Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 579/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-82

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. marca 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa o sťažnosti

, zastúpených advokátom JUDr. Martinom

Olosom, Ulica Karola Kašjaka 1, Rajecké Teplice, ktorou namietajú porušenie svojich

základných práv podľa a a práv

podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. z 23. mája 2012,

ako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 17. októbra 2012, za účasti Krajského súdu v Trenčíne a Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, takto

rozhodol:

1. Základné právo a na súdnu ochranu podľa

a právo na spravodlivý súdny proces podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s právom slobodne

rozširovať informácie podľa a právo podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Trenčíne sp. zn. z 23. mája 2012 p o r u š e n é b o l i .

2. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. z 23. mája 2012

z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Trenčíne j e p o v i n n ý uhradiť

a trovy právneho zastúpenia v sume 537,62 € (slovom

päťstotridsaťsedem eur a šesťdesiatdva centov) na účet ich právneho zástupcu

JUDr. Martina Olosa, Ulica Karola Kašjaka 1, Rajecké Teplice, do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

15. januára 2014 doručená a 3. augusta 2015 doplnená sťažnosť

a (ďalej len „sťažovatelia“),

zastúpených advokátom JUDr. Martinom Olosom, Ulica Karola Kašjaka 1, Rajecké Teplice,

ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 26 ods. 2 a čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práv podľa a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu

Nové Mesto nad Váhom (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 19. decembra 2011

(ďalej len „napadnutý rozsudok okresného súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 23. mája 2012 (ďalej len „napadnutý

rozsudok krajského súdu“), ako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“) sp. zn. zo 17. októbra 2012 (ďalej len „napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu“).

Predmetom konania pred všeobecnými súdmi je rozhodovanie o žalobe

o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy;

sťažovatelia sú v tejto veci žalovanými. Na základe rozhodnutí všeobecných súdov

sa sťažovatelia majú navrhovateľovi ospravedlniť za „vedomé šírenie nepravdivých

informácií listom zo dňa 2. 2. 2001 na Okresnom úrade v novom Meste nad Váhom, odbor

životného prostredia o tom, že zlomil nohu.“

a majú obci prostredníctvom podateľne doručiť list, ktorým „potvrdzujú, že vedome

šírili o , bytom nepravdivé informácie o tom, že

zlomil nohu“.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti uvádzajú:

«Porušovateľom základných práv sťažovateľov je Okresný súd Nove Mesto nad

Váhom. Krajský súd v Trenčíne a Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci

navrhovateľa , bytom , proti odporcom 1/

a 2/ , oba bytom ,

o ochranu osobnosti, vedenej na Okresnom súde Nové Mesto nad Váhom pod sp. zn.

.

Sťažovatelia namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. čl. 46 ods. 1

SR ako aj SR, a porušenie rozsudkom Okresného

súdu Nové Mesto nad Váhom (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. -551 zo dňa

19. 12. 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“) −... rozsudkom Krajského

súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. -823 zo dňa 23. 05. 2012

(ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“) −... ako aj uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. zo dňa 17. 10. 2012

doručeného 11. 11. 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“)...

Sťažovatelia poukazujú na skutočnosť, že petit žaloby a požadované ospravedlnenie

je v rozpore so zákonom, a to okrem iného aj z dôvodu, že odporuje právoplatným

rozhodnutiam trestných konaní. Jeho vykonaním ich súd núti priznať sa k páchaniu

trestného činu ohovárania a krivého obvinenia, čo je v hrubom rozpore s SR,

taktiež ich núti nerešpektovať rozhodnutia orgánov činných v trestnom konaní, a to

rozsudku vo veci trestného konania č. zo dňa 13. 06. 2005, ktoré

nadobudlo právoplatnosť dňa 16. 02. 2006 (krivé obvinenie)..., vo veci trestného konania

pre ohováranie právoplatne ukončenom Uznesením Okresnej prokuratúry Nové Mesto nad

Váhom sp. zn. -38 zo dňa 03. 11. 2008.»

Podľa názoru sťažovateľov «Súd vyneseným rozsudkom nariaďuje sťažovateľom

rozposielať lživé tvrdenie, ktorého lživosť bola dokázaná aj orgánmi činnými v trestnom

konaní, dokonca im nariaďuje textom tohto tvrdenia priznať sa k spáchaniu trestného činu,

ktorý nespáchali a spáchanie ktorého bolo v predchádzajúcom období vyvrátené

právoplatnými rozhodnutiami orgánov činných v trestnom konaní, dokonca, i v trestnom

súdnom konaní. Týmto nariadením súd hrubo porušuje základné práva sťažovateľov.

Trestné konanie vo veci krivého obvinenia bolo vedené na základe trestného

oznámenia proti sťažovateľke 1/ (spis. značka ČVS: ORP-35/ST-2002)

ako potvrdzuje... Uznesenie OO PZ Stará Turá sp. zn. ČVS: ORP-35/ST-2002 zo dňa

30. 09. 2002, teda orgány činné v trestnom konaní nezačali konať proti sťažovateľke 1/

na základe ich vlastného zváženia, ale trestné konanie za krivé obvinenie bolo proti

sťažovateľke 1 vedené na základe nepravdivého trestného oznámenia

na sťažovateľku 1, teda na základe aktívneho konania smerujúceho proti

sťažovateľke 1, ktorý sa snažil dosiahnuť trestné stíhanie sťažovateľky 1 aj po odložení

veci vyššie citovaným uznesením OO PZ Stará Turá... dňa 13. 06. 2005 bol

Okresným súdom Trenčín, pracovisko Nové Mesto nad Váhom vynesený oslobodzujúci

rozsudok -150, ktorý sa stal právoplatný dňa 16. 02. 2006. V tomto

rozsudku došla sudkyňa k záveru, ktorým odôvodňuje svoje rozhodnutie... cit.: „Z dôkazov

vykonaných na hlavnom pojednávaní nepochybne vyplýva, že hádzal takto

odstránené stromčeky smerom k obžalovanej či členom jej rodiny. Niet tiež dôvodu

pochybovať o tom, že jeden zo stromčekov zasiahol obžalovanú do nohy. Poškodený toto

síce popieral, avšak ide o jeho tvrdenie, ktoré možno postaviť voči tvrdeniu obžalovanej

a rovnako i voči objektívnemu nálezu spočívajúcemu v tom, že obžalovaná mala skutočne

úraz na nohe, o čom existujú i lekárske záznamy.“

Okresný súd sa v napadnutom rozsudku vôbec nezaoberal skutočnosťami

vyplývajúcimi z trestných konaní, na ktoré sťažovatelia poukázali a vynesený napadnutý

rozsudok je s nimi a s ich závermi v hrubom rozpore...

V rozsudku Okresného súdu v Trenčíne pod sp. zn. -150 je uvedené,

že údaje o vytrhnutých, respektíve vyrýľovaných, či vysekaných stromčekoch sú pravdivé,

rovnako z obrazového záznamu i predložených vyhotovených fotografií vyplýva, že

hádzal takto odstránené stromčeky smerom k obžalovanej či členom jej rodiny.

Niet tiež dôvodu pochybovať o tom, že jeden zo stromčekov zasiahol obžalovanú do nohy.

Sťažovatelia tiež v napadnutom konaní č. poukázali na fakt,

že vyšetrovateľ Okresného riaditeľstva v Trenčíne uznesením zo dňa 16. 07. 2008 zastavil

pre bezdôvodnosť po prešetrení trestné stíhanie začaté na základe trestného oznámenia

vo veci prečinu ohovárania, ktorého sa podľa jeho trestného oznámenia

mala sťažovateľka 1 dopustiť tvrdením, že jej dňa 25. 04. 2000 zlomil nohu,

pričom na sťažnosť námestníčka okresného prokurátora Nové Mesto nad

Váhom v Uznesení zo dňa 03. 11. 2008, ktorým sťažnosť zamietla, uvádza: „V danom

konaní nebolo preukázané, že o inom oznámila nepravdivý údaj.“

V kontexte uvedených rozhodnutí príslušných trestných orgánov sa prvostupňový súd

vôbec nezaoberal argumentáciou sťažovateľov, v zmysle ktorej je súd viazaný rozhodnutím

príslušných orgánov o tom, či bol spáchaný trestný čin ( ) a ktorý potvrdzuje

aj konštantná judikatúra...

V odvysielanej relácii Paľba z Krajskej prokuratúry Trenčín sa

vyjadril tiež k trestnému konaniu vo veci krivého obvinenia sťažovateľkou 1/

vedenom z dôvodu tvrdenia sťažovateľky 1/, že jej dňa 25. 04. 2000 spôsobil

zlomeninu nohy, pričom z Krajskej prokuratúry Trenčín uviedol cit.: „Táto

vec bola predmetom preskúmania na základe podnetu , nadriadená

prokuratúra konštatovala, že v tomto prípade obžaloba bola bezdôvodne podaná na základe

nenáležité zisteného skutkového stavu“, čo potvrdzuje tiež Upovedomenie Generálnej

prokuratúry SR sp. zn. IV/1 GPt 810/03-20 zo dňa 18. 01. 2005)... V čase odvysielania

relácie Paľba dňa 08. 10. 2007 rozsudok vo veci krivého obvinenia bol už právoplatný,

a teda sťažovateľka 1 mala právo sa oň opierať, okrem toho meno nebolo

v relácii ani raz spomenuté.

Súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku nijako nevysporiadal s ďalšími dôkazmi

založenými do súdneho spisu , ktoré ako bolo uvedené vyššie, jasne

preukazovali, že sťažovateľka 1 mala v dôsledku zasiahnutia hodeným smrekom zlomenú

nohu...

Sťažovatelia poukazujú na skutočnosť, že všetky prvotné dôkazy, ktoré existujú,

jednoznačne dokazujú, že naozaj na sťažovateľku 1/ dňa 25. 04. 2000 zaútočil

a že následne bezprostredne po útoku bola ošetrená na pohotovosti, kde lekár došiel

k záveru, že útokom mohla byť spôsobená zlomenina členku. Bezprostredne po útoku a po

ošetrení na pohotovosti išla na políciu nahlásiť útok, čo jej prikázal aj lekár z pohotovosti,

pričom si službukonajúci policajti prehliadli aj videozáznam nasnímaný pri útoku. Následne

bola zlomenina diagnostikovaná chirurgom na základe rtg vyšetrenia, čím bolo potvrdené

prvotné podozrenie. Taktiež skutočnosť, že zranenie bolo spôsobené cudzou osobou, bola

konštatovaná aj lekárkou , ktorá na základe svojho vyšetrenia pred

chirurgickým vyšetrením a pred sadrovou fixáciou došla k záveru, že zranenie má znaky

cudzieho zavinenia, čo jednoznačne uviedla aj v lekárskej správe vyhotovenej na vyžiadanie

polície, čím došla k záveru, že tvrdenie sťažovateľky 1/ sa s jej závermi vyšetrenia zhoduje...

Diagnóza bola stanovená lekármi, nie laikmi. Nejednalo sa len o dojmy sťažovateľky 1/, ale

aj o konkrétne zistenia lekárov potvrdené listinnými dôkazmi doloženými tiež

do napadnutého spisu.

Skutočnosť, že cudzou osobou, ktorá mala spôsobiť diagnostikované zranenie

spôsobené cudzou osobou, je , bola pre sťažovateľku zrejmá, nakoľko

pred vyšetrením na pohotovosti ju napadol iba on, čo potvrdili aj svedecké

výpovede svedkov vypočutých v napadnutom konaní , ako aj v trestnom konaní

č. ...

Súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku nijako nevysporiadal s ďalšími dôkazmi

založenými do súdneho spisu, ktoré ako bolo uvedené vyššie, jasne preukazovali,

že sťažovateľka 1/ mala v dôsledku zasiahnutia hodeným smrekom zlomenú nohu.

Sťažovatelia poukazujú na skutočnosť zaznamenanú aj na videozázname, že

vyrýľovaný smrek iba neodhodil smerom k sťažovateľke 1/, ale z bezprostrednej blízkosti

sa proti nej aj zahnal, z čoho sa v nasledujúcom období aj viackrát smial, že zase by ju mal

niečím ,,očiahnuť“.

Ďalej sťažovatelia chcú poukázať na skutočnosť, že vo veci bol vypracovaný iba

jediný znalecký posudok na základe vyšetrenia a oboznámenia sa s kompletnou zdravotnou

dokumentáciou, a to znalecký posudok vypracovaný , a teda jedná

sa o jediný znalecký posudok, ktorý bol vypracovaný na základe dôkladných podkladov

a jeho závermi bola potvrdená diagnóza a tiež skutočnosť, že k zlomenine mohlo dôjsť

nárazom tupého predmetu do členka sťažovateľky 1/ (Dôkaz č. 10).

v napadnutom konaní vypočutý nebol.

Znalecký posudok vypracovaný zo dňa 14. 04. 2005 taktiež

jednoznačne uvádza, že zlomeninu členka, ktorú potvrdilo vyšetrenie RTG, nemožno

spochybniť. Keďže prvostupňový súd neakceptoval názor , ustanovil

na žiadosť za znalca , ktorý však vo svojom znaleckom

posudku zo dňa 06. 04. 2011 rovnako ako uvádza, že diagnózu zlomeniny

členka, ktorá bola stanovená na základe RTG vyšetrenia, nie je možné spochybňovať.

ako aj zhodne pripúšťajú možnosť, že k zlomenine členku

ľavej nohy sťažovateľky 1/ mohlo dôjsť úderom tupého predmetu do členku ako

je podrobnejšie uvedené nižšie. Je nesporné, že takýmto tupým predmetom sú aj korene

1,5 m vysokého smreku obalené ílovitou zeminou. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je

zrejmé, ako sa súd vysporiadal s týmito skutočnosťami, jasne preukázanými i dôkazmi,

a preto je v tejto časti rozsudok nepreskúmateľný.

