielové spoluvlastníctvo k spornému bytu. Zároveň na

podklade uvedeného skutkového zistenia následne súd prvého stupňa bez akéhokoľvek

bližšieho právneho zdôvodnenia vychádzal z toho, že účastníci konania sa stali podielovými

spoluvlastníkmi sporného bytu aj keď kúpnu zmluvu uzavrela iba sťažovateľka a iba ona

bola zapísaná v príslušnom KN zapísaná ako výlučná vlastnícka sporného bytu

a neexistovala žiadna písomná zmluva o podielovom spoluvlastníctve ani dohoda o tom, že

sťažovateľka v budúcnosti prevedie nejaký podiel k spornej nehnuteľnosti na žalobcu.

Následne sa súd prvého stupňa zaoberal už iba otázkou výšky spoluvlastníckeho

podielu žalobcu k spornému bytu kde aplikoval právny názor, že k určeniu výšky

spoluvlastníckeho podielu dochádza najčastejšie dohodou spoluvlastníkov. ...“

Proti rozsudku okresného súdu sp. zn. zo 4. decembra 2012 podali

sťažovateľka aj žalobca odvolania, o ktorých rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn.

z 13. júna 2013 tak, že napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľka v tejto súvislosti uvádza: „Z pohľadu právneho posúdenia Krajský súd

k námietkam sťažovateľky uviedol iba stručne to, že podľa jeho názoru zmluvu

o spoluvlastníctve možno uzatvoriť aj samostatne pred predmetným úkonom, keďže pre ňu

zákon nevyžaduje žiadnu osobitnú formu, ohľadom výšky spoluvlastníckeho podielu.“

Sťažovateľka podala proti rozsudku krajského súdu sp. zn. z 13. júna

2013 dovolanie. Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 2. decembra 2014

dovolanie odmietol ako procesne neprípustné. Sťažovateľka uviedla, že označené uznesenie

najvyššieho súdu jej bolo doručené 13. januára 2015.

3. Sťažovateľka v sťažnosti uvádza: „Základným dôvodom podania tejto Ústavnej

sťažnosti je najmä tá skutočnosť, že KS Košice vykonal aplikáciu ust. § 46 ods. 2 a § 132

ods. 1 takým spôsobom, že poprel význam, účel a základné princípy

platiace pre vznik podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam a vniesol tak závažný

prvok nepredvídateľnosti a právnej neistoty do oblasti nadobúdania podielového

spoluvlastníctva pre akýkoľvek subjekt práva... V zmysle predmetného ustanovenia

je nesporné, že zmluvné prevody nehnuteľností musia mať pod

sankciou neplatnosti písomnú formu čo následne povinne skúma aj príslušný katastrálny

úrad pri rozhodovaní o návrhoch na povolenie vkladu.

Neexistuje absolútne žiadny dôvod a ani žiadne ustanovenie

či iného právneho predpisu ktorý by uvedené pravidlo potrebnosti písomnej zmluvy

vylučoval pre nadobúdanie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti.

...

Aj keď to nie je v odôvodnení napádaného rozsudku KS Košice výslovne uvedené

vychádzal tak KS Košice (ale aj súd prvého stupňa) pri právnom posúdení veci nepochybne

z rozsudku NS č. R 16/1983 v zmysle ktorého pre posúdenie vzniku podielového

spoluvlastníctva k domu alebo inej stavbe postavenej spoločnou činnosťou viacerých osôb

je rozhodujúca dohoda uzavretá medzi nimi o založení spoluvlastníckych vzťahov. Táto

dohoda nemusí byť písomná. Nie je potrebné, aby sa v nej účastníci vopred dohodli

o veľkosti spoluvlastníckych podielov pred dokončením stavby. Z obsahu dohody musí však

byť zrejmé, že účastníci chceli založiť podielové spoluvlastníctvo k stavbe napríklad tým, že

veľkosť podielov bude závisieť od miery akou sa jednotliví účastníci dohody pričinili na

postavení stavby. Ak podiely spoluvlastníkov neboli dohodnuté inak, sú rovnaké (ust. §137

ods. 2 ).

To, že právny názor úplne najpodstatnejší pre správne posúdenie prejednávaného

prípadu vychádza z uvedeného rozhodnutia vyplýva z odôvodnenia rozsudku OS Košice II

ako aj z odôvodnenia napádaného rozsudku KS Košice.

V nami prejednávanom prípade však nešlo o takýto spôsob nadobudnutia

spoluvlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Účastníci konania spoločnou činnosťou

nepostavili byt ktorý je predmetom konania a teda v našom prípade nešlo o nadobudnutie

vlastníckeho práva k bytu na základe výstavby - teda nešlo o originárny spôsob

nadobudnutia vlastníctva na základe inej právnej skutočnosti. Z uvedeného dôvodu preto

ani nebolo možné v súlade s platným právom prejednávaný prípad posudzovať podľa vyššie

uvedeného právneho názoru vyplývajúceho z rozhodnutia NS č. R 16/1983. Napriek tejto

skutočnosti Krajský súd Košice aplikoval na zistený skutkový stav uvedený právny názor

čím došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu celej veci a k popretiu významu a účelu ust.

.

...

