Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 797 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (811)III. ÚS 288/2015
PDF · 385.56 KB
No categories available
III. ÚS 288/2015
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. novembra 2015
v senáte zloženom z predsedu senátu Rudolfa Tkáčika a zo sudkýň Jany Baricovej a Ivetty
Macejkovej (sudkyňa spravodajkyňa) v konaní o sťažnosti ,
, zastúpenej advokátom JUDr. Ivanom Husárom, Advokátska
kancelária, Vojenská 14, Košice, ktorou namietala porušenie svojich základných práv podľa
čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva podľa čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn.
5 Co 82/2013 z 13. júna 2013 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
3 Cdo 384/2013 z 2. decembra 2014, takto
rozhodol:
1. Základné právo na ochranu vlastníckeho práva podľa
čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj jej právo na
spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5 Co 82/2013 z 13. júna
2013 p o r u š e n é b o l o .
2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5 Co 82/2013 z 13. júna 2013
z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 533,60 €
(slovom päťstotridsaťtri eur a šesťdesiat centov), ktorú j e Krajský súd v Košiciach
p o v i n n ý zaplatiť na účet jej právneho zástupcu JUDr. Ivana Husára, Advokátska
kancelária, Vojenská 14, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. februára
2015 doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
a základného práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)
rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 82/2013
z 13. júna 2013 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 3 Cdo 384/2013 z 2. decembra 2014.
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je v procesnom postavení
žalovanej účastníčkou konania vedeného na Okresnom súde Košice II (ďalej len „okresný
súd“) pod sp. zn. 16 C 250/2011 o určenie vecí patriacich do podielového spoluvlastníctva.
Žalobca sa v označenom konaní domáhal proti sťažovateľke ako žalovanej, ktorá
bola v katastri nehnuteľností zapísaná ako výlučný vlastník nehnuteľnosti (bytu
nachádzajúceho sa na v Košiciach), určenia, že predmetný byt vrátane
podielu priestoru na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a pozemku patrí
do podielového spoluvlastníctva účastníkov v podiele 1/2.
Okresný súd rozsudkom sp. zn. 16 C 250/2011 zo 4. decembra 2012 žalobe vyhovel
a určil, že predmetný byt patrí do podielového spoluvlastníctva žalobcu a žalovanej
sťažovateľky v podiele 1/2.
Sťažovateľka v tejto súvislosti uviedla, že okresný súd: „Vychádzal z toho, že
účastníci konania sa bližšie poznali a od roku 2004 žili spolu ako druh a družka. Dňa
23.7.2004 uzavrela iba sama sťažovateľka kúpnu zmluvu na sporný byt na základe ktorej
bola ako jediná zapísaná ako výlučná vlastníčka uvedeného bytu v KN. V konaní bolo
nesporné, že žalobca sa finančne podieľal na úhrade kúpnej ceny a bol ručiteľom úveru,
ktorý sťažovateľka čerpala na kúpu uvedeného bytu. K podaniu žalobného návrhu došlo
následne potom, čo sa účastníci konania rozišli a sťažovateľka sa od žalobcu odsťahovala.
Na základe uvedených skutkových zistení súd prvého stupňa dospel k záveru, že bolo
vôľou účastníkov konania založiť podielové spoluvlastníctvo k spornému bytu. Zároveň na
podklade uvedeného skutkového zistenia následne súd prvého stupňa bez akéhokoľvek
bližšieho právneho zdôvodnenia vychádzal z toho, že účastníci konania sa stali podielovými
spoluvlastníkmi sporného bytu aj keď kúpnu zmluvu uzavrela iba sťažovateľka a iba ona
bola zapísaná v príslušnom KN zapísaná ako výlučná vlastnícka sporného bytu
a neexistovala žiadna písomná zmluva o podielovom spoluvlastníctve ani dohoda o tom, že
sťažovateľka v budúcnosti prevedie nejaký podiel k spornej nehnuteľnosti na žalobcu.
Následne sa súd prvého stupňa zaoberal už iba otázkou výšky spoluvlastníckeho
podielu žalobcu k spornému bytu kde aplikoval právny názor, že k určeniu výšky
spoluvlastníckeho podielu dochádza najčastejšie dohodou spoluvlastníkov. ...“
Proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 16 C 250/2011 zo 4. decembra 2012 podali
sťažovateľka aj žalobca odvolania, o ktorých rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn.
5 Co 82/2013 z 13. júna 2013 tak, že napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil.
Sťažovateľka v tejto súvislosti uvádza: „Z pohľadu právneho posúdenia Krajský súd
k námietkam sťažovateľky uviedol iba stručne to, že podľa jeho názoru zmluvu
o spoluvlastníctve možno uzatvoriť aj samostatne pred predmetným úkonom, keďže pre ňu
zákon nevyžaduje žiadnu osobitnú formu, ohľadom výšky spoluvlastníckeho podielu.“
Sťažovateľka podala proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 5 Co 82/2013 z 13. júna
2013 dovolanie. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Cdo 384/2013 z 2. decembra 2014
dovolanie odmietol ako procesne neprípustné. Sťažovateľka uviedla, že označené uznesenie
najvyššieho súdu jej bolo doručené 13. januára 2015.
3. Sťažovateľka v sťažnosti uvádza: „Základným dôvodom podania tejto Ústavnej
sťažnosti je najmä tá skutočnosť, že KS Košice vykonal aplikáciu ust. § 46 ods. 2 a § 132
ods. 1 Občianskeho zákonníka takým spôsobom, že poprel význam, účel a základné princípy
platiace pre vznik podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam a vniesol tak závažný
prvok nepredvídateľnosti a právnej neistoty do oblasti nadobúdania podielového
spoluvlastníctva pre akýkoľvek subjekt práva... V zmysle predmetného ustanovenia
Občianskeho zákonníka je nesporné, že zmluvné prevody nehnuteľností musia mať pod
sankciou neplatnosti písomnú formu čo následne povinne skúma aj príslušný katastrálny
úrad pri rozhodovaní o návrhoch na povolenie vkladu.