Sťažovatelia sú si vedomí, že čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, podľa ktorého má každý právo na slobodu prejavu, nie je absolútne.

Toto právo však zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo

myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. SR toto

právo priznáva v čl. 26 ods. 2.

Obmedzenia slobody prejavu musia byť interpretované v úzkom rozsahu

a nevyhnutnosť obmedzení musí byť presvedčivo odôvodnená (napr. rozsudok ESĽP

Observer a Guardian proti Spojenému kráľovstvu z 26. 11. 1991, Zbierka A č. 216, str. 30,

§ 59)...

Sťažovatelia žiadnym spôsobom nezasiahli do práv , nakoľko

preukázali skutočnosť, že v dôsledku úmyselného udretia stromčekom

do nohy sťažovateľky 1/ utrpela sťažovateľka 1/ zlomeninu ľavého členka. Sloboda prejavu

predstavuje jeden zo základných elementov demokratickej spoločnosti, jednu zo základných

podmienok pre jej pokrok a pre rozvoj každého človeka. Vzťahuje sa nielen na informácie

alebo myšlienky, ktoré sú priaznivo prijímané ale i na tie, ktoré urážajú, šokujú alebo

znepokojujú. Takéto sú požiadavky pluralizmu, tolerancie a liberálnosti, bez ktorej

by neexistovala demokratická spoločnosť (napr. rozsudok ESĽP Oberschlick proti Rakúsku

z 23. 5. 1991, Zbierka A č. 204, § 57).

K záveru, že k útoku došlo, a že nie je dôvod pochybovať, že zlomenina bola

spôsobená , došiel aj trestný súd v trestnom konaní č.

vo veci krivého obvinenia, čo je uvedené aj v odôvodnení rozsudku zo dňa 13. 06. 2005...

K záveru, že tvrdenie sťažovateľky 1/ o zlomenine nohy je pravdivé, dospela aj Okresná

prokuratúra Nové Mesto nad Váhom v konaní vo veci ohovárania, ako potvrdzuje

Uznesenie sp. zn. -38 zo dňa 03. 11. 2008...

Aj podľa SR by mali byť účastníci súdneho sporu rovnocenní, čo sa však

v tomto konaní nestalo, tento princíp bol porušený, nakoľko súd nevykonával dôkazy, ktoré

navrhovali sťažovatelia, nevypočul svedkov navrhovaných sťažovateľmi vrátane znalca

, aj keď ich vypočutie nariadil a taktiež nebral do úvahy mnohé dôkazy,

ktoré sťažovatelia doložili do spisu a ktoré dokazovali, že sťažovatelia tvrdili pravdivé

informácie. Súd sa v rozhodnutí opiera o svedecké výpovede svedkov, ktorí neboli prítomní

pri útoku, ktorí boli dňa 19. 10. 2005 vypočutí bez prítomnosti sťažovateľov, bez toho aby

sťažovatelia na pojednávanie boli riadne predvolaní ak ich znovuvypočutiu nedošlo, aj keď

sa k tomu súd zaviazal právoplatným uznesením zo dňa 10. 02. 2010 priamo na pojednávaní

dňa 10. 02. 2010, ktoré do dnešného dňa nebolo zrušené, čím došlo k vážnemu procesnému

pochybeniu a k oklamaniu sťažovateľov. Títo svedkovia vypovedali len s úmyslom poškodiť

dobré meno odporcov bez akýchkoľvek priamych vedomostí o útoku, pričom išlo o zaujaté

osoby blízke .

Rozhodnutie súdu sa opiera o znalecký posudok , ktorý bol

vypracovaný na základe hrubých procesných pochybení súdu, ktoré nemohli byť náhodné.

Jedná sa o dôkaz získaný v rozpore so zákonom, ktorý nemôže byť použitý ako dôkaz

v súdnom konaní... Znalecký posudok bol vypracovaný predčasne a v dobe

jeho vypracovania nemal znalec zákonný titul ho vypracovávať a mať prístup k spisovému

materiálu. Taktiež ho vypracoval znalec, ktorý bol v osobnom konflikte so sťažovateľmi

a vo veci bol zaujatý. Dodatočné potvrdenie znalca nič nemení na skutočnosti, že v čase

vypracovania znaleckého posudku tento titul nemal a posudok vypracoval protizákonne.

Okrem toho je zrejmé, že sa jedná o tendenčný znalecký posudok, nakoľko ho vypracoval

bez kompletných podkladov, bez kompletnej zdravotnej dokumentácie, bez rtg snímkov

zo zlomeniny nohy spôsobenej dňa 25. 04. 2000, bez aktuálneho vyšetrenia sťažovateľky 1/

vrátane aktuálneho rtg vyšetrenia. Závery jeho znaleckého posudku vypracovaného 11

rokov po útoku na sťažovateľku 1/ a jej syna sú veľmi všeobecné,

a teda nie sú použiteľné pre konkrétny prípad. Znalecký posudok je neúplný, nakoľko

vo všeobecných záveroch zavádza súd, a to tým, že pred súdom zatajuje dôležité fakty, čím

ovplyvnil záver posudku. Jedná sa najmä o skutočnosť, že pri strednej intenzite sily úderu

vzniká presne zranenie, ako utrpela sťažovateľka 1/, a taktiež zľahčuje pravdepodobnosť

vzniku daného zranenia, a to percentuálnym vyjadrením výskytu zhodných prípadov, ako sa

stalo sťažovateľke 1/, a subjektívnym zavádzaním, že je to veľmi nízke percento zlomenín

(2 %), pričom však musí vedieť, že 2 % všetkých zlomenín za posledných 100 rokov

na populácii zeme je niekoľko desiatok možno aj sto miliónov prípadov, teda inými slovami

jedná sa o bežné zranenie, ktoré utrpelo veľké množstvo ľudí (niekoľko miliónov). Znalec

vkladá do posudku ničím podložené subjektívne tvrdenia o tvare zlomeniny, a pritom nikdy

nevidel rtg snímky z predmetnej zlomeniny nohy sťažovateľky, v znaleckom posudku uvádza,

že rtg snímky zo zlomeniny nohy sťažovateľky spôsobenej dňa 25. 04. 2000 sú skartované.

teda tvar zlomeniny si iba vymyslel...

Ako je vyššie uvedené na políciu išli sťažovatelia po ošetrení sťažovateľky 1/

bezprostredne po útoku na pohotovosti, na zákonnú povinnosť ísť na políciu ich upozornil

aj ošetrujúci lekár z pohotovosti...

Dôvody odvolania proti napadnutému rozsudku okresného súdu a dôvody dovolania

na Najvyšší súd SR proti rozsudku odvolacieho súdu sťažovatelia podrobne uviedli

v odvolaní a v jeho doplnení a v dovolaní. Poukazujú v nich na závažné pochybenia

okresného súdu a krajského súdu v napadnutom konaní.

Sťažovatelia využili aj právo na podanie mimoriadneho opravného prostriedku

dovolania na Najvyšší súd Slovenskej republiky, no ani tento im neposkytol ochranu ich

práv a dovolanie odmietol...

... trestné konania v týchto veciach vedené a v súčasnosti právoplatne ukončené nad

všetky pochybnosti preukázali, že svojim tvrdením, že dňa 25. 04. 2000 zlomil

nohu sťažovateľke 1, sa nedopustila sťažovateľka 1 ani krivého obvinenia a ani ohovárania,

teda ani sťažovateľ 2. Napadnutý rozsudok aj napriek tomu prikazuje sťažovateľom k týmto

trestným činom sa priznať a túto nepravdu ďalej rozširovať.».

Vzhľadom na uvedené „sťažovatelia namietajú porušenie svojich základných práv

podľa čl. SR ako aj s SR aj porušenie

a tiež podľa článku č. 6 ods. 1 DOHOVORU o ľudských právach a základných slobodách

(Rím, 4. 11. 1950) v znení protokolov č. 3, 5, 8 a 11 rozsudkom Okresného súdu Nové Mesto

nad Váhom sp. zn. -551 zo dňa 19. 12. 2011, rozsudkom Krajského súdu

v Trenčíne sp. zn. -823 zo dňa 23. 05. 2012 ako aj uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 17. 10. 2012 doručeného

11. 11. 2013“.

Sťažovatelia tvrdia, že «Súd prvého stupňa ani odvolací súd vo svojich rozsudkoch

a ani Najvyšší súd SR v uznesení neprihliadli na konkrétne okolnosti daného prípadu, ako aj

na mieru (intenzitu) tvrdeného zásahu do cti , pričom tak nezohľadnili túto

skutočnosť aj v kontexte slobody prejavu najmä so zreteľom na proporcionalitu

uplatňovania týchto práv a ich ochranu. Intenzita zásahu do práva sťažovateľov na slobodu

prejavu je podstatná, pretože sťažovatelia by sa museli ospravedlniť a zároveň tvrdiť, že

v podstate spáchali trestný čin krivého obvinenia, z čoho bola sťažovateľka 1/ právoplatne

oslobodená a do čoho ju nikto nemôže nútiť. Sťažovatelia nemôžu písomne doporučene

potvrdiť, že vedome šírili nepravdivú informáciu, keď nebolo jednoznačne preukázané, že

informácia bola nepravdivá, a keď nemali dôvod pochybovať, že je pravdivá aj na základe

všetkých vyššie uvedených dôkazov a záverov trestných konaní.

Súd prvého stupňa ako aj odvolací súd vo svojich rozsudkoch a Najvyšší súd SR

v uznesení porušili základné práva sťažovateľov, nimi vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené a arbitrárne a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné

a majú za následok porušenie základného práva a slobody prejavu a porušenie práva

sťažovateľov na súdnu ochranu.

Z vyššie uvedených dôvodov je zrejmé, že rozsudok okrem toho, že obsahuje

nesprávne právne posúdenie veci, je tiež nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov.

Rozsudok okrem toho, že odporuje odporuje aj odporuje aj

SR. SR ako aj Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), pričom podľa názoru sťažovateľov porušuje

ich právo na spravodlivý proces. S týmito pochybeniami sa nevysporiadal ani krajský súd

a ani Najvyšší súd SR vo svojich rozhodnutiach.».

Poukazujú tiež na to, že «Výrok rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom

sp. zn. -551 zo dňa 19. 12. 2011 je zmätočný, nevykonateľný, nezrozumiteľný

a v právom štáte neprípustný. Výrok nám totiž uložil povinnosť „strpieť písomne sa

ospravedlniť“. Výrok je tak vnútorne absolútne rozporný, nakoľko povinnosť vykonať

písomné ospravedlnenie je výrokom znejúcim na plnenie (aktívne konanie žalovaného),

pričom uloženie povinnosti strpenia je uloženie výlučne pasívneho konania žalovaného, kde

subjekt je povinný pasívne znášať/strpieť konanie iného subjektu (spravidla žalobcu).

Právoplatný výrok rozsudku okresného súdu v spojitosti s potvrdzujúcim rozsudkom

krajského súdu je tak v očividnom rozpore so základným právom účastníka na súdnu a inú

právnu ochranu zaručeného podľa ako aj

s princípom a požiadavkami právnej istoty, nakoľko právoplatný výrok si v uložení

povinnosti účastníkovi konania sám zjavne odporuje. Je zarážajúce, že výrok rozsudku

okresného v podstate svojim obsahom nastolil stav právnej neistoty.».

Sťažovatelia preto navrhujú, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa 1/

a sťažovateľa

na súdnu a inú právnu ochranu zaručené podľa čl. 46

ods. 1 a podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, základné právo na spravodlivý súdny proces zaručené podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo na

slobodu prejavu zaručené podľa a podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Nové

Mesto nad Váhom sp. zn. -551 zo dňa 19. 12. 2011, rozsudkom Krajského súdu

v Trenčíne sp. zn. -823 zo dňa 23. 05. 2012 a uznesením Najvyššieho súdu SR

sp. zn. zo dňa 17. 10. 2012 porušené bolo.

2. Rozsudok Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom sp. zn. -551 zo dňa

19. 12. 2011, rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. -823 zo dňa

23. 05. 2012 a uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 17. 10. 2012

sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Nové Mesto nad Váhom na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi 1/

sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 5.000,- € (slovom päťtisíc

eur), ktoré sú Okresný súd v Trenčíne, Krajský súd v Trenčíne a Najvyšší súd SR povinní mu

zaplatiť spoločne a nerozdielne, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažovateľovi 2/

sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 5.000,- € (slovom päťtisíc

eur), ktoré sú Okresný súd v Trenčíne, Krajský súd v Trenčíne a Najvyšší súd SR povinní mu

zaplatiť spoločne a nerozdielne, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Okresný súd v Trenčíne, Krajský súd v Trenčíne a Najvyšší súd SR sú povinní

spoločne a nerozdielne uhradiť sťažovateľom 1/ I

a 2/

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu trovy

konania vo výške 355,72 EUR na účet advokáta JUDr. Martina Olosa

vedený v Tatra banke, a. s., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľov na neverejnom zasadnutí

senátu podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) a keďže nezistil

dôvody na jej odmietnutie podľa , uznesením č. k.