Povedané inými slovami napádané rozhodnutie Krajského súdu vychádza z právneho

názoru, že neplatí zásada povinnej písomnej zmluvy pre derivatívne nadobudnutie

spoluvlastníckeho práva k nehnuteľnosti v prípade zmluvného prevodu nakoľko postačuje

ohľadom tejto veci aj ústna dohoda.

Takisto je potrebné uviesť, že napadaný rozsudok Krajského súdu ma

nespochybniteľne povahu deklaratórneho rozhodnutia. Teda iba potvrdzuje (deklaruje) už

existujúce hmotné práva a povinnosti. Povedané inými slovami spoluvlastnícke právo

účastníkov konania k spornému bytu tu podľa názoru súdov existovalo od počiatku (od

okamihu uzavretia a následného zavkladovania kúpnej zmluvy do KN ) a uvedenú okolnosť

Krajský súd Košice v rozsudku iba deklaroval... Aj z tohto pohľadu je napádané rozhodnutie

KS Košice ústavne neudržateľné nakoľko je jasné, že platné právo (ust. § 46 ods. 2

) vyžaduje pre nadobudnutie vlastníctva k nehnuteľnosti zmluvou

písomnú formu a preto ak takáto písomná zmluva neexistovala (čo nebolo ani sporné)

nemohli súdy deklarovať opak a určiť žalobcu za podielového spoluvlastníka nehnuteľnosti.

...

Vzhľadom na vyššie uvedené je preto podľa názoru sťažovateľky nesporné, že

napádané rozhodnutie KS Košice je Ústavnoprávne neudržateľné nakoľko odporuje čl. 46

ods. 1 SR, Listiny ako aj Dohovoru a súčasne aj článku 20

ods. 1 SR z dôvodu, že:

a) Krajský súd založil svoje rozhodnutie na takom výklade ustanovenia § 46

ods. 2 a v zmysle ktorého neplatí zásada povinnej

písomnej zmluvy pre derívatívne nadobudnutie spoluvlastníckeho práva k nehnuteľnosti

v prípade zmluvného prevodu nakoľko postačuje ohľadom tejto veci aj ústna dohoda čím

poprel význam a účel uvedených ustanovení.

b) Napádané rozhodnutie Krajského súdu sa odchýlilo od konštantnej

rozhodovacej praxe súdov v identických veciach bez toho aby Krajský súd akýmkoľvek

spôsobom vysvetlil prečo v prejednávanom prípade postupoval v rozpore so zaužívanou

praxou v dôsledku čoho Krajský súdu Košice nekonal v súlade s princípom právnej istoty

v zmysle SR a z uvedeného dôvodu porušil v konečnom dôsledku aj právo

účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa SR.

c) Napadnuté rozhodnutie Krajského súdu je arbitrárne, nakoľko súd neskúmal

a nedával ústavne konformné odpovede na právne a skutkovo relevantné námietky

sťažovateľky uvedené počas konania (potrebnosť existencie písomnej zmluvy pre

nadobudnutie spoluvlastníctva k nehnuteľnosti derivatívnym spôsobom), pričom

v odôvodnení napadnutého rozhodnutia ani jednoznačne zrozumiteľne neuviedol, prečo tak

neurobil, čo tiež znamená, že súd jasne a zrozumiteľne neodôvodnil svoje rozhodnutie (viď

vyššie judikatúra k bodu 2.2.)

v dôsledku čoho došlo k porušeniu práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie

garantované SR, Listiny ako aj Dohovoru

a súčasne aj k porušeniu práva sťažovateľky na vlastnenie majetku (nakoľko prišla o 1/2

spoluvlastníckeho práva k svojmu bytu) garantovaného článku 20 ods. 1 SR.

Identické dôvody a závery platia aj pre napádané uznesenie NS SR nakoľko ani

NS SR nezjednal v uvedenom prípade nápravu a to napriek skutočnosti, že jednou

zo základných úloh NS SR v podmienkach právneho poriadku SR je nepochybne

zabezpečovanie jednotného výkladu práva zo strany súdov nižšieho stupňa. Aj z uvedeného

dôvodu právny názor NS prezentovaný v odôvodnení napadaného uznesenia NS o tom, že

NS SR nemohol nedať prednosť ústavnému princípu právnej istoty, pred ústavným právom

na spravodlivý súdny proces je ústavnoprávne neudržateľný. Len z takýchto formálnych

dôvodov nemožno uprednostniť taký výklad práva v dôsledku ktorého sa ponechá v platnosti

rozhodnutie ktoré je zjavne neústavné a porušujúce právo na spravodlivý proces ako aj

princíp právnej istoty.“

4. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„1. Základné právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces sťažovateľky

garantované , Listiny

základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd ako aj základné právo sťažovateľky na vlastnenie majetku garantované

v článku 20 ods. 1 SR rozsudkom Krajského súdu Košice zo dňa 13.06.2013, č. k.

-193 a uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 2.12.2014, č. konania

porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 2.12.2014, č. konania

a rozsudok Krajského súdu Košice zo dňa 13.6.2013 , č. k. -806 (správne má

byť č. k. -193, pozn.) sa zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu Košice na

ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd SR a Krajský súd Košice sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť

sťažovateľke trovy konania vo výške 355,73 € do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na

účet jeho právneho zástupcu.“

5. Ústavný súd uznesením č. k. -18 z 10. júna 2015 prijal sťažnosť

sťažovateľky na ďalšie konanie.