Neexistuje absolútne žiadny dôvod a ani žiadne ustanovenie Občianskeho zákonníka
či iného právneho predpisu ktorý by uvedené pravidlo potrebnosti písomnej zmluvy
vylučoval pre nadobúdanie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti.
...
Aj keď to nie je v odôvodnení napádaného rozsudku KS Košice výslovne uvedené
vychádzal tak KS Košice (ale aj súd prvého stupňa) pri právnom posúdení veci nepochybne
z rozsudku NS č. R 16/1983 v zmysle ktorého pre posúdenie vzniku podielového
spoluvlastníctva k domu alebo inej stavbe postavenej spoločnou činnosťou viacerých osôb
je rozhodujúca dohoda uzavretá medzi nimi o založení spoluvlastníckych vzťahov. Táto
dohoda nemusí byť písomná. Nie je potrebné, aby sa v nej účastníci vopred dohodli
o veľkosti spoluvlastníckych podielov pred dokončením stavby. Z obsahu dohody musí však
byť zrejmé, že účastníci chceli založiť podielové spoluvlastníctvo k stavbe napríklad tým, že
veľkosť podielov bude závisieť od miery akou sa jednotliví účastníci dohody pričinili na
postavení stavby. Ak podiely spoluvlastníkov neboli dohodnuté inak, sú rovnaké (ust. §137
ods. 2 OZ).
To, že právny názor úplne najpodstatnejší pre správne posúdenie prejednávaného
prípadu vychádza z uvedeného rozhodnutia vyplýva z odôvodnenia rozsudku OS Košice II
ako aj z odôvodnenia napádaného rozsudku KS Košice.
V nami prejednávanom prípade však nešlo o takýto spôsob nadobudnutia
spoluvlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Účastníci konania spoločnou činnosťou
nepostavili byt ktorý je predmetom konania a teda v našom prípade nešlo o nadobudnutie
vlastníckeho práva k bytu na základe výstavby - teda nešlo o originárny spôsob
nadobudnutia vlastníctva na základe inej právnej skutočnosti. Z uvedeného dôvodu preto
ani nebolo možné v súlade s platným právom prejednávaný prípad posudzovať podľa vyššie
uvedeného právneho názoru vyplývajúceho z rozhodnutia NS č. R 16/1983. Napriek tejto
skutočnosti Krajský súd Košice aplikoval na zistený skutkový stav uvedený právny názor
čím došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu celej veci a k popretiu významu a účelu ust.
§ 46 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
...
Povedané inými slovami napádané rozhodnutie Krajského súdu vychádza z právneho
názoru, že neplatí zásada povinnej písomnej zmluvy pre derivatívne nadobudnutie
spoluvlastníckeho práva k nehnuteľnosti v prípade zmluvného prevodu nakoľko postačuje
ohľadom tejto veci aj ústna dohoda.
Takisto je potrebné uviesť, že napadaný rozsudok Krajského súdu ma
nespochybniteľne povahu deklaratórneho rozhodnutia. Teda iba potvrdzuje (deklaruje) už
existujúce hmotné práva a povinnosti. Povedané inými slovami spoluvlastnícke právo
účastníkov konania k spornému bytu tu podľa názoru súdov existovalo od počiatku (od
okamihu uzavretia a následného zavkladovania kúpnej zmluvy do KN ) a uvedenú okolnosť
Krajský súd Košice v rozsudku iba deklaroval... Aj z tohto pohľadu je napádané rozhodnutie
KS Košice ústavne neudržateľné nakoľko je jasné, že platné právo (ust. § 46 ods. 2
Občianskeho zákonníka) vyžaduje pre nadobudnutie vlastníctva k nehnuteľnosti zmluvou
písomnú formu a preto ak takáto písomná zmluva neexistovala (čo nebolo ani sporné)
nemohli súdy deklarovať opak a určiť žalobcu za podielového spoluvlastníka nehnuteľnosti.
...
Vzhľadom na vyššie uvedené je preto podľa názoru sťažovateľky nesporné, že
napádané rozhodnutie KS Košice je Ústavnoprávne neudržateľné nakoľko odporuje čl. 46
ods. 1 Ústavy SR, čl. 36 ods. 1 Listiny ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru a súčasne aj článku 20
ods. 1 Ústavy SR z dôvodu, že:
a) Krajský súd založil svoje rozhodnutie na takom výklade ustanovenia § 46
ods. 2 a § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka v zmysle ktorého neplatí zásada povinnej
písomnej zmluvy pre derívatívne nadobudnutie spoluvlastníckeho práva k nehnuteľnosti
v prípade zmluvného prevodu nakoľko postačuje ohľadom tejto veci aj ústna dohoda čím
poprel význam a účel uvedených ustanovení.
b) Napádané rozhodnutie Krajského súdu sa odchýlilo od konštantnej
rozhodovacej praxe súdov v identických veciach bez toho aby Krajský súd akýmkoľvek
spôsobom vysvetlil prečo v prejednávanom prípade postupoval v rozpore so zaužívanou
praxou v dôsledku čoho Krajský súdu Košice nekonal v súlade s princípom právnej istoty
v zmysle čl. 1 ods. 1 Ústavy SR a z uvedeného dôvodu porušil v konečnom dôsledku aj právo
účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.
c) Napadnuté rozhodnutie Krajského súdu je arbitrárne, nakoľko súd neskúmal
a nedával ústavne konformné odpovede na právne a skutkovo relevantné námietky
sťažovateľky uvedené počas konania (potrebnosť existencie písomnej zmluvy pre
nadobudnutie spoluvlastníctva k nehnuteľnosti derivatívnym spôsobom), pričom
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia ani jednoznačne zrozumiteľne neuviedol, prečo tak
neurobil, čo tiež znamená, že súd jasne a zrozumiteľne neodôvodnil svoje rozhodnutie (viď
vyššie judikatúra k bodu 2.2.)
v dôsledku čoho došlo k porušeniu práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie
garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 36 ods. 1 Listiny ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru
a súčasne aj k porušeniu práva sťažovateľky na vlastnenie majetku (nakoľko prišla o 1/2
spoluvlastníckeho práva k svojmu bytu) garantovaného článku 20 ods. 1 Ústavy SR.
