Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 539/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. decembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť M., zastúpeného advokátom JUDr. B. K., V., ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 25. augusta 2011, a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. odmieta ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. novembra

2011 doručená sťažnosť M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietalo porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 25. augusta 2011

(ďalej aj „napadnuté uznesenie“), ktorým bolo odmietnuté jeho dovolanie proti rozsudku

Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. -193 z 31. marca

2011.

Predmetom konania vedeného pred Okresným súdom Trebišov (ďalej len „okresný

súd“) ako súdom prvého stupňa pod sp. zn. bola žaloba obchodnej

spoločnosti D., s. r. o., proti M., Č., a proti sťažovateľovi o zaplatenie sumy 27 403,04 eur

s príslušenstvom. Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 5. mája 2008 žalobe

vyhovel a krajský súd rozsudkom č. k. -120 zo 4. decembra 2008 rozsudok

súdu prvého stupňa potvrdil. Na dovolanie sťažovateľa najvyšší súd rozsudok krajského

súdu uznesením sp. zn. z 19. augusta 2009 zrušil a vec vrátil krajskému

súdu na ďalšie konanie. Z uvedeného dôvodu krajský súd vec opätovne prerokoval

v odvolacom konaní a rozsudkom č. k. -193 z 31. marca 2011 potvrdil

rozsudok okresného súdu ako vecne správny. Následne podané ďalšie dovolanie

sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 25. augusta 2011 odmietol.

Sťažovateľ v odôvodnení podanej sťažnosti k napadnutému uzneseniu najvyššieho

súdu uviedol:

«Dovolací súd v konaní sp. zn. nevzal do úvahy, že odvolací súd

v novom konaní (rozhodnutí) nevykonal žiadne dokazovanie a ani v odôvodnení rozsudku

nič neuviedol k obrane žalovaného 2:

a) k preukázaným iným rozhodnutiam najvyššieho súdu (sp. zn. V 9/2005,

, ), čím porušil zásadu predvídateľnosti práva,

b) k tomu, že prvostupňový súd sa s otázkou (ne)platnosti ručiteľského záväzku

v rozsudku vôbec nezaoberal.

Naviac odvolací súd túto medzeru hodnotiaceho vákua vôbec nevyplnil prípadným

vlastným dokazovaním. V rozpore s tým, vo svojom rozsudku odvolací súd iba uviedol, že

"...sa v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku" a konštatuje ich

správnosť ( )...

Nezrozumiteľne pôsobí aj tá časť odôvodnenia uznesenia NS SR zo dňa 25.8.2011,

kde sa uvádza, že v novom konaní odvolací súd už nemusel nariaďovať pojednávanie ani

v prípade, že vec bola prejednaná v inom zložení senátu a že vo veci odvolací súd prv už

nariadil pojednávanie...

V uznesení dovolacieho súdu zo dňa 31.3.2011 sa očividne nesprávne posúdilo

právne postavenie žalovaného 1. Ide o M. Č., ktorý nevznikol ako príspevková organizácia.

Tento obecný podnik vznikol podľa (v pôvodnom znení)

transformáciou bývalého M., štátny podnik Č. a platia pre neho ustanovenia zákona

č. 111/90 Zb. o štátnom podniku.

Nejde teda o príspevkovú organizáciu podľa

Pri absolútne neplatnom právnom úkone nie je podstatné, či účastník bol

dobromyseľný. Súd túto neplatnosť posudzuje zo zákona...

Udivujúce je, že aj NS SR v odmietajúcom uznesení sp. zn. na strane

9 tvrdí, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu dalo odpoveď na všetky otázky...

Odmietnutie dovolania považujeme za nezákonné a v rozpore s § 237 písm. f/ a § 238

ods. 2 . Naviac ak na strane 11 uznesenia sp. zn. dovolací súd

pripustil, že "Správnosť skutkových a právnych záverov založených na dokazovaní, by bolo

možné posúdiť až v prípade, ak by bolo dovolanie prípustné (ide o dôvody, ktoré môžu

zakladať dôvodnosť dovolania, nie však jeho prípustnosť)."...