6. Na výzvu ústavného súdu sa k predmetu konania pred ústavným súdom vyjadril

predseda krajského súdu, ktorý v podaní doručenom ústavnému súdu 24. júla 2015 uviedol:

«Na posúdenie otázky vzniku podielového spoluvlastníctva k veci (aj nehnuteľnej veci, teda

aj bytu) je rozhodujúca dohoda medzi nimi (účastníkmi), obsahom ktorej je založenie

spoluvlastníckych vzťahov.

Na uzavretie takejto dohody sa vzťahujú všeobecné ustanovenia a nasl.

o právnych úkonoch. Zákon na jej uzavretie „nepredpisuje“ žiadnu konkrétnu formu, preto

môže byť dohoda uskutočnená buď výslovne (za použitia slov) tak, že sa slová prednesú

ústne (ústna forma) alebo sa zaznamenajú písomne (písomná forma) alebo tiež iným než

výslovným spôsobom (konkludentne), ktorý nevzbudzuje pochybnosti o tom, čo chceli

účastníci prejaviť (viď ).

Či už je takýto právny úkon urobený v tej alebo onej forme, na jeho platnosť sa

vyžaduje splnenie požiadaviek určitosti a zrozumiteľnosti ustanovených zákonom (viď § 37

).

Z obsahového hľadiska musí byť z dohody zrejmé, že účastníci tohto právneho úkonu

sa aj s prihliadnutím na ďalšie okolnosti vopred dohodli (teda skôr než došlo ku kúpe bytu)

na založení podielového spoluvlastníctva k bytu. Ak sa však účastníci dohodli na uvedenej

podstate tohto úkonu, teda na tom, že žalobca je podielový spoluvlastník (k) bytu, prípadná

absencia ostatných dojednaní, ktoré sa spravidla vyskytujú v dohodách a vzniku

podielového spoluvlastníctva k bytu (napr. o výške spoluvlastníckeho podielu, či

o spoločnom užívaní bytu) nemá za následok neplatnosť predmetnej dohody (viď R-NS ČR

).

Aj v ďalšom rozhodnutí NS ČR z 27.8.2003 sp. zn. sa konštatuje,

že pre posúdenie vzniku podielového spoluvlastníctva k veci (aj nehnuteľnej) je rozhodujúca

dohoda uzatvorená medzi účastníkmi o založení spoluvlastníckych vzťahov, ktorá nemusí

byť písomná.

Podľa nášho názoru rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti.

Pre objektívne posúdenie ústavnej sťažnosti odporúčame zabezpečiť na nahliadnutie

spis Okresného súdu Košice II sp. zn. .»

V závere podania krajský súd oznámil, že súhlasí s rozhodnutím bez nariadenia

pojednávania.

7. Ústavný súd po prijatí sťažnosti vyzval aj predsedníčku najvyššieho súdu, aby sa

vyjadrila k prijatej sťažnosti, ako aj k tomu, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne

pojednávanie.

Predsedníčka najvyššieho súdu na výzvu ústavného súdu reagovala podaním

zo 16. júla 2015, doručeným ústavnému súdu 27. júla 2015, v ktorom poukázala na

zákonom ustanovené podmienky prípustnosti dovolania podľa ustanovenia § 237

(ďalej aj „OSP“) pokiaľ ide o namietanú

nepreskúmateľnosť rozhodnutia nižšieho súdu, a v tomto smere poukázala tiež na

relevantnú judikatúru najvyššieho súdu a ústavného súdu.

Predsedníčka najvyššieho súdu v závere podania uviedla, že súhlasí s upustením

od ústneho pojednávania.

8. Ústavnému súdu boli 24. augusta 2015 v predmetnej veci doručené vyjadrenia

sťažovateľky, ktoré predložila osobitnými podaniami k vyjadreniu krajského súdu

a k vyjadreniu najvyššieho súdu. Uvedenými vyjadreniami sťažovateľka opätovne

poukázala na svoje doterajšie tvrdenia a v závere predložila vyčíslenie trov konania.

Sťažovateľka uviedla, že súhlasí s rozhodnutím ústavného súdu bez nariadenia

pojednávania.

9. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania upustil podľa § 30 ods. 2 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) od ústneho pojednávania v danej veci,

pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel

k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

10. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

11. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa

v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.

13. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému

účastníkovi konania jeho trovy.

14. Podľa ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,

v náleze vysloví, ktoré základné právo alebo sloboda a ktoré ustanovenie , ústavného

zákona alebo medzinárodnej zmluvy sa porušili, a akým právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom sa základné právo alebo sloboda porušili.

Podľa ak sa základné právo alebo sloboda

porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

15. Podľa

(1) Písomnú formu musia mať zmluvy o prevodoch nehnuteľností, ako aj iné zmluvy,

pre ktoré to vyžaduje zákon alebo dohoda účastníkov.

(2) Pre uzavretie zmluvy písomnou formou stačí, ak dôjde k písomnému návrhu

a k jeho písomnému prijatiu. Ak ide o zmluvu o prevode nehnuteľnosti, musia byť prejavy

účastníkov na tej istej listine.