Identické dôvody a závery platia aj pre napádané uznesenie NS SR nakoľko ani
NS SR nezjednal v uvedenom prípade nápravu a to napriek skutočnosti, že jednou
zo základných úloh NS SR v podmienkach právneho poriadku SR je nepochybne
zabezpečovanie jednotného výkladu práva zo strany súdov nižšieho stupňa. Aj z uvedeného
dôvodu právny názor NS prezentovaný v odôvodnení napadaného uznesenia NS o tom, že
NS SR nemohol nedať prednosť ústavnému princípu právnej istoty, pred ústavným právom
na spravodlivý súdny proces je ústavnoprávne neudržateľný. Len z takýchto formálnych
dôvodov nemožno uprednostniť taký výklad práva v dôsledku ktorého sa ponechá v platnosti
rozhodnutie ktoré je zjavne neústavné a porušujúce právo na spravodlivý proces ako aj
princíp právnej istoty.“
4. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„1. Základné právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces sťažovateľky
garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd ako aj základné právo sťažovateľky na vlastnenie majetku garantované
v článku 20 ods. 1 Ústavy SR rozsudkom Krajského súdu Košice zo dňa 13.06.2013, č. k.
5 Co/82/2013-193 a uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 2.12.2014, č. konania
3 Cdo 384/2013 porušené bolo.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 2.12.2014, č. konania 3 Cdo 384/2013
a rozsudok Krajského súdu Košice zo dňa 13.6.2013 , č. k. 4 Cob 83/2009-806 (správne má
byť č. k. 5 Co/82/2013-193, pozn.) sa zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu Košice na
ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd SR a Krajský súd Košice sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť
sťažovateľke trovy konania vo výške 355,73 € do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na
účet jeho právneho zástupcu.“
5. Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 288/2015-18 z 10. júna 2015 prijal sťažnosť
sťažovateľky na ďalšie konanie.
6. Na výzvu ústavného súdu sa k predmetu konania pred ústavným súdom vyjadril
predseda krajského súdu, ktorý v podaní doručenom ústavnému súdu 24. júla 2015 uviedol:
«Na posúdenie otázky vzniku podielového spoluvlastníctva k veci (aj nehnuteľnej veci, teda
aj bytu) je rozhodujúca dohoda medzi nimi (účastníkmi), obsahom ktorej je založenie
spoluvlastníckych vzťahov.
Na uzavretie takejto dohody sa vzťahujú všeobecné ustanovenia § 34 a nasl. OZ
o právnych úkonoch. Zákon na jej uzavretie „nepredpisuje“ žiadnu konkrétnu formu, preto
môže byť dohoda uskutočnená buď výslovne (za použitia slov) tak, že sa slová prednesú
ústne (ústna forma) alebo sa zaznamenajú písomne (písomná forma) alebo tiež iným než
výslovným spôsobom (konkludentne), ktorý nevzbudzuje pochybnosti o tom, čo chceli
účastníci prejaviť (viď § 35 ods. 1 OZ).
Či už je takýto právny úkon urobený v tej alebo onej forme, na jeho platnosť sa
vyžaduje splnenie požiadaviek určitosti a zrozumiteľnosti ustanovených zákonom (viď § 37
OZ).
Z obsahového hľadiska musí byť z dohody zrejmé, že účastníci tohto právneho úkonu
sa aj s prihliadnutím na ďalšie okolnosti vopred dohodli (teda skôr než došlo ku kúpe bytu)
na založení podielového spoluvlastníctva k bytu. Ak sa však účastníci dohodli na uvedenej
podstate tohto úkonu, teda na tom, že žalobca je podielový spoluvlastník (k) bytu, prípadná
absencia ostatných dojednaní, ktoré sa spravidla vyskytujú v dohodách a vzniku
podielového spoluvlastníctva k bytu (napr. o výške spoluvlastníckeho podielu, či
o spoločnom užívaní bytu) nemá za následok neplatnosť predmetnej dohody (viď R-NS ČR
Aj v ďalšom rozhodnutí NS ČR z 27.8.2003 sp. zn. 22 Cdo 1456/2003 sa konštatuje,
že pre posúdenie vzniku podielového spoluvlastníctva k veci (aj nehnuteľnej) je rozhodujúca
dohoda uzatvorená medzi účastníkmi o založení spoluvlastníckych vzťahov, ktorá nemusí
byť písomná.
Podľa nášho názoru rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti.
Pre objektívne posúdenie ústavnej sťažnosti odporúčame zabezpečiť na nahliadnutie
spis Okresného súdu Košice II sp. zn. 16 C 250/2011.»
V závere podania krajský súd oznámil, že súhlasí s rozhodnutím bez nariadenia
pojednávania.
7. Ústavný súd po prijatí sťažnosti vyzval aj predsedníčku najvyššieho súdu, aby sa
vyjadrila k prijatej sťažnosti, ako aj k tomu, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne
pojednávanie.
Predsedníčka najvyššieho súdu na výzvu ústavného súdu reagovala podaním
zo 16. júla 2015, doručeným ústavnému súdu 27. júla 2015, v ktorom poukázala na
zákonom ustanovené podmienky prípustnosti dovolania podľa ustanovenia § 237
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) pokiaľ ide o namietanú
nepreskúmateľnosť rozhodnutia nižšieho súdu, a v tomto smere poukázala tiež na
relevantnú judikatúru najvyššieho súdu a ústavného súdu.