-41 z 21. júla 2016 ju v časti namietaného porušenia základných práv podľa

a a práv podľa a dohovoru rozsudkom

krajského súdu č. k. -823 z 23. mája 2012 a uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. zo 17. októbra 2012 prijal na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval 9. septembra 2016 predsedu

krajského súdu a predsedníčku najvyššieho súdu, aby sa vyjadrili k sťažnosti a zároveň

aj k otázke vhodnosti ústneho pojednávania.

Podpredsedníčka krajského súdu vo vyjadrení k sťažnosti z 26. septembra 2016

(Spr 255/16, doručenom ústavnému súdu 27. septembra 2016) okrem iného uviedla:

«Pokiaľ ide o vecnú stránku, krajský súd považuje namietaný rozsudok č. k.

zo dňa 23. 5. 2012 za vecne správny a zákonný a pripája vyjadrenie

predsedníčky senátu , ktorá uvádza:

„Z obsahu pripojeného zberného spisu sp. zn. vyplýva, že vec

napadla na Krajský súd v Trenčíne dňa 14. 02. 2012, kedy bol predložený spis s opravným

prostriedkom, ktorí podali všetci účastníci konania, t. z. ako navrhovateľ, tak aj odporcovia

1/, 2/, a to proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 19. 12. 2011.

Krajský súd v Trenčíne v prejednávanej veci rozhodol rozsudkom zo dňa

23. 05. 2012, kedy rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a vyslovil, že žiaden z účastníkov

nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

Vo vzťahu k rozhodnutiu odvolacieho súdu pod sp. zn. odvolací súd

dodáva, že z ust. vyplýva povinnosť voľného hodnotenia dôkazov, ktorá

sa prejavuje v tom, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti, či nepravdivosti tvrdených

skutočností vzhľadom k správam, získaným z prevedených dôkazov, je vecou vnútorného

sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Medzi skutočnosťami,

ktoré boli účastníkmi tvrdené a ktoré boli predmetom dokazovania, musí sudca od samého

počiatku dokazovania rozlíšiť tie, ktoré sú pre spor rozhodné z hľadiska hmotnoprávnej

normy, ktorú hodlá na tvrdenia účastníkov aplikovať. Z týchto rozhodných skutočností

potom môže sudca vylúčiť tie, o ktorých medzi účastníkmi nebol spor. Podstatou zistenia

skutkového stavu veci je úsudok sudcu o tom, ktoré z rozhodných a sporných skutočností sú

pravdivé, t. j. ktoré z nich bude považovať za preukázané správami získanými vykonaním

jednotlivých dôkazov.

Zákon nepredpisuje, ani nepredpisoval pravidlá, z ktorých by sa malo vychádzať ako

pri hodnotení jednotlivých dôkazov, tak aj v ich vzájomnej súvislosti. Je tomu tak preto,

že hodnotenie dôkazov je zložitý myšlienkový postup, ktorého podstatou sú jednak dielčie

a jednak komplexné závery sudcu o vierohodnosti správ získaných vykonaním dôkazov,

ktoré sú podkladom pre záver o tom, ktoré skutočnosti účastníkmi tvrdené má sudca

za preukázané a ktorý tvorí podstatný zistený skutkový stav. Základom hodnotiaceho

postupu by mali byť aj pravidlá logického myslenia, ktoré tradičná logika formuluje do

základných logických zásad.

Vierohodnosť určite správy získanej vykonaním konkrétneho dôkazu a jej význam

z hľadiska dôkazu pravdivosti súd hodnotí izolovane a v porovnaní so správami získanými

vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov.

V prejednávanej veci potom v konečnom dôsledku odvolací súd na základe

dokazovania pre súdom prvého stupňa uzatvoril, že v danej veci je nepochybné,

že odporkyňa 1/ mala zlomenú vonkajšiu časť členkovej kosti, pričom táto zlomenina sa

nedá spochybniť. Pokiaľ teda znalec, z ktorého v konečnom dôsledku vychádzal ako

odvolací súd, tak aj súd prvého stupňa, musel pri vypracovaní znaleckého posudku

vychádzať len z dokumentácie, pretože odporkyňa 1/ neposkytla potrebnú súčinnosť a na

pozvanie znalcom doručené doporučeným listom sa nedostavila, možno potom uzatvoriť, že

odporkyňa 1/ sama svojím konaním nereagujúc na výzvy spôsobila, že znalec musel

vychádzať z písomnej dokumentácie pri vypracovaní znaleckého posudku. Odvolací súd

nemal dôvod pochybovať o mechanizme vzniku zlomeniny, ktorá bola popísaná znalcom

v predmetnej veci, pričom podstatné pre posudzovanie daného skutkového stavu bola aj tá

skutočnosť, že znalecký posudok, z ktorého vychádzal ako súd prvého stupňa, tak

aj odvolací súd, sa zaoberal aj posudkom, ktorý predložili v konaní účastníci, teda

znaleckým posudkom (správne má byť pozn.), preto

v konečnom dôsledku považoval odvolací súd znalecký posudok

za dôveryhodný a vychádzal z neho.

Pokiaľ teda došlo k preukázaniu, že zlomenina členka u odporkyne 1/ nebola

v priamej príčinnej súvislosti medzi hádzaním stromčekov zo strany navrhovateľa

s prihliadnutím na vzájomné správanie sa účastníkov, preukázateľne zlé medziľudské vzťahy

medzi nimi, dospel v konečnom dôsledku odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa

k tomu záveru, že informácie, ktoré šírila odporkyňa 1/ spoločne s odporcom 2/ v tom

smere, že k zlomenine členku došlo v dôsledku protiprávneho správania sa navrhovateľa nie

sú pravdivé.

Ďalej odvolací súd vo zvyšku poukazuje na odôvodnenie v predmetnom rozsudku.

Čo sa týka viazanosti jednotlivými trestnými konaniami, prípadnými priestupkovými

konaniami, ktoré medzi účastníkmi prebiehali, je nutné konštatovať, že súd nie je viazaný

oslobodzujúcim rozsudkom v rámci trestného konania.

Vo zvyšku poukazujem na odôvodnenie rozhodnutia rozsudku č. k.

823 zo dňa 23. 05. 2012.“»

Podpredsedníčka krajského súdu súčasne ústavnému súdu oznámila, že súhlasí

s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

Predsedníčka najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti zo 7. októbra 2016

(č. KP 3/2016-62, doručenom ústavnému súdu 12. októbra 2016) okrem iného uviedla:

«... Úvodné časti sťažnosti (str. 1 až 12) opisujú doterajší priebeh konania na súde

prvej inštancie a následne na odvolacom súde. Konania a rozhodovania najvyššieho súdu

sa týka najmä nasledovná časť sťažnosti (str. 12 až 14). Podstatou sťažnosti je námietka, že

rozsudky súdov spočívajú na neúplných skutkových zisteniach a ich nesprávnom právnom

posúdení, pričom odôvodnenia týchto rozsudkov nemajú náležitosti v zmysle § 157 ods. 2

a sú nepreskúmateľné. Najvyššiemu súdu sa vytýka, že po podaní dovolania

sťažovateľov neodstránil nedostatky konania a rozhodovania nižších súdov a vydal

uznesenie, ktoré je tiež nepreskúmateľné a arbitrárne. Z pohľadu najvyššieho súdu pritom

zo sťažnosti zreteľne nevyplýva, z čoho konkrétne sťažovatelia vyvodzujú, že uznesenie

najvyššieho súdu, ktorým bolo odmietnuté dovolanie, je nepreskúmateľné.

Najvyšší súd v uznesení, ktoré sťažovatelia napadli sťažnosťou, podrobne uviedol

dovtedajší priebeh konania, charakterizoval podstatné skutkové a právne okolnosti

preskúmavanej veci a v odôvodnení reagoval na všetky stránky a zložky argumentácie

dovolateľov.

1. Najvyšší súd v sťažnosťou napadnutom uznesení charakterizoval účel dovolania

a dovolacieho konania, vysvetlil rozsah a hranice prieskumnej činnosti dovolacieho súdu

a tiež podmienky, za ktorých sa tento prieskum môže uskutočniť.

2. Po konštatovaní, že dovolanie sťažovateľov nie je podľa prípustné

a že vady konania v zmysle až e/ a neboli v dovolaní tvrdené

a dovolacím súdom zistené, pristúpil najvyšší súd k posúdeniu opodstatnenosti námietky,

podľa ktorej bola dovolateľom odňatá možnosť pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/

V odôvodnení odmietajúceho uznesenia uviedol, v ktorých prípadoch dochádza

k procesnej vade tejto povahy.

3. Dovolací súd poukázal na judikát R 111/1998 považujúci nepreskúmateľnosť

rozhodnutia len za tzv. inú vadu konania ( ), ktorá prípustnosť

dovolania nezakladá. K tomu uviedol celý rad rozhodnutí najvyššieho súdu a tiež ústavného

súdu, ktoré spočívajú na rovnakom názore. Zvlášť pripomenul, že ústavný súd sa v náleze

z 30. januára 2013 sp. zn. „väčšinovým názorom svojich senátov priklonil

k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia

rozsudku nezakladá vadu konania podľa “.

Pre účely ústavným súdom požadovaného vyjadrenia vo veci vedenej na ňom pod

sp. zn. najvyšší súd poznamenáva, že ústavný súd sa v uznesení

z 26. augusta 2015 sp. zn. stotožnil s argumentáciou najvyššieho súdu

týkajúcou sa nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia a jej dôsledkov, čo potvrdil

v mnohých svojich rozhodnutiach. Za správny označil tiež záver najvyššieho súdu, že bez

splnenia zákonom ustanovených predpokladov prípustnosti dovolania dochádza zrušením

napadnutého rozhodnutia k porušeniu práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces.

V náleze z 11. novembra 2015 sp. zn. ústavný súd poukázal na to,

že právny názor najvyššieho súdu vyjadrený v R 111/1998 je podporený aj judikatúrou

samotného ústavného súdu (napr. , , ), ktorú

ústavný súd nemá dôvod spochybňovať, lebo predstavuje väčšinový názor jeho senátov

(k tomu pozri ).

Napokon v náleze z 25. novembra 2015 sp. zn. ústavný súd

poukázal na to, že otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej

riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (m. m.

a ). Konštatoval, že postup najvyššieho súdu bol v súlade

s procesnoprávnou úpravou, lebo najvyšší súd po zistení, že nie je daný žiaden z dôvodov

podľa a dovolanie odmietol ako neprípustné ().

Najvyšší súd dodáva, že (aj) na tieto rozhodnutia ústavného súdu poukázalo v závere

roka 2015 stanovisko občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu publikované v Zbierke

stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, ktoré

opätovne a na právne vyššej forme potvrdilo, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu

predstavuje (len) tzv. inú procesnú vadu, ktorá prípustnosť dovolania nezakladá.

V preskúmavanej veci nebol žiadny dôvod ovplyvňujúci aplikáciu druhej vety tohto

stanoviska, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom

ojedinelých prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu

pre ľudské práva [napríklad preto, lebo sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre

súdny systém“ (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne vady majúce

za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003)].

4. Pokiaľ sťažovatelia v dovolaní tvrdili, že v konaní na súde prvej inštancie došlo

k nesprávnostiam v procese dokazovania výpoveďami svedkov, najvyšší súd v sťažnosťou

napadnutom uznesení uviedol, že dovolatelia mali v plnom rozsahu vytvorenú procesnú

možnosť uplatniť svoj vplyv na výsledok konania poukázaním na nimi tvrdené vady

a nedostatky v odvolaní. Najvyšší súd tu postupoval v súlade s judikátom R 39/1993, podľa

ktorého „podmienka prípustnosti dovolania podľa nie je splnená

v prípade, že sa účastníkovi odňala možnosť konať pred súdom pre časť konania do takej

miery, že účastník následne mohol uplatniť svoj vplyv na výsledok konania napr. tým,

že mohol podať proti rozsudku, ktorý mu bol riadne doručený, odvolanie.“

5. Podstatná časť dovolacích námietok sa týkala procesu dokazovania, ktoré bolo

(alebo podľa názoru sťažovateľov malo byť) vykonané, a správnosti vyhodnotenia

dokazovania.

Najvyšší súd stabilne zastáva názor, podľa ktorého dôvodom zakladajúcim

prípustnosť dovolania podľa (resp. ) nie

je nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie všetkých

navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu. V tomto smere

najvyšší súd poukazuje na závery vyjadrené v judikátoch R 37/1993 a R 125/1999,

R 42/1993, ako aj v rozhodnutiach najvyššieho súdu sp. zn. , ,

, , , , ,

).

6. Pokiaľ sťažovatelia v dovolaní namietali, že dovolaním napadnutý rozsudok

odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, najvyšší súd vysvetlil,

že dovolací súd je oprávnený skúmať opodstatnenosť uplatnenia dovolacieho dôvodu

v zmysle ustanovenia (a pristúpiť k meritórnemu dovolaciemu

prieskumu) iba vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné. Konštatoval, že i keby

napadnutý rozsudok (prípadne) spočíval na nesprávnych právnych záveroch, nezakladala

by táto nesprávnosť prípustnosť dovolania (viď najmä judikát R 54/2012, ale aj

viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. , ,

, , , ,

a ).

7. Na podporu dôvodnosti vyššie uvedenej argumentácie najvyšší súd, podobne ako

vo viacerých iných rozhodnutiach, poukázal na konštatovanie ústavného súdu, že „prípadný

nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne

zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa

“ (viď ).