16. Podľa vlastníctvo veci možno nadobudnúť

kúpnou, darovacou alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na

základe iných skutočností ustanovených zákonom.

Podľa ak sa prevádza nehnuteľná vec na

základe zmluvy, nadobúda sa vlastníctvo vkladom do katastra nehnuteľností podľa

osobitných predpisov, ak osobitný zákon neustanovuje inak.

17. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

18. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

19. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

20. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

21. Podstatou sťažnosti sťažovateľky je namietané porušenie označených základných

práv sťažovateľky rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 13. júna 2013

a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 2. decembra 2014.

Sťažovateľka namieta arbitrárnosť rozsudku krajského súdu, ktorý podľa jej názoru

nedal odpovede na relevantné námietky sťažovateľky uvedené počas konania,

predovšetkým

- ústavne nesúladným spôsobom interpretoval ustanovenia § 46 ods. 2 a § 132 ods. 1

, nezaoberal sa zákonnou požiadavkou obligatórnej písomnej formy

zmlúv týkajúcich sa prevodu nehnuteľností,

- svoj právny názor o vzniku a platnosti ústnej dohody medzi účastníkmi o vzniku

podielového spoluvlastníctva k bytu založil na judikatúre, ktorá sa týkala vzniku

podielového spoluvlastníctva k domu alebo inej stavbe postavenej spoločnou činnosťou

viacerých osôb, čo však nekorešponduje so skutkovým a právnym stavom v danej veci;

krajský súd sa odklonil od konštantnej rozhodovacej praxe súdov v obdobných veciach.

Porušenie označených základných práv uznesením najvyššieho súdu sťažovateľka

vidí v tom, že najvyšší súd v predmetnom uznesení o dovolaní neodstránil pochybenia

súdov nižšieho stupňa a nevykonal nápravu, ale namietaným uznesením odmietol dovolanie

ako procesne neprípustné.

22. Vzhľadom na obsah ústavnej sťažnosti ústavný súd preskúmal namietané

uznesenie krajského súdu a najvyššieho súdu v spojení s týmto rozhodnutiam

predchádzajúcim rozsudkom okresného súdu sp. zn. zo 4. decembra 2012.

23. Okresný súd uvedeným rozsudkom rozhodol, že predmetný byt vrátane podielu

na spoločných častiach a zariadeniach domu patrí do podielového spoluvlastníctva žalobcu

a sťažovateľky v podiele 1/2, a účastníkom nepriznal náhradu trov konania.

Okresný súd v odôvodnení rozsudku v podstatnom uviedol: „Dňa 23.7.2004 bola

uzavretá kúpna zmluva, podľa ktorej žalovaná nadobudla do výlučného vlastníctva byt

...

Vykonaným dokazovaním súd má za preukázané a medzi účastníkmi konania bolo

nesporné, že predmetná nehnuteľnosť ... bola nadobudnutá na základe kúpnej zmluvy zo

dňa 23.7.2004 za cenu 1.000.000,-Sk, teda ešte pred uzavretím manželstva účastníkov

konania. Časť kúpnej ceny poskytol žalobca a to vo výške 400.000,-Sk, o čom svedčí výpis

zo žalobcovho účtu... v čase keď sa vykonávali prípravy na kúpu bytu. Ďalšiu časť kúpnej

ceny zložila žalovaná vo výške 200.000,-Sk a na zvyšnú časť kúpnej ceny žalovaná zobrala

hypotekárny úver vo výške 400.000,-Sk. Žalobca v zmluve o hypotekárnom úvere vystupuje

v postavení spoludlžníka.

Žalobca odvodzuje svoje spoluvlastnícke právo k predmetnému bytu od dohody

účastníkov konania. Zo správania žalobcu je zrejmé, že jeho úmyslom bolo nadobudnutie

spoluvlastníctva k bytu čo dokazuje samotný jeho vklad na kúpu bytu vo výške 400.000,-Sk,

organizovanie rekonštrukčných prác, objednanie, montáž a zaplatenie výmeny plastových

okien bytu v hodnote 34.924,-Sk, pričom sa od žalovanej nikdy nedomáhal vrátenia takto

poskytnutých finančných prostriedkov. Ani žalovaná sa nepokúšala o prípadné vrátenie

vkladu, a ďalších investícií, čo nasvedčuje existencii dohody o spoluvlastníctve. V prípade,

ak by žalobcovi nesvedčilo spoluvlastnícke právo k bytu, ktoré naopak preukázal aj

finančným vkladom pri nadobudnutí nehnuteľnosti či zhodnotením nehnuteľnosti nie

v nepatrnej výške, vzniklo by mu právo na vrátenie vkladu, či na vydanie bezdôvodného

obohatenia v zmysle § 451 Obč. zák., čo však žalobca nikdy netvrdil ani nežiadal a správal

sa k nehnuteľnosti ako k aj jemu patriacej. Pritom preukázanie daru finančných

prostriedkov v prospech žalovanej od žalobcu nebolo preukázané. Konanie účastníkov

konania nepochybne svedčí o ich úmysle založiť podielové spoluvlastníctvo k predmetnej

nehnuteľnosti.