Predsedníčka najvyššieho súdu v závere podania uviedla, že súhlasí s upustením
od ústneho pojednávania.
8. Ústavnému súdu boli 24. augusta 2015 v predmetnej veci doručené vyjadrenia
sťažovateľky, ktoré predložila osobitnými podaniami k vyjadreniu krajského súdu
a k vyjadreniu najvyššieho súdu. Uvedenými vyjadreniami sťažovateľka opätovne
poukázala na svoje doterajšie tvrdenia a v závere predložila vyčíslenie trov konania.
Sťažovateľka uviedla, že súhlasí s rozhodnutím ústavného súdu bez nariadenia
pojednávania.
9. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania upustil podľa § 30 ods. 2 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) od ústneho pojednávania v danej veci,
pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel
k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
10. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
12. Podľa čl. 131 ods. 2 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa čl. 127
ústavy v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.
13. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému
účastníkovi konania jeho trovy.
14. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,
v náleze vysloví, ktoré základné právo alebo sloboda a ktoré ustanovenie ústavy, ústavného
zákona alebo medzinárodnej zmluvy sa porušili, a akým právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom sa základné právo alebo sloboda porušili.
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda
porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti
vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
15. Podľa § 46 Občianskeho zákonníka
(1) Písomnú formu musia mať zmluvy o prevodoch nehnuteľností, ako aj iné zmluvy,
pre ktoré to vyžaduje zákon alebo dohoda účastníkov.
(2) Pre uzavretie zmluvy písomnou formou stačí, ak dôjde k písomnému návrhu
a k jeho písomnému prijatiu. Ak ide o zmluvu o prevode nehnuteľnosti, musia byť prejavy
účastníkov na tej istej listine.
16. Podľa § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka vlastníctvo veci možno nadobudnúť
kúpnou, darovacou alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na
základe iných skutočností ustanovených zákonom.
Podľa § 133 ods. 2 Občianskeho zákonníka ak sa prevádza nehnuteľná vec na
základe zmluvy, nadobúda sa vlastníctvo vkladom do katastra nehnuteľností podľa
osobitných predpisov, ak osobitný zákon neustanovuje inak.
17. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
18. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
19. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
20. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
21. Podstatou sťažnosti sťažovateľky je namietané porušenie označených základných
práv sťažovateľky rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co 82/2013 z 13. júna 2013
a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 384/2013 z 2. decembra 2014.
Sťažovateľka namieta arbitrárnosť rozsudku krajského súdu, ktorý podľa jej názoru
nedal odpovede na relevantné námietky sťažovateľky uvedené počas konania,
predovšetkým
- ústavne nesúladným spôsobom interpretoval ustanovenia § 46 ods. 2 a § 132 ods. 1
Občianskeho zákonníka, nezaoberal sa zákonnou požiadavkou obligatórnej písomnej formy
zmlúv týkajúcich sa prevodu nehnuteľností,
- svoj právny názor o vzniku a platnosti ústnej dohody medzi účastníkmi o vzniku
podielového spoluvlastníctva k bytu založil na judikatúre, ktorá sa týkala vzniku
podielového spoluvlastníctva k domu alebo inej stavbe postavenej spoločnou činnosťou
viacerých osôb, čo však nekorešponduje so skutkovým a právnym stavom v danej veci;
krajský súd sa odklonil od konštantnej rozhodovacej praxe súdov v obdobných veciach.
Porušenie označených základných práv uznesením najvyššieho súdu sťažovateľka
vidí v tom, že najvyšší súd v predmetnom uznesení o dovolaní neodstránil pochybenia
súdov nižšieho stupňa a nevykonal nápravu, ale namietaným uznesením odmietol dovolanie
ako procesne neprípustné.
22. Vzhľadom na obsah ústavnej sťažnosti ústavný súd preskúmal namietané
uznesenie krajského súdu a najvyššieho súdu v spojení s týmto rozhodnutiam
predchádzajúcim rozsudkom okresného súdu sp. zn. 16 C 250/2011 zo 4. decembra 2012.
23. Okresný súd uvedeným rozsudkom rozhodol, že predmetný byt vrátane podielu
na spoločných častiach a zariadeniach domu patrí do podielového spoluvlastníctva žalobcu
a sťažovateľky v podiele 1/2, a účastníkom nepriznal náhradu trov konania.
Okresný súd v odôvodnení rozsudku v podstatnom uviedol: „Dňa 23.7.2004 bola
uzavretá kúpna zmluva, podľa ktorej žalovaná nadobudla do výlučného vlastníctva byt
...
Vykonaným dokazovaním súd má za preukázané a medzi účastníkmi konania bolo
nesporné, že predmetná nehnuteľnosť ... bola nadobudnutá na základe kúpnej zmluvy zo
dňa 23.7.2004 za cenu 1.000.000,-Sk, teda ešte pred uzavretím manželstva účastníkov
konania. Časť kúpnej ceny poskytol žalobca a to vo výške 400.000,-Sk, o čom svedčí výpis
zo žalobcovho účtu... v čase keď sa vykonávali prípravy na kúpu bytu. Ďalšiu časť kúpnej
ceny zložila žalovaná vo výške 200.000,-Sk a na zvyšnú časť kúpnej ceny žalovaná zobrala
hypotekárny úver vo výške 400.000,-Sk. Žalobca v zmluve o hypotekárnom úvere vystupuje
v postavení spoludlžníka.