Z práva na spravodlivý proces vyplýva povinnosť súdu zaoberať sa s námietkami

a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že (ne)majú význam pre rozhodnutie

vo veci samej (viď rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. ). Ďalej je tu právo

vyjadriť sa k všetkým vykonaným dôkazom ( )...

Tak odvolací súd v rozsudku ako aj NS SR v napadnutom uznesení neuviedli, prečo

sa vo svojich rozhodnutiach odchýlili od publikovaných stanovísk NS SR

v predchádzajúcich jeho rozhodnutiach. Týmto došlo aj k porušeniu . Tým

sa stalo, že napadnuté rozhodnutia neobsahujú riadne odôvodnenie, ako súčasť základného

práva na súdnu ochranu podľa SR. Tento článok vyžaduje, aby

sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými

skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné

a právne významné...

Najvyšší súd SR vo svojom uznesení zo dňa 19.8.2009 sp. zn.

na základe dovolania žalovaného 2 zrušil rozsudok odvolacieho súdu a okrem iného mu

uložil v ďalšom konaní vec prejednať a vydané rozhodnutie náležite odôvodniť. Odvolací

súd sa týmto stanoviskom NS SR neriadil. Bez prejednávania vecí vydal znova rozsudok,

ktorým potvrdil prvostupňový rozsudok.

Týmto bola splnená podmienka na podanie dovolania podľa § 237 písm. f/ a § 238

ods. 2 . NS SR napriek tomu svojím uznesením sp. zn. zo dňa

25.8.2011 dovolanie odmietol. Týmto uznesením NS SR došlo k porušeniu základného práva

M. ako právneho subjektu a ako orgánu miestnej samosprávy na spravodlivý rozsudok.»

Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal vo veci toto

rozhodnutie:

„1. Základné práva M. podľa uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 25.8.2011 boli

porušené.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

25.8.2011 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. M. priznáva náhradu trov konania (právneho zastupovania) v sume 872,-Eur,

ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu

sťažovateľa JUDr. B. K. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis , ,

).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne... prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,

ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Ústavný súd poznamenáva, že v obsahu a dohovoru

niet zásadných odlišností a prípadné porušenie týchto práv je potrebné posudzovať

spoločne.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich

občianskych práv a záväzkov na súd. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd,

do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6

ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko

v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci [rozhodnutie Európskeho súdu pre

ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 21. februára 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36]. Právo na

spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti

konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia

a iné požiadavky spravodlivého procesu ().

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa ,

čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj

právo účastníka konania na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr.

, , ), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka konania na spravodlivý proces (m. m. ,

). Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná

odpoveď na každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie

kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento argument (Georgidias c. Grécko

z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Potreba náležite odôvodniť

súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk toho, že

výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu je

kontrolovateľné.

Ústavnosť konania pred orgánom verejnej moci (vrátane súdov) predpokladá, že

orgán verejnej moci koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých zákonom

vytvorených prostriedkov na dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný súd

v tomto smere osobitne pripomína objektivitu takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len

objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím

nepodložená možnosť úvahy orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov,

ktoré sú vymedzené zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať

rozhodnutie (, , obdobne aj , ).

Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,

teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie

návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. , ,

). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia

(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych

noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces.

Ústavný súd taktiež pripomína, že uplatnenie právomoci ústavného súdu je viazané

na splnenie viacerých formálnych aj obsahových náležitostí sťažnosti. Až na zákonom

presne definované výnimky je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania, pričom

viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia,

ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ

domáha v petite svojej sťažnosti. Petit musí byť vymedzený presne, určito a zrozumiteľne

(v súlade s a ), teda takým spôsobom, aby

mohol byť východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu v uvedenej veci (,

, ).