O tom, že ide o spoluvlastníctvo svedčia aj svedecké výpovede svedkov...“

Po uvedení stručného obsahu výpovedí svedkov okresný súd uviedol:

„Ďalej sa súd zaoberal otázkou, v akom rozsahu sú účastníci spoluvlastníkmi

predmetného bytu. Vychádzal z toho, že k určeniu výšky spoluvlastníckeho podielu

dochádza najčastejšie dohodou spoluvlastníkov. Takáto dohoda môže byť súčasťou zmluvy,

na základe ktorej pri prevode vlastníctva vzniká podielové spoluvlastníctvo. Zmluvu o

spoluvlastníctve však možno uzavrieť aj samostatne pred predmetným úkonom, keďže zákon

pre ňu nevyžaduje žiadnu osobitnú formu. Preto môže byť platne uzavretá ústne i

konkludentne a nie je potrebné, aby sa jej účastníci vopred dohodli aj o číselnom vyjadrení

spoluvlastníckych podielov.

Keďže niet dostatočne presvedčivého dôkazu o obsahu dohody o výške

spoluvlastníckych podielov, platí podľa ustanovenia § 137 ods. 2 Obč. zák. právna

domnienka, že podiely spoluvlastníkov sú rovnaké.

S poukazom na vyššie uvedené súd žalobe vyhovel a určil, že predmetná

nehnuteľnosť patrí do podielového spoluvlastníctva oboch účastníkov konania a to rovným

dielom.“

24. Krajský súd napadnutým uznesením sp. zn. z 13. júna 2013

rozhodol tak, že potvrdil rozsudok okresného súdu sp. zn. zo 4. decembra

2012 a k predmetu v podstatnom uviedol:

„Súd (okresný súd, pozn.) použil správny právny predpis, správne ho i vyložil

(z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach

a povinnostiach účastníkov konania), takže ani tento odvolací dôvod nie je daný a na vecnej

správnosti napadnutého rozsudku, nič nemenia ani skutočnosti uvedené v odvolaní.

K dôvodom uvedeným v rozsudku je treba poznamenať a odvolací súd zdôrazňuje, že

zmluvu o spoluvlastníctve možno uzavrieť aj samostatne pred predmetným úkonom, keďže

zákon pre ňu nevyžaduje žiadnu osobitnú formu, ohľadne určenia výšky spoluvlastníckeho

podielu k predmetnému bytu, lebo nepochybne zistil, že po získaní peňazí z predaja bytu na

Humenskej ulici žalobca mal dávať asi 400 000,- Sk a svedkyňa, t.j... - matka žalovanej,

mala uviesť v konaní a aj uviedla, že oni dali, t.j. starí rodičia žalovanej 200 000,-Sk, avšak

si nepamätala presný dátum a peniaze mali slúžiť ešte na kúpu bytu na Humenskej ulici,

túto svedeckú výpoveď nemohol súd akceptovať a ako tendenčnú ju tak aj vyhodnotil.

Svedok tiež vypovedal, že byt na predal o zníženú hodnotu za

milión Sk, jednania ohľadom kúpnej ceny so žalovanou nerobil, kúpna zmluva znela na

meno žalovanej, ale žalobca mu to vysvetľoval tak, že má vo výhľade nájomný byt

a nemohol by tento kúpiť, lebo by mu nebol pridelený iný nájomný byt v čase, keď sa

uzatvárala kúpno-predajná zmluva, účastníci konania ešte neboli manželia, ale sa chceli

brať a práve zháňali byt. Toto v podstate potvrdil, t.j. že ide o spoločný byt aj svedok...

Z uvedeného je zrejmé, že ak neboli ponúknuté iné dôkazy a súd prvého stupňa

vyhodnotil dôkazy podľa , už nebolo možné vzhľadom na vykonávanie

odvolacieho konania bez opakovania dôkazov zisťovať iný, resp. doteraz nezistený skutkový

stav vo veci.

Naopak doteraz zistený skutkový stav má oporu vo vykonaných dôkazoch a iné

skutočnosti neboli zistené z obsahu spisu. ...

Odvolacie dôvody tak žalobcu, čo do výroku o náhrade trov konania aj čo do veci

samej v odvolaní žalovanej nie sú opodstatnené a nie sú relevantné, odvolací súd rozsudok

súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správny podľa , “

25. Najvyšší súd v namietanom uznesení sp. zn. z 2. decembra 2014,

ktorým odmietol dovolanie proti uvedenému rozsudku krajského súdu, uviedol:

„Pri zvažovaní dôsledkov zistených procesných nesprávností treba mať vždy na

zreteli, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý smeruje proti už

právoplatnému rozhodnutiu, vykazujúcemu atribúty záväznosti a nezmeniteľnosti (§ 159

ods. 1 ). Z tohto hľadiska dochádza v dovolacom konaní v istom zmysle k stretu dvoch

základných práv (resp. ústavných princípov). Ide jednak o právo na spravodlivý súdny

proces (tiež v nadväznosti na požiadavku odôvodnenia rozhodnutia súdu v súlade s § 157

ods. 1 a 2 ), jednak o zásadu právnej istoty ako súčasti právneho štátu podľa

ods. 1 . Vzhľadom na princíp právnej istoty vyplývajúci z , ktorý do

určitej miery obmedzuje právo na súdnu ochranu podľa a 4 , treba

rozhodujúce otázky v dovolacom konaní posúdiť aj z pohľadu vzájomného vzťahu oboch

týchto ustanovení. Daná procesná situácia musí byť totiž vyriešená z pohľadu oboch

dotknutých ústavných článkov tak, aby boli zachované označené ústavné práva (porovnaj

a aktuálne tiež ).