Žalobca odvodzuje svoje spoluvlastnícke právo k predmetnému bytu od dohody
účastníkov konania. Zo správania žalobcu je zrejmé, že jeho úmyslom bolo nadobudnutie
spoluvlastníctva k bytu čo dokazuje samotný jeho vklad na kúpu bytu vo výške 400.000,-Sk,
organizovanie rekonštrukčných prác, objednanie, montáž a zaplatenie výmeny plastových
okien bytu v hodnote 34.924,-Sk, pričom sa od žalovanej nikdy nedomáhal vrátenia takto
poskytnutých finančných prostriedkov. Ani žalovaná sa nepokúšala o prípadné vrátenie
vkladu, a ďalších investícií, čo nasvedčuje existencii dohody o spoluvlastníctve. V prípade,
ak by žalobcovi nesvedčilo spoluvlastnícke právo k bytu, ktoré naopak preukázal aj
finančným vkladom pri nadobudnutí nehnuteľnosti či zhodnotením nehnuteľnosti nie
v nepatrnej výške, vzniklo by mu právo na vrátenie vkladu, či na vydanie bezdôvodného
obohatenia v zmysle § 451 Obč. zák., čo však žalobca nikdy netvrdil ani nežiadal a správal
sa k nehnuteľnosti ako k aj jemu patriacej. Pritom preukázanie daru finančných
prostriedkov v prospech žalovanej od žalobcu nebolo preukázané. Konanie účastníkov
konania nepochybne svedčí o ich úmysle založiť podielové spoluvlastníctvo k predmetnej
nehnuteľnosti.
O tom, že ide o spoluvlastníctvo svedčia aj svedecké výpovede svedkov...“
Po uvedení stručného obsahu výpovedí svedkov okresný súd uviedol:
„Ďalej sa súd zaoberal otázkou, v akom rozsahu sú účastníci spoluvlastníkmi
predmetného bytu. Vychádzal z toho, že k určeniu výšky spoluvlastníckeho podielu
dochádza najčastejšie dohodou spoluvlastníkov. Takáto dohoda môže byť súčasťou zmluvy,
na základe ktorej pri prevode vlastníctva vzniká podielové spoluvlastníctvo. Zmluvu o
spoluvlastníctve však možno uzavrieť aj samostatne pred predmetným úkonom, keďže zákon
pre ňu nevyžaduje žiadnu osobitnú formu. Preto môže byť platne uzavretá ústne i
konkludentne a nie je potrebné, aby sa jej účastníci vopred dohodli aj o číselnom vyjadrení
spoluvlastníckych podielov.
Keďže niet dostatočne presvedčivého dôkazu o obsahu dohody o výške
spoluvlastníckych podielov, platí podľa ustanovenia § 137 ods. 2 Obč. zák. právna
domnienka, že podiely spoluvlastníkov sú rovnaké.
S poukazom na vyššie uvedené súd žalobe vyhovel a určil, že predmetná
nehnuteľnosť patrí do podielového spoluvlastníctva oboch účastníkov konania a to rovným
dielom.“
24. Krajský súd napadnutým uznesením sp. zn. 5 Co 82/2013 z 13. júna 2013
rozhodol tak, že potvrdil rozsudok okresného súdu sp. zn. 16 C 250/2011 zo 4. decembra
2012 a k predmetu v podstatnom uviedol:
„Súd (okresný súd, pozn.) použil správny právny predpis, správne ho i vyložil
(z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach
a povinnostiach účastníkov konania), takže ani tento odvolací dôvod nie je daný a na vecnej
správnosti napadnutého rozsudku, nič nemenia ani skutočnosti uvedené v odvolaní.
K dôvodom uvedeným v rozsudku je treba poznamenať a odvolací súd zdôrazňuje, že
zmluvu o spoluvlastníctve možno uzavrieť aj samostatne pred predmetným úkonom, keďže
zákon pre ňu nevyžaduje žiadnu osobitnú formu, ohľadne určenia výšky spoluvlastníckeho
podielu k predmetnému bytu, lebo nepochybne zistil, že po získaní peňazí z predaja bytu na
Humenskej ulici žalobca mal dávať asi 400 000,- Sk a svedkyňa, t.j... - matka žalovanej,
mala uviesť v konaní a aj uviedla, že oni dali, t.j. starí rodičia žalovanej 200 000,-Sk, avšak
si nepamätala presný dátum a peniaze mali slúžiť ešte na kúpu bytu na Humenskej ulici,
túto svedeckú výpoveď nemohol súd akceptovať a ako tendenčnú ju tak aj vyhodnotil.
Svedok tiež vypovedal, že byt na predal o zníženú hodnotu za
milión Sk, jednania ohľadom kúpnej ceny so žalovanou nerobil, kúpna zmluva znela na
meno žalovanej, ale žalobca mu to vysvetľoval tak, že má vo výhľade nájomný byt
a nemohol by tento kúpiť, lebo by mu nebol pridelený iný nájomný byt v čase, keď sa
uzatvárala kúpno-predajná zmluva, účastníci konania ešte neboli manželia, ale sa chceli
brať a práve zháňali byt. Toto v podstate potvrdil, t.j. že ide o spoločný byt aj svedok...
Z uvedeného je zrejmé, že ak neboli ponúknuté iné dôkazy a súd prvého stupňa
vyhodnotil dôkazy podľa § 132 O. s. p., už nebolo možné vzhľadom na vykonávanie
odvolacieho konania bez opakovania dôkazov zisťovať iný, resp. doteraz nezistený skutkový
stav vo veci.
Naopak doteraz zistený skutkový stav má oporu vo vykonaných dôkazoch a iné
skutočnosti neboli zistené z obsahu spisu. ...