8. Pokiaľ sťažovatelia po výpočte nedostatkov, ku ktorým podľa ich názoru došlo

konaním a rozhodovaním súdu prvoinštančného a odvolacieho súdu, najvyššiemu súdu

vytýkajú, že neodstránil nimi tvrdené nedostatky, je potrebné uviesť, že dovolací súd vždy

prednostne skúma, či je dovolanie prípustné; opodstatnenosť dovolania z hľadiska

správnosti alebo nesprávnosti právnych záverov súdov môže skúmať až po zistení,

že dovolanie je prípustné. Takýto prístup najvyššieho súdu zodpovedá tomu, že právo

na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky

procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť

o veci samej; to platí aj pre dovolacie konanie ().

Najvyšší súd, ktorý v danom prípade dospel k záveru, že dovolanie sťažovateľov nie

je procesne prípustné, nepristúpil (nemohol pristúpiť) k posudzovaniu vecnej správnosti

rozsudku odvolacieho súdu, resp. opodstatnenosti dovolacej argumentácie sťažovateľov

týkajúcej sa napadnutého rozhodnutia vo veci samej. K argumentácii sťažovateľov najvyšší

súd uvádza, že v predmetnej veci vzhľadom na to, že ich dovolanie nebolo procesne

prípustné, nemohol „zjednávať nápravu“ ani „odstraňovať nedostatky“, lebo inak

by porušil základné právo na súdnu ochranu účastníka stojaceho na opačnej procesnej

strane ().

9. Najvyššiemu súdu, ktorý sa dôsledne riadil ustanoveniami zákona upravujúcim

prípustnosť dovolania a podmienok, za ktorých možno uskutočniť meritórny dovolací

prieskum, sťažovatelia nedôvodne vytýkajú, že v dovolacom konaní nepostupoval podľa ich

predstáv. Odôvodnenie nimi napadnutého uznesenia najvyššieho súdu obsahovalo

argumentáciu, právne úvahy a ich vysvetlenie, ktoré sa štandardne vyskytujú v obdobných

prípadoch v rozhodnutiach vec prejednávajúceho senátu najvyššieho súdu, a ktoré ústavný

súd považuje za nezasahujúce do chránených ústavných práv (viď napríklad uznesenie

z 30. marca 2016 sp. zn. ).

10. Z dôvodov uvedených vyššie najvyšší súd zastáva názor, že sťažovatelia

neopodstatnene namietajú, že konaním a rozhodnutím najvyššieho súdu boli porušené ich

základné práva podľa a a podľa

ods. 1 a čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.»

Predsedníčka najvyššieho súdu súčasne oznámila ústavnému súdu, že v predmetnej

veci netrvá na ústnom pojednávaní.

Právny zástupca sťažovateľov k vyjadreniam krajského súdu a najvyššieho súdu

zaujal v prípise z 27. októbra 2016 (doručenom ústavnému súdu 28. októbra 2016) toto

stanovisko:

«K vyjadreniu Krajského súdu v Trenčíne uvádzame nasledovné:

Tvrdenie krajského súdu, že namietaný rozsudok č. k. je vecne

správny a zákonný, neobstojí. Rozsudok obsahuje veľké množstvo procesných pochybení

ako aj pochybení pri hodnotení dôkazov a svedectiev a dokonca poloprávd až neprávd.

Okrem toho, že Rozsudok v tomto znení je nevykonateľný a vo svojej podstate absolútne

nezmyselne formulovaný, núti nás – sťažovateľov sa de facto priznať k spáchaniu trestného

činu (deliktu), ktorý sme nespáchali, čo bolo potvrdené v trestných konaniach v príslušných

veciach vedených.

Zásada voľného hodnotenia dôkazov nezakladá sudcovi právo na ľubovôľu a učiniť

záver v hrubom rozpore s predloženými dôkazmi. Zároveň sudca je viazaný princípom

právnej istoty, ktorý spočíva okrem iného v tom, že všetky subjekty práva môžu odôvodnene

očakávať, že príslušné štátne orgány budú konať a rozhodovať podľa platných právnych

predpisov, že budú ich správne vykladať a aplikovať (napr. , ,

). Obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú

relevantnú právnu otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká

odpoveď (napr. , a , ). Vzhľadom

k tomu, že vo veci neboli zistené žiadne nové skutočnosti oproti trestným konaniam vedeným

proti sťažovateľke I. a tiež sťažovateľovi II., sudca mal rešpektovať predchádzajúce

právoplatné rozhodnutia trestných konaní vrátane právoplatne skončeného trestného

súdneho konania. Civilné rozhodnutie nemôže byť v hrubom rozpore so závermi

právoplatného trestného rozhodnutia, a to v zásadných (ťažiskových) otázkach, inak by bola

popretá samotná podstata trestného konania, ktoré je súdnym konaním. Princíp právnej

istoty vylučuje situáciu, ktorá sa stala v tomto konaní, kde na rovnakú otázku pri opakovaní

rovnakých podmienok sudca dospel k opačnému rozhodnutiu, ako bolo už predtým

právoplatne rozhodnuté.

Hodnotenie dôkazov a následný rozsudok hrubo odporuje základným pravidlám

logického myslenia a základným logickým zásadám, napr. aj v hodnotení znaleckého

posudku , kde sám znalec pripustil možnosť vzniku zlomeniny nohy

spôsobom, akým ho opísala sťažovateľka I., ale súd túto skutočnosť opomenul ako

opomenul aj ďalšie množstvo dôkazov potvrdzujúcich slová sťažovateľov a jeho rozsudok

spočíva len na tvrdení navrhovateľa, t. j. páchateľa útoku. Tvrdenie navrhovateľa o tom, že

sťažovateľkou uvádzaný skutok sa nestal a z toho dôvodu údajne malo dôjsť k ohováraniu

a krivému obvineniu navrhovateľa, bolo osamotené a nepodporené inými dôkazmi. Tvrdenia

navrhovateľa boli pritom vyvrátené na základe rozsiahleho dokazovania v trestných

konaniach vrátane súdneho trestného konania prebiehajúceho v štyroch pojednávacích

dňoch s preverovaním veľkého množstva dôkazov o tom, že skutok sa stal tak, ako tvrdíme

a tieto dôkazy boli v trestných konaniach uznané ako relevantné a dôvodné.

Aj sám Krajský súd vo svojom vyjadrení konštatuje cit.: „Je nepochybné,

že odporkyňa 1/ mala zlomenú vonkajšiu časť členkovej kosti, pričom táto zlomenina sa

nedá spochybniť.“

Oba znalecké posudky (znalecký posudok a znalecký posudok

) túto skutočnosť potvrdili, ako aj možnosť vzniku takejto zlomeniny úderom

tupého predmetu do členka. Znalecký posudok síce uvádza nízke percento

zlomenín vzniknutých takýmto spôsobom (2 % zo všetkých zlomenín), ale jednoznačne

nevylučuje, že k takému zraneniu mohlo dôjsť následkom útoku navrhovateľa

na sťažovateľku I. Ide o rovinu štatistiky a teórie.

Tvrdenie Krajského súdu, že sťažovateľka neposkytla znalcovi potrebnú súčinnosť,

je nedôvodné. V upozornení zo dňa 06. 06. 2011 žurnalizované

v napadnutom súdnom spise pod číslom strany 388 (viď Dôkaz č. 1), v ktorom

predsedníčka Okresného súdu konštatuje cit.:

„... o námietke zaujatosti znalca bolo rozhodnuté až po viac ako 9 mesiacoch

a znalcovi bol spis zaslaný bez rozhodnutia o námietke zaujatosti.“

Z vyššie uvedeného vyplýva, že sťažovateľka I. ani nemohla poskytnúť súčinnosť

znalcovi bez toho, aby vedome porušila svoje procesné práva, keďže o námietkach

zaujatosti znalca bolo právoplatne rozhodnuté až cca 3 mesiace po vypracovaní znaleckého

posudku. Ide tým o nezákonne zadovážený dôkaz, na ktorom Okresný a aj Krajský súd

stavia svoj rozsudok, pričom oba súdy nebrali do úvahy skutočnosť, že aj on pripúšťal

možnosť vzniku zlomeniny spôsobom, ako uvádzala sťažovateľka I. aj keď len 2 %-ami

všetkých zlomenín členka, podrobnejšie uvedené v Ústavnej sťažnosti, dovolaní a odvolaní

spolu s jeho rozšírením. Zároveň je dôležité poukázať na skutočnosť, že

preukázateľne posielal sťažovateľke jedinú listovú zásielku, ktorá bola doručená na poštu

v 28. 03. 2011 s úložnou dobou do 15. 04. 2011. Znalecký posudok

spolu s vyúčtovaním znalečného je datovaný dňa 06. 04. 2011, čiže znalecký posudok bol

vypracovaný len 9 dní od odoslania údajnej žiadosti na súčinnosť pri vypracovávaní

znaleckého posudku a úložná doba zásielky na pošte skončila až o ďalších 9 dní, kedy mu

bola vrátená ako nevyzdvihnutá v úložnej lehote. Teda znalec v čase vypracovania

znaleckého posudku nijako nemohol vedieť, či mu sťažovateľka poskytne súčinnosť alebo

neposkytne, pritom v znaleckom posudku uvádza, že mu neposkytla súčinnosť. Okrem listu

od zo dňa 28. 03. 2011 sťažovateľke nebola doručovaná žiadna iná

zásielka od znalca , nebol na ňu ani časový priestor. Znalec znalecký

posudok nevypracovával v časovej tiesni, nakoľko ho súdu odovzdal v predstihu, pred

skončením lehoty stanovenej súdom na jeho vypracovanie. Znalecký posudok, ako aj sám

uvádza, vypracoval bez kompletnej zdravotnej dokumentácie, bez rtg

snímkov zo zlomeniny nohy spôsobenej dňa 25. 04. 2000 (podľa jeho tvrdenia v znaleckom

posudku rtg dokumentácia vzťahujúca sa k tomuto poraneniu už bola skartovaná), bez

aktuálneho vyšetrenia sťažovateľky vrátane bez aktuálneho RTG vyšetrenia, na rozdiel od

znalca , ktorý mal k dispozícii kompletnú zdravotnú dokumentáciu vrátane

aktuálneho vyšetrenia spolu s RTG vyšetrením. Okrem už uvedeného sťažovatelia

opakovane poukazujú na skutočnosť, že sa jedná o zaujatého znalca, ktorý v minulosti

neposkytol ich synovi potrebné ošetrenie pri popálenine hlavy, ktorej následky boli neskôr

odstraňované 3 plastickými operáciami, o čom existuje množstvo zdravotnej dokumentácie,

ktorú sťažovatelia na vyžiadanie doložia.

Tvrdenie Krajského súdu na str. 2 ods. 5 vyjadrenia na výzvu Ústavného súdu SR je

mimo reálneho stavu. Je potrebné poukázať na skutočnosť, že k útokom v rámci zlých

medziľudských vzťahov nikdy nedochádzalo zo strany sťažovateľov, avšak zo strany

navrhovateľa a jeho manželky boli sťažovatelia a ich deti opakovane napádaní, čo donútilo

sťažovateľov ich nehnuteľnosti v susedstve navrhovateľa prestať užívať z obavy o svoje

zdravie. Sťažovatelia sa vždy týmto útokom snažili brániť jedine zákonnou cestou

prostredníctvom polície a súdov, čo dokazuje aj množstvo trestných oznámení podložených

aj videozáznamami dokazujúcimi trestnú činnosť navrhovateľa a jeho manželky. Tieto

trestné oznámenia vždy boli odložené alebo stratené spisy, prípadne orgány činné

v trestnom konaní nekonali, aj keď konať mali, ako potvrdzujú viaceré listinné dôkazy

vyhotovené orgánmi činnými v trestnom konaní. Navrhovateľ sa netajil tým, že mu s tým

v značnej miere pomáhajú kontakty na polícii a na súdoch, ktoré mu sprostredkováva

. Dokonca ho v konaniach, vrátane

napadnutého konania, zastupoval a preukazoval sa v niektorých prípadoch preukazom

Prezídia Policajného zboru. Pre úplnosť sťažovatelia dodávajú, že sa jedná o vysokého

dôstojníka bývalej ŠtB a neskôr pracovníka SIS, v súčasnosti odsúdeného v trestnom konaní

Okresného súdu Bratislava I č. za podvody.

Ako je už vyššie uvedené, v konaní č. (t. j. pred prečíslovaním spisov OS

Nové Mesto nad Váhom konanie č. NM-5C 156/2011) došlo k porušeniu množstva

procesných predpisov, ktoré sú podrobnejšie uvedené v Ústavnej sťažnosti, dovolaní

a odvolaní spolu s jeho rozšírením a zároveň tieto skutočnosti potvrdzuje aj záverečná časť

Upozornenia predsedníčky Okresného súdu , k čomu cit.

Upozornenie sp. zn. zo dňa 06. 06. 2011 žurnalizované v napadnutom

súdnom spise pod číslom strany 388, - 2 strana.:

„Upozorňujem zákonnú sudkyňu a súdne tajomníčky, ktoré v období od vydania

rozhodnutia o ustanovení znalca až do súčasnej doby predmetnú vec vybavovali, na

porušenie procesných predpisov a tým aj porušenie práv účastníka konania. Zákonnú

sudkyňu upozorňujem na zanedbanie dohľadu nad činnosťou súdnych úradníkov a kontroly

ich činnosti, resp. organizácie pohybu súdneho spisu. Povinnosťou súdneho tajomníka je

organizovať prácu v súdnom oddelení podľa pokynov sudcu príslušného súdneho oddelenia

a v prípade pochybností si vyžiadať pokyn sudcu /§ 5 ods. 2 písm. a/ Spravovacieho

poriadku/.