V prejednávanej veci najvyšší súd nemohol brať na zreteľ len žalovanou

zdôrazňované právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ale musel dbať o to, aby zachoval

ústavnoprávne relevantnú rovnováhu medzi týmto právom a ústavným princípom právnej

istoty, ktorý bol vyjadrený právoplatnými rozhodnutiami súdov nižších stupňov. Dovolací

súd pri riešení otázky prípustnosti podaného dovolania nemohol nedať prednosť ústavnému

princípu právnej istoty, lebo namietaný nedostatok odôvodnenia rozhodnutí nevykazoval

znaky odňatia možnosti konať pred súdom ( ). Dovolaním napadnuté

rozhodnutie [odôvodnenie ktorého nemožno posudzovať izolovane od odôvodnenia

prvostupňového rozhodnutia (, , ), lebo

prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok], uvádza

v primeranom rozsahu skutkový stav, ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci, obsah

odvolania, ako aj právne predpisy, z ktorých odvolací súd vyvodil svoje právne názory. Za

vadu konania v zmysle v žiadnom prípade nemožno považovať to, že

odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalovanej.

...

So zreteľom na vyššie uvedené dovolací súd uzatvára, že i keby dovolaním napadnuté

rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prípadne nepreskúmateľné (dovolací súd sa touto

otázkou nezaoberal), nemohlo by to založiť prípustnosť dovolania, lebo nepreskúmateľnosť

rozhodnutia súdu nie je vada konania uvedená v

...

Dovolateľka tiež tvrdí, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu (a tiež ním

potvrdený prvostupňový rozsudok) spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne

právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod (viď )

vtom zmysle, že ho možno uplatniť v procesné prípustnom dovolaní, samo nesprávne právne

posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď tiež R 54/2012 a viaceré

rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. , ,

3 Cdo 53/201L , , a ). Nejde totiž

o vadu konania uvedenú v , ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol

uvedený v ustanovení ako zakladajúci prípustnosť dovolania.

Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania žalovanej nevyplýva z ,

nepreukázala sa opodstatnenosť argumentácie žalovanej o dôvode zakladajúcom

prípustnosť dovolania podľa a v dovolacom konaní nevyšli najavo ani

iné vady vymenované v , odmietol najvyšší súd dovolanie žalovanej ako

procesné neprípustné ( v spojení s ).“

26. Ústavný súd už vo vzťahu k a dohovoru uviedol,

že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv

nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

27. Podľa konštantnej judikatúry úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne ľudskoprávnou medzinárodnou zmluvou. Posúdenie skutkovej otázky všeobecným

súdom by sa mohlo stať predmetom prípadnej kritiky zo strany ústavného súdu len

v prípade, ak by závery, ktoré všeobecný súd zo zisteného skutkového stavu vyvodil, boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne (). Ústavný súd považuje za protiústavné

aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo

aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti

(, ).

28. Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej

do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho

veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom

právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon

(). Každý má právo, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany

dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná, platná

a účinná právna norma ().

29. Ústavnosť konaní pred orgánom verejnej moci predpokladá aj to, že orgán

verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne,

nezávisle a s využitím všetkých zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu

predmetného konania. Ústavný súd v tomto smere osobitne pripomína objektivitu takého

postupu orgánu verejnej moci (mutatis mutandis , ).

Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ktorej

nebezpečenstvo spočíva v potenciálnom uplatnení ničím (objektívne) nepodloženej úvahy

orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú v podmienkach

právneho štátu okrem iného garantované zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového

základu pre rozhodnutie.

Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť jednak vo využití všetkých

dostupných a pritom legálnych zdrojov zisťovania skutkového základu pre rozhodnutie,

ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje (musí obsahovať) aj odôvodnenie, ktoré

preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich uplatnenia v súlade

s procesnými predpismi ().

30. Uvedené východiská boli povinné dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní aj

všeobecné súdy rozhodujúce v predmetnej veci, a preto bolo úlohou ústavného súdu

posúdiť, či ich skutočne rešpektovali, a to v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska

akceptovateľná a udržateľná.

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a listiny, ako aj práva podľa dohovoru rozsudkom

krajského súdu sp. zn. z 13. júna 2013

31. Z citovaného rozsudku krajského súdu je zrejmé, že sa stotožnil s odôvodnením

okresného súdu, ktorý poukázal na finančný vklad žalobcu pri nadobúdaní nehnuteľnosti, na

zhodnocovaní nehnuteľnosti a na to, že konanie účastníkov, ako aj závery vyplývajúce

z výpovedí svedkov mali svedčiť o úmysle založiť podielové spoluvlastníctvo

k nehnuteľnosti. Nad rámec argumentácie okresného súdu zdôraznil, že podľa právneho

názoru krajského súdu je možné uzavrieť dohodu o spoluvlastníctve aj samostatne, pred

uzatvorením zmluvy o prevode nehnuteľnosti.