Odvolacie dôvody tak žalobcu, čo do výroku o náhrade trov konania aj čo do veci
samej v odvolaní žalovanej nie sú opodstatnené a nie sú relevantné, odvolací súd rozsudok
súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správny podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p.“
25. Najvyšší súd v namietanom uznesení sp. zn. 3 Cdo 384/2013 z 2. decembra 2014,
ktorým odmietol dovolanie proti uvedenému rozsudku krajského súdu, uviedol:
„Pri zvažovaní dôsledkov zistených procesných nesprávností treba mať vždy na
zreteli, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý smeruje proti už
právoplatnému rozhodnutiu, vykazujúcemu atribúty záväznosti a nezmeniteľnosti (§ 159
ods. 1 O.s.p.). Z tohto hľadiska dochádza v dovolacom konaní v istom zmysle k stretu dvoch
základných práv (resp. ústavných princípov). Ide jednak o právo na spravodlivý súdny
proces (tiež v nadväznosti na požiadavku odôvodnenia rozhodnutia súdu v súlade s § 157
ods. 1 a 2 O.s.p.), jednak o zásadu právnej istoty ako súčasti právneho štátu podľa čl. 1
ods. 1 ústavy. Vzhľadom na princíp právnej istoty vyplývajúci z čl. 1 ods. 1 ústavy, ktorý do
určitej miery obmedzuje právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy, treba
rozhodujúce otázky v dovolacom konaní posúdiť aj z pohľadu vzájomného vzťahu oboch
týchto ustanovení. Daná procesná situácia musí byť totiž vyriešená z pohľadu oboch
dotknutých ústavných článkov tak, aby boli zachované označené ústavné práva (porovnaj
I. ÚS 252/05 a aktuálne tiež IV. ÚS 481/2011).
V prejednávanej veci najvyšší súd nemohol brať na zreteľ len žalovanou
zdôrazňované právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ale musel dbať o to, aby zachoval
ústavnoprávne relevantnú rovnováhu medzi týmto právom a ústavným princípom právnej
istoty, ktorý bol vyjadrený právoplatnými rozhodnutiami súdov nižších stupňov. Dovolací
súd pri riešení otázky prípustnosti podaného dovolania nemohol nedať prednosť ústavnému
princípu právnej istoty, lebo namietaný nedostatok odôvodnenia rozhodnutí nevykazoval
znaky odňatia možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Dovolaním napadnuté
rozhodnutie [odôvodnenie ktorého nemožno posudzovať izolovane od odôvodnenia
prvostupňového rozhodnutia (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), lebo
prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok], uvádza
v primeranom rozsahu skutkový stav, ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci, obsah
odvolania, ako aj právne predpisy, z ktorých odvolací súd vyvodil svoje právne názory. Za
vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. v žiadnom prípade nemožno považovať to, že
odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalovanej.
...
So zreteľom na vyššie uvedené dovolací súd uzatvára, že i keby dovolaním napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prípadne nepreskúmateľné (dovolací súd sa touto
otázkou nezaoberal), nemohlo by to založiť prípustnosť dovolania, lebo nepreskúmateľnosť
rozhodnutia súdu nie je vada konania uvedená v § 237 O.s.p.
...
Dovolateľka tiež tvrdí, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu (a tiež ním
potvrdený prvostupňový rozsudok) spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne
právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.)
vtom zmysle, že ho možno uplatniť v procesné prípustnom dovolaní, samo nesprávne právne
posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď tiež R 54/2012 a viaceré
rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010,
3 Cdo 53/201L 4 Cdo 68/201, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011 a 7 Cdo 26/2010). Nejde totiž
o vadu konania uvedenú v § 237 O.s.p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol
uvedený v ustanovení § 238 O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania.
Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania žalovanej nevyplýva z § 238 O.s.p.,
nepreukázala sa opodstatnenosť argumentácie žalovanej o dôvode zakladajúcom
prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. a v dovolacom konaní nevyšli najavo ani
iné vady vymenované v § 237 O.s.p., odmietol najvyšší súd dovolanie žalovanej ako
procesné neprípustné (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.).“
26. Ústavný súd už vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru uviedol,
že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv
nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.
27. Podľa konštantnej judikatúry úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne ľudskoprávnou medzinárodnou zmluvou. Posúdenie skutkovej otázky všeobecným
súdom by sa mohlo stať predmetom prípadnej kritiky zo strany ústavného súdu len
v prípade, ak by závery, ktoré všeobecný súd zo zisteného skutkového stavu vyvodil, boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne (I. ÚS 17/01). Ústavný súd považuje za protiústavné
aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo
aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti
(IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
28. Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej
do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho
veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom
právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré
Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon
(IV. ÚS 77/02). Každý má právo, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad
aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany
dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná, platná
a účinná právna norma (II. ÚS 250/2011).
29. Ústavnosť konaní pred orgánom verejnej moci predpokladá aj to, že orgán
verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne,
nezávisle a s využitím všetkých zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu
predmetného konania. Ústavný súd v tomto smere osobitne pripomína objektivitu takého
postupu orgánu verejnej moci (mutatis mutandis II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02).
Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ktorej
nebezpečenstvo spočíva v potenciálnom uplatnení ničím (objektívne) nepodloženej úvahy
orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú v podmienkach
právneho štátu okrem iného garantované zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového
základu pre rozhodnutie.
Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť jednak vo využití všetkých
dostupných a pritom legálnych zdrojov zisťovania skutkového základu pre rozhodnutie,
ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje (musí obsahovať) aj odôvodnenie, ktoré
preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich uplatnenia v súlade
s procesnými predpismi (I. ÚS 211/2012).
30. Uvedené východiská boli povinné dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní aj
všeobecné súdy rozhodujúce v predmetnej veci, a preto bolo úlohou ústavného súdu
posúdiť, či ich skutočne rešpektovali, a to v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska
akceptovateľná a udržateľná.