Ukladám súdnym tajomníčkam, aby námietky zaujatosti znalca, ale aj sudcu,

súdneho úradníka, zapisovateľa, tlmočníka, notára predkladali ihneď zákonnému sudcovi.

Upozorňujem zákonnú sudkyňu na prieťahy pri vybavovaní veci. O žiadosti na zmenu

návrhu doručenej dňa 15. 11. 2007 bolo rozhodnuté po 17 mesiacoch.“

Čo sa týka postupu Najvyššieho súdu SR, pri takých závažných a relevantne

namietaných pochybeniach, mal rozhodne konať i Najvyšší súd SR. Odmietnutie dovolania,

nakoľko všetky procesné podmienky na prípustnosť dovolania boli splnené, je samozrejme

potvrdením nášho základného práva, tak ako namietame v podanej ústavnej sťažnosti.

Vo všetkých častiach plne zotrvávame na podanej ústavnej sťažnosti.»

Právny zástupca sťažovateľov v odpovedi na výzvu súčasne oznámil ústavnému

súdu, že netrvá na ústnom prerokovaní sťažnosti. Spresnil tiež petit v časti týkajúcej sa trov

konania.

V nadväznosti na vyjadrenia účastníkov konania, že netrvajú na ústnom pojednávaní,

ústavný súd v súlade s upustil od ústneho

pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie

veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva na slobodu prejavu podľa

, základného práva na súdnu ochranu podľa , ako aj

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na slobodu prejavu

podľa čl. 10 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu

a napadnutým rozsudkom krajského súdu ako odvolacieho súdu.

Podľa každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom

a písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať

a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha

povoľovaciemu konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať

na povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa čl. 10 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa

slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky

bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom,

aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým

spoločnostiam.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení s

ods. 1 ).

Účelom základného práva podľa a práva podľa

dohovoru je v prvom rade zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému

orgánu právnej ochrany. Základné právo na súdnu ochranu zaručené

a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru umožňuje každému, aby sa stal po splnení

predpokladov ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní

predpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať

sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré

z tohto postavenia vyplývajú.

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 predpokladá, že účastníkovi súdneho alebo iného právom upraveného konania

sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie

zákonných ustanovení príslušných procesných predpisov musí v celom rozsahu rešpektovať

základné právo účastníkov na súdnu a inú právnu ochranu podľa

(napr. m. m. ). Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať

zákony. Podľa právneho názoru ústavného súdu ústavne súladný výklad zákonov týkajúcich

sa rozhodovacej činnosti súdov a iných orgánov verejnej moci Slovenskej republiky

predstavuje neoddeliteľnú súčasť ich rozhodovacej činnosti a ako taký jediný zodpovedá

základnému právu každého na súdnu a inú právnu ochranu podľa (,

).

K porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa by došlo

predovšetkým vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom

návrhu (žalobe) fyzickej osoby alebo právnickej osoby (napr. ), ale tiež

v prípade, ak by rozhodnutie všeobecného súdu bolo arbitrárne, a teda prejavom zjavnej

svojvôle pri výklade a aplikácii právnej normy, ak by výrok rozhodnutia nebol v súlade

s priebehom konania alebo ak by rozhodnutie nebolo dostatočne odôvodnené. Pokiaľ výklad

nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať (napr.

, ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách (, m. m. , ,

, ). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

iba také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom

skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy,

ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody (, m. m. , ).

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

Vychádzajúc zo svojej doterajšej judikatúry, ústavný súd považuje za potrebné

zdôrazniť, že otázka posúdenia, či sú splnené procesné podmienky na uskutočnenie

dovolacieho konania, patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu,

t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný

súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich

do právomoci všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. ,

). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve

všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj

za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z alebo dohovoru (), preto

právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy,

ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ), alebo všeobecné súdy

neposkytnú ochranu označeným základným právam sťažovateľa v súlade s ústavno-

procesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

Sťažovatelia namietajú porušenie svojich práv napadnutým uznesením najvyššieho

súdu, ktorým najvyšší súd odmietol ich dovolanie proti rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 23. mája 2012 podľa § 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. b) a c)

(ďalej aj „OSP“) ako neprípustné.

Sťažovatelia uplatnili v dovolaní tieto zásadné námietky smerujúce proti

napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu:

- upretie práva na spravodlivý proces,

- spôsob vykonania dokazovania a vyhodnotenia dôkazov,

- právne závery najvyššieho súdu.

Ústavný súd v rozsahu uplatnených námietok preskúmal napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu.

Východiská pre svoje rozhodovanie o dovolaní sťažovateľov sformuloval najvyšší

súd v odôvodnení napadnutého uznesenia takto:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací

( ) po zistení, že dovolanie podali včas účastníci konania (

) zastúpení v súlade s , skúmal bez nariadenia dovolacieho

pojednávania ( ), či tento opravný prostriedok smeruje proti

rozhodnutiu, ktoré ním možno napadnúť.

Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky na uskutočnenie

dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu (viď

a aktuálne tiež ).

Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty

a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou

ktorého je bezpochyby tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov

v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v občianskoprávnom konaní zaručuje len

vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd

môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred

občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania ().

Dovolanie v občianskom súdnom konaní je mimoriadny opravným prostriedok,

ktorým môže dovolací súd zasiahnuť do už odvolacím súdom právoplatne nastoleného stavu

právnej istoty účastníkov konania o predmete konania. Preto dovolanie neslúži na nápravu

akýchkoľvek vád prvostupňovej alebo druhostupňovej fázy základného konania, ale len vád,

ktorých závažnosť zákonodarca povýšil nad právnu istotu účastníkov konania

(). Dovolanie možno podať iba ak to výslovne pripúšťa zákon (§ 236 ods. 1

). Dovolanie nie je ďalším odvolaním a dovolací súd nie je treťou inštanciou, v

ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie.

upravuje dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý možno podať len proti

právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu výslovne uvedeným v zákone [viď § 238

(pokiaľ ide o rozsudok) a (pokiaľ ide o uznesenie)], alebo len v

prípade výskytu zákonom osobitne vymenovaných závažných procesných vád (viď § 237

).

1. V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa

je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým

bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle

je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho

názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa je dovolanie

prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého

stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie

prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide

o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil

neplatnosť zmluvnej podmienky podľa a Dovolanie odporcov 1/ a /

smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky uvedené

v Prípustnosť ich dovolania preto z nevyplýva.

So zreteľom na obsah dovolania, ale tiež vzhľadom na § 242 ods. 1 veta druhá

ukladajúci dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú

vadu uvedenú v sa dovolací v ďalšom zaoberal otázkou, či v konaní (ne)došlo

k procesnej vade (zmätočnosti), ktorá zakladá prípustnosť dovolania v zmysle

Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho

súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní

vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c) účastník konania

nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej vecí sa už prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom

súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd

nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Treba uviesť, že § 237

nemá žiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú

spôsobilým predmetom dovolania. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa tohto

ustanovenia nie je predmet konania významný, preto ak v konaní došlo k niektorej

z procesných vád uvedených v , možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia

vo veciach, v ktorých je inak dovolanie neprípustné (viď napríklad R 117/1999

a R 34/1995). Rovnako ale treba uviesť, že prípustnosť dovolania v zmysle

nezakladá samo tvrdenie účastníka (resp. jeho subjektívny názor) o existencii niektorej

z predmetných procesných vád; rozhodujúcim je výlučne iba záver (zistenie) dovolacieho

súdu, že k vade tejto povahy skutočne došlo.

Procesné vady konania v zmysle až e/ a dovolatelia

nenamietali a existencia týchto procesných vád nevyšla v dovolacom konaní najavo.

Prípustnosť dovolania odporcov 1/ a 2/ preto z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.

S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu súdov

nižších stupňov sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či dovolateľom bola v konaní

odňatá možnosť pred súdom konať. Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/

) sa rozumie taký závadný postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie

tých procesných oprávnení účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny

poriadok. O procesnú vadu v zmysle ide najmä vtedy, ak súd v konaní

postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi

predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 18

majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný

zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv - viď napríklad právo vykonávať

procesné úkony vo formách stanovených zákonom ( ), nazerať do spisu a robiť si

z neho výpisy ( ), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným

dôkazom, ( ), byť predvolaní na súdne pojednávanie ( ), na to, aby

im bol rozsudok doručený do vlastných rúk ( )].“.

Podstatná časť dovolania obsahuje námietku odporcov, že v odvolacom konaní

im bolo upreté právo na spravodlivý súdny proces. Dovolací súd v nadväznosti na túto

námietku uvádza, že vada konania uvedená v znamená vždy porušenie

č1. 46 ods. 1 (ďalej len „“) aj Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), to však ale bez

ďalšieho neznačí, že by zároveň nevyhnutne platil aj opak, teda to, že každé porušenie

práva na spravodlivý súdny proces, pokiaľ k nemu vôbec dôjde, dosahuje intenzitu (až)

vady konania v zmysle ..

Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný

súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov ()

a aby bolo rozhodnuté v súlade s požiadavkami a právnymi názormi účastníka

(). Do obsahu tohto základného práva nepatrí ani právo účastníka konania

vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom alebo dožadovať

sa nim navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov () a ani toho, aby

súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý

predkladá účastník konania (, ).

I keď upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom

súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených

záujmov účastníkov ( ) a právnou úpravou občianskeho súdneho konania

dbá o to, aby rozhodnutie súdu bolo vecne správne a spravodlivé, nemôže zabezpečiť,

že každé konanie bude v plnom rozsahu (v každom momente konania) zodpovedať jeho

ustanoveniam a že súdmi bude vždy rozhodnuté iba správne. neupravuje, aké

dôsledky majú jednotlivé procesné nesprávnosti, ku ktorým v praxi dochádza v konaní pred

súdmi, ani nestanovuje predpoklady ich možnej nápravy v opravnom konaní. Bližšiu úpravu

ústavne garantovaného práva na súdnu ochranu obsahuje , ktorý

predpokladá aj možnosť vzniku určitých procesných pochybení súdu v občianskom súdnom

konaní, a v nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky týchto pochybení

upravuje aj predpoklady a podmienky, za ktorých možno v dovolacom konaní napraviť

procesné nesprávnosti konania na súdoch nižších stupňov. Najzávažnejším procesným

vadám konania, ktoré sú taxatívne vymenované v ako prípady „zmätočnosti“,

pripisuje osobitný význam − vady tejto povahy považuje

za okolnosť zakladajúcu prípustnosť dovolania (viď ) a zároveň tiež za

prípustný dovolací dôvod (viď ). Aj niektorým ďalším

procesným vadám konania nedosahujúcim stupeň závažnosti procesných vád v zmysle § 237

pripisuje význam. Tieto „iné vady, ktoré mali za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci“ ale považuje - na rozdiel od procesných vád vymenovaných

v − (len) za relevantný dovolaci dôvod (viď );

v zmysle konštantnej judikatúry najvyššieho súdu, ale „iná vada“ prípustnosť dovolania

nezakladá.»

Podľa názoru ústavného súdu všeobecne formulované právne východiská

najvyššieho súdu k ne/prípustnosti dovolania sú súčasťou judikatúry tak všeobecných

súdov, ako aj ústavného súdu a sú/boli ústavne akceptovateľným východiskom aj pre

posúdenie ne/prípustnosti sťažovateľmi podaného dovolania.

Najvyšší súd sa s jednotlivými dovolacími námietkami sťažovateľov vyrovnal

nasledovným spôsobom:

«V nadväznosti na dovolacie námietky a tiež so zreteľom na právne závery ústavného

súdu zaujaté v niektorých jeho nálezoch (viď napríklad ) treba dodať, že je

vždy vecou individuálneho posúdenia v každom jednotlivom prípade, aké dôsledky majú tie

procesné nedostatky, ku ktorým prípadne došlo v občianskom súdnom konaní v postupe

súdov. Pri zvažovaní dôsledkov zistených procesných nesprávností treba mať vždy na

zreteli, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý smeruje proti už

právoplatnému rozhodnutiu, vykazujúcemu atribúty záväznosti a nezmeniteľnosti (§ 159

ods. 1 ). Z tohto hľadiska dochádza v dovolacom konaní v istom zmysle k stretu dvoch

základných práv (resp. ústavných princípov). Ide jednak o právo na spravodlivý súdny

proces, jednak o zásadu právnej istoty ako súčasti právneho štátu podľa .

Vzhľadom na princíp právnej istoty vyplývajúci z , ktorý do určitej miery

obmedzuje právo na súdnu ochranu podľa a 4 , treba rozhodujúce otázky

v dovolacom konaní posúdiť aj z pohľadu vzájomného vzťahu oboch týchto ustanovení.

Daná procesná situácia musí byť totiž vyriešená z pohľadu oboch dotknutých ústavných

článkov tak, aby boli zachované označené ústavné práva (porovnaj a aktuálne

tiež ). V prejednávanej veci najvyšší súd nemohol brať na zreteľ len

odporcami zdôrazňované právo na prejednanie veci bez porušenia procesných ustanovení

, ale musel dbať o to, aby zachoval ústavnoprávne

relevantnú rovnováhu medzi týmto pravom a ústavným princípom právnej istoty, ktorý bol

vyjadrený právoplatnými rozsudkami súdov nižších stupňov.