32. Krajský súd však neuviedol žiadne relevantné ustanovenia právnych predpisov,

ktoré by umožňovali vznik podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti takýmto

spôsobom, t. j. ústnou dohodou pred uzatvorením zmluvy o prevode nehnuteľnosti a bez

zápisu podielového spoluvlastníctva do katastra nehnuteľností. Odkaz na § 132 ods. 1

, ktorý všeobecne definuje možnosti nadobúdania vlastníckeho

práva k veciam, prípadne na a , ktorý upravuje pojem

„podiel“, na ktoré je navyše poukázané len v rozsudku okresného súdu, nie je v tomto

prípade dostatočný vzhľadom na skutočnosť, že predmetom prevodu bola v danom prípade

nehnuteľnosť  byt, na nadobudnutie vlastníctva ktorého sa vzťahujú osobitné podmienky

[, , a nasl. , zákon Národnej rady Slovenskej

republiky č. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv

k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov]. Právna úprava

Slovenskej republiky jednoznačne upravuje podmienky prevodu vlastníckeho práva

k bytom, pričom krajský súd sa s podmienkami prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti

zmluvou v kontexte okolností danej veci vôbec nezaoberal.

Pokiaľ krajský súd vo svojom vyjadrení z 24. augusta 2015 poukazuje na judikatúru,

ústavný súd k tejto argumentácii uvádza, že označené súdne rozhodnutia nepredstavujú

ustálenú judikatúru týkajúcu sa nadobúdania spoluvlastníckeho podielu k bytu zmluvou.

Uvedené rozsudky Najvyššieho súdu Českej republiky sa síce týkajú určenia vlastníckeho

práva k nehnuteľnosti, rozsudok sp. zn. z 5. novembra 2002 sa týka

návrhu na určenie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti vzniknutej výstavbou ako

vlastníctva k novo vzniknutej veci (t. j. originárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva

k nehnuteľnosti) a druhé označené uznesenie sp. zn. z 27. augusta 2003

sa vzťahuje na nadobúdanie podielového spoluvlastníctva k hnuteľným veciam a vymáhanie

peňažných prostriedkov investovaných do nehnuteľnosti. Vzťahujú sa teda na odlišný

skutkový a právny stav, ako to je v prerokúvanej veci.

V predmetnej veci na rozdiel od označeného rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej

republiky sp. zn. z 5. novembra 2002 nejde o situáciu tzv. originárneho

nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ale naopak, o derivatívny spôsob

nadobudnutia vlastníckeho práva jeho prevodom od predchádzajúceho vlastníka.

33. Pokiaľ ide o odôvodnenie rozhodnutia, vzhľadom na preukázané skutkové

okolnosti veci sa javí ako extrémne nelogický záver krajského súdu o úmysle žalobcu stať

sa spoluvlastníkom nehnuteľnosti, keď aj samotný žalobca súhlasil s tým, aby sa napriek

jeho finančným investíciám výlučnou vlastníčkou nehnuteľnosti stala sťažovateľka, čo

potvrdila aj výpoveď svedka , ktorú krajský súd sám uvádza (na s. 7

rozsudku krajského súdu sa uvádza, že svedok vypovedal, že „kúpna zmluva znela na meno

žalovanej, ale žalobca mu to vysvetľoval tak, že má vo výhľade nájomný byt a nemohol by

tento kúpiť, lebo by mu nebol pridelený iný nájomný byt v čase, keď sa uzatvárala kúpno-

predajná zmluva...“).

34. Akceptovanie výkladu krajského súdu by v konečnom dôsledku znamenalo, že

ktokoľvek, kto poskytol tretej osobe peňažné prostriedky (či už darom, pôžičkou, alebo

úverom), aby nadobudla vlastnícke právo k nehnuteľnosti prevodom, by sa mohol súdnou

cestou úspešne domáhať vydania rozhodnutia o jeho spoluvlastníctve k tejto nehnuteľnosti

len z tohto titulu. Takýto výklad nielenže nenachádza oporu v právnom poriadku Slovenskej

republiky, ale prieči sa zmyslu a účelu striktnej právnej úpravy nadobúdania vlastníckeho

práva k nehnuteľnostiam, bytom derivatívnym spôsobom, písomnou zmluvou, za zákonom

ustanovených podmienok a vkladom do katastra nehnuteľností.

Poskytnutie peňažných prostriedkov tretej osobe na nadobudnutie nehnuteľnosti,

prípadne zhodnocovanie nehnuteľnosti tretej osoby je zásadne považované za investíciu do

cudzieho majetku a môže byť právnym titulom na prípadné vymáhanie poskytnutých

prostriedkov ako bezdôvodného obohatenia, zásadne však samo osebe nepredstavuje právny

titul na nadobudnutie spoluvlastníctva k nehnuteľnosti.

35. Ústavný súd konštatuje, že závery krajského súdu nie sú dostatočne odôvodnené,

pretože krajský súd nezohľadnil všetky okolnosti a špecifiká prerokúvaného prípadu,

z namietaného rozsudku krajského súdu nie je zrejmé, akými právnymi predpismi sa súd

pri rozhodovaní v merite veci riadil, a vzhľadom na to nie je možné ani zistiť úvahu súdu pri

aplikácii zisteného skutkového stavu na relevantnú právnu úpravu.