K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom
krajského súdu sp. zn. 5 Co 82/2013 z 13. júna 2013
31. Z citovaného rozsudku krajského súdu je zrejmé, že sa stotožnil s odôvodnením
okresného súdu, ktorý poukázal na finančný vklad žalobcu pri nadobúdaní nehnuteľnosti, na
zhodnocovaní nehnuteľnosti a na to, že konanie účastníkov, ako aj závery vyplývajúce
z výpovedí svedkov mali svedčiť o úmysle založiť podielové spoluvlastníctvo
k nehnuteľnosti. Nad rámec argumentácie okresného súdu zdôraznil, že podľa právneho
názoru krajského súdu je možné uzavrieť dohodu o spoluvlastníctve aj samostatne, pred
uzatvorením zmluvy o prevode nehnuteľnosti.
32. Krajský súd však neuviedol žiadne relevantné ustanovenia právnych predpisov,
ktoré by umožňovali vznik podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti takýmto
spôsobom, t. j. ústnou dohodou pred uzatvorením zmluvy o prevode nehnuteľnosti a bez
zápisu podielového spoluvlastníctva do katastra nehnuteľností. Odkaz na § 132 ods. 1
Občianskeho zákonníka, ktorý všeobecne definuje možnosti nadobúdania vlastníckeho
práva k veciam, prípadne na § 137 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, ktorý upravuje pojem
„podiel“, na ktoré je navyše poukázané len v rozsudku okresného súdu, nie je v tomto
prípade dostatočný vzhľadom na skutočnosť, že predmetom prevodu bola v danom prípade
nehnuteľnosť byt, na nadobudnutie vlastníctva ktorého sa vzťahujú osobitné podmienky
[§ 46, § 133 ods. 2, § 588 a nasl. Občianskeho zákonníka, zákon Národnej rady Slovenskej
republiky č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv
k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov]. Právna úprava
Slovenskej republiky jednoznačne upravuje podmienky prevodu vlastníckeho práva
k bytom, pričom krajský súd sa s podmienkami prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti
zmluvou v kontexte okolností danej veci vôbec nezaoberal.
Pokiaľ krajský súd vo svojom vyjadrení z 24. augusta 2015 poukazuje na judikatúru,
ústavný súd k tejto argumentácii uvádza, že označené súdne rozhodnutia nepredstavujú
ustálenú judikatúru týkajúcu sa nadobúdania spoluvlastníckeho podielu k bytu zmluvou.
Uvedené rozsudky Najvyššieho súdu Českej republiky sa síce týkajú určenia vlastníckeho
práva k nehnuteľnosti, rozsudok sp. zn. 22 Cdo 1174/2001 z 5. novembra 2002 sa týka
návrhu na určenie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti vzniknutej výstavbou ako
vlastníctva k novo vzniknutej veci (t. j. originárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti) a druhé označené uznesenie sp. zn. 22 Cdo 1456/2003 z 27. augusta 2003
sa vzťahuje na nadobúdanie podielového spoluvlastníctva k hnuteľným veciam a vymáhanie
peňažných prostriedkov investovaných do nehnuteľnosti. Vzťahujú sa teda na odlišný
skutkový a právny stav, ako to je v prerokúvanej veci.
V predmetnej veci na rozdiel od označeného rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej
republiky sp. zn. 22 Cdo 1174/2001 z 5. novembra 2002 nejde o situáciu tzv. originárneho
nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ale naopak, o derivatívny spôsob
nadobudnutia vlastníckeho práva jeho prevodom od predchádzajúceho vlastníka.
33. Pokiaľ ide o odôvodnenie rozhodnutia, vzhľadom na preukázané skutkové
okolnosti veci sa javí ako extrémne nelogický záver krajského súdu o úmysle žalobcu stať
sa spoluvlastníkom nehnuteľnosti, keď aj samotný žalobca súhlasil s tým, aby sa napriek
jeho finančným investíciám výlučnou vlastníčkou nehnuteľnosti stala sťažovateľka, čo
potvrdila aj výpoveď svedka , ktorú krajský súd sám uvádza (na s. 7
rozsudku krajského súdu sa uvádza, že svedok vypovedal, že „kúpna zmluva znela na meno
žalovanej, ale žalobca mu to vysvetľoval tak, že má vo výhľade nájomný byt a nemohol by
tento kúpiť, lebo by mu nebol pridelený iný nájomný byt v čase, keď sa uzatvárala kúpno-
predajná zmluva...“).
34. Akceptovanie výkladu krajského súdu by v konečnom dôsledku znamenalo, že
ktokoľvek, kto poskytol tretej osobe peňažné prostriedky (či už darom, pôžičkou, alebo
úverom), aby nadobudla vlastnícke právo k nehnuteľnosti prevodom, by sa mohol súdnou
cestou úspešne domáhať vydania rozhodnutia o jeho spoluvlastníctve k tejto nehnuteľnosti
len z tohto titulu. Takýto výklad nielenže nenachádza oporu v právnom poriadku Slovenskej
republiky, ale prieči sa zmyslu a účelu striktnej právnej úpravy nadobúdania vlastníckeho
práva k nehnuteľnostiam, bytom derivatívnym spôsobom, písomnou zmluvou, za zákonom
ustanovených podmienok a vkladom do katastra nehnuteľností.
Poskytnutie peňažných prostriedkov tretej osobe na nadobudnutie nehnuteľnosti,
prípadne zhodnocovanie nehnuteľnosti tretej osoby je zásadne považované za investíciu do
cudzieho majetku a môže byť právnym titulom na prípadné vymáhanie poskytnutých
prostriedkov ako bezdôvodného obohatenia, zásadne však samo osebe nepredstavuje právny
titul na nadobudnutie spoluvlastníctva k nehnuteľnosti.
35. Ústavný súd konštatuje, že závery krajského súdu nie sú dostatočne odôvodnené,
pretože krajský súd nezohľadnil všetky okolnosti a špecifiká prerokúvaného prípadu,
z namietaného rozsudku krajského súdu nie je zrejmé, akými právnymi predpismi sa súd
pri rozhodovaní v merite veci riadil, a vzhľadom na to nie je možné ani zistiť úvahu súdu pri
aplikácii zisteného skutkového stavu na relevantnú právnu úpravu.