Dovolatelia porušenie ich práva na spravodlivý súdny proces vyvodzujú z viacerých

(nimi tvrdených) nesprávností, chýb a procesných vád, ku ktorým podľa ich názoru došlo

v odvolacom konaní. Zo spisu ale nevyplýva, že by v konaní na súdoch nižších stupňov bola

dovolateľom odňatá možnosť konať pred súdom vo forme, spôsobom a v intenzite, ktorá by

bola relevantná z hľadiska K tomuto záveru dospel dovolací súd

z nasledovných dôvodov:

1.1. V dovolaní sa namieta, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie výpoveďami

svedkov , , a

na pojednávaní 19. októbra 2005, na ktorom neboli odporcovia 1/ a 2/

prítomní. I keď súd prvého stupňa uznesením z 10. februára 2010 nariadil ich opätovné

vypočutie, týchto svedkov už nevypočul. Predmetné pochybenie namietali dovolatelia aj

v ich odvolaní, odvolací súd sa ale touto námietkou nezaoberal.

Tvrdenie odporcov 1/ a 2/, že menovaní svedkovia boli vypočutí v ich neprítomnosti,

má oporu v spise. Zápisnica z pojednávania 19. októbra 2005, ktorá je v spise založená

na č. l. 70 spisu, toto tvrdenie potvrdzuje. Rovnako opodstatnene je dovolateľmi namietané,

že súd prvého stupňa nariadil opätovné vypočutie týchto svedkov unesením z 10. februára

2010 (č. l. 217), ich výsluch ale napokon nevykonal.

Dovolací súd pri úvahe, či predmetným postupom súdu (ne)došlo k procesnej vade

konania v zmysle vzal na zreteľ materiálne hľadisko, to znamená

reálny dopad namietaného postupu súdu na procesnú situáciu odporcov. Zohľadnil, že

skutkové okolnosti, o ktorých vypovedali títo svedkovia (o šírení informácie o zlomení nohy

odporkyne 1/ navrhovateľom), odporcovia v dovolaní nespochybňujú, namietajú však,

že predmetnú informáciu nešírili vedome ako nepravdivú. Navyše, konštantná judikatúra

najvyššieho súdu už dávnejšie dospela k názoru, že „podmienka prípustnosti dovolania

podľa nie je splnená v prípade, že sa účastníkovi odňala možnosť

konať pred súdom pre časť konania do takej miery, že účastník následne mohol uplatniť

svoj vplyv na výsledok konania napr. tým, že mohol podať proti rozsudku, ktorý mu bol

riadne doručený, odvolanie“ (viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 30. júna

1992 sp. zn. publikovaný ako judikát R 39/1993). Odporcom 1/ a 2/ bola táto

procesná možnosť vytvorená.

Pokiaľ dovolatelia odvolaciemu súdu vytýkajú, že na ich námietku týkajúcu

sa výsluchu svedkov 19. októbra 2005 náležite nereagoval, dovolací súd uvádza,

že rozhodnutie odvolacieho súdu nemá odpovedať na každú námietku alebo argument

v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie

o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového

rozhodnutia. Predmetnou námietkou odporcovia namietajú, že odôvodnenie potvrdzujúceho

rozsudku odvolacieho súdu je v tejto časti nepreskúmateľné (k tomu viď tiež ďalej 1.2.).

Z pohľadu prípustnosti dovolania treba uviesť, že bez ohľadu na to, či predmetná námietka

odporcov bola alebo nebola uplatnená v ich odvolaní, absencia reakcie na ňu v odôvodnení

napadnutého rozsudku odvolacieho súdu nezakladá procesnú vadu, ktorá by svojou

závažnosťou a stupňom intenzity viedla k odňatiu možnosti odporcov pred súdom konať.

1.2. Pokiaľ odporcovia 1/ a 2/ tvrdia, že k odňatiu ich možnosti pred súdom konať

došlo v dôsledku nepreskúmateľnosti dovolaním napadnutého rozsudku, dovolací súd

uvádza, že neumožňuje stotožniť vadu konania uvedenú

v ustanovení so súdnym rozhodnutím, ani s jeho odôvodnením. Už

v rozhodnutí publikovanom pod R 125/1999 najvyšší súd uviedol, že prípustnosť dovolania

podľa nemožno extenzívne vykladať v súvislosti s postupom súdu

vtedy, ak ide o faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. Pod postupom súdu možno

totiž rozumieť len jeho faktickú (ne)činnosť, teda procedúru prejednania veci (porovnaj

rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. , 91/2012), ktorá predchádza vydaniu

konečného rozhodnutia a ktorá má za následok znemožnenie realizácie procesných

oprávnení účastníka konania a zmarenie možnosti jeho aktívnej účasti na konaní.

„Za odňatie možnosti konať pred súdom nemožno považovať rozhodnutie, ako výsledok

vecnej rozhodovacej činnosti súdu...“ (viď uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

). „Postupom súdu“ ( ) sa rozumie samotný priebeh

konania, spôsob vedenia konania či procesu, jednotlivé procesné úkony súdu, jeho faktická

činnosť alebo nečinnosť, nie však výsledný rozhodovací akt súdu (produkt konania), úlohou

ktorého je vyhodnotiť konanie a podať záväzný názor súdu na prejednávanú vec.

Na základe uznesenia občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu bol v Zbierke

stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej len „zbierka“)

ako judikát R 111/1998 uverejnený rozsudok najvyššieho súdu z 28. augusta 1997 sp. zn.

, z ktorého vyplýva, že „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ) aj vtedy,

ak odvolací súd svoj právny záver riadne neodôvodnil, takže jeho rozsudok zostal

nepreskúmateľný“. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu je názor zaujatý v uvedenom

judikáte plne opodstatnený aj v prejednávanej veci odovolací súd ani v danom prípade

nemá dôvod odkloniť sa od tohto názoru. Senát najvyššieho súdu, ktorý rozhoduje v tejto

veci, pri doterajšom rozhodovaní dosiaľ nikdy (v žiadnej ním prejednávanej veci)

nepovažoval uvedený judikát za „prekonaný“ a vždy dôsledne a bezvýnimočne zastával

názor, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladá (len) tzv. inú vadu konania v zmysle

, nie však procesnú vadu konania v zmysle

(viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. , ,

, , , , ).

Právna kvalifikácia nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu nižšieho stupňa ako dôvodu

zakladajúceho (iba) tzv. inú vadu konania pritom vyplýva aj z rozhodnutí ďalších senátov

najvyššieho súdu (porovnaj napríklad sp. zn. , , 2 MCdo

18/2008, , , , , 7 Cdo

52/2011 a ). Správnosť názoru vec preskúmavajúceho senátu najvyššieho

súdu, podľa ktorého nepreskúmateľnosť nezakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237

písm. f/ , potvrdzujú tiež viaceré aktuálne rozhodnutia ústavného súdu. V uznesení

z 30. januára 2013 sp. zn. ústavný súd konštatoval, že „sa väčšinovým

názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že

nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/

, ale len tzv. inú vadu konania podľa “. V inom prípade

ústavný súd pri posudzovaní údajného zásahu do ústavných práv účastníka konania

vedeného na najvyššom súde pod sp. zn. , rozhodnutie v ktorom spočíva na

právnom názore, že nepreskúmateľnosť nie je vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s.

p., v uznesení z 13. februára 2013 sp. zn. konštatoval, že „právny názor,

na ktorom je založené namietané uznesenie najvyššieho súdu odmietajúce dovolanie

sťažovateľky z dôvodu jeho neprípustnosti, ako aj celé odôvodnenie napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu sú z ústavného hľadiska akceptovateľné a v okolnostiach danej veci

nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa ani

práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru“. Obdobné závery zaujal ústavný aj v ďalších

uzneseniach (viď napríklad sp. zn. , , ,

, a ).

Z vyššie uvedených dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, že i keby snáď napadnutý

rozsudok odvolacieho súdu bol v niečom nepreskúmateľný (dovolací súd sa jeho

nepreskúmateľnosťou nezaoberal), išlo by o tzv. inú procesnú vadu konania majúcu za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ), ktorá ale

prípustnosť dovolania nezakladá.

1.3. Podstatná časť dovolacích námietok sa týka procesu dokazovania, ktoré bolo

(alebo podľa názoru dovolateľov malo byť) vykonané, a správnosti vyhodnotenia

vykonaného dokazovania.

I keď čl. 6 ods. I dohovoru zaručuje právo na spravodlivé súdne konanie,

neustanovuje žiadne pravidlá pre prípustnosť dôkazov alebo spôsob, ktorým majú byť

posúdené. Ani neupravuje prípustnosť dôkazov, ale ponecháva jej úpravu

na príslušné zákony. Význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých

posúdenie je zásadne v právomocí toho orgánu, ktorý rozhoduje o merite.

Dokazovaním je časť občianskeho súdneho konania, v rámci ktorej si súd vytvára

poznatky, potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka,

v sebe obsahuje právomoc posúdiť aj to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú

potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (). Súd

v občianskom súdnom konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania

a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie

dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou

súdu (viď ), a nie účastníkov konania (porovnaj tiež uznesenia

najvyššieho súdu sp. zn. , , ,

, , a ).

Nevykonanie určitého dôkazu (nevyhovenie návrhu účastníka, aby súd vykonal ten −

ktorý dôkaz) môže mať za následok len neúplnosť skutkových zistení vedúcu prípadne

k vydaniu nesprávneho rozhodnutia, nie však procesnú vadu v zmysle

(viď R 37/1993). Zo samej skutočnosti, že súd v priebehu konania nevykonal všetky

navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nemožno

vyvodiť, že dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je podľa

prípustné (viď R 125/1999). Tým, že súd prvého stupňa napriek návrhu odporcov nevykonal

dokazovanie výsluchom , neodňal odporcom možnosť pred

súdom konať.

Dovolatelia tiež na viacerých miestach ich mimoriadneho opravného prostriedku

nesúhlasia so závermi súdov, že účastník na jednej alebo druhej procesnej strane

(ne)uniesol dôkazné bremeno a spochybňujú správnosť hodnotenia dôkazov vykonaných

súdmi. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že

v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci

samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci

samej aj v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti významné podľa

hmotného práva pre rozhodnutie o veci (či už z dôvodu nečinnosti účastníka, ktorý nesplnil

povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení stanovenú v § 101 a § 120 ods. 1

vety prvej , alebo preto, že takáto skutočnosť nemohla byť preukázaná vôbec). Okruh

rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú účastníka konania zaťažujúce povinnosti

tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je vždy daný hypotézou

hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov konania.

V preskúmavanom prípade rozhodujúcou hmotnoprávnou normou bolo ustanovenie

. Otázku splnenia povinnosti tvrdenia a povinnosti označiť

na preukázanie tvrdení dôkazy musí súd vždy riešiť so zreteľom na individuálne okolnosti

prejednávanej veci. V danom prípade sa navrhovateľ domáhal ochrany pred šírením

nepravdivej informácie, že odporkyni 1/ zlomil nohu; zaťažovala ho teda povinnosť tvrdiť

a preukázať, že jej nohu nezlomil. Pokiaľ odporcovia 1/ a 2/ v rámci svojej procesnej

obrany tvrdili niečo iné, bolo na nich, aby preukázali svoje tvrdenia. Výsledkami

vykonaného dokazovania bol preukázaný skutkový dej, v rámci ktorého malo (podľa

tvrdenia odporcov) dôjsť k zlomeniu nohy odporkyne 1/, súd prvého stupňa ale nemal

za preukázané, že navrhovateľ v rámci tohto deja zlomil odporkyni 1/ nohu. Odvolací súd

sa s ním stotožnil. Pokiaľ odporcovia 1/ a 2/ tvrdili opak (že odporkyni 1/ zlomil nohu),

zaťažovalo ich v tomto smere dôkazné bremeno, teda (procesná) povinnosť preukázať svoje

tvrdenia. Rozhodnutia súdov oboch nižších stupňov sú založené na závere, že odporcovia

tvrdenia, ktoré by mohli viesť k úplnému zamietnutiu navrhovateľovho návrhu nepreukázali.

Ak súdy v niektorom smere prípadne aj založili svoje rozhodnutia na nesprávnom posúdení

dôkazného bremena, vytýkaná okolnosť nezakladá procesnú vadu konania uvedenú v § 237

písm. f/ ; vo svojej podstate ide o námietku nesprávneho vyhodnotenia dôkazov.

Konštantná judikatúra najvyššieho súdu zastáva ale názor, že nesprávne hodnotenie

dôkazov nezakladá procesnú vadu konania v zmysle (porovnaj

napríklad uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. ,

a ). Dovolací súd opakuje, že do obsahu základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivý proces podľa dohovoru nepatrí právo

účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,

prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov

(). V prípade nesprávnosti hodnotenia dôkazov nejde o dôvod, ktorý by zakladal

prípustnosť dovolania podľa (viď R 42/1993). Z prieskumnej povahy

dovolacieho konania a z jeho charakteru vyplýva, že dokazovanie sa v ňom nevykonáva

( ), preto dovolaciemu súdu ani neprislúcha prehodnocovať dôkazy

vykonané súdmi nižších stupňov.