Aj keď v odôvodnení svojej sťažnosti sťažovateľ uviedol viacero argumentov proti

meritórnemu posúdeniu jeho prípadu krajským súdom v rámci konania o odvolaní, z petitu

sťažnosti, ako aj z označenia porušovateľa označených základných práv

jednoznačne vyplýva, že sťažovateľ svojou sťažnosťou napadol len uznesenie najvyššieho

súdu sp. zn. z 25. augusta 2011, ktorým najvyšší súd jeho dovolanie

odmietol z dôvodu jeho neprípustnosti.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je na skúmanie prípustnosti návrhu

na začatie súdneho konania, jeho opodstatnenosti, dodržania zákonných lehôt, oprávnenosti

navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci o ňom konať a rozhodnúť, či splnenia iných

zákonom ustanovených náležitostí zásadne príslušný orgán, ktorý rozhoduje o merite

návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje

právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré pre konanie o ňom

ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci

všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (, , ). V tejto

súvislosti ústavný súd konštatuje, že otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené

podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci

najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Otázka posúdenia prípustnosti

dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení

označených práv sťažovateľa (mutatis mutandis , ).

Najvyšší súd v napadnutom uznesení odôvodnil neprípustnosť dovolania podaného

sťažovateľom nasledovne:

„Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý je prípustný len proti zákonom

výslovne určeným právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu. V predmetnej veci

odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, pričom odvolací súd vo svojom

potvrdzujúcom rozsudku nevyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu, a rovnako nejde o potvrdenie rozsudku súdu prvého

stupňa, ktorým súd prvého stupňa vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153

ods. 3 a 4 , a preto prípustnosť dovolania podľa nie je daná.

Rovnako prípustnosť dovolania nie je daná ani podľa , nakoľko

odvolací súd sa neodchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vyslovené v tejto veci.

Dovolací súd vo svojom zrušujúcom rozhodnutí uviedol, že odvolací súd svoje rozhodnutie

neodôvodnil v súlade s , čím žalovanému 2/ odňal možnosť konať pred súdom.

V zmysle / druhá veta / je dovolací súd povinný prihliadnuť vždy

na prípadnú procesnú vadu uvedenú v Dovolací súd sa neobmedzil iba na

skúmanie podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa

, ale sa zaoberal sa aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné aj podľa

až g) Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti

každému rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom

bolo vydané, je postihnuté niektorou z uvedených procesných vád (ide o nedostatok

právomoci súdu, spôsobilosti účastníka konania, riadneho zastúpenia procesné

nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého

konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, odňatia

možnosti účastníka konať pred súdom a rozhodovanie vylúčeným sudcom alebo súdom

nesprávne obsadeným).

Dovolací súd nezistil, že by konanie pred súdmi nižších stupňov bolo postihnuté

niektorou z uvedených vád.

Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil, že by o veci rozhodol nesprávne obsadený

súd. Vec prejednal a rozhodol o nej senát zložený zo zákonných sudcov určených rozvrhom

práce Krajského súdu v Košiciach na rok 2011.

Dovolateľ v dovolaní prípustnosť dovolania zakladá tým, že postupom odvolacieho

súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle , tým že

odvolací súd sa neriadil názorom dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, nezistil

skutočný stav veci a jeho rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

Odvolací súd po vydaní zrušujúceho rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

neumožnil žalovanému 2/ predniesť svoje vyjadrenia k otázkam, ktoré mali byt' predmetom

dokazovania a uprel mu právo konať pred súdom vyjadriť sa k novým okolnostiam, na

ktorých odvolací súd založil svoje rozhodnutie.

Podľa dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorým znemožní

účastníkovi konania realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym

poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí

však ísť o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník

mohol pred súdom uplatniť a z ktorých v dôsledku nesprávneho postupu súdu bol vylúčený.

Dovolací súd preskúmal napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu a nezistil, že by

bola postupom odvolacieho súdu žalovanému 2/ znemožnená realizácia procesných práv,

ktoré mu priznáva. Odvolací súd rozhodoval v súlade

s . Odvolací súd napadnuté rozhodnutie riadne odôvodnil,

v súlade s ustanovením a v súlade s požiadavkou preskúmateľnosti.

Tvrdenie dovolateľa, že odvolací súd sa odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu

v tejto veci nie je dôvodné. Dovolací súd zrušil predchádzajúce rozhodnutie odvolacieho

súdu, z dôvodu absencie odôvodnenie predmetného rozhodnutia. Napadnuté rozhodnutie je

odôvodnené v súlade so zákonom, dalo odpoveď na všetky podstatné otázky v tejto veci.