Krajský súd neposkytol sťažovateľke dostatočnú ochranu jej základného práva

upraveného v najmä z toho dôvodu, že interpretoval príslušné

ustanovenia o nadobúdaní vlastníckeho práva k nehnuteľnosti,

k bytu, natoľko extrémne, že svojím rozhodnutím vybočil z medzí ústavnosti.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd rozhodol, že rozsudkom krajského

súdu sp. zn. z 13. júna 2013 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky

podľa , listiny, ako aj práva uvedeného v

dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

K namietanému porušeniu základného práva na ochranu vlastníctva podľa

rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 13. júna 2013

36. Vo vzťahu k zásahu do základného práva sťažovateľky podľa

ústavný súd uvádza, že obsah pojmu majetok tvoria nielen veci, ale aj práva a pohľadávky

(m. m. ). Keďže ústavný súd vyslovil, že rozsudkom krajského súdu bolo

porušené základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu, zaoberal sa aj otázkou, či z tohto

porušenia nevyplynul aj zásah do základného práva sťažovateľky vlastniť a pokojne užívať

majetok ().

37. Pri tomto skúmaní ústavný súd, vychádzajúc z toho, že krajský súd ústavne

neakceptovateľným rozsudkom porušil základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu,

dospel k záveru, že tým zasiahol aj do jej základného práva podľa .

V dôsledku potvrdzujúceho rozsudku krajského súdu totiž sťažovateľke bola odňatá časť jej

majetku, ktorá patrila do jej výlučného vlastníctva. Predmet svojho majetku takto

sťažovateľka nemohla pokojne užívať, keďže podľa ústavne neakceptovateľného záveru

krajského súdu mala predmetný byt nadobudnúť zmluvou platnej len v časti. Vychádzajúc

z týchto záverov, ústavný súd vyslovil aj porušenie základného práva sťažovateľky vlastniť

majetok podľa rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 13. júna 2013 (bod 1 výroku nálezu).

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 20

ods. 1, , listiny a práva podľa dohovoru

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 2. decembra 2014

38. V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je na skúmanie prípustnosti

návrhu na začatie súdneho konania, jeho opodstatnenosti, dodržania zákonných lehôt,

oprávnenosti navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci o ňom konať a rozhodnúť, či

splnenia iných zákonom ustanovených náležitostí zásadne príslušný orgán, ktorý rozhoduje

o merite návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe

obsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré pre konanie

o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto

právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (, , ).

V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené

podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci

najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Otázka posúdenia prípustnosti

dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení

označených práv sťažovateľa (mutatis mutandis , ).

39. Ústavný súd už v minulosti konštatoval, že základné právo na spravodlivé súdne

konanie podľa nemôže všeobecný súd porušiť, ak koná vo veci v súlade

s procesno-právnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní (m. m.

, ). Podľa názoru ústavného súdu je postup najvyššieho súdu

v sťažovateľkinom prípade v súlade s procesno-právnou úpravou (v danom prípade

s ), keď po zistení, že nie je daný žiaden z dôvodov podľa

a , dovolací súd napadnutým uznesením sťažovateľkino dovolanie

odmietol pre neprípustnosť ().

40. Obsahovým základom práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka

konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne

akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,

preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do

postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv (obdobne napr.

, , ).

41. Ústavný súd konštatuje, že odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu

dostatočne objasňuje skutkový a právny základ rozhodnutia, pričom spôsob odôvodnenia

uznesenia nie je v rozpore so zárukami vyplývajúcimi zo základného práva na súdnu

ochranu a nemožno mu vyčítať arbitrárnosť. Ústavný súd preto sťažnosti sťažovateľky

v časti namietajúcej porušenie jej základných práv podľa , ,

čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodnutím najvyššieho súdu

o dovolaní nevyhovel (bod 4 výroku).

III.

42. Ak ústavný súd sťažnosti vyhovie a svojím rozhodnutím vysloví,

že právoplatným rozhodnutím boli porušené základné práva, tak zruší takéto rozhodnutie

( a ) a vec môže vrátiť na ďalšie

konanie [ a ]. V danom

prípade na ochranu základného práva sťažovateľky bolo potrebné nielen označené

uznesenie krajského súdu zrušiť, ale aj vrátiť vec na ďalšie konanie. V ďalšom postupe bude

krajský súd v súlade s a viazaný právnym názorom

ústavného súdu vysloveným v tomto náleze (bod 2 výroku).

43. Ústavný súd napokon rozhodol podľa

o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré vznikli v súvislosti s právnym zastupovaním

sťažovateľky ústavným súdom ustanoveným advokátom. Ústavný súd pri rozhodovaní

o priznaní úhrady trov konania priznal úspešnej sťažovateľke úhradu trov konania vo výške

533,60 € s DPH za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie

z 2. februára 2015, podanie z 24. augusta 2015) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 14

ods. 1 písm. a) a b) a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Odmena za jeden úkon právnej služby

v roku 2015 predstavuje sumu 139,83 € a režijný paušál 8,39 €. Ústavný súd priznal

sťažovateľke trovy konania v celkovej sume 444,66 € plus DPH, t. j. celkom 533,60 €.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateľky

rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto nálezu.

44. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2015