Či už teda výsledky dokazovania (ktoré bolo na súde prvého stupňa vykonané

aj videozáznamom a znaleckým posudkom , odborným písomným

vyjadrením a výpoveďami svedkov a

ml.) boli súdmi vyhodnotené správne alebo nesprávne, nemohlo to mať za následok

procesnú vadu konania v zmysle

Dovolatelia osobitne vyjadrili svoje výhrady voči dokazovaniu, ktoré bolo vykonané

znaleckým posudkom. K tejto časti ich argumentácie je potrebné uviesť, že ak je súdu

v konaní predložený posudok, ktorého vypracovanie nenariadil súd (napr. posudok bol

vypracovaný na základe požiadania účastníka konania), skutočne nejde o znalecký posudok

v zmysle Aj takýmto „posudkom“ možno však vykonať dôkaz, ale iba ako

listinou. Rozdielnosť sa prejaví najmä v hodnotení tohto dôkazu. Najvyšší súd už v uznesení

sp. zn. uviedol, že „pokiaľ súd v procese vyhodnocovania výsledkov

vykonaného dokazovania prizná stupeň preukaznosti zistení zodpovedajúcich inak zisteniam

vyplývajúcim zo znaleckého posudku ( ) takým zisteniam, ku ktorým dospel

na základe 'posudku' vyhotoveného nie po nariadení súdom, ale na požiadanie niektorého

z účastníkov konania, nejde o procesný postup súdu zakladajúci prípustnosť dovolania

v zmysle Dovolací súd totiž konštantne zastáva názor, že súd neodníme

účastníkovi konania možnosť pred ním konať tým, že (prípadne) nesprávne vyhodnotí

niektorý z vykonaných dôkazov“. Nadväzujúc na tieto závery dovolací súd pre účely

preskúmavanej veci uvádza, že ak pri vyhodnocovaní výsledkov vykonaného dokazovania

prizná súd stupeň preukaznosti zistení zodpovedajúcich zisteniam vyplývajúcim

zo znaleckého posudku ( ) takým zisteniam, ku ktorým dospel na základe

posudku vyhotoveného znalcom v čase, keď ešte nebolo rozhodnuté o návrhu na jeho

vylúčenie ( ), nejde o procesný postup súdu zakladajúci prípustnosť

dovolania v zmysle

Námietka dovolateľov, že predmetom dokazovania mala byť otázka, či odporcovia

„vedome“ šírili nepravdivú informáciu o navrhovateľovi, a že súdy dokazovanie týmto

smerom nezamerali a túto podstatnú okolnosť neskúmali, sa týka úplnosti skutkových

záverov súdov a správnosti ich právneho posúdenia Neúplné zistenie rozhodujúcich

skutkových okolností môže viesť k tzv. inej vade konania (viď bod 9.2. nálezu ústavného

súdu zo 4. septembra 2013 sp. zn. ) a vecne nesprávnemu rozhodnutiu, nie

však k procesnej vade konania v zmysle To isté treba konštatovať

aj vo vzťahu k námietke dovolateľov, že v danom prípade nebola preukázaná príčinná

súvislosť medzi ich konaním a znížením vážnosti alebo dôstojnosti navrhovateľa, resp. že

nebola celkom jednoznačne vylúčená existencia príčinnej súvislosti medzi konaním

navrhovateľa a zlomením nohy odporkyne 1/.

1.4. Vadu konania v zmysle neboli spôsobilé založiť ani právne závery,

na ktorých založili súdy svoje rozhodnutia. Právne posúdenie veci súdom je realizáciou jeho

rozhodovacej činnosti a nemôže zakladať dôvod prípustnosti dovolania podľa ,

pretože právnym posudzovaním súd nemôže založiť žiadnu procesnú vadu, ktorá je uvedená

v tomto ustanovení. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení

vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.

Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový

stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny

predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval

alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne

právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod ( ),

ktorý ale môže byť úspešne uplatnený iba v procesne prípustnom dovolaní. Samo nesprávne

právne posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladá (R 54/2012), lebo nemá základ

vo vade konania v zmysle a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia. Názor,

v zmysle ktorého nesprávne právne posúdenie veci nie je procesnou vadou uvedenou v §

237 , je zhodne zastávaný všetkými senátmi občianskoprávneho kolégia najvyššieho

súdu (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. , sp. zn. 2 Cdo

97/2010, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. 6 Cdo

41/2011 a sp. zn. ).

Nesprávnosť právneho posúdenia veci, je dovolateľmi vytýkaná aj v tej časti

dovolania, v ktorej odporcovia 1/ a 2/ namietajú, že tým, čo uviedli v odvolaní podanom

Okresnému úradu v Novom Meste nad Váhom, len realizovali svoje ústavné právo na

slobodu prejavu a že súdy vec nesprávne posúdili, lebo bez testu proporcionality

a dostatočného opodstatnenia uprednostnili právo navrhovateľa na ochranu osobnosti,

i keď prednosť mala byť daná ich právu na slobodu prejavu.

Túto časť odôvodnenia uzatvára dovolací súd konštatovaním, že i keby tvrdenia

dovolateľov o nesprávnosti právnych záverov, na ktorých spočíva napadnuté rozhodnutie,

boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľmi

vytýkaná nesprávnosť právneho posúdenia by mala za následok vecnú nesprávnosť

napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia

Keďže dovolanie odporcov 1/ a 2/ nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd

pristúpiť k posúdeniu správnosti právneho posúdenia veci odvolacím súdom.

2. Odporcovia 1/ a 2/ výslovne uviedli, že ich dovolanie smeruje aj proti výroku

odvolacieho súdu o povinnosti navrhovateľa nahradiť trovy štátu.

Uvedeným výrokom nebolo z procesného hľadiska negatívne zasiahnuté do právneho

postavenia odporcov 1/ a 2/ (viď R 50/1999). Dovolací súd preto ich dovolanie v tejto časti

odmietol ako podané subjektmi, ktoré nie sú oprávnené podať dovolanie (§ 243b ods. 5

v spojení s ).

3. Dovolaním je napadnutý aj výrok rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

potvrdený výrok rozsudku súdu prvého stupňa o povinnosti odporcov 1/ a 2/ zaplatiť štátu

náhradu trov.

Táto časť dovolania smeruje síce proti výroku obsiahnutému v rozsudku, napadnutý

výrok má ale povahu uznesenia (viď ). Dovolací súd preto prípustnosť

dovolania v tejto časti posudzoval podľa ustanovení, ktoré upravujú prípustnosť dovolania

smerujúceho proti uzneseniu odvolacieho súdu.

V ustanovení je výslovne uvedené, že dovolanie proti uzneseniu

o trovách nie je prípustné. Prípustnosť dovolania proti uzneseniu o trovách prichádza do

úvahy len z dôvodov uvedených v (R 117/1999); tieto dôvody ale v dovolacom

konaní neboli preukázané. Dovolací súd preto dovolanie odporcov 1/ a 2/ v tejto časti

odmietol ako smerujúce proti rozhodnutiu, ktoré nemožno napadnúť dovolaním (§ 243b

ods. 5 v spojení s ).

4. Dovolanie napokon smeruje proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bolo

rozhodnuté, že žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov odvolacieho

konania.

Aj táto časť dovolania smeruje proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorý má

povahu uznesenia (viď ) a bolo ním rozhodnuté o trovách; procesné vady

konania v zmysle neboli ani v tomto prípade zistené.

Dovolací súd preto dovolanie odporcov 1/ a 2/ aj v tejto časti odmietol ako

smerujúce proti rozhodnutiu, ktoré nemožno napadnúť dovolaním ( ,

a ).

5. Zo všetkých uvedených dôvodov (1. až 4.) dospel najvyšš súd k záveru, že

v prejednávanej veci je dovolanie odporcov neprípustné. Vzhľadom na to ich dovolanie

odmietol ( v spojení s a ).»

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak

sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže

konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym

súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky boli upravené

v a nasl. platného a účinného v čase rozhodovania všeobecných súdov. V rámci

všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu

v bolo výslovne uvedené, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady

uvedené v písmene a) až písmene g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie bolo

prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípade uvedenom v .

Ústavný súd poukazuje na to, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného

prostriedku uvádzané sťažovateľmi, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani

nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného práva. V inom

prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo

neprípustnosti podaného dovolania vôbec boli naplnené. Takýto postup a rozhodnutie

dovolacieho súdu výslovne umožňuje, preto použitý spôsob

v konkrétnom prípade nemohol znamenať odoprenie prístupu sťažovateľov k súdnej

ochrane v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch.

Najvyšší súd, opakovane poukazujúc v napadnutom uznesení najvyššieho súdu na

skúmanie splnenia zákonných dôvodov (procesných podmienok) prípustnosti dovolania, sa

zaoberal námietkami sťažovateľov v rozsahu a spôsobom, ktoré mu umožňovali dospieť

k ústavne akceptovateľnému záveru, že procesné dôvody prípustnosti dovolania neboli

splnené. Podľa názoru ústavného súdu je takýto záver najvyššieho súdu s poukazom na

odôvodnenie napadnutého uznesenia z ústavnoprávneho aspektu korektný a ústavne

konformný.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosti v časti, ktorou sťažovatelia namietajú

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho

súdu, nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 10 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

V súvislosti s namietaným porušením základného práva sťažovateľov podľa čl. 26

ods. 2 , resp. práva podľa dohovoru ústavný súd konštatuje, že všeobecný súd,

rešpektujúc ústavno-procesné princípy garantujúce základné právo účastníka konania na

súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie podľa a ods.

1 dohovoru, v konaní o ochrane týchto práv a v spojení s nimi posúdil aj namietané

porušenie práv sťažovateľov podľa a dohovoru. Ústavný súd

dospel k záveru, že ak nevyslovil porušenie sťažovateľmi označeného základného práva

podľa , resp. práva podľa dohovoru napadnutým uznesením

najvyššieho súdu, neprichádzalo do úvahy ani vyslovenie porušenia základného práva podľa

, resp. práva podľa dohovoru, preto sťažnosti sťažovateľov ani

v tejto časti nevyhovel.

3. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa patrí aj

právo účastníka konania na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktorého rámec ustanovuje

. Odôvodnenie rozhodnutí umožňuje účastníkom konania posúdiť, ako

všeobecný súd v ich veci vyložil a aplikoval príslušné procesné a hmotnoprávne predpisy

a akými úvahami sa riadil pri svojom rozhodovaní vo veci samej. Podľa judikatúry

ústavného súdu () je súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé

konanie podľa a práva podľa dohovoru aj právo účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva

odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Pritom všeobecný

súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na

tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny

základ rozhodnutia (m. m. napr. ).

Ústavný súd vo vzťahu k základnému právu podľa konštantne

zdôrazňuje, že toto právo zahŕňa aj právo na odôvodnenie rozhodnutia, poukazujúc pritom

aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorej

„Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd

povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy

posudzované so zreteľom na konkrétny prípad.“ (napr. Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997,

Recueil III/1997, m. m. pozri tiež rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994,

Annuaire, č. 303-B). Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov preto tvorí súčasť

spravodlivého súdneho procesu a zodpovedá základnému právu na súdnu ochranu podľa

a tiež právu podľa dohovoru.

V zmysle svojej judikatúry považuje však ústavný súd rozhodnutia všeobecných

súdov za protiústavné aj arbitrárne, ak ich odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej aj

extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti

(, ).

Sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu, ktorým tento

súd potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. -551 z 19. decembra 2011.

Ústavný súd preto preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu v rozsahu

odvolacích námietok sťažovateľov, ktorí namietali:

- nepresvedčivé vyrovnanie sa odvolacieho súdu s predmetom konania,

- nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok dôvodov.

Krajský súd reagoval na odvolanie podané sťažovateľmi takto:

„Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa , bez

nariadenia odvolacieho pojednávania podľa a dospel k záveru, že

napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa

z týchto dôvodov:

Súd prvého stupňa vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, vec po právnej stránke

správne posúdil a v konečnom dôsledku aj správne vo veci rozhodol.

Predmetom práva na ochranu osobnosti zo strany navrhovateľa voči odporcom 1/, 2/

bolo šírenie informácií zo strany odporcov 1/, 2/ o tom, že navrhovateľ pri konflikte dňa

25. 04. 2000 vyrýľoval stromčeky, ktoré v počte dvoch kusov hodil na pozemok odporcom

1/, 2/ s tým, že následne sa tvrdenia účastníkov rozchádzali v tom smere, že odporkyňa 1/

tvrdila, že hodením jedného zo stromčekov došlo týmto konaním navrhovateľa k zlomenine

ľavej dolnej končatiny u odporkyne 1/.

Predmetom celého ďalšieho konania bolo potom šírenie informácie o tom, že

v dôsledku tohto skutku došlo práve k tejto zlomenine u odporkyne 1/ (s tým, že predmetom

konania potom bolo dokazovanie, či skutočne k zlomenine končatiny u odporkyne 1/ došlo

v dôsledku správania sa navrhovateľa.

V prejednávanej veci predložili odporcovia II, 2/ znalecký posudok

(zo 14. mája 2005, pozn.), avšak nakoľko sa jedná o znalecký

posudok vyžiadaný práve odporcami 1/, 2/ tento posudok nemožno brať za rovnocenný

znaleckému posudku, ktorý dal vyhotoviť súd pre účely občianskoprávneho konania

vyhotovený (zo 6. apríla 2011, pozn.) pre účely súdneho konania dňa

06.04.2011. Znalecký posudok je potrebné brať len ako dôkaz predložený

odporcami 1/, 2/ (tak, ako to predpokladá ).