Krajský súd neposkytol sťažovateľke dostatočnú ochranu jej základného práva
upraveného v čl. 46 ods. 1 ústavy najmä z toho dôvodu, že interpretoval príslušné
ustanovenia Občianskeho zákonníka o nadobúdaní vlastníckeho práva k nehnuteľnosti,
k bytu, natoľko extrémne, že svojím rozhodnutím vybočil z medzí ústavnosti.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd rozhodol, že rozsudkom krajského
súdu sp. zn. 5 Co 82/2013 z 13. júna 2013 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva uvedeného v čl. 6 ods. 1
dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).
K namietanému porušeniu základného práva na ochranu vlastníctva podľa
čl. 20 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co 82/2013 z 13. júna 2013
36. Vo vzťahu k zásahu do základného práva sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
ústavný súd uvádza, že obsah pojmu majetok tvoria nielen veci, ale aj práva a pohľadávky
(m. m. II. ÚS 31/04). Keďže ústavný súd vyslovil, že rozsudkom krajského súdu bolo
porušené základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu, zaoberal sa aj otázkou, či z tohto
porušenia nevyplynul aj zásah do základného práva sťažovateľky vlastniť a pokojne užívať
majetok (I. ÚS 640/2014).
37. Pri tomto skúmaní ústavný súd, vychádzajúc z toho, že krajský súd ústavne
neakceptovateľným rozsudkom porušil základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu,
dospel k záveru, že tým zasiahol aj do jej základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.
V dôsledku potvrdzujúceho rozsudku krajského súdu totiž sťažovateľke bola odňatá časť jej
majetku, ktorá patrila do jej výlučného vlastníctva. Predmet svojho majetku takto
sťažovateľka nemohla pokojne užívať, keďže podľa ústavne neakceptovateľného záveru
krajského súdu mala predmetný byt nadobudnúť zmluvou platnej len v časti. Vychádzajúc
z týchto záverov, ústavný súd vyslovil aj porušenie základného práva sťažovateľky vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co 82/2013
z 13. júna 2013 (bod 1 výroku nálezu).
K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 20
ods. 1, čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 384/2013 z 2. decembra 2014
38. V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je na skúmanie prípustnosti
návrhu na začatie súdneho konania, jeho opodstatnenosti, dodržania zákonných lehôt,
oprávnenosti navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci o ňom konať a rozhodnúť, či
splnenia iných zákonom ustanovených náležitostí zásadne príslušný orgán, ktorý rozhoduje
o merite návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe
obsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré pre konanie
o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto
právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (I. ÚS 74/02, I. ÚS 115/02, I. ÚS 46/03).
V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené
podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci
najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Otázka posúdenia prípustnosti
dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení
označených práv sťažovateľa (mutatis mutandis IV. ÚS 35/02, II. ÚS 324/2010).
39. Ústavný súd už v minulosti konštatoval, že základné právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nemôže všeobecný súd porušiť, ak koná vo veci v súlade
s procesno-právnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní (m. m.
II. ÚS 182/2010, III. ÚS 25/2011). Podľa názoru ústavného súdu je postup najvyššieho súdu
v sťažovateľkinom prípade v súlade s procesno-právnou úpravou (v danom prípade
s Občianskym súdnym poriadkom), keď po zistení, že nie je daný žiaden z dôvodov podľa
§ 237 a § 238 OSP, dovolací súd napadnutým uznesením sťažovateľkino dovolanie
odmietol pre neprípustnosť (III. ÚS 539/2011).
40. Obsahovým základom práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka
konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne
akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,
preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do
postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv (obdobne napr.
I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05, I. ÚS 16/2012).
41. Ústavný súd konštatuje, že odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu
dostatočne objasňuje skutkový a právny základ rozhodnutia, pričom spôsob odôvodnenia
uznesenia nie je v rozpore so zárukami vyplývajúcimi zo základného práva na súdnu
ochranu a nemožno mu vyčítať arbitrárnosť. Ústavný súd preto sťažnosti sťažovateľky
v časti namietajúcej porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 ústavy,
čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodnutím najvyššieho súdu
o dovolaní nevyhovel (bod 4 výroku).
III.
42. Ak ústavný súd sťažnosti vyhovie a svojím rozhodnutím vysloví,
že právoplatným rozhodnutím boli porušené základné práva, tak zruší takéto rozhodnutie
(čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a vec môže vrátiť na ďalšie
konanie [čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde]. V danom
prípade na ochranu základného práva sťažovateľky bolo potrebné nielen označené
uznesenie krajského súdu zrušiť, ale aj vrátiť vec na ďalšie konanie. V ďalšom postupe bude
krajský súd v súlade s § 56 ods. 6 a 7 zákona o ústavnom súde viazaný právnym názorom
ústavného súdu vysloveným v tomto náleze (bod 2 výroku).
43. Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde
o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré vznikli v súvislosti s právnym zastupovaním
sťažovateľky ústavným súdom ustanoveným advokátom. Ústavný súd pri rozhodovaní
o priznaní úhrady trov konania priznal úspešnej sťažovateľke úhradu trov konania vo výške
533,60 € s DPH za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie
z 2. februára 2015, podanie z 24. augusta 2015) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 14
ods. 1 písm. a) a b) a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Odmena za jeden úkon právnej služby
v roku 2015 predstavuje sumu 139,83 € a režijný paušál 8,39 €. Ústavný súd priznal
sťažovateľke trovy konania v celkovej sume 444,66 € plus DPH, t. j. celkom 533,60 €.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateľky
rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto nálezu.
44. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. novembra 2015