Rovnako odvolací súd postupoval v súlade so zákonom, keď bez nariadenia pojednávania

opätovne rozhodol napadnutým rozsudkom. Dovolací súd vo svojom rozhodnutí neuložil

povinnosť odvolaciemu súdu zopakovať alebo doplniť dokazovanie, ani nevyslovil názor, že

odvolací súd vec nesprávne právne posúdil. Odvolací súd sa v novom rozhodnutí mal

vysporiadať so všetkými podstatnými námietkami odvolateľa (platnosť ručiteľského

záväzku) a rozhodnutie odôvodniť v súlade s Odvolací súd po zrušení

svojho rozhodnutia dovolacím súdom nebol povinný nariaďovať vo veci pojednávanie, resp.

mu takýto postup neukladá. Odvolací súd vždy nariadi

pojednávanie v prípadoch uvedených vust. V ostatných prípadoch je

nariadenie pojednávania na úvahe odvolacieho súdu. Odvolací súd postupoval v súlade

s keď o veci pojednávanie nenariadil. V danej veci nebolo

potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nakoľko všetky podstatné skutočnosti boli

v konaní prejednané. Ako je z vyššie uvedeného zrejmé postupom odvolacieho súdu nebola

žalovanému 2/ odňatá možnosť konať pred súdom. Rovnako nevykonanie dôkazov

navrhnutých účastníkom nie je postupom, ktorým by súd odňal účastníkovi možnosť konať

pred súdom. Platí to aj o takom dôkaze, ktorý účastník zo svojho subjektívneho hľadiska

považuje za vysoko významný. Rozhodovanie o tom, ktoré z navrhovaných dôkazov budú

vykonané, patrí výlučne na posúdenie súdu a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. 1

). Aj v prípade, že by súd nevykonal taký dôkaz, ktorý by bol podľa účastníka

spôsobilý privodiť zvrat v skutkových zisteniach, mohol by mať tento jeho postup za

následok neúplné zistenie skutkového stavu (vedúce k vydaniu nesprávneho rozhodnutia),

nie však odňatie možnosti konať pred súdom v zmysle

Aj vzhľadom na uvedené, v predmetnom konaní nebolo potrebné zopakovať alebo

doplniť dokazovanie, a preto odvolací súd nebol povinný nariadiť pojednávanie.

Dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky

sp. zn.: , podľa ktorého, súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým

a právnym názorom účastníka konania. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže

bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy,

procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je

však povinný na všetky tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne

akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri

rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky

alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu ().

Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súd konštatoval, že rozsudok odvolacieho súdu

netrpí vadou uvedenou v

Rovnako dovolací súd nezistil, že rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté inou

vadou taxatívne uvedenou v

Správnosť skutkových a právnych záverov založených na dokazovaní, by bolo možné

v dovolacom konaní posúdiť až v prípade, ak by bolo dovolanie prípustné (ide o dôvody,

ktoré síce môžu zakladať dôvodnosť dovolania, nie však jeho prípustnosť). O taký prípad

v prejednávanej veci nešlo. Z uvedeného teda vyplýva, že posúdenie, či rozhodnutie spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci, prichádza do úvahy iba vtedy, keby dovolanie bolo

procesné prípustné.“

Ústavný súd posúdením obsahu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu z ústavne

významných hľadísk dospel k záveru, že najvyšší súd primeraným spôsobom preskúmal

prípustnosť dovolania a dostatočne sa vysporiadal s dovolacími námietkami sťažovateľa.

Pokiaľ ide o posúdenie prípustnosti dovolania podľa § 238 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), ústavný súd považuje právny záver najvyššieho súdu

obsiahnutý v napadnutom uznesení, podľa ktorého sa krajský súd neodchýlil od právneho

názoru dovolacieho súdu vysloveného v sťažovateľovej veci, za správny. Najvyšší súd totiž

svojím predchádzajúcim uznesením sp. zn. z 19. augusta 2009 zrušil

rozsudok krajského súdu č. k. -120 z dôvodu jeho nedostatočného

odôvodnenia, v rámci ktorého sa odvolací súd nevysporiadal s námietkou neplatnosti

ručiteľského záväzku ani so sťažovateľom podaným návrhom na prerušenie konania.