V prejednávanej veci je nepochybné, že skutočne odporkyňa 1/ mala zlomenú

vonkajšiu časť členkovej kosti s tým, že táto zlomenina vonkajšieho členka sa nedá

spochybniť (k poraneniu došlo 25. apríla 2000, pozn.) Tieto závery potvrdil aj

. Súdom ustanovený znalec sa však dôsledne zaoberal aj

posudkom ako aj ošetrujúceho lekára, pričom za podstatné považuje

odvolací súd zdôrazniť tú skutočnosť, že terajší zdravotný stav na strane odporkyne 1/ nie je

možné popísať vzhľadom na to, že na vyšetrenie znalcom, na ktoré bola pozvaná

doporučeným listom sa nedostavila, pričom znalec zisťoval zároveň u všeobecnej lekárky

odporkyne 1/ , kam menovaná patrí prítomnosť zdravotnej

dokumentácie, ktorú má odporkyňa 1/ už asi 10 rokov u seba a nie je možné ju od nej získať

a na výzvy nereaguje. Znalec konštatoval, že pri zlomenine členka nemusí byť porušená

integrita kože tým, že verifikovať prítomnosť zranenia nie je možné, pretože röntgenová

dokumentácia vzťahujúca sa k zraneniu bola skartovaná, avšak zlomeninu vylúčiť možné

nie je...

Znalec opakovane zdôraznil, že zdravotná dokumentácia odporkyne nie je dostupná

a všeobecná lekárka, teda ošetrujúca lekárka odporkyne 1/ pre dospelých

uviedla, že odporkyňa u nej nebola 10 rokov, čo by bolo v prípadnom poranení

potrebné a nemá vedomosť o tom, že by bola odporkyňa 1/ registrovaná u iného

všeobecného lekára.“

Podľa názoru krajského súdu skutočnosť, že sťažovateľka mala zlomenú vonkajšiu

časť členka (k poraneniu došlo 25. apríla 2000), sa nedá spochybniť (v odôvodnení

sa poukazuje na závery znaleckého posudku). Krajský súd vychádzal z toho, že „Práve

tento posudok považoval súd prvého stupňa zhodne s odvolacím súdom za podstatný

a rozhodujúci pre posúdenie daného skutkového stavu veci. Je teda nepochybné, že

k zlomenine členku u odporkyne 1/ došlo, avšak z hľadiska príčinných súvislostí a to aj

s poukazom na správanie sa samotných účastníkov konania, nebolo v konaní jednoznačne,

spoľahlivo a preukázateľne zistené, že k zlomenine, ku ktorej preukázateľne došlo práve

v dôsledku protiprávneho správania sa navrhovateľa.“.

V nadväznosti na uvedené krajský súd uzavrel, že „Navrhovateľ preto v tomto

prípade v celom rozsahu uniesol dôkazné bremeno a jednoznačne bolo preukázané, že

napriek tomu, že u odporkyne 1/ došlo k zlomenine ľavého členku na jej dolnej končatine,

nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi hádzaním stromčekov zo strany navrhovateľa

a zlomeninou ľavej dolnej končatiny odporkyne 1/.

Túto skutočnosť nemôžu zvrátiť ani svedecké výpovede, pretože tieto môžu

preukazovať len priebeh daného konfliktu. Pokiaľ znaleckým posudkom nebolo jednoznačne

preukázané, že k tejto zlomenine došlo práve v dôsledku správania sa navrhovateľa,

odvolací súd zdôrazňuje, že akékoľvek informácie, ktoré následne šírila odporkyňa 1/

spoločne s odporcom 2/, že k zlomenine došlo práve v dôsledku protiprávneho správania sa

navrhovateľa sú nepravdivé.

Predmetom konania o ochranu osobnosti nebolo vzájomné správanie sa účastníkov

konania, kedy je nepochybne preukázané, že vzťahy medzi účastníkmi konania sú zlé,

narušené o čom svedčí množstvo súvisiacich konaní vyvolaných či už navrhovateľom alebo

odporcami 1/, 2/.

Odvolací súd preto zdôrazňuje, že odporcom 1/, 2/ sa nepodarilo hodnoverne

preukázať, že k zlomenine ľavého predného členka u odporkyne 1/ došlo v dôsledku toho, že

navrhovateľ hodil do nej vykopaný stromček...

Z hľadiska dôkazu pravdy v prejednávanej veci navrhovateľ uniesol dôkazné

bremeno a preukázal, že odporcovia 1/, 2/ o ňom šírili nepravdivú informáciu, v dôsledku

čoho sa mu dostalo satisfakcie vo forme ospravedlnenia sa.“.

Ústavný súd poukazuje na to, že súčasťou procesných záruk spravodlivého

rozhodnutia, resp. minimálnych garancií procesnej povahy je taktiež právo na odôvodnenie

súdneho rozhodnutia.

Podľa (platného a účinného v čase rozhodovania krajského súdu)

súd v odôvodnení rozsudku uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých

dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania,

stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie,

z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo

nevykonal ďalšie dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie

rozsudku bolo presvedčivé (pozri aj účinného od

1. júla 2016).

V súlade s už uvedenými ustanoveniami bolo

povinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na

ktorých založil svoje meritórne rozhodnutie. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa

týka tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia.

Vypracovaniu jasného a presvedčivého odôvodnenia svojho rozhodnutia mal podľa

názoru ústavného súdu krajský súd venovať väčšiu pozornosť. Naopak, podľa názoru

ústavného súdu sa krajský súd pri odmietnutí odvolania sťažovateľov

dôsledne neriadil a jeho odôvodnenie obsahuje viaceré vnútorné protirečenia.

Ústavný súd v rámci preskúmania odôvodnenia potvrdzujúceho rozsudku krajského

súdu dospel k záveru, že krajský súd ako súd odvolací sa vyrovnal s námietkami

sťažovateľov uvedenými v odvolaní len na prvý pohľad, a to len po formálnej stránke,

pričom sa vecne a argumentačne stotožnil so závermi z rozsudku prvostupňového súdu,

ktoré podľa neho mali dostatočnú oporu v dokazovaní. Krajský súd uviedol, že

„navrhovateľ uniesol dôkazné bremeno“, konštatoval, že znaleckým posudkom nebolo

jednoznačne preukázané, že k zlomenine sťažovateľky došlo práve v dôsledku správania sa

navrhovateľa, keďže „nebolo v konaní jednoznačne, spoľahlivo a preukázateľne zistené, že

k zlomenine, ku ktorej preukázateľne došlo práve v dôsledku protiprávneho správania sa

navrhovateľa“, teda „nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi hádzaním stromčekov

a zlomením nohy odporkyne“, a následne na tomto základe jednoznačne formuloval svoj

záver, že informácie týkajúce sa toho, že navrhovateľ zlomil sťažovateľke nohu, sú

nepravdivé.

Krajský súd sa v napadnutom rozsudku (a jeho odôvodnení) aj v kontexte rozsudku

prvostupňového súdu, s ktorým sa krajský súd ako súd odvolací stotožnil, argumentačne

nedôsledne a rozporuplne vyrovnal so skutkovým stavom, z ktorého mal vyvodiť

jednoznačné a presvedčivo odôvodnené rozhodnutie, nesprávne vyhodnotil nedostatočné

dôkazy, resp. skončil dokazovanie bez toho, aby dokázal získať presvedčivejšie informácie

o skutkových okolnostiach prípadu [na jednej strane krajský súd nespochybnil,

že k zlomenine sťažovateľky došlo, rovnako nespochybnil, resp. nevylúčil (vyplynulo to

zo znaleckého posudku ‒ „čo sa týka vzniku zlomeniny priamym mechanizmom sa jedná

o veľmi zriedkavý jav... o 2 % zo všetkých zlomenín členkov“), že mohlo dôjsť k zlomenine

spôsobom, ktorý uvádzajú sťažovatelia (ich tvrdenie podporili aj niektoré výpovede

svedkov)]. Jednoznačné závery krajského súdu týkajúce sa identifikácie, či išlo o „útok“

navrhovateľa a či zlomenina členka je jeho dôsledkom, sú potom značne sporné

a rozporuplné, ako aj jednoznačný záver o vedomom šírení nepravdivých informácií

sťažovateľmi, ktoré sa stalo predmetom konania (žaloby) o ochranu osobnosti navrhovateľa.

Napriek týmto nevyjasneným otázkam sa krajský súd „uspokojil“ s rozporuplným

a spochybniteľným a navyše podľa názoru ústavného súdu arbitrárnym záverom, že

„navrhovateľ... v celom rozsahu uniesol dôkazné bremeno a jednoznačne bolo preukázané,

že napriek tomu, že u odporkyne 1/ došlo k zlomenine ľavého členku na jej dolnej končatine,

nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi hádzaním stromčekov zo strany navrhovateľa

a zlomeninou ľavej dolnej končatiny odporkyne 1/“. Pritom práve táto otázka bola kľúčová

pre rozhodnutie vo veci samej v napadnutom konaní, a práve tejto sa ani okresný súd a ani

krajský súd dostatočne nevenovali. Ústavný súd preto rozhodol, že napadnutým rozsudkom

krajský súd porušil základné právo sťažovateľov podľa a ich právo

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

4. K namietanému porušeniu a dohovoru napadnutým

rozsudkom krajského súdu

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti namietali aj porušenie svojho základného práva

slobodne rozširovať informácie podľa a svojho práva na slobodu

prejavu podľa čl. 10 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu. V tomto kontexte

ústavný súd poukazuje na záver krajského súdu, v ktorom sa uvádza:

„Preto dospel v konečnom dôsledku odvolací súd k záveru, že ako odvolanie

navrhovateľa, tak aj odporcov 1/, 2/ dôvodné nie je. Z hľadiska dôkazu pravdy

v prejednávanej veci navrhovateľ uniesol dôkazné bremeno a preukázal, že odporcovia 1/

a 2/ o ňom šírili nepravdivú informáciu, v dôsledku čoho sa mu dostalo satisfakcie vo forme

ospravedlnenia sa...“

Odvolací súd konštatoval, že „navrhovateľ uniesol dôkazné bremeno, lebo v konaní

nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi hádzaním stromčekov a zlomením nohy

odporkyne“. Z toho vyvodil, že pokiaľ znaleckým posudkom nebolo jednoznačne

preukázané, že k tejto zlomenine došlo práve v dôsledku správania navrhovateľa,

sú nepravdivé informácie, že navrhovateľ zlomil odporkyni nohu. Znalecký posudok

príčinnú súvislosť pritom nevylúčil, naopak, pripustil. Identifikácia/preukázanie príčinnej

súvislosti prislúchala na základe vykonania celého dokazovania a vyhodnotenia dôkazov

súdu. Podľa názoru ústavného súdu je tento záver krajského súdu nedostatočne

vyargumentovaný (vecne nedostatočne podložený), predčasný aj vo vzťahu k ďalším

otvoreným možnostiam dokazovania (prípadnej ohliadke či rekonštrukcii, výsluchov

ďalších svedkov), ktoré krajský súd nevyužil (nepotreboval alebo nedokázal využiť).

V nadväznosti na uvedené aj záver týkajúci sa „vedomého šírenia nepravdivých informácií“

sťažovateľmi nemá dostatočne presvedčivú oporu vo vykonanom dokazovaní, je úplne

odchylný od veci samotnej a extrémne nelogický so zreteľom na preukázané skutkové

a právne skutočnosti. Zotrvávanie na ňom preto predstavuje aj porušenie

a čl. 10 dohovoru, a preto ústavný súd rozhodol aj o tejto časti sťažnosti tak, ako to je

uvedené bode 1 tohto nálezu.

III.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1 ( ), a zruší také rozhodnutie, opatrenie

alebo iný zásah.

Keďže napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu označených

základných práv sťažovateľov, ústavný súd tento rozsudok zrušil (

v spojení s ) a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie

konanie [ v spojení s ].

V tomto bude viazaný právnym názorom ústavného súdu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom

súde) a jeho povinnosťou bude najmä odstrániť vytýkané nedostatky a rešpektovať

relevantné ústavné princípy.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva boli podľa odseku 1 porušené, primerané finančné

zadosťučinenie. Sťažovatelia žiadali aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

v sume každému po 5 000 €. Ústavný súd tejto žiadosti sťažovateľov nevyhovel, pretože

považoval už samotné vyslovenie porušenia ich práv (bod 1 výroku tohto nálezu) a zrušenie

napadnutého rozhodnutia krajského súdu (bod 2 výroku tohto nálezu) za poskytnutie

dostatočnej ochrany ich práv.

Ústavný súd napokon rozhodol podľa aj

o úhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im vznikli v súvislosti s právnym zastupovaním

advokátom JUDr. Martinom Olosom, Ulica Karola Kašjaka 1, Rajecké Teplice. Ústavný

súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy

zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2014, resp. 2015, ktorá bola

839 €, resp. 858 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2015, resp. 2016.

Úhradu priznal za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, spísanie

sťažnosti, vypracovanie vyjadrenia v priebehu konania), a to v sume 537,62 €.

Krajský súd je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia na účet právneho zástupcu

sťažovateľov ( v spojení s ) podľa bodu 3 výroku

tohto nálezu.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, nadobudne toto rozhodnutie právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. marca 2017