V dôsledku toho bola postupom krajského súdu sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred

súdom, čím došlo k naplneniu dovolacieho dôvodu podľa . Krajský súd

sa v odôvodnení svojho druhého rozsudku č. k. -193 z 31. marca 2011 už

zaoberal otázkou platnosti ručiteľského záväzku, ako aj otázkou prípadného prerušenia

konania, a preto je právny záver najvyššieho súdu o nenaplnení dovolacieho dôvodu podľa

ústavne akceptovateľný.

Aj vo vzťahu k posúdeniu prípustnosti dovolania z dôvodov uvedených v

najvyšší súd rozhodol ústavne konformným spôsobom. Odôvodnenie obsiahnuté v rozsudku

krajského súdu č. k. -193 z 31. marca 2011 v spojení s odôvodnením

uvedeným v rozsudku okresného súdu sp. zn. z 5. mája 2008, s ktorým sa

krajský súd v zmysle stotožnil, možno považovať za súladné s obsahom

a najmä so zásadami spravodlivého procesu, ktoré vyplývajú z

ods. 1 , resp. v dohovoru. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu jasne vyplýva, že dovolací súd preskúmal splnenie procesných

podmienok, za ktorých mohol krajský súd rozhodnúť v odvolacom konaní bez nariadenia

pojednávania, preskúmal zákonnosť zloženia senátu, ktorý vo veci rozhodoval, a vyjadril sa

aj k oprávneniu súdov rozhodnúť, ktoré z navrhnutých dôkazov je nevyhnutné pre

rozhodnutie vo veci vykonať.

Ústavný súd už v minulosti konštatoval, že základné právo na spravodlivé súdne

konanie podľa (a teda aj podľa dohovoru) nemôže

všeobecný súd porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesno-právnymi predpismi

upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní (m. m. ,

). Podľa názoru ústavného súdu je postup najvyššieho súdu

v sťažovateľovom prípade v súlade s procesno-právnou úpravou (v danom prípade

s ), keď po zistení, že nie je daný žiaden z dôvodov podľa

a , dovolací súd napadnutým uznesením sťažovateľovo dovolanie odmietol

pre neprípustnosť.

Pokiaľ ide o argumenty sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu ako súdu

odvolacieho, je potrebné konštatovať, že pre posúdenie ústavnej konformnosti napadnutého

uznesenia dovolacieho súdu (a otázku prípustnosti dovolania) tieto nemali podstatný

význam. Prípadné porušenie označených základných práv sťažovateľa následkom

nesprávnych právnych, prípadne skutkových záverov všeobecných súdov by bolo možné

v sťažovateľovej veci vysloviť len v súvislosti s rozsudkom krajského súdu, ktorý však

sťažovateľka svojou sťažnosťou nenapadol. Z judikatúry ústavného súdu totiž vyplýva, že

v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní prichádza do úvahy aj

ústavný prieskum rozhodnutia odvolacieho súdu, a to v lehote na podanie sťažnosti proti

rozhodnutiu o dovolaní (m. m. , ). Vzhľadom na uvedené

preto ústavný súd v tomto konaní neposudzoval zlučiteľnosť interpretácie relevantného

hmotného práva realizovaného krajským súdom so základným právom na súdnu ochranu

podľa , resp. s právom na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru.

S prihliadnutím na absenciu priamej súvislosti medzi označenými

základnými právami alebo slobodami na jednej strane a namietaným uznesením najvyššieho

súdu sp. zn. z 25. augusta 2011 na strane druhej považuje ústavný súd

sťažnosť za zjavne neopodstatnenú. Z uvedeného dôvodu bola ústavným súdom sťažnosť

sťažovateľa ako celok odmietnutá podľa . Vzhľadom na

odmietnutie sťažnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa v danej

veